2006, 2008, 2011, 2013, 2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Devín – mestská časť Bratislavy

Hits: 3250

Devín leží pri súto­ku riek Mora­vaDunaj v nad­mor­skej výš­ke 158 met­rov nad morom. Na plo­che 13.98 km2 tu žije 1382 oby­va­te­ľov. Maďar­ský názov pre Devín je Dévé­ny, nemec­ký The­ben. Nachá­dza sa tu zrú­ca­ni­na hra­du Devín, gotic­ký kos­tol svä­té­ho Krí­ža – Pan­ny Márie z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia a pom­ník pad­lým hrdi­nom I. a II. sve­to­vej voj­ny (Wiki­pe­dia).

Naj­star­šie osíd­le­nie v Deví­ne je zná­me z neoli­tu – prí­chod neoli­tic­kých roľ­ní­kov 5 000 – 3 500 rokov pred n. l. V star­šej dobe želez­nej je zrej­me naj­výz­nam­nej­ším obja­vom nález obil­nej jamy, v kto­rej sa našla v kla­soch pôvod­ne ulo­že­ná v tom čase pes­to­va­ná pše­ni­ca dvoj­zrn­ná – Tri­ti­cum dicoc­cum. V obdo­bí mlad­šej doby želez­nej je úze­mie spä­té s Kel­ta­mi. V obdo­bí 1. – 4. sto­ro­čia bolo úze­mie súčas­ťou opev­ňo­va­cie­ho sys­té­mu Limes Roma­nus, ako jed­no z pred­hra­dí rím­ske­ho Car­nun­ta (sazp​.sk). Kon­com 1. sto­ro­čia pred n. l. sa tu usa­dzo­va­li aj rím­ski obchod­ní­ci (Goláň et al.). Našli sa tu rím­ske min­ce (Richard Miš­ke). V 1. sto­ro­čí tu Rima­nia posta­vi­li stráž­nu sta­ni­cu, síd­li­la tu posád­ka légie z Car­nun­ta. Po jej opus­te­ní v 4. sto­ro­čí sa v nej usa­di­li Slo­va­nia (Goláň et al.). Našli sa tu aj sta­ro­ger­mán­ske urno­vé hro­by (sazp​.sk). Po Ger­má­noch (naj­mä Mar­ko­ma­noch a Kvá­doch) sa našiel sta­ro­ve­ký chlieb. Pod­ľa ana­lý­zy bol pše­nič­no – raž­ný (hra​dis​ka​.sk). Medzi prvé písom­né zmien­ky o Deví­ne pat­ri lis­ti­na z roku 1237 pod náz­vom Vil­la The­byn. Mes­teč­ko bolo pod­da­né Devín­ske­mu hra­du. V roku 1568 zís­ka­lo od cisá­ra Maxi­mi­liá­na osa­mos­tat­ne­nie a pri­vi­lé­gia. V 16. sto­ro­čí bolo význam­ným trho­vým mies­tom, exis­to­va­li tu via­ce­ré cechy: lod­ní­kov, rybá­rov, hrn­čia­rov, obuv­ní­kov a vinoh­rad­ní­kov. Pre­kvi­ta­lo pes­to­va­nie ovo­cia a zele­ni­ny. V roku 1829 bola zalo­že­ná Dunajsko-​paroplavebná spo­loč­nosť. Deví­nu význam­ne pros­pel v rokoch 1870 – 1890 Laf­ran­co­ni­ho kame­ňo­lom, kto­rý dodá­val kameň na regu­lá­ciu Duna­ja. Vini­ce sa na úze­mí Deví­na spo­mí­na­jú už v roku 1254, avšak Devín je zná­my ríbez­ľo­vým vínom, s výro­bou kto­ré­ho začal v roku 1922 Alo­is Sonn­tag. Do kon­ca dru­hej sve­to­vej voj­ny tu žili Nemci, Maďa­ri, Slo­vá­ci, Židia aj Chor­vá­ti. Súčas­ťou Bra­ti­sla­vy je Devín od roku 1946 (devin​.sk).

