2008, 2009, 2013, Časová línia, Fotografické reportáže, Piešťanské reportáže, Reportáže

Park Foto Piešťany

Hits: 6522

Park Foto 2013 – tento rok nám navarili guľáš priamo v parku hostia


Park Foto 2011


Park Foto 2009 – najpríjemnejšie stretnutie amatérskych fotografov na Slovensku

V tretiu septembrovú sobotu sa konal už 4. ročník výstavy fotografií v plenéri, ktorú organizuje Piešťanský fotoklub v mestskom parku. Park Foto bolo minulý rok ocenené primátorom mesta Piešťany – Kultúrny počin roku 2008, ako významná a už tradičná akcia, ktorá úspešne zviditeľňuje Piešťany. Vystavovalo 68 autorov, na ktorých bolo zvedavých približne 1500 návštevníkov, ktorí hodnotili fotografie pripnutím štipca. V kategórii do 18 rokov zvíťazili dve mladé dámy: Anna Kopponová a Simona Hanková z Piešťan. Medzi dospelými bolo takéto poradie: 1. Roman Tibenský z Piešťan, 2. Daniel Bašo z Galanty, 3. Milan Maronek z Trnavy. Tento rok Piešťanský fotoklub zaviedol okrem tradičného hodnotenia jednotlivých fotografií štipcami aj hodnotenie porotou, ktorú tvorili členovia Asociácie profesionálnych fotografov SR. Peter Bagi ocenil Annu Kopponovú z Piešťan, Ivan Čaniga Magdu Vrábelovu z Galanty, Martin Vrabko Máriusa Sordela z Nových Zámkov a Anna Struhárová Romana Bučka z Piešťan. Všetci traja spoločne ocenili za fotografiu „Kolotoč“ Noru Lukačovičovú z Piešťan. Park Foto sa dočkal úspešného pokračovania, všetko sa dialo v príjemnej atmosfére, prialo tentokrát aj počasie. Vyhodnotenie prebehlo v peknom a dôstojnom prostredí neďalekého Kursalonu, po ktorom nasledovalo posedenie. To, že do chrumkava upečené prasiatko na záver putovalo do úst vystavovateľov, bolo vynikajúcou bodkou za skvelou sobotou. 

V roku 2009 som sa na Park Foto pripravil oveľa lepšie ako rok predtým. Bolo to aj tým, že som vedel, čo ma čaká. Prišlo nás autorov dva krát toľko, čo je pozitívum. Park Foto bolo pre mňa krajšie aj preto, že už som tu mal známych iných autorov. Večná škoda, že v tom istom termíne prebiehal v Bratislave Fotomaratón. Pripravil som si dve série fotografií. Získal som dojem, že krajinky sa veľmi páčili vlastne všetkým. Séria rýb bola pre mnohých neprijateľná, iným sa páčila. Zrejme zavážilo, že na mnohých pôsobili asi studeno, predpokladám že aj predstava čohosi z vody mnohých odradila. Bol to môj pokus, ktorý nebudem zrejme opakovať. Zo svojimi fotografiami som však bol spokojný. Z vystavených fotografií sa mi veľmi páčil Beckov od Richarda Heska a vôbec najviac a suverénne, fotografie Rasťa Čambala. Je to trochu zvláštne, pretože do 19.9.2009 sa mi tvorba Rasťa Čambala skôr nepáčila. Našiel som si v nej len zopár fotografií, ktoré sa mi páčili. Treba samozrejme priznať, že som videl dovtedy možno 20 – 30 snímkov.

Jeden veľmi negatívny podnet ale mám. Kopec ľudí prechádzalo okolo fotografií ledabolo. Verím tomu, že veľa z nich bolo takých, ktorí si proste na to nevyhradili čas. Čo mi však udieralo do očí bolo, že málo ľudí si čítalo názvy fotografií, a už vôbec neboli na tieto názvy adekvátne reakcie. Mrzí ma veľmi, že už skoro ani deti sa nevedia poriadne prejaviť. Zaregistroval som asi štyri adekvátne reakcie na prečítaný názov snímku. Samozrejme nestál som celý čas pri svojich fotkách. Medzi nimi bola aj negatívna reakcia. Teší ma určite viac negatívna reakcia ako žiadna reakcia. Narážam predovšetkým na názvy rýb, pretože je to predsa iná abstrakcia ako pri krajinkách – veď posúďte sami podľa fotiek dole. Veľa som o tom premýšľal. Všimol som si, že návštevníci, ktorí prichádzali z kvetinového sprievodu – inej akcie, sa prejavovali oveľa viac. Asi ich rozprúdil tanec, možno spev, alegorické vozy, kvetiny, mažoretky.


