Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ruže – symbol lásky, krásy a vášne

skala
Hits: 214

Ruže k najznámejším okrasným rastlinám sveta, ale botanicky ide o mimoriadne zložitý rod. Ruže – Rosa sú evolučne zložitý rod z čeľade Rosaceae, rozšírený v miernom a subtropickom pásme severnej pologule s veľmi intenzívnou históriou. Ruža môže znamenať prírodný druh, kultúrny hybrid, alebo kultivar (Fougére-Danezan et al., Kew POWO, 2026). Väčšina druhov pochádza z Ázie, menší počet z Európy, Severnej Ameriky a severozápadnej Afriky (Wikipedia). Najstaršie fosílne doklady o existencii ruží pochádzajú z obdobia raných treťohôr, z paleocénu a eocénu (Wikipedia). Ruža patrí medzi veľmi staré . Pravdepodobne pochádza zo Strednej Ázie a rozšírila sa takmer po celej severnej pologuli (David Trinklein).

Pestovanie ruží sa pravdepodobne začalo v Ázii približne pred 5 000 rokmi a už v staroveku boli ruže súčasťou čínskych cisárskych záhrad, egyptského sveta, perzskej kultúry aj rímskej symboliky (David Trinklein), pestovala sa v Mezopotámii, Perzii, Indii. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému. K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr aj Arabi a (Wikipedia). Ich domestikácia odráža estetické preferencie aj medzikultúrne kontakty medzi Áziou a Európou (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Ruža sa postupne stala symbolom lásky, krásy, čistoty, vášne, ticha aj tajomstva (David Trinklein), moci, pamäti (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Červená ruža je známym symbolom horúcej, vášnivej lásky, žltá symbolom žiarlivosti, biela ruža milostného utrpenia z odmietania a podobne. Prirodzene sa nevyskytujúca čierna ruža, sa považovala za symbol čiernej mágie, mystiky, vznešenej nenávisti a smrti, ale aj nových začiatkov. Je tiež jedným z emblémov anarchizmu (Wikipedia).

Z morfologického hľadiska sú ruže drevnaté kry, prípadne liany s pichliačmi – nie pravými tŕňmi, so striedavými, zvyčajne nepárno perovitými listami a s prirastenými prílistkami. Typický botanický kvet má päť kališných a päť korunných lístkov, mnoho tyčiniek a početné voľné piestiky uzavreté v češuli. Plodom je šípka, teda dužinaté nepravé plodstvo s nažkami vo vnútri (worldfloraonline.org). Plané druhy rastú aj na okrajoch lesov, v krovinách, na svahoch, v živých plotoch (kew.org). Ruža je zároveň rastlina, na ktorej sa veľmi dobre stretáva s kultúrou – záhradou. Plané ruže môžu byť dôležité pre hmyz, vtáky aj drobné cicavce. Jednoduché kvety poskytujú prístupný peľ, využívajú niektoré samotárske listorezné včely. Šípky sú potravou pre a počas jesene a zimy (kew.org). To platí najmä pre Rosa canina a Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Záhradné ruže však často vznikli výberom znakov, ktoré sú pre človeka krásne – veľký plný kvet, nezvyčajná farba, dlhé kvitnutie. Aj preto má v záhrade zmysel kombinovať moderné kultivary s jednoduchšími alebo botanickými ružami (kew.org). Rosa damascena a príbuzné sú kľúčové pre parfumériu a ružovú vodu, šípky druhov ako Rosa canina a Rosa laevigata sú významné v potravinárstve a tradičnej medicíne a niektoré druhy majú dôležité farmakologické metabolity (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Geneticky sú ruže mimoriadne rozmanité. Ich pestrosť súvisí s častým krížením medzi druhmi, s rôznym počtom chromozómových sád a pri niektorých skupinách aj s nezvyčajným spôsobom dedenia. Preto je rod Rosa taxonomicky zložitý, čo dobre vidno napríklad pri takzvaných psích ružiach zo sekcie Caninae. Pre domestifikáciu moderných ruží boli kľúčové najmä znaky ako opakované kvitnutie, plný kvet a premena tyčiniek na lupienky. Tie sú spojené s génmi, ktoré pomohli vytvoriť vzhľad a kvitnutie dnešných záhradných ruží (Roberts et al). Caninae sú tzv. psie ruže . Tie majú zvláštny spôsob rozmnožovania. Časť chromozómov sa pri tvorbe pohlavných buniek správa normálne, ale časť sa nepáruje a dedí sa nerovnomerne. Zjednodušene povedané, materská časť prenáša oveľa väčší podiel dedičnej než peľ. Aj preto sú tieto ruže také ťažké na určovanie a zároveň také zaujímavé pre vedcov (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

Klasifikácia rodu je založená na morfologických znakoch. Rozlišujú sa sekcie Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae a Bracteatae. Veľmi dôležitý bol vstup čínskych opakovane kvitnúcich ruží do európskeho šľachtenia od konca 18. storočia, pretože práve ten otvoril cestu k moderným ružiam s remontantným kvitnutím (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Čínske ruže boli pestované už v staroveku a ich vstup do Európy v 18. storočí priniesol znak, ktorý zmenil celé šľachtenie. Moderné ruže vznikli zo zložitého šľachtenia európsko-stredomorských a východoázijských. Preto sa ruže historicky delia na plané druhy, staré záhradné ruže a moderné ruže. Za symbolický začiatok moderných ruží sa zvyčajne považuje rok 1867, keď vznikol kultivar `La France` (G. Wang).

Šľachtenie ruží sa dnes sústreďuje na štyri veľké ciele: opakované kvitnutie, architektúru kvetu, vôňu a odolnosť. Kultivar `Old Blush` je kľúčovým historickým aj genetickým referenčným bodom, pretože spája starú čínsku kultivačnú tradíciu s génmi dôležitými pre moderné ruže. Tento čínsky kultivar prispel k vzniku moderných ruží s opakovaným kvitnutím. Opakované kvitnutie aj plnosť kvetov, aj počet lupienkov súvisí s génmi. Ruža sa tak stáva modelom, na ktorom možno sledovať, ako konkrétne genómové zmeny vytvárajú znaky, ktoré človek po stáročia vnímal najmä esteticky. Divé druhy však zostávajú nenahraditeľným zdrojom alel pre odolnosť a adaptáciu. Napríklad Rosa laevigata je cenená pre vysokú odolnosť voči voškám a veľmi vysokú odolnosť voči čiernej škvrnitosti a múčnatke, zatiaľ čo plané východoázijské ruže rozširujú vôňové a farebné spektrum (Hibrand Saint-Oyant et al). Ruže obsahujú v korunných lupienkoch zmesi aromatických silíc. Ich množstvo veľmi kolíše nielen medzi rôznymi druhmi a odrodami, ale aj v závislosti od počasia a dennej doby. Najviac ich kvety obsahujú ráno. Hlavnými vonnými zložkami sú alkoholy geraniol, nerol a l-citronellol. Záhrada zameraná na pestovanie ruží na okrasné alebo výskumné účely sa nazýva rozárium. Najväčším svetovým rozáriom súčasnosti je Europa-Rosarium v nemeckom Sangerhausene pri Lipsku (Wikipedia). Rozárium sa nachádza aj Botanickej záhrade v Bratislave, v Arboréte Mlyňany, a na Zvolenskej Borovej hore.

Medzi historické ruže patria krížence a varianty ruže keltskej, damašské ruže, machové ruže, čínske ruže, čajové ruže, bourbonské ruže, portlandské ruže, noisettky, remontantky, lambertky, pernetky (Wikipedia).

  • Medzi moderné patria čajohybridy – sú vyšľachtené z remontantiek a čajových ruží. Polyantky a polyanthybridy sú krížence európskych remontantiek s importovanou ružou mnohokvetou.
  • Floribundy vznikli hybridizáciou dvoch vyššie uvedených typov.
  • Grandiflory sú potomkovia kríženia floribúnd s čajohybridmi.
  • Anglické ruže boli vyšľachtené s cieľom vyhovieť dobovej nostalgii po „starých dobrých časoch“ – starých európskych odrôd, ale s modernými požiadavkami na opakované kvitnutie a farebnú škálu (Wikipedia).

Okrem pôvodu možno ruže deliť aj podľa ich habitusu a využiteľnosti pri pestovaní (Wikipedia).

  • Záhonové ruže sa pestujú zväčša v menších záhradách.
  • Popínavé ruže majú aj niekoľko metrov dlhé výhonky.
  • Pôdopokryvné ruže rastú plazivo, kvety majú často v bohatých súkvetiach a zvyčajne sú odvodené od ruže roľnej – Rosa arvensis.
  • Sadové ruže sú mohutne rastúce kompaktné kry vhodné na solitérnu výsadbu napríklad v parkoch a sadoch.
  • Miniatúrne – trpasličie ruže, sú zakrpatené kultivary vzniknuté pôvodne z drobnej prírodnej variety ruže čínskej (Rosa chinensis var. Minima). 
  • Stromčekové ruže nie sú zvláštnym typom, možno ich dosiahnuť z väčšiny predchádzajúcich typov vyšľachtením korunky na vysokom podpníku.
  • Naočkovaním menšej popínavej odrody na stromčekový podpník vzniknú previsnuté, takzvané smútočné ruže (Wikipedia).

