Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Moravské obce, Kostoly, Umenie, Česko, Južná Morava, Stavby, Fotografie

Předklášteří – brána nebies

skala
Hits: 352

Předklášteří je obec na južnej Morave, približne 23 kilometrov severozápadne od Brna, v blízkosti mesta Tišnov. S počtom obyvateľov okolo 1 500 sa rozprestiera na rozhraní Boskovickej brázdy a Křižanovskej vrchoviny, v údolí Svratky. Prvá písomná zmienka o oblasti Předklášteří pochádza z roku 1233, keď bola založená cisterciánska abatyša Porta coeli kráľovnou Konstanciou Uhorskou. Samotná obec je prvýkrát spomínaná v roku 1530. Názov „Předklášteří“ odkazuje na polohu pred kláštorom (cs.wikipedia.org). Dominantou je kláštor Porta coeli (v preklade „Brána nebies“), ktorý je jednou z najvýznamnejších stavebných pamiatok v Českej republike. Založený bol v roku 1233 ako ženský cisterciánsky kláštor. Kláštor je známy svojím bohatým gotickým portálom na západnom priečelí. V areáli kláštora sa nachádza aj Podhorácke múzeum (jizni-morava.cz). V roku 1241 kláštor odolal mongolom vďaka opevneniu. V roku 1424 ale neodolal počas husitských vojen, bol vyplienený, zachovalo sa len pevné murivo chrámu. V druhej štvrtine 15. storočia vzniklo na kopci Čepička, kilometer od kláštora opevnenie, ktoré dostalo názov Pernštejnovské opevenenie. Počas tridsaťročnej 1618 – 1648 bol kláštor zrušený (1619) a vyplienený v roku 1643 švédmi. V roku 1741 si užil pruské drancovanie. V roku 1782 cisár Jozef II. kláštor zrušil a statky kúpil Vilém Mundy, ktorý tu vybudoval súkennú manufaktúru. V roku 1901 bol kláštor obnovený a znovuosídlený cisterciánkami. Zrušený bol opäť v roku 1950 (Ján Balák). Kostol Najsvätejšej Trojice je postavený v neskorogotickom štýle. Vedľa kostola sa nachádza baroková márnica z obdobia okolo roku 1700 (en.wikipedia.org).

Dnes je Předklášteří živou obcou s bohatým kultúrnym životom. V kláštore Porta coeli sa pravidelne konajú sakrálnej hudby, ktoré priťahujú návštevníkov z blízkeho i vzdialeného okolia. Obec tiež ponúka rôzne turistické atrakcie, vrátane obnoveného kláštorného pivovaru, ktorý nadväzuje na stredovekú tradíciu (kudyznudy.cz).

Předklášteří is a municipality in South Moravia, approximately 23 kilometers northwest of , near the town of Tišnov. With a population of around 1,500, it is situated at the junction of the Boskovice Furrow and the Křižanov Highlands, in the valley of the Svratka River. The first written mention of the Předklášteří area dates back to 1233 when the Cistercian abbey Porta coeli was founded by Queen Constance of Hungary. The municipality itself was first mentioned in 1530. The name „Předklášteří“ refers to its location in front of the monastery (cs.wikipedia.org). The dominant feature of the village is the Porta coeli monastery (translated as „Gate of Heaven“), which is one of the most significant architectural monuments in the Czech Republic. It was founded in 1233 as a Cistercian nunnery. The monastery is known for its rich Gothic portal on the western façade. The Podhorácké Museum is also located within the monastery grounds (jizni-.cz). In 1241, the monastery withstood the Mongol invasion thanks to its fortifications. However, in 1424, it was plundered during the Hussite Wars, leaving only the solid masonry of the church intact. In the second quarter of the 15th century, fortifications known as the Pernštejn Fortifications were built on Čepička Hill, one kilometer from the monastery. During the Thirty Years‘ War (1618–1648), the monastery was dissolved in 1619 and plundered by the Swedes in 1643. In 1741, it suffered from Prussian looting. In 1782, Emperor Joseph II abolished the monastery, and its estates were bought by Vilém Mundy, who established a textile manufactory there. In 1901, the monastery was restored and reoccupied by Cistercian nuns. However, it was dissolved again in 1950 (Ján Balák). The Church of the Holy Trinity is built in the late Gothic style. Next to the church is a Baroque charnel house from around 1700 (en.wikipedia.org).

