GIS, Veda, Environmentalistika, Botanika

Josef Tračík – Koncepce zeleně města Ostravy

Hits: 32

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Príspevok Josefa Tračíka sa venoval problematike koncepcie zelene v meste Ostrava, evidencii, hodnoteniu, správe a strategickému plánovaniu zelene v mestskom aj prímestskom priestore. V podmienkach klimatickej zmeny, urbanizačného tlaku a rastúcich nárokov na kvalitu verejného priestoru sa stáva zeleň dôležitou súčasťou mestskej infraštruktúry, nositeľom ekologických funkcií a zároveň objektom systematického dátového manažmentu. Kľúčom k jej efektívnemu využívaniu je kvalitná evidencia, spracovanie v GIS-e, analýzy nad dostupnými dátami a viacodborová spolupráca pri rozhodovaní v meste. Prezentácia zároveň zdôraznila, že koncepcia zelene vznikala ako výsledok práce multiodborového tímu, externej pracovnej a rokovaní so zástupcami mesta, mestského úradu a mestských obvodov. Metodický rámec ukazoval, že plánovanie zelene je otázkou krajinárskeho návrhu aj koordinácie odborných pohľadov, dátového spracovania a komunikácie so správou mesta. Veľmi dôležitým východiskom prezentácie bolo chápanie Ostravy ako mesta, v ktorom mestská a prímestská tvoria približne vyrovnaný celok. Podľa prezentovaných údajov predstavuje mestská krajina 50 % a prímestská krajina takisto 50 % územia. Táto skutočnosť zásadne ovplyvňuje prístup ku koncepcii zelene, pretože mesto nemožno posudzovať iba cez vnútromestské a stromoradia, ale ako širší priestorový a ekologický systém, v ktorom sú urbanizované časti úzko previazané s okolitou krajinou.

Tracik202601

Významná časť prezentácie bola venovaná vstupným dátam. Tie tvorili jednak vlastné mapovanie, zamerané na kompozíciu, kvalitu vegetačných prvkov, kvalitu technických prvkov a rekreačný potenciál území, jednak analýzy nad dostupnými geodátami z rôznych zdrojov. Koncepcia nevychádzala iba zo všeobecných úvah, ale z pomerne rozsiahlej empirickej a dátovej základne. Tračíkov príspevok zároveň formuloval aj všeobecné zásady, ktoré majú určovať prístup k mestskej zeleni. V prezentácii boli pomenované atribúty: atraktívnosť, prepojenosť, odolnosť, dostupnosť a primeranosť. Tieto princípy naznačujú, že kvalita zelene je posudzovaná podľa jej schopnosti vytvárať funkčný systém, ktorý je dostupný obyvateľom, ekologicky stabilný, primerane rozložený a priestorovo previazaný.

Tracik202602

Na túto úroveň nadväzovali aj hlavné princípy návrhu. Prezentácia zdôraznila potrebu rozvíjať potenciál okolia riek, prepájať zelené priestranstvá a spájať obytné centrá s prímestskou krajinou. Riečne koridory tu vystupovali ako mimoriadne dôležité priestorové osi, ktoré majú ekologický, rekreačný aj kompozičný význam. Nejde teda len o ochranu jednotlivých zelených plôch, ale o budovanie súvislej zelenej infraštruktúry, ktorá prepája mesto s jeho širším krajinným zázemím. V rámci mestskej krajiny bola silno zdôraznená myšlienka, že zeleň má byť súčasťou všetkých verejných priestranstiev. Prezentácia tým smerovala k modernému urbanistickému prístupu, v ktorom je zeleň základnou súčasťou ulíc, námestí, parkov, vnútroblokov aj ďalších typov verejných priestorov. Takýto prístup posúva zeleň z roviny izolovaných vegetačných prvkov do roviny systematicky integrovanej zložky mestského prostredia.

Tracik202603

Dôležitou analytickou časťou prezentácie bolo vymedzenie zelených priestranstiev. Tie boli hodnotené z hľadiska vymedzenia, typu, významu a stability. Podľa prezentácie bolo v Ostrave vymedzených 284 zelených priestranstiev s celkovou rozlohou 1 139 ha, pričom na jedného obyvateľa pripadá 40 m² týchto plôch. Takéto údaje poskytujú základný obraz o rozsahu a priestorovom zastúpení zelene v meste, no prezentácia išla ďalej a dopĺňala ich o hodnotenie dostupnosti, intenzity využitia, potenciálnej návštevnosti aj kvality. Analýza dostupnosti ukázala, že 97 % obyvateľov Ostravy sa do 5 minút chôdze dostane do zeleného priestranstva alebo ku vstupu do prímestskej krajiny. Zároveň však boli identifikované aj deficitné miesta, teda územia s nedostatočným prístupom k zeleni. Táto časť prezentácie je dôležitá, pretože ukazuje, že hodnotenie zelene sa opiera aj o reálnu dostupnosť pre obyvateľov a o priestorové rozdiely v rámci mesta. Ďalšou vrstvou analýzy bola intenzita využitia. Prezentácia uvádzala, že polovica obyvateľov mesta má v pešej dostupnosti do 5 minút 52 najintenzívnejšie využívaných zelených priestranstiev. Na to nadväzovala aj analýza potenciálnej návštevnosti, podľa ktorej sa v okolí 78 zelených priestranstiev pohybuje polovica potenciálnych návštevníkov. Tieto analýzy sú významné najmä preto, že umožňujú rozlišovať medzi plochami, ktoré sú len formálne prítomné v území, a tými, ktoré skutočne zohrávajú dôležitú úlohu v každodennom živote obyvateľov.

Tracik202604

Prezentácia sa venovala aj hodnoteniu kvality zelených priestranstiev. Z hodnotených lokalít bolo 54 vyhovujúcich, 161 vyhovujúcich s výhradami a 40 nevyhovujúcich. Takéto rozdelenie ukazuje, že mesto nehodnotí len rozsah zelene, ale aj jej stav, funkčnosť a kvalitatívne parametre. Práve toto je dôležité pre plánovanie zásahov, keďže nestačí vedieť, kde sa zeleň nachádza, ale aj v akom je stave a akú úlohu môže plniť v budúcnosti. Zaujímavým výstupom prezentácie boli aj takzvané karty zelených priestranstiev, ktoré slúžia ako systematizovaný nástroj pre evidenciu, hodnotenie a návrh opatrení pre jednotlivé lokality. To naznačuje posun od všeobecnej koncepcie k praktickým pracovným nástrojom, ktoré môžu byť využívané pri správe mesta a pri rozhodovaní o konkrétnych zásahoch.

Tracik202605

Druhou veľkou tematickou líniou prezentácie bola prímestská krajina. Aj tá bola hodnotená systematicky. Podľa prezentácie bolo vymedzených 77 krajinných lokalít s celkovou rozlohou 10675 ha, pričom na jedného obyvateľa pripadá 377 m² prímestskej krajiny. Krajinné lokality boli posudzované z hľadiska vymedzenia, charakteru, využitia a stability. Tým sa znovu potvrdzuje, že koncepcia pracuje s mestom a jeho okolím ako s jedným prepojeným systémom, a nie ako s oddelenými kategóriami priestoru. Osobitná pozornosť bola venovaná rozhraniu medzi mestskou a prímestskou krajinou. Práve tieto prechodové zóny sú často priestorom konfliktu aj rozvojového potenciálu. Prezentácia upozornila aj na problematiku rozrastania mesta do prímestskej krajiny a na potenciálne zastaviteľné územia. Dôležitým princípom je pritom zachovanie ekologických väzieb a vyváženie medzi rozvojom mesta a kvalitou prostredia. Nejde pritom len o identifikáciu potenciálne zastaviteľných plôch, ale o premyslené usmerňovanie rastu tak, aby nedochádzalo k narušeniu funkčnosti zelenej infraštruktúry.

