Skala - Stránka 17 z 203 - Fotografie, akvaristika, radosť, poznanie

Krajina, Slovensko, Obce, Príroda, Slovenské, Biotopy, Fotografie

Vršatec

03/09/202503/09/2025 skala

Vršatec sa nachádza nad Vršatským Podhradím.

Vršatské bradlá sú mohutným vápencovým masívom, viditeľné sú z veľkej vzdialenosti. Nad obcou sa nachádza aj hrad Vršatec. Už v roku 1244 sa spomína Vršatec (trencin.sk). Vršatské bradlá sú významná geologická a paleontologická lokalita. Nachádza sa tu veľké množstvo fosílii plytkého aj hlbokého jurského a kriedového mora, amonity, belemnity, ľaliovky, lastúrniky posidonia a mikrofosílie foraminifery, rádiolarie, prvoky calpionela (Morycowa, Mišík, 2005). Vyskytujú sa tu vzácne motýle: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau. chrobák Rosalia alpina (Wikipedia). Vršatské bradlá sú prírodnou rezerváciou (enviroportal.sk). Vršatec lákal k poznaniu, ku rekreácii aj v dávnejšej minulosti, svedčia o tom výskumné správy prírodovedcov zo začiatku 19. storoča – A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin a ďalší. Svedčili o tom aj rekreačné zariadenia (Informačná tabuľa).

Sú najvýraznejším a najvyšším skalným bradlovým hrebeňom na Slovensku (550 – 830 metrov nad morom). Vápencový masív pochádza z jury (spoznaj.eu). Vršatské bradlá sú jedným z najvýraznejších prírodných útvarov na Slovensku. Je súčasťou Bielych Karpát, týči sa nad obcou Vršatské Podhradie a je viditeľný z veľkej vzdialenosti. Vršatské bradlá sú súčasťou bradlového pásma, ktoré prechádza severným údolím Váhu. Tento pás sa tiahne od Moravy až po východné Slovensko a je tvorený sériou vápencových a dolomitických útvarov, ktoré vznikli v období jury a kriedy. Najvyšším vrchom Vršatských bradiel je Chmeľová s nadmorskou výškou 925 metrov. Geologicky sú bradlá tvorené prevažne czorsztynskou bradlovou jednotkou, ktorá pozostáva z rôznych typov vápencov, vrátane krinoidových (ľaliovkových), biohermných (útesových) a kalpionelových vápencov. Tieto horniny svedčia o sedimentácii v plytkých moriach počas strednej až vrchnej jury a spodnej kriedy. V oblasti Chmeľovej sa nachádzajú aj vrstvy vulkanických hornín (Wikipédia).

Najstaršie pozostatky prítomnosti ľudí v tejto lokalite sú z mladšej až neskorej doby kamennej. Našli sa tu kamenné nástroje na Chmeľovej a v sedle medzi Bielym Vrchom a Dielom. Výraznejšie osídlenie je datované z neskorou dobou bronzovou, s ľuďmi lužických popolnicových polí. Prejavovali sa pohrebiskami a žiarovými hrobmi, niekedy prekrytými mohylami. Vyskytli sa aj stopy sídliska. V lokalite Zazámčie v okolí bývalého kúpaliska (Informačná tabuľa). Neskoršie osídlenie už je o púchovskej kultúre. Výrazné stopy zanechali slovanskí predkovia, v lokalite Medziskalie sa našli železné predmety z 9. až počiatku 10. storočia – kosa, krojidlo, radlica, motyky, nákovy, kliešte, vrták, obojručné nože, sekery. V priebehu 13. storočia sa začal stavať stredoveký hrad. Už koncom 13. storočia sa dostal do rúk Matúša Čáka. Od roku 1396 patril Ctiborovi zo Ctiboríc. Do zániku hradu v roku 1707 vystriedal mnohých majiteľov (Wikipedia). Hrad Vršatec bol postavený na neprístupných vápencových skalách a patril medzi najvyššie položené hrady na Slovensku. Jeho strategická poloha mu poskytovala prirodzenú ochranu a umožňovala kontrolu nad dôležitými obchodnými cestami. Počas svojej histórie hrad vystriedal viacerých majiteľov a v 14. storočí bol v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. V roku 1708 bol hrad počas Rákócziho povstania zničený a odvtedy zostal v ruinách (trencin.sk).

Vršatské bradlá sú domovom pre rozmanitú flóru a faunu. Vyskytujú sa tu vzácne druhy rastlín a živočíchov, vrátane chránených druhov motýľov, ako sú jasoň červenooký – Parnassius apollo, jasoň chochlačkový – Parnassius mnemosyne, vidlochvost feniklový – Papilio machaon a okáň hruškový – Aglia tau. Z chrobákov je významný výskyt fúzača alpského – Rosalia alpina (Wikipédia). Súčasťou širšieho okolie Krivoklátska dolina. Nachádzajú sa tu najsevernejšie výskyty teplomilných spoločenstiev vzácnych a ohrozených rastlín a živočíchov v Bielych Karpatoch, výrazne odlišných od ostatných lokalít bradlového pásma. Napr. ľan rakúsky, spriadač egrešový. Okrem toho sa tu vyskytujú orchideje, všetky tri naše druhy prilboviek, kruštík prehliadaný, jazyk jelení, jasoň chochlačkový, užovka stromová, ďateľ bielochrbtý, muchárik bielokrký. V doline sa nachádza aj Krivoklátska tiesňava. Tam sa bol zaznamený modráčik konzincový, mora piesčinová, hmyzovník Holybyho, kruštík drobnolistý, kruštík rožkatý, vemenník zelenkastý. Záver doliny tvoria tzv. Krivoklátske lúky. Vyskytuje sa tu vzácny mravec Coptoformica exsecta, päťprstnica hustokvetá, kruštík močiarny, kosatec trávolistý, hadivka obyčajná, bielokvet močiarny. Súčasťou Krivoklátskej doliny je aj Dračia studňa, jediný vodopád v Bielych Karpatoch (Informačná tabuľa).

Prvý novodobý náučný chodník bol v okolí Vršatca sprístupnený v 80-tych rokov 20. storočia. Viedol z Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa. Rekonštruovaný bol v roku 2005. Stal sa okružným, využíval existujúce turistické chodníky. Jeho súčasná podoba je dlhá asi 6 km (Informačná tabuľa).

Vršatec lies above the village of Vršatské Podhradie.

