Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6054

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Devín – mestská časť Bratislavy

Hits: 8375

Devín leží pri súto­ku riek Mora­vaDunaj v nad­mor­skej výš­ke 158 met­rov nad morom. Na plo­che 13.98 km2 tu žije 1382 oby­va­te­ľov. Maďar­ský názov pre Devín je Dévé­ny, nemec­ký The­ben. Nachá­dza sa tu zrú­ca­ni­na hra­du Devín, gotic­ký kos­tol svä­té­ho Krí­ža – Pan­ny Márie z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia a pom­ník pad­lým hrdi­nom I. a II. sve­to­vej voj­ny (Wiki­pe­dia).

Naj­star­šie osíd­le­nie v Deví­ne je zná­me z neoli­tu – prí­chod neoli­tic­kých roľ­ní­kov 5 0003 500 rokov pred n. l. V star­šej dobe želez­nej je zrej­me naj­výz­nam­nej­ším obja­vom nález obil­nej jamy, v kto­rej sa našla v kla­soch pôvod­ne ulo­že­ná v tom čase pes­to­va­ná pše­ni­ca dvoj­zrn­ná – Tri­ti­cum dicoc­cum. V obdo­bí mlad­šej doby želez­nej je úze­mie spä­té s Kel­ta­mi. V obdo­bí 1. – 4. sto­ro­čia bolo úze­mie súčas­ťou opev­ňo­va­cie­ho sys­té­mu Limes Roma­nus, ako jed­no z pred­hra­dí rím­ske­ho Car­nun­ta (sazp​.sk). Kon­com 1. sto­ro­čia pred n. l. sa tu usa­dzo­va­li aj rím­ski obchod­ní­ci (Goláň et al.). Našli sa tu rím­ske min­ce (Richard Miš­ke). V 1. sto­ro­čí tu Rima­nia posta­vi­li stráž­nu sta­ni­cu, síd­li­la tu posád­ka légie z Car­nun­ta. Po jej opus­te­ní v 4. sto­ro­čí sa v nej usa­di­li Slo­va­nia (Goláň et al.). Našli sa tu aj sta­ro­ger­mán­ske urno­vé hro­by (sazp​.sk). Po Ger­má­noch (naj­mä Mar­ko­ma­noch a Kvá­doch) sa našiel sta­ro­ve­ký chlieb. Pod­ľa ana­lý­zy bol pše­nič­no – raž­ný (hra​dis​ka​.sk). Medzi prvé písom­né zmien­ky o Deví­ne pat­ri lis­ti­na z roku 1237 pod náz­vom Vil­la The­byn. Mes­teč­ko bolo pod­da­né Devín­ske­mu hra­du. V roku 1568 zís­ka­lo od cisá­ra Maxi­mi­liá­na osa­mos­tat­ne­nie a pri­vi­lé­gia. V 16. sto­ro­čí bolo význam­ným trho­vým mies­tom, exis­to­va­li tu via­ce­ré cechy: lod­ní­kov, rybá­rov, hrn­čia­rov, obuv­ní­kov a vinoh­rad­ní­kov. Pre­kvi­ta­lo pes­to­va­nie ovo­cia a zele­ni­ny. V roku 1829 bola zalo­že­ná Dunajsko-​paroplavebná spo­loč­nosť. Deví­nu význam­ne pros­pel v rokoch 18701890 Laf­ran­co­ni­ho kame­ňo­lom, kto­rý dodá­val kameň na regu­lá­ciu Duna­ja. Vini­ce sa na úze­mí Deví­na spo­mí­na­jú už v roku 1254, avšak Devín je zná­my ríbez­ľo­vým vínom, s výro­bou kto­ré­ho začal v roku 1922 Alo­is Sonn­tag. Do kon­ca dru­hej sve­to­vej voj­ny tu žili Nemci, Maďa­ri, Slo­vá­ci, Židia aj Chor­vá­ti. Súčas­ťou Bra­ti­sla­vy je Devín od roku 1946 (devin​.sk).


Devín is loca­ted at the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers at an alti­tu­de of 158 meters abo­ve sea level. With an area of 13.98 km², it is home to 1382 inha­bi­tants. The Hun­ga­rian name for Devín is Dévé­ny, and the Ger­man name is The­ben. Here, you can find the ruins of Devín Cast­le, the Got­hic Church of the Holy Cross – Vir­gin Mary from the second half of the 13th cen­tu­ry, and a monu­ment to the fal­len hero­es of World War I and II (Wiki­pe­dia).

The oldest sett­le­ment in Devín dates back to the Neolit­hic peri­od – the arri­val of Neolit­hic far­mers 5,0003,500 years BC. The most sig­ni­fi­cant dis­co­ve­ry from the ear­ly Iron Age is like­ly the fin­ding of a grain pit con­tai­ning ori­gi­nal­ly sto­red ein­korn whe­at – Tri­ti­cum dicoc­cum. The ter­ri­to­ry was asso­cia­ted with the Celts during the late Iron Age. From the 1st to the 4th cen­tu­ry, the area was part of the Roman defen­si­ve sys­tem, the Limes Roma­nus, as one of the out­posts of the Roman Car­nun­tum (sazp​.sk). At the end of the 1st cen­tu­ry BC, Roman tra­ders also sett­led here. Roman coins were found here (Richard Miš­ke). In the 1st cen­tu­ry, the Romans built a guard sta­ti­on here, inha­bi­ted by a legi­on from Car­nun­tum. After its aban­don­ment in the 4th cen­tu­ry, Slavs sett­led in the area (Goláň et al.). Ancient Ger­ma­nic urn gra­ves were also found here (sazp​.sk). An ancient loaf of bre­ad was found, like­ly of whe­at and rye (hra​dis​ka​.sk). The ear­liest writ­ten men­ti­on of Devín dates back to a docu­ment from 1237 under the name Vil­la The­byn. The town was sub­ject to Devín Cast­le. In 1568, it gai­ned inde­pen­den­ce and pri­vi­le­ges from Empe­ror Maxi­mi­lian. In the 16th cen­tu­ry, it was a sig­ni­fi­cant mar­ket town with vari­ous guilds: boat­men, fis­her­men, potters, sho­ema­kers, and wine­ma­kers. The cul­ti­va­ti­on of fru­its and vege­tab­les flou­ris­hed. In 1829, the Danu­be Ste­am Navi­ga­ti­on Com­pa­ny was foun­ded. Devín sig­ni­fi­can­tly bene­fi­ted from Laf­ran­co­ni­’s quar­ry from 1870 to 1890, which supp­lied sto­ne for the regu­la­ti­on of the Danu­be. Vine­y­ards have been men­ti­oned in the Devín area sin­ce 1254, but Devín is kno­wn for its cur­rant wine, pro­duc­ti­on of which began in 1922 by Alo­is Sonn­tag. Until the end of World War II, Ger­mans, Hun­ga­rians, Slo­vaks, Jews, and Cro­ats lived here. Devín has been part of Bra­ti­sla­va sin­ce 1946 (devin​.sk).


Devín liegt an der Mün­dung der Flüs­se Mora­va und Donau in einer Höhe von 158 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Auf einer Flä­che von 13,98 km² leben hier 1382 Ein­woh­ner. Der unga­ris­che Name für Devín lau­tet Dévé­ny und der deuts­che Name ist The­ben. Hier befin­den sich die Ruinen der Burg Devín, die gotis­che Kir­che des Hei­li­gen Kre­uzes – Jungf­rau Maria aus der zwe­i­ten Hälf­te des 13. Jahr­hun­derts und ein Denk­mal für die gefal­le­nen Hel­den des Ers­ten und Zwe­i­ten Weltk­riegs (Wiki­pe­dia).

