Príroda, Rastliny, Živočíchy, Akvaristika, Biológia, Organizmy, Fotografie

Biológia rýb a rastlín

skala
Hits: 23175

Možno ste sa už aj vy stretli s tým, že nejaký chovateľ tvrdil, že čosi je vo vzduchu. Sami na sebe vieme, že počasie, ročné obdobie, svetelný režim dňa a má aj na nás veľký vplyv. Máme možnosť počuť, resp. vysloviť podobné vety vtedy, keď nám kapú, keď sú bez zjavnej príčiny choré, prípadne akési malátne. Súvisí to z biologickými pochodmi, s biorytmami, ktoré v živote organizmu hrajú dôležitú úlohu, a na ktoré by sme nemali zabúdať. Ešte raz sa vrátim analogicky ku ľuďom – len si predstavte ako by ste sa správali, keby ste nemohli spať, prípadne keby vás zavreli na samotku. Jednou z vecí na ktorú sa veľmi v praxi akvaristu veľmi nemyslí, ale ktorá má vplyv aj na ryby je atmosférický tlak. Biogeografické oblasti – hlavné oblasti výskytu rýb a rastlín

Es ist möglich, dass Sie bereits auf einen Züchter gestoßen sind, der behauptet hat, dass etwas in der Luft liegt. Wir wissen aus eigener Erfahrung, dass Wetter, Jahreszeiten und der Lichtzyklus von Tag und Nacht auch einen großen Einfluss auf uns haben. Ähnliche Aussagen können wir hören oder machen, wenn unsere Fische laichen, ohne offensichtlichen Grund krank sind oder sich merkwürdig verhalten. Dies hängt mit biologischen Prozessen und Biorhythmen zusammen, die im Leben eines Organismus eine wichtige Rolle spielen und die wir nicht vernachlässigen sollten. Ich werde noch einmal analog zu Menschen zurückkehren – stellen Sie sich vor, wie Sie sich verhalten würden, wenn Sie nicht schlafen könnten oder wenn man Sie alleine einsperren würde. Eines der Dinge, an die ein Aquarianer im praktischen Sinn oft nicht denkt, die aber auch Einfluss auf die Fische hat, ist der atmosphärische Druck. Biogeografische Gebiete – Hauptverbreitungsgebiete von Fischen und Pflanzen.

Medzi najznámejšie oblasti patrí neotropická oblasť – Južná Amerika a Severná Amerika. V Južnej Amerike je to najmä: Orinoco, Amazon, Rio Negro – oblasť Echinodorus. V Južnej Amerike žije napr. skaláre, terčovce – diskusy, pávie (oceláty), Apistogramma, čeľaď tetrovité, gupky, Poecilidae, kaprozúbky, sumčeky Brochis a Corydoras. Niektoré sumčeky žijú často aj v pomerne studených vodách – 10 °C a dosahujú úctyhodných rozmerov – až 50 cm.

Severná Amerika. V Mexiku žijú predstavitelia živorodiek rodu Xiphophorus – známe platy a mečovky

Stredná Amerika. Ak rozlíšim túto pomerne špecifickú oblasť, tak tu žijú veľmi zaujímavé menšie cichlidy a množstvo iných zaujímavých druhov.

Afrika. Oblasť rastlín Aponogeton, Anubias: etiópska oblasť; Kongo – Stredná Afrika; Niger; Zambezi; – vysoký obsah hydrogenuhličitanu sodného; – výskyt mbuna cichlíd – rýb viažucich sa na skalnaté prostredie a utaka cichlíd – viažucich sa na voľnú vodu; Victoria – veľa druhovo Haplochrominae. Jazero Malawi. Domorodci jazero nazývajú Njasa. S týmto pomenovaní sa môžeme stretnúť aj v staršej literatúre. Jazero Malawi sa nachádza vo východoafrickej priekopovej prepadline, na miestach, kde sa tvorí budúci oceánsky chrbát. Podobne ako jazero Tanganika vzniklo už v dávnych dobách. Má pretiahly, úzky tvar, no celková plocha ho radí ku jedným z najväčších jazier na svete. Žijú v ňom prevažne cichlidy, v prevažnej miere endemické druhy (vyskytujúce sa len tu). Zooplanktón tvorí: Mesocyclops leuckarti, Diaphanosoma excisum, Bosmina longirostris, Diaptomus sp., atď. Jazero Tanganika. Jazero patrí k najväčším na svete, ide o druhé najhlbšie jazero po Bajkalskom jazere. Nachádza sa vo východoafrickej priekopovej prepadline – v rifte. Priemerná počas roka dosahuje 23 °C. Žijú tu prevažne cichlidy, z veľkej miere endemické, no okrem toho aj množstvo archaických foriem rýb. Zooplanktón tvorí: Cyclops, Diaptomus simplex, Limnochida tanganika atď. Jazero Victoria. Obrovské jazero, s veľkým množstvom cichlíd, ich počet však nie je taký dominantný ako v prípade Malawi a Tanganika. Žije tu najmä skupina Haplochrominae. Zooplanktón tvorí: Daphnia spp., Cyclops sp., Chydorus sp., Diaptomus sp., Leptodora sp., Caridina nilotica, Keratella sp., Philodina spp., Limnocnida victoriae, Asplanchna brightwelli atď.

Juhovýchodná Ázia. Mekong, Ganga – oblasti veľkého množstva rastlín ako napr. Vesicularia, Cryptocoryne, Microsorium, rýb: dánia, razbory, mrenky, .

Európa. Starý kontinent neposkytuje akvaristom toľko radosti. Snáď len v oblasti studenovodnej akvaristiky. Na druhej strane aj na Slovensku na viacerých miestach existujú teplé prúdy, zväčša geotermálneho pôvodu, ktoré poskytujú v užšom priestore z hľadiska teploty prežitie subtropických a tropických druhov. V spodných kanáloch rieky sa nachádzajú – . Dokonca tu došlo k tomu, že sa genetická informácia sa presadila natoľko, že sa tu vyskytujú aj pôvodné prírodné formy s pôvodným tvarom tela a kresbou. Totiž gupky sa sem dostali z rúk chovateľov a prírodné formy gupiek takmer nechovajú. Tieto pôvodne sfarbené rybky sú prakticky nechovateľné, dlho v akváriu nevydržia, zrejme sú príliš divoké. Teplé prúdy sa nachádzajú na viacerých miestach. Známy je prípad, že na Zelenej vode pri Novom Meste nad Váhom sa vyskytli pirane. Bolo to v lete, ale ktovie či si tu, alebo na inom mieste nedokážu ony, alebo iný druh nájsť cestu k životu aj cez zimu. Chcel by som varovať chovateľov pred takouto introdukciou nepôvodného druhu, pretože ekosystém sa obyčajne nedokáže prispôsobiť bez ujmy, a je to neetické voči prírode aj voči rybám. Niekedy je teplá vonku udržiavaná človekom, napr. v jazierkach v kúpeľných mestách. Tak je tomu aj v Piešťanoch. Jazierka sú napájané z termálneho liečivého prameňa, ktorý však obsahuje veľké množstvo solí. Preto v jazierkach dokážu žiť len niektoré druhy rýb: blackmolly, gupky, , karasy apod. sú okrášlené leknami, viktóriou regiou, na brehoch bambusom apod. Venuje sa im tento článok.

More. Nemožno však zabudnúť aj na morské prostredie: Pacifik, Atlantik, Indický oceán, Baltik, Jadran, Kaspické more atď.

Zu den bekanntesten Gebieten gehört die neotropische Region – Süd- und Nordamerika. In Südamerika sind besonders die Flüsse Orinoco, Amazonas und Rio Negro erwähnenswert, in deren Umgebung die Pflanzengattung Echinodorus gedeiht. In Südamerika findet man zum Beispiel Skalare, Diskusse (Terzinen), Pfauenaugenbuntbarsche (Ozelots), Apistogramma, Tetras, Guppys, Lebendgebärende wie die Poecilidae, Panzerwelse, Brochis und Corydoras. Einige Panzerwelse leben sogar in relativ kaltem Wasser – bei 10 °C – und erreichen beeindruckende Größen von bis zu 50 cm.

Nordamerika: In Mexiko leben Vertreter der lebendgebärenden Gattung Xiphophorus – bekannte Platis und Schwertträger.

Mittelamerika: In dieser spezifischen Region leben sehr interessante kleinere Buntbarsche und viele andere faszinierende Arten.

Afrika: Gebiete mit Pflanzen wie Aponogeton und Anubias sind Äthiopien, der Kongo in Zentralafrika, der Niger, der Sambesi und der Tanganjika mit einem hohen Gehalt an Natriumhydrogencarbonat. Im Malawisee gibt es Mbuna-Buntbarsche, die sich an felsige Umgebungen binden, und Utaka-Buntbarsche, die sich im freien Wasser aufhalten. Im Viktoriasee findet man viele Arten der Haplochrominae-Gruppe. Der Malawisee, auch Njasa genannt, liegt in der ostafrikanischen Grabenbruchzone, an Stellen, wo sich zukünftige ozeanische Rücken bilden. Ähnlich wie der Tanganjikasee entstand er schon in ferner Vergangenheit. Er hat eine langgezogene, schmale Form, aber die Gesamtfläche macht ihn zu einem der größten Seen der Welt. Er beherbergt hauptsächlich Buntbarsche, darunter viele endemische Arten (die nur hier vorkommen). Der Zooplankton besteht aus Mesocyclops leuckarti, Diaphanosoma excisum, Bosmina longirostris, Diaptomus sp. usw.

Tanganjikasee: Der See zählt zu den größten der Welt und ist nach dem Baikalsee der zweittiefste. Er liegt im Ostafrikanischen Grabenbruch – im Rift. Die durchschnittliche Temperatur beträgt 23 °C. Hier leben hauptsächlich Buntbarsche, viele davon endemisch, aber auch viele archaische Fischarten. Zooplankton umfasst Cyclops, Diaptomus simplex, Limnochida tanganika usw.

Victoria-See: Ein riesiger See mit einer Vielzahl von Buntbarschen, deren Anzahl jedoch nicht so dominant ist wie bei Malawi und Tanganjika. Hier lebt hauptsächlich die Gruppe der Haplochrominae. Zooplankton umfasst Daphnia spp., Cyclops sp., Chydorus sp., Diaptomus sp., Leptodora sp., Caridina nilotica, Keratella sp., Philodina spp., Limnocnida victoriae, Asplanchna brightwelli usw.

Südostasien: Flüsse wie der Mekong und der Ganges – Gebiete mit vielen Pflanzen wie Vesicularia, Cryptocoryne, Microsorium, Fischen wie Danios, Rasboras, Bärblingen, Labyrinthen.

Europa: Der alte Kontinent bietet den Aquarianern nicht so viel Freude, außer im Bereich der Kaltwasseraquaristik. Andererseits gibt es auch in der Slowakei an verschiedenen Orten warme Strömungen, meist geothermischen Ursprungs, die in einem engeren Temperaturspektrum das Überleben subtropischer und tropischer Arten ermöglichen. In den unteren Kanälen der Donau in der Slowakei leben Guppys – Poecilia reticulata. Tatsächlich hat sich genetisches Material so weit durchgesetzt, dass hier sogar natürliche Formen mit originaler Körperform und Zeichnung vorkommen. Guppys wurden hier von Züchtern eingeführt, und natürliche Formen von Guppys werden kaum gezüchtet. Diese ursprünglich gefärbten Fische sind praktisch nicht züchtbar und überleben im Aquarium nicht lange, wahrscheinlich sind sie zu wild. Warme Strömungen gibt es an verschiedenen Orten. Es ist bekannt, dass am Grünen See bei Nové Mesto nad Váhom Piranhas vorkamen. Das war im Sommer, aber wer weiß, ob sie hier oder an einem anderen Ort einen Weg zum Überleben auch im Winter finden können. Ich möchte die Züchter vor solch einer Einführung nicht heimischer Arten warnen, da sich das Ökosystem normalerweise nicht ohne Schaden anpassen kann, und es ist sowohl der Natur als auch den Fischen gegenüber unethisch. Manchmal wird warmes Wasser draußen vom Menschen aufrechterhalten, zum Beispiel in Teichen in Kurortstädten. So ist es auch in . Die Teiche werden aus einem thermischen Heilquellen gespeist, die jedoch eine große Menge an Salzen enthält. Daher können nur einige Fischarten in den Teichen überleben: Black Mollys, Guppys, Schwertträger, Karpfen usw. Die Teiche sind mit Seerosen, Viktorien, am Ufer mit Bambus usw. verziert. Diesem Thema widmet sich dieser Artikel.

Meer: Aber man darf auch die Meeresumgebung nicht vergessen: Pazifik, Atlantik, Indischer Ozean, Ostsee, Adria, Kaspisches Meer usw.

Cichlidy – Cichlidae Predstavujú asi 1600 druhov – sú najväčšou čeľaďou rýb, a jednou z najväčších z organizmov vôbec. Cichlidy žijú na troch kontinentoch: v Afrike – Pelvicachromis, Steatocranus, Haplochromis, Pseudotropheus, Tropheus v Južnej Amerike – Cichlasoma, Astronotus, Apistogramma v Ázii – Etroplus. Malawské cichlidy

Cichliden – Cichlidae stellen etwa 1600 Arten dar – sie sind die größte Fischfamilie und eine der größten Organismengruppen überhaupt. Cichliden leben auf drei Kontinenten: in Afrika – Pelvicachromis, Steatocranus, Haplochromis, Pseudotropheus, Tropheus in Südamerika – Cichlasoma, Astronotus, Apistogramma in Asien – Etroplus. Malawisee-Cichliden

Aulonocara: Aulonocara aquilonium, auditor, baenschi, brevinidus, brevirostris, cjitendi, cobué, ethelwynnae, eureka, gertrudae, guentheri, hansbaenschi, hueseri, chitande, chitendi, iwanda, jacobfreibergi, jalo, kande, kandeense, korneliae, korneliae, lupingu, macrochir, maisoni, maleri, mamelea, marmalade cat, maylandi, nyassae, ob, rostratum, saulosi, steveni, stuartgranti, trematocephalum, trematocranus, usisya, walteri

Buccochromis: Buccochromis atritaeniatus, heterotaenia, lepturus, nototaenia, oculatus, rhoadesii, spectabilis, trewavasae

Pseudotropheus: Pseudotropheus ater, aurora, barlowi, crabro, cyaneus, demasoni, elegans, elongatus, fainzilberi, flavus, fuscoides, fuscus, hajomaylandi, lanisticola, livingstonii, lombardoi, longior, lucerna, macrophthalmus, microstoma, minutus, modestus, novemfasciatus, purpuratus, saulosi, socolofi, tropheops, tursiops, williamsi, zebra

Maylandia: Maylandia aurora, barlowi, benetos, callainos, crabro, cyneusmarginatus, elegans, emmiltos, estherae, fainzilberi, greshakei, hajomaylandi, heteropicta, chrysomallos, lanisticola, livingstoni, lombardoi, mbenji, melabranchion, phaeos, pursa, pyrsonotus, thapsinogen, xanstomachus, zebra

Melanochromis: Melanochromis auratus, baliodigma, benetos, brevis, chipokae, cyaneorhabdos, dialeptos, elastodema, heterochromis, interruptus, joanjohnsonae, johannii, labrosus, lepidiadaptes, loriae, maingano, melanopterus, mellitus, parallelus, perileucos, perspicax, robustus, simulans, vermivorus, xanthodigma

Utaka cichlidy: žijúce vo voľnej vode: Alticorpus, Aristochromis, Aulonocara, Buccochromis, Caprichromis, Champsochromis, Cheilochromis, Chilotilapia, Chromis, Placidochromis, Copadichromis, Corematodus, Ctenopharynx, Cyrtocara, Dimidiochromis, Diplotaxodon, Docimodus, Eclectochromis, Exochochromis, Fossorochromis, Haplochromis, Hemitaeniochromis, Hemitilapia, Lethrinops, Lichnochromis, Mylochromis, Naevochromis, Nimbochromis, Nyassachromis, Otopharynx, Pallidochromis, Placidochromis, Platyhnathochromis, Protomelas, Pseudohaplochromis, Pseudocrenilabrus, Rhamphochromis, Sciaenochromis, Stigmatochromis, Taeniolethrinops, Tramitichormis, Tyrannochromis.

Tanganické cichlidy

Tanganyika-Cichliden

Altolamprologus: Altolamprologus calvus, compressiceps, fasciatus, sumbu

Juhoamerické cichlidy

Sůdamerikanische Buntbarsche

Aequidens: Aequidens awani, biseriatus, chimantanus, coeruleopunctatus, diadema, dorsiger, duopunctatus, epae, geayi, gerciliae, hoehnei, latifrons, maronii, mauesanus, metae, michaeli, pallidus, paloemeuensis, patricki, plagiozonatus, portalegrensis, potaroensis, pulcher, pulchrus, rivulatus, rondoni, sapayensis, tetramerus

Apistogramma: Apistogramma agassizii, black, amoenum, arua, bitaeniata, borellii, brevis, cacatuoides, caetei, commbrae, cruzi, diplotaenia, elizabethae, eunotus, geisleri, gephyra, gibbiceps, gossei, hippolytae, hoignei, hongsloi, inconspicua, iniridae, juruensis, linkei, luelingi, maciliensis, macmasteri, meinkeni, moae, nijsseni, norberti, ortmanni, pandurini, parva, paucisquamis, payaminonis, personata, pertense, piauiensis, pleurotaenia, pulchra, regani, resticulosa, roraimae, rupununi, staecki, steindachneri, taeniatum, trifasciata, uaupesi, urteagai, viejita, viejita red, viejita snickers

Archocentrus: Archocentrus centrarchus, cutteri, nanoluteus, nigrofasciatus, sajica, spilurus

Živorodky žijú v južnej časti Severnej Ameriky, v Strednej a Južnej Amerike a malá časť v Juhovýchodnej Ázii. Čo sa týka vymedzenia skupiny „“ tak narazíme na problém umelo vytvorenej skupiny, ktorá nemá jasné taxonomické odôvodnenie. Je to skôr funkčná skupina, alebo fyziologická. Predstavujú štyri čeľade: Goodeidae, Anablepidae, Poeciliidae (patriace do radu Cyprinodontiformes), Hemiramphidae (patriace medzi Beloniformes). Medzi tzv. živorodkami nájdeme pomerne dosť druhov, ktoré sa živorodosťou nevyznačujú. Viac v samostatnom článku. sú vďačné ryby najmä svojím spoločenským správaním. Horšie je to už z ich rozmnožovaním – pochádzajú zväčša z Južnej Ameriky, z povodia Amazonu, kde sú podmienky pomerne homogénne a špecifické. Mnoho tetier žije v kyslej vode, z nízkou hladinou vápnika a horčíka, ale častokrát z vyšším obsahom ostatných iónov. Pre účely akvaristu sa teda najmä pre hodí voda v rozsahu pH 6 – 6,8, nie je výnimkou aj 4.5 – 5, celková tvrdosť maximálne do 10 °dGH, uhličitanová tvrdosť 0 – 5 °dKH, vodivosť 200 – 450 µS. Ikry tetier sú zväčša náchylné na svetlo. Vytieraciu nádrž a predovšetkým ikry po trení je vhodné zatemniť. Dvom druhom Paracheirodon innesi a Paracheirodon axelrodi sa venujem podrobnejšie. Tetry sa vyslovene hodia do spoločenského , kde sa ak ich je dostatok veľmi pekne prejaví ich hejnovité . Myslím, že nemusí to byť ani nadšenec pre ryby, ale každému sa zapáči keď pozoruje ako sa naraz pohne 50 neóniek červených, alebo hoci tetier citrónových. Rod Astyanax: Astyanax abramis, abramoides, acanthogaster, aeneus, albeolus, alburnus, altiparanae, angustifrons, anterior, anteroides, armandoi, asymmetricus, atratoensis, bimaculatus, bourgeti, brevirhinus, cordovae, daguae, eigenmanniorum, essequibensis, fasciatus, festae, filiferus, giton, goyacensis, gracilior, guaporensis, guianensis, gymnogenys, integer, jordani, keithi, kennedyi, kullanderi, leopoldi, lineatus, longior, magdalenae, marionae, maroniensis, maximus, megaspilura, metae, meunieri, mexicanus, microlepis, mucronatus, multidens, mutator, myersi, nasutus, nicaraguensis, ocellatus, orthodus, paraguayensis, paranahybae, pinnatus, poetzschkei, polylepis, potaroensis, regani, ribeirae, ruberrimus, saltor, scabripinnis, schubarti, scintillans, scologaster, stilbe, superbus, symmetricus, taeniatus, trierythropterus, validus, venezuelae, zonatus. 