Tracik202606

S tým súvisí aj téma vstupov do prímestskej krajiny, ktoré boli v prezentácii osobitne vyhodnocované. Tieto vstupy majú význam nielen z hľadiska rekreačnej dostupnosti, ale aj ako miesta fyzického a symbolického prepojenia mesta s jeho krajinným zázemím. Ak má byť prímestská krajina skutočne súčasťou každodenného života obyvateľov, musí byť dobre prístupná, čitateľná a kvalitne napojená na urbanizované územie. Aj v prípade prímestskej krajiny bolo realizované hodnotenie kvality. Z 77 lokalít bolo 21 vyhovujúcich, 37 vyhovujúcich s výhradami a 19 nevyhovujúcich. Tento výsledok ukazuje, že aj mimo kompaktného mesta existujú rozdiely v kvalite a využiteľnosti krajinných lokalít, a že aj tu je potrebné systematické plánovanie a cielené zásahy.

Celkovo Tračíkov príspevok ukazoval zeleň ako komplexný priestorový systém, ktorý zahŕňa mestské verejné priestory, riečne koridory, krajinné lokality aj prechody medzi mestom a jeho okolím. Nešlo len o evidenciu stromov alebo o pasportizáciu vegetácie, ale o širší koncepčný rámec, v ktorom sa spájajú GIS analýzy, terénne mapovanie, kvalitatívne hodnotenie a strategické urbanistické uvažovanie. V tomto zmysle predstavuje koncepcia zelene mesta Ostravy príklad systematického prístupu, ktorý prepája ekologické, rekreačné, priestorové a plánovacie funkcie zelene do jedného uceleného modelu.


 

 

 

GIS, Veda, Dopravné inžinierstvo

Jaroslav Burian – Využití dát ze senzorických sítí pro potřeby plánovaní města Olomouce

Hits: 469

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Príspevok Jaroslava Buriana bol zameraný na praktické využitie dát zo senzorických sietí pre potreby plánovania mesta Olomouc. Ťažiskom prezentácie bol konkrétny príklad budovania dátovej a analytickej infraštruktúry mesta, ktorá prepája senzorické merania, otvorené dáta, IoT technológie a koncept digitálneho dvojčaťa. Ide o systematicky budovanú súčasť širšieho mestského dátového ekosystému. Prezentácia bola zasadená do medzinárodného projektu EnCLOD (Enhancing Governance Capacities of Local Authorities Using Open Data), realizovaného v rámci programu Interreg Central Europe v rokoch 2024 až 2026. Projekt združuje desať partnerov z Talianska, Slovenska, Slovinska, Českej republiky a Maďarska. Súčasťou projektu je päť pilotných riešení a nástrojov pre a regióny, konkrétne pre Vicenzu, Olomouc, Debrecín, Žilinu a Novú Goricu. Českú časť projektu zastupujú CityOne, CITIQ, Univerzita Palackého v Olomouci a Magistrát mesta Olomouc. Cieľom je pripraviť akčné plány pre efektívne využitie otvorených dát a IoT v územnom riadení a plánovaní mesta a regiónu.

Burian202601

V prípade Olomouca je jednou z hlavných úloh projektu zriadenie senzorickej siete a vytvorenie nástroja zameraného na mestské tepelné ostrovy v spojení s dopravou a parkovaním. Projekt zahŕňa zber dát, workshopy, školenia a hackathon. Senzorická infraštruktúra v Olomouci pozostáva z 10 meteostaníc, 10 teplotných senzorov a 38 dopravných senzorov. Dopravné dáta sa zbierajú od septembra 2024, zatiaľ čo merania teploty od júna 2025. Zreteľne sa tu ukazuje snaha prepájať klimatické a mobilitné procesy v mestskom prostredí a analyzovať ich vo vzájomných súvislostiach. Senzorická infraštruktúra bola navyše predstavená ako expertne navrhnutá celomestská IoT sieť, čo ešte viac posilňuje jej význam ako systémového riešenia pre celé mesto.

Burian202602

Významným metodickým prvkom projektu je rozdelenie mesta do mikrozón. Prezentácia uvádza 60 zón, ktoré sú navrhnuté v súlade so štatistickými jednotkami, napríklad so sčítaním ľudu. Mikrozóny tvoria základ logiky návrhu senzoriky, umožňujú aplikáciu ďalších dátových vrstiev a vytvárajú rámec pre porovnávanie jednotlivých častí mesta medzi sebou. Takýto prístup je dôležitý preto, že posúva interpretáciu od jednotlivých bodových meraní k priestorovo porovnateľným urbanistickým celkom. Na mikrozóny je následne naviazané rozsiahle dátové zázemie pre dashboard a analytické spracovanie. V prezentácii sa uvádza identifikácia viac než 150 otvorených dátových sád. Medzi nimi sa nachádzajú napríklad družicové dáta Sentinel, OpenStreetMap, DTM inžinierskych sietí a POI vrstvy zahŕňajúce školy, škôlky, obchody, reštaurácie a ďalšie body záujmu. To ukazuje, že senzorické dáta sú interpretované v kombinácii s ďalšími tematickými vrstvami, ktoré umožňujú hlbšie pochopiť fungovanie mesta.

Burian202603

Analytický rámec projektu sa opiera o fyzikálne a dopravné merania, populačné a funkčné charakteristiky mesta. Jedným z príkladov je porovnanie denného a nočného stavu obyvateľstva. Takéto porovnanie umožňuje sledovať, ako sa mení priestorové rozloženie populácie v čase a ako sa tieto zmeny môžu odrážať v zaťažení infraštruktúry, v dopravných vzorcoch aj v nárokoch na služby a mestský priestor. Súčasťou prezentácie bol aj konkrétny dashboard prepájajúci mikrozóny s ďalšími tematickými ukazovateľmi. Zo snímok je zrejmé, že dashboard obsahuje základnú identifikáciu mikrozóny, populačné údaje, ukazovatele technickej infraštruktúry, dopravy, zelene a životného prostredia, občianskej vybavenosti, ekonomických subjektov, bytového fondu a klimatických charakteristík mestského prostredia. Viditeľné boli aj konkrétne agregované indikátory, napríklad počet obyvateľov, veková štruktúra, parkovacia kapacita, počet sledovaných ukazovateľov a priemerná . Senzorické dáta sú teda včlenené do širšieho mestského analytického modelu.

Burian202606

Dôležitou časťou prezentácie bola oblasť parkovania a dopravy. Burian ukázal nočný prieskum kapacity a vyťaženosti parkovania vo viacerých lokalitách, pričom sa porovnávali kapacity, počty elektromobilov, dodávok, osobných automobilov, nelegálne zaparkovaných vozidiel a celkový počet vozidiel. Práve táto časť prezentácie ukazuje silnú aplikačnú rovinu projektu: dáta neslúžia len na opis prostredia, ale aj na hodnotenie reálneho využitia parkovacích kapacít a identifikáciu problémových miest. Na úrovni konkrétnych lokalít boli predstavené aj detailné časové analýzy. Prezentácia obsahovala ukážky vo forme denných aj mesačných rezov. Z týchto výstupov bolo zrejmé, že systém dokáže sledovať obsadenosť, intenzitu využívania a časové rytmy mestských priestorov vo veľmi podrobnom rozlíšení. Takéto analýzy majú význam nielen pre dopravné plánovanie, ale aj pre riadenie verejného priestoru a lepšie pochopenie každodenného fungovania mesta.

