2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Malé Karpaty, Malokarpatské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Smolenice

Hits: 3579

Smo­le­ni­ce sú obec, kto­rá leží na úpä­tí Malých Kar­pát. Prvá zmien­ka o Smo­le­ni­ciach, vil­le Sol­mus, je z roku 1256. Vte­dy pat­ri­la pezin­sko – svä­to­jur­ským gró­fom. Kon­com 14. sto­ro­čia Sti­bo­ro­vi zo Sti­bo­ríc, násled­ne opäť pezin­sko – svä­to­jur­ským gró­fom. V 16. sto­ro­čí Orsá­gov­com, po 17. sto­ro­čí Pál­fy­ov­com. V cho­tá­ri obce sa nachá­dza Smo­le­nic­ký zámok s krás­nym pri­ľah­lým par­kom. Význam­nou pamiat­kou je Mol­pír – haltš­tat­ské hra­dis­ko. Je to knie­ža­cie hra­dis­ko zo star­šej doby želez­nej (76 st. pr. n. l.), kto­ré tvo­ri­lo mohut­né kamen­né opev­ne­nie s brá­na­mi a veža­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na plo­che 1214 hek­tá­rov sa rozp­res­tie­ra­lo veľ­ké hra­dis­ko. Tri nádvo­ria chrá­ni­li valy. Opev­ne­nie tvo­ril voľ­ne sypa­ný kameň, spev­ne­ný násyp a dre­ve­né kon­štruk­cie. Na mies­te sa našli aj zákla­dy veží a okrúh­la baš­ta, obyt­né dre­ve­né zru­by. Vyrá­ba­li sa tu nástro­je, nože, zbra­ne, odlie­val sa bronz, vyrá­ba­li sa kamen­né žar­no­vy. Naj­dô­le­ži­tej­šou bola zrej­me výro­ba nitítka­nín. V čase roz­kve­tu tu žilo asi 800 oby­va­te­ľov (Wiki​pe​dia​.sk). Mol­pír sa pova­žu­je za nie­kdaj­šie mocen­ské a hos­po­dár­ske cen­trum širo­ké­ho oko­lia. Hra­dis­ko zanik­lo v 4. sto­ro­čí pred n. l. ( Infor­mač­ná tabuľa). 

Neďa­le­ko od hra­dis­ka je slo­van­ské poh­re­bis­ko z pred­veľ­ko­mo­rav­ské­ho a veľ­ko­mo­rav­ské­ho obdo­bia, kto­ré poru­ši­lo mohyl­ník zo stred­nej doby bron­zo­vej. V oko­lí Smo­le­níc sa našlo pomer­ne veľ­ké množ­stvo neoli­tic­kých arte­fak­tov, ako napr. seke­rom­la­ty, kamen­né seke­ry, kame­ne na drve­nie obi­lia, kera­mi­ka. Asi z obdo­bia oko­lo rokov 17001500 pred. n.l sa tu našli pozos­tat­ky mohy­lo­vej kul­tú­ry stre­do­du­naj­skej, z jej výraz­ným prv­kom žliab­ko­va­nej kera­mi­ky. Ku Smo­le­ni­ciam sa via­že Smo­le­nic­ký kras, kto­ré­ho súčas­ťou je rov­no­men­ný náuč­ný chod­ník. Jeho súčas­ťou je Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia jas­ky­ňa Dri­ny, kto­rá je jedi­nou verej­ne prí­stup­nou jas­ky­ňou Malých Kar­pát. Nad obcou je ďal­šia národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia, Doli­na Hlbo­če. Nad Smo­le­ni­ca­mi sa čnie naj­vyš­ší vrch Malých Kar­pát – Záru­by (767 m), okrem neho napr. vrch Veter­lín (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Pod­ľa miest­ne poves­ti bol na mies­te dneš­nej obce les, cez kto­rý vied­la ces­ta. Raz tadiaľ šiel smo­liar a na voze vie­zol smo­lu. V lese poľo­va­li páni. Hna­li sa za jele­ňom, kto­rý spla­še­ný vbe­hol na ces­tu rov­no do smo­lia­ra! Sko­čil mu do voza a pre­vrá­til ho. Smo­la sa roz­lia­la po zemi. Smo­liar celý pre­ľak­nu­tý skrí­kol: Smo­le nic!”. A tak toto mies­to zača­li nazý­vať Smo­le­ni­ca­mi (pano​ra​ma​.sk).

