Krajina, Slovensko, TOP, Fotografie

Šariš

Hits: 4264

tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo , vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, , v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej (kulturno.sk). sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk).


The region of Šariš is formed by the basins of the Torysa, Topľa, and Ondava rivers. The historical center was Šariš Castle, and since 1647, it has been represented by Prešov (saris.eu.sk). In Hungarian, Šariš is called Sáros, and in German, it’s referred to as Scharosch (Wikipedia). The name Šariš likely originates from the word „Sar,“ which supposedly referred to one of the Old Slavic tribes (Mario Hudák). German settlement had a significant impact, especially in the cities of Bardejov and Prešov. The first Wallachian colonization in the 14th century settled mainly in the central and southern parts, reaching the north only from the 16th century (kulturno.sk). Remarkably, this region was not affected by Turkish raids. After Wallachian colonization in the 15th century, Rusyns and Ukrainians came to the Šariš region (Wikipedia).

Characteristic of the region are wooden churches (saris.eu.sk). The center of Upper Šariš is Bardejov, and the center of Lower Šariš is Prešov (Wikipedia). Sheep farming, which was the main livelihood, predominated in the north, with wool and fur processing. In other areas, cattle and pigs were raised. Linen, hemp, potatoes, buckwheat, as well as fruits, especially cherries and apricots, were cultivated. In the forested areas, wood was harvested, and wooden coal was produced. In the Čergov area, shingles were manufactured. Limestone was extracted, and lime was produced in Suchá dolina. In Prešov, weapons and locks were manufactured, while Bardejov was known for basket weaving. Several glassworks existed in the region, and in Bogliarka, they painted on glass. Wooden carvings were a significant craft in the area. Prešov gained fame for having the only Slovak rock salt deposit (kulturno.sk). Houses were constructed as log cabins, and those facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-roof structures were used. Craftsmen from eastern and southeastern countries left their mark on the wooden churches in the region (kulturno.sk). Bobbin lace and headscarves were popular in the region. Dances included command and spinning dances, parobské čapáše, bašistofka, and hajdukovanie. Specialties included buckwheat pasta filled with cheese, flour-milk porridge, and soups made from dried fruits. For Christmas, bobaľky or kračun are prepared (kulturno.sk).

By the late 18th century, the Šariš region was divided into six district courts: Upper Torysa, Middle Torysa, Lower Torysa, Sekčov, Topľianky, and Makovica (Mario Hudák). In Svidník, the Rusyn and Ukrainian Festivals take place. Bardejov hosts the Rusyn and Ukrainian Song Festivals. In Raslavice, the Šariš Festivals are held (Wikipedia). The inhabitants of Šariš speak the distinctive Šariš dialect (slovakia.travel). Bardejov features the Šariš Museum with an icon painting collection. In Boliarovce, a functional mill has been preserved. Svidník has a museum of Ukrainian-Rusyn culture. Raslavice houses the Gallery of Folk Art (kulturno.sk).


Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris.eu.sk). У русинській мові Шариш відомий як „Сярось“ (Syaros‘) і в українській як „Шаріш“ (Sharish) (Wikipedia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова „Сар“ (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kulturno.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wikipedia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris.eu.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wikipedia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slovakia.travel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kulturno.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kulturno.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kulturno.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wikipedia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kulturno.sk).


Niektoré príspevky

Krajina, Slovensko, Mestá, Slovenské mestá, Objekty, predmety a priestory, Malé Karpaty, Hrady, Umenie, Stavby, Fotografie

Bratislavský hrad

Hits: 5119

je významná dominanta Bratislavy, ku ktorej sa viaže aj prvá písomná zmienka o Bratislave v Salzburských análoch z roku 907 v súvislosti s bitkou Bavorov a Maďarov. Hradný kopec bol osídlený už v neskorej dobe kamennej, prvými známymi obyvateľmi boli  (bratislava.sk). najstaršieho pochádzajú spred 4500 rokov, z obdobia eneolitu (bolerázska skupina). Predpokladá sa existencia opevneného sídliska, avšak priame dôkazy sa nenašli. Z halštatského obdobia sa na východnej strane našli stopy príbytkov zahĺbené do skalného podložia – zemnice (wikipedia.sk). Z laténskej doby, z času rozkvetu keltskej civilizácie, sa našli stopy oppida, ako aj keltské mince, biatecy (Štefanovičová, 1975). Z 9 až 11. storočia sa na východnej terase hradu našli opracované , fragmenty nápisov, zvyšky tehál označených kolkami XIV. rímskej légie. Nálezy dokazujú prítomnosť rímskeho etnika na hradnej akropole v období 2. – 3. storočia. Je isté, že to bolo zo strategického hľadiska výnimočné miesto a pre umiestnenie vojenskej posádky (pôvodné boli pravdepodobne súčasťou vojenskej stanice) malo nesmierny význam, najmä v období rímsko-germánskych vojenských kontaktov (napr. markomanských vojen). Na prelome 5. a 6. storočia je v znamení slovanského osídľovania. Od prvej polovice 9. storočia tu bolo opevnené stredisko so zrubovými obydliami, palácom, predrománskou trojloďovou bazilikou, cintorínom a hospodárskymi objektmi. Opevnenie vydržalo do konca 14. storočia, kedy ho nahradili kamenné gotické  (wikipedia.sk).

