2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2014, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Piešťany – pokojné kúpeľné mesto na Považí

Hits: 62257

Piešťany sú krásne mesto, predovšetkým preto, lebo tu sa dá vnímať pokoj. V Piešťanoch sa ľudia neponáhľajú. Vládne tu pohoda, pričom mesto žije kultúrne, je celkom pekne upravené. Parky zaberajú rozsiahlu plochu, v meste vládne turistický ruch. Mesto leží 162 metrov nad morom, GPS 48°35`03„ zemepisnej šírky a 17°50`01„ zemepisnej dĺžky. Rozloha mesta je 44,201 km2. Stopy osídlenia okolia pochádzajú už zo štvrtohorného pleistocénu. Kamenné nástroje človeka neandertálskeho typu boli objavené v neďalekej obci Banka a v jaskyni Čertova pec. V poslednej dobe ľadovej sa ku nezamŕzajúcim prameňom sťahoval lovec mamutov. Pramene vyhľadávali obyvatelia  neskorej i mladšej doby kamennej, no najmä z doby bronzovej. V okolí sú stopy po ľuďoch maďarovskej kultúry, vystriedanej ľuďmi mohylovej a čačianskej kultúry. V mladšej dobe železnej, asi v 4. storočí pred Kristom, prichádzajú Kelti. V prvom až štvrtom storočí tu bolo osídlenie germánskymi Kvádmi. V piatom až šiestom storočí do oblasti prichádzajú prvé slovanské kmene. Časy Veľkej Moravy z 9. storočia pripomína veľmožský dvorec v blízkom Ducovom. V rokoch 1299, 1301 – 1321 boli Piešťany súčasť panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Piešťany boli aj kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Tematín. V roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. hrad a panstvo Tematín magistrovi Mikulášovi Kontovi. Po vymretí tohto rodu ich od kráľa Ľudovíta II. získal Alexej Thurzo (Wikipédia).

V minulosti boli Piešťany spomenuté v histórii ako Pessen, Pesthyen (Modrova.eu.sk). Názov Piešťany je odvodený od piesčitého charakteru podložia naplavenín Váhu. Historické názvy Piešťan: 1113 – Pescan, 1299 – Pekchen, 1348 – Posseen, 1357 – Pechen, 1429 – Pestien, Pestyen, 1435 – Pestyén, 1436 – Pesthyen, 1442 – Piesthen, 1546 – Pestien, 1552 – Pestiien, 1564 – Pyšten, 1588 – Pestien, 1642 – Pistin, 1689 – Pöstény, 1709 – Pustin, 1742 – Pusteny, 1745 – Pösthenimu, Piesthan, Pischtan, 1747- Pissteny, 1774 – Püstin, Piesscžany, Teplicz, Teplicze, 1786 – Pűschtin, Piečany, 1787 – Teplicz, 1808 – Pöstény, Püstény, Pjessčany, Pěssťany, 1863 – 1907 – Pöstyén, 1913 – Pöstyény, do 1918 – Pistyan, Pistyán, Piestyan, Píšťany, Pystjan, Pystyan, Pystyán, 1920 – Piešťany. Maďarsky sú Piešťany Pöstyén, nemecky Pistyan, poľsky Piesczany. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1113 zo Zoborskej listiny vydanej uhorským kráľom Kolomanom I.. História mesta je úzko spätá s rozvojom kúpeľníctva v 16. storočí. Prvý podrobný opis prameňov pochádza od prefekta Šarišského hradu a kráľovského radcu Juraja Werhnera z roku 1545. Neskoršie opisy pochádzajú od lekára rakúskych cisárov Johanna Crata de Crafheima z roku 1571, od osobného lekára pápeža Sixta V. Andrea Bacciusa Elpidianusa z roku 1588, od nemeckého cestovateľa Martina Zeillera z roku 1632 a najslávnejší opis pochádza od Adama Trajana v básni Saluberrimae Pistinienses Thermae z roku 1642 (Wikipedia).  V roku 1598 bolo v Piešťanoch 144 domov (obecluka.sk). 

