2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

skala
Hits: 3502

Záhorie je medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského . Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické : na Slovensku, , , . Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy , , , čiastočne a – . Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes . Na vyššie položených častiach tvrdý lužný . Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje . Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký . sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé , napr. (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle  (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a . Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali Plavecký hrad, , Sekule a iné (lozorno.sk). v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné . Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski , ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, č, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné reformační . Ich strediskom sa stalo . Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná , , divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie íme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni,  v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči,  a Martinské svetlonosenie v Senici,  na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Use to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

skala
Hits: 7899

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský () a dominikánsky (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk). 

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel íny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód . V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, . Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk).  – patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali , huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila . Nemecké pomenovanie znamená . Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami , odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je , budova bývalej árne a banská a vodná nádrž (Bujnová et all, 2003). Banský je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do . do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná , vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené , v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do treba zakopať živého človeka. A tým sa stal , ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk). 

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik , archeológ, geológ a historik , kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy:

Panorámy

Use to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Hontianske obce, Kaštiely, Krajina, Neživé, Obce, Parky, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské obce, Stavby

Svätý Anton

skala
Hits: 5222

, predtým , sa nachádza len kúsok od Banskej Štiavnice. Súťou je kaštieľ s krásnym parkom.

K obci , a Macko. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266. Názov vychádza z názvu pôvodného kostola zasväteného svätému Antonovi Pustovníkovi. Historické názvy obce: Scentantollo, , , , Antol. Maďarský názov je Szenantal. Obyvatelia sa živili prevažne baníctvom, hutníctvom, lesníctvom, v kameňolome a v priemyselných podnikoch v Banskej Štiavnici. V polovici 20. storočia je známa výroba vyrezávaných a maľovaných betlehemov. V 17. storočí získal panstvo . Koháryovcov sa zaslúžila o rozvoj Svätého Antona. Od roku 1826 patrila obec Coburgovcom. Ferdinand Coburg, brat posledného vlastníka kaštieľa, navštevoval obec až do roku 1944. Známym rodákom bol slovenský herec, divadelný režisér a scénický výtvarník Karol , vlastným menom  (wikipedia.sk).

Vo Svätom Antone sa nachádza kaštieľ s parkom. Je národnou kultúrnou pamiatkou. Štyri symbolizujú štyri , 12 komínov mesiace, 52 izieb týždne a 365 okien, dni v roku. Dnes je sídlom Lesníckeho, drevárskeho a poľnohospodárskeho múzea s mnohými zbraňami a trofejami. Každoročne začiatkom septembra sa v kaštieli usporadúvajú atraktívne poľovnícke – Dni sv. Huberta (SACR). Barokový kaštieľ je postavený na mieste bývalého hradu, začiatkom 19. storočia je klasicisticky upravený (wikipedia.sk).

Poľovnícka expozícia je jedinou špecializovanou s celoslovenskou pôsobnosťou. V roku 1808 sa v Banskej Štiavnici začal vyučovať predmet (geopark.sk). Je najväčšou svojho druhu na Slovensku. kaštieľa prezentujú viac ako tisíc trofejí zveri (msa.sk). Barokovo – klasicistickému kaštieľu v Svätom Antone predchádzal menší opevnený , ktorý je spomínaný už v 15. storočí. V 16. storočí bol prestavaný a mal chrániť Banskú Štiavnicu pred tureckými nájazdami (geopark.sk). Kaštieľ býva označovaný aj ako , alebo . Je sídlom lesníckeho, drevárskeho a poľovníckeho múzea (Wikipedia). Dali ho postaviť na začiatku 18. storočia vlastníci panstva , Koháryovci (Bujnová et all, 2003). Svoje letné sídlo tu mal Ferdinand Coburg, patril do Sitnianskeho panstva Koháryovcov (Terem). V roku 1826 sa jediná dcéra posledného z mužských potomkov rodu Koháryovcov vydala za Ferdinanda Juraja Coburga zo Saska. Posledným z Coburgovcov, ktorý žil v kaštieli, bol všestranne nadaný Ferdinand Coburg, v rokoch 1908 – 1918 bulharský cár. Dovŕšil šťastnú tradíciu osvietených, rozhľadených a ctižiadostivých majiteľov, ktorí zveľaďovali majetky a zariadili ich vkusne (Bujnová et all, 2003).

V parku bol do roku 1995 vysadený, Filipom Coburgom v roku 1878, – giganteum. V roku 1996 po vyschnutí bola vysadená iná . Okolie je bohaté na chránené druhy, mnohé . V parku a priľahlom lesoparku sa nachádza napr. , , , , , , , , , , , .  V okolí je vzácny výskyt prírodných ruží, ktoré v 19. storočí tu pôsobiaci ísal takmer 300 kultivarov (Zdroj: Informačná tabuľa). Súčasťou areálu je historický park (5 ha) a lesopark (25 ha). Horné a dolné jazierko je spojené kaskádami a vodopádmi  je napájané niekoľko kilometrov dlhým náhonom z Koplašského potoka s unikátnymi akvaduktami. V parku sa okrem toho nachádza grotta – umelo navŕšená jaskyňa, studnička s kamennými lavičkami, drevené mostíky, altány, (geopark.sk).

Celoslovenské usporadúva múzeum vo Svätom Antone zvyčajne začiatkom septembra cez víkend (banskastiavnica.sk).

:

Use to Comment on this Post

2013, Časová línia, Gemer, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Gemer

skala
Hits: 2504

sa rozprestiera od prameňa Hrona na severe, po výbežky Cerovej vrchoviny na juhu, od Sorošky na východe, po oždianske serpentíny na západe (Rudolf Kukura). Zahŕňa okresy Rimavská , Revúca a (mojeslovensko.sk). Zhruba sa dá povedať, že Gemer sa nachádza na od Spiša po s Maďarskom.

Pôvod slova Gemer má súvislosť s hematitom a jeho morfologickou podobnosťou s hemoroidmi (Ján Pivovarči). Na Gemeri nikdy neboli veľké . Skôr mestečká na mieste bývalých baníckych osád. Náleziská nerastných surovín v Spišsko-gemerskom rudohorí dlhé stáročia určovali na Gemeri. Rozvinuté bolo a . Unikátnymi pamiatkami sú tri zachované v Nižnej Slanej, Vlachove a v Sirku – Červeňanoch. V mnohých obciach dodnes prežívajú – výroba šindľov, tkanie pokrovcov, , a . Gemer má bohaté dejiny spojené so šľachtickými rodmi Bebekovcov, Andrássyovcov a Coburgovcov. V 16. a 17. storoči na Gemeri vládli . Medzi najnavštevovanejšie miesta Gemera patrí hrad , Kaštieľ v Betliari, zrúcanina Muránskeho hradu, Rožňavy, Rimavskej Soboty, vodné Dedinky, v Tornali, na Teplom vrchu. Gemer hraničí s národnými parkami a . Na juhu Gemera je chránená krajinná oblasť . Slovenský je našou jedinou biosférickou rezerváciou evidovanou v zozname UNESCO. Na Gemeri je a . V Slovenskom krase je (Rudolf Kukura).

Výber článkov

 

Use to Comment on this Post