Po štyri storočia prechádzala Dunajom severná hranica Rímskej ríše – Limes Romanus. tu vybudovali v 9. storočí silnú pevnosť, ktorá sa stala významným centrom Veľkomoravskej ríše (bratislava.sk), cirkvevné aj svetské centrum širšieho územia. Sídlila v ňom kniežacia družina, aj cirkevý hodnostár (wikipedia.sk). Bratislavský hrad je národná kultúrna pamiatka a v súčasnosti slúži jeho prvé poschodie pre reprezentačné účely Slovenskej národnej rady a v ostatných priestoroch sú umiestnené zbierky Slovenského národného múzea – expozície Klenoty dávnej doby a Historické múzeum (bratislava.sk). Dnešné meno hradu vychádza z pomenovania Brezaluspurch, ktoré bolo uvádzané v Soľnohradských letopisoch v roku 907. V roku 1042 sa v Henri-Manni Augiensis Chronicon spomína Brezeburg, v Altaišských análoch v roku 1052 Preslavvaspurch, v roku 1108 Bresburg, z čoho vzniklo dnešné nemecké Pressburg (wikipedia.sk). Všetky tieto názvy majú pôvod s mene Braslav, resp. Preslav. Mohol to byť člen významnej veľmožskej (Jozef Hlinka, 1982). Nemecký historik Aventinus uvádza Wratisslaburgium, podľa Vratislava, ktorý dal hrad opraviť v roku 805. Iné pomenovanie ja Castrum Bosan, prípadne Bassa, Possen, neskôr Poson, Posonium, čo dalo zrejme vzniknúť maďarskému Pozsony (wikipedia.sk).

Z 13. storočia pochádza Korunná veža. Za vlády Žigmunda Luxemburgského (1387 – 1437) hrad prešiel gotickou prestavbou. Po roku 1526 je sídlom uhorských kráľov. Za Márie Terézie (1740 – 1780) sa hrad premenil na luxusnú barokovú rezidenciu. V roku 1811 vyhorel, s rekonštrukciou sa začalo až v roku 1953. Dnes hrad spravuje Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky. Sídli tu Historické a Hudobné múzeum Slovenského národného múzea. Hrad tvoria rôzne časti: Viedenská, Žigmundova, Mikulášska a Leopoldova brána, čestné nádvorie, vyhliadkový bastión, palác, západná terasa, severné hradby, bašta Luginsland, hradná vináreň, juhozápadný bastión, základy veľkomoravskej z 9. storočia a kostola sv. Spasiteľa z 11. st., cisterna (Zdroj: Informačná tabuľa).

Na nádvorí hradného paláca, rovnako ako na severnej terase areálu našli archeológovia Mestského ústavu ochrany pamiatok zvyšky jedinečných architektúr z obdobia 1. storočia pred Kristom. Súčasťou nálezu boli aj zlaté mince s nápisom Biatec. Historici sa zhodli, že ide o najreprezentatívnejšiu stavbu severne od Álp z neskorolaténskeho obdobia. Na hrade sa teda v minulosti nachádzala akropola jedného z najvýznamnejších keltských hradísk – oppidum v strednej Európe. „Tieto objekty boli stavané rímskou stavebnou technikou a sú unikátnym nálezom nielen z hľadiska svojho veku, ale aj kvality. Zachovali sa v nich pôvodné interiérové omietky a liate dlažby s kamienkovou výzdobou, ktoré na Slovensku nemajú obdobu,“ hovorí Štassel (Kráková). Archeologický výskum z roku 2008 mení pohľad na keltskú minulosť Bratislavy, hrad bol sídlom keltského kniežaťa, knieža si volalo remeselníkov z Ríma, ktorí mu upravovali a postavili sídlo podľa rímskych znalostí. Našla sa okrem iného rímska keramika, amfory, zvon, zlatý a strieborný poklad kniežaťa. Unikátom je objav prvej zlatej mince s názvom Nonnos (Danihelová). 

Hradný kopec je prvým kopcom Malých Karpát. Bratislavčania, ale aj nebratislavčania chodia radi na Bratislavský hrad. Je odtiaľ celkom pekný výhľad na široké okolie. Časť za hlavnou budovou smerom ku Starému mestu je plná zelene, je tu pomerne veľký a rovinatý priestor, kde sa najmä v lete zdržiava dosť ľudí. Tým, že hrad je v centre, je veľmi ľahko a rýchlo dostupný. Na hrade sa konajú , v letnom období , divadelné predstavenia, rôzne spoločenské akcie tu majú svoj začiatok.


Castle is a significant landmark in Bratislava, and the first written mention of Bratislava in the Salzburg Annals dates back to 907 in connection with the Battle of Bavorov and the Hungarians. The castle hill was settled in the late Stone Age, with the first known inhabitants being Celts (bratislava.sk). Traces of the oldest settlement date back 4500 years to the Eneolithic period (Boleráz group). Although the existence of a fortified settlement is presumed, direct evidence has not been found. From the Hallstatt period, dwellings dug into the rock substratum, called earthworks, were discovered on the eastern side (wikipedia.sk). From the La Tène period, the time of the Celtic civilization’s flourishing, there are traces of oppida and Celtic coins, biatecs (Štefanovičová, 1975). From the 9th to the 11th century, processed stones, fragments of inscriptions, and remains of bricks marked with pegs from the 14th Roman legion were found on the eastern terrace of the castle. These findings indicate the presence of the Roman ethnicity on the castle acropolis in the 2nd to 3rd century. It was undoubtedly an exceptional location from a strategic perspective and had great importance for military garrison placement (the original structures were likely part of a military station), especially during the Roman-Germanic military contacts (e.g., Marcomannic Wars). Slavic settlement marked the turn of the 5th and 6th centuries. From the first half of the 9th century, a fortified center with log houses, a palace, a pre-Romanesque triple-naved basilica, a cemetery, and economic buildings existed here. The fortifications lasted until the end of the 14th century when they were replaced by stone Gothic walls (wikipedia.sk).

