2006, 2008, 2011, 2013, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, TOP, Živočíchy, Živorodky

Poecilia reticulata

Hits: 32414

Poeci­la reti­cu­la­ta Peters, 1859 pat­rí do pod­če­ľa­de Poeci­li­nae, do čeľa­de Poecil­li­dae, radu , trie­dy Acti­nop­te­ri­gii. Syno­ny­má:  Peters, 1859;  De Filip­pi, 1861;  Günt­her, 1866; Girar­di­nus gup­pii Günt­her, 1866;  Jor­dan et Gil­bert, 1883;  Jor­dan, 1887; Acant­hop­ha­ce­lus reti­cu­la­tus Eigen­mann, 1907;  Eigen­mann, 1910;  Bou­len­ger, 1912;  Bou­len­ger, 1912;  Lan­ger, 1913;  Regan, 1913;  Mile­ws­ki, 1920. Slo­ven­ský názov je živo­rod­ka dúho­vá. Pou­ží­va sa aj pome­no­va­nie je Pat­rí medzi . Je to vše­obec­ne zná­my druh akvá­ri­ových rýb. Aj u nás sa zrej­me s národ­ným náz­vom  stre­tol asi kaž­dý dospe­lý člo­vek. Čas­to sa im komo­lí meno na gub­ky, guby a podob­ne, a to aj medzi odbor­ník­mi – čo len naz­na­ču­je ich veľ­kú popu­la­ri­tu. Iným čas­tým náz­vom pre gup­ky je pávie očko. Toto krás­ne pome­no­va­nie má pôvod v prí­rod­nej for­me P. reti­cu­la­ta, kto­rá má na tele fareb­ne obrú­be­nú tma­vú škvr­nu, orien­to­va­nú zväč­ša k hor­né­mu okra­ju chvos­to­vej plutvy. 

Pôvod­né roz­ší­re­nie je vo Vene­zu­e­le, dnes jej are­ál zasa­hu­je východ­nú Ama­zó­niu, Vene­zu­e­lu, , sever­nú Bra­zí­liu a Guay­anu – povo­die Ori­no­ka a takis­to dnes  náj­de­me napr. v Aus­trá­lii, na Kube, na Hava­ji, v juho­vý­chod­nej Ázii, vo východ­nej a juž­nej Afri­ke, v Juž­nej Ame­ri­ke až po USA na seve­re, v Rus­ku, v juž­nom Špa­niel­sku, Gréc­ku, Talian­sku, Čes­ku a  nevy­ní­ma­júc. Kom­plet­nej­ší zoznam evi­du­je Fish­Ba­se. [1] Druh P. reti­cu­la­ta sa pris­pô­so­bil svoj­mu pro­stre­diu a začí­na stá­le viac pre­ja­vo­vať pôvod­ná prí­rod­ná for­ma. Keď porov­nám divo­ké gup­ky z Vene­zu­e­ly a gup­ky chy­te­né v Bra­zí­lii, tak vidím jas­né pre­sa­dzo­va­nie pôvod­nej gene­tic­kej výba­vy. Divo­ká  zase raz víťa­zí. Gup­ky sa nachá­dza­jú tam kde je tep­lá , oby­čaj­ne v ter­mál­nych pra­me­ňoch. Viem, že sa nachá­dza­jú v are­áli Slov­naf­tu, počul som o via­ce­rých iných výsky­toch a viem, že sú v ter­mál­nych jazier­kach v Piešťanoch.

Sam­ček v prí­ro­de dosa­hu­je 3,5 cm, samič­ka 6 cm [2]. Žijú prie­mer­ne 8 – 12 mesia­cov. P. reti­cu­la­ta sa vyzna­ču­je veľ­kým pohlav­ným dimor­fiz­mom. Sam­ček je ove­ľa fareb­nej­ší, vzras­tom men­ší, štíh­lej­ší a má Gono­pó­dium je pohlav­ným orgá­nom a je modi­fi­ká­ci­ou 3 až 5 lúča rit­nej plut­vy. Samič­ka je ovál­nej­šia, v dospe­los­ti väč­šia, rit­nú plut­vu má nor­mál­nu a má škvr­nu gra­vi­di­ty v bruš­nej čas­ti tela. Základ­ná far­ba oboch pohla­ví je sivá. Gup­ka je veľ­mi pria­teľ­ská ryba zväč­ša plá­va­jú­ca v stred­nej a dol­nej čas­ti akvá­ria. Ak cho­vá­te veľ­ké množ­stvo gupiek v jed­nej nádr­ži, tak sa  zdru­žu­jú v celom vod­nom stĺp­ci. V prí­pa­de, že kŕmi­te tak, že ruku máte v akvá­riu,  vám zve­da­vo a nebo­jác­ne obli­zu­jú prs­ty. Zau­jí­ma­vé je aj chy­ta­nie gupiek do , pre­to­že ony sa chy­ta­jú čas­to až prí­liš ľah­ko – ak chce­te chy­tiť jed­nu jedi­nú, ľah­ko sa sta­ne, že ich máte v sieť­ke aj 20. Chy­tiť jed­no­du­cho do  gup­ku medzi sto iný­mi je prob­lém. Čím je vyš­šia počet­nosť, tým sú zve­da­vej­šie a nebojácnejšie.

