2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Organizmy, Poľsko, Príroda, Rastliny, Zahraničie

Flóra Morského oka

Hits: 2076

Fló­ra Mor­ské­ho oka zahŕňa rast­li­ny typic­ké pre subal­pín­ske a alpín­ske oblas­ti vo vyso­kých horách. V oko­lí jaze­ra ras­tie veľa dru­hov rast­lín, naj­mä na jar a v lete. Medzi ne pat­rí naprí­klad šuš­tič­ka tatrans­ká – Loise­le­uria pro­cum­bens, koso­dre­vi­na kĺbo­vá – Empet­rum nig­rum, Polyt­ri­chum com­mu­ne a horec alpín­sky – Gen­tia­na alpi­na. Loise­le­uria pro­cum­bens je níz­ka poduš­ko­vi­tá rast­li­na s drob­ný­mi ružo­vý­mi kvet­mi sa úspeš­ne pris­pô­so­bi­la drs­ným pod­mien­kam vyso­ko­hor­skej oblas­ti. Ras­tie v hus­tých kober­coch na kame­nis­tých sva­hoch. Empet­rum nig­rum – koso­dre­vi­na kĺbo­vá je odol­ná rast­li­na, tvo­rí hus­té poras­ty a jej tma­vé bobu­le pred­sta­vu­jú význam­ný zdroj potra­vy pre mno­ho vtá­kov v tej­to oblas­ti. Polyt­ri­chum com­mu­ne ras­tie na vlh­kých mies­tach oko­lo Mor­ské­ho oka. Je to mach s výraz­ný­mi výhon­ka­mi a hus­tý­mi ston­ka­mi. Gen­tia­na alpi­na domi­nu­je v oblas­tiach s niž­ší­mi tep­lo­ta­mi, má mod­ré kve­ty, kto­ré kvit­nú počas krát­kych let­ných mesiacov. 

Fló­ra Mor­ské­ho oka uka­zu­je schop­nosť rast­lín pris­pô­so­bo­vať sa extrém­nym pod­mien­kam. Níz­ke tep­lo­ty, veter­né pod­mien­ky a obme­dze­ná sezó­na ras­tu tvo­ria nároč­né pro­stre­die, kto­ré ovplyv­ňu­je mor­fo­lo­gic­ké a fyzi­olo­gic­ké vlast­nos­ti rast­lín. Táto boha­tá fló­ra je neoce­ni­teľ­né z hľa­dis­ka bio­di­ver­zi­ty. Pre­to je dôle­ži­té, aby sme zabez­pe­či­li udr­ža­teľ­nosť a mini­ma­li­zo­va­li vplyv na ten­to cit­li­vý eko­sys­tém. Je to kľú­čo­vá úlo­ha pre zacho­va­nie toh­to úžas­né­ho mies­ta pre budú­ce generácie.


Flo­ra Mor­skie Oko obej­mu­je rośli­ny cha­rak­te­rys­tycz­ne dla podal­pej­skich i alpej­skich obsza­rów wyso­kich gór. W oko­li­cy jezi­ora rośnie wie­le gatun­ków roślin, zwłaszc­za wios­ną i latem. Nale­żą do nich m.in. tur­zy­ca tatr­za­ńs­ka (Loise­le­uria pro­cum­bens), wrzo­siec bagien­ny (Empet­rum nig­rum), tor­fo­wiec zwyc­zaj­ny (Polyt­ri­chum com­mu­ne) i gorycz­ka alpej­ska (Gen­tia­na alpi­na). Loise­le­uria pro­cum­bens to nis­ka rośli­na podus­za­ko­wa­ta o drob­nych różo­wych kwia­tach, któ­ra dosko­na­le przys­to­so­wa­ła się do trud­nych warun­ków wyso­ko­gór­skie­go śro­do­wis­ka. Rośnie gęs­to na kamie­nis­tych zboc­zach. Empet­rum nig­rum, czy­li wrzo­siec bagien­ny, to odpor­na rośli­na twor­ząca gęs­te zaro­śla, a jej ciem­ne jago­dy sta­no­wią istot­ne źró­dło poży­wie­nia dla wie­lu pta­ków w tym obszar­ze. Tor­fo­wiec zwyc­zaj­ny (Polyt­ri­chum com­mu­ne) rośnie na wil­got­nych obsza­rach wokół Mor­skie­go Oka. Jest to mech o wyra­źnych pędach i gęs­tych łody­gach. Gorycz­ka alpej­ska (Gen­tia­na alpi­na) domi­nu­je w obsza­rach o niżs­zych tem­pe­ra­tu­rach, ma nie­bies­kie kwia­ty kwit­nące w krót­kich let­nich miesiącach.