Burian202604

Environmentálna časť projektu je postavená na presne definovanom súbore meraných meteorologických atribútov. Prezentácia uvádza atmosférický tlak, relatívnu vlhkosť vzduchu, smer vetra, rýchlosť vetra, teplotu vzduchu vo výške 200 cm, teplotu vzduchu vo výške 80 cm, teplotu povrchu na úrovni 0 cm, ako aj teplotu pod povrchom v hĺbkach – 6 cm a – 30 cm. Je zrejmé, že takto navrhnuté meranie má slúžiť na detailnejšie pochopenie mikroklimatických podmienok a tepelných ostrovov v mestskom prostredí. Prezentácia naznačila existenciu konkrétneho environmentálneho dashboardu zameraného na tepelné ostrovy. To je podstatné pre mestské plánovanie, pretože nestačí údaje len zhromažďovať, ale je potrebné ich vedieť premeniť na zrozumiteľné podklady pre rozhodovanie.

Burian202605

Dôležitým rozmerom projektu je aj jeho otvorenosť smerom k ďalšiemu rozvoju a zapojeniu komunity. V prezentácii sa objavuje olomoucký hackathon. Podujatie bolo doplnené o odborné , koučing skúsených mentorov a ďalší sprievodný program, čo pomáha vytvoriť platformu, ktorá môže stimulovať inovácie a nové spôsoby využitia senzorických dát. Prezentácia navyše ukázala, že hackathon priniesol aj konkrétne výsledky. Medzi ocenenými riešeniami sa objavili projekty zamerané na stres vozoviek, amortizáciu komunikácií či AI sumarizáciu počasia. Osobitne bola vyzdvihnutá aj kategória zameraná na najlepšie využitie senzorických dát. Projekt vytvára infraštruktúru a analytické podklady, podnecuje vznik nových aplikácií a inovatívnych interpretácií dát. Záver prezentácie smeroval k vízii ďalšieho rozvoja. Medzi hlavné smery patrí prepájanie dát s ďalšími sieťami, pokračovanie v budovaní digitálneho dvojčaťa mesta Olomouc, využívanie dát a aplikácií verejnou správou na podporu rozhodovania, sprístupňovaniu výstupov širokej verejnosti, publikovaniu otvorených dát a organizovaniu ďalších hackathonov. Príspevok ukazoval senzorické siete nielen ako technické riešenie, ale aj ako základ širšieho dátovo riadeného mestského manažmentu.


Jaroslav Burian’s contribution focused on the practical use of data from sensor networks for urban planning in Olomouc. The presentation centred on a concrete example of building the city’s data and analytical infrastructure, integrating sensor measurements, open data, IoT technologies and the concept of a digital twin. This infrastructure represents a systematically developed component of a broader urban data ecosystem. The presentation was set within the international EnCLOD project (Enhancing Governance Capacities of Local Authorities Using Open Data), implemented under the Interreg Central Europe programme between 2024 and 2026. The project brings together ten partners from Italy, Slovakia, Slovenia, the Czech Republic and Hungary. It includes five pilot solutions and tools for cities and regions, specifically for Vicenza, Olomouc, Debrecen, Žilina and Nova Gorica. The Czech part of the project is represented by CityOne, CITIQ, Palacký University Olomouc and the Municipality of Olomouc. The objective is to prepare action plans for the effective use of open data and IoT in territorial management and urban and regional planning.

In the case of Olomouc, one of the project’s main tasks is to establish a sensor network and develop a tool focused on urban heat islands in relation to transport and parking. The project includes data collection, workshops, training sessions and a hackathon. The sensor infrastructure in Olomouc consists of 10 weather stations, 10 temperature sensors and 38 traffic sensors. Traffic data have been collected since September 2024, while temperature measurements have been recorded since June 2025. This clearly demonstrates an effort to interconnect climate and mobility processes in the urban environment and analyse their mutual relationships. The sensor infrastructure was also presented as an expertly designed, citywide IoT network, further reinforcing its importance as a systemic solution for the entire city.

An important methodological element of the project is the division of the city into microzones. The presentation refers to 60 zones designed in accordance with statistical units, for example those used for population censuses. The microzones form the basis of the sensor deployment logic, enable the integration of additional data layers and provide a framework for comparing different parts of the city. This approach is important because it shifts interpretation from individual point measurements towards spatially comparable urban units. The microzones are subsequently linked to an extensive data base for dashboard visualisation and analytical processing. The presentation mentions the identification of more than 150 open datasets. These include, for example, Sentinel satellite data, OpenStreetMap, a DTM of utility networks and POI layers covering schools, kindergartens, shops, restaurants and other points of interest. This demonstrates that sensor data are interpreted in combination with other thematic layers, enabling a deeper understanding of how the city functions.

The project’s analytical framework is based on physical and transport measurements, together with population and functional characteristics of the city. One example is the comparison of daytime and night-time population distributions. Such comparisons make it possible to monitor how the spatial distribution of the population changes over time and how these changes may be reflected in infrastructure loads, mobility patterns, demand for services and the use of urban space. The presentation also included a specific dashboard linking microzones with additional thematic indicators. The slides showed that the dashboard contains basic microzone identification, population data, indicators relating to technical infrastructure, transport, greenery and the environment, public amenities, economic entities, housing stock and climatic characteristics of the urban environment. Specific aggregated indicators were also visible, including population counts, age structures, parking capacities, numbers of monitored indicators and average temperatures. Sensor data are therefore incorporated into a broader urban analytical model.

An important part of the presentation addressed parking and transport. Burian presented a night-time survey of parking capacities and occupancy across several locations, comparing capacities, numbers of electric vehicles, vans, passenger cars, illegally parked vehicles and total vehicle counts. This part of the presentation clearly illustrates the project’s strong practical dimension: the data are used not only to describe the urban environment but also to assess the actual use of parking capacities and identify problematic locations. Detailed temporal analyses were also presented for individual locations. The presentation included examples in the form of both daily and monthly time slices. These outputs demonstrated that the system can monitor occupancy, intensity of use and temporal rhythms of urban spaces at a very detailed level. Such analyses are valuable not only for transport planning, but also for the management of public spaces and for gaining a better understanding of the city’s everyday functioning.

The environmental component of the project is based on a precisely defined set of measured meteorological attributes. The presentation lists atmospheric pressure, relative air humidity, wind direction, wind speed, air temperature at a height of 200 cm, air temperature at 80 cm, surface temperature at 0 cm, as well as subsurface temperatures at depths of 6 cm and 30 cm below the surface. It is clear that measurements designed in this way are intended to provide a more detailed understanding of microclimatic conditions and urban heat islands in the urban environment. The presentation also indicated the existence of a dedicated environmental dashboard focused on heat islands. This is important for urban planning because simply collecting data is not sufficient; the data must also be transformed into comprehensible information that can support decision-making.

Another important dimension of the project is its openness to further development and community engagement. The presentation highlighted the Olomouc hackathon. The event was complemented by expert lectures, coaching by experienced mentors and an accompanying programme, helping to create a platform capable of stimulating innovation and new ways of using sensor data. The presentation also demonstrated that the hackathon produced concrete results. Award-winning solutions included projects focusing on road stress, road infrastructure depreciation and AI-based weather summarisation. A category dedicated to the best use of sensor data was also specifically highlighted. The project therefore provides both infrastructure and analytical resources while encouraging the creation of new applications and innovative interpretations of data.

The conclusion of the presentation outlined a vision for further development. The main directions include integrating data with additional networks, continuing the development of the city of Olomouc’s digital twin, using data and applications within public administration to support decision-making, making outputs accessible to the general public, publishing open data and organising further hackathons. The contribution presented sensor networks not merely as a technical solution, but as a foundation for broader data-driven urban management.

