2006-2010, 2009, 2011-2015, 2015, Časová línia, Hont, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Hont

Hits: 2874

Hont je jed­ným z regi­ó­nov Slo­ven­ska, jeho síd­lom boli Šahy. V nie­kto­rých turis­tic­kých pub­li­ká­ciách sa regi­ón nazý­va aj Poip­lie (Wiki­pe­dia). Názov je odvo­de­ný od šľach­tic­ké­ho rodu Hunt – Poznan (slo​vak​re​gi​on​.sk). Do regi­ó­nu Hont pat­rí napr. Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Hra­ni­ce tvo­ri­li Štiav­nic­ké vrchy na seve­re, Hron na zápa­de, rie­ka Krtíš na výcho­de, Dunaj a Ipeľ na juhu (slo​vak​re​gi​on​.sk). Hon­tian­ska župa za Uhor­ska mala 2 633 km2 a sia­hal do dneš­né­ho Maďar­ska. Jej vznik sa datu­je do 11. sto­ro­čia odčle­ne­ním Hon­tian­ske­ho komi­tá­tu od Novoh­rad­ské­ho komi­tá­tu. Kon­com 13. sto­ro­čia sa komi­tát zme­nil na zemian­sku sto­li­cu. V rokoch 15521682 väč­ši­nu úze­mia Hon­tu obsa­di­li turec­ké voj­ská a pri­po­ji­li ku Novoh­rad­ské­mu san­dža­ku. Ban­ská Štiav­ni­ca bola v roku 1787 dru­hým naj­väč­ším slo­ven­ským mes­tom, mala 18 926 oby­va­te­ľov. Malo­hont bol v roku 1802 pri­po­je­ný ku Geme­ru. V roku 1877 bola ku Hon­tian­skej župe pri­po­je­ná Kru­pi­na. V stre­do­ve­ku sa Hon­tian­ska sto­li­ca deli­la na šty­ri slúž­nov­ské okre­sy: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký a Malo­hont­ský. Po roku 1802 na juh od Ipľa vytvo­ril Ipeľ­ský okres (Wiki­pe­dia). Cha­rak­te­ris­tic­ký prv­kom Hon­tu je laz­níc­ke osíd­le­nie a pre­tr­vá­va­nie tra­dič­ných ľudo­vých zvyk­los­tí. V nie­kto­rých obciach sa dodnes zacho­va­li tra­dič­né remes­lá – čip­kár­stvo, hrn­čiar­stvo, kováč­stvo (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hont is one of the regi­ons of Slo­va­kia, with its capi­tal being Šahy. In some tou­rist pub­li­ca­ti­ons, the regi­on is also refer­red to as Poip­lie (Wiki­pe­dia). The name is deri­ved from the nob­le Hunt-​Poznan fami­ly (slo​vak​re​gi​on​.sk). The Hont regi­on inc­lu­des pla­ces like Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, and Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Its boun­da­ries are for­med by the Štiav­nic­ké vrchy in the north, the Hron River in the west, the Krtíš River in the east, and the Danu­be and Ipeľ rivers in the south (slo​vak​re​gi​on​.sk).

During the time of the King­dom of Hun­ga­ry, Hont Coun­ty had an area of 2,633 km², exten­ding into present-​day Hun­ga­ry. Its estab­lish­ment dates back to the 11th cen­tu­ry when it sepa­ra­ted from the Novoh­rad Coun­ty. In the late 13th cen­tu­ry, the coun­ty trans­for­med into a nob­le coun­ty. From 1552 to 1682, Tur­kish for­ces occu­pied most of the Hont ter­ri­to­ry and anne­xed it to the Novoh­rad San­jak. In 1787, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest Slo­vak town with 18,926 inha­bi­tants. Malo­hont was anne­xed to Gemer in 1802. In 1877, Kru­pi­na was added to Hont Coun­ty. In the medie­val peri­od, Hont Coun­ty was divi­ded into four ser­vi­le dis­tricts: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký, and Malo­hont­ský. After 1802, the Ipeľ Dis­trict was cre­a­ted south of the Ipeľ River (Wiki­pe­dia).

