2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny

Spišská Belá

skala
Hits: 2976

Spiš­ská Belá leží v nad­mor­skej výš­ke 631 met­rov nad morom. Mes­to je zlo­že­né z dvoch kata­strál­nych úze­mí: Spiš­ská Belá a Stráž­ky. Stráž­ky sú dnes mest­skou čas­ťou, boli pri­čle­ne­né v roku 1972. V Spiš­skej Belej žije 6612 oby­va­te­ľov (spiss​ka​be​la​.sk). Kaž­do­roč­ne sa tu koná Spiš­ský zemia­kár­sky jar­mok, fur­man­ské pre­te­ky Belian­ska pod­ko­va, Kaš­tieľ­ne diva­del­né hry v kaš­tie­li Stráž­ky (spiss​ka​be​la​.sk).

Naj­star­šie osíd­le­nie na tom­to úze­mí je z mlad­šie­ho pale­oli­tu spred 40 000 rokov, na loka­li­te ​“Dlhá medza” pri Stráž­kach. Stre­do­ve­ké osíd­le­nie je spo­je­né s Nemca­mi a maďar­skou pohra­nič­nou pev­nos­ťou v Stráž­kach z 12. sto­ro­čia a slo­van­skou osa­dou Stra­gar (Bušov­ce). Slo­van­skí oby­va­te­lia Stra­ga­ru spo­lu s maďar­skou vojen­skou posád­kou strá­ži­li Uhor­skú brá­nu, kto­rá bola rieč­kou Bie­la (Bela). Ten­to názov pre­vza­li do náz­vu osa­dy aj nemec­kí kolo­nis­ti. V 13. sto­ro­čí vybu­do­va­li pre nedos­ta­tok vody 11 km dlhý prí­vod­ný kanál – dnes Belian­sky potok, s oblas­ti Tatrans­kej Kot­li­ny. V 16. sto­ro­čí bol dopl­ne­ný o ďal­šie prí­vod­né kaná­ly (Andrej Novák). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1263. Už v roku 1271 pat­ri­la medzi spiš­ské nemec­ké mes­tá z mest­ský­mi prá­va­mi a výsa­da­mi. V minu­los­ti bola zná­ma výro­bou spiš­skej boro­vič­ky, dnes je význam­ným cen­trom pes­to­va­nia zemia­kov (spiss​ka​be​la​.sk). V minu­los­ti sa tu rozp­res­tie­ra­li roz­siah­le pasien­ky, kde sa cho­va­li ovce a doby­tok. Reme­sel­ní­ci mali cechy, medzi naj­star­šie pat­ri­li mäsiar­sky, obuv­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky a kováčs­ky. Inten­zív­ne sa pes­to­val ľan, na to nad­vä­zo­va­lo tkáč­stvo, mod­ro­tlač plát­na. Ľano­vé plát­no pozna­li v celom Uhor­sku, vyvá­ža­lo sa aj na Bal­kán a do Turec­ka. Spiš­ská Belá bola od 13. sto­ro­čia tak­mer čis­to nemec­kým mes­tom, slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo sa obja­vo­va­lo viac až v 19. sto­ro­čí. V roku 1853 tvo­ri­li Slo­vá­ci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznik­la tká­čov­ňa ľano­vé­ho plát­na, v roku 1878 škro­bá­reň, v roku 1870 a 1872 dva pivo­va­ry, v roku 1875 tehel­ňa, píly a likér­ka Kle­in­ber­ger. V rokoch 1945 – 1946 boli belian­skí Nemci donú­te­ní odísť. Nehnu­teľ­nos­ti pre­vza­lo oby­va­te­lia z Len­da­ku, Ždia­ru a zama­gur­ských obcí (Andrej Novák).

