Odkazy
2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské
Sedliacka Dubová
Sedliacka Dubová leží na severe Žilinského kraja, neďaleko od Oravského hradu (sedliackadubova.sk) v nadmorskej výške 530 metrov nad morom (Wikipedia). Dnes v obci žije asi 500 obyvateľov (sedliackadubova.sk) na rozlohe 11.65 km2.(Wikipedia). Prvá písomná zmienka je z roku 1397 (sedliackadubova.sk). V obci sa nachádza veľmi pekný gotický kostol, ktorého vznik sa predpokladá v rokoch 1334 – 1397, najprv pod názvom Dubowa Colonorum (Informačná tabuľa) a Paraszt Dubova (sedliackadubova.sk). Obec sa však postupne presídľovala z lokality Žiar (Hrádok – dubovacolonorum.sk) nižšie do doliny rieky Orava, kostol postupne strácal svoj význam. Funkčne zanikol v roku 1880 vybudovaním nového kostola v obci. Zo starého kostola bola dokonca strhnutá strecha, začal samozrejme pustnúť (dubovacolonorum.sk). Dnes nad obcou sa nachádza zrúcanina tohto kostolíka Svätého Kozmu a Damiána, ktorí sú patrónmi lekárov a farmaceutov. V areáli kostola sa spomína aj škola a fara, ktoré sa však zatiaľ nepodarilo lokalizovať (Informačná tabuľa). Na kopci Hradište sa nachádza zrúcanina kostola z roku 1754 (oravaliptov.sk), Kostolík svätého Kozmu a Damiána (dubovacolonorum.sk). Svätý Kozma a Damián boli bratia lekári, hlásatelia Božieho slova a mučeníci, ktorí sa narodili v Sýrii. Pohanskí kňazi v roku 303 bratov obžalovali a sťali. Neskôr cisár Justinán na ich počesť postaviť baziliku, stali sa patrónmi lekárov, medikov a farmaceutov. V súčastnosti na kostolíku prebiehajú záchranné práce mladých dobrovoľníkov (Informačná tabuľa). Zachovalo sa na týchto miestach praveké sídlisko haltštatskej kultúry z 2. až 3. storočia pred n.l. (dubovacolonorum.sk).
V 18. storočí tu žilo v 62 domoch 332 obyvateľov. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, rybolovom a poľovníctvom. V rokoch 1808 a 1813 povodne takmer celú obec zničili. V roku 1831 obec postihla cholera (sedliackadubova.sk). V rokoch 1880 – 1886 bol v obci vybudovaný nový kostol, barokový oltár v kostolíku demontovali, strhli strechu a príroda dokonala dielo skazy (Informačná tabuľa). Začiatkom 20. storočia sa mnoho obyvateľov vysťahovalo do Kanady (sedliackadubova.sk).
Sedliacka Dubová is located in the northern part of the Žilina Region, near Orava Castle (sedliackadubova.sk), at an elevation of 530 meters above sea level (Wikipedia). The village is currently inhabited by approximately 500 residents (sedliackadubova.sk) within an area of 11.65 km² (Wikipedia). The first written mention of the village dates back to 1397 (sedliackadubova.sk). In the village, there is a beautiful Gothic church, assumed to have been built between 1334 and 1397, initially under the name Dubowa Colonorum (Information board) and Paraszt Dubova (sedliackadubova.sk). However, the village gradually relocated from the Žiar locality (Hrádok – dubovacolonorum.sk) down to the Orava River valley, and the church gradually lost its significance. It functionally ceased in 1880 with the construction of a new church in the village. The old church’s roof was even dismantled, and it naturally began to decay (dubovacolonorum.sk). Today, the ruins of this church dedicated to Saints Cosmas and Damian, patrons of doctors and pharmacists, stand above the village. The church’s premises also mention a school and rectory, but their exact location has not yet been identified (Information board). On the Hradište hill, there are ruins of a church from 1754 (oravaliptov.sk), the Church of Saints Cosmas and Damian (dubovacolonorum.sk). Saints Cosmas and Damian were physician brothers, preachers of the divine word, and martyrs born in Syria. In 303, pagan priests accused and beheaded the brothers. Later, Emperor Justinian built a basilica in their honor, and they became patrons of doctors, medics, and pharmacists. Currently, restoration work is underway on the small church, led by young volunteers (Information board). Prehistoric settlements of the Hallstatt culture from the 2nd to the 3rd century BCE have been preserved in these places (dubovacolonorum.sk).