Pre pestovanie ruží sú vhodné tieto faktory: , drenáž a vzdušnosť porastu. Väčšina záhradných ruží prospieva v bohatej, vlhkej, dobre odvodnenej pôde, na slnečnom stanovišti, pri mierne kyslej reakcii a s pravidelným mulčovaním a prihnojovaním. Nároky na výživu sú vysoké, pretože ruže bohatým kvitnutím vyčerpávajú zásoby živín. Odporúča sa mulč z dobre rozloženého kompostu alebo maštaľného hnoja a doplnkové hnojenie na začiatku sezóny, pri remontantných typoch aj po prvej vlne kvitnutia (rhs.org.uk). Na sa už nemajú zbytočne nútiť do mäkkého nového rastu, aby lepšie vyzreli pred zimou (ruze.cz). Namiesto častého povrchového polievania sa odporúča hlboká zálievka, ideálne ku koreňom, napríklad kvapkovou závlahou. Polievanie na list podporuje šírenie chorôb, najmä čiernej škvrnitosti, preto je pri postrekovaní zhora vhodné polievať ráno alebo skoro popoludní, aby listy do večera preschli (missouri.edu). Na ochranu pred silnými mrazmi je vhodné k ružiam na zimu nakopčiť okolitú zeminu alebo vyzretý kompost. Chúlostivejšie odrody možno zakryť aj čečinou (Wikipedia).

Opakovane kvitnúce ruže sa režú najmä koncom zimy až skoro na , kým jednokvitnúce staré kríkové ruže po odkvitnutí (rhs.org.uk). Odstraňuje sa mŕtve, poškodené, slabé a križujúce sa , aby sa ker presvetlil a lepšie vetral. Jednorazovo kvitnúce historické a botanické ruže sa režú skôr po odkvitnutí, pretože často kvitnú na staršom dreve. Popínavé ruže zasa potrebujú nielen rez, ale aj vedenie výhonkov – samy sa neovíjajú ako vinič či fazuľa, preto sa musia vyväzovať k opore (ruze.cz).

Rozmnožovať ich možno odrezkami, potápaním, delením a semenami (rhs.org.uk). Množenie ruží zároveň ukazuje, prečo je rozdiel medzi planou ružou a záhradným kultivarom taký dôležitý. Plané druhy možno množiť semenami, hoci semená často potrebujú stratifikáciu a potomstvo nemusí byť úplne jednotné. Kultivary sa však najčastejšie udržiavajú vegetatívne – odrezkami, potápaním, delením alebo očkovaním na podpník. Pri semenách by sa totiž vlastnosti konkrétneho kultivaru mohli rozpadnúť do nových kombinácií. Očkovanie a vrúbľovanie je spôsob, ako zachovať konkrétnu farbu, vôňu, tvar kvetu, rastový habitus a zdravotné vlastnosti odrody (ruze.cz).

Choroby ruží sú často výsledkom kombinácie citlivej odrody, vlhkého počasia a slabého prúdenia vzduchu. Čierna škvrnitosť patrí medzi najobávanejšie choroby ruží. Na listoch sa objavujú tmavé škvrny, listy žltnú a predčasne opadávajú, čím sa ker oslabuje (ruze.cz). Spôsobuje ju Diplocarpon rosae a je v exteriéri najzávažnejšou chorobou záhradných ruží (rhs.org.uk). Múčnatka sa prejavuje belavým povlakom a deformáciami mladých listov a pukov (ruze.cz). Tú spôsobuje Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Hrdza vytvára oranžové až hrdzavé výtrusné ložiská a vošky poškodzujú najmä mäkké mladé výhonky. Najlepšou ochranou nie je iba postrek, ale prevencia. Vzdušná výsadba, zálievka ku koreňom, odstraňovanie napadnutých listov, výber odolnejších odrôd a udržiavanie rastliny v dobrej kondícii (ruze.cz). Mimoriadne závažná aj ružová rozetová choroba, vírusové ochorenie prenášané roztočom Phyllocoptes fructiphilus, ktoré často vedie k úhynu rastliny. Zo škodcov sú v záhradníckej praxi bežné aj vošky a ďalší drobní cicaví škodcovia (rhs.org.uk).

Genetické štúdie ruží priniesli referenčné genómy a hľadali miesta v DNA zodpovedné za dôležité znaky. Neskôr sa výskum sústredil na rozmanitosť planých ruží a na to, ako vznikali dnešné pestované ruže. Najnovší výskum už pracuje s veľmi presnými genómami a so súborom genetickej rozmanitosti viacerých ruží. Ukazuje sa, že znaky ako opakované kvitnutie, počet lupienkov, farba či vôňa nezávisia len od drobných zmien v DNA, ale aj od väčších prestavieb genómu. Ruža sa tak dnes neštuduje iba ako okrasná rastlina, ale aj ako model, na ktorom sa stretáva botanika, evolučná , výskum vôní, farieb a moderné šľachtenie. Ruže treba chápať ako výsledok dlhej evolúcie, domestifikácie a veľmi zložitej genetickej histórie (Marinus J. M. Smulders et al: In the name of the rose: a roadmap for rose research in the genome era). Existujú ruže kriticky ohrozené, napríklad Rosa arabica. Na úrovni pestovaných ruží je problémom aj genetická erózia starých záhradných ruží a lokálnych kolekcií. diverzity preto znamená nielen chrániť plané populácie, ale aj udržiavať ex situ kolekcie v génových bankách a botanických záhradách (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Ruže sú výnimočné a zároveň mimoriadne zložité rastliny. Sú to planý kry severnej pologule, kultúrne rastliny, symbol lásky a moci, zdroj vône a šípok, náročné záhradné aj moderný genetický model. V ich kvete sa stretáva estetika so šľachtením, v pichliačoch obrana rastliny, v šípkach ekologická hodnota a v genóme dlhá hybridizácie, polyploidie a domestifikácie. Práve preto ruže nepatria iba do záhonov a kytíc, ale aj do botaniky, evolučnej biológie, záhradníctva a kultúrnych dejín.

Roses are among the best-known ornamental plants in the world, but botanically they represent an exceptionally complex genus. Roses — Rosa — are an evolutionarily complex genus of the family Rosaceae, distributed across the temperate and subtropical zones of the Northern Hemisphere and marked by a very rich history. A rose may mean a wild botanical species, a cultivated hybrid, or a cultivar (Fougére-Danezan et al.; Kew POWO, 2026). Most species originate from Asia, with fewer from Europe, North America, and north-western Africa (Wikipedia). The oldest fossil evidence of roses dates back to the early Tertiary, specifically the Paleocene and Eocene (Wikipedia). The rose is among very ancient flowers. It probably originated in Central Asia and spread across almost the entire Northern Hemisphere (David Trinklein).

The cultivation of roses probably began in Asia about 5,000 years ago, and already in antiquity roses formed part of Chinese imperial gardens, the Egyptian world, Persian culture, and Roman symbolism (David Trinklein). They were also cultivated in Mesopotamia, Persia, and India. Roses probably reached ancient Greece through Alexander the Great. The ancient Romans were great admirers and growers of roses, followed later by Arabs and Turks (Wikipedia). Their domestication reflects aesthetic preferences as well as intercultural contacts between Asia and Europe (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The rose gradually became a symbol of love, beauty, purity, passion, silence, and mystery (David Trinklein), as well as power and memory (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The red rose is a well-known symbol of ardent, passionate love; the yellow rose of jealousy; the white rose of the suffering caused by rejected love, and so on. The naturally non-existent black rose has been regarded as a symbol of black magic, mysticism, noble hatred and death, but also of new beginnings. It is also one of the emblems of anarchism (Wikipedia).

From a morphological point of view, roses are woody shrubs, or sometimes lianas, with prickles — not true thorns — alternate, usually imparipinnate leaves, and adnate stipules. A typical botanical flower has five sepals and five petals, many stamens, and numerous free carpels enclosed in a hypanthium. The fruit is the rose hip, a fleshy false fruit containing achenes inside (worldfloraonline.org). Wild species also grow on forest edges, in shrublands, on slopes, and in hedges (kew.org). The rose is also a plant in which nature and culture — the garden — meet very clearly. Wild roses can be important for insects, birds, and small mammals. Simple flowers provide accessible pollen, the leaves are used by some solitary leafcutter bees, and rose hips provide food for birds and mammals in autumn and winter (kew.org). This applies especially to Rosa canina and Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Garden roses, however, have often been selected for traits that humans find beautiful — large double flowers, unusual colours, and long flowering periods. This is why it makes sense in a garden to combine modern cultivars with simpler or botanical roses (kew.org). Rosa damascena and related groups are key plants for perfumery and rose water, while the rose hips of species such as Rosa canina and Rosa laevigata are important in food production and traditional medicine, and some species contain pharmacologically significant metabolites (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Genetically, roses are extremely diverse. Their diversity is linked to frequent hybridization between species, different numbers of chromosome sets, and, in some groups, an unusual mode of inheritance. This is why the genus Rosa is taxonomically complex, as is clearly visible, for example, in the so-called dog roses of the section Caninae. For the domestication of modern roses, key traits included repeat flowering, double flowers, and the transformation of stamens into petals. These traits are associated with genes that helped shape the appearance and flowering behaviour of today’s garden roses (Roberts et al.). Caninae are the so-called dog roses. They have a special mode of reproduction. During the formation of sex cells, some chromosomes behave normally, while others do not pair and are inherited unevenly. Put simply, the maternal side transmits a much larger share of genetic information than the pollen. This is one reason why these roses are so difficult to identify and, at the same time, so interesting to scientists (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

The classification of the genus is based on morphological characters. The sections Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae, and Bracteatae are distinguished. The introduction of repeat-flowering Chinese roses into European breeding from the end of the 18th century was very important, because it opened the way to modern roses with remontant flowering (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Chinese roses had already been cultivated in antiquity, and their arrival in Europe in the 18th century brought a trait that changed the whole course of rose breeding. Modern roses arose from the complex breeding of Euro-Mediterranean and East Asian roses. Historically, roses are therefore divided into wild species, old garden roses, and modern roses. The symbolic beginning of modern roses is usually considered to be the year 1867, when the cultivar La France was introduced (G. Wang).