A cha­rac­te­ris­tic fea­tu­re of Hont is its spa sett­le­ments and the pre­ser­va­ti­on of tra­di­ti­onal folk cus­toms. In some vil­la­ges, tra­di­ti­onal crafts such as lace making, potte­ry, and blacks­mit­hing are still prac­ti­ced today (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hont Szlo­vá­kia egy­ik régi­ó­ja, köz­pont­ja Šahy. Néhá­ny turisz­ti­kai kiad­vá­ny­ban a régi­ót Poiplie-​nek is neve­zik (Wiki­pe­dia). A név a Hunt-​Poznan nemes csa­lád­tól szár­ma­zik (slo​vak​re​gi​on​.sk). A Hont régió töb­bek között Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce és Bŕh­lov­ce terüle­tét fog­lal­ja magá­ban (Wiki­pe­dia). A hatá­ro­kat észa­kon a Štiav­nic­ké vrchy, nyuga­ton a Hron folyó, kele­ten a Krtíš folyó, délen pedig a Dunaj és az Ipeľ foly­ók alkot­ják (slo​vak​re​gi​on​.sk).

A Magy­ar Kirá­ly­ság ide­jén a Hont megye terüle­te 2 633 km² volt, kiter­jed­ve a mai Magy­arors­zág terüle­té­re is. A megye kia­la­ku­lá­sa egés­zen a 11. szá­za­dig nyú­lik viss­za, ami­kor elkülönült a Novoh­rad megy­é­től. A 13. szá­zad végén a megye neme­si megy­é­vé ala­kult át. 1552-​től 1682-​ig a török erők megs­záll­ták a Hont terüle­té­nek nagy rés­zét, és hoz­zá­tol­dot­ták a Novoh­rad szandz­sák­hoz. 1787-​ben Ban­ská Štiav­ni­ca a máso­dik leg­na­gy­obb szlo­vák város volt 18 926 lakos­sal. Malo­hon­tot 1802-​ben csa­tol­ták Gemer­hez. 1877-​ben Kru­pi­na is hoz­zác­sa­tla­ko­zott a Hont megy­é­hez. A közép­kor­ban a Hont megye négy szol­ga­sá­gi kör­zet­re volt oszt­va: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký és Malo­hont­ský. 1802 után az Ipeľ folyó déli rés­zén Ipeľ kör­ze­tet hoz­tak lét­re (Wiki­pe­dia).

A Hont jel­leg­ze­tes voná­sa a gyógy­für­dő tele­pülé­se­i­nek és a hagy­o­má­ny­os néps­zo­ká­sok megőr­zé­se. Néhá­ny falu­ban ma is gyako­rol­ják a hagy­o­má­ny­os kéz­műves mes­ter­sé­ge­ket, mint a csip­ke­kés­zí­tés, faze­kas­ság és kovács­mes­ter­ség (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Nie­kto­ré lokality

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Gemer, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Gemer

Hits: 2965

Gemer sa rozp­res­tie­ra od pra­me­ňa Hro­na na seve­re, po výbež­ky Cero­vej vrcho­vi­ny na juhu, od Soroš­ky na výcho­de, po oždian­ske ser­pen­tí­ny na zápa­de (Rudolf Kuku­ra). Zahŕňa okre­sy Rimav­ská Sobo­ta, Revú­ca a Rož­ňa­va (moje​slo​ven​sko​.sk). Zhru­ba sa dá pove­dať, že Gemer sa nachá­dza na juh od Spi­ša po hra­ni­ce s Maďarskom.

Pôvod slo­va Gemer má súvis­losť s hema­ti­tom a jeho mor­fo­lo­gic­kou podob­nos­ťou s hemo­ro­id­mi (Ján Pivo­var­či). Na Geme­ri nikdy nebo­li veľ­ké mes­tá. Skôr mes­teč­ká na mies­te býva­lých baníc­kych osád. Nále­zis­ká nerast­ných suro­vín v Spišsko-​gemerskom rudo­ho­rí dlhé stá­ro­čia určo­va­li život na Geme­ri. Roz­vi­nu­té bolo baníc­tvohut­níc­tvo. Uni­kát­ny­mi pamiat­ka­mi sú tri zacho­va­né vyso­ké pece v Niž­nej Sla­nej, Vla­cho­ve a v Sir­ku – Čer­ve­ňa­noch. V mno­hých obciach dodnes pre­ží­va­jú tra­dič­né remes­lá – výro­ba šind­ľov, tka­nie pokrov­cov, zvon­kár­stvo, čip­kár­stvo a hrn­čiar­stvo. Gemer má boha­té deji­ny spo­je­né so šľach­tic­ký­mi rod­mi Bebe­kov­cov, András­sy­ov­cov a Cobur­gov­cov. V 16. a 17. sto­ro­či na Geme­ri vlád­li Tur­ci. Medzi naj­nav­šte­vo­va­nej­šie mies­ta Geme­ra pat­rí hrad Krás­na Hôr­ka, Kaš­tieľ v Bet­lia­ri, zrú­ca­ni­na Murán­ske­ho hra­du, his­to­ric­ké cen­trá Rož­ňa­vy, Rimav­skej Sobo­ty, vod­né nádr­že Dedin­ky, v Tor­na­li, na Tep­lom vrchu. Gemer hra­ni­čí s národ­ný­mi par­ka­mi Slo­ven­ský raj a Murán­ska pla­ni­na. Na juhu Geme­ra je chrá­ne­ná kra­jin­ná oblasť Slo­ven­ský kras. Slo­ven­ský kras je našou jedi­nou bio­sfé­ric­kou rezer­vá­ci­ou evi­do­va­nou v zozna­me UNESCO. Na Geme­ri je Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa a Ochtin­ská ara­go­ni­to­vá jas­ky­ňa. V Slo­ven­skom kra­se je Krás­no­hor­ská jas­ky­ňa (Rudolf Kuku­ra).