Flo­ra Mor­skie­go Oka poka­zu­je zdol­no­ść roślin do przys­to­so­wy­wa­nia się do skraj­nych warun­ków. Nis­kie tem­pe­ra­tu­ry, wiat­ro­we warun­ki i ogra­nic­zo­ny okres wzros­tu sta­no­wią wyma­ga­jące śro­do­wis­ko, któ­re wpły­wa na mor­fo­lo­gicz­ne i fiz­jo­lo­gicz­ne cechy roślin. Ta boga­ta flo­ra ma bez­cen­ne znac­ze­nie z punk­tu widze­nia bio­ró­żno­rod­no­ści. Dla­te­go ważne jest, aby­śmy zape­wni­li zró­wno­wa­żo­no­ść i zmi­ni­ma­li­zo­wa­li wpływ na ten wra­żli­wy eko­sys­tem. To kluc­zo­we zada­nie dla zacho­wa­nia tego nie­sa­mo­wi­te­go miejs­ca dla przys­złych pokoleń.


The flo­ra of Mor­skie Oko encom­pas­ses plants typi­cal for subal­pi­ne and alpi­ne regi­ons in high moun­tains. In the vici­ni­ty of the lake, nume­rous plant spe­cies thri­ve, espe­cial­ly during spring and sum­mer. Among them are, for exam­ple, the Tat­ra scurvy-​grass (Loise­le­uria pro­cum­bens), black cro­wber­ry (Empet­rum nig­rum), com­mon hair­cap moss (Polyt­ri­chum com­mu­ne), and alpi­ne gen­tian (Gen­tia­na alpi­na). Loise­le­uria pro­cum­bens is a low, cushion-​like plant with small pink flo­wers that has suc­cess­ful­ly adap­ted to the harsh con­di­ti­ons of high-​altitude envi­ron­ments, gro­wing den­se­ly on roc­ky slo­pes. Empet­rum nig­rum, or black cro­wber­ry, is a resi­lient plant for­ming den­se thic­kets, and its dark ber­ries are a sig­ni­fi­cant food sour­ce for many birds in the area. Com­mon hair­cap moss (Polyt­ri­chum com­mu­ne) thri­ves in moist are­as around Mor­skie Oko, cha­rac­te­ri­zed by cons­pi­cu­ous sho­ots and den­se stems. Alpi­ne gen­tian (Gen­tia­na alpi­na) domi­na­tes in are­as with lower tem­pe­ra­tu­res, disp­la­y­ing blue flo­wers that blo­om during the short sum­mer months.

The flo­ra of Mor­skie Oko sho­wca­ses the abi­li­ty of plants to adapt to extre­me con­di­ti­ons. Low tem­pe­ra­tu­res, win­dy con­di­ti­ons, and a limi­ted gro­wing sea­son cre­a­te a deman­ding envi­ron­ment that influ­en­ces the morp­ho­lo­gi­cal and phy­si­olo­gi­cal fea­tu­res of the plants. This rich flo­ra is inva­lu­ab­le in terms of bio­di­ver­si­ty. The­re­fo­re, it is cru­cial to ensu­re sus­tai­na­bi­li­ty and mini­mi­ze the impact on this sen­si­ti­ve eco­sys­tem. Pre­ser­ving this remar­kab­le pla­ce for futu­re gene­ra­ti­ons is a key task.


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2014, Biotopy, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Jazierka lásky pri Štrbskom plese