The Vršatské Klippen are a massive limestone formation visible from a great distance. Above the village stand the ruins of Vršatec Castle. Vršatec is mentioned as early as 1244 (trencin.sk). The Vršatské Klippen are an important geological and paleontological site. They contain numerous fossils from both shallow and deep Jurassic and Cretaceous seas—ammonites, belemnites, crinoids, the bivalve Posidonia, and microfossils such as foraminifera, radiolarians, and the calpionellid protozoans (Calpionella) (Morycowa, Mišík, 2005). Rare butterflies occur here: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau, as well as the beetle Rosalia alpina (Wikipedia). The Vršatské Klippen are a nature reserve (enviroportal.sk). Vršatec has long attracted scholars and visitors; research reports from the early 19th century by A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin and others, as well as historical recreation facilities, bear witness to this (information board).

They form the most prominent and highest klippen ridge in Slovakia (550–830 m a.s.l.). The limestone massif dates to the Jurassic (spoznaj.eu). The Vršatské Klippen are among the most striking natural formations in Slovakia. They are part of the White Carpathians, rising above Vršatské Podhradie and visible from afar. They belong to the Klippen Belt that runs through the northern Váh valley, stretching from Moravia to eastern Slovakia and made up of a series of limestone and dolomitic bodies formed in the Jurassic and Cretaceous. The highest peak of the Vršatské Klippen is Chmeľová (925 m). Geologically, the klippen belong mainly to the Czorsztyn Klippen Unit and consist of various limestones, including crinoidal, biohermal (reef) and calpionellid limestones. These rocks record deposition in shallow seas during the Middle to Late Jurassic and the Early Cretaceous. Layers of volcanic rocks also occur in the Chmeľová area (Wikipedia).

The oldest traces of humans here date to the Late and Final Stone Age. Stone tools were found on Chmeľová and in the saddle between Biely vrch and Diel. More substantial settlement comes from the Late Bronze Age and the Lusatian Urnfield culture, evidenced by cemeteries and cremation graves, sometimes covered by barrows, and by traces of dwellings—e.g., at Zazámčie near the former swimming pool (information board). Later settlement belongs to the Púchov culture. The Slavs left significant remains; at Medziskalie iron objects from the 9th to early 10th century were found—a scythe, reaping hook, ploughshare, hoes, anvils, tongs, a drill, two-handed knives, axes. A medieval castle began to be built in the 13th century. By the end of that century it belonged to Matthew Csák. From 1396 it was held by Stibor of Stiborice. Until the castle’s demise in 1707 it changed owners many times (Wikipedia). Built on inaccessible limestone crags, Vršatec Castle ranked among the highest-situated castles in Slovakia. Its strategic position gave it natural protection and control over key trade routes. In 1708, during Rákóczi’s Uprising, the castle was destroyed and has remained a ruin ever since (trencin.sk).

The Vršatské Klippen host diverse flora and fauna. Rare and protected butterflies occur here, including the Apollo (Parnassius apollo), the Clouded Apollo (Parnassius mnemosyne), the Old World Swallowtail (Papilio machaon), and the Tau Emperor (Aglia tau). Among beetles, the Alpine longhorn Rosalia alpina is notable (Wikipedia). The wider area includes the Krivoklátska Valley. This is the northernmost occurrence in the White Carpathians of thermophilous communities of rare and endangered plants and animals, markedly different from other sites along the Klippen Belt—for example Austrian flax and the small eggar moth. Orchids occur here as well: all three of our helmet-orchids, the red helleborine, hart’s-tongue fern, the Clouded Apollo, the Aesculapian snake, white-backed woodpecker, and collared flycatcher. The valley also contains the Krivoklátska Gorge, with records of the violet copper butterfly, the sand-loving noctuid moth, Himantoglossum (Holyby’s bee orchid), the small-leaved and horned helleborines, and species such as the marsh fragrant orchid, grass-leaved iris, Arum maculatum, and Parnassia palustris. Its upper end forms the so-called Krivoklát Meadows, home to the rare ant Coptoformica exsecta, dense-flowered cinquefoil, marsh helleborine, and others. Part of the valley is the Dračia studňa (“Dragon’s Well”), the only waterfall in the White Carpathians (information board).

The first modern educational trail around Vršatec was opened in the 1980s. It led from Vršatské Podhradie to Červený Kameň. It was reconstructed in 2005, made circular, and routed along existing hiking paths. Its current length is about 6 km (information board).

Odkazy

Literatúra

Morycowa Ezbieta & Mišík Milan, 2005. Upper Jurassic shallow-watter scleractinian coral from the Pieniny Klippen Belt (Western Carpathians, Slovakia). Geologica Carpathica, october 2005, 56, 5, pp. 415- 432

2014

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Príroda, Zamagurie, Biotopy, Fotografie

Dunajec

03/09/202531/12/2025 skala

Po Dunajci sa dá ísť na plti z rôznych miest a na rôzne miesta. Slovenské služby zväčša poskytujú plavbu z Červeného Kláštora do Lesnice. Ak si správne pamätám, sezóna je od apríla do októbra. Okolo rieky je množstvo skál, popri nej je turistický chodník, po ktorom sa zvyknú preplavení turisti vracať do Červeného Kláštora. Pltiari v Lesnici nakladajú plte a príslušenstvo do áut a cez Lesnicu ho dookola dovezú naspäť do Červeného Kláštora (Peter Kaclík). Plavba na pltiach po Dunajci je turisticky veľmi významná, jej začiatky sa datujú do prvej polovice 19. storočia (Informačná tabuľa). Splav na pltiach na poľskej strane začína v obci Sromowce Wyźne, končí v Krościenko nad Dunajcem. Na Slovenskej strane začína v Majeroch, alebo v Červenom Kláštore, končí v Lesnici. Dunajec je 274 km dlhá rieka, ktorá na Slovensku tečie len na 17-tich kilometroch. Od roku 1920 tvorí hraničnú čiaru slovensko-poľských hraníc. Od dávnych čias je Dunajec považovaný za dôležitú dopravnú cestu (Wikipedia). Už v 2. storočí pred n. l. pltníci prepravovali na Dunajci tovar. Jantár, železo, drevo, antimon, sušené slivky, syr, medovinu a iné (plte-dunajec.sk). Využívali ju grécki a rímski kupci, v čase keď tu boli galskí Kelti. Neskôr cestu, ktorá nesie pomenovanie „Soľná cesta“, používali Germánia a Slovania (Wikipedia). Preprava tovaru na pltiach zaznamenala prepad v roku 1813, vďaka veľkým povodniam. V roku 1923 pltníctvo na Dunajci zaniklo celkom. Obnovilo sa v širšej miere spolu s prevážaním ľudí po roku 1950. Až do dnešných čias sa zachoval tradičný symbol pltníkov – pltnícky klobúk, ktorý je zdobený mušličkami (plte-dunajec.sk). Poľsko v roku 1997 postavilo na hornom toku vodnú elektráreň Czorsztyn a vyrovnávaciu nádrž Niedzica (Wikipedia).