Gemer stret­ches from the sour­ce of the Hron River in the north to the foot­hills of the Cero­vá High­lands in the south, from Soroš­ka in the east to the ser­pen­ti­nes of Ožďa­ny in the west (Rudolf Kuku­ra). It inc­lu­des the dis­tricts of Rimav­ská Sobo­ta, Revú­ca, and Rož­ňa­va (moje​slo​ven​sko​.sk). It can be rough­ly said that Gemer is loca­ted to the south of Spiš, towards the bor­der with Hungary.

The ori­gin of the word Gemer” is rela­ted to hema­ti­te and its morp­ho­lo­gi­cal resem­blan­ce to hemorr­ho­ids (Ján Pivo­var­či). Lar­ge cities were never pre­sent in Gemer; ins­te­ad, the­re were small towns on the sites of for­mer mining sett­le­ments. Depo­sits of mine­ral resour­ces in the Spiš-​Gemer Ore Moun­tains deter­mi­ned life in Gemer for cen­tu­ries. Mining and metal­lur­gy were deve­lo­ped. Uni­que land­marks inc­lu­de three pre­ser­ved blast fur­na­ces in Niž­ná Sla­ná, Vla­cho­vo, and Sir­ku – Čer­ve­ňa­ny. Tra­di­ti­onal crafts such as shin­gle pro­duc­ti­on, wea­ving of roofing mate­rials, bell-​making, lace-​making, and potte­ry still thri­ve in many vil­la­ges. Gemer has a rich his­to­ry con­nec­ted with nob­le fami­lies such as Bebe­kov­ci, András­sy­ov­ci, and Cobur­gov­ci. Turks ruled in Gemer during the 16th and 17th cen­tu­ries. Among the most visi­ted pla­ces in Gemer are the Krás­na Hôr­ka Cast­le, the Bet­liar Cast­le, the ruins of Muráň Cast­le, and the his­to­ric cen­ters of Rož­ňa­va and Rimav­ská Sobo­ta. Water reser­vo­irs in Dedin­ky, Tor­na­ľa, and Tep­lý Vrch are also popu­lar des­ti­na­ti­ons. Gemer bor­ders the nati­onal parks Slo­vak Para­di­se and Murán­ska Pla­ni­na. To the south of Gemer is the pro­tec­ted lands­ca­pe area Slo­vak Karst. The Slo­vak Karst is our only bio­sp­he­re reser­ve lis­ted in the UNESCO. In Gemer, you can find the Dob­šin­ská Ice Cave and the Ochtin­ská Ara­go­ni­te Cave. In the Slo­vak Karst, the­re is the Krás­no­hor­ská Cave (Rudolf Kukura).


Gemer ers­trec­kt sich vom Urs­prung des Flus­ses Hron im Nor­den bis zu den Aus­lä­u­fern der Cerová-​Hochebene im Süden, von Soroš­ka im Osten bis zu den Ser­pen­ti­nen von Ožďa­ny im Wes­ten (Rudolf Kuku­ra). Es umfasst die Bez­ir­ke Rimav­ská Sobo­ta, Revú­ca und Rož­ňa­va (moje​slo​ven​sko​.sk). Man kann grob sagen, dass Gemer süd­lich von Spiš in Rich­tung der Gren­ze zu Ungarn liegt.