V roku 1642 dostali Piešťany mestské výsady a jarmočné právo a vyvíjali sa ako zemepanské mestečko. V 18. storočí vzniká okolo prameňov kúpeľná osada Teplice. V jej centre stál ubytovací hostinec a panský dom pre šľachtu. Osada sa postupne spojila s obcou Piešťany a dnes tvorí historické centrum. V roku 1720 daroval panovník Karol VI. panstvo Hlohovec (Piešťany patrili pod Hlohovec) Jánovi Leopoldovi Erdödymu, ktorým patrilo mesto až do roku 1848 a kúpele do roku 1940. V roku 1802 navštívil Piešťany Ludwig van Beethoven. Katastrofické rozmery mala na Piešťany povodeň 26.8.1813, kedy boli poškodené všetky budovy (Mednyanský A., 1971) (Wikipédia).

Piešťany, rovnako ako mnoho iných miest západnej Európy, ale aj Slovenska, zažívajú pokles stavu obyvateľstva. Dnes žije v Piešťanoch menej ako 30 000 obyvateľov. V roku 1731 tu podľa dostupných prameňov žilo 1 488 ľudí (Wikipédia), v roku 1910 – 7 379, v roku 1945 – 14 519, v roku 1970 – 22 963, v roku 1980 – 30 731 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993), v roku 1991 – 33 176 (Mestská a obecná štatistika, Údaje ku 31.12.1991). Neďaleko od centra mesta, na okraji parku sa nachádza Dom umenia, v ktorej často hosťujú rôzne divadelné a tanečné súbory, koná sa tu množstvo výstav, sála sa používa ako kino apod.. Inou, pomerne známou je Malá scéna Mestského kultúrneho strediska – medzi Piešťancami známe ako „Krasko„. V Piešťanoch je zastúpené vysoké školstvo Inštitútom fyzioterapie, balneológie a rehabilitáce Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Gymnázia sú tu dve: Pierra de Coubertina a svätého Michala Archanjela. Známa je Hotelová akadémia Ľudovíta Wintera. Na území mesta pôsobia tri múzeá. Hlavná budova Balneologického múzea je situovaná do budovy Kúpeľnej dvorany. Pod jeho správu patrí pamätná izba Ivana Krasku na nábreží Váhu medzi Kolonádnym a Krajinským mostom, Vila doktora Lisku a asi 6 km vzdialené hradisko Kostolec. Vojenské historické múzeum je v areáli leticka a bohužiaľ sprístupnená je iba časť exponátov a otvorené je iba sezónne (Wikipédia). Veteran Car Club Piešťany má svoje múzeum situované v neďalekých Moravanoch. Významnými podnikmi v minulosti bola Tesla Piešťany, dnes najmä ON Semiconductor (Wikipédia). Chirana Piešťany vyrábala zdravotnícke zariadenia a dnes sa vlastne rozdrobila na množstvo menších firiem. Významným pracoviskom aj dnes v oblasti metrológie, skúšobníctva, normalizácie a certifikácie je Technický skúšobný ústav Piešťany, š. p. – TSÚ (Wikipédia).

V Piešťanoch sa od roku 1955 koná Piešťanský hudobný festival. Od roku 1999 Piešťanské organové dni. Pravidelne začiatkom leta sa koná Otvorenie kúpeľnej sezóny. Obnovená bola aj tradícia Sochy piešťanských parkov, od roku 2006 sa pravidelne uskutočňuje filmový festival Cinematik. Ďalšími filmovými festivalmi sú Kineama, Astrofilm a Eurotour. V lete už tradične sa koná Truck Country, Country Lodenica. Súťaž v aranžovaní kvetov Victoria Regia, ktorej vrcholom je alegorický sprievod, sa koná koncom leta a je ukončením letnej kúpeľnej sezóny. Na letisku sa konal v nedávnej minulosti hudobný festival Hodokvas. Túto štafetu prevzal festival Grape. Od roku 2010 vznikla tradícia Carat Tuning Párty, od 2011 festival elektronickej hudby BeeFree. Konávali sa tú aj Národné letecké dni, ktoré boli od roku 2011 presunuté do Sliaču (Wikipédia). Od roku 1959 informuje o meste Revue Piešťany, ktorý bol kedysi mesačníkom, dnes vychádza štvťročne. Týždenník Piešťanský týždeň vychádza od roku 1991 a s ním ma viaže aj osobná skúsenosť, keďže som ho cca od jeho tretieho vydania predával ako kolportér do roku 1995. Od konca roku 2010 sa Piešťany pýšia vlastnou rozhlasovou stanicou Rádio Piešťany, ktorá vysiela ma 90.2 MHz (Wikipédia).

