Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Moravské obce, Česko, Stavby, Fotografie, Dopravné a technické diela

Rýmice

skala
Hits: 659

Rýmice sa nachádzajú 5 km od Holešova Zlínskom kraji. Ležia v nadmorskej výške 214 metrov nad morom. Na ploche 5,52 km2 tu žije 605 obyvateľov. Prvá písomná zmienka je z roku 1353. Od polovice 19. storočia bol v obci cukrovar (rymice.cz). V obci sa nachádza tvrz z druhej polovici 16. storočia, kostol svätého Bartolomeja za roku 1786. Prítomná je ľudová s veterným mlynom (rymice.cz), areál pamiatok ľudového staviteľstva východnej Hanej. V 90-tych rokoch bol z Bořenovic prenesený a rekonštruovaný veterný mlyn holandského typu. Rýchlosť otáčanie sa reguluje pomocou tzv. plachiet, drevených dosiek zavesených na ramenách. Všetky sú postavené tradične ako drevený zrub s hlinenou omietkou, alebo z nepálených tehiel. Strechy majú krytinu so slamenných doškov (rymice.cz).

Rýmice is located 5 km from Holešov in the Zlín Region. It lies at an altitude of 214 meters above sea level. With an area of 5.52 km2, the village is home to 605 inhabitants. The first written mention dates back to 1353. From the mid-19th century, there was a sugar factory in the village (rymice.cz). The village features a fortress from the second half of the 16th century and the Church of St. Bartholomew, built in 1786. Folk architecture with a windmill is present in the village (rymice.cz), as well as a complex of folk architecture monuments in the eastern Haná region. In the 1990s, a Dutch-style windmill was transferred from Bořenovice and reconstructed. The speed of rotation is regulated using so-called „plachty,“ wooden boards suspended on arms. All houses are traditionally built as log cabins with clay plaster or from unbaked bricks. The roofs are covered with straw shingles (rymice.cz).

Rýmice se nacházejí 5 km od Holešova ve Zlínském kraji. Leží v nadmořské výšce 214 metrů nad mořem. Na ploše 5,52 km2 zde žije 605 obyvatel. První písemná zmínka je z roku 1353. Od poloviny 19. století byl v obci cukrovar (rymice.cz). V obci se nachází tvrz z druhé poloviny 16. století, kostel svatého Bartoloměje z roku 1786. Přítomná je lidová architektura s větrným mlýnem (rymice.cz), areál památek lidového stavitelství východní Hané. V 90. letech byl z Bořenovic přenesený a rekonstruovaný větrný mlýn holandského typu. Rychlost otáčení se reguluje pomocí tzv. plachiet, dřevěných desek zavěšených na ramenech. Všechny domy jsou postaveny tradičně jako dřevěný zrub s hlíněnou omítkou nebo z nepálených cihel. Střechy mají krytinu ze slaměných šindelů (rymice.cz).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Obce, Slovenské, Horné Považie, Stavby, Fotografie

Čičmany – obec ľudovej architektúry

skala
Hits: 2900

Čičmany sú národopisnou lokalitou charakteristickou starobylými krojmi, maľovanými drevenicami a svojráznym folklórnym prejavom. Nachádza sa v Čičmanskej kotline pod vrchom Strážovec, neďaleko od prameňa Rajčianka. Vznik je opradený rôznymi teóriami, ktoré hovoria o nemeckom, bulharskom aj rumunskom pôvode. Pravdepodobne však Čičmany boli osídlené na základe valašského práva. Prvá písomná zmienka je z roku 1272 (obeccicmany.sk). Historické názvy: Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. V roku 1598 tu bolo 43 , v roku 1784 126 domov a 1275 obyvateľov (e-obce.sk). 