Der Urs­prung des Wor­tes Gemer” hängt mit Häma­tit und sei­ner morp­ho­lo­gis­chen Ähn­lich­ke­it zu Hämorr­ho­iden zusam­men (Ján Pivo­var­či). Gro­ße Städ­te gab es nie in Gemer; statt­des­sen befan­den sich kle­i­ne Städ­te an den Stel­len ehe­ma­li­ger Berg­bau­sied­lun­gen. Abla­ge­run­gen von Mine­ral­res­sour­cen im Spiš-​Gemer-​Erzgebirge bes­timm­ten jahr­hun­der­te­lang das Leben in Gemer. Berg­bau und Metal­lur­gie waren ent­wic­kelt. Ein­zi­gar­ti­ge Sehen­swür­dig­ke­i­ten sind drei erhal­te­ne Hochöfen in Niž­ná Sla­ná, Vla­cho­vo und Sir­ku – Čer­ve­ňa­ny. Tra­di­ti­onel­le Han­dwer­ke wie die Pro­duk­ti­on von Schin­deln, das Weben von Beda­chungs­ma­te­ria­lien, die Gloc­ken­hers­tel­lung, die Spit­zenk­löp­pe­lei und die Töp­fe­rei gede­i­hen auch heute noch in vie­len Dör­fern. Gemer hat eine rei­che Ges­chich­te, die mit Adels­fa­mi­lien wie den Bebe­kov­ci, András­sy­ov­ci und Cobur­gov­ci ver­bun­den ist. Die Tür­ken herrsch­ten im 16. und 17. Jahr­hun­dert in Gemer. Zu den meist­be­such­ten Orten in Gemer gehören das Sch­loss Krás­na Hôr­ka, das Sch­loss Bet­liar, die Ruinen der Burg Muráň und die his­to­ris­chen Zen­tren von Rož­ňa­va und Rimav­ská Sobo­ta. Was­ser­re­ser­vo­irs in Dedin­ky, Tor­na­ľa und Tep­lý Vrch sind eben­falls belieb­te Zie­le. Gemer grenzt an die Nati­onal­parks Slo­wa­kis­ches Para­dies und Murán­ska Pla­ni­na. Im Süden von Gemer befin­det sich das Lands­chaftss­chutz­ge­biet Slo­wa­kis­cher Karst. Der Slo­wa­kis­che Karst ist unser ein­zi­ges Bio­sp­hä­ren­re­ser­vat, das in der UNESCO-​Liste auf­ge­fü­hrt ist. In Gemer fin­det man die Dob­šin­ská Eis­höh­le und die Ochtin­ská Aragonit-​Höhle. Im Slo­wa­kis­chen Karst gibt es die Krás­no­hor­ská Höh­le (Rudolf Kukura).


Gemer ter­jed a Hron folyó for­rá­sá­tól észa­kon, a Cerová-​fennsík déli lábá­ig, kelet­ről Soroš­ká­tól, nyuga­ton az Ožďa­ny kany­aro­kig (Rudolf Kuku­ra). Tar­tal­maz­za a Rimav­ská Sobo­ta, Revú­ca és Rož­ňa­va kör­ze­te­ket is (moje​slo​ven​sko​.sk). Meg lehet mon­da­ni, hogy Gemer dur­ván dél­re talál­ha­tó Spiš­től a magy­ar határ felé.

A Gemer” szó ere­de­te öss­ze­függ a hema­tit­ral és alak­já­nak hason­ló­sá­gá­val a ara­ny­ér­ral (Ján Pivo­var­či). Gemer­ben sosem vol­tak nagy váro­sok; inkább kis­vá­ro­sok vol­tak a régi bány­ász­te­le­pek hely­én. Az évs­zá­za­do­kon átí­ve­lő ásvá­nyi nyer­sa­ny­agok lera­kó­dá­sai meg­ha­tá­roz­ták az éle­tet Gemer­ben a Spiš-​Gemer Érc-​hegységben. Kiter­jedt bány­ás­zat és fémi­par volt jelen. Egy­edi lát­ni­va­lók közé tar­to­znak a Niž­ná Sla­ná­ban, Vla­cho­vó­ban és Sir­ku – Čer­ve­ňa­ny­ban talál­ha­tó három meg­ma­radt masu­gár. Sok falu­ban ma is virág­zik a hagy­o­má­ny­os kéz­műves­ség – pala- és cse­re­pes­fe­dél kés­zí­tés, haran­gön­tés, csip­ke­kés­zí­tés és faze­kas­ság. Gemer gaz­dag tör­té­ne­lem­mel ren­del­ke­zik, ame­ly öss­ze­függ Bebekov