Rok 2008

20.9.2008 sa v príjemnom prostredí pod pagaštanmi mestského parku uskutočnila už po tretí rok výstava Park Foto. Organizátor podujatia ho nazval Park Foto Piešťany 2008, festival  kreatívnej fotografie – výstava fotografií v plenéri. Počasie pravdepodobne „objednal“ a veľmi dobre zaplatil niekto tajomný, ale určite mocný, pretože pršalo asi všade na celom Slovensku, ale v parku v Piešťanoch nie. V tento chladný sobotný deň padli na mňa len tri kvapky. Objektívne treba uznať, že miestami trošku mrholilo, ale keďže sme nad sebou mali veľké pagaštany konské a iné stromy takmer v zápoji, tak naše fotky aj my sme zostali suchí. Organizátor myslel aj na naše nižšie pudy, pripravil čaj aj rum. Miešanie bolo dovolené v akomkoľvek pomere :-). Rum bol len jeden, aj to len litrový ;-). Ak náhodou závidíte, tak nie je veľmi čo, pretože teplota vzduchu, vlhkosť a rýchlosť vetra priam nútili trochu rozšíriť cievy. 20.9 bol aj dátumom slávnostného ukončenia kúpeľnej sezóny. Cez mesto šiel sprievod, kvetinové korzo, načančané boli alegorické vozy. Zhruba okolo 15:30 okolo nás prešli uzimené mažoretky v krátky sukničkách, ktoré mali skôr utekať, ako len pomaly chodiť :-(.

Na výstave fotografií sa zúčastnilo 38 tvorcov. Napriek nepríjemnému počasiu si fotografie prezrelo možno 700-900 ľudí. Pre mňa samotného malo veľký význam, že som sa prezentoval doma (mimochodom po prvý krát) pred ľuďmi, ako aj pred fotografmi. Na ľudí moje fotky spravili podľa slov, ktoré som mal možnosť počuť, dojem. Vzhľadom na to, že na viacerých snímkach som mal Piešťany, tak veľa ľudí skúmalo, čo je to na fotografiách. Niektoré zábery som fotil na miestach, na ktoré sa bežne človek bez snahy nedostane, takže pôsobili trochu exoticky. Bolo pre mňa zvláštne zistiť, že ľuďom často chýba geometrická a priestorová predstavivosť. Iný je pohľad na územie z lietadla, na mape a iný je pohľad človeka a trošku iný je pohľad fotografa. Asi to bude znieť trochu čudne, ale návštevníkov prekvapovalo to, čo poznajú. Uhol pohľadu bol pre nich nepoznaný, pravdaže nie pre všetkých.

Tešilo ma aj iné hodnotenie, ktoré sa párkrát opakovalo a síce že moje fotografie „boli ako živé„. Pre spresnenie – fotografie, ktoré som mal na tejto výstave nepovažujem za úžasné a motívy na nich už vôbec nepovažujem za nejaké umelecky veľmi hodnotné alebo originálne. Jednu jedinú fotku z nich považujem za fotkovatejšiu 🙂 a tej som napokon dal aj svoje štipce. Hodnotenie prebiehalo pomocou štipcov – orazených kolkov na bielizeň. Najprv hodnotili návštevníci podujatia, potom hodnotili samotní vystavujúci pomocou kolkov, ktoré sami inkasovali. Nebudem ďakovať za prejavenú priazeň, veď nejde o čosi za odmenu, ani o prácu naviac, ale poviem, že ma tá priazeň teší a budem sa aj naďalej snažiť fotiť lepšie a lepšie. Ďakujem ale organizátorom za možnosť sa prezentovať a stráviť príjemne a užitočne čas.