Lebendgebärende Zahnkarpfen, auch als „živorodky“ bekannt, leben im südlichen Teil Nordamerikas, in Mittel- und Südamerika sowie in einem kleinen Teil Südostasiens. Die Gruppe „živorodky“ stößt jedoch auf das Problem einer künstlich geschaffenen Gruppierung, die keine klare taxonomische Begründung hat. Es handelt sich eher um eine funktionale oder physiologische Gruppe. Sie umfasst vier Familien: Goodeidae, Anablepidae, Poeciliidae (gehört zur Ordnung Cyprinodontiformes) und Hemiramphidae (gehört zu den Beloniformes). Unter den sogenannten „živorodky“ gibt es viele Arten, die sich nicht durch Lebendgeburt auszeichnen. Mehr dazu in einem separaten Artikel.

Tetras sind dankbare Fische, besonders wegen ihres sozialen Verhaltens. Es wird jedoch schwieriger, wenn es um ihre Fortpflanzung geht. Sie stammen größtenteils aus Südamerika, aus dem Amazonas-Einzugsgebiet, wo die Bedingungen ziemlich homogen und spezifisch sind. Viele Tetras leben in saurem Wasser mit niedrigem Gehalt an Kalzium und Magnesium, aber oft mit einem höheren Gehalt an anderen Ionen. Für die Zucht ist daher Wasser im Bereich von pH 6-6,8, gelegentlich auch 4,5-5, Gesamthärte maximal 10 °dGH, Karbonathärte 0-5 °dKH, Leitfähigkeit 200-450 µS am besten geeignet. Tetra-Eier sind in der Regel lichtempfindlich. Es ist ratsam, das Laichbecken und besonders die Eier nach dem Ablaichen abzudecken.

Ich befasse mich genauer mit zwei Arten, Paracheirodon innesi und Paracheirodon axelrodi. Tetras eignen sich besonders gut für Gemeinschaftsaquarien, in denen ihr schwarmartiges Verhalten gut zur Geltung kommt. Ich denke, man muss kein Fischliebhaber sein, um es zu schätzen, wenn man sieht, wie sich 50 Rote Neons oder Zitronentetras gleichzeitig bewegen. Die Gattung Astyanax umfasst Arten wie Astyanax abramis, abramoides …

Kaprozúbky – halančíky sú druhy Ameriky, Afriky, ktoré žijú v periodických vodách, najmä v Južnej Amerike často doslova v kalužiach, ktoré sú v období dažďov zaliate vodou a v období sucha vysychajú. Tieto ryby sa teda často dožívajú iba jediný rok. Africké druhy sú aj 2 až 4 ročné. Typické kaprozúbky nakladú ikry, ktoré jednoducho neskôr vyschnú. Impulz na vývoj zárodku donesie so sebou až opätovný dážď na začiatku obdobia dažďov. Simulácia tohto procesu je aj základom úspechu pri ich rozmnožovaní v zajatí, v našich nádržiach. Kaprozúbky, v Čechách označované ako halančíky sú blízke príbuzné živorodkám. Niektoré známe rody: Aphyosemion, Cynolebias, Epiplatys. Aphyosemion: Aphyosemion ahli, …

Halbschnäbler, auch als halančíky bekannt, sind Arten aus Amerika und Afrika, die in periodischen Gewässern leben, insbesondere in Südamerika oft buchstäblich in Pfützen, die in der Regenzeit überschwemmt und in der Trockenzeit ausgetrocknet sind. Diese Fische leben daher oft nur ein Jahr. Afrikanische Arten können auch 2 bis 4 Jahre alt werden. Typische Halbschnäbler legen Eier, die später einfach austrocknen. Der Impuls für die Embryoentwicklung erfolgt mit dem erneuten Regen zu Beginn der Regenzeit. Die Simulation dieses Prozesses ist auch die Grundlage für erfolgreiche Zucht in Gefangenschaft, in unseren Aquarien. Halbschnäbler, in Tschechien als halančíky bezeichnet, sind enge Verwandte der Lebendgebärenden Zahnkarpfen. Einige bekannte Gattungen sind: Aphyosemion, Cynolebias, Epiplatys. Aphyosemion: Aphyosemion ahli …

Kaprovité sú zväčša veľmi zvedavé ryby žijú najmä v juhovýchodnej Ázii, v Indii, v Číne. Rody Barbus, Capotea, Puntius. Niektoré ako napr. Puntius sa dokážu prispôsobiť aj pomerne chladnej vode. Mreny Barbus: Barbus ablabes, aboinensis, acuticeps, aeneus, afrohamiltoni, afrovernayi, albanicus, alberti, alluaudi, aloyi, altianalis altidorsalis, alvarezi, amanpoae, amatolicus, amboseli, amphigramma, andrewi, anema, annectens, anniae, anoplus, ansorgii, apleurogramma, apoensis, arabicus, arambourgi, arcislongae, argenteus, aspilus, aspius, atakorensis, atkinsoni, atromaculatus, bagbwensis, barbus, barnardi, barotseensis, batesii, baudoni, bawkuensis, bellcrossi, bifrenatus, bigornei, binotatus, boboi, bocagei, bourdariei, brachycephalus, brachygramma, brazzai, breviceps, brevidorsalis, brevilateralis, brevipinnis, brevispinis, brichardi, bynni, cadenati, calidus, callensis, callipterus, camptacanthus, candens, caninus, canis, capensis, capito, cardozoi, carens, castrasibutum, catenarius, caudosignatus, caudovittatus, cercops, chicapaensis, chiumbeensis, chlorotaenia, choloensis, ciscaucasicus, citrinus, claudinae, clauseni, codringtoni, collarti, comizo, compinei, condei, congicus, cyclolepis, dartevellei, deguidei, deserti, dialonensis, ditinensis, dorsolineatus, eburneensis, elephantis, ensis, erubescens, erythrozonus, esocinus, ethiopicus, euboicus, eurystomus, eutaenia, evansi, everetti, exulatus, fasciolatus, fasolt, foutensis, fritschii, gananensis, gestetneri, girardi, goktschaicus, graecus, graellsii, greenwoodi, gruveli, guildi, guineensis, guirali, guiraonis, gulielmi, gurneyi, haasi, haasianus, habereri, holotaenia, hospes, huloti, hulstaerti, humeralis, humilis, humphri, hypsolepis, inaequalis, innocens, intermedius, iturii, jacksoni, jae, janssensi, johnstonii, jubbi, kamolondoensis, kerstenii, kessleri, kimberleyensis, kissiensis, kuiluensis, lacerta, lagoensis, lamani, lateristriga, laticeps, lauzannei, leonensis, liberiensis, lineatus, lineomaculatus, litamba, longiceps, longifilis, loveridgii, luapulae, lucius, lufukiensis, luikae, lujae, lukindae, lukusiensis, luluae, macedonicus, machadoi, macinensis, macroceps, macrolepis, macrops, macrotaenia, magdalenae, malacanthus, manicensis, marequensis, mariae, marmoratus, martorelli, matthesi, mattozi, mawambi, mawambiensis, mbami, mediosquamatus, meridionalis, microbarbis, microcephalus, micronema, microterolepis, mimus, miolepis, mirabilis, mocoensis, mohasicus, motebensis, multilineatus, mungoensis, mursa, musumbi, myersi, nanningsi, nasus, natalensis, neefi, neglectus, neumayeri, nigeriensis, nigrifilis, nigroluteus, niokoloensis, nounensis, nyanzae, oligogrammus, oligolepis, olivaceus, owenae, oxyrhynchus, pagenstecheri, pallidus, paludinosus, papilio, parablabes, parajae, parawaldroni, paucisquamatus, pellegrini, peloponnesius, pentazona, perince, petchkovskyi, petitjeani, pierrei, pinnauratus, platyrhinus, plebejus, pleurogramma, pleuropholis, pobeguini, poechii, polylepis, prespensis, prionacanthus, progenys, pseudognathodon, pseudotoppini, puellus, pumilus, punctitaeniatus, pygmaeus, quadripunctatus, radiatus, raimbaulti, reinii, rhinophorus, rocadasi, rohani, rosae, roussellei, rouxi, roylii, ruasae, sachsi, sacratus, salessei, salmo, schoutedeni, schwanenfeldi, sclateri, serra, sexradiatus, somereni, somphongsi, speleops, stanleyi, stappersii, stauchi, steindachneri, stigmasemion, stigmatopygus, subinensis, sublimus, sublineatus, sylvaticus, syntrechalepis, taeniopleura, taeniurus, taitensis, tangandensis, tauricus, tegulifer, tetraspilus, tetrastigma, tetrazona, thamalakanensis, thysi, tiekoroi, titteya, tomiensis, tongaensis, toppini, trachypterus, traorei, treurensis, trevelyani, trimaculatus, trinotatus, trispiloides, trispilomimus, trispilopleura, trispilos, tropidolepis, tyberinus, unitaeniatus, urostigma, urotaenia, usambarae, vanderysti, viktorianus, viviparus, walkeri, wellmani, wurtzi, yeiensis, yongei, zalbiensis, zanzibaricus. Botia: Botia almorhae, beauforti, berdmorei, birdi, caudipunctata, dario, dayi, eos, guiliniensis, helodes, histrionica, hymenophysa, lecontei, lohachata, longidorsalis, longiventralis, macracanthus, modesta, morleti, nigrolineata, pulchra, reevesae, reversa, rostrata, sidthimunki, striata, superciliaris.

Die Karpfenfische sind in der Regel sehr neugierige Fische und leben hauptsächlich in Südostasien, Indien und China. Zu den Gattungen gehören Barbus, Capotea, Puntius. Einige, wie zum Beispiel Puntius, können sich auch an relativ kühles Wasser anpassen. Karpfenfische der Gattung Barbus.

Labyrintky možno označiť ako pokojné ryby. Druhy, ktoré na dýchanie používajú zvláštny aparát – labyrint. Žijú najmä v juhovýchodnej Ázii, kde je vo vode obrovské množstvo materiálu – organického materiálu, rastlín prisadnutých aj plávajúcich a v tropickej Afrike. Možno aj preto vzniklo také prispôsobenie, pretože kyslíka je v týchto vodách pomenej. sem aj populárne bojovnice (Betta), ktorých sa vyznačujú zaujímavý džentlmenský správaním pri boji medzi sokmi. Medzi nimi sú niektoré druhy papuľovce podobne ako je časté u cichlíd. Koliza je druh, ktorý rovnako stavia pri rozmnožovaní penové hniezda, ale ktorého poter patrí medzi najmenší na svete – pre jeho odchove je doporučená maximálna výška hladiny 10 cm. Niektoré známe rody: Trichogaster – gurama, Colisa, Betta – bojovnica. Belontia: Belontia hasselti, signata, Bojovnice Betta: Betta akarensis, albimarginata, anabatoides, balunga, bellica, breviobesus, brownorum, burdigala, channoides, chini, chloropharynx, coccina, dimidiata, edithae, enisae, foerschi, fusca, hipposideros, imbellis, livida, macrostoma, miniopinna, ocellata, patoti, persephone, pi, picta, pinguis, prima, pugnax, pulchra, renata, rubra, rutilans, schalleri, simorum, simplex, smaragdina, spilotogena, splendens, strohi, taeniata, tomi, tussyae, unimaculata, waseri Pancierniky – Callichtyidae sa rozdeľujú sa na dve podčeľade: Callichthyinae s rodmi: Callichthys, Hoplosternum, Megalechis, Lepthoplosternum, Dianema, ktorá obsahuje len hŕstku druhov a na obrovskú skupinu Corydoradinae s rodmi: Corydoras, Brochis, Aspidoras. Do prvej skupiny patria pomerne veľké druhy, ktoré tvoria podobne ako labyrintky penové hniezdo. Podčeľaď Corydoradinae ikry obyčajne lepí na substrát. Pancierniky sa často množia v praxi hromadne. Vyprovokuje ich výdatná strava (nitenky, prípadne patentky), často studená voda, čerstvá voda, znižovanie hladiny .

Labyrinthfische können als friedliche Fische betrachtet werden. Es handelt sich um Arten, die zum Atmen ein spezielles Organ – das Labyrinth – verwenden. Sie leben hauptsächlich in Südostasien, wo es eine riesige Menge an Material in Form von organischem Material gibt, darunter Pflanzen, die am Boden wachsen, sowie schwimmende Pflanzen, und in tropischem Afrika. Möglicherweise hat sich diese Anpassung deshalb entwickelt, weil in diesen Gewässern weniger Sauerstoff vorhanden ist. Dazu gehören auch die beliebten Kampffische (Betta), die sich durch interessantes Gentleman-Verhalten während Kämpfen zwischen Rivalen auszeichnen. Einige von ihnen haben Merkmale von Labyrinthfischen, ähnlich wie es bei Buntbarschen häufig der Fall ist. Der Colisa ist eine Art, die beim Laichen ebenfalls ein Schaumnest baut, aber deren Nachwuchs zu den kleinsten der Welt gehört – die maximale Wasserspiegelhöhe für die Aufzucht beträgt empfohlenerweise 10 cm. Einige bekannte Gattungen sind Trichogaster – Guramis, Colisa, Betta – Kampffische. Belontia: Belontia hasselti, signata, Kampffische Betta: Betta akarensis, albimarginata, anabatoides, balunga, bellica, breviobesus, brownorum, burdigala, channoides, chini, chloropharynx, coccina, dimidiata, edithae, enisae, foerschi, fusca, hipposideros, imbellis, livida, macrostoma, miniopinna, ocellata, patoti, persephone, pi, picta, pinguis, prima, pugnax, pulchra, renata, rubra, rutilans, schalleri, simorum, simplex, smaragdina, spilotogena, splendens, strohi, taeniata, tomi, tussyae, unimaculata, waseri Panzerwelse – Callichtyidae werden in zwei Unterfamilien unterteilt: Callichthyinae mit den Gattungen Callichthys, Hoplosternum, Megalechis, Lepthoplosternum, Dianema, die nur eine Handvoll Arten enthält, und die riesige Gruppe Corydoradinae mit den Gattungen Corydoras, Brochis, Aspidoras. Die erste Gruppe umfasst ziemlich große Arten, die ähnlich wie Labyrinthfische Schaumnester bauen. Die Unterfamilie Corydoradinae legt ihre Eier normalerweise an den Substraten. Panzerwelse vermehren sich oft in der Praxis in großen Gruppen. Ausgelöst wird dies durch reichhaltige Nahrung (Würmchen, gelegentlich Artemia), oft kühles Wasser, frisches Wasser und das Absenken des Wasserspiegels.

Z iných druhov

Jesetery: Acipenser: Acipenser baerii, baicalensis, brevirostrum, dabryanus, fulvescens, gueldenstaedtii, medirostris, mikadoi, multiscutatus, naccarii, nudiventris, oxyrinchus desotoi, oxyrinchus oxyrinchus, persicus, ruthenus, schrenckii, sinensis, stellatus, sturio, transmontanus

Klauni: Amphiprion: Amphiprion akallopisos, akindynos, allardi, bicinctus, chagosensis, chrysogaster, chrysopterus, clarkii, ephippium, frenatus, fuscocaudatus, latezonatus, latifasciatus, leucokranos, mccullochi, melanopus, nigripes, ocellaris, omanensis, percula, perideraion, polymnus, rubrocinctus, sandaracinos, sebae, thiellei, tricinctus

Prísavníky. Ancistrus: Ancistrus alga, baudensis, bodenhameri, bolivianus, brevifilis, brevipinnis, brown LDA 160, bufonius, calamita, caucanus, centrolepis, chagresi, cirrhosus, claro LDA 08, clementinae, cryptophthalmus, damasceni, dolichopterus, dubius, erinaceus, eustictus, formoso, fulvus, galani, gymnorhynchus, heterorhynchus, hoplogenys, jelskii, latifrons, leucostictus, lineolatus, lithurgicus, macrophthalmus, maculatus, malacops, maracasse, martini, mattogrossensis, megalostomus, melas, montanus, multispinis, nudiceps, occidentalis, occloi, pirareta, piriformis, punctatus, ranunculus, rothschildi, spinosus, stigmaticus, tamboensis, taunayi, tectirostris, temmincki, triradiatus, variolus

Störe: Acipenser: Acipenser baerii …
Clownfische (Anemonenfische): Amphiprion: Amphiprion akallopisos …
Saugmaulwelse (Harnischwelse): Ancistrus: Ancistrus alga …

Perhaps you have already encountered a situation where a breeder claimed that something is in the air. We ourselves know that weather, seasons, light conditions during the day and night have a significant impact on us. Similar statements can be heard or expressed when our fish are spawning, are inexplicably sick, or not doing well. This is related to biological processes, biorhythms that play an important role in the life of organisms, and should not be forgotten.