ci, András­sy­ov­ci és Cobur­gov­ci nemes csa­lá­dok­kal. A törökök ural­tak Gemer­ben a 16. és 17. szá­zad­ban. Gemer leg­lá­to­ga­tot­tabb hely­ei közé tar­to­zik a Krás­na Hôr­ka kas­té­ly, a Bet­liar kas­té­ly, a Muráň vár rom­jai, vala­mint Rož­ňa­va és Rimav­ská Sobo­ta tör­té­nel­mi köz­pont­jai. Dedin­ky, Tor­na­ľa és Tep­lý Vrch víz­tá­ro­zói is néps­ze­rű cél­pon­tok. Gemer hatá­ros a Szlo­vák Para­dic­som és a Murán­ska Pla­ni­na nemze­ti par­kok­kal. Gemer délen a Szlo­vák Karszt­tal hatá­ros. A Szlo­vák Karszt az egy­et­len UNESCO-​listán sze­rep­lő bio­sz­fé­ra rezer­vá­ci­ón­knak szá­mít. Gemer­ben talál­ha­tó a Dob­šin­ská Jég­bar­lang és az Ochtin­ská Ara­go­nit­bar­lang. A Szlo­vák Karszt­ban talál­ha­tó a Krásnohorská-​barlang is (Rudolf Kukura).


Gemer roz­ci­ąga się od źró­dła rze­ki Hron na półno­cy, po wzgór­za Cero­vá na połud­niu, od Soroš­ky na wscho­dzie, po ser­pen­ty­ny Ožďa­ny na zacho­dzie (Rudolf Kuku­ra). Obej­mu­je powia­ty Rimav­ská Sobo­ta, Revú­ca i Rož­ňa­va (moje​slo​ven​sko​.sk). Można powie­dzieć, że Gemer znaj­du­je się na połud­nie od Spis­za, w kie­run­ku gra­ni­cy z Węgrami.

Pocho­dze­nie sło­wa Gemer” wiąże się z hema­ty­tem i jego mor­fo­lo­gicz­nym podo­bie­ńst­wem do hemo­ro­idów (Ján Pivo­var­či). W Gemer­ze nig­dy nie było dużych miast; zamiast tego ist­nia­ły małe mias­tecz­ka na miejs­cu dawnych osad gór­nic­zych. Zło­ża suro­wców mine­ral­nych w Górach Rud­nych Spišsko-​Gemerskich przez wie­ki ksz­ta­łto­wa­ły życie w Gemer­ze. Rozwi­ni­ęte było gór­nict­wo i hut­nict­wo. Uni­kal­ne zabyt­ki to trzy zacho­wa­ne pie­ce wiel­ko­pie­co­we w Niž­ná Sla­ná, Vla­cho­vo i Sir­ku – Čer­ve­ňa­ny. W wie­lu wsiach tra­dy­cyj­ne rze­mi­osła, takie jak pro­dukc­ja gon­tów, tka­nie mate­ria­łów dacho­wych, kucie dzwo­nów, koron­karst­wo i garn­carst­wo, kwit­ną do dziś. Gemer ma boga­tą his­to­rię zwi­ąza­ną z roda­mi szla­chec­ki­mi, taki­mi jak Bebe­kov­ci, András­sy­ov­ci i Cobur­gov­ci. W XVIXVII wie­ku w Gemer­ze pano­wa­li Tur­cy. Do najc­zęściej odwie­dza­nych miejsc w Gemer­ze nale­żą zamek Krás­na Hôr­ka, zamek Bet­liar, ruiny zamku Muráň oraz his­to­rycz­ne cen­tra Rož­ňa­vy i Rimav­ská Sobo­ty. Zbi­or­ni­ki wod­ne w Dedin­ky, Tor­na­ľa i Tep­lý Vrch to również popu­lar­ne des­ty­nac­je. Gemer gra­nic­zy z par­ka­mi naro­do­wy­mi Sło­wac­ki Raj i Murán­ska Pla­ni­na. Na połud­niu Gemer sąsia­du­je z obsza­rem chro­ni­onym Karst Sło­wac­ki. Karst Sło­wac­ki jest jedy­nym naszym rezer­wa­tem bio­sfe­ry wpi­sa­nym na lis­tę UNESCO. W Gemer­ze znaj­du­je się Jas­ki­nia Lodu Dob­šin­ská i Jas­ki­nia Ara­go­ni­to­wa Ochtin­ská. W Karście Sło­wac­kim znaj­du­je się także Jas­ki­nia Krás­no­hor­ská (Rudolf Kukura).


