Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Tekov, Typ krajiny

Slobodné kráľovské mesto Kremnica

skala
Hits: 3030

Krem­ni­ca je baníc­ke mes­to, v kto­rom sa od 10. sto­ro­čia ťaží zla­to a strieb­ro. Jeho nemec­ké pome­no­va­nie je Krem­nitz, maďar­ské Kör­möc­bá­nya, latin­ské Crem­ni­cium. Na roz­lo­he 43.13 km2 tu žije 5 356 oby­va­te­ľov. Leží v Krem­nic­kých vrchoch v sever­nej čas­ti Teko­va. Od roku 1328 je slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Bola pre­zý­va­ná aj ako Zla­tá Krem­ni­ca. Min­cov­ňa v Krem­ni­ci je naj­star­šou min­cov­ňou na sve­te, fun­gu­je dodnes od roku 1328 (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o Krem­ni­ci je z roku 1328. His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Crem­nych­ba­na, Krem­ni­cia, Crem­nic, Crem­nech, Crem­necz, Crem­nuch, Cremp­nuch, Chremp­ni­chya, Crem­ni­cia, Kremb­ni­cia. Na začiat­ku 15. sto­ro­čia žilo v Krem­ni­ci asi v 250 domoch 3 000 oby­va­te­ľov. V 15. a 16. sto­ro­čí sa povr­cho­vé ložis­ká vyčer­pa­li a ban­ská ťaž­ba zača­la upa­dať. V 18. sto­ro­čí tu pôso­bi­li vo väč­šom počte želia­ri, baní­ci, tesá­ri, čiž­má­ri, deb­ná­ri, klo­buč­ní­ci, ková­či, murá­ri, zámoč­ní­ci, mäsia­ri, zlat­ní­ci, súken­ní­ci, kraj­čí­ri, kožuš­ni­ci, gar­bia­ri, šev­ci, min­cia­ri, kra­má­ri. V roku 1880 pos­tih­lo mes­to zeme­tra­se­nie zrú­te­ním sta­rých šácht a štôl­ní. Do začiat­ku 20. sto­ro­čia mali v mes­te pre­va­hu Nemci (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku, 2. časť). Krem­nic­ké zla­té duká­ty – flo­ré­ny, pat­ri­li k naj­hod­not­nej­ším min­ciam v Euró­pe. Vyra­zi­li ich 21.5 mili­ó­nov (mint​.sk). Mest­ský hrad je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (Wiki­pe­dia). Kar­ner – rotun­da svä­té­ho Ondre­ja z 13. sto­ro­čia. Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny je dolo­že­ný zo 14. sto­ro­čia. Gotic­ká socha Mado­ny je zo začiat­ku 16 sto­ro­čia. Špi­tál­sky kos­tol svä­tej Alž­be­ty je z kon­ca 14. sto­ro­čia. Baro­ko­vá kláš­tor fran­tiš­ká­nov s kos­to­lom je zo 17. sto­ro­čia. Neskôr bol roz­ší­re­ný o lore­tán­sku kapl­n­ku. V 15. sto­ro­čí vznik­la v Krem­ni­ci cir­kev­ná kniž­ni­ca. V roku 1739 kniž­ni­ca fran­tiš­ká­nov. Nachá­dza­jú sa v nej aj prvo­tla­če z Nemec­ka a Talian­ska. V kniž­ni­ci a archí­ve rím­sko­ka­to­líc­kej fary sú stre­do­ve­ké ruko­pis­né kóde­xy zo 14. a 15. sto­ro­čia. Aj mno­hé ďal­šie kniž­ni­ce obsa­hu­jú veľ­mi cen­né tla­če. V Krem­ni­ci sa zacho­va­li ban­ské dvoj­pod­laž­né domy z kon­ca 17. a začiat­ku 18. sto­ro­čia. V 16. a 17. sto­ro­čí tu vyrá­ba­li orga­ny Matej Burian a Mar­tin Stir­bitz (e‑obce.sk).

Neďa­le­ko od Krem­ni­ce sa nachá­dza­jú rekre­ač­né stre­dis­ká Skal­ka a Kra­hu­le. Bie­la sto­pa sú pre­te­ky v bežec­kom lyžo­va­ní s boha­tou his­tó­ri­ou. Ter­mál­ne kúpa­lis­ko Kata­rí­na napá­ja ter­mál­ny pra­meň, kto­ré­ho voda je mier­ne rádi­oak­tív­na a sil­ne mine­ra­li­zo­va­ná. Tep­lo­ta vody pri výto­ku je 36 °C, má lie­čeb­né účin­ky (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia mes­ta boli okrem domá­cich aj z Talian­ska, Bavor­ska, Rakús­ka, Sliez­ska a Čiech (min­cia­ri z Kut­nej Hory) (visitk​rem​ni​ca​.com). Krem­ni­ca sa sta­la jed­ným z cen­tier býva­lých nemec­kých jazy­ko­vých ostro­vov na stred­nom Slo­ven­sku, kto­ré sa až v 20. sto­ro­čí zača­li nazý­vať Hau­er­land. Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí: pro­zaik Gus­táv Kazi­mír Zechenter-​Laskomerský, spi­so­va­teľ Jozef Cíger-​Hronský, herec Ladi­slav Chu­dík, hus­lis­ta Peter Micha­li­ca, bas­ket­ba­lis­ta Sta­ni­slav Kro­pi­lák, cho­dec Jozef Pri­bi­li­nec (Wiki­pe­dia), hudob­ný skla­da­teľ Ján Levo­slav Bel­la (e‑obce.sk).

Usku­toč­ňu­je sa tu via­ce­ro ume­lec­kých a špor­to­vých podu­ja­tí. Krem­nic­ké gagy je európ­sky fes­ti­val humo­ru a sati­ry, kto­rý sa koná kon­com augus­ta od roku 1980. Hud­ba pod dia­man­to­vou klen­bou je hudob­ný fes­ti­val Pet­ra Micha­li­cu. Krem­nic­ký hrad­ný organ je medzi­ná­rod­ný orga­no­vý fes­ti­val, kto­rý sa koná od roku 1996 v kos­to­le svä­tej Kata­rí­ny. Krem­nic­ká Baš­ta je folk­o­vý a akus­tic­ký fes­ti­val. Cecho­vé hody sú novým podu­ja­tím poria­da­ným od roku 2009 (Wiki­pe­dia). Ďal­ším podu­ja­tím je Bel­lov fes­ti­val dycho­vých hudieb (visitk​rem​ni​ca​.com).

Krem­ni­ca is a mining town that has been extrac­ting gold and sil­ver sin­ce the 10th cen­tu­ry. Its Ger­man name is Krem­nitz, Hun­ga­rian Kör­möc­bá­nya, and Latin Crem­ni­cium. With an area of 43.13 km², it is home to 5,356 inha­bi­tants. It is situ­ated in the Krem­ni­ca Moun­tains in the nort­hern part of Tekov. Sin­ce 1328, it has been a free roy­al town and was also kno­wn as Gol­den Krem­ni­ca. The Krem­ni­ca Mint is the worl­d’s oldest con­ti­nu­ous­ly ope­ra­ting mint, func­ti­oning sin­ce 1328 (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of Krem­ni­ca dates back to 1328. His­to­ri­cal names of the town inc­lu­de Crem­nych­ba­na, Krem­ni­cia, Crem­nic, Crem­nech, Crem­necz, Crem­nuch, Cremp­nuch, Chremp­ni­chya, Crem­ni­cia, and Kremb­ni­cia. In the ear­ly 15th cen­tu­ry, Krem­ni­ca had around 3,000 inha­bi­tants living in about 250 hou­ses. As sur­fa­ce depo­sits were dep­le­ted in the 15th and 16th cen­tu­ries, sur­fa­ce mining dec­li­ned. In the 18th cen­tu­ry, vari­ous crafts­men and pro­fes­si­onals such as blacks­miths, miners, car­pen­ters, cobb­lers, coopers, hat­ters, locks­miths, but­chers, golds­miths, tai­lors, fur­riers, tan­ners, sho­ema­kers, min­ters, and shop­ke­e­pers wor­ked in the town. In 1880, an eart­hqu­ake cau­sed the col­lap­se of old shafts and gal­le­ries. Until the ear­ly 20th cen­tu­ry, Ger­mans were the majo­ri­ty in the town (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku, Part 2). Krem­ni­ca­’s gold ducats – flo­rins were among the most valu­ab­le coins in Euro­pe, with 21.5 mil­li­on pie­ces min­ted (mint​.sk). The Muni­ci­pal Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (Wiki­pe­dia). The Kar­ner – Rotun­da of St. Andrew from the 13th cen­tu­ry, the Church of St. Cat­he­ri­ne docu­men­ted from the 14th cen­tu­ry, and the Got­hic Madon­na sta­tue from the ear­ly 16th cen­tu­ry are notab­le his­to­ri­cal sites. The Hos­pi­tal Church of St. Eli­za­beth dates back to the late 14th cen­tu­ry, and the Baro­que Fran­cis­can Monas­te­ry with a church is from the 17th cen­tu­ry, expan­ded later with a Lore­to cha­pel. In the 15th cen­tu­ry, a church lib­ra­ry was estab­lis­hed in Krem­ni­ca, fol­lo­wed by the Fran­cis­can lib­ra­ry in 1739. The­se lib­ra­ries con­tain incu­na­bu­la from Ger­ma­ny and Ita­ly. The church lib­ra­ry and archi­ves of the Roman Cat­ho­lic parish hou­se medie­val manusc­ript codi­ces from the 14th and 15th cen­tu­ries. Many other lib­ra­ries in Krem­ni­ca also hou­se valu­ab­le prints. Two-​story mining hou­ses from the late 17th and ear­ly 18th cen­tu­ries are still pre­ser­ved. In the 16th and 17th cen­tu­ries, organs were craf­ted by Matej Burian and Mar­tin Stir­bitz (e‑obce.sk).