V roku 1977 bola dolná časť obce vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Miestne ľudové kroje obsahujú výšivky s geometrickou ornamentikou. Na ploche 25.61 km2 tu žije 129 obyvateľov. Obec leží v nadmorskej výške 655 metrov nad morom. V minulosti sa obyvatelia Čičmian zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, predajom bryndze a výrobou papúč. Názov obce má indoeurópsky základ, ktorý prešiel do staroslovienčiny a znamená „usadlosť vo vrchoch – Vrchovany“. Požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945 zničili vzácne zrubové , zmenili celkový vzhľad obce a spôsobili ústup výstavby tradičných dreveníc v prospech murovaných domov. Architektúra obce Čičmany pripomína i dnes perníkové domčeky a to hlavne pre geometrickú ornamentálnu výzdobu vonkajších stien domov, ktorá sa začala používať asi pred 200 rokmi. Miestny ľudový odev je zhotovený z bieleho plátna. Veľký podiel na hodnote a popularite čičmianskeho kroja má výšivka, ktorá vyniká svojou technickou dokonalosťou, bohatosťou motívov a ornamentálnou a farebnou kompozíciou. Práve z charakteru ornamentálnej výzdoby i červeného vlneného tkaného pásu, ktorý je súčasťou ženského odevu, sa predpokladá balkánsky pôvod Čičmian. Starobylý ráz, ktorý si čičmiansky kroj zachoval dodnes, ako aj ľudový odev okolitých dedín (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), poslúžil etnografom ako model pre rekonštrukciu staroslovienskeho odevu (Wikipedia).

Ľudová v Čičmanoch pútala záujem verejnosti už od konca 19. storočia. Architekt Dušan Jurkovič inicioval v roku 1985 prezentovanie čičmianskeho poschodového domu na Národopisnej výstave československej v Prahe. Záujem pútali najmä výzdobou vonkajších stien. Na tmavý podklad steny domu sa bielym vápnom maľovali jednoduché geometrické vzory. V 19. storočí bola už maľba rozvinutá vo forme zdobenia častí okolo okien, dverí, spodných trámov, výzdoba bola sústredená okolo konštrukčných prvkov. Súťaž o najkrajšie vymaľovaný dom spôsobila návrat ku tradičnej vonkajšej ornamentálnej výzdobe po viacerých požiaroch a výstavbách. Výzdoba sa obohatila o nové prvky prevzaté z čičmianskej výšivky. Súčasná podoba Čičmian je výsledkom výstavby po roku 1921. Požiarom 8.10.1921 bola zničená značná časť obce. Ostala zachovaná len malá časť severne od kostola. Výstavba zhorenej časti bola ukončená v roku 1928. Celkovo sa postavilo 66 domov a 29 hospodárskych budov. Dnes je rezervácia zahŕňa 115 zrubových domov, 36 z nich je evidovaných ako (Informačná tabuľa).

Čičmany is a folklore site characterized by ancient costumes, painted wooden houses, and distinctive folk expression. It is located in the Čičmanska kotlina below the Strážovec peak, near the source of the Rajčianka River. The origin of the village is surrounded by various theories, which mention German, Bulgarian, and Romanian origins. However, Čičmany was likely settled based on Wallachian law. The first written mention dates back to 1272 (obeccicmany.sk). Historical names include Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. In 1598, there were 43 houses, and in 1784, 126 houses and 1275 inhabitants (e-obce.sk).

In 1977, the lower part of the village was declared a cultural reserve of folk architecture. Local folk costumes feature embroidery with geometric ornamentation. The area covers 25.61 km2, with 129 inhabitants. The village is located at an altitude of 655 meters above sea level. In the past, the residents of Čičmany were engaged in agriculture, sheep farming, selling bryndza cheese, and making slippers. The name of the village has an Indo-European origin, which passed into Old Slovene and means „settlement in the mountains – Vrchovany.“ Fires in 1907, 1921, and 1945 destroyed valuable log buildings, changed the overall appearance of the village, and led to a decline in the construction of traditional wooden houses in favor of brick ones. The architecture of Čičmany resembles gingerbread houses to this day, mainly due to the geometric ornamental decoration on the outer walls of houses, which began to be used about 200 years ago. Local folk clothing is made of white canvas. A significant part of the value and popularity of the Čičmany costume is the embroidery, which stands out for its technical perfection, richness of motifs, and ornamental and color composition. The Balkan origin of Čičmany is assumed from the character of the ornamental decoration and the red woolen woven belt, which is part of the women’s costume. The ancient character preserved by the Čičmany costume to this day, as well as the folk costumes of surrounding villages (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), served ethnographers as a model for the reconstruction of Old Slavic clothing (Wikipedia).