Na okolitých zrázoch žijú napr. Tichodoma murari, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, vydra Lutra lutra, rybárik Alcedo atthis, hniezdi tu výr skalný Bubo bubo a krkavec Corvus corax. Rastie tu Astragalus australis, Phyteum orbiculate, Aster serpentimontanus (Informačná tabuľa).

It is possible to raft down the Dunajec River from various starting points to different destinations. Slovak services usually provide trips from Červený Kláštor to Lesnica. If I remember correctly, the season runs from April to October. Around the river, there are numerous rock formations, and along it runs a hiking trail which tourists often use to walk back to Červený Kláštor after their rafting trip. In Lesnica, the rafters load the rafts and equipment onto cars and transport them back around to Červený Kláštor (Peter Kaclík). Rafting on the Dunajec has major tourist importance, with its beginnings dating back to the first half of the 19th century (information board). On the Polish side, rafting starts in the village of Sromowce Wyżne and ends in Krościenko nad Dunajcem. On the Slovak side, it begins in Majere or in Červený Kláštor and ends in Lesnica.

The Dunajec is a 274 km long river, of which only 17 km flow through Slovakia. Since 1920, it has formed part of the Slovak–Polish border. The Dunajec has been considered an important transport route since ancient times (Wikipedia). As early as the 2nd century BC, rafters transported goods on the Dunajec—amber, iron, wood, antimony, dried plums, cheese, mead, and others (plte-dunajec.sk). Greek and Roman merchants used it during the time of the Celtic Gauls. Later, the route, called the “Salt Road,” was used by Germanic tribes and Slavs (Wikipedia). Transport of goods on rafts collapsed in 1813 due to major floods. In 1923, rafting on the Dunajec ceased completely. It was revived on a larger scale, along with the transport of people, after 1950. To this day, the traditional symbol of the rafters has survived—the rafter’s hat decorated with seashells (plte-dunajec.sk). In 1997, Poland built the Czorsztyn hydroelectric plant and the Niedzica reservoir on the upper course of the river (Wikipedia).

On the surrounding cliffs live species such as Tichodroma muraria, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, the otter Lutra lutra, the kingfisher Alcedo atthis; the eagle owl Bubo bubo and the raven Corvus corax also nest here. Plants growing in the area include Astragalus australis, Phyteuma orbiculare, and Aster serpentimontanus (information board).

Po Dunajcu można spływać tratwami z różnych miejsc do różnych punktów docelowych. Słowackie usługi zazwyczaj oferują spływy z Czerwonego Klasztoru do Lesnicy. Jeśli dobrze pamiętam, sezon trwa od kwietnia do października. Wzdłuż rzeki znajduje się wiele skał, a obok niej biegnie szlak turystyczny, którym turyści często wracają po spływie do Czerwonego Klasztoru. W Lesnicy flisacy ładują tratwy i sprzęt na samochody i przewożą je z powrotem do Czerwonego Klasztoru (Peter Kaclík). Spływy Dunajcem mają duże znaczenie turystyczne, a ich początki sięgają pierwszej połowy XIX wieku (tablica informacyjna). Po stronie polskiej spływ rozpoczyna się we wsi Sromowce Wyżne i kończy w Krościenku nad Dunajcem. Po stronie słowackiej zaczyna się w Majere lub w Czerwonym Klasztorze i kończy w Lesnicy.

Dunajec ma długość 274 km, z czego tylko 17 km przepływa przez Słowację. Od 1920 roku stanowi linię graniczną między Słowacją a Polską. Od najdawniejszych czasów Dunajec był uważany za ważny szlak transportowy (Wikipedia). Już w II wieku p.n.e. flisacy przewozili Dunajcem towary—bursztyn, żelazo, drewno, antymon, suszone śliwki, ser, miód pitny i inne (plte-dunajec.sk). Korzystali z niego greccy i rzymscy kupcy w czasach, gdy na tych terenach mieszkali galijscy Celtowie. Później drogę tę, zwaną „Szlakiem Solnym”, używali Germanie i Słowianie (Wikipedia). Transport towarów na tratwach załamał się w 1813 roku z powodu wielkich powodzi. W 1923 roku flisactwo na Dunajcu całkowicie zanikło. Zostało odnowione na szerszą skalę wraz z przewozem ludzi po 1950 roku. Do dziś zachował się tradycyjny symbol flisaków—kapelusz flisacki ozdobiony muszelkami (plte-dunajec.sk). W 1997 roku Polska zbudowała na górnym biegu elektrownię wodną Czorsztyn i zbiornik retencyjny Niedzica (Wikipedia).

Na okolicznych urwiskach żyją m.in. Tichodroma muraria, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, wydra Lutra lutra, zimorodek Alcedo atthis; gniazduje tu puchacz Bubo bubo oraz kruk Corvus corax. Rosną tu rośliny takie jak Astragalus australis, Phyteuma orbiculare, Aster serpentimontanus (tablica informacyjna).

Odkazy

TOP

Všetky

Tu obyčajne začína splav na pltiach smerom do Lesnice, prípadne ešte ďalej do Poľska

2012, 2014

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Obce, Mestá, Česko, Fotografie

Mikulášovice – český Solingen

03/09/202530/12/2025 skala

Mikulášovice sú rozložité, bez strediska, majú charakter priemyselnej obce. Mikulášovice vznikli asi v 10. alebo 11. storočí. V 12. storočí tu žilo niekoľko rodín, ktoré sa zapodievali pálením uhlia. Neskôr poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Početné názvy slovanských miest na okolí nasvedčujú tomu, že tento kraj bol obývaný Slovanmi, konkrétne lužickými Srbmi. V roku 1779 tu žilo 3700 obyvateľov. Vyrastali tu brusiarne, rozmáhalo sa nožiarstvo. V roku 1891 tu bola založená Priemyselná škola nožiarska (mikulasovice.cz). Okrem nožov sa tu vyrábali aj kordy, britvy a chirurgické nástroje (Informačná tabuľa). Po odtrhnutí Sudiet v roku 1938 odišlo z tadeto takmer celé české obyvateľstvo (mikulasovice.cz). Nemecké pomenovanie pre Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice sa nachádzajú sa v západnej časti Šluknovského výbežku v nadmorskej výške 414 metrov nad morom. Pred rokom 1914 boli s necelými 8 tisícmi obyvateľmi, najväčšou obcou Rakúsko-Uhorska (Wikipedia CS). V súčasnosti tu na ploche 25.85 km² žije 2189 obyvateľov. Miestne časti: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlhá 7 kilometrov (ceskesvycarsko.cz), kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcou sa nachádza kaplnka Najsvätejšej trojice. Jej pôdorys je trojúholníkový, je postavená z pieskovcových kvádrov. Kedysi to bola drevená stavba krytá šindelom. Navývala sa „U piatich líp“ (Informačná tabuľa).

