2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Príroda, Rakúsko, Typ krajiny, Zahraničie

Neziderské jazero

Hits: 4321

Neusied­ler See je zná­me jaze­ro v Dol­nom Rakús­ku. Jeho juž­ná časť sia­ha do Maďar­ska. Je cie­ľom mno­hých cyk­lis­tic­kých výle­tov aj zo Slo­ven­ska. Napo­kon aj oko­lo samot­né­ho jaze­ra sú vytvo­re­né pod­mien­ky pre cyk­lo­tu­riz­mus. Jeho slo­ven­ský názov Nezi­der­ské jaze­ro.

Ozna­ču­je sa aj ako more Vie­den­ča­nov. Je pozos­tat­kom Tet­hys. Už v roku 1927 bolo v Neusied­li am See kúpa­lis­ko. Ponú­ka rôz­ne mož­nos­ti rekre­ácie. Okrem iné­ho sur­fo­va­nie, jach­ting (neusied​lam​see​.at). Maďar­ský názov pre jaze­ro je Fer­tö tó. Nezi­der­ské jaze­ro je plyt­ké, bez­od­to­ko­vé, sla­bo sla­né jaze­ro a hra­ni­ciach Rakús­ka a Maďar­ska. Jeho maxi­mál­na hĺb­ka je 2 met­re. Spo­lu s Bala­to­nom sú jedi­ný­mi step­ný­mi jaze­ra­mi v Euró­pe. Od roku 2001 je Nezi­der­ské jaze­ro v zozna­me sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (wiki​pe​dia​.sk). Pred 20 mili­ón­mi rokov doš­lo k pokle­sá­va­niu úze­mia, zača­la vzni­kať Panón­ska pan­va. Pokles­nu­té pries­to­ry sa spo­ji­li so sústa­vou paniev Tet­hys vypl­ne­ných mor­skou vodou. Po pokles­nu­tí hla­di­ny mora pred asi 11 mili­ón­mi rokov bola Panón­ska pan­va sla­né bra­kic­ké jaze­ro, čas­to ozna­čo­va­né ako Panón­ske jaze­ro. V rokoch 18111813 čias­toč­ne a v 18671871 jaze­ro úpl­ne vysch­lo (Reich­wal­der, Jab­lon­ský, 2003). Roz­lo­ha jaze­ra je asi 315 km2. Dĺž­ka jaze­ra je 36 km, šír­ka je medzi 6 až 12 km. Sever­ná tre­ti­na sa nazý­va Nezi­der­ská záto­ka – Neusied­ler Bucht, užšia stred­ná časť Ill­mit­zer See­en­ge a dol­ná juž­ná Sil­be­see. Jaze­ro je tak­mer celé obklo­pe­né trs­ti­no­vým pásom, kto­rý vytvá­ra jedi­neč­ný pries­tor. Pri Don­ner­skir­che­ne dosa­hu­je pás 8 km. Pod­ders­dorf leží na jedi­nom bez­trs­ti­no­vom mies­te dlhom 2 km. Bre­hy jaze­ra sú níz­ke, sil­ne moča­ris­té. V lete sa roz­me­ry jaze­ra zväč­šu­jú. v zime nie­ke­dy pre­mŕ­za až do dna. Mies­ta a kúpa­nie a prí­sta­vy sú: Ill­mitz, Poders­dorf am See, Wei­den am See, Neusiedl am See, Jois, Bre­i­tenb­runn, Pur­bach am Neusied­ler See, Oggau am Neusied­ler See, Rust, Mör­bisch am See v Rakús­ku a Fer­tőrá­kos v Maďar­sku. Prí­tok vody do jaze­ra je z 80 % z pod­zem­ným pra­me­ňov. 20 % pri­vá­dza rie­ka Wul­ka (wiki​pe​dia​.sk).

Je domo­vom mno­hých vzác­nych zvie­rat a sto­viek dru­hov vtác­tva. Na rakús­kej stra­ne je oblasť rezer­vá­ci­ou bio­sfé­ry Nezi­der­ske jaze­ro – See­win­kel” (neusied​lam​see​.at). V jaze­re žije oko­lo 30 dru­hov rýb a v ňom a v oko­lí hniez­di viac ako 300 dru­hov vtác­tva (moje​ra​kus​ko​.sk). 140 dru­hov tu hniez­di (info​-tour​.info). Nezi­der­ské jaze­ro pat­rí k naj­výz­nam­nej­ším oblas­tiam chrá­ne­né­ho vtác­tva v Euró­pe. Nachá­dza sa tu via­ce­ro pozo­ro­va­teľ­ní (Ale­na Motyč­ko­vá). Oko­lo celé­ho jaze­ra je vybu­do­va­ná sieť cyk­lot­rás. Celá tra­sa oko­lo jaze­ra má 132 km (ces​to​va​nie​.sme​.sk).