Chov gupiek je celo­sve­to­vo roz­ší­re­ný, čo je spô­so­be­né asi aj tým, že ide snáď o naj­va­ria­bil­nej­ší druh ryby, cho­va­ný v slad­ko­vod­ných akvá­riách a to nie­len čo sa týka sfar­be­nia, ale aj tva­ru. Exis­tu­je množ­stvo tva­ro­vých a fareb­ných foriem P. reti­cu­la­ta. Keď­že gup­ka pred­sta­vu­je a pred­sta­vo­va­la vždy pre akva­ris­tov výzvu, doš­lo k veľ­kým zme­nám nie­len v jej vzhľa­de, ale aj v náro­koch cho­vu. Chov gupiek bol kedy­si bez­prob­lé­mo­vý. Asi ste aj vy poču­li akva­ris­tov a zná­mych, kto­rí vra­ve­li, že  cho­vať nebol nikdy prob­lém, a že to nemô­že byť prob­lém ani dnes. Dneš­né , kto­ré dosta­ne­te kúpiť v akva­ris­ti­ke, prí­pad­ne od cho­va­te­ľa, sa dajú opí­sať ako chú­los­ti­vé ryby. Svo­jim nárok­mi sa dosť odli­šu­jú od svo­jich prí­buz­ných z minu­los­ti. Dnes sú  sil­ne pre­šlach­te­né a sta­li aj menej odol­ný­mi. V minu­los­ti  nebo­li vôbec chú­los­ti­vé, ale dnes je to inak. Čas­to sa cho­va­te­ľo­vi sta­ne, že si zakú­pi neja­ké , pri­dá ich ku svo­jim a najprv zahy­nú tie nové a neskôr aj jeho sta­ré. Ak chce­te cho­vať , ide­ál­ne je nájsť si ces­tu k cho­va­te­ľo­vi, kto­rý si udr­žu­je čis­tú líniu. Pomer pohla­ví odpo­rú­čam 3:1 a viac v pros­pech sami­čiek. Sam­ce čas­to nedo­ži­čia pokoj samič­kám, pre­to je vhod­né cho­vať viac sami­čiek ako sam­cov. Gup­ky tole­ru­jú širo­ké pás­mo para­met­rov vody. Za ide­ál­ne hod­no­ty cho­vu pova­žu­jem tep­lo­tu 22 – 27°C, 10 – 20°, ph 7.5. Sú schop­né, naj­mä v dospe­los­ti, pokiaľ nepat­ria ku chú­los­ti­vým typom, zná­šať aj veľ­ké zaso­le­nie. Pro­fi­to­va­nie gupiek v pieš­ťan­ských jazier­kach je toho dôka­zom. Pieš­ťan­ské  sú totiž napá­ja­né vodou, kto­rá je veľ­mi boha­tá na síru a iné mine­rá­ly. Do jazie­rok ľudia púš­ťa­jú čas od času rôz­ne ryby, ale pre­ží­va­jú len  a Poeci­lia reti­cu­la­ta. Sú to dru­hy, kto­ré sú voči tomu­to fak­to­ru rezis­tent­né. Nie­kto­rí  doká­za­li akli­ma­ti­zo­vať gup­ky postup­ným pri­vy­ka­ním dokon­ca na mor­skú vodu. Cho­va­jú tak gup­ky v mor­skej vode ako krmi­vo. V prí­pa­de, že máte ambí­cie zúčast­niť sa súťa­ží, je vhod­né gup­ky cho­vať v akvá­riách s rast­li­na­mi, pre­to­že v nich sa gup­ky cítia lep­šie a lep­šie aj vyze­ra­jú. Chov gupiek si teda vyža­du­je viac akvá­rií, ide­ál­ne je, ak kaž­dá for­ma má svo­je . Zvlášť pre dospe­lé ryby, mlaď, dospie­va­jú­ce jedin­ce. Ku gup­kám sa do spo­lo­čen­ské­ho akvá­ria hodia iné  ako napr. pla­ty, , ďalej , pan­cier­nič­ky rodu . Neho­dia sa k nim väč­šie dru­hy cich­líd – napr. , laby­rint­ky – napr.  ryby – napr.  partipentazona.

Nie­kto­rí  pri­dá­va­jú do akvá­rií, kde cho­va­jú gup­ky soľ. Naj­mä tí, kto­rí cho­va­jú gup­ky bez dna a bez rast­lín. V kaž­dom prí­pa­de sa gup­ka cíti v sla­nej vode dob­re a lep­šie odo­lá­va nástra­hám cho­rôb. Odpo­rú­ča­ná dáv­ka  pre ne sú dve poliev­ko­vé lyži­ce na 40 lit­rov vody. Na soľ je tre­ba rybič­ky pri­vyk­núť postup­ne a pou­žiť len vte­dy, ak to iným rybám neva­dí. Gup­ky majú rela­tív­ne dlhé chvos­ty a čas­to pre­to viac trpia rôz­ny­mi cho­ro­ba­mi. A keď­že gup­ky veľa zože­rú a veľa odpa­du aj vypro­du­ku­jú, tre­ba dbať na čis­to­tu vody, aj dna. Jeden môj kama­rát nazý­va gup­ky a  vďa­ka tej­to vlast­nos­ti kom­bajn :-). Gup­ky v noci oddy­chu­jú ležiac na dne, chvos­ty sa dotý­ka­jú dna a vte­dy im hro­zí náka­za. Dno nesmie obsa­ho­vať veľa det­ri­tu, účin­ná  je dob­rým pred­po­kla­dom vašich zdra­vých rýb. Gup­ky doslo­va milu­jú čerstvú vodu a ak sa im veľ­mi čas­to mení , ras­tú veľ­mi rých­lo a sú vo výbor­nej kon­dí­cii. Ide­ál­na je kon­ti­nu­ál­na výme­na vody.

Gup­ky sú všež­ra­vé. Vhod­nou potra­vou sú , patent­ky, , moina, , ide­ál­ne v živom sta­ve. Mra­ze­né krmi­vo toh­to typu sta­čí namo­čiť do akvá­ria a pár­krát s ním roz­ví­riť hla­di­nu a ryby nakŕ­mi­te. Ak chce­te aby samič­ky gupiek kva­lit­ne rodi­li, poskyt­ni­te im  čier­ne­ho komá­ra, prá­ve toho, kto­rý nám ľuďom vie nie­ke­dy tak veľ­mi znep­rí­jem­niť život – komá­ra pisk­ľa­vé­ho – Culex pipiens. Gup­ky sú ria­sož­ra­vé, vhod­nou potra­vou je  apod. Pre doras­ta­jú­ce mla­dé gup­ky sa hodí nálev­ník. S rados­ťou prij­mú napr. nelie­ta­vé  Dro­sop­hi­la mela­no­gas­ter a je to prá­ve , na kto­rý sa pri kŕme­ní rýb vše­obec­ne naj­viac zabú­da. Vhod­né sú samoz­rej­me , ale­bo , menej už vloč­ko­vé suché , kto­ré sú ponú­ka­né v akva­ris­tic­kých obchodoch.

Roz­mno­žo­va­nie gupiek je jed­no­du­ché, často­krát sa môže v nádr­žiach akva­ris­tov diať aj pro­ti ich vôli. Sam­če­ko­via, nezried­ka aj tra­ja naraz nahá­ňa­jú vytrva­lo samič­ku, kto­rá ale zvy­čaj­ne zo začiat­ku igno­ru­je ich akti­vi­tu. Keď ale samič­ka pri­vo­lí, sam­ček pomo­cou pohlav­né­ho orgá­nu, gono­pó­dia, kopu­lu­je. Samič­ka je schop­ná držať si sper­mie v záso­be a rodiť aj v ďal­ších 3 – 4 nasle­du­jú­cich vrhoch. Aj pre­to je nevy­hnut­né, ak chce­te zacho­vať líniu – tvar a fareb­nosť rodi­čov, zame­dziť mie­ša­niu gene­tic­ké­ho mate­riá­lu. Gra­vid­né samič­ky je mož­né izo­lo­vať v pôrod­nič­kách, napr. v takých, kto­ré dosta­ne­te v obcho­de, ale­bo si zostro­jí­te napr. zo záh­rad­níc­ke­ho ple­ti­va kôš. Ple­ti­vo sta­čí zošiť a kôš upev­niť na . Ale­bo sa môže­te inšpi­ro­vať a spra­viť si pôrod­nič­ku pomo­cou  a ple­ti­va. Samoz­rej­me môže­te nechať samič­ku odro­diť v spo­loč­nom akvá­riu a neskôr mla­dé vychy­tať. Gup­ky si nie­ke­dy svo­je potom­stvo žerú nie­ke­dy, ale ak chce­te mať potom­stvo, je dob­ré mať  dob­re zaras­te­né rast­li­na­mi. Gup­ky sú schop­né rodiť mla­dé kaž­dý mesiac – peri­ó­da trvá zhru­ba 28 dní. Prie­mer­ný počet mla­dých je 40 jedin­cov – pohy­bu­je sa od 30 do 70, nie­ke­dy aj viac ako 100 mla­dých. Nie­ke­dy sa sta­ne, že samič­ka vrh­ne len zopár mla­dých. Dbaj­te na to, aby ste, ak pre­kla­dá­te samič­ku pred pôro­dom, neme­ni­li dras­tic­ky , naj­mä aby ste nezvý­ši­li tep­lo­tu. Zvý­še­ná tep­lo­ta by moh­la mať za násle­dok pred­čas­ný pôrod – nedos­ta­toč­ne vyvi­nu­té jedin­ce až mŕt­ve jedin­ce. Samič­ka je po pôro­de vyčer­pa­ná, je bež­né, že sa jej v tom­to čase zhor­ší zdra­vot­ný stav.