Today, rose breeding focuses on four major goals: repeat flowering, flower architecture, fragrance, and resistance. The cultivar Old Blush is a key historical and genetic reference point, because it links the old Chinese cultivation tradition with genes important for modern roses. This Chinese cultivar contributed to the development of modern repeat-flowering roses. Repeat flowering, flower doubleness, and the number of petals are all related to genes. The rose thus becomes a model in which we can observe how specific genomic changes create traits that humans perceived for centuries mainly aesthetically. Wild species, however, remain an irreplaceable source of alleles for resistance and adaptation. For example, Rosa laevigata is valued for its high resistance to aphids and very high resistance to black spot and powdery mildew, while wild East Asian roses expand the spectrum of fragrance and colour (Hibrand Saint-Oyant et al.). Rose petals contain mixtures of aromatic essential oils. Their amount varies greatly not only between species and cultivars, but also depending on weather and time of day. Flowers contain the highest amounts in the morning. The main fragrant components are the alcohols geraniol, nerol, and l-citronellol. A garden focused on growing roses for ornamental or research purposes is called a rosarium. The largest rosarium in the world today is the Europa-Rosarium in Sangerhausen near Leipzig (Wikipedia). Rosaria can also be found in the Botanical Garden in , in the Mlyňany Arboretum, and at Borová hora in Zvolen.

Historical roses include hybrids and variants of the Gallic rose, Damask roses, moss roses, Chinese roses, tea roses, Bourbon roses, Portland roses, Noisette roses, hybrid perpetuals, Lambert roses, and Pernetiana roses (Wikipedia). Modern roses include hybrid teas, which were bred from hybrid perpetuals and tea roses. Polyantha roses and polyantha hybrids are crosses between European hybrid perpetuals and the imported multiflora rose. Floribundas arose through hybridization of the two types mentioned above. Grandifloras are the result of crossing floribundas with hybrid teas. English roses were bred to satisfy a period nostalgia for the “good old days” — old European varieties — while also meeting modern requirements for repeat flowering and a wider colour range (Wikipedia).

In addition to origin, roses can also be divided according to habit and use in cultivation (Wikipedia). Bedding roses are usually grown in smaller gardens. Climbing roses have shoots several metres long. Groundcover roses grow in a creeping form, often producing flowers in rich clusters, and are usually derived from the field rose — Rosa arvensis. Shrub roses are vigorous, compact shrubs suitable for solitary planting, for example in parks and gardens. Miniature, or dwarf, roses are low-growing cultivars originally derived from a small natural variety of the Chinese rose (Rosa chinensis var. Minima). Standard roses are not a separate type; they can be produced from most of the preceding types by training a crown on a tall rootstock. By grafting a smaller climbing variety onto a standard rootstock, pendulous, so-called weeping roses are produced (Wikipedia).

For growing roses, the key factors are sun, drainage, and airiness of the stand. Most garden roses thrive in rich, moist, well-drained soil, in a sunny position, with a slightly acidic reaction, and with regular mulching and fertilization. Their nutritional requirements are high, because abundant flowering depletes nutrient reserves. Mulch made from well-rotted compost or manure is recommended, together with supplementary fertilization at the beginning of the season and, in remontant types, also after the first flush of flowering (rhs.org.uk). In autumn, plants should no longer be encouraged to produce soft new growth, so that they mature better before winter (ruze.cz). Instead of frequent surface watering, deep watering is recommended, ideally directed to the roots, for example by drip irrigation. Watering the leaves encourages the spread of diseases, especially black spot, so if overhead watering is used, it is better to do it in the morning or early afternoon, so that the leaves dry before evening (missouri.edu). To protect roses from severe frosts, it is advisable to mound soil or mature compost around them for winter. More delicate varieties can also be covered with conifer branches (Wikipedia).

Repeat-flowering roses are pruned mainly in late winter to early spring, while once-flowering old shrub roses are pruned after flowering (rhs.org.uk). Dead, damaged, weak, and crossing wood is removed to open the shrub and improve air circulation. Once-flowering historical and botanical roses are pruned rather after flowering, because they often bloom on older wood. Climbing roses need not only pruning but also training of the shoots — they do not twine by themselves like grapevines or beans, so they must be tied to a support (ruze.cz).

Roses can be propagated by cuttings, layering, division, and seed (rhs.org.uk). Rose propagation also shows why the difference between a wild rose and a garden cultivar is so important. Wild species can be propagated from seed, although the seeds often require stratification and the offspring may not be completely uniform. Cultivars, however, are most often maintained vegetatively — by cuttings, layering, division, or budding onto a rootstock. If propagated by seed, the traits of a particular cultivar could split into new combinations. Budding and grafting are therefore ways to preserve a particular colour, fragrance, flower shape, growth habit, and health characteristics of a variety (ruze.cz).

Rose diseases are often the result of a combination of a susceptible variety, humid weather, and poor air circulation. Black spot is among the most feared rose diseases. Dark spots appear on the leaves, which then turn yellow and fall prematurely, weakening the shrub (ruze.cz). It is caused by Diplocarpon rosae and is the most serious outdoor disease of garden roses (rhs.org.uk). Powdery mildew appears as a whitish coating and causes deformation of young leaves and buds (ruze.cz). It is caused by Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Rust forms orange to rust-coloured spore pustules, while aphids damage mainly soft young shoots. The best protection is not only spraying, but prevention: airy planting, watering at the roots, removing infected leaves, choosing more resistant varieties, and keeping the plant in good condition (ruze.cz). Rose rosette disease is also extremely serious; it is a viral disease transmitted by the mite Phyllocoptes fructiphilus and often leads to the death of the plant. Among pests, aphids and other small sap-sucking insects are common in horticultural practice (rhs.org.uk).

Genetic studies of roses have produced reference genomes and identified regions of DNA responsible for important traits. Later, research focused on the diversity of wild roses and on how today’s cultivated roses originated. The most recent research already works with very precise genomes and with the genetic diversity of multiple roses as a whole. It shows that traits such as repeat flowering, petal number, colour, and fragrance depend not only on small changes in DNA, but also on larger genomic rearrangements. The rose is therefore no longer studied only as an ornamental plant, but also as a model in which botany, evolutionary biology, the study of fragrance and colour, and modern breeding intersect. Roses should be understood as the result of long evolution, domestication, and a very complex genetic history (Marinus J. M. Smulders et al.: In the Name of the Rose: A Roadmap for Rose Research in the Genome Era). Some roses are critically endangered, for example Rosa arabica. At the level of cultivated roses, genetic erosion of old garden roses and local collections is also a problem. Conserving diversity therefore means not only protecting wild populations, but also maintaining ex situ collections in gene banks and botanical gardens (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Roses are exceptional and at the same time extremely complex plants. They are wild shrubs of the Northern Hemisphere, cultivated plants, symbols of love and power, sources of fragrance and rose hips, demanding garden woody plants, and modern genetic models. In their flowers, aesthetics meets breeding; in their prickles, plant defence; in their rose hips, ecological value; and in their genome, a long history of hybridization, polyploidy, and domestication. This is why roses belong not only in flower beds and bouquets, but also in botany, evolutionary biology, horticulture, and cultural history.

  • Andrew Roberts, Th Gladis, H. Brumme, (2008): DNA amounts of roses (Rosa L.) and their use in attributing ploidy levels. Plant cell reports. 28. 61-71. 10.1007/s00299-008-0615-9.
  • L. Hibrand Saint-Oyant, T. Ruttink, L. Hamama, I. Kirov, D. Lakhwani, N. N. Zhou, P. M. Bourke, N. Daccord, L. Leus, D. Schulz, H. Van de Geest, T. Hesselink, K. Van Laere, K. Debray, S. Balzergue, T. Thouroude, A. Chastellier, J. Jeauffre, L. Voisine, S. Gaillard, T. J. A. Borm, P. Arens, R. E. Voorrips, C. Maliepaard, E. Neu, M. Linde5, M. C. Le Paslier, A. Bérard, R. Bounon, J. Clotault, N. Choisne, H. Quesneville, K. Kawamura, S. Aubourg, S. Sakr, M. J. M. Smulders, E. Schijlen, E. Bucher, T. Debener, J. De Riek, F. Foucher: A high-quality genome sequence of Rosa chinensis to elucidate ornamental traits. Nature Plants 4, 473–484 (2018). https://doi.org/10.1038/s41477-018-0166-1
  • Hristina Nunes, Marcel Graca Miguel, M. G. (2017): Rosa damascena essential oils: a brief review about chemical composition and biological properties. Trends in Phytochemical Research, 1(3), 111-128
  • Smulders et al., 2019; Zhou et al., 2024; Cheng et al., 2025; Zhang et al., 2026
  • Ningning Zhou, Fabienne Simonneau, Tatiana Thouroude, Laurence Hibrand-Saint Oyant, Fabrice Foucher: Morphological studies of rose prickles provide new insights. Hortic Res. 2021 Sep 23;8(1):221. doi: 10.1038/s41438-021-00689-7. PMID: 34556626; PMCID: PMC8460668

TOP

Všetky

, , , ,

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Korunkovky

skala
Hits: 159

Korunkovky – latinsky rod Fritillaria sú rod kvitnúcich rastlín z čeľade ľaliovitých (cibuloviny.sk). Názov je odvodený od latinského slova fritillus – pohár na hracie kocky (Adriana Francová). Zahŕňajú približne 130 – 150 druhov, ktoré sa prirodzene vyskytujú najmä v Európe, Ázii a Severnej Amerike. Ide o trváce cibuľovité , ktoré sú obľúbené v záhradníctve pre svoje výrazné (cibuloviny.sk). Irán patrí medzi najdôležitejšie oblasti výskytu rodu Fritillaria, rastie tu 19 druhov, z toho 10 je endemických, rozšírené sú najmä v horskom pásme Zagros a Alborz. Mnohé druhy rastú na alpských a subalpínskych biotopoch, často tvoria lokálne populácie alebo rozsiahle kolónie na horských lúkach. Niektoré druhy rastú vo vysokých nadmorských výškach 2800 – 4000 metrov nad morom v Himalájach (Kiani et all).