Z Piešťan pochádza herec Marián Geišberg, známa moderátorka Alena Heribanová, kanoista Slavomír Kňazovický, kajakár Róbert Erban, kajakárka Marcela Erbanová, plavkyňa Martina Moravcová, hokejisti Branko Radivojevič a Michel Miklík, futbalista Filip Hološko, tenistki Magdaléna Rybáriková a Dominika Cibulková. V minulosti tu pôsobili mnohí umelci: Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko, Jozef Dodo Šošoka (Wikipédia), herci Juraj Slezáček, Marián Vajda, hudobník Patrik Vrbovský (Rytmus), tenisti Lukáš Lacko, horolozec Vladimír Plulík. Pôsobili tu básnik, prozaik Ivan Krasko, dramatik a spisovateľ Ivan Stodola, maliar Martin Benka, Alojz Klimo, spisovateľ a maliar Janko Alexy, sochár Valér Vavro, džezový hudobník Jozef Dodo Šošoka.

Literatúra

  • Drobný Dušan, Michalec Peter, Bača Róbert, Hovorka Ján, 1993: Piešťany trochu inak, PMDD, Piešťany, ISBN 80-966992-0-2
  • Mednyanský Alojz, 1971: Malebná cesta dolu Váhom, Tatran, Bratislava, p. 57, 188

Odkazy

Rieka Váh Rymplerova važina – Medzi kúpaliskom Sĺňava a Ratnovskou zátokou sa nachádza tzv. Rymplerova važina. Pred viac ako sto rokmi to bol areál mäkkého lúhu s prevládajúcou vŕbou bielou – Salix alba, topoľom čiernym – Populus nigra, topoľom bielym – Populus alba a topoľom sivým – Populus x canescens. Rastú tu čremchy, hloh, baza, krovité vŕby. Na brehoch potoka rastie kosatec žltý – Iris pseudacorus. Najmä v minulosti to bola oblasť chovu hydiny a pasenia dobytka (František Bača – Piešťanský týždeň). Sĺňava bola vybudovaná v rokoch 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňava vodná nádrž Sĺňava vznikla zahradením rieky Váh. Pri prechádzkach na nábreží Váhu možno zazrieť najrozličnejšie druhy vodného vtáctva. Pozornosť vzbudzujú predovšetkým majestátne labute hrbozobé. Najradšej sa zhromažďujú spolu s čajkami smejivými a kačicami divými pod Kolonádovým mostom, kde ich už tradične prikrmujú nielen deti, ale i mnohí návštevníci Piešťan. Najmä v zimných mesiacoch sa k labutiam pripájajú aj kačice divé, lysky čierne. Údolím Váhu sa tiahne dôležitá migračná cesta vtákov. Vodnú nádrž Sĺňava, využívajú operenci pri jarnom a jesennom ťahu ako odpočinkovú stanicu na svojich ďalekých cestách. Niektoré druhy čajok a kačíc zo severnej Európy, hlavne z Pobaltia a Ruska, na Sĺňave i zimujú. Vďaka priaznivým mikroklimatickým podmienkam, ktoré súvisia s termálnymi prameňmi, určité úseky vodných plôch nezamŕzajú ani v silných mrazoch. Preto patrí Sĺňava medzi najvýznamnejšie zimoviská vodného vtáctva v SR. Na Vtáčom ostrove uprostred Sĺňavy každoročne vyhniezdi niekoľko tisíc párov čajok smejivých. K zaujímavostiam patrí, že práve tu zahniezdila prvýkrát na Slovensku aj veľká čajka bielohlavá a čajka sivá. Najväčšiu pozornosť si však zasluhuje hniezdna kolónia rybára riečneho. Tento štíhly vzdušný akrobat je zaradený do Červenej knihy ohrozených druhov a preto vyžaduje prísnu ochranu. Na Sĺňave prebieha intenzívny ornitologický výskum. Dlhoročné výskumy preukázali význam a dôležitosť tejto lokality pre vodné a pri vode žijúce vtáctvo. Preto bola Sĺňava v roku 1980 zaradená do siete chránených území. V súčasnosti má štatút chráneného areálu a jeho rozloha je 430 hektárov (Kornel Duffek).