His­to­ric­ké cen­trum mes­ta je mest­skou pamiat­ko­vou zónou. Nachá­dza sa tu kos­tol svä­té­ho Anto­na Pus­tov­ní­ka z 13. sto­ro­čia, mest­ská rad­ni­ca a rene­sanč­ná zvo­ni­ca zo 16. sto­ro­čia, marián­sky stĺp z roku 1729, sta­ré nemec­ké meš­tian­ske domy. Belian­sky ryb­ník ponú­ka pohľad na pano­rá­mu Vyso­kých Tatier. V Stráž­kach sa nachá­dza rene­sanč­ný kaš­tieľ s anglic­kým par­kom a gotic­ký kos­tol svä­tej Anny so zvo­ni­cou. V kaš­tie­li je expo­zí­cia Slo­ven­skej národ­nej galé­rie veno­va­ná malia­ro­vi Ladi­sla­vo­vi Med­ny­ánsz­ke­mu. V Spiš­skej Belej sa naro­dil mate­ma­tik, fyzik, optik Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (spiss​ka​be​la​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské

Zliechov

skala
Hits: 2719

Zlie­chov sa nachá­dza v Zlie­chov­skej hor­na­ti­ne, v cen­trál­nej čas­ti Strá­žov­ských vrchov, v kot­li­ne na západ­nom úpä­tí Strá­žo­va. Leží v nad­mor­skej výš­ke 603 met­rov nad morom. Na plo­che 54.38 km2 tu žije 596 oby­va­te­ľov. K obci pat­rí aj osa­da Košec­ké Rov­né. Do roku 1960 bola súčas­ťou obce aj osa­da Gápel, pre tamoj­šiu sklár­sku huť sa tu vari­lo pivo. Obec bola počas 1. a 2. sve­to­vej voj­ny znač­ne zni­če­ná a z veľ­kej čas­ti vypá­le­ná. Mno­ho oby­va­te­ľov odiš­lo po roku 1945 do Mos­tu pri Bra­ti­sla­ve (Wiki­pe­dia). 

Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1272 ako ter­ra Zlie­ho. Zlie­chov spa­dá do Úze­mí európ­ske­ho význa­mu NATURA 2000. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom, podo­mo­vým pre­da­jom, plá­te­níc­tvom, kožuš­níc­tvom, vyší­va­ním a ple­te­ním čep­cov a pásov (zlie​chov​.sk). Na východ­nom okra­ji obce sa nachá­dza Zlie­chov­ský močiar (Wiki­pe­dia), kto­rý je prí­rod­nou pamiat­kou. V obci je via­ce­ro chrá­ne­ných stro­mov. 27 met­rov vyso­ký jaseň štíh­ly je 300 rokov sta­rý, s obvo­dom kme­ňa 720 cm. Dve vŕby majú 150 rokov, 15 met­rov a obvo­dy kme­ňov 490 a 550 cm. Kos­tol svä­té­ho Vav­rin­ca je z roku 1480. V inte­ri­é­ri bola nesko­ro­go­tic­ká socha Mado­ny z roku cca 1500, kto­rá však bola v roku 1980 odcu­dze­ná (zlie​chov​.sk). V prvej polo­vi­ci 20. sto­ro­čia bola medzi Zlie­cho­vom a Ila­vou úzko­roz­chod­ná želez­ni­ca (Wiki­pe­dia). Zlie­chov­ský kroj pat­rí k najk­raj­ším na Slo­ven­sku, bol zdo­ku­men­to­va­ný vo fil­me Zem spie­va a na foto­gra­fiách Karo­la Plic­ku (zlie​chov​.sk). Kaž­do­roč­ne sa tu v augus­te koná hudob­ný fes­ti­val Pus­to­hlav (Wiki­pe­dia). Za úče­lom udr­ža­nia a zacho­va­nia kul­túr­nych a prí­rod­ných zdro­jov náš­ho úze­mia bol v roku 2004 zalo­že­ný mik­ro­re­gi­ón Magu­ra – Strá­žov, do kto­ré­ho pat­rí aj obec Zlie­chov (zlie​chov​.sk).