Smo­le­ni­ce majú dve čas­ti: Smo­le­ni­ce a Smo­le­nic­kú Novú Ves (pôvod­ne Neštich). Gróf Jozef Pál­fy posta­vil v rokoch 18801883 v doli­ne pod Maj­dá­nom pri obci Hor­né Ore­ša­ny che­mic­ký závod na spra­co­va­nie dre­va. Zača­la sa sta­vať les­ná kon­ská želez­ni­ca, neskôr prie­my­sel­ná želez­ni­ca z továr­ne na sta­ni­cu. Celá sieť bola zlik­vi­do­va­ná po roku 1960. V roku 1968 sa zača­la písať his­tó­ria iné­ho che­mic­ké­ho závo­du na výro­bu farieb – Che­mo­la­ku. Zná­my­mi osob­nos­ťa­mi Smo­le­níc sú napr.: vyná­lez­ca padá­ka Šte­fan Banič, regi­onál­ny his­to­rik Šte­fan Jas­tra­bík (Wiki​pe​dia​.sk).


Smo­le­ni­ce is a vil­la­ge situ­ated at the foot­hills of the Small Car­pat­hians. The first men­ti­on of Smo­le­ni­ce, then cal­led Sol­mus, dates back to the year 1256. At that time, it belo­n­ged to the Pezinok-​Saint Geor­ge Counts. By the end of the 14th cen­tu­ry, it was owned by Sti­bor of Sti­bo­ri­ce, and later again by the Pezinok-​Saint Geor­ge Counts. In the 16th cen­tu­ry, it belo­n­ged to the Orság fami­ly, and after the 17th cen­tu­ry, to the Pál­fy fami­ly. Wit­hin the vil­la­ge­’s ter­ri­to­ry lies Smo­le­ni­ce Cast­le, sur­roun­ded by a beau­ti­ful park. A sig­ni­fi­cant his­to­ri­cal site is Mol­pír, a Halls­tatt hill­fort, a prin­ce­ly for­ti­fi­ca­ti­on dating back to the older Iron Age (7 – 6th cen­tu­ry BC), fea­tu­ring mas­si­ve sto­ne for­ti­fi­ca­ti­ons with gates and towers (Infor­ma­ti­on Board). The hill­fort cove­red an area of 12 – 14 hec­ta­res, with three cour­ty­ards pro­tec­ted by ram­parts. The for­ti­fi­ca­ti­ons con­sis­ted of loose sto­nes, rein­for­ced embank­ments, and wooden struc­tu­res. Foun­da­ti­ons of towers, a round bas­ti­on, and resi­den­tial wooden huts were dis­co­ve­red on-​site. The inha­bi­tants enga­ged in tool-​making, kni­fe pro­duc­ti­on, wea­pon craf­ting, bron­ze cas­ting, and the pro­duc­ti­on of sto­ne grin­ders. The most impor­tant was like­ly the pro­duc­ti­on of thre­ads and fab­rics, and at its peak, around 800 peop­le lived here (Wiki​pe​dia​.sk). Mol­pír is con­si­de­red a for­mer poli­ti­cal and eco­no­mic cen­ter of the wider regi­on and disap­pe­a­red in the 4th cen­tu­ry BC (Infor­ma­ti­on Board).

Near the hill­fort is a Sla­vic burial site from the pre-​Great Mora­vian and Gre­at Mora­vian peri­ods, which dis­tur­bed a bar­row from the Midd­le Bron­ze Age. In the vici­ni­ty of Smo­le­ni­ce, a rela­ti­ve­ly lar­ge num­ber of Neolit­hic arti­facts were found, such as axe ham­mers, sto­ne axes, grin­ding sto­nes, and cera­mics. From the peri­od around 1700 – 1500 BC, remains of the Midd­le Danu­bian bar­row cul­tu­re with its dis­tinc­ti­ve gro­oved potte­ry were dis­co­ve­red. Smo­le­ni­ce is asso­cia­ted with Smo­le­ni­ce Karst, which inc­lu­des a natu­re trail of the same name. The Nati­onal Natu­re Reser­ve Dri­ny Cave, the only pub­lic­ly acces­sib­le cave in the Small Car­pat­hians, is part of it. Anot­her nati­onal natu­re reser­ve, Doli­na Hlbo­če, is loca­ted abo­ve the vil­la­ge. Záru­by (767 m) is the hig­hest peak in the Small Car­pat­hians, over­lo­oking Smo­le­ni­ce, along with other peaks like Veter­lín (Sour­ce: Infor­ma­ti­on Board).