For four centuries, the northern border of the Roman Empire – the Limes Romanus – ran along the Danube. In the 9th century, the Slavs built a strong fortress here, which became a significant center of the Great Moravian Empire (bratislava.sk), both ecclesiastical and secular, encompassing a broader territory. The princely retinue and ecclesiastical dignitaries resided there (wikipedia.sk). Bratislava Castle is a national cultural monument and currently, its first floor serves for representative purposes of the Slovak National Council, while other spaces house collections of the Slovak National Museum – the Treasures of Ancient Times and the Historical Museum (bratislava.sk). The present name of the castle derives from the name Brezaluspurch, mentioned in the Salzburg Annals in 907. In 1042, Henri-Manni Augiensis Chronicon mentions Brezeburg, in the Altai Annals in 1052, Preslavvaspurch, and in 1108, Bresburg, from which the current German Pressburg (wikipedia.sk) originated. All these names have their origin in the name Braslav or Preslav. It could have been a member of a significant noble family (Jozef Hlinka, 1982). The German historian Aventinus mentions Wratisslaburgium, named after Vratislav, who repaired the castle in 805. Another designation is Castrum Bosan or Bassa, Possen, later Poson, Posonium, probably giving rise to the Hungarian Pozsony (wikipedia.sk).

The Crown Tower dates back to the 13th century. During the rule of Sigismund of Luxembourg (1387 – 1437), the castle underwent Gothic reconstruction. After 1526, it became the residence of Hungarian kings. Under Maria Theresa (1740 – 1780), the castle transformed into a luxurious Baroque residence. In 1811, it burned down, and reconstruction began only in 1953. Today, the castle is managed by the Office of the National Council of the Slovak Republic. The Historical and Music Museums of the Slovak National Museum are located here. The castle consists of various parts: Vienna, Sigismund, Nicholas, and Leopold Gates, the honorary courtyard, the lookout bastion, the palace, the western terrace, the northern walls, the Luginsland Bastion, the castle winery, the southwest bastion, the foundations of the Great Moravian basilica from the 9th century, and the Church of St. Savior from the 11th century, the cistern (Source: Information board).

In the courtyard of the castle palace, as well as on the northern terrace of the area, archaeologists from the City Institute for the Protection of Monuments found remains of unique architecture dating back to the 1st century BC. The discovery included gold coins with the inscription Biatec. Historians agree that it is the most representative structure north of the Alps from the late La Tène period. The castle apparently housed the acropolis of one of the most significant Celtic fortifications – an oppidum in Central Europe. „These objects were built with Roman construction techniques and are a unique find not only in terms of their age but also their quality. They preserved the original interior plaster and cast slabs with stone decoration, which have no parallel in Slovakia,“ says Štassel (Kráková). Archaeological research from 2008 changes the view of Bratislava’s Celtic past; the castle was the seat of a Celtic prince named Braslav, who called upon craftsmen from Rome to modify and build the residence according to Roman knowledge. In addition to Roman ceramics, amphorae, bells, and the gold and silver treasure of the prince, the discovery included the first gold coin named Nonnos (Danihelová).

The castle hill is the first hill of the Little Carpathians. Bratislavans, as well as non-locals, enjoy visiting Bratislava Castle. There is a nice view of the surrounding area from there. The part behind the main building, towards the Old Town, is full of greenery, with a relatively large and flat space where quite a few people gather, especially in the summer. Being in the center, the castle is very easily and quickly accessible. Exhibitions, concerts, theatrical performances, and various social events take place at the castle, and many events have their beginnings here.


Die Bratislava Burg ist eine bedeutende Dominante von Bratislava, und die erste schriftliche Erwähnung von Bratislava stammt aus den Salzburger Annalen von 907 im Zusammenhang mit der Schlacht von Brezalauspurc und den Ungarn. Der Burgberg war bereits in der späten Steinzeit besiedelt, wobei die ersten bekannten Bewohner Kelten waren (bratislava.sk). Die Spuren der ältesten Besiedlung stammen vor etwa 4500 Jahren aus der Eneolith-Zeit (Boleráz-Gruppe). Es wird angenommen, dass es eine befestigte Siedlung gab, aber direkte Beweise wurden nicht gefunden. Aus der Hallstatt-Zeit wurden auf der östlichen Seite Spuren von in den Felsuntergrund gegrabenen Behausungen, sogenannte Erdhütten, entdeckt (wikipedia.sk). Aus der Latène-Zeit, der Blütezeit der keltischen Zivilisation, gibt es Spuren von Oppida sowie keltischen Münzen, den Biatecs (Štefanovičová, 1975). Aus dem 9. bis 11. Jahrhundert wurden auf der östlichen Terrasse der Burg bearbeitete Steine, Fragmente von Inschriften und Überreste von Ziegeln mit Markierungen der XIV. römischen Legion gefunden. Diese Funde belegen die Anwesenheit des römischen Volkes auf der Burgakropolis im 2. bis 3. Jahrhundert. Es ist sicher, dass dies aus strategischer Sicht ein außergewöhnlicher Ort war und für die Platzierung einer Militärbesatzung von unschätzbarem Wert war, insbesondere während der römisch-germanischen Militärkontakte (z. B. Markomannenkriege). Um die Wende vom 5. zum 6. Jahrhundert steht es im Zeichen der slawischen Besiedlung. Ab der ersten Hälfte des 9. Jahrhunderts gab es hier ein befestigtes Zentrum mit Blockhäusern, einem Palast, einer frühromanischen dreischiffigen Basilika, einem Friedhof und landwirtschaftlichen Gebäuden. Die Befestigung hielt bis Ende des 14. Jahrhunderts, als sie durch steinerne gotische Mauern ersetzt wurde (wikipedia.sk).