Sedliacka Dubová leży na północy kraju żylińskiego, niedaleko zamku Orawskiego (sedliackadubova.sk), na wysokości 530 metrów nad poziomem morza (Wikipedia). Obec zamieszkuje obecnie około 500 mieszkańców (sedliackadubova.sk) na powierzchni 11,65 km² (Wikipedia). Pierwsza pisemna wzmianka o wsi pochodzi z roku 1397 (sedliackadubova.sk). We wsi znajduje się piękny gotycki kościół, którego budowę przypuszcza się w latach 1334 – 1397, pierwotnie pod nazwą Dubowa Colonorum (Tablica informacyjna) i Paraszt Dubova (sedliackadubova.sk). Jednakże wieś stopniowo przenosiła się z lokalizacji Žiar (Hrádok – dubovacolonorum.sk) w dół doliny rzeki Orawy, a kościół stopniowo tracił swoje znaczenie. Funkcjonalnie zakończył swoje istnienie w 1880 roku, wraz z wybudowaniem nowego kościoła we wsi. Z dachu starego kościoła zdjęto nawet dach, a on naturalnie zaczął podupadać (dubovacolonorum.sk). Obecnie, ponad wsią, znajdują się ruiny tego kościółka poświęconego św. Kosmasowi i Damianowi, patronom lekarzy i farmaceutów. W miejscu kościoła wymienia się także szkołę i plebanię, jednak ich dokładne położenie nie zostało jeszcze zidentyfikowane (Tablica informacyjna). Na wzgórzu Hradište znajdują się ruiny kościoła z roku 1754 (oravaliptov.sk), Kościół Świętych Kosmasa i Damiana (dubovacolonorum.sk). Święci Kosmas i Damian byli braćmi lekarzami, głosicielami Słowa Bożego i męczennikami urodzonymi w Syrii. W 303 roku kapłani pogańscy oskarżyli i ścięli braci. Później cesarz Justynian wybudował im ku czci bazylikę, stając się patronami lekarzy, medyków i farmaceutów. Obecnie trwają prace restauracyjne przy małym kościele, prowadzone przez młodych ochotników (Tablica informacyjna). Osiedla prehistoryczne kultury halsztackiej z II-III w. p.n.e. zachowały się w tych miejscach (dubovacolonorum.sk).
Odkazy
Use Facebook to Comment on this Post
2011-2015, 2012, Časová línia, Kostoly, Krajina, Liptov, Neživé, Slovenská krajina, Stavby
Liptovské Matiašovce
Obec Liptovské Matiašovce leží v údolí medzi Chočskými vrchmi a Západnými Tatrami v nadmorskej výške 623 metrov nad morom. Je vstupnou obcou do Suchej doliny. V dolnej časti tejto doliny sa nachádza jaskyňa Dúpnica. Názov obce pochádza z druhej polovice 14. storočia, kedy sa spomína Matej Liptovský ako dedič obce (obecliptovskematiasovce.sk). Rímskokatolícky kostol svätého Ladislava dal postaviť Ladislav Matiašovský v roku 1697 (Informačná tabuľa), ktorý bol biskup v Nitre, uhorský kancelár a kráľovský poradca (obecliptovskematiasovce.sk).
The village of Liptovské Matiašovce is situated in the valley between the Choč Mountains and the Western Tatras at an elevation of 623 meters above sea level. It serves as the gateway to Suchá Dolina. In the lower part of this valley, you can find the Dúpnica Cave. The name of the village dates back to the second half of the 14th century when Matej Liptovský is mentioned as the heir of the village (obecliptovskematiasovce.sk). The Roman Catholic Church of Saint Ladislaus was built by Ladislav Matiašovský in 1697 (Information board), who was a bishop in Nitra, Hungarian chancellor, and royal advisor (obecliptovskematiasovce.sk).