The folk architecture of Čičmany has attracted public interest since the late 19th century. Architect Dušan Jurkovič initiated the presentation of a Čičmany two-story house at the Czechoslovak Ethnographic Exhibition in Prague in 1895. The decorations on the exterior walls were particularly captivating. Simple geometric patterns were painted with white lime on the dark base of the house walls. By the 19th century, the painting style had evolved to decorate areas around windows, doors, lower beams, and structural elements. A competition for the most beautifully painted house led to a revival of traditional exterior ornamental decoration after several fires and subsequent reconstructions. The decorations were enriched with new elements inspired by Čičmany embroidery. The current appearance of Čičmany is a result of reconstruction after 1921. A significant part of the village was destroyed by a fire on October 8, 1921. Only a small area north of the church remained intact. The reconstruction of the burned section was completed in 1928. In total, 66 houses and 29 farm buildings were built. Today, the reservation includes 115 log houses, 36 of which are registered as national cultural monuments (information board).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Zamagurie, Fotografie

Osturňa – goralská obec na Zamagurí

skala
Hits: 1130

Osturňa je rázovitá goralská zamagurská obec, tiahne sa úzkou dolinou, ktorú obkolesujú . Patrí medzi najdlhšie Slovenska. Kataster obce patrí do ochranného pásma Pieninského národného parku. Osturňa leží vo výške 640 až 840 metrov nad morom. Na ploche 41,28 km2 tu žije 300 obyvateľov (Wikipedia). Názov obce je odvodený od slov znamenajúcich chrbát, roh. Historické názvy Osturne: Sidor, Kaprál, Homza, First, Mudrák, Petrula, Harabin, Gazdik (obec-osturna.sk).

Neďaleko sa nachádzajú dve prírodné rezervácie: Veľké Osturnianske jazero, Malé a prírodná pamiatka Jazero (Wikipedia). Osturňa vznikla v roku 1313 (sorger.sk). Prví rusínski kolonisti sem prišli v roku 1313 (Wikipedia). Prvé osídľovanie prebiehalo v 13. a 14. storočí cez šoltýsov Doosídľovanie v 15. a 16. storočí prebiehalo na základe valašského práva (obec-osturna.sk). Vďaka tomu, že tu neprebehla kolektivizácia, zachovali sa tu typické terasovité políčka. Prevažná časť Osturne je od roku 1979 pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry (Wikipedia).

Osturňa is a distinctive Goralská Zamagurská village, stretching along a narrow valley surrounded by mountains. It is one of the longest villages in Slovakia. The village’s territory belongs to the protective zone of the National Park. Osturňa is situated at an altitude of 640 to 840 meters above sea level. With an area of ​​41.28 km2, it is home to 300 inhabitants (Wikipedia). The name of the village is derived from words meaning ridge, horn. Historical names of Osturňa: Sidor, Kaprál, Homza, First, Mudrák, Petrula, Harabin, Gazdik (obec-osturna.sk).

Nearby are two nature reserves: Veľké Osturnianske Lake, Malé Jazerá, and the natural monument Jazero (Wikipedia). Osturňa was founded in 1313 (sorger.sk). The first Rusyn settlers arrived here in 1313 (Wikipedia). The first settlement took place in the 13th and 14th centuries through the so-called scholtzs. Resettlement in the 15th and 16th centuries took place based on Wallachian law (obec-osturna.sk). Thanks to the fact that collectivization did not take place here, typical terraced fields have been preserved. The majority of Osturňa’s architecture has been a monument reserve of folk architecture since 1979 (Wikipedia).

