Krajina, Mestá, Mestá, Organizmy, Podunajsko, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Senec

Hits: 3700

Senec je men­šie mes­to neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy, ale aj od Trna­vy na juho­zá­pad­nom Slo­ven­sku.

Maďar­ské pome­no­va­nie pre Senec je Szenc, nemec­ké Wart­berg. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 39 km2, na kto­rých žije tak­mer 17 000 oby­va­te­ľov. Zná­me sú Slneč­né jaze­rá (Senec­ké jaze­rá), kto­ré sú význam­nou rekre­ač­nou des­ti­ná­ci­ou Slo­ven­ska. Are­ál vzni­kol v medzi­voj­no­vom obdo­bí. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1252, kde sa Senec spo­mí­na ako Zemch. 13. sto­ro­čí bol Senec pod vply­vom nemec­kej kolo­ni­zá­cie. Nemci si udr­ža­li svo­je vedú­ce posta­ve­nie do kon­ca stre­do­ve­ku. Od roku 1439 sa Senec spo­mí­na ako oppi­dum – mes­teč­ko. V roku 1663 napad­li mes­to Tur­ci. V roku 1715 žilo v Sen­ci asi 1032 oby­va­te­ľov, v roku 1869 2837. V roku 1763 bolo v Sen­ci zeme­tra­se­nie, v roku 1775 zasiah­la mes­to povo­deň. Od decem­bra 1850 je v pre­vádz­ke želez­nič­né spo­je­nie Štú­ro­vo – Bra­ti­sla­va. Medzi prvou a dru­hou sve­to­vou voj­nou doš­lo vyvlast­ne­niu majet­ku Ester­há­zi­ov­cov a k ich pri­de­le­niu kolo­nis­tom z Ora­vy, Kysúc a Mora­vy. Vďa­ka repat­riá­cii po 2. sve­to­vej voj­ne doš­lo, okrem iné­ho, k prí­cho­du tak­mer tisíc Slo­vá­kov do Sen­ca. V mes­te od kon­ca stre­do­ve­ku malo veľ­mi sil­né zastú­pe­nie maďar­ské oby­va­teľ­stvo. Dnes tvo­ria cca 22 % (Wiki​pe​dia​.sk).

V lete sa koná v Sen­ci via­ce­ro pra­vi­del­ných podu­ja­tí: Senec­ké leto, Veľ­ký let­ný kar­ne­val, Troj­k­rá­ľo­vé zim­né plá­va­nie, Záchra­nár­sky Medzi­ná­rod­ný deň detí, Potá­pačs­ký kar­ne­val. Osob­nos­ti mes­ta: spi­so­va­teľ Albert Mol­nár Senc­zi, fut­ba­lis­ta Ján Pop­lu­hár (Wiki​pe​dia​.sk).


Senec is a smal­ler town near Bra­ti­sla­va and also Trna­va in sout­hwes­tern Slovakia.

The Hun­ga­rian name for Senec is Szenc, and in Ger­man, it is cal­led Wart­berg. It covers an area of almost 39 km², with a popu­la­ti­on of near­ly 17,000 inha­bi­tants. The Sun Lakes (Senec­ké jaze­rá) are well-​known and ser­ve as a sig­ni­fi­cant rec­re­a­ti­onal des­ti­na­ti­on in Slo­va­kia. The area was estab­lis­hed during the inter­war peri­od. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1252, whe­re Senec is refer­red to as Zemch. In the 13th cen­tu­ry, Senec was under the influ­en­ce of Ger­man colo­ni­za­ti­on, main­tai­ning its lea­ding posi­ti­on until the end of the Midd­le Ages. Sin­ce 1439, Senec has been refer­red to as an oppi­dum – a small town. In 1663, the town was attac­ked by the Turks. In 1715, around 1032 inha­bi­tants lived in Senec, and by 1869, the num­ber inc­re­a­sed to 2837. In 1763, an eart­hqu­ake struck Senec, and in 1775, the town was hit by a flo­od. Sin­ce Decem­ber 1850, the­re has been a rai­lway con­nec­ti­on bet­we­en Štú­ro­vo and Bra­ti­sla­va. Bet­we­en the two World Wars, the pro­per­ty of the Ester­há­zy fami­ly was con­fis­ca­ted and assig­ned to sett­lers from Ora­va, Kysú­ce, and Mora­via. Due to repat­ria­ti­on after World War II, near­ly a thou­sand Slo­vaks arri­ved in Senec. The town has had a strong repre­sen­ta­ti­on of the Hun­ga­rian popu­la­ti­on sin­ce the end of the Midd­le Ages, cons­ti­tu­ting app­ro­xi­ma­te­ly 22% today.