Hits: 7342

Na Štr­b­skom ple­se nie je samoz­rej­me zau­jí­ma­vé a pek­né len ple­so, ale aj jeho oko­lie. Ba čo viac, kúsok pod úrov­ňou plies sa nachá­dza­jú aj ďal­šie vod­né plo­chy – Jazier­ka lás­ky (Peter Kac­lík). Pôvod­ný názov Jazie­rok lás­ky bol Štr­b­ské ryb­ní­ky. Pou­ží­va­li sa na odchov pstru­hov (tat​ry​.sk). Zalo­že­né boli Jozef Szen­ti­vá­ny­im, kon­com 19. sto­ro­čia (str​ba​.sk). Väč­ší ryb­ník sa nazý­val Joze­fov ryb­ník, men­ší Miku­lá­šov ryb­ník (Ivan Bohuš). Na dne väč­šie­ho jazier­ka sa nachá­dza od roku 1940 slo­ven­ský dvoj­kríž (str​ba​.sk). Dnes sú mies­tom na pre­chádz­ku, oddych (tat​ry​.sk). Nachá­dza­jú sa neďa­le­ko od cen­trál­ne­ho par­ko­vis­ka Štr­b­ské­ho ple­sa, veľ­mi blíz­ko ces­ty (str​ba​.sk). Jazier­ka napá­ja potok Mly­ni­ca (Oskár Maž­gút).


At Štr­b­ské Ple­so, the charm extends bey­ond the lake itself to its sur­roun­dings. Notab­ly, just below the lake­’s sur­fa­ce, the­re are addi­ti­onal water fea­tu­res kno­wn as the Jazier­ka lás­ky” or Love Ponds” (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Štr­b­ské Ryb­ní­ky, the­se ponds were ori­gi­nal­ly estab­lis­hed for trout bre­e­ding (tat​ry​.sk). Foun­ded by Jozef Szen­ti­vá­nyi in the late 19th cen­tu­ry (str​ba​.sk), the lar­ger pond was cal­led Joze­fov ryb­ník, and the smal­ler one Miku­lá­šov ryb­ník (Ivan Bohuš). Sin­ce 1940, the Slo­vak doub­le cross has been situ­ated at the bot­tom of the lar­ger pond (str​ba​.sk). Today, they ser­ve as a pea­ce­ful wal­king and rela­xa­ti­on spot (tat​ry​.sk), con­ve­nien­tly loca­ted near the cen­tral par­king area of Štr­b­ské Ple­so, in clo­se pro­xi­mi­ty to the road (str​ba​.sk). The ponds are fed by the Mly­ni­ca stre­am (Oskár Mažgút).


Lite­ra­tú­ra

Bohuš Ivan, 1996: Od A po Z o náz­voch Vyso­kých Tatier. 1. vyda­nie, Tatrans­ká Lom­ni­ca: Štát­ne lesy TANA­Pu, p457ISBN 8096752278.

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, 2014, Biotopy, Časová línia, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Lomnický štít

Hits: 3200

Lom­nic­ký štít je vyhľa­dá­va­nou loka­li­tou turis­tov. Je dru­hým naj­vyš­ším vrcho­lom na Slo­ven­sku s výš­kou 2634 met­rov nad morom. Cho­dí sa sem naj­mä z Tatrans­kej Lom­ni­ce lanov­kou, resp. pria­my výhľad naň je zo Sta­rej Les­nej. Pod samot­ným vrcho­lom je asi naj­zná­mej­šie tatrans­ké ple­so – Skal­na­té ple­so.