Rec­re­a­ti­onal resorts Skal­ka and Kra­hu­le are loca­ted near Krem­ni­ca. Bie­la sto­pa is a cross-​country ski­ing com­pe­ti­ti­on with a rich his­to­ry. The Kata­rí­na Ther­mal Pool is supp­lied by a ther­mal spring with slight­ly radi­oac­ti­ve and high­ly mine­ra­li­zed water, kno­wn for its the­ra­pe­utic effects, with a tem­pe­ra­tu­re of 36 °C at the out­let (Wiki­pe­dia). Besi­des locals, resi­dents of Krem­ni­ca inc­lu­ded peop­le from Ita­ly, Bava­ria, Aus­tria, Sile­sia, and Bohe­mia (min­ters from Kut­ná Hora) (visitk​rem​ni​ca​.com). Krem­ni­ca beca­me one of the cen­ters of the for­mer Ger­man lan­gu­age islands in cen­tral Slo­va­kia, col­lec­ti­ve­ly kno­wn as Hau­er­land, a term that emer­ged in the 20th cen­tu­ry. Notab­le per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de the pro­se wri­ter Gus­táv Kazi­mír Zechenter-​Laskomerský, wri­ter Jozef Cíger-​Hronský, actor Ladi­slav Chu­dík, violi­nist Peter Micha­li­ca, bas­ket­ball pla­y­er Sta­ni­slav Kro­pi­lák, race­wal­ker Jozef Pri­bi­li­nec (Wiki­pe­dia), and com­po­ser Ján Levo­slav Bel­la (e‑obce.sk).

Seve­ral artis­tic and spor­ting events take pla­ce in Krem­ni­ca. Krem­nic­ké gagy is a Euro­pe­an fes­ti­val of humor and sati­re held sin­ce 1980 at the end of August. Hud­ba pod dia­man­to­vou klen­bou is a music fes­ti­val ini­tia­ted by Peter Micha­li­ca. Krem­nic­ký hrad­ný organ is an inter­na­ti­onal organ fes­ti­val held sin­ce 1996 in the Church of St. Cat­he­ri­ne. Krem­nic­ká Baš­ta is a folk and acous­tic fes­ti­val. Cecho­vé hody is a new event orga­ni­zed sin­ce 2009 (Wiki­pe­dia). Anot­her event is the Bel­lov Fes­ti­val of brass bands (visitk​rem​ni​ca​.com).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Typ krajiny

Bratislava – krásavica na Dunaji

skala
Hits: 35779

Bra­ti­sla­va je zná­ma aj ako ​“Krá­sa­vi­ca na Duna­ji” a Mes­to Mie­ru. Roz­lo­ha Bra­ti­sla­vy je 367,584 km2. Leží v nad­mor­skej výš­ke 126 až 514 met­rov nad morom. V Bra­ti­slav­skej aglo­me­rá­cií žije 546 300 oby­va­te­ľov. Den­ne sem dochá­dza 150 – 200 tisíc ľudí za prá­cou. His­to­ric­ké náz­vy Bra­ti­sla­vy: Bra­sla­ves­purch, Bre­sla­va Civi­tas, Bre­zes­burg, Bre­za­laus­purch, Pre­sla­vas­purch, Bres­burg, Bře­ti­sla­va, Poso­nium, Istro­po­lis, Pre­ss­burg, Pozso­ny, Požúň, Pre­špo­rok, Pre­špu­rek, Istro­po­lis. Trva­lé osíd­le­nie úze­mia Bra­ti­sla­vy zača­lo prav­de­po­dob­ne v mlad­šej dobe kamen­nej. V rokoch 400 – 50 pred n.l. tu boli Kel­ti, čoho dôka­zom je kelt­ské oppi­dum s min­cov­ňou. Medzi prvým a pia­tym sto­ro­čím stre­dom mes­ta vied­la hra­ni­ca Rím­skej ríše - Limes Roma­nus. Medzi 6. a 8. sto­ro­čím sem priš­li prví Slo­va­nia a Ava­ri. V rokoch 633 – 658 bola Bra­ti­sla­va súčas­ťou Samo­vej ríše. Od kon­ca 8. sto­ro­čia do roku 833 bola súčas­ťou Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a do roku 907 Veľ­kej Mora­vy (Wiki­pé­dia). V rokoch 1241 – 1242 zaú­to­či­li na Bra­ti­sla­vu Mon­go­li, mes­to však nedo­by­li. V roku 1465 zalo­žil Matej Kor­vín Aca­de­miu Istro­po­li­ta­nu, prvú uni­ver­zi­tu na úze­mí Slo­ven­ska (Wiki­pé­dia). V rokoch 907 až 1918 bola Bra­ti­sla­va súčas­ťou Uhor­ska.

V rokoch 1563 – 1830 je Bra­ti­sla­va koru­no­vač­ným mes­tom uhor­ských krá­ľov. Pri­bliž­ne do roku 1870 bola Bra­ti­sla­va pre­važ­ne mes­tom nemec­ky hovo­ria­ce­ho oby­va­teľ­stva. V roku 1946 sa k Bra­ti­sla­ve pri­po­ji­li obce Devín, Dúb­rav­ka, Lamač, Petr­žal­ka, Prie­voz, Rača a Vaj­no­ry. V roku 1971 aj Čuno­vo, Devín­ska Nová Ves, Jarov­ce, Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce, Rusov­ce, Vra­ku­ňa a Záhor­ská Bys­tri­ca (Wiki­pé­dia). Ruži­nov má tie­to miest­ne čas­ti: Nivy, Pošeň, Prie­voz, Ostred­ky, Tráv­ni­ky, Štr­ko­vec, Vlčie hrd­lo, Trnáv­ka. Vra­ku­ňa: Dol­né Hony. Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce: Dol­né hony, Kete­lec, Lies­ko­vec, Medzi jar­ka­mi. Nové Mes­to: Ahoj, Jura­jov dvor, Koli­ba, Kra­má­re, Mie­ro­vá koló­nia, Pasien­ky /​Kuchaj­da, Vinoh­ra­dy. Rača: Kras­ňa­ny, Rača, Východ­né. Kar­lo­va Ves: Dlhé die­ly, Kúti­ky, Mlyn­ská doli­na, Pat­rón­ka, Rov­ni­ce. Dúb­rav­ka: Pod­vor­ni­ce, Zálu­hy, Krča­ce. Lamač: Pod­háj, Ráz­so­chy. Devín­ska Nová Ves: Devín­ske jaze­ro, Kos­tol­né, Pau­lin­ské, Pod­hor­ské, Síd­lis­ko, Stred, Vápen­ka. Petr­žal­ka: Dvo­ry, Háje, Janí­kov dvor, Lúky, Ovsiš­te, Kop­ča­ny, Zrkad­lo­vý háj, Kapi­tul­ský dvor, Sta­rý háj (wiki​pe​dia​.sk).

Osob­nos­ti Bra­ti­sla­vy: nemec­ký kla­vi­ris­ta a skla­da­teľ Johann Nepo­muk Hum­mel, nosi­teľ Nobe­lo­vej ceny za fyzi­ku Phi­lipp Lenard, fyzik a mate­ma­tik Ján Andrej Seg­ner, rabín Samu­el Ben­ja­min Sofer, sochár Vik­tor Oskar Tilg­ner a množ­stvo iných (wiki​pe​dia​.sk).

Bra­ti­sla­va is also kno­wn as the ​“Beau­ty on the Danu­be” and the ​“City of Pea­ce.” Its area is 367.584 km², situ­ated at an ele­va­ti­on ran­ging from 126 to 514 meters abo­ve sea level. In the Bra­ti­sla­va agg­lo­me­ra­ti­on, 546,300 inha­bi­tants resi­de, and dai­ly, 150 – 200 thou­sand peop­le com­mu­te here for work. His­to­ri­cal names for Bra­ti­sla­va inc­lu­de Bra­sla­ves­purch, Bre­sla­va Civi­tas, Bre­zes­burg, Bre­za­laus­purch, Pre­sla­vas­purch, Bres­burg, Bře­ti­sla­va, Poso­nium, Istro­po­lis, Pre­ss­burg, Pozso­ny, Požúň, Pre­špo­rok, Pre­špu­rek, and Istro­po­lis. Per­ma­nent sett­le­ment of the Bra­ti­sla­va area like­ly began in the late Sto­ne Age. Bet­we­en 400 and 50 BCE, Celts inha­bi­ted the regi­on, evi­den­ced by a Cel­tic oppi­dum with a mint. The Roman Empi­re­’s bor­der, Limes Roma­nus, pas­sed through the city cen­ter bet­we­en the 1st and 5th cen­tu­ries. Bet­we­en the 6th and 8th cen­tu­ries, the first Slavs and Avars arri­ved. From 633 to 658, Bra­ti­sla­va was part of the Samo Empi­re. From the late 8th cen­tu­ry to 833, it was part of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra, and until 907, part of Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). In 1241 – 1242, the Mon­gols attac­ked Bra­ti­sla­va but did not conqu­er the city. In 1465, Matt­hias Cor­vi­nus foun­ded Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the first uni­ver­si­ty in Slo­va­kia (Wiki­pe­dia). From 907 to 1918, Bra­ti­sla­va was part of Hungary.