Устурь є характерною горальською селом Замагурської області, розтягнутим вздовж вузької долини, оточеної горами. Це одне з найдовших сіл Словаччини. Територія села належить до захисної зони Національного парку Пієнін. Устурь розташоване на висоті від 640 до 840 метрів над рівнем моря. На площі 41,28 км2 тут проживає 300 мешканців (Wikipedia). Назва села походить від слів, що означають гребінь, ріг. Історичні назви Устурі: Сідор, Капрал, Гомза, Перший, Мудряк, Петрула, Гарабін, Ґаздік (obec-osturna.sk).

Неподалік знаходяться дві природні резервати: Велике Остурнянське озеро, Мале Язера, та природний пам’ятник Язеро (Wikipedia). Устурь було засноване в 1313 році (sorger.sk). Перші русинські поселенці прибули сюди в 1313 році (Wikipedia). Перші освоєння відбувалися в XIII-XIV століттях через шольтів. Поселення в XV-XVI століттях відбувалося на основі валахського права (obec-osturna.sk). Завдяки тому, що колективізація не відбувалася тут, були збережені типові терасовані поля. Більшість архітектури Устурі стала пам’яткою народної архітектури з 1979 року (Wikipedia).

Osturňa to charakterystyczna wieś górska w Zamagurská, rozciągnięta wąską doliną otoczoną górami. Jest jedną z najdłuższych wiosek na Słowacji. Terytorium wsi należy do strefy ochronnej Pienińskiego Parku Narodowego. Osturňa leży na wysokości od 640 do 840 metrów nad poziomem morza. Na obszarze 41,28 km2 mieszka 300 mieszkańców (Wikipedia). Nazwa wsi pochodzi od słów oznaczających grzbiet, róg. Historyczne nazwy Osturňa: Sidor, Kaprál, Homza, Pierwszy, Mudrák, Petrula, Harabin, Gazdik (obec-osturna.sk).

W pobliżu znajdują się dwa rezerwaty przyrody: Wielkie Osturnianske Jezioro, Małe Jezera oraz pomnik przyrody Jazero (Wikipedia). Osturňa została założona w 1313 roku (sorger.sk). Pierwsi rusińscy osadnicy przybyli tutaj w 1313 roku (Wikipedia). Pierwsze osadnictwo miało miejsce w XIII i XIV wieku za pomocą tzw. scholtzsów. Osadnictwo w XV i XVI wieku odbywało się na podstawie prawa wołoskiego (obec-osturna.sk). Dzięki temu, że nie doszło tutaj do kolektywizacji, zachowały się typowe pola tarasowe. Większość architektury Osturňa jest rezerwatem zabytków architektury ludowej od 1979 roku (Wikipedia).

Krajina, Zahraničie, TOP, Fotografie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

skala
Hits: 6235

je najdlhším ostrovom v Chorvátsku. Jeho rozloha je 299.66 km2, pobrežná línia je dlhá 269.2 km. Podľa amerického The Traveller patrí medzi desať najkrajších turistických oblastí na svete (sucuraj-hvar.com). Žije tu asi 11 500 obyvateľov. Hvar sa vyznačuje príjemnou stredozemskou klímou. Miernymi zimami, teplými letami, množstvo slnečného svitu. Najvyššia bola 37 °C bola zaznamenaná v roku 1935 (island-hvar.info). Bol známy od antiky svojou dôležitou strategickou a námornou polohou, kultúrnymi a prírodnými pamiatkami. Nachádzajú sa tu levanduľové , staré olivovníky, vinohrady v jedinečnej harmónii človeka a prírody (hvarinfo.com). V čase poslednej doby ľadovej bola hladina Jadranského mora o 96.4 metra nižšie než dnes. Hvar bol podľa súčasných poznatkov vtedy vystavený extrémnym búrkam a vetrom z vnútrozemia, čo formovalo vzhľad Hvaru. Severné pobrežie v západnej časti je mimoriadne členité, často ho vyhľadávajú jachtári. V minulosti pokrývali značnú časť ostrova borovicové (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Povrchové vodné toky Hvar nemá (ihvar.cz). Hvar sa vyznačuje veľmi vysoké množstvo slnečného svitu (ihvar.cz). K najvyhľadávanejším plážam tie na Pakleni otoci, na ostrove Ščedro a západne od Zavaly. Pakleni otoci, poloostrov Kabal, zátoka Tatinja, ostrovčeky Zečevo, zátoka Zala Luka sú vyhľadávané potápačmi. V posledných rokoch boli vybudované cyklotrasy, niektoré z nich vedú po makadamových cestách a poskytujú tak vidieť aj odľahlejšie časti ostrova (ihvar.cz).

