2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 2778

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Mokrade, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie

Devínske jazero

Hits: 5978

Devínske jazero je oblasť medzi riekou Moravou a Devínskou Novou Vsou. Táto bývalá citlivá hraničná oblasť si možno aj vďaka svojej minulosti ponechala prírodnejší charakter. Nie je to jazero, akoby názov napovedal, je to niva rieky Morava, inundačné územie, ktoré býva niekedy viac, či menej zaplavené. Popri rieke Morava sa nachádzajú dreviny mäkkého lužného lesa, predovšetkým vŕby a topole. Na Devínskom jazere môžeme okrem iného pozorovať cca od 15.3 do 15.8 bociany.

Devínske jazero je riečne jazero, mŕtve rameno Moravy a leží medzi jej ľavým brehom a korytom rieky Malina. Lúka Devínske jazero je rozlohou 10.5 km2 najväčšou mokrou lúkou na Slovensku. Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa tu pri ťažbe piesku našlo niekoľko hrobov zo staršej doby rímskej. Pozostatkom z nedávnejšej doby sú bunkre, ktoré sa budovali v 30-tych rokoch 20. storočia. Nazývajú sa aj ropíky, podľa skratky ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác. Posádku tvorilo 3-7 mužov, vyzbrojení boli guľometmi, vybavení periskopmi, granátovou rúrou (Wlachovský). Od roku 1993 je celá oblasť zaradená medzi mokrade medzinárodného významu podľa Ramsarskej konvencie. Niva Moravy je od roku 1992 zaradená medzi významné vtáčie územia. Hniezdia tu bociany, volavky a celkovo až 118 druhov vtákov. Žije tu aj veľa druhov netopierov, hady, vzácna užovka stromová, bobor európsky, v rieke Morava žije až 62 druhov rýb (panorama.sk).

Nachádza sa tu aj Marcheggský viadukt, ktorý je vlastne už technickou pamiatkou, ktorá sa ale dodnes používa na železničnú prepravu. V roku 1846 sa začal stavať most medzi Devínskou Novou Vsou a Marcheggom. 474 metrov dlhý, patril vtedy k najväčším v Uhorsku. Počas svojej histórie bol viackrát počas vojny zničený, ale vždy opäť postavený. Posledná rekonštrukcia je z roku 1959 (Wlachovský).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2012, 2013, Časová línia, Európske mestá, Krajina, Mestá, Mestá, Mokrade, Príroda, Rakúske mestá, Rakúsko, Rieky, Skaly, Stromy, Zahraničie

Hainburg an der Donau

Hits: 3939

Krajina pri Hainburgu, o ktorú som sa ja predovšetkým zaujímal, patrí do unikátneho európskeho národného parku Donau-Auen. Nachádza sa vlastne medzi veľkými mestami Bratislava a Viedeň. Hainburg an der Donau je malé mestečko, neďaleko od Bratislavy. Nad obcou sú dva kopce: Braunsberg a Schlossberg. Na Schlossbergu je hrad Hainburg.

Na ploche 25 km2 žije necelých 6 tisíc obyvateľov (cestovanie.biz). Hrad Schlossberg na kopci postavil z pôvodných starších hradieb cisár Henrich III. v roku 1050 (cestovanie.biz). V roku 1108 sa majiteľmi hradu stali Babenbergovci (Wikipedia). V druhej polovici 12. storočia sa o jeho rekonštrukciu zaslúžil Richard Levie Srdce. V 13. storočí český panovník Přemysl Otakar. V roku 1252 sa stáva majetkom Habsburgovcov. O roku 1629 hrad spravuje mesto, avšak začína pustnúť (cestovanie.biz). V roku 1683 vyplienili mesto Turci. Zahynulo 8000 obyvateľov (Wikipedia). Vtedy sa podarilo utiecť pre nimi Thomasovi Haydnovi – otcovi hudobného skladateľa Jozefa Haydna. V roku 1789 sem cisár Jozef II. presťahoval spracovateľskú továrničku tabaku, ktorá si dlhé desaťročia držala veľmi významný hospodársky význam v meste (cestovanie.biz). V meste sa nachádza jedna z najzachovalejších stredovekých mestských brán v Európe – Wienertor (Viedenská brána) a Ungertor – Maďarská brána (cestovanie.biz) (Uhorská brána) (Wikipedia). K mestu patria aj ruiny hradu Heimenburg (Röthelstein), ktorý sa nachádza necelé 2 km od mesta (cestovanie.biz), pri Dunaji, pod Braunsbergom. V júni sa tu každý rok konajú stredoveké trhy a v lete hradné slávnosti (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Írsko, Krajina, Zahraničie

Írsko – ostrovná krajina

Hits: 1737

Na ploche 70 280 km2 žije viac ako 4.5 milióna obyvateľov. Tvorí cca 5/6 povrchu ostrova Írsko (Wikipedia.sk). Tvoria ho štyri historické provincie: Mumha, Laighin, Connachta a Ulster (atlas.sk), dnes Connaught, Leinster, Munster a Ulster (Wikipedia.sk). Hlavným mestom je Dublin. Podnebie tejto nížinnej krajiny je pomerne vyrovnané vzhľadom na vplyv Golfského prúdu. Geomorfologicky je krajina poznačená celkovým zaľadnením v minulosti. Západné pobrežie je skalnaté a veľmi členité. Podľa povesti je v Írsku viac ako 40 odtieňov zelenej (atlas.sk). Na väčšine územia sú lúky a vresovištia. Prekvapivo tú rastú vavríny a myrty, ktoré sú typické pre Stredomorie. Pred príchodom ľudí tu žili aj bobry, divé mačky, medvede a vlci. Dnes predovšetkým drobní hlodavci, vtáky a ovce. Vôbec tu nežijú hady (Wikipedia.sk).

V 3. storočí pred n. l. sa tu usadili Kelti, v 5. storočí prijali kresťanstvo. V 9. a v 10. storočí tu žili Vikingovia. Koncom 12. storočia začali obsadzovať územie Angličania, čo sa im celkom podarilo až v polovici 17. storočia. Írska nezávislosť bola obnovená v roku 1922. V polovici 19. storočia tu vyčíňal zemiakový hladomor – zomrelo viac ako 1 milión ľudí (Wikipedia.sk).

Väčšinu obyvateľov tvoria Íri. V poslednom období zažíva krajina silnú imigrantskú vlnu hlavne z Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Žije tu početná americká komunita. Odhadom tu žije 10 % obyvateľov cudzích krajín. Veľké mestá: Dublin, Cork, Galway, Limerick, Wateford. Je zaujímavé, že naopak v USA žije viac Írov ako v Írsku. Nábožensky majú dosť veľkú prevahu rímski katolíci – 86.8 %. Z Írska pochádzal Johanthan Swift – autor príbehov o Guliverovi (Wikipedia.sk). Obyvateľstvo je známe láskou k hudbe a rozprávaniu. Hovorí sa o ňom ako o krajine svätcov a učencov, je rodiskom mnohých spisovateľov ako William Butler Yeats, James Joyce, Samuel Beckett, Oscar Wilde, George Bernard Shaw, rockových skupín a spevákov: U2, The Corrs, Sinéad O`Connor (europa.eu).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post