Let’s return analogically to humans – just imagine how you would behave if you couldn’t sleep or if you were locked up alone. One thing that aquarium hobbyists often don’t think about, but which also affects fish, is atmospheric pressure.

Biogeographic regions – main areas of fish and plant distribution.

Among the most well-known regions is the neotropical region – South America and North America. In South America, this includes the Orinoco, Amazon, Rio Negro – the area of the Echinodorus plant. In South America, you can find angelfish, discus, cichlids such as Apistogramma and peacock cichlids, tetra family, guppies, killifish, and Brochis and Corydoras catfish. Some catfish often live in relatively cold waters – 10 °C and reach impressive sizes – up to 50 cm.

North America: In Mexico, representatives of the livebearer genus Xiphophorus live – known as platies and swordtails.

Central America: If we distinguish this relatively specific region, you can find very interesting smaller cichlids and many other interesting species here.

Africa: Regions with plants like Aponogeton, Anubias include the Ethiopian region; Congo – Central Africa; Niger; Zambezi; Tanganyika – high content of sodium bicarbonate; Malawi – occurrence of mbuna cichlids – rock-dwelling fish and utaka cichlids – free-swimming fish; Victoria – many species of the Haplochrominae group.

Lake Malawi: The lake is located in the East African Rift Valley, where a future oceanic ridge is forming. It is one of the largest lakes in the world. It is home to predominantly cichlids, many of which are endemic species (found only there).

Lake Tanganyika: It is one of the largest lakes in the world and the second deepest after Lake Baikal. It is located in the East African Rift, and its average temperature during the year is around 23 °C. The lake is home to predominantly cichlids, including many endemic species and archaic fish forms.

Lake Victoria: A huge lake with a large number of cichlids, mainly belonging to the Haplochrominae group.

Southeast Asia: Rivers like the Mekong and Ganges are areas with a large number of plants such as Vesicularia, Cryptocoryne, Microsorium, and fish like danios, rasboras, loaches, and labyrinth fish.

Europe: The old continent does not provide as much joy for aquarium enthusiasts, except in coldwater aquariums. However, in several places in Slovakia, there are warm currents, usually of geothermal origin, which provide a narrower temperature range for the survival of subtropical and tropical species.

Sea: Marine environments such as the Pacific, Atlantic, Indian Ocean, Baltic Sea, Adriatic Sea, Caspian Sea, etc.

Cichlids – Cichlidae: Represent about 1600 species, making them the largest family of fish and one of the largest among all organisms. Cichlids live on three continents: in Africa – Pelvicachromis, Steatocranus, Haplochromis, Pseudotropheus, Tropheus in South America – Cichlasoma, Astronotus, Apistogramma in Asia – Etroplus.

Malawi Cichlids:

Aulonocara, Buccochromis, Pseudotropheus, Maylandia, Melanochromis, Utaka cichlids (Africana cichlids living in open water): Alticorpus, Aristochromis, Aulonocara, Buccochromis, Caprichromis, Champsochromis, Cheilochromis, Chilotilapia, Chromis, Placidochromis, Copadichromis, Corematodus, Ctenopharynx, Cyrtocara, Dimidiochromis, Diplotaxodon, Docimodus, Eclectochromis, Exochochromis, Fossorochromis, Haplochromis, Hemitaeniochromis, Hemitilapia, Lethrinops, Lichnochromis, Mylochromis, Naevochromis, Nimbochromis, Nyassachromis, Otopharynx, Pallidochromis, Placidochromis, Platyhnathochromis, Protomelas, Pseudohaplochromis, Pseudocrenilabrus, Pterochromis, Rhamphochromis, Sciaenochromis, Taeniolethrinops, Taeniochromis, Tramitichromis, Trematocranus, Tyrannochromis, Tyrannochromis, Placidochromis, Protomelas, Pseudohaplochromis, Pseudocrenilabrus, Pterochromis, Rhamphochromis, Sciaenochromis, Taeniolethrinops, Taeniochromis, Tramitichromis, Trematocranus, Tyrannochromis, Tyrannochromis, Pseudotropheus, Labidochromis, Iodotropheus, Nkhomo-benga, Labeotropheus, Tropheops, Labidochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Labeotropheus, Labeotropheus, Labeotropheus, Pseudotropheus, Labidochromis, Iodotropheus, Nkhomo-benga, Labeotropheus, Tropheops, Labidochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Labeotropheus, Labeotropheus, Labeotropheus, Pseudotropheus, Labidochromis, Iodotropheus, Nkhomo-benga, Labeotropheus, Tropheops, Labidochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Labeotropheus, Labeotropheus, Labeotropheus, Pseudotropheus, Labidochromis, Iodotropheus, Nkhomo-benga, Labeotropheus, Tropheops, Labidochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbochromis, Nimbostatus, Nimbochromis, Nimbochromis, Labeotropheus, Labeotropheus, Labeotropheus, Pseudotropheus, Labidochromis, Iodotropheus, Nkhomo-benga, Labeotropheus, Tropheops.

Tanganyika Cichlids:

As with Malawi, you can find a variety of cichlids here. The main difference is that the rock-dwelling cichlids, mbuna, are usually smaller and have more species than in Lake Malawi. However, you can also find larger predators here. Representatives: Julidochromis, Neolamprologus, Cyprichromis, Paracyprichromis, Lamprichthys, Haplochromis, Cyphotilapia, Petrochromis, Altolamprologus, Xenotilapia, Enantiopus, Opthalmotilapia, Eretmodus.

American Cichlids:

The American continent offers a rich variety of cichlids. Apistogramma, Crenicichla, Gymnogeophagus, Mikrogeophagus, Cichlasoma, Aequidens, Cleithracara, Biotodoma, Laetacara, Nannacara, Crenicara, Ivanacara, Retroculus, Dicrossus, Mesonauta, Aequidens, Cleithracara, Biotodoma, Laetacara, Nannacara, Crenicara, Ivanacara, Retroculus, Dicrossus, Mesonauta, Crenicichla, Gymnogeophagus, Mikrogeophagus, Cichlasoma, Aequidens, Cleithracara, Biotodoma, Laetacara, Nannacara, Crenicara, Ivanacara, Retroculus, Dicrossus, Mesonauta, Crenicichla, Gymnogeophagus, Mikrogeophagus, Cichlasoma, Aequidens, Cleithracara, Biotodoma, Laetacara, Nannacara, Crenicara, Ivanacara, Retroculus, Dicrossus, Mesonauta, Crenicichla, Gymnogeophagus, Mikrogeophagus, Cichlasoma, Aequidens, Cleithracara, Biotodoma, Laetacara, Nannacara, Crenicara, Ivanacara, Retroculus, Dicrossus, Mesonauta, Apistogramma, Crenicichla, Gymnogeophagus, Mikrogeophagus, Cichlasoma, Aequidens, Cleithracara, Biotodoma, Laetacara, Nannacara, Crenicara, Ivanacara, Retroculus, Dicrossus, Mesonauta.

Asian Cichlids:

Etroplus, Etroplus suratensis (green chromide) – represents the only cichlid species in India.

Indian cichlid Etroplus maculatus is an endemic species to India.

Kribensis cichlid (Pelvicachromis pulcher): Found in the Niger Delta, Nigeria, and Cameroon.

Dwarf cichlids (Apistogramma, Mikrogeophagus, Nannacara, Taeniacara): They are found in South America, primarily in the Amazon River basin.

There is an incredible diversity of fish species across the globe, each adapted to its specific environment. It’s essential for aquarium hobbyists to understand the natural habitats of the fish they keep to provide the best possible care and replicate those conditions as closely as possible in the aquarium.

Príroda, Rastliny, Živočíchy, Veda, Organizmy, Fotografie

Taxonómia vybraných organizmov

skala
Hits: 16146

Ryby – Osteichthyes patrí do podkmeňa – Vertebrata, kmeňa Chordáty – Chordates. Najväčšie čeľade sú Gobiidae, Cyprinidae, Cichlidae, Labridae, Loricariidae. Na zaradenie do jednotlivých skupín sú rôzne názory odborníkov, obecne o tom rozhodujú meristické znaky – počet lúčov v plutvách, počet šupín. Pre jednotlivé druhy je opísaný vzorec, ktorý popisuje tieto znaky.

Ichtyológia je veda zaoberajúca sa rybami.

Trieda Myxini – Rad Myxiniformes – čeľaď  Myxinidae

Trieda Cephalospidomorphi – Rad Petromyzontiformes – čeľaď  Petromyzontidae

Trieda Elasmobranchii – Rad Carcharhiniformes – čeľade Carcharhinidae, Hemigaleidae, Leptochariidae, Proscyllidae, Pseudotriakidae, Scyliorhinidae, Triakidae

  • Rad Heterodontiformes – čeľaď  Heterodontidae
  • Rad Hexanchiformes – čeľaď  Chlamydoselachidae, Hexanchidae
  • Rad Lamniformes – čeľade Alopiidae, Cetorhinidae, Lamnidae, Megachasmidae, Mitsukurinidae, Odontaspididae, Pseudocarchariidae
  • Rad Orectolobiformes – čeľade Brachaeluridae, Ginglymostomatidae, Hemiscyllidae, Orectolobidae, Parascyllidae, Rhincodontidae, Stegostomatidae
  • Rad Pristiophoriformes – čeľaď  Pristiophoridae
  • Rad Rajiformes – čeľade Dasyatidae, Gymnuridae, Hexatrydonidae, Myliobatididae, Narcinidae, Plesiobatidae, Pristidae, Rajidae, Rhinidae, Rhinobatidae, Torpedinidae, Urolophidae
  • Rad Squaliformes – čeľade Centrophoridae, Dalatiidae, Echinorhinidae, Squalidae
  • Rad Squatiniformes – čeľade Pristiophoridae, Squatinidae

Trieda Holocephali – Rad Chimaeriformes – čeľade Callorhynchidae, Chimaeridae, Rhinochimaeridae

Trieda Sarcopterygii – Rad Ceratodontiformes – čeľaď  Ceratodontidae

  • Rad Coelacanthiformes – čeľaď  Coelacanthidae
  • Rad Lepidosireniformes – čeľade Lepidosirenidae, Protopteridae

Trieda Actinopterygii – Rad Acipenseriformes – čeľade Acipenseridae, Polyodontidae

  • Rad Albuliformes – čeľade Albulidae, Halosauridae, Notacanthidae
  • Rad Amiiformes – čeľade Amiidae
  • Rad Anguilliformes – čeľade Anguillidae, Colocongridae, Congridae, Derichthyidae, Heterenchelyidae, Chlopsidae, Moringuidae, Muraenesocidae, Muraenidae, Myrocongridae, Nemichthyidae, Nettastomatidae, Ophichthidae, Serrivomeridae, Synaphobranchidae
  • Rad Ateleopodiformes – čeľade Ateleopodidae
  • Rad Atheriniformes – čeľade Atherinidae, Bedotiidae, Dentatherinidae, Melanotaeniidae, Notocheiridae, Phallostethidae, Pseudomugilidae, Telmatherinidae
  • Rad Aulopiformes – čeľade Alepisauridae, Anotopteridae, Aulopodidae, Evermannellidae, Giganturidae, Chlorophthalmidae, Ipnopidae, Notosudidae, Omosudidae, Paralepididae, Pseudotrichonotidae, Scopelarchidae, Synodontidae
  • Rad Batrachoidiformes – čeľade Batrachoididae
  • Rad Beloniformes – čeľade Adrianichthyidae, Belonidae, Exocoetidae, Hemiramphidae, Scomberesocidae
  • Rad Beryciformes – čeľade Anomalopidae, Anoplogastridae, Berycidae, Diretmidae, Holocentridae, Monocentrididae, Trachichthyidae
  • Rad Clupeiformes – čeľade Clupeidae, Denticipitidae, Engraulidae, Chirocentridae, Pristigasteridae
  • Rad Cypriniformes – čeľade Balitoridae, Catostomidae, Cobitidae, Cyprinidae, Gyrinocheilidae
  • Rad Cyprinodontiformes – čeľade Anablepidae, Aplocheilidae, Cyprinodontidae, Fundulidae, Goodeidae, Poeciliidae, Profundulidae, Valenciidae
  • Rad Elopiformes – čeľade Elopidae, Megalopidae
  • Rad Esociformes – čeľade Esocidae, Umbridae
  • Rad Gadiformes – čeľade Bregmacerotidae, Gadidae, Macrouridae, Macrurocyttidae, Melanonidae, Merlucciidae, Moridae, Muraenolepididae, Phycidae, Steindachneriidae
  • Rad Gasterosteiformes – čeľade Aulorhynchidae, Aulostomidae, Centriscidae, Fistulariidae, Gasterosteidae, Hypoptychidae, Indostomidae, Macrorhamphosidae, Pegasidae, Solenostomidae, Syngnathidae
  • Rad Gonorynchiformes – čeľade Gonorhynchidae, Chanidae, Kneriidae, Phractolaemidae
  • Rad Gymnotiformes – čeľade Apteronotidae, Electrophoridae, Gymntotidae, Hypopomidae, Rhamphichthyidae, Sternoptychidae
  • Rad Characiformes – čeľade Anostomidae, Citharidae, Ctenoluciidae, Curimatidae, Erythrinidae, Gasterosteidae, Hemiodontidae, Hepsetidae, Characidae, Lebiasinidae
  • Rad Lampridiformes – čeľade Lamprididae, Lophotidae, Radiicephalidae, Regalecidae, Stylephoridae, Trachipteridae, Veliferidae
  • Rad Lophiiformes – čeľade Antennariidae, Brachionichthyidae, Caulophrynidae, Centropomidae, Ceratiidae, Diceratiidae, Gigantactinidae, Himantolophidae, Chaunacidae, Linophrynidae, Lophiidae, Melanocetidae, Neoceratiidae, Ogcocephalidae, Oneirodidae, Thaumatichthyidae
  • Rad Mugiliformes – čeľade Mugilidae
  • Rad Myctophiformes – čeľade Myctophidae, Neoscopelidae
  • Rad Ophidiiformes – čeľade Aphyonidae, Bythitidae, Carapidae, Euclichthyidae, Ophidiidae, Parabrotulidae, Ranicipitidae
  • Rad Osmeriformes – čeľade Alepocephalidae, Argentinidae, Bathylagidae, Galaxiidae, Lepidogalaxiidae, Leptochilichthyidae, Microstomatidae, Opisthognathidae, Osmeridae, Platytroctidae, Retropinnidae, Salangidae, Sundasalangidae
  • Rad Osteoglossiformes – čeľade Gymnarchidae, Hiodontidae, Mormyridae, Notopteridae, Osteoglossidae, Pantodontidae
  • Rad Perciformes – čeľade Acanthuridae, Acropomatidae, Amarsipidae, Ammodytidae, Anabantidae, Anarhichadidae, Aplodactylidae, Apogonidae, Ariommatidae, Arripidae, Banjosidae, Bathyclupeidae, Bathydraconidae, Bathymasteridae, Belontiidae, Blenniidae, Bovichthyidae, Bramidae, Callanthiidae, Callionymidae, Carangidae, Caristiidae, Centracanthidae, Centrarchidae, Centrolophidae, Centropomidae, Cepolidae, Cichlidae, Cirrhitidae, Clinidae, Coracinidae, Coryphaenidae, Creediidae, Cryptacanthodidae, Dactyloscopidae, Dinolestidae, Dinopercidae, Draconettidae, Drepanidae, Echeneididae, Elassomatidae, Eleotridae, Embiotocidae, Emmelichthyidae, Enoplosidae, Ephippidae, Epigonidae, Gempylidae, Gerreidae, Glaucosomatidae, Gobiesocidae, Gobiidae, Grammatidae, Haemulidae, Harpagiferidae, Helostomatidae, Chaenopsidae, Chaetodontidae, Champsodontidae, Chandidae, Channidae, Channichthyidae, Cheilodactylidae, Cheimarrhichthyidae, Chiasmodontidae, Chironemidae, Icosteidae, Inermiidae, Kraemeriidae, Kuhliidae, Kurtidae, Kyphosidae, Labridae, Labrisomidae, Lactariidae, Latridae, Leiognathidae, Leptobramidae, Leptoscopidae, Lethrinidae, Lobotidae, Luciocephalidae, Lutjanidae, Luvaridae, Malacanthidae, Menidae, Microdesmidae, Monodactylidae, Mullidae, Nandidae, Nematistiidae, Nemipteridae, Nomeidae, Notograptidae, Nototheniidae, Odacidae, Odontobutidae, Opisthognathidae, Oplegnathidae, Osphronemidae, Ostracoberycidae, Pempherididae, Pentacerotidae, Percidae, Percichthyidae, Percophidae, Pholidae, Pholidichthyidae, Pinguipedidae, Plesiopidae, Polynemidae, Pomacanthidae, Pomacentridae, Pomatomidae, Priacanthidae, Pseudochromidae, Ptilichthyidae, Rachycentridae, Rhyacichthyidae, Scaridae, Scatophagidae, Sciaenidae, Scombridae, Scombrolabracidae, Scytalinidae, Serranidae, Schindleriidae, Siganidae, Sillaginidae, Sparidae, Sphyraenidae, Stichaeidae, Stromateidae, Teraponidae, Tetragonuridae, Toxotidae, Trachinidae, Trichiuridae, Trichodontidae, Trichonotidae, Tripterygiidae, Uranoscopidae, Xenisthmidae, Xiphiidae, Zanclidae, Zaproridae, Zoarcidae
  • Rad Percopsiformes – čeľade Amblyopsidae, Aphredoderidae, Percopsidae
  • Rad Pleuronectiformes – čeľade Achiridae, Achiropsettidae, Bothidae, Citharidae, Cynoglossidae, Paralichthyidae, Pleuronectidae, Psettodidae, Samaridae, Scophthalmidae, Soleidae
  • Rad Polymixiiformes – čeľaď  Polymixiidae
  • Rad Polypteriformes – čeľaď  Polypteridae
  • Rad Saccopharyngiformes – čeľade Cyematidae, Eurypharyngidae, Monognathidae, Saccopharyngidae
  • Rad Salmoniformes – čeľade Salmonidae
  • Rad Scorpaeniformes – čeľade Abyssocottidae, Agonidae, Anoplopomatidae, Aploactinidae, Bembridae, Caracanthidae, Comephoridae, Congiopodidae, Cottidae, Cyclopteridae, Dactyloscopidae, Ereuniidae, Gnathanacanthidae, Hemitripteridae, Hexagrammidae, Hoplichthyidae, Liparidae, Normanichthyidae, Pataecidae, Platycephalidae, Psychrolutidae, Psychrolutidae, Rhamphocottidae, Scorpaenidae, Triglidae
  • Rad Semionotiformes – čeľaď  Lepisosteidae
  • Rad Siluriformes – čeľade Ageneiosidae, Akysidae, Amblycipitidae, Amphiliidae, Ariidae, Aspredinidae, Astroblepidae, Auchenipteridae, Bagridae, Callichthyidae, Cetopsidae, Clariidae, Cranoglanididae, Diplomystidae, Doradidae, Helogenidae, Heteropneustidae, Hypophthalmidae, Chacidae, Ictaluridae, Loricariidae, Malapteruridae, Mochokidae, Nematogenyidae, Olyridae, Pangasiidae, Parakysidae, Pimelodidae, Plotosidae, Scoloplacidae, Schilbidae, Siluridae, Sisoridae, Trichomycteridae
  • Rad Stephanoberyciformes – čeľade Barbourisiidae, Cetomimidae, Gibberichthyidae, Hispidoberycidae, Megalomycteridae, Melamphaidae, Mirapinnidae, Rondeletiidae, Stephanoberycidae,
  • Rad Stomiiformes – čeľade Gonostomatidae, Photichthyidae, Sternoptychidae, Stomiidae,
  • Rad Synbranchiformes – čeľade Chaudhuriidae, Mastacembelidae, Synbranchidae
  • Rad Tetraodontiformes – čeľade Balistidae, Diodontidae, Molidae, Monacanthidae, Ostraciidae, Tetraodontidae, Triacanthidae, Triodontidae
  • Rad Zeiformes – čeľade Caproidae, Grammicolepididae, Macrurocyttidae, Oreosomatidae, Parazenidae, Zeidae