Až do roku 1938 sa tu konali veľkonočné jazdy, resp. jazdy križiakov, zvyk ktorý sa do súčasnosti dochoval iba v Lužici (ceskatelevize.cz). V roku 2011 bola veľkonočná jazda obnovená (Wikipedia CS). Sú veľmi obľúbené, počas veľkonočnej nedele prechádzajú jazdci na koňoch. Začnú od kostola, kde od farára dostanú požehnanie. Oblečení sú v čiernych frakoch a s cylindrami na hlavách (Informačná tabuľa). Konajú sa tu aj nožiarske slávnosti na nádvorí továrne Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajne sa tu nachádzajú jedny za najväčších varhanov v Česku. Obec bola prezývaná aj český Solingen (Wikipedia CS).

Mikulášovice ist eine ausgedehnte Siedlung ohne zentrales Ortszentrum und hat den Charakter einer Industrieortschaft. Entstanden ist sie vermutlich im 10. oder 11. Jahrhundert. Im 12. Jahrhundert lebten hier mehrere Familien, die sich mit der Köhlerei beschäftigten, später mit Landwirtschaft und Viehzucht. Zahlreiche slawische Ortsnamen in der Umgebung deuten darauf hin, dass dieses Gebiet von Slawen, genauer von Lausitzer Sorben, besiedelt war. Im Jahr 1779 hatte der Ort 3.700 Einwohner. Schleifereien entstanden und die Messerherstellung entwickelte sich. 1891 wurde hier die Gewerbliche Messerschule gegründet (mikulasovice.cz). Neben Messern wurden auch Degen, Rasiermesser und chirurgische Instrumente produziert (Informationstafel). Nach der Abtrennung des Sudetenlandes im Jahr 1938 verließ fast die gesamte tschechische Bevölkerung den Ort (mikulasovice.cz). Der deutsche Name für Mikulášovice ist Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice liegt im westlichen Teil des Schluckenauer Zipfels in einer Höhe von 414 Metern über dem Meeresspiegel. Vor 1914 war es mit knapp 8.000 Einwohnern das größte Dorf in Österreich-Ungarn (Wikipedia CS). Heute leben hier auf einer Fläche von 25,85 km² 2.189 Einwohner. Ortsteile: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historische Namen: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Das Dorf ist 7 Kilometer lang (ceskesvycarsko.cz) und folgt dem Mikulášovice-Bach. Über dem Ort befindet sich die Dreifaltigkeitskapelle mit dreieckigem Grundriss, gebaut aus Sandsteinquadern. Ursprünglich war es ein hölzernes Gebäude mit Schindeldach. Sie wurde „Bei den fünf Linden“ genannt (Informationstafel).

Bis 1938 fanden hier Osterreiten bzw. Kreuzritterritte statt – ein Brauch, der sich bis heute nur in der Lausitz erhalten hat (ceskatelevize.cz). 2011 wurde der Brauch des Osterreitens wiederbelebt (Wikipedia CS). Er ist sehr beliebt: am Ostersonntag reiten Reiter hoch zu Ross durch den Ort. Sie beginnen an der Kirche, wo sie vom Pfarrer den Segen erhalten. Gekleidet sind sie in schwarzen Fräcken und mit Zylindern auf dem Kopf (Informationstafel). Auch Messerfeste finden hier im Hof der Mikov-Fabrik statt (ceskesvycarsko.cz). Angeblich befinden sich hier eine der größten Orgeln in Tschechien. Der Ort wurde auch als „Böhmisches Solingen“ bezeichnet (Wikipedia CS).

Mikulášovice is a sprawling settlement without a central square, having the character of an industrial village. It probably originated in the 10th or 11th century. In the 12th century, several families lived here who engaged in charcoal burning, later in agriculture and livestock breeding. Numerous Slavic place names in the surroundings indicate that this area was inhabited by Slavs, specifically Lusatian Serbs. In 1779, the population numbered 3,700. Grinding shops developed, and cutlery production flourished. In 1891, the Industrial School of Cutlery was founded here (mikulasovice.cz). In addition to knives, swords, razors, and surgical instruments were produced here (information board). After the annexation of the Sudetenland in 1938, almost the entire Czech population left (mikulasovice.cz). The German name for Mikulášovice is Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice is located in the western part of the Šluknov Spur at an altitude of 414 meters above sea level. Before 1914, with almost 8,000 inhabitants, it was the largest village in Austria-Hungary (Wikipedia CS). Today, 2,189 inhabitants live here on an area of 25.85 km². Local parts: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historical names: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). The village is 7 kilometers long (ceskesvycarsko.cz) and follows the Mikulášovice Brook. Above the village stands the Chapel of the Holy Trinity, with a triangular ground plan built of sandstone blocks. Originally, it was a wooden building covered with shingles. It was called “At the Five Lindens” (information board).

Until 1938, Easter rides or crusaders‘ rides were held here, a custom that has survived to the present only in Lusatia (ceskatelevize.cz). In 2011, the Easter ride was revived (Wikipedia CS). They are very popular: on Easter Sunday, riders on horseback parade through the village. They start at the church, where they receive a blessing from the priest. They wear black frock coats and top hats (information board). Cutlery festivals are also held here in the courtyard of the Mikov factory (ceskesvycarsko.cz). Allegedly, one of the largest pipe organs in the Czech Republic is located here. The village was also nicknamed the “Czech Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice to rozległa miejscowość bez centralnego rynku, o charakterze przemysłowym. Powstała prawdopodobnie w X lub XI wieku. W XII wieku mieszkało tu kilka rodzin zajmujących się wypalaniem węgla drzewnego, później rolnictwem i hodowlą bydła. Liczne słowiańskie nazwy miejscowe w okolicy świadczą o tym, że region ten był zamieszkany przez Słowian, a konkretnie Serbołużyczan. W 1779 roku żyło tu 3700 mieszkańców. Powstawały szlifiernie, rozwijało się nożownictwo. W 1891 roku założono tu Szkołę Przemysłową Nożowniczą (mikulasovice.cz). Oprócz noży produkowano tu także kordy, brzytwy i narzędzia chirurgiczne (tablica informacyjna). Po oderwaniu Sudetów w 1938 roku prawie cała ludność czeska opuściła miejscowość (mikulasovice.cz). Niemiecka nazwa Mikulášovic to Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leżą w zachodniej części Wysunięcia Szluknowskiego na wysokości 414 m n.p.m. Przed 1914 rokiem, z niemal 8 tysiącami mieszkańców, była to największa wieś w Austro-Węgrzech (Wikipedia CS). Obecnie na powierzchni 25,85 km² mieszka tu 2189 osób. Części miejscowości: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Nazwy historyczne: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Wieś ma 7 km długości (ceskesvycarsko.cz), biegnie wzdłuż potoku Mikulášovický. Nad miejscowością znajduje się Kaplica Trójcy Świętej o trójkątnym planie, zbudowana z bloków piaskowca. Dawniej była to drewniana budowla kryta gontem. Nazywała się „U pięciu lip” (tablica informacyjna).