Centrum Kursalon –  reštaurácia, priestor pre konanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Podľa Tibora Urbánka (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4) Kursalon bola prvá reprezentatívna budova postavená Ľudovítom Winterom v roku 1894  (piestany.sk). Kursalon je mladší názov celého objektu, v ktorom je od roku 1928 múzeum, a ktorý nesie názov Kúpeľná dvorana (iestany.sk). Kaplnka Božského srdca Ježišovho – sa nachádza pred Kolonádnym mostom. Je to novogotická stavba postavená v roku 1897 (piestany.sk). Victoria Regia – Hotel Victoria Regia je na začiatku Winterovej ulice, oproti hotelu Lipa. Ide o pôvodne klasicistickú vilu Türökyho z 19. storočia, prestavanú na romantickú (piestany.sk). Evanjelický kostol (Winterova 1) – je jednoloďový gotický chrám postavený v roku 1905 (piestany.sk). Stará lekáreň na Winterovej ulici  má bohatú secesnú výzdobu na hlavnej fasáde. Na uličnej fasáde je posledný skriňový secesný výklad s pôvodnými reklamami lekárne (piestany.sk). Riaditeľstvo kúpeľov na Winterovej 29 je najstaršou funkčnou budovou v meste (piestany.sk). Vojenský kúpeľný ústav na Teplickej 81 vybudovali v roku 1863. Od prvopočiatku slúžil ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov armády (piestany.sk). Zelený strom na Winterovej ulici bol za dobu svojej existencie rezidenciou nájomcu a riaditeľa kúpeľov, hotelom a nakoniec sa stal liečebným domom (piestany.sk). Liečebný dom Slovan bol pôvodne funkčný hotel Grand Hotel Royal, postavený v roku 1906. Veľkolepo zdobená sála slúžila ako koncertné auditórium, usporadúvali sa v nej medzinárodné konferencie a iné významné podujatia. Od roku 1986 je objekt uzatvorený (piestany.sk). Slovan bol pýchou Piešťan, dnes bohužiaľ je jeho hanbou. Chátra čoraz viac, všetky snahy čokoľvek s kedysi krásnym hotelom, zlyhali. Bojím sa toho, že celý objekt bude asanovaný. Hotel Lipa bol postavený v roku 1912 (piestany.sk). V 90-tych rokov 20. storočia Lipu postihol požiar a odvtedy je zničená.

Mosty Kolonádny most – spája centrum mesta s kúpeľným ostrovom. Bol postavený v roku 1933 (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Nápis na ňom „Saluberrimae Pistinienses Thermae“ pochádza z roku 1642 a znamená „Uzdravujúce piešťanské kúpele“ (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – dielo Roberta Kühmayera sa nachádza začiatku Kolonádneho mosta, je symbolom Piešťan. Podľa prameňa, Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4, kresliar Artur Heyer naskicoval Ľudovítovi Winterovi obraz „Lámača barlí„, ktorý dal Ľudovít patentovať. Neskôr, v roku 1930 dal barlolamača zvečniť do bronzu (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Krajinský most – na mieste, kde je teraz Krajinský most, bol predtým starý drevený most Erdödyovcov. V roku 1932 Ľudovít Winter postavil efektný most, ktorý umožnil postaviť príjazdovú cestu ku Thermii (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4).Vešadlové rozpätie oblúka je 52 metrov. Nosná konštrukcia je zložená z dvoch horných upnutých oblúkov. Preto sa tomuto mostu často hovorí aj oblúkový. V tej dobe patril k najodvážnejším mostným konštrukciám u nás. V roku 1932 bola na moste pamätná tabuľa s nápisom: „Most prvého prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka pomenovaný Slovenskou krajinou na pamäť jeho 80. narodenín (1850 – 1930).“ Nemci cez druhú svetovú vojnu, keď Piešťany opúšťali v noci z 3. na 4. apríla 1945, most poškodili. Sovietska armáda hneď 5. apríla začala most opravovať a čoskoro ho aj opravila a doplnila o stavidlo na stabilizáciu hladiny Obtokového ramena (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1 , p. 26 – 28).