Mäkkýše – Mollusca

Kmeň Mollusca – Podkmeň Amphineura – Trieda Aplacophora (Solenogastres), Polyplacophora

Podkmeň Conchifera – Trieda Monoplacophhora, Scaphopoda

Trieda Gastropoda – Podtrieda Prosobranchia – Rad Archaeogastropoda – čeľaď  Pomatidae, Viviparidae

Podtrieda Opistobranchia – Podtrieda Pulmonata – Rad Basommatophora – čeľaď  Acroloxidae, Ancylidae, Physidae, Lymnaeidae, Planrobidae

  • Rad Stylommatophora

Trieda Lamellibranchia (Bivalvia) – Podtrieda Paleotaxodonta (Protobranchia), Cryptodonta, Pteriomorpha (Anisomyaria, Toxodonta, Filibranchia), Schizodonta (Unionoidea),

Podtrieda Heterodonta – Rad Eualamelibranchia – čeľaď  Sphaeriidae

Podtrieda Adapedonta, Anomalodesmata, Septibranchia

Trieda Cephalopoda (hlavonožce) – Podtrieda Tetrabrachia – Rad Nautiloidea, Ammonoidea

Podtrieda Dibrachia – Rad Belemnoidea

  • Rad Decabranchia – Podrad Teuthoide (kalmary), Sepioidea (sépie)
  • Rad Vampyromorpha, Octobrachia (chobotnice)

Vedný odbor zaoberajúci sa rastlinami sa nazýva botanika.

Oddelenie Bryophyta – machy – čeľaď  Ricciaceae

Oddelenie Lycopodiophyta – čeľaď  IsoÁtacea

Oddelenie Equisetophyta – prasličky – čeľaď  Equisetaceae

Oddelenie Polypodiophyta – plavúne – čeľaď  Dryopteridaceae, Marsileaceae, Osmundaceae, Thelypteridaceae

Oddelenie Pinophyta – borovicorasty – čeľaď  Pinaceae, Taxodiaceae

Oddelenie Magnoliophyta – Dvojklíčnolisté – čeľaď  Aceraceae, Aizodiaceae, Amaranthaceae, Anacardiaceae, Apiaceae, Aquifoliaceae, Asclepiadaceae, Asteraceae -astrovité, Balsaminaceae, Betulaceae – brezovité, Boraginaceae, Brassicaceae – kapustovité, Cabombaceae, Callitrichaceae, Campanulaceae – zvončekovité, Caprifoliaceae, Caryophyllaceae, Ceratophyllaceae, Chenopodiaceae, Clethraceae, Cornaceae, Cuscutaceae, Droseraceae – rosičkovité, Elatinaceae, Ericaceae, Gentianaceae – horcovité, Haloragaceae, Hypericaceae, Lamiaceae – hluchavkovité, Lentibulariaceae, Lythraceae, Malvaceae, Myricaceae, Nelumbonaceae, Nymphaeaceae – leknovité, Onagraceae, Plantaginaceae, Plumbaginaceae, Podostemaceae, Polygalaceae, Polygonaceae, Primulaceae – prvosienkovité, Ranunculaceae – iskerníkovité, Rosaceae – ružovité, Rubiaceae, Salicaceae – vŕbovité, Sarraceniaceae, Saururaceae, Saxifragaceae, Scrophulariaceae, Solanaceae – ľuľkovité, Trapaceae, Urticaceae, Verbenaceae, Violaceae – fialkovité

Jednoklíčnolisté – čeľaď  Acoraceae, Alismataceae, Araceae, Cyperaceae, Eriocaulaceae, Hydrocharitaceae, Iridaceae, Juncaceae, Juncaginaceae, Lemnaceae, Limnocharitaceae, Najadaceae, Orchidaceae, Poaceae, Pontederiaceae, Potamogetonaceae, Ruppiaceae, Sparganiaceae, Typhaceae, Xyridaceae, Zannichelliaceae, Zosteraceae

Nižšie – – Algae

Riasami sa vedecky zaoberá botanika pretože sú to rastliny, pre rozlíšenie od odborníkov na vyššie rastliny algológia.

Odelenie Glaucophyta

Oddelenie Rhodophyta – červené riasy – Trieda Rhodophyceae – Podtrieda Bangiophycidae – Rad Porphyridiales, Bangiale

Podtrieda Florideophycidae – Rad Batrachospermales, Corallinales, Ceramiales, Gigartinales

Oddelenie Heterokontophyta – rôznobičíkaté riasy – Trieda Chrysophyceae – žltohnedé riasy – Podtrieda Chrysophicidae – Rad Ochromonadales, Chrysamoebales, Hydrurales, Chrysosphaerales, Phaeothamniales, Parmales, Chrysomeridales, Chrysomanadales

Trieda Xantophyceae – Rad Heterochloridales, Botrydiales, Rhizochloridales, Mischococcales, Tribonematales, Vaucheriales

Trieda Bacillariophyceae (Diatomae) – rozsievky – Rad Naviculales

Podtrieda Coscinodiscophycideae – Rad Coscinodiscales

Podtrieda Fragillariophycideae – Podrad Araphidinae

Podtrieda Bacillariophycideae – Podrad Monoraphidineae, Biraphidineae

  • Rad Achnanthales, Rad Eunotiales

Trieda Phaeophycae – hnedé riasy, chaluhy – Rad Ectocarpales, Dictyotales, Laminariales, Fucales

Trieda Rhaphidiophyceae – zelenivky

Trieda Synurophyceae – Rad Synurales

Trieda Dictyochophyceae – Rad Pedinellales, Dictyochales

Trieda Pelagophyceae

Trieda Eustigmatophyceae

Oddelenie Dinophyta – Trieda Dinophyceae – Rad Peridiniales, Gonyaulacales, Gymnodiniales

Oddelenie Cryptophyta – Trieda Cryptophyceae – Rad Goniomonadales, Cryptomonadales, Chroomonadales

Oddelenie Haptophyta (Primnesiophyta) – Trieda Haptophyceae – Rad Primnesiales, Coccolithophoridales

Oddelenie Euglenophyta – Trieda Euglenophyceae – Rad Eutreptiales, Euglenales, Heteronematales

Oddelenie Chlorophyta – zelené riasy – Trieda Prasinophyceae

Trieda Chlamydophyceae – Rad Chlamydomonadales, Volvocales, Tetrasporales, Chlorococcales

Trieda Chlorophyceae – zelenivky – Rad Dunaliellales, Gloeodendrales, Chlorellales, Protosiphonales, Microsporales, Oedogoniales, Chaetophorales

Trieda Pleurastrophyceae

Trieda Ulvophyceae – Rad Ulotrichales, Cladophorales, Caulerpales (Bryopsidales), Dasycladales, Trentepohliales

Trieda Zygnematophyceae (Conjugatophyceae) – spájavky – Rad Zygnematales

  • Rad Desmidiales – Podrad Archidesmidiineae, Desmisiineae

Trieda Charophyceae – parožnatky – Rad Klebsormidiales, Coleochaetales, Charales

Oddelenie Chlorarachniophyta

Sinice

Sinice medzi Prokaryota. Riasy, vyššie rastliny, patria medzi eukaryotické organizmy (ide o principiálne inú stavbu bunky)

Siniciam sa často vraví aj modrozelené riasy, prípadne modrá riasa.

Odelenie Cyanophyta (Cyanobacteria) – sinice – Trieda Cyanophyceae – sinice – Rady Chroococcales, Chamaesiphonales, Nostocales, Oscillatoriales, Stigonemiales

Fish

Fish – Osteichthyes belongs to the subphylum Vertebrata, phylum Chordata. The largest families include Gobiidae, Cyprinidae, Cichlidae, Labridae, Loricariidae. Various opinions among experts exist regarding the classification into individual groups, generally decided based on meristic characters such as the number of rays in the fins, and the number of scales. Each species has a described pattern that outlines these characteristics.

Ichthyology is the science dealing with fish.

Class Myxini – Order Myxiniformes – family Myxinidae

Class Cephalospidomorphi – Order Petromyzontiformes – family Petromyzontidae

Class Elasmobranchii – Order Carcharhiniformes – families Carcharhinidae, Hemigaleidae, Leptochariidae, Proscyllidae, Pseudotriakidae, Scyliorhinidae, Triakidae

Order Heterodontiformes – family Heterodontidae
Order Hexanchiformes – families Chlamydoselachidae, Hexanchidae
Order Lamniformes – families Alopiidae, Cetorhinidae, Lamnidae, Megachasmidae, Mitsukurinidae, Odontaspididae, Pseudocarchariidae
Order Orectolobiformes – families Brachaeluridae, Ginglymostomatidae, Hemiscyllidae, Orectolobidae, Parascyllidae, Rhincodontidae, Stegostomatidae
Order Pristiophoriformes – family Pristiophoridae
Order Rajiformes – families Dasyatidae, Gymnuridae, Hexatrydonidae, Myliobatididae, Narcinidae, Plesiobatidae, Pristidae, Rajidae, Rhinidae, Rhinobatidae, Torpedinidae, Urolophidae
Order Squaliformes – families Centrophoridae, Dalatiidae, Echinorhinidae, Squalidae
Order Squatiniformes – families Pristiophoridae, Squatinidae

Class Holocephali – Order Chimaeriformes – families Callorhynchidae, Chimaeridae, Rhinochimaeridae

Class Sarcopterygii – Order Ceratodontiformes – family Ceratodontidae

Order Coelacanthiformes – family Coelacanthidae
Order Lepidosireniformes – families Lepidosirenidae, Protopteridae

Class Actinopterygii – Order Acipenseriformes – families Acipenseridae, Polyodontidae

Order Albuliformes – families Albulidae, Halosauridae, Notacanthidae
Order Amiiformes – family Amiidae
Order Anguilliformes – families Anguillidae, Colocongridae, Congridae, Derichthyidae, Heterenchelyidae, Chlopsidae, Moringuidae, Muraenesocidae, Muraenidae, Myrocongridae, Nemichthyidae, Nettastomatidae, Ophichthidae, Serrivomeridae, Synaphobranchidae
Order Ateleopodiformes – family Ateleopodidae
Order Atheriniformes – families Atherinidae, Bedotiidae, Dentatherinidae, Melanotaeniidae, Notocheiridae, Phallostethidae, Pseudomugilidae, Telmatherinidae
Order Aulopiformes – families Alepisauridae, Anotopteridae, Aulopodidae, Evermannellidae, Giganturidae, Chlorophthalmidae, Ipnopidae, Notosudidae, Omosudidae, Paralepididae, Pseudotrichonotidae, Scopelarchidae, Synodontidae
Order Batrachoidiformes – family Batrachoididae
Order Beloniformes – families Adrianichthyidae, Belonidae, Exocoetidae, Hemiramphidae, Scomberesocidae
Order Beryciformes – families Anomalopidae, Anoplogastridae, Berycidae, Diretmidae, Holocentridae, Monocentrididae, Trachichthyidae
Order Clupeiformes – families Clupeidae, Denticipitidae, Engraulidae, Chirocentridae, Pristigasteridae
Order Cypriniformes – families Balitoridae, Catostomidae, Cobitidae, Cyprinidae, Gyrinocheilidae
Order Cyprinodontiformes – families Anablepidae, Aplocheilidae, Cyprinodontidae, Fundulidae, Goodeidae, Poeciliidae, Profundulidae, Valenciidae
Order Elopiformes – families Elopidae, Megalopidae
Order Esociformes – families Esocidae, Umbridae
Order Gadiformes – families Bregmacerotidae, Gadidae, Macrouridae, Macrurocyttidae, Melanonidae, Merlucciidae, Moridae, Muraenolepididae, Phycidae, Steindachneriidae
Order Gasterosteiformes – families Aulorhynchidae, Aulostomidae, Centriscidae, Fistulariidae, Gasterosteidae, Hypoptychidae, Indostomidae, Macrorhamphosidae, Pegasidae, Solenostomidae, Syngnathidae
Order Gonorynchiformes – families Gonorhynchidae, Chanidae, Kneriidae, Phractolaemidae
Order Gymnotiformes – families Apteronotidae, Electrophoridae, Gymntotidae, Hypopomidae, Rhamphichthyidae, Sternoptychidae
Order Characiformes – families Anostomidae, Citharidae, Ctenoluciidae, Curimatidae, Erythrinidae, Gasterosteidae, Hemiodontidae, Hepsetidae, Characidae, Lebiasinidae
Order Lampridiformes – families Lamprididae, Lophotidae, Radiicephalidae, Regalecidae, Stylephoridae, Trachipteridae
Order Lophiiformes – families Antennariidae, Ceratiidae, Chaunacidae, Diceratiidae, Gigantactinidae, Himantolophidae, Linophrynidae, Lophiidae, Melanocetidae, Neoceratiidae, Oneirodidae, Thaumatichthyidae
Order Mugiliformes – families Mugilidae, Myxodipteridae
Order Osmeriformes – families Argentinidae, Bathylagidae, Galaxiidae, Mordaciidae, Osmeridae, Plecoglossidae, Retropinnidae, Salangidae, Salvelinidae, Scombresocidae, Stichaeidae
Order Osteoglossiformes – families Arapaimidae, Heterotididae, Ichthyodectidae, Mormyridae, Notopteridae, Osteoglossidae, Pantodontidae, Phractolaemidae, Pseudecheneidae
Order Perciformes – families Acropomatidae, Acanthochiridae, Acanthopagidae, Acanthuridae, Apogonidae, Arripidae, Banjosidae, Bathyclupeidae, Bramidae, Caproidae, Caristiidae, Centrogenyidae, Centrarchidae, Chaetodontidae, Channichthyidae, Cheilodactylidae, Chironemidae, Chironomidae, Cirrhitidae, Congiopodidae, Coryphaenidae, Cretolamnae, Cichlidae, Drepaneidae, Ephippidae, Gempylidae, Gerreidae, Grammatidae, Haemulidae, Hemerocoetidae, Holocentridae, Indotriacanthidae, Kyphosidae, Labridae, Leiognathidae, Lethrinidae, Lobotidae, Malacanthidae, Menidae, Monodactylidae, Moronidae, Mullidae, Nandidae, Nomeidae, Nototheniidae, Oplegnathidae, Oreosomatidae, Osphronemidae, Ostracoberycidae, Ostraciidae, Pempheridae, Pentacerotidae, Percaidae, Percichthyidae, Pinguipedidae, Polynemidae, Pomacanthidae, Pomacentridae, Pomatomidae, Priacanthidae, Pricanthidae, Pseudochromidae, Pseudocryptopterygidae, Rachycentridae, Raphidiidae, Rhamphocottidae, Rhinocryptidae, Scatophagidae, Scombridae, Scophthalmidae, Scorpaenidae, Serranidae, Siganidae, Sinipercidae, Sparidae, Sphyraenidae, Synodontidae, Terapontidae, Tetraodontidae, Toxotidae, Trachichthyidae, Trichodontidae, Uranoscopidae, Xiphionodontidae
Order Pleuronectiformes – families Achiropsettidae, Bothidae, Citharidae, Paralichthyidae, Pleuronectidae, Poecilopsettidae, Samaridae, Soleidae
Order Prionotiformes – family Prionotidae
Order Rajiformes – families Arhynchobatidae, Dasyatidae, Gurgesiellidae, Hexatrygonidae, Plesiobatidae, Platyrhinidae, Potamotrygonidae, Pristidae, Rajidae, Rhinobatidae, Rhinocardinidae, Rhynchobatidae, Urotrygonidae, Urolophidae
Order Salmoniformes – families Alepocephalidae, Argentinidae, Bathylagidae, Bathylutichthyidae, Chlorophthalmidae, Chauliodontidae, Denticipitidae, Evermannellidae, Ipnopidae, Leptochilichthyidae, Moridae, Opisthoproctidae, Osmeridae, Paralepididae, Retropinnidae, Salangidae, Salmonidae, Scorpaenidae, Stichaeidae, Synaphobranchidae, Trachipteridae
Order Scorpaeniformes – families Agonidae, Apistidae, Artedidraconidae, Bathydraconidae, Bothrionidae, Cottunculidae, Cryptacanthodidae, Cyclopteridae, Draconettidae, Ebinaniae, Hemitripteridae, Hexagrammidae, Liparidae, Lumpenidae, Nemiarchidae, Plectrogeniidae, Psychrolutidae, Rhamphocottidae, Scopaenidae, Sebastidae, Setarchidae, Synanceiidae, Triglidae, Zanclorhynchidae
Order Siluriformes – families Amblycipitidae, Anchariidae, Ariidae, Aspredinidae, Astroblepidae, Bagridae, Callichthyidae, Cetopsidae, Chacidae, Claroteidae, Clariidae, Diplomystidae, Doradidae, Heptapteridae, Heteropneustidae, Horabagridae, Ictaluridae, Loricariidae, Malapteruridae, Mochokidae, Nematogenyidae, Pangasidae, Parakysidae, Pimelodidae, Plotosidae, Pseudopimelodidae, Schilbeidae, Scoloplacidae, Sisoridae, Trichomycteridae
Order Stomiiformes – families Gonostomatidae, Idiacanthidae, Malacosteidae, Melanostomiidae, Photichthyidae, Stomiidae
Order Synbranchiformes – family Synbranchidae
Order Tetraodontiformes – families Balistidae, Diodontidae, Monacanthidae, Ostraciidae, Tetraodontidae
Order Zoarciformes – families Anarhichadidae, Bathymasteridae, Cryptacanthodidae, Zoarcidae

 

Akvaristika, Biológia

Kyslík v živote rýb – pozitíva i negatíva

skala
Hits: 14079

Autor príspevku: Róbert Toman

Pozitívne pôsobenie kyslíka na živé organizmy je všeobecne známe. potrebujú k svojmu životu kyslík rovnako ako suchozemské , hoci spôsob ich dýchania je úplne odlišný. Keďže nemajú pľúca, kyslík musí prenikať z do krvi priamo cez tkanivá, ktoré sú v priamom kontakte s vodou, teda cez žiabre. Kyslík, ktorý má difundovať do krvi cez žiabre musí byť samozrejme rozpustený, pretože ryby nemajú schopnosť prijímať kyslík vo forme bubliniek. Odchyt rýb, transport a ich v zajatí má vážne metabolické nároky v mozgu, svaloch, srdci, žiabrach a ďalších tkanivách. Všeobecne ich nazývame stres, ale fyziologická situácia je omnoho komplikovanejšia. Stres spojený s odchytom a vypustením rýb do iného prostredia môže prispieť k úmrtnosti rýb. Pochopenie energetického metabolizmu rýb a faktorov, ktoré ho ovplyvňujú sú dôležité pre správne zaobchádzanie s rybami ich ošetrenie po odchyte. Pred zhodnotením rizík, ktoré súvisia s kyslíkom vo vode a pre ich pochopenie si priblížme aspoň v krátkosti fyziologické pochody spojené s funkciou kyslíka v organizme rýb.