During the sum­mer, Senec hosts vari­ous regu­lar events, inc­lu­ding Senec Sum­mer, the Grand Sum­mer Car­ni­val, Three Kings Win­ter Swim­ming, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Res­cu­er Day, and the Dive­r’s Car­ni­val. Notab­le per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de wri­ter Albert Mol­nár Senc­zi and foot­bal­ler Ján Pop­lu­hár. (Sour­ce: Wiki​pe​dia​.sk)


Szenc egy kisebb város Szlo­vá­kia dél­ny­uga­ti rés­zén, közel Bra­ti­sla­vá­hoz és Trnavához.

Szenc magy­ar neve Szenc, német neve pedig Wart­berg. Majd­nem 39 km² terüle­ten, közel 17 000 lakos él. Ismer­tek a Napfény-​tavak (Senec­ké jaze­rá), mely­ek fon­tos rekre­áci­ós cél­pont­ként szol­gál­nak Szlo­vá­kiá­ban. A terület az első világ­há­bo­rú utá­ni idős­zak­ban jött lét­re. Az első írá­sos emlí­tés 1252-​ből szár­ma­zik, ami­kor Szen­cet Zemch-​ként emlí­tik. A 13. szá­zad­ban Szenc a német tele­pe­sek befo­ly­á­sa alatt állt, ame­ly veze­tő pozí­ci­ó­ját a közép­kor végé­ig meg­tar­tot­ta. 1439 óta Szenc oppi­dum­ként, azaz kis­vá­ros­ként sze­re­pel. 1663-​ban a várost a törökök meg­tá­mad­ták. 1715-​ben Szenc lakos­sá­ga körül­be­lül 1032 fő volt, 1869-​ben pedig már 2837 fő. 1763-​ban Szen­cen föl­dren­gés tör­tént, 1775-​ben pedig az árvíz súj­tot­ta a várost. 1850 decem­be­ré­től van vasú­ti kapc­so­lat Štú­ro­vo és Pozso­ny között. Az első és a máso­dik világ­há­bo­rú között az Ester­há­zy csa­lád vagy­o­nát elko­boz­ták, és az Ora­va, Kysú­ce és Mora­va terüle­té­ről érke­ző tele­pe­sek­nek ítél­ték oda. A máso­dik világ­há­bo­rú utá­ni repat­riá­ció miatt majd­nem ezer szlo­vák érke­zett Szenc­re. A város­nak erős magy­ar lakos­sá­ga volt a közép­kor végé­től, ma körül­be­lül 22%-os ará­ny­ban képviseltetik.

Nyá­ron Szenc szá­mos rends­ze­res ese­mé­ny­nek ad ott­hont, köz­tük a Senec­ké leto (Szen­ci Nyár), a Nagy Nyá­ri Kar­ne­vál, a Három­ki­rá­lyi téli úszás, a Nemzet­közi Gyer­mek­men­tő Nap és a Búvár­ko­dó Kar­ne­vál. A város neves sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik az író Albert Mol­nár Senc­zi és a lab­da­rú­gó Ján Pop­lu­hár. (For­rás: Wiki​pe​dia​.sk)


Senec je man­ji grad neda­le­ko od Bra­ti­sla­ve, ali i od Trna­ve na jugo­za­pa­du Slovačke.

