Devínské Karpaty, Krajina, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina

Sandberg – svedok minulosti, klenot súčasnosti

Hits: 8708

Sand­berg je súčas­ťou Devín­skej Koby­ly. Mno­hí Bra­ti­slav­ča­nia cho­dia čas­to na Sand­berg. Z Devín­skej Novej Vsi je to naozaj na skok.

Sand­berg je mla­dot­re­ťo­hor­ná pale­on­to­lo­gic­ká loka­li­ta európ­ske­ho význa­mu. Bola odkry­tá lomom na ťaž­bu pies­ku. Tvo­ria ho zvyš­ky tre­ťo­hor­né­ho mora, kto­ré sa rozp­res­tie­ra­lo vo Vie­den­skej pan­ve. Na jur­ské a spod­nok­rie­do­vé vápen­ce spred 160180 mili­ó­nov rokov, boli pri mohut­nom zdvi­hnu­tí mora pre 1416 mili­ón­mi rokov, vodo­rov­ne ulo­že­né pies­ky s vlož­ka­mi štr­ko­pies­kov, pies­kov­ce a brek­cie. V pies­ko­vej ste­ne sú vidi­teľ­né vodo­rov­né lavi­ce odol­nej­šie­ho pies­kov­ca a lito­tam­ni­ové­ho vápen­ca. Na sva­hoch a na úpä­tí sú mohut­né bal­va­ny z pies­kov­ca a lito­tam­ni­ové­ho vápen­ca, kto­ré tu osta­li po posled­nom komo­ro­vom odstre­le. Našlo sa tu oko­lo 300 dru­hov ska­me­ne­lín ulit­ní­kov, las­túr­ni­kov, ježo­viek, hubiek, dier­kav­cov a väč­ších mor­ských a sucho­zem­ských živo­čí­chov. Naj­zná­mej­šie sú nále­zy zubov žra­lo­kov a kost­na­tých rýb, stav­ca veľ­ry­by, pozos­tat­kov koryt­na­čiek, opíc, tule­ňa, noso­rož­ca srs­t­na­té­ho, jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a vtá­kov. V súčas­nej fló­re sú zastú­pe­né via­ce­ré ohro­ze­né a chrá­ne­né pies­ko­mil­né dru­hy ako napr. Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na, Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­mač­ná tabu­ľa). Vek naj­star­ších geolo­gic­kých vrs­tiev je viac ako 100 mili­ó­nov rokov. V obdo­bí tre­ťo­hôr bol Sand­berg strie­da­vo mor­ským dnom, úte­som, či súčas­ťou pobrež­né­ho ostrov­né­ho sys­té­mu (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg sa nachá­dza na západ­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly, je súčas­ťou národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la (slo​va​kia​.tra​vel).

Kedy­si sa tu ťažil pie­sok, k prí­sta­vu na rie­ke Mora­va sa dopra­vo­val nadzem­nou lanov­kou. V tre­ťo­ho­rách, pred 1416 mili­ón­mi rokov sa na tom­to úze­mí rozp­res­tie­ra­lo more (pano​ra​ma​.sk). Ako už aj názov napo­ve­dá, Sand­berg je tvo­re­ný pies­ka­mi, pies­kov­ca­mi, lito­tam­ni­ovým, luma­che­lo­vý­mi a pies­či­tý­mi vápen­ca­mibrek­cia­mi a pies­či­tý­mi ílov­ca­mi. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka sú tie­to hor­ni­ny usa­de­né len krát­ku dobu, pre­to sú len málo spev­ne­né. Aj vďa­ka tomu je Sand­berg sve­to­zná­ma loka­li­ta neogén­nych ska­me­ne­lín. Našlo sa tu viac ako 300 dru­hov ska­me­ne­lých orga­niz­mov. Napr. las­túr­ni­ky, čer­vy, hub­ky, ustri­ce, ulit­ní­ky, ježov­ky, machov­ky, dier­kav­ce, žra­lo­ky, tule­ne, a samoz­rej­me ryby. Našiel sa tu dokon­ca sta­vec veľ­ry­by Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus. Sand­berg bol aj mor­ským dnom 60 met­rov hlbo­ké­ho mora, aj plá­žou, úte­som, či pev­ni­nou. Spla­ve­né sem boli hlav­ne zo sever­ných sva­hov zvyš­ky orga­niz­mov prí­buz­né dneš­ným noso­rož­com, anti­lo­pám, pso­vi­tým šel­mám, mas­to­don­tov a dei­no­te­ri­ov. Význam­né sú nále­zy frag­men­tov opi­ce Pli­opit­he­cus anti­gu­usSiva­pit­he­cus dar­wi­ni, kto­ré sa pokla­da­jú za pred­kov dneš­ných indic­kých gibo­nov. Našli sa tu aj zuby Dry­o­pi­te­ka, kto­rý sa zara­ďu­je ku pred­chod­com dneš­ných ľudo­opov (devin​ska​.sk). Mor­ské orga­niz­my, kto­ré sa tu našli ako fosí­lie pochá­dza­li spred 1416 mili­ó­nov rokov (sazp​.sk). Našiel sa tu aj sta­vec chrb­ti­ce tre­ťo­hor­nej veľ­ry­by, kto­rý obja­vi­li deti Albí­na Bru­nov­ské­ho (Vodič­ka). Ohro­mu­jú­ci je nález tak­mer celé­ho pan­cie­ra koryt­nač­ky (pano​ra​ma​.sk). Mor­ské usa­de­ni­ny vytvo­ri­li pies­kov­co­vé vrstvy, kto­ré sú dnes odkry­té v podo­be žltých stien býva­lé­ho pies­kov­ca (slo​va​kia​.tra​vel).

Vďa­ka tep­lo­mil­ným a sucho­mil­ným pod­mien­kam sa tu vysky­tu­je množ­stvo vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pat­ria rôz­ne dru­hy orchi­deí a tep­lo­mil­né­ho hmy­zu (ibot​.sav​.sk). Na Sand­ber­gu pre­bie­ha voľ­né pase­nie, výho­dou je že si zvie­ra­tá sami vybe­ra­jú potra­vu, nevzni­ka­jú tak inten­zív­ne spa­se­né plo­chy, ale pes­trá mozai­ka. Taká­to exten­zív­na pas­tva je pred­po­kla­dom pre obno­vu a zacho­va­nie bio­di­ver­zi­ty. Potlá­ča sa zaras­ta­nie úze­mia dre­vi­na­mi – zales­ňo­va­niu, čo je v tom­to prí­pa­de žia­dú­ce. Umož­ňu­je sa tak návrat lesostep­ných spo­lo­čens­tiev a vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Zvie­ra­tá pri­ro­dze­ne rozná­ša­jú seme­ná rast­lín. Pod­po­ru­je sa tým špe­ci­fic­ké živo­čí­chy, kto­ré via­za­né na také­to pod­mien­ky. Narú­ša­nie povr­chu pôdy napo­má­ha klí­če­niu vzác­nych dru­hov rast­lín, resp. vytvá­ra­jú sa tak vhod­né pod­mien­ky pre hmyz. Súčas­ťou je zoolo­gic­ký a bota­nic­ký moni­to­ring, pri kto­rom sa sle­du­je vplyv pas­tvy na vybra­né dru­hy (Infor­mač­ná tabuľa).


Sand­berg is part of Devín­ska Koby­la. Many resi­dents of Bra­ti­sla­va fre­qu­en­tly visit Sand­berg. From Devín­ska Nová Ves, it is just a short trip away.

Sand­berg is a Late Ter­tia­ry pale­on­to­lo­gi­cal site of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce. It was unco­ve­red by a sand quar­ry. It con­sists of rem­nants of the Ter­tia­ry sea, which once cove­red the Vien­na Basin. On Juras­sic and Lower Cre­ta­ce­ous limes­to­nes, which are 160180 mil­li­on years old, sands with lay­ers of gra­vel sands, sand­sto­nes, and brec­cias were depo­si­ted 1416 mil­li­on years ago when the sea sig­ni­fi­can­tly rose. The sand wall con­tains visib­le hori­zon­tal lay­ers of more resis­tant sand­sto­ne and lit­hot­ham­ni­on limes­to­ne. On the slo­pes and at the base, lar­ge boul­ders of sand­sto­ne and lit­hot­ham­ni­on limes­to­ne remain, left behind after the last cham­ber explosion.

Around 300 fos­si­li­zed spe­cies have been dis­co­ve­red here, inc­lu­ding gas­tro­pods, bival­ves, sea urchins, spon­ges, fora­mi­ni­fe­ra, and lar­ger mari­ne and ter­res­trial ani­mals. The most famous finds inc­lu­de shark teeth, bony fish, a wha­le ver­teb­ra, remains of turt­les, mon­ke­ys, seals, wool­ly rhi­no­ce­ro­ses, cave bears, and birds. The cur­rent flo­ra inc­lu­des seve­ral endan­ge­red and pro­tec­ted psam­mop­hi­lous spe­cies, such as Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na, and Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­ma­ti­on board). The oldest geolo­gi­cal lay­ers here are over 100 mil­li­on years old. During the Ter­tia­ry peri­od, Sand­berg was alter­na­te­ly a sea bot­tom, a reef, or part of a coas­tal island sys­tem (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg is loca­ted on the wes­tern slo­pes of Devín­ska Koby­la and is part of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve (slo​va​kia​.tra​vel).

Sand was once mined here and tran­s­por­ted via an over­he­ad cab­le­way to a port on the Mora­va River. During the Ter­tia­ry peri­od, 1416 mil­li­on years ago, a sea cove­red this area (pano​ra​ma​.sk). As the name sug­gests, Sand­berg is com­po­sed of sands, sand­sto­nes, lit­hot­ham­ni­on, luma­chel­le, and san­dy limes­to­nes, as well as brec­cias and san­dy cla­ys. Geolo­gi­cal­ly, the­se rocks have been depo­si­ted for only a short time, so they are only slight­ly con­so­li­da­ted. This is one of the rea­sons why Sand­berg is a world-​famous site for Neoge­ne fos­sils. More than 300 fos­si­li­zed spe­cies have been found here, inc­lu­ding bival­ves, worms, spon­ges, oys­ters, gas­tro­pods, sea urchins, bry­o­zo­ans, fora­mi­ni­fe­ra, sharks, seals, and vari­ous fish. A ver­teb­ra of the wha­le Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus was even dis­co­ve­red here.