Vier Jahrhunderte lang bildete die Donau die nördliche Grenze des Römischen Reiches – Limes Romanus. Die Slawen errichteten im 9. Jahrhundert eine starke Festung, die ein bedeutendes Zentrum des Großmährischen Reiches wurde (bratislava.sk), sowohl geistlich als auch weltlich für ein größeres Gebiet. Die fürstliche Familie und der kirchliche Würdenträger (wikipedia.sk) lebten hier. Die Bratislava Burg ist ein nationales Kulturdenkmal und dient heute das erste Stockwerk repräsentativen Zwecken des slowakischen Nationalrats, während die anderen Räume die Sammlungen des Slowakischen Nationalmuseums beherbergen – die Ausstellungen Schätze alter Zeiten und Historisches Museum (bratislava.sk). Der heutige Name der Burg leitet sich von der Bezeichnung Brezaluspurch ab, die 907 in den Salzburger Annalen erwähnt wurde. Im Jahr 1042 wird es in Henri-Manni Augiensis Chronicon als Brezeburg erwähnt, in den Altheus-Analen von 1052 als Preslavvaspurch, im Jahr 1108 als Bresburg, was später zum heutigen deutschen Pressburg wurde (wikipedia.sk). Alle diese Namen haben ihren Ursprung im Namen Braslav oder Preslav. Es könnte ein Mitglied einer bedeutenden Adelsfamilie gewesen sein (Jozef Hlinka, 1982). Der deutsche Historiker Aventinus gibt Wratisslaburgium an, nach Vratislav, der die Burg im Jahr 805 reparieren ließ. Eine andere Bezeichnung ist Castrum Bosan, oder Bassa, Possen, später Poson, Posonium, was wahrscheinlich zur ungarischen Bezeichnung Pozsony führte (wikipedia.sk).

Der Kronenturm stammt aus dem 13. Jahrhundert. Unter der Herrschaft von Sigismund von Luxemburg (1387 – 1437) wurde die Burg gotisch umgebaut. Nach 1526 war es der Sitz der ungarischen Könige. Unter Maria Theresia (1740 – 1780) wurde die Burg in eine luxuriöse barocke Residenz umgewandelt. Im Jahr 1811 brannte es nieder und die Rekonstruktion begann erst 1953. Heute wird die Burg vom Büro des Nationalrates der Slowakischen Republik verwaltet. Hier befinden sich das Historische und das Musikmuseum des Slowakischen Nationalmuseums. Die Burg besteht aus verschiedenen Teilen: Wiener, Sigismunds, Nikolaus‘ und Leopolds Tor, der Ehrenhof, dem Aussichtsbastion, dem Palast, der westlichen Terrasse, den nördlichen Mauern, dem Luginsland-Turm, der Burgkellerei, dem südwestlichen Bastion, den Fundamenten der Großmährischen Basilika aus dem 9. Jahrhundert und der Kirche des Heilands aus dem 11. Jahrhundert, dem Wassertank (Quelle: Informationstafel).

Auf dem Hof des Burgpalastes, ebenso wie auf der Nordterrasse des Geländes, fanden Archäologen des Stadtinstituts für Denkmalschutz im Jahr 2008 Überreste einzigartiger Architekturen aus dem 1. Jahrhundert vor Christus. Der Fund enthielt auch goldene Münzen mit der Inschrift Biatec. Historiker sind sich einig, dass es sich um das repräsentativste Gebäude nördlich der Alpen aus der späten La-Tène-Zeit handelt. Die Burg war also in der Vergangenheit die Akropolis einer der wichtigsten keltischen Festungen – dem Oppidum in Mitteleuropa. „Diese Objekte wurden mit römischer Bautechnik gebaut und sind ein einzigartiger Fund, nicht nur in Bezug auf ihr Alter, sondern auch auf ihre Qualität. In ihnen haben sich die ursprünglichen Innenputze und die gegossenen Fliesen mit Steinverzierungen erhalten, die in der Slowakei ihresgleichen suchen“, sagt Štassel (Kráková). Die archäologische Forschung von 2008 ändert den Blick auf die keltische Vergangenheit von Bratislava. Die Burg war der Sitz eines keltischen Fürsten, der Handwerker aus Rom als Gefolge hatte, die ihm die Unterkunft nach römischem Vorbild gestalteten und errichteten. Es wurden unter anderem römische Keramik, Amphoren, Glocken, ein goldener und silberner Schatz des Fürsten gefunden. Einzigartig ist der Fund der ersten goldenen Münze mit dem Namen Nonnos (Danihelová).

Der Burgberg ist der erste Hügel der Kleinen Karpaten. Die Bratislavaer und Nicht-Bratislavaer gehen gerne auf die Bratislava Burg. Von dort aus hat man einen ziemlich schönen Blick auf die weite Umgebung. Der Teil hinter dem Hauptgebäude in Richtung der Altstadt ist voller Grünflächen und bietet einen ziemlich großen und flachen Raum, in dem sich im Sommer ziemlich viele Menschen aufhalten. Da die Burg im Zentrum liegt, ist sie sehr leicht und schnell erreichbar. Auf der Burg finden Ausstellungen statt, im Sommer Konzerte, Theateraufführungen, verschiedene gesellschaftliche Veranstaltungen beginnen hier.