From 1563 to 1830, Bra­ti­sla­va was the coro­na­ti­on city of Hun­ga­rian kings. Until around 1870, Bra­ti­sla­va was pre­do­mi­nan­tly a city of German-​speaking inha­bi­tants. In 1946, the muni­ci­pa­li­ties of Devín, Dúb­rav­ka, Lamač, Petr­žal­ka, Prie­voz, Rača, and Vaj­no­ry were anne­xed to Bra­ti­sla­va. In 1971, Čuno­vo, Devín­ska Nová Ves, Jarov­ce, Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce, Rusov­ce, Vra­ku­ňa, and Záhor­ská Bys­tri­ca also joined (Wiki­pe­dia). Ruži­nov has the­se local parts: Nivy, Pošeň, Prie­voz, Ostred­ky, Tráv­ni­ky, Štr­ko­vec, Vlčie hrd­lo, Trnáv­ka. Vra­ku­ňa: Dol­né Hony. Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce: Dol­né hony, Kete­lec, Lies­ko­vec, Medzi jar­ka­mi. Nové Mes­to: Ahoj, Jura­jov dvor, Koli­ba, Kra­má­re, Mie­ro­vá koló­nia, Pasien­ky /​Kuchaj­da, Vinoh­ra­dy. Rača: Kras­ňa­ny, Rača, Východ­né. Kar­lo­va Ves: Dlhé die­ly, Kúti­ky, Mlyn­ská doli­na, Pat­rón­ka, Rov­ni­ce. Dúb­rav­ka: Pod­vor­ni­ce, Zálu­hy, Krča­ce. Lamač: Pod­háj, Ráz­so­chy. Devín­ska Nová Ves: Devín­ske jaze­ro, Kos­tol­né, Pau­lin­ské, Pod­hor­ské, Síd­lis­ko, Stred, Vápen­ka. Petr­žal­ka: Dvo­ry, Háje, Janí­kov dvor, Lúky, Ovsiš­te, Kop­ča­ny, Zrkad­lo­vý háj, Kapi­tul­ský dvor, Sta­rý háj (wiki​pe​dia​.sk).

Notab­le per­so­na­li­ties from Bra­ti­sla­va inc­lu­de the Ger­man pia­nist and com­po­ser Johann Nepo­muk Hum­mel, Nobel Prize-​winning phy­si­cist Phi­lipp Lenard, phy­si­cist and mat­he­ma­ti­cian Ján Andrej Seg­ner, rab­bi Samu­el Ben­ja­min Sofer, sculp­tor Vik­tor Oskar Tilg­ner, and many others (wiki​pe​dia​.sk).

Bra­ti­sla­va ist auch als die ​“Schöne an der Donau” und die ​“Stadt des Frie­dens” bekannt. Die Flä­che bet­rägt 367,584 km² und liegt auf einer Höhe von 126 bis 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. In der Bratislava-​Agglomeration leben 546.300 Ein­woh­ner, und täg­lich pen­deln 150 – 200 Tau­send Men­schen hier­her zur Arbe­it. His­to­ris­che Namen für Bra­ti­sla­va sind Bra­sla­ves­purch, Bre­sla­va Civi­tas, Bre­zes­burg, Bre­za­laus­purch, Pre­sla­vas­purch, Bres­burg, Bře­ti­sla­va, Poso­nium, Istro­po­lis, Pre­ss­burg, Pozso­ny, Požúň, Pre­špo­rok, Pre­špu­rek und Istro­po­lis. Die dau­er­haf­te Besied­lung des Gebiets von Bra­ti­sla­va begann wahrs­che­in­lich in der Jung­ste­in­ze­it. Zwis­chen 400 und 50 v. Chr. leb­ten Kel­ten in der Regi­on, wie ein kel­tis­ches Oppi­dum mit einer Münzp­rä­ges­tät­te belegt. Die Gren­ze des Römis­chen Rei­ches, Limes Roma­nus, ver­lief zwis­chen dem 1. und 5. Jahr­hun­dert durch das Stadt­zen­trum. Zwis­chen dem 6. und 8. Jahr­hun­dert kamen die ers­ten Sla­wen und Awa­ren hier­her. Von 633 bis 658 gehör­te Bra­ti­sla­va zum Reich von Samo. Vom spä­ten 8. Jahr­hun­dert bis 833 gehör­te es zum Fürs­ten­tum Nit­ra und bis 907 zum Gro­ßmäh­ris­chen Reich (Wiki­pe­dia). In den Jah­ren 1241 – 1242 grif­fen die Mon­go­len Bra­ti­sla­va an, ero­ber­ten die Stadt jedoch nicht. Im Jahr 1465 grün­de­te Matt­hias Cor­vi­nus die Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, die ers­te Uni­ver­si­tät in der Slo­wa­kei (Wiki­pe­dia). Von 907 bis 1918 gehör­te Bra­ti­sla­va zu Ungarn.

Von 1563 bis 1830 war Bra­ti­sla­va die Krönungss­tadt unga­ris­cher Köni­ge. Bis etwa 1870 war Bra­ti­sla­va vor­wie­gend eine Stadt mit deutschs­pra­chi­gen Ein­woh­nern. Im Jahr 1946 wur­den die Geme­in­den Devín, Dúb­rav­ka, Lamač, Petr­žal­ka, Prie­voz, Rača und Vaj­no­ry Bra­ti­sla­va angeg­lie­dert. Im Jahr 1971 sch­los­sen sich auch Čuno­vo, Devín­ska Nová Ves, Jarov­ce, Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce, Rusov­ce, Vra­ku­ňa und Záhor­ská Bys­tri­ca an (Wiki­pe­dia). Ruži­nov hat diese

Orts­te­i­le: Nivy, Pošeň, Prie­voz, Ostred­ky, Tráv­ni­ky, Štr­ko­vec, Vlčie hrd­lo, Trnáv­ka. Vra­ku­ňa: Dol­né Hony. Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce: Dol­né hony, Kete­lec, Lies­ko­vec, Medzi jar­ka­mi. Nové Mes­to: Ahoj, Jura­jov dvor, Koli­ba, Kra­má­re, Mie­ro­vá koló­nia, Pasien­ky /​Kuchaj­da, Vinoh­ra­dy. Rača: Kras­ňa­ny, Rača, Východ­né. Kar­lo­va Ves: Dlhé die­ly, Kúti­ky, Mlyn­ská doli­na, Pat­rón­ka, Rov­ni­ce. Dúb­rav­ka: Pod­vor­ni­ce, Zálu­hy, Krča­ce. Lamač: Pod­háj, Ráz­so­chy. Devín­ska Nová Ves: Devín­ske jaze­ro, Kos­tol­né, Pau­lin­ské, Pod­hor­ské, Síd­lis­ko, Stred, Vápen­ka. Petr­žal­ka: Dvo­ry, Háje, Janí­kov dvor, Lúky, Ovsiš­te, Kop­ča­ny, Zrkad­lo­vý háj, Kapi­tul­ský dvor, Sta­rý háj (wiki​pe​dia​.sk).

Bekann­te Per­sön­lich­ke­i­ten aus Bra­ti­sla­va sind der deuts­che Pia­nist und Kom­po­nist Johann Nepo­muk Hum­mel, der Nobelp­re­is­trä­ger für Phy­sik Phi­lipp Lenard, der Phy­si­ker und Mat­he­ma­ti­ker Ján Andrej Seg­ner, der Rab­bi­ner Samu­el Ben­ja­min Sofer, der Bild­hau­er Vik­tor Oskar Tilg­ner und vie­le ande­re (wiki​pe​dia​.sk).