Sand­berg was once the sea­bed of a 60-​meter-​deep oce­an, as well as a beach, a reef, and dry land. Washed-​down remains of orga­nisms rela­ted to modern rhi­nos, ante­lo­pes, cani­nes, mas­to­dons, and dei­not­he­riums were main­ly depo­si­ted here from nort­hern slo­pes. Sig­ni­fi­cant dis­co­ve­ries inc­lu­de frag­ments of the pri­ma­tes Pli­opit­he­cus anti­gu­us and Siva­pit­he­cus dar­wi­ni, con­si­de­red ances­tors of modern Indian gib­bons. Teeth of Dry­o­pit­he­cus were also found here, which is clas­si­fied as a pre­cur­sor of modern gre­at apes (devin​ska​.sk). Mari­ne orga­nisms fos­si­li­zed here date back 1416 mil­li­on years (sazp​.sk). A Ter­tia­ry wha­le ver­teb­ra was dis­co­ve­red here by chil­dren of Albín Bru­nov­ský (Vodič­ka). An asto­nis­hing find was the near­ly com­ple­te shell of a turt­le (pano​ra​ma​.sk). Mari­ne sedi­ments for­med sand­sto­ne lay­ers, which are now expo­sed as yel­low rock faces of the for­mer sand­sto­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Due to its warm and dry con­di­ti­ons, Sand­berg is home to many rare plant and ani­mal spe­cies. The most notab­le inc­lu­de vari­ous orchids and ther­mop­hi­lic insects (ibot​.sav​.sk). Free gra­zing is cur­ren­tly taking pla­ce on Sand­berg, with the advan­ta­ge that ani­mals cho­ose the­ir food them­sel­ves, pre­ven­ting over­gra­zing and cre­a­ting a diver­se lands­ca­pe. Such exten­si­ve gra­zing is essen­tial for the res­to­ra­ti­on and main­te­nan­ce of bio­di­ver­si­ty. It supp­res­ses tree over­gro­wth, allo­wing the return of forest-​steppe eco­sys­tems and rare plant and ani­mal spe­cies. Ani­mals also natu­ral­ly dis­per­se plant seeds, sup­por­ting spe­cia­li­zed spe­cies adap­ted to the­se con­di­ti­ons. The dis­tur­ban­ce of the soil sur­fa­ce helps rare plant spe­cies ger­mi­na­te and cre­a­tes favo­rab­le con­di­ti­ons for insects. The pro­cess is moni­to­red zoolo­gi­cal­ly and bota­ni­cal­ly to assess the impact of gra­zing on selec­ted spe­cies (Infor­ma­ti­on board).


Sand­berg ist Teil des Devín­ska Koby­la. Vie­le Bra­ti­sla­va­er besu­chen Sand­berg regel­mä­ßig. Von Devín­ska Nová Ves ist es nur ein kur­zer Weg.

Sand­berg ist eine jung­ter­ti­ä­re palä­on­to­lo­gis­che Fund­stät­te von euro­pä­is­cher Bede­utung. Sie wur­de durch den Abbau von Sand fre­i­ge­legt. Sie bes­teht aus Über­res­ten des ter­ti­ä­ren Mee­res, das sich einst über das Wie­ner Bec­ken ers­trec­kte. Auf juras­sis­che und unterk­re­i­de­ze­it­li­che Kal­ke, die 160180 Mil­li­onen Jah­re alt sind, wur­den durch eine star­ke Mee­re­san­he­bung vor 1416 Mil­li­onen Jah­ren Sands­chich­ten mit Ein­la­ge­run­gen von Kies- und Sand­ste­i­nen sowie Brek­zien hori­zon­tal abge­la­gert. In der Sand­ste­in­wand sind sicht­ba­re hori­zon­ta­le Schich­ten von widers­tands­fä­hi­ge­rem Sand­ste­in und Lit­hot­ham­nien­kalk. An den Hän­gen und am Fuß der Wand befin­den sich mäch­ti­ge Sandstein- und Lit­hot­ham­nien­kalkb­löc­ke, die nach der letz­ten kam­mer­we­i­sen Spren­gung zurück­geb­lie­ben sind.

Hier wur­den etwa 300 fos­si­le Arten ent­dec­kt, darun­ter Schnec­ken, Mus­cheln, See­i­gel, Sch­wäm­me, Fora­mi­ni­fe­ren und größe­re mari­ne sowie ter­res­tris­che Tie­re. Die bekann­tes­ten Fun­de sind Hai­fis­ch­zäh­ne, Kno­chen­fis­che, ein Wir­bel eines Wals, Über­res­te von Schildk­röten, Affen, Rob­ben, Woll­nas­hör­nern, Höh­len­bä­ren und Vögeln. Die heuti­ge Flo­ra umfasst meh­re­re bed­roh­te und ges­chütz­te sand­lie­ben­de Arten, wie z. B. Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na und Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Die ältes­ten geolo­gis­chen Schich­ten hier sind über 100 Mil­li­onen Jah­re alt. Wäh­rend des Ter­ti­ärs war Sand­berg abwech­selnd Mee­res­bo­den, ein Riff oder Teil eines küs­ten­na­hen Insel­sys­tems (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg befin­det sich an den west­li­chen Hän­gen des Devín­ska Koby­la und ist Teil des Nati­ona­len Naturs­chutz­ge­biets Devín­ska Koby­la (slo​va​kia​.tra​vel).

Früher wur­de hier Sand abge­baut und mit einer Luft­se­il­bahn zum Hafen an der March tran­s­por­tiert. Wäh­rend des Ter­ti­ärs, vor 1416 Mil­li­onen Jah­ren, ers­trec­kte sich ein Meer über die­ses Gebiet (pano​ra​ma​.sk). Wie der Name bere­its ande­utet, bes­teht Sand­berg aus San­den, Sand­ste­i­nen, Lithothamnien‑, Lumachellen- und sand­hal­ti­gen Kalks­te­i­nen sowie Brek­zien und san­di­gen Tonen. Aus geolo­gis­cher Sicht wur­den die­se Ges­te­i­ne nur für kur­ze Zeit abge­la­gert, sodass sie wenig ver­fes­tigt sind. Dies ist einer der Grün­de, warum Sand­berg als welt­we­it bede­uten­de Fund­stel­le für neoge­ne Fos­si­lien gilt. Mehr als 300 fos­si­le Arten wur­den hier gefun­den, darun­ter Mus­cheln, Wür­mer, Sch­wäm­me, Aus­tern, Schnec­ken, See­i­gel, Moos­tier­chen, Fora­mi­ni­fe­ren, Haie, Rob­ben und vers­chie­de­ne Fis­char­ten. Sogar ein Wir­bel des Wals Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus wur­de hier entdeckt.

Sand­berg war sowohl Mee­res­bo­den eines 60 Meter tie­fen Mee­res, als auch Strand, Riff und Festland. Haupt­säch­lich wur­den von den nörd­li­chen Hän­gen Über­res­te von Orga­nis­men ver­wand­ter heuti­ger Nashör­ner, Anti­lo­pen, Hun­de­ar­ti­gen, Mas­to­don­ten und Dei­not­he­rien angesch­wemmt. Bede­utend sind auch die Fun­de von Frag­men­ten der Pri­ma­ten Pli­opit­he­cus anti­gu­us und Siva­pit­he­cus dar­wi­ni, die als Vor­fah­ren der heuti­gen indis­chen Gib­bons gel­ten. Zudem wur­den Zäh­ne des Dry­o­pit­he­cus gefun­den, der als Vor­fah­re der heuti­gen Men­sche­naf­fen ein­ges­tuft wird (devin​ska​.sk). Die hier als Fos­si­lien gefun­de­nen Mee­re­sor­ga­nis­men stam­men aus der Zeit vor 1416 Mil­li­onen Jah­ren (sazp​.sk). Ein ter­tä­rer Walwir­bel wur­de von den Kin­dern von Albín Bru­nov­ský ent­dec­kt (Vodič­ka). Ein beson­ders bee­in­druc­ken­der Fund war der fast volls­tän­di­ge Pan­zer einer Schildk­röte (pano​ra​ma​.sk). Mari­ne Abla­ge­run­gen bil­de­ten Sand­ste­in­schich­ten, die heute als gel­be Fel­swän­de des ehe­ma­li­gen Sand­ste­inb­ruchs fre­i­ge­legt sind (slo​va​kia​.tra​vel).

Aufg­rund der war­men und troc­ke­nen Bedin­gun­gen ist Sand­berg die Hei­mat vie­ler sel­te­ner Pflanzen- und Tie­rar­ten. Beson­ders her­vor­zu­he­ben sind vers­chie­de­ne Orchi­de­e­nar­ten und wär­me­lie­ben­de Insek­ten (ibot​.sav​.sk). Fre­i­land­be­we­i­dung fin­det der­ze­it auf Sand­berg statt, wobei die Tie­re ihre Nahrung selbst wäh­len, was Über­we­i­dung ver­hin­dert und eine viel­fäl­ti­ge Lands­chaft schafft. Die­se exten­si­ve Bewe­i­dung ist ents­che­i­dend für die Wie­der­hers­tel­lung und Erhal­tung der Bio­di­ver­si­tät. Sie ver­hin­dert das Über­wu­chern durch Gehöl­ze, wodurch die Wie­der­kehr von Waldsteppen-​Ökosystemen und sel­te­nen Pflanzen- sowie Tie­rar­ten ermög­licht wird. Die Tie­re ver­te­i­len außer­dem Pflan­zen­sa­men auf natür­li­che Wei­se, wodurch spe­zia­li­sier­te Arten geför­dert wer­den, die an sol­che Bedin­gun­gen ange­passt sind. Die Bodens­törung hilft sel­te­nen Pflan­ze­nar­ten beim Kei­men und schafft güns­ti­ge Bedin­gun­gen für Insek­ten. Der Pro­zess wird zoolo­gisch und bota­nisch über­wacht, um die Auswir­kun­gen der Bewe­i­dung auf aus­ge­wä­hl­te Arten zu ana­ly­sie­ren (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).


Sand­berg a Devín­ska Koby­la rés­ze. Sok pozso­nyi lakos rends­ze­re­sen láto­gat­ja Sand­ber­get. Devín­ska Nová Ves­ből csak egy rövid séta.

Sand­berg egy késő har­ma­di­dős­za­ki pale­on­to­ló­giai lelőhe­ly, ame­ly euró­pai jelen­tősé­gű. Egy­kor egy homok­bá­nya tár­ta fel. A har­ma­di­dős­za­ki ten­ger marad­vá­ny­ai alkot­ják, ame­ly egy­kor a Bécsi-​medencét borí­tot­ta. A 160180 mil­lió éves jura és alsó kré­ta kori mész­kövek­re 1416 mil­lió évvel eze­lőtt, ami­kor a ten­ger jelen­tősen mege­mel­ke­dett, vízs­zin­te­sen rakód­tak le a homok­ré­te­gek kavic­sos homok­ré­te­gek­kel, homok­kövek­kel és brecc­sák­kal. A homok­kőfal­ban lát­ha­tók vízs­zin­tes réte­gek elle­nál­lóbb homok­kőből és lit­hot­ham­nium mész­kőből. A lej­tőkön és a lábá­nál nagy homokkő- és lit­hot­ham­nium mész­kős­zik­lák marad­tak hát­ra az utol­só rob­ban­tás után.

