Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 4156

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Slavonice – renesančná perla

Hits: 79

Sla­vo­ni­ce sú malé his­to­ric­ké mes­to nachá­dza­jú­ce sa na juho­zá­pad­nej Mora­ve, v blíz­kos­ti hra­níc s Rakús­kom. sú naj­zá­pad­nej­ším mes­tom Mora­vy. S počtom oby­va­te­ľov pri­bliž­ne 2 300 sa mes­to pýši zacho­va­lým rene­sanč­ným cen­trom, kto­ré je chrá­ne­né ako mest­ská pamiat­ko­vá rezer­vá­cia. Vďa­ka svo­jej jedi­neč­nej archi­tek­tú­re sú Sla­vo­ni­ce čas­to nazý­va­né malá Telč” ale­bo per­la zápa­do­mo­rav­skej rene­san­cie”. Prvá písom­ná zmien­ka o Sla­vo­ni­ciach pochá­dza z roku 1260. Pôvod­ne stráž­na osa­da, zalo­že­ná v 12. sto­ro­čí na stre­do­ve­kej kra­jin­skej ces­te spá­ja­jú­cej Pra­hu s Vied­ňou, pat­ri­la do majet­ku pánov z Hrad­ca. V 14. sto­ro­čí sa osa­da vďa­ka veľ­ko­le­pej výstav­be pre­me­ni­la na mes­to. Naj­väč­ší roz­kvet zaži­li Sla­vo­ni­ce v 16. sto­ro­čí, keď sa sta­li význam­ným mes­tom na obchod­nej tra­se medzi Pra­hou a Vied­ňou, čo pri­nies­lo mes­tu veľ­ké bohat­stvo a umož­ni­lo výstav­bu nád­her­ných rene­sanč­ných domov. Keď bola tra­sa pre­sme­ro­va­ná, mes­to stra­ti­lo svoj zdroj bohat­stva, čo pris­pe­lo k zacho­va­niu jedi­neč­né­ho súbo­ru rene­sanč­ných domov (Wiki­pe­dia).

Cen­trum Sla­vo­níc je zná­me svo­ji­mi rene­sanč­ný­mi meš­tian­sky­mi doma­mi s boha­to zdo­be­ný­mi štít­mi a sgra­fi­to­vou výzdo­bou, kto­rá zahŕňa zlo­ži­té figu­rál­ne scé­ny. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie, kto­ré­ho veža bola posta­ve­ná v rokoch 1503 – 1549 a dnes slú­ži ako vyhliad­ko­vá veža. Ďal­šou význam­nou stav­bou je kos­tol svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa zo 13. ale­bo 14. sto­ro­čia, kto­rý má fasá­du zdo­be­nú sgra­fi­tom z kon­ca 16. sto­ro­čia a dnes slú­ži na kul­túr­ne úče­ly. Mest­ské opev­ne­nie je čias­toč­ne zacho­va­né, vrá­ta­ne dvoch brán, dvoch bášt a nie­koľ­kých frag­men­tov mest­ských hra­dieb. V 13. sto­ro­čí bol v mes­te vybu­do­va­ný pod­zem­ný sys­tém cho­dieb, kto­rý slú­žil na odvod­ne­nie a obra­nu mes­ta. Dnes je pri­bliž­ne 380 met­rov tých­to tune­lov sprí­stup­ne­ných pre verej­nosť, čo ponú­ka náv­štev­ní­kom jedi­neč­ný pohľad do his­tó­rie mes­ta (Wiki­pe­dia). 

V roku 1953 boli Sla­vo­ni­ce zahr­nu­té do hra­nič­né­ho pás­ma, čo spô­so­bi­lo znač­nú izo­lá­ciu celé­ho úze­mia od ostat­nej civi­li­zá­cie a výraz­ne obme­dzi­lo ces­tov­ný ruch. Až v roku 1960, pri reor­ga­ni­zá­cii okre­sov a kra­jov, bolo zasta­va­né úze­mie mes­ta vyňa­té z hra­nič­né­ho pás­ma a moh­lo začať využí­vať ces­tov­ný ruch. Pozdĺž štát­nej hra­ni­ce bola v rokoch 19361938 vybu­do­va­ná sústa­va pohra­nič­ných pev­nos­tí, kto­ré sa zacho­va­li dodnes a záslu­hou nad­šen­cov sú udr­žia­va­né v dob­rom tech­nic­kom sta­ve a sprí­stup­ne­né verej­nos­ti. Nie­kto­ré z tých­to pev­nos­tí sa nachá­dza­jú pria­mo v intra­vi­lá­ne mes­ta. Sla­vo­ni­ce sú zná­me svo­jím boha­tým kul­túr­nym živo­tom. V mes­te sa pra­vi­del­ne kona­jú rôz­ne fes­ti­va­ly, výsta­vy a kon­cer­ty, kto­ré pri­lá­ka­jú náv­štev­ní­kov z blíz­ka i ďale­ka. V roku 2017 boli Sla­vo­ni­ce vyhlá­se­né za His­to­ric­ké mes­to roka, čo sved­čí o ich význa­me a zacho­va­los­ti kul­túr­ne­ho dedič­stva. Dňa 31. augus­ta 1961 boli Sla­vo­ni­ce vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu. Oko­lie Sla­vo­níc ponú­ka krá­sy prí­rod­né­ho par­ku Čes­ká Kana­da. V blíz­kos­ti sa nachá­dza aj zanik­nu­tá stre­do­ve­ká osa­da Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce is a small his­to­ri­cal town loca­ted in sout­hwes­tern Mora­via, near the Aus­trian bor­der. It is the wes­tern­most town of Mora­via. With a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 2,300, the town boasts a well-​preserved Renais­san­ce cen­ter, pro­tec­ted as an urban con­ser­va­ti­on area. Due to its uni­que archi­tec­tu­re, Sla­vo­ni­ce is often refer­red to as the Litt­le Telč” or the Pearl of Wes­tern Mora­vian Renais­san­ce.” The first writ­ten men­ti­on of Sla­vo­ni­ce dates back to 1260. Ori­gi­nal­ly a guard sett­le­ment foun­ded in the 12th cen­tu­ry on a medie­val tra­de rou­te con­nec­ting Pra­gue with Vien­na, it belo­n­ged to the Lords of Hra­dec. In the 14th cen­tu­ry, the sett­le­ment trans­for­med into a town thanks to sig­ni­fi­cant cons­truc­ti­on efforts. Sla­vo­ni­ce expe­rien­ced its gre­a­test pros­pe­ri­ty in the 16th cen­tu­ry when it beca­me an impor­tant town on the tra­de rou­te bet­we­en Pra­gue and Vien­na, brin­ging gre­at wealth and enab­ling the cons­truc­ti­on of mag­ni­fi­cent Renais­san­ce hou­ses. When the rou­te was redi­rec­ted, the town lost its sour­ce of wealth, which con­tri­bu­ted to the pre­ser­va­ti­on of its uni­que ensem­ble of Renais­san­ce hou­ses (Wiki­pe­dia).

The cen­ter of Sla­vo­ni­ce is reno­wned for its Renais­san­ce burg­her hou­ses with rich­ly deco­ra­ted gab­les and sgraf­fi­to deco­ra­ti­ons, fea­tu­ring intri­ca­te figu­ra­ti­ve sce­nes. Among the most notab­le land­marks is the Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary, who­se tower was built bet­we­en 1503 and 1549 and now ser­ves as a lookout tower. Anot­her sig­ni­fi­cant buil­ding is the Church of St. John the Bap­tist from the 13th or 14th cen­tu­ry, which has a faca­de ador­ned with sgraf­fi­to from the late 16th cen­tu­ry and is now used for cul­tu­ral pur­po­ses. The town for­ti­fi­ca­ti­ons are par­tial­ly pre­ser­ved, inc­lu­ding two gates, two bas­ti­ons, and seve­ral frag­ments of town walls. In the 13th cen­tu­ry, an under­ground sys­tem of cor­ri­dors was built in the town for drai­na­ge and defen­se. Today, about 380 meters of the­se tun­nels are open to the pub­lic, offe­ring visi­tors a uni­que glim­pse into the town’s his­to­ry (Wiki­pe­dia).