Bra­ti­sla­va ismert még ​“Krá­sa­vi­ca na Duna­ji” és a Béke Váro­sa­ként is. Bra­ti­sla­va terüle­te 367,584 km². Ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 126 és 514 méter között vál­to­zik. A bra­ti­sla­vai agg­lo­me­rá­ci­ó­ban 546 300 lakos él. Napon­ta 150 – 200 ezer ember jár ide dol­goz­ni. Bra­ti­sla­va tör­té­nel­mi nevei közé tar­to­zik Bra­sla­ves­purch, Bre­sla­va Civi­tas, Bre­zes­burg, Bre­za­laus­purch, Pre­sla­vas­purch, Bres­burg, Bře­ti­sla­va, Poso­nium, Istro­po­lis, Pre­ss­burg, Pozso­ny, Požúň, Pre­špo­rok, Pre­špu­rek, Istro­po­lis. Bra­ti­sla­va terüle­tén valós­zí­nűleg a fia­tal kőkors­zak­ban kez­dődött az állan­dó tele­pülés. Kr. e. 400 – 50 között kel­ták éltek itt, amit egy kel­ta oppi­dum és pénz­ver­de bizo­ny­ít. Az első és ötödik szá­zad között a város köze­pén a Római Biro­da­lom hatá­ra – a Limes Roma­nus – húzó­dott. A 6. és 8. szá­zad között az első szlá­vok és ava­rok érkez­tek ide. 633 és 658 között Bra­ti­sla­va a Samo Biro­da­lom rés­ze volt. A 8. szá­zad végé­től 833-​ig a Nit­riai Feje­de­lem­ség rés­ze volt, majd 907-​ig a Nagy Morá­viáé (Wiki­pé­dia). 1241 – 1242-​ben a mon­go­lok táma­dást indí­tot­tak Bra­ti­sla­va ellen, de a várost nem fog­lal­ták el. 1465-​ben Máty­ás kirá­ly mega­la­pí­tot­ta az Istro­po­li­ta­nu Aka­dé­miát, a szlo­vák terület első egy­ete­mét (Wiki­pé­dia). 907-​től 1918-​ig Bra­ti­sla­va rés­ze volt Magyarországnak.

1563-​tól 1830-​ig Bra­ti­sla­va a magy­ar kirá­ly­ok koro­ná­zá­si váro­sa volt. Kb. 1870-​ig Bra­ti­sla­va túl­ny­o­mó­részt német any­any­el­vű lakos­sá­gú város volt. 1946-​ban Devín, Dúb­rav­ka, Lamač, Petr­žal­ka, Prie­voz, Rača és Vaj­no­ry csa­tla­ko­zott Bra­ti­sla­vá­hoz. 1971-​ben Čuno­vo, Devín­ska Nová Ves, Jarov­ce, Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce, Rusov­ce, Vra­ku­ňa és Záhor­ská Bys­tri­ca is csa­tla­ko­zott (Wiki­pé­dia). Ruži­nov­nak a követ­ke­ző helyi rés­zei van­nak: Nivy, Pošeň, Prie­voz, Ostred­ky, Tráv­ni­ky, Štr­ko­vec, Vlčie hrd­lo, Trnáv­ka. Vra­ku­ňa: Dol­né Hony. Podu­naj­ské Bis­ku­pi­ce: Dol­né hony, Kete­lec, Lies­ko­vec, Medzi jar­ka­mi. Nové Mes­to: Ahoj, Jura­jov dvor, Koli­ba, Kra­má­re, Mie­ro­vá koló­nia, Pasien­ky /​Kuchaj­da, Vinoh­ra­dy. Rača: Kras­ňa­ny, Rača, Východ­né. Kar­lo­va Ves: Dlhé die­ly, Kúti­ky, Mlyn­ská doli­na, Pat­rón­ka, Rov­ni­ce. Dúb­rav­ka: Pod­vor­ni­ce, Zálu­hy, Krča­ce. Lamač: Pod­háj, Ráz­so­chy. Devín­ska Nová Ves: Devín­ske jaze­ro, Kos­tol­né, Pau­lin­ské, Pod­hor­ské, Síd­lis­ko, Stred, Vápen­ka. Petr­žal­ka: Dvo­ry, Háje, Janí­kov dvor, Lúky, Ovsiš­te, Kop­ča­ny, Zrkad­lo­vý háj, Kapi­tul­ský dvor, Sta­rý háj (wiki​pe​dia​.sk).

Bra­ti­sla­va kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a német zon­go­ris­ta és zenes­zer­ző Johann Nepo­muk Hum­mel, a fizi­ka Nobel-​díjas Phi­lipp Lenard, a fizi­kus és mate­ma­ti­kus Ján Andrej Seg­ner, a rab­bi Samu­el Ben­ja­min Sofer, a szob­rász Vik­tor Oskar Tilg­ner és sok más (wiki​pe​dia​.sk).

Prís­pev­ky o Bratislave

Odka­zy

TOP

Iné

Use Facebook to Comment on this Post

Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

skala
Hits: 9599

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 3 – 2 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 1710 – 1711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 1759 – 1764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­ta a strieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 1237 – 38 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 1488 – 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).

The ter­ri­to­ry of the city was sett­led by Celts in the 3rd to 2nd cen­tu­ries BCE, who mined gold here. The oldest writ­ten men­ti­on of the city dates back to 1156, refer­ring to it as ter­ra banen­sium – the land of miners. In the 13th cen­tu­ry, sett­lers from Tyrol and Saxo­ny arri­ved in Ban­ská Štiav­ni­ca (wiki​pe​dia​.sk). The domi­nant fea­tu­re of Tri­ni­ty Squ­are is the pla­gue column, which was erec­ted as a sign of gra­ti­tu­de for the retre­at of the pla­gue epi­de­mic in 1710 – 1711. The ori­gi­nal sim­ple column was later recons­truc­ted in 1759 – 1764 accor­ding to the design of the sculp­tor Dionýz Sta­net­ti. On the pedes­tal, sculp­tu­res of six saints, pro­tec­tors against the pla­gue and pat­rons of miners, are pla­ced: St. Sebas­tian, St. Fran­cis Xavier, St. Bar­ba­ra, St. Roch, St. Cat­he­ri­ne, St. Joseph (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca is one of the oldest towns in the King­dom of Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). Geolo­gi­cal­ly, the city is situ­ated in the cal­de­ra of a stra­to­vol­ca­no. The ter­ri­to­ry of the pre­sent city was sett­led in pre­his­to­ric times, undoub­ted­ly dri­ven by the dis­co­ve­ry of pre­ci­ous metals, espe­cial­ly gold and sil­ver. The town deve­lo­ped from a sett­le­ment in the Štiav­ni­ca stre­am val­ley. The second sett­le­ment was on the slo­pe of Glan­zen­berg – now it is the Old Town. In the 1230s, the­re alre­a­dy exis­ted a parish church of the Vir­gin Mary (Old Cast­le) and the Domi­ni­can Church of St. Nicho­las (toda­y­’s parish church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary). In 1237 – 38, Ban­ská Štiav­ni­ca gai­ned town pri­vi­le­ges, beco­ming a sig­ni­fi­cant cen­ter for sil­ver pro­duc­ti­on in Euro­pe and a lea­ding eco­no­mic hub in Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). The squ­are is home to the Late Got­hic Evan­ge­li­cal Church of St. Cat­he­ri­ne (Slo­vak Church). It was built bet­we­en 1488 and 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is cal­led the Slo­vak Church becau­se Slo­vak miners were pre­a­ched to in the­ir lan­gu­age here (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690 – 605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

In 1776, a cha­pel dedi­ca­ted to St. John of Nepo­muk was added to the church. Below the church, the­re is a crypt whe­re may­ors and pro­mi­nent citi­zens were buried (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). From the 16th cen­tu­ry, the town faced almost 150 years of the Tur­kish thre­at. The city cons­truc­ted a double-​circle defen­se sys­tem with gates and main­tai­ned its army. The Turks did not mana­ge to bre­ach the city, but it cost the town con­si­de­rab­le resour­ces, and miners found them­sel­ves in a dif­fi­cult social posi­ti­on, lea­ding to pro­tests and even a rebel­li­on in 1525 – 1526. Later, the situ­ati­on sta­bi­li­zed, and a gol­den age of mining and the city began (Buj­no­vá et all, 2003). Gold and sil­ver mining rea­ched its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of sil­ver (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 1744 – 1751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003).

In the 18th cen­tu­ry, Ban­ská Štiav­ni­ca beca­me the third-​largest city in Hun­ga­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In 1735, Samu­el Miko­ví­ny foun­ded a uni­que scho­ol here to train mining pro­fes­si­onals. During the Baro­que peri­od, both chur­ches and bour­ge­ois hou­ses were reno­va­ted, and bet­we­en 1744 and 1751, a new land­mark, the Cal­va­ry, was added. In the mid-​18th cen­tu­ry, the cen­tral Slo­vak mining regi­on beca­me the hub of the most advan­ced mining and metal­lur­gi­cal tech­no­lo­gy in Euro­pe. Ide­al con­di­ti­ons for spe­cia­li­zed edu­ca­ti­on in tech­ni­cal scien­ces rela­ted to the­se indus­tries emer­ged, lea­ding to the estab­lish­ment of the worl­d’s first tech­ni­cal uni­ver­si­ty, the Mining Aca­de­my, in 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Today, three buil­dings are loca­ted in the Upper Bota­ni­cal Gar­den (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Later, the fores­try focus was added; in 1824, it mer­ged with the sepa­ra­te Fores­try Ins­ti­tu­te, beco­ming the Mining and Fores­try Aca­de­my. The scho­ol att­rac­ted inven­ti­ve tech­ni­cians and scien­tists (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).