Zlie­chov is loca­ted in the Zlie­chov High­lands, in the cen­tral part of the Strá­žov Moun­tains, in a basin on the wes­tern slo­pe of Strá­žov. It lies at an ele­va­ti­on of 603 meters abo­ve sea level. With an area of 54.38 km², the vil­la­ge is home to 596 resi­dents. The sett­le­ment also inc­lu­des the ham­let of Košec­ké Rov­né. Until 1960, the vil­la­ge also encom­pas­sed the sett­le­ment of Gápel, kno­wn for its glas­sworks and bre­we­ry. During the 1st and 2nd World Wars, Zlie­chov suf­fe­red sig­ni­fi­cant des­truc­ti­on and was lar­ge­ly bur­ned down. Many resi­dents left for Most pri Bra­ti­sla­ve after 1945 (Wiki­pe­dia).

The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1272 as ter­ra Zlie­ho. Zlie­chov falls wit­hin the NATURA 2000 Euro­pe­an Sig­ni­fi­cant Are­as. The inha­bi­tants his­to­ri­cal­ly enga­ged in agri­cul­tu­re, cot­ta­ge indus­try, wea­ving, fur­rier tra­de, embro­ide­ry, and craf­ting hats and belts (zlie​chov​.sk). On the eas­tern edge of the vil­la­ge lies the Zlie­chov Swamp (Wiki­pe­dia), a natu­ral monu­ment. Seve­ral pro­tec­ted tre­es are found in the vil­la­ge, inc­lu­ding a 27-​meter-​tall slen­der ash tree that is 300 years old, with a trunk cir­cum­fe­ren­ce of 720 cm. Two wil­lo­ws, aged 150 years, stand at 15 meters with trunk cir­cum­fe­ren­ces of 490 and 550 cm. The Church of St. Lawren­ce dates back to 1480. Insi­de, the­re was a late Got­hic sta­tue of Madon­na from around 1500, which was unfor­tu­na­te­ly sto­len in 1980 (zlie​chov​.sk). In the first half of the 20th cen­tu­ry, a narrow-​gauge rai­lway con­nec­ted Zlie­chov and Ila­va (Wiki­pe­dia). The Zlie­chov folk cos­tu­me is among the most beau­ti­ful in Slo­va­kia, docu­men­ted in the film ​“Zem spie­va” and in pho­tog­raphs by Karol Plic­ka (zlie​chov​.sk). The annu­al Pus­to­hlav music fes­ti­val takes pla­ce in August (Wiki­pe­dia). In 2004, the mic­ro­re­gi­on Magu­ra – Strá­žov was estab­lis­hed to pre­ser­ve the cul­tu­ral and natu­ral resour­ces of the area, of which Zlie­chov is a part (zliechov.sk).x

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Vodná nádrž Nosice – priehrada mládeže

skala
Hits: 3050

Vod­ná nádrž je nádr­žou na rie­ke Váh pred mes­tom Púchov. Posta­ve­ná bola v roku 1949 až 1957 ako Prieh­ra­da mlá­de­že (Wiki­pe­dia). Je naj­star­šou prieh­ra­dou na rie­ke Váh. Počas jej stav­by vytrys­kol pra­meň uhli­či­tej vody z hĺb­ky 67.5 met­ra. Voda sa agre­sív­ne cho­va­la voči žele­zu a betó­nu, pre­to sa stav­ba natiah­la na dlh­ší čas (teraz​.sk). Na hor­ni­no­vý pod­klad muse­li navŕ­šiť čadi­čo­vé koc­ky, kto­ré zalia­li betó­nom (Miro Mikáč). Pra­meň bol lie­či­vý, vďa­ka čomu vznik­li lie­čeb­né kúpe­le Nim­ni­ca. Pre­hra­de­ním Váhu doš­lo k zato­pe­niu obce Okrut a čas­ti obce Nosi­ce (teraz​.sk), pre­síd­le­ní boli aj oby­va­te­lia obce Milo­chov. Pred výstav­bou muse­lo byť pre­lo­že­ných 12 km želez­níc a 35 km ciest (Maroš Trnik). 