Čo je ove­ľa väč­ší prob­lém, je mla­dé odcho­vať. Ako hovo­rí Ivan Vyslú­žil: „Gup­ku roz­mno­ží aj žia­čik, ale odcho­vá iba cho­va­teľ.“ Naro­de­né mla­dé gup­ky sú rela­tív­ne veľ­kým rybím plô­di­kom – dosa­hu­jú oko­lo 1 cm. Najprv ras­tú pomal­šie, po dvoch týžd­ňoch sa ich  pri dob­rom kŕme­ní roz­beh­ne. Tak ako aj pri iných rybách, gup­ky do veľ­kos­ti dvoch cen­ti­met­rov je vhod­né kŕmiť čo naj­dô­sled­nej­šie. Naj­lep­šou mož­nos­ťou ako podá­vať potra­vu takým­to mla­dým gup­kám, je čo naj­čas­tej­šie a po malých dáv­kach. Samoz­rej­me ide­ál­ne je živé krmi­vo, kto­ré sa pohy­bu­je v celom vod­nom stĺp­ci akvá­ria. Takým­to požia­dav­kám vyho­vie Arte­mia sali­na, a nálev­ník . Ako­náh­le sa dá roz­lí­šiť , mlaď roz­deľ­te pod­ľa pohla­via. Sam­če­ko­via pohlav­ne dospie­va­jú vo veku dvoch mesia­cov, samič­ky o mesiac neskôr. Samič­ky so sam­ca­mi daj­te doko­py vte­dy, ak chce­te, aby sa spo­lu pári­li. Pokiaľ to nie je nevy­hnut­né, vyhý­baj­te sa pre­dov­šet­kým súro­de­nec­ké­mu páre­niu.

Gup­ky trpia čas­to cho­ro­ba­mi, kto­ré nevie­me diag­nos­ti­fi­ko­vať – čas­to hynú bez zjav­nej prí­či­ny a veľ­mi rých­lo. Jed­nou zo závaž­ných cho­rôb, pos­ti­hu­jú­cich tie­to ryby je bak­te­riál­ny roz­pad plu­tiev spô­so­be­ný bak­té­ria­mi Pse­udo­mo­nas,  a iný­mi. Inou cho­ro­bou je myko­bak­te­ri­ó­za, kto­rá je len veľ­mi ťaž­ko lie­či­teľ­ná. Ich­ti­of­ti­ri­ó­za – zná­ma medzi akva­ris­ta­mi ako  je menej váž­na choroba.

P. reti­cu­la­ta si istot­ne svo­je význam­né mies­to v akva­ris­ti­ke zaslú­ži a zasta­ne, veď napo­kon sú to prá­ve gup­ky, pre kto­ré sa kona­jú Maj­strov­stvá Euró­py, aj Maj­strov­stvá sve­ta, a iné medzi­ná­rod­né a  a . Exis­tu­je medzi­ná­rod­ná orga­ni­zá­cia IKGH (Inter­na­ti­ona­le Kura­to­rium -Hoch­zucht), kto­rá jed­not­li­vé orga­ni­zá­cie zaobe­ra­jú­ce sa cho­vom P. reti­cu­la­ta zdru­žu­je a koor­di­nu­je [4]. Súťa­ží sa pod­ľa vypra­co­va­né­ho štan­dar­du IHS. [5] Zväč­ša súťa­žia triá sam­če­kov, ale čoraz viac sa pre­sa­dzu­jú aj páry. Kate­gó­rie sú urče­né pod­ľa tva­ru chvos­to­vej plut­vy: trian­gel, kruh, dvoj­me­čík, dol­ný , hor­ný , rýľ, 

Lite­ra­tú­ra:

[1] http://​www​.fish​ba​se​.org/

[2] http://64.95.130.5/

[4] http://​www​.ikgh​.nl/

[5] IHS

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2008, Africké cichlidy, Časová línia, Cichlidy, Malawi cichlidy, Príroda, Ryby, Živočíchy

Melanochromis cyaneorhabdos – Melanochromis cf. maingano

Hits: 12806

V posled­nej dobe sa na Slo­ven­skom trhu stá­va pomer­ne žia­da­ný. Pre­dá­va sa pod náz­vom “Main­ga­no”. Aj latin­ské syno­ny­mum ku Mela­noc­hro­mis cyane­or­hab­dos je Mela­noc­hro­mis cf. main­ga­no. Ako sami máte mož­nosť vidieť niž­šie, je dosť podob­ný sfar­be­niu sam­ca Mela­noc­hro­mis johan­nii, avšak na roz­diel od neho sa u toh­to dru­hu nepre­ja­vu­je pohlav­ný dimor­fiz­mus tak výraz­ne. Sami­ca, aj sam­ček sú si fareb­ne veľ­mi podob­ní. V dospe­los­ti je samič­ka len o tro­chu mene­ne výraz­ne sfar­be­ná ako samec. Tva­rom tela sa pohla­via roz­li­šu­jú. Samič­ka je zvy­čaj­ne o dosť men­šia. V kaž­dom prí­pa­de je sam­ček mohut­nej­ší v tele, samič­ka je ovál­nej­šia, sme­rom ku chvos­tu je ten­šia ako sam­ček. Samič­ka je veľ­mi spo­ľah­li­vá, mla­dé odno­sí rada. Exis­tu­jú však rôz­ne fareb­né for­my, kto­ré sa od seba dosť líšia.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Živočíchy