Today, Předklášteří is a lively municipality with a rich cultural life. Sacred music concerts are regularly held at the Porta coeli monastery, attracting visitors from both near and far. The village also offers various tourist attractions, including a restored monastic brewery that continues the medieval brewing tradition (kudyznudy.cz).

Předklášteří je obec na jižní Moravě, přibližně 23 kilometrů severozápadně od Brna, v blízkosti města Tišnov. S počtem obyvatel okolo 1 500 se rozkládá na rozhraní Boskovické brázdy a Křižanovské vrchoviny, v údolí řeky Svratky. První písemná zmínka o oblasti Předklášteří pochází z roku 1233, kdy cisterciáckou abatyši Porta coeli založila královna Konstancie Uherská. Samotná obec je poprvé zmiňována v roce 1530. Název „Předklášteří“ odkazuje na polohu obce před klášterem (cs.wikipedia.org). Dominantou obce je klášter Porta coeli (v překladu „Brána nebes“), který patří mezi nejvýznamnější stavební památky v České republice. Založen byl v roce 1233 jako ženský cisterciácký klášter. Klášter je známý svým bohatě zdobeným gotickým portálem na západním průčelí. V areálu kláštera se nachází také Podhorácké muzeum (jizni-morava.cz). V roce 1241 klášter odolal Mongolům díky svému opevnění. V roce 1424 však neodolal husitským válkám, byl vypleněn a zachovalo se pouze pevné zdivo chrámu. Ve druhé čtvrtině 15. století vzniklo na kopci Čepička, kilometr od kláštera, opevnění, které dostalo název Pernštejnské opevnění. Během třicetileté války (1618–1648) byl klášter zrušen (1619) a v roce 1643 vypleněn Švédy. V roce 1741 zažil pruské drancování. V roce 1782 císař Josef II. klášter zrušil a statky koupil Vilém Mundy, který zde vybudoval soukenickou manufakturu. V roce 1901 byl klášter obnoven a znovuosídlen cisterciačkami. Znovu byl zrušen v roce 1950 (Ján Balák). Kostel Nejsvětější Trojice je postaven v pozdně gotickém stylu. Vedle kostela se nachází barokní márnice z období kolem roku 1700 (en.wikipedia.org).

Dnes je Předklášteří živou obcí s bohatým kulturním životem. V klášteře Porta coeli se pravidelně konají koncerty sakrální hudby, které přitahují návštěvníky z blízkého i vzdáleného okolí. Obec také nabízí různé turistické atrakce, včetně obnoveného klášterního pivovaru, který navazuje na středověkou tradici vaření piva (kudyznudy.cz).

Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Moravské obce, Kostoly, Umenie, Česko, Južná Morava, Stavby, Fotografie

Křtiny

skala
Hits: 297

Křtiny je obec v okrese Blansko, približne 15 kilometrov severovýchodne od centra Brna a 10 kilometrov juhovýchodne od Blanska. S počtom obyvateľov okolo 820 sú považované za vstupnú bránu do strednej časti Moravského krasu a sú známe predovšetkým ako významné mariánske pútnické miesto (cs.wikipedia.org). Ležia na križovatke niekoľkých údolí, vrátane hlbokého krasového Josefovského údolia. Medzi najvýznamnejšie archeologické nálezy z tejto oblasti patrí bronzová soška býka a rozsiahle halštatské pohrebisko v jaskyni Býčí skála z obdobia okolo 500 rokov pred Kristom. Prví sa do oblasti dostali v 6. storočí. Prilákala ich sem aj železná ruda. V okolitých lesoch boli objavené pozostatky primitívnych vysokých pecí z 8. storočia. Výroba železa sa tu udržala až do konca 19. storočia a stála pri zrode priemyselných podnikov v blízkych mestách, ako sú Adamov a Blansko (krtiny.cz). Prvá písomná zmienka o Křtinách pochádza z 24. septembra 1237 (krtiny.cz). Podľa povesti v miestnom údolí krstili svätí Cyril a Metod prvých moravských kresťanov, čo dalo obci jej názov (objevujpamatky.cz). Počas husitských vojen bol miestny kláštor v roku 1423 vypálený. Po vojnách boli Křtiny niekoľkokrát vyplienené, najmä počas tridsaťročnej . V rokoch 1830 až 1854 boli Křtiny majetkom rodu Dietrichsteinovcov. Křtiny sú jedným z najstarších mariánskych pútnických miest na Morave. Dominantou je barokový kostol Panny Márie, ktorý bol vybudovaný v prvej polovici 18. storočia podľa návrhu architekta Jana Blažeja Santiniho-Aichela. Tento monumentálny chrám je považovaný za perlu barokovej architektúry a je chránený ako národná kultúrna pamiatka (cs.wikipedia.org). V interiéri kostola sa nachádza gotická socha Panny Márie Křtinskej z roku 1340, ktorá je cieľom mnohých pútnikov. Kostol je známy aj svojou výnimočnou akustikou a pravidelne sa tu konajú duchovnej hudby (kudyznudy.cz). Nachádzal sa tu aj ženský kláštor, ktorý podľa legendy v roku 1423 zničili husiti (hadivadlo.cz). V podzemí kostola bola objavená a sprístupnená rozsiahla kostnica, v ktorej sú pozostatky stoviek stredovekých obyvateľov. Avšak nachádza sa tam aj niekoľko lebiek vyzdobených záhadnými ornamentami. Pôvodne baroková rezidencia premonštrátov bola v 19. storočí prebudovaná na klasicistický zámok. Oválna základná škola je predstaviteľ modernej architektúry (krtiny.cz).