Odkazy
Use Facebook to Comment on this Post
2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ krajiny
Manínska tiesňava
Manínska úžina získala zákonnú ochranu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pomenovanie Manínska tiesňava ako národná prírodná rezervácia. Vznikla epigeneticky zarezávaním Manínskeho potoka do vápencového brala. Vznikla hlboká a úzka tiesňava (Jozef Cyprich). Postupné zarezávanie Manínskeho potoka rozdelilo manínske bradlo na Veľký a Malý Manín. Územie formovali fluviokrasové procesy, vďaka ktorým tu vznikli rôzne formy podzemného aj povrchového krasu. Na úbočiach Manínov je zdokumentovaných 40 jaskýň (Informačná tabuľa). Vírivý pohyb väčších skalných úlomkov obrusoval v stenách krútňavové kotly a obrie hrnce, z ktorých najmohutnejšie sú v prvých vrátach. Vznikali skalné útvary, ktoré nesú dnes tieto názvy: Kačacia skala, Veža nad úžinou, Tisia veža, Dračí hrebeň, Jašteričí hrebeň, Slnečné steny s Líščím kuloárom, Manínska stráž, Stratené veže, Skala nad Rozprávkovou lúčkou, Ostrá, Posledná. Pukliny v skalách Manínov hlboké až 16 metrov vytvorili mnohé jaskyne. Na severozápadnom úpätí vyviera niekoľko minerálnych prameňov. Je najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú bola vybudovaná cesta. V roku 1988 bol vybudovaný náučný chodník Manínskou a Kostoleckou tiesňavou, na 17tich kilometroch má 18 zastávok (Jozef Cyprich). Tiesňava je necelý kilometer dlhá a na niektorých miestach veľmi úzka. Najužšie miesto bolo v minulosti pre vozy neprejazdné. V roku 1933 bola odstrelená časť brala a bola vybudovaná asfaltka (Pajger).
Vlhká mikroklíma vysokých skalných stien umožňuje výskyt horských druhov rastlín a živočíchov v malej nadmorskej výške (Informačná tabuľa). Skalné steny sú miestami 400 metrov vysoké. Zo strmých svahov je dno doliny často zasypávané snehovými lavínami. Sneh sa v tônistých polohách pomaly topí, niekedy vydrží až do mája (pxcentrumpb.sk). Rastie tu napr. Pulsatilla slavica, Primula auricula subsp. hungarica, Aurinia saxatilis, Aster alpinus, Dianthus praecox, Jovibarba globifera subsp. hirta, Cortusa matthioli, Aconitum firmus subsp. moravicum, Ophrys holubyana, Phyllitis scolopendrium. Z fauny je tu zastúpený napr.: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Bubo bubo, Coronela austriaca (Jozef Cyprich). Vládnu tu rôzne mikroklimatické podmienky – výslnné stanovištia poskytujú biotop pre teplomilné druhy. Vlhké tienisté miesta sú zasa priestorom pre horské chladnomilnejšie druhy (manin.sk).
The Manínska Gorge gained legal protection in 1967 and has been designated as the Manínska Tiesňava National Nature Reserve since 1994. It formed through the epigenetic cutting of the Manínsky Creek into the limestone gate. This process gave rise to a deep and narrow gorge (Jozef Cyprich). The gradual incision of the Manínsky Creek divided the Manínsky Gate into Big and Small Manín. The territory was shaped by fluviokarst processes, creating various forms of underground and surface karst. There are documented 40 caves on the slopes of Manín (Information board). The swirling movement of larger rock fragments polished the walls, creating eddy kettles and giant pots, of which the most massive are found in the first gates. Rock formations with names like Kačacia skala, Veža nad úžinou, Tisia veža, Dračí hrebeň, Jašteričí hrebeň, Slnečné steny s Líščím kuloárom, Manínska stráž, Stratené veže, Skala nad Rozprávkovou lúčkou, Ostrá, Posledná were formed. The cracks in the rocks of Manín, up to 16 meters deep, gave rise to many caves. Several mineral springs emerge on the northwest slope. It is the narrowest gorge in Slovakia, traversed by a road. In 1988, an educational trail was built through Manínská and Kostolecká Tiesňava, covering 17 kilometers with 18 stops (Jozef Cyprich). The gorge is less than a kilometer long and very narrow at some points. In the past, the narrowest section was impassable for vehicles. In 1933, a portion of the gate was blasted, and an asphalt road was constructed (Pajger).
The moist microclimate of the tall rock walls allows for the presence of mountain plant and animal species at a low elevation (Information board). The rocky walls reach heights of up to 400 meters. The valley floor is often covered by snow avalanches from steep slopes. Snow in shaded areas slowly melts, sometimes lasting until May (pxcentrumpb.sk). Plant species include Pulsatilla slavica, Primula auricula subsp. hungarica, Aurinia saxatilis, Aster alpinus, Dianthus praecox, Jovibarba globifera subsp. hirta, Cortusa matthioli, Aconitum firmus subsp. moravicum, Ophrys holubyana, Phyllitis scolopendrium. Fauna includes species such as Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Bubo bubo, Coronela austriaca (Jozef Cyprich). Various microclimatic conditions prevail here – sunny sites provide a habitat for thermophilic species, while moist shaded areas offer space for mountain cold-tolerant species (manin.sk).