Po skončení výstavy nám Dušan Beláň (dufi) predstavil photobox.sk a fotografie zo súťaže, ktorú spáchal na začiatku júla práve photobox.sk. Fotografie boli až do 19.9 na Pribinovej 115 vďaka vtedajšiemu EVEREST FOTO, neskôr boli v Piešťanoch v Kursalone. Potom nasledovalo vyhlásenie víťazov v príjemnom prostredí plnom fotiek. Po vyhodnotení som sa ja viac spoznal s vystavujúcimi, najmä s členmi fotoklubu z Piešťan. Pripili sme si na Dušanove zdravie (vraj sme nemuseli – zrejme je ako repa 😉 ) a potom sme sa pustili do pečeného prasiatka. Rozprávalo sa ešte dlho, ja sám som pobudol asi do 20:30, čiže snáď dve hodiny. Prebrali sme mierne aj organizátorské a ľudské problémy a keďže sa sám podieľam na akvaristickom „hnutí“ v podobnej polohe, tak sme skonštatovali, že je to rovnaké a sranda to určite nie je.

Počas toho, ako som celý deň bol vo výstavnom priestore, tak som postretal kopu známych a reč bola samozrejme aj o fotografiách. Predovšetkým na konci mi pomáhal kamarát Leo, ktorý sa neskôr ocitol aj na vyhodnotení. Videl atmosféru, ktorá tam vládla a sám sa vyjadril prekvapene. Nečakal, že tento sychravý deň napokon vypáli tak pekne.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Informácie, O mne

Moje priority

Hits: 10544

Zdravie je veľmi chúlostivá vec. Často sa ľudom želá v prvom rade zdravie, a potom šťastie. Asi preto, že zdravie sa ťažko „získava“ a rýchlo a ľahko stráca. Ja s tým nesúhlasím. Sú ľudia, ktorí sú zdraví ako buk, ale šťastní nie sú. Iní majú podlomené zdravie, ale cítia sa šťastní. Známy je vtip, že tí na Titanicu boli všetci zdraví, ale nemali šťastie. Vo svojom živote som snáď iba raz počul, že si ktosi dovolil postaviť šťastie pred zdravie. Bol to kňaz. Veľmi mi imponuje, keď sa človek prejavuje. Žiadna sivá myška. Keď je na ňom vidieť, či sa raduje, či súhlasí, či je smutný, namrzený atď. Najlepšie keď to vidím cez jeho oči. Exupéry tvrdil, že len deti vedia čo hľadajú, vraj majú šťastie. Musím sa priznať, že mám zjavné gnozeologické sklony. Poznanie je pre mňa radosť, učenie sa stalo pocitom.

Šport je úžasná vec. Naše správanie pri športových aktivitách je podobné ako kedysi prejavoval človek predátor v dobe, kedy človek lovil. Vzrušenie pri športe je veľmi podobné vzrušeniu, ktoré pravdepodobne pociťovali predchodcovia Homo sapiens z obdobia pred naším letopočtom. Je to pudová záležitosť. Pri športe pociťujem jednoduchú radosť z pohybu, vyplavujú sa endrorfíny, nadobúdam dobrý pocit. Už mnoho ľudí šport zmenil k lepšiemu. Aj mňa naučil byť náročný na druhých, a na seba. Ja sám som kedysi aktívnejšie lyžoval a hral basketbal. Ak by som sa mal dnes začínať, rozhodoval by som sa kvôli zdraviu medzi cyklistikou a plávaním. Plávania je snáď najvšestrannejší šport a cyklistika je výborná na vytrvalosť a tréning výrazne podporuje srdce. Sám dnes už športujem menej, občas pestujem cyklistiku, plávanie, korčuľovanie a posilňovanie.