Itt körül­be­lül 300 foss­zi­lis fajt fedez­tek fel, köz­tük csi­gá­kat, kagy­ló­kat, ten­ge­ri sünöket, szi­vac­so­kat, likac­sos­hé­jú­a­kat és nagy­obb ten­ge­ri és szá­raz­föl­di álla­to­kat. A legi­smer­tebb lele­tek közé tar­to­znak a cápa fogai, cson­tos halak, egy bál­na csi­go­ly­á­ja, tek­nős marad­vá­ny­ai, maj­mok, fókák, gyap­jas orrs­zar­vúk, bar­lan­gi med­vék és mada­rak. A jelen­le­gi növé­ny­vi­lág szá­mos ves­zé­ly­ez­te­tett és védett homok­ked­ve­lő fajt tar­tal­maz, pél­dá­ul Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na és Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­má­ci­ós táb­la). A legi­dősebb geoló­giai réte­gek több mint 100 mil­lió éve­sek. A har­ma­di­dős­zak­ban Sand­berg ten­ger­fe­nék, záto­ny vagy part men­ti szi­get­lánc rés­ze volt (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg a Devín­ska Koby­la nyuga­ti lej­tőjén talál­ha­tó, és rés­ze a Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület­nek (slo​va​kia​.tra​vel).

Régen itt homo­kot bány­ász­tak, ame­ly­et egy lég­ká­bel­pá­ly­án szál­lí­tot­tak a Mor­va folyó kikötőjé­be. A har­ma­di­dős­zak­ban, 1416 mil­lió évvel eze­lőtt, ezen a terüle­ten egy ten­ger terült el (pano​ra​ma​.sk). Nevé­hez hűen Sand­berg homok­ból, homok­kövek­ből, lit­hot­ham­nium, luma­chel­la és homo­kos mész­kövek­ből, brecc­sá­ból és homo­kos agy­ag­ból áll. Geoló­giai szem­pont­ból ezek a kőze­tek csak rövid ide­ig rakód­tak le, ezért kevés­bé szi­lár­dak. Ez az egy­ik oka annak, hogy Sand­berg világ­hí­rű neogén foss­zi­lis lelőhe­ly. Több mint 300 foss­zi­lis fajt talál­tak itt, köz­tük kagy­ló­kat, fér­ge­ket, szi­vac­so­kat, oszt­ri­gá­kat, csi­gá­kat, ten­ge­ri sünöket, moha­te­le­pe­se­ket, likac­sos­hé­jú­a­kat, cápá­kat, fóká­kat és külön­fé­le hala­kat. Itt fedez­ték fel egy bál­na csi­go­ly­á­ját (Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus) is.

Sand­berg egy­kor egy 60 méter mély ten­ger­fe­nék, vala­mint strand, záto­ny és szá­raz­föld volt. A észa­ki lej­tők­ről főként orrs­zar­vúk­hoz, anti­lo­pok­hoz, kuty­afé­lék­hez, masz­to­do­nok­hoz és dei­not­he­riu­mok­hoz hason­ló élőlé­ny­ek marad­vá­ny­ai sod­ród­tak ide. Fon­tos lele­tek a maj­mok (Pli­opit­he­cus anti­gu­us és Siva­pit­he­cus dar­wi­ni) foss­zi­lis marad­vá­ny­ai, ame­ly­eket a mai indiai gib­bo­nok őse­i­nek tar­ta­nak. Dry­o­pit­he­cus fogai is előke­rül­tek, ame­ly­eket a mai embers­za­bá­sú maj­mok előde­i­nek tekin­te­nek (devin​ska​.sk). A foss­zi­li­zált ten­ge­ri élőlé­ny­ek itt 1416 mil­lió évvel eze­lőtt éltek (sazp​.sk). Egy har­ma­di­dős­za­ki bál­na csi­go­lya is előke­rült, ame­ly­et Albín Bru­nov­ský gyer­me­kei fedez­tek fel (Vodič­ka). Egy különösen leny­űgöző lelet egy majd­nem tel­jes tek­nős­pán­cél volt (pano​ra​ma​.sk). A ten­ger­fe­nék üle­dé­kei homok­kőré­te­ge­ket alkot­tak, ame­ly­ek ma a régi homok­kőbá­nya sár­ga szik­lá­i­ként lát­ha­tók (slo​va​kia​.tra​vel).

A meleg és szá­raz körül­mé­ny­ek­nek kös­zön­he­tően Sand­berg szá­mos rit­ka növény- és állat­faj ott­ho­na. Kie­mel­ke­dő jelen­tősé­gűek a külön­böző orchi­de­ák és szá­raz­ság­tűrő rova­rok (ibot​.sav​.sk). Sza­bad legel­te­tés foly­ik Sand­ber­gen, ame­ly­nek előnye, hogy az álla­tok maguk választ­ják ki a táp­lá­lé­ku­kat, így nem ala­kul­nak ki túl­le­gel­te­tett terüle­tek, hanem mozai­kos táj­kép jön lét­re. Az ily­en exten­zív legel­te­tés kulcs­fon­tos­sá­gú a bio­di­ver­zi­tás hely­re­ál­lí­tá­sa és fenn­tar­tá­sa szem­pont­já­ból. Mega­ka­dá­ly­oz­za a fás növé­ny­ek elbur­ján­zá­sát, ami lehe­tővé tes­zi a erdős-​sztyepp ökos­zisz­té­mák és rit­ka növény- és állat­fa­jok viss­za­té­ré­sét. Az álla­tok ter­més­ze­tes módon ter­jesz­tik a növé­ny­ek mag­vait, így támo­gat­ják az erre a kör­ny­ezet­re spe­cia­li­zá­ló­dott fajo­kat. A talaj boly­ga­tá­sa segí­ti a rit­ka növé­ny­fa­jok csí­rá­zá­sát, vala­mint meg­fe­le­lő élőhe­ly­et teremt a rova­rok szá­má­ra. A foly­ama­tot zooló­giai és bota­ni­kai meg­fi­gy­elés kísé­ri, hogy nyo­mon követ­hes­sék a legel­te­tés hatá­sát a kivá­lasz­tott fajok­ra (Infor­má­ci­ós tábla).


Odka­zy:


TOP

Sand­berg

Fló­ra na Sandbergu

Fau­na na Sandbergu

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Tiské steny – pieskovcové skalné mesto

Hits: 131

Tis­ké stěny (Tis­ké ste­ny) sú pies­kov­co­vé skal­né mes­to a prí­rod­ná pamiat­ka nachá­dza­jú­ca sa v blíz­kos­ti obce Tisá v okre­se Ústí nad Labem v Čes­kej repub­li­ke. Sú jedi­neč­né svo­jou roz­lo­hou a roz­ma­ni­tos­ťou skal­ných útva­rov, kto­ré vytvá­ra­jú skal­ný laby­rint (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké ste­ny sa rozp­res­tie­ra­jú na plo­che tak­mer 100 hek­tá­rov, tvo­ria až 70 met­rov vyso­kú hrad­bu. Celá oblasť je roz­lá­ma­ná navzá­jom kol­mých puk­lín, vytvá­ra­jú hus­tú sieť úzkych kaňo­nov a rok­lín, šir­šie prie­s­trans­tvá pri­po­mí­na­jú malé mes­tá s uli­ca­mi a námes­tia­mi. Až do 19. sto­ro­čia sa málo­kto do Tis­kých stien odvá­žil vojsť (Infor­mač­ná tabuľa). 

Pôvod Tis­kých stien sia­ha do dru­ho­hôr, keď sa v oblas­ti usa­dzo­va­li pies­či­té sedi­men­ty na dne pra­ve­ké­ho mora (tisa​.cz). Počas pri­bliž­ne 20 mili­ó­nov rokov bola veľ­ká časť sever­ných a stred­ných Čiech zato­pe­ná plyt­kým tro­pic­kým morom. Keď sa more stiah­lo, ulo­že­ný pie­sok sa postup­ne pre­me­nil na ska­lu (Pavel Antro­bus). Postup­ným pôso­be­ním geolo­gic­kých pro­ce­sov, ako sú zvet­rá­va­nie, eró­zia a odnos mate­riá­lu, vznik­lo súčas­né skal­né mes­to s hlbo­ký­mi kaňon­mi, zvis­lý­mi ste­na­mi, rok­li­na­mi, ties­ňa­va­mi, pre­vis­mi a jas­ky­ňa­mi (tisa​.cz).

Skal­né útva­ry nesú zau­jí­ma­vé náz­vy: Skal­né námes­tie, Janu­so­va hla­va, Západ­ná vyhliad­ka, Veľ­ké ste­ny, Spo­ved­ni­ca, Les­ná brá­na, Kaza­tel­ňa, Kamen­ný stôl (ska​ly​ti​sa​.cz), Slo­ny, Skal­ná brá­na, Múmia, Pous­tev­na, Kaza­teľ, Tuleň (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Posky­tu­jú výhľa­dy na Tisú, Dečín­sky Snež­ník a iné úžas­né skal­né for­má­cie a výhľa­dy (ska​ly​ti​sa​.cz; regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké stěny sú obľú­be­ným cie­ľom horo­lez­cov vďa­ka roz­ma­ni­tos­ti a nároč­nos­ti skal­ných stien. Oblasť ponú­ka množ­stvo lezec­kých trás rôz­nych obtiaž­nos­tí. Natá­ča­li sa tu scé­ny z fil­mu Leto­pi­sy Nar­nie” (tisa​.cz).


Tis­ké stěny (Tis­ké Rocks) are a sand­sto­ne rock town and natu­ral monu­ment loca­ted near the vil­la­ge of Tisá in the Ústí nad Labem Dis­trict of the Czech Repub­lic. They are uni­que for the­ir size and diver­si­ty of rock for­ma­ti­ons, cre­a­ting a rock laby­rinth (ces​kes​vy​car​sko​.cz). The Tis­ké Rocks cover an area of near­ly 100 hec­ta­res and form a 70-​meter-​high wall. The enti­re area is frac­tu­red by per­pen­di­cu­lar fis­su­res, cre­a­ting a den­se network of nar­row cany­ons and gor­ges. Wider open spa­ces resem­ble small towns with stre­ets and squ­ares. Until the 19th cen­tu­ry, few peop­le dared to enter Tis­ké Stěny (Infor­ma­ti­on board).