GIS, Veda, Klimatológia

Marcel Vasiľák – Klimatické simulácie snehovej pokrývky v horských oblastiach s využitím nástrojov GIS4WRF

Hits: 467

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Klimatický systém je výsledkom komplexných interakcií medzi atmosférou, zemským povrchom a energetickou bilanciou planéty. V tomto kontexte zohrávajú geoinformačné technológie zásadnú úlohu, keďže umožňujú tieto procesy nielen analyzovať, ale aj modelovať a predikovať ich vývoj v priestore a čase. Téma modelovania snehovej pokrývky v horských oblastiach reflektuje aktuálnu potrebu detailného poznania kryosférických procesov v kontexte klimatickej zmeny, keďže snehová pokrývka zohráva zásadnú úlohu v hydrologickom cykle, energetickej bilancii krajiny aj v ekosystémových procesoch. Modelovanie vychádza z prepojenia numerických meteorologických modelov (WRF – Weather Research and Forecasting) s GIS prostredím. Tento prístup umožňuje transformovať výstupy klimatických simulácií do priestorovo explicitnej formy, ktorá je využiteľná pre ďalšie analýzy a rozhodovacie procesy. Kľúčovým aspektom je pritom schopnosť pracovať s vysokým priestorovým rozlíšením, ktoré je nevyhnutné najmä v členitom horskom teréne. V prezentovanom výskume predstavujú primárne záujmové územie Vysoké a Belianske , teda prostredie, v ktorom sa vplyv reliéfu na rozloženie snehovej pokrývky prejavuje mimoriadne výrazne.

Vasilak202604

Ako ukazuje metodika prezentovaná v príspevku, vstupné dáta zahŕňajú predovšetkým meteorologické premenné, ktoré sú následne spracované v modeli WRF. Dôležitou súčasťou postupu je pritom konfigurácia modelu, nastavenie výpočtových domén, preprocessing vstupných dát, samotný výpočet aj následný postprocessing a výber vhodných premenných. Výsledkom sú detailné simulácie priemernej výšky snehovej pokrývky, počtu dní so snehovou pokrývkou a ich priestorovej variability. Dôležitým krokom je následná integrácia týchto dát do GIS prostredia, kde dochádza k ich priestorovej analýze a vizualizácii. Súčasťou postupu je aj priestorové spracovanie modelových výstupov v GIS prostredí. Dôležitou súčasťou metodiky je aj validácia modelovaných výstupov voči dostupným meraniam, keďže výsledná kvalita simulácií závisí nielen od priestorového rozlíšenia, ale aj od kvality iniciálnych dát a nastavenia fyzikálnych schém modelu. Pre dosiahnutie detailnejšieho priestorového obrazu sa uplatňuje dynamický downscaling, štatistický downscaling aj interpolačné postupy. Pri štatistickom downscalingu nejde nevyhnutne o spracovanie výstupov modelu WRF, ale aj o štatistickú transformáciu dát z globálnych či regionálnych modelov alebo z reanalýz, napríklad ERA5, do jemnejšieho rozlíšenia. Presnosť takéhoto prístupu je podmienená kvalitou transformácie aj dostupnosťou lokálnych meraní z pozemných staníc.

Vasilak202601

Výsledky simulácií a ich klimageografická interpretácia poukazujú na výraznú priestorovú heterogenitu snehovej pokrývky v horských oblastiach, kde aj menšie rozdiely v reliéfe a polohe vedú k významným odlišnostiam v jej vývoji. Priemerná výška snehovej pokrývky dosahuje maximum približne v pásme 1650 až 2150 m n. m., pričom vo vyšších polohách následne klesá. Toto priestorové rozloženie je podmienené viacerými vzájomne pôsobiacimi činiteľmi, najmä vetrom vrátane veternej erózie, bázou orografickej oblačnosti, orientáciou voči prevládajúcemu prúdeniu vzduchu, expozíciou voči slnečnému žiareniu a vegetáciou. Práve kombinácia týchto faktorov vysvetľuje, prečo sa snehová pokrývka výrazne líši aj na relatívne malej ploche a prečo jej vývoj nemožno vysvetliť len nadmorskou výškou. Prejavy klimatickej zmeny sa pritom neukazujú len v zmenách priemernej výšky snehovej pokrývky, ale aj v zmenách priemerného počtu dní so snehovou pokrývkou. Z hydrologického hľadiska má tento vývoj zásadné dôsledky. Snehová pokrývka funguje ako prirodzený zásobník , ktorý postupne uvoľňuje vodu počas jarného topenia. Zmeny v jej výške a časovom trvaní sa preto premietajú aj do hydrologického režimu oblasti.

Vasilak202602

Z metodického pohľadu predstavuje kombinácia WRF modelovania a GIS analýz významný nástroj pre pokročilé klimatické štúdie. Umožňuje nielen spätnú analýzu (hindcasting), ale aj scenárové modelovanie budúceho vývoja. Prezentácia zároveň ukazuje, že model WRF nachádza uplatnenie aj pri výskume extrémnych zrážok, mimoriadnych snehových udalostí či prognóz otepľovania v rôznych častiach sveta, čím sa potvrdzuje jeho široká využiteľnosť v klimatologickom výskume. Takéto výstupy sú kľúčové pre plánovanie v oblastiach ako vodné hospodárstvo, lesníctvo, energetika či cestovný ruch. Zároveň sa potvrdzuje, že pre pochopenie klimatických procesov je nevyhnutné prepájať rôzne mierky – od globálnych modelov až po lokálne podmienky. Práve GIS technológie umožňujú tento prechod medzi mierkami realizovať a poskytujú platformu na integráciu dát z rôznych zdrojov.

Vasilak202603

Zaujímavým doplnkom prezentácie bola popularizačná ukážka možného vývoja výšky snehovej pokrývky v roku 2050, založená na extrapolácii časového radu minulých údajov. Nešlo teda o výsledok fyzikálneho modelovania, ani o samostatný výstup umelej inteligencie, ale o ilustračné predĺženie existujúceho trendu do budúcnosti. Vedecky preto treba tento moment chápať skôr ako orientačnú demonštráciu než ako plnohodnotnú prognózu. V širšom kontexte klimatického bloku konferencie tento príspevok dopĺňa poznatky o radiačných faktoroch a kontinentalite podnebia. Spoločne ukazujú, že klimatické procesy sú výsledkom komplexnej interakcie energie, atmosféry a zemského povrchu, pričom ich prejavy majú výrazne diferencovaný priestorový charakter. V konečnom dôsledku ide o posun od opisného poznania klimatických javov k ich detailnejšiemu modelovaniu, priestorovej interpretácii a hlbšiemu pochopeniu ich dôsledkov. Práve takéto prístupy budú dôležité aj pri adaptácii na klimatickú zmenu v horských regiónoch, kde sa významne prejavuje najmä teploty vzduchu, zmeny snehovej pokrývky a hydrologického režimu, zatiaľ čo iné prejavy môžu byť v porovnaní s urbánnym prostredím menej výrazné.


The climate system is the result of complex interactions between the atmosphere, the Earth’s surface and the planet’s energy balance. In this context, geoinformation technologies play a crucial role, as they make it possible not only to analyse these processes but also to model them and predict their development across space and time. The modelling of snow cover in mountain regions reflects the current need for a detailed understanding of cryospheric processes in the context of climate change, since snow cover plays a fundamental role in the hydrological cycle, the energy balance of the landscape and ecosystem processes. The modelling is based on the integration of numerical meteorological models, particularly WRF – the Weather Research and Forecasting model – with a GIS environment. This approach makes it possible to transform the outputs of climate simulations into a spatially explicit form that can be used for further analyses and decision-making processes. A key aspect is the ability to work at a high spatial resolution, which is essential particularly in rugged mountain terrain. In the research presented, the High Tatras and the Belianske Tatras constitute the primary area of interest—an environment in which the influence of topography on the distribution of snow cover is especially pronounced.