In 1953, Sla­vo­ni­ce was inc­lu­ded in the bor­der zone, cau­sing sig­ni­fi­cant iso­la­ti­on of the enti­re area from the rest of civi­li­za­ti­on and seve­re­ly limi­ting tou­rism. Only in 1960, after the reor­ga­ni­za­ti­on of dis­tricts and regi­ons, was the built-​up area of the town exc­lu­ded from the bor­der zone, allo­wing tou­rism to deve­lop. Along the sta­te bor­der, a sys­tem of bor­der for­ti­fi­ca­ti­ons was built bet­we­en 1936 and 1938, which has been pre­ser­ved to this day and is main­tai­ned in good tech­ni­cal con­di­ti­on by ent­hu­siasts, making it acces­sib­le to the pub­lic. Some of the­se for­ti­fi­ca­ti­ons are loca­ted direct­ly wit­hin the town’s intra­vi­la­ne. Sla­vo­ni­ce is kno­wn for its rich cul­tu­ral life, with vari­ous fes­ti­vals, exhi­bi­ti­ons, and con­certs regu­lar­ly held in the town, att­rac­ting visi­tors from near and far. In 2017, Sla­vo­ni­ce was named the His­to­ric Town of the Year, high­ligh­ting its sig­ni­fi­can­ce and the pre­ser­va­ti­on of its cul­tu­ral heri­ta­ge. On August 31, 1961, Sla­vo­ni­ce was dec­la­red an urban con­ser­va­ti­on area. The sur­roun­dings of Sla­vo­ni­ce offer the beau­ty of the Čes­ká Kana­da Natu­re Park. Near­by is also the aban­do­ned medie­val sett­le­ment of Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce ist eine kle­i­ne his­to­ris­che Stadt im Südwes­ten Mäh­rens, nahe der öster­re­i­chis­chen Gren­ze. Sie ist die west­lichs­te Stadt Mäh­rens. Mit etwa 2.300 Ein­woh­nern rühmt sich die Stadt eines gut erhal­te­nen Renais­san­ce­zen­trums, das als städ­tis­ches Denk­mal­re­ser­vat ges­chützt ist. Aufg­rund ihrer ein­zi­gar­ti­gen Archi­tek­tur wird Sla­vo­ni­ce oft als kle­i­nes Telč” oder Per­le der wes­tmäh­ris­chen Renais­san­ce” bez­e­ich­net. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Sla­vo­ni­ce stammt aus dem Jahr 1260. Urs­prün­glich eine Wach­sta­ti­on, geg­rün­det im 12. Jahr­hun­dert an einer mit­te­lal­ter­li­chen Han­delss­tra­ße zwis­chen Prag und Wien, gehör­te sie den Her­ren von Hra­dec. Im 14. Jahr­hun­dert wur­de die Sied­lung durch gro­ßar­ti­ge Bau­vor­ha­ben zur Stadt. Sla­vo­ni­ce erleb­te sei­ne größte Blüte­ze­it im 16. Jahr­hun­dert, als es zu einer wich­ti­gen Stadt an der Han­dels­rou­te zwis­chen Prag und Wien wur­de, was gro­ßen Reich­tum brach­te und den Bau präch­ti­ger Renais­san­ce­hä­u­ser ermög­lich­te. Als die Rou­te umge­le­i­tet wur­de, ver­lor die Stadt ihre Ein­kom­men­squ­el­le, was zur Erhal­tung des ein­zi­gar­ti­gen Ensem­bles von Renais­san­ce­hä­u­sern beit­rug (Wiki­pe­dia).

Das Zen­trum von Sla­vo­ni­ce ist bekannt für sei­ne Renaissance-​Bürgerhäuser mit reich ver­zier­ten Gie­beln und Sgraf­fi­to­de­ko­ra­ti­onen, die kom­ple­xe figür­li­che Sze­nen ent­hal­ten. Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten gehört die Kir­che Mariä Him­mel­fa­hrt, deren Turm zwis­chen 1503 und 1549 erbaut wur­de und heute als Aus­sichts­turm dient. Ein wei­te­res bede­uten­des Bau­werk ist die Kir­che St. Johan­nes der Täu­fer aus dem 13. oder 14. Jahr­hun­dert, deren Fas­sa­de mit Sgraf­fi­to aus dem spä­ten 16. Jahr­hun­dert ver­ziert ist und heute für kul­tu­rel­le Zwec­ke genutzt wird. Die Stadt­be­fes­ti­gun­gen sind tei­lwe­i­se erhal­ten, darun­ter zwei Tore, zwei Bas­ti­onen und meh­re­re Frag­men­te der Stadt­mau­er. Im 13. Jahr­hun­dert wur­de in der Stadt ein unte­rir­dis­ches Sys­tem von Gän­gen für Ent­wäs­se­rung und Ver­te­i­di­gung gebaut. Heute sind etwa 380 Meter die­ser Tun­nel für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich, was Besu­chern einen ein­zi­gar­ti­gen Einb­lick in die Stadt­ges­chich­te bie­tet (Wiki­pe­dia).

Im Jahr 1953 wur­de Sla­vo­ni­ce in die Grenz­zo­ne ein­be­zo­gen, was zu einer erheb­li­chen Iso­la­ti­on des gesam­ten Gebiets von der übri­gen Zivi­li­sa­ti­on führ­te und den Tou­ris­mus stark ein­sch­ränk­te. Erst 1960, nach der Neuor­ga­ni­sa­ti­on der Bez­ir­ke und Regi­onen, wur­de das bebau­te Stadt­ge­biet aus der Grenz­zo­ne heraus­ge­nom­men, was die Ent­wick­lung des Tou­ris­mus ermög­lich­te. Entlang der Sta­atsg­ren­ze wur­de zwis­chen 1936 und 1938 ein Sys­tem von Grenz­be­fes­ti­gun­gen errich­tet, das bis heute erhal­ten ist und von Ent­hu­sias­ten in gutem tech­nis­chem Zus­tand gepf­legt und der Öffen­tlich­ke­it zugän­glich gemacht wird. Eini­ge die­ser Befes­ti­gun­gen befin­den sich direkt im Stadt­be­re­ich. Sla­vo­ni­ce ist bekannt für sein rei­ches Kul­tur­le­ben, mit regel­mä­ßi­gen Fes­ti­vals, Auss­tel­lun­gen und Kon­zer­ten, die Besu­cher aus Nah und Fern anzie­hen. Im Jahr 2017 wur­de Sla­vo­ni­ce zur His­to­ris­chen Stadt des Jah­res ernannt, was auf sei­ne Bede­utung und die Erhal­tung sei­nes Kul­tu­rer­bes hin­we­ist. Am 31. August 1961 wur­de Sla­vo­ni­ce zum städ­tis­chen Denk­mal­re­ser­vat erk­lärt. Die Umge­bung von Sla­vo­ni­ce bie­tet die Schön­he­it des Natur­parks Čes­ká Kana­da. In der Nähe befin­det sich auch die auf­ge­ge­be­ne mit­te­lal­ter­li­che Sied­lung Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce jsou malé his­to­ric­ké měs­to nachá­ze­jí­cí se na jiho­zá­pad­ní Mora­vě, v blíz­kos­ti rakous­kých hra­nic. Jsou nej­zá­pad­něj­ším měs­tem Mora­vy. S přib­liž­ně 2 300 oby­va­te­li se měs­to pyš­ní zacho­va­lým rene­sanč­ním cen­trem, kte­ré je chrá­něno jako měst­ská památ­ko­vá rezer­va­ce. Díky své jedi­neč­né archi­tek­tu­ře jsou Sla­vo­ni­ce čas­to nazý­vá­ny malou Tel­čí” nebo per­lou zápa­do­mo­rav­ské rene­san­ce”. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Sla­vo­ni­cích pochá­zí z roku 1260. Původ­ně stráž­ní osa­da, zalo­že­ná ve 12. sto­le­tí na stře­do­věké zem­ské stez­ce spo­ju­jí­cí Pra­hu s Víd­ní, patři­la do majet­ku pánů z Hrad­ce. Ve 14. sto­le­tí se osa­da díky vel­ko­le­pé výstav­bě pro­měni­la ve měs­to. Nej­vět­ší rozk­vět zaži­ly Sla­vo­ni­ce v 16. sto­le­tí, kdy se sta­ly význam­ným měs­tem na obchod­ní tra­se mezi Pra­hou a Víd­ní, což při­nes­lo měs­tu vel­ké bohat­ství a umož­ni­lo výstav­bu nád­her­ných rene­sanč­ních domů. Když byla tra­sa přes­měro­vá­na, měs­to ztra­ti­lo svůj zdroj bohat­ství, což přis­pělo k zacho­vá­ní jedi­neč­né­ho sou­bo­ru rene­sanč­ních domů (Wiki­pe­dia).