Evolúcia rodu Tropheus v jazere Tanganika

Hits: 7167

Autor prís­pev­ku: Róbert Toman

Afric­ké jaze­rá vypro­du­ko­va­li ohro­mu­jú­co roz­lič­nú fau­nu cich­li­do­vi­tých rýb. Jaze­ro Tan­ga­ni­ka, kto­ré­ho vek sa odha­du­je na 9 – 12 mili­ó­nov rokov, je naj­star­šie výcho­do­af­ric­ké jaze­ro a skrý­va mor­fo­lo­gic­ky, gene­tic­ky a beha­vi­orál­ne naj­roz­ma­ni­tej­šiu sku­pi­nu cich­li­do­vi­tých rýb. Mno­ho z vyše 200 popí­sa­ných dru­hov sa delí do geo­gra­fic­ky a gene­tic­ky odliš­ných popu­lá­cií, kto­ré sa líšia hlav­ne v ich sfar­be­ní. Naj­lep­ším prí­kla­dom toh­to javu je ende­mic­ký rod Trop­he­us, v rám­ci kto­ré­ho sa popí­sa­lo 6 dru­hov a viac ako 70 odliš­ne sfar­be­ných miest­nych varian­tov. Okrem Trop­he­us dubo­isi, je cel­ko­vá mor­fo­ló­gia v tom­to rode veľ­mi podob­ná. Trop­he­usy sa hoj­ne vysky­tu­jú v hor­nej pobrež­nej zóne vo všet­kých typoch skal­na­tých bio­to­pov, kde sa kŕmia ria­sa­mi a skrý­va­jú sa pred pre­dá­tor­mi. Pie­soč­na­tým a bah­ni­tým pobre­žiam, ako aj ústiam riek sa strikt­ne vyhý­ba­jú. Je doká­za­né, že Trop­he­usy sa nedo­ká­žu pohy­bo­vať na väč­šie vzdia­le­nos­ti, naj­mä cez voľ­nú vodu, ako dôsle­dok ich vyhra­ne­nej špe­ci­fic­kos­ti život­né­ho pro­stre­dia a ver­nos­ti k urči­té­mu mies­tu a teri­to­ria­li­ty.

Trop­he­us je jeden z naj­štu­do­va­nej­ších rodov jaze­ra. Eto­lo­gic­ké štú­die Trop­he­us moori uká­za­li kom­plex­né vzo­ry sprá­va­nia sa a vyso­ko vyvi­nu­tú sociál­nu orga­ni­zá­ciu. Neexis­tu­je u nich vyhra­ne­ný pohlav­ný dimor­fiz­mus. Obe pohla­via si chrá­nia teri­tó­rium a na roz­diel od mno­hých ďal­ších papu­ľov­cov, Trop­he­usy tvo­ria dočas­né páry počas roz­mno­žo­va­nia. Vývoj ikier a plô­di­ka pre­bie­ha výluč­ne v ústach samíc. Pred­chá­dza­jú­ce fylo­ge­o­gra­fic­ké štú­die Trop­he­usov demon­štro­va­li prek­va­pu­jú­co veľ­ké gene­tic­ké roz­die­ly medzi popu­lá­cia­mi. Trop­he­us dubo­isi bol opí­sa­ný ako naj­pô­vod­nej­šia vet­va a sedem odliš­ných sku­pín vznik­lo väč­ši­nou súčas­ne. Šesť z nich sa vysky­tu­je v indi­vi­du­ál­nych pobrež­ných oblas­tiach a jed­na sku­pi­na sa sekun­dár­ne roz­ší­ri­la a kolo­ni­zo­va­la skal­na­té mies­ta v pod­sta­te po celom jaze­re. Úda­je zís­ka­né ana­lý­zou mito­chon­driál­nej DNA (mtD­NA) uká­za­li, že napriek vše­obec­ne podob­nej mor­fo­ló­gii sa môže sfar­be­nie rýb ohrom­ne líšiť medzi gene­tic­ky blíz­ko prí­buz­ný­mi popu­lá­cia­mi a naopak, môže byť veľ­mi podob­né medzi gene­tic­ky veľ­mi vzdia­le­ný­mi popu­lá­cia­mi ses­ter­ských dru­hov. Tie­to pozo­ro­va­nia sa čias­toč­ne vysvet­ľu­jú ako dôsle­dok para­lel­nej evo­lú­cie podob­ných fareb­ných vzo­rov v rám­ci pri­ro­dze­né­ho výbe­ru ale­bo ako dôsle­dok pries­to­ro­vé­ho kon­tak­tu medzi dvo­ma gene­tic­ky odliš­ný­mi popu­lá­cia­mi po dru­hot­nom kon­tak­te a násled­nom trie­de­ní rodu, kedy sa krí­žen­ci tých­to popu­lá­cií a ich potom­ko­via spät­ne krí­ži­li pred­nost­ne len s člen­mi jed­nej pôvod­nej popu­lá­cie.

His­to­ric­ké zme­ny jazera

Pred­po­kla­dá sa, že rých­le for­mo­va­nie veľ­kých dru­ho­vých sku­pín výcho­do­af­ric­kých cich­líd spô­so­bu­jú abi­otic­ké (fyzi­kál­ne) fak­to­ry, ako geolo­gic­ké pro­ce­sy a kli­ma­tic­ké uda­los­ti, ako aj bio­lo­gic­ké vlast­nos­ti šíria­cich sa orga­niz­mov. Nie­koľ­ko štú­dií uká­za­lo, že veľ­ké kolí­sa­nie hla­di­ny jaze­ra malo váž­ny vplyv na skal­na­té pro­stre­die a dru­ho­vé spo­lo­čen­stvá vo výcho­do­af­ric­kých prie­ko­po­vých jaze­rách. Jaze­ro bolo váž­ne ovplyv­ne­né zme­nou na suché pod­ne­bie asi pred 1,1 mili­ón­mi rokov, čo spô­so­bi­lo pokles hla­di­ny asi o 650 – 700 m pod súčas­nú hla­di­nu. Potom sa jaze­ro zväč­šo­va­lo postup­ne do obdo­bia asi pred 550 000 rok­mi. Ďal­ší pokles hla­di­ny nastal asi pred 390 000 až 360 000 rok­mi o 360 met­rov, medzi 290 000 až 260 000 rok­mi o 350 m a medzi 190 000 až 170 000 rok­mi to bol pokles o 250 m. V najb­liž­šej his­tó­rii pokles­la hla­di­na počas nesko­ré­ho ple­is­to­cé­nu ľado­vej doby, kedy bolo v Afri­ke suché pod­ne­bie. Ide o obdo­bie spred 40 000 – 35 000 rok­mi (pokles o 160 m) a medzi 23 000 – 18 000 rok­mi (prav­de­po­dob­ne o 600 m). Aký­koľ­vek vzrast hla­di­ny posú­va pobrež­nú líniu a tvo­ria sa nové skal­na­té oblas­ti. Len čo vzdia­le­nos­ti medzi novo for­mo­va­ný­mi oblas­ťa­mi pre­kro­čia schop­nosť šíre­nia sa jed­not­li­vých dru­hov, tok génov sa pre­ru­ší a hro­ma­dia sa gene­tic­ké roz­die­ly medzi popu­lá­cia­mi. Násled­ný pokles hla­di­ny môže viesť k sekun­dár­ne­mu mie­ša­niu, čo vedie k buď k zvy­šu­jú­cej sa gene­tic­kej roz­diel­nos­ti ale­bo prí­buz­nos­ti nových druhov.