As demonstrated by the methodology presented in the contribution, the input data primarily include meteorological variables that are subsequently processed using the WRF model. An important part of the procedure involves configuring the model, defining the computational domains, preprocessing the input data, performing the calculation itself, and subsequently post-processing the results and selecting appropriate variables. The outputs consist of detailed simulations of mean snow depth, the number of days with snow cover and their spatial variability. An important subsequent step is the integration of these data into a GIS environment, where they are subjected to spatial analysis and visualisation. The procedure also includes the spatial processing of model outputs in GIS. Another essential component of the methodology is the validation of the modelled outputs against available measurements, since the resulting quality of the simulations depends not only on spatial resolution but also on the quality of the initial data and the configuration of the model’s physical parameterisation schemes.

Dynamical downscaling, statistical downscaling and interpolation methods are applied to obtain a more detailed spatial representation. Statistical downscaling does not necessarily involve processing WRF model outputs alone. It may also involve the statistical transformation of data from global or regional models, or from reanalyses such as ERA5, into a finer spatial resolution. The accuracy of this approach depends on both the quality of the transformation and the availability of local measurements from ground-based stations. The simulation results and their climatogeographical interpretation indicate pronounced spatial heterogeneity in snow cover across mountain regions, where even relatively small differences in topography and location result in significant differences in its development. Mean snow depth reaches its maximum approximately within the elevation zone of 1,650 to 2,150 metres above sea level, after which it decreases at higher elevations.

This spatial distribution is determined by several interacting factors, particularly wind, including wind erosion and snow redistribution, the base of orographic cloud cover, orientation in relation to the prevailing airflow, exposure to solar radiation and vegetation. It is precisely the combination of these factors that explains why snow cover may vary considerably even across a relatively small area and why its development cannot be explained solely by elevation. The effects of climate change are reflected not only in changes in mean snow depth but also in changes in the average number of days with snow cover. From a hydrological perspective, these developments have fundamental consequences. Snow cover functions as a natural water reservoir that gradually releases water during the spring snowmelt. Changes in its depth and duration are therefore also reflected in the hydrological regime of the region.

From a methodological perspective, the combination of WRF modelling and GIS analyses represents an important tool for advanced climate studies. It enables not only retrospective analysis, or hindcasting, but also scenario-based modelling of future development. The presentation also demonstrates that the WRF model is applied in research into extreme precipitation, exceptional snowfall events and projections of warming in different parts of the world, confirming its broad applicability in climatological research. Such outputs are essential for planning in sectors such as water management, forestry, energy and tourism. They also confirm that understanding climate processes requires the interconnection of different scales, ranging from global models to local conditions. GIS technologies make it possible to bridge these scales and provide a platform for integrating data from a variety of sources. An interesting addition to the presentation was a popular-science demonstration of the possible development of snow depth by 2050, based on the extrapolation of a time series of historical data. It was therefore neither the result of physical modelling nor a standalone output generated by artificial intelligence, but rather an illustrative extension of an existing trend into the future. From a scientific perspective, this element should consequently be understood as an indicative demonstration rather than a comprehensive forecast.

Within the broader context of the conference’s climate session, this contribution complements findings concerning radiative factors and climate continentality. Together, they demonstrate that climate processes result from complex interactions among energy, the atmosphere and the Earth’s surface, while their manifestations have a strongly differentiated spatial character. Ultimately, this represents a shift from the descriptive understanding of climate phenomena towards their more detailed modelling, spatial interpretation and a deeper understanding of their consequences. Such approaches will also be important for climate change adaptation in mountain regions, where the most significant manifestations include rising air temperatures, changes in snow cover and alterations in the hydrological regime, while other impacts may be less pronounced than in urban environments.

GIS, Veda, Klimatológia

Miriam Janušková – Hodnotenie kontinentality podnebia vo vzťahu k radiačným faktorom

Hits: 493

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Podnebie nie je len súhrnom teplôt a zrážok. Je výsledkom komplexného systému procesov, ktoré prebiehajú v atmosfére, na zemskom povrchu aj medzi nimi. Jedným z kľúčových faktorov, ktorý tento systém formuje, je slnečné žiarenie. Práve jeho množstvo, distribúcia a interakcia s povrchom určujú základné charakteristiky klímy vrátane jej kontinentálneho či oceánskeho charakteru. Kontinentalita podnebia predstavuje mieru, do akej je klíma ovplyvnená vnútrozemskými podmienkami na rozdiel od oceánskych vplyvov. V praxi sa prejavuje najmä väčšími teplotnými rozdielmi medzi letom a zimou a vyššou variabilitou počasia. V strednej Európe, vrátane Slovenska, ide o veľmi dynamickú charakteristiku, ktorú ovplyvňuje nielen geografická poloha, ale aj lokálne faktory. Jedným z najvýznamnejších sú radiačné faktory. Slnečné žiarenie predstavuje primárny zdroj energie pre klimatický systém Zeme. Jeho intenzita závisí od viacerých premenných – zemepisnej šírky, ročného obdobia, oblačnosti, ale aj vlastností povrchu, ako je albedo či vegetačný pokryv. Tieto faktory následne ovplyvňujú teplotný režim krajiny a tým aj jej klimatický charakter.

Januskova202601

Analýza vzťahu medzi kontinentalitou a radiačnými faktormi umožňuje lepšie pochopiť, ako sa energia distribuuje v krajine a ako ovplyvňuje klimatické procesy. Zároveň poskytuje nástroje na identifikáciu oblastí, ktoré sú náchylnejšie na extrémy, napríklad výrazné teplotné výkyvy či prehriatie. Z metodického hľadiska ide o kombináciu klimatologických dát a priestorových analýz. Využívajú sa dlhodobé časové rady meteorologických meraní, ktoré sa následne prepájajú s informáciami o radiačných podmienkach. Práve tu zohrávajú významnú úlohu GIS technológie, ktoré umožňujú tieto dáta integrovať, analyzovať a vizualizovať v priestore.

Prepojenie klimatológie a geoinformatiky tak predstavuje silný nástroj na pochopenie aj riadenie klimatických procesov v krajine. Nejde len o vedecký výskum, ale aj o praktický základ pre rozhodovanie, ktoré má priamy dopad na kvalitu života obyvateľov. V konečnom dôsledku ide o pochopenie jednej zásadnej veci: klíma je výsledkom globálnych procesov, ale aj lokálnych interakcií medzi energiou, povrchom a priestorom. Vzťah medzi radiačnými faktormi a kontinentalitou sa prejavuje aj v časovom posune medzi priebehom žiarenia a teploty, ktorý odráža rozdielny charakter oceánskych a vnútrozemských oblastí. Radiačná bilancia pritom ovplyvňuje teplotnú amplitúdu a významnú úlohu zohráva aj nadmorská výška, na ktorú je nová metóda hodnotenia kontinentality citlivá. V prezentovanom prístupe vystupuje ako kľúčový radiačný prvok najmä extraterestrické slnečné žiarenie a jeho sezónny priebeh počas roka.

Januskova202602

Dôležitým metodickým posunom v hodnotení kontinentality je využitie nového prístupu založeného na porovnaní priebehu teploty vzduchu a extraterestrického slnečného žiarenia počas roka. Nejde pritom len o všeobecné posúdenie vzťahu medzi klímou a žiarením, ale o novú metódu merania kontinentality podnebia vo vzťahu k radiačným faktorom. Tento prístup vychádza z predpokladu, že medzi maximom žiarenia a maximom teploty existuje časové oneskorenie, ktoré je charakteristické pre dané územie. Na tomto princípe je založený tzv. index E, ktorý kvantifikuje kontinentalitu ako časový posun v dňoch medzi priebehom radiácie a teploty. Práve vyjadrenie kontinentality v dňoch predstavuje jeden z hlavných prínosov tejto metódy, keďže umožňuje uchopiť klimatický rozdiel ako časovo interpretovateľnú charakteristiku. Výpočet prebieha porovnaním relatívnych priebehov týchto dvoch veličín v kľúčových bodoch roka, napríklad pri 25 %, 50 % a 75 % amplitúdy, pričom výsledná hodnota predstavuje priemer viacerých čiastkových odchýlok. Metóda bola ilustrovaná na konkrétnych lokalitách s odlišným oceánskym a kontinentálnym režimom, ako aj na príkladoch z tropického a mimotropického pásma, čo ukazuje rozdielne časové oneskorenie medzi priebehom žiarenia a teploty. Takéto porovnania potvrdzujú, že index E dokáže citlivo rozlišovať medzi prímorskými a vnútrozemskými typmi podnebia.