A Bratislavai vár a bratislavai város egyik jelentős dominánsa, és Bratislava első írásos említése a 907-es Bavornál és a magyaroknál vívott csata kapcsán szerepel a szalzburgi évkönyvekben. A várhegy már a késő kőkorszakban is lakott volt, az első ismert lakók a kelták voltak (bratislava.sk). A legrégebbi település nyomai mintegy 4500 évvel ezelőttről, az eneolitikum korszakából (Boleráz-csoport) származnak. Feltehető, hogy erődített település létezett, de közvetlen bizonyítékokat nem találtak. A latén korból keleti oldalán megfigyelhetők a kőzetbe mélyedt kunyhók maradványai (wikipedia.sk). A kelta civilizáció virágkora, a latén korból oppida nyomai és kelta érmék, a Biatecs (Štefanovičová, 1975). A 9. és 11. századból származó dolgozott kőzetek, feliratmaradványok és a XIV. római légió jelzéseivel ellátott téglamaradványokat találtak a vár keleti teraszán. Ezek a leletek a római nép jelenlétét igazolják a vár akropoliszán a 2. és 3. században. Biztos, hogy stratégiai szempontból kivételes hely volt és katonai poszt része lehetett, különösen a római-germán katonai kapcsolatok idején (például a markomann háborúk). Az 5. és a 6. század fordulóján a szlávok letelepedése jellemzi. Az 9. század első felében itt már erődített központ volt faházakkal, palotával, korai román háromhajós bazilikával, temetővel és gazdasági épületekkel. Az erődítmény a 14. század végéig állta meg, amikor kőből készült gót falakkal helyettesítették (wikipedia.sk).

Négy évszázadon keresztül a Duna alkotta a Római Birodalom északi határát – a Limes Romanus-t. A szlávok az 9. században megerősített erődöt építettek, amely jelentős központtá vált a Nagy-Morva Birodalomnak (bratislava.sk), mind szellemi, mind világi szempontból egy nagyobb terület számára. Itt élt a hercegi család és a keresztény egyház méltóságosa (wikipedia.sk). A bratislavai vár nemzeti kulturális emlék, és jelenleg a Szlovák Nemzeti Tanács első emeletét a Szlovák Nemzeti Múzeum gyűjteményeinek reprezentatív célokra használja – Az ősi korok kincsei és Történeti múzeum kiállításai (bratislava.sk). A vár mai neve a 907-es Brezalauspurc név alapján származik a szalzburgi évkönyvekből. 1042-ben Henri-Manni Augiensis Chroniconban Brezeburgként említik, 1052-ben az Altheus-análokban Preslavvaspurchként, 1108-ban Bresburgként, ami a mai német Pozsonyt eredményezte (wikipedia.sk). Ezek a nevek mind Braslav vagy Preslav név eredetét jelzik. Valószínűleg egy jelentős nemesi család tagja lehetett (Jozef Hlinka, 1982). A német történész Aventinus Wratisslaburgiumot mond, Vratislav alapján, aki a várat 805-ben javította meg. Más néven Castrum Bosan, vagy Bassa, Possen, később Poson, Posonium, ami valószínűleg a magyar Pozsony elnevezéshez vezetett (wikipedia.sk).

A Korona torony a 13. századból származik. Luxemburgi Zsigmond uralkodása alatt (1387 – 1437) a vár gótikus átalakuláson ment keresztül. 1526 után Magyarország királyainak lakhelye. Mária Terézia (1740 – 1780) idején a vár luxus barokk rezidenciává változott. 1811-ben leégett, a helyreállítás csak 1953-ban kezdődött. A várat jelenleg a Szlovák Köztársaság Nemzeti Tanácsának Hivatala kezeli. Itt található a Szlovák Nemzeti Múzeum Kincsei a régi idők és a Történeti múzeum kiállításai. A várat különböző részek alkotják: bécsi, Zsigmond, Mikulás és Lipót kapu, tiszteletbeli udvar, kilátó bástya, palota, nyugati terasz, északi falak, Luginsland bástya, várborozda, délnyugati bástya, a 9. századi nagy-morva bazilika alapjai és a 11. századi Szent Megváltó templom, ciszterna (Forrás: Informačná tabuľa).

A várpalota udvarán, valamint az épületegyüttes északi teraszán a városi műemlékvédelmi intézet régészei egyedülálló 1. századi építészeti maradványokra bukkantak. A lelet részét képezte a Biatec feliratú aranyérmék is. A történészek egyetértenek abban, hogy ez a terület az észak-alföldi későrómai korból származó legrétegesebb építménye. A leletek között eredeti belső vakolatok és kőburkolatok is megmaradtak, amelyeket kődíszekkel díszítettek, és amelyeknek Szlovákiában nincs párja – mondja Štassel (Kráková). Az 2008-as régészeti kutatás megváltoztatja a bratislavai kelta múlt látásmódját, a vár egy kelta fejedelem székhelye volt, aki római kézműveseket hívott maga mellé, hogy azok a római ismeretek alapján kialakítsák és felépítsék a székhelyét. A római kerámia, amforák, harangok, a fejedelem arany- és ezüstkincsei is megtalálhatók. Az egyediségét azonban az első Nonnos nevű arany érmének a felfedezése jelenti (Danihelová).

A várhegy a Kis-Kárpátok első dombja. A bratislavaiak és a nem bratislavaiak szívesen látogatnak a Bratislavai várba. Innen egész szép kilátás nyílik a környező területekre. Az épület főépületétől délre lévő rész teli van zöld területekkel, meglehetősen nagy és sík területtel, ahol nyáron elég sok ember tartózkodik. Mivel a vár a városközpontban található, nagyon könnyen és gyorsan elérhető. A váron kiállítások, nyáron koncertek, színházi előadások, különböző társadalmi események is zajlanak.


TOP

Všetky

Krajina, Zahraničie, Česko, Fotografie

Hřensko

Hits: 2558

Hřensko je vstupnou bránou do Národného parku České Švajčiarsko. Leží pri sútoku Labe a Kamenice v najnižšom bode Českej republiky v nadmorskej výške 115 metrov nad morom (hrensko.cz), 12 kilometrov severne od Děčína. Je to najnižšie položené miesto v Českej republike (Informačná tabuľa). Labe tvorí mohutný kaňon vytesaný do vysokej skál (hrensko.cz). Vysoké hradby skál obklopujú malú rieku. Steny sú veľmi strmé, často kolmé, vysoké 50 – 150 metrov. Nachádza sa tu množstvo skalných previsov, niekoľko tunelov, úzke lávky. Kaňon je prístupný iba v člne (Informačná tabuľa). 