Die ältes­te Sied­lung in Devín stammt aus der Jung­ste­in­ze­it – der Ankunft neolit­his­cher Bau­ern vor 5.000 bis 3.500 Jah­ren v. Chr. Die bede­utend­ste Ent­dec­kung aus der frühen Eisen­ze­it ist wahrs­che­in­lich der Fund einer Korn­gru­be, die urs­prün­glich ein­ge­la­ger­ten Emmer-​Weizen ent­hielt – Tri­ti­cum dicoc­cum. Das Gebiet war wäh­rend der spä­ten Eisen­ze­it mit den Kel­ten ver­bun­den. Von 1. bis 4. Jahr­hun­dert gehör­te das Gebiet zum römis­chen Ver­te­i­di­gungs­sys­tem, dem Limes Roma­nus, als eine der Außen­pos­ten des römis­chen Car­nun­tum (sazp​.sk). Am Ende des 1. Jahr­hun­derts v. Chr. lie­ßen sich auch römis­che Händ­ler hier nie­der. Römis­che Mün­zen wur­den hier gefun­den (Richard Miš­ke). Im 1. Jahr­hun­dert errich­te­ten die Römer hier eine Wach­sta­ti­on, in der eine Legi­on aus Car­nun­tum sta­ti­oniert war. Nach ihrer Auf­ga­be im 4. Jahr­hun­dert sie­del­ten sich Sla­wen in der Gegend an (Goláň et al.). Hier wur­den auch anti­ke ger­ma­nis­che Urnen­grä­ber gefun­den (sazp​.sk). Ein anti­kes Brot wur­de gefun­den, wahrs­che­in­lich aus Wei­zen und Rog­gen (hra​dis​ka​.sk). Die frühes­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Devín stammt aus einem Doku­ment von 1237 unter dem Namen Vil­la The­byn. Die Stadt stand unter der Herrs­chaft von Devín Cast­le. Im Jahr 1568 erlang­te sie Unab­hän­gig­ke­it und Pri­vi­le­gien vom Kai­ser Maxi­mi­lian. Im 16. Jahr­hun­dert war es eine bede­uten­de Mar­kts­tadt mit vers­chie­de­nen Zünf­ten: Boots­fah­rer, Fis­cher, Töp­fer, Schuh­ma­cher und Win­zer. Der Anbau von Obst und Gemüse blüh­te auf. Im Jahr 1829 wur­de die Donau-​Dampfschifffahrtsgesellschaft geg­rün­det. Devín pro­fi­tier­te von Laf­ran­co­nis Ste­inb­ruch von 1870 bis 1890, der Ste­i­ne für die Regu­lie­rung der Donau lie­fer­te. Wein­ber­ge sind seit 1254 im Gebiet von

Devín erwähnt, aber Devín ist bekannt für sei­nen Johan­nis­be­e­ren­we­in, des­sen Pro­duk­ti­on 1922 von Alo­is Sonn­tag begann. Bis zum Ende des Zwe­i­ten Weltk­riegs leb­ten hier Deuts­che, Ungarn, Slo­wa­ken, Juden und Kro­aten. Devín gehört seit 1946 zu Bra­ti­sla­va (devin​.sk).


Dévé­ny a Mora­va és a Duna foly­ók öss­ze­fo­ly­á­sá­nál feks­zik, 158 méte­res ten­gers­zint felet­ti magas­ság­ban. Terüle­te 13,98 km², és 1382 lako­sa van. A Dévé­ny magy­ar neve Dévé­ny, a német neve pedig The­ben. Itt talál­ha­tó a Dévé­nyi vár­nak a rom­ja, a Szent Kereszt – Szűz Mária góti­kus tem­plom a 13. szá­zad máso­dik felé­ből és egy emlék­mű az I. és II. világ­há­bo­rú­ban ele­set­tek­nek (Wiki­pé­dia).

Dévé­ny leg­ré­geb­bi tele­pülé­se a neoli­ti­kum­ból szár­ma­zik – a neoli­ti­kus föld­műve­sek érke­zé­se 5.0003.500 évvel eze­lőtt. Az ókor­ban talált keny­ér­sütő gödör a leg­je­len­tősebb fel­fe­de­zés az idősebb vaskor­ban, ame­ly­ben ere­de­ti­leg tárol­tak kéts­ze­mű tön­köly­bú­zát – Tri­ti­cum dicoc­cum. A terület a kel­ták­kal volt öss­ze­kapc­sol­va a késő vaskor­ban. Az 1. és 4. szá­zad között a terület rés­ze volt a római védel­mi rends­zer­nek, a Limes Roma­nus­nak, mint a római Car­nun­tum egy­ik elővá­ro­sa (sazp​.sk). Kr. U. végén római keres­ke­dők is lete­le­ped­tek itt. Római érmé­ket talál­tak itt (Richard Miš­ke). Az 1. szá­zad­ban a rómaiak itt egy őrsál­lást épí­tet­tek, ame­ly­et egy legi­on tele­pí­tett Car­nun­tum­ból. Fela­dá­sát köve­tően, a 4. szá­zad­ban a terüle­ten szlá­vok tele­ped­tek le (Goláň et al.). Itt is talál­tak óger­mán urna­te­me­tőket (sazp​.sk). Az ókor­ban talál­tak egy keny­ér­fé­lé­ket. Valós­zí­nűleg búzá­ból és rozs­ból kés­zült (hra​dis​ka​.sk). A Dévé­ny leg­ré­geb­bi írá­sos emlí­té­se egy 1237-​es oki­rat­ból szár­ma­zik a Vil­la The­byn néven. A város a Dévé­nyi vár­hoz tar­to­zott. 1568-​ban kapott füg­get­len­sé­get és kivált­sá­go­kat I. Maxi­mi­lián csás­zár­tól. A 16. szá­zad­ban jelen­tős pia­ci város volt külön­böző céhek­kel: hajós­ka­pi­tá­ny­ok, halás­zok, faze­ka­sok, cipés­zek és borás­zok. Gyümölcs- és zöld­ség­ter­mesz­té­se virág­zott. 1829-​ben ala­pí­tot­ták a Dunai Gőz­ha­jó­zá­si Tár­sa­sá­got. Dévé­ny jelen­tős előny­re tett szert Laf­ran­co­ni kőbá­ny­á­já­ból 1870 és 1890 között, ame­ly kőt szál­lí­tott a Duna sza­bá­ly­o­zá­sá­hoz. Szőlőül­tet­vé­ny­ek­ről már 1254 óta emlí­tés van Dévé­ny terüle­tén, de Dévé­ny a ribiz­li­vi­rág borá­ról ismert, ame­ly­nek gyár­tá­sát 1922-​ben Alo­is Sonn­tag kezd­te el. A máso­dik világ­há­bo­rú végé­ig itt éltek néme­tek, magy­arok, szlo­vá­kok, zsi­dók és hor­vá­tok. Dévé­ny 1946 óta rés­ze Bra­ti­sla­vá­nak (devin​.sk).


Lite­ra­tú­ra

Goláň Karol, Kro­pi­lák Miro­slav, Rat­koš Peter, Tiben­ský Ján, 1961Čes­ko­slo­ven­ské deji­ny, Redak­cia M. Kro­pi­lák. 1. vyd. Bra­ti­sla­va: Vyda­va­teľ­stvo Osve­ta, 384 p, 40. Roz­klad pat­riar­chál­ne­ho rodo­vé­ho zria­de­nia 4, p. 21.

Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Devínské Karpaty, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Hrad Devín

Hits: 5156

Zná­me zrú­ca­ni­ny hra­du Devín, ležia­ce na skal­nom bra­le nad súto­kom Mora­vyDuna­ja, pat­ria k význam­ným pamät­ní­kom slo­ven­skej minu­los­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Za vlá­dy Tra­já­na a Valen­tia­na I. bola na Deví­ne pred­su­nu­tá rím­ska stráž­na sta­ni­ca. Opev­ne­nie vybu­do­va­la rím­ska posád­ka a bolo súčas­ťou hra­nič­né­ho obran­né­ho sys­té­mu Rím­skej ríše – Limes roma­nus (devin​.sk). Na hrad­nej výši­ne exis­to­va­la význam­ná kelt­ská osa­da už od začiat­ku posled­né­ho sto­ro­čia pred n.l.. (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Mimo­riad­ne význam­ná stra­te­gic­ká polo­ha, zná­ma už Kel­tomRima­nom, bola prí­či­nou aj k zalo­že­niu mohut­né­ho slo­van­ské­ho hra­dis­ka na hrad­nom návrší, kto­ré sa roku 864 prvý raz písom­ne uvá­dza pod menom Dowi­na (bra​ti​sla​va​.sk), čo zna­me­ná deva, diev­ča (devin​.sk). Naj­star­šie sto­py po Slo­va­noch pochá­dza­jú 8. sto­ro­čia, vysky­tu­jú sa na celej plo­che cen­trál­ne­ho hra­dis­ka, z čoho si mož­no utvo­riť pred­sta­vu o inten­zív­nej síd­lis­ko­vej zástav­by. Dodnes sa zacho­va­li zvyš­ky zem­né­ho valu na sever­nej stra­ne hra­dis­ka, kto­rý bol vybu­do­va­ný už v rím­skej dobe. Slo­va­nia ho spev­ni­li dre­ve­nou pali­sá­dou (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

V 9. sto­ro­čí tu síd­lil Moj­mír, Ras­ti­slav aj Svä­top­luk, kto­rý tu v roku 871 pora­zil Nemcov (kas​tiel​.org). Z leto­pi­sov vyplý­va, že na Deví­ne sa opev­ni­lo veľ­ko­mo­rav­ské­ho knie­ža Ras­ti­slav, kto­rý hľa­dal úto­čis­ko pred výcho­dof­ran­ským krá­ľom Ľudo­ví­tom Nemcom (i15​.cz). V obdo­bí Veľ­ko­mo­rav­skej ríše to bol naj­výz­nam­nej­ší pohra­nič­ný hrad (bra​ti​sla​va​.sk). Toto roz­siah­le hra­dis­ko, chrá­ne­né od Duna­ja vyso­kým bra­lom a od seve­ro­vý­cho­du prie­ko­pa­mi a zem­ný­mi val­mi, bolo v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších pev­nos­tí pro­ti expan­zii Fran­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk). Po roku 892 bol Devín jed­ným z dôle­ži­tých bodov reťa­ze obran­ných hra­dísk pro­ti úto­kom sta­rých Maďa­rov z potis­kých oblas­tí (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Po záni­ku Veľ­kej Mora­vy nado­bu­dol Devín stra­te­gic­ký význam v 13. sto­ro­čí, v obdo­bí rakúsko-​uhorských bojov o Devín­sku brá­nu. Na hrad­nom kop­ci vzni­kol men­ší kamen­ný pohra­nič­ný stráž­ny hrad (wiki­pe­dia sk). V roku 1272 ovlá­dol hrad Pře­mysl Ota­kar, kto­rý zví­ťa­zil nad uhor­ským krá­ľom Šte­fa­nom (kas​tiel​.org).

K roz­siah­lej­šej výstav­be potom priš­lo až v roku 1460, keď sa sta­li vlast­ník­mi hra­du gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka. Hor­ný hrad pre­sta­vo­va­li a iné úpra­vy v dôsled­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva vyko­na­li Bát­ho­ry­ov­ci, kto­rí boli maji­teľ­mi v rokoch 15271606. Posled­né opev­ňo­va­cie prá­ce sa via­žu rov­na­ko ku Tur­kom a ku Pál­fy­ov­com v dru­hej polo­vi­ci 17. sto­ro­čia. Po záni­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva sa Devín začal v 18. sto­ro­čí roz­pa­dá­vať, k čomu pris­pel (wiki­pe­dia sk) v máji 1809 Napo­le­on, kto­rý obsa­dil Vie­deň a v júni vyho­dil hrad do povet­ria. Odvte­dy je v ruinách. Jeho slá­vu oži­vil v roku 1836 Ľudo­vít Štúr, pre kto­ré­ho bol Devín sym­bo­lom slo­van­skej vzá­jom­nos­ti a národ­né­ho uve­do­me­nia (sazp​.sk). Od čias slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia, po štú­rov­ských vychádz­kach na hrad­né zrú­ca­ni­ny, sa Devín stal pre svo­ju veľ­ko­mo­rav­skú tra­dí­ciu sym­bo­lom nie­len dáv­nej slo­van­skej slá­vy, ale aj sym­bo­lom slo­van­skej druž­by a pria­teľ­stva medzi národ­mi. Zrú­ca­ni­na hra­du Devín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a spra­vu­je ju mest­ské múze­um v Bra­ti­sla­ve (bra​ti​sla​va​.sk).

Na hra­de sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky rím­skej stav­by. Jed­na z nich sa nachá­dza na hor­nom nádvo­rí, pred vstu­pom do expo­zič­nej inte­ri­é­ro­vej čas­ti. Citu­jem z infor­mač­nej tabu­le, kto­rá sa nachá­dza pri tých­to pozos­tat­koch. Obja­vi­li ju počas arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu v 30. rokoch 20. sto­ro­čia. Pod­stat­ná časť nále­zov bola zni­če­ná počas II. sve­to­vej voj­ny. Zis­ti­lo sa, že stav­ba pozos­tá­va zo šty­roch miest­nos­tí, z kto­rých jed­na je zakon­če­ná apsi­dou orien­to­va­nou na juh. Na zákla­de sta­veb­nej tech­ni­ky sa môže dato­vať do 3. sto­ro­čia – obdo­bie vlá­dy dynas­tie Seve­rov­cov, s nasle­du­jú­cou pre­stav­bou, kto­rá sa moh­la rea­li­zo­vať za vlá­dy cisá­ra Valen­ti­niá­na I. (364375).” Budo­vu mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako súčasť civil­nej usad­los­ti (Infor­mač­ná tabu­ľa na Deví­ne). V rokoch 19211922 vo východ­nej čas­ti hra­dis­ka obja­vi­li a neskôr iden­ti­fi­ko­va­li veľ­ko­mo­rav­ský kos­tol dato­va­ný do 1011. sto­ro­čia (apsi​da​.sk).