Křtiny ležia na okraji Moravského krasu, čo z nich robí ideálny východiskový bod pre milovníkov prírody a turistiky. V blízkosti obce sa nachádza množstvo krasových útvarov, jaskýň a malebných údolí. Návštevníci môžu preskúmať napríklad jaskyňu Výpustek, ktorá slúžila počas druhej svetovej vojny ako podzemná továreň a neskôr ako vojenský kryt. Dnes sú Křtiny živým centrom kultúrneho a duchovného života. Každoročne sa tu koná množstvo púti, koncertov a iných podujatí, ktoré priťahujú návštevníkov z celej krajiny aj zo zahraničia (cs.wikipedia.org). V Josefovskom údolí, ktoré je krasového charakteru sa nachádza jaskyňa Býčia skala. V roku 2008 bol sprístupnený komplex rozsiahlych podzemných priestorov Výpustek, ktorý bol známy už v stredoveku. V roku 1928 založil Augustin Bayer v Křtinskom okolí na ploche 23 ha arborétum. Pestuje sa v ňom cca 1000 druhov domácich a exotických drevín, napr. Sciadopitys verticillata, Cedrus libani (krtiny.cz).

Křtiny is a municipality in the Blansko District, approximately 15 kilometers northeast of the center of and 10 kilometers southeast of Blansko. With a population of around 820, it is considered the gateway to the central part of the Moravian Karst and is best known as a significant Marian pilgrimage site (cs.wikipedia.org). It is located at the crossroads of several valleys, including the deep karst Josefov Valley. Among the most significant archaeological finds from this area are a bronze bull figurine and an extensive Hallstatt burial site in the Býčí Skála Cave, dating to around 500 BC. The first Slavs arrived in the area in the 6th century, attracted by iron ore. Remains of primitive blast furnaces from the 8th century have been discovered in the surrounding forests. Iron production continued here until the late 19th century, contributing to the development of industrial enterprises in nearby towns such as Adamov and Blansko (krtiny.cz). The first written mention of Křtiny dates back to September 24, 1237 (krtiny.cz). According to legend, Saints Cyril and Methodius baptized the first Moravian Christians in a local valley, giving the town its name (objevujpamatky.cz). During the Hussite Wars, the local monastery was burned down in 1423. After the wars, Křtiny was repeatedly plundered, especially during the Thirty Years‘ War. Between 1830 and 1854, Křtiny was owned by the Dietrichstein family. Křtiny is one of the oldest Marian pilgrimage sites in Moravia. The dominant landmark of the town is the Baroque Church of the Virgin Mary, built in the first half of the 18th century according to the design of architect Jan Blažej Santini-Aichel. This monumental church is considered a jewel of Baroque architecture and is protected as a national cultural monument (cs.wikipedia.org). Inside the church, there is a Gothic statue of the Virgin Mary of Křtiny from 1340, which attracts many pilgrims