2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Doliny, Hory, Krajina, Orava, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny

Smutná dolina

skala
Hits: 2006

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Sedliacka Dubová

skala
Hits: 2145

Sed­liac­ka Dubo­vá leží na seve­re Žilin­ské­ho kra­ja, neďa­le­ko od Orav­ské­ho hra­du (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) v nad­mor­skej výš­ke 530 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Dnes v obci žije asi 500 oby­va­te­ľov (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) na roz­lo­he 11.65 km2.(Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1397 (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). V obci sa nachá­dza veľ­mi pek­ný gotic­ký kos­tol, kto­ré­ho vznik sa pred­po­kla­dá v rokoch 1334 – 1397, najprv pod náz­vom Dubo­wa Colo­no­rum (Infor­mač­ná tabu­ľa) a Paraszt Dubo­va (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). Obec sa však postup­ne pre­síd­ľo­va­la z loka­li­ty Žiar (Hrá­dok – dubo​va​co​lo​no​rum​.sk) niž­šie do doli­ny rie­ky Ora­va, kos­tol postup­ne strá­cal svoj význam. Funkč­ne zani­kol v roku 1880 vybu­do­va­ním nové­ho kos­to­la v obci. Zo sta­ré­ho kos­to­la bola dokon­ca str­hnu­tá stre­cha, začal samoz­rej­me pust­núť (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Dnes nad obcou sa nachá­dza zrú­ca­ni­na toh­to kos­to­lí­ka Svä­té­ho Koz­mu a Damiá­na, kto­rí sú pat­rón­mi leká­rov a far­ma­ce­utov. V are­áli kos­to­la sa spo­mí­na aj ško­la a fara, kto­ré sa však zatiaľ nepo­da­ri­lo loka­li­zo­vať (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na kop­ci Hra­diš­te sa nachá­dza zrú­ca­ni­na kos­to­la z roku 1754 (ora​va​lip​tov​.sk), Kos­to­lík svä­té­ho Koz­mu a Damiá­na (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Svä­tý Koz­ma a Damián boli bra­tia leká­ri, hlá­sa­te­lia Božie­ho slo­va a muče­ní­ci, kto­rí sa naro­di­li v Sýrii. Pohan­skí kňa­zi v roku 303 bra­tov obža­lo­va­li a sťa­li. Neskôr cisár Jus­ti­nán na ich počesť posta­viť bazi­li­ku, sta­li sa pat­rón­mi leká­rov, medi­kov a far­ma­ce­utov. V súčast­nos­ti na kos­to­lí­ku pre­bie­ha­jú záchran­né prá­ce mla­dých dob­ro­voľ­ní­kov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Zacho­va­lo sa na tých­to mies­tach pra­ve­ké síd­lis­ko haltš­tat­skej kul­tú­ry z 2. až 3. sto­ro­čia pred n.l. (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). 

V 18. sto­ro­čí tu žilo v 62 domoch 332 oby­va­te­ľov. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li roľ­níc­tvom, rybo­lo­vom a poľov­níc­tvom. V rokoch 1808 a 1813 povod­ne tak­mer celú obec zni­či­li. V roku 1831 obec pos­tih­la cho­le­ra (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). V rokoch 1880 – 1886 bol v obci vybu­do­va­ný nový kos­tol, baro­ko­vý oltár v kos­to­lí­ku demon­to­va­li, strh­li stre­chu a prí­ro­da doko­na­la die­lo ska­zy (Infor­mač­ná tabu­ľa). Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa mno­ho oby­va­te­ľov vysťa­ho­va­lo do Kana­dy (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk).