V minu­los­ti bol Lom­nic­ký štít nazý­va­ný aj Dedo (wiki​pe​dia​.sk). Polia­ci ho nazý­va­li Kráľ Tatier. Nie je jas­né, kto zdo­lal Lom­nic­ký štít ako prvý. Pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov to bol kež­mar­ský uči­teľ Dávid Fröh­lich v roku 1615 – avšak je mož­né, že zdo­lal vte­dy Kež­mar­ský štít (hiking​.sk). Prvý, jas­ne dolo­že­ný výstup sa via­že ku Jaku­bo­vi Fáb­ry­mu, kto­rý tu hľa­dal zla­to, z Mede­ných lávok medzi rok­mi 17601790 (Bohuš, 1996). Nad­mor­skú výš­ku určil a na Lom­nic­ký štít vystú­pil v roku 1793 anglic­ký ces­to­va­teľ Robert Town­son s obdi­vu­hod­nou pres­nos­ťou na 2644 met­rov nad morom (Sma­ta­na, 1973). Prvý zim­ný výstup zazna­me­na­li The­odor WundtJakub Hor­vay v roku 1891 (wiki​pe​dia​.sk). Na vrcho­le vybu­do­va­ná šty­ri met­re dlhá a meter širo­ká vysu­nu­tá vyhliad­ko­vá tera­sa pre turis­tov. Jej kon­štruk­cia je pri­pev­ne­ná o ska­lu che­mic­ký­mi kot­via­ci­mi lepid­la­mi (navrchol​.sk). Vo vrcho­lo­vej budo­ve je pra­co­vis­ko Tatrans­kej lano­vej drá­hy, kde v nepretr­ži­tej služ­be sú vždy dva­ja pra­cov­ní­ci. Nachá­dza sa tu pozo­ro­va­cia sta­ni­ca SHMÚ, v služ­be je vždy jeden mete­oro­lóg. Odde­le­nie koz­mic­kej fyzi­ky Ústa­vu expe­ri­men­tál­nej fyzi­ky SAV Koši­ce tu má neut­ró­no­vý moni­tor, kto­ré­ho úlo­hou je dete­ko­vať a zazna­me­ná­vať neut­ró­ny vzni­ka­jú­ce inte­rak­ci­ou koz­mic­ké­ho žia­re­nia s čas­ti­ca­mi v hor­ných vrstvách atmo­sfé­ry. Okrem nich sa tu ešte nachá­dza pra­co­vis­ko Astro­no­mic­ké­ho ústa­vu SAV Sta­rá Les­ná, odde­le­nia fyzi­ky sln­ka, kto­ré tu má koro­no­graf. Tre­ba mys­lieť na to, že hore je níz­ky tlak vzdu­chu, menej kys­lí­ka a v budo­ve je čas­to veľ­mi níz­ka rela­tív­na vlh­kosť vzdu­chu, bež­ne aj menej ako 10 %. Obja­vu­jú sa aj nie cel­kom bež­né pre­ja­vy búrok – srša­nie, Eliá­šo­ve ohne, sil­ný sta­tic­ký náboj vo vzdu­chu. Sig­nál slo­ven­ských mobil­ných ope­rá­to­rov je sla­bý (hiking​.sk). Naj­vyš­šia zazna­me­na­ná tep­lo­ta na vrcho­le je z 30.7.2005, 18.3 °C, zrá­žok tu spad­ne pri­bliž­ne 1900 mm, maxi­mál­na sne­ho­vá pokrýv­ka tu dosiah­la 25.3.2009 410 cm (wiki​pe​dia​.sk). Až do roku 1955 bola visu­tá lanov­ka na Lom­nic­ký štít svo­ji­mi tech­nic­ký­mi para­met­ra­mi sve­to­vým rekor­dé­rom. Medzi osob­ný­mi lanov­ka­mi bola rekord­ná aj dĺž­kou 5428 met­rov. Pôvod­ne malo byť lano zave­se­né medzi Skal­na­tým ple­som a Lom­nic­kým ští­tom bez akej­koľ­vek pod­pe­ry. Na jed­nom mies­te šúcha­lo o ska­lu, pre­to jed­nu pod­pe­ru bolo nut­né posta­viť. Aj to sa zme­ni­lo, po rekon­štruk­cii v roku 1989 sa lanov­ka zaobí­de bez nej (Ján Laci­ka).


Lom­nic­ký Peak is a sought-​after des­ti­na­ti­on for tou­rists, being the second-​highest peak in Slo­va­kia at an ele­va­ti­on of 2,634 meters abo­ve sea level. Visi­tors often reach it by cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca, and it offers a direct view from Sta­ra Les­na. Just below the sum­mit lies one of the most famous Tat­ra moun­tain lakes, Skal­na­té pleso.