U nás korunkovka strakatá rastie na vlhkých lúkach s bohatou pôdou. Vyžaduje glejové až pseudoglejové pôdy s vysokou vlhkosťou, občas zaplavované. Najčastejšie sa objavuje v rámci biotopov spoločenstiev Calthion palustris a Molinion caeruleae. Je adaptovaná na krátkodobé zaplavenie počas vegetácie – semienka plávajú (Jozef Martinský). Najznámejšie sú korunkovka strakatá – Fritillaria meleagris a korunkova cisárska – Fritillaria imperialis. Korunkovka strakatá je kriticky ohrozená, na Slovensku prežíva iba v niekoľkých lokalitách (stozok.sk). Je známa ako „korunka“ – symbol príchodu jari (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Hovorové názvy sa líšia: „korunka“, „kockavica“ či „hynčiak“, „kráľovská koruna“ či cesarska. U nás sa vyskytujú najmä na východe, známe sú lokality Pstruša či Raškovský luh, Senianske a pri Drahňove (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Lokality v Podunajskej nížine a Podpoľaní boli chránené aj kvôli hojnej lokalite korunkovky strakatej (stozok.sk). V minulosti sa vyskytovala aj v okolí Zemplínskej Šíravy. V regióne Českej republiky už vyhynula v dôsledku odvodňovania (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Hlavné ohrozenia predstavuje odvodňovanie lúk, meliorácie a zánik tradičného kosenia (Jozef Martinský).

Okrem prírodných populácií sa korunkovka cisárska pestuje ako okrasná rastlina v záhradách po celom Slovensku (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Sú to vytrvalé rastliny, ktoré na vyháňajú dlhé stonky s previsnutými, zvončekovitými kvetmi pripomínajúcimi korunu (Miloš Balla). Majú vzpriamenú byľ, úzke čiarkovité alebo kopijovité , plodom je tobolka obsahujúca ploché semená (sav.sk). Kvety sú obojpohlavné. Je pravdepodobné, že v rámci tribusu Lilieae došlo k dvom prechodom cez Beringovu úžinu do Severnej Ameriky, po jednom v každom rode – Lilium a Fritillaria (inaturalist.org).

Korunkovky sa objavujú najmä v záhradníctvach, niektoré školy a inštitúcie ako napr. CHKO Latorica, ŠOP SR, Inštitút DAPHNE organizuje detské kreatívne dielne pod názvom „Korunkovka“ s tematickou keramikou či výtvarníckymi aktivitami (Miloš Balla). Pestovanie a korunkoviek je možné dodržiavaním nárokov: dostatok zimnej vlahy, piesočnato-hlinitá pôda, či polotieň (kew.org). Korunkovka cíti vysokú hladinu , moderní záhradkári ju využívajú aj ako medonosnú a dekoratívnu rastlinu v jarných výsadbách (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Hlavnými opeľovačmi sú hmyz – včely, motýle (Kiani et all). Korunkovka kráľovská je jedovatá a jej najjedovatejšou časťou je cibuľa. Tá šíri zápach, ktorý vadí predovšetkým menším škodcom a to hlavne krtkom a hrabošom, takže sú skvelým nástrojom, ako ich vypudiť zo záhradky (cibuloviny.sk).

Kvety korunkoviek sú síce pre opeľovače dobre viditeľné, ale väčšinou nemajú výrazné vizuálne signály na prilákanie hmyzu. Odmeny pre opeľovače nektár a peľ sú zvyčajne ukryté vo vnútri previsnutého zvončekovitého kvetu. Vo vnútri kvetu sa nachádzajú farebne kontrastné oblasti nektárií, ktoré pomáhajú opeľovačom orientovať sa pri hľadaní potravy. Približne 54 % druhov má šachovnicový vzor okvetných lístkov (Katarzyna Roguz et all). Pestujú sa najmä tieto druhy: Fritillaria acmopetala, Fritillaria imperialis, Fritillaria meleagris, Fritillaria pallidiflora, Fritillaria persica, Fritillaria pyrenaica (inaturalist.org).

Cibule nemôžu byť zasadené príliš hlboko v zemi, je vhodné ich vysádzať šikmo. Ak tvorí iba listy a nekvitne, cibuľa sa nachádza príliš hlbkoko. Rýchlo zaschnuté kvety znamená nedostatok vody, málo výživnú pôdu (Adriana Francová). V tradičnej čínskej medicíne sa používa na liečenie respiračných chorôb (Imrich Rutšek). Korunkovky obsahujú množstvo sekundárnych metabolitov, najmä: steroidné alkaloidy, saponíny, flavonoidy, terpenoidy (Da-Cheng Hao et all).

Fritillaries – the genus Fritillaria are flowering plants belonging to the lily family (Liliaceae). The name is derived from the Latin word fritillus, meaning a dice box (Adriana Francová). The genus includes approximately 130–150 species that occur naturally mainly in Europe, Asia, and North America. These are perennial bulbous plants that are popular in horticulture because of their striking flowers (cibuloviny.sk). Iran is one of the most important centers of diversity of the genus Fritillaria. Nineteen species occur there, ten of which are endemic. They are distributed mainly in the Zagros and Alborz mountain ranges. Many species grow in alpine and subalpine habitats, often forming local populations or extensive colonies on mountain meadows. Some species grow at very high elevations, between 2800 and 4000 meters above sea level in the Himalayas (Kiani et al.). The best-known species are the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) and the crown imperial (Fritillaria imperialis). Fritillaria meleagris is critically endangered and in Slovakia survives only in a few localities (stozok.sk). It is known locally as “korunka” and is considered a symbol of the arrival of spring (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Vernacular names vary and include “korunka,” “kockavica,” “hynčiak,” or “kráľovská koruna.”

In our region, the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) grows in moist meadows with nutrient-rich soils. It requires gleyic to pseudogley soils with high moisture, which are occasionally flooded. It most commonly occurs within the habitats of plant communities Calthion palustris and Molinion caeruleae. The species is adapted to short-term flooding during the vegetation period – its seeds are able to float (Jozef Martinský). The best-known species are the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) and the crown imperial (Fritillaria imperialis). The snake’s head fritillary is critically endangered, and in Slovakia it survives only in a few localities (stozok.sk). It is known as “korunka”, a symbol of the arrival of spring (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Vernacular names vary and include “korunka,” “kockavica,” “hynčiak,” “kráľovská koruna,” or “cisárska koruna.” In Slovakia it occurs mainly in the eastern part of the country; well-known sites include Pstruša, Raškovský luh, Senianske rybníky, and the meadows near Drahňov (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Localities in the Danubian Lowland (Podunajská nížina) and the Podpoľanie region have also been protected partly because of abundant populations of the snake’s head fritillary (stozok.sk). In the past the species also occurred in the surroundings of Zemplínska Šírava. In parts of the Czech Republic, however, it has already become extinct as a consequence of drainage of wetlands (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). The main threats are drainage of meadows, land reclamation, and the disappearance of traditional mowing practices (Jozef Martinský).

Besides natural populations, crown imperial (Fritillaria imperialis) is widely cultivated as an ornamental plant in gardens throughout Slovakia (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). These are perennial plants that produce tall stems in spring bearing pendulous, bell-shaped flowers that resemble a crown (Miloš Balla). The plants have an upright stem, narrow linear or lanceolate leaves, and their fruit is a capsule containing flattened seeds (sav.sk). The flowers are bisexual. It is likely that within the tribe Lilieae two dispersal events across the Bering land bridge occurred into North America, one in each genus – Lilium and Fritillaria (inaturalist.org). Fritillaries are commonly found in horticultural trade. Some schools and institutions, for example the Latorica Protected Landscape Area (CHKO Latorica), the State Nature Conservancy of the Slovak Republic (ŠOP SR), and the DAPHNE Institute, organize children’s creative workshops called “Korunkovka,” involving themed ceramics and art activities (Miloš Balla).

Successful cultivation and propagation of fritillaries requires appropriate conditions: sufficient winter moisture, sandy-loam soil, and a sunny or partially shaded location (kew.org). The plants respond to high soil moisture levels, and modern gardeners often use them as nectar-producing and decorative plants in spring plantings (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). The main pollinators are insects, especially bees and butterflies (Kiani et al.). Crown imperial (Fritillaria imperialis) is poisonous, with the bulb being the most toxic part. The bulb emits a strong odor that repels certain small pests, especially moles and voles, making the plant useful in gardens as a natural deterrent (cibuloviny.sk). Although fritillary flowers are clearly visible to pollinators, they usually lack strong visual signals for attracting insects. The rewards for pollinators – nectar and pollen – are usually hidden inside the pendulous bell-shaped flower. Inside the flower there are contrasting nectar guide areas that help pollinators orient themselves while searching for food. Approximately 54 % of species have a checkered pattern on the tepals (Roguz et al.).

The most commonly cultivated species include Fritillaria acmopetala, Fritillaria imperialis, Fritillaria meleagris, Fritillaria pallidiflora, Fritillaria persica, and Fritillaria pyrenaica (inaturalist.org). The bulbs should not be planted too deeply in the soil; it is recommended to plant them slightly tilted. If the plant produces only leaves and does not flower, the bulb is probably planted too deep. Rapidly drying flowers indicate insufficient water or nutrient-poor soil (Adriana Francová). In traditional Chinese medicine, fritillaries are used to treat respiratory diseases (Imrich Rutšek). The plants contain numerous secondary metabolites, particularly steroidal alkaloids, saponins, flavonoids, and terpenoids (Da-Cheng Hao et al.).