Sed­liac­ka Dubo­vá is loca­ted in the nort­hern part of the Žili­na Regi­on, near Ora­va Cast­le (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk), at an ele­va­ti­on of 530 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). The vil­la­ge is cur­ren­tly inha­bi­ted by app­ro­xi­ma­te­ly 500 resi­dents (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) wit­hin an area of 11.65 km² (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1397 (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). In the vil­la­ge, the­re is a beau­ti­ful Got­hic church, assu­med to have been built bet­we­en 1334 and 1397, ini­tial­ly under the name Dubo­wa Colo­no­rum (Infor­ma­ti­on board) and Paraszt Dubo­va (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). Howe­ver, the vil­la­ge gra­du­al­ly relo­ca­ted from the Žiar loca­li­ty (Hrá­dok – dubo​va​co​lo​no​rum​.sk) down to the Ora­va River val­ley, and the church gra­du­al­ly lost its sig­ni­fi­can­ce. It func­ti­onal­ly cea­sed in 1880 with the cons­truc­ti­on of a new church in the vil­la­ge. The old chur­ch’s roof was even dis­man­tled, and it natu­ral­ly began to decay (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Today, the ruins of this church dedi­ca­ted to Saints Cos­mas and Damian, pat­rons of doc­tors and phar­ma­cists, stand abo­ve the vil­la­ge. The chur­ch’s pre­mi­ses also men­ti­on a scho­ol and rec­to­ry, but the­ir exact loca­ti­on has not yet been iden­ti­fied (Infor­ma­ti­on board). On the Hra­diš­te hill, the­re are ruins of a church from 1754 (ora​va​lip​tov​.sk), the Church of Saints Cos­mas and Damian (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Saints Cos­mas and Damian were phy­si­cian brot­hers, pre­a­chers of the divi­ne word, and mar­tyrs born in Syria. In 303, pagan priests accu­sed and behe­a­ded the brot­hers. Later, Empe­ror Jus­ti­nian built a basi­li­ca in the­ir honor, and they beca­me pat­rons of doc­tors, medics, and phar­ma­cists. Cur­ren­tly, res­to­ra­ti­on work is under­way on the small church, led by young volun­te­ers (Infor­ma­ti­on board). Pre­his­to­ric sett­le­ments of the Halls­tatt cul­tu­re from the 2nd to the 3rd cen­tu­ry BCE have been pre­ser­ved in the­se pla­ces (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk).

Sed­liac­ka Dubo­vá leży na półno­cy kra­ju żyli­ńs­kie­go, nie­da­le­ko zamku Ora­ws­kie­go (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk), na wyso­ko­ści 530 met­rów nad pozi­omem mor­za (Wiki­pe­dia). Obec zamiesz­ku­je obe­cnie oko­ło 500 miesz­ka­ńców (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) na powierzch­ni 11,65 km² (Wiki­pe­dia). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1397 (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). We wsi znaj­du­je się pięk­ny gotyc­ki kości­ół, któ­re­go budo­wę przy­puszc­za się w latach 1334 – 1397, pier­wot­nie pod nazwą Dubo­wa Colo­no­rum (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na) i Paraszt Dubo­va (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). Jed­na­kże wieś stop­ni­owo prze­no­si­ła się z loka­li­zac­ji Žiar (Hrá­dok – dubo​va​co​lo​no​rum​.sk) w dół doli­ny rze­ki Ora­wy, a kości­ół stop­ni­owo tra­cił swo­je znac­ze­nie. Fun­kc­jo­nal­nie zako­ńc­zył swo­je ist­nie­nie w 1880 roku, wraz z wybu­do­wa­niem nowe­go kości­oła we wsi. Z dachu sta­re­go kości­oła zdjęto nawet dach, a on natu­ral­nie zaczął podu­pa­dać (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Obe­cnie, ponad wsią, znaj­du­ją się ruiny tego kości­ó­łka poświ­ęco­ne­go św. Kos­ma­so­wi i Damia­no­wi, pat­ro­nom lekar­zy i far­ma­ce­utów. W miejs­cu kości­oła wymie­nia się także szko­łę i ple­ba­nię, jed­nak ich dokład­ne poło­że­nie nie zosta­ło jeszc­ze ziden­ty­fi­ko­wa­ne (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Na wzgór­zu Hra­diš­te znaj­du­ją się ruiny kości­oła z roku 1754 (ora​va​lip​tov​.sk), Kości­ół Świ­ętych Kos­ma­sa i Damia­na (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Świ­ęci Kos­mas i Damian byli bra­ćmi lekar­za­mi, gło­si­cie­la­mi Sło­wa Boże­go i męc­zen­ni­ka­mi uro­dzo­ny­mi w Syrii. W 303 roku kapła­ni poga­ńs­cy oska­rży­li i ści­ęli bra­ci. Później cesarz Jus­ty­nian wybu­do­wał im ku czci bazy­li­kę, sta­jąc się pat­ro­na­mi lekar­zy, medy­ków i far­ma­ce­utów. Obe­cnie trwa­ją pra­ce res­tau­ra­cyj­ne przy małym koście­le, pro­wa­dzo­ne przez mło­dych ochot­ni­ków (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Osied­la pre­his­to­rycz­ne kul­tu­ry halsz­tac­kiej z II-​III w. p.n.e. zacho­wa­ły się w tych miejs­cach (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Kostoly, Krajina, Liptov, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Liptovské Matiašovce