Ulice Územie dnešného Floreátu bola do roku 1918 záplavovým územím, plný vegetácie. Vtedy ho Ľudovít Winter kúpil od grófa Viliama Erdödyho. Nazval ho Floreát (z latinčiny – nech rozkvitá) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Na cintoríne na Bratislavskej ceste sa nachádza Pamätník obetí holokaustu. Na Štefánikovej ulici sa nachádza Pranier – pieskovcový stĺp hanby vytvorený okolo roku 1830. Čelnú stranu praniera zdobí nápis: „Newolám žádneho, prímam každého“. Ku stĺpu pripútavali delikventa za nohy a okolo pása okovami (piestany.sk).

Budovy Starý kláštor je na Detvianskej ulici č. 9. Predstavuje pozostatky najstaršej murovanej sakrálnej budovy na území dnešného mesta. Pochádza zo 14. storočia. Na ploche lode chrámovej stavby sa nachádzajú zvyšky základov staršej budovy, zrejme románskej kamennej stavby. Najstaršie tu nájdené mince pochádzajú z čias vlády uhorského kráľa Kolomana I. (1095 – 1116). O Starom kláštore sa uvažovalo ako o kláštore templárov, avšak ide iba o legendu (Krupa V., Klčo M., 2004: Starý kláštor v Piešťanoch, archeologický výskum lokality v rokoch 1991 – 1994, Zborník Pamiatky Trnavy a trnavského kraja, č. 7, Trnava). Dnes zostali z kláštora už len ruiny. Ružový mlyn – Ružový mlyn dal postaviť v roku 1917 Ľudovít Winter ako výkrmňu ošípaných (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Dnes už je žltý, odkedy ho dali opraviť ;-). Dom umenia je prvá mimobratislavská stavba divadla po 2. svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 – 1979 (piestany.sk).

Piešťany a Váh

Centrum

Ostatné

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2015, Časová línia, Horehronie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenské mestá

Banská Bystrica, mesto v strede Slovenska

Hits: 7052

Banská Bystrica je centrum stredného Slovenska aj celého Slovenska. V minulosti boli snahy, aby práve Bystrica bola hlavným mestom Slovenska. Niektoré centrálne inštitúcie tu aj sídlia. Bola hlavným mestom stredoslovenského kraja. V Banskej Bystrici sú čiastočne zachované hradby a nachádza sa tu aj hrad. Cez mesto preteká rieka Hron. Nad mestom sa vypína vrch Urpín, podľa ktorého je pomenované aj domáce pivo. Mesto je aj dopravným uzlom: na trase Zvolen – Vrútky, smer Brezno, Červená Skala, smer Donovaly, smer Ružomberok. Letisko mesto nemá, neďaleko sa nachádza medzinárodné letisko Sliač. Banská Bystrica má jeden z najkrajších cintorínov, aké som kedy videl. Nemecky je Banská Bystrica Neusohl, maďarsky Besztercebánya, latinsky Neosolium. Iné historické názvy: Bystrice, Byztherze, Byzterchebana, Biztrichie, Novo Solio, Wystricia, Byztrice, Bistrichie Soliensis, Bystricia, Nouisolium, Byztricia, Bystrichia, Bistricium, Novum Zolium, Novizolium, Nouozolium, Beszterczebánya, Banska Bistryca, Besztercebánya, Baňská Bystrica (Wikipedia), Neozolium, Besztercz-Bánya, Neüsoll, Novisolium, Besztercze-Bánya (Wikipedia). Leží v nadmorskej výške 362 metrov (Wikipedia). Žije tu necelých 80 000 obyvateľov, je šiestym najväčším mestom na Slovensku vďaka tomu (Wikipedia). V roku 1720 tu žilo 2 646, v roku 1918 10 776 ľudí (Jozef Ďuriančik). Mesto bolo osídlené už v 9. storočí (Wikipedia).