Šíre­nie rodu Trop­he­us v jaze­re Tanganika

Na zákla­de gene­tic­kej ana­lý­zy sa urči­li 3 obdo­bia šíre­nia sa Trop­he­usov v jaze­re. Prvé obdo­bie pre­bie­ha­lo počas stú­pa­nia hla­di­ny v obdo­bí medzi 1,1 mil. – 550 000 rok­mi, dru­hé šíre­nie pre­bie­ha­lo počas pokle­su hla­di­ny v obdo­bí medzi 390 000 – 360 000 rok­mi a tre­tie šíre­nie nasta­lo počas pokle­su hla­di­ny v obdo­bí medzi 190 000 – 170 000 rok­mi. Kli­ma­tic­ké zme­ny pred 17 000 rok­mi spô­so­bi­li dra­ma­tic­ký pokles hla­di­ny nie­len v Tan­ga­ni­ke, ale aj v Mala­wi a dokon­ca vysc­hnu­tie jaze­ra Vik­tó­ria. Tie­to uda­los­ti synch­ro­ni­zo­va­li pro­ce­sy diver­zi­fi­ká­cie cich­líd vo všet­kých troch jaze­rách. Naj­dô­ve­ry­hod­nej­šie vysvet­le­nie gene­tic­kých vzo­rov Trop­he­usov sú tri obdo­bia níz­kej hla­di­ny jaze­ra, kedy kle­sa­la hla­di­na naj­me­nej o 550 m, tak­že jaze­ro bolo roz­de­le­né na tri jaze­rá. Sku­pi­ny Trop­he­usov boli roz­de­le­né do osem hlav­ných sku­pín pod­ľa mtD­NA a pod­ľa výsky­tu v jed­not­li­vých loka­li­tách jaze­ra, kto­ré dosta­li názov pod­ľa osád na pobreží:

  • Sku­pi­na A1 (Kib­we, Kab­we, Kiti Point)
  • Sku­pi­na A2 (Kabe­zi, Iko­la, Bili­la Island, Kyeso I./Kungwe – T. “yel­low”, Kala, Mpulungu)
  • Sku­pi­na A3 (Nyan­za Lac – T. bri­char­di, Ngom­be, Bemba)
  • Sku­pi­na A4 (Nvu­na Island, Kato­to I.)
  • Sku­pi­na B (Rutun­ga, Kiriza)
  • Sku­pi­na C (Kyeso II.)
  • Sku­pi­na D (Zon­gwe, Moba, Kib­we­sa – T. “Kib­we­sa”)
  • Sku­pi­na E (Bulu – T. pol­li, Bulu – T. “Kirschf­leck”)
  • Sku­pi­na F (Kib­we­sa – T. “Kirschf­leck”, Mvua I., Inangu)
  • Sku­pi­na G (Wapem­be juh, Kato­to II., Mvua II.)
  • Sku­pi­na H (Wapem­be sever)

Na obráz­ku sú zná­zor­ne­né vzťa­hy medzi jed­not­li­vý­mi sku­pi­na­mi rodu Trop­he­us a ich loka­li­zá­cia v jazere.

Tropheus Phylog[1]

Pri­már­ne šíre­nie rodu Trop­he­us bolo pod­mie­ne­né sil­ným zvý­še­ním hla­di­ny jaze­ra asi pred 700 000 rok­mi. Prvé dve sku­pi­ny (A a B) pochá­dza­li z obsa­de­nia sever­ných čas­tí jaze­ra, sku­pi­na C a D vzni­ka­la na západ­nom pobre­ží cen­trál­nej čas­ti jaze­ra a sku­pi­na E sa roz­ví­ja­la na výcho­de stred­nej čas­ti jaze­ra. Sku­pi­ny F, G a H sa najp­rav­de­po­dob­nej­šie udo­mác­ni­li na juhu jaze­ra. Tre­ba upo­zor­niť, že nedáv­no obja­ve­ná ôsma sku­pi­na C v Kyeso prav­de­po­dob­ne repre­zen­tu­je Trop­he­us annec­tens, pre­to­že Kyeso je loka­li­zo­va­né v tes­nej blíz­kos­ti typu vzo­riek rýb, kto­rý popí­sal Bou­len­ger v roku 1990. Tie­to ryby žili v blíz­kos­ti rýb, kto­ré pat­ria do sku­pi­ny A2, kto­rú obja­vi­li na oboch stra­nách cen­trál­nej čas­ti jazera.

Mor­fo­lo­gic­ké ana­lý­zy uká­za­li, že šesť zo sied­mich jedin­cov malo šty­ri lúče na anál­nej plut­ve a sied­my jedi­nec mal lúčov päť. Ďal­ších pať jedin­cov ulo­ve­ných v Kyeso malo šesť anál­nych lúčov a tiež sa odli­šo­va­li v tva­re úst a sfar­be­ní od T. annec­tens. Je zau­jí­ma­vé, že ryby odchy­te­né v loka­li­te Kyeso pred­tým ozna­če­né ako T. annec­tens pat­ria do sku­pi­ny C na roz­diel od Trop­he­us pol­li (sku­pi­na E) z opač­nej stra­ny jaze­ra, hoci majú podob­nú mor­fo­ló­giu, počet lúčov anál­nej plut­vy a sfarbenie.

Väč­ši­na hlav­ných sku­pín sa roz­ši­ro­va­la do sused­ných oblas­tí počas dru­hé­ho roz­ší­re­nia asi pred 400 000 rok­mi a sku­pi­ny A a D zvlád­li pre­sun k pro­ti­ľah­lé­mu pobre­žiu cen­trál­nej čas­ti Tan­ga­ni­ky. V tom­to obdo­bí sa po obsa­de­ní východ­né­ho pobre­žia sku­pi­na A roz­de­li­la na 4 odliš­né pod­sku­pi­ny. Pod­sku­pi­ny A1 a A3 sa prav­de­po­dob­ne obja­vi­li po expan­zii na výcho­de sever­né­ho pobre­žia. Pod­sku­pi­na A2 pochá­dza­la z obsa­de­nia seve­ro­zá­pad­né­ho pobre­žia na seve­re aj v stred­nej čas­ti jaze­ra, zatiaľ čo pod­sku­pi­na A4 prav­de­po­dob­ne pochá­dza­la z kolo­ni­zá­cie východ­nej čas­ti juž­né­ho pobre­žia. Sku­pi­na D prav­de­po­dob­ne obsa­di­la veľ­mi krát­ky úsek v oblas­ti Cape Kib­we­sa, kam sa pre­síd­li­li zo západ­nej čas­ti juž­né­ho pobre­žia. To bolo mož­né jedi­ne v obdo­bí pred 400000 rok­mi, keď kles­la hla­di­na o 550 m, pre­to­že Trop­he­usy nie sú schop­né sa pre­sú­vať pri zvý­še­ní vod­nej hla­di­ny a tým aj zväč­še­ní vzdia­le­nos­tí medzi skal­na­tý­mi čas­ťa­mi jaze­ra cez voľ­nú vodu. Iba pokles hla­di­ny o 550 m posta­čo­val na to, aby sa skal­na­té dno dosta­lo do hĺb­ky asi 50 m, čím sa utvo­ri­li pod­mien­ky na pre­sun Tropheusov.