In 1796, the clas­si­cist Evan­ge­li­cal Church was com­ple­ted. Sig­ni­fi­cant figu­res in Slo­vak his­to­ry wor­ked and stu­died in the Štiav­ni­ca scho­ols. By popu­la­ti­on, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest city in Slo­va­kia and the third-​largest in Hun­ga­ry in the ear­ly 1780s. In the 19th and 20th cen­tu­ries, mining beca­me an unp­ro­fi­tab­le ven­tu­re due to fal­ling metal pri­ces, tumul­tu­ous times of revo­lu­ti­ons and wars. The hards­hips of World War I deep­ly affec­ted Ban­ská Štiav­ni­ca. The com­plex integ­ra­ti­on into the new Cze­cho­slo­vak Repub­lic, alre­a­dy com­pli­ca­ted by the mul­tieth­nic struc­tu­re of the city­’s popu­la­ti­on, was furt­her com­pli­ca­ted by the arri­val of the Hun­ga­rian Red Army in June 1919. The new sta­te and pub­lic admi­ni­stra­ti­on began to take sha­pe only after the inter­ven­ti­on of the Cze­cho­slo­vak army.

During the cri­sis in the 1930s, the­re were con­si­de­ra­ti­ons to halt mining pro­duc­ti­on, which defi­ni­ti­ve­ly hap­pe­ned in the ear­ly 1990s when mining essen­tial­ly came to a halt. The centuries-​old mining tra­di­ti­on came to a clo­se (Buj­no­vá et all, 2003). After the social chan­ges in 1989, efforts to pre­ser­ve and valo­ri­ze the city­’s cul­tu­ral heri­ta­ge inten­si­fied. In 1993, Ban­ská Štiav­ni­ca was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List. In recent years, life in the city has gai­ned new impul­ses thanks to diver­se cul­tu­ral and social acti­vi­ties. Hig­her edu­ca­ti­on retur­ned, tou­rism is deve­lo­ping, and local indus­tries are thri­ving. The city is gra­du­al­ly recon­nec­ting with its his­to­ri­cal tra­di­ti­on (Buj­no­vá et all, 2003).

Hope­ful­ly, we will app­re­cia­te our past more and get to know it. Then, we will sure­ly value our­sel­ves more in the pre­sent. And that is our futu­re, a good futu­re. One mani­fe­sta­ti­on of awa­re­ness is the Sala­man­der Fes­ti­vals. The Old Cast­le under­went a rich archi­tec­tu­ral and func­ti­onal pre­lu­de befo­re beco­ming the Old Cast­le. In the 13th cen­tu­ry, the­re was the Church of the Vir­gin Mary and the ceme­te­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In the 15th cen­tu­ry, the church was hea­vi­ly dama­ged during an eart­hqu­ake and an attack by oppo­nents of King Ladis­laus the Post­hu­mous (Buj­no­vá et all, 2003).

Neskôr pri­bu­dol múr až ​“vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 1564 – 1571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).

Later, a wall was added until the cre­a­ti­on of the Got­hic hall church. It con­ti­nu­ed as an anti-​Turkish for­tress until its pre­sent form with a Baro­que cast­le tower (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is the best-​preserved city cast­le in Slo­va­kia and is also asso­cia­ted with the very begin­nings of muse­ums in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the late 19th cen­tu­ry, at the ini­tia­ti­ve of Rich­tár Goldb­run­ner, they began to col­lect exhi­bits here, which led to the ope­ning of the first muse­um in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1900. Today, it is kno­wn as the Slo­vak Mining Muse­um. The first cura­tor, Voj­tech Baker, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in its estab­lish­ment. During the sum­mer, the Old Cast­le comes ali­ve with nume­rous cul­tu­ral events, inc­lu­ding con­certs and the­at­ri­cal per­for­man­ces. The­re is par­ti­cu­lar inte­rest in the tra­di­ti­onal Fes­ti­val of Arts, Crafts, and Enter­tain­ment (Buj­no­vá et all, 2003).

The New Cast­le (Vir­gin Cast­le) also has its intri­gu­ing his­to­ry. As part of for­ti­fy­ing the city against the Turks, a mas­si­ve rec­tan­gu­lar for­tress was built bet­we­en 1564 and 1571 on the top of the Frau­en­berg hill, near the road to Vind­šach­ta (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The New Cast­le stands on the Frau­en­berg hill, ser­ving as a mili­ta­ry obser­va­to­ry and part of the watch­to­wer network. It pro­vi­ded visu­al con­tact with the obser­va­to­ry on Sit­no and could rece­i­ve sig­nals about the move­ment of Tur­kish tro­ops from Kru­pi­na and Levi­ce (Buj­no­vá et all, 2003).

Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Archa­e­olo­gi­cal fin­dings on Glan­zen­berg pro­ve that mining was alre­a­dy deve­lo­ping during the Cel­tic sett­le­ment peri­od (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – the Cham­ber Court is one of the lar­gest archi­tec­tu­ral com­ple­xes in the city. After the dec­li­ne of the cast­le and for­ti­fied com­plex on Glan­zen­berg in the mid-​15th cen­tu­ry, it beca­me the seat of the roy­al mining cham­ber. From the mid-​16th cen­tu­ry, it was the main cham­ber coun­t’s resi­den­ce, over­se­e­ing mines, smel­ters, mints, forests, and tech­ni­cal edu­ca­ti­on throug­hout the cen­tral Slo­vak mining regi­on. Among other things, ore was refi­ned here, gold sepa­ra­ted from sil­ver, and ​“urbu­ra” col­lec­ted – a tax on extrac­ted ore (Buj­no­vá et all, 2003). It is loca­ted on the stre­et of the same name, bet­we­en Far­ská and Kato­va stre­ets, or Dol­ná and Andre­ja Kme­ťa. In front of the faca­de is a sta­tue of Andrej Kmeť (Buj­no­vá et all, 2003). On the sur­fa­ce of Glan­zen­berg, the hill of the Old Town, a rich ore vein cal­led Špi­tá­ler emer­ges. The Ger­man name means ​“Shi­ny Hill.” At the site of sur­fa­ce mining, the­re are expo­sed sto­ne walls, pre­ser­ved tun­nels, chim­ne­ys, remains of ore quali­ty deter­mi­na­ti­on equ­ip­ment, smel­ting fur­na­ces with rem­nants of slag, spo­il mate­rial, and mining tools. The hig­hest part of the hill was occu­pied by a for­ti­fied sett­le­ment whe­re urbu­ra was col­lec­ted, and extrac­ted ore was sto­red (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka is a Baro­que tower-​like struc­tu­re from 1681. By bea­ting a wooden board from the tower, miners were sum­mo­ned to work. The ground and under­ground parts hou­sed a jail (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The bell rin­ging was also heard during fes­ti­ve occa­si­ons, mining mee­tings, fune­rals, and fires (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­mu a Mate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).

The Mining Muse­um in Natu­re (Mining Open-​Air Muse­um) has been offe­ring the oppor­tu­ni­ty sin­ce 1974 to step into a more than 400-​year-​old mine. The exhi­bi­ti­on inc­lu­des a tour of the Ondrej shaft. The under­ground guided rou­te with tools and equ­ip­ment is 1.5 km long, lea­ding through old mining tun­nels from the 17th to the 19th cen­tu­ry. Visi­tors wear coats and hel­mets with the­ir own light sour­ce. On the sur­fa­ce, the­re are mining loco­mo­ti­ves and hau­ling equ­ip­ment. Near the muse­um, the­re is an exhi­bi­ti­on of coal mining, the for­mer Powder Hou­se buil­ding, a mining sawmill, and the Klin­ger water reser­vo­ir (Buj­no­vá et all, 2003).

The mining water mana­ge­ment sys­tem is a uni­que sys­tem of reser­vo­irs (taj­chy) built pre­ci­se­ly for mining acti­vi­ties. Mining acti­vi­ties requ­ire a sig­ni­fi­cant amount of water. The lack of water was one of the rea­sons for the impen­ding dec­li­ne of mining in the 17th cen­tu­ry. Pum­ping out groun­dwa­ter from mines was very chal­len­ging. On the other hand, water was needed for pro­ces­sing the extrac­ted ore. In the 18th cen­tu­ry, a bold tech­ni­cal solu­ti­on emer­ged – seve­ral dozen water reser­vo­irs dam­med by clay-​stone dams – taj­chy (from the Ger­man word ​“Teich,” mea­ning pond), which were har­mo­ni­ous­ly integ­ra­ted into the lands­ca­pe. Water flo­wed into them through a uni­que sys­tem of mining dit­ches and adits from the hig­her are­as of the Štiav­nic­ké Vrchy. Such a solu­ti­on was rea­li­zed thanks to local experts, pri­ma­ri­ly Samu­el Miko­ví­ny and Matej Kor­nel Hell. Later, due to the advent of ste­am and, espe­cial­ly, elect­ric power and the dec­li­ne of mining, the ori­gi­nal pur­po­se of taj­chy faded away (Buj­no­vá et all, 2003).

Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund z 18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 1782 – 1878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

The dee­pest reser­vo­ir in the Ban­ská Štiav­ni­ca regi­on was Rozg­rund from the 18th cen­tu­ry. Its dam, with its slo­pe on the aerial side, repre­sen­ted a tech­ni­cal mar­vel — it was the bol­dest cons­truc­ti­on in the world until the mid-​19th cen­tu­ry. Uni­que are also the sys­tems of inlet and drai­na­ge dit­ches, mutu­al inter­con­nec­ti­ons, out­put adits, and faci­li­ties. The Rich­ňav­ské reser­vo­irs have the lon­gest sys­tem of water dit­ches. The total volu­me of reser­vo­irs, built sin­ce the 16th cen­tu­ry, was around 7 mil­li­on m³, with a length of col­lec­ting dit­ches at 72 km and dri­ving dit­ches at 57 km.

The Ban­ská Štiav­ni­ca mining indus­try made a sig­ni­fi­cant mark on his­to­ry through the here­di­ta­ry adit drai­na­ge mining works. In rich are­as, they natu­ral­ly drai­ned mining waters to the sur­fa­ce. A com­ple­te uni­que fea­tu­re was the Impe­rial Adit, later cal­led the Voz­ni­ca Adit, built bet­we­en 1782 and 1878, which, at the time of its com­ple­ti­on, was the lon­gest under­ground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It con­ti­nu­es to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bie­ber Adit, which began exca­va­ti­on no later than the 14th cen­tu­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí ​“mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, the­re are wooden cabins kno­wn as ​“monks,” hou­sing equ­ip­ment to con­trol the water dis­char­ge from the reser­vo­ir. Accor­ding to legend, when they were buil­ding the oldest dam, the­re were gre­at con­cerns about whet­her the dam would hold. In the end, the dam par­tial­ly gave way, but they could­n’t find the flaw. The buil­der Daru­mi­ni sug­ges­ted that they bury a living per­son in the dam. That per­son beca­me the monk Fran­ti­šek, who wan­ted to ato­ne for his sins (Soňa Luži­no­vá). Accor­ding to the legend of the lizards, once a shep­herd saw somet­hing glim­mer on the slo­pe of toda­y­’s Old Town and noti­ced two lizards – one with a gol­den back and the other with a sil­ver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nug­get. Tha­t’s why lizards are part of the city­’s coat of arms. Hen­ce, the shep­herd walks in a sala­man­der pro­ces­si­on with a lizard during the annu­al fes­ti­vi­ties (Buj­no­vá et all, 2003). The oldest miners in the Štiav­nic­ké Vrchy were the Celts from the Kotí­ny tri­be. They sear­ched for nob­le metals here from 200 to 0 BC and min­ted coins from sil­ver (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Naprí­klad do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej ulice.

V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tu do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ce (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).

Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Addi­ti­onal per­so­na­li­ties from Ban­ská Štiav­ni­ca inc­lu­de wri­ter and pla­y­wright Anton Hykisch, archa­e­olo­gist, geolo­gist, and his­to­rian Andrej Kmeť, car­tog­rap­her Samu­el Miko­ví­ni, phy­si­cist, mat­he­ma­ti­cian Chris­tian Johann Dopp­ler, poet Andrej Slád­ko­vič, and act­res­ses Mag­da Vášá­ry­o­vá and Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy

Pano­rá­my

Pano­rá­my

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Ľudská príroda, Parky, Príroda, Slovenská krajina

Park v Piešťanoch

skala
Hits: 4340

V Pieš­ťa­noch má park svo­ju tra­dí­ciu a svo­ju váhu. Zabe­rá veľ­kú plo­chu z cel­ko­vej roz­lo­hy mes­ta. Prob­lé­mom pieš­ťan­ských par­kov je, že sa málo obno­vu­jú. Stro­my star­nú, ničia sa a nové stro­my sa nesa­dia. Mest­ský park – Sad Andre­ja Kme­ťa zalo­žil gróf Erdödy v 18. sto­ro­čí (Dra­hov­ská A., Pieš­ťan­ský týž­deň). Pôvod­ne vzni­kol ako kúpeľ­ný park. Dnes je pome­no­va­ný po muze­oló­go­vi, význam­nom bio­ló­go­vi Andre­jo­vi Kme­ťo­vi. Zabe­rá 212 235 m2 (TASR). Dnes je ten­to park národ­nou pamiat­kou.

Pieš­ťan­ské par­ky ležia na mies­tach, kde sa pôvod­ne nachá­dzal tvr­dý luž­ný les. Ras­tú v nich via­ce­ré naše, ale aj intro­du­ko­va­né dru­hy, napr.: Abies con­co­lor, Abies nord­man­nia­na, Acer gros­se­rii, Aes­cu­lus par­vif­lo­ra, Calo­ced­rus decur­rens, Caly­cant­hus flo­ri­dus, Cam­psis radi­cans, Catal­pa big­no­ni­oides, Cer­cis sili­qu­as­trum, Cha­ma­e­cy­pa­ris lawso­nia­na, Cryp­to­me­ria japo­ni­ca, Gink­go bilo­ba, Gle­dits­cia tria­cant­hos, Hama­me­lis japo­ni­ca, Hama­me­lis vir­gi­nia­na, Jas­mi­num nudif­lo­rum, Koel­re­ute­ria pani­cu­la­ta, Liri­oden­dron tuli­pi­fe­ra, Mag­no­lia x sou­lan­gia­na, Pau­lo­wnia tomen­to­sa, Picea pun­gens, Pinus wal­li­chia­na, Pla­ta­nus x hyb­ri­da, Popu­lus nig­ra ita­li­ca, Quer­cus rub­ra, Taxo­dium dis­ti­chum, Taxus bac­ca­ta (Bača).

V par­ku žije veve­rič­ka Sciu­rus vul­ga­ris, jež­ko Eri­na­ce­us con­co­lor, neto­pier raniak hrdza­vý Nyc­ta­lus noc­tu­la, hniezd­na koló­nia hav­ra­nov Cor­vus fra­gi­le­gus. Ku bež­ným vtá­kom pat­rí brhlík Sit­ta euro­pea, žlna Picus viri­dis, ďat­le, slá­vik Lus­ci­nia megar­hyn­chos, myšiar­ka uša­tá Asio otus, sova les­ná Strix alu­co. V jazier­kach sa vysky­tu­je sko­kan rapo­ta­vý Rana ridi­bun­da, koryt­nač­ka pís­men­ko­vá Chry­se­mys scrip­ta ele­gans (pies​ta​ny​.sk).

In Pieš­ťa­ny, the park holds its own tra­di­ti­on and sig­ni­fi­can­ce, occu­py­ing a sub­stan­tial area of the city­’s total land. The issue with Pieš­ťa­ny­’s parks is the limi­ted reju­ve­na­ti­on they under­go. Tre­es age, dete­ri­ora­te, and new ones are not plan­ted. The Muni­ci­pal Park – Sad Andre­ja Kme­ťa was estab­lis­hed by Count Erdödy in the 18th cen­tu­ry as a spa park (Dra­hov­ská A., Pieš­ťan­ský týž­deň). Today, it is named after the reno­wned muse­olo­gist and bio­lo­gist Andrej Kmeť. It covers an area of 212,235 m² (TASR). Cur­ren­tly, this park holds the sta­tus of a nati­onal monument.

Pieš­ťa­ny­’s parks are situ­ated whe­re den­se allu­vial forests ori­gi­nal­ly sto­od. Nume­rous nati­ve and intro­du­ced spe­cies thri­ve in them, such as Abies con­co­lor, Abies nord­man­nia­na, Acer gros­se­rii, Aes­cu­lus par­vif­lo­ra, Calo­ced­rus decur­rens, Caly­cant­hus flo­ri­dus, Cam­psis radi­cans, Catal­pa big­no­ni­oides, Cer­cis sili­qu­as­trum, Cha­ma­e­cy­pa­ris lawso­nia­na, Cryp­to­me­ria japo­ni­ca, Gink­go bilo­ba, Gle­dits­cia tria­cant­hos, Hama­me­lis japo­ni­ca, Hama­me­lis vir­gi­nia­na, Jas­mi­num nudif­lo­rum, Koel­re­ute­ria pani­cu­la­ta, Liri­oden­dron tuli­pi­fe­ra, Mag­no­lia x sou­lan­gia­na, Pau­lo­wnia tomen­to­sa, Picea pun­gens, Pinus wal­li­chia­na, Pla­ta­nus x hyb­ri­da, Popu­lus nig­ra ita­li­ca, Quer­cus rub­ra, Taxo­dium dis­ti­chum, Taxus bac­ca­ta (Bača).

The park is home to the red squ­ir­rel (Sciu­rus vul­ga­ris), hed­ge­hog (Eri­na­ce­us con­co­lor), the rus­ty noc­tu­le bat (Nyc­ta­lus noc­tu­la), and a nesting colo­ny of rooks (Cor­vus fra­gi­le­gus). Com­mon birds inc­lu­de the nut­hatch (Sit­ta euro­pea), Euro­pe­an gre­en wood­pec­ker (Picus viri­dis), wood­pec­kers, nigh­tin­ga­le (Lus­ci­nia megar­hyn­chos), long-​eared owl (Asio otus), and tawny owl (Strix alu­co). In the ponds, you can find the edib­le frog (Rana ridi­bun­da) and the red-​eared sli­der turt­le (Chry­se­mys scrip­ta ele­gans) (pies​ta​ny​.sk).