Accor­ding to local legend, the site of the cur­rent vil­la­ge was once a forest with a road pas­sing through it. Once, a resin wor­ker (smo­liar) was tra­ve­ling along the road with a wagon full of resin. Nob­les were hun­ting in the forest, cha­sing a deer that, start­led, ran onto the road right into the resin wor­ker! It jum­ped into his wagon and over­tur­ned it. The resin spil­led on the ground. The ter­ri­fied resin wor­ker exc­lai­med, Smo­le nic!” which means Not­hing but resin!” And so, this pla­ce began to be cal­led Smo­le­ni­ce (pano​ra​ma​.sk).

Smo­le­ni­ce con­sists of two parts: Smo­le­ni­ce and Smo­le­nic­ká Nová Ves (ori­gi­nal­ly Neštich). Count Jozef Pál­fy built a che­mi­cal plant for wood pro­ces­sing in the val­ley below Maj­dán near the vil­la­ge of Hor­né Ore­ša­ny bet­we­en 1880 and 1883. A forest hor­se rai­lway began to be built, later an indus­trial rai­lway from the fac­to­ry to the sta­ti­on. The enti­re network was dis­man­tled after 1960. In 1968, the his­to­ry of anot­her che­mi­cal plant pro­du­cing paints, Che­mo­lak, began. Notab­le per­so­na­li­ties from Smo­le­ni­ce inc­lu­de para­chu­te inven­tor Šte­fan Banič and regi­onal his­to­rian Šte­fan Jas­tra­bík (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Orava, Polia, Slovenská krajina, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 3242

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². One of its local parts is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. It is cha­rac­te­ri­zed by a spe­ci­fic archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other pla­ces in Ora­va. The Hruš­tín hou­se type is cha­rac­te­ri­zed by twice-​broken gab­les. Hruš­tín is dis­tinct in dia­lect, whe­re the suf­fix uo is added to the end of words (Oskár Maž­gút). Hruš­tín is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. The indi­vi­du­al cadas­tral parts are named after the first sett­lers; the­se are rales: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the­se names: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Forest area: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Mea­dow and pas­tu­re: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge is from 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted whe­at, pota­to­es, and rai­sed catt­le. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, 1,467 inha­bi­tants lived in 297 hou­ses in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk). Hruš­tín cul­ti­va­ted a lot of flax for linen wea­ving. The oil mill was built here in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). On the bank of the Hruš­tín­ka stre­am, a sawmill, mill, oak bar­rel works­hop, and ful­ling mill were built. Shin­gle pro­duc­ti­on was wides­pre­ad in Hruš­tín, manu­al­ly made from spru­ce or fir wood (hrus​tin​.ocu​.sk). Seve­ral folk car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who cre­a­tes wooden sets of lad­les, cups, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a fuja­ra pro­du­cer, and his fuja­ras are deco­ra­ted with car­vings. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wyró­żnia się cha­rak­te­rys­tycz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się także w innych miejs­co­wo­ściach na Ora­vie. Typ domu hruš­tín­ski jest cha­rak­te­rys­tycz­ny dwo­ma zała­ma­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín różni się dia­lek­tem, gdzie na końcu słów doda­je się przy­ros­tek uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín poło­żo­ny jest na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią wsi jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części kata­stral­ne są nazwa­ne od pier­ws­zych osad­ni­ków, są to np. rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilo­vá. Inne części mają nazwy takie jak: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Obszar leśny: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do obsza­ru Gór­nej Ora­vy, gdzie pas­ter­ze zaczęli się osied­lać po 1550 roku. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1588. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li psze­ni­cę, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyko­ny­wa­no tu ubra­nia z płót­na, wełny i wyt­war­za­no obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­rycz­ne nazwy wsi to: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie w 297 domach miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie upra­wia­no dużo lnu do tka­nia płót­na. Ole­jar­nię posta­wił tu w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka zbu­do­wa­no tar­tak, młyn, kuźnię i młyn (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie bar­dzo roz­po­ws­zech­ni­ona była pro­dukc­ja gon­tu, któ­ry był ręcz­nie wyt­war­za­ny z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła kil­ku rze­źbiar­zy ludo­wych. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy cho­cho­łów, kub­ki, becz­ki, wazo­ny i minia­tu­ro­we masel­ni­ce. Pro­du­cen­tem fuja­ry jest Ján Sliv­čák. Jego fuja­ry są ozdo­bi­one rze­źbie­niem. Ján Šeli­ga rze­źbi plas­ti­ki (hrus​tin​.ocu​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post