Do 1938 roku odbywały się tu jazdy wielkanocne, tzw. jazdy krzyżowe, zwyczaj, który do dziś przetrwał jedynie na Łużycach (ceskatelevize.cz). W 2011 roku zwyczaj ten został odnowiony (Wikipedia CS). Cieszy się dużą popularnością – w niedzielę wielkanocną jeźdźcy na koniach przejeżdżają przez miejscowość. Rozpoczynają od kościoła, gdzie od proboszcza otrzymują błogosławieństwo. Ubrani są w czarne fraki i cylindry (tablica informacyjna). Odbywają się tu również święta nożownicze na dziedzińcu fabryki Mikov (ceskesvycarsko.cz). Podobno znajdują się tu jedne z największych organów w Czechach. Miejscowość nazywano także „czeskim Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice jsou rozlehlé, bez centrálního střediska, mají charakter průmyslové obce. Vznikly patrně v 10. nebo 11. století. Ve 12. století zde žilo několik rodin, které se věnovaly pálení dřevěného uhlí, později zemědělství a chovu dobytka. Množství slovanských názvů míst v okolí nasvědčuje tomu, že kraj byl obýván Slovany, konkrétně Lužickými Srby. V roce 1779 zde žilo 3 700 obyvatel. Vznikaly brusírny a rozvíjelo se nožířství. V roce 1891 zde byla založena Průmyslová škola nožířská (mikulasovice.cz). Kromě nožů se vyráběly i kordy, břitvy a chirurgické nástroje (informační tabule). Po odtržení Sudet v roce 1938 odtud odešla téměř celá česká populace (mikulasovice.cz). Německé označení pro Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leží v západní části Šluknovského výběžku v nadmořské výšce 414 metrů. Před rokem 1914 byly s necelými 8 tisíci obyvateli největší obcí Rakouska-Uherska (Wikipedia CS). V současnosti zde na ploše 25,85 km² žije 2 189 obyvatel. Místní části: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlouhá 7 kilometrů (ceskesvycarsko.cz) a kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcí se nachází kaple Nejsvětější Trojice s trojúhelníkovým půdorysem, postavená z pískovcových kvádrů. Původně to byla dřevěná stavba krytá šindelem. Nazývala se „U pěti lip“ (informační tabule).

Až do roku 1938 se zde konaly velikonoční jízdy, resp. křižácké jízdy – zvyk, který se do současnosti dochoval už jen v Lužici (ceskatelevize.cz). V roce 2011 byla velikonoční jízda obnovena (Wikipedia CS). Jsou velmi oblíbené: na velikonoční neděli projíždějí jezdci na koních obcí. Začínají u kostela, kde od faráře dostanou požehnání. Jsou oblečeni v černých fracích a cylindrech (informační tabule). Konají se zde také nožířské slavnosti na nádvoří továrny Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajně se zde nacházejí jedny z největších varhan v Česku. Obci se přezdívalo také „český Solingen“ (Wikipedia CS).

Odkazy

2015

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Devínska Nová Ves – mestská časť Bratislavy

03/09/202503/09/2025 skala

Devínska Nová Ves leží v nadmorskej výške 172 metrov nad morom. Na ploche 24.22 km² žije asi 16 000 obyvateľov. Leží na okraji Záhorskej nížiny a na úpätí Devínskej Kobyly. Člení sa na tieto miestne časti: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, Vápenka. Devínska Nová Ves je významných železničným uzlom. Nachádza sa tu automobilka Volkswagen Slovakia a.s.. V minulosti tu existovala úzkorozchodná trať, ktorá spájala dnešnú stanicu s Devínom. Bola využívaná pred 2. svetovou vojnou na transport rudy zo západného úpätia Devínskych Karpát. Nachádzala sa tu vápenka. V 18. storočí tu bola vybudovaná piesková baňa s lanovkou na Sandbergu, pomocou ktorej sa prevážal piesok na lode na rieku Morava. V roku 1870 vznikol kameňolom a teheľňa. Pôvodný asfaltový pohraničný chodník, tzv. „signálka“ z čias železnej opony, dnes slúži ako cyklotrasa (Wikipedia).

Pôvodný názov obce je Nová Ves (devinskanovaves.sk). Ďalšie historické pomenovania: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Prvý krát je Devínska Nová Ves písomne spomínaná až v roku 1451 (devinskanovaves.sk). Pôvodne bola osadou panstva Devín (Informačná tabuľa). Unikátne sú nálezy dokumentujúce slovansko – avarské osídlenie. Nachádza sa tu jedno z najstarších a najvýznamnejších pohrebísk zo 7 až 9 storočia. Na dvoch návršiach nad moravskou nivou stáli pri štvrti nazývanej Slovinec v 9.storočí dve veľkomoravské pevnosti. Na menšej plošine dolného kopca dolného kopca bolo opevnené hradisko s označením „Na skale“. Hradisko chránil 2 metre vysoký ochranný val, násyp sa dá aj dnes rozpoznať v teréne. Horné hradisko s označením „Na pieskoch“ stálo na vyššej plošine ležiace nad žltou stenou Sandbergu. Opevnenie hradiska tvoril mohutný násyp z juhu posilnený priekopou. Z hradísk sa dalo kontrolovať široké okolie, najmä šíre Moravské pole na druhom brehu Moravy. Nie je vylúčené, že práve tieto hradiská boli pevnosťou Dowina kniežaťa Rastislava, na ktorú podľa Fuldských análov v roku 869 neúspešne útočil Karol, syn východofranského kráľa Ľudovíta Nemca (Wikipedia). Devínska Nová Ves bola pôvodne osadou panstva Devín (Informačná tabuľa).