Akvaristika, Výstavy rýb, Chovateľstvo, Výstavy zvierat, Akvaristické inštitúcie

Tropikárium Budapešť

skala
Hits: 41392

Tropikárium sa nachádza južne od zábavného centra Campona. Nachádza sa tu okrem iného 1.4 milióna litrov veľké žraločie akvárium s 11 metrov dlhým vyhliadkovým tunelom (sdetmi.com). Je najväčším morským akváriom v strednej Európe (zoznam.sk). Inou atrakciou je prales, v ktorom sa blýska, hrmí, návštevníci tu zažijú tropickú klímu. Okrem toho množstvo živočíchov a rastlín z Afriky, Južnej Ameriky, Ázie, Karibského a Červeného mora, ale aj Indického oceánu (sdetmi.com). Nachádzajú sa tu aj expozície domácej maďarskej ichtyofauny (zoznam.sk). Celý komplex je vybudovaný na rozlohe 3 000 m2. Tropikárium je unikátna kombinácia a zoologickej expozície (tropicarium.hu). Vzniklo na základe nápadu maďarskej pôsobiacej v Švédsku (tropicarium.hu). Konkrétne Károlya Farkasdiho (refresher.sk). Intenzívna výstavba trvala asi 8 mesiacov a objekt bol otvorený 26. mája 2000 (tropicarium.hu). Konajú sa tu kŕmenia žralokov, aligátorov, hadov atď., a dokonca ponúkajú aj špeciálne „potápačské“ zážitky s certifikovaným potápačom v tuneli akvária (dailynewshungary.com). O organizmy sa stará tím 25 – 30 biológov, veterinárov, ošetrovateľov (visit-hungary.com). Sklenené steny tunela sú vyrobené z hrubého nerozbitného skla (cca 16 cm), takže návštevníci majú pocit, že sú uprostred podmorského sveta (cestovnakancelariadaka.sk).

The Tropicarium is located south of the Campona entertainment center. Among other attractions, it features a shark aquarium with a volume of 1.4 million liters and an 11-meter-long viewing tunnel (sdetmi.com). It is the largest marine aquarium in Central Europe (zoznam.sk). Another attraction is a rainforest exhibit with lightning and thunder effects, where visitors can experience a tropical climate. In addition, there are numerous animals and plants from Africa, South America, Asia, the Caribbean and Red Sea, as well as the Indian Ocean (sdetmi.com). The Tropicarium also includes exhibitions of native Hungarian ichthyofauna (zoznam.sk). The entire complex covers an area of 3,000 m². The Tropicarium represents a unique combination of an aquarium and a zoological exhibition (tropicarium.hu). It was established based on the idea of a Hungarian family working in Sweden (tropicarium.hu), specifically Károly Farkasdi (refresher.sk). Intensive construction lasted approximately eight months, and the facility was opened on May 26, 2000 (tropicarium.hu). Shark, alligator, and snake feeding sessions are held here, and the Tropicarium even offers special “diving” experiences with a certified diver inside the aquarium tunnel (dailynewshungary.com). The organisms are cared for by a team of 25–30 biologists, veterinarians, and animal keepers (visit-hungary.com). The glass walls of the tunnel are made of thick, unbreakable glass (approximately 16 cm), giving visitors the feeling of being in the middle of an underwater world (cestovnakancelariadaka.sk).

A Tropikárium a Campona szórakoztatóközponttól délre található. Többek között egy 1,4 millió literes cápás akváriumnak ad otthont, amelyhez egy 11 méter hosszú látogatóalagút tartozik (sdetmi.com). Ez Közép-Európa legnagyobb tengeri akváriuma (zoznam.sk).

Egy másik látványosság az esőerdő-kiállítás, ahol villámlás és mennydörgés kíséretében a látogatók valódi trópusi klímát élhetnek át. Emellett számos állat- és növényfaj található itt Afrikából, Dél-Amerikából, Ázsiából, a Karib-térségből és a Vörös-tengerből, valamint az Indiai-óceánból (sdetmi.com). A Tropikáriumban a magyarországi őshonos halfaunát bemutató kiállítások is helyet kaptak (zoznam.sk). Az egész komplexum 3 000 m² területen épült fel. A Tropikárium az akvárium és az állatkerti bemutató egyedülálló kombinációja (tropicarium.hu). Létrejötte egy Svédországban élő magyar család ötletéhez kötődik (tropicarium.hu), konkrétan Farkasdi Károly nevéhez (refresher.sk). Az intenzív építkezés körülbelül nyolc hónapig tartott, és az objektumot 2000. május 26-án nyitották meg (tropicarium.hu). Itt cápák, aligátorok és kígyók etetését is meg lehet tekinteni, sőt speciális „búvár” élményeket is kínálnak, ahol minősített búvár vezetésével lehet merülni az akvárium alagútjában (dailynewshungary.com). Az élőlények gondozásáról 25–30 biológusból, állatorvosból és gondozóból álló csapat gondoskodik (visit-hungary.com). Az alagút üvegfalai vastag, törhetetlen üvegből készültek (kb. 16 cm), így a látogatók úgy érezhetik, mintha a víz alatti világ közepén lennének (cestovnakancelariadaka.sk).

Príroda, Živočíchy, Ryby, Organizmy, Fotografie, Kapríci

Cyprinus carpio

skala
Hits: 6219

Kapre sa chovali už v historických dobách, najmä v Číne. Flajšhans a Hulata uvádzajú, že Cyprinus carpio je najstaršia domestifikovaná ryba pre jedlo. Začalo sa to v 5. storočí pred n.l.. Kapre boli množené pre farebné mutácie pred viac ako tisíc rokmi selektívnym krížením Carassius gibelio (Cypruskoi.com). Pôvodný prirodzený rozsah Cyprinus carpio je v oblasti Ponto‑Kaspického regiónu – povodia Čierneho, Azovského, Kaspického a Aralského jazera, ďalej do východnej Ázie (sciencedirect.com). U nás sa kapor rozšíril až s príchodom kresťanstva. Kapor sa rozšíril s nástupom priaznivejších klimatických podmienok po skončení ľadovej doby. V Európe sa existencia kapra pred obdobím doby ľadovej nepotvrdila. Do Dunaja sa kapor rozšíril v období pred 8000 – 10000 rokmi. S určitosťou sa vie, že do začiatku nášho letopočtu sa v oblastiach Európy nesúvisiacich s Dunajom nevyskytoval. Rímsky prírodovedec Hanus Plinius v rokoch 23 až 79 nášho letopočtu už poznal dunajské kapre a zmieňuje sa o umelých rybníkoch na prechovávanie rýb. Rimania vyšľachtili divého dunajského kapra na rybu rybničnú a rozšírili ho takmer po celej západnej Európe (Jozef Vetrík).

Kapor sa vyznačuje sa robustným telo, s veľkými šupinami, dvoma páry fúzikov pri ústach a pharyngeálnymi zubami (jelsciences.com). Je všežravec, konzumuje bentické bezstavovce, , zooplankton, makrofyty, semienka a detrit (springer.com). Pohlavná dospelosť dosahuje väčšinou v 2. – 3. roku života (invasions.si.edu). Samice môžu znášať až okolo 2 miliónov ikier počas jedného obdobia rozmnožovania (springer.com). Kladie lepkavé ikry na v plytkých oblastiach (jelsciences.com). Kapor je predmetom rozsiahlych genetických štúdií, variabilita medzi populáciami sa sleduje pomocou molekulárnych markerov (napr. mikrosatelity, mtDNA) (nih.gov). Selektívne chované sa vyvíjajú za účelom lepšej rastovej rýchlosti a odolnosti voči chorobám (sciencedirect.com).

Kapor bol introdukovaný do mnohých krajín mimo prirodzeného rozsahu kvôli akvakultúre a športovému rybolovu (Muhammd Naeem Khan, Khurram Shahzad, Ansar Chatta, Muhammad Sohail, Marina Piria, Tomislav Treer). Dokáže žiť v rôznych typoch vodných prostredí vrátane riek, jazier a pomaly tečúcich vôd (Wikipedia). Je vysoko tolerantný voči environmentálnym zmenám, čo umožňuje jeho široké rozšírenie (actajournal.com). Je jednou z najdôležitejších akvakultúrnych rýb na svete s produkciou dosahujúcou milióny ton ročne (cabidigitallibrary.org). Tradične sa chová pre potravinárske účely, športový rybolov aj rekreačné rybolovné odvetvia (bioflux.com.ro). Moderné štúdie sa zaoberajú kŕmnymi doplnkami, zlepšovaním výživy a environmentálnymi dopadmi kultivácie (onlinelibrary.wiley.com). V niektorých oblastiach je považovaný za invazívny druh, ktorý môže negatívne ovplyvňovať miestne biocenózy – zvyšuje zákal , ničí makrofyty a konkuruje pôvodným druhom (nas.er.usgs.gov). Cyprinus carpio carpio je klasická európska forma s genetickými odlišnosťami od ostatných populácií (Wikipedia). Poddruh Cyprinus carpio haematopterus (amurský kapor), pôvodom z východnej Ázie, bol v minulosti uznávaný, no moderné autority ho považujú za samostatný druh pod názvom Cyprinus rubrofuscus (wikipedia.org). 

Kapor uprednostňuje veľké, pomaly tečúce alebo stojaté vody s mäkkým dnom s hustou vegetáciou. Je to húfová ryba, zvyčajne sa zdržiava v skupinách. Obýva mierne klimatické pásmo, znáša pH 6,5–9,0, mierne brakické vody a teploty od 3 do 35 °C. Neres začína pri teplotách okolo 17–18 °C. Dokáže prežiť aj v prostredí s veľmi nízkym obsahom kyslíka (wikipedia.org).

Dnes sa forma Koi chová po celom svete, aj keď takpovediac ich domovinou zostala juhovýchodná Ázia. Prvé farebné mutácie sa objavili približne v roku 1805 (Olympic Koi). Do Japonska sa dostali koi cez Čínu. V starých ázijských zemiach sú koi považované za symbol múdrosti a šťastia. Pôvodný názov farebných kaprov bol goi. Koi označoval konzumného kapra obyčajného. Môžu dorásť na 125 cm a dožiť sa viac ako 100 rokov (Jaroslav Soukup). Koi kapre (Cyprinus carpio var. koi) predstavujú ornamentálne varianty kapra obyčajného, ktoré sa chovajú hlavne pre ich farebnosť, vzory a estetickú hodnotu (es.wikipedia.org). Klasifikujú sa podľa farieb, vzorov a typu šupín, čo je kľúčové pre ich hodnotenie v akvaristike a na výstavách (kodamakoifarm.com). Hlavné vzory zahŕňajú Kohaku (biely základ s červenými škvrnami), Sanke (biela s červenými a čiernymi znakmi) a Showa (čierny základ s červenými a bielymi prvkami) – tieto tri medzi tzv. Gosanke („veľká trojka“) (Wikipedia). Ďalšie špecifické vzory: Tancho (samotný červený bod na hlave), Asagi (modro‑sieťovaný vzor), či Ginrin typy so žiariacimi šupinami (kodamakoifarm.com). 