Západ­né Kar­pa­ty vznik­li v dôsled­ku kolí­zie afric­kej a eurá­zij­skej plat­ne. Malé Kar­pa­ty a Hunds­he­im­ské vrchy sú ich súčas­ťou. V kot­li­nách sa postup­ne vytvo­ril rieč­ny sys­tém Duna­ja a Mora­vy. A prá­ve nad súto­kom spo­mí­na­ných riek sa nachá­dza bra­lo Devín­ske­ho hra­du. Pred­sta­vu­je vyz­dvi­hnu­tú časť poho­ria uťa­tú zlo­mom voči pokles­nu­tej Devín­skej brá­ne. Devín­ska hrad­ná ska­la je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Hrad­né bra­lo je mohut­né a čle­ni­té, dosa­hu­je výš­ku tak­mer 70 met­rov. Vysky­tu­jú sa tu na ska­le belem­ni­ty. Celý hrad­ný kopec je význam­ný aj ako bota­nic­ká loka­li­ta s výsky­tom mno­hých chrá­ne­ných a ohro­ze­ných dru­hov rast­lín. Vege­tá­ciu hrad­né­ho vrchu po stá­ro­čia ovplyv­ňo­val člo­vek. Ras­tie tu napr. Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cumSkal­ná ste­na posky­tu­je hniezd­ne pod­mien­ky pre vtác­tvo. Tep­lé juž­né sva­hy sú význam­ným bio­to­pom naj­mä pre pla­zy a hmyz. V puk­li­nách hniez­dia napr.: sokol Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Z hmy­zu vid­lo­chvost Iphic­li­des poda­li­rius, jasoň Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, fúzač Ceram­byx cer­do (Infor­mač­ná tabuľa).

Oby­va­te­lia osa­dy v dol­nej čas­ti hra­dis­ka pocho­vá­va­li svo­jich mŕt­vych na tom­to mies­te ešte v čase Veľ­kej Mora­vy. Prie­mer­ný vek pocho­va­ných je 32 rokov, leža­li v hĺb­ka 70130 cm tes­ne jeden ved­ľa dru­hé­ho, mies­ta­mi i vo via­ce­rých vrstvách nad sebou. Zanik­nu­tý kos­tol z 9. sto­ro­čia nahra­di­la v 10. sto­ro­čí kaplnka.


The famous ruins of Devin Cast­le, per­ched on a roc­ky cliff abo­ve the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers, are among the sig­ni­fi­cant land­marks of Slo­vak his­to­ry (bra​ti​sla​va​.sk). During the rule of Tra­jan and Valen­ti­nian I, a Roman guard sta­ti­on was sta­ti­oned at Devin. The for­ti­fi­ca­ti­ons were built by a Roman gar­ri­son and were part of the Roman Empi­re­’s bor­der defen­se sys­tem – Limes roma­nus (devin​.sk). At the hill­top, the­re was a sig­ni­fi­cant Cel­tic sett­le­ment from the begin­ning of the last cen­tu­ry BC (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). The excep­ti­onal­ly stra­te­gic loca­ti­on, kno­wn to both Celts and Romans, led to the estab­lish­ment of a mas­si­ve Sla­vic for­tress on the hill, first men­ti­oned in wri­ting in 864 under the name Dowi­na, mea­ning a girl (devin​.sk). The oldest tra­ces of Slavs date back to the 8th cen­tu­ry, cove­ring the enti­re cen­tral for­tress area, pro­vi­ding insight into inten­si­ve sett­le­ment pat­terns. Rem­nants of an eart­hen wall on the nort­hern side, built in Roman times, rein­for­ced by Slavs with a wooden pali­sa­de, are still visib­le today (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

In the 9th cen­tu­ry, Devin was the resi­den­ce of Moj­mír, Ras­ti­slav, and Svä­top­luk, who defe­a­ted the Ger­mans here in 871 (kas​tiel​.org). Accor­ding to chro­nic­les, the Gre­at Mora­vian prin­ce Ras­ti­slav for­ti­fied Devin, see­king refu­ge from the East Fran­kish king Lou­is the Ger­man (i15​.cz). During the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin was the most sig­ni­fi­cant bor­der for­tress (bra​ti​sla​va​.sk). In the peri­od after 892, Devin beca­me one of the impor­tant points in the chain of defen­si­ve for­tres­ses against attacks by the old Hun­ga­rians from the are­as bey­ond the river (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). After the dec­li­ne of the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin gai­ned stra­te­gic impor­tan­ce in the 13th cen­tu­ry during the Austrian-​Hungarian strugg­les for the Devin Gate. A smal­ler sto­ne bor­der guard cast­le was built on the cast­le hill during this time (wiki­pe­dia sk). In 1272, Pře­mysl Ota­kar cap­tu­red the cast­le, defe­a­ting Hun­ga­rian King Step­hen (kas​tiel​.org).

More exten­si­ve cons­truc­ti­on occur­red in 1460 when the counts of Svä­tý Jur and Pezi­nok beca­me the owners of the cast­le. The upper cast­le was recons­truc­ted, and other modi­fi­ca­ti­ons were made due to the thre­at of the Turks by the Bát­ho­ry fami­ly, who owned it from 1527 to 1606. The last for­ti­fi­ca­ti­on works were asso­cia­ted with the Turks and the Pál­fy fami­ly in the second half of the 17th cen­tu­ry. After the dec­li­ne of the Tur­kish thre­at, Devin began to decay in the 18th cen­tu­ry, and in May 1809, Napo­le­on, who occu­pied Vien­na, blew up the cast­le in June. Sin­ce then, it has been in ruins. Its glo­ry was revi­ved in 1836 by Ľudo­vít Štúr, for whom Devin sym­bo­li­zed Sla­vic soli­da­ri­ty and nati­onal awa­re­ness (sazp​.sk). Sin­ce the times of the Slo­vak nati­onal move­ment and Štú­r’s walks to the cast­le ruins, Devin has beco­me a sym­bol not only of ancient Sla­vic glo­ry but also of Sla­vic friends­hip and cama­ra­de­rie among nati­ons. The ruins of Devin Cast­le are a nati­onal cul­tu­ral monu­ment mana­ged by the City Muse­um in Bra­ti­sla­va (bra​ti​sla​va​.sk).

On the cast­le grounds, the­re are rem­nants of a Roman struc­tu­re. One of them is loca­ted in the upper cour­ty­ard, in front of the entran­ce to the inte­ri­or exhi­bi­ti­on sec­ti­on. Quoting from an infor­ma­ti­on board near the­se rem­nants: It was dis­co­ve­red during archa­e­olo­gi­cal rese­arch in the 1930s. A sub­stan­tial part of the fin­dings was des­tro­y­ed during World War II. It was found that the struc­tu­re con­sists of four rooms, one of which is ter­mi­na­ted by an apse orien­ted to the south. Based on cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es, it can be dated to the 3rd cen­tu­ry – the peri­od of the Seve­ran dynas­ty, with sub­se­qu­ent modi­fi­ca­ti­ons that could have been car­ried out during the rule of Empe­ror Valen­ti­nian I. (364375).” The buil­ding can be cha­rac­te­ri­zed as part of a civi­lian sett­le­ment (Infor­ma­ti­on board at Devin). In 1921 – 1922, in the eas­tern part of the for­tress, archa­e­olo­gists dis­co­ve­red and later iden­ti­fied a Gre­at Mora­vian church dating from the 10th-​11th cen­tu­ry (apsi​da​.sk).