Cen­trum Sla­vo­nic je zná­mé svý­mi rene­sanč­ní­mi měš­ťan­ský­mi domy s boha­tě zdo­be­ný­mi ští­ty a sgra­fi­to­vou výzdo­bou, kte­rá zahr­nu­je slo­ži­té figu­rál­ní scé­ny. Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky patří kos­tel Nane­bev­ze­tí Pan­ny Marie, jehož věž byla posta­ve­na v letech 1503 – 1549 a dnes slou­ží jako vyhlíd­ko­vá věž. Dal­ší význam­nou stav­bou je kos­tel sva­té­ho Jana Křti­te­le ze 13. nebo 14. sto­le­tí, kte­rý má fasá­du zdo­be­nou sgra­fi­tem z kon­ce 16. sto­le­tí a dnes slou­ží ke kul­tur­ním úče­lům. Měst­ské opev­nění je čás­teč­ně zacho­vá­no, včet­ně dvou bran, dvou bašt a něko­li­ka frag­men­tů měst­ských hra­deb. Ve 13. sto­le­tí byl ve měs­tě vybu­do­ván pod­zem­ní sys­tém cho­deb, kte­rý slou­žil k odvod­nění a obra­ně měs­ta. Dnes je přib­liž­ně 380 met­rů těch­to tune­lů zpří­stup­něno veřej­nos­ti, což nabí­zí návš­těv­ní­kům jedi­neč­ný pohled do his­to­rie měs­ta (Wiki­pe­dia).

V roce 1953 byly Sla­vo­ni­ce zahr­nu­ty do pohra­nič­ní­ho pás­ma, což způso­bi­lo znač­nou izo­la­ci celé­ho úze­mí od ostat­ní civi­li­za­ce a výraz­ně ome­zi­lo ces­tov­ní ruch. Až v roce 1960, při reor­ga­ni­za­ci okre­sů a kra­jů, bylo zasta­věné úze­mí měs­ta vyňa­to z pohra­nič­ní­ho pás­ma a moh­lo začít využí­vat ces­tov­ní ruch. Podél stát­ní hra­ni­ce byl v letech 19361938 vybu­do­ván sys­tém pohra­nič­ních pev­nos­tí, kte­ré se zacho­va­ly dodnes a díky nad­šen­cům jsou udr­žo­vá­ny v dob­rém tech­nic­kém sta­vu a zpří­stup­něny veřej­nos­ti. Něk­te­ré z těch­to pev­nos­tí se nachá­ze­jí pří­mo v intra­vi­lá­nu měs­ta. Sla­vo­ni­ce jsou zná­mé svým boha­tým kul­tur­ním živo­tem. Ve měs­tě se pra­vi­del­ně kona­jí růz­né fes­ti­va­ly, výsta­vy a kon­cer­ty, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z blíz­ka i dale­ka. V roce 2017 byly Sla­vo­ni­ce vyhlá­še­ny His­to­ric­kým měs­tem roku, což svěd­čí o jejich význa­mu a zacho­va­los­ti kul­tur­ní­ho dědic­tví. Dne 31. srp­na 1961 byly Sla­vo­ni­ce vyhlá­še­ny měst­skou památ­ko­vou rezer­va­cí. Oko­lí Sla­vo­nic nabí­zí krá­sy pří­rod­ní­ho par­ku Čes­ká Kana­da. Neda­le­ko se nachá­zí také zanik­lá stře­do­věká osa­da Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, České, Česko, Južné Čechy, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Jindřichův Hradec

Hits: 89

Jin­dři­chův Hra­dec je mes­to v Juho­čes­kom kra­ji Čes­kej repub­li­ky, ležia­ce pri­bliž­ne 43 km seve­ro­vý­chod­ne od Čes­kých Budějo­víc na rie­ke Nežár­ka. S počtom oby­va­te­ľov oko­lo 21 000 je význam­ným kul­túr­nym a his­to­ric­kým cen­trom regi­ó­nu. Prvá písom­ná zmien­ka o Jin­dři­cho­vom Hrad­ci pochá­dza z roku 1220, keď bol na mies­te slo­van­ské­ho hra­dis­ka posta­ve­ný gotic­ký hrad Jin­dři­chom I. Vít­kov­com, zakla­da­te­ľom rodu pánov z Hrad­ca. V polo­vi­ci 13. sto­ro­čia vznik­la pri hra­de osa­da, kto­rá dosta­la meno po svo­jom zakla­da­te­ľo­vi. Súčas­ný názov Jin­dři­chův Hra­dec je dolo­že­ný od roku 1410. V 16. sto­ro­čí, počas vlá­dy posled­ných čle­nov rodu pánov z Hrad­ca, mes­to dosiah­lo vrchol svoj­ho roz­vo­ja. Domy a hrad boli pre­sta­va­né z gotic­ké­ho do rene­sanč­né­ho štý­lu a mes­to sa roz­ší­ri­lo za hrad­by. Po trid­sať­roč­nej voj­ne v roku 1654 bol Jin­dři­chův Hra­dec dru­hým naj­väč­ším mes­tom v Krá­ľov­stve čes­kom s 405 doma­mi. Neskôr však stra­ti­lo poli­tic­ký význam a na kon­ci 17. sto­ro­čia doš­lo aj k hos­po­dár­ske­mu úpad­ku. His­to­ric­ké cen­trum Jin­dři­chov­ho Hrad­ca je mest­skou pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou, kto­rá zahŕňa námes­tie Mie­ru s pri­ľah­lý­mi ulič­ka­mi a zámok. Medzi domi­nan­ty námes­tia pat­rí býva­lá gotic­ká rad­ni­ca, viac­krát pre­sta­va­ná, a Lan­ge­rov dom, pôvod­ne gotic­ká stav­ba, neskôr pre­sta­va­ná v rene­sanč­nom štý­le (Wiki­pe­dia).

Hrad a zámok Jin­dři­chův Hra­dec je tre­tím naj­väč­ším hrad­ným kom­ple­xom v Čes­kej repub­li­ke po Praž­skom hra­de a zám­ku v Čes­kém Krum­lo­vě. Rozp­res­tie­ra sa na plo­che tak­mer 3 hek­tá­rov a ponú­ka náv­štev­ní­kom pre­hliad­ku vzác­nych inte­ri­é­rov a his­to­ric­kých ume­lec­kých arte­fak­tov (jin​dri​chuvh​ra​dec​.cz). Zámok je pre­sta­va­ný hrad na súto­ku Nežár­ky a Hamer­ské­ho poto­ka. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Hrad prav­de­po­dob­ne zalo­žil Pře­mysl Ota­kar v prvej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia. V 18. sto­ro­čí utr­pe­la stav­ba požiar. K roz­siah­lej rekon­štruk­cii doš­lo až v prvej štvr­ti­ne 20. sto­ro­čia pod vede­ním gró­fa Euge­na Čer­ní­na. Dnes zámok tvo­rí kom­plex, kto­rý zahŕňa aj zámoc­ký pivo­var, mlyn a kožiar­ske objek­ty a objek­ty vod­nej elek­trár­ne. Zámok sa obja­vu­je čas­to aj vo fil­moch, napr. Bat­ho­ry, Z pek­la štěs­tí“ a Tajem­ství sta­ré bam­bit­ky 2“ (Wiki­pe­dia).

Múze­um Jin­dři­choh­ra­dec­ka síd­li v rene­sanč­nej budo­ve, kto­rá bola kedy­si jezu­it­ským semi­ná­rom. Zalo­že­né bolo v roku 1882 a pat­rí medzi naj­star­šie regi­onál­ne múzeá v Čechách. Naj­zná­mej­ším expo­ná­tom sú Krý­zo­vy jes­lič­ky, naj­väč­ší mecha­nic­ký bet­le­hem na sve­te pod­ľa Guin­nes­so­vej kni­hy rekor­dov. Kos­tol svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa je pôvod­ne gotic­ký kos­tol s pri­ľah­lým kláš­to­rom mino­ri­tov, neskôr slú­žil ako špi­tál. Kos­tol svä­tej Márie Mag­da­lé­ny sa nachá­dza v his­to­ric­kom cen­tre mes­ta. Kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie je zná­my svo­jou 68,3 m vyso­kou vežou prí­stup­nou verej­nos­ti a 15. polud­ní­kom, kto­rý pre­chá­dza nádvo­rím kos­to­la (Wiki­pe­dia ENG). 