Roz­ší­re­nie Tropheus“Kirschfleck”, kto­ré pat­ria do sku­pi­ny F na východ­nom pobre­ží cen­trál­nej čas­ti jaze­ra a na sever od Kib­we­sa, sa zdá byť záhad­né pod­ľa súčas­né­ho roz­ší­re­nia ostat­ných čle­nov tej­to sku­pi­ny (F) na juho­zá­pa­de oko­lo Came­ron Bay. V oblas­ti Kib­we­sa žijú v blíz­kos­ti tri varian­ty Trop­he­usov (Trop­he­us pol­li, T.“Kibwesa” a T.“Kirschfleck”). Pred­sa však vo vzor­kách T.“Kirschfleck” sa zis­ti­lo pod­ľa mtD­NA, že pat­ri­li dvom sku­pi­nám, čo naz­na­ču­je krí­že­nie prav­de­po­dob­ne pôvod­ných oby­va­te­ľov tej­to oblas­ti – sku­pi­ny T. pol­li (E) a pre­síd­le­ných T. “Kirschf­leck” (F). Exis­tu­jú dve alter­na­tí­vy: zástup­co­via sku­pi­ny F sa moh­li pre­su­núť pozdĺž západ­nej čas­ti juž­né­ho pobre­žia až k hra­ni­ci stred­nej čas­ti jaze­ra. Zostá­va však nejas­né, ako sa moh­la sku­pi­na F pre­su­núť cez tak širo­kú oblasť str­mo kle­sa­jú­ce­ho pobre­žia na zápa­de juž­né­ho pobre­žia, kto­ré v súčas­nos­ti obý­va­jú ryby sku­pi­ny D, bez toho aby zane­cha­li neja­kú gene­tic­kú sto­pu ale­bo men­šiu popu­lá­ciu. Alter­na­tív­ne vysvet­le­nie by moh­lo byť, že sku­pi­na F sa pôvod­ne šíri­la pozdĺž juho­vý­chod­né­ho pobre­žia od Kib­we­sa asi po Wapem­be a neskôr bola nahra­de­ná pre­síd­le­ný­mi zástup­ca­mi sku­pi­ny A, tak­že hap­lo­ty­py (sku­pi­na alel v jed­nom chro­mo­zó­me pre­ná­ša­ná z gene­rá­cie na gene­rá­ciu spo­loč­ne, pri­čom poto­mok dedí dva hap­lo­ty­py – jeden od otca a dru­hý od mat­ky) sku­pi­ny F v Kib­we­sa sú pozos­tat­ky pôvod­ne pod­stat­ne roz­ší­re­nej­šej sku­pi­ny. Ďalej by k tej­to hypo­té­ze bolo mož­né dodať, že sku­pi­na F dru­hot­ne osíd­li­la ich súčas­né teri­tó­rium v oko­lí Came­ron Bay na juho­zá­pa­de počas hlav­né­ho obdo­bia stú­pa­nia hla­di­ny jaze­ra pred 400 000 rok­mi. To by vysvet­ľo­va­lo prí­tom­nosť dvoch odliš­ných hap­lo­ty­pov v popu­lá­cii v Mvua (F a G), ako násle­dok krí­že­nia po dru­hot­nom kon­tak­te so zástup­ca­mi sku­pi­ny F. Ak je táto hypo­té­za prav­di­vá, táto kolo­ni­zá­cia moh­la úpl­ne nahra­diť pred­tým sa vysky­tu­jú­cu sku­pi­nu G, kto­rá má v súčas­nos­ti cen­trum výsky­tu juž­ne od ústia rie­ky Lufu­bu. Ak berie­me do úva­hy fakt, že rie­ka Lufu­bu, ako tre­tí naj­väč­ší zdroj vody pre jaze­ro, pred­sta­vu­je vyso­ko sta­bil­nú eko­lo­gic­kú bari­é­ru, kto­rá odde­ľu­je pobre­žie hory Chai­ti­ka od polo­os­tro­va Inan­gu, potom sku­pi­na G si moh­la udr­žia­vať oblasť pôvod­né­ho roz­ší­re­nia juž­ne od rie­ky Lufu­bu, ale bola nahra­de­ná zástup­ca­mi sku­pi­ny F v Came­ron Bay po pokle­se hladiny.

Počas tre­tie­ho šíre­nia asi pred 200 000 rok­mi sa šíri­li 3 pod­sku­pi­ny sku­pi­ny A pozdĺž pobre­žia, kde sa pôvod­ne vysky­to­va­li. Pod­sku­pi­na A2 sa muse­la pre­miest­niť krí­žom cez jaze­ro z juž­né­ho okra­ja cen­trál­nej čas­ti na východ­né pobre­žie juž­nej čas­ti jaze­ra. Pod­sku­pi­ny A2 a A4 sa roz­ší­ri­li pozdĺž juho­vý­chod­né­ho pobre­žia viac na juh jaze­ra. V loka­li­te Wapem­be na seve­re sa u jed­né­ho jedin­ca zis­til hap­lo­typ, pod­ľa kto­ré­ho pat­rí do sku­pi­ny H, kto­rá sa roz­ší­ri­la pri pri­már­nom šíre­ní a všet­ky ďal­šie jedin­ce pari­li do dvoch pod­sku­pín A. Dva odliš­né Trop­he­usy žijú v blíz­ko prí­buz­nom vzťa­hu blíz­ko Wapem­be. V Kato­to, hlav­nej hra­ni­ci medzi sku­pi­na­mi A a G sa zis­ti­lo asi 50 % popu­lá­cie s hap­lo­ty­pom sku­pi­ny G a 50% z pod­sku­pín A2 a A4. Pod­sku­pi­na A2 sa zis­ti­la aj v loka­li­te Katu­ku­la, ale táto popu­lá­cia je tvo­re­ná pre­važ­ne ryba­mi zo sku­pi­ny G.

Súhrn

Trop­he­usy 7 sku­pín nezme­ni­li dra­ma­tic­ky ich roz­pä­tie výsky­tu, čo môže byť kvô­li sta­bi­li­te ich život­né­ho pro­stre­dia, kto­ré je tvo­re­né kol­mo kle­sa­jú­cim pobre­žím. Tie­to oblas­ti nebo­li prí­liš ovplyv­ne­né kolí­sa­ním hla­di­ny jaze­ra, pre­to­že sa pre­sú­va­li iba sme­rom dolu a hore pozdĺž úte­sov. Jed­na pod­sku­pi­na (A2) sa zis­ti­la tak­mer po celom jaze­re a aj jedin­ci zo vzdia­le­ných popu­lá­cií sú v úzkom vzťa­hu. Keď­že sa zis­ti­li podob­né cha­rak­te­ris­ti­ky roz­ší­re­nia aj iných rodov tan­ga­nic­kých cich­líd (Eret­mo­dus, Cyp­ric­hro­mis), prav­de­po­dob­ne mali zme­ny v jaze­re (kli­ma­tic­ké a geolo­gic­ké) podob­ný vplyv na gene­tic­kú štruk­tú­ru popu­lá­cií aj iných druhov.