Neusied­ler See is a well-​known lake in Lower Aus­tria, exten­ding into Hun­ga­ry in its sout­hern part. It is a des­ti­na­ti­on for many cyc­ling trips, inc­lu­ding tho­se from Slo­va­kia. Con­di­ti­ons for cyc­ling are also cre­a­ted around the lake itself. Its Slo­vak name is Nezi­der­ské jazero.

It is also refer­red to as the Sea of Vien­na and is a rem­nant of the Tet­hys. As ear­ly as 1927, the­re was a beach in Neusiedl am See. It offers vari­ous rec­re­a­ti­onal oppor­tu­ni­ties, inc­lu­ding sur­fing, yach­ting (neusied​lam​see​.at). The Hun­ga­rian name for the lake is Fer­tö tó. Neusied­ler See is a shal­low, endor­he­ic, slight­ly sali­ne lake on the bor­der of Aus­tria and Hun­ga­ry, with a maxi­mum depth of 2 meters. Along with Lake Bala­ton, it is one of the only step­pe lakes in Euro­pe. Sin­ce 2001, Neusied­ler See has been lis­ted as a UNESCO World Heri­ta­ge Site (wiki​pe​dia​.sk).

App­ro­xi­ma­te­ly 20 mil­li­on years ago, the regi­on expe­rien­ced sub­si­den­ce, giving rise to the Pan­no­nian Basin. The sub­si­ded are­as con­nec­ted with the sys­tem of Tet­hys basins fil­led with sea­wa­ter. After the sea level drop­ped about 11 mil­li­on years ago, the Pan­no­nian Basin beca­me a sali­ne brac­kish lake, often refer­red to as the Pan­no­nian Lake. In 1811 – 1813 and 1867 – 1871, the lake par­tial­ly or com­ple­te­ly dried up (Reich­wal­der, Jab­lon­ský, 2003). The lake covers an area of about 315 km², with a length of 36 km and a width ran­ging from 6 to 12 km. The nort­hern third is cal­led Neusied­ler Bucht, the nar­ro­wer midd­le part is Ill­mit­zer See­en­ge, and the lower sout­hern part is Sil­be­see. The lake is almost enti­re­ly sur­roun­ded by a reed belt, cre­a­ting a uni­que envi­ron­ment. It fre­e­zes occa­si­onal­ly to the bot­tom in win­ter. Ill­mitz, Poders­dorf am See, Wei­den am See, Neusiedl am See, Jois, Bre­i­tenb­runn, Pur­bach am Neusied­ler See, Oggau am Neusied­ler See, Rust, Mör­bisch am See in Aus­tria, and Fer­tőrá­kos in Hun­ga­ry are bat­hing and har­bor loca­ti­ons. 80% of the water inflow into the lake comes from under­ground springs, whi­le 20% is supp­lied by the Wul­ka River (wiki​pe​dia​.sk).

It is home to many rare ani­mals and hun­dreds of bird spe­cies. On the Aus­trian side, the area is a bio­sp­he­re reser­ve cal­led Neusied­ler See – See­win­kel” (neusied​lam​see​.at). Around 30 fish spe­cies inha­bit the lake, and more than 300 bird spe­cies nest in and around it (moje​ra​kus​ko​.sk). It is home to 140 nesting spe­cies (info​-tour​.info). Neusied­ler See is one of the most sig­ni­fi­cant bird con­ser­va­ti­on are­as in Euro­pe, with seve­ral obser­va­ti­on points (Ale­na Motyč­ko­vá). A network of cyc­ling trails is built around the enti­re lake, with a total dis­tan­ce of 132 km (ces​to​va​nie​.sme​.sk).


Der Neusied­ler See ist ein bekann­ter See in Nie­de­rös­ter­re­ich, des­sen süd­li­cher Teil bis nach Ungarn reicht. Er ist ein Ziel vie­ler Rad­tou­ren, auch aus der Slo­wa­kei. Rund um den See selbst sind eben­falls Bedin­gun­gen für Rad­tou­ris­mus ges­chaf­fen. Sein slo­wa­kis­cher Name lau­tet Nezi­der­ské jazero.