Vďaka nízkym teplotám v skalách sa tu darí horským rastlinám. Hřensko je východzím bodom pre výlety na Pravčickú bránu (hrensko.cz). Prvá písomná zmienka je z roku 1408. Pri ústí Kamenice bolo skladisko dreva a mlyn. Po Labe sa tu plavilo a skladovalo aj , sklo a soľ. V 19. storočí sa začína viac rozvíjať cestovný ruch (hrensko.cz). Nemecký názov pre Hřensko je Herrnskretschen. Časti : Hřensko, Mezná, rekreačná osada Mezní louka (Wikipedia CS). Majú tu historickú skúsenosť s padaním skál, ktoré niekedy borili aj (hrensko.eu). Pôvod slova Hřensko je odvodený od krčmy na rohu – Hotniss Kretzmar. Od mena Hernskrez, Hrzensko až po Hřensko (hrensko.eu). Prvá písomná zmienka je z 15. storočia (Informačná tabuľa).


Hřensko is the gateway to Bohemian Switzerland National Park. It lies at the confluence of the Elbe and Kamenice rivers, at the lowest point in the Czech Republic, with an elevation of 115 meters above sea level (hrensko.cz), 12 kilometers north of Děčín. It is the lowest-lying place in the Czech Republic (Information board). The Elbe forms a massive canyon carved into a high rock wall (hrensko.cz). Towering rock walls surround the small river, with steep, often vertical cliffs reaching heights of 50 – 150 meters. The area features numerous rock overhangs, several tunnels, and narrow footbridges. The canyon is accessible only by boat (Information board).

Due to low temperatures in the rocks, mountain plants thrive here. Hřensko is the starting point for hikes to Pravčická Gate (hrensko.cz). The first written mention of Hřensko dates back to 1408. At the mouth of the Kamenice River, there was a timber storage site and a mill. The Elbe River was used for transporting and storing grain, glass, and salt. In the 19th century, tourism began to develop more significantly (hrensko.cz). The German name for Hřensko is Herrnskretschen. The village consists of Hřensko, Mezná, and the recreational settlement of Mezní Louka (Wikipedia CS). The area has a history of rockfalls, sometimes causing damage to houses (hrensko.eu). The origin of the word Hřensko comes from a tavern at the corner – Hotniss Kretzmar. Over time, the name evolved from Hernskrez, Hrzensko, to Hřensko (hrensko.eu). The first written record of the name dates back to the 15th century (Information board).


Hřensko ist das Eingangstor zum Nationalpark Böhmische Schweiz. Es liegt am Zusammenfluss der Elbe und Kamenice, an der tiefsten Stelle der Tschechischen Republik mit einer Höhe von 115 Metern über dem Meeresspiegel (hrensko.cz), 12 Kilometer nördlich von Děčín. Es ist der tiefstgelegene Ort in der Tschechischen Republik (Informationstafel). Die Elbe bildet einen mächtigen Canyon, der in eine hohe Felswand gehauen wurde (hrensko.cz). Hohe Felswände umgeben den kleinen Fluss, mit steil abfallenden, oft senkrechten Klippen, die 50 – 150 Meter hoch sind. Hier gibt es zahlreiche Felsüberhänge, einige Tunnel und schmale Stege. Der Canyon ist nur mit dem Boot zugänglich (Informationstafel).

Aufgrund der niedrigen Temperaturen in den Felsen gedeihen hier Gebirgspflanzen besonders gut. Hřensko ist der Ausgangspunkt für Wanderungen zum Prebischtor (hrensko.cz). Die erste schriftliche Erwähnung von Hřensko stammt aus dem Jahr 1408. An der Mündung der Kamenice gab es ein Holzlager und eine Mühle. Über die Elbe wurden Getreide, Glas und Salz transportiert und gelagert. Im 19. Jahrhundert entwickelte sich der Tourismus zunehmend (hrensko.cz). Der deutsche Name für Hřensko ist Herrnskretschen. Die Gemeinde besteht aus Hřensko, Mezná und der Erholungsiedlung Mezní Louka (Wikipedia CS). Die Region hat Erfahrungen mit Felsstürzen, die gelegentlich Häuser beschädigten (hrensko.eu). Der Ursprung des Wortes Hřensko geht auf eine Eckkneipe – Hotniss Kretzmar zurück. Der Name entwickelte sich über Hernskrez, Hrzensko zu Hřensko (hrensko.eu). Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem 15. Jahrhundert (Informationstafel).


Hřensko je vstupní branou do Národního parku České Švýcarsko. Leží při soutoku Labe a Kamenice v nejnižším bodě České republiky v nadmořské výšce 115 metrů (hrensko.cz), 12 kilometrů severně od Děčína. Je to nejníže položené místo v České republice (Informační tabule). Labe zde vytváří mohutný kaňon vyhloubený do vysoké skalní stěny (hrensko.cz). Vysoké skalní stěny obklopují malou řeku, přičemž stěny jsou velmi strmé, často kolmé, s výškou 50 – 150 metrů. V oblasti se nachází mnoho skalních převisů, několik tunelů a úzké lávky. Kaňon je přístupný pouze lodí (Informační tabule).