Lite­ra­tú­ra

Goláň Karol, Kro­pi­lák Miro­slav, Rat­koš Peter, Tiben­ský Ján, 1961: Čes­ko­slo­ven­ské deji­ny, Redak­cia M. Kro­pi­lák. 1. vyd. Bra­ti­sla­va: Vyda­va­teľ­stvo Osve­ta, 384 p, 40. Roz­klad pat­riar­chál­ne­ho rodo­vé­ho zria­de­nia 4, p. 21.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2008, 2011, 2012, 2013, 2015, Časová línia, Devínské Karpaty, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Hrad Devín

Hits: 4198

Zná­me zrú­ca­ni­ny hra­du Devín, ležia­ce na skal­nom bra­le nad súto­kom Mora­vyDuna­ja, pat­ria k význam­ným pamät­ní­kom slo­ven­skej minu­los­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Za vlá­dy Tra­já­na a Valen­tia­na I. bola na Deví­ne pred­su­nu­tá rím­ska stráž­na sta­ni­ca. Opev­ne­nie vybu­do­va­la rím­ska posád­ka a bolo súčas­ťou hra­nič­né­ho obran­né­ho sys­té­mu Rím­skej ríše – Limes roma­nus (devin​.sk). Na hrad­nej výši­ne exis­to­va­la význam­ná kelt­ská osa­da už od začiat­ku posled­né­ho sto­ro­čia pred n.l.. (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Mimo­riad­ne význam­ná stra­te­gic­ká polo­ha, zná­ma už Kel­tomRima­nom, bola prí­či­nou aj k zalo­že­niu mohut­né­ho slo­van­ské­ho hra­dis­ka na hrad­nom návrší, kto­ré sa roku 864 prvý raz písom­ne uvá­dza pod menom Dowi­na (bra​ti​sla​va​.sk), čo zna­me­ná deva, diev­ča (devin​.sk). Naj­star­šie sto­py po Slo­va­noch pochá­dza­jú z 8. sto­ro­čia, vysky­tu­jú sa ne celej plo­che cen­trál­ne­ho hra­dis­ka, z čoho si mož­no utvo­riť pred­sta­vu o inten­zív­nej síd­lis­ko­vej zástav­by. Dodnes sa zacho­va­li zvyš­ky zem­né­ho valu na sever­nej stra­ne hra­dis­ka, kto­rý bol vybu­do­va­ný už v rím­skej dobe. Slo­va­nia ho spev­ni­li dre­ve­nou pali­sá­dou (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

V 9. sto­ro­čí tu síd­lil Moj­mír, Ras­ti­slav aj Svä­top­luk, kto­rý tu v roku 871 pora­zil Nemcov (kas​tiel​.org). Z leto­pi­sov vyplý­va, že na Deví­ne sa opev­ni­lo veľ­ko­mo­rav­ské­ho knie­ža Ras­ti­slav, kto­rý hľa­dal úto­čis­ko pred výcho­dof­ran­ským krá­ľom Ľudo­ví­tom Nemcom (i15​.cz). V obdo­bí Veľ­ko­mo­rav­skej ríše to bol naj­výz­nam­nej­ší pohra­nič­ný hrad (bra​ti​sla​va​.sk). Toto roz­siah­le hra­dis­ko, chrá­ne­né od Duna­ja vyso­kým bra­lom a od seve­ro­vý­cho­du prie­ko­pa­mi a zem­ný­mi val­mi, bolo v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších pev­nos­tí pro­ti expan­zii Fran­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk). Po roku 892 bol Devín jed­ným z dôle­ži­tých bodov reťa­ze obran­ných hra­dísk pro­ti úto­kom sta­rých Maďa­rov z potis­kých oblas­tí (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Po záni­ku Veľ­kej Mora­vy nado­bu­dol Devín stra­te­gic­ký význam v 13. sto­ro­čí, v obdo­bí rakúsko-​uhorských bojov o Devín­sku brá­nu. Na hrad­nom kop­ci vzni­kol men­ší kamen­ný pohra­nič­ný stráž­ny hrad (wiki­pe­dia sk). V roku 1272 ovlá­dol hrad Pře­mysl Ota­kar, kto­rý zví­ťa­zil nad uhor­ským krá­ľom Šte­fa­nom (kas​tiel​.org).

K roz­siah­lej­šej výstav­be potom priš­lo až v roku 1460, keď sa sta­li vlast­ník­mi hra­du gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka. Hor­ný hrad pre­sta­vo­va­li a iné úpra­vy v dôsled­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva vyko­na­li Bát­ho­ry­ov­ci, kto­rí boli maji­teľ­mi v rokoch 1527 – 1606. Posled­né opev­ňo­va­cie prá­ce sa via­žu rov­na­ko ku Tur­kom a ku Pál­fy­ov­com v dru­hej polo­vi­ci 17. sto­ro­čia. Po záni­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva sa Devín začal v 18. sto­ro­čí roz­pa­dá­vať, k čomu pris­pel (wiki­pe­dia sk) v máji 1809 Napo­le­on, kto­rý obsa­dil Vie­deň a v júni vyho­dil hrad do povet­ria. Odvte­dy je v ruinách. Jeho slá­vu oži­vil v roku 1836 Ľudo­vít Štúr, pre kto­ré­ho bol Devín sym­bo­lom slo­van­skej vzá­jom­nos­ti a národ­né­ho uve­do­me­nia (sazp​.sk). Od čias slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia, po štú­rov­ských vychádz­kach na hrad­né zrú­ca­ni­ny, sa Devín stal pre svo­ju veľ­ko­mo­rav­skú tra­dí­ciu sym­bo­lom nie­len dáv­nej slo­van­skej slá­vy, ale aj sym­bo­lom slo­van­skej druž­by a pria­teľ­stva medzi národ­mi. Zrú­ca­ni­na hra­du Devín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a spra­vu­je ju mest­ské múze­um v Bra­ti­sla­ve (bra​ti​sla​va​.sk).