The Wes­tern Car­pat­hians for­med due to the col­li­si­on of the Afri­can and Eura­sian pla­tes. The Small Car­pat­hians and Hain­burg Moun­tains are part of this struc­tu­re. The Danu­be and Mora­va river sys­tems gra­du­al­ly deve­lo­ped in the basins. The Devin Gate is situ­ated abo­ve the con­flu­en­ce of the­se rivers, repre­sen­ting an ele­va­ted part of the moun­tain sepa­ra­ted by a fault from the sub­si­ded Devin Gate. The Devin Cast­le cliff is a nati­onal natu­ral monu­ment, and the cast­le hill is also a sig­ni­fi­cant bota­ni­cal site with many pro­tec­ted and endan­ge­red plant spe­cies. The enti­re cast­le hill is essen­tial for bird nesting con­di­ti­ons. The warm sout­hern slo­pes are cru­cial habi­tats, espe­cial­ly for repti­les and insects. Spe­cies like the fal­con Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, and lon­ghorn Ceram­byx cer­do nest in the cre­vi­ces of the rock (Infor­ma­ti­on board at Devin). In the lower part of the for­tress, inha­bi­tants buried the­ir dead in the Gre­at Mora­vian era. The ave­ra­ge age of the buried is 32 years, and they were buried at a depth of 70 – 130 cm, clo­se­ly next to each other, some­ti­mes in seve­ral lay­ers abo­ve each other. The extinct church from the 9th cen­tu­ry was repla­ced by a cha­pel in the 10th century.


Die berühm­ten Ruinen von Sch­loss Devin, hoch oben auf einem Fel­sen über der Mün­dung der Mora­va und der Donau, gehören zu den bede­uten­den Denk­mä­lern der slo­wa­kis­chen Ges­chich­te (bra​ti​sla​va​.sk). Wäh­rend der Herrs­chaft von Tra­jan und Valen­ti­nian I. befand sich auf Devin eine römis­che Wach­sta­ti­on. Die Befes­ti­gun­gen wur­den von einer römis­chen Gar­ni­son errich­tet und waren Teil des Grenz­ver­te­i­di­gungs­sys­tems des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus (devin​.sk). Auf dem Hügel gab es eine bede­uten­de kel­tis­che Sied­lung seit Beginn des letz­ten vorch­rist­li­chen Jahr­hun­derts (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Die außer­ge­wöhn­lich stra­te­gis­che Lage, bekannt sowohl bei Kel­ten als auch bei Römern, führ­te zur Errich­tung einer mas­si­ven sla­wis­chen Fes­tung auf dem Hügel, die ers­tmals 864 unter dem Namen Dowi­na, was Mäd­chen bede­utet (devin​.sk), sch­rift­lich erwähnt wur­de. Die ältes­ten Spu­ren der Sla­wen stam­men aus dem 8. Jahr­hun­dert und ers­trec­ken sich über das gesam­te zen­tra­le Fes­tungs­ge­län­de, was Einb­lick in inten­si­ve Sied­lungs­mus­ter ermög­licht. Res­te einer Erd­mau­er auf der Nord­se­i­te, die in römis­cher Zeit gebaut und von den Sla­wen mit einem höl­zer­nen Pali­sa­den­wall vers­tär­kt wur­de, sind heute noch sicht­bar (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Im 9. Jahr­hun­dert war Devin der Wohn­sitz von Moj­mír, Ras­ti­slav und Svä­top­luk, die hier 871 die Deuts­chen besieg­ten (kas​tiel​.org). Laut Chro­ni­ken befes­tig­te der Gro­ßmäh­ris­che Fürst Ras­ti­slav Devin und such­te Schutz vor dem ostf­rän­kis­chen König Ludwig dem Deuts­chen (i15​.cz). Wäh­rend des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches war Devin die bede­utend­ste Grenz­fes­te (bra​ti​sla​va​.sk). In der Zeit nach 892 wur­de Devin einer der wich­ti­gen Punk­te in der Ket­te von Ver­te­i­di­gungs­fes­tun­gen gegen Angrif­fe der alten Ungarn aus den Gebie­ten jen­se­its des Flus­ses (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Nach dem Nie­der­gang des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches erlang­te Devin im 13. Jahr­hun­dert wäh­rend der österreichisch-​ungarischen Kämp­fe um das Devin-​Tor stra­te­gis­che Bede­utung. In die­ser Zeit wur­de auf dem Burg­berg eine kle­i­ne­re ste­i­ner­ne Gren­zwäch­ter­burg errich­tet (wiki­pe­dia sk). Im Jahr 1272 ero­ber­te Pře­mysl Ota­kar die Burg und besieg­te den unga­ris­chen König Step­han (kas​tiel​.org).

Umfan­gre­i­che­re Bau­ar­be­i­ten erfolg­ten 1460, als die Gra­fen von Svä­tý Jur und Pezi­nok die Besit­zer der Burg wur­den. Die Ober­burg wur­de rekons­tru­iert, und ande­re Ände­run­gen wur­den aufg­rund der Bed­ro­hung durch die Tür­ken von der Fami­lie Bát­ho­ry vor­ge­nom­men, die sie von 1527 bis 1606 besaß. Die letz­ten Befes­ti­gung­sar­be­i­ten wur­den mit den Tür­ken und der Fami­lie Pál­fy in der zwe­i­ten Hälf­te des 17. Jahr­hun­derts in Ver­bin­dung geb­racht. Nach dem Rück­gang der tür­kis­chen Bed­ro­hung begann Devin im 18. Jahr­hun­dert zu ver­fal­len, und im Mai 1809 spreng­te Napo­le­on, der Wien besetzt hat­te, die Burg im Juni. Seit­dem liegt sie in Ruinen. Ihre Glo­rie wur­de 1836 von Ľudo­vít Štúr wie­der­be­lebt, für den Devin ein Sym­bol der sla­wis­chen Soli­da­ri­tät und nati­ona­len Bewusst­se­ins war (sazp​.sk). Seit den Zei­ten der slo­wa­kis­chen Nati­onal­be­we­gung und der Spa­zier­gän­ge von Štúr zu den Bur­güber­res­ten ist Devin zu einem Sym­bol nicht nur des alten sla­wis­chen Ruhms, son­dern auch der sla­wis­chen Fre­unds­chaft und Kame­rads­chaft zwis­chen den Völ­kern gewor­den. Die Ruinen von Sch­loss Devin sind ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal, das vom Stadt­mu­se­um in Bra­ti­sla­va ver­wal­tet wird (bra​ti​sla​va​.sk).

Auf dem Burg­hügel befin­den sich Über­res­te einer römis­chen Struk­tur. Eine von ihnen befin­det sich im obe­ren Hof, vor dem Ein­gang zum Innen­be­re­ich der Auss­tel­lung. Ich zitie­re von einer Infor­ma­ti­ons­ta­fel in der Nähe die­ser Über­res­te: Sie wur­de wäh­rend archä­o­lo­gis­cher Fors­chun­gen in den 1930er Jah­ren ent­dec­kt. Ein wesen­tli­cher Teil der Fun­de wur­de wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs zers­tört. Es stell­te sich heraus, dass die Struk­tur aus vier Räu­men bes­teht, von denen einer mit einer Apsis nach Süden abgesch­los­sen ist. Basie­rend auf der Bau­tech­nik kann sie auf das 3. Jahr­hun­dert datiert wer­den – die Zeit der Herrs­chaft der Dynas­tie der Seve­rer, mit nach­fol­gen­den Modi­fi­ka­ti­onen, die wäh­rend der Herrs­chaft von Kai­ser Valen­ti­nian I. (364375) durch­ge­fü­hrt wor­den sein könn­ten.” Das Gebä­u­de kann als Teil einer zivi­len Sied­lung cha­rak­te­ri­siert wer­den (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). In den Jah­ren 1921 – 1922 wur­de im öst­li­chen Teil der Fes­tung ein gro­ßmäh­ris­ches Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 10. – 11. Jahr­hun­dert ent­dec­kt und spä­ter iden­ti­fi­ziert (apsi​da​.sk).