Nálezy prehistorického človeka z jaskýň sú z obdobia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar.cz). V prvom tisícročí pred n. l. tu žili Ilýri (ihvar.cz). Ilýri si stavali opevenené – gradiny (ihvar.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mieste Stareho Gradu usadili gréci a založili Pharos. Práve z tohto gréckeho názvu bolo odvodené neskoršie pomenovanie ostrova Hvar (ihvar.cz). V 3. storočí pred n. l. sa objavuje aj názov Piteyeia (Wikipedia.sk). Na územie si vtedy robili zálusk Rimania. Ilýr Demetrius (Demetrije Hvaranin, resp. Demetrije Farski) bol spojenec ilýrskej kráľovni Teuty, ktorá bola odbojným nepriateľom Ríma. Podarilo sa mu v tretej tretine 3. storočia pred n. l. ovládnuť oblasť od dnešnej severnej Dalmácie po dnešný Durres v Albánsku. Rimania však Demetriusa aj Teutu porazili. V polovici 1. storočia pred n. l. boli Rimania pánmi celého Jadranu (ihvar.cz). Za rímskej vlády sa objavuje pre ostrov názov Pharia a Fara (Wikipedia.sk). Na prelome 5 a 6. storočia ohrozovali Hvar Ostrogóti. V 7. storočí prišli na Hvar  (ihvar.cz). Vtedy sa v názve ostrova Fara zmenilo f za staroslovanské hv – Hvar. Rímski usadlíci používali pomenovanie Quarra, neskôr aj Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Neskôr bol ostrov pod správou Byzanstskej ríše. V 11. storočí sa Hvar stal súčasťou chorvátskeho kráľovstva. Od 11. do 19. storočia sa ostrov nazýva Lesna, prípadne Lisna, Lessna. V roku 1278 sa Hvar rozhodol byť spojencom Benátskej republiky, čo sa mu trvalejšie podarilo od roku 1420. Tento stav trval do konca 18. storočia, kedy Benátska republika zanikla. V tomto období vzrástol ekonomický a strategický kredit ostrova. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakúskou správou. Po roku 1918 tri roky okupovalo ostrov , ale od roku 1921 sa stal ostrov súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávii. Od roku 1992 je súčasťou Chorvátskej republiky (ihvar.cz).

Hvar sa vyznačuje výrazne stredomorskou pôvodnou vegetáciou. Pinus dalmatica rastie na najvyššom horskom hrebeni Hvaru. Okrem toho sa vyskytuje už len v najvyšších polohách ostrova Brač a rástla na obdobných miestach ostrova Korčula. Endemitmi sú Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na ostrove sa darí opuncii Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Levandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quecus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Okrem levandule sa na Hvare zbierajú aj rumanček, fenykel, tymián. Rozvinuté je aj včelárstvo, ktoré má rímsku tradíciu. Cca 130 včelárov má okolo 3000 úľov (ihvar.cz). 