skala
Hits: 2680

Obec Lip­tov­ské Matia­šov­ce leží v údo­lí medzi Chočs­ký­mi vrch­mi a Západ­ný­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 623 met­rov nad morom. Je vstup­nou obcou do Suchej doli­ny. V dol­nej čas­ti tej­to doli­ny sa nachá­dza jas­ky­ňa Dúp­ni­ca. Názov obce pochá­dza z dru­hej polo­vi­ce 14. sto­ro­čia, kedy sa spo­mí­na Matej Lip­tov­ský ako dedič obce (obec​lip​tov​ske​ma​tia​sov​ce​.sk). Rím­sko­ka­to­líc­ky kos­tol svä­té­ho Ladi­sla­va dal posta­viť Ladi­slav Matia­šov­ský v roku 1697 (Infor­mač­ná tabu­ľa), kto­rý bol bis­kup v Nit­re, uhor­ský kan­ce­lár a krá­ľov­ský porad­ca (obec​lip​tov​ske​ma​tia​sov​ce​.sk).

The vil­la­ge of Lip­tov­ské Matia­šov­ce is situ­ated in the val­ley bet­we­en the Choč Moun­tains and the Wes­tern Tatras at an ele­va­ti­on of 623 meters abo­ve sea level. It ser­ves as the gate­way to Suchá Doli­na. In the lower part of this val­ley, you can find the Dúp­ni­ca Cave. The name of the vil­la­ge dates back to the second half of the 14th cen­tu­ry when Matej Lip­tov­ský is men­ti­oned as the heir of the vil­la­ge (obec​lip​tov​ske​ma​tia​sov​ce​.sk). The Roman Cat­ho­lic Church of Saint Ladis­laus was built by Ladi­slav Matia­šov­ský in 1697 (Infor­ma­ti­on board), who was a bis­hop in Nit­ra, Hun­ga­rian chan­cel­lor, and roy­al advi­sor (obec​lip​tov​ske​ma​tia​sov​ce​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ krajiny

Manínska tiesňava

skala
Hits: 3493

Manín­ska úži­na zís­ka­la zákon­nú ochra­nu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pome­no­va­nie Manín­ska ties­ňa­va ako národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia. Vznik­la epi­ge­ne­tic­ky zare­zá­va­ním Manín­ske­ho poto­ka do vápen­co­vé­ho bra­la. Vznik­la hlbo­ká a úzka ties­ňa­va (Jozef Cyp­rich). Postup­né zare­zá­va­nie Manín­ske­ho poto­ka roz­de­li­lo manín­ske brad­lo na Veľ­ký a Malý Manín. Úze­mie for­mo­va­li flu­vi­ok­ra­so­vé pro­ce­sy, vďa­ka kto­rým tu vznik­li rôz­ne for­my pod­zem­né­ho aj povr­cho­vé­ho kra­su. Na úbo­čiach Maní­nov je zdo­ku­men­to­va­ných 40 jas­kýň (Infor­mač­ná tabu­ľa). Víri­vý pohyb väč­ších skal­ných úlom­kov obru­so­val v ste­nách krút­ňa­vo­vé kot­ly a obrie hrn­ce, z kto­rých naj­mo­hut­nej­šie sú v prvých vrá­tach. Vzni­ka­li skal­né útva­ry, kto­ré nesú dnes tie­to náz­vy: Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná. Puk­li­ny v ska­lách Maní­nov hlbo­ké až 16 met­rov vytvo­ri­li mno­hé jas­ky­ne. Na seve­ro­zá­pad­nom úpä­tí vyvie­ra nie­koľ­ko mine­rál­nych pra­me­ňov. Je najuž­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku, cez kto­rú bola vybu­do­va­ná ces­ta. V roku 1988 bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Manín­skou a Kos­to­lec­kou ties­ňa­vou, na 17tich kilo­met­roch má 18 zastá­vok (Jozef Cyp­rich). Ties­ňa­va je nece­lý kilo­me­ter dlhá a na nie­kto­rých mies­tach veľ­mi úzka. Najuž­šie mies­to bolo v minu­los­ti pre vozy nepre­jazd­né. V roku 1933 bola odstre­le­ná časť bra­la a bola vybu­do­va­ná asfalt­ka (Paj­ger).