Die Wes­tkar­pa­ten ents­tan­den aufg­rund der Kol­li­si­on der afri­ka­nis­chen und eura­sis­chen Plat­ten. Die Kle­i­nen Kar­pa­ten und die Hain­bur­ger Ber­ge sind Teil die­ser Struk­tur. In den Bec­ken bil­de­te sich all­mäh­lich das Fluss­sys­tem der Donau und der Mora­va. Das Devin-​Tor liegt genau über der Mün­dung die­ser Flüs­se und reprä­sen­tiert einen erhöh­ten Teil des Gebir­ges, der durch einen Bruch vom gesun­ke­nen Devin-​Tor get­rennt ist. Die Devin-​Burgklippe ist ein nati­ona­les Natur­denk­mal, und der Burg­berg ist auch ein bede­uten­der bota­nis­cher Ort mit vie­len ges­chütz­ten und gefä­hr­de­ten Pflan­ze­nar­ten. Der gesam­te Burg­berg ist für Vogel­nist­be­din­gun­gen von Bede­utung. Die war­men Süd­hän­ge sind vor allem für Repti­lien und Insek­ten wich­ti­ge Lebens­rä­u­me. Arten wie der Fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo und Hirsch­kä­fer Ceram­byx cer­do nis­ten in den Spal­ten des Fel­sens (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). Im unte­ren Teil der Fes­tung beg­ru­ben die Bewoh­ner ihre Toten noch wäh­rend der Gro­ßmäh­ris­chen Ära. Das durchb­ro­che­ne Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 9. Jahr­hun­dert wur­de im 10. Jahr­hun­dert durch eine Kapel­le ersetzt.


Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Különösen fon­tos stra­té­giai hely­ze­tét, ame­ly már ismert volt a kel­ták és a rómaiak előtt, a slo­vák terület ostro­má­nak kös­zön­het­te. Devín várán egy hatal­mas szlo­vák várat ala­pí­tot­tak, ame­ly­et elős­zör 864-​ben írtak le Dowi­na néven (bra​ti​sla​va​.sk), ami azt jelen­ti, lány (devin​.sk). A leg­ré­geb­bi nyo­mok a szlá­vok­ról a 8. szá­zad­ból szár­ma­znak, és az egész várat érin­tik, ami alap­ján elkép­zel­het­jük az inten­zív tele­pülé­si beé­pí­tés­ről. Az észa­ki olda­lon még ma is fenn­ma­radt a római kor­ból szár­ma­zó föld­sánc marad­vá­nya, ame­ly­et a szlá­vok fa kerí­tés­sel erősí­tet­tek meg (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

A 9. szá­zad­ban Moj­mír, Ras­ti­slav és Svä­top­luk szék­he­lye volt, aki 871-​ben a néme­tek elle­ni győze­lem­mel vég­ződött (kas​tiel​.org). Az írá­sok­ból az derül ki, hogy Ras­ti­slav, a nagy­mor­vai feje­de­lem, mege­rősí­tet­te Devínt, ami­kor mene­dé­ket kere­sett a kele­ti Frank kirá­ly, Ludwig német elől (i15​.cz). A Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén ez volt a leg­fon­to­sabb hatá­rőr­ző vár (bra​ti​sla​va​.sk). Ebben az idős­zak­ban a Devín hegyi várá­rok volt az egy­ik leg­fon­to­sabb erődít­mé­ny a Frank Biro­da­lom ter­jesz­ke­dé­se ellen (bra​ti​sla​va​.sk). 892 után Devín az egy­ik fon­tos pont­ja volt a védel­mi erődök lán­cá­nak a régi magy­ar terüle­tek táma­dá­sai ellen (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). A Nagy-​Morva Biro­da­lom buká­sa után Devín a 13. szá­zad­ban nyer­te el stra­té­giai jelen­tősé­gét, az osztrák-​magyar har­cok ide­jén a Devín kapu­já­ért. A hegyi vár­ból egy kisebb kőha­tá­rál­lo­más ala­kult ki a 13. szá­zad végén, a Bát­ho­ry csa­lád épí­tet­te át a török ves­zé­ly miatt, akik a várat 1527 és 1606 között bir­to­kol­ták. Az utol­só erődí­té­si mun­kák azon­ban a török ves­zé­ly és a 17. szá­zad máso­dik felé­nek Pál­fy­ok­hoz kapc­so­lód­nak. A török ves­zé­ly megs­zűné­sét köve­tően a 18. szá­zad­ban kez­dett szé­tes­ni a Devín, amit (wiki­pe­dia sk) 1809 máju­sá­ban Napó­le­on oko­zott, aki elfog­lal­ta Béc­set és június­ban fel­rob­ban­tot­ta a várat. Azó­ta romok­ban hever. Dic­sősé­gét 1836-​ban Žudo­vít Štúr élesz­tet­te fel, aki szá­má­ra a Devín a szláv kölc­sönöses­ség és a nemze­ti öntu­dat szim­bó­lu­ma volt (sazp​.sk). A szlo­vák nemze­ti moz­ga­lom ide­jén, a hegyi romok­ra tett séta után a Devín a régi szláv dic­sőség nem csak a nemzet szim­bó­lu­ma lett, hanem a szláv barát­ság és a népek közöt­ti barát­ság jel­ké­pe is. A Devín rom­ja nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék­mű, ame­ly­et Pozso­ny váro­si múze­uma kezel (bra​ti​sla​va​.sk).

A váron római épüle­tek marad­vá­ny­ai talál­ha­tók. Az egy­ik közülük a fel­ső udva­ron talál­ha­tó, az inte­ri­őr kiál­lí­tá­si rés­zé­hez veze­tő bejá­rat előtt. Idé­zem az infor­má­ci­ós táb­lá­ról szár­ma­zó infor­má­ci­ó­kat, ame­ly­ek ezen marad­vá­ny­ok mel­lett talál­ha­tók. A 30-​as évek­ben, egy 1945-​ös II. világ­há­bo­rús bom­bá­zás során fel­fe­dez­ték. Megál­la­pí­tot­ták, hogy az épület négy hely­i­ség­ből áll, ame­ly­ek közül az egy­ik déli irá­ny­ba orien­tált apsi­dá­val zárul. Az épí­tés­ze­ti tech­ni­ka alap­ján a 3. szá­zad­ra datál­ha­tó, a Seve­ran dinasz­tia ural­ma ide­jé­re, a követ­ke­ző áta­la­kí­tás­sal, ame­ly­et Valen­tia­nus I. ural­ko­dá­sa alatt haj­tot­tak vég­re (364 – 375)”. Az épüle­tet civil tele­pülés rés­ze­ként lehet­ne jel­le­mez­ni (Devín infor­má­ci­ós táb­la). Az 1921 – 22-​es évek­ben a vár­ke­gy­etem kele­ti rés­zén talál­ták meg és később azo­no­sí­tot­ták a 10 – 11. szá­zad­ra datál­ha­tó nagy­mor­vai tem­plo­mot (apsi​da​.sk).