Er wird auch als das Meer der Wie­ner bez­e­ich­net und ist ein Überb­le­ib­sel der Tet­hys. Schon 1927 gab es in Neusiedl am See einen Strand. Er bie­tet vers­chie­de­ne Fre­i­ze­it­mög­lich­ke­i­ten, ein­sch­lie­ßlich Sur­fen, Segeln (neusied​lam​see​.at). Der unga­ris­che Name für den See lau­tet Fer­tö tó. Der Neusied­ler See ist ein fla­cher, endor­re­i­cher, leicht sal­zi­ger See an der Gren­ze zwis­chen Öster­re­ich und Ungarn mit einer maxi­ma­len Tie­fe von 2 Metern. Zusam­men mit dem Bala­ton gehört er zu den ein­zi­gen Step­pen­se­en Euro­pas. Seit 2001 steht der Neusied­ler See auf der Lis­te des UNESCO-​Welterbes (wiki​pe​dia​.sk).

Vor etwa 20 Mil­li­onen Jah­ren kam es zu einer Absen­kung des Gebiets, was zur Bil­dung des Pan­no­nis­chen Bec­kens führ­te. Die abge­senk­ten Gebie­te ver­ban­den sich mit dem Sys­tem der Tethys-​Becken, das mit Meer­was­ser gefüllt war. Nach dem Absin­ken des Mee­ress­pie­gels vor etwa 11 Mil­li­onen Jah­ren wur­de das Pan­no­nis­che Bec­ken zu einem sal­zi­gen Brack­was­ser­see, oft als Pan­no­nis­cher See bez­e­ich­net. In den Jah­ren 1811 – 1813 und 1867 – 1871 trock­ne­te der See tei­lwe­i­se oder volls­tän­dig aus (Reich­wal­der, Jab­lon­ský, 2003). Der See hat eine Flä­che von etwa 315 km², eine Län­ge von 36 km und eine Bre­i­te von 6 bis 12 km. Das nörd­li­che Drit­tel wird Neusied­ler Bucht genannt, der sch­ma­le­re mitt­le­re Teil Ill­mit­zer See­en­ge und der unte­re süd­li­che Teil Sil­be­see. Der See ist fast volls­tän­dig von einem Schilf­gür­tel umge­ben, der eine ein­zi­gar­ti­ge Umge­bung schafft. Im Win­ter friert er gele­gen­tlich bis zum Boden. Ill­mitz, Poders­dorf am See, Wei­den am See, Neusiedl am See, Jois, Bre­i­tenb­runn, Pur­bach am Neusied­ler See, Oggau am Neusied­ler See, Rust, Mör­bisch am See in Öster­re­ich und Fer­tőrá­kos in Ungarn sind Bade- und Hafe­nor­te. 80% des Was­se­re­in­flus­ses in den See stam­men aus unte­rir­dis­chen Quel­len, wäh­rend 20% vom Fluss Wul­ka stam­men (wiki​pe​dia​.sk).

Er beher­bergt vie­le sel­te­ne Tie­re und Hun­der­te von Voge­lar­ten. Auf öster­re­i­chis­cher Sei­te ist das Gebiet ein Bio­sp­hä­ren­re­ser­vat namens Neusied­ler See – See­win­kel” (neusied​lam​see​.at). Rund 30 Fis­char­ten leben im See, und mehr als 300 Voge­lar­ten nis­ten in und um ihn (moje​ra​kus​ko​.sk). Es beher­bergt 140 Brut­vo­ge­lar­ten (info​-tour​.info). Der Neusied­ler See gehört zu den bede­utend­sten Gebie­ten für den Vogels­chutz in Euro­pa, mit meh­re­ren Beobach­tungs­punk­ten (Ale­na Motyč­ko­vá). Ein Netzwerk von Radwe­gen ist rund um den gesam­ten See mit einer Gesamt­län­ge von 132 km ange­legt (ces​to​va​nie​.sme​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 7181

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie Hrad Tema­tín”Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jusCica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.