Lite­ra­tú­ra

Baric, S. et al.: Phy­lo­ge­og­rap­hy and evo­lu­ti­on of the Tan­ga­ny­i­kan cich­lid genus Trop­he­us based upon mito­chon­drial DNA saqu­en­ces. J. Mol. Evol., 56, 2003, 54 – 68.
Cohen, A.S., Soreg­han, M.R., Scholz, C.A.: Esti­man­ting the age of for­ma­ti­on of lakes: An exam­ple from Lake Tan­ga­ny­i­ka, East Afri­can Rift Sys­tem. Geolo­gy, 21, 1993, 511 – 514.
Cohen, A.S. et al.: New pala­e­oge­og­rap­hic and lake-​level recons­truc­ti­ons of Lake Tan­ga­ny­i­ka: Impli­ca­ti­ons for tec­to­nic cli­ma­tic and bio­lo­gi­cal evo­lu­ti­on in a rift lake. Basin Res., 9, 1997, 107 – 132.
Gas­se, F. et al.: Water level fluc­tu­ati­ons of Lake Tan­ga­ny­i­ka in pha­se with oce­a­nic chan­ges during the last gla­cia­ti­on and degla­cia­ti­on. Natu­re, 342, 1989, 57 – 59.
Sturm­bau­er, C.: Explo­si­ve spe­cia­ti­on in cich­lid fis­hes of the Afri­can Gre­at Lakes: A dyna­mic model of adap­ti­ve radia­ti­on. J. Fish Biol., 53, 1998, 18 – 36.
Sturm­bau­er, C., Mey­er, A.: Gene­tic diver­gen­ce, spe­cia­ti­on and morp­ho­lo­gi­cal sta­sis in a line­a­ge of Afri­can cich­lid fis­hes. Natu­re, 358, 1992, 578 – 581.
Sturm­bau­er, C. et al.: Lake level fluc­tu­ati­on synch­ro­ni­ze gene­tic diver­gen­ces of cich­lid fis­hes in Afri­can lakes. Mol. Biol. Evol., 18, 2001, 144 – 154.

S pou­ži­tím uve­de­nej lite­ra­tú­ry spra­co­val: Róbert Toman

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Živočíchy

Fyziológia rýb a rastlín

Hits: 14775

Ryby

Krv­ný obeh rýb je jed­no­du­chý, ner­vo­vá sústa­va obdob­ne – tvo­rí ju jed­no­du­chý mozog mie­cha. Ryby dýcha­jú žiab­ra­mi, no nie­kto­rým dru­hom sa vyvi­nu­lo aj iný prí­jem vzdu­chu. Napr. pan­cier­ni­ky dýcha­jú črev­nou sliz­ni­cou atmo­sfé­ric­ký kys­lík. Laby­rint­kám na rov­na­ký účel slú­ži tzv. laby­rint. Laby­rint je pomer­ne zlo­ži­tý ústroj, kto­rý sa vyví­ja napr. bojov­ni­ciam, gura­mám po 50 dni ich živo­ta. Akva­rij­né ryby sa doží­va­jú 0.5 až 20 rokov. Pre veľ­mi hru­bé porov­na­nie sa dá uva­žo­vať, že men­šie dru­hy sa doží­va­jú niž­šie­ho veku a väč­šie dru­hy vyš­šie­ho. Napr. neón­ky sa doží­va­jú 2 – 3 roky, dánia, tet­ry, gup­ky 4 – 5 rokov, kap­ro­zúb­ky 1 – 4 roky, prí­sav­ní­ky Ancis­trus - 8 – 10 rokov, no väč­šie cich­li­dy aj 10 až 20 rokov. Sum­če­ky Cory­do­ras sa neraz doži­jú 18 rokov. Akva­ri­ové ryby ras­tú postup­ne. Dá sa pove­dať, že ras­tú celý svoj život. Vše­obec­ne mož­no pri porov­na­ní s prí­ro­dou kon­šta­to­vať, že ned­ra­vé dru­hy oby­čaj­ne nedo­sa­hu­jú veľ­kos­ti v prí­ro­de, naopak dru­hy dra­vé čas­to pre­kra­ču­jú veľ­kos­ti v prí­ro­de. Je to spô­so­be­né kon­ku­ren­ci­ou a našou sta­rost­li­vos­ťoukŕme­ním. Ak však nepos­ky­tu­je­me našim rybám dosta­tok pries­to­ru, ryby jed­no­du­cho tak veľ­mi naras­tú – ak bude­me cho­vať napr. aka­ru mod­rú v akvá­riu o obje­me 20 lit­rov, nepo­ras­tie ani zďa­le­ka do plnej veľ­kos­ti. Ak jej ale­bo v podob­nej situ­ácii poskyt­ne­me rybám časom väč­šiu nádrž, vedia náh­le narásť. Prí­pad­ne ryby nám ras­tú, ale vo väč­šej nádr­ži ras­tú ove­ľa rých­lej­šie. Nie­kto­ré ryby napr. nedos­ta­nú správ­nu stra­vu a akva­ris­ti vra­via, že sú tzv. sek­nu­té. Môže to byť spô­so­be­né napr. tým, že sú kŕme­né inak ako boli u iné­ho akva­ris­tu. Dôvo­dov na poma­lý rast, resp. jeho zasta­ve­nie je však neúre­kom. Sú nie­kto­ré taxó­ny, kto­ré ras­tú rých­lej­šie gene­tic­ky. Ide napr. o kap­ro­zúb­ky, kto­ré sa musia za jedi­nú sezó­nu – pol­ro­ka, naro­diť, dospieť, roz­mno­žo­vať sa a čosko­ro aj zomrieť.

Ryby sa vyzna­ču­jú pre­men­li­vou tep­lo­tou tela – pat­ria medzi poiki­lo­term­né živo­čí­chy – to zna­me­ná, že si nedo­ká­žu zabez­pe­čiť vlast­né tep­lo, sú v tom­to sme­re závis­lé od tep­lo­ty oko­li­té­ho pro­stre­dia. V pra­xi – ryba nachá­dza­jú­ca sa vo vode s tep­lo­tou 25°C má tep­lo­tu tela rov­na­ko 25°C. Je dob­re si uve­do­miť, že voda ma inú tepel­né vlast­nos­ti ako napr. vzduch, prí­pad­ne kov. Na jej zahria­tie je tre­ba väč­šie množ­stvo ener­gie ako pri vzdu­chu. To zna­me­ná, že aj na ochla­de­nie je tre­ba vyvi­núť viac úsi­lia. Pod­rob­nej­šie sa tými­to ener­ge­tic­ký­mi náklad­mi zaobe­rá iný člá­nok.