Roz­lo­ha Nosic­kej nádr­že je 5.7 km2, objem 36 mili­ó­nov m3, maxi­mál­na hĺb­ka je 18 met­rov, prieh­rad­ný múr je 36 met­rov vyso­ký a 472 met­rov dlhý (Wiki­pe­dia). V naj­šir­šom mies­te sú od seba bre­hy vzdia­le­né 1.5 km (Maroš Trnik). Nosi­ce sú súčas­ťou Váž­skej kas­ká­dy. Od roku 1957 je súčas­ťou nádr­že je vod­ná elek­trá­reň (Wiki­pe­dia), kto­rá má fun­kciu týž­den­né­ho vyrov­ná­va­nia prie­to­kov (seas​.sk). Nádrž Nosi­ce je aj mies­tom let­nej rekre­ácie, je tu mož­nosť kúpa­nia, sur­fo­va­nia, čln­ko­va­nia, plach­te­nia a rybo­lo­vu (slo​va​kian​gu​ide​.sk). Na úpä­tí Hra­dis­ka nad prieh­rad­ným múrom je posta­ve­ná vežič­ka – roz­hľad­ňa. Mož­no tu pozo­ro­vať 160 dru­hov vtá­kov (Maroš Trnik).

The water reser­vo­ir is loca­ted on the Váh River, ups­tre­am of the town of Púchov. It was cons­truc­ted bet­we­en 1949 and 1957 and was ini­tial­ly named the ​“Prieh­ra­da mlá­de­že” or ​“Youth Dam” (Wiki­pe­dia). It stands as the oldest dam on the Váh River. During its cons­truc­ti­on, a car­bo­na­ted water spring erup­ted from a depth of 67.5 meters. The water exhi­bi­ted agg­res­si­ve beha­vi­or towards iron and conc­re­te, lea­ding to an exten­ded cons­truc­ti­on peri­od (teraz​.sk). Basalt blocks had to be piled onto the bed­rock, which were then cove­red with conc­re­te (Miro Mikáč). The spring was the­ra­pe­utic, con­tri­bu­ting to the estab­lish­ment of the hea­ling spa, Nim­ni­ca. The dam­ming of the Váh River resul­ted in the flo­oding of the vil­la­ge of Okrut and a sec­ti­on of the vil­la­ge of Nosi­ce, lea­ding to the relo­ca­ti­on of the inha­bi­tants of the vil­la­ge of Milo­chov. Pri­or to cons­truc­ti­on, 12 km of rai­lwa­ys and 35 km of roads had to be rerou­ted (Maroš Trnik).

The sur­fa­ce area of Nosi­ce Reser­vo­ir is 5.7 km², with a volu­me of 36 mil­li­on m3. Its maxi­mum depth is 18 meters, and the dam wall is 36 meters high and 472 meters long (Wiki­pe­dia). At its widest point, the sho­res are 1.5 km apart (Maroš Trnik). Nosi­ce is part of the Váh Cas­ca­de. Sin­ce 1957, it has hou­sed a hyd­ro­elect­ric power plant (Wiki­pe­dia), ser­ving the pur­po­se of week­ly flow regu­la­ti­on (seas​.sk). Nosi­ce Reser­vo­ir also ser­ves as a sum­mer rec­re­a­ti­on area, pro­vi­ding oppor­tu­ni­ties for swim­ming, sur­fing, boating, sai­ling, and fis­hing (slo​va​kian​gu​ide​.sk). At the foot of Hra­dis­ko, abo­ve the dam wall, a tower-​observatory has been erec­ted, offe­ring pano­ra­mic vie­ws. It’s an excel­lent spot for obser­ving 160 bird spe­cies (Maroš Trnik).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Győr – starobylé, živé, slobodné a kráľovské mesto

skala
Hits: 3469

Győr sa nachá­dza seve­ro­zá­pa­de Maďar­ska. Slo­ven­ský názov pre Győr je Ráb, nemec­ký Raab, latinc­ký Arre­bo­na. Je vzdia­le­ný 65 km od Bra­ti­sla­vy a 10 km od slo­ven­ských hra­níc. Je žup­ným mes­tom župy Győr-​Moson-​Sopron. Mes­to malo do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia pre­važ­ne nemec­kých oby­va­te­ľov. Od roku 1009 je síd­lom Ráb­skej die­cé­zy (Wiki­pe­dia). Na 174.62 km2 tu žije tak­mer 130 000 oby­va­te­ľov. K náras­tu počtu oby­va­te­ľov doš­lo naj­mä po skon­če­ní 2. sve­to­vej voj­ny do roku 1980. Leží v nad­mor­skej výš­ke 108 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia ENG).