Mes­to leží na súto­ku rie­ky Nežár­ka a poto­ka Hamer­ský potok, pri ryb­ní­ku Vaj­gar s roz­lo­hou 49 ha, kto­rý bol zalo­že­ný v roku 1399. Oko­lie Jin­dři­chov­ho Hrad­ca je boha­té na ryb­ní­ky a lesy, čo posky­tu­je ide­ál­ne pod­mien­ky pre turis­ti­ku a rekre­áciu (Wiki­pe­dia). V blíz­kos­ti mes­ta sa nachá­dza prí­rod­ná rezer­vá­cia Čes­ká Kana­da, zná­ma svo­ji­mi les­mi, jaze­ra­mi a úzko­ko­ľaj­nou želez­ni­cou, kto­rá slú­ži ako turis­tic­ká atrak­cia (visitc​ze​chia​.com). Osob­nos­ti spo­je­né s mes­tom: poli­tik Vla­di­mír Špid­la, ves­lár Vác­lav Cha­lu­pa, fut­ba­lis­ta Karel Pobor­ský, hoke­jis­ti Aleš Kota­lík, Zby­něk Michá­lek (Wiki­pe­dia ENG), Fran­ti­šek II. Rákoc­zi – vod­ca uhor­ské­ho povs­ta­nia v 18. sto­ro­čí, filo­zof a spi­so­va­teľ Sta­ni­slav Komá­rek (Wiki­pe­dia).


Jin­dři­chův Hra­dec is a town in the South Bohe­mian Regi­on of the Czech Repub­lic, loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 43 km nort­he­ast of Čes­ké Budějo­vi­ce on the Nežár­ka River. With a popu­la­ti­on of about 21,000, it is an impor­tant cul­tu­ral and his­to­ri­cal cen­ter of the regi­on. The first writ­ten men­ti­on of Jin­dři­chův Hra­dec dates back to 1220, when a Got­hic cast­le was built on the site of a Sla­vic for­ti­fied sett­le­ment by Jin­dřich I of Vít­kov, the foun­der of the Lords of Hra­dec. In the mid-​13th cen­tu­ry, a sett­le­ment deve­lo­ped near the cast­le, named after its foun­der. The cur­rent name, Jin­dři­chův Hra­dec, has been docu­men­ted sin­ce 1410. During the 16th cen­tu­ry, under the rule of the last mem­bers of the Lords of Hra­dec, the town rea­ched its peak. Hou­ses and the cast­le were rebu­ilt from Got­hic to Renais­san­ce sty­le, and the town expan­ded bey­ond its walls. After the Thir­ty Years’ War, in 1654, Jin­dři­chův Hra­dec beca­me the second-​largest town in the King­dom of Bohe­mia with 405 hou­ses. Howe­ver, it later lost its poli­ti­cal sig­ni­fi­can­ce, and by the late 17th cen­tu­ry, it also faced eco­no­mic dec­li­ne. The his­to­ric cen­ter of Jin­dři­chův Hra­dec is an urban con­ser­va­ti­on area that inc­lu­des Pea­ce Squ­are (Náměs­tí Míru) with its adja­cent stre­ets and the cast­le. Land­marks on the squ­are inc­lu­de the for­mer Got­hic town hall, rebu­ilt mul­tip­le times, and Lan­ger Hou­se, ori­gi­nal­ly a Got­hic struc­tu­re later recons­truc­ted in the Renais­san­ce style.

The cast­le and cha­te­au of Jin­dři­chův Hra­dec is the third-​largest cast­le com­plex in the Czech Repub­lic, after Pra­gue Cast­le and Čes­ký Krum­lov Cast­le. Cove­ring near­ly 3 hec­ta­res, it offers visi­tors a tour of uni­que inte­ri­ors and his­to­ri­cal art arti­facts. The cha­te­au, loca­ted at the con­flu­en­ce of the Nežár­ka River and Hamer­ský Stre­am, is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. The cast­le was like­ly foun­ded by Pře­mysl Ota­kar in the first half of the 13th cen­tu­ry. It suf­fe­red a fire in the 18th cen­tu­ry and under­went exten­si­ve recons­truc­ti­on in the ear­ly 20th cen­tu­ry under Count Eugen Čer­nín. Today, the com­plex inc­lu­des a bre­we­ry, a mill, tan­ning faci­li­ties, and hyd­ro­po­wer buil­dings. The cha­te­au often appe­ars in films, such as Bat­ho­ry, Z pek­la štěs­tí, and Tajem­ství sta­ré bam­bit­ky 2. The Muse­um of Jin­dři­chův Hra­dec is hou­sed in a Renais­san­ce buil­ding that once ser­ved as a Jesu­it semi­na­ry. Foun­ded in 1882, it is one of the oldest regi­onal muse­ums in the Czech Repub­lic. Its most famous exhi­bit is Krýza’s Nati­vi­ty Sce­ne, the world’s lar­gest mecha­ni­cal nati­vi­ty sce­ne accor­ding to the Guin­ness World Records.

The Church of St. John the Bap­tist, ori­gi­nal­ly a Got­hic church with an adjo­ining Mino­ri­te monas­te­ry, later ser­ved as a hos­pi­tal. The Church of St. Mary Mag­da­le­ne is loca­ted in the town’s his­to­ri­cal cen­ter. The Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary is notab­le for its 68.3‑meter tower, open to the pub­lic, and the 15th meri­dian pas­sing through its cour­ty­ard. The town lies at the con­flu­en­ce of the Nežár­ka River and Hamer­ský Stre­am, near Vaj­gar Pond, which covers 49 hec­ta­res and was estab­lis­hed in 1399. The sur­roun­ding area is rich in ponds and forests, offe­ring ide­al con­di­ti­ons for tou­rism and rec­re­a­ti­on. Near­by is the Čes­ká Kana­da Natu­re Reser­ve, kno­wn for its forests, lakes, and narrow-​gauge rai­lway, which ser­ves as a tou­rist att­rac­ti­on. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with the town inc­lu­de poli­ti­cian Vla­di­mír Špid­la, rower Vác­lav Cha­lu­pa, foot­bal­ler Karel Pobor­ský, hoc­key pla­y­ers Aleš Kota­lík and Zby­něk Michá­lek, Fran­cis II Rákóc­zi (lea­der of the Hun­ga­rian upri­sing in the 18th cen­tu­ry), and phi­lo­sop­her and wri­ter Sta­ni­slav Komárek.


Jin­dři­chův Hra­dec je měs­to v Jiho­čes­kém kra­ji Čes­ké repub­li­ky, leží­cí přib­liž­ně 43 km seve­ro­vý­chod­ně od Čes­kých Budějo­vic na řece Nežár­ce. S počtem oby­va­tel oko­lo 21 000 je význam­ným kul­tur­ním a his­to­ric­kým cen­trem regi­onu. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Jin­dři­cho­vě Hrad­ci pochá­zí z roku 1220, kdy na mís­tě slo­van­ské­ho hra­diš­tě posta­vil gotic­ký hrad Jin­dřich I. Vít­ko­vec, zakla­da­tel rodu pánů z Hrad­ce. V polo­vi­ně 13. sto­le­tí vznik­la u hra­du osa­da, kte­rá dosta­la jmé­no po svém zakla­da­te­li. Sou­čas­ný název Jin­dři­chův Hra­dec je dolo­žen od roku 1410. V 16. sto­le­tí, za vlá­dy posled­ních čle­nů rodu pánů z Hrad­ce, měs­to dosáh­lo vrcho­lu své­ho roz­vo­je. Domy a hrad byly pře­sta­věny z gotic­ké­ho do rene­sanč­ní­ho sty­lu a měs­to se roz­ší­ři­lo za hrad­by. Po tři­ce­ti­le­té vál­ce v roce 1654 byl Jin­dři­chův Hra­dec dru­hým nej­vět­ším měs­tem v Krá­lov­ství čes­kém s 405 domy. Později však ztra­til poli­tic­ký význam a na kon­ci 17. sto­le­tí doš­lo i k hos­po­dá­řs­ké­mu úpadku.

His­to­ric­ké cen­trum Jin­dři­cho­va Hrad­ce je měst­skou památ­ko­vou rezer­va­cí, kte­rá zahr­nu­je náměs­tí Míru s při­leh­lý­mi ulič­ka­mi a zámek. Mezi domi­nan­ty náměs­tí patří býva­lá gotic­ká rad­ni­ce, něko­li­krát pře­sta­věná, a Lan­ge­rův dům, původ­ně gotic­ká stav­ba, později pře­sta­věná v rene­sanč­ním stylu.

