Značka: Dactylorhiza majalis

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

09/02/201607/03/2024 skala

Tematín je zrúcanina hradu na západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Táto národná kultúrna pamiatka je súčasťou Tematínskych vrchov, ktoré sú chráneným územím a od roku 2004 patria medzi územia Európskeho významu Natura 2000 (Regina Hulmanová). Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené hrady Slovenska. Patrí do katastra obce Lúka (Wikipedia).

Vznikol pravdepodobne bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov “temä”, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta “týn” (Wikipedia). V zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia ja zachytený názov Temetyn (webgarden.cz).

Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270 (Dušan Jurčacko). Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453 (Wikipedia). Bol vybudovaný ako kráľovský hrad, slúžiaci na doplnenie hraničných opevnení (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Spomínané hrady boli pomocou ohňových signálov a vlajok vizuálne dostupné (tematin.org).

V 13. storočí sa hradu násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Začiatkom 17. storočia sa hrad dostal do rúk Stanislavovi Turzovi. Turzo sa postaral o zdokonalenie obrany predhradia. Prizval benátskeho zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. V polovici 17. storočia sa stali spolumajiteľmi Tematína Berčéniovci. Zaujímavosťou je, že na hrade sa narodil v roku 1665 Mikuláš Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákocziho. Viaceré zariadenia z Tematínskeho hradu skončili v kaštieli v Brunovciach, vzhľadom na fakt, že Berčéniovci stavali už dlhšiu dobu tento kaštieľ. Počas povstaní Františka II. Rákocziho dal Mikuláš Berčéni hrad opraviť, dokonca zriadil na ňom stálu vojenskú posádku (tematin.org).

Hrad tvoril: horný hrad – nádvorie, gotická hranolová veža, gotická útočisková veža – bergfrit, vstupná brána, vrcholnogotický palác, renesančný palác, juhozápadný rondel, juhovýchodný bastión, kaplnka, hospodárske budovy, prvé predbránie, východná bašta, tretia brána, severné predhradie, severovýchodná a západná bašta, druhá brána s priekopou, predsunuté opevnenie, druhé predhradie (Zdroj: Informačná tabuľa). Vojsko Mikuláša Berčéniho 22.1.1710 utrpelo v protihabsburgských vojnových ťaženiach porážku. On sám sa ukryl na hrade, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ale cisárske vojská Tematín krátko na to zničili. Odvtedy hrad chátra (tematin.org).

O záchranu Tematínu sa snažia dve občianske združenia: Občianske združenie “Hrad Tematín” a Združenie na záchranu hradu Tematín. Pri prácach používajú ako stavebný materiál vypadané kamene a do malty sa nepridáva cement, ale len vápno. Klasický betón by pil vodu, rozpínal sa a tlačil na pôvodné kamene (Zdroj: Piešťanský týždeň). V minulosti sa hrad čistil len od náletovej zelene, k samotnej sanácií murív vo väčšom rozmere nedošlo. Združenie OZ Hrad Tematín používa ako materiál prechodnú fázu medzi vápencom a dolomitom, ktorý väčšinou pochádza z miestnych zdrojov. Zrúcanina trpí statickými poruchami kavernóznym vypadaním muriva, ale aj líniovými poruchami – trhlinami. K tomuto stavu prispeli aj návštevníci hradu, keď skúšali svoje lezecké schopnosti, alebo zhadzovali uvoľnené murivo, čo sa niektorým aj stalo osudným. Geologické podložie hradu je narúšané aj krasovými javmi. Pred murovaním prebieha proces historicko – architektonického výskumu a schvaľovanie postupu na pamiatkovom úrade (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená v roku 1976. Zaraďuje sa medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín (obecluka.sk), na ploche 2471 hektárov. Na tejto pozoruhodnej geobotanickej oblasti na južných svahov Považského Inovca s vápencovo – dolomitovým podložím sa dobre darí západokarpatskej vegetácii. Prevažuje teplomilná flóra a fauna. Už od skorých jarných dní sa v svetlých bučinách rastú kobercovito snežienky, neskôr chochlačky. Na skalách chlpaté poniklece veľkokveté a prostredné. Veľmi rozšíreným je aj hlaváčik jarný, ktorý tu nazývali čiernym korením a jeho čerstvý koreň sa používal na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec (obecluka.sk).