Energetický metabolizmus a potreba kyslíka

Energia, ktorá sa používa na zabezpečenie všetkých bunkových funkcií sa získava z adenozíntrifosfátu (ATP). Je potrebný na kontrakcie svalov, vedenie nervových impulzov v mozgu, činnosť srdca, na príjem kyslíka žiabrami atď. Ak bunka potrebuje energiu, rozpojením väzieb v ATP sa uvoľní energia. Vedľajším produktom tejto reakcie je adenozíndifosfát (ADP) a anorganický fosfát. V bunke ADP a fosfát môžu znova reagovať cez komplikované metabolické deje a tvorí sa ATP. Väčšina sladkovodných rýb potrebuje veľké množstvo kyslíka v prostredí. Tento kyslík je potrebný hlavne ako „palivo“ pre biochemické mechanizmy spojené s procesmi cyklu energie. Energetický metabolizmus, ktorý je spojený s kyslíkom je vysoko účinný a zabezpečuje trvalé dodávanie energie, ktorú potrebuje ryba na základné fyziologické funkcie. Tento metabolizmus sa označuje aeróbny metabolizmus.

Nie všetka produkcia energie vyžaduje kyslík. Bunky majú vyvinutý mechanizmus udržiavať dodávku energie počas krátkeho obdobia, keď je hladina kyslíka nízka (hypoxia). Anaeróbny alebo hypoxický energetický metabolizmus je málo účinný a nie je schopný produkovať dostatok energie pre tkanivá počas dlhého obdobia. Ryby potrebujú konštantný prísun energie. K tomu potrebujú stále a dostatočné množstvo kyslíka. Nedostatok kyslíka rýchlo zbavuje ryby energie, ktorú potrebujú k životu. Ryby sú schopné plávať nepretržite na dlhé vzdialenosti bez únavy v značnej rýchlosti. Tento typ plávania ryby využívajú pri normálnom plávaní a na dlhé vzdialenosti. Svaly, ktoré sa na tomto pohybe podieľajú, využívajú veľké množstvo kyslíka na syntézu energie. Ak majú ryby dostatok kyslíka, nikdy sa neunavia pri dlhodobom plávaní. Rýchle, prudké a vysoko intenzívne plávanie trvá normálne iba niekoľko sekúnd, prípadne minút a končí fyzickým stavom vyčerpania. Tento typ plávania využívajú ryby pri love, migrácii proti prúdu alebo pri úteku. Tento typ pohybu úplne vyčerpá energetické zásoby. Obnova môže trvať hodiny, niekedy aj dni, čo závisí na prístupnosti kyslíka, trvaní rýchleho plávania a stupni vyčerpania energetických zásob. Ak sa napríklad ryba, ktorá bola pri odchyte úplne zbavená energie, umiestni do inej , potrebuje množstvo kyslíka a pokojné miesto, kde by obnovila zásoby energie. Ak sa však umiestni do nádoby, kde je málo kyslíka, nedokáže obnoviť energiu a skôr či neskôr hynie. Nie nedostatok kyslíka zabíja rybu, ale nedostatok energie a neschopnosť obnoviť energetické zásoby. Je jasné, že to sú podmienky, ktoré extrémne stresujú ryby.

Faktory ovplyvňujúce obnovu energie

Spolu so stratou energetických zásob počas rýchleho plávania narastá v tkanivách a krvi hladina laktátu. Keďže sa jedná o kyselinu, produkuje ióny vodíka, ktoré znižujú pH tkanív a dodávanie energie do bunky. Tiež zvyšuje vyplavovanie dôležitých metabolitov z bunky, ktoré sú potrebné pri obnove energie. Vylučovanie laktátu a obnova normálnej funkcie buniek môže trvať od 4 do 12 hodín. Pri tomto procese hrá dôležitú úlohu veľkosť tela, vody, tvrdosť a pH vody a dostupnosť kyslíka.

  • Veľkosť tela – existuje pozitívna korelácia medzi anaeróbnym energetickým metabolizmom a potrebou energie. Väčšie ryby teda potrebujú viac energie na rýchle plávanie. To spôsobuje vyšší výdaj energie a dlhší obnovy
  • Teplota vody – vylučovanie laktátu a iných metabolitov výrazne ovplyvňuje teplota vody. Väčšie zmeny teploty výrazne ovplyvňujú schopnosť rýb obnoviť energetické zásoby. Je preto potrebné sa vyvarovať veľkým zmenám teploty, ktoré znižujú schopnosť obnovy energie.
  • Tvrdosť vody – zníženie tvrdosti vody má dôležitý účinok na metabolizmus a acidobázickú rovnováhu krvi. Väčšina prác sa zaoberala vplyvom na morské druhy a nie je úplne jasné, či sú tieto výsledky prenosné aj na sladkovodné ryby. Keď sú sladkovodné ryby stresované, preniká cez bunkové membrány, hlavne žiabier a krv je redšia. Toto zriedenie krvi zvyšuje nároky na udržiavanie rovnováhy solí v organizme, čiže udržiavanie osmotickej rovnováhy. Viac sa dočítate nižšie.
  • pH vody – v kyslejšom prostredí sú ryby schopné obnoviť energiu rýchlejšie. Vyššie pH tento proces výrazne spomaľuje, čo je rizikové pre druhy vyžadujúce vyššie pH, ako napr. jazier a .

Regulácia osmotického tlaku – udržiavanie rovnováhy solí stresovaných rýb

Regulácia hladiny solí je základom života. Štruktúra a funkcia bunky úzko súvisí s vodou a látok v nej rozpustených. Ryba používa značnú energiu na kontrolu zloženia vnútrobunkových a mimobunkových tekutín. U rýb táto osmoregulácia spotrebuje asi 25 – 50% celkového metabolického výdaja, čo je pravdepodobne najviac spomedzi živočíchov. Mechanizmus, ktorý ryby využívajú na udržiavanie rovnováhy solí je veľmi komplikovaný a extrémne závislý na energii. Pretože účinnosť anaeróbneho energetického metabolizmu je iba na úrovni 1/10 energetického metabolizmu v prostredí bohatom na kyslík, energetická potreba pre osmoreguláciu tkanív nie je možná iba anaeróbnym energetickým metabolizmom. Rýchly pokles hladiny ATP v bunke spôsobuje spomalenie až zastavenie funkcie bunkových iónových púmp, ktoré regulujú solí cez bunkovú membránu. Prerušenie činnosti iónovej pumpy spôsobuje stratu rovnováhy iónov v bunke a dochádza k riziku smrti bunky a ryby.

Sladkovodné aj morské ryby trvalo čelia nutnosti iónovej a osmotickej regulácie. Sladkovodné ryby, ktorých koncentrácia iónov v tkanivách je omnoho vyššia ako vo vode, musia regulovať príjem a stratu vody cez priepustné epiteliálne tkanivá a močom. Tieto ryby produkujú veľké množstvo moču, ktorého denné množstvo tvorí 20% hmotnosti tela. Obličky rýb sú vysoko účinné v odstraňovaní vody z tela a sú takisto účinné aj v zadržiavaní solí v tele. Zatiaľ čo veľmi malé množstvo preniká do moču, väčšina osmoregulačných dejov sa zabezpečuje žiabrami. Sodík je hlavný ión tkanív. Transport sodíka cez bunkovú membránu je vysoko závislý na energii a umožňuje ho enzým Na/K-ATP-áza. Tento enzým sa nachádza v bunkovej membráne a využíva energiu, ktorú dodáva ATP na prenos sodíka jedným smerom cez bunkovú membránu. Draslík sa pohybuje opačným smerom. Tento proces umožňuje svalovú kontrakciu, poskytuje elektrochemický gradient potrebný na činnosť srdca a umožňuje prenos všetkých signálov v mozgu a nervoch. Väčšina osmoregulácie u rýb sa deje v žiabrach a funguje nasledovne: Čpavok sa tvorí ako odpadový produkt metabolizmu rýb. Keď sú ryby v pohybe, tvoria väčšie množstvo čpavku a ten sa musí vylúčiť z krvi. Na rozdiel od vyšších živočíchov, ryby nevylučujú čpavok močom. Čpavok a väčšina dusíkatých odpadových látok prestupuje cez membránu žiabier (asi 80 – 90%). Čpavok sa vymieňa pri prechode cez membránu žiabier za sodík. Takto sa znižuje množstvo čpavku v krvi a zvyšuje sa jeho koncentrácia v bunkách žiabier. Naopak, sodík prechádza z buniek žiabier do krvi. Aby sa nahradil sodík v bunkách žiabier a obnovila sa rovnováha solí, bunky žiabier vylúčia čpavok do vody a vymenia ho za sodík z vody. Podobným spôsobom sa vymieňajú chloridové ióny za bikarbonát. Pri dýchaní je vedľajší produkt CO2 a voda. Bikarbonát sa tvorí, keď CO2 z bunkového dýchania reaguje s vodou v bunke. Ryby nemôžu, na rozdiel od suchozemských živočíchov, vydýchnuť CO2 a miesto toho sa zlučuje s vodou a tvorí sa bikarbonátový ión. Chloridové ióny sa dostávajú do bunky a bikarbonát von z bunky do vody. Týmto spôsobom sa zamieňa vodík za sodík, čím sa napomáha kontrole pH krvi.

Tieto dva mechanizmy výmeny iónov sa nazývajú absorpcia a sekrécia a vyskytujú sa v dvoch typoch buniek žiabier, respiračných a chloridových. Chloridové bunky vylučujú soli, sú väčšie a vyvinutejšie u morských druhov rýb. Respiračné bunky, ktoré sú potrebné pre výmenu plynov, odstraňovanie dusíkatých odpadových produktov a udržiavanie acidobázickej rovnováhy, sú vyvinutejšie u sladkovodných rýb. Sú zásobované arteriálnou krvou a zabezpečujú výmenu sodíka a chloridov za čpavok a bikarbonát. Tieto procesy sú opäť vysoko závislé na prístupnosti energie. Ak nie je dostatok energie na fungovanie iónovej pumpy, nemôže dochádzať k ich výmene a voda „zaplaví“ bunky difúziou a to spôsobí smrť rýb.

Dôsledky nedostatku kyslíka v procese osmoregulácie

Len niekoľko minút nedostatku kyslíka, membrána buniek mozgu stráca schopnosť kontrolovať rovnováhu iónov a uvoľňujú sa neurotransmitery, ktoré urýchľujú vstup vápnika do bunky. Zvýšená hladina vápnika v bunkách spúšťa množstvo degeneratívnych procesov, ktoré vedú k poškodeniu nervovej sústavy a k smrti. Tieto procesy zahŕňajú poškodenie DNA, dôležitých bunkových proteínov a bunkovej membrány. Tvoria sa voľné radikály a oxid dusitý, ktoré poškodzujú bunkové organely. Podobné procesy sa dejú aj v iných orgánoch (pečeň, svaly, srdce a krvné bunky). Ak sa dostane do bunky vápnik, je potrebné veľké množstvo energie na jeho odstránenie kalciovými pumpami, ktoré vyžadujú ATP. Ďalší dôsledok hypoxie je uvoľňovanie hormónov z hypofýzy, z ktorých u rýb prevažuje prolaktín. Uvoľnenie tohto hormónu ovplyvňuje priepustnosť bunkovej membrány v žiabrach, koži, obličkách, čreve a ovplyvňuje mechanizmus transportu iónov. Jeho uvoľnenie napomáha regulácii rovnováhy vody a iónov znižovaním príjmu vody a zadržiavaním dôležitých iónov, hlavne Na+ a Cl-. Tým pomáha udržiavať rovnováhu solí v krvi a v tkanivách a bráni nabobtnaniu rýb vodou.

Najväčšia hrozba pre sladkovodné ryby je strata iónov difúziou do vody, skôr než vylučovanie nadbytku vody. Hoci regulácia rovnováhy vody môže mať význam, je sekundárna vo vzťahu k zadržiavaniu iónov. Prolaktín znižuje osmotickú priepustnosť žiabier zadržiavaním iónov a vylučovaním vody. Zvyšuje tiež vylučovanie hlienu žiabrami, čím napomáha udržiavať rovnováhu iónov a vody tým, že zabraňuje prechodu molekúl cez membránu. U rýb, ktoré boli stresované chytaním, prudkým plávaním, sa z tkanív odčerpáva energia a trvá niekoľko hodín až dní, kým sa jej zásoby obnovia. Anaeróbny energetický metabolizmus nie je schopný to zabezpečiť v plnej miere a je potrebné veľké množstvo kyslíka. Ak je ho nedostatok, vedie to k úhynu rýb. Nemusia však uhynúť hneď. Rovnováha solí sa nemôže zabezpečiť bez dostatku kyslíka.

Potreba kyslíka

Kyslík je hlavným faktorom, ktorý ovplyvňuje prežitie rýb v strese. Nie teplota vody ani hladina soli. Predsa však je teplota hlavný ukazovateľ toho, koľko kyslíka vo vode je pre ryby dostupného a ako rýchlo ho budú môcť využiť. Maximálne množstvo rozpusteného kyslíka vo vode sa označuje hladina saturácie. Táto klesá so stúpaním teploty. Napr. pri teplote 20 °C je voda nasýtená kyslíkom pri jeho koncentrácii 8,9 mg/l, pri 26 °C je to pri koncentrácii 8 mg/l a pri 32 °C len 7,3 mg/l. Pri vyšších teplotách sa zvyšuje metabolizmus rýb a rýchlejšie využívajú aj kyslík. Koncentrácia kyslíka pod 5 mg/l pri 26 °C môže byť rýchlo smrteľná.

Vzduch a kyslík vo vode – môže aj škodiť. Pri chove cichlíd sa často chovateľ snaží zabezpečiť maximálne prevzdušnenie vody veľmi silným vzduchovaním. Niektorí využívajú možnosti prisávania vzduchu pred vyústením vývodu interného alebo externého filtra, iní používajú samostatné vzduchové kompresory, ktorými vháňajú vzduch do vody cez vzduchovacie s veľmi jemnými pórmi. Oba spôsoby vzduchovania sú schopné vytvoriť obrovské množstvo mikroskopických bubliniek. Veľkosť bublín kyslíka alebo vzduchu môže významne zmeniť chémiu vody, stupeň prenosu plynov a koncentráciu rozpustených plynov. Riziko poškodenia zdravia a úhynu rýb vzniká najmä pri transporte v uzavretých nádobách, do ktorých sa vháňa vzduch alebo kyslík pod tlakom. Určité riziko však vzniká aj pri nadmernom jemnom vzduchovaní v akváriách. Mikroskopické bublinky plynu sa môžu prilepiť na žiabre, skrely, kožu a oči a spôsobovať traumu a plynovú embóliu. Poškodenie žiabier a plynová embólia negatívne ovplyvňujú zdravie rýb a prežívateľnosť, obmedzujú výmenu plynov pri dýchaní a vedú k hypoxii, zadržiavaniu CO2 a respiračnej acidóze. Čistý kyslík je účinné oxidovadlo. Mikroskopické bublinky obsahujúce čistý kyslík sa môžu prichytiť na lístky žiabier, vysušujú ich, dráždia, oxidujú a spôsobujú chemické popálenie jemného epiteliálneho tkaniva. Ak voda vyzerá mliečne zakalená s množstvom miniatúrnych bublín, ktoré sa prilepujú na skrely a žiabre alebo na vnútorné steny nádoby, je potrebné tieto podmienky považovať za potenciálne toxické a všeobecne nezdravé pre ryby. Ak je pôsobenie plynu v tomto stave dlhšie trvajúce a parciálny tlak kyslíka sa pohybuje okolo 1 atmosféry (namiesto 0,2 atm., ako je vo vzduchu), šanca prežitia pre ryby klesá. Stlačený vzduch je vhodný, ak sa dopĺňa kontinuálne v rozmedzí bezpečnej koncentrácie kyslíka, ale pôsobením stlačeného vzduchu alebo dodávaného pod vysokým parciálnym tlakom vo vode, môžu ryby prestať dýchať, čím sa zvyšuje koncentrácia CO2 v ich organizme. To môže viesť k zmenám acidobázickej rovnováhy (respiračnej acidózy) v organizme rýb a zvyšovať úhyn. Čistý stlačený kyslík obsahuje 5-násobne vyšší obsah kyslíka ako vzduch. Preto je potreba jeho dodávania asi 1/5 pri čistom kyslíku oproti zásobovaniu vzduchom. Veľmi malé bubliny kyslíka sa rozpúšťajú rýchlejšie než väčšie, pretože majú väčší povrch vzhľadom k objemu, ale každá plynová bublina potrebuje na rozpustenie vo vode dostatočný priestor. Ak tento priestor chýba alebo je nedostatočný, mikrobubliny môžu zostať v suspenzii vo vode, prichytávajú sa k povrchom predmetov vo vode alebo pomaly stúpajú k hladine.