A Nyugati-​Kárpátok az afri­kai és az euráz­siai lemez ütközé­sé­nek ered­mé­ny­eként kelet­kez­tek. A Kis-​Kárpátok és a Huns­he­i­mi hegy­ek rés­zét képe­zik. A meden­cék­ben foko­za­to­san kia­la­kult a Duna és a Mor­va foly­órends­zer. És éppen a Mor­va és a Duna öss­ze­fo­ly­á­sá­nál talál­ha­tó a Devin vár­há­gá­ja. A Devin vár­há­za egy kie­mel­ke­dő rés­zét képe­zi a hegy­nek, ame­ly­et levá­gott egy hibá­val a Devin kapu­val szem­ben. A Devin vár­há­gai külön nemze­ti ter­més­ze­ti emlék­mű. A vár­há­zi hágó erős és tagolt, majd­nem 70 méte­res magas­ság­ban. Itt talál­ha­tók a belem­ni­te­sek is (Infor­má­ci­ós tábla).

Az egész vár domb egy­ben fon­tos bota­ni­kai hely is, sok védett és ves­zé­ly­ez­te­tett növé­ny­faj előfor­du­lá­sá­val. Pél­dá­ul a követ­ke­zők is nőnek itt: Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­má­ci­ós tábla).

A szik­la­fal madár­nak biz­to­sít fész­ke­lé­si fel­té­te­le­ket. A déli mele­gek fon­tos élőhe­ly­et jelen­te­nek különösen a hül­lők és a rova­rok szá­má­ra. A hasa­dé­kok­ban pél­dá­ul fész­kelt a kestrel Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Az emlősök­től pél­dá­ul a Iphic­li­des poda­li­rius, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, a Saga pedo, a Ceram­byx cer­do (Infor­má­ci­ós tábla).

A hegy lábá­nál fek­vő tele­pülés lakói még a Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén is itt temet­ték el halot­tai­kat. A teme­tő átla­gos élet­ko­ra 32 év volt, 70 – 130 cm mély­ség­ben feküd­tek egy­más mel­lett, néha több réteg­ben is. A 9. szá­zad­ban lerom­bol­ták a nagy­mor­vai tem­plo­mot, hely­é­be a 10. szá­zad­ban egy kápol­na lépett.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5787

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 3579

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 15941605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 18221869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 136,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Ostri­hom is a city in Hun­ga­ry loca­ted on the banks of the Danu­be, at the foot­hills of the Pilis Moun­tains, with an ele­va­ti­on of 105 meters abo­ve sea level (Peter Kac­lík). Its Latin name is Stri­go­nium, Ger­man name is Gran, and Hun­ga­rian name is Esz­ter­gom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Across the Danu­be on the oppo­si­te bank lies the town of Štú­ro­vo. The two towns are con­nec­ted by the Mária Valé­ria Brid­ge, which was recons­truc­ted in 2001 (Karin Bogs­cho­vá). The brid­ge was des­tro­y­ed by the Ger­mans during the war in 1944 (Wiki­pe­dia). The city cen­ter fea­tu­res buil­dings in Baro­que, Roco­co, and Clas­si­cal sty­les. Ther­mal baths are loca­ted near the city cen­ter (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inha­bi­ted by Celts, and during the Roman era, the Romans estab­lis­hed the sett­le­ment of Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). In the 2nd cen­tu­ry, a mili­ta­ry camp cal­led Sol­va sto­od here, with its suburb Ana­vum loca­ted in present-​day Štú­ro­vo. Romans laun­ched expe­di­ti­ons against the Ger­mans from this area, and Roman Empe­ror Mar­cus Aure­lius even stop­ped here and wro­te the first book of his work Medi­ta­ti­ons” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arri­ved, naming the for­mer Roman for­tress Strěgom, sig­ni­fy­ing its guar­ding func­ti­on. Ostri­hom beca­me one of the main for­ti­fi­ca­ti­ons of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra and Gre­at Mora­via. In the ear­ly 10th cen­tu­ry, the Magy­ars, ancient Hun­ga­rians, sett­led here, and the city beca­me the resi­den­ce of Grand Prin­ce Geza. King Step­hen I was born here, and he estab­lis­hed the arch­bis­hop­ric and built the Basi­li­ca of St. Step­hen on the site of an older church (Karin Bogs­cho­vá). During the Mon­gol inva­si­on in 1242, the city was conqu­e­red, but the cast­le remai­ned intact. In 1543, the Turks occu­pied Ostri­hom, and the arch­bis­hop moved to Bra­ti­sla­va for near­ly 300 years, even though his offi­cial seat was in Trna­va. Ostri­hom ser­ved as the seat of the Otto­man Empi­re­’s Beg­ler­beg – a dis­trict. From 1594 to 1605, unsuc­cess­ful batt­les were fought for the city, and it was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed. During the Otto­man peri­od, many Serbs sett­led in Ostri­hom, gra­du­al­ly assi­mi­la­ting. The city was libe­ra­ted by the armies of John III Sobies­ki and Char­les V, Duke of Lor­rai­ne, in 1683. After the defe­at of the Turks, it was resett­led main­ly by Slo­vaks, who assi­mi­la­ted over time (Wiki­pe­dia).

Medie­val records men­ti­on seven chur­ches on the cast­le hill. App­ro­xi­ma­te­ly at the loca­ti­on of toda­y­’s basi­li­ca sto­od the Cat­hed­ral of St. Adal­bert, built around 1010. Near the north tower of toda­y­’s basi­li­ca was the Church of St. Step­hen the Pro­to­mar­tyr. Anot­her church was the con­tem­po­ra­ry cir­cu­lar cha­pel of St. Step­hen. Remains of St. Vitus Cha­pel were only recen­tly dis­co­ve­red. The fifth is the cast­le cha­pel of St. Adal­bert III in the Arpa­dian pala­ce. In modern times, the Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu) was built bet­we­en 1822 and 1869 in a neoc­las­si­cal sty­le on the site of a medie­val church (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), which was des­tro­y­ed in 1543 (Wiki­pe­dia). The basi­li­ca is the third-​largest church in Euro­pe, cove­ring an area of 5,660 m² (well​ness​tips​.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome­’s height is 71.5 meters. The columns sup­por­ting the tym­pa­num are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altar­pie­ce insi­de, the lar­gest single-​canvas altar­pie­ce in the world, was pain­ted by Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). It mea­su­res 136.5 meters (esz​ter​gom​.hu). The basi­li­ca­’s upper flo­or hou­ses the Arch­di­oce­san Tre­a­su­ry, which con­tains a col­lec­ti­on of medie­val and more recent sac­red objects, inc­lu­ding the Renais­san­ce Cal­va­ry of King Matt­hias (tra​vel​gu​ide​.sk). The Basi­li­ca – Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert began cons­truc­ti­on at the urging of Arch­bis­hop Ale­xan­der Rud­nay (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca is the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. Archa­e­olo­gists have unco­ve­red a part of the medie­val roy­al cast­le, which was des­tro­y­ed by the Turks in 1543. The most valu­ab­le part of the cast­le com­plex is the Roma­ne­sque Roy­al Cha­pel with a rose win­dow abo­ve the entran­ce. Its vault is among the oldest works in Cen­tral Euro­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). North of the column hall of the basi­li­ca is the sta­tue of King St. Step­hen on hor­se­back (esz​ter​gom​.hu).