Díky nízkým teplotám ve skalách se zde daří horským rostlinám. Hřensko je výchozím bodem pro výlety k Pravčické bráně (hrensko.cz). První písemná zmínka o Hřensku pochází z roku 1408. U ústí Kamenice bylo skladiště dřeva a mlýn. Po Labi se zde plavilo a skladovalo obilí, sklo a sůl. V 19. století se začal více rozvíjet cestovní ruch (hrensko.cz). Německý název pro Hřensko je Herrnskretschen. Obec se skládá z částí Hřensko, Mezná a rekreační osada Mezní Louka (Wikipedia CS). Oblast má historickou zkušenost s pádem skal, které někdy poškodily i domy (hrensko.eu). Původ názvu Hřensko je odvozen od hospody na rohu – Hotniss Kretzmar. Název se postupně vyvíjel od Hernskrez, Hrzensko až po Hřensko (hrensko.eu). První písemná zmínka pochází z 15. století (Informační tabule).


Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Bojnice

Hits: 3711

Bojnice ležia na juhovýchodnom úpätí Malej Magury, na okraji Hornonitrianskej kotliny, v nadmorskej výške 291 metrov nad morom. Na rozlohe takmer 20 km2 tu žije 4 922 obyvateľov (Wikipedia). Bojnice sú aj v zahraničí známou paleontologickou lokalitou a medzi lokality z najstarším paleolitickým osídlením na Slovensku. Prví sa tu usadili už asi pred 100 000 rokmi. Zrejme už ľud púchovskej kultúry na hradnej kope postavil hradisko, ktoré si neskôr prispôsobili . Našla sa tu po nich keramika, železné predmety, ale doložené je aj dechtárstvo. Zo strážnej sa v polovici 9. storočia Bojnice stali hradným špánstvom (bojnice.sk). Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113 (Wikipedia). Historické názvy Bojníc: Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, Boynicze (informaciebojnice.sk).

Výsady mesta získali v roku 1366. Bojnice boli v rokoch 1613 až 1823 jednou z poštových staníc. Konávali sa tu so soľou, železom, drahými kovmi, šafranom. Prvý cech tu vytvorili ševci v roku 1653. Pôsobili tu murári, čižmári, krajčíri, tkáči, farbiari, kožušníci, debnári a iní. Do roku 1872 boli centrom hornej Nitry a okresným mestom (bojnice.sk). Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Teplé sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. V roku 1918 vojsko opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálfym, ktorý sa skončil až v roku 1938 (Wikipedia). Kúpele Bojnice sú zamerané na liečbu chorôb pohybového ústrojenstva a nervových chorôb. V Bojniciach sa nachádza kúpalisko Čajka, Mineralogické a banícke múzeum Jakuba Drevennáka a Múzeum praveku Slovenska – Prepoštská jaskyňa, kostol svätého Martina, kaplnka svätého Jána Nepomuckého (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová).  mesta: tenista Miloslav Mečíř, humoristi Andrej Kraus, Juraj Mokrý, tenistka Karin Habšudová, hokejista Andrej Sekera, futbalista Juraj Kucka (Wikipedia).


Bojnice are situated at the southeastern foothills of the Little Carpathians, on the edge of the Upper Basin, at an elevation of 291 meters above sea level. With an area of nearly 20 km2, the town is home to 4,922 residents (Wikipedia). Bojnice is internationally renowned as a paleontological site and is among the locations with the oldest Paleolithic settlements in Slovakia. The first humans settled here approximately 100,000 years ago. It is believed that people from the Púchov culture constructed a hillfort on the castle hill, later adapted by the Slavs. Archaeological findings include pottery, iron artifacts, and evidence of tar production. Bojnice became a castle domain in the mid-9th century from the watchful settlement (bojnice.sk). The first written mention of Bojnice dates back to 1113 (Wikipedia). Historical names for Bojnice include Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, and Boynicze (informaciebojnice.sk).

Bojnice acquired town privileges in 1366. From 1613 to 1823, Bojnice served as one of the postal stations. The town hosted markets featuring salt, iron, precious metals, and saffron. The first guild, formed by cobblers, emerged in 1653. Other trades present included masons, cobblers, tailors, weavers, dyers, furriers, coopers, and more. Until 1872, Bojnice served as the center of Upper Nitra and the district town (bojnice.sk). In modern history, Bojnice evolved into a spa town and a significant tourist destination. Warm springs are documented in records from the 13th century. The military vacated the spa in 1918, leaving it in a dilapidated state. Reconstruction was hindered by a dispute over the inheritance of Count Ján Pálffy, finally resolved in 1938 (Wikipedia). Bojnice Spa focuses on treating musculoskeletal and nervous system disorders. Bojnice features the Čajka swimming pool, the Mineralogical and Mining Museum of Jakub Drevennák, the Museum of Prehistory of Slovakia – Prepoštská Cave, the Church of St. , and the chapel of St. John Nepomuk (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Notable personalities from the town include tennis player Miloslav Mečíř, humorists Andrej Kraus and Juraj Mokrý, tennis player Karin Habšudová, hockey player Andrej Sekera, and footballer Juraj Kucka (Wikipedia).


Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Orava, Fotografie

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 4618

Oravská dedina Podbiel poskytuje návštevníkovi malebný pohľad do minulosti. Drevenice, ktoré sa tu nachádzajú, sú “ živé“. Často slúžia ako ubytovanie turistom. Na druhej strane Podbiel je normálna dedina, kde sú murované . Obec vznikla valašskou kolonizáciou, prvá písomná zmienka o obci je z roku 1556. Názov súvisí s Bielou skalou. Historické názvy obce: Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. Časť obce Bobrova rala je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry (orava.sk). V Podbieli je údajne najzachovalejší komplex zachovalých drevených stavieb ľudovej architektúry v strednej Európe – 64 pôvodných dreveníc, ktoré boli prevažne postavené koncom 19. storočia. Na každej drevenici je vyrezaná ružica – znak slnka, najvýznamnejšieho keltského božstva. Obec má cca 1300 obyvateľov. Leží na starej obchodnej ceste, tzv. jantárovej, prípadne soľnej ceste, ktorej siaha ešte pred keltské osídlenie Oravy a smeruje popri rieke cez Malatinský priesmyk na . Za Uhorska bola v Podbieli druhá colná kontrola po Tvrdošíne, pretože sa nedal obísť. Pri Podbieli sa vypínajú skalné bralá. Jedno z nich sa nazýva Biela skala. Bolo starobylým keltským hradiskom. Podľa povestí bolo aj templárskym hradiskom. Severnejšie sa týči druhé bralo s názvom Červená skala. Z nej vidno, že Podbiel leží akoby na poloostrove, ktorý vytvorili Studená a Orava (podbiel.sk).