  • Krásne krásky: Ali Larter, Angelina Jolie, Gwyneth Palthrow, Charlize Theron, Sandra Bullock, Winona Ryder
  • Sympatické krásky: Catherine Bell, Jarmila Hargašová, Julia Roberts, Juliette Binoche, Winona Ryder
  • Zmyselné krásky: Anna Paquin, Dominique Swain, Halle Berry, Jana Štefánková
  • Skvelé herečky: Julia Roberts, Juliette Binoche, Meryl Strepp, Anna Paquin, Winona Ryder, Catherine Bell, Audruey Hepburn, Catherine Hepburn, Jodie Foster, Sharon Stone, Nicole Kidman, Sandra Bullock, Jiřina Bohdalová, Jiřina Jirásková, Emília Vašáryová, Petra Polnišová
  • Skvelí herci: Robert De Niro, Robert Redford, Al Pacino, Paul Newmann, Keneth Branagh, Michael Douglas, Kirk Douglas, Clint Eastwood, Jiřé Korn, Johny Depp, Vladimír Dlouhý, Lukáš Latinák, Juraj Kemka, Richard Stanke, Morgan Freeman
  • Skvelé filmy: Henrich IV., Smrtiaci Bumerang, Amadeus, Meno ruže, Jakubov rebrík, Čata, JFK. Trilógia: Modrá, Biela, Červená, Dvojitý život Veroniky, Nekonečný príbeh, Mladé pušky, Vykúpenie z väznice Shawshank
  • Skvelí režiséri: Keneth Branagh, Oliver Stone, Steven Spielberg, Luis, Bunuel, Joel Schumacher, Clint Eastwood, Juraj Jakubisko, Robert Redford
  • Skvelí muzikanti: Herbie Hancock, Chick Corea, Al Di Meola, Paco de Lucia, Seal, Andrej Šeban, Marián Čekovský, Peter Breiner
  • Skvelí fotografi: Jan Saudek, Andrej Bán, Martin Vrabko, Štefan Čambal, Katarína Mocáková, Joe Klamar
  • Skvelí moderátori: Martin Pyco Rausch, Adela Banášová, Leoš Mareš

Nemám rád, keď ľudia vravia, že nemali šťastie. Po zápase niekedy fanúšik jedného z mužstiev začne tvrdiť, že „oni“ vyhrali, pretože mali šťastie. Že brankár mal napríklad šťastie, pretože to bola tyčka. Omyl – ten strelec bol proste slabší – netrafil do brány. Keď brankár chytí ťažkú strelu, nie je to v jeho šťastí, ale v jeho schopnostiach a v schopnostiach útočiaceho hráča brankára prekonať. Za slabosť považujem, keď sa ktosi začne vyhovárať na šťastie. Šťastie je v tom, ako sa cítime, nedá sa ho mať ako peniaze, ako nejakú hmotnú vec, je to stav. Nemám rád lotérie. Hry, kde sa podľa môjho názoru využíva ľudská hlúposť, trochu chamtivosť. Možno namietať, že niekto vyhrá, ale povedzte mi koľko percent? Vyrátajte si pravdepodobnosť? Slová o tom, že múdrosť má svoje hranice, a že blbosť je nekonečná, je možno trochu prehnaný, ale majú čosi do seba. Veľmi zle sa komunikuje, keď je niekto hlúpy. Aby som to rozdelil, ako sa vraví, niekedy by som skôr koňa naučil hrať na klavír, ako sa dohodol s hlúpym. Skúste hlúpemu vysvetliť, že je hlúpy. Ani múdreho nie je ľahké presvedčiť o tom, že je múdry. Veľmi často sa borím aj s neinformovanosťou. O čo ľahšie by sa komunikovalo, pracovalo, keby sme boli správne informovaný. Základom je informácia, ostatné je technológia.

Neznášam telefonické ponuky. Vytrvale a rýchle ich odmietam. A tým rýchlejšie, čím počujem v telefóne hlas „čítajúceho robota“. Človek na druhej strane linky vtedy buď je slabý, alebo lenivý. Moja odpoveď na ponuky je: „Ďakujem, dopočutia“. Hlboko sa mi bridia superlatívy, predovšetkým v televíznych správach. Keď počujem slová ako brutálne, najväčší apod., tak som si skoro istý, že príspevku nemám veriť. Obsluha čašníkov v našich reštauráciách je často zlá. Vôbec, poskytovanie služieb je na Slovensku jeden veľký prúser. Som zvedavý, kedy konečne z toho „vyrastieme.“ Nemám rád nerozhodnosť, najmä vo veciach pracovných.

Use Facebook to Comment on this Post