Na Hvare sa, napr. v obci Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, dochovala pozoruhodná starobylá pôvodná ľudová . Kamenné boli zväčša prízemné, strechy a rýny boli takisto kamenné. Vnútri bola veľká obytná miestnosť bez prepážok, v strede s ohniskom, bez komína a bez okien. Poschodové domy zámožnejších občanov mali obytnú miestnosť na poschodí, ku ktorému viedlo kamenné schodište. Táto miestnosť už mala komín. Iné hospodárske priestory spolu so studňou boli ohradené na dvore. Najstarším stavebným typom však sú tzv. trimy – totožné s kažuny či bunjemy na ostatnom jadranské pobreží. Sú to malé nízke kamenné domy kruhového pôdorysu, postavené vo voľnej krajine z lomového kameňa nasucho. Veľmi obľúbené boli malé trimy u starých Ilýrov, ktorým slúžili ako a úschovne náradia. K rovnakému účelu sa stavali až do novej doby (ihvar.cz).

Hvar is the longest island in Croatia, covering an area of 299.66 km2, with a coastline stretching 269.2 km. According to the American magazine „The Traveller,“ it is among the ten most beautiful tourist regions in the world. Approximately 11,500 people live there. Hvar is characterized by a pleasant Mediterranean climate, with mild winters, warm summers, and abundant sunshine. The highest recorded temperature, 37 °C, was noted in 1935. Known since antiquity for its strategic and maritime importance, as well as cultural and natural landmarks, Hvar boasts lavender fields, ancient olive groves, and vineyards in a unique harmony of human and natural elements. During the last ice age, the Adriatic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar experienced extreme storms and winds from the interior, shaping its appearance. The northern coast in the western part is extremely rugged and often attracts sailors. In the past, substantial parts of the island were covered by pine forests (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar does not have surface watercourses. Hvar is characterized by a very high amount of sunshine. Among the most sought-after beaches are those on the Pakleni Islands, the island of Ščedro, and west of Zavala. Pakleni Islands, the Kabal Peninsula, Tatinja Bay, the islets of Zečevo, and Zala Luka Bay are popular among divers. In recent years, cycling routes have been established, some of which follow gravel roads, providing a glimpse of the more remote parts of the island.

Prehistoric findings from caves date back to the period of 3500 – 2500 BCE. In the first millennium BCE, Illyrians inhabited the island, constructing fortified settlements known as „gradinas.“ In 385-384 BCE, Greeks settled at the site of Stari Grad, founding Pharos. The later name of the island, Hvar, is derived from this Greek name. In the 3rd century BCE, the name „Piteyeia“ also appears. The Romans coveted the territory, and Illyrian Demetrius, an ally of the Illyrian queen Teuta, managed to control the area from present-day northern Dalmatia to Durres in present-day Albania in the third quarter of the 3rd century BCE. However, the Romans defeated Demetrius and Teuta. In the mid-1st century BCE, the Romans became masters of the entire Adriatic. Under Roman rule, the island was known as Pharia and Fara. In the 5th-6th century, the Ostrogoths threatened Hvar, and in the 7th century, the Slavs arrived. It was during this time that the name of the island changed from Fara to Hvar, with the Roman settlers using the name Quarra, later also Lesina and Liesena. The island later fell under Byzantine rule. In the 11th century, Hvar became part of the Croatian kingdom. From the 11th to the 19th century, the island was called Lesna or Lisna. In 1278, Hvar decided to ally with the Venetian Republic, which lasted more permanently from 1420. This status continued until the end of the 18th century, when the Venetian Republic ceased to exist. During this period, the economic and strategic importance of the island increased. From 1813 to 1918, Hvar was under Austrian administration. After 1918, Italy occupied the island for three years, but from 1921, the island became part of the Kingdom of Serbs, Croats, and Slovenes, later Yugoslavia. Since 1992, it has been part of the Republic of Croatia.