In Pieš­ťa­ny hat der Park sei­ne Tra­di­ti­on und Bede­utung. Er nimmt eine gro­ße Flä­che der gesam­ten Stadtf­lä­che ein. Das Prob­lem der Piešťany-​Parks ist, dass sie wenig erne­uert wer­den. Die Bäu­me altern, wer­den bes­chä­digt und neue Bäu­me wer­den nicht gepf­lanzt. Der Stadt­park – Sad Andre­ja Kme­ťa wur­de im 18. Jahr­hun­dert von Graf Erdödy geg­rün­det (Dra­hov­ská A., Pieš­ťan­ský týž­deň). Urs­prün­glich ents­tand er als Kur­park. Heute ist er nach dem Muse­olo­gen und bede­uten­den Bio­lo­gen Andrej Kmeť benannt. Er umfasst 212.235 m² (TASR). Heute ist die­ser Park ein nati­ona­les Denkmal.

Die Piešťany-​Parks befin­den sich an Orten, an denen urs­prün­glich ein har­ter Auen­wald stand. Es wach­sen dort vers­chie­de­ne ein­he­i­mis­che, aber auch ein­ge­fü­hr­te Arten, z.B.: Abies con­co­lor, Abies nord­man­nia­na, Acer gros­se­rii, Aes­cu­lus par­vif­lo­ra, Calo­ced­rus decur­rens, Caly­cant­hus flo­ri­dus, Cam­psis radi­cans, Catal­pa big­no­ni­oides, Cer­cis sili­qu­as­trum, Cha­ma­e­cy­pa­ris lawso­nia­na, Cryp­to­me­ria japo­ni­ca, Gink­go bilo­ba, Gle­dit­sia tria­cant­hos, Hama­me­lis japo­ni­ca, Hama­me­lis vir­gi­nia­na, Jas­mi­num nudif­lo­rum, Koel­re­ute­ria pani­cu­la­ta, Liri­oden­dron tuli­pi­fe­ra, Mag­no­lia x sou­lan­gia­na, Pau­lo­wnia tomen­to­sa, Picea pun­gens, Pinus wal­li­chia­na, Pla­ta­nus x hyb­ri­da, Popu­lus nig­ra ita­li­ca, Quer­cus rub­ra, Taxo­dium dis­ti­chum, Taxus bac­ca­ta (Bača).

Im Park leben das Eich­hörn­chen Sciu­rus vul­ga­ris, der Igel Eri­na­ce­us con­co­lor, die Fle­der­maus Nyc­ta­lus noc­tu­la, und eine Brut­ko­lo­nie von Raben Cor­vus fra­gi­le­gus. Zu den häu­fi­gen Vögeln gehören der Kle­i­ber Sit­ta euro­pea, der Grüns­pecht Picus viri­dis, Spech­te, die Nach­ti­gall Lus­ci­nia megar­hyn­chos, die Wal­doh­re­ule Asio otus, die Wald­kauz Strix alu­co. In den Tei­chen gibt es den Teichf­rosch Rana ridi­bun­da, die Buchstaben-​Schmuckschildkröte Chry­se­mys scrip­ta ele­gans (pies​ta​ny​.sk).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Prešov – mesto hudby

skala
Hits: 2891

Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va ​“eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý ​“zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku ​“slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).

Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va ​“eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý ​“zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku ​“slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).

Pre­šov, in Hun­ga­rian Eper­jes, in Ger­man Epe­ries /​Pre­schau, in Rus­sian Prja­šev, in Polish Pre­szów, in Latin Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). One hypot­he­sis sug­gests that the ori­gi­nal name of the city, Epe­ries, is deri­ved from the Hun­ga­rian word ​“eper” – stra­wber­ry. Slo­vak his­to­rian Ulič­ný argu­es that the name Pre­šov roots in the Sla­vic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the cen­ter of Šariš and the Pre­šov self-​governing regi­on. It lies in the Koši­ce Basin, bet­we­en the Slán­ske Moun­tains and the Šariš High­lands, at an alti­tu­de of about 255 meters abo­ve sea level. The city has two rivers, Tory­sa and Sek­čov. As of Janu­ary 1, 2005, the popu­la­ti­on was 91,205, making it the third-​largest city in Slo­va­kia (pre​sov​.sk). It has four boroughs: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, and Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). The sett­le­men­t’s ori­gins date back to the Sto­ne Age. Sla­vic sett­le­ment is docu­men­ted from the 8th to 9th cen­tu­ries. The first writ­ten men­ti­on is in a docu­ment by King Béla IV from 1247. Pre­šov has been a free roy­al town sin­ce 1374. Sin­ce 1412, it has been part of Pen­ta­po­li­ta­na – a com­mu­ni­ty of five roy­al towns, along with Koši­ce, Bar­de­jov, Levo­ča, and Sabi­nov (Wiki​pe​dia​.sk). In the 14th and 15th cen­tu­ries, it expe­rien­ced remar­kab­le eco­no­mic deve­lop­ment. The year 1687 is sig­ni­fi­cant for Pre­šov becau­se of the ​“Caraf­f’s slaugh­ter,” when 24 citi­zens were bru­tal­ly exe­cu­ted in the squ­are for sup­por­ting Imrich Tököli, the lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing. In 1816, the estab­lish­ment of the Gre­ek Cat­ho­lic dioce­se brought more Rusyns to the area. The salt pro­duc­ti­on in Soli­var, Pre­šov, had a major eco­no­mic impact (Wiki​pe​dia​.sk), though it was ​“des­tro­y­ed” by democ­rats after 2010. On Novem­ber 1, 1918, the so-​called Pre­šov Upri­sing occur­red, during which 41 sol­diers and two civi­lians were exe­cu­ted. Under the influ­en­ce of the revo­lu­ti­on in Buda­pest, some sol­diers refu­sed obe­dien­ce and pro­ce­e­ded to loot sto­res. They were later app­re­hen­ded and, des­pi­te the­re being no loss of life, were sen­ten­ced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The his­to­ri­cal core of the city is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (pre​sov​.sk). It boasts seve­ral land­marks, such as the Gre­ek Cat­ho­lic Church of St. John the Bap­tist, Klo­bu­šic­kých Pala­ce, Šariš Gal­le­ry, Neptu­ne­’s Foun­tain, Rákóc­zi Pala­ce, Roman Cat­ho­lic Parish Church of St. Nicho­las, the Imma­cu­la­ta sta­tue, Bosá­k’s Bank, Caraf­f’s Pri­son (pre​sov​.sk), the Church of St. Ale­xan­der Nevsky, Cal­va­ry, and the Kumšt hydro-​engineering buil­ding (Wiki​pe​dia​.sk). The city is home to the Jonáš Zábor­ský The­at­re, and vari­ous events are orga­ni­zed, inc­lu­ding Pre­šov City Days, Muvi­na – Inter­na­ti­onal Wine Fes­ti­val, Pre­šov Trip­le Mar­ket, Pre­šov Music Spring, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Earth Day (pre​sov​.sk). Due to its vib­rant music sce­ne and achie­ve­ments, the city has ear­ned the nick­na­me ​“Slo­vak Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), or ​“city of music” (Wiki​pe​dia​.sk). Some notab­le musi­cians and bands inc­lu­de Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Fes­ti­vals held regu­lar­ly inc­lu­de the Aca­de­mic Pre­šov Stu­dent Art Fes­ti­val, Pre­šov Music Spring, Salt Mar­ket Fes­ti­val, Bob­bin Lace Fes­ti­val, Bad Music Fes­ti­val, Pre­šov Trip­le Mar­ket, His­to­ri­cal Fen­cing and Crafts Fes­ti­val, Pre­šov Cul­tu­ral Sum­mer, Sigord Fes­ti­val, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Goraz­d’s Lite­ra­ry Pre­šov, and many others (Wiki​pe​dia​.sk). Pre­šov Uni­ver­si­ty, with eight facul­ties, and the Facul­ty of Pro­duc­ti­on Tech­no­lo­gies of the Tech­ni­cal Uni­ver­si­ty of Koši­ce, as well as the Inter­na­ti­onal Busi­ness Scho­ol ISM Slo­va­kia, are loca­ted here. Addi­ti­onal­ly, the­re are around 34 secon­da­ry scho­ols. Pre­šov Hand­ball is well-​known throug­hout Euro­pe, par­ti­cu­lar­ly due to the Tat­ran Pre­šov club (pre​sov​.sk). The local foot­ball club, Tat­ran Pre­šov, isn’t as suc­cess­ful even wit­hin Slo­va­kia. Pro­mi­nent figu­res from Pre­šov inc­lu­de the wri­ter, jour­na­list, and his­to­rian Jonáš Zábor­ský, wri­ter Mil­ka Zim­ko­vá, actor and direc­tor Ján Boro­dáč and Peter Rašev, actors Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan, and Kve­ta Stra­ža­no­vá, direc­tor Fero Fenič, Slo­vak Radio fore­ign cor­res­pon­dent Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits in Tel Aviv, foot­bal­ler Ladi­slav Pav­lo­vič, hoc­key pla­y­er Igor Liba, and first Miss Cze­cho­slo­va­kia Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).