Odka­zy:

Video­záz­na­my:

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Plavecký hrad

Hits: 4368

Pla­vec­ký hrad sa vypí­na nad obcou Pla­vec­ké Pod­hra­die. Píše sa rok 1273. V kro­ni­ke ano­nym­né­ho notá­ra krá­ľa Bela IV. sa píše o veľ­kom vojen­skom stret­nu­tí uhor­ské­ho krá­ľa Ladi­sla­va IV. a čes­ké­ho krá­ľa Pře­mys­la Ota­ka­ra II. pod hra­dom Det­rek. Názov Pla­vec­ký” má zrej­me pôvod v súvis­los­ti s Plav­ca­mi, pres­nej­šie Kumán­mi, kto­rých úlo­hou bolo pozo­ro­vať pohra­ni­čie (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). Hrad pre­šiel aj ruka­mi Matú­ša Čáka, Sti­bo­ra, Fug­ge­rov­cov, Pál­fi­ov­cov. Maji­teľ­mi v 15. sto­ro­čí sa sta­li gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ku. Tí sa pus­ti­li do roz­siah­lej pre­stav­by, vzni­kol dru­hý gotic­ký palác s veľ­ký­mi repre­zen­tač­ný­mi sie­ňa­mi a pred­hra­die. Vznik­la taj­ná chod­ba ústia­ca do malej puk­li­no­vej jas­ky­ne pod hra­dom. V 16. sto­ro­čí Fug­ge­rov­ci posil­ni­li hrad mohut­nu delo­vou baš­tou. V roku 1706 cisár­sky gene­rál Sieg­bert Heis­ter hrad od Ráko­ci­ho povs­tal­cov dobyl a ťaž­ko poško­dil (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk).


Pla­vec­ký Hrad (Pla­vec­ký Cast­le) towers abo­ve the vil­la­ge of Pla­vec­ké Pod­hra­die. The year is 1273. In the chro­nic­le of an ano­ny­mous scri­be of King Béla IV, the­re is an account of a major mili­ta­ry encoun­ter bet­we­en the Hun­ga­rian King Ladis­laus IV and the Czech King Pře­mysl Ota­kar II bene­ath Det­rek Cast­le. The name Pla­vec­ký” like­ly has its ori­gin in con­nec­ti­on with the Plav­ci, more pre­ci­se­ly the Cumans, who­se task was to obser­ve the bor­der­lands (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). The cast­le chan­ged hands over time, pas­sing through the owners­hip of Matúš Čák, Sti­bor, the Fug­gers, and the Pálf­fys. In the 15th cen­tu­ry, the counts of Svä­tý Jur and Pezi­nok beca­me the owners. They embar­ked on an exten­si­ve recons­truc­ti­on, giving rise to a second Got­hic pala­ce with grand repre­sen­ta­ti­ve halls and a fore­court. A sec­ret pas­sa­ge lea­ding to a small cre­vi­ce cave bene­ath the cast­le was cre­a­ted. In the 16th cen­tu­ry, the Fug­gers strengt­he­ned the cast­le with a migh­ty artil­le­ry bas­ti­on. In 1706, Impe­rial Gene­ral Sieg­bert Heis­ter cap­tu­red and hea­vi­ly dama­ged the cast­le during the Rákóc­zi upri­sing (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk).

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Malé Karpaty, Malokarpatské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Smolenice

Hits: 3553

Smo­le­ni­ce sú obec, kto­rá leží na úpä­tí Malých Kar­pát. Prvá zmien­ka o Smo­le­ni­ciach, vil­le Sol­mus, je z roku 1256. Vte­dy pat­ri­la pezin­sko – svä­to­jur­ským gró­fom. Kon­com 14. sto­ro­čia Sti­bo­ro­vi zo Sti­bo­ríc, násled­ne opäť pezin­sko – svä­to­jur­ským gró­fom. V 16. sto­ro­čí Orsá­gov­com, po 17. sto­ro­čí Pál­fy­ov­com. V cho­tá­ri obce sa nachá­dza Smo­le­nic­ký zámok s krás­nym pri­ľah­lým par­kom. Význam­nou pamiat­kou je Mol­pír – haltš­tat­ské hra­dis­ko. Je to knie­ža­cie hra­dis­ko zo star­šej doby želez­nej (76 st. pr. n. l.), kto­ré tvo­ri­lo mohut­né kamen­né opev­ne­nie s brá­na­mi a veža­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na plo­che 1214 hek­tá­rov sa rozp­res­tie­ra­lo veľ­ké hra­dis­ko. Tri nádvo­ria chrá­ni­li valy. Opev­ne­nie tvo­ril voľ­ne sypa­ný kameň, spev­ne­ný násyp a dre­ve­né kon­štruk­cie. Na mies­te sa našli aj zákla­dy veží a okrúh­la baš­ta, obyt­né dre­ve­né zru­by. Vyrá­ba­li sa tu nástro­je, nože, zbra­ne, odlie­val sa bronz, vyrá­ba­li sa kamen­né žar­no­vy. Naj­dô­le­ži­tej­šou bola zrej­me výro­ba nitítka­nín. V čase roz­kve­tu tu žilo asi 800 oby­va­te­ľov (Wiki​pe​dia​.sk). Mol­pír sa pova­žu­je za nie­kdaj­šie mocen­ské a hos­po­dár­ske cen­trum širo­ké­ho oko­lia. Hra­dis­ko zanik­lo v 4. sto­ro­čí pred n. l. ( Infor­mač­ná tabuľa). 