Mož­no ste si všim­li, že veľ­ká vod­ná nádrž doká­že ovplyv­niť oko­li­tú klí­mu. Voda drží tep­lo, kto­ré v lete ochla­dzu­je a v zime otep­ľu­je. Podob­ne sa sprá­va aj more. Vo vode sa ove­ľa rých­lej­šie strá­ca aj tep­lo náš­ho tela – vte­dy keď vstú­pi­me vo vody, asi 200 krát rých­lej­šie pri rov­na­kej tep­lo­te ako na vzdu­chu. Tepel­né vlast­nos­ti vody je vhod­né poznať. Vo vyš­šej tep­lo­te vody sa ryby čas­to cítia lep­šie, no táto tep­lo­ta zni­žu­je ich vek – keď­že pat­ria medzi orga­niz­my, kto­ré si neve­dia udr­žať stá­lu tep­lo­tu tela, ich meta­bo­liz­mus je pri vyš­šej tep­lo­te na akú sú gene­tic­ky adap­to­va­né, una­vo­va­ný viac. Vyš­šia tep­lo­ta doká­že život­ný cyk­lus rýb zní­žiť aj na polo­vi­cu. Vyš­šia tep­lo­ta zni­žu­je časom kon­dí­ciu, obra­ny­schop­nosť. Krát­ko­do­bo ryby vydr­žia aj vyso­ké a veľ­mi níz­ke tep­lo­ty. Tep­lo­ta kto­rú sú schop­né zniesť je 43°C. Po pre­kro­če­ní tej­to hra­ni­ce sa ryby dusia, strá­ca­jú koor­di­ná­ciu a kapú. Podob­ne sa sprá­va­jú aj po zní­že­ní tep­lo­ty pod 5°C. Je samoz­rej­mé, že nie­kto­ré dru­hy sú odol­nej­šie viac, iné menej. Samoz­rej­me mám na mys­li bež­né dru­hy tro­pic­ké­ho a subt­ro­pic­ké­ho pásma.

Svet­lo ryby vní­ma­jú pomer­ne sla­bo. V porov­na­ní tre­bárs z cicav­ca­mi, hmy­zom, hla­vo­nož­ca­mi je to pomer­ne sla­bé. Ich krát­ko­zra­ké oči nepat­ria medzi ich dob­re vyvi­nu­té zmys­ly. Ryby nema­jú vieč­ka, ani slz­né žľa­zy. Ryby poču­jú infra­zvuk. O ich príj­me a spra­co­va­ní zvu­ku toho veľa nevie­me. V kaž­dom prí­pa­de, naše bež­né zvu­ky nepo­ču­jú – ak sa vám to zdá – tak potom rea­gu­jú na vlne­nie, ale náš roz­ho­vor urči­te nepo­ču­jú. Ich slu­cho­vé ústro­je sú skôr orgá­nom rov­no­vá­hy. Boč­ná čia­ra je orgán, kto­rý doká­že veľ­mi veľa. Pomo­cou neho sa vedia napr. osle­pe­né jedin­ce orien­to­vať. Dokon­ca veľ­mi bez­peč­ne. Prav­de­po­dob­ne ním veľ­mi pres­ne vní­ma­jú vlne­nie, tlak, smer, prú­de­nie, elek­tro­mag­ne­tic­ké vzru­chy, potra­vu, pre­káž­ky, kto­ré doká­žu naj­lep­šie spra­co­vať a násled­ne sa pod­ľa nich riadiť.

Ryby majú aj hma­to­vé a čucho­vé bun­ky. Chu­ťo­vé bun­ky sa nachá­dza­jú aj v ústach ako by sme moh­li pred­po­kla­dať, no veľ­ká časť sa nachá­dza na plut­vách. Je to zau­jí­ma­vé, ale ryba sa dot­kne potra­vy plut­vou a vie, či je sústo môže chu­tiť, ale­bo nie. Ryby sa vyzna­ču­jú pohlav­ným dimor­fiz­mom. Zau­jí­ma­vý je však fakt, že nie­kto­ré dru­hy živo­ro­diek doká­žu za urči­tých okol­nos­tí zme­niť pohla­vie. Ten­to jav sa vysky­tu­je naj­mä u mečú­ňa mexic­ké­hoXip­hop­ho­rus hel­le­ri. V prí­pa­de, že sa v akvá­riu nachá­dza vyso­ká pre­va­ha sami­čiek – je teda nedos­ta­tok sam­cov, môžu sa nie­kto­ré samič­ky zme­niť na sam­ca – naras­tie im mečík, gono­pó­dium atď. Mno­ho však z takých­to sam­cov je neplod­ných. Mne samé­mu sa to v mojej pra­xi sta­lo, keď som cho­val dlh­ší čas mečú­ne. Zme­na pohla­via sa vysky­tu­je aj u iných dru­hov živo­ro­diek, nie však tak čas­to ako u X. hel­le­ri. Z hľa­dis­ka plod­nos­ti Xip­hop­ho­rus hel­le­ri je zau­jí­ma­vé, že čím neskôr dôj­de ku začiat­ku ras­tu mečí­ka sam­cov – vlast­ne ku dospie­va­niu, tým je sam­ček spra­vid­la plod­nej­ší. Ako však naz­na­ču­jem v pred­chá­dza­jú­com odstav­ci, ak k tomu dôj­de zme­nou pohla­via, čas­to sú sam­ci úpl­ne neplod­ní. Takz­va­ný sko­rí sam­ci, kto­rým sa mečík a gono­pó­dium tvo­rí v sko­rom veku majú vyš­šiu dis­po­zí­ciu k neplodnosti.


Rast­li­ny

Rast­li­ny žijú­ce pod vodou, resp. vod­né rast­li­ny vysky­tu­jú­ce sa v akva­ris­ti­ke sú veľ­mi blíz­ke prí­buz­né svo­jim sucho­zem­ským ekvi­va­len­tom. Rov­na­ko obsa­hu­jú ciev­ne zväz­ky, kto­ré sa nazý­va­jú žil­na­ti­na. Tie­to cie­vy a cie­vi­ce sú oby­čaj­ne dob­re vidi­teľ­né. Rast­li­ny dýcha­jú počas celé­ho 24 hodi­no­vé­ho cyk­lu, cez deň – resp. za dostat­ku svet­la pri­jí­ma­jú oxid uhli­či­tý a vodu a tvo­ria z tej­to neús­troj­nej hmo­ty sacha­ri­dy (sta­veb­né lát­ky) naj­mä pre kon­zu­men­tov a živo­to­dar­ný kys­lík. Na roz­diel od sucho­zem­ských rast­lín sú vod­né­mu pro­stre­diu pris­pô­so­be­né tak, že prí­jem živín, dýcha­nie pre­bie­ha celým povr­chom rast­li­ny (čas­to aj kore­ňom). Vod­né rast­li­ny nema­jú prie­du­chy – sucho­zem­ské rast­li­ny majú prie­du­chy na spod­nej stra­ne lis­tov. Rast­li­ny pro­du­ku­jú pro­stred­níc­tvom foto­syn­té­zy kys­lík. V prí­pa­de, že vidí­me pro­duk­ciu kys­lí­ka rast­li­na­mi – bub­lin­ky, kon­cen­trá­cia kys­lí­ka v bun­ke stúp­la nad 40 mg/​l. Avšak vzhľa­dom na dosť roz­diel­ne fyzi­kál­ne a che­mic­ké pod­mien­ky a cel­ko­vý cha­rak­ter vod­ných rast­lín, foto­syn­té­za vod­ných rast­lín pre­bie­ha ove­ľa pomal­šie ako u rast­lín sucho­zem­ských – teda aj ras­to­vé prí­ras­t­ky sú pre­to menšie.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post