In the past, Lom­nic­ký Peak was also refer­red to as Dedo (Grand­fat­her) (wiki​pe​dia​.sk). Poles cal­led it the King of the Tatras. The first ascent is unc­le­ar, with some sour­ces att­ri­bu­ting it to the Kež­ma­rok tea­cher Dávid Fröh­lich in 1615. Howe­ver, it is possib­le that he ascen­ded Kež­mar­ský štít at that time (hiking​.sk). The first docu­men­ted ascent is asso­cia­ted with Jakub Fáb­ry, who was sear­ching for gold in the Mede­né láv­ky regi­on bet­we­en 1760 – 1790 (Bohuš, 1996). The alti­tu­de was deter­mi­ned and the ascent was made by the English tra­ve­ler Robert Town­son in 1793 with remar­kab­le pre­ci­si­on, mea­su­ring 2,644 meters abo­ve sea level (Sma­ta­na, 1973). The first win­ter ascent was recor­ded by The­odor Wundt and Jakub Hor­vay in 1891 (wiki​pe​dia​.sk). At the sum­mit, a four-​meter-​long and one-​meter-​wide can­ti­le­ve­red vie­wing ter­ra­ce has been built for tou­rists. Its cons­truc­ti­on is secu­red to the rock with che­mi­cal anchor adhe­si­ves (navrchol​.sk). The sum­mit buil­ding hou­ses the workp­la­ce of the Tatrans­ká lano­vá drá­ha (Tat­ra Cab­le­way), con­ti­nu­ous­ly staf­fed by two emplo­y­ees. The SHMÚ (Slo­vak Hyd­ro­me­te­oro­lo­gi­cal Ins­ti­tu­te) obser­va­ti­on sta­ti­on is pre­sent, with one mete­oro­lo­gist on duty. The Ins­ti­tu­te of Expe­ri­men­tal Phy­sics of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces in Koši­ce has a neut­ron moni­tor that detects and records neut­rons gene­ra­ted by the inte­rac­ti­on of cos­mic radia­ti­on with par­tic­les in the upper lay­ers of the atmo­sp­he­re. Addi­ti­onal­ly, the­re is a workp­la­ce for the Astro­no­mi­cal Ins­ti­tu­te of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces in Sta­rá Les­ná, spe­cia­li­zing in solar phy­sics, equ­ip­ped with a coro­nag­raph. It’s impor­tant to note that at the sum­mit, the­re is low air pre­ssu­re, less oxy­gen, and the buil­ding often has very low rela­ti­ve air humi­di­ty, com­mon­ly less than 10%. Unu­su­al mete­oro­lo­gi­cal phe­no­me­na, such as St. Elmo­’s fire, sta­tic elect­ri­ci­ty, and hor­nets, can occur. The sig­nal from Slo­vak mobi­le ope­ra­tors is weak (hiking​.sk). The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re at the sum­mit is from July 30, 2005, rea­ching 18.3°C, with app­ro­xi­ma­te­ly 1900 mm of pre­ci­pi­ta­ti­on fal­ling, and the maxi­mum snow cover recor­ded on March 25, 2009, was 410 cm (wiki​pe​dia​.sk). Until 1955, the Lom­nic­ký štít cab­le car held world records for its tech­ni­cal para­me­ters, being the lon­gest among per­so­nal cab­le cars at 5428 meters. Ori­gi­nal­ly, the cab­le was to be sus­pen­ded bet­we­en Skal­na­té ple­so and Lom­nic­ký štít wit­hout any sup­port. Howe­ver, due to fric­ti­on against the rock at one point, one sup­port had to be built. This chan­ged after recons­truc­ti­on in 1989, and the cab­le car now ope­ra­tes wit­hout it (Ján Lacika).


Szc­zyt Lom­nic­ký jest poszu­ki­wa­nym miejs­cem przez turys­tów, będąc dru­gim naj­wy­żs­zym szc­zy­tem na Sło­wac­ji, o wyso­ko­ści 2634 met­rów nad pozi­omem mor­za. Najc­zęściej odwie­dza­ny jest za pomo­cą kolej­ki lino­wej z Tatrans­kiej Lom­ni­cy, ofe­ru­jącej bez­po­śred­ni widok ze Sta­rej Les­nej. Tuż poni­żej szc­zy­tu znaj­du­je się jed­no z naj­bar­dziej zna­nych tatr­za­ńs­kich jezi­or, Skal­na­té pleso.

W przes­zło­ści Lom­nic­ký był również nazy­wa­ny Dedo (Dzia­dek) (wiki​pe​dia​.sk). Pola­cy nazy­wa­li go Kró­lem Tatr. Pier­ws­ze wejście jest nie­jas­ne, a nie­któ­re źró­dła przy­pi­su­ją go nauc­zy­cie­lo­wi z Kež­ma­rok, Dávi­do­wi Fröh­li­cho­wi, w 1615 roku. Jed­nak możli­we jest, że wte­dy zdo­był Kež­mar­ský štít (hiking​.sk). Pier­ws­ze udo­ku­men­to­wa­ne wejście zwi­ąza­ne jest z Jaku­bem Fáb­rym, któ­ry poszu­ki­wał zło­ta w rejo­nie Mede­né láv­ky między 17601790 rokiem (Bohuš, 1996). Wyso­ko­ść zosta­ła okre­ślo­na, a wejście zosta­ło doko­na­ne przez bry­tyj­skie­go pod­ró­żni­ka Rober­ta Town­so­na w 1793 roku z nie­zwy­kłą pre­cyz­ją, mier­zącą 2644 met­ry nad pozi­omem mor­za (Sma­ta­na, 1973). Pier­ws­ze zimo­we wejście odno­to­wa­li The­odor Wundt i Jakub Hor­vay w 1891 roku (wiki​pe​dia​.sk). Na szc­zy­cie wybu­do­wa­no czte­ro­met­ro­wy i met­ro­wy wysu­ni­ęty taras wido­ko­wy dla turys­tów. Jego kons­trukc­ja jest zamo­co­wa­na do ska­ły za pomo­cą che­micz­nych kot­wi­ących klej