Je to sta­ro­by­lé živé mes­to. Nachá­dza sa tu veľ­ké množ­stvo ume­lec­kých pamia­tok, ich počtom sa radí na dru­hé mies­to v Maďar­sku. Ale je aj fes­ti­va­lo­vým mes­tom, Sta­ré mes­to je lau­re­átom európ­skej ceny ochra­ny pamia­tok. Cez mes­to tečú tri rie­ky (gyor​.hu). Naj­star­šiu časť mes­ta pred­sta­vu­je Kapi­tul­ný vrch (Káptalan-​domb), kde sto­jí bis­kup­ská kated­rá­la – bazi­li­ka, kto­rá má román­ske zákla­dy z 11. sto­ro­čia (Ale­na Ilčí­ko­vá). V gotic­kej kapl­n­ke svä­té­ho Ladi­sla­va sa nachá­dza vrchol­né die­lo uhor­ské­ho stre­do­ve­ké­ho zlat­níc­ke­ho ume­nia, pozlá­te­ná strie­bor­ná hel­ma svä­té­ho Ladi­sla­va (aktu​al​ne​.cz). V mes­te sú aj kúpe­le s lie­či­vou ter­mál­nou vodou (Richard Šedý).

Prvé osíd­le­nie na mies­te dneš­né­ho Győru je z pra­ve­ku. Osíd­le­né bolo aj v dobe rím­skej. Prvé písom­né dokla­dy sú z obdo­bia Kel­tov, kto­rí mes­to pome­no­va­li Arra­bo­na. V 6. sto­ro­čí úze­mie osíd­li­li Slo­va­nia (aktu​al​ne​.cz). Neskôr Lon­go­bar­di a Ava­ri, kto­rí tu vybu­do­va­li kru­ho­vú pev­nosť gyuru, z čoho je odvo­de­ný názov mes­ta Győr. Úze­mie bol v rokoch 880 až 894 súčas­ťou Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (Richard Šedý). Slo­va­nov v 9. a 10. sto­ro­čí napad­li Maďa­ri (aktu​al​ne​.cz). Maďa­ri opra­vi­li opus­te­nú rím­sku pev­nosť (Richard Šedý). V 13. sto­ro­čí mes­to napad­li Mon­go­li (aktu​al​ne​.cz) a v roku 1271 čes­ké voj­ská Pře­mys­la Ota­ka­ra II. (Wiki­pe­dia). V 16. sto­ro­čí mes­to pred Tur­ka­mi spá­lil miest­ny vojen­ský veli­teľ Kris­tóf Lam­bert (aktu​al​ne​.cz). Z tej­to doby je turec­ký názov pre mes­to Janik Kala – spá­le­né mes­to (Wiki­pe­dia). Po oslo­bo­de­ní bolo mes­to zno­vu vybu­do­va­né pomo­cou talian­skych archi­tek­tov v rene­sanč­nom a baro­ko­vom štý­le. V roku 1743 zís­ka­lo šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta. Rast mes­ta však zasta­vi­li napo­le­on­ské voj­ny. Počas 2. sve­to­vej voj­ny sem boli depor­to­va­ní maďar­skí židia (aktu​al​ne​.cz). V mes­te sa vyrá­ba­li loko­mo­tí­vy a iná tech­ni­ka. Neskôr sa výro­ba pre­su­nu­la ďalej od mes­ta. Avšak, od roku 1994 v mes­te síd­li poboč­ka Audi AG, ktorá tu pre­vádz­ku­je tová­reň, vyrá­ba­jú sa tu špor­to­vé vozid­lá a množ­stvo typov ben­zí­no­vých moto­rov. V mar­ci 1945 bol, počas 2. sve­to­vej voj­ny, Győr tri dni bom­bar­do­va­ný spo­je­nec­ký­mi lie­tad­la­mi, čím zo 6 000 budov v mes­te zosta­lo iba asi 200 budov, ako­by zázra­kom prá­ve v his­to­ric­kom cen­tre mes­ta (Wiki­pe­dia).