Pre­šov, kno­wn in Hun­ga­rian as Eper­jes, in Ger­man as Epe­ries /​Pre­schau, in Rus­sian as Prja­šev, in Polish as Pre­szów, in Latin as Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák), has an inte­res­ting his­to­ry sur­roun­ding its name. One the­ory sug­gests that the ori­gi­nal name ​“Epe­ries” is deri­ved from the Hun­ga­rian word ​“eper,” mea­ning ​“stra­wber­ry.” Slo­vak his­to­rian Ulič­ný argu­es that the name Pre­šov has roots in the Sla­vic name ​“Preš” (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). The city is the cen­ter of the Šariš regi­on and Pre­šov­ský self-​governing regi­on. It lies in the Koši­ce Basin, bet­we­en the Slán­ske Moun­tains and the Šariš Upland, at an alti­tu­de of app­ro­xi­ma­te­ly 255 meters abo­ve sea level. Two rivers, Tory­sa and Sek­čov, flow through the city. As of Janu­ary 1, 2005, the popu­la­ti­on was 91,205, making it the third most popu­lous city in Slo­va­kia (pre​sov​.sk). It con­sists of four urban dis­tricts: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, and Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). The city­’s sett­le­ment dates back to the Sto­ne Age, with Sla­vic sett­le­ments docu­men­ted from the turn of the 8th and 9th cen­tu­ries. The first writ­ten men­ti­on is from a docu­ment by King Béla IV in 1247. Pre­šov has held the sta­tus of a free roy­al town sin­ce 1374 and beca­me part of the Pen­ta­po­li­tan asso­cia­ti­on of five roy­al towns, along with Koši­ce, Bar­de­jov, Levo­ča, and Sabi­nov, star­ting in 1412 (Wiki​pe​dia​.sk). The city expe­rien­ced sig­ni­fi­cant eco­no­mic gro­wth in the 14th and 15th cen­tu­ries. The year 1687 is kno­wn for the ​“Pre­šov Mas­sac­re” (Caraf­f’s Mas­sac­re), when 24 citi­zens were exe­cu­ted for sup­por­ting Imre Tököli, lea­der of the anti-​Habsburg rebel­li­on. In 1816, the Gre­ek Cat­ho­lic dioce­se was estab­lis­hed, brin­ging more Rusyns to the city. Salt pro­duc­ti­on was of gre­at eco­no­mic impor­tan­ce to the city (Wiki​pe​dia​.sk), with Soli­var Pre­šov, which was ​“des­tro­y­ed” by the democ­ra­tic for­ces after 2010. On Novem­ber 1, 1918, the Pre­šov Upri­sing occur­red, with 41 sol­diers and two civi­lians being exe­cu­ted. Due to the revo­lu­ti­on in Buda­pest, some sol­diers refu­sed to fol­low orders, and later enga­ged in looting. Alt­hough the­re were no casu­al­ties, they were sen­ten­ced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The his­to­ric core of the city is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (pre​sov​.sk). The­re are many notab­le land­marks, such as the Gre­ek Cat­ho­lic Church of St. John the Bap­tist, the Klo­bu­šic­ký Pala­ce, the Šariš Gal­le­ry, the Neptu­ne Foun­tain, the Rákóc­zi Pala­ce, the Roman Cat­ho­lic Church of St. Nicho­las, the Imma­cu­la­ta sta­tue, Bosá­k’s Bank, the Caraff Pri­son (pre​sov​.sk), the Church of St. Ale­xan­der Nevsky, the Cal­va­ry, and the Kumšt hyd­ro­lo­gi­cal struc­tu­re (Wiki​pe​dia​.sk). Pre­šov is also home to the Jonáš Zábor­ský The­at­re, hosts the city­’s annu­al Days of Pre­šov, the Muvi­na Inter­na­ti­onal Wine Com­pe­ti­ti­on, the Pre­šov Tri­ni­ty Fair, the Pre­šov Music Spring, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Earth Day (pre​sov​.sk), and the city has ear­ned the nick­na­me ​“Slo­vak Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), or the ​“City of Music” (Wiki​pe​dia​.sk), due to its thri­ving music sce­ne. Some musi­cians and bands asso­cia­ted with Pre­šov inc­lu­de Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. The city regu­lar­ly hosts events like the Aca­de­mic Pre­šov Stu­dent Arts Fes­ti­val, Pre­šov Music Spring, Sol­no­ban­sky Mar­ket, Lace Making Fes­ti­val, Fes­ti­val of Bad Music, Pre­šov Tri­ni­ty Fair, His­to­ri­cal Swords­mans­hip and Crafts Fes­ti­val, Pre­šov Cul­tu­ral Sum­mer, Sigord Fes­ti­val, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Gorazd Lite­ra­ry Pre­šov, and many more (Wiki​pe​dia​.sk). The city is home to Pre­šov Uni­ver­si­ty with eight facul­ties, the Facul­ty of Manu­fac­tu­ring Tech­no­lo­gies of the Tech­ni­cal Uni­ver­si­ty of Koši­ce, and the ISM Slo­va­kia Inter­na­ti­onal Busi­ness Scho­ol, along with around 34 secon­da­ry scho­ols. Pre­šov hand­ball has a strong repu­ta­ti­on in Euro­pe, espe­cial­ly thanks to the Tat­ran Pre­šov club (pre​sov​.sk). The city­’s foot­ball team, Tat­ran Pre­šov, is no lon­ger as suc­cess­ful domes­ti­cal­ly. Notab­le peop­le from Pre­šov inc­lu­de wri­ter, jour­na­list, and his­to­rian Jonáš Zábor­ský, wri­ter Mil­ka Zim­ko­vá, actor and direc­tor Ján Boro­dáč and Peter Rašev, actors Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan, and Kve­ta Stra­ža­no­vá, direc­tor Fero Fenič, Slo­vak Radio fore­ign cor­res­pon­dent in Tel Aviv Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, foot­bal­ler Ladi­slav Pav­lo­vič, hoc­key pla­y­er Igor Liba, and the first Miss Cze­cho­slo­va­kia Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).

Пряшів, по-​угорськи Eper­jes, по-​німецьки Epe­ries /​Pre­schau, по-​русски Prja­šev, по-​польськи Pre­szów, по-​латинськи Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Одна гипотеза стверджує, що оригінальна назва міста Epe­ries походить від угорського слова ​“eper” — полуниця. Словенський історик Улічний вважає, що назва Пряшів має слов’янське походження і бере початок від імені Преш (Петро Шворц та інші, 1997, с. 14). Це є центр Шариша та Пряшівського автономного округу. Місто розташоване в Кошицькій низині, між Сланськими горами та Шаришським підвищенням на висоті близько 255 метрів над рівнем моря. Місто має дві річки, Торису та Секчов. Станом на 1 січня 2005 року в місті проживало 91 205 осіб, що робить його третім за чисельністю населення містом у Словаччині (pre​sov​.sk). Місто має чотири райони: Пряшів, Нижня Шебастова, Соливар та Шальговік (Wiki​pe​dia​.sk). Початки заселення сягали ще кам’яної доби. Слов’янське поселення датовано кінцем 8 — початком 9 століття. Перше письмове згадування зустрічається у грамоті короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року місто входило в Пентаполітану — спільноту п’яти королівських міст разом з Кошицею, Бардеєвом, Левочею та Сабіновим (Wiki​pe​dia​.sk). В 14 – 15 століттях місто переживало винятковий економічний розвиток. 1687 рік знаменний подіями на пряшівському майдані, коли було жорстоко страчено 24 міщан за підтримку Імриха Текелі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році створено греко-​католицьку єпархію, що призвело до прибуття більших потоків Русинів. Важливу економічну роль в місті відігравала сільське виробництво (Wiki​pe​dia​.sk), яке ​“зруйнували” демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулася так звана Пряшівська повстання, в результаті якої було страчено 41 військового та двох цивільних осіб. Під впливом революції в Будапешті частина солдатів відмовилась від виконання наказів і здійснила пограбування магазинів. Пізніше вони були затримані, і, незважаючи на відсутність людських втрат, були засуджені до смертної кари (Петро Шворц та інші, 1997, с. 33).

Історичний центр міста є національною культурною пам’яткою (pre​sov​.sk). Тут розташовані численні пам’ятки, зокрема: греко-​католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобушицьких, Шаришська галерея, фонтан Нептуна, палац Ракоці, римо-​католицький кафедральний собор святого Миколая, статуя Непорочного зачаття, Босака банківська установка, в’язниця Карафа (pre​sov​.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wiki​pe​dia​.sk). Тут розташовані Пряшівський театр і проводяться численні заходи: Дні міста Пряшів, міжнародний конкурс вин Muvi­na, Пряшівський трійковий базар, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Pre­šov, День Землі (pre​sov​.sk). Через музичний розвиток та здобутки в музиці місто отримало прізвисько ​“словенський Сіетл” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), або ​“місто музики” (Wiki​pe​dia​.sk).

Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va ​“eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý ​“zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku ​“slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post