Mađar­ski naziv za Senec je Szenc, a nemač­ki Wart­berg. Nje­go­va povr­ši­na je goto­vo 39 km², na kojoj živi sko­ro 17 000 sta­nov­ni­ka. Pozna­ta su Sun­ča­na jeze­ra (Senec­ké jaze­rá), koja su zna­čaj­na rekre­a­tiv­na des­ti­na­ci­ja Slo­vač­ke. Ovaj kom­pleks nastao je izme­đu dva svet­ska rata. Prvi pisa­ni spo­men dati­ra iz 1252. godi­ne, kada se Senec pomin­je kao Zemch. Tokom 13. veka, Senec je bio pod uti­ca­jem nemač­ke kolo­ni­za­ci­je, a Nemci su zadr­ža­li svoj vode­ći polo­žaj do kra­ja sredn­jeg veka. Od 1439. godi­ne Senec se spo­min­je kao oppi­dum – grad. Godi­ne 1663, grad je napao Osman­ski car. Godi­ne 1715, Senec je imao oko 1032 sta­nov­ni­ka, a 1869. godi­ne 2837. Godi­ne 1763. Senec je pogo­dio zeml­jot­res, a 1775. grad je zahva­ti­la popla­va. Od decem­bra 1850. godi­ne posto­ji želez­nič­ka veza Štú­ro­vo – Bra­ti­sla­va. Izme­đu Prvog i Dru­gog svet­skog rata doš­lo je do odu­zi­man­ja imo­vi­ne Ester­há­zi­ja i dodel­ji­van­ja dosel­je­ni­ci­ma iz Ora, Kišu­ca i Mora­ve. Zbog repat­ri­ja­ci­je posle Dru­gog svet­skog rata, doš­lo je, izme­đu osta­log, do dolas­ka sko­ro hil­ja­du Slo­va­ka u Senec. Grad je od kra­ja sredn­jeg veka imao snaž­no mađar­sko pred­stavl­jan­je. Danas čine oko 22% sta­nov­ni­štva (Wiki​pe​dia​.sk).

Tokom leta, u Sen­cu se odr­ža­va neko­li­ko redov­nih doga­đan­ja, ukl­ju­ču­ju­ći Senec Sum­mer, Veli­ki letn­ji kar­ne­val, Zim­sko pli­van­je Tro­j­i­ce kral­je­va, Među­na­rod­ni dan spa­ša­van­ja dece, i Pod­vod­ni kar­ne­val. Lič­nos­ti gra­da ukl­ju­ču­ju pis­ca Alber­ta Mol­ná­ra Senc­zi­ja i fud­ba­le­ra Jána Pop­lu­há­ra (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Organizmy, Príroda, Rastliny

Prírodné rastliny

Hits: 24323

Prí­rod­né rast­li­ny pred­sta­vu­jú nesku­toč­ný svet, kto­rý tvo­rí základ bio­di­ver­zi­ty našej pla­né­ty. Táto pes­trosť zohrá­va kľú­čo­vú úlo­hu v udr­žia­va­ní eko­lo­gic­kej rov­no­vá­hy. Prí­rod­né rast­li­ny majú pes­trú mor­fo­ló­giu. Kore­ne slú­žia na fixá­ciu rast­li­ny v pôde a na zís­ka­va­nie živín. Ston­ky pod­po­ru­jú rast­li­nu a slú­žia na pre­nos vody a živín. Lis­ty sú hlav­ný­mi orgán­mi foto­syn­té­zy, kde sa slneč­ná ener­gia pre­mie­ňa na che­mic­kú ener­giu. Kve­ty sú orgá­ny roz­mno­žo­va­nia, zatiaľ čo plo­dy obsa­hu­jú seme­no, kto­ré je nevy­hnut­né pre nový cyk­lus živo­ta. Rast­li­ny majú kom­plex­né fyzi­olo­gic­ké pro­ce­sy, kto­ré im umož­ňu­jú pre­žiť a rásť.

Foto­syn­té­za je kľú­čo­vým pro­ce­som, pri kto­rom rast­li­ny využí­va­jú slneč­nú ener­giu a oxid uhli­či­tý na tvor­bu orga­nic­kej hmo­ty, pri­čom uvoľ­ňu­jú kys­lík do atmo­sfé­ry. Dýcha­nie, trans­pi­rá­cia a vede­nie vody sú ďal­šie dôle­ži­té fyzi­olo­gic­ké pro­ce­sy, kto­ré zabez­pe­ču­jú život a funkč­nosť rast­lín. Rast­li­ny sú základ­ný­mi sta­veb­nou súčas­ťou eko­sys­té­mov. Sú prak­tic­ky jedi­ný­mi pro­du­cent­mi hmo­ty, okrem veľ­mi malé­ho počtu che­mot­rof­ných orga­niz­mov. Posky­tu­jú pries­tor a potra­vu pre rôz­no­ro­dé dru­hy živo­čí­chov. Rast­li­ny majú tiež schop­nosť rege­ne­ro­vať pôdu a vodu od nežia­dú­cich látok a toxí­nov. Sú neod­de­li­teľ­nou súčas­ťou ľud­skej civi­li­zá­cie. Posky­tu­jú potra­vu aj nám, vo for­me ovo­cia, zele­ni­ny, obi­lia a ďal­ších plodín.