Győr is loca­ted in nort­hwes­tern Hun­ga­ry. The Slo­vak name for Győr is Ráb, Ger­man Raab, Latin Arre­bo­na. It is 65 km away from Bra­ti­sla­va and 10 km from the Slo­vak bor­ders. It is the coun­ty seat of Győr-​Moson-​Sopron Coun­ty. Until the mid-​19th cen­tu­ry, the city had a pre­do­mi­nan­tly Ger­man popu­la­ti­on. Sin­ce 1009, it has been the seat of the Dioce­se of Győr (Wiki­pe­dia). Almost 130,000 peop­le live on 174.62 km². The popu­la­ti­on inc­re­a­sed main­ly after the end of World War II until 1980. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 108 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia ENG).

Győr is an ancient vib­rant city with nume­rous artis­tic monu­ments, ran­king second in Hun­ga­ry by the­ir num­ber. It is also a fes­ti­val city, and the Old Town is the lau­re­a­te of the Euro­pe­an Heri­ta­ge Pro­tec­ti­on Award. Three rivers flow through the city (gyor​.hu). The oldest part of the city is repre­sen­ted by Capi­tu­la­ry Hill (Káptalan-​domb), whe­re the bis­ho­p’s cat­hed­ral stands – a basi­li­ca with Roma­ne­sque foun­da­ti­ons from the 11th cen­tu­ry (Ale­na Ilčí­ko­vá). In the Got­hic cha­pel of St. Ladis­laus, the­re is a mas­ter­pie­ce of Hun­ga­rian medie­val golds­mith art, the gil­ded sil­ver hel­met of St. Ladis­laus (aktu​al​ne​.cz). The­re are also ther­mal baths with hea­ling ther­mal water in the city (Richard Šedý).

The first sett­le­ment on the site of present-​day Győr dates back to pre­his­to­ric times. It was inha­bi­ted during the Roman era. The first writ­ten records are from the Cel­tic peri­od when the city was named Arra­bo­na. In the 6th cen­tu­ry, the ter­ri­to­ry was sett­led by Slavs (aktu​al​ne​.cz). Later, Lom­bards and Avars, who built a cir­cu­lar for­tress cal­led gyuru, giving the city its name Győr. The area was part of the Gre­at Mora­vian Empi­re from 880 to 894 (Richard Šedý). Hun­ga­rians attac­ked the Slavs in the 9th and 10th cen­tu­ries (aktu​al​ne​.cz). The Hun­ga­rians repai­red the aban­do­ned Roman for­tress (Richard Šedý). In the 13th cen­tu­ry, the city was attac­ked by the Mon­gols (aktu​al​ne​.cz), and in 1271 by the Czech armies of Pře­mysl Ota­kar II. (Wiki­pe­dia). In the 16th cen­tu­ry, the city was bur­ned by the local mili­ta­ry com­man­der Kris­tóf Lam­bert to pre­vent the Turks (aktu​al​ne​.cz). From this time comes the Tur­kish name for the city Janik Kala – the burnt city (Wiki­pe­dia). After libe­ra­ti­on, the city was rebu­ilt by Ita­lian archi­tects in the Renais­san­ce and Baro­que sty­les. In 1743, it gai­ned the sta­tus of a free roy­al city. Howe­ver, the city­’s gro­wth was hal­ted by the Napo­le­onic Wars. During World War II, Hun­ga­rian Jews were depor­ted from here (aktu​al​ne​.cz). The city used to manu­fac­tu­re loco­mo­ti­ves and other machi­ne­ry. Later, pro­duc­ti­on moved away from the city. Howe­ver, sin­ce 1994, a branch of Audi AG has been based in the city, ope­ra­ting a fac­to­ry pro­du­cing sports vehic­les and vari­ous types of gaso­li­ne engi­nes. In March 1945, during World War II, Győr was bom­bed by Allied airc­raft for three days, redu­cing the city­’s 6,000 buil­dings to about 200, mira­cu­lous­ly pre­ser­ving the his­to­ri­cal cen­ter (Wiki­pe­dia).