V obci sa nachádza národná technická pamiatka Františkova Huta. Ľudia hutu nazývajú hámor. Nachádza sa neďaleko od obce. Zachovali sa obvodové múry a centrálna vysoká pec. Každoročne sa v tejto železiarni usporadúva folk-country festival spojený s ukážkou starovekého tavenie železnej rudy (podbiel.sk). Osudy železiarne postavenej v roku 1836 sú zahalené tajomstvom. Objekt je ľuďmi nazývaný hámor. Koncom augusta sa tu pravidelne organizuje hudobný festival spojený s ukážkou tavenie železnej rudy starovekou technológiou. Počiatky hutníctva a baníctva v obci sú zo 17. storočia (Informačná tabuľa).


The Orava village of Podbiel offers visitors a picturesque glimpse into the past. The wooden houses found here are „alive“ and often serve as accommodation for tourists. On the other hand, Podbiel is a normal village where there are brick houses. The village was formed by Valachian colonization, with the first written mention dating back to 1556. The village’s name is related to the White Rock. Historical names of the village include Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. The part of the village called Bobrova rala is a cultural reserve of folk architecture (orava.sk). In Podbiel, there is reportedly the most well-preserved complex of traditional wooden buildings in Central Europe – 64 original cottages, mostly built at the end of the 19th century. Each cottage bears a carved rose – the symbol of the sun, the most significant Celtic deity. The village has around 1300 inhabitants and lies on the old trade route, the so-called amber or salt route, whose history predates Celtic settlements in Orava, running along the Orava River through the Malatinský Pass to Liptov. During the Hungarian period, Podbiel had the second customs control after Tvrdošín, as it could not be bypassed. Near Podbiel, there are prominent rock gates, with one of them named White Rock, believed to be an ancient Celtic fortress and, according to legends, a Templar fortress. Further north, there is another gate called Red Rock, providing a view that makes Podbiel appear as if on a peninsula formed by the Studená and Orava rivers (podbiel.sk).

The village is home to the national technical monument Františkova Huta, commonly known as a „hámor“ (hammer). It is located near the village, and the perimeter walls and a central blast furnace have been preserved. Every year, a folk-country festival is held in this ironworks, featuring a demonstration of ancient iron ore smelting (podbiel.sk). The history of the ironworks, built in 1836, is shrouded in mystery. The facility is commonly referred to as a „hámor.“ At the end of August, a music festival is regularly organized here, combined with a demonstration of iron ore smelting using ancient technology. The origins of metallurgy and mining in the village date back to the 17th century (Information board).


Orawska wioska Podbiel oferuje odwiedzającym malowniczy rzut oka w przeszłość. Drewniane domy tutaj są „żywe“ i często pełnią funkcję noclegową dla turystów. Z drugiej strony Podbiel to normalna wieś, gdzie znajdują się murowane domy. Wieś powstała w wyniku wołoskiej kolonizacji, pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z roku 1556. Nazwa wsi związana jest z Bielą Skałą. Historyczne nazwy wsi to Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. Część wsi o nazwie Bobrova rala jest zabytkową rezerwatą architektury ludowej (orava.sk). W Podbielu znajduje się rzekomo najbardziej zachowany kompleks tradycyjnych drewnianych budynków w Europie Środkowej – 64 oryginalne chaty, głównie z końca XIX wieku. Na każdej chatce wyryta jest róża – symbol słońca, najważniejszego celtyckiego bóstwa. Wioska liczy około 1300 mieszkańców i leży na starej drodze handlowej, tzw. szlaku bursztynowego lub solnego, którego historia sięga czasów przed celtyckim osadnictwem w Orawie, biegnącej wzdłuż rzeki Orawy przez Przełęcz Malatinską do Liptova. Podczas okresu węgierskiego Podbiel miało drugą kontrolę celno-podatkową po Tvrdošín, ponieważ nie dało się go ominąć. W pobliżu Podbiela znajdują się charakterystyczne bramy skalne, z których jedna nosi nazwę Biela skala, uważana za starożytne celtyckie grodzisko i, zgodnie z legendami, grodzisko templariuszy. Dalej na północ znajduje się kolejna brama o nazwie Czerwona skala, która sprawia, że Podbiel wydaje się być jakby na półwyspie utworzonym przez rzeki Studená i Orawa (podbiel.sk).

W miejscowości znajduje się narodowe zabytkowe Františkova Huta, powszechnie nazywane „hámor“ (kowadło). Znajduje się niedaleko od wsi, a zachowały się mury obwodowe i centralny piec wysokowydzielający. Co roku w tej hucie żelaza odbywa się festiwal muzyki folk-country z pokazem starożytnej obróbki żelaza (podbiel.sk). Historia huty żelaza zbudowanej w 1836 roku jest otoczona tajemnicą. Obiekt jest powszechnie nazywany „hámor“. Pod koniec sierpnia regularnie organizowany jest tutaj festiwal muzyczny z pokazem starożytnej technologii topienia rudy żelaza. Początki hutnictwa i górnictwa w miejscowości sięgają XVII wieku (Tablica informacyjna).