Hrad a zámek Jin­dři­chův Hra­dec je tře­tím nej­vět­ším hrad­ním kom­ple­xem v Čes­ké repub­li­ce po Praž­ském hra­dě a zám­ku v Čes­kém Krum­lo­vě. Rozk­lá­dá se na plo­še téměř 3 hek­ta­rů a nabí­zí návš­těv­ní­kům proh­líd­ku vzác­ných inte­ri­é­rů a his­to­ric­kých umělec­kých arte­fak­tů. Zámek se nachá­zí na sou­to­ku Nežár­ky a Hamer­ské­ho poto­ka a je národ­ní kul­tur­ní památ­kou. Hrad prav­děpo­dob­ně zalo­žil Pře­mysl Ota­kar v prv­ní polo­vi­ně 13. sto­le­tí. V 18. sto­le­tí utr­pěl stav­ba požár a k roz­sáh­lé rekons­truk­ci doš­lo až na počát­ku 20. sto­le­tí pod vede­ním hra­běte Euge­na Čer­ní­na. Dnes are­ál zahr­nu­je také zámec­ký pivo­var, mlýn, kože­luž­ské objek­ty a objek­ty vod­ní elek­trár­ny. Zámek se čas­to obje­vu­je ve fil­mech, napří­klad Bat­ho­ry, Z pek­la štěs­tíTajem­ství sta­ré bam­bit­ky 2.

Muze­um Jin­dři­choh­ra­dec­ka síd­lí v rene­sanč­ní budo­vě, kte­rá byla kdy­si jezu­it­ským semi­ná­řem. Zalo­že­no bylo v roce 1882 a patří mezi nej­star­ší regi­onál­ní muzea v Čechách. Nej­zná­měj­ším expo­ná­tem jsou Krý­zo­vy jes­lič­ky, nej­vět­ší mecha­nic­ký bet­lém na světě pod­le Guin­nes­so­vy kni­hy rekordů.

Měs­to leží na sou­to­ku řeky Nežár­ky a Hamer­ské­ho poto­ka, u ryb­ní­ka Vaj­gar s roz­lo­hou 49 ha, kte­rý byl zalo­žen v roce 1399. Oko­lí Jin­dři­cho­va Hrad­ce je boha­té na ryb­ní­ky a lesy, což posky­tu­je ide­ál­ní pod­mín­ky pro turis­ti­ku a rekre­a­ci. Neda­le­ko měs­ta se nachá­zí pří­rod­ní rezer­va­ce Čes­ká Kana­da, zná­má svý­mi lesy, jeze­ry a úzko­ko­lej­nou želez­ni­cí, kte­rá slou­ží jako turis­tic­ká atrakce.

K význam­ným osob­nos­tem spo­je­ným s měs­tem patří poli­tik Vla­di­mír Špid­la, ves­lař Vác­lav Cha­lu­pa, fot­ba­lis­ta Karel Pobor­ský, hoke­jis­té Aleš Kota­lík a Zby­něk Michá­lek, Fran­ti­šek II. Rákoc­zi (vůd­ce uher­ské­ho povs­tá­ní v 18. sto­le­tí) a filo­zof a spi­so­va­tel Sta­ni­slav Komárek.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Horehronie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Bystrica – mesto v strede Slovenska

Hits: 8820

Ban­ská Bys­tri­ca je cen­trum stred­né­ho Slo­ven­ska aj celé­ho Slo­ven­ska. V minu­los­ti boli sna­hy, aby prá­ve Bys­tri­ca bola hlav­ným mes­tom Slo­ven­ska. Nie­kto­ré cen­trál­ne inšti­tú­cie tu aj síd­lia. Bola hlav­ným mes­tom stre­do­slo­ven­ské­ho kra­ja. V Ban­skej Bys­tri­ci sú čias­toč­ne zacho­va­né hrad­by a nachá­dza sa tu aj hrad. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Hron. Nad mes­tom sa vypí­na vrch Urpín, pod­ľa kto­ré­ho je pome­no­va­né aj domá­ce pivo. Mes­to je aj doprav­ným uzlom: na tra­se Zvo­len – Vrút­ky, smer Brez­no, Čer­ve­ná Ska­la, smer Dono­va­ly, smer Ružom­be­rok. Letis­ko mes­to nemá, neďa­le­ko sa nachá­dza medzi­ná­rod­né letis­ko Sliač. Ban­ská Bys­tri­ca má jeden z najk­raj­ších cin­to­rí­nov, aké som kedy videl. Nemec­ky je Ban­ská Bys­tri­ca Neusohl, maďar­sky Besz­ter­ce­bá­nya, latin­sky Neoso­lium. Iné his­to­ric­ké náz­vy: Bys­tri­ce, Byzt­her­ze, Byz­ter­che­ba­na, Bizt­ri­chie, Novo Solio, Wys­tri­cia, Byzt­ri­ce, Bis­tri­chie Solien­sis, Bys­tri­cia, Nou­iso­lium, Byzt­ri­cia, Bys­tri­chia, Bis­tri­cium, Novum Zolium, Novi­zo­lium, Nou­ozo­lium, Besz­terc­ze­bá­nya, Ban­ska Bis­try­ca, Besz­ter­ce­bá­nya, Baňs­ká Bys­tri­ca (Wiki­pe­dia), Neozo­lium, Besztercz-​Bánya, Neüsoll, Novi­so­lium, Besztercze-​Bánya (Wiki­pe­dia). Leží v nad­mor­skej výš­ke 362 met­rov (Wiki­pe­dia). Žije tu nece­lých 80 000 oby­va­te­ľov, je šies­tym naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku vďa­ka tomu (Wiki­pe­dia). V roku 1720 tu žilo 2 646, v roku 1918 10 776 ľudí (Jozef Ďurian­čik). Mes­to bolo osíd­le­né už v 9. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Osa­da Bys­tri­ca ležia­ca vo Zvo­len­skej kot­li­ne, v údo­lí Hro­nu medzi Krem­nic­ký­mi, Sta­ro­hor­ský­mi vrch­mi a Poľa­nou sa vďa­ka sas­kým kolo­nis­tom, kto­rí na úze­mí dneš­né­ho mes­ta vytvo­ri­li základ­ňu ban­skej výro­by, sta­la význam­nou (ban​ska​byt​ri​ca​.sk). Od roku 1255 bola Ban­ská Bys­tri­ca krá­ľov­ským mes­tom Uhor­ska (Wiki­pe­dia). V minu­los­ti sa tu ťaži­la naj­mä meď, žele­zo a strieb­ro (Wiki­pe­dia). V roku 1380 doš­lo ku zalo­že­niu Zvä­zu stre­do­slo­ven­ských ban­ských miest (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). V roku 1494 tu vznik­la spo­loč­nosť Unga­ris­cher Han­del (Uhor­ský obchod, ale­bo aj Neusoh­ler Kup­fer­han­del), kto­rá bola v 16. sto­ro­čí jed­nou z naj­väč­ších a naj­mo­der­nej­ších ťažob­ných spo­loč­nos­tí tej doby (Wiki­pe­dia). V roku 1495 doš­lo k zalo­že­niu Tur­zov­sko – Fug­ge­rov­skej spo­loč­nos­ti s meďou (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). Vďa­ka turec­kej expan­zii sa v roku 1589 necha­lo mes­to opev­niť kamen­ný­mi hrad­ba­mi (Wiki­pe­dia). V roku 1605 doš­lo k obsa­de­niu a vyplie­ne­niu mes­ta haj­dúch­mi Šte­fa­na Boč­ka­ja. V roku 1620 zvo­li­li Gab­rie­la Bet­hle­na za uhor­ské­ho krá­ľa (v dneš­nom Bet­hle­no­vom dome na Dol­nej uli­ci). Tra­dič­né rad­van­ské jar­mo­ky sa kona­jú od roku 1655. Od roku 1841 začí­na fun­go­vať mest­ské divad­lo (ban​ska​bys​tri​ca​.sk).