Győr észak­ny­uga­ti rés­zén talál­ha­tó Magy­arors­zá­gon. A szlo­vák neve Győr­nek Ráb, a német Raab, a latin Arre­bo­na. 65 km-​re van Pozso­ny­tól és 10 km-​re a szlo­vák határ­tól. Győr-​Moson-​Sopron megye szék­he­lye. A város köze­pé­ig, a 19. szá­zad köze­pé­ig főként német lako­sok éltek itt. 1009 óta a Győri egy­ház­me­gye szék­he­lye (Wiki­pé­dia). Majd­nem 130 000 ember él 174,62 km²-​en. A lakos­ság főként a máso­dik világ­há­bo­rú után, 1980-​ig növe­ke­dett. A ten­gers­zint felet­ti magas­ság 108 méter (Wiki­pe­dia ENG).

Győr ősi, vib­rá­ló város, szá­mos művés­ze­ti emlék­kel, ame­ly a máso­dik hely­et fog­lal­ja el Magy­arors­zá­gon. Emel­lett fesz­ti­vál­vá­ros is, az Óvá­ros pedig az euró­pai örök­ség­vé­del­mi díj nyer­te­se. Három folyó áram­lik a váro­son keresz­tül (gyor​.hu). A város leg­ré­geb­bi rés­zét a Káptalan-​domb (Káptalan-​domb) képe­zi, ahol az érse­ki szé­ke­se­gy­ház áll – egy bazi­li­ka, ame­ly­nek a 11. szá­zad­ból szár­ma­zó román alap­jai van­nak (Ale­na Ilčí­ko­vá). A Szent László-​gótikus kápol­ná­ban talál­ha­tó a magy­ar közép­ko­ri ara­ny­o­zott ezüst Szent Lász­ló sisak­já­nak csúc­sa (aktu​al​ne​.cz). A város­ban gyógy­í­tó ter­mál­víz­zel ren­del­ke­ző für­dők is van­nak (Richard Šedý).

Az első tele­pülés a mai Győr hely­én a pre­hisz­to­ri­kus kor­ból szár­ma­zik. A római idők­ben is lakott terület volt. Az első írá­sos emlé­kek a kel­ta idős­zak­ból szár­ma­znak, ami­kor a várost Arra­bo­ná­nak nevez­ték. A 6. szá­zad­ban a terüle­tet a szlá­vok tele­pí­tet­ték be (aktu​al​ne​.cz). Később lon­go­bár­dok és ava­rok, akik egy kör ala­kú erődöt, a gyurut épí­tet­tek, innen szár­ma­zik a város neve Győr. A terület 880 és 894 között rés­ze volt a Nagy Mor­va Biro­da­lom­nak (Richard Šedý). A magy­arok meg­tá­mad­ták a szlá­vo­kat a 9. és 10. szá­zad­ban (aktu​al​ne​.cz). A magy­arok hely­re­ál­lí­tot­ták az elha­gy­ott római erődöt (Richard Šedý). A várost a 13. szá­zad­ban mon­go­lok támad­ták (aktu​al​ne​.cz

), és 1271-​ben a cseh Pře­mysl Ota­kar II. had­se­re­ge (Wiki­pe­dia). A 16. szá­zad­ban a várost Kris­tóf Lam­bert helyi kato­nai parancs­nok elé­get­te, hogy mega­ka­dá­ly­oz­za a törököket (aktu​al​ne​.cz). Ebből az időből szár­ma­zik a város török neve Janik Kala – a leé­gett város (Wiki­pe­dia). A fels­za­ba­du­lás után az olasz épí­tés­zek által a renes­zánsz és barokk stí­lus­ban újjá­é­pí­tet­ték a várost. 1743-​ban elny­er­te a sza­bad kirá­lyi város stá­tus­zát. A város növe­ke­dé­sét azon­ban a napó­le­oni hábo­rúk állí­tot­ták meg. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt innen depor­tál­ták a magy­ar zsi­dó­kat (aktu​al​ne​.cz). A város­ban gyár­tot­tak moz­do­ny­o­kat és más gépe­ket. Később a ter­me­lés távo­labb került a város­tól. Azon­ban 1994 óta az Audi AG egy­ik rész­le­ge van a város­ban, ahol sport­jár­művek és külön­fé­le típu­sú ben­zin­mo­to­rok kés­zül­nek. 1945 már­ciu­sá­ban, a máso­dik világ­há­bo­rú alatt, Győröt három napig bom­báz­ták az szövet­sé­ges repülőgé­pek, ami 6000 épület­ből csak min­te­gy 200 épüle­tet hagy­ott meg, mint­ha cso­da tör­tént vol­na, éppen a tör­té­nel­mi város­köz­pont­ban (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Kostoly, Krajina, Mestá, Mestá, Neživé, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Typ krajiny