Výber člán­kov

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské

Spišský Hrhov

Hits: 2401

Úze­mie dneš­nej obec bolo osíd­ľo­va­né v neoli­te, 450 pred n.l.. Slo­va­nia sa tu usá­dza­li od obdo­bia Veľ­kej Mora­vy (910. sto­ro­čie). Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1243. Usa­dil sa tu význam­ný spiš­ský kolo­ni­zač­ný rod, kto­rý neskôr dostal šľach­tic­ké rodo­vé meno pod­ľa náz­vu obce – Ger­gew, ale­bo de Gyr­gow. V čase nemec­kej kolo­ni­zá­cie sa za poto­kom Lodzi­na usa­di­li Sasi a vytvo­ri­li novú dedi­nu – Nemec­ký Hrhov. V roku 1280 sa Slo­vá­ci a Sasi spá­ja­jú do jed­nej dedi­ny. Rod de Gyr­gow sa poma­ďar­čil na Gyor­gy, obec im pat­ri­la až do roku 1885, kedy vše­tok ich maje­tok kúpil uhor­ský šľach­tic Vidor Csá­ky. Hrhov bol ich až do novem­bra 1944. Na pre­lo­me sto­ro­čí pozva­li Csá­ky­ov­ci poľ­no­hos­po­dár­skych odbor­ní­kov zo Sas­ka, kto­rí pri­nies­li aj moder­né tech­no­ló­gie v cho­ve dobyt­ka, záh­rad­níc­tve, zele­ni­nár­stve a iných remes­lách (spiss​kyhr​hov​.sk).

Od čias Veľ­kej Mora­vy je pre oblasť Spi­ša typic­ké pes­to­va­nie a spra­co­va­nie ľanu, v čom vyni­ka­li oby­va­te­lia osád na úze­mí dneš­né­ho Spiš­ské­ho Hrho­va. Od pome­no­va­nia reme­sel­ní­kov s ľanom, kto­rých vola­li gar­go­via pochá­dza­jú aj naj­star­šie pome­no­va­nia obce – Gar­gow, Gur­gow, Gur­hew. Gar­go­via vyni­ka­li aj zho­to­vo­va­ním pred­me­tov na spra­co­va­nie ľanu, aký­mi boli bar­da, bid­la, ostat­né čas­ti kro­sien: cepi, cer­ľi­ce – trli­ce na ruč­né tre­pa­nie, cjef­ki na naví­ja­nie pria­dze, vre­te­ná, sno­vad­li­ny, hasp­ľe – moto­vid­lá, kolo­vrát­ky, kúde­le, tĺky, šmert­ki – mota­cie zaria­de­nia, pies­ty, rafi – na odstra­ňo­va­nie semien z ľanu, česá­ky, gram­ple – na myka­nie ľanu. Roz­vi­nu­té bolo aj koši­kár­stvo, kováč­stvo, kožiar­stvo, dre­vo­ru­bač­stvo, mly­nár­stvo, výro­ba zvon­cov, výro­ba pred­me­tov pre stra­vo­va­nie, odie­va­nie, sta­vi­teľ­stvo, tkáč­stvo, teh­liar­stvo, šind­liar­stvo, výro­ba svie­čok, výšiv­kár­stvo, čip­kár­stvo, výro­ba šper­kov, hudob­ných nástro­jov, hra­čiek. V súčas­nos­ti dochá­dza k rene­san­cii ľudo­vej ume­lec­kej výro­by, na čo má Spiš­ský Hrhov výbor­né pred­po­kla­dy (spiss​kyhr​hov​.sk).

Spiš­ský Hrhov je obec nachá­dza­jú­ca sa na výcho­de Slo­ven­ska v okre­se Spiš­ská Nová Ves. Pat­rí do Pre­šov­ské­ho kra­ja a leží v blíz­kos­ti poho­ria Levočs­ké vrchy. Medzi význam­né budo­vy pat­rí aj kos­tol svä­té­ho Micha­la Archa­nie­la. Neďa­le­ko je Záro­veň Slo­ven­ský raj.