Mikroskopické bublinky plynu sa rozpúšťajú vo vode rýchlejšie a dodávajú viac plynu do roztoku než väčšie bubliny. Tieto podmienky môžu presycovať vodu kyslíkom, ak množstvo bubliniek plynu tvorí „hmlu“ vo vode a zostávajú rozptýlené (v suspenzii) a kyslík s vysokým tlakom môže byť toxický kvôli tvorbe voľných radikálov. Mikroskopické vzduchové bublinky môžu tiež spôsobiť plynovú embóliu. Arteriálna plynová embólia a emfyzém tkanív môžu byť reálne a tvoria nebezpečenstvo najmä pri transporte živých rýb. Je preto potrebné sa vyhnúť suspenzii plynových bublín v transportnej vode. Problém arteriálnej plynovej embólie počas transportu vzniká aj preto, že ryby nemajú možnosť sa potopiť do väčšej hĺbky (ako to robia ryby vypustené do jazera), kde je vyšší tlak vody, ktorý by rozpustil jemné bublinky v obehovom systéme. Dva kľúčové body zlepšujú pohodu veľkého počtu odchytených a stresovaných rýb pri transporte:

  • Zvýšiť parciálny tlak O2 nad nasýtenie stlačeným kyslíkom a dodanie dosť veľkých bublín, aby unikli povrchom vody. Vzduch tvorí najmä dusík a mikroskopické bublinky dusíka tiež môžu prilipnúť na žiabre. Bublinky akéhokoľvek plynu prichytené na žiabre môžu ovplyvniť dýchanie a narušiť zdravie rýb. Ak sa transportujú ryby vo vode presýtenej bublinkami, vzniká pravdepodobnosť vzniku hypoxie, hyperkarbie, respiračnej acidózy, ochorenia a smrti.
  • Zvýšiť slanosť vody na 3-5 mg/l. Soľ (stačí aj neiodidovaná NaCl) je vhodná pri transporte rýb. V strese ryby strácajú ióny a toto môže byť pre ne viac stresujúce. Energetická potreba transportu iónov cez membrány buniek môže predstavovať významnú stratu energie vyžadujúcu ešte viac kyslíka. Transport rýb v nádobách, ktoré obsahujú hmlu mikroskopických bublín, môžu byť nebezpečná pre transportované ryby zvyšovaním možnosti oneskorenej smrti po vypustení. Ryby transportované v akoby mliečne zakalenej vode sú stresované, dochádza k ich fyzickému poškodeniu, zvyšuje sa citlivosť k infekciám, ochoreniu a úhyn po vypustení po transporte. Po vypustení rýb, ktoré prežili prvotný toxický vplyv kyslíka, po transporte môžu byť kvôli poškodeným žiabram citlivejšie na rôzne patogény a následne sa môže vyskytovať zvýšený úhyn počas niekoľkých dní až týždňov po transporte. Veľmi prevzdušnená voda neznamená prekysličená. Veľmi prevzdušnená voda je často presýtená plynným dusíkom, ktorý môže spôsobiť ochorenie. Mikroskopické bublinky obsahujúce najmä dusík, môžu spôsobiť emfyzém tkanív pri transporte, podobne, ako je tomu u potápačov.

Author of the post: Róbert Toman

The positive impact of oxygen on living organisms is generally well-known. Fish, like terrestrial vertebrates, need oxygen for their survival, although the way they breathe is entirely different. Since they lack lungs, oxygen must penetrate from the water into the blood directly through tissues that are in direct contact with the water, such as gills. Oxygen, which is supposed to diffuse into the blood through the gills, must be dissolved, as fish cannot take in oxygen in the form of bubbles. The capture, transportation, and captivity of fish have serious metabolic demands on the brain, muscles, heart, gills, and other tissues. We commonly refer to them as stress, but the physiological situation is much more complicated. Stress associated with the capture and release of fish into a different environment can contribute to fish mortality. Understanding the energy metabolism of fish and the factors that influence it is crucial for the proper handling and treatment of fish after capture. Before evaluating the risks associated with oxygen in the water and understanding them, let’s briefly outline the physiological processes related to the function of oxygen in the fish’s body.

Energy Metabolism and Oxygen Requirement

The energy used to ensure all cellular functions are performed is derived from adenosine triphosphate (ATP). It is required for muscle contractions, transmission of nerve impulses in the brain, heart activity, and oxygen intake through the gills, among other functions. When a cell needs energy, breaking the bonds in ATP releases energy. The by-products of this reaction are adenosine diphosphate (ADP) and inorganic phosphate. In the cell, ADP and phosphate can react again through complex metabolic processes to form ATP. Most freshwater fish require a significant amount of oxygen in their environment. This oxygen is needed primarily as „fuel“ for biochemical mechanisms associated with energy cycle processes. The energy metabolism associated with oxygen is highly efficient and ensures a continuous supply of energy needed for the fish’s basic physiological functions. This metabolism is referred to as aerobic metabolism.

Not all energy production requires oxygen. Cells have developed a mechanism to maintain energy supply during short periods when oxygen levels are low (hypoxia). Anaerobic or hypoxic energy metabolism is less efficient and cannot produce enough energy for tissues over a long period. Fish need a constant supply of energy, requiring a continuous and sufficient amount of oxygen. Oxygen deficiency quickly deprives fish of the energy they need to live. Fish are capable of swimming continuously for long distances without fatigue at considerable speed. They use this type of swimming during normal activity and for long-distance travel. The muscles involved in this movement utilize a large amount of oxygen for energy synthesis. If fish have enough oxygen, they never tire during prolonged swimming. Rapid, intense swimming lasts normally only a few seconds or minutes and ends in a state of physical exhaustion. Fish use this type of movement during hunting, upstream migration, or escape. This type of movement completely depletes energy reserves. Recovery can take hours, sometimes even days, depending on oxygen availability, the duration of rapid swimming, and the degree of depletion of energy reserves. For example, if a fish completely depleted of energy during capture is placed in another tank, it needs a significant amount of oxygen and a calm place to replenish energy reserves. However, if placed in a container with low oxygen, it cannot restore energy and sooner or later dies. It is clear that these are conditions that extremely stress fish.

Factors Influencing Energy Recovery

Along with the depletion of energy reserves during rapid swimming, the levels of lactate in tissues and blood increase. As lactate is an acid, it produces hydrogen ions that lower the pH of tissues and impede the delivery of energy to the cell. It also increases the efflux of important metabolites from the cell, necessary for energy recovery. The elimination of lactate and the restoration of normal cell function can take from 4 to 12 hours. In this process, body size, water temperature, water hardness and pH, and oxygen availability play crucial roles.

  • Body Size: There is a positive correlation between anaerobic energy metabolism and energy demand. Larger fish, therefore, require more energy for rapid swimming. This results in higher energy expenditure and a longer recovery time.
  • Water Temperature: The excretion of lactate and other metabolites is significantly influenced by water temperature. Substantial changes in temperature significantly affect the fish’s ability to replenish energy reserves. It is necessary to avoid large temperature fluctuations, which reduce the ability to recover energy.
  • Water Hardness: Decreasing water hardness has a significant effect on metabolism and the acid-base balance of blood. Most studies have focused on the impact on marine species, and it is not entirely clear whether these results are transferable to freshwater fish. When freshwater fish are stressed, water penetrates through cell membranes, especially gills, and the blood becomes diluted. This blood dilution increases the demands on maintaining salt balance in the body, i.e., maintaining osmotic balance. More information on this is provided below.
  • Water pH: In an acidic environment, fish can recover energy more quickly. Higher pH significantly slows down this process, which poses a risk for species requiring higher pH, such as African cichlids from the Malawi and Tanganyika lakes.

Osmotic Pressure Regulation – Maintaining Salt Balance in Stressed Fish

Regulation of salt levels is fundamental to life. The structure and function of cells are closely related to the water and dissolved substances within them. Fish expend significant energy to control the composition of intracellular and extracellular fluids. In fish, osmoregulation consumes about 25-50% of the total metabolic expenditure, likely the highest among animals. The mechanism fish use to maintain salt balance is highly complex and extremely energy-dependent. Since the efficiency of anaerobic energy metabolism is only about 1/10 of the energy metabolism in an oxygen-rich environment, the energy requirement for tissue osmoregulation is not feasible through anaerobic energy metabolism alone. A rapid decrease in ATP levels in the cell slows down or stops the function of cellular ion pumps that regulate the movement of salts across the cell membrane. The interruption of ion pump activity leads to an imbalance of ions in the cell, posing a risk of cell and fish death.

Both freshwater and marine fish constantly face the need for ion and osmotic regulation. Freshwater fish, with ion concentrations in tissues much higher than in water, must regulate water intake and loss through permeable epithelial tissues and urine. These fish produce a large amount of urine, with daily amounts constituting 20% of body weight. Fish kidneys are highly efficient in removing water from the body and are also effective in retaining salts. While very little salt penetrates into the urine, most osmoregulatory processes are facilitated by the gills. Sodium is the main ion in tissues. The transport of sodium across the cell membrane is highly dependent on energy and is facilitated by the enzyme Na/K-ATPase. This enzyme is located in the cell membrane and uses the energy supplied by ATP to transport sodium unidirectionally across the cell membrane. Potassium moves in the opposite direction. This process enables muscle contraction, provides the electrochemical gradient necessary for heart function, and allows the transmission of all signals in the brain and nerves. Most osmoregulation in fish occurs in the gills and works as follows: Ammonia is produced as a waste product of fish metabolism. When fish are in motion, a larger amount of ammonia is produced, and it must be excreted from the blood. Unlike higher animals, fish do not excrete ammonia through urine. Ammonia and most nitrogenous waste substances pass through the gill membrane (about 80-90%). As ammonia passes through the gill membrane, it is exchanged for sodium. This reduces the amount of ammonia in the blood and increases its concentration in gill cells. Conversely, sodium passes from gill cells to the blood. To replace sodium in gill cells and restore salt balance, gill cells excrete ammonia into the water and exchange it for sodium from the water. Similarly, chloride ions are exchanged for bicarbonate. During respiration, the byproduct is CO2 and water. Bicarbonate is formed when CO2 from cellular respiration reacts with water in the cell. Fish cannot, unlike terrestrial animals, exhale CO2 and instead combine it with water to form bicarbonate ions. Chloride ions enter the cell, and bicarbonate exits the cell into the water. This exchange of hydrogen for sodium helps control blood pH.

These two mechanisms of ion exchange are called absorption and secretion, occurring in two types of gill cells: respiratory and chloride cells. Chloride cells, responsible for excreting salts, are larger and more developed in marine fish species. Respiratory cells, crucial for gas exchange, removal of nitrogenous waste products, and maintaining acid-base balance, are more developed in freshwater fish. They are supplied by arterial blood and facilitate the exchange of sodium and chloride for ammonia and bicarbonate. These processes are again highly dependent on energy accessibility. If there is not enough energy for the ion pump to function, the exchange cannot occur, and water „floods“ the cells through diffusion, leading to the death of the fish.

Consequences of Oxygen Shortage in Osmoregulation

Just a few minutes of oxygen deprivation cause the brain cell membrane to lose the ability to control ion balance, releasing neurotransmitters that accelerate calcium entry into the cell. Elevated calcium levels in cells trigger numerous degenerative processes that lead to damage to the nervous system and death. These processes include DNA damage, important cellular proteins, and the cell membrane. Free radicals and nitrogen oxide are formed, damaging cellular organelles. Similar processes occur in other organs (liver, muscles, heart, and blood cells). If calcium enters the cell, a large amount of energy is needed to remove it with calcium pumps, which require ATP. Another consequence of hypoxia is the release of hormones from the pituitary gland, with prolactin prevailing in fish. The release of this hormone affects the permeability of the cell membrane in the gills, skin, kidneys, intestines, influencing the ion transport mechanism. Its release helps regulate the balance of water and ions by reducing water intake and retaining important ions, mainly Na+ and Cl-. This helps maintain salt balance in the blood and tissues and prevents fish from swelling with water.

The biggest threat to freshwater fish is the loss of ions through diffusion into the water rather than excretion of excess water. Although water balance regulation may be important, it is secondary to ion retention. Prolactin reduces the osmotic permeability of the gills by retaining ions and excreting water. It also increases mucus secretion in the gills, helping maintain the balance of ions and water by preventing the passage of molecules through the membrane. In fish stressed by capture or vigorous swimming, energy is depleted from the tissues, and it takes several hours to days for its reserves to replenish. Anaerobic energy metabolism cannot fully provide for this, requiring a substantial amount of oxygen. A lack of oxygen leads to fish mortality. However, they may not die immediately. Salt balance cannot be maintained without an adequate supply of oxygen.

The need for oxygen is a critical factor that influences the survival of fish under stress, more so than water temperature or salinity levels. However, water temperature is a key indicator of how much oxygen is available to fish and how quickly they can utilize it. The maximum amount of dissolved oxygen in water is known as the saturation level, and it decreases as the water temperature rises. For example, at a temperature of 20 °C, water is saturated with oxygen at a concentration of 8.9 mg/l, at 26 °C, it’s saturated at 8 mg/l, and at 32 °C, it drops to only 7.3 mg/l. Higher temperatures increase the metabolism of fish, leading to a faster utilization of oxygen. A concentration of oxygen below 5 mg/l at 26 °C can be rapidly lethal.

Air and Oxygen in Water – Can Harm Too

In some cichlid breeding setups, hobbyists often aim for maximum water aeration through powerful air pumps. Some use air intake before the outlet of internal or external filters, while others employ separate air compressors to inject air into the water through air stones with very fine pores. Both aeration methods can create a vast number of microscopic bubbles. The size of oxygen or air bubbles can significantly alter water chemistry, gas exchange efficiency, and the concentration of dissolved gases. Risks to the health and survival of fish arise, especially during transportation in closed containers where air or oxygen is forced into the water under pressure. There’s also a risk with excessive and fine aeration in aquariums. Microscopic gas bubbles can adhere to gills, scales, skin, and eyes, causing trauma and gas embolism. Damaged gills and gas embolism negatively affect fish health and survivability, limiting gas exchange during breathing and leading to hypoxia, CO2 retention, and respiratory acidosis. Pure oxygen is an effective oxidizer. Microscopic bubbles containing pure oxygen can attach to gill filaments, drying them out, irritating them, causing oxidation, and resulting in chemical burns to the delicate epithelial tissue. If the water appears milky with numerous tiny bubbles sticking to scales, gills, or the tank’s inner walls, these conditions should be considered potentially toxic and generally unhealthy for fish. If the action of gas is prolonged and the partial pressure of oxygen hovers around 1 atmosphere (instead of the normal 0.2 atm. in air), the chances of fish survival decrease. Compressed air is suitable if it is continuously supplied within a safe oxygen concentration range. However, the action of compressed air or oxygen supplied under high pressure into the water can cause fish to stop breathing, increasing the concentration of CO2 in their bodies. This can lead to changes in the acid-base balance (respiratory acidosis) in fish, raising mortality. Pure compressed oxygen contains five times more oxygen than air. Therefore, the need for its supply is about 1/5 of that for air. Very small oxygen bubbles dissolve faster than larger ones because they have a larger surface area relative to volume. However, each gas bubble needs sufficient space to dissolve in water. If this space is lacking or insufficient, microbubbles may remain in suspension in the water, adhere to surfaces in the water, or slowly rise to the surface.

Microscopic gas bubbles dissolve in water quickly, delivering more gas into the solution than larger bubbles. These conditions can oversaturate water with oxygen if the quantity of gas bubbles creates a „mist“ in the water and remains dispersed (in suspension). High-pressure oxygen can be toxic due to the formation of free radicals. Microscopic oxygen bubbles can also cause gas embolism. Arterial gas embolism and tissue emphysema can be real dangers, especially during the transport of live fish. It is necessary to avoid the suspension of gas bubbles in transport water. The problem of arterial gas embolism during transport arises because fish do not have the opportunity to submerge into deeper waters (as fish released into a lake might), where the water pressure is higher, helping to dissolve fine bubbles in the circulatory system. Two key points improve the well-being of a large number of caught and stressed fish during transport:

  • Increasing the Partial Pressure of O2 Above Saturation with Compressed Oxygen and Supplying Sufficiently Large Bubbles to Escape the Water Surface. Air mainly consists of nitrogen, and microscopic nitrogen bubbles can also adhere to the gills. Bubbles of any gas attached to the gills can affect breathing and disrupt the health of fish. If fish are transported in water oversaturated with bubbles, there is a likelihood of hypoxia, hypercarbia, respiratory acidosis, diseases, and death.
  • Increasing the Salinity of Water to 3-5 mg/l. Salt (non-iodized NaCl is sufficient) is suitable for fish transport. In stress, fish lose ions, which can be more stressful for them. The energy required for ion transport through cell membranes can represent a significant loss of energy, requiring even more oxygen. Transporting fish in containers containing a mist of microscopic bubbles can be dangerous for transported fish, increasing the likelihood of delayed mortality after release. Fish transported in water that appears milky and contains microbubbles are stressed, experience physical damage, and have increased susceptibility to infections, illnesses, and post-transport mortality.

After the release of fish that survived the initial toxic effects of oxygen during transport, they may be more sensitive to various pathogens. As a result, increased mortality may occur in the days to weeks following transport. Very aerated water does not mean oxygenated water. Highly aerated water is often oversaturated with gaseous nitrogen, which can cause illness. Microscopic bubbles containing mainly nitrogen can cause tissue emphysema during transport, similar to what happens to divers.

Autor des Beitrags: Róbert Toman

Die positive Wirkung von Sauerstoff auf lebende Organismen ist allgemein bekannt. Fische benötigen Sauerstoff zum Leben ebenso wie landlebende Wirbeltiere, obwohl ihre Atemmechanismen völlig unterschiedlich sind. Da sie keine Lungen haben, muss der Sauerstoff direkt aus dem Wasser in das Blut durch die Gewebe gelangen, die direkt mit dem Wasser in Kontakt stehen, also durch die Kiemen. Der Sauerstoff, der durch die Kiemen in das Blut diffundieren soll, muss natürlich gelöst sein, da Fische nicht in der Lage sind, Sauerstoff in Form von Blasen aufzunehmen. Das Fangen von Fischen, ihr Transport und ihre Haltung in Gefangenschaft stellen erhebliche metabolische Anforderungen an Gehirn, Muskeln, Herz, Kiemen und andere Gewebe. Diese Bedingungen bezeichnen wir allgemein als Stress, aber die physiologische Situation ist viel komplizierter. Stress im Zusammenhang mit dem Fang und dem Freilassen von Fischen in eine andere Umgebung kann zur Mortalität der Fische beitragen. Das Verständnis des Energiestoffwechsels der Fische und der Faktoren, die ihn beeinflussen, ist wichtig für den richtigen Umgang mit Fischen und ihre Pflege nach dem Fang. Vor der Bewertung der mit dem Sauerstoff im Wasser verbundenen Risiken und zum besseren Verständnis dieser Risiken wollen wir kurz die physiologischen Prozesse im Zusammenhang mit der Funktion des Sauerstoffs im Fischorganismus erläutern.