Odkazy
- Jozef Cyprich
- Peter Pajger
- Jan Serbák
- René Gašparík
- Martin Talač – Skalolezenie v Manínskej tiesňave
- Maťo Magát, Jozef Čmiko
- maninska.sk
- hiking.sk
- enigma.sk
- skonline.sk
- slovakia.travel
- mows.sk
- enviroportal.sk
- sopsr.sk
- Marek Owczarz
Use Facebook to Comment on this Post
2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže
Počúvadlo – tajch neďaleko Banskej Štiavnice
Počúvadlo – Pockhauser Teich (banskastiavnica.sk), sa nachádza v Štiavnických vrchoch, vznikla v roku 1775 vďaka Jozefovi Karolovi Hellovi pre potreby banských a úpravnických zariadení. Je súčasťou lokality Svetového kultúrneho dedičstva. Tvorí ju až päť hrádzí, má najrozsiahlejší systém zberných jarkov. Sitniansky má až 4630 metrov, ďalšie sú Dolný Počúvadelský, Horný Počúvadelský, Počúvadelský, Tatársky. Maximálna hĺbka nádrže je 10.8 metrov. V súčasnosti Počúvadlo slúži na rekreačné účely (pocuvadlo.sk). Jeho rozloha je 12.3 hektárov, do 19-teho storočia Počúvadlu patrilo európske prvenstvo za výšku hrádze 29.6 metrov (banskastiavnica.sk). Objem vodnej nádrže v roku 1855 bol 745 300 m3 (banskastiavnica.sk). Dvorská komora vo Viedni schválila jeho realizáciu s nákladmi 71 485 florénov a 30 grajciarov začiatkom roku 1775 kvôli nedostatku vody pre čerpacie a ťažné stroje na vodu ale najmä pre úpravnícke zariadenia – stupy (banskastiavnica.sk).
Na stavbe pracovali hlavne haviari, murári, nádenníci, vylievači vody, vrátkari, chlapci so svetlom, furmani a dozorcovia. Je zaujímavé, že medzi robotníkmi prevažovali ženy. Stavba sa ukončila 26. mája 1779 s nákladmi 106 322 florénov a 56 grajciarov, predražila sa v dôsledku havárií. Voda z vodnej nádrže sa vypúšťala štôlňou spopod hrádze na severnej strane nádrže. Vodu bolo možné v prípade potreby z náhonného jarku odraziť do Dekýšskej doliny v oblasti „Čertova záhrada”, v ktorej bolo ešte v roku 1925 funkčných 16 vodných mlynov. Pomocou prítokových jarkov bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 000 000 m3 vody. Výpustné zariadenie na vypúšťacej stôlni je v súčasnosti nefunkčné (banskastiavnica.sk).
Počúvadlo – Pockhauser Teich (banskastiavnica.sk) is located in the Štiavnické Vrchy (Štiavnica Mountains) and was created in 1775 by Jozef Karol Hell for the needs of mining and ore-dressing facilities. It is part of the World Cultural Heritage site. It consists of up to five dams and has the most extensive system of collection ditches. Sitniansky alone measures up to 4630 meters, and others include Dolný Počúvadelský, Horný Počúvadelský, Počúvadelský, and Tatársky. The maximum depth of the reservoir is 10.8 meters. Currently, Počúvadlo serves recreational purposes (pocuvadlo.sk). Its area is 12.3 hectares. Until the 19th century, Počúvadlo held the European record for the dam’s height, reaching 29.6 meters (banskastiavnica.sk). The volume of the water reservoir in 1855 was 745,300 m³ (banskastiavnica.sk). The Viennese Court Chamber approved its implementation with costs of 71,485 florins and 30 grajciars at the beginning of 1775 due to a lack of water for pumping and hauling machines but primarily for ore-dressing facilities – ore chutes (banskastiavnica.sk).
Mainly miners, masons, day laborers, water casters, gatekeepers, boys with lights, teamsters, and overseers worked on the construction. Interestingly, women predominated among the workers. The construction was completed on May 26, 1779, with costs totaling 106,322 florins and 56 grajciars, exceeding the budget due to accidents. Water from the reservoir was released through a gallery under the dam on the northern side of the reservoir. In case of need, water could be diverted from the feed ditch to the Dekýšska Valley in the area known as “Čertova záhrada,” where 16 water mills were still functional in 1925. Through feeder ditches, it was possible to transport around 2,000,000 m³ of water in favorable years. The discharge facility on the outlet adit is currently non-functional (banskastiavnica.sk).
Odkazy
- Pocuvadlo.sk
- Tajch Počúvadlo