Osada Bystrica ležiaca vo Zvolenskej kotline, v údolí Hronu medzi Kremnickými, Starohorskými vrchmi a Poľanou sa vďaka saským kolonistom, ktorí na území dnešného mesta vytvorili základňu banskej výroby, stala významnou (banskabytrica.sk). Od roku 1255 bola Banská Bystrica kráľovským mestom Uhorska (Wikipedia). V minulosti sa tu ťažila najmä meď, železo a striebro (Wikipedia). V roku 1380 došlo ku založeniu Zväzu stredoslovenských banských miest (banskabystrica.sk). V roku 1494 tu vznikla spoločnosť Ungarischer Handel (Uhorský obchod, alebo aj Neusohler Kupferhandel), ktorá bola v 16. storočí jednou z najväčších a najmodernejších ťažobných spoločností tej doby (Wikipedia). V roku 1495 došlo k založeniu Turzovsko – Fuggerovskej spoločnosti s meďou (banskabystrica.sk). Vďaka tureckej expanzii sa v roku 1589 nechalo mesto opevniť kamennými hradbami (Wikipedia). V roku 1605 došlo k obsadeniu a vyplieneniu mesta hajdúchmi Štefana Bočkaja. V roku 1620 zvolili Gabriela Bethlena za uhorského kráľa (v dnešnom Bethlenovom dome na Dolnej ulici). Tradičné radvanské jarmoky sa konajú od roku 1655. Od roku 1841 začína fungovať mestské divadlo (banskabystrica.sk).

Počas 2. svetovej vojny, po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Banská Bystrica stala politickým, vojenským aj administratívnym centrom Slovenska. Sídlila tu aj Slovenská národná rada, prišla sem aj delegácia československej emigrantskej vlády v Londýne aj predstavitelia moskovského vedenia Komunistickej strany Československa. Sídlila tu anglo-americká a sovietska vojenská misia (Wikipedia). V roku 1981 bola odovzdaná Rooseveltova nemocnica. V roku 1992 bola zriadená Univerzita Mateja Bela a rokom 1997 sa začína písať história Akadémie umení (banskabystrica.sk). Vďaka historickému centru a blízkym horám je mesto populárnou zimnou aj letnou turistickou destináciou (Wikipedia). Stredoveké centrum mesta je od roku 1955 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Areál mestského hradu (Barbakan) je národnou kultúrnou pamiatkou (Wikipedia).

Mestský hrad vznikol popri pôvodnej baníckej osade, ktorá predchádzala založeniu mesta. Funkciou hradu bolo chrániť výnosy s ťažby drahých kovov a kráľovskú pokladnicu. Sídlil tu zástupca kráľa a cirkvi, schádzala sa tu mestská rada. Areál tvorí kostol Panny Márie, Matejov dom, tzv. slovenský kostol, radnica, budova fary, kamenné opevnenie s baštami a vstupná brána s barbakanom. V roku 2005 prebehla kompletná rekonštrukcia mestského hradu. Od roku 2009 je v priestoroch hradu kaviareň a reštaurácia (wikipedia.sk).

Samotné centrum tvorí dohora sa tiahnuce námestie Slovenského národného povstania s Mariánskym stĺpom, fontánou a šikmou mestskou vežou. V meste sa nachádza sa tu kaštieľ Radvanských, Bárczyovský kaštieľ, Tihanyovský kaštieľ, kostol Nanebovzatia Panny Márie, Thurzov dom, Benického dom, galéria Dominika Skuteckého, katedrálny chrám svätého Františka Xaverského, Ebnerovský dom, biskupský palác na nám. SNP, naklonená Hodinová veža, Kamenná vila, Národný dom (Wikipedia), kostol svätej Alžbety, Bethlenov dom (banskabystrica.sk) pamätník SNP.