Hvar is characterized by distinctly Mediterranean native vegetation. Pinus dalmatica grows on the highest mountain ridge of Hvar. Besides Hvar, it is found only in the highest parts of the islands of Brač and Korčula. Endemic species include Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo also thrive on the island. In addition to lavender, chamomile, fennel, and thyme are also collected on Hvar. Beekeeping, with a Roman tradition, is well-developed, with around 130 beekeepers having about 3000 hives. Hvar has preserved remarkable ancient folk architecture in places such as Humac, Malo Grablje, and Velo Grablje. Stone houses were mostly single-story, with stone roofs and gutters. Inside, there was a large living space without partitions, a central fireplace, no chimney, and no windows. Two-story houses of wealthier citizens had a living room upstairs, accessible by a stone staircase, which already had a fireplace. Other utility spaces, along with a well, were enclosed in the yard. The oldest type of building, called „trimy,“ identical to kažuny or bunje on the rest of the Adriatic coast, are small, low stone houses with a circular footprint, built in the open field with dry-stone construction. These were popular among the ancient Illyrians and served as shelters and tool storage. They continued to be built until the modern era.

Hvar je najdulji otok u Hrvatskoj. Njegova površina iznosi 299,66 km2, a obalna crta je duga 269,2 km. Prema američkom časopisu The Traveller spada među deset najljepših turističkih područja na svijetu (sucuraj-hvar.com). Na otoku živi oko 11.500 stanovnika. Hvar se odlikuje ugodnom sredozemnom klimom, blagim zimama, toplim ljetima i obiljem sunčevog svjetla. Najviša zabilježena temperatura bila je 37 °C, zabilježena 1935. godine (island-hvar.info). Otok je poznat od antike po svojoj važnoj strateškoj i pomorskoj poziciji, kulturnim i prirodnim znamenitostima. Na njemu se nalaze lavandina polja, stari maslinici i vinogradi u jedinstvenoj harmoniji čovjeka i prirode (hvarinfo.com). U doba posljednjeg ledenog doba razina Jadranskog mora bila je za 96,4 metra niža nego danas. Hvar je tada bio izložen ekstremnim olujama i vjetru s kopna, što je oblikovalo izgled otoka. Sjeverna obala na zapadnom dijelu iznimno je razuđena, često je tražena od strane jahtara. U prošlosti su znatan dio otoka pokrivali borovi (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar nema površinske vodene tokove (ihvar.cz). Hvar se ističe visokom količinom sunčevog svjetla (ihvar.cz). Među najtraženije plaže ubrajaju se one na Paklenim otocima, na otoku Šćedro i zapadno od Zavale. Pakleni otoci, poluotok Kabal, uvala Tatinja, otokčići Zečevo, uvala Zala Luka popularna su odredišta roniocima. U posljednjim godinama izgrađene su biciklističke staze, neke od njih vode makadamskim cestama i pružaju priliku vidjeti i udaljenije dijelove otoka (ihvar.cz).