Počas 2. sve­to­vej voj­ny, po vypuk­nu­tí Slo­ven­ské­ho národ­né­ho povs­ta­nia sa Ban­ská Bys­tri­ca sta­la poli­tic­kým, vojen­ským aj admi­ni­stra­tív­nym cen­trom Slo­ven­ska. Síd­li­la tu aj Slo­ven­ská národ­ná rada, priš­la sem aj dele­gá­cia čes­ko­slo­ven­skej emig­rant­skej vlá­dy v Lon­dý­ne aj pred­sta­vi­te­lia mos­kov­ské­ho vede­nia Komu­nis­tic­kej stra­ny Čes­ko­slo­ven­ska. Síd­li­la tu anglo-​americká a soviet­ska vojen­ská misia (Wiki­pe­dia). V roku 1981 bola odo­vzda­ná Roose­vel­to­va nemoc­ni­ca. V roku 1992 bola zria­de­ná Uni­ver­zi­ta Mate­ja Bela a rokom 1997 sa začí­na písať his­tó­ria Aka­dé­mie ume­ní (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). Vďa­ka his­to­ric­ké­mu cen­tru a blíz­kym horám je mes­to popu­lár­nou zim­nou aj let­nou turis­tic­kou des­ti­ná­ci­ou (Wiki­pe­dia). Stre­do­ve­ké cen­trum mes­ta je od roku 1955 vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu. Are­ál mest­ské­ho hra­du (Bar­ba­kan) je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (Wiki­pe­dia).

Mest­ský hrad vzni­kol pop­ri pôvod­nej baníc­kej osade, kto­rá pred­chá­dza­la zalo­že­niu mes­ta. Fun­kci­ou hra­du bolo chrá­niť výno­sy s ťaž­by dra­hých kovov a krá­ľov­skú poklad­ni­cu. Síd­lil tu zástup­ca krá­ľa a cir­kvi, schá­dza­la sa tu mest­ská rada. Are­ál tvo­rí kos­tol Pan­ny Márie, Mate­jov dom, tzv. slo­ven­ský kos­tol, rad­ni­ca, budo­va fary, kamen­né opev­ne­nie s baš­ta­mi a vstup­ná brá­na s bar­ba­ka­nom. V roku 2005 pre­beh­la kom­plet­ná rekon­štruk­cia mest­ské­ho hra­du. Od roku 2009 je v pries­to­roch hra­du kavia­reň a reštau­rá­cia (wiki​pe​dia​.sk).

Samot­né cen­trum tvo­rí doho­ra sa tiah­nu­ce námes­tie Slo­ven­ské­ho národ­né­ho povs­ta­nia s Marián­skym stĺpom, fon­tá­nou a šik­mou mest­skou vežou. V mes­te sa nachá­dza sa tu kaš­tieľ Rad­van­ských, Bárc­zy­ov­ský kaš­tieľ, Tiha­ny­ov­ský kaš­tieľ, kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie, Thur­zov dom, Benic­ké­ho dom, galé­ria Domi­ni­ka Sku­tec­ké­ho, kated­rál­ny chrám svä­té­ho Fran­tiš­ka Xaver­ské­ho, Ebne­rov­ský dom, bis­kup­ský palác na nám. SNP, naklo­ne­ná Hodi­no­vá veža, Kamen­ná vila, Národ­ný dom (Wiki­pe­dia), kos­tol svä­tej Alž­be­ty, Bet­hle­nov dom (ban​ska​bys​tri​ca​.sk) pamät­ník SNP.

Kapl­n­ka svä­tej Bar­bo­ry, pat­rón­ka baní­kov obsa­hu­je oltár od Maj­stra Pav­la z Levo­če. Mate­jov dom bol síd­lom krá­ľov­ské­ho úrad­ní­ka. V are­áli je aj sta­rá rad­ni­ca – Pre­tó­rium (Wiki­pe­dia). V mes­te pôso­bí Štát­na ope­ra, taneč­né divad­lo Štú­dio tan­ca”, Báb­ko­vé divad­lo na Ráz­ces­tí a Divad­lo z Pasá­že, kto­ré ako jedi­né na Slo­ven­sku anga­žu­je her­cov s men­tál­nym pos­ti­hnu­tím. Kona­jú sa tu bie­ná­le báb­kar­skej tvor­by Báb­kar­ská Bys­tri­ca” (Wiki­pe­dia). Stre­do­slo­ven­ské múze­um síd­li v Thur­zo­vom dome. V Mest­skom hrad je Štát­na Galé­ria. Múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho povs­ta­nia zahŕňa viac ako 200 000 expo­ná­tov. Mes­to posky­tu­je pries­tor aj Lite­rár­ne­mu a hudob­né­mu múzeu a Poš­to­vé­mu múzeu Slo­ven­skej pošty (Wiki­pe­dia). Pôso­bí tu hoke­jo­vý klub HC 05, fut­ba­lo­vý klub FK Duk­la, zná­my je Armád­ny špor­to­vý klub Duk­la Ban­ská Bys­tri­ca (AŠK) (Wiki­pe­dia). V roku 1959 sa v Ban­skej Bys­tri­ci konal prvý fil­mo­vý fes­ti­val čes­ko­slo­ven­ské­ho fil­mu, na kto­rom sa pre­zen­to­val napr. Ján Kadár, Elmar Klos, Oldřich Lip­ský, Vla­di­mír Svi­tá­ček, Ján Roháč (Ivan Kli­meš). Ban­ská Bys­tri­ca sa skla­dá s tých­to mest­ských častí: Iliaš, Jakub, Kos­ti­viar­ska, Krá­ľo­vá, Krem­nič­ka, Majer, Pod­la­vi­ce, Rad­vaň, Raky­tov­ce, Rud­lo­vá, Sáso­vá, Seni­ca, Sku­bín, Šal­ko­vá, Uľan­ka. Zná­me je síd­lis­ko Fon­čor­da, čas­ti: For­tnič­ka, Kar­lo­vo, Nový Svet, Tros­ky, Štiav­nič­ka, Uhlis­ko, Žltý Pie­sok (Wiki­pe­dia). V Ban­skej Bys­tri­ci sa naro­di­li napr. (Wiki­pe­dia): hudob­ní skla­da­te­lia Ján Cik­ker, Viliam Figuš-​Bystrý, spi­so­va­teľ Pavel Hrúz, Ondrej Sliac­ky (lite­rár­ny vedec, sce­ná­ris­ta), Gus­táv Kazi­mír Zechenter-​Laskomerský, Peter Kar­vaš (dra­ma­tik a diva­del­ný teore­tik), maliar Domi­nik Sku­tec­ký, oper­ný spe­vák Mar­tin Bab­jak, oper­ný reži­sér Marián Chu­dov­ský, foto­graf Karol Benic­ký, her­ci Pavol Bie­lik (reži­sér aj sce­ná­ris­ta), Dušan Cin­ko­ta, Dea­na Hor­vát­ho­vá (Jaku­bis­ko­vá) (dnes aj fil­mo­vá pro­du­cent­ka), Ján Kole­ník, hoke­jis­ti Richard Zed­ník, Michal Han­dzuš, Vla­di­mír Ors­zágh (dnes tré­ner bys­tric­kých hoke­jis­tov), Tomáš Suro­vý, bež­ky­ňa na lyžiach Ale­na Procházková

V Ban­skej Bys­tri­ci pôso­bi­li napr.: spi­so­va­te­lia Šte­fan Moy­zes, Karol Kuz­má­ny, Teré­zia Van­so­vá, bás­nik Ján Bot­to, Ján Levo­slav Bel­la, Jozef Bože­tech Kle­mens (Wiki­pe­dia), bis­kup Rudolf Baláž, spi­so­va­teľ a his­to­rik Matej Bel, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, gene­rál Ján Golian, vyná­lez­ca Jozef Mur­gaš, spi­so­va­teľ­ka Hana Ponic­ká, fut­ba­lis­ta Marek Ham­šík, hoke­jis­ti Peter Budaj, Ivan Majes­ký (Wiki­pe­dia). Par­tner­ský­mi mes­ta­mi Ban­skej Bys­tri­ce sú napr.: brit­ský Dur­ham, čes­ké Hra­dec Krá­lo­vé, srb­ský Vršac, gréc­ka Laris­sa, rus­ká Tula, chor­vát­sky Zadar, fran­cúz­sky Saint-​Étienne, ame­ric­ký Char­les­ton(Wiki­pe­dia), maďar­ský Sal­gó­tar­ján (Wiki­pe­dia).