Mno­hé rast­li­ny majú lie­či­vé vlast­nos­ti a sú využí­va­né v tra­dič­nej a moder­nej medi­cí­ne. Okrem toho majú rast­li­ny kul­túr­ne a este­tic­ké hod­no­ty, kto­ré sú vyjad­re­né v záh­ra­dách, ume­ní a sym­bo­loch. S naras­ta­jú­cim tla­kom ľud­skej čin­nos­ti a zme­na­mi klí­my sú prí­rod­né rast­li­ny čas­to ohro­ze­né. Stra­ty bio­di­ver­zi­ty, inva­zív­ne dru­hy a odles­ňo­va­nie sú ich nepria­teľ­mi. Pre­to je dôle­ži­té imple­men­to­vať ochran­né opat­re­nia, vrá­ta­ne zacho­vá­va­nia prí­rod­ných bio­to­pov, udr­žia­va­nia geno­fon­du a zave­de­nia udr­ža­teľ­né­ho hos­po­dá­re­nia s pôdou.


Natu­ral plants repre­sent an extra­or­di­na­ry world that forms the foun­da­ti­on of our pla­ne­t’s bio­di­ver­si­ty. This diver­si­ty pla­ys a cru­cial role in main­tai­ning eco­lo­gi­cal balan­ce. Natu­ral plants exhi­bit a diver­se morp­ho­lo­gy. Roots ser­ve to anchor the plant in the soil and acqu­ire nut­rients. Stems sup­port the plant and faci­li­ta­te the tran­s­port of water and nut­rients. Lea­ves are the pri­ma­ry organs of pho­to­synt­he­sis, whe­re solar ener­gy trans­forms into che­mi­cal ener­gy. Flo­wers are the repro­duc­ti­ve organs, whi­le fru­its con­tain seeds essen­tial for the plan­t’s life cycle.

Plants under­go com­plex phy­si­olo­gi­cal pro­ces­ses that enab­le them to sur­vi­ve and thri­ve. Pho­to­synt­he­sis is a key pro­cess whe­re plants uti­li­ze solar ener­gy and car­bon dioxi­de to pro­du­ce orga­nic mat­ter, rele­a­sing oxy­gen into the atmo­sp­he­re. Res­pi­ra­ti­on, trans­pi­ra­ti­on, and water con­duc­ti­on are other vital phy­si­olo­gi­cal pro­ces­ses ensu­ring the life and func­ti­ona­li­ty of plants. Plants are fun­da­men­tal buil­ding blocks of eco­sys­tems, ser­ving as the pri­ma­ry pro­du­cers, asi­de from a mini­mal num­ber of che­mot­rop­hic orga­nisms. They pro­vi­de habi­tat and sus­te­nan­ce for diver­se ani­mal species.

Addi­ti­onal­ly, plants possess the abi­li­ty to rege­ne­ra­te soil and puri­fy water from unwan­ted sub­stan­ces and toxins. They are an integ­ral part of human civi­li­za­ti­on, offe­ring us food in the form of fru­its, vege­tab­les, grains, and other crops. Many plants exhi­bit medi­ci­nal pro­per­ties, con­tri­bu­ting to tra­di­ti­onal and modern medi­ci­ne. Furt­her­mo­re, plants hold cul­tu­ral and aest­he­tic valu­es expres­sed through gar­dens, art, and symbols.