ów (navrchol​.sk). Budy­nek na szc­zy­cie mie­ści sie­dzi­bę Tatrans­kiej lano­vej drá­hy (Tatr­za­ńs­ka kolej lino­wa), zaws­ze obsa­dzo­ną przez dwóch pra­co­wni­ków. Stac­ja obser­wa­cyj­na SHMÚ (Sło­wac­kie­go Ins­ty­tu­tu Hyd­ro­me­te­oro­lo­gicz­ne­go) jest obec­na, zaws­ze z jed­nym mete­oro­lo­giem na dyżur­ze. Ins­ty­tut Fizy­ki Doświadc­zal­nej Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk w Kos­zy­cach posia­da moni­tor neut­ro­nów, któ­ry wyk­ry­wa i rejes­tru­je neut­ro­ny gene­ro­wa­ne przez oddzia­ły­wa­nie pro­mie­ni­owa­nia kos­micz­ne­go z cząs­t­ka­mi w gór­nych warst­wach atmo­s­fe­ry. Dodat­ko­wo, znaj­du­je się tu pra­co­wnia Astro­no­micz­ne­go Ins­ty­tu­tu Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk w Sta­rá Les­ná, spec­ja­li­zu­jąca się w fizy­ce sło­necz­nej, wypo­sa­żo­na w koro­no­graf. War­to zau­wa­żyć, że na szc­zy­cie wys­tępu­je nis­kie ciśnie­nie atmo­s­fe­rycz­ne, mniejs­za ilo­ść tle­nu, a w budyn­ku częs­to bar­dzo nis­ka wil­got­no­ść wzg­lęd­na powietr­za, zwyk­le poni­żej 10%. Mogą wys­tępo­wać nie­ty­po­we zja­wis­ka mete­oro­lo­gicz­ne, takie jak ognie św. Elma, elek­trycz­no­ść sta­tycz­na i szers­ze­nie. Syg­nał od sło­wac­kich ope­ra­to­rów komór­ko­wych jest sła­by (hiking​.sk). Naj­wy­żs­za zare­jes­tro­wa­na tem­pe­ra­tu­ra na szc­zy­cie pocho­dzi z 30 lip­ca 2005 roku, wynos­ząca 18,3°C, opa­dy wynos­zą oko­ło 1900 mm, a mak­sy­mal­na pokry­wa śnie­żna zosta­ła zano­to­wa­na 25 mar­ca 2009 roku i wyno­si­ła 410 cm (wiki​pe​dia​.sk). Do 1955 roku kolej lino­wa na Lom­nic­ký štít utr­zy­my­wa­ła rekor­dy świa­ta pod wzg­lędem para­met­rów tech­nicz­nych, będąc naj­dłu­żs­zą wśród kole­jek lino­wych oso­bis­tych o dłu­go­ści 5428 met­rów. Poc­ząt­ko­wo lina mia­ła być zawies­zo­na między Skal­na­tým ple­so a Lom­nic­kým štít bez żad­ne­go wspar­cia. Jed­nak z powo­du tar­cia o ska­łę w jed­nym miejs­cu koniecz­na była jed­na pod­po­ra. To jed­nak ule­gło zmia­nie po rekons­trukc­ji w 1989 roku, i kolej lino­wa obe­cnie dzia­ła bez niej (Ján Lacika).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Pribylina – kraj pod Kriváňom

Hits: 3821

Pri­by­li­na je jed­na z obcí, kto­rá bola skráš­le­ná, jej cen­trum bolo naozaj pek­ne spra­ve­né. V obci je Múze­um lip­tov­skej dedi­ny.