Energie- und Sauerstoffbedarf

Die Energie, die für alle zellulären Funktionen benötigt wird, wird aus Adenosintriphosphat (ATP) gewonnen. Es ist notwendig für Muskelkontraktionen, die Übertragung von Nervenimpulsen im Gehirn, die Herzfunktion, die Sauerstoffaufnahme durch die Kiemen usw. Wenn die Zelle Energie benötigt, wird durch die Spaltung der Bindungen im ATP Energie freigesetzt. Ein Nebenprodukt dieser Reaktion ist Adenosindiphosphat (ADP) und anorganisches Phosphat. In der Zelle können ADP und Phosphat durch komplizierte Stoffwechselprozesse wieder reagieren und ATP wird gebildet. Die meisten Süßwasserfische benötigen eine große Menge an Sauerstoff in ihrer Umgebung. Dieser Sauerstoff wird hauptsächlich als „Treibstoff“ für die biochemischen Mechanismen benötigt, die mit den Energieprozessen verbunden sind. Der Energiestoffwechsel, der mit Sauerstoff verbunden ist, ist sehr effizient und gewährleistet eine ständige Energieversorgung, die der Fisch für grundlegende physiologische Funktionen benötigt. Dieser Stoffwechsel wird als aerober Stoffwechsel bezeichnet.

Nicht alle Energieproduktion erfordert Sauerstoff. Die Zellen haben Mechanismen entwickelt, um die Energieversorgung während kurzer Perioden mit niedrigen Sauerstoffkonzentrationen (Hypoxie) aufrechtzuerhalten. Der anaerobe oder hypoxische Energiestoffwechsel ist wenig effizient und nicht in der Lage, genügend Energie für die Gewebe über längere Zeiträume zu produzieren. Fische benötigen eine konstante Energiezufuhr, und dafür benötigen sie eine ständige und ausreichende Menge an Sauerstoff. Ein Sauerstoffmangel entzieht den Fischen schnell die Energie, die sie zum Leben brauchen. Fische sind in der Lage, über lange Strecken ohne Ermüdung in beachtlicher Geschwindigkeit zu schwimmen. Diese Art des Schwimmens nutzen die Fische beim normalen Schwimmen und über lange Strecken. Die Muskeln, die an dieser Bewegung beteiligt sind, benötigen große Mengen an Sauerstoff zur Energieproduktion. Wenn Fische genug Sauerstoff haben, werden sie bei langem Schwimmen nie müde. Schnelles, intensives Schwimmen dauert normalerweise nur wenige Sekunden oder Minuten und endet in einem Zustand körperlicher Erschöpfung. Diese Art des Schwimmens nutzen die Fische bei der Jagd, beim Aufstieg gegen die Strömung oder bei der Flucht. Dieser Bewegungsstil erschöpft die Energiespeicher vollständig. Die Erholung kann Stunden, manchmal sogar Tage dauern, abhängig von der Verfügbarkeit von Sauerstoff, der Dauer des schnellen Schwimmens und dem Grad der Erschöpfung der Energiespeicher. Wenn beispielsweise ein Fisch, der beim Fang völlig erschöpft wurde, in ein anderes Becken gesetzt wird, benötigt er viel Sauerstoff und einen ruhigen Ort, um seine Energiespeicher wieder aufzufüllen. Wenn er jedoch in einen Behälter mit wenig Sauerstoff gesetzt wird, kann er seine Energie nicht wiederherstellen und stirbt früher oder später. Es ist nicht der Sauerstoffmangel, der den Fisch tötet, sondern der Energiemangel und die Unfähigkeit, die Energiespeicher wieder aufzufüllen. Es ist klar, dass dies Bedingungen sind, die Fische extrem stressen.

Faktoren, die die Energiewiederherstellung beeinflussen

Mit dem Verlust der Energiespeicher während des schnellen Schwimmens steigt der Laktatspiegel in den Geweben und im Blut. Da es sich um eine Säure handelt, produziert sie Wasserstoffionen, die den pH-Wert der Gewebe und die Energiezufuhr zur Zelle senken. Außerdem erhöht es die Auswaschung wichtiger Metaboliten aus der Zelle, die für die Energiewiederherstellung notwendig sind. Die Ausscheidung von Laktat und die Wiederherstellung der normalen Zellfunktion kann 4 bis 12 Stunden dauern. Dabei spielen Körpergröße, Wassertemperatur, Wasserhärte und pH-Wert sowie die Verfügbarkeit von Sauerstoff eine wichtige Rolle.

Körpergröße: Es besteht eine positive Korrelation zwischen dem anaeroben Energiestoffwechsel und dem Energiebedarf. Größere Fische benötigen also mehr Energie für schnelles Schwimmen. Dies führt zu einem höheren Energieverbrauch und einer längeren Erholungszeit.

Wassertemperatur: Die Ausscheidung von Laktat und anderen Metaboliten wird stark von der Wassertemperatur beeinflusst. Größere Temperaturänderungen beeinflussen die Fähigkeit der Fische zur Wiederherstellung der Energiespeicher erheblich. Es ist daher wichtig, große Temperaturänderungen zu vermeiden, die die Energieerholungsfähigkeit verringern.

Wasserhärte: Eine Verringerung der Wasserhärte hat einen wichtigen Einfluss auf den Stoffwechsel und das Säure-Basen-Gleichgewicht des Blutes. Die meisten Studien befassen sich mit dem Einfluss auf Meeresarten, und es ist nicht vollständig geklärt, ob diese Ergebnisse auf Süßwasserfische übertragbar sind. Wenn Süßwasserfische gestresst sind, dringt Wasser durch die Zellmembranen, hauptsächlich der Kiemen, und das Blut wird dünner. Diese Blutverdünnung erhöht die Anforderungen an die Aufrechterhaltung des Salzhaushalts im Körper, d.h. die Aufrechterhaltung des osmotischen Gleichgewichts. Mehr dazu erfahren Sie unten.

pH-Wert des Wassers: In einer sauren Umgebung sind die Fische in der Lage, Energie schneller wiederherzustellen. Ein höherer pH-Wert verlangsamt diesen Prozess erheblich, was für Arten, die einen höheren pH-Wert benötigen, wie z.B. afrikanische Cichliden aus den Seen Malawi und Tanganyika, riskant ist.

Regulation des osmotischen Drucks – Aufrechterhaltung des Salzhaushalts bei gestressten Fischen

Die Regulation des Salzgehalts ist lebenswichtig. Struktur und Funktion der Zelle stehen in engem Zusammenhang mit dem Wasser und den darin gelösten Substanzen. Der Fisch verwendet beträchtliche Energie zur Kontrolle der Zusammensetzung der intrazellulären und extrazellulären Flüssigkeiten. Bei Fischen verbraucht diese Osmoregulation etwa 25-50% des gesamten metabolischen Aufwands, was wahrscheinlich am höchsten unter den Tieren ist. Der Mechanismus, den Fische zur Aufrechterhaltung des Salzhaushalts nutzen, ist sehr kompliziert und extrem energieabhängig. Da die Effizienz des anaeroben Energiestoffwechsels nur etwa 1/10 des Energiestoffwechsels in einer sauerstoffreichen Umgebung beträgt, kann der Energiebedarf für die Osmoregulation der Gewebe nicht allein durch den anaeroben Energiestoffwechsel gedeckt werden. Ein schneller Abfall des ATP-Spiegels in der Zelle verlangsamt bis hin zur Unterbrechung die Funktion der zellulären Ionenpumpen, die den Salztransport durch die Zellmembran regulieren. Die Unterbrechung der Ionenpumpenfunktion führt zu einem Ungleichgewicht der Ionen in der Zelle und birgt das Risiko des Zelltodes und des Todes des Fisches.

Süßwasser- und Meeresfische stehen ständig vor der Notwendigkeit der Ionen- und Osmoregulation. Süßwasserfische, deren Ionenkonzentration in den Geweben viel höher ist als im Wasser, müssen die Aufnahme und den Verlust von Wasser durch die durchlässigen Epithelgewebe und den Urin regulieren. Diese Fische produzieren große Mengen an Urin, der etwa 20% des Körpergewichts pro Tag ausmacht. Die Nieren der Fische sind sehr effizient bei der Entfernung von Wasser aus dem Körper und ebenso effizient bei der Zurückhaltung von Salzen im Körper. Während nur sehr kleine Mengen Salz in den Urin gelangen, erfolgt der Großteil der Osmoregulation durch die Kiemen. Natrium ist das Hauption der Gewebe. Der Transport von Natrium durch die Zellmembran ist stark energieabhängig und wird durch das Enzym Na/K-ATPase ermöglicht. Dieses Enzym befindet sich in der Zellmembran und nutzt die von ATP bereitgestellte Energie, um Natrium in eine Richtung durch die

Membran zu transportieren und gleichzeitig Kalium in die entgegengesetzte Richtung zu pumpen. Das durch die Spaltung von ATP freigesetzte Phosphat wird direkt auf das Enzym übertragen. Das Phosphorylieren und Dephosphorylieren des Enzyms ermöglicht den Natrium- und Kaliumionen den Transport durch die Zellmembran.

Der Fang und die Haltung von Fischen in einem Behälter erschöpft die Energiespeicher des Fisches, die für die Aufrechterhaltung des Salzhaushalts erforderlich sind. Solche Fische sind anfälliger für Infektionen, da das Immunsystem bei gestressten und erschöpften Fischen ebenfalls beeinträchtigt ist. Aus diesen Gründen ist es wichtig, gefangene Fische in Becken mit ausreichender Sauerstoffversorgung und optimalen Wasserparametern zu halten, um ihre Energiereserven und ihre Gesundheit zu erhalten.

Cech, J.J. Jr., Castleberry, D.T., Hopkins, T.E. 1994. Temperature and CO2 effects on blood O2 equilibria in squawfish, Ptychocheilus oregonensis. In: Can. J. Fish. Aquat. Sci., 51, 1994, 13-19.
Cech, J.J. Jr., Castleberry, D.T., Hopkins, T.E., Petersen, J.H. 1994. Northern squawfish, Ptychocheilus oregonensis, O2 consumption and respiration model: effects of temperature and body size. In: Can. J. Fish. Aquat. Sci., 51, 1994, 8-12.
Crocker, C.E., Cech, J.J. Jr. 1998. Effects of hypercapnia on blood-gas and acid-base status in the white sturgeon, Acipenser transmontanus. In: J. Comp. Physiol., B168, 1998, 50-60.
Crocker, C.E., Cech, J.J. Jr. 1997. Effects of environmental hypoxia on oxygen consumption rate and swimming activity in juvenile white sturgeon, Acipenser transmontanus, in relation to temperature and life intervals. In: Env. Biol. Fish., 50, 1997, 383-389.
Crocker, C.E., Farrell, A.P., Gamperl, A.K., Cech, J.J. Jr. 2000. Cardiorespiratory responses of white sturgeon to environmental hypercapnia. In: Amer. J. Physiol. Regul. Integr. Comp. Physiol., 279, 2000, 617-628.
Ferguson, R.A, Kieffer, J.D., Tufts, B.L. 1993. The effects of body size on the acid-base and metabolic status in the white muscle of rainbow trout before and after exhaustive exercise. In: J. Exp. Biol., 180, 1993, 195-207.
Hylland, P., Nilsson, G.E., Johansson, D. 1995. Anoxic brain failure in an ectothermic vertebrate: release of amino acids and K+ in rainbow trout thalamus. In: Am. J. Physiol., 269, 1995, 1077-1084.
Kieffer, J.D., Currie, S., Tufts, B.L. 1994. Effects of environmental temperature on the metabolic and acid-base responses on rainbow trout to exhaustive exercise. In: J. Exp. Biol., 194, 1994, 299-317.
Krumschnabel, G., Schwarzbaum, P.J., Lisch, J., Biasi, C., Weiser, W. 2000. Oxygen-dependent energetics of anoxia-intolerant hepatocytes. In: J. Mol. Biol., 203, 2000, 951-959.
Laiz-Carrion, R., Sangiao-Alvarellos, S., Guzman, J.M., , M.P., Miguez, J.M., Soengas, J.L., Mancera, J.M. 2002. Energy metabolism in fish tissues relaed to osmoregulation and cortisol action: Fish growth and metabolism. Environmental, nutritional and hormonal regulation. In: Fish Physiol. Biochem., 27, 2002, 179-188.
MacCormack, T.J., Driedzic, W.R. 2002. Mitochondrial ATP-sensitive K+ channels influence force development and anoxic contractility in a flatfish, yellowtail flounder Limanda ferruginea, but not Atlantic cod Gadus morhua heart. In: J. Exp. Biol., 205, 2002, 1411-1418.
Manzon, L.A. 2002. The role of prolactin in fish osmoregulation: a review. In: : Gen. Compar. Endocrin., 125, 2002, 291-310.
Milligan, C.L. 1996. Metabolic recovery from exhaustive exercise in rainbow trout: Review. In: Comp. Biochem. Physiol.,113A, 1996, 51-60.
Morgan, J.D., Iwama, G.K. 1999. Energy cost of NaCl transport in isolated gills of cutthroat trout. In: Am. J. Physiol., 277, 1999, 631-639.
Nilsson, G.E., Perez-Pinzon, M., Dimberg, K., Winberg, S. 1993. Brain sensitivity to anoxia in fish as reflected by changes in extracellular potassium-ion activity. In: Am. J. Physiol., 264, 1993, 250-253.

Akvaristika, Akvaristická technika

Nádrž

skala
Hits: 21503

sa vyrábajú vo viac-menej štandardných rozmeroch. Zväčša je šírka a výška rovnaká a dĺžka je dvojnásobkom rozmeru výšky. Priestranné sú vhodnejšie pre tvorbu krásneho akvária, poskytujú väčšiu plochu. Sú dostať hotové v obchode, alebo sa dajú vyrobiť na mieru, samozrejme aj nepravidelné , so skosenými rohmi, s ohýbaným sklom atď. Veľkosť akvária si musíte vybrať sami, orientujte sa podľa nárokov rýb a rastlín, ktoré mienite chovať. Ja vám poradím, že väčšie akvárium je krajšie a udržuje sa jednoduchšie. Ak začínate s akvaristikou, začal by som s objemom 150-200 litrov. V minulosti boli obľúbené nádrže tzv. elementky. Nelepili sa, boli vyrobené z liateho skla. Používali sa len ako menšie nádrže – do 20 litrov, a boli veľmi náchylné na puknutie. Rozšírené boli aj nádrže v kovových rámoch. Nepoužíval sa v nich lep, ale tmel. Kov časom hrdzavel a akvárium často tieklo. Pre prenos rýb a ako dočasné nádrže na burzách sa často používajú aj nádrže plastové. Dnes sa nádrže spájajú silikónom. Používa sa špeciálny akvaristický silikón, buď transparentný, alebo čierny.. Čierny považujem za vhodnejší, pretože ho menej narúšajú a zdá sa mi aj elegantnejší. Najpoužívanejší kvalitný silikón je Perennator.

Naozaj veľké nádrže, zväčša nad 1500 litrov sa lepia špeciálnymi a veľmi drahými materiálmi, prípadne celkom inou technológiou – jeden postup by som nazval zváranie skla. Napr. 1 600 000 litrová nádrž v Tropikáriu v Budapešti je riešená čiastočne murovanou stenou, ale zväčša 14 cm hrubým sklom, ktoré zaobstarala japonská firma. V prípade väčšieho akvária je vhodné, aby vaša nádrž mala výstuže – pozdĺžne pásiky skla. Ak máte nádrž cez 250 litrov alebo dlhšiu ako meter, hodí sa aj priečna výstuž. Pre spevnenie rohov je výborné, ak tvorca akvária vlepí úzky pásik skla aj po výške, a na strane dna, aj po obvode znútra nádrže. Dôležitým parametrom je hrúbka skla. Ak kúpite nádrž v obchode, bude spĺňať požiadavky, ktoré zodpovedajú norme. Iná situácia nastane, keď sa rozhodnete akvárium zlepiť vlastnými silami. Hrúbka skla veľmi závisí od tlaku na steny, čiže samotný objem nádrže nie je smerodajný parameter. Hrúbka potrebného skla závisí najmä od výšky akvária. Čím vyššie akvárium bude, tým väčší tlak bude v ňom spôsobovať a tým musí byť sklo hrubšie. Konkrétne čísla sa dajú nájsť v literatúre. Akvarista by mal myslieť aj na poistenie voči prasknutiu a tečeniu akvária. Je to nepríjemná vec, ktorá sa občas pritrafí. Niekedy opotrebovaním materiálu, niekedy nešťastným rozbitím. Akvárium je lepšie z hľadiska svetelných podmienok situovať skôr do tmavej časti miestnosti a tam, kam nedopadajú priame slnečné lúče, nie však pred okno a nie v protisvetle. Z hľadiska svetových strán je lepšie umiestnenie nádrže na západnú alebo východnú stranu. Nemalo by byť príliš vysoko – aby ste mali z pohľadu naň pôžitok a aby bola jeho údržba praktickejšia, dostupnejšia. Pri nádrži by mal byť dostatok priestoru na jeho údržbu.

Odporúčam umiestniť akvárium do výšky očí a radšej nižšie ako vyššie. Akvárium by nemalo byť ani príliš nízko – aj napr. kvôli deťom a opäť kvôli údržbe. Nádrž musí byť položená na rovnom podklade. Pri akomkoľvek objeme je vhodné, ak váha akvária nestojí na štyroch malých nohách. Tlak je vhodné rozšíriť na väčšiu plochu. Nádrž nesmie trpieť bodovými tlakmi, preto je vhodné pod ňu podložiť 1-2 cm hrubú vrstvu polystyrénu, karimatky, prípadne podobného materiálu, čím sa váha rozloží. Dajte pozor na to, aby pod akváriom nebolo niečo tvrdé a ostré, napr. zrnko štrku – tlak nádrže by spôsobil puknutie. Platí to aj pri prázdnom akváriu, vždy si ak kladiete akvárium na zem, dajte pod neho niečo mäkké, napr. polystyrén. Či vaša podlaha vydrží tlak, je otázka dôležitá, všeobecne ale môžem povedať, že začínajúci akvaristi majú v tomto príliš veľké obavy. Odporúčam umiestňovať väčšie akvária pri nosných stenách, zásadne nie do stredu miestnosti. Za väčšie akvárium považujem nádrže o objeme nad 150 litrov. Veľké akvária majú nad 1000 litrov. Oficiálna informácia hovorí, že bežné byty sú stavané na stálu záťaž 150 kg/m2. Ak chcete mať doma nádrž do 500 litrov a dom nemá nejaké zjavné ťažkosti so statikou, starosti s hmotnosťou vášho akvária hoďte za hlavu. Panel na sídlisku má vyššiu nosnosť ako bežný rodinný dom. Z hľadiska statiky, hmotnosti, je úplne jedno, či je záťaž na ôsmom poschodí, na trinástom, alebo na druhom. Ak to nie je miestnosť, pod ktorou sú už základy, tak na tom nezáleží.