V 30-tych tokoch 16. storočia osadu vydrancovali cudzí žoldnieri pozvaní chrániť Bratislavu pred Turkami (Informačná tabuľa). V 30-tych rokoch 16. storočia sa sem prisťahovali Chorváti, ktorí dokonca počtom prevýšili pôvodné obyvateľstvo. To viedlo v roku 1552 ku názvu Chorvátska Nová Ves. Názov Devínska Nová Ves je doložený až z 18. storočia. Od roku 1972 je mestskou časti Bratislavy (devinskanovaves.sk). Aj dnes tu žije najväčšia chorvátska menšina na území Slovenska, každoročne sa tu koná Festival chorvátskej kultúry. Rodáci Devínskej Novej Vsi: spisovatelia Peter Pišťanek, Rudolf Sloboda (Wikipedia). Po roku 1972 sa Devínska Nová Ves podstatne rozšírila o nové sídliská a podniky najmä automobilového priemyslu. Bola pričlenená ku Bratislave. Hospodárky a strategický význam mal most cez rieku Moravu. Železničná trať Gänserndorf – Devínska Nová Ves – Bratislava, ktorá bola otvorená v roku 1848 bola prvou parnou železnicou v Uhorsku (Informačná tabuľa).

Devínska Nová Ves liegt auf einer Höhe von 172 Metern über dem Meeresspiegel. Auf einer Fläche von 24,22 km² leben etwa 16.000 Einwohner. Sie befindet sich am Rand des Záhorie-Tieflandes und am Fuße der Devínska Kobyla. Der Ort gliedert sich in folgende Ortsteile: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred und Vápenka. Devínska Nová Ves ist ein bedeutender Eisenbahnknotenpunkt. Hier befindet sich das Automobilwerk Volkswagen Slovakia a.s. In der Vergangenheit gab es hier eine Schmalspurbahn, die den heutigen Bahnhof mit Devín verband. Sie wurde vor dem Zweiten Weltkrieg zum Transport von Erz vom Westfuß der Devín-Karpaten genutzt. Außerdem gab es hier einen Kalkofen. Im 18. Jahrhundert wurde am Sandberg ein Sandsteinbruch mit einer Seilbahn errichtet, mit der der Sand zu Schiffen auf der March transportiert wurde. Im Jahr 1870 entstanden ein Steinbruch und eine Ziegelei. Der ursprüngliche asphaltierte Grenzweg, die sogenannte „Signálka“ aus der Zeit des Eisernen Vorhangs, dient heute als Radweg (Wikipedia).

Der ursprüngliche Name der Gemeinde lautet Nová Ves (devinskanovaves.sk). Weitere historische Bezeichnungen sind: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Erstmals wird Devínska Nová Ves im Jahr 1451 urkundlich erwähnt (devinskanovaves.sk). Ursprünglich war sie eine Siedlung der Herrschaft Devín (Informationstafel). Einzigartig sind Funde, die eine slawisch-awarische Besiedlung dokumentieren. Hier befindet sich eines der ältesten und bedeutendsten Gräberfelder aus dem 7.–9. Jahrhundert. Auf zwei Anhöhen über der Marchaue standen im 9. Jahrhundert im Viertel Slovinec zwei großmährische Festungen. Auf dem kleineren Plateau des unteren Hügels befand sich die befestigte Siedlung „Na skale“. Sie wurde von einem zwei Meter hohen Schutzwall umgeben, dessen Reste im Gelände noch erkennbar sind. Die obere Befestigung „Na pieskoch“ lag auf einem höheren Plateau oberhalb der gelben Sandbergwand. Ihr Schutz bildete ein mächtiger Wall, der im Süden durch einen Graben verstärkt wurde. Von den Festungen aus konnte man die Umgebung, insbesondere das weite Marchfeld auf der anderen Seite der March, kontrollieren. Es ist nicht ausgeschlossen, dass diese Befestigungen die „Dowina“-Burg des Fürsten Rastislav darstellten, auf die laut den Fuldaer Annalen im Jahr 869 Karl, der Sohn des ostfränkischen Königs Ludwig des Deutschen, erfolglos angriff (Wikipedia). Devínska Nová Ves war ursprünglich eine Siedlung der Herrschaft Devín (Informationstafel).

In den 1530er Jahren wurde die Siedlung von fremden Söldnern geplündert, die eingeladen worden waren, Pressburg vor den Türken zu schützen (Informationstafel). In den 1530er Jahren zogen Kroaten hierher, die bald sogar die ursprüngliche Bevölkerung zahlenmäßig übertrafen. Dies führte 1552 zur Bezeichnung Chorvátska Nová Ves („Kroatisches Neudorf“). Der Name Devínska Nová Ves ist erst seit dem 18. Jahrhundert belegt. Seit 1972 ist sie ein Stadtteil von Bratislava (devinskanovaves.sk). Auch heute lebt hier die größte kroatische Minderheit in der Slowakei, und jährlich findet hier das Festival der kroatischen Kultur statt. Bekannte Söhne von Devínska Nová Ves sind die Schriftsteller Peter Pišťanek und Rudolf Sloboda (Wikipedia). Nach 1972 wurde Devínska Nová Ves erheblich durch neue Wohnsiedlungen und Industriebetriebe, insbesondere der Automobilindustrie, erweitert. Sie wurde Bratislava angegliedert. Wirtschaftlich und strategisch bedeutend war die Brücke über die March. Die Eisenbahnlinie Gänserndorf – Devínska Nová Ves – Bratislava, die 1848 eröffnet wurde, war die erste Dampfeisenbahn in Ungarn (Informationstafel).

Devínska Nová Ves lies at an elevation of 172 meters above sea level. Around 16,000 inhabitants live here on an area of 24.22 km². It is located on the edge of the Záhorie Lowland and at the foot of Devínska Kobyla. It consists of the following parts: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, and Vápenka. Devínska Nová Ves is an important railway junction. The Volkswagen Slovakia automotive plant is located here. In the past, there was a narrow-gauge railway connecting the present station with Devín. Before World War II, it was used to transport ore from the western slopes of the Devín Carpathians. A lime kiln also operated here. In the 18th century, a sand quarry was built on Sandberg with a cableway that transported sand to ships on the Morava River. In 1870, a stone quarry and a brickyard were established. The original asphalt border path, the so-called “signálka” from the Iron Curtain era, now serves as a cycle route (Wikipedia).