The ter­ri­to­ry of the present-​day vil­la­ge was sett­led in the Neolit­hic peri­od around 450 BC. Slavs began to inha­bit the area during the Gre­at Mora­vian peri­od (9th10th cen­tu­ry). The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to the year 1243. A sig­ni­fi­cant Spiš colo­ni­za­ti­on fami­ly sett­led here, later acqu­iring a nob­le fami­ly name based on the vil­la­ge­’s name – Ger­gew or de Gyr­gow. During the time of Ger­man colo­ni­za­ti­on, Saxons sett­led across the Lodzi­na stre­am, for­ming a new vil­la­ge – Ger­man Hrhov. In 1280, Slo­vaks and Saxons mer­ged into a sin­gle vil­la­ge. The de Gyr­gow fami­ly Hun­ga­ria­ni­zed the­ir name to Gyor­gy, and they owned the vil­la­ge until 1885 when all the­ir pro­per­ty was bought by the Hun­ga­rian nob­le Vidor Csá­ky. Hrhov was under the­ir owners­hip until Novem­ber 1944. At the turn of the cen­tu­ry, the Csá­ky fami­ly invi­ted agri­cul­tu­ral experts from Saxo­ny, who brought modern tech­no­lo­gies in catt­le far­ming, hor­ti­cul­tu­re, vege­tab­le far­ming, and other crafts (spiss​kyhr​hov​.sk).

Sin­ce the times of Gre­at Mora­via, the Spiš regi­on has been cha­rac­te­ri­zed by the cul­ti­va­ti­on and pro­ces­sing of flax, in which the inha­bi­tants of sett­le­ments in the present-​day Spiš­ský Hrhov excel­led. The oldest names of the vil­la­ge, such as Gar­gow, Gur­gow, Gur­hew, ori­gi­na­ted from the naming of flax crafts­men cal­led gar­go­via. Gar­go­via excel­led in the pro­duc­ti­on of tools for flax pro­ces­sing, such as bar­da, bid­la, other parts of looms: cepi, cer­ľi­ce – reels for hand spin­ning, cjef­ki for win­ding yarn, vre­te­ná, sno­vad­li­ny, hasp­ľe – win­ding devi­ces, kolo­vrát­ky, kúde­le, tĺky, šmert­ki – win­ding devi­ces, pies­ty, rafi – for remo­ving seeds from flax, česá­ky, gram­ple – for com­bing flax. Bas­ket­ry, blacks­mit­hing, tan­ning, log­ging, mil­ling, bell making, pro­duc­ti­on of items for food, clot­hing, cons­truc­ti­on, wea­ving, brick making, shin­gle making, cand­le making, embro­ide­ry, lace making, jewel­ry making, musi­cal ins­tru­ments, and toy making were also well-​developed. Cur­ren­tly, the­re is a renais­san­ce in folk artis­tic pro­duc­ti­on, for which Spiš­ský Hrhov has excel­lent con­di­ti­ons (spiss​kyhr​hov​.sk).

Spiš­ský Hrhov is a vil­la­ge loca­ted in the eas­tern part of Slo­va­kia, in the Spiš­ská Nová Ves dis­trict. It belo­ngs to the Pre­šov Regi­on and is situ­ated near the Levočs­ké vrchy moun­tains. Among the sig­ni­fi­cant buil­dings is the Church of St. Micha­el the Archan­gel. Near­by is also the Slo­vak Paradise.


Obszar dzi­siejs­zej wsi był zasied­la­ny już w neoli­cie, oko­ło 450 lat przed naszą erą. Sło­wia­nie zaczęli się osied­lać tutaj od cza­sów Wiel­kiej Mora­wy (IX – X wiek). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1243. Osied­li­li się tu znac­zący spiš­ski ród kolo­ni­za­cyj­ny, któ­ry później przy­jął szla­chec­kie nazwis­ko od nazwy wsi – Ger­gew lub de Gyr­gow. W cza­sie nie­miec­kiej kolo­ni­zac­ji, za poto­kiem Lodzi­na, osied­li­li się Saso­wie, zakła­da­jąc nową wios­kę – Nie­miec­ki Hrhov. W 1280 roku Sło­wa­cy i Saso­wie połąc­zy­li się w jed­ną wios­kę. Rodzi­na de Gyr­gow zmie­ni­ła swo­je nazwis­ko na Gyor­gy, a wieś była ich włas­no­ścią aż do 1885 roku, kie­dy całą ich posia­dło­ść zaku­pił węgier­ski szlach­cic Vidor Csá­ky. Hrhov był ich do lis­to­pa­da 1944 roku. Na prze­ło­mie wie­ku Csá­ky­o­wie zapro­si­li spec­ja­lis­tów rol­nict­wa z Sak­so­nii, któr­zy wpro­wa­dzi­li nowoc­zes­ne tech­no­lo­gie w hodo­wli bydła, ogrod­nict­wie, war­zy­wnict­wie i innych rze­mi­osłach (spiss​kyhr​hov​.sk).