The ori­gin of Tis­ké Stěny dates back to the Meso­zo­ic Era, when san­dy sedi­ments were depo­si­ted at the bot­tom of an ancient sea (tisa​.cz). For around 20 mil­li­on years, a lar­ge part of nort­hern and cen­tral Bohe­mia was sub­mer­ged under a shal­low tro­pi­cal sea. As the sea retre­a­ted, the depo­si­ted sand gra­du­al­ly tur­ned into rock (Pavel Antro­bus). Over time, geolo­gi­cal pro­ces­ses such as weat­he­ring, ero­si­on, and mate­rial tran­s­port sha­ped the present-​day rock town, with deep cany­ons, ver­ti­cal walls, ravi­nes, gor­ges, over­hangs, and caves (tisa​.cz).

The rock for­ma­ti­ons have inte­res­ting names: Rock Squ­are, Janus’ Head, Wes­tern Lookout, Gre­at Walls, Con­fes­si­onal, Forest Gate, Pul­pit, Sto­ne Tab­le (ska​ly​ti​sa​.cz), Elep­hants, Rock Gate, Mum­my, Her­mi­ta­ge, Pre­a­cher, Seal (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). They offer bre­ath­ta­king vie­ws of Tisá, Děčín­ský Sněž­ník, and other ama­zing rock for­ma­ti­ons and lands­ca­pes (ska​ly​ti​sa​.cz; regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké Stěny is a popu­lar des­ti­na­ti­on for clim­bers, thanks to its varie­ty and chal­len­ging rock walls. The area offers nume­rous clim­bing rou­tes of vary­ing dif­fi­cul­ty levels. Sce­nes from the movie The Chro­nic­les of Nar­nia” were fil­med here (tisa​.cz).


Die Tis­ké stěny (Tis­ké Fel­sen) sind eine Sandstein-​Felsenstadt und ein Natur­denk­mal in der Nähe des Dor­fes Tisá im Bez­irk Ústí nad Labem in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Sie sind ein­zi­gar­tig in ihrer Aus­deh­nung und Viel­falt an Fels­for­ma­ti­onen, die ein Fel­sen­la­by­rinth bil­den (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Die Tis­ké stěny ers­trec­ken sich über fast 100 Hek­tar und bil­den eine bis zu 70 Meter hohe Fels­mau­er. Das gesam­te Gebiet ist von sen­krecht zue­i­nan­der ver­lau­fen­den Ris­sen dur­ch­zo­gen, die ein dich­tes Netz aus engen Schluch­ten und Cany­ons bil­den. Größe­re Flä­chen erin­nern an kle­i­ne Städ­te mit Stra­ßen und Plät­zen. Bis zum 19. Jahr­hun­dert wag­te sich kaum jemand in die Tis­ké stěny (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Urs­prung der Tis­ké stěny reicht bis in die Jura-​Zeit zurück, als sich in die­ser Regi­on san­di­ge Sedi­men­te auf dem Grund eines prä­his­to­ris­chen Mee­res abla­ger­ten (tisa​.cz). Vor etwa 20 Mil­li­onen Jah­ren war ein gro­ßer Teil Nord- und Mit­tel­böh­mens von einem fla­chen tro­pis­chen Meer bedec­kt. Als sich das Meer zurück­zog, ver­wan­del­te sich der abge­la­ger­te Sand all­mäh­lich in Fels (Pavel Antro­bus). Durch geolo­gis­che Pro­zes­se wie Ver­wit­te­rung, Ero­si­on und Mate­ria­labt­ra­gung ents­tand die heuti­ge Fel­sens­tadt mit tie­fen Schluch­ten, sen­krech­ten Wän­den, Klüf­ten, Eng­päs­sen, Über­hän­gen und Höh­len (tisa​.cz).

Die Fels­for­ma­ti­onen tra­gen inte­res­san­te Namen: Fel­sen­platz, Janu­skopf, West­li­cher Aus­sichts­punkt, Gro­ße Wän­de, Beichts­tuhl, Wald­tor, Kan­zel, Ste­in­tisch (ska​ly​ti​sa​.cz), Ele­fan­ten, Fel­sen­tor, Mumie, Ein­sie­de­lei, Pre­d­i­ger, See­hund (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Sie bie­ten Ausb­lic­ke auf Tisá, den Děčín­ský Sněž­ník und ande­re bee­in­druc­ken­de Fels­for­ma­ti­onen und Pano­ra­men (ska​ly​ti​sa​.cz; regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Die Tis­ké stěny sind ein belieb­tes Ziel für Klet­te­rer, da sie eine gro­ße Viel­falt und unters­chied­li­che Sch­wie­rig­ke­itsg­ra­de bie­ten. Die Regi­on ver­fügt über zahl­re­i­che Klet­ter­rou­ten mit vers­chie­de­nen Sch­wie­rig­ke­itss­tu­fen. Hier wur­den Sze­nen aus dem Film Die Chro­ni­ken von Nar­nia” ged­reht (tisa​.cz).


Tis­ké stěny (Tis­ké ska­ły) to mias­to skal­ne z pias­ko­wca i pomnik przy­ro­dy poło­żo­ny w pobli­żu miejs­co­wo­ści Tisá w powie­cie Ústí nad Labem w Cze­chach. Są one wyjąt­ko­we ze wzg­lędu na swo­ją powierzch­nię oraz różno­rod­no­ść for­mac­ji skal­nych, któ­re twor­zą skal­ny labi­rynt (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké stěny zaj­mu­ją obszar nie­mal 100 hek­ta­rów i twor­zą ścia­nę skal­ną o wyso­ko­ści do 70 met­rów. Cały teren prze­ci­na­ją piono­we szc­ze­li­ny, któ­re twor­zą gęs­tą sieć wąs­kich kani­onów i wąwo­zów. Szers­ze przes­tr­ze­nie przy­po­mi­na­ją małe mias­ta z uli­ca­mi i pla­ca­mi. Aż do XIX wie­ku nie­wie­lu ludzi odwa­ży­ło się wejść do Tis­kých stěn (Tab­li­ca informacyjna).

Pocho­dze­nie Tis­kých stěn sięga okre­su mezo­zo­iku, kie­dy na dnie pre­his­to­rycz­ne­go mor­za w tym rejo­nie osa­dza­ły się piaszc­zys­te osa­dy (tisa​.cz). Oko­ło 20 mili­onów lat temu znacz­na część północ­nych i środ­ko­wych Czech była zala­na przez płyt­kie, tro­pi­kal­ne mor­ze. Kie­dy mor­ze się cof­nęło, osa­dzo­ny pia­sek stop­ni­owo przeksz­ta­łcił się w ska­łę (Pavel Antro­bus). W wyni­ku pro­ce­sów geolo­gicz­nych, takich jak wietr­ze­nie, eroz­ja i tran­s­port mate­ria­łu, pows­ta­ło obec­ne mias­to skal­ne z głębo­ki­mi kani­ona­mi, piono­wy­mi ścia­na­mi, wąwo­za­mi, szc­ze­li­na­mi, nawi­sa­mi i jas­ki­nia­mi (tisa​.cz).

For­mac­je skal­ne mają inte­re­su­jące nazwy: Skal­ny Rynek, Gło­wa Janu­sa, Zachod­ni Punkt Wido­ko­wy, Wiel­kie Ścia­ny, Kon­fes­jo­nał, Leśna Bra­ma, Kazal­ni­ca, Kamien­ny Stół (ska​ly​ti​sa​.cz), Sło­nie, Skal­na Bra­ma, Mumia, Pus­tel­nia, Kaz­no­dzie­ja, Foka (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Roz­tac­za­ją się z nich wido­ki na Tisę, Děčín­ský Sněž­ník oraz inne spek­ta­ku­lar­ne for­mac­je skal­ne i pano­ra­my (ska​ly​ti​sa​.cz; regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké stěny to popu­lar­ne miejs­ce wśród wspi­nac­zy dzi­ęki różno­rod­no­ści i trud­no­ści ścian skal­nych. Regi­on ofe­ru­je licz­ne dro­gi wspi­nacz­ko­we o różnych stop­niach trud­no­ści. Kręco­no tu sce­ny do fil­mu Opo­wie­ści z Nar­nii” (tisa​.cz).


Tis­ké stěny (Tis­ké ská­ly) jsou pís­kov­co­vé skal­ní měs­to a pří­rod­ní památ­ka nachá­ze­jí­cí se v blíz­kos­ti obce Tisá v okre­se Ústí nad Labem v Čes­ké repub­li­ce. Jsou jedi­neč­né svou roz­lo­hou a roz­ma­ni­tos­tí skal­ních útva­rů, kte­ré vytvá­ře­jí skal­ní laby­rint (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké stěny se rozp­ros­tí­ra­jí na plo­še téměř 100 hek­ta­rů a tvo­ří až 70 met­rů vyso­kou skal­ní hrad­bu. Celá oblast je roz­čle­něna sou­sta­vou kol­mo se kři­žu­jí­cích puk­lin, kte­ré vytvá­ře­jí hus­tou síť úzkých kaňo­nů a rok­lí. Šir­ší pros­to­ry při­po­mí­na­jí malá měs­ta s uli­ce­mi a náměs­tí­mi. Až do 19. sto­le­tí se do Tis­kých stěn odvá­žil vstou­pit jen málo­kdo (Infor­mač­ní tabule).

Původ Tis­kých stěn sahá do obdo­bí dru­ho­hor, kdy se v této oblas­ti usa­zo­va­ly pís­či­té sedi­men­ty na dně pra­věké­ho moře (tisa​.cz). Přib­liž­ně před 20 mili­ony let byla vel­ká část sever­ních a střed­ních Čech zapla­ve­na měl­kým tro­pic­kým mořem. Když se moře stáh­lo, ulo­že­ný písek se postup­ně pře­měnil na ská­lu (Pavel Antro­bus). Půso­be­ním geolo­gic­kých pro­ce­sů, jako je zvět­rá­vá­ní, ero­ze a odnos mate­riá­lu, vznik­lo sou­čas­né skal­ní měs­to s hlu­bo­ký­mi kaňo­ny, svis­lý­mi stěna­mi, rok­li­na­mi, sou­těs­ka­mi, pře­vi­sy a jes­ky­němi (tisa​.cz).