With inc­re­a­sing human acti­vi­ty and cli­ma­te chan­ges, natu­ral plants are often endan­ge­red. Bio­di­ver­si­ty loss, inva­si­ve spe­cies, and defo­re­sta­ti­on pose sig­ni­fi­cant thre­ats. Hen­ce, it is cru­cial to imple­ment pro­tec­ti­ve mea­su­res, inc­lu­ding pre­ser­ving natu­ral habi­tats, main­tai­ning gene­tic diver­si­ty, and adop­ting sus­tai­nab­le soil mana­ge­ment prac­ti­ces. The intri­ca­te rela­ti­ons­hip bet­we­en humans and natu­ral plants unders­co­res the impor­tan­ce of con­ser­ving and sus­tai­nab­ly uti­li­zing this rich bio­lo­gi­cal diversity.


Naturpf­lan­zen reprä­sen­tie­ren eine außer­ge­wöhn­li­che Welt, die die Grund­la­ge für die Bio­di­ver­si­tät unse­res Pla­ne­ten bil­det. Die­se Viel­falt spielt eine ents­che­i­den­de Rol­le bei der Auf­rech­ter­hal­tung des öko­lo­gis­chen Gle­ich­ge­wichts. Naturpf­lan­zen wei­sen eine viel­fäl­ti­ge Morp­ho­lo­gie auf. Wur­zeln die­nen der Veran­ke­rung der Pflan­ze im Boden und der Auf­nah­me von Nährs­tof­fen. Stän­gel unters­tüt­zen die Pflan­ze und erle­ich­tern den Tran­s­port von Was­ser und Nährs­tof­fen. Blät­ter sind die Haup­tor­ga­ne der Foto­synt­he­se, bei der Son­ne­ne­ner­gie in che­mis­che Ener­gie umge­wan­delt wird. Blüten sind die Fortpf­lan­zung­sor­ga­ne, wäh­rend Früch­te Samen ent­hal­ten, die für den Lebens­zyk­lus der Pflan­ze uner­läss­lich sind.

Pflan­zen durch­lau­fen kom­ple­xe phy­si­olo­gis­che Pro­zes­se, die es ihnen ermög­li­chen zu über­le­ben und zu wach­sen. Die Foto­synt­he­se ist ein Sch­lüs­selp­ro­zess, bei dem Pflan­zen Son­ne­ne­ner­gie und Koh­len­di­oxid nut­zen, um orga­nis­che Mate­rie zu pro­du­zie­ren und Sau­ers­toff in die Atmo­sp­hä­re abzu­ge­ben. Atmung, Trans­pi­ra­ti­on und Was­ser­le­i­tung sind wei­te­re wich­ti­ge phy­si­olo­gis­che Pro­zes­se, die das Leben und die Funk­ti­ona­li­tät von Pflan­zen gewähr­le­is­ten. Pflan­zen sind grund­le­gen­de Baus­te­i­ne von Öko­sys­te­men und die­nen als Hauptp­ro­du­zen­ten, abge­se­hen von einer mini­ma­len Anzahl von che­mot­rop­hen Orga­nis­men. Sie bie­ten Lebens­raum und Nahrung für viel­fäl­ti­ge Tierarten.

Darüber hinaus besit­zen Pflan­zen die Fähig­ke­it, den Boden zu rege­ne­rie­ren und Was­ser von uner­wün­sch­ten Sub­stan­zen und Toxi­nen zu rei­ni­gen. Sie sind ein integ­ra­ler Bes­tand­te­il der men­sch­li­chen Zivi­li­sa­ti­on, indem sie uns Nahrung in Form von Früch­ten, Gemüse, Get­re­i­de und ande­ren Kul­tu­ren bie­ten. Vie­le Pflan­zen wei­sen auch hei­len­de Eigen­schaf­ten auf und tra­gen zur tra­di­ti­onel­len und moder­nen Medi­zin bei. Darüber hinaus haben Pflan­zen kul­tu­rel­le und äst­he­tis­che Wer­te, die sich in Gär­ten, Kunst und Sym­bo­len ausdrücken.

Mit zuneh­men­der men­sch­li­cher Akti­vi­tät und Kli­ma­ve­rän­de­run­gen sind Naturpf­lan­zen häu­fig gefä­hr­det. Ver­lust der Bio­di­ver­si­tät, inva­si­ve Arten und Ent­wal­dung stel­len erheb­li­che Bed­ro­hun­gen dar. Daher ist es ents­che­i­dend, Schutz­ma­ßnah­men zu ergre­i­fen, ein­sch­lie­ßlich der Erhal­tung natür­li­cher Lebens­rä­u­me, der Auf­rech­ter­hal­tung gene­tis­cher Viel­falt und der Ein­füh­rung nach­hal­ti­ger Boden­be­wirts­chaf­tungs­prak­ti­ken. Die kom­ple­xe Bez­ie­hung zwis­chen Men­schen und Naturpf­lan­zen unters­tre­icht die Bede­utung der Erhal­tung und nach­hal­ti­gen Nut­zung die­ser rei­chen bio­lo­gis­chen Vielfalt.