Ban­ská Bys­tri­ca is the cen­ter of cen­tral Slo­va­kia and the enti­re coun­try. In the past, efforts were made for Ban­ská Bys­tri­ca to be the capi­tal of Slo­va­kia, and some cen­tral ins­ti­tu­ti­ons are hea­dqu­ar­te­red here. It used to be the capi­tal of the Cen­tral Slo­vak regi­on. Par­tial­ly pre­ser­ved for­ti­fi­ca­ti­ons and a cast­le are found in Ban­ská Bys­tri­ca. The Hron River flo­ws through the city. Abo­ve the city rises the Urpín Hill, after which the local beer is named. The city ser­ves as a tran­s­por­ta­ti­on hub on the rou­tes Zvo­len – Vrút­ky to Brez­no and Čer­ve­ná Ska­la, to Dono­va­ly, and to Ružom­be­rok. The city does­n’t have its own air­port, but the inter­na­ti­onal Sliač Air­port is loca­ted near­by. Ban­ská Bys­tri­ca is home to one of the most beau­ti­ful ceme­te­ries I have ever seen. In Ger­man, Ban­ská Bys­tri­ca is cal­led Neusohl, in Hun­ga­rian Besz­ter­ce­bá­nya, and in Latin Neoso­lium. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Bys­tri­ce, Byzt­her­ze, Byz­ter­che­ba­na, Bizt­ri­chie, Novo Solio, Wys­tri­cia, Byzt­ri­ce, Bis­tri­chie Solien­sis, Bys­tri­cia, Nou­iso­lium, Byzt­ri­cia, Bys­tri­chia, Bis­tri­cium, Novum Zolium, Novi­zo­lium, Nou­ozo­lium, Besz­terc­ze­bá­nya, Ban­ska Bis­try­ca, Besz­ter­ce­bá­nya, Baňs­ká Bys­tri­ca (Wiki­pe­dia), Neozo­lium, Besztercz-​Bánya, Neüsoll, Novi­so­lium, Besztercze-​Bánya (Wiki­pe­dia). It is situ­ated at an alti­tu­de of 362 meters (Wiki­pe­dia). Near­ly 80,000 peop­le live here, making it the sixth-​largest city in Slo­va­kia (Wiki­pe­dia). In 1720, 2,646 peop­le lived here, and in 1918 the­re were 10,776 resi­dents (Jozef Ďurian­čik). The city was inha­bi­ted as ear­ly as the 9th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

The sett­le­ment of Bys­tri­ca, loca­ted in the Zvo­len Basin, in the Hron Val­ley bet­we­en the Krem­ni­ca, Sta­ro­hor­ské vrchy, and Poľa­na, beca­me sig­ni­fi­cant thanks to Saxon colo­nists who laid the foun­da­ti­on for mining pro­duc­ti­on in toda­y­’s city (ban​ska​byt​ri​ca​.sk). Sin­ce 1255, Ban­ská Bys­tri­ca has been a roy­al town of Hun­ga­ry (Wiki­pe­dia). In the past, mining focu­sed main­ly on cop­per, iron, and sil­ver (Wiki­pe­dia). In 1380, the Uni­on of Cen­tral Slo­vak Mining Towns was foun­ded here (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). In 1494, the com­pa­ny Unga­ris­cher Han­del (Hun­ga­rian Tra­de, or Neusoh­ler Kup­fer­han­del) was estab­lis­hed, beco­ming one of the lar­gest and most modern mining com­pa­nies of the 16th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia). In 1495, the Turzovsko-​Fugger Com­pa­ny with cop­per was foun­ded (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). Due to the Tur­kish expan­si­on, the city was for­ti­fied with sto­ne walls in 1589 (Wiki­pe­dia). In 1605, the town was occu­pied and plun­de­red by the haj­duks of Step­hen Bocs­kay. In 1620, Gab­riel Bet­hlen was elec­ted Hun­ga­rian king (in toda­y­’s Bet­hlen Hou­se on Dol­ná Stre­et). Tra­di­ti­onal Rad­van fairs have been held sin­ce 1655. The city the­a­ter star­ted ope­ra­ting in 1841 (ban​ska​bys​tri​ca​.sk).

During World War II, after the outb­re­ak of the Slo­vak Nati­onal Upri­sing, Ban­ská Bys­tri­ca beca­me the poli­ti­cal, mili­ta­ry, and admi­ni­stra­ti­ve cen­ter of Slo­va­kia. The Slo­vak Nati­onal Coun­cil was loca­ted here, and dele­ga­ti­ons from the Cze­cho­slo­vak emig­rant govern­ment in Lon­don and repre­sen­ta­ti­ves of the Mos­cow lea­ders­hip of the Com­mu­nist Par­ty of Cze­cho­slo­va­kia came here. The Anglo-​American and Soviet mili­ta­ry mis­si­ons were also based here (Wiki­pe­dia). In 1981, Roose­velt Hos­pi­tal was han­ded over. In 1992, Matej Bel Uni­ver­si­ty was estab­lis­hed, and in 1997, the his­to­ry of the Aca­de­my of Arts began (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). Thanks to its his­to­ri­cal cen­ter and pro­xi­mi­ty to the moun­tains, the city is a popu­lar win­ter and sum­mer tou­rist des­ti­na­ti­on (Wiki­pe­dia). The medie­val city cen­ter has been dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve sin­ce 1955. The area of the city cast­le (Bar­ba­kan) is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (Wiki­pe­dia).

The City Cast­le ori­gi­na­ted along­si­de the ori­gi­nal mining sett­le­ment that pre­ce­ded the foun­ding of the city. The cast­le­’s func­ti­on was to pro­tect the yields from the extrac­ti­on of pre­ci­ous metals and the roy­al tre­a­su­ry. A repre­sen­ta­ti­ve of the king and the church resi­ded here, and the city coun­cil met here. The com­plex inc­lu­des the Church of the Vir­gin Mary, Mate­j’s Hou­se, the so-​called Slo­vak Church, the town hall, the rec­to­ry buil­ding, sto­ne for­ti­fi­ca­ti­ons with bas­ti­ons, and the entran­ce gate with the Bar­ba­kan. In 2005, a com­ple­te recons­truc­ti­on of the City Cast­le took pla­ce. Sin­ce 2009, a café and res­tau­rant have been ope­ra­ting in the cast­le area (wiki​pe​dia​.sk).

The city cen­ter itself con­sists of the elon­ga­ted Slo­ven­ské národ­né povs­ta­nia squ­are with the Marian Column, foun­tain, and the lea­ning city tower. The city also fea­tu­res Rad­van­ský Cast­le, Bárc­zy Cast­le, Tiha­ny Cast­le, the Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary, Thur­zo Hou­se, Benic­ký Hou­se, the Domi­nik Sku­tec­ký Gal­le­ry, the Cat­hed­ral of St. Fran­cis Xavier, Ebner Hou­se, the Epis­co­pal Pala­ce on SNP Squ­are, the lea­ning Clock Tower, Sto­ne Vil­la, Nati­onal Hou­se (Wiki­pe­dia), the Church of St. Eli­za­beth, Bet­hlen Hou­se (ban​ska​bys​tri​ca​.sk), and the SNP Memorial.

The Cha­pel of St. Bar­ba­ra, the pat­ron saint of miners, con­tains an altar by Mas­ter Paul of Levo­ča. Mate­j’s Hou­se was the resi­den­ce of a roy­al offi­cial. The area also inc­lu­des the Old Town Hall – Pre­tó­rium (Wiki­pe­dia). The city is home to the Sta­te Ope­ra, the dan­ce the­a­ter Štú­dio tan­ca,” the Pup­pet The­a­ter on Ráz­ces­tie, and the The­a­ter from the Pas­sa­ge, which, as the only one in Slo­va­kia, emplo­ys actors with men­tal disa­bi­li­ties. The bien­nial pup­pet­ry cre­a­ti­on fes­ti­val Báb­kar­ská Bys­tri­ca” takes pla­ce here (Wiki­pe­dia). The Cen­tral Slo­vak Muse­um is loca­ted in Thur­zo Hou­se. The City Cast­le hou­ses the Sta­te Gal­le­ry. The Muse­um of the Slo­vak Nati­onal Upri­sing inc­lu­des more than 200,000 exhi­bits. The city also pro­vi­des spa­ce for the Lite­ra­ry and Music Muse­um and the Postal Muse­um of the Slo­vak Post (Wiki­pe­dia). The HC 05 hoc­key club, the FK Duk­la foot­ball club, and the well-​known Army Sports Club Duk­la Ban­ská Bys­tri­ca (AŠK) ope­ra­te here (Wiki­pe­dia). In 1959, the first Cze­cho­slo­vak film fes­ti­val took pla­ce in Ban­ská Bys­tri­ca, whe­re film­ma­kers such as Ján Kadár, Elmar Klos, Oldřich Lip­ský, Vla­di­mír Svi­tá­ček, and Ján Roháč (