Skal­ní útva­ry nesou zají­ma­vé náz­vy: Skal­ní náměs­tí, Janu­so­va hla­va, Západ­ní vyhlíd­ka, Vel­ké stěny, Zpo­věd­ni­ce, Les­ní brá­na, Kaza­tel­na, Kamen­ný stůl (ska​ly​ti​sa​.cz), Slo­ni, Skal­ní brá­na, Mumie, Pous­tev­na, Kaza­tel, Tuleň (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Nabí­ze­jí výhle­dy na Tisou, Děčín­ský Sněž­ník a dal­ší úchvat­né skal­ní útva­ry a pano­ra­ma­ta (ska​ly​ti​sa​.cz; regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Tis­ké stěny jsou oblí­be­ným cílem horo­lez­ců díky roz­ma­ni­tos­ti a nároč­nos­ti skal­ních stěn. Oblast nabí­zí mno­ho lezec­kých cest růz­ných obtíž­nos­tí. Natá­če­ly se zde scé­ny z fil­mu Leto­pi­sy Nar­nie” (tisa​.cz).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 4705

Záho­rie je kra­ji­na medzi Čes­kom na seve­re, Rakús­kom na zápa­de, Malý­mi Kar­pat­mi na juho­vý­cho­de, rie­kou Dunaj na juhu. Záho­rie si pamä­tá pocho­do­va­nie rím­skych légií, zjed­no­te­nie slo­van­ských kme­ňov do Veľ­ko­mo­rav­skej ríše. Vied­li tu ces­ty nemec­kých rytie­rov i čes­kých knie­žat. Už stá­ro­čia je pohra­nič­ným kra­jom. Na cca 2500 km2 tu žije tak­mer 300 000 oby­va­te­ľov (zaho​rie​.sk). Pome­no­va­nie Záho­rie má kore­ne v 17. sto­ro­čí. Pochá­dza od latin­ské­ho Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus. Tak bol ozna­čo­va­ný kraj Bra­ti­slav­skej župy, kto­rý ležal za Malý­mi Kar­pat­mi – za hora­mi. Iné his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­ven­ské Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tív­ne Záho­rie nikdy netvo­ri­lo jed­not­ný celok (zaho​rie​.sk). Zahŕňa okre­sy Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, čias­toč­ne Myja­va a Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Väč­ši­nu úze­mia tvo­rí Záhor­ská níži­na (zaho​rie​.sk).

Hos­po­dár­ska čin­nosť člo­ve­ka mala za násle­dok obno­ve­nie pohy­bu pies­ku. Pre­to sa v 16. a 17. sto­ro­čí na Záhor­skej níži­ne usku­toč­ni­lo zales­ňo­va­nie uvoľ­ne­ných pies­kov. Pri­ro­dze­ný cha­rak­ter lesov na via­tych pies­koch však potla­či­lo dlho­roč­né vysá­dza­nie boro­vi­ce (zaho​rie​.sk). Dnes je Záho­rie typic­ké boro­vi­co­vý­mi a luž­ný­mi les­mi a pies­či­tou pôdou. Čas­to tu fúka vie­tor (lozor​no​.sk). Avšak pôvod­ne bola Záhor­ská níži­na sil­ne zamok­re­ným úze­mím s moča­ris­ka­mi, jaze­ra­mi a mŕt­vy­mi rame­na­mi riek. Na nivách riek Mora­va a Myja­va aj dnes mäk­ké luž­né lesy. Na vyš­šie polo­že­ných čas­tiach tvr­dý luž­ný les. Oso­bit­ným typom luž­né­ho lesa sú poras­ty jel­še lep­ka­vej na trva­le zamok­re­ných sla­tin­ných pôdach, naprí­klad v prí­rod­nej rezer­vá­cii Bez­dné pri Pla­vec­kom Štvr­t­ku. Z hľa­dis­ka fló­ry je uni­kát­na Devín­ska Koby­la (zaho​rie​.sk).

Záhor­ská níži­na je roz­de­le­ná na dva cel­ky: Bor­skú níži­nu a Chvoj­nic­kú pahor­ka­ti­nu. Cen­trál­nu časť Bor­skej níži­ny tvo­ria via­te pies­ky seve­ro­vý­chod­ne od Lozor­na a Mala­ciek. Na seve­re s pies­ko­vých pre­sy­pov vystu­pu­je Lak­šár­ska pahor­ka­ti­na. Pozdĺž riek Mora­va a Myja­va sú rieč­ne nivy Myjav­ská a Dol­no­mo­rav­ská niva – štr­ko­pies­ko­vé náno­sy roz­ru­še­né mean­dro­va­ním riek. Medzi Cero­vou a Zoho­rom je prie­ko­po­vá pre­pad­li­na Pod­ma­lo­kar­pat­ská zní­že­ni­na, v kto­rej vznik­li roz­siah­lej­šie moča­ris­té úze­mia. Chvoj­níc­ka pahor­ka­ti­na má tri čas­ti: Ska­lic­ký hájik, Unín­sku a Senic­kú pahor­ka­ti­nu. Nachá­dza­jú sa tu hru­bé vrstvy spra­še a spra­šo­vých hlín. Záho­rie má aj kra­so­vé úze­mia v Malých Kar­pa­toch – Borin­ský a Pla­vec­ký kras. Myjav­ská pahor­ka­ti­na sa rozp­res­tie­ra medzi Malý­mi a Bie­ly­mi Kar­pat­mi (zaho​rie​.sk). Záhor­ská níži­na neop­lý­va veľ­kou hus­to­tou rieč­nej sie­te, navy­še pôvod­nú sieť výraz­ne menil člo­vek. Úze­mie je pomer­ne suchou oblas­ťou. Naj­väč­šie rie­ky sú Mora­va, Myja­va a Ruda­va. Avšak naj­mä v rieč­nych a via­tych pies­koch sú význam­né záso­by pod­zem­nej vody. Vysky­tu­je sa tu aj množ­stvo vod­ných nádr­ží, štr­ko­vísk a ryb­ní­kov (zaho​rie​.sk). Väč­ši­na jazier na Záho­rí vznik­la ťaž­bou štr­ku a pies­ku. Jas­ky­ne Dera­vá ska­la a Pohan­ská sú súčas­ťou Malo­kar­pat­ské­ho kra­su (lozor​no​.sk). Na ska­lách a zrú­ca­ni­nách hra­dov Malých a Bie­lych Kar­pát hniez­di dra­vé vtác­tvo, napr. sokol rároh (zaho​rie​.sk). Avšak sú tu aj nále­zis­ká ropy a zem­né­ho ply­nu pri Gbe­loch. Prie­my­sel­ne sa tu ťaži­lo od roku 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie pat­rí k sko­ro osíd­le­ným úze­miam Slo­ven­ska. K naj­star­ším osíd­le­ným loka­li­tám pat­rí jas­ky­ňa Dera­vá ska­la pri Pla­vec­kom Miku­lá­ši a pale­oli­tic­ká osa­da pri Sološ­ni­ci. Asi v 6. až 5. sto­ro­čí pred n. l. sem priš­li Ský­ti, po nich Kel­ti. Síd­lis­ká z mlad­šej doby želez­nej sa našli napr. na Myja­ve, na Deví­ne, v Šaš­tí­ne. Kel­ti budo­va­li dob­re opev­ne­né síd­lis­ká, ovlá­da­li hut­níc­tvo, výro­bu nástro­jov, zbra­ní, šper­kov (zaho​rie​.sk). Na vrchu Pohan­ská bolo vybu­do­va­né roz­siah­le oppi­dum (lozor​no​.sk). Kel­tov a Dákov vytla­či­li na pre­lo­me leto­poč­tov ger­mán­ski Mar­ko­ma­ni a Kvá­di. Ich rozt­rú­se­né kme­ne pre­nik­li aj na Záho­rie. Posled­ný ger­mán­sky kmeň na Záho­rí boli Lon­go­bar­di v prvej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia. V 5. a 6. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li Slo­va­nia, kto­rých ata­ko­va­li avar­ské kočov­né kme­ne. Z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy sú zná­me síd­lis­ká a hra­dis­ká v Pod­bran­či, v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, v Seni­ci, v Rohož­ní­ku, v Stu­pa­ve, v Zoho­re, vo Vyso­kej pri Mora­ve a na Deví­ne (zaho​rie​.sk). Po vzni­ku Uhor­ska sa Záho­rie sta­lo pohra­nič­ným pás­mom s Čes­kým krá­ľov­stvom a Rakús­kom. Na ochra­nu hra­níc boli povo­la­né kme­ne Siku­lovPlav­cov, po kto­rých sa tu zacho­va­li miest­ne náz­vy Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le a iné (lozor​no​.sk). Tatár­sky vpád v rokoch 12411242 spô­so­bil zánik dreveno-​hlinitých hra­dov a sta­va­li si kamen­né hra­dy. Od roku 1221 mala Vie­deň prá­vo skla­du. To zna­me­na­lo, že tu tovar muse­li vylo­žiť a ponúk­nuť domá­cim kup­com. Záro­veň boli núte­ní kupo­vať od vie­den­ských kup­cov dra­hý tovar pri­ve­ze­ný zo zápa­du. Vie­deň sa sna­ži­li kup­ci obísť. Kup­ci pre­bro­di­li Dunaj až v Ostri­ho­me a pokra­čo­va­li po Čes­kej ces­te do Trna­vy, cez Malé Kar­pa­ty do Jab­lo­ni­ce, Seni­ce, Holí­ča a odtiaľ do Brna, Pra­hy a veľ­ko­miest západ­nej Euró­py. Čes­kú ces­tu toto roz­hod­nu­tie pový­ši­lo na základ­nú európ­sku magis­trá­lu, oko­lo kto­rej sa v dru­hej polo­vi­ci 13. a v 14. sto­ro­čí zača­li for­mo­vať feudál­ne hrad­né pan­stvá (zaho​rie​.sk).