Leží vo výš­ke 745 met­rov nad morom, pod súto­kom Rač­kov­ho poto­ka s rie­kou Belá. Zalo­že­ná bol v roku 1331. V súčast­nos­ti tu žije 1350 oby­va­te­ľov. Neďa­le­ké Pod­ban­ské je výcho­dis­kom do východ­nej čas­ti Západ­ných Tatier a do západ­nej čas­ti Vyso­kých Tatier (pri​by​li​na​.sk). Názov obce je mož­no odvo­de­ný od toho, že leží pri rie­ke, kto­rá mala pôvod­ne meno Bia­la. Ale­bo sa via­že ku náre­čo­vé­mu slo­vu pri­by”, kto­ré ozna­ču­je nových osad­ní­kov (pri​by​li​na​.sk).


Pri­by­li­na is one of the vil­la­ges that has been beau­ti­fied, with its cen­ter tru­ly well-​kept. The vil­la­ge is home to the Muse­um of Lip­tov Village.

Situ­ated at an ele­va­ti­on of 745 meters abo­ve sea level, it lies at the con­flu­en­ce of Rač­kov Potok and the Belá River. It was foun­ded in 1331, and cur­ren­tly, it is inha­bi­ted by 1,350 resi­dents. Near­by Pod­ban­ské ser­ves as a star­ting point for the eas­tern part of the Wes­tern Tatras and the wes­tern part of the High Tatras (pri​by​li​na​.sk). The name of the vil­la­ge may be deri­ved from its loca­ti­on near a river ori­gi­nal­ly named Bia­la. Alter­na­ti­ve­ly, it may be lin­ked to the dia­lect word pri­by,” which refers to new sett­lers (pri​by​li​na​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Skalnaté pleso

Hits: 3419

Skal­na­té ple­so, pred­tým Lom­nic­ké ple­so je hoj­ne nav­šte­vo­va­ná oblasť. Leží pod hlav­ným ští­tom Lom­nic­ké­ho ští­tu. Pod sebou má pod­ta­trans­ké obce Tatrans­ká Lom­ni­ca a Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kej Lom­ni­ce sem vedie lanov­ka. Ostat­ne lanov­ka vedie aj na Lom­nic­ké sed­lo aj na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so je moré­no­vé ple­so vo Vyso­kých Tat­rách, na Slo­ven­sku v naj­niž­šom mies­te Skal­na­tej doli­ny, vo výš­ke 1754 met­rov nad morom. Má roz­lo­hu 1.23 ha, je 212 met­rov dlhé a 85 met­rov širo­ké. Dosa­hu­je maxi­mál­nu hĺb­ku 2 met­re (pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov až 4.2 m). Napá­ja ho Skal­na­tý potok. V suchom obdo­bí je ple­so bez vody, rov­na­ko Skal­na­tý potok (wikipedia.cs). Prie­sa­kom a deto­nač­ný­mi zásah­mi pri stav­be lanov­ky bola pre­ru­še­ná neprie­pust­nosť dna. V posled­nom desať­ro­čí sa ten­to stav vysky­to­val veľ­mi čas­to. Všet­ky upev­ňo­va­cie prá­ce zame­ra­né na záchra­nu moré­ny a jazier­ka boli dote­raz neús­peš­né. Pri ple­se je pre­stup­ná sta­ni­ca lano­vých dráh (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so je dru­hé naj­nav­šte­vo­va­nej­šie na slo­ven­skej stra­ne Tatier (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tom ple­se sa nachá­dza astro­no­mic­ké obser­va­tó­rium, v nad­mor­skej výš­ke 1786 nad morom. Zalo­že­né bolo v roku 1943. V budo­ve obser­va­tó­ria sa nachá­dza aj mete­oro­lo­gic­ká sta­ni­ca pat­ria­ca Geofy­zi­ká­le­mu ústa­vu SAV (ta3​.sk).