Nalazi prapovijesnog čovjeka iz pećina datiraju iz razdoblja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar.cz). Tijekom prvog tisućljeća pr. Kr. na otoku su živjeli Iliri (ihvar.cz). Iliri su gradili utvrđena naselja – gradine (ihvar.cz). U godinama 385. – 384. pr. Kr. Grci su se naselili na mjestu Starog Grada i osnovali Pharos. Upavo iz ovog grčkog imena kasnije je izveden naziv otoka Hvar (ihvar.cz). U 3. stoljeću pr. Kr. pojavljuje se i naziv Piteyeia (Wikipedia.sk). Rimljani su tada pokazivali interes za to područje. Ilir Demetrije (Demetrije Hvaranin ili Demetrije Farski) bio je saveznik ilirske kraljice Teute, koja je bila pobunjenički neprijatelj Rima. Demetrije je uspio u trećoj trećini 3. stoljeća pr. Kr. zavladati područjem od današnje sjeverne Dalmacije do današnjeg Drača u Albaniji. Rimljani su ipak porazili Demetrija i Teutu. U drugoj polovici 1. stoljeća pr. Kr. Rimljani su bili gospodari cijelog Jadranskog mora (ihvar.cz). Za rimskog vladavine javlja se naziv otoka Pharia i Fara (Wikipedia.sk). Tijekom prijelaza iz 5. u 6. stoljeće Hvar su prijetili Ostrogoti. U 7. stoljeću na Hvar su došli Slaveni (ihvar.cz). Tada se u nazivu otoka Fara promijenilo f u staroslavensko hv – Hvar. Rimski naseljenici koristili su ime Quarra, kasnije i Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Kasnije je otok bio pod vlašću Bizantskog Carstva. U 11. stoljeću Hvar postaje dio hrvatskog kraljevstva. Od 11. do 19. stoljeća otok se nazivao Lesna, Lisna, Lessna. Godine 1278. Hvar je odlučio biti saveznik Mletačke Republike, što mu je trajnije uspjelo od 1420. godine. Taj status trajao je do kraja 18. stoljeća, kada je Mletačka Republika nestala. U tom razdoblju porasla je ekonomska i strateška važnost otoka. U godinama 1813. – 1918. Hvar je bio pod vlašću Austrije. Nakon 1918. godine otok je tri godine okupirala Italija, ali od 1921. godine postao je otok u sastavu Kraljevine Srba, Hrvata i Slovenaca, kasnije Jugoslavije. Od 1992. godine dio je Republike Hrvatske (ihvar.cz).

Hvar se ističe izrazito sredozemnom autohtonom vegetacijom. Pinus dalmatica raste na najvišem planinskom grebenu Hvara. Osim toga, nalazi se samo na najvišim područjima otoka Brača i sličnim mjestima otoka Korčule. Endemi otoka uključuju Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na otoku uspijeva i opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Osim lavande, na Hvaru se beru i kamilica, komorač, timijan. Razvijeno je i pčelarstvo koje ima rimsku tradiciju. Oko 130 pčelara ima oko 3000 košnica (ihvar.cz). Na Hvaru se, primjerice, u naseljima Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, sačuvala značajna starinska autohtona arhitektura. kuće bile su uglavnom prizemne, krovovi i oluci bili su također od kamena. Unutrašnjost je bila velika stambena prostorija bez pregrada, s ognjištem u sredini, bez dimnjaka i prozora. Katnice kuća bogatijih građana imale su stambeni prostor na katu, do kojeg se dolazilo kamenim stepeništem. Taj prostor već je imao dimnjak. Ostali gospodarski prostori zajedno s bunarom bili su ograđeni na dvorištu. Najstariji tip gradnje, međutim, su takozvane trimy – iste kao kažuni ili bunje na drugim jadranskim obalama. To su male niske kamene kuće kružnog tlocrta, izgrađene usred polja od kamenih blokova suhozida. Vrlo su popularne bile male trimy kod starih Ilira, koje su koristile kao skloništa i spremišta za alat. Služile su istoj svrsi sve do novog doba (ihvar.cz).

Niektoré príspevky

 

Krajina, Slovensko, Zamagurie, TOP, Fotografie

Zamagurie

skala
Hits: 3117

je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).

Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).

V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, , neplatili cirkevný desiatok, pásli a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce , iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).

Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).

Zamagurie is a region in the northwest of , between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).

The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13th century through the „šoltýska“ colonization system. This system was based on a contractual relationship between the „šoltýs“ – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from (Marec).

In the second half of the 16th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the „Valachian Law.“ These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).

The „Lazová kolonizácia“ was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called „zarembkov“ (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).

Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).

Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji „šoltýska“. System ten opierał się na relacji umownej między „šoltýsem“ – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).

W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. „Prawie Wołoskim“. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).

„Lazová kolonizácia“ była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych „zarembkov“ (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі „шольцкі“. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж „шольцкім“ – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на „Валахскім Законе“. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

„Лазова каланізацыя“ была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – „зарэмбкаў“ (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Niektoré príspevky