Po bit­ke pri Mohá­či v roku 1526 a po turec­kej výpra­ve v roku 1663 ubud­lo na Záho­rí slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo. Novým etni­kom sa sta­li chor­vát­ski kolo­nis­ti, kto­rí osíd­ľo­va­li kopa­ni­ce v oko­lí Myja­vy, Dúb­rav­ku, Lamač, Záhor­skú Bys­tri­cu. V roku 1528 pri­chá­dza­jú na západ­né Slo­ven­sko refor­mač­ní habá­ni. Ich stre­dis­kom sa sta­lo Sobo­tiš­te. Žili ako jed­na veľ­ká rodi­na, spo­loč­ne hos­po­dá­ri­li, nikto nesmel mať súkrom­ný maje­tok. Zaobe­ra­li sa naj­mä kera­mi­kou, hrn­čiar­stvom. V 18. a 19. sto­ro­čí sa Ska­li­ca pre­slá­vi­la jem­ným súk­nom. Bre­zo­vá pod Brad­lom sa sta­lo stre­dis­kom výro­by kože a plát­na. Myja­va, Vrbov­ce a Sobo­tiš­te pyt­li­kár­stvom. V Šaš­tí­ne vznik­la v roku 1736 kar­tún­ku, kto­rá bola do roku 1847, kedy zanik­la, naj­väč­šou a naj­zná­mej­šou manu­fak­tú­rou na Slo­ven­sku. Pat­ri­la k naj­väč­ším v Euró­pe, zamest­ná­va­la tak­mer 20 000 ľudí, svo­je pra­dia­ren­ské cen­trá mala v Dol­nom Rakús­ko, naj­mä vo Vied­ni. V Holí­či vznik­la manu­fak­tú­ra na majo­li­ku. Navy­še sa stal stre­dis­kom zuš­ľach­ťo­va­nia oviec. Ska­li­ca pat­ri­la v sedem­de­sia­tych rokoch 18. sto­ro­čia s 5 000 oby­va­teľ­mi medzi 10 naj­väč­ších miest Slo­ven­ska. V rokoch 184849 bola Myja­va jed­no z cen­tier národ­né­ho hnu­tia. Ziš­lo sa tu prvé národ­né zhro­maž­de­nie, kto­ré vyhlá­si­lo Slo­ven­skú národ­nú radu ako repre­zen­ta­tív­ny orgán (zaho​rie​.sk).

V lete sa tu kona­jú naj­väč­šie a naj­výz­nam­nej­šie stret­nu­tia vojen­ských his­to­ric­kých vozi­diel a klu­bov vojen­skej his­tó­rie na Slo­ven­sku s náz­vom Saha­ra a Slo­ven­ské pies­ky. Iné kul­túr­ne podu­ja­tia: Malac­ká hudob­ná jar, Malac­ké kul­túr­ne leto, diva­del­né podu­ja­tie Zej­de­me se na ham­bál­ku a Jabl­ko­vé hodo­va­nie v Malac­kách, Stu­pa­ve a Jab­lo­ňo­vom, Habán­sky hodo­vý jar­mok vo Veľ­kých Levá­roch, Det­ský medzi­ná­rod­ný folk­lór­ny fes­ti­val Mra­ve­nec v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Záh­rad­ná galé­ria Aloj­za Macha­ja v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Piv­ný fes­ti­val a Dni zelá v Stu­pa­ve, Dedin­ka reme­siel a ume­ní Abe­land pri Lozor­ne, Dni hroz­na a vína v Lozor­ne, Svia­tok Pomo­ra­via v Jab­lo­ňo­vom, Súťaž vo vare­ní gulá­ša v Rohož­ní­ku, folk­lór­ne podu­ja­tie Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic­ké podu­ja­tie Varí­me via­noč­nú kapust­ni­cu v Sološ­ni­ci, Dožin­ko­vá sláv­nosť v Pla­vec­kom Pet­ri, Trd­lo­fest, hudob­né podu­ja­tie Musi­ca sac­ra, vinoh­rad­níc­ky Deň otvo­re­ných búd v Ska­li­ci, Tere­zián­ske dni, Zámoc­ké piv­né sláv­nos­ti v Holí­či, Hrad­né sláv­nos­ti v Pod­bran­či, Letec­ký deň a Mar­tin­ské svet­lo­no­se­nie v Seni­ci, Pre­te­ky dra­čích lodí na Kunov­skej prieh­ra­de (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Tim­ko).


Záho­rie is a regi­on situ­ated bet­we­en the Czech Repub­lic to the north, Aus­tria to the west, the Small Car­pat­hians to the sout­he­ast, and the Danu­be River to the south. Záho­rie has a rich his­to­ry, wit­nes­sing the march of Roman legi­ons, the uni­fi­ca­ti­on of Sla­vic tri­bes into the Gre­at Mora­vian Empi­re, and the pre­sen­ce of Ger­man knights and Czech prin­ces. For cen­tu­ries, it has been a bor­der­land. With an area of app­ro­xi­ma­te­ly 2500 km², Záho­rie is home to near­ly 300,000 resi­dents (zaho​rie​.sk). The name Záho­rie has its roots in the 17th cen­tu­ry, deri­ved from the Latin term Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus,” which refer­red to the regi­on behind the Small Car­pat­hians, bey­ond the moun­tains. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Morav­ské pole na Slo­ven­sku, Slo­vak Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, and Morav­ský dol. Admi­ni­stra­ti­ve­ly, Záho­rie has never for­med a uni­fied enti­ty (zaho​rie​.sk). It inc­lu­des the dis­tricts of Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, par­tial­ly Myja­va, and Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. The majo­ri­ty of the ter­ri­to­ry is cha­rac­te­ri­zed by the Záho­rie Lowland (zaho​rie​.sk).

Human eco­no­mic acti­vi­ties led to the move­ment of sand, promp­ting affo­re­sta­ti­on of the loose sands in the Záho­rie Lowland during the 16th and 17th cen­tu­ries. Howe­ver, the natu­ral cha­rac­ter of the forests on win­dy sands was alte­red by the exten­si­ve plan­ting of pine tre­es (zaho​rie​.sk). Today, Záho­rie is kno­wn for its pine and ripa­rian forests and san­dy soil. Winds are fre­qu­ent in this regi­on (lozor​no​.sk). Ori­gi­nal­ly, the Záho­rie Lowland was a hea­vi­ly mars­hy area with swamps, lakes, and dead river bran­ches. Soft ripa­rian forests still exist on the flo­odp­lains of the Mora­va and Myja­va rivers. On hig­her ele­va­ti­ons, the­re are hard ripa­rian forests. The wet­land forests on per­ma­nen­tly water­log­ged peat soils, such as in the natu­re reser­ve Bez­dné near Pla­vec­ký Štvr­tok, are uni­que. From a bota­ni­cal per­spec­ti­ve, Devín­ska Koby­la is also remar­kab­le (zaho​rie​.sk).

The Záho­rie Lowland is divi­ded into two parts: the Bor­ská Lowland and the Chvoj­nic­ká Hills. The cen­tral part of the Bor­ská Lowland con­sists of wind­swept sands nort­he­ast of Lozor­no and Malac­ky. To the north, sand dunes rise in Lak­šár­ska Hills. Along the Mora­va and Myja­va rivers, the­re are the river basins of Myjav­ská and Dol­no­mo­rav­ská niva, gravel-​sand depo­sits dis­tur­bed by river mean­de­ring. Bet­we­en Cero­vá and Zohor, the­re is the Pod­ma­lo­kar­pat­ská Dep­res­si­on, whe­re exten­si­ve mars­hy are­as for­med. The Chvoj­nic­ká Hills have three parts: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska, and Senic­ká pahor­ka­ti­na. Thick lay­ers of loess and loess-​like soils are found here. Záho­rie also fea­tu­res karst are­as in the Small Car­pat­hians – Borin­ský and Pla­vec­ký kras. The Myjav­ská Hills extend bet­we­en the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). The Záho­rie Lowland does not have a den­se river network, and human acti­vi­ties have sig­ni­fi­can­tly alte­red the ori­gi­nal network. The regi­on is rela­ti­ve­ly dry, with major rivers being the Mora­va, Myja­va, and Ruda­va. Howe­ver, sig­ni­fi­cant groun­dwa­ter reser­ves are found, espe­cial­ly in the san­dy and loamy sands. Nume­rous water reser­vo­irs, gra­vel pits, and ponds are also pre­sent (zaho​rie​.sk). Most lakes in Záho­rie were for­med by gra­vel and sand mining. Caves such as Dera­vá ska­la and Pohan­ská are part of the Malé Kar­pa­ty karst (lozor​no​.sk). Birds of prey, inc­lu­ding the pereg­ri­ne fal­con, nest on the rocks and ruins of cast­les in the Small and Whi­te Car­pat­hians (zaho​rie​.sk). Addi­ti­onal­ly, oil and natu­ral gas depo­sits have been dis­co­ve­red near Gbe­ly, and indus­trial mining has been ongo­ing sin­ce 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie is one of the ear­liest sett­led are­as in Slo­va­kia. Among the oldest inha­bi­ted sites are the Dera­vá ska­la cave near Pla­vec­ký Miku­láš and a Pale­olit­hic sett­le­ment near Sološ­ni­ca. In the 6th to 5th cen­tu­ries BCE, the Scyt­hians arri­ved, fol­lo­wed by the Celts. Sett­le­ments from the later Iron Age have been found in pla­ces like Myja­va, Devín, and Šaš­tín. The Celts built well-​fortified sett­le­ments, excel­led in metal­lur­gy, and pro­du­ced tools, wea­pons, and jewel­ry (zaho​rie​.sk). The exten­si­ve oppi­dum on Pohan­ská hill was cons­truc­ted during this peri­od (lozor​no​.sk). The Ger­ma­nic Mar­ko­ma­ni and Quadi disp­la­ced the Celts and Dacians around the turn of the eras. The­ir scat­te­red tri­bes also rea­ched Záho­rie. The last Ger­ma­nic tri­be in Záho­rie were the Lom­bards in the first half of the 6th cen­tu­ry. In the 5th and 6th cen­tu­ries, Slavs arri­ved, facing attacks from Avar noma­dic tri­bes. From the time of the Gre­at Mora­vian Empi­re, sett­le­ments and forts are kno­wn in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Seni­ca, Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve, and Devín (zaho​rie​.sk). After the estab­lish­ment of Hun­ga­ry, Záho­rie beca­me a bor­der area with the King­dom of Bohe­mia and Aus­tria. To pro­tect the bor­ders, tri­bes like the Sikuls and Plavcs were sum­mo­ned, and local names like Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le, and others bear wit­ness to the­ir pre­sen­ce (lozor​no​.sk). The Tatar inva­si­on in 1241 and 1242 led to the des­truc­ti­on of wooden and eart­hen cast­les, promp­ting the cons­truc­ti­on of sto­ne cast­les. From 1221, Vien­na had the right to sto­re goods, mea­ning that mer­chants had to unlo­ad and offer the­ir goods to local mer­chants. Simul­ta­ne­ous­ly, they were for­ced to buy expen­si­ve goods brought from the west by Vien­ne­se mer­chants. Mer­chants sought to bypass Vien­na, cros­sing the Danu­be at Esz­ter­gom and con­ti­nu­ing along the Czech Road to Trna­va, over the Small Car­pat­hians to Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč, and from the­re to Brno, Pra­gue, and major cities in Wes­tern Euro­pe. This deci­si­on ele­va­ted the Czech Road to a fun­da­men­tal Euro­pe­an rou­te, around which feudal cast­le esta­tes began to form in the second half of the 13th and 14th cen­tu­ries (zaho​rie​.sk).