In 1708, Ostri­hom beca­me a free roy­al city. In the ear­ly 19th cen­tu­ry, the arch­bis­hop and chap­ter retur­ned to the city. Ostri­hom beca­me the cen­ter of an arch­di­oce­se, with its ter­ri­to­ry main­ly in Slo­va­kia, att­rac­ting many Slo­vak nati­ona­lists, such as Ján Palá­rik and Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca stands the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. The cons­truc­ti­on of old walls began in the 10th cen­tu­ry (Ľubo­mír Motyč­ka). Besi­des, Ostri­hom is home to the Chris­tian Muse­um, which posses­ses rich and rare works of pain­ting and sculp­tu­re. The Arch­di­oce­san Lib­ra­ry hou­ses around 250,000 prints (Karin Bogs­cho­vá). Among the city­’s notab­le per­so­na­li­ties are the Czech que­en and wife of Pře­mysl Ota­kar I, Cons­tan­ce of Hun­ga­ry, and the wri­ter Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Oszt­rák város Magy­arors­zá­gon, a Duna part­ján feks­zik (Peter Kac­lík), a Pilis-​hegység lábá­nál, ten­gers­zint felet­ti 105 méter magas­ság­ban. Latin neve Stri­go­nium, német neve Gran, magy­ar neve Esz­ter­gom. Lakos­sá­ga 100,35 km² terüle­ten 30 928 fő (Wiki­pe­dia). A Dunán­tú­li rés­zen, a Duna másik part­ján talál­ha­tó Štú­ro­vo váro­sa. A váro­so­kat a Mária Valé­ria híd köti öss­ze, ame­ly­et 2001-​ben állí­tot­tak hely­re (Karin Bogs­cho­vá). A néme­tek lerom­bol­ták a hidat a 1944-​es hábo­rú alatt (Wiki­pe­dia). A város­köz­pont­ban barokk, roko­ko és klass­zi­cis­ta stí­lu­sú épüle­tek talál­ha­tók. A város­köz­pont­tól nem mess­ze ter­mál für­dők is meg­ta­lál­ha­tók (Karin Bogschová).

Régen kel­ták éltek itt, a római idők­ben pedig a rómaiak­nak volt a Sal­vio Man­sio tele­pülé­sük (Wiki­pe­dia). A 2. szá­zad­ban itt állt a Sol­va nevű kato­nai tábor. Annak a város­nak a kül­vá­ro­sa volt Ana­vum, a mai Štú­ro­vo. A római csás­zár, Mar­cus Aure­lius is megállt itt, és itt írta meg Hoz­zám magam­hoz című művé­nek első köny­vét (Jan Potůček). Kb. az 500-​as évek körül a szlá­vok érkez­tek ide, akik a régi római erődöt Strěgom­nak nevez­ték el, őrzé­si fun­kci­ó­juk sze­rint. Esz­ter­gom az Egy­esült Feje­de­lem­sé­gek és a Nagy-​Morvaország egy­ik fő erőd­je volt. A 10. szá­zad ele­jén a magy­arok is ide­ér­kez­tek, a város Géza nagy­fe­je­de­lem szék­he­ly­é­vé vált. I. István itt lett az első magy­ar kirá­ly­ként meg­ko­ro­náz­va (Wiki­pe­dia). Itt szüle­tett. Lét­re­hoz­ta az érsek­sé­get és az idősebb tem­plom hely­én megé­pí­tet­te Szent István bazi­li­ká­ját (Karin Bogs­cho­vá). A várost a mon­gol táma­dás ide­jén, 1242-​ben elfog­lal­ták, de a várat megőriz­ték. 1543-​ban a törökök elfog­lal­ták Esz­ter­go­mot, és az esz­ter­go­mi érsek közel 300 évig Pozso­ny­ba köl­tözött, bár hiva­ta­los szék­he­lye Trna­va volt. Az Osz­mán Biro­da­lom­ban Esz­ter­gom a szandz­sá­bég – kör­zet szék­he­lye volt. 1594 és 1605 között siker­te­len hábo­rú­kat vív­tak a váro­sért, ame­ly majd­nem tel­je­sen elpusz­tult. Ebben az osz­mán idős­zak­ban sok szerb tele­pe­dett le Esz­ter­gom­ban, akik idővel ass­zi­mi­lá­lód­tak. A várost Ján Sobies­ki és III. Káro­ly Lor­rai­ne csa­pa­tai sza­ba­dí­tot­ták fel 1683-​ban. A törökök legy­őzé­se után főként szlo­vá­kok tele­pül­tek be, akik foko­za­to­san ass­zi­mi­lá­lód­tak (Wiki­pe­dia).

A közép­kor­ban hét tem­plom­ról bes­zél­nek a vári dom­bon. Kb. a mai bazi­li­ka hely­én állt Szent Adal­bert kated­rá­lis, ame­ly­et kb. 1010 körül épí­tet­tek. A mai bazi­li­ka észa­ki tor­nya mel­lett állt Szent István Pro­to­már­tír tem­plo­ma. Egy másik tem­plom volt a kor­társ Szent István kör­tem­plo­ma. Szent Vitus kápol­na marad­vá­ny­ait csak nemrég fedez­ték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápol­na a palo­tá­ban. Az újkor­ban épí­tet­ték meg a Szűz Mária és Szent Vitus kated­rá­list (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly Esz­ter­gom jel­leg­ze­tes­sé­ge. 1822 és 1869 között épült klass­zi­cis­ta stí­lus­ban, a közép­ko­ri tem­plom hely­én (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly­et 1543-​ban lerom­bol­tak (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka Euró­pa har­ma­dik leg­na­gy­obb tem­plo­ma, 5,660 m²-​en terül el (well​ness​tips​.sk). Hoss­za 118 méter, szé­les­sé­ge 49 méter, a kupo­la magas­sá­ga 71,5 méter. A tim­pa­non alá­tá­masz­tá­sá­ra szol­gá­ló osz­lo­pok 57 méter maga­sak. A falak vas­tag­sá­ga 17 méter. A bazi­li­ka eme­le­tén talál­ha­tó az érse­ki kincs­tár, ahol közép­ko­ri és újabb szak­rá­lis tár­gy­ak gyűj­te­mé­nye talál­ha­tó, köz­tük Máty­ás kirá­ly renes­zánsz kál­vá­riá­ja is (tra​vel​gu​ide​.sk). Az épí­té­sét Esz­ter­gom érse­ke, Ale­xan­der Rud­nay kez­de­mé­ny­ez­te (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett a vár­fa­lak közé vezet be. Az épí­tés­zek rész­ben fel­tár­ták ben­ne a közép­ko­ri kirá­lyi vár egy rés­zét, ame­ly­et a törökök 1543-​ban lerom­bol­tak. A vár­fal kom­ple­xum legér­té­ke­sebb rés­ze a román stí­lu­sú Kirá­lyi Kápol­na a bejá­rat felett lévő róz­sa­kert ablak­kal. Keresz­té­ny múze­um is talál­ha­tó Esz­ter­gom­ban, gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

1708-​ban Esz­ter­gom sza­bad kirá­lyi város­sá vált. A 19. szá­zad ele­jén az érsek és a káp­ta­lan is viss­za­tért a város­ba. Esz­ter­gom az érse­ki köz­pont volt, ame­ly­nek terüle­te főként Szlo­vá­kiá­ra ter­jedt ki, ezért itt tanult és tevé­ke­ny­ke­dett sok szlo­vák nemze­ti ébresz­tő, pél­dá­ul Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett áll a volt Kirá­lyi Palo­ta az Vár Múze­um­mal. A vár­fa­lak épí­té­sét már a 10. szá­zad­ban meg­kezd­ték (Ľubo­mír Motyč­ka). Az esz­ter­go­mi terüle­ten talál­ha­tó továb­bá a Keresz­té­ny Múze­um, ame­ly gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal ren­del­ke­zik. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post