Z praktických výsledkov vyplýva, že kontinentalita rastie so vzdialenosťou od oceánu, pričom tento vzťah má približne logaritmický priebeh. Priestorové analýzy realizované v prostredí GIS využívajú interpoláciu klimatických dát, konkrétne metódu Ordinary Kriging, ktorá zohľadňuje priestorovú autokoreláciu meraní. Pri spracovaní Európy boli pre presnejšie zachytenie východnej hranice využité aj priľahlé stanice v Rusku, pričom ostrovné oblasti boli interpolované samostatne. Napríklad analýza na 50. rovnobežke ukazuje veľmi silnú závislosť medzi hodnotou indexu E a vzdialenosťou od pobrežia (R² ≈ 0,88), čo potvrdzuje dominantný vplyv oceánskej regulácie klímy v pobrežných oblastiach. Takto je možné vytvoriť spojité mapy kontinentality pre celé územie Európy alebo sveta, pričom sa berú do úvahy aj špecifiká, ako sú ostrovné oblasti alebo okrajové regióny. Následne bol interpolovaný raster prevedený na polygóny s využitím klasifikácie Equal interval, čo umožnilo prehľadnejšiu priestorovú interpretáciu výsledkov.

Januskova202603

Dôležitým záverom je aj to, že nový index E nevystupuje izolovane, ale vykazuje väčšiu zhodu s indexom ombrickej kontinentality. Zároveň sa ukazuje, že je použiteľný najmä mimo tropického pásma, teda v oblastiach ležiacich mimo obratníkov, kde sezónny priebeh žiarenia a teploty umožňuje tento typ porovnania spoľahlivejšie interpretovať. Mapy ukazujú gradient kontinentality – od oceánskeho západu Európy s nízkymi hodnotami až po výrazne kontinentálne oblasti východnej Európy a vnútrozemia Ázie. Tento priestorový vzor potvrdzuje, že kontinentalita nie je len funkciou geografickej polohy, ale aj výsledkom komplexnej interakcie radiačných a cirkulačných faktorov. Nová metóda je zároveň citlivá aj na lokálne podmienky, ako sú nadmorská výška, orientácia reliéfu, náveterná a záveterná strana pohorí či vplyv teplých a studených morských prúdov, a preto umožňuje presnejšie zachytiť jemnejšie priestorové rozdiely v charaktere klímy.


Climate is not merely a summary of temperatures and precipitation. It is the result of a complex system of processes occurring within the atmosphere, at the Earth’s surface and through interactions between them. One of the key factors shaping this system is solar radiation. Its amount, distribution and interaction with the surface determine the fundamental characteristics of climate, including its continental or oceanic nature. Climatic continentality expresses the extent to which a climate is influenced by inland conditions rather than by oceanic effects. In practice, it is manifested primarily through greater temperature differences between summer and winter and higher weather variability. In Central Europe, including Slovakia, continentality is a highly dynamic characteristic influenced not only by geographical location but also by local factors. Radiation factors are among the most significant of these.

Solar radiation is the primary source of energy for the Earth’s climate system. Its intensity depends on several variables, including latitude, season, cloud cover and surface properties such as albedo and vegetation cover. These factors subsequently affect the temperature regime of the landscape and, consequently, its climatic character. Analysing the relationship between continentality and radiation factors provides a better understanding of how energy is distributed across the landscape and how it influences climatic processes. It also provides tools for identifying areas that are more susceptible to extremes, such as substantial temperature fluctuations or overheating. From a methodological perspective, this involves combining climatological data with spatial analyses. Long-term time series of meteorological measurements are used and subsequently linked with information about radiation conditions. GIS technologies play an important role in this process by making it possible to integrate, analyse and visualise these data spatially.

The integration of climatology and geoinformatics therefore represents a powerful tool for both understanding and managing climatic processes within the landscape. It is relevant not only to scientific research but also as a practical basis for decision-making that directly affects residents‘ quality of life. Ultimately, it is about understanding one fundamental principle: climate is the result of global processes as well as local interactions between energy, the surface and space. The relationship between radiation factors and continentality is also reflected in the time lag between the annual courses of radiation and temperature, which represents the differing characteristics of oceanic and inland regions. The radiation balance influences temperature amplitude, while altitude also plays an important role, as the new method for evaluating continentality is sensitive to it. In the presented approach, extraterrestrial solar radiation and its seasonal course throughout the year constitute the principal radiation component.

An important methodological advance in the evaluation of continentality is the use of a new approach based on comparing the annual courses of air temperature and extraterrestrial solar radiation. This is not merely a general assessment of the relationship between climate and radiation, but a new method for measuring climatic continentality in relation to radiation factors. The approach is based on the assumption that a time lag exists between the maximum level of radiation and the maximum temperature, and that this lag is characteristic of a particular area. This principle forms the basis of the E index, which quantifies continentality as the time shift, expressed in days, between the annual courses of radiation and temperature. Expressing continentality in days is one of the method’s principal contributions, as it makes it possible to describe climatic differences as a characteristic that can be interpreted in temporal terms.

The calculation is performed by comparing the relative annual courses of the two variables at key points, such as 25%, 50% and 75% of their amplitudes. The resulting value represents the average of several partial deviations. The method was illustrated using specific locations with differing oceanic and continental regimes, as well as examples from tropical and extratropical zones. These examples demonstrate the different time lags between the annual courses of radiation and temperature. Such comparisons confirm that the E index can sensitively distinguish between coastal and inland climate types. The practical results indicate that continentality increases with distance from the ocean, with the relationship following an approximately logarithmic pattern. Spatial analyses performed in a GIS environment use climatic-data interpolation, specifically the Ordinary Kriging method, which accounts for the spatial autocorrelation of measurements.

When processing data for Europe, adjacent stations in Russia were also included to represent the eastern boundary more accurately, while island areas were interpolated separately. An analysis along the 50th parallel, for example, demonstrates a very strong relationship between the E index value and distance from the coastline (R² ≈ 0.88). This confirms the dominant influence of oceanic climate regulation in coastal regions. This approach makes it possible to produce continuous continentality maps for the entirety of Europe or even the world while accounting for specific geographical conditions, including island territories and peripheral regions. The interpolated raster was subsequently converted into polygons using the Equal Interval classification method, enabling a clearer spatial interpretation of the results.

Another important conclusion is that the new E index does not operate in isolation but shows a greater degree of agreement with the ombric continentality index. At the same time, it appears to be particularly applicable outside the tropical zone—that is, in areas located beyond the tropics—where the seasonal courses of radiation and temperature allow this type of comparison to be interpreted more reliably. The maps reveal a gradient of continentality, extending from the oceanic western part of Europe, characterised by low values, to the markedly continental regions of Eastern Europe and the interior of Asia. This spatial pattern confirms that continentality is not merely a function of geographical location but also the result of complex interactions between radiation and atmospheric circulation factors. The new method is also sensitive to local conditions, including altitude, terrain orientation, the windward and leeward sides of mountain ranges and the effects of warm and cold ocean currents. It can therefore represent finer spatial differences in climatic characteristics more accurately.