Kaplnka svätej Barbory, patrónka baníkov obsahuje oltár od Majstra Pavla z Levoče. Matejov dom bol sídlom kráľovského úradníka. V areáli je aj stará radnica – Pretórium (Wikipedia). V meste pôsobí Štátna opera, tanečné divadlo „Štúdio tanca„, Bábkové divadlo na Rázcestí a Divadlo z Pasáže, ktoré ako jediné na Slovensku angažuje hercov s mentálnym postihnutím. Konajú sa tu bienále bábkarskej tvorby „Bábkarská Bystrica“ (Wikipedia). Stredoslovenské múzeum sídli v Thurzovom dome. V Mestskom hrad je Štátna Galéria. Múzeum Slovenského národného povstania zahŕňa viac ako 200 000 exponátov. Mesto poskytuje priestor aj Literárnemu a hudobnému múzeu a Poštovému múzeu Slovenskej pošty (Wikipedia). Pôsobí tu hokejový klub HC `05, futbalový klub FK Dukla, známy je Armádny športový klub Dukla Banská Bystrica (AŠK) (Wikipedia). V roku 1959 sa v Banskej Bystrici konal prvý filmový festival československého filmu, na ktorom sa prezentoval napr. Ján Kadár, Elmar Klos, Oldřich Lipský, Vladimír Svitáček, Ján Roháč (Ivan Klimeš). Banská Bystrica sa skladá s týchto mestských častí: Iliaš, Jakub, Kostiviarska, Kráľová, Kremnička, Majer, Podlavice, Radvaň, Rakytovce, Rudlová, Sásová, Senica, Skubín, Šalková, Uľanka. Známe je sídlisko Fončorda, časti: Fortnička, Karlovo, Nový Svet, Trosky, Štiavnička, Uhlisko, Žltý Piesok (Wikipedia). V Banskej Bystrici sa narodili napr. (Wikipedia):

  • hudobní skladatelia Ján Cikker, Viliam Figuš-Bystrý
  • spisovateľ Pavel Hrúz, Ondrej Sliacky (literárny vedec, scenárista), Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Peter Karvaš (dramatik a divadelný teoretik)
  • maliar Dominik Skutecký
  • operný spevák Martin Babjak
  • operný režisér Marián Chudovský
  • fotograf Karol Benický
  • herci Pavol Bielik (režisér aj scenárista), Dušan Cinkota, Deana Horváthová (Jakubisková) (dnes aj filmová producentka), Ján Koleník
  • hokejisti Richard Zedník, Michal Handzuš, Vladimír Országh (dnes tréner bystrických hokejistov), Tomáš Surový
  • bežkyňa na lyžiach Alena Procházková

V Banskej Bystrici pôsobili napr.: spisovatelia Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Terézia Vansová, básnik Ján Botto, Ján Levoslav Bella, Jozef Božetech Klemens (Wikipedia), biskup Rudolf Baláž, spisovateľ a historik Matej Bel, básnik Andrej Sládkovič, generál Ján Golian, vynálezca Jozef Murgaš, spisovateľka Hana Ponická, futbalista Marek Hamšík, hokejisti Peter Budaj, Ivan Majeský (Wikipedia). Partnerskými mestami Banskej Bystrice sú napr.: britský Durham, české Hradec Králové, srbský Vršac, grécka Larissa, ruská Tula, chorvátsky Zadar, francúzsky Saint-Étienne, americký Charleston(Wikipedia), maďarský Salgótarján (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2009, Časová línia, Európske mestá, Krajina, Mestá, Mestá, Rakúske mestá, Rakúsko, Zahraničie

Viedeň – mesto valčíkov

Hits: 13920

Viedeň – Wien, latinsky Vindobona, maďarsky Bécs, slovinsky Dunaj, chorvátsky Beč, anglicky Vienna má 1.65 milióna obyvateľov. Je sídlom mnohých medzinárodných organizácií spojených národov a iných inštitúcií, napr. OPEC-u. Po New Yorku a Ženeve je tretím centrom v ktorom sídlia orgány OSN. Zaujímavé je, že viedenská električková sieť je tretia najväčšia na svete. Historické centrum bolo v roku 2001 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Rozloha mesta je 414,89 km2 . Mesto má 23 mestských častí: Innere Stadt, Leopoldstadt, Landstraße, Wieden, Margareten, Mariahilf, Neubau, Josefstadt, Alsergrund, Favoriten, Simmering, Meidling, Hietzing, Penzing, Rudolfsheim-Fünfhaus, Ottakring, Hernals, Währing, Döbling, Brigittenau, Floridsdorf, Donaustadt, Liesing (Wikipédia). Centrum mesta – Innere Stadt bolo v minulosti obkolesené hradbami, ktoré boli zbúrané v roku 1857 (earthinpictures.com).