Na formovaní xerotermných spoločenstiev Tematínskych vrchov sa okrem pôdnoklimatických pomerov výrazne podieľa aj orientácia svahov – najextrémnejšie biotopy sa vyvinuli na južných svahoch tvorených drobivým dolomitom. Z historického hľadiska sa na procese aridizácie a expanzii teplo a suchomilných spoločenstiev významne podieľal človek – podstatná časť lesov tu bola odstránená v období tureckých vojen. Vo vyšších polohách a na severne orientovaných svahoch sa tu zachovali aj pôvodné horské karpatské spoločenstvá – napr. dubovo-hrabové lesy karpatské s ostrovčekmi dubovo-cerových lesov a dubových xerotermofilných lesov. Vo vyšších polohách bukové lesy vápnomilné a podhorské bukové lesy, na malých plochách – skalnatých hrebeňoch sa vyvinuli sutinové lipovo-javorové lesy (sopsr.sk). Rastie tu napr. Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, Lunaria rediviva. Z orchidejí napr. Anacamptis pyramidalis, Limodorum abortivum. Jedinú izolovanú lokalitu v rámci Slovenska tu má ostrica alpínska – Carex haleriana.

Tematín je dominantou prírodnej rezervácie Tematínske kopce, ktorá je jedinečná prelínaním karpatskej a panónskej flóry. Rastie tu na južných svahoch dub plstnatý Quercus pubescens, endemická jarabina Dominova Sorbus dominii, jaseň mannový Fraxinus ornus, introdukovaná borovica čierna Pinus nigra. Na severných svahoch prevláda buk Fagus sylvatica a hrab Carpinus betulus. Suchú a teplomilnú flóru zastupuje poniklec veľkokvetý Pulsatila grandis, chudôbka Draba lasiocarpa, rod kavyľ Stipa, zvonček sibírsky Campanula sibirica, lykovec voňavý Daphne cneourum, viaceré orchidei ako Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, D. sambucina. Endemitom je nevädzník bádenský var. tematínsky Colymbada badensis var. tematinensis. Zo živočíchov tu žijú dva zriedkavé fúzače, fúzač alpský Rosalia alpina, a fúzač dubový Plagionotus arcuatus. Z iných je to napr. svižník Cicindela campestris, bystruška Carabus coriaceus, jašterica zelená Lacerta viridis, orol kráľovský Aquila heliaca (piestany.sk). Dva kriticky ohrozené druhy slimákov Vertigo moulinsiana a Trichina filicina. Vzácna je sága stepná – Saga pedo a cikády Tibicen plebejus a Cicada orni. Žije tu roháč veľký – Lucanus cervus, slovenský endemit Brachysomus slovacicus, užovka stromová – Zamenis longissimus, Coronella austriaca, výr skalný Bubo bubo, lelek lesný Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, jazvec lesný Meles meles, obojživelníky Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, netopiere Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, Eptesicus serotinus.

V Tematínskych vrchoch a v priľahlej nive Váhu bolo zistených okolo dvoch tisíc druhov motýľov – najviac na Slovensku. Vidlochvosty, perlovce, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus – modráčik slovenský, Euplagia quadripunctaria.

Odkazy:

Videozáznamy:

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Vlkolínec – prítomný a snáď aj budúci svedok minulosti

04/11/201307/03/2024 skala

Vlkolínec je miestna časť Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto podhorská osada je zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov, predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí. Leží na južnom svahu výbežku liptovského hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, v nadmorskej výške 718 metrov nad morom (Wikipedia). Sidorov je vrch nad Vlkolíncom, ktorý v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvádzaný ako Híravá. Nesie stopy prehistorického hradiska spred 2 500 rokov (vlkolinec.sk).

Vlkolínec bola pôvodne drevorubačská a uhliarska osada, ktorá pravdepodobne vznikla medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Patrila pod hradné panstvo Likavského hradu (Wikipedia). Neskôr sa vlkolínčania zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, salašníctvom, včelárstvom (wordpress.com). Boli to aj známi tesári, rezbári (vlkolinec.sk). Názov obce je odvodený od vysokého výskytu vlkov (wordpress.com). Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roku 1461 pod názvom Wylkovinecz (vlkolinec.sk). V 17. storočí sa tu nachádzali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych domov (wordpress.com). V 50-tych rokoch sa plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka z dôvodu pokroku, vyrovnaniu sa modernej dobe. Tento projekt sa však neuskutočnil, preto návštevníci Vlkolínca môžu obdivovať vidiecky život v prirodzenom prostredí. Svoju jedinečnosť si Vlkolínec zachoval aj vďaka izolovanosti. Až do polovice 20. storočia tu nebola zavedená elektrina (Wikipedia). Dnes Vlkolínec tvorí 45 usadlosti, drevených obytných domov a hospodárskych budov (Wikipedia). V súčasnosti trvalo vo Vlkolínci žije trvalo 19 obyvateľov v 6 domoch. Mnohé domy sú prenajímané rekreantom (wordpress.com).