Ivan Kli­meš) pre­sen­ted the­ir works. Ban­ská Bys­tri­ca con­sists of the­se city dis­tricts: Iliaš, Jakub, Kos­ti­viar­ska, Krá­ľo­vá, Krem­nič­ka, Majer, Pod­la­vi­ce, Rad­vaň, Raky­tov­ce, Rud­lo­vá, Sáso­vá, Seni­ca, Sku­bín, Šal­ko­vá, Uľan­ka. The Fon­čor­da hou­sing esta­te is well-​known, with parts inc­lu­ding For­tnič­ka, Kar­lo­vo, Nový Svet, Tros­ky, Štiav­nič­ka, Uhlis­ko, Žltý Pie­sok (Wiki­pe­dia). Notab­le indi­vi­du­als born in Ban­ská Bys­tri­ca inc­lu­de (Wiki­pe­dia): Musi­cal com­po­sers Ján Cik­ker, Viliam Figuš-​Bystrý, Wri­ters Pavel Hrúz, Ondrej Sliac­ky (lite­ra­ry scien­tist, scre­en­wri­ter), Gus­táv Kazi­mír Zechenter-​Laskomerský, Peter Kar­vaš (pla­y­wright and the­a­ter the­orist), Pain­ter Domi­nik Sku­tec­ký, Ope­ra sin­ger Mar­tin Babjak
Ope­ra direc­tor Marián Chu­dov­ský, Pho­tog­rap­her Karol Benic­ký, Actors Pavol Bie­lik (direc­tor and scre­en­wri­ter), Dušan Cin­ko­ta, Dea­na Hor­vát­ho­vá (Jaku­bis­ko­vá) (now also a film pro­du­cer), Ján Kole­ník, Hoc­key pla­y­ers Richard Zed­ník, Michal Han­dzuš, Vla­di­mír Ors­zágh (now coach of the local hoc­key team), Tomáš Suro­vý, Cross-​country skier Ale­na Procházková.

Ban­ská Bys­tri­ca was asso­cia­ted with figu­res such as wri­ters Šte­fan Moy­zes, Karol Kuz­má­ny, Teré­zia Van­so­vá, poet Ján Bot­to, Ján Levo­slav Bel­la, Jozef Bože­tech Kle­mens (Wiki­pe­dia), Bis­hop Rudolf Baláž, wri­ter and his­to­rian Matej Bel, poet Andrej Slád­ko­vič, Gene­ral Ján Golian, inven­tor Jozef Mur­gaš, wri­ter Hana Ponic­ká, foot­bal­ler Marek Ham­šík, hoc­key pla­y­ers Peter Budaj, Ivan Majes­ký (Wiki­pe­dia). Twin cities of Ban­ská Bys­tri­ca inc­lu­de, among others: Dur­ham, Uni­ted King­dom; Hra­dec Krá­lo­vé, Czech Repub­lic; Vršac, Ser­bia; Laris­sa, Gre­e­ce; Tula, Rus­sia; Zadar, Cro­atia; Saint-​Étienne, Fran­ce; Char­les­ton, USA (Wiki­pe­dia); Sal­gó­tar­ján, Hun­ga­ry (Wiki­pe­dia).”


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Spišská Sobota – unikátna súčasť Popradu

Hits: 3557

Spiš­ská Sobo­ta je dnes súčas­ťou Pop­ra­du. Je to veľ­mi pek­né mies­to, neveľ­ké, ale o to kraj­šie. Na nie­kto­rých domoch sú zacho­va­né typic­ké spiš­ské strechy.

V 12. sto­ro­čí vznik­la trho­vá osa­da Spiš­ská Sobo­ta, zrej­me na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka. Od posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia pat­ri­la k Spo­lo­čen­stvu spiš­ských Sasov. His­to­ric­ké náz­vy: Forum Sab­bat­hae, Sanc­tus Geor­gius, Mons Sanc­ti Geor­gii, Georgn­berg (spso​bo​ta​.szm​.com). Prí­cho­dom sas­kých Nemcov sa Spiš­ská Sobo­ta sta­la význam­ným mes­tom. Mest­ské prá­va má ude­le­né od roku 1271 od krá­ľa Šte­fa­na V.. Bola hos­po­dár­skym, admi­ni­stra­tív­nym stre­dis­kom, síd­lom cechov, obcho­dov, kul­tú­ry. Tak­mer celý stre­do­vek tu žilo 750900 oby­va­te­ľov. V roku 1545 požiar zni­čil tak­mer polo­vi­cu námes­tia a vežu kos­to­la. V roku 1775 zho­re­lo celé mes­to, ale zno­vu sa posta­vi­lo. V 20. sto­ro­čí naras­ta­la výstav­ba aj počet oby­va­te­ľov. Od roku 1950 je Mest­skou pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou. Archi­tek­to­nic­ký a urba­nis­tic­ký ráz Spiš­skej Sobo­ty je rene­sanč­ný od roku 1775. Hlav­ný oltár Kos­to­la svä­té­ho Jura­ja je die­lom maj­stra Pav­la z Levo­če. Zná­mi rodá­ci: hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko, Peter Bon­dra, Rado­slav Suchý (spso​bo​ta​.szm​.com). V 17. sto­ro­čí tu žila rez­bár­ska rodi­na Gros­sov­cov, sochá­ri Frid­rich a Ján Bro­koff. Medzi ďal­ších pat­ria: his­to­rik a špe­cia­lis­ta na goti­ku Anton Cyril Glatz, ces­to­va­teľ Tibor Szé­ke­ly (spso​bo​ta​.szm​.com), herec Ján Gal­lo­vič (Wiki​pe​dia​.sk). Od roku 1946 je Spiš­ská Sobo­ta mest­skou čas­ťou mes­ta Pop­rad (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš­ská Sobo­ta is now part of Pop­rad. It is a very char­ming pla­ce, not lar­ge in size but all the more beau­ti­ful. Some hou­ses still retain the typi­cal Spiš roofs.

In the 12th cen­tu­ry, the mar­ket sett­le­ment of Spiš­ská Sobo­ta emer­ged, like­ly on the site of an older for­ti­fi­ca­ti­on. From the last third of the 13th cen­tu­ry, it belo­n­ged to the Com­mu­ni­ty of Spiš Saxons. His­to­ri­cal names inc­lu­de Forum Sab­bat­hae, Sanc­tus Geor­gius, Mons Sanc­ti Geor­gii, Georgn­berg (spso​bo​ta​.szm​.com). With the arri­val of Saxon Ger­mans, Spiš­ská Sobo­ta beca­me a sig­ni­fi­cant town. It was gran­ted town pri­vi­le­ges in 1271 by King Step­hen V. It ser­ved as an eco­no­mic, admi­ni­stra­ti­ve cen­ter, and the seat of guilds, tra­de, and cul­tu­re. Almost the enti­re medie­val peri­od saw a popu­la­ti­on of 750 – 900 inha­bi­tants. In 1545, a fire des­tro­y­ed almost half of the squ­are and the church tower. In 1775, the enti­re town bur­ned down, but it was rebu­ilt. In the 20th cen­tu­ry, both cons­truc­ti­on and popu­la­ti­on num­bers grew. Sin­ce 1950, it has been a Muni­ci­pal Monu­ment Reser­ve. The archi­tec­tu­ral and urban cha­rac­ter of Spiš­ská Sobo­ta has been Renais­san­ce sin­ce 1775. The main altar of the Church of St. Geor­ge is the work of Mas­ter Paul of Levo­ča. Famous nati­ves inc­lu­de hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko, Peter Bon­dra, Rado­slav Suchý (spso​bo​ta​.szm​.com). In the 17th cen­tu­ry, the car­ving fami­ly Gros­sov­cov lived here, sculp­tors Frid­rich and Ján Bro­koff. Other notab­le indi­vi­du­als inc­lu­de his­to­rian and Got­hic spe­cia­list Anton Cyril Glatz, tra­ve­ler Tibor Szé­ke­ly (spso​bo​ta​.szm​.com), and actor Ján Gal­lo­vič (Wiki​pe​dia​.sk). Sin­ce 1946, Spiš­ská Sobo­ta has been a dis­trict of the city of Pop­rad (Wiki​pe​dia​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post