Plan­tae natu­ra­les mira­bi­lem mun­dum cons­ti­tu­unt, qui bio­di­ver­si­ta­tis fun­da­men­tum in nos­tro pla­ne­ta col­lo­cat. Haec varie­tas par­tes fun­da­men­ta­les agit in con­ser­va­ti­one aequ­ilib­ri oeco­lo­gi­ci. Plan­tae natu­ra­les mor­fo­lo­gia varia pra­e­di­tae sunt. Radi­ces utun­tur ad fixan­dam plan­tam in solo et ad nut­ri­men­ta quae­ren­da. Cau­les plan­tam sus­ten­tant et aqu­am ac nut­ri­mi­na trans­fer­re adiu­vant. Folia orga­na prin­ci­pa­les sunt pho­to­synt­he­sis, ubi ener­gia solis in ener­giam che­mi­cam con­ver­ti­tur. Flo­res sunt orga­na repro­duc­ti­onis, dum fruc­tus semi­na con­ti­nent, quae neces­sa­ria sunt pro novo vitae circulo.

Plan­tae pro­ces­sus phy­si­olo­gi­cos habent com­ple­xos, qui eis vitam et cres­ce­re per­mit­tunt. Pho­to­synt­he­sis pro­ces­sus cla­vis est, in quo plan­tae utun­tur ener­gia solis et car­bo­nio dioxi­dum ad for­man­dam mate­riam orga­ni­cam, simul eli­ciunt oxy­ge­nium in atmo­sp­ha­e­ram. Res­pi­ra­tio, trans­pi­ra­tio et aqu­ae duc­tus pro­ces­sus phy­si­olo­gi­ci impor­tan­tes sunt, qui vitam et func­ti­onem plan­ta­rum secu­rant. Plan­tae sunt fun­da­men­ta­les struc­tu­rae in eco­sy­si, fun­gun­tu­rque tamqu­am pro­duc­to­res prin­ci­pes, pra­e­ter pau­cis­si­mos orga­nis­mos che­mot­rop­hos. Pra­e­bent locum et cibum ad varie­ta­tem gene­rum animalium.

Amplius, plan­tae possunt solum rege­ne­ra­re et aqu­am a sub­stan­ti­is noxi­is et toxi­nis pur­ga­re. Sunt pars integ­ra­lis civi­li­sa­ti­onis huma­nae, nobis cibum pra­e­ben­tes sub for­ma fruc­tu­um, vege­ta­bi­lium, fru­men­ti et alia­rum fru­gum. Mul­tae plan­tae etiam prop­rie­ta­tes medi­ci­na­les habent et ad medi­ci­nam tra­di­ti­ona­lem et moder­nam con­tri­bu­unt. Pra­e­te­rea, plan­tae valo­res cul­tu­ra­les et aesthetico-​historicos habent, qui in hor­tis, arte et sym­bo­lis exprimuntur.

Cum acti­vi­ta­te huma­na cres­cen­te et muta­ti­oni­bus cli­ma­ti­cis, plan­tae natu­ra­les sae­pe in peri­cu­lo sunt. Per­di­ta bio­di­ver­si­ta­tis, spe­cies inva­si­vae et defo­re­sta­tio mag­nae sunt minae. Idcir­co, cru­cia­le est sume­re pre­cau­ti­ones con­ser­va­ti­onis, inc­lu­sa con­ser­va­ti­one habi­ta­tu­um natu­ra­lium, manu­ten­ti­one diver­si­ta­tis gene­ti­cæ et intro­duc­ti­one agri­cul­tu­rae sanae. Com­ple­xa rela­tio inter homi­nes et plan­tas natu­ra­les sub­li­niat pon­de­ra­ti­onem con­ser­va­ti­onis et usus sos­te­ni­bi­lis huius ricae biodiversitatis.