Moderne chované koi vznikli dlhodobým selektívnym množením prirodzene sa vyskytujúcich mutácií a farieb v rámci kapra obyčajného. Tieto variácie nie sú náhodné – ide o cieľové genetické kombinácie, ktoré sa postupne kultivovali tak, aby sa stabilizovali atraktívne farebné a vzorové znaky (Wikipedia). Existujú aj jedince, ktoré si zachovávajú divý fenotyp (hnedo-olivové sfarbenie). Tradične sa uvádza, že pôvodný vývoj koi kaprov mohol prebehnúť v Číne, kde sa medzi kaprami chovanými ako v zaplavených ryžových poliach objavili spontánne genetické mutácie. Tieto jedince boli medzi sebou krížené a selektované s cieľom ustáliť výrazné farebné línie (es.wikipedia.org).

Carp have been bred since ancient times, especially in China. Flajšhans and Hulata state that Cyprinus carpio is the oldest domesticated fish used for food, with domestication beginning in the 5th century BCE. Carp were selectively bred for color mutations more than a thousand years ago through selective hybridization with Carassius gibelio (Cypruskoi.com). The original natural range of Cyprinus carpio lies in the Ponto-Caspian region—drainage basins of the Black, Azov, Caspian and Aral Seas—and extends further into East Asia (sciencedirect.com). In our region, carp spread only with the arrival of Christianity. Its expansion followed the onset of more favorable climatic conditions after the end of the Ice Age. In Europe, the presence of carp prior to the Ice Age has not been confirmed. Carp reached the Danube basin approximately 8,000–10,000 years ago. It is certain that by the beginning of the Common Era, carp did not occur in European regions not connected to the Danube. The Roman naturalist Pliny the Elder (23–79 CE) already knew Danubian carp and mentioned artificial ponds for holding fish. The Romans domesticated the wild Danubian carp into a pond fish and spread it across much of Western Europe (Jozef Vetrík).

Carp are characterized by a robust body, large scales, two pairs of barbels near the mouth, and pharyngeal teeth (jelsciences.com). They are omnivorous, feeding on benthic invertebrates, insects, zooplankton, macrophytes, seeds, and detritus (springer.com). Sexual maturity is usually reached in the 2nd–3rd year of life (invasions.si.edu). Females can produce up to about two million eggs during a single spawning period (springer.com). Adhesive eggs are laid on plants in shallow areas (jelsciences.com). Carp are the subject of extensive genetic research; variability among populations is studied using molecular markers (e.g., microsatellites, mtDNA) (nih.gov). Selectively bred lines are developed to improve growth rate and disease resistance (sciencedirect.com).

Carp have been introduced to many countries outside their native range for aquaculture and sport fishing (Muhammd Naeem Khan et al.). They can inhabit various aquatic environments, including rivers, lakes, and slow-flowing waters (Wikipedia). Their high tolerance to environmental changes enables wide distribution (actajournal.com). Carp are among the most important aquaculture fish worldwide, with annual production reaching millions of tons (cabidigitallibrary.org). Traditionally, they are reared for food, sport fishing, and recreational fisheries (bioflux.com.ro). Modern studies focus on feed supplements, nutritional improvement, and environmental impacts of cultivation (onlinelibrary.wiley.com). In some regions, carp are considered an invasive species that can negatively affect local biocenoses—by increasing water turbidity, destroying macrophytes, and competing with native species (nas.er.usgs.gov). Cyprinus carpio carpio is the classic European form, genetically distinct from other populations (Wikipedia). The subspecies Cyprinus carpio haematopterus (Amur carp), native to East Asia, was formerly recognized but is now considered a separate species, Cyprinus rubrofuscus (wikipedia.org).

Carp prefer large, slow-flowing or still waters with soft bottoms and dense vegetation. They are schooling fish, typically occurring in groups. They inhabit temperate climates and tolerate pH 6.5–9.0, slightly brackish waters, and temperatures from 3 to 35 °C. Spawning begins at temperatures around 17–18 °C. Carp can survive even in environments with very low oxygen levels (wikipedia.org).

Today, koi are bred worldwide, although Southeast Asia remains their putative homeland. The first color mutations appeared around 1805 (Olympic Koi). Koi reached Japan via China. In ancient Asian cultures, koi are considered symbols of wisdom and good fortune. The original name for colored carp was goi; koi originally referred to the common carp used for food. They can grow up to 125 cm and live for more than 100 years (Jaroslav Soukup). Koi carp (Cyprinus carpio var. koi) are ornamental variants of the common carp bred primarily for their coloration, patterns, and aesthetic value (es.wikipedia.org). They are classified by color, pattern, and scale type, which is essential for evaluation in aquaristics and exhibitions (kodamakoifarm.com). The main patterns include Kohaku (white base with red patches), Sanke (white with red and black markings), and Showa (black base with red and white elements)—the so-called Gosanke (“the great three”) (Wikipedia). Other specific patterns include Tancho (a single red spot on the head), Asagi (blue net-like pattern), and Ginrin types with sparkling scales (kodamakoifarm.com).

Modern koi were developed through long-term selective breeding of naturally occurring mutations and colors within the common carp. These variations are not random; they are targeted genetic combinations gradually stabilized to preserve attractive color and pattern traits (Wikipedia). Some individuals retain the wild phenotype (brownish-olive coloration). Traditionally, it is stated that the original development of koi may have occurred in China, where spontaneous genetic mutations appeared among carp bred as food in flooded rice paddies; these individuals were crossed and selected to establish distinct color lines (es.wikipedia.org).

Karpfen wurden bereits in historischen Zeiten gezüchtet, insbesondere in China. Flajšhans und Hulata geben an, dass Cyprinus carpio der älteste zur Ernährung domestizierte Fisch ist; die Domestikation begann im 5. Jahrhundert v. Chr. Bereits vor mehr als tausend Jahren wurden Karpfen durch selektive Kreuzung mit Carassius gibelio gezielt auf Farbmutationen hin gezüchtet (Cypruskoi.com). Das ursprüngliche natürliche Verbreitungsgebiet von Cyprinus carpio liegt in der pontisch-kaspischen Region – den Einzugsgebieten des Schwarzen, Asowschen, Kaspischen und Aralsees – und reicht weiter bis nach Ostasien (sciencedirect.com). In unserer Region verbreitete sich der Karpfen erst mit dem Aufkommen des Christentums. Seine Ausbreitung folgte günstigeren klimatischen Bedingungen nach dem Ende der Eiszeit. In Europa ist ein Vorkommen des Karpfens vor der Eiszeit nicht belegt. In das Donaubecken gelangte der Karpfen vor etwa 8.000–10.000 Jahren. Sicher ist, dass er bis zum Beginn unserer Zeitrechnung in den nicht mit der Donau verbundenen Regionen Europas nicht vorkam. Der römische Naturforscher Plinius der Ältere (23–79 n. Chr.) kannte bereits die Donaukarpfen und erwähnte künstliche Teiche zur Hälterung von Fischen. Die Römer domestizierten den wilden Donaukarpfen zum Teichfisch und verbreiteten ihn nahezu in ganz Westeuropa (Jozef Vetrík).

Der Karpfen zeichnet sich durch einen kräftigen Körper, große Schuppen, zwei Bartelpaare am Maul und Schlundzähne aus (jelsciences.com). Er ist ein Allesfresser und ernährt sich von benthischen Wirbellosen, Insekten, Zooplankton, Makrophyten, Samen und Detritus (springer.com). Die Geschlechtsreife wird meist im 2.–3. Lebensjahr erreicht (invasions.si.edu). Weibchen können während einer Laichperiode bis zu etwa zwei Millionen Eier produzieren (springer.com). Die klebrigen Eier werden an Pflanzen in flachen Bereichen abgelegt (jelsciences.com). Karpfen sind Gegenstand umfangreicher genetischer Studien; die Variabilität zwischen Populationen wird mithilfe molekularer Marker (z. B. Mikrosatelliten, mtDNA) untersucht (nih.gov). Selektiv gezüchtete Linien werden entwickelt, um Wachstumsrate und Krankheitsresistenz zu verbessern (sciencedirect.com).

Der Karpfen wurde aus Gründen der Aquakultur und des Sportfischens in viele Länder außerhalb seines natürlichen Verbreitungsgebietes eingeführt (Muhammd Naeem Khan et al.). Er kann in verschiedenen Gewässertypen leben, darunter Flüsse, Seen und langsam fließende Gewässer (Wikipedia). Seine hohe Toleranz gegenüber Umweltveränderungen ermöglicht eine weite Verbreitung (actajournal.com). Er gehört zu den weltweit wichtigsten Aquakulturfischen mit einer Jahresproduktion von Millionen Tonnen (cabidigitallibrary.org). Traditionell wird er für Nahrungszwecke sowie für den Sport- und Freizeitfischfang gehalten (bioflux.com.ro). Moderne Studien befassen sich mit Futterzusätzen, Ernährungsverbesserungen und den Umweltfolgen der Zucht (onlinelibrary.wiley.com). In einigen Regionen gilt der Karpfen als invasive Art, die lokale Biozönosen negativ beeinflussen kann – durch Erhöhung der Wassertrübung, Zerstörung von Makrophyten und Konkurrenz mit einheimischen Arten (nas.er.usgs.gov). Cyprinus carpio carpio ist die klassische europäische Form mit genetischen Unterschieden zu anderen Populationen (Wikipedia). Die Unterart Cyprinus carpio haematopterus (Amurkarpfen) aus Ostasien wurde früher anerkannt, wird heute jedoch als eigenständige Art Cyprinus rubrofuscus betrachtet (wikipedia.org).