Od cza­sów Wiel­kiej Mora­wy, cha­rak­te­rys­tycz­ną cechą dla obsza­ru Spis­za jest upra­wa i przet­war­za­nie lnu, w czym wyró­żnia­li się miesz­ka­ńcy osad na obszar­ze dzi­siejs­ze­go Spiš­ské­ho Hrho­va. Od nazwy rze­mie­śl­ni­ków pra­cu­jących z lnem, któ­rych nazy­wa­no gar­go­via, pocho­dzą naj­stars­ze nazwy wsi – Gar­gow, Gur­gow, Gur­hew. Gar­go­via wyró­żnia­li się również wyt­war­za­niem przed­mi­otów do przet­war­za­nia lnu, takich jak sztyc, cep, pozos­ta­łe części kros­na: cepi, cer­ľi­ce – trli­ce do ręcz­ne­go przędze­nia, cjef­ki do nawi­ja­nia nici, wrze­ci­ona, sno­vad­li­ny, hasp­ľe – moto­wi­dła, koło­wrąb­ki, kúde­le, tłu­ki, szmert­ki – urządze­nia do nawi­ja­nia lnu. Rozwi­ni­ęte było również wik­li­niarst­wo, kowalst­wo, gar­barst­wo, wycin­ka drze­wa, mły­narst­wo, pro­dukc­ja dzwo­nów, pro­dukc­ja przed­mi­otów do jedze­nia, ubi­oru, budo­wnict­wo, tkact­wo, ceg­larst­wo, dachó­wkarst­wo, pro­dukc­ja świec, haf­to­wa­nie, koron­karst­wo, pro­dukc­ja biżu­te­rii, ins­tru­men­tów muzycz­nych, zaba­wek. Obe­cnie docho­dzi do rene­san­su ludo­we­go rze­mi­osła artys­tycz­ne­go, do cze­go Spiš­ský Hrhov ma dosko­na­łe warun­ki (spiss​kyhr​hov​.sk).

Spiš­ský Hrhov to wieś poło­żo­na na wscho­dzie Sło­wac­ji, w powie­cie Spiš­ská Nová Ves. Nale­ży do kra­ju Pre­szo­ws­kie­go i znaj­du­je się w pobli­żu gór Levočs­ké vrchy. Wśród ważnych budo­wli jest Kości­ół św. Micha­ła Archa­ni­oła. W pobli­żu znaj­du­je się także Sło­wac­ki Raj.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Krajina, Myjava, Slovenská krajina

Rudník – časť Jablonky

Hits: 1545

Nachá­dza sa 7 km od Myja­vy (rud​nik​.sk). Vznik­la v roku 1955 osa­mos­tat­ne­ním z tzv. veľ­kej Myja­vy. Prvá písom­ná zmien­ka o Rud­ní­ku je z roku 1661. V minu­los­ti tu boli vyh­ne, mlyn, vyrá­bal sa tu rast­lin­ný olej (zábo­je), roz­ší­re­né tu bolo tkáč­stvo, výšiv­kár­stvo, výro­ba čipiek a výrob­kov z dre­va. Názov obce sa via­že ku ťaž­be kovov, kto­rá tu prav­de­po­dob­ne v minu­los­ti bola vyko­ná­va­ná (rud​nik​.sk). Rud­ník sa nachá­dza v tie­ni Čach­tic­kých Karpát.


Rud­ník is loca­ted 7 km from Myja­va (rud​nik​.sk). It was estab­lis­hed in 1955 as an inde­pen­dent muni­ci­pa­li­ty sepa­ra­ted from the so-​called Veľ­ká Myja­va.” The first writ­ten men­ti­on of Rud­ník is from the year 1661. In the past, the­re were mines, a mill, the pro­duc­ti­on of vege­tab­le oil (zábo­je), and vari­ous crafts such as wea­ving, embro­ide­ry, lace making, and woodwor­king were wides­pre­ad. The name of the vil­la­ge is asso­cia­ted with metal mining, which like­ly took pla­ce in the past (rud​nik​.sk). Rud­ník is loca­ted in the sha­dow of the Čach­tic­ké Carpathians.


Use Facebook to Comment on this Post