After the Batt­le of Mohács in 1526 and the Tur­kish cam­paign in 1663, the Slo­vak popu­la­ti­on in Záho­rie dec­re­a­sed. Cro­atian colo­nists beca­me the new eth­nic group sett­ling the hills around Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač, and Záhor­ská Bys­tri­ca. In 1528, Hut­te­ri­tes, a refor­mist Ana­bap­tist group kno­wn as Habans, arri­ved in wes­tern Slo­va­kia. Sobo­tiš­te beca­me the­ir cen­ter. They lived as one lar­ge fami­ly, col­lec­ti­ve­ly mana­ging the­ir affairs, and no one was allo­wed to have pri­va­te pro­per­ty. They were invol­ved main­ly in potte­ry and cera­mics. In the 18th and 19th cen­tu­ries, Ska­li­ca gai­ned reno­wn for its fine wool. Bre­zo­vá pod Brad­lom beca­me a cen­ter for leat­her and linen pro­duc­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce, and Sobo­tiš­te were kno­wn for the­ir bag making. In Šaš­tín, a card­bo­ard fac­to­ry was estab­lis­hed in 1736, which, until its demi­se in 1847, was the lar­gest and most famous manu­fac­to­ry in Slo­va­kia. It was one of the lar­gest in Euro­pe, emplo­y­ing almost 20,000 peop­le, with its spin­ning cen­ters in Lower Aus­tria, espe­cial­ly in Vien­na. A majo­li­ca manu­fac­to­ry was foun­ded in Holíč. More­over, it beca­me a cen­ter for she­ep bre­e­ding impro­ve­ment. In the 1770s, Ska­li­ca, with 5,000 inha­bi­tants, was among the ten lar­gest cities in Slo­va­kia. In 1848 – 49, Myja­va was one of the cen­ters of the nati­onal move­ment. The first nati­onal assem­bly was held here, dec­la­ring the Slo­vak Nati­onal Coun­cil as a repre­sen­ta­ti­ve body (zaho​rie​.sk).

In the sum­mer, the lar­gest and most sig­ni­fi­cant mee­tings of mili­ta­ry his­to­ri­cal vehic­les and clubs of mili­ta­ry his­to­ry in Slo­va­kia, named Saha­ra and Slo­vak Sands, take pla­ce here. Other cul­tu­ral events inc­lu­de the Malac­ky Music Spring, Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, the­at­ri­cal event Zej­de­me se na ham­bál­ku, and App­le Har­ves­ting in Malac­ky, Stu­pa­va, and Jab­lo­ňo­vo. Haban Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val and Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land near Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Záho­rie ist eine Regi­on zwis­chen der Tsche­chis­chen Repub­lik im Nor­den, Öster­re­ich im Wes­ten, den Kle­i­nen Kar­pa­ten im Südos­ten und der Donau im Süden. Záho­rie hat eine rei­che Ges­chich­te, es erleb­te den Marsch der römis­chen Legi­onen, die Vere­i­ni­gung der sla­wis­chen Stäm­me zum Gro­ßmäh­ris­chen Reich und die Anwe­sen­he­it deuts­cher Rit­ter und böh­mis­cher Fürs­ten. Seit Jahr­hun­der­ten ist es eine Grenz­re­gi­on. Mit einer Flä­che von etwa 2500 km² beher­bergt Záho­rie etwa 300.000 Ein­woh­ner (zaho​rie​.sk). Der Name Záho­rie hat sei­ne Wur­zeln im 17. Jahr­hun­dert und lei­tet sich von dem late­i­nis­chen Beg­riff Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus” ab, der sich auf die Regi­on hin­ter den Kle­i­nen Kar­pa­ten bez­og, hin­ter den Ber­gen. Ande­re his­to­ris­che Namen sind Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­wa­kis­ches Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na und Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tiv hat Záho­rie nie eine ein­he­it­li­che Ein­he­it gebil­det (zaho​rie​.sk). Es umfasst die Bez­ir­ke Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, tei­lwe­i­se Myja­va und Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Der Gro­ßte­il des Gebiets ist durch das Záhorie-​Tiefland gekenn­ze­ich­net (zaho​rie​.sk).

Die wirts­chaft­li­chen Akti­vi­tä­ten des Men­schen führ­ten zur Bewe­gung von Sand und veran­lass­ten die Auf­fors­tung der losen San­de im Záhorie-​Tiefland im 16. und 17. Jahr­hun­dert. Der natür­li­che Cha­rak­ter der Wäl­der auf win­di­gen San­den wur­de jedoch durch das umfan­gre­i­che Pflan­zen von Kie­fern verän­dert (zaho​rie​.sk). Heute ist Záho­rie für sei­ne Kiefern- und Auen­wäl­der sowie san­di­gen Böden bekannt. Win­de sind in die­ser Regi­on häu­fig (lozor​no​.sk). Urs­prün­glich war das Záhorie-​Tiefland ein stark sump­fi­ges Gebiet mit Sümp­fen, Seen und toten Flus­sar­men. Wei­che Auen­wäl­der exis­tie­ren noch auf den Übersch­wem­mung­se­be­nen der Flüs­se Mora­va und Myja­va. Auf höhe­ren Lagen gibt es har­te Auen­wäl­der. Die Feucht­wäl­der auf dau­er­haft was­ser­ge­sät­tig­ten Torf­böden, wie im Naturs­chutz­ge­biet Bez­dné bei Pla­vec­ký Štvr­tok, sind ein­zi­gar­tig. Bota­nisch bet­rach­tet ist auch die Devín­ska Koby­la bemer­ken­swert (zaho​rie​.sk).

Das Záhorie-​Tiefland ist in zwei Tei­le unter­te­ilt: das Borská-​Tiefland und die Chvoj­nic­ká Hügel. Der zen­tra­le Teil des Borská-​Tieflandes bes­teht aus den wind­ge­pe­itsch­ten San­den nor­döst­lich von Lozor­no und Malac­ky. Im Nor­den erhe­ben sich Sand­dünen in den Lakšárska-​Hügeln. Entlang der Flüs­se Mora­va und Myja­va ers­trec­ken sich die Fluss­bec­ken von Myjav­ská und Dol­no­mo­rav­ská niva, Kies-​Sand-​Ablagerungen, die durch das Mäan­drie­ren der Flüs­se ges­tört wur­den. Zwis­chen Cero­vá und Zohor gibt es die Pod­ma­lo­kar­pat­ská Sen­ke, wo sich aus­ge­dehn­te sump­fi­ge Gebie­te bil­de­ten. Die Chvoj­nic­ká Hügel haben drei Tei­le: Ska­lic­ký hájik, Unín­ska und Senic­ká pahor­ka­ti­na. Hier fin­den sich dic­ke Schich­ten von Löss und lös­sar­ti­gen Böden. Záho­rie bie­tet auch Karst­ge­bie­te in den Kle­i­nen Kar­pa­ten – Borin­ský und Pla­vec­ký kras. Die Myjav­ská Hügel ers­trec­ken sich zwis­chen den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Das Záhorie-​Tiefland hat kein dich­tes Fluss­netz, und men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten haben das urs­prün­gli­che Netzwerk erheb­lich verän­dert. Die Regi­on ist rela­tiv troc­ken, wobei die wich­tigs­ten Flüs­se die Mora­va, Myja­va und Ruda­va sind. In den san­di­gen und leh­mi­gen San­den gibt es jedoch bede­uten­de Grun­dwas­ser­vor­rä­te. Zahl­re­i­che Was­ser­re­ser­vo­irs, Kiesg­ru­ben und Tei­che sind eben­falls vor­han­den (zaho​rie​.sk). Die meis­ten Seen in Záho­rie ents­tan­den durch Kies- und San­dab­bau. Höh­len wie Dera­vá ska­la und Pohan­ská gehören zum Malé Karpaty-​Karst (lozor​no​.sk). Gre­if­vögel, darun­ter der Wan­der­fal­ke, nis­ten auf den Fel­sen und Ruinen der Bur­gen in den Kle­i­nen und Wei­ßen Kar­pa­ten (zaho​rie​.sk). Darüber hinaus wur­den Öl- und Erd­gas­vor­kom­men in der Nähe von Gbe­ly ent­dec­kt, und der indu­striel­le Berg­bau läuft seit 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie ist eine der frühes­ten besie­del­ten Regi­onen in der Slo­wa­kei. Zu den ältes­ten bewohn­ten Stät­ten gehören die Höh­le Dera­vá ska­la bei Pla­vec­ký Miku­láš und eine palä­o­lit­his­che Sied­lung bei Sološ­ni­ca. Im 6. bis 5. Jahr­hun­dert v. Chr. kamen die Skyt­hen, gefolgt von den Kel­ten. Sied­lun­gen aus der spä­te­ren Eisen­ze­it wur­den beis­piel­swe­i­se in Myja­va, Devín und Šaš­tín gefun­den. Die Kel­ten bau­ten gut befes­tig­te Sied­lun­gen, waren im Hüt­ten­we­sen tätig und stell­ten Werk­ze­uge, Waf­fen und Sch­muck her (zaho​rie​.sk). In die­ser Zeit wur­de das umfan­gre­i­che Oppi­dum auf dem Pohanská-​Hügel errich­tet (lozor​no​.sk). Die ger­ma­nis­chen Mar­ko­ma­ni und Quadi verd­räng­ten die Kel­ten und Daker rund um die Zei­ten­wen­de. Ihre zers­tre­uten Stäm­me erre­ich­ten auch Záho­rie. Der letz­te ger­ma­nis­che Stamm in Záho­rie waren die Lan­go­bar­den in der ers­ten Hälf­te des 6. Jahr­hun­derts. Im 5. und 6. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die Angrif­fen der Awa­ren aus­ge­setzt waren. Aus der Zeit des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches sind Sied­lun­gen und Bur­gen in Pod­branč, Pla­vec­ký Štvr­tok, Senica,

Rohož­ník, Stu­pa­va, Zohor, Vyšná pri Mora­ve und Devín bekannt (zaho​rie​.sk). Nach der Grün­dung Ungarns wur­de Záho­rie zu einer Grenz­re­gi­on zu Böh­men und Öster­re­ich. Zur Ver­te­i­di­gung der Gren­zen wur­den Stäm­me wie die Sikul und Plav­ci geru­fen, und loka­le Namen wie Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le und ande­re zeugen von ihrer Anwe­sen­he­it (lozor​no​.sk). Der Tata­re­ne­in­fall in den Jah­ren 1241 und 1242 führ­te zur Zers­törung von Holz- und Lehm­bur­gen, was den Bau von Ste­in­bur­gen för­der­te. Ab 1221 hat­te Wien das Recht, Waren zu lagern, was bede­ute­te, dass Händ­ler ihre Waren abla­den und den Ein­he­i­mis­chen anbie­ten muss­ten. Gle­i­ch­ze­i­tig waren sie gezwun­gen, teure Waren zu kau­fen, die aus dem Wes­ten von Wie­ner Händ­lern geb­racht wur­den. Die Händ­ler ver­such­ten, Wien zu umge­hen, indem sie die Donau bei Esz­ter­gom übe­rqu­er­ten und auf der tsche­chis­chen Stra­ße nach Trna­va, über die Kle­i­nen Kar­pa­ten nach Jab­lo­ni­ca, Seni­ca, Holíč und von dort nach Brünn, Prag und gro­ßen Städ­ten in Wes­te­uro­pa wei­ter­fuh­ren. Die­se Ents­che­i­dung erhob die tsche­chis­che Stra­ße zu einer grund­le­gen­den euro­pä­is­chen Rou­te, um die herum sich in der zwe­i­ten Hälf­te des 13. und 14. Jahr­hun­derts feuda­le Burg­herrs­chaf­ten zu bil­den began­nen (zaho​rie​.sk).