Karpfen bevorzugen große, langsam fließende oder stehende Gewässer mit weichem Boden und dichter Vegetation. Sie sind Schwarmfische und halten sich meist in Gruppen auf. Sie bewohnen gemäßigte Klimazonen und tolerieren pH-Werte von 6,5–9,0, leicht brackiges Wasser sowie Temperaturen von 3 bis 35 °C. Das Laichen beginnt bei Temperaturen um 17–18 °C. Karpfen können auch in Umgebungen mit sehr geringem Sauerstoffgehalt überleben (wikipedia.org).

Heute werden Koi weltweit gezüchtet, auch wenn Südostasien als ihre ursprüngliche Heimat gilt. Die ersten Farbmutationen traten um 1805 auf (Olympic Koi). Koi gelangten über China nach Japan. In alten asiatischen Kulturen gelten Koi als Symbol für Weisheit und Glück. Der ursprüngliche Name der farbigen Karpfen war goi; koi bezeichnete ursprünglich den als Speisefisch genutzten Karpfen. Sie können bis zu 125 cm groß werden und über 100 Jahre alt werden (Jaroslav Soukup). Koi-Karpfen (Cyprinus carpio var. koi) sind ornamentale Varianten des Karpfens, die vor allem wegen ihrer Farben, Muster und ästhetischen Wirkung gehalten werden (es.wikipedia.org). Sie werden nach Farben, Mustern und Schuppentypen klassifiziert, was für ihre Bewertung in der Aquaristik und auf Ausstellungen entscheidend ist (kodamakoifarm.com). Zu den Hauptmustern zählen Kohaku, Sanke und Showa – die sogenannte Gosanke („die große Drei“) (Wikipedia). Weitere Muster sind Tancho, Asagi sowie Ginrin-Typen mit glänzenden Schuppen (kodamakoifarm.com).

Moderne Koi entstanden durch langfristige selektive Zucht natürlich vorkommender Mutationen und Farbvarianten des Karpfens. Diese Variationen sind nicht zufällig, sondern gezielte genetische Kombinationen, die schrittweise stabilisiert wurden, um attraktive Farb- und Mustermerkmale zu erhalten (Wikipedia). Es gibt auch Individuen mit wildem Phänotyp (bräunlich-olivfarbene Färbung). Traditionell wird angenommen, dass die ursprüngliche Entwicklung der Koi in China stattfand, wo bei als Nahrung gezüchteten Karpfen in überfluteten Reisfeldern spontane genetische Mutationen auftraten; diese Individuen wurden gekreuzt und selektiert, um stabile Farblinien zu etablieren (es.wikipedia.org).

コイは古代から飼育されており、特に中国で盛んであった。Flajšhans と Hulata によれば、Cyprinus carpio は食用として最も古く家畜化された魚類であり、その起源は紀元前5世紀にさかのぼる。1000年以上前には、Carassius gibelio との選択的交配によって色彩変異を目的とした繁殖が行われていた（Cypruskoi.com）。Cyprinus carpio の本来の自然分布域は、黒海・アゾフ海・カスピ海・アラル湖の流域を含むポント・カスピ海地域であり、さらに東アジアへと広がっている（sciencedirect.com）。本地域では、コイの普及はキリスト教の到来以降であった。氷河期終了後の気候条件の改善に伴い、コイは拡散した。ヨーロッパでは、氷河期以前にコイが存在していた証拠は確認されていない。コイは約8,000～10,000年前にドナウ川流域へ到達したとされる。紀元初頭まで、ドナウ川と結びつかないヨーロッパ地域には分布していなかったことが確実視されている。ローマの博物学者プリニウス（紀元23～79年）はすでにドナウ産コイを知っており、魚を一時的に飼育するための人工池について言及している。ローマ人は野生のドナウコイを池養魚へと改良し、西ヨーロッパのほぼ全域に広めた（Jozef Vetrík）。

コイは頑丈な体、大きな鱗、口元に2対のひげ、咽頭歯を特徴とする（jelsciences.com）。雑食性で、底生無脊椎動物、昆虫、動物プランクトン、水生植物、種子、デトリタスを摂食する（springer.com）。性成熟は通常2～3年目に達する（invasions.si.edu）。雌は1回の産卵期に最大約200万個の卵を産むことができる（springer.com）。粘着性の卵は浅瀬の植物に付着させて産み付けられる（jelsciences.com）。コイは広範な遺伝学的研究の対象となっており、集団間の変異は分子マーカー（マイクロサテライト、mtDNA など）を用いて調査されている（nih.gov）。選択育種された系統は、成長速度や耐病性の向上を目的として開発されている（sciencedirect.com）。

コイは養殖やスポーツフィッシングの目的で、本来の分布域外の多くの国に導入されてきた（Muhammd Naeem Khan ほか）。河川、湖沼、緩やかな流れの水域など、多様な水環境で生息可能である（Wikipedia）。環境変化に対する高い耐性により、広範囲に分布している（actajournal.com）。コイは世界で最も重要な養殖魚の一つであり、年間生産量は数百万トンに達する（cabidigitallibrary.org）。伝統的に食用、スポーツフィッシング、レクリエーション漁業に利用されている（bioflux.com.ro）。近年の研究は、飼料添加物、栄養改善、養殖による環境影響に焦点を当てている（onlinelibrary.wiley.com）。一部の地域では、コイは侵略的外来種とみなされ、水の濁度を高め、水生植物を破壊し、在来種と競合することで地域の生物群集に悪影響を及ぼすとされている（nas.er.usgs.gov）。Cyprinus carpio carpio は古典的なヨーロッパ型で、他の集団とは遺伝的に異なる（Wikipedia）。東アジア原産の亜種 Cyprinus carpio haematopterus（アムールコイ）は、現在では独立種 Cyprinus rubrofuscus とみなされている（wikipedia.org）。

コイは柔らかい底質と密な植生をもつ広い停滞水域や緩流域を好む。群れを形成する魚で、通常は集団で行動する。温帯気候に適応し、pH 6.5～9.0、弱い汽水、3～35℃の水温に耐える。産卵は約17～18℃で始まる。非常に低い溶存酸素環境でも生存可能である（wikipedia.org）。

現在、コイは世界中で飼育されているが、その起源は東南アジアにあるとされる。最初の色彩変異は約1805年に現れた（Olympic Koi）。コイは中国を経由して日本に伝来した。古代アジアでは、コイは知恵と幸運の象徴とされてきた。色彩コイの原名は「ゴイ（goi）」であり、「コイ（koi）」はもともと食用のコイを指していた。体長125cmに達し、100年以上生きることもある（Jaroslav Soukup）。錦鯉（Cyprinus carpio var. koi）は、主に色彩、模様、美的価値を目的として飼育されるコイの観賞用品種である（es.wikipedia.org）。色、模様、鱗のタイプによって分類され、観賞魚分野や品評会での評価において重要である（kodamakoifarm.com）。主な模様には、紅白、三色（サンケ）、昭和三色があり、これらは「御三家（ごさんけ）」と呼ばれる（Wikipedia）。その他、丹頂、浅黄、鱗が輝く銀鱗タイプなどがある（kodamakoifarm.com）。

現代の錦鯉は、コイに自然発生する色彩や変異を長期間にわたって選択的に繁殖させることで作出された。これらの変異は偶然ではなく、魅力的な色や模様を安定化させるために段階的に育成された遺伝的組み合わせである（Wikipedia）。野生型の表現型（褐色～オリーブ色）を保つ個体も存在する。伝統的には、錦鯉の原初的発展は中国で起こり、食用として飼育されていた水田のコイの中に自然突然変異が現れ、それらが交配・選抜されて明確な色彩系統が確立されたとされている（es.wikipedia.org）。

鲤鱼自古以来就被饲养，尤其是在中国。Flajšhans 和 Hulata 指出，Cyprinus carpio 是最早被驯化用于食用的鱼类，其驯化始于公元前5世纪。早在一千多年前，人们就通过与 Carassius gibelio 的选择性交配，对鲤鱼进行颜色突变的定向繁育（Cypruskoi.com）。Cyprinus carpio 的原始自然分布范围位于黑海、亚速海、里海和咸海流域组成的蓬托—里海地区，并进一步延伸至东亚（sciencedirect.com）。在本地区，鲤鱼的传播直到基督教传入后才开始。随着冰期结束后气候条件的改善，鲤鱼逐渐扩散。在欧洲，尚无证据表明冰期之前存在鲤鱼。鲤鱼约在8,000–10,000年前进入多瑙河流域。可以确定的是，在公元初期之前，鲤鱼并不存在于与多瑙河无联系的欧洲地区。罗马博物学家老普林尼（公元23–79年）已知多瑙河鲤鱼，并提及用于暂养鱼类的人工池塘。罗马人将野生多瑙河鲤鱼驯化为池养鱼类，并将其传播到几乎整个西欧（Jozef Vetrík）。

鲤鱼具有强壮的体型、大型鳞片、口部两对触须以及咽齿等特征（jelsciences.com）。它们是杂食性鱼类，取食底栖无脊椎动物、昆虫、浮游动物、水生植物、种子和碎屑（springer.com）。通常在2–3龄时达到性成熟（invasions.si.edu）。雌鱼在一个繁殖季节可产卵多达约200万粒（springer.com）。黏性卵被产在浅水区的植物上（jelsciences.com）。鲤鱼是广泛遗传研究的对象，群体间的变异通过分子标记（如微卫星、mtDNA）进行研究（nih.gov）。选择育种的品系旨在提高生长速度和抗病性（sciencedirect.com）。