GIS, Veda, Klimatológia, Environmentalistika

Radovan Hilbert – Adaptačné opatrenia, zvýšenie odolnosti na negatívne aspekty klimatickej zmeny

Hits: 551

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Klimatická zmena predstavuje jeden z najzásadnejších environmentálnych a spoločenských problémov súčasnosti. Rastúca frekvencia extrémnych javov, zmeny v distribúcii zrážok či teplotné extrémy si vyžadujú nielen globálne riešenia, ale najmä lokálne adaptačné opatrenia založené na dátach. Dôležité je efektívne spracovanie klimatických dát priamo v lokálnom kontexte, čo umožňuje rýchlejšie, presnejšie a cielenejšie rozhodovanie. Klimatická zmena nie je izolovaný jav. Ide o komplexný systém prepojených procesov, ktoré ovplyvňujú biodiverzitu, stabilitu ekosystémov, hospodárske aktivity, kvalitu života obyvateľstva. Základným predpokladom efektívnej adaptácie je práca s dátami.

hilbert202601

Projekt FOCAL (Horizon Europe) zdôrazňuje potrebu lokálneho spracovania klimatických dát, využitie priestorových analýz, integráciu rôznych dátových zdrojov – meteorologických, environmentálnych a infraštruktúrnych. Kľúčový je posun od globálnych modelov k lokálnym rozhodovacím nástrojom. Digitálne riešenia – typický príklad prepojenia GIS, rozhodovania, analýzy veľmi veľkých dát: detekcia a monitorovanie javov v priestore a čase, automatizované spracovanie dát, univerzálne využitie naprieč sektormi, optimalizácia lokalít, hodnotenie variantných riešení, riadenie zásahov v území. Do projektu je zapojených viacero partnerov: Fraunhofer IGD (Koordinatátor), Max Planck Institute for Meteorology, Helmholtz-Zentrum Hereon, plan4all, Lesprojekt-Sluzby, Západočeská univerzita v Plzni (ZČU), CESNET, Národní lesnický institut (NLI), České vysoké učení technické v Praze, MNLT Innovations PC, European Innovation Marketplace, Open Geospatial Consortium, AICFD – International Association for Disruptive and Frontier Science, YMS, Stadt Konstanz.

Dôležitým aspektom je aj vnútorné fungovanie organizácií: zjednotenie agendy, prehľad o procesoch, zrýchlenie komunikácie, digitalizácia služieb. Moderné riadenie územia vyžaduje cielené opatrenia, analýzu variantov, optimalizáciu zásahov. Bez dát to vedie k intuitívnym rozhodnutiam, s dátami k optimalizovaným. Adaptačné opatrenia nemožno chápať iba ako súbor všeobecných odporúčaní, ale ako výsledok prepojeného dátového a analytického ekosystému. Práve v tomto kontexte je dôležitý projekt FOCAL – Efficient Exploration of Climate Data Locally, ktorý je postavený na viacerých navzájom previazaných vrstvách. Súčasťou je platforma FOCAL určená na podporu modelovania klímy a úloh systému Zeme. Špecializované moduly pre hodnotenie mitigácie – zmierňovania nepriaznivých účinkov a rizík a adaptácie na regionálnej a lokálnej úrovni. Webové aplikácie určené na hodnotenie a lokálne analýzy, ako aj klaster dlhodobej spolupráce medzi výskumom Earth System, poskytovateľmi Earth Observation dát, dátovou vedou a HPC infraštruktúrami – výpočtovou infraštruktúrou pre náročné úlohy.

hilbert202602

Prezentácia vysvetľuje klimatické modelovanie, v tomto prípade princíp dynamického downscalingu pomocou regionálnych klimatických modelov – RCM. Globálne cirkulačné – GCM pracujú v hrubšom priestorovom rozlíšení, približne v rozsahu stoviek až desiatok kilometrov, a opisujú veľkopriestorové procesy v atmosfére a klimatickom systéme. RCM umožňujú detailnejšie modelovanie na menšom území, pričom rozlíšenie môže klesnúť až k jednotkám kilometrov. Modelovanie relevantných fyzikálnych procesov prebieha v trojrozmernom priestore a s veľmi krátkym interným časovým krokom, rádovo od minút po sekundy. Takýto posun v rozlíšení je kľúčový práve pre lokálne hodnotenie dopadov klimatickej zmeny. Pracuje sa so scenármi budúceho vývoja klímy, najprv cez staršie RCP scenáre – reprezentatívne trajektórie koncentrácií skleníkových plynov a následne aj cez rámec SSP scenárov – zdieľané socioekonomické trajektórie, ktoré sú využívané v novších hodnoteniach IPCC – Medzivládny panel pre zmenu klímy.

hilbert200603

Dôležité je, že budúci vývoj nie je prezentovaný ako jediná trajektória, ale ako množina možných vývojových ciest s rozdielnou mierou emisií a rozdielnymi teplotnými odozvami. Na to nadväzuje princíp ensemble simulations, teda súborov simulácií, ktoré kombinujú neistotu emisných scenárov, neistotu modelov a vnútornú variabilitu klimatického systému. Takýto prístup umožňuje produkovať robustnejšiu klimatickú informáciu pre rozhodovanie. V tomto kontexte je v prezentácii uvedený aj projekt NUKLEUS, ktorý pracuje s downscalingom až na 3 km, čím posúva klimatické údaje na úroveň, ktorá je oveľa použiteľnejšia pre regionálne a mestské aplikácie.

hilbert202604

Významnou líniou prezentácie je aj prepojenie klimatických dát s metódami umelej inteligencie. Ide o pomerne konkrétny technologický rámec. Spomínajú sa autoenkódery, neurónové siete, transformerové modely pre spracovanie obrazu, fyzikálne informované modely a tiež metódy superrozlíšenia obrazu. Tieto prístupy naznačujú posun od klasického modelovania k hybridným systémom, ktoré kombinujú fyzikálne poznanie s učením na dátach. Z prezentácie vyplýva, že AI má v tomto kontexte pomáhať najmä pri zvyšovaní priestorového rozlíšenia, spracovaní veľkých objemov údajov, predikciách a efektívnejšej extrakcii z heterogénnych zdrojov.

Veľmi konkrétna je v prezentácii aj dátová a workflow časť. Pracuje sa tu s klimatickými údajmi vo formáte NetCDF, čo je štandardný formát pre multidimenzionálne vedecké dáta. Medzi základné vstupné premenné maximálna , minimálna teplota, priemerná teplota, zrážky, rýchlosť vetra pri povrchu a relatívna vlhkosť. Nad týmito premennými sa následne počítajú klimatické indexy. Prezentácia uvádza napríklad dĺžku a frekvenciu horúcich periód, počet vlhkých a suchých dní, dĺžku suchých periód, počet ľadových dní, letných dní, horúcich dní, veľmi horúcich dní či extrémne horúcich dní. Osobitne sa spomínajú aj biometeorologické indexy ako UTCI – Universal Thermal Climate Index a PET – Physiological Equivalent Temperature, ktoré prepájajú fyzikálne klimatické premenné s reálnym tepelným komfortom človeka.

hilbert202605

Prezentácia ukazuje, že výsledkom majú byť použiteľné rozhodovacie nástroje. Preto sa objavuje ukážka webovej aplikácie FOCAL, v ktorej si používateľ vyberá zdroje dát, územie záujmu, klimatické indikátory, časovú agregáciu aj priestorovú agregáciu. Ukážka vizualizuje mapy, grafy, tabuľky a časové rady, teda formy výstupu, ktoré sú zrozumiteľné a prakticky využiteľné. Mimoriadne dôležité sú pritom samotné workflowy, najmä Climate Change Workflow a Urban Blue Spot Workflow. Prvý reprezentuje všeobecný rámec pre spracovanie klimatickej zmeny, výpočet indikátorov a vizualizáciu zmien v čase a priestore. Druhý naznačuje orientáciu na špecifické mestské problémy, teda lokality citlivé na akumuláciu , zraniteľnosť urbanizovaného prostredia a praktické využitie dát pri mestskom plánovaní. Tým sa celá prezentácia uzatvára ako príklad prechodu od vedeckého modelu a dátového workflowu k reálnej webovej aplikácii podporujúcej lokálne adaptačné rozhodovanie. Medzi osobitne citlivé oblasti patria mestské prostredie, , vodné hospodárstvo a lesné . Urbanizácia zvyšuje teplotu, urýchľuje odtok vody, zvyšuje zraniteľnosť územia. Riešením je integrácia zelene, modro-zelená infraštruktúra. Adaptačné opatrenia: výsadba stromov, zelené strechy, zelené steny, obnova mokradí, retenčné , protipovodňové opatrenia, úprava vodných tokov, územné plánovanie, regulácia výstavby, klimatické stratégie miest. Bez adaptácie rastú škody, znižuje sa kvalita života, rastú ekonomické náklady.