Najmä pri väčších nádržiach treba zabezpečiť, aby nádrž držal stabilný, rovný stojan. Kompletne zariadené akvárium s objemom 300 litrov môže vážiť aj 400 – 500 kg. Aj pri manipulácii s nádržou buďte opatrní a myslite na to, že je pomerne ťažká. Ideálny stojan pre akvárium je kovový. Šikovný človek si dokáže vytvoriť alebo zadovážiť aj pekne pôsobiaci, napríklad drevom obložený stojan. Prípadne „stojan“ tvorí kombinácia murovky, ocele a dreva. Nádrž však môže byť zabudovaná do nábytku, do , technickým riešeniam sa medze nekladú. O tom, aký stojan je pre vás vhodný, sa poraďte s jeho výrobcom, predajcom, všetko závisí na záťaži, ktorú má niesť. K akváriu patrí krycie sklo. Obyčajne je z tenšieho skla ako steny nádrže. Je veľmi dobré, ak má zrezané rohy, pretože tým získate priestor pre kŕmenie, aj pre káble elektroinštalácie. Je praktické, ak nemusíte vždy odkladať krycie sklo, keď chcete rybičky nakŕmiť. V prípade, že chováte doma mačku, tá si dokáže občas uloviť z nezakrytého akváriu aj vašu rybičku. Na druhej strane, krycie sklo chráni pred prípadný zvieracími miláčikmi, ale aj malé pred nechceným kúpeľom. Samozrejme, že krycie sklo nie je nevyhnutné, napr. ak nám záleží na čo najlepšej priechodnosti svetla do akvária, možno zvoliť iné riešenie. Je však otázne, ako je v tomto prípade toto vaše riešenie bezpečné. Treba vziať do úvahy, či , ktoré je nad hladinou, je nejako zabezpečené proti vode, proti skratu, či sa hladina nečerí apod. Môžete si zhotoviť kryt s osvetlením, čím si zvýšite estetickú hodnotu celého kompletu. Krycie sklo účinne zamedzuje vyparovaniu vody z akvária – vlhkosti. Z hľadiska vášho rozhodovania je dôležité, čo vlastne chcete v akváriu mať. Spoločenské akvárium je najčastejším typom akvária. Zaňho považujte také akvárium, ktorého zloženie nemá snahu detailne napodobňovať prírodu. Najčastejšími chovancami takéhoto typického akvária sú mrenky, , menšieho vzrastu, ktoré sú aj svojou povahou spoločenské. Možné je aj zoskupenie rôznych druhov živorodiek, príkladov je veľa. Akvárium biotopové, niekedy aj nazývané prírodné, je také, v ktorom sa snažíte prispôsobiť čo najviac podmienkam v prírode. Článok o takýchto akváriách vyšiel v prvom čísle časopisu Akvárium.

Aquariums are manufactured in more or less standard dimensions. Usually, the width and height are the same, and the length is double the height. Spacious tanks are more suitable for creating beautiful aquariums as they provide a larger surface area. They can be purchased ready-made in stores or customized, including irregular shapes, beveled corners, curved glass, etc. You should choose the size of the aquarium based on the requirements of the fish and plants you intend to keep. Generally, larger aquariums are more visually appealing and easier to maintain. If you’re starting with aquaristics, consider beginning with a volume of 150-200 liters. In the past, popular tanks were called „elementky,“ made of cast glass, and used for smaller tanks up to 20 liters, but they were prone to cracking. Tanks in metal frames were also common, sealed with sealant instead of glue. Plastic tanks are often used for fish transportation and temporary setups at expos. Nowadays, tanks are bonded with silicone, with special aquarium silicone, either transparent or black, being commonly used. Black is considered more suitable as it is less affected by algae and appears more elegant. The most commonly used high-quality silicone is Perennator.

Really large tanks, typically over 1500 liters, are constructed using special and expensive materials or entirely different technologies, such as glass welding. For example, the 1,600,000-liter tank in the Tropicarium in Budapest is constructed with a partially brick wall but mainly with 14 cm thick glass acquired from a Japanese company. Larger tanks benefit from reinforcements, longitudinal strips of glass, and for tanks over 250 liters or longer than a meter, crosswise reinforcement is also suitable. To strengthen the corners, it’s excellent if the tank creator glues a narrow strip of glass along the height and along the bottom’s inner perimeter. The thickness of the glass is a crucial parameter, depending on the tank’s height. If you buy a tank from a store, it will meet the required standards. However, if you decide to build your own tank, the thickness of the glass depends on the tank’s height and can be found in literature. Aquarists should also consider insurance against tank leaks and water damage. Placing the aquarium in a darker part of the room, away from direct sunlight but not in front of a window, is advised for optimal lighting conditions. The west or east side is preferable concerning the cardinal directions. Placing the tank at eye level or slightly lower is recommended, considering both aesthetics and practical maintenance.

Especially for larger tanks, it’s essential to ensure the tank sits on a stable, level stand. A fully equipped 300-liter aquarium can weigh 400-500 kg. When handling the tank, caution is necessary due to its considerable weight. An ideal stand for an aquarium is made of metal, but a skillful person can create or acquire a nicely looking stand, possibly clad with wood. The tank can also be built into furniture, structures, and various technical solutions are possible. Regarding the suitable stand, consult with the manufacturer or seller, depending on the load it needs to bear. A glass cover is part of the aquarium setup. It is usually made of thinner glass than the tank walls. Having cut corners is practical, creating space for feeding and electrical cables. It is helpful if you don’t have to remove the glass every time you want to feed the fish. If you have a cat at home, a cover glass protects fish from being caught, and it’s also a safety measure for small children. Of course, a cover glass is not mandatory, and other solutions can be chosen if maximizing light transmission into the aquarium is crucial. However, the safety of alternative solutions needs to be considered. A cover glass effectively prevents water evaporation, maintaining humidity. When deciding on the type of aquarium, consider what you want to have in it.

A community aquarium is the most common type, not trying to precisely mimic nature. It typically includes fish like barbs, tetras, and smaller species with a social nature. Another type is a biotope or natural aquarium, where you try to adapt conditions as closely as possible to nature. The choice depends on your preferences and the type of aquatic environment you want to create.

Aquarien werden mehr oder weniger in Standardmaßen hergestellt. Üblicherweise sind die Breite und Höhe gleich, und die Länge ist das Doppelte der Höhe. Geräumige Tanks eignen sich besser zur Gestaltung schöner Aquarien, da sie eine größere Oberfläche bieten. Sie können fertig im Geschäft gekauft oder nach Maß angefertigt werden, einschließlich unregelmäßiger Formen, abgeschrägter Ecken, gebogenem Glas usw. Die Größe des Aquariums sollten Sie basierend auf den Anforderungen der Fische und Pflanzen wählen, die Sie halten möchten. Im Allgemeinen sind größere Aquarien optisch ansprechender und einfacher zu pflegen. Wenn Sie mit der Aquaristik beginnen, sollten Sie mit einem Volumen von 150-200 Litern beginnen. In der Vergangenheit waren beliebte Tanks sogenannte „Elementky“, aus gegossenem Glas hergestellt und für kleinere Tanks bis zu 20 Litern verwendet, aber sie neigten zum Reißen. Tanks in Metallrahmen waren ebenfalls üblich, mit Dichtstoff statt Klebstoff abgedichtet. Kunststofftanks werden häufig für den Fischtransport und temporäre Einrichtungen auf Messen verwendet. Heutzutage werden Tanks mit Silikon verbunden, wobei spezielles Aquariensilikon, entweder transparent oder schwarz, üblicherweise verwendet wird. Schwarz wird als geeigneter betrachtet, da es weniger von Algen beeinträchtigt wird und eleganter erscheint. Das am häufigsten verwendete hochwertige Silikon ist Perennator.

Wirklich große Tanks, typischerweise über 1500 Litern, werden mit speziellen und teuren Materialien oder ganz anderen Technologien hergestellt, wie zum Beispiel Glas schweißen. Zum Beispiel ist der 1.600.000-Liter-Tank im Tropicarium in Budapest teilweise mit einer gemauerten Wand, aber hauptsächlich mit 14 cm

dickem Glas aus einer japanischen Firma, konstruiert. Größere Tanks profitieren von Verstärkungen, länglichen Glasstreifen, und für Tanks über 250 Litern oder länger als einen Meter ist auch eine querverlaufende Verstärkung geeignet. Um die Ecken zu stärken, ist es ausgezeichnet, wenn der Erbauer des Tanks einen schmalen Glasstreifen entlang der Höhe und entlang des Bodens innerhalb des Tanks klebt. Die Dicke des Glases ist ein entscheidender Parameter, abhängig von der Höhe des Tanks. Wenn Sie einen Tank im Laden kaufen, entspricht er den erforderlichen Standards. Wenn Sie sich jedoch dazu entschließen, Ihren eigenen Tank zu bauen, hängt die Dicke des Glases von der Höhe des Tanks ab und kann in der Literatur gefunden werden. Aquarianer sollten auch eine Versicherung gegen Tanklecks und Wasserschäden in Betracht ziehen. Die Platzierung des Aquariums an einem dunkleren Ort im Raum, fernab von direktem Sonnenlicht, aber nicht vor einem Fenster, wird für optimale Lichtverhältnisse empfohlen. Die westliche oder östliche Seite ist im Hinblick auf die Himmelsrichtungen bevorzugt. Das Platzieren des Tanks auf Augenhöhe oder leicht darunter wird empfohlen, unter Berücksichtigung von Ästhetik und praktischer Wartung.

Besonders bei größeren Tanks ist es wichtig sicherzustellen, dass der Tank auf einem stabilen, ebenen Ständer steht. Ein vollständig ausgestattetes 300-Liter-Aquarium kann 400-500 kg wiegen. Bei der Handhabung des Tanks ist Vorsicht geboten, aufgrund seines erheblichen Gewichts. Ein idealer Ständer für ein Aquarium besteht aus Metall, aber eine geschickte Person kann einen schön aussehenden Ständer erstellen oder sich einen beschaffen, möglicherweise mit Holz verkleidet. Der Tank kann auch in Möbel, Strukturen eingebaut und verschiedene technische Lösungen sind möglich. Hinsichtlich des geeigneten Ständers sollten Sie sich mit dem Hersteller oder Verkäufer beraten, abhängig von der Belastung, die er tragen muss. Eine Glasabdeckung ist Teil der Aquariumausstattung. Sie besteht in der Regel aus dünnerem Glas als die Tankwände. Es ist sehr praktisch, wenn die Ecken geschnitten sind und Platz für das Füttern und elektrische Kabel bieten. Es ist hilfreich, wenn Sie das Glas nicht jedes Mal entfernen müssen, wenn Sie die Fische füttern möchten. Wenn Sie eine Katze zu Hause haben, schützt eine Abdeckung aus Glas die Fische davor, gefangen zu werden, und ist auch eine Sicherheitsmaßnahme für kleine Kinder. Natürlich ist eine Glasabdeckung nicht zwingend erforderlich, und es können andere Lösungen gewählt werden, wenn eine maximale Lichtdurchlässigkeit in das Aquarium wichtig ist. Die Sicherheit alternativer Lösungen muss jedoch berücksichtigt werden. Eine Glasabdeckung verhindert effektiv die Wasserverdunstung und erhält die Luftfeuchtigkeit. Bei der Entscheidung über den Typ des Aquariums sollten Sie berücksichtigen, was Sie darin haben möchten.

Ein Gemeinschaftsaquarium ist der häufigste Typ, der nicht versucht, die Natur genau nachzuahmen. Es umfasst typischerweise Fische wie Barben, Tetras und kleinere Arten mit sozialem Verhalten. Ein weiterer Typ ist das Biotop- oder Naturaquarium, bei dem versucht wird, die Bedingungen so genau wie möglich an die Natur anzupassen. Die Wahl hängt von Ihren Vorlieben und dem Typ des aquatischen Umfelds ab, das Sie schaffen möchten.

Akvaristika, Prax akvaristu

Ochranársky aspekt akvaristiky

skala
Hits: 5156

Z hľadiska ochranárskeho, predovšetkým druhovej ochrany je už dnes veľmi zaujímavá možnosť v akvaristike ochrany druhu ex situ – to znamená mimo lokality prirodzeného areálu. Je to logické, pretože akvaristi obyčajne chovajú subtropické a tropické druhy vzdialené od ich pôvodného rozšírenia. Viacero taxónov je už zdecimovaných, preto v budúcnosti by mohla nadobudnúť aj tento relatívne nový rozmer. Tam kde už nie je možná „in situ“ je možnosť akvaristiky veľmi vhodná. Ochrana in situ často nie je reálna, pretože lokality, v ktorých žili pôvodne , resp. už často neexistujú – došlo k zničeniu ekosystému pre pôvodné organizmy. Akvaristika je veľmi rozšírená po celom svete, čiže ochrana ohrozených, prípadne už v prírode vyhynutých taxónov môže prebiehať teoreticky u veľmi veľa chovateľov. Nebolo by od veci, keby ochranárske organizácie, resp. akvaristické organizácie využili tento potenciál. Genofond sa oslabuje, práve preto by malo dochádzať ku spolupráci a ku vymieňaniu genetickej , čo by viedlo ku zachovaniu biologickej hodnoty taxónu. 

Nezanedbateľným významom akvaristiky je priblíženie človeka k prírode. Kto čo len trochu zahorí do rybičiek, zrejme bude mať bližšie ku prírode ako takej. A ak vezmem do úvahy fakt, že sa akvaristom stane človek, ktorý sa predtým správal ku vlastnému životnému prostrediu macošsky, snáď získa aspoň niečo, čosi pozitívne nielen preňho samotného, a to lepší vzťah prírode, k živým organizmom, a možno aj k svojmu vlastnému životu. V prípade, že sa akvaristom podarí ryby aj odchovávať, možno sa aj v nás prebudia rodičovské pudy. Obdobne v prípade choroby našich chovancov aj opatrovateľské inštinkty. Podľa môjho skromného názoru je akvaristika oblasť chovateľstva najvhodnejšia pre nás, v prípade že máme iné obmedzenia pre nejakého živočícha. Ryby nekričia, veľmi ani nepáchnu, sú nemobilné. Navyše akvaristika má potenciál priniesť estetický prvok do našej domácnosti.

In terms of conservation, especially species conservation, there is currently a very interesting option in aquaristics for the ex-situ conservation of species – meaning outside the natural habitat. This is logical because aquarists usually keep subtropical and tropical species far from their original distribution. Several taxa are already decimated, so in the future, aquaristics could acquire this relatively new dimension. Where the protection „in situ“ is no longer possible, the option of aquaristics is very suitable. In-situ conservation is often not realistic because the original habitats of fish or plants have often ceased to exist – the ecosystem for the original organisms has been destroyed. Aquaristics is widespread worldwide, so the protection of endangered or already extinct taxa in nature can theoretically take place with a large number of breeders. It would not be amiss if conservation organizations or aquaristic organizations utilized this potential. The gene pool is weakening, which is why cooperation and the exchange of genetic information should take place, leading to the preservation of the biological value of the taxon.

An undeniable significance of aquaristics is bringing humans closer to nature. Anyone who even slightly gets involved with fish will probably feel closer to nature. Considering the fact that a person becomes an aquarist, who may have previously treated their environment indifferently, perhaps they will gain something positive, not only for themselves but also for a better relationship with nature, living organisms, and maybe even their own life. In the case of successfully breeding fish, parental instincts might be awakened. Similarly, in the case of diseases affecting our pets, caregiving instincts might be triggered. In my humble opinion, aquaristics is the most suitable breeding area for us, especially if we have limitations for keeping a certain creature. Fish don’t scream, they don’t smell much, and they are not very mobile. Moreover, aquaristics has the potential to bring an aesthetic element into our homes.

In Bezug auf den Artenschutz, insbesondere den Schutz von Arten, gibt es in der Aquaristik heute eine sehr interessante Möglichkeit des ex-situ-Artenschutzes – das bedeutet außerhalb des natürlichen Lebensraums. Dies ist logisch, da Aquarianer in der Regel subtropische und tropische Arten fern von ihrer ursprünglichen Verbreitung halten. Mehrere Taxa sind bereits dezimiert, daher könnte die Aquaristik in Zukunft diese relativ neue Dimension annehmen. Dort, wo der Schutz „in situ“ nicht mehr möglich ist, ist die Option der Aquaristik sehr geeignet. Der in-situ-Schutz ist oft nicht realistisch, da die ursprünglichen Lebensräume von Fischen oder Pflanzen oft nicht mehr existieren – das Ökosystem für die ursprünglichen Organismen wurde zerstört. Aquaristik ist weltweit verbreitet, sodass der Schutz gefährdeter oder bereits ausgestorbener Taxa in der Natur theoretisch mit vielen Züchtern stattfinden kann. Es wäre nicht verkehrt, wenn Naturschutzorganisationen oder aquaristische Organisationen dieses Potenzial nutzen würden. Der Genpool schwächt sich ab, weshalb eine Zusammenarbeit und der Austausch genetischer Informationen stattfinden sollten, um den biologischen Wert des Taxons zu erhalten.

Ein nicht zu vernachlässigender Aspekt der Aquaristik ist die Annäherung des Menschen an die Natur. Jeder, der sich auch nur ein wenig mit Fischen beschäftigt, wird wahrscheinlich eine engere Verbindung zur Natur haben. Angesichts der Tatsache, dass eine Person zum Aquarianer wird, die zuvor vielleicht gleichgültig gegenüber ihrer Umwelt war, wird sie vielleicht etwas Positives gewinnen, nicht nur für sich selbst, sondern auch für eine bessere Beziehung zur Natur, zu lebenden Organismen und vielleicht sogar zu ihrem eigenen Leben. Im Falle erfolgreicher Fischzucht könnten elterliche Instinkte geweckt werden. Ebenso könnten bei Krankheiten unserer Schützlinge pflegende Instinkte ausgelöst werden. Meiner bescheidenen Meinung nach ist die Aquaristik der geeignetste Zuchtsektor für uns, insbesondere wenn es Einschränkungen für die Haltung bestimmter Lebewesen gibt. Fische schreien nicht, riechen nicht stark und sind nicht sehr mobil. Darüber hinaus hat die Aquaristik das Potenzial, ein ästhetisches Element in unsere Häuser zu bringen.