Nach der Sch­lacht bei Mohács im Jahr 1526 und der Tür­ken­kam­pag­ne im Jahr 1663 nahm die slo­wa­kis­che Bevöl­ke­rung in Záho­rie ab. Kro­atis­che Sied­ler wur­den die neue eth­nis­che Grup­pe, die sich in den Hügeln um Myja­va, Dúb­rav­ka, Lamač und Záhor­ská Bys­tri­ca nie­der­ließ. 1528 kamen Hut­te­ri­ten, eine refor­mis­tis­che Täu­fer­grup­pe, bekannt als Haba­ner, nach Wests­lo­wa­kei. Sobo­tiš­te wur­de ihr Zen­trum. Sie leb­ten wie eine gro­ße Fami­lie, bewirts­chaf­te­ten kol­lek­tiv ihre Ange­le­gen­he­i­ten, und nie­mand durf­te Pri­vat­be­sitz haben. Sie waren haupt­säch­lich mit Töp­fe­rei und Kera­mik bes­chäf­tigt. Im 18. und 19. Jahr­hun­dert erlang­te Ska­li­ca einen Ruf für sei­ne fei­ne Wol­le. Bre­zo­vá pod Brad­lom wur­de ein Zen­trum für Leder- und Lei­nen­pro­duk­ti­on. Myja­va, Vrbov­ce und Sobo­tiš­te waren für ihre Tas­chen­hers­tel­lung bekannt. In Šaš­tín wur­de 1736 eine Pap­pen­fab­rik geg­rün­det, die bis zu ihrem Ende 1847 die größte und bekann­tes­te Manu­fak­tur in der Slo­wa­kei war. Sie gehör­te zu den größten in Euro­pa, bes­chäf­tig­te fast 20.000 Men­schen und hat­te ihre Spinn­zen­tren in Nie­de­rös­ter­re­ich, beson­ders in Wien. In Holíč wur­de eine Majolika-​Manufaktur geg­rün­det. Außer­dem wur­de es ein Zen­trum für die Ver­bes­se­rung der Schaf­zucht. In den 1770er Jah­ren gehör­te Ska­li­ca mit 5.000 Ein­woh­nern zu den zehn größten Städ­ten der Slo­wa­kei. In den Jah­ren 1848 – 49 war Myja­va eines der Zen­tren der nati­ona­len Bewe­gung. Hier fand die ers­te nati­ona­le Ver­samm­lung statt, die den Slo­wa­kis­chen Nati­onal­rat als reprä­sen­ta­ti­ves Organ pro­kla­mier­te (zaho​rie​.sk).

Im Som­mer fin­den hier die größten und bede­utend­sten Tref­fen von mili­tär­his­to­ris­chen Fahr­ze­ugen und Vere­i­nen der Mili­tär­ges­chich­te in der Slo­wa­kei namens Saha­ra und Slo­wa­kis­che San­de statt. Ande­re kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen sind der Malac­ky Music Spring, das Malac­ky Cul­tu­ral Sum­mer, die The­a­ter­ve­rans­tal­tung Zej­de­me se na ham­bál­ku und die Apfe­lern­te in Malac­ky, Stu­pa­va und Jab­lo­ňo­vo. Haba­ner Fes­ti­val in Veľ­ké Levá­re, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Folk­lo­re Fes­ti­val Mra­ve­nec in Pla­vec­ký Štvr­tok, Gar­den Gal­le­ry Alojz Machaj in Pla­vec­ký Štvr­tok, Beer Fes­ti­val und Cab­ba­ge Cooking Days in Stu­pa­va, Vil­la­ge of Crafts and Arts Abe­land bei Lozor­no, Days of Gra­pes and Wine in Lozor­no, Pomo­ra­via Fes­ti­val in Jab­lo­ňo­vo, Gou­lash Cooking Com­pe­ti­ti­on in Rohož­ník, folk event Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic event Cooking Chris­tmas Sau­erk­raut in Sološ­ni­ca, Har­vest Fes­ti­val in Pla­vec­ký Petřich, Trd­lo­fest, musi­cal event Musi­ca Sac­ra, vine-​growing Open Barn Day in Ska­li­ca, Tere­zián­ske dni, Cast­le Beer Fes­ti­vi­ties in Holíč, Cast­le Celeb­ra­ti­ons in Pod­branč, Avia­ti­on Day and Mar­ti­n’s Lan­tern Para­de in Seni­ca, Dra­gon Boat Races on Kunov­ská Reser­vo­ir (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Timko).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Príroda, Skaly

Skaly

Hits: 4016

Ska­ly, kto­ré sú tvo­re­né geolo­gic­ký­mi pro­ces­mi, sú nie­len pôso­bi­vý­mi prí­rod­ný­mi úkaz­mi, ale čas­to aj sym­bo­lic­ky nabi­tý­mi loka­li­ta­mi. Ska­ly vzni­ka­jú dlho­do­bý­mi geolo­gic­ký­mi pro­ces­mi. Exis­tu­je mno­ho typov skál – hor­nín a mine­rá­lov. Sedi­men­tár­ne ska­ly sa tvo­ria usa­de­ním a stu­hnu­tím sedi­men­tov, ako sú pie­sok, íl a vápe­nec. Mag­ma­tic­ké ska­ly vzni­ka­jú z tuhnu­tia mag­my, naprí­klad gra­nit ale­bo bazalt. Meta­mor­fo­va­né ska­ly vzni­ka­jú trans­for­má­ci­ou exis­tu­jú­cich hor­nín pod vply­vom vyso­kých tla­kov ale­bo tep­lôt. Ska­ly majú v rôz­nych kul­tú­rach a his­tó­riách sym­bo­lic­ký význam. Môžu pred­sta­vo­vať odol­nosť, trva­losť ale­bo dokon­ca duchov­nú ener­giu. Mno­hé kul­tú­ry pri­pi­su­jú ska­lám mys­tic­ké vlast­nos­ti a pova­žu­jú ich za posvät­né mies­ta. V his­tó­rii sa ska­ly čas­to stá­va­li mies­ta­mi dôle­ži­tých uda­los­tí, ako sú obchod­né tra­sy, osa­dy ale­bo mies­ta bojov. Prí­rod­né skal­né for­má­cie sú čas­to ohro­mu­jú­ci­mi prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Arky a skal­né okná sú skal­né útva­ry, pri kto­rých je mate­riál ero­do­va­ný tak, že vzni­ka­jú oblú­ky ale­bo otvo­ry. Mono­li­ty sú obrov­ské samos­tat­né kamen­né blo­ky. Skal­né stĺpy sú ver­ti­kál­ne stĺpy tvo­re­né sedi­men­tár­ny­mi horninami.

Mno­hé ska­ly sú obľú­be­ný­mi mies­ta­mi na leze­nie, turis­ti­ku a pozo­ro­va­nie vtá­kov. Nie­kto­ré z naj­zná­mej­ších lokalít:

  • Skal­né Mes­to Pet­ra, Jor­dán­sko – his­to­ric­ké mes­to posta­ve­né v skalách,
  • Grand Cany­on, USA – obrov­ská kaňo­no­vá for­má­cia tvo­re­ná sedi­men­tár­ny­mi skalami,
  • Mete­óry, Gréc­ko – kláš­to­ry posta­ve­né na vyso­kých vápen­co­vých vežiach.

Rocks, for­med by geolo­gi­cal pro­ces­ses, are not only impres­si­ve natu­ral phe­no­me­na but often sym­bo­li­cal­ly char­ged sites. Rocks are cre­a­ted through long-​term geolo­gi­cal pro­ces­ses, and the­re are many types of rocks – rocks and mine­rals. Sedi­men­ta­ry rocks are for­med by the sett­ling and soli­di­fi­ca­ti­on of sedi­ments, such as sand, clay, and limes­to­ne. Mag­ma­tic rocks form from the soli­di­fi­ca­ti­on of mag­ma, such as gra­ni­te or basalt. Meta­morp­hic rocks are for­med by the trans­for­ma­ti­on of exis­ting rocks under the influ­en­ce of high pre­ssu­re or tem­pe­ra­tu­res. Rocks have sym­bo­lic sig­ni­fi­can­ce in vari­ous cul­tu­res and his­to­ries. They can repre­sent resi­lien­ce, dura­bi­li­ty, or even spi­ri­tu­al ener­gy. Many cul­tu­res att­ri­bu­te mys­ti­cal pro­per­ties to rocks and con­si­der them sac­red pla­ces. Throug­hout his­to­ry, rocks have often beco­me sites of impor­tant events, such as tra­de rou­tes, sett­le­ments, or batt­le loca­ti­ons. Natu­ral rock for­ma­ti­ons are often stun­ning natu­ral land­marks. Arches and rock win­do­ws are rock for­ma­ti­ons whe­re the mate­rial is ero­ded in such a way that arches or ope­nings are cre­a­ted. Mono­liths are mas­si­ve stan­da­lo­ne sto­ne blocks. Rock pil­lars are ver­ti­cal columns for­med by sedi­men­ta­ry rocks. 

Many rocks are popu­lar pla­ces for clim­bing, hiking, and bird wat­ching. Some of the most famous loca­ti­ons include:

  • Pet­ra, Jor­dan – a his­to­ri­cal city built in the rocks,
  • Grand Cany­on, USA – a mas­si­ve cany­on for­ma­ti­on for­med by sedi­men­ta­ry rocks,
  • Mete­ora, Gre­e­ce – monas­te­ries built on high limes­to­ne towers.

Use Facebook to Comment on this Post