Skal­na­té ple­so, for­mer­ly kno­wn as Lom­nic­ké ple­so, is a popu­lar­ly visi­ted area. It lies bene­ath the main peak of Lom­nic­ký štít (Lom­ni­ca Peak) and is sur­roun­ded by the sub-​Tatra vil­la­ges of Tatrans­ká Lom­ni­ca and Tatrans­ké Mat­lia­re. A cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca leads to this loca­ti­on. Addi­ti­onal­ly, the cab­le car pro­vi­des access to Lom­nic­ké sed­lo (Lom­ni­ca Sadd­le) and Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so is a morai­ne lake in the High Tatras, Slo­va­kia, loca­ted in the lowest part of the Skal­na­tá doli­na (Skal­na­tá Val­ley), at an ele­va­ti­on of 1754 meters abo­ve sea level. It covers an area of 1.23 hec­ta­res, is 212 meters long, and 85 meters wide. It rea­ches a maxi­mum depth of 2 meters (accor­ding to some sour­ces, up to 4.2 meters). The lake is fed by Skal­na­tý potok (Skal­na­tý Stre­am). During dry peri­ods, the lake, as well as the stre­am, can be wit­hout water (wikipedia.cs). The imper­me­a­bi­li­ty of the lake­’s bot­tom was dis­rup­ted by dril­ling and deto­na­ti­ons during the cons­truc­ti­on of the cab­le car. This con­di­ti­on has been occur­ring very fre­qu­en­tly in the last deca­de. All the sta­bi­li­zing efforts aimed at saving the morai­ne and the small lake have been unsuc­cess­ful so far. The­re is a trans­fer sta­ti­on for cab­le cars near the lake (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so is the second most visi­ted lake on the Slo­vak side of the Tatras (turis​ti​ka​.sk). An astro­no­mi­cal obser­va­to­ry is loca­ted at Skal­na­té ple­so, at an ele­va­ti­on of 1786 meters abo­ve sea level. It was foun­ded in 1943. The obser­va­to­ry buil­ding also hou­ses a mete­oro­lo­gi­cal sta­ti­on belo­n­ging to the Geop­hy­si­cal Ins­ti­tu­te of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (ta3​.sk).


Skal­na­té ple­so, wcze­śniej zna­ne jako Lom­nic­ké ple­so, to obszar częs­to odwie­dza­ny. Znaj­du­je się pod głó­wnym szc­zy­tem Lom­nic­ký štít (Szc­zyt Lom­nic­ki) i otoc­zo­ne jest pod­ta­trans­ki­mi miejs­co­wo­ścia­mi Tatrans­ká Lom­ni­ca i Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kiej Lom­ni­cy można tu doje­chać kole­ją lino­wą. Ponad­to kolej­ka pro­wa­dzi także na Lom­nic­ké sed­lo (Siodło Lom­nic­kie) oraz na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so to more­no­we jezi­oro w Wyso­kich Tat­rach na Sło­wac­ji, poło­żo­ne w naj­ni­żs­zym pun­kcie Doli­ny Skal­na­tej, na wyso­ko­ści 1754 met­rów nad pozi­omem mor­za. Ma powierzch­nię 1,23 ha, dłu­go­ść 212 met­rów i sze­ro­ko­ść 85 met­rów. Osi­ąga mak­sy­mal­ną głębo­ko­ść 2 met­ry (według nie­któ­rych źró­deł nawet 4,2 m). Zasi­la­ne jest przez potok Skal­na­tý. W okre­sie suchej aury zaró­wno jezi­oro, jak i potok Skal­na­tý mogą być bez wody (wikipedia.cs). Przeszc­zel­no­ść dna zosta­ła zakłó­co­na podc­zas budo­wy kolei lino­wej za pomo­cą wier­ceń i deto­nac­ji. W ostat­niej deka­dzie ten stan wys­tępo­wał bar­dzo częs­to. Wszys­tkie pra­ce sta­bi­li­za­cyj­ne mające na celu oca­le­nie more­ny i małe­go jezi­or­ka dotychc­zas były nie­uda­ne. Przy jezi­or­ze znaj­du­je się stac­ja prze­siad­ko­wa kolej­ki lino­wej (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so jest dru­gim najc­zęściej odwie­dza­nym jezi­orem po stro­nie sło­wac­kiej Tatr (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tém ple­se znaj­du­je się obser­wa­to­rium astro­no­micz­ne, na wyso­ko­ści 1786 met­rów nad pozi­omem mor­za. Zosta­ło zało­żo­ne w 1943 roku. W budyn­ku obser­wa­to­rium mie­ści się także stac­ja mete­oro­lo­gicz­na nale­żąca do Ins­ty­tu­tu Geofi­zycz­ne­go Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk (ta3​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post