Územie dnešnej Viedne bolo osídľované už Keltmi v 5. storočí pred n. l.. Pomenovanie Viedne je odvodené z keltského slova „Vedunia“, čo znamená rieka v lesoch (earthinpictures.com). V prvom storočí po Kristovi tu bol tábor rímskej légie a civilná osada Vindobona. Počas markomanských vojen (166 – 180) sa tu zdržiaval rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý tu aj zomrel. Vláda Rimanov sa končí zhruba v 5. storočí príchodom germánskych kmeňov. V písomných záznamoch sa mesto spomína v roku 881 ako Wenia. V roku 1137 je prvýkrát spomenuté ako Wien. Od roku 1156 je mesto sídlo Babenbergovcov. Po vymretí tejto dynastie si robil nároky na Viedeň Přemysl Otakar II., ktorého však porazil Rudolf I. Habsburgský v bitke na Moravskom poli. Za vlády Habsburgovcov sa mesto stalo sídlom cisára Rímskonemeckej ríše Svätej ríše rímskej (Wikipédia).

V 18. a 19. storočí žili vo Viedni umelci ako Joseph Haydn, Wolfgang Amadeus Mozart, Ludwig van Beethoven, Franz Schubert, Johannes Brahms, Johann Strauss (Wikipédia). V roku 1754 tu žilo 175460 obyvateľov. V roku 1850 551300, v roku 1900 už 1769137 a v roku 1910 2083630. Ale do roku 1991 nastal pokles – 1539848 (wikipedia). Viedeň je v súčasnosti po New Yorku a Ženeve tretím centrom, v ktorom sídlia orgány OSN. Viedeň je obľúbeným mestom medzinárodných konferencií a rokovaní na najvyššej diplomatickej úrovni. Medzi známe architektonické diela patrí budova Radnice, Parlamentu, Karlskirche, Belvedér – Palác Eugena Savojského, Schönbrunn – rezidencia Habsburgovcov, Hofburg – cisársky palác, Stephansdom – Katedrála svätého Štefana (Wikipédia), Albertina (wikipedia), Hundertwasserhaus (Sedláková). 137 metrov vysoký Stephansdom bol postavený v priebehu 14. a 15. storočia na mieste románskej baziliky. V Albertine je najrozsiahlejšia zbierka grafiky na svete (info-tour.info). V Kunsthistorisches Museum nájdete diela Rubensa, Dürera, Rembrandta, Rafaela, Caravaggia, Tiziana (dromedar.sk). Je tu 50 divadiel, 4 opery, dve muzikálové scény, 100 múzeí, koná sa tu množstvo divadelných, hudobných a tanečných festivalov. Zámok Schönbrunn, zahŕňa aj park z 18. storočia a najstaršiu zoologickú záhradu na svete – z roku 1752 (earthinpictures.com). 

Viedeň je aj mestom vzdelania, pôsobí tu veľa univerzít: Academy of Fine Arts, Diplomatic Academy, Medical University, PEF Private University of Management, University of Applied Arts, University of Music and Performing Arts, University of Veterinary Medicine, University of Vienna, University of Economics and Business, University of Natural Resources and Applied Life Sciences, University of Technology, Webster University (wikipedia). Viedenský dopravný systém patrí medzi najlepšie v Európe. Jednotné lístky platia pre regionálne vlaky, metro, električky a pre autobusy. Linky jazdia často, zriedka sa čaká dlhšie ako 10 minút. Mesto križuje 700 km cyklistických trás (dromedar.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 6520

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk). 

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk). 

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy:

Panorámy

Use Facebook to Comment on this Post