Vlh­ká mik­ro­klí­ma vyso­kých skal­ných stien umož­ňu­je výskyt hor­ských dru­hov rast­lín a živo­čí­chov v malej nad­mor­skej výš­ke (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skal­né ste­ny sú mies­ta­mi 400 met­rov vyso­ké. Zo str­mých sva­hov je dno doli­ny čas­to zasy­pá­va­né sne­ho­vý­mi laví­na­mi. Sneh sa v tônis­tých polo­hách poma­ly topí, nie­ke­dy vydr­ží až do mája (pxcen​trumpb​.sk). Ras­tie tu napr. Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Z fau­ny je tu zastú­pe­ný napr.: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vlád­nu tu rôz­ne mik­ro­kli­ma­tic­ké pod­mien­ky – výsl­n­né sta­no­viš­tia posky­tu­jú bio­top pre tep­lo­mil­né dru­hy. Vlh­ké tie­nis­té mies­ta sú zasa pries­to­rom pre hor­ské chlad­no­mil­nej­šie dru­hy (manin​.sk).

The Manín­ska Gor­ge gai­ned legal pro­tec­ti­on in 1967 and has been desig­na­ted as the Manín­ska Ties­ňa­va Nati­onal Natu­re Reser­ve sin­ce 1994. It for­med through the epi­ge­ne­tic cut­ting of the Manín­sky Cre­ek into the limes­to­ne gate. This pro­cess gave rise to a deep and nar­row gor­ge (Jozef Cyp­rich). The gra­du­al inci­si­on of the Manín­sky Cre­ek divi­ded the Manín­sky Gate into Big and Small Manín. The ter­ri­to­ry was sha­ped by flu­vi­okarst pro­ces­ses, cre­a­ting vari­ous forms of under­ground and sur­fa­ce karst. The­re are docu­men­ted 40 caves on the slo­pes of Manín (Infor­ma­ti­on board). The swir­ling move­ment of lar­ger rock frag­ments polis­hed the walls, cre­a­ting eddy kett­les and giant pots, of which the most mas­si­ve are found in the first gates. Rock for­ma­ti­ons with names like Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná were for­med. The cracks in the rocks of Manín, up to 16 meters deep, gave rise to many caves. Seve­ral mine­ral springs emer­ge on the nort­hwest slo­pe. It is the nar­ro­west gor­ge in Slo­va­kia, tra­ver­sed by a road. In 1988, an edu­ca­ti­onal trail was built through Manín­ská and Kos­to­lec­ká Ties­ňa­va, cove­ring 17 kilo­me­ters with 18 stops (Jozef Cyp­rich). The gor­ge is less than a kilo­me­ter long and very nar­row at some points. In the past, the nar­ro­west sec­ti­on was impas­sab­le for vehic­les. In 1933, a por­ti­on of the gate was blas­ted, and an asp­halt road was cons­truc­ted (Paj­ger).

The moist mic­roc­li­ma­te of the tall rock walls allo­ws for the pre­sen­ce of moun­tain plant and ani­mal spe­cies at a low ele­va­ti­on (Infor­ma­ti­on board). The roc­ky walls reach heights of up to 400 meters. The val­ley flo­or is often cove­red by snow ava­lan­ches from ste­ep slo­pes. Snow in sha­ded are­as slo­wly melts, some­ti­mes las­ting until May (pxcen​trumpb​.sk). Plant spe­cies inc­lu­de Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Fau­na inc­lu­des spe­cies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vari­ous mic­roc­li­ma­tic con­di­ti­ons pre­vail here – sun­ny sites pro­vi­de a habi­tat for ther­mop­hi­lic spe­cies, whi­le moist sha­ded are­as offer spa­ce for moun­tain cold-​tolerant spe­cies (manin​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Počúvadlo – tajch neďaleko Banskej Štiavnice