Zoznam dru­hov (43):

  • Ado­nis vernalis
  • Achil­lea millefolium
  • Aju­ga repens – zbe­ho­vec plazivý
  • Ane­mo­ne nemorosa
  • A. ranun­cu­lo­ides
  • Ant­he­ri­cum liliago
  • Bel­lis perennis
  • Calt­ha palus­tris – záruž­lie močiarne
  • Car­da­mi­ne palustris
  • Cicho­rium intybus
  • Con­vol­vu­lus arvensis
  • Digi­ta­lis grandiflora
  • Fica­ria verna
  • Galant­hus nivalis
  • Gle­cho­ma hede­ra­cea – záduš­ník brečtanolistý
  • Helich­ry­sum angustifolium
  • Hepa­ti­ca nobilis
  • Hype­ri­cum per­fo­ra­tum – ľubov­ník bodkovaný
  • Impa­tiens parviflora
  • Iris pumi­la
  • Lamium macu­la­tum – hlu­chav­ka škvrnitá
  • Lupi­nus polyp­hyl­lus – lupí­na mnoholistá
  • Lyth­rum salicaria
  • Mel­li­lo­tus officinalis
  • Mus­ca­ri botryoides
  • Orchis pur­pu­rea
  • Papa­ver rho­eas – vlčí mak
  • Poten­til­la arenaria
  • Pri­mu­la veris – prvo­sien­ka jarná
  • Pul­mo­na­ria offi­ci­na­lis – pľúc­nik lekársky
  • Pul­sa­ti­la gran­dis – ponik­lec veľkokvetý
  • P. nig­ri­cans
  • Rubus fru­ti­co­sus – ostru­ži­na černica
  • Sal­via pratensis
  • Sene­cio nemorensis
  • Sti­pa capillata
  • Symp­hy­tum tuberosum
  • Tara­xa­cum offi­ci­na­lis – púpa­va lekárska
  • Tri­fo­lium pratense
  • Urti­cia dioica
  • Ver­bas­cum densiflorum
  • Vero­ni­ca chamaedrys
  • Vero­ni­ca prostrata
  • Vic­to­ria amazonica

TOP

Ado­nis vernalis

Iris pumi­la

Pul­sa­til­la

Žlté kve­ty

Mod­ré kvety

Fia­lo­vé kvety

Bie­le kvety

Ružo­vé kvety

Suku­len­ty

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5910

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

Doliny, Krajina, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Mengusovská dolina

Hits: 4438

Turis­tic­ky pat­rí Men­gu­sov­ská doli­na medzi naj­nav­šte­vo­va­nej­šie doli­ny Vyso­kých Tatier. Prvým jej maji­te­ľom bol gróf Botyz, kto­rý ju zís­kal v roku 1264. Je pozo­ru­hod­né, že až do roku 1897 bola doli­na vo vlast­níc­tve Boty­zo­vých potom­kov Mariás­sy­ov­cov (top​ky​.sk). Pre­te­ká ňou Hin­cov potok. V hor­nej čas­ti sa delí na Hin­co­vu kot­li­nu a Kot­li­nu Žabích plies. V Hin­co­vej kot­li­ne je naj­väč­šie a naj­hl­b­šie ple­so na slo­ven­skej stra­ne Tatier – Veľ­ké Hin­co­ve ple­so. Okrem toho sa tu nachá­dza Malé Hin­co­ve ple­so a Hin­co­ve oká. V Kot­li­ne Žabích plies sú Veľ­ké, Malé a Vyšné Žabie ple­so. V dol­nej čas­ti pri ústí Zlo­mis­ko­vej doli­ny je Pop­rad­ské ple­so (wiki​pe​dia​.sk). Men­gu­sov­ská doli­na sa nachá­dza medzi Mly­nic­kou a Štôl­skou dolinou.