由于水产养殖和体育钓鱼的需要，鲤鱼被引入到许多原分布区以外的国家（Muhammd Naeem Khan 等）。它们能够生活在多种水生环境中，包括河流、湖泊和缓流水体（Wikipedia）。对环境变化的高度耐受性使其得以广泛分布（actajournal.com）。鲤鱼是世界上最重要的养殖鱼类之一，年产量达数百万吨（cabidigitallibrary.org）。传统上用于食用、体育钓鱼和休闲渔业（bioflux.com.ro）。现代研究关注饲料添加剂、营养改良以及养殖对环境的影响（onlinelibrary.wiley.com）。在一些地区，鲤鱼被视为入侵物种，会通过增加水体浑浊度、破坏大型水生植物并与本地物种竞争，从而对当地生物群落产生负面影响（nas.er.usgs.gov）。Cyprinus carpio carpio 是典型的欧洲型，与其他种群在遗传上存在差异（Wikipedia）。东亚原产的 Cyprinus carpio haematopterus（阿穆尔鲤）过去被视为亚种，但现今被认为是独立物种 Cyprinus rubrofuscus（wikipedia.org）。

鲤鱼偏好底质柔软、植被茂密的大型缓流或静水水域。它们是群居鱼类，通常成群活动。生活在温带气候中，耐受 pH 6.5–9.0、微咸水以及 3–35 °C 的水温。繁殖在约 17–18 °C 时开始。即使在溶解氧极低的环境中也能存活（wikipedia.org）。

如今，锦鲤在全球范围内被饲养，但其故乡通常被认为是东南亚。最早的颜色突变约出现在1805年（Olympic Koi）。锦鲤经由中国传入日本。在古代亚洲文化中，锦鲤被视为智慧与好运的象征。彩色鲤鱼的原始名称为 goi；koi 最初指的是食用的普通鲤鱼。它们可长至125厘米，寿命超过100年（Jaroslav Soukup）。锦鲤（Cyprinus carpio var. koi）是普通鲤鱼的观赏型变异，主要因其色彩、花纹和审美价值而饲养（es.wikipedia.org）。按颜色、花纹和鳞片类型进行分类，这对观赏鱼评定和展览至关重要（kodamakoifarm.com）。主要花纹包括红白、三色和昭和三色，合称“御三家”（Wikipedia）。其他典型花纹还有丹顶、浅黄以及鳞片闪耀的银鳞类型（kodamakoifarm.com）。

现代锦鲤是通过对普通鲤鱼中自然出现的颜色和突变进行长期选择性繁育而形成的。这些变异并非偶然，而是为稳定迷人的色彩和花纹而逐步培育的目标性遗传组合（Wikipedia）。也存在保留野生表型（褐色—橄榄色）的个体。传统观点认为，锦鲤的最初发展可能发生在中国，在水稻田中作为食用而饲养的鲤鱼中出现了自发的遗传突变，这些个体被交配和筛选，从而形成稳定的色彩品系（es.wikipedia.org）。

 
 

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Príroda, Živočíchy, Dolné Považie, Ľudská príroda, Organizmy, Fotografie, Pasienky

Zoofarma Nový Zéland na Modrovej

skala
Hits: 10694

Zoofarma Modrová / Nový Zéland je farma extenzívneho chovu rôznych druhov exotických zvierat z celého sveta, vlastne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich kontinentov. V lese je maorská osada. A v prvom rade si návštevníci môžu pozrieť zvieratá. Je to ojedinelá agroturistická atrakcia, ktorá stojí za návštevu. Nachádza sa v Považskom Inovci, neďaleko od Modrová smerom na Starú Lehotu. Pri ceste sa nachádzajú značky ako Nový Zéland, Pozor klokany. Geograficky jednotlivé časti farmy predstavujú Tasmanovo more, Austráliu, severný a južný ostrov Nového Zélandu, Cookov prieliv. Navyše zvieratá reprezentujú všetky kontinenty sveta, v ktorých sa chovajú hospodárske zvieratá: Romney zastupujú Nový Zéland, klokany Austráliu, búrske capy Afriku, lamy Južnú Ameriku, bizóny Severnú Ameriku, škótsky horský dobytok Európu a ťavy Áziu (zoo-farma.sk). Majiteľ farmy, Dr. Miloš Minár, mal v roku 2009 cez leto angažovaných Maorov z Nového Zélandu, ktorí cez víkendy mali vystúpenia. Okrem toho zabezpečoval pred časom pre návštevníkov lietanie na helikoptére, samozrejme s pilotom :-). Časom pribudol stánok, kde sa dá trochu občerstviť, napr. aj ovčím syrom. Podľa zoofarma.sk je počas víkendov ponúkané tradičné maorské jedlo hangi, ktoré pozostáva z červených zemiakov kumarou, jahňacieho, prípadne iného mäsa a zeleniny. Otvorené je cez víkendy a sviatky od 10-ej do 18-ej, vstupné pre dospelého je 3.5 €. Iné termíny sa dajú dohodnúť (zoo-farma.sk). Ročne navštívi Zoofarmu viac ako 40 000 návštevníkov (údaj v z roku 2010). Maori pred odchodom na Slovensku mali podmienku, chceli aby bol nablízku katolícky kostol. Nábožné spevy počerných zaguľatených protinožcov a temperamentnejšie precítenie viery plnili kostol. Odrazu chodilo aj štyrikrát viac ľudí (Blažej, Štrauch).

Zoofarma Modrová / New Zealand is a farm specializing in extensive breeding of various exotic animals from around the world, representing all continents. In the forest, there is a Maori settlement, and visitors can explore the animals primarily. It is a unique agrotourism attraction well worth a visit. Located in , near the village of Modrová towards Stará Lehotá. Along the road, you’ll find signs like New Zealand, Watch out for kangaroos. Geographically, different parts of the farm represent the Tasman Sea, Australia, the North and South Islands of New Zealand, Cook Strait. Additionally, the animals represent all continents where farm animals are raised: Romney sheep represent New Zealand, kangaroos Australia, Boer goats Africa, llamas South America, bison North America, Scottish Highland cattle Europe, and cattle Asia (-farma.sk). The farm owner, Dr. Miloš Minár, engaged Maori from New Zealand during the summer of 2009, who had performances on weekends. In addition, he used to provide helicopter flights for visitors, of course, with a pilot :-). Over time, a stall was added where visitors can refresh themselves, for example, with sheep cheese. According to zoofarma.sk, traditional Maori food hangi is offered during weekends, consisting of red potatoes, kumara, lamb, or other meat, and vegetables. It is open on weekends and holidays from 10 am to 6 pm, and the entrance fee for adults is €3.5. Other dates can be arranged (zoo-farma.sk). Zoofarma is visited by over 40,000 visitors annually (data from 2010). Before leaving for Slovakia, the Maori had a condition; they wanted a Catholic church nearby. Religious songs of dark-skinned antipodeans and a more passionate expression of faith filled the church. Suddenly, four times more people attended (Blažej, Štrauch).

Zoofarma Modrová / Te Whenua Kararehe o Modrová / Aotearoa he whenua whakaruruhau mo ngā momo kararehe whakararuruhau i te ao whanui, i runga i te whakaaro ki ngā whenua katoa. Kei roto i te ngahere he kāinga Māori. Ā, ka whakakitehia e te manuhiri nga kararehe i te mōhiohio tuatahi. He whakararuruhau whai mana tēnei, he whakawhiwhi whaihua ki te haere. Kei te whakararuruhau i Považský Inovec, kei te tata atu i te taone o Modrová ki te ara ki Starú Lehotu. I te ara, ka kitea he tohu pēnei i a Aotearoa, Kati ki a koe, ka kitea he otinga. Kei te whakaatu ake ngā wāhi o roto o te whakararuruhau i te Moana o Te Tasman, Ahitereiria, te Moutere Matua me te Moutere Tonga o Aotearoa, te Nuku o Cook. Ahakoa ētahi atu, ko nga kararehe ka whakararuruhau i nga motu katoa o te ao, e whakararuruhia ana nga kararehe whakararuruhau: he hipi Romney mo Aotearoa, he kākāriki mo Ahitereiria, he kape Poraka mo Ahirika, he rāma mo Amerika Tonga, he pipi ma Amerika-ki-te-raki, he kararehe ma i Āwherika, he Kaukarararahu no Eorapa, me ngā kaukararahu no Āhia (zoo-farma.sk). Ko Dr. Miloš Minár te kaiwhakahaere o te whakararuruhau, i muri i te raumati o te tau 2009, ka whakamanahia a Māori mai i Aotearoa, e whakamahia ana i nga raumati ki te whakaputa i nga whakaaturanga i nga whakatūmatakataka. Ahakoa tenei, kua whakararuhia tenei whakatipuranga i te wa o mua, ka whakawhitiwhiti i te kainga, a, ko te ka whakapau kaha, ko te kitea i nga whakawehi kaha, kua whiwhi i te waka whakararuruhau. I runga i te whakaaro a zoofarma.sk, ka whakaratohia i te waikapu i nga raumati te kai tino Māori, e whakapau kaha ana i te kumara whero, te kūmara, te kau o Aotearoa, te kape Poraka, te tīrae rā me te hua whakatūwhera. He whakatuwhera i nga rā o te raumati me nga rā whakatūwhera i te wa o te rā, ka utua te utu ki te tangata nui, he 3.5 €. Ka whakamahia nga rā e whakararuhia ana (zoo-farma.sk). Kei te whakararuruhau a Zoofarmu ki te iwi kaore i te rima tekau mano nga manuhiri ia tau (momo mōhiohio i te tau 2010). I mua i te haerenga ki Aotearoa, ko te whiwhi a nga Maori he inoi, he hiahia ki te whiwhi whare karakia Katorika ki te tata atu. Ko nga waiata whakapau i te wehi a nga rangatira, me te whakapau kaha ake i te whakapono i whakakī i te whare karakia. I te tuatahi, ka whai wahi ano nga tangata (Blažej, Štrauch).

:

TOP

Všetky

, , , ,