Stredom obce preteká potok prameniaci pod svahmi Sidorova. Steny drevených domov sú kvôli strmému svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách (Wikipedia). Sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu (vlkolinec.sk). Sú zrubové z čiastočne, alebo úplne kresaných trámov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina (Wikipedia). Hlinou sa upravovali nerovnosti, bielila sa a farebne líčila dvakrát do roka, na jar a na jeseň (vlkolinec.sk). Pri zrubovaní sa ako výplň používal mach na utesnenie špár (vlkolinec.sk). Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Doskové štíty domu majú malé otvory – dýmniky, slúžiace na odvod dymu. Centrálnu časť domu tvorí vstupný „pitvor“ s kuchyňou v jeho zadnej časti. Odtiaľ sa vstupuje do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. V centre obce sa zachovala zvonica z roku 1770, studňa a murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a murovaná škola (Wikipedia). Studňa je rumpáľová – kľuková (Jaloviarová).

Vo Vlkolínci sa nachádza muzeálny objekt – Roľnícky dom, v ktorom je stála expozícia pôvodného bývania, tradičných historických predmetov v domácnosti a v poľnohospodárstve. Oboznamuje so životom našich predkov, ich spôsobom bývania a hospodárenia. Galéria ľudového umenia sídli v budove bývalej školy (wordpress.com).

V chotári Vlkolínca sa vyskytujú viaceré zaujímavé rastliny živočíchy. Napr. Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, Aquilegia vulgaris. Živocíchy Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže medveď, vlk a rys (vlkolinec.sk).

Vlkolínec is a local part of Ružomberok and is a landmark reservation of folk architecture. Since 1993, it has been inscribed in the UNESCO World Heritage List. This submontane settlement preserves its entirety, consisting of typical log houses, representing the type of medieval village with wooden architecture found in mountainous and submontane areas. It is situated on the southern slope of the extension of the Liptov main ridge of the Great Fatra, at an elevation of 718 meters above sea level (Wikipedia). Sidorov is a hill above Vlkolínec, locally known as Žiar, and was marked as Híravá on maps until 1950. It bears traces of a prehistoric fortress from 2,500 years ago (vlkolinec.sk).

Originally, Vlkolínec was a lumberjack and charcoal-burning settlement, likely established between the second half of the 14^th century and the first half of the 15^th century. It belonged to the Likava Castle domain (Wikipedia). Later on, the residents of Vlkolínec also engaged in agriculture, livestock breeding, pastoralism, shepherding, and beekeeping (wordpress.com). They were also known as carpenters and woodcarvers (vlkolinec.sk). The name of the village is derived from the high occurrence of wolves (wordpress.com). The first written mention of Vlkolínec dates back to 1461 under the name Wylkovinecz (vlkolinec.sk). In the 17^th century, there were four peasant settlements and five blacksmith houses (wordpress.com). In the 1950s, there were plans to relocate the local residents to Ružomberok due to progress and adapting to modern times. However, this project did not materialize, allowing visitors to admire rural life in its natural environment in Vlkolínec. The village has maintained its uniqueness through isolation. Electricity was not introduced here until the mid-20th century (Wikipedia). Currently, Vlkolínec consists of 45 settlements, wooden residential houses, and farm buildings (Wikipedia). Presently, 19 residents live permanently in 6 houses in Vlkolínec. Many houses are rented out to vacationers (wordpress.com).

A stream originating below the slopes of Sidorov runs through the center of the village. Due to the steep slope, the walls of the wooden houses are built on high stone foundations (Wikipedia). The socle provides a colorful contrast to the log walls (vlkolinec.sk). The houses are log structures, partially or completely hewn. The gaps between the logs are filled with triangular wooden blocks and clay (Wikipedia). Clay was used to level irregularities, whitened, and painted with colors twice a year, in spring and autumn (vlkolinec.sk). Moss was used as a filling during log construction to seal gaps (vlkolinec.sk). A distinctive feature of the local houses is the shingled gabled roof with a pointed gable. The gables of the houses have small openings, serving as chimneys for smoke venting. The central part of the house consists of an entrance “pitvor” with a kitchen at its rear. From there, one enters a room in one part and a chamber in the other part of the house. In the center of the village, a bell tower from 1770, a well, and the masonry church of the Visitation of the Virgin Mary from 1875 are preserved. There is also a masonry school (Wikipedia). The well is a pump-style lever well (Jaloviarová).

In Vlkolínec, there is a museum exhibit called the “Farmer’s House,” which features a permanent display of original living, traditional historical items in households, and in agriculture. It introduces visitors to the lives of our ancestors, their way of living, and farming. The Gallery of Folk Art is housed in the former school building (wordpress.com).

In the vicinity of Vlkolínec, various interesting flora and fauna can be found. For example, Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, and Aquilegia vulgaris. Fauna includes Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, which are bears, wolves, and lynxes (vlkolinec.sk).