Men­gu­sov­ská Val­ley is among the most visi­ted val­le­ys in the High Tatras. Its first owner was Count Botyz, who acqu­ired it in 1264. Remar­kab­ly, the val­ley remai­ned in the posses­si­on of Boty­z’s des­cen­dants, the Mariás­sy fami­ly, until 1897 (top​ky​.sk). Hin­cov Cre­ek flo­ws through the val­ley, split­ting into Hin­co­vá kot­li­na (Hin­co­’s Basin) and Kot­li­na Žabích plies (Basin of Frog Ponds) in the upper part. In Hin­co­vá kot­li­na, you can find the lar­gest and dee­pest lake on the Slo­vak side of the Tatras – Veľ­ké Hin­co­ve ple­so. Addi­ti­onal­ly, the­re are Malé Hin­co­ve ple­so and Hin­co­ve oká. In Kot­li­na Žabích plies, you­’ll find Veľ­ké, Malé, and Vyšné Žabie ple­so. Towards the lower part, near the mouth of Zlo­mis­ko­vá doli­na, lies Pop­rad­ské ple­so (wiki​pe​dia​.sk). Men­gu­sov­ská Val­ley is situ­ated bet­we­en Mly­nic­ká and Štôl­ska Valley.


Doli­na Men­gu­sov­ska nale­ży do najc­zęściej odwie­dza­nych dolin Wyso­kich Tatr. Jej pier­ws­zym wła­ści­cie­lem był hra­bia Botyz, któ­ry nabył ją w 1264 roku. Cie­ka­we jest, że aż do 1897 roku doli­na pozos­ta­wa­ła włas­no­ścią potom­ków Boty­za, rodzi­ny Mariás­sy (top​ky​.sk). Doli­nę prze­pły­wa potok Hin­cov, dzie­ląc się na gór­nym odcin­ku na kot­li­nę Hin­co­vą i Kot­li­nę Žabích plies. W Kot­li­nie Hin­co­vej znaj­du­je się naj­wi­ęks­ze i naj­głębs­ze jezi­oro po sło­wac­kiej stro­nie Tatr – Veľ­ké Hin­co­ve ple­so. Ponad­to znaj­du­ją się tu Malé Hin­co­ve ple­so i Hin­co­ve oká. W Kot­li­nie Žabích plies znaj­du­ją się Veľ­ké, Malé i Vyšné Žabie ple­so. W dol­nej części, przy ujściu Doli­ny Zlo­mis­ko­vej, leży Pop­rad­ské ple­so (wiki​pe​dia​.sk). Doli­na Men­gu­sov­ska poło­żo­na jest między Doli­ną Mly­nic­ką a Doli­ną Štôlską.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Pribylina – kraj pod Kriváňom

Hits: 4144

Pri­by­li­na je jed­na z obcí, kto­rá bola skráš­le­ná, jej cen­trum bolo naozaj pek­ne spra­ve­né. V obci je Múze­um lip­tov­skej dedi­ny.

Leží vo výš­ke 745 met­rov nad morom, pod súto­kom Rač­kov­ho poto­ka s rie­kou Belá. Zalo­že­ná bol v roku 1331. V súčast­nos­ti tu žije 1350 oby­va­te­ľov. Neďa­le­ké Pod­ban­ské je výcho­dis­kom do východ­nej čas­ti Západ­ných Tatier a do západ­nej čas­ti Vyso­kých Tatier (pri​by​li​na​.sk). Názov obce je mož­no odvo­de­ný od toho, že leží pri rie­ke, kto­rá mala pôvod­ne meno Bia­la. Ale­bo sa via­že ku náre­čo­vé­mu slo­vu pri­by”, kto­ré ozna­ču­je nových osad­ní­kov (pri​by​li​na​.sk).


Pri­by­li­na is one of the vil­la­ges that has been beau­ti­fied, with its cen­ter tru­ly well-​kept. The vil­la­ge is home to the Muse­um of Lip­tov Village.

Situ­ated at an ele­va­ti­on of 745 meters abo­ve sea level, it lies at the con­flu­en­ce of Rač­kov Potok and the Belá River. It was foun­ded in 1331, and cur­ren­tly, it is inha­bi­ted by 1,350 resi­dents. Near­by Pod­ban­ské ser­ves as a star­ting point for the eas­tern part of the Wes­tern Tatras and the wes­tern part of the High Tatras (pri​by​li​na​.sk). The name of the vil­la­ge may be deri­ved from its loca­ti­on near a river ori­gi­nal­ly named Bia­la. Alter­na­ti­ve­ly, it may be lin­ked to the dia­lect word pri­by,” which refers to new sett­lers (pri​by​li​na​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post