The original name of the settlement was Nová Ves (devinskanovaves.sk). Other historical names include Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, and Neudorf an der March (Wikipedia). Devínska Nová Ves was first mentioned in writing in 1451 (devinskanovaves.sk). It was originally a settlement belonging to the Devín estate (information board). Unique finds document Slavic–Avar settlement. The site contains one of the oldest and most important burial grounds from the 7th to 9th centuries. On two hills above the Morava floodplain stood two Great Moravian fortresses in the 9th century, in the area known as Slovinec. On the lower hill was the fortified settlement “Na skale”, protected by a two-meter-high defensive rampart, still visible in the terrain today. The upper fortress, called “Na pieskoch”, stood on a higher plateau above the yellow cliffs of Sandberg. Its fortifications consisted of a massive embankment reinforced on the south by a ditch. From these strongholds it was possible to control the surrounding area, especially the vast Moravian Plain across the Morava River. It is not excluded that these fortresses were identical with Dowina, the stronghold of Prince Rastislav, which, according to the Annals of Fulda, was unsuccessfully attacked in 869 by Charles, son of Louis the German, King of East Francia (Wikipedia). Devínska Nová Ves was originally part of the Devín estate (information board).

In the 1530s, the settlement was plundered by foreign mercenaries invited to defend Bratislava from the Turks (information board). Also in the 1530s, Croats settled here and soon outnumbered the original population. This led, in 1552, to the name Chorvátska Nová Ves (“Croatian New Village”). The name Devínska Nová Ves has been attested only since the 18th century. Since 1972, it has been a borough of Bratislava (devinskanovaves.sk). Even today, the largest Croatian minority in Slovakia lives here, and the annual Festival of Croatian Culture takes place. Notable natives of Devínska Nová Ves include the writers Peter Pišťanek and Rudolf Sloboda (Wikipedia). After 1972, Devínska Nová Ves expanded significantly with new housing estates and industries, particularly in the automotive sector. It was incorporated into Bratislava. Economically and strategically important was the bridge across the Morava River. The Gänserndorf – Devínska Nová Ves – Bratislava railway line, opened in 1848, was the first steam railway in Hungary (information board).

Odkazy

2012, 2009, 2013

Príroda, Rastliny, Ľudská príroda, Organizmy, Fotografie

Arborétum Mlyňany

16/08/202520/01/2026 skala

Arborétum Mlyňany je botanickým zariadením, ktoré sa pýši najbohatšou zbierkou cudzokrajných drevín na Slovensku. Patrí medzi najvýznamnejšie arboréta v strednej Európe. Nachádza sa medzi obcami Tesárske Mlyňany a Vieska nad Žitavou, rozprestiera sa na ploche 67 hektárov (Slovakia Travel). Založené bolo v roku 1892 grófom Dr. Štefanom Ambrózy-Migazzim, vášnivým milovníkom prírody a dendrológie. Jeho cieľom bolo vytvoriť „vždyzelený park“ (Semper Vireo), kde by sa aklimatizovali cudzokrajné vždyzelené dreviny v našich klimatických podmienkach. Pod vedením záhradníka Jozefa Mišáka boli postupne vysádzané dreviny dovážané z rôznych častí sveta, najmä z Nemecka, Francúzska a Anglicka (es.wikipedia.org). Ambrózy získal časť mlynianskeho veľkostatku, ku ktorému neskôr prikúpil les pri Vieske nad Žitavou. Výsadby sa začali na terasách pod kaštieľom, ktorý dal predtým postaviť. Presúvali sa obrovské objemy zeme, balvany na stavbu alpínia sa dovážali z Prílep a Kľačian. Ambrózy sa spojil s poprednými botanikmi a dendrológmi ako boli C. K. Schneider, A. Silva-Tarouca, Moesz, Gáyer, Rédl (sav.sk).

Arborétum je situované na severnom okraji Podunajskej nížiny. Pôvodne pôda nebola príliš vhodná pre stálozelenú flóru, preto si zo začiatku zakladateľ nechal dovážať humus a rašelinu. Pôvodný Ambrózyho park bol založený na pôvodnom dubovo-hrabovom lese. Postupne sa vyrúbaval pôvodný porast a sadili sa ušľachtilé dreviny. Na okraji je možné aj dnes nájsť zvyšky pôvodného lesa (slovenskycestovatel.sk). Po odchode grófa Ambrózy-Migazziho v roku 1914 prevzal starostlivosť o arborétum Jozef Mišák. V roku 1951 bolo arborétum vyhlásené za chránený areál a stalo sa vedeckým pracoviskom Slovenskej akadémie vied (SAV). Dnes je arborétum otvorené pre verejnosť počas celého roka a slúži nielen ako miesto oddychu, ale aj ako centrum výskumu a vzdelávania v oblasti botaniky a ekológie (sk.wikipedia.org). Významné osobnosti Arboréta: Štefan Ambrózy, Jozef Mišák, Jozef Richtár, Gejza Steinhübel, František Nábělek, Daniel Kovalovský, František Benčať, Ivan Tomaško (arboretum.sav.sk).

V Arboréte Mlyňany sa nachádza viac ako 2 300 druhov rastlín z rôznych kútov sveta, vrátane východnej Ázie, Kórey a Severnej Ameriky. Medzi najvzácnejšie exempláre patrí 35-metrový sekvojovec mamutí – Sequoiadendron giganteum a zimokvet včasný – Chimonanthus praecox, ktorý kvitne už v januári. Unikátom sú aj mnohé ázijské dreviny, ktoré sa okrem svojho pôvodného prostredia vyskytujú len v tomto arboréte (Slovakia Travel). Areál je rozdelený na niekoľko tematických častí: Ambrózyho park je najstaršia časť arboréta s rozlohou 40 ha, kde sú sústredené vždyzelené listnaté dreviny a ihličnany. Ďalšie časti: severoamerická plocha, východoázijská plocha, kórejská plocha a slovenská plocha, ktorá bola založená v roku 1992 (slovenskycestovatel.sk). Jednou z hlavných dominánt arboréta je romantický kaštieľ postavený v roku 1894 s charakteristickou vežou, ktorý slúži ako sídlo správy arboréta a miesto konania rôznych podujatí. Hlavná vychádzková trasa pre návštevníkov meria 4,5 km a vedie cez najzaujímavejšie časti areálu (Slovakia Travel).