Neďa­le­ko od hra­dis­ka je slo­van­ské poh­re­bis­ko z pred­veľ­ko­mo­rav­ské­ho a veľ­ko­mo­rav­ské­ho obdo­bia, kto­ré poru­ši­lo mohyl­ník zo stred­nej doby bron­zo­vej. V oko­lí Smo­le­níc sa našlo pomer­ne veľ­ké množ­stvo neoli­tic­kých arte­fak­tov, ako napr. seke­rom­la­ty, kamen­né seke­ry, kame­ne na drve­nie obi­lia, kera­mi­ka. Asi z obdo­bia oko­lo rokov 17001500 pred. n.l sa tu našli pozos­tat­ky mohy­lo­vej kul­tú­ry stre­do­du­naj­skej, z jej výraz­ným prv­kom žliab­ko­va­nej kera­mi­ky. Ku Smo­le­ni­ciam sa via­že Smo­le­nic­ký kras, kto­ré­ho súčas­ťou je rov­no­men­ný náuč­ný chod­ník. Jeho súčas­ťou je Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia jas­ky­ňa Dri­ny, kto­rá je jedi­nou verej­ne prí­stup­nou jas­ky­ňou Malých Kar­pát. Nad obcou je ďal­šia národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia, Doli­na Hlbo­če. Nad Smo­le­ni­ca­mi sa čnie naj­vyš­ší vrch Malých Kar­pát – Záru­by (767 m), okrem neho napr. vrch Veter­lín (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Pod­ľa miest­ne poves­ti bol na mies­te dneš­nej obce les, cez kto­rý vied­la ces­ta. Raz tadiaľ šiel smo­liar a na voze vie­zol smo­lu. V lese poľo­va­li páni. Hna­li sa za jele­ňom, kto­rý spla­še­ný vbe­hol na ces­tu rov­no do smo­lia­ra! Sko­čil mu do voza a pre­vrá­til ho. Smo­la sa roz­lia­la po zemi. Smo­liar celý pre­ľak­nu­tý skrí­kol: Smo­le nic!”. A tak toto mies­to zača­li nazý­vať Smo­le­ni­ca­mi (pano​ra​ma​.sk).

Smo­le­ni­ce majú dve čas­ti: Smo­le­ni­ce a Smo­le­nic­kú Novú Ves (pôvod­ne Neštich). Gróf Jozef Pál­fy posta­vil v rokoch 18801883 v doli­ne pod Maj­dá­nom pri obci Hor­né Ore­ša­ny che­mic­ký závod na spra­co­va­nie dre­va. Zača­la sa sta­vať les­ná kon­ská želez­ni­ca, neskôr prie­my­sel­ná želez­ni­ca z továr­ne na sta­ni­cu. Celá sieť bola zlik­vi­do­va­ná po roku 1960. V roku 1968 sa zača­la písať his­tó­ria iné­ho che­mic­ké­ho závo­du na výro­bu farieb – Che­mo­la­ku. Zná­my­mi osob­nos­ťa­mi Smo­le­níc sú napr.: vyná­lez­ca padá­ka Šte­fan Banič, regi­onál­ny his­to­rik Šte­fan Jas­tra­bík (Wiki​pe​dia​.sk).