Lamač – mestská časť Bratislavy

skala
Hits: 2310

V Lama­či sa nachá­dza Kapl­n­ka svä­tej Rozá­lie zo 17. sto­ro­čia. Posta­vi­li ju v rokoch 1680 – 1682 z vďač­nos­ti, že sa skon­čil mor z rokov 1678 – 1679 (Wiki­pe­dia). Mno­hí meš­ťa­nia vte­dy utiek­li do Rakús­ka a na Mora­vu. Iní sa usa­dzo­va­li v pro­vi­zór­nych domoch v blíz­kych lesoch a vinoh­ra­doch, nie­kto­rí býva­li dokon­ca na lodiach spus­te­ných na Dunaj. Počas tej­to epi­dé­mie v zomre­lo v samot­nej Bra­ti­sla­ve viac ako 12 000 ľudí. Obchod­ný život tak­mer zani­kol, ľudia trpe­li hla­dom, lebo pre nepretr­ži­té daž­de nedoz­re­la úro­da (lamac​.sk). Kapl­n­ka je zasvä­te­ná svä­tej Rozá­lii, pat­rón­ke – ochran­ky­ni pro­ti moru. Za celý ten čas boli nut­né len drob­né opra­vy a výme­nu krí­ža, do kto­ré­ho začiat­kom 20. sto­ro­čia udrel blesk. 4. sep­tem­ber je dňom sviat­ku svä­tej Rozá­lie, vte­dy sa tu koná­va­li celé sto­ro­čia púte až do 2. sve­to­vej voj­ny, v prie­be­hu kto­rej tej­to zvyk zani­kol. V súčas­nos­ti sa v ten­to deň kona­jú hody a slú­ži sláv­nost­ná omša (Wiki­pe­dia). Objekt je vyhlá­se­ný za národ­nú kul­túr­nu pamiat­ku bol objekt 23. októb­ra 1963 (pamiat​ky​.sk).

In Lamač, the­re is the Cha­pel of Saint Rosa­lia from the 17th cen­tu­ry. It was built bet­we­en 1680 and 1682 out of gra­ti­tu­de for the end of the pla­gue from 1678 to 1679 (Wiki­pe­dia). Many citi­zens fled to Aus­tria and Mora­via during that time. Others sett­led in makes­hift hou­ses in near­by forests and vine­y­ards, and some even lived on boats laun­ched on the Danu­be. More than 12,000 peop­le died in Bra­ti­sla­va alo­ne during this epi­de­mic. Tra­de almost disap­pe­a­red, and peop­le suf­fe­red from hun­ger due to the unri­pe har­vest cau­sed by con­ti­nu­ous rains (lamac​.sk). The cha­pel is dedi­ca­ted to Saint Rosa­lia, the pat­ro­ness against the pla­gue. Throug­hout the years, only minor repairs and the repla­ce­ment of the cross, struck by light­ning in the ear­ly 20th cen­tu­ry, were neces­sa­ry. Sep­tem­ber 4th is the feast day of Saint Rosa­lia, and pilg­ri­ma­ges were held here for cen­tu­ries until World War II, during which this tra­di­ti­on cea­sed. Cur­ren­tly, fes­ti­vi­ties and a solemn mass take pla­ce on this day (Wiki­pe­dia). The object was dec­la­red a nati­onal cul­tu­ral monu­ment on Octo­ber 23, 1963 (pamiat​ky​.sk).

Use Facebook to Comment on this Post