Zoznam druhov (162)

Abies concolor
Acer campestre
Acer davidii
Acer japonicum
Acer oliverianum
Acer palmatum
Acer pictum
Acer platanoides
Acer rubrum
Acer saccharum
Acer triflorum
Agave americana
Ajuga genevensis
Alopecurus pratensis
Amelanchier × lamarckii
Aquilegia alpina
Asparagus setaceus
Aucuba japonica
Berberis aquifolium
Berberis bealei
Berberis japonica
Berberis julianae
Berberis thunbergii
Betula papyrifera
Betula pendula
Calocybe gambosa
Carpinus betulus
Carpinus orientalis
Castanea crenata
Castanea dentata
Castanea sativa
Catalpa bignonioides
Catalpa ovata
Cedrus atlantica
Cercidiphyllum japonicum
Cercis canadensis
Chamaecyparis lawsoniana
Chamaecyparis pisifera
Cladrastis kentukea
Clematis vitalba
Cornus florida
Cornus kousa
Cotinus coggygria
Cotoneaster acutifolius
Cotoneaster bullatus
Cotoneaster moupinensis
Cryptomeria japonica
Cylindropuntia imbricata
Deutzia ningpoensis
Dianthus barbatus
Dianthus deltoides
Dictamnus albus
Erigeron strigosus
Euonymus fortunei
Euonymus grandiflorus
Euonymus sachalinensis
Fagus orientalis
Festuca pallens
Festuca valesiaca
Forsythia viridissima
Fraxinus americana
Geranium macrorrhizum
Gleditsia aquatica
Gleditsia triacanthos
Gymnocladus dioicus
Hedera helix
Hydrangea arborescens
Hydrangea petiolaris
Iberis sempervirens
Iris sibirica
Isatis tinctoria
Juglans mandshurica
Juniperus horizontalis
Karpatiosorbus latifolia
Koelreuteria paniculata `Golden Rain Tree`
Kniphofia uvaria
Koelreuteria paniculata
Larix decidua
Lavandula angustifolia
Lavandula latifolia
Libellula depressa
Ligustrum obtusifolium

Ligustrum vulgare
Liquidambar formosana
Liquidambar styraciflua
Liriodendron tulipifera
Metasequoia glyptostroboides
Nymphaea alba
Nymphaea candida
Nymphaea mexicana
Nymphaea odorata
Nymphoides peltata
Parthenocissus quinquefolia
Phedimus kamtschaticus
Picea abies
Pinus armandi
Pinus pinaster
Pinus ponderosa
Pinus resinosa
Pinus sylvestris
Pinus wallichiana
Potentilla indica
Pourthiaea villosa
Prunus avium
Prunus cerasifera
Prunus laurocerasus
Pterocarya fraxinifolia
Pterocarya stenoptera
Pyracantha crenulata
Quercus acutissima
Quercus coccinea
Quercus palustris
Quercus petraea
Quercus robur
Quercus velutina
Rhododendron × detonsum
Rhododendron albrechtii
Rhododendron argyrophyllum
Rhododendron calendulaceum
Rhododendron catawbiense
Rhododendron decorum
Rhododendron degronianum
Rhododendron ferrugineum
Rhododendron luteum
Rhododendron maximum
Rhododendron mimetes
Rhododendron ponticum
Rhododendron roseum
Rhododendron smirnowii
Rhododendron wadanum
Rhododendron yakushimanum
Rhododendron yedoense
Rhus typhina
Rosa × odorata
Rosa arvensis
Rosa gallica
Rosa lucieae
Salix babylonica
Salix integra
Salix viminalis
Salvia officinalis
Sedum album
Sequoia sempervirens
Sequoiadendron giganteum
Syringa oblata
Syringa pubescens
Syringa reticulata
Taxus canadensis
Thuja occidentalis
Thuja plicata
Tilia cordata
Typha latifolia
Ulmus laevis
Ulmus minor
Vanessa cardui
Viburnum lantana
Viburnum opulus
Viburnum prunifolium
Viburnum rhytidophyllum
Weigela florida
Wisteria floribunda
Zelkova serrata

Arboretum Mlyňany is a botanical facility that boasts the richest collection of exotic woody plants in Slovakia. It is one of the most significant arboreta in Central Europe. Located between the villages of Tesárske Mlyňany and Vieska nad Žitavou, it covers an area of 67 hectares (Slovakia Travel). It was founded in 1892 by Count Dr. Štefan Ambrózy-Migazzi, a passionate nature lover and dendrologist. His goal was to create an „evergreen park“ (Semper Vireo) where exotic evergreen trees could acclimatize to the local climatic conditions. Under the supervision of gardener Jozef Mišák, trees imported from various parts of the world, primarily from Germany, France, and England, were gradually planted (es.wikipedia.org). Ambrózy acquired part of the Mlyňany estate, to which he later added a forest near Vieska nad Žitavou. The plantings began on terraces below the manor house, which he had previously built. Enormous volumes of soil were moved, and boulders for the construction of an alpine garden were brought from Prílepy and Kľačany. Ambrózy collaborated with leading botanists and dendrologists such as C. K. Schneider, A. Silva-Tarouca, Moesz, Gáyer, and Rédl (sav.sk).

The arboretum is situated on the northern edge of the Danubian Lowland. Initially, the soil was not very suitable for evergreen flora, so the founder had humus and peat imported at the beginning. The original Ambrózy Park was established on a native oak-hornbeam forest. Over time, the native vegetation was gradually cut down and replaced with noble tree species. Remnants of the original forest can still be found on the edges of the arboretum today (slovenskycestovatel.sk). After Count Ambrózy-Migazzi left in 1914, Jozef Mišák took over the care of the arboretum. In 1951, it was declared a protected area and became a scientific institution under the Slovak Academy of Sciences (SAV). Today, the arboretum is open to the public year-round, serving not only as a place for relaxation but also as a center for botanical and ecological research and education (sk.wikipedia.org). Notable Figures of the Arboretum: Štefan Ambrózy, Jozef Mišák, Jozef Richtár, Gejza Steinhübel, František Nábělek, Daniel Kovalovský, František Benčať, Ivan Tomaško (arboretum.sav.sk).

Arboretum Mlyňany contains more than 2,300 plant species from various parts of the world, including East Asia, Korea, and North America. Among the rarest specimens is a 35-meter-tall giant sequoia (Sequoiadendron giganteum) and wintersweet (Chimonanthus praecox), which blooms as early as January. Many Asian tree species that exist only in their native environment or this arboretum are also unique (Slovakia Travel). The area is divided into several thematic sections: Ambrózy Park – the oldest part of the arboretum (40 hectares), focusing on evergreen broadleaf trees and conifers, North American section, East Asian section, Korean section, Slovak section – established in 1992 (slovenskycestovatel.sk).One of the main landmarks of the arboretum is a romantic manor house built in 1894, featuring a characteristic tower. It serves as the administrative headquarters of the arboretum and hosts various events. The main visitor walking trail is 4.5 km long and leads through the most interesting parts of the area (Slovakia Travel).

Odkazy

TOP (85)