Na hra­de sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky rím­skej stav­by. Jed­na z nich sa nachá­dza na hor­nom nádvo­rí, pred vstu­pom do expo­zič­nej inte­ri­é­ro­vej čas­ti. Citu­jem z infor­mač­nej tabu­le, kto­rá sa nachá­dza pri tých­to pozos­tat­koch.Obja­vi­li ju počas arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu v 30. rokoch 20. sto­ro­čia. Pod­stat­ná časť nále­zov bola zni­če­ná počas II. sve­to­vej voj­ny. Zis­ti­lo sa, že stav­ba pozos­tá­va zo šty­roch miest­nos­tí, z kto­rých jed­na je zakon­če­ná apsi­dou orien­to­va­nou na juh. Na zákla­de sta­veb­nej tech­ni­ky sa môže dato­vať do 3. sto­ro­čia – obdo­bie vlá­dy dynas­tie Seve­rov­cov, s nasle­du­jú­cou pre­stav­bou, kto­rá sa moh­la rea­li­zo­vať za vlá­dy cisá­ra Valen­ti­niá­na I. (364 – 375).” Budo­vu mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako súčasť civil­nej usad­los­ti (Infor­mač­ná tabu­ľa na Deví­ne). V rokoch 1921 – 1922 vo východ­nej čas­ti hra­dis­ka obja­vi­li a neskôr iden­ti­fi­ko­va­li veľ­ko­mo­rav­ský kos­tol dato­va­ný do 10 – 11. sto­ro­čia (apsi​da​.sk).

Západ­né Kar­pa­ty vznik­li v dôsled­ku kolí­zie afric­kej a eurá­zij­skej plat­ne. Malé Kar­pa­ty a Hunds­he­im­ské vrchy sú ich súčas­ťou. V kot­li­nách sa postup­ne vytvo­ril rieč­ny sys­tém Duna­ja a Mora­vy. A prá­ve nad súto­kom spo­mí­na­ných riek sa nachá­dza bra­lo Devín­ske­ho hra­du. Pred­sta­vu­je vyz­dvi­hnu­tú časť poho­ria uťa­tú zlo­mom voči pokles­nu­tej Devín­skej brá­ne. Devín­ska hrad­ná ska­la je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Hrad­né bra­lo je mohut­né a čle­ni­té, dosa­hu­je výš­ku tak­mer 70 met­rov. Vysky­tu­jú sa tu na ska­le belem­ni­ty (Infor­mač­ná tabuľa).

Celý hrad­ný kopec je význam­ný aj ako bota­nic­ká loka­li­ta s výsky­tom mno­hých chrá­ne­ných a ohro­ze­ných dru­hov rast­lín. Vege­tá­ciu hrad­né­ho vrchu po stá­ro­čia ovplyv­ňo­val člo­vek. Ras­tie tu napr. Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­mač­ná tabu­ľa).

Skal­ná ste­na posky­tu­je hniezd­ne pod­mien­ky pre vtác­tvo. Tep­lé juž­né sva­hy sú význam­ným bio­to­pom naj­mä pre pla­zy a hmyz. V puk­li­nách hniez­dia napr.: sokol Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Z hmy­zu vid­lo­chvost Iphic­li­des poda­li­rius, jasoň Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, fúzač Ceram­byx cer­do (Infor­mač­ná tabuľa).

Oby­va­te­lia osa­dy v dol­nej čas­ti hra­dis­ka pocho­vá­va­li svo­jich mŕt­vych na tom­to mies­te ešte v čase Veľ­kej Mora­vy. Prie­mer­ný vek pocho­va­ných je 32 rokov, leža­li v hĺb­ka 70 – 130 cm tes­ne jeden ved­ľa dru­hé­ho, mies­ta­mi i vo via­ce­rých vrstvách nad sebou. Zanik­nu­tý kos­tol z 9. sto­ro­čia nahra­di­la v 10. sto­ro­čí kaplnka.

Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post

2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 4959

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­ly ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Časová línia, Európske mestá, Krajina, Maďarské mestá, Maďarsko, Mestá, Mestá, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 2821

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 1594 – 1605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 1822 – 1869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 13 x 6,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post