Smo­le­ni­ce is a vil­la­ge situ­ated at the foot­hills of the Small Car­pat­hians. The first men­ti­on of Smo­le­ni­ce, then cal­led Sol­mus, dates back to the year 1256. At that time, it belo­n­ged to the Pezinok-​Saint Geor­ge Counts. By the end of the 14th cen­tu­ry, it was owned by Sti­bor of Sti­bo­ri­ce, and later again by the Pezinok-​Saint Geor­ge Counts. In the 16th cen­tu­ry, it belo­n­ged to the Orság fami­ly, and after the 17th cen­tu­ry, to the Pál­fy fami­ly. Wit­hin the vil­la­ge­’s ter­ri­to­ry lies Smo­le­ni­ce Cast­le, sur­roun­ded by a beau­ti­ful park. A sig­ni­fi­cant his­to­ri­cal site is Mol­pír, a Halls­tatt hill­fort, a prin­ce­ly for­ti­fi­ca­ti­on dating back to the older Iron Age (7 – 6th cen­tu­ry BC), fea­tu­ring mas­si­ve sto­ne for­ti­fi­ca­ti­ons with gates and towers (Infor­ma­ti­on Board). The hill­fort cove­red an area of 12 – 14 hec­ta­res, with three cour­ty­ards pro­tec­ted by ram­parts. The for­ti­fi­ca­ti­ons con­sis­ted of loose sto­nes, rein­for­ced embank­ments, and wooden struc­tu­res. Foun­da­ti­ons of towers, a round bas­ti­on, and resi­den­tial wooden huts were dis­co­ve­red on-​site. The inha­bi­tants enga­ged in tool-​making, kni­fe pro­duc­ti­on, wea­pon craf­ting, bron­ze cas­ting, and the pro­duc­ti­on of sto­ne grin­ders. The most impor­tant was like­ly the pro­duc­ti­on of thre­ads and fab­rics, and at its peak, around 800 peop­le lived here (Wiki​pe​dia​.sk). Mol­pír is con­si­de­red a for­mer poli­ti­cal and eco­no­mic cen­ter of the wider regi­on and disap­pe­a­red in the 4th cen­tu­ry BC (Infor­ma­ti­on Board).

Near the hill­fort is a Sla­vic burial site from the pre-​Great Mora­vian and Gre­at Mora­vian peri­ods, which dis­tur­bed a bar­row from the Midd­le Bron­ze Age. In the vici­ni­ty of Smo­le­ni­ce, a rela­ti­ve­ly lar­ge num­ber of Neolit­hic arti­facts were found, such as axe ham­mers, sto­ne axes, grin­ding sto­nes, and cera­mics. From the peri­od around 1700 – 1500 BC, remains of the Midd­le Danu­bian bar­row cul­tu­re with its dis­tinc­ti­ve gro­oved potte­ry were dis­co­ve­red. Smo­le­ni­ce is asso­cia­ted with Smo­le­ni­ce Karst, which inc­lu­des a natu­re trail of the same name. The Nati­onal Natu­re Reser­ve Dri­ny Cave, the only pub­lic­ly acces­sib­le cave in the Small Car­pat­hians, is part of it. Anot­her nati­onal natu­re reser­ve, Doli­na Hlbo­če, is loca­ted abo­ve the vil­la­ge. Záru­by (767 m) is the hig­hest peak in the Small Car­pat­hians, over­lo­oking Smo­le­ni­ce, along with other peaks like Veter­lín (Sour­ce: Infor­ma­ti­on Board).

Accor­ding to local legend, the site of the cur­rent vil­la­ge was once a forest with a road pas­sing through it. Once, a resin wor­ker (smo­liar) was tra­ve­ling along the road with a wagon full of resin. Nob­les were hun­ting in the forest, cha­sing a deer that, start­led, ran onto the road right into the resin wor­ker! It jum­ped into his wagon and over­tur­ned it. The resin spil­led on the ground. The ter­ri­fied resin wor­ker exc­lai­med, Smo­le nic!” which means Not­hing but resin!” And so, this pla­ce began to be cal­led Smo­le­ni­ce (pano​ra​ma​.sk).

Smo­le­ni­ce con­sists of two parts: Smo­le­ni­ce and Smo­le­nic­ká Nová Ves (ori­gi­nal­ly Neštich). Count Jozef Pál­fy built a che­mi­cal plant for wood pro­ces­sing in the val­ley below Maj­dán near the vil­la­ge of Hor­né Ore­ša­ny bet­we­en 1880 and 1883. A forest hor­se rai­lway began to be built, later an indus­trial rai­lway from the fac­to­ry to the sta­ti­on. The enti­re network was dis­man­tled after 1960. In 1968, the his­to­ry of anot­her che­mi­cal plant pro­du­cing paints, Che­mo­lak, began. Notab­le per­so­na­li­ties from Smo­le­ni­ce inc­lu­de para­chu­te inven­tor Šte­fan Banič and regi­onal his­to­rian Šte­fan Jas­tra­bík (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post