Klimatická adaptácia a klimatická zmena sú vedecký aj technologický problém, ktorý si žiada kvantum výskumných hodín, projektov, medzinárodných partnerstiev. Budúcnosť je aj v rovine globálnej, aj lokálnej. Žiada si presné analýzy, modely, konkrétne opatrenia. Mení sa spôsob, akým pristupujeme k riadeniu krajiny, miest a infraštruktúry. Pre odborníkov v oblasti GIS to znamená zásadnú transformáciu ich úlohy z tvorcov máp na architektov rozhodovania.


Climate change represents one of the most fundamental environmental and societal challenges of our time. The increasing frequency of extreme events, changes in precipitation distribution, and temperature extremes require not only global solutions, but above all local adaptation measures based on data. Efficient processing of climate data directly within the local context is essential, as it enables faster, more accurate, and more targeted decision-making. Climate change is not an isolated phenomenon. It is a complex system of interconnected processes that affect biodiversity, ecosystem stability, economic activities, and the quality of life of the population. Working with data is a basic prerequisite for effective adaptation.

The FOCAL project, funded under Horizon Europe, highlights the need for local climate data processing, the use of spatial analysis, and the integration of various data sources, including meteorological, environmental, and infrastructure data. A key objective is the shift from global models towards local decision-support tools. Digital solutions represent a typical example of the interconnection between GIS, decision-making, and the analysis of very large datasets: the detection and monitoring of phenomena across space and time, automated data processing, universal use across sectors, location optimisation, the evaluation of alternative solutions, and the management of interventions within a territory. The project involves several partners: Fraunhofer IGD as coordinator, the Max Planck Institute for Meteorology, Helmholtz-Zentrum Hereon, plan4all, Lesprojekt-Sluzby, the University of West Bohemia in Pilsen, CESNET, the National Forest Institute, the Czech Technical University in Prague, MNLT Innovations PC, the European Innovation Marketplace, the Open Geospatial Consortium, AICFD – International Association for Disruptive and Frontier Science, YMS, and the City of Konstanz.

Another important aspect is the internal functioning of organisations: the unification of agendas, improved process awareness, faster communication, and the digitalisation of services. Modern territorial management requires targeted measures, the analysis of alternatives, and the optimisation of interventions. Without data, this leads to intuitive decision-making; with data, it leads to optimised decision-making. Adaptation measures cannot be understood merely as a set of general recommendations, but rather as the outcome of an interconnected data and analytical ecosystem. In this context, the FOCAL project – Efficient Exploration of Climate Data Locally – is particularly important, as it is built on several interconnected layers. These include the FOCAL platform, designed to support climate modelling and Earth system tasks; specialised modules for assessing mitigation, the reduction of adverse impacts and risks, and adaptation at regional and local levels; web applications intended for assessment and local analysis; and a long-term cooperation cluster connecting Earth system research, Earth observation data providers, data science, and HPC infrastructure for computationally demanding tasks.

The presentation explains climate modelling, in this case the principle of dynamic downscaling using regional climate models, or RCMs. Global circulation models, or GCMs, operate at a coarser spatial resolution, approximately ranging from hundreds to tens of kilometres, and describe large-scale processes in the atmosphere and the climate system. RCMs enable more detailed modelling over smaller areas, with spatial resolution reaching several kilometres. Relevant physical processes are modelled in three-dimensional space and with very short internal time steps, ranging from minutes to seconds. This increase in resolution is crucial for the local assessment of climate change impacts. Future climate development is represented through scenarios, initially by the older RCP scenarios – representative concentration pathways for greenhouse gases – and subsequently through the SSP framework – shared socioeconomic pathways used in more recent assessments by the IPCC, the Intergovernmental Panel on Climate Change.

Importantly, future development is not presented as a single trajectory, but as a set of possible development pathways with different emission levels and different temperature responses. This is followed by the principle of ensemble simulations, meaning sets of simulations that combine uncertainty in emission scenarios, uncertainty in climate models, and the internal variability of the climate system. Such an approach makes it possible to produce more robust climate information for decision-making. In this context, the presentation also mentions the NUKLEUS project, which applies downscaling to a resolution of up to 3 kilometres, bringing climate data to a level that is far more suitable for regional and urban applications.

Another significant theme of the presentation is the integration of climate data with artificial intelligence methods. This involves a relatively specific technological framework. The presentation refers to autoencoders, neural networks, transformer models for image processing, physics-informed models, and image super-resolution methods. These approaches indicate a shift from conventional modelling towards hybrid systems that combine physical knowledge with data-driven learning. The presentation suggests that, in this context, AI should primarily support increases in spatial resolution, the processing of large volumes of data, prediction, and the more efficient extraction of information from heterogeneous sources.

The data and workflow component of the presentation is also highly specific. It works with climate data in the NetCDF format, which is a standard format for multidimensional scientific data. The basic input variables include maximum temperature, minimum temperature, mean temperature, precipitation, near-surface wind speed, and relative humidity. Climate indices are subsequently calculated from these variables. The presentation mentions, for example, the duration and frequency of hot spells, the number of wet and dry days, the duration of dry periods, and the number of frost days, summer days, hot days, very hot days, and extremely hot days. It also specifically mentions biometeorological indices such as the UTCI – Universal Thermal Climate Index – and PET – Physiological Equivalent Temperature – which connect physical climate variables with actual human thermal comfort.

The presentation demonstrates that the results are intended to become usable decision-support tools. It therefore includes an example of the FOCAL web application, in which users select data sources, an area of interest, climate indicators, temporal aggregation, and spatial aggregation. The example visualises maps, charts, tables, and time series, providing forms of output that are understandable and practically usable. The workflows themselves are particularly important, especially the Climate Change Workflow and the Urban Blue Spot Workflow. The first represents a general framework for processing climate change data, calculating indicators, and visualising changes over time and space. The second points towards specific urban problems, particularly locations vulnerable to water accumulation, the vulnerability of urbanised environments, and the practical use of data in urban planning. In this way, the presentation concludes as an example of the transition from a scientific model and a data workflow to a real web application supporting local adaptation decision-making.

Particularly sensitive areas include urban environments, agriculture, water management, and forest ecosystems. Urbanisation increases temperatures, accelerates water runoff, and increases territorial vulnerability. The solution lies in the integration of greenery and blue-green infrastructure. Adaptation measures include tree planting, green roofs, green walls, wetland restoration, retention basins, flood protection measures, the modification of watercourses, spatial planning, construction regulation, and municipal climate strategies. Without adaptation, damage increases, quality of life decreases, and economic costs rise.

Climate adaptation and climate change are both scientific and technological challenges requiring a substantial volume of research, projects, and international partnerships. The future must be addressed at both global and local levels. It requires precise analyses, models, and specific measures. The way in which we approach the management of landscapes, cities, and infrastructure is changing. For GIS professionals, this represents a fundamental transformation of their role from mapmakers into architects of decision-making.