skala
Hits: 2819

Počú­vad­lo – Pock­hau­ser Teich (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk), sa nachá­dza v Štiav­nic­kých vrchoch, vznik­la v roku 1775 vďa­ka Joze­fo­vi Karo­lo­vi Hel­lo­vi pre potre­by ban­ských a úprav­nic­kých zaria­de­ní. Je súčas­ťou loka­li­ty Sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva. Tvo­rí ju až päť hrá­dzí, má naj­roz­siah­lej­ší sys­tém zber­ných jar­kov. Sit­nian­sky má až 4630 met­rov, ďal­šie sú Dol­ný Počú­va­del­ský, Hor­ný Počú­va­del­ský, Počú­va­del­ský, Tatár­sky. Maxi­mál­na hĺb­ka nádr­že je 10.8 met­rov. V súčas­nos­ti Počú­vad­lo slú­ži na rekre­ač­né úče­ly (pocu​vad​lo​.sk). Jeho roz­lo­ha je 12.3 hek­tá­rov, do 19-​teho sto­ro­čia Počú­vad­lu pat­ri­lo európ­ske prven­stvo za výš­ku hrá­dze 29.6 met­rov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Objem vod­nej nádr­že v roku 1855 bol 745 300 m3 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dvor­ská komo­ra vo Vied­ni schvá­li­la jeho rea­li­zá­ciu s náklad­mi 71 485 flo­ré­nov a 30 graj­cia­rov začiat­kom roku 1775 kvô­li nedos­tat­ku vody pre čer­pa­cie a ťaž­né stro­je na vodu ale naj­mä pre úprav­níc­ke zaria­de­nia – stu­py (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na stav­be pra­co­va­li hlav­ne havia­ri, murá­ri, náden­ní­ci, vylie­va­či vody, vrát­ka­ri, chlap­ci so svet­lom, fur­ma­ni a dozor­co­via. Je zau­jí­ma­vé, že medzi robot­ník­mi pre­va­žo­va­li ženy. Stav­ba sa ukon­či­la 26. mája 1779 s náklad­mi 106 322 flo­ré­nov a 56 graj­cia­rov, pre­dra­ži­la sa v dôsled­ku havá­rií. Voda z vod­nej nádr­že sa vypúš­ťa­la štôl­ňou spo­pod hrá­dze na sever­nej stra­ne nádr­že. Vodu bolo mož­né v prí­pa­de potre­by z náhon­né­ho jar­ku odra­ziť do Dekýš­skej doli­ny v oblas­ti ​„Čer­to­va záh­ra­da”, v kto­rej bolo ešte v roku 1925 funkč­ných 16 vod­ných mly­nov. Pomo­cou prí­to­ko­vých jar­kov bolo mož­né v priaz­ni­vých rokoch dopra­viť oko­lo 2 000 000 m3 vody. Výpust­né zaria­de­nie na vypúš­ťa­cej stôl­ni je v súčas­nos­ti nefunkč­né (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Počú­vad­lo – Pock­hau­ser Teich (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk) is loca­ted in the Štiav­nic­ké Vrchy (Štiav­ni­ca Moun­tains) and was cre­a­ted in 1775 by Jozef Karol Hell for the needs of mining and ore-​dressing faci­li­ties. It is part of the World Cul­tu­ral Heri­ta­ge site. It con­sists of up to five dams and has the most exten­si­ve sys­tem of col­lec­ti­on dit­ches. Sit­nian­sky alo­ne mea­su­res up to 4630 meters, and others inc­lu­de Dol­ný Počú­va­del­ský, Hor­ný Počú­va­del­ský, Počú­va­del­ský, and Tatár­sky. The maxi­mum depth of the reser­vo­ir is 10.8 meters. Cur­ren­tly, Počú­vad­lo ser­ves rec­re­a­ti­onal pur­po­ses (pocu​vad​lo​.sk). Its area is 12.3 hec­ta­res. Until the 19th cen­tu­ry, Počú­vad­lo held the Euro­pe­an record for the dam’s height, rea­ching 29.6 meters (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The volu­me of the water reser­vo­ir in 1855 was 745,300 m³ (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The Vien­ne­se Court Cham­ber app­ro­ved its imple­men­ta­ti­on with costs of 71,485 flo­rins and 30 graj­ciars at the begin­ning of 1775 due to a lack of water for pum­ping and hau­ling machi­nes but pri­ma­ri­ly for ore-​dressing faci­li­ties – ore chu­tes (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Main­ly miners, masons, day labo­rers, water cas­ters, gate­ke­e­pers, boys with lights, team­sters, and over­se­ers wor­ked on the cons­truc­ti­on. Inte­res­tin­gly, women pre­do­mi­na­ted among the wor­kers. The cons­truc­ti­on was com­ple­ted on May 26, 1779, with costs tota­ling 106,322 flo­rins and 56 graj­ciars, exce­e­ding the bud­get due to acci­dents. Water from the reser­vo­ir was rele­a­sed through a gal­le­ry under the dam on the nort­hern side of the reser­vo­ir. In case of need, water could be diver­ted from the feed ditch to the Dekýš­ska Val­ley in the area kno­wn as ​“Čer­to­va záh­ra­da,” whe­re 16 water mills were still func­ti­onal in 1925. Through fee­der dit­ches, it was possib­le to tran­s­port around 2,000,000 m³ of water in favo­rab­le years. The dis­char­ge faci­li­ty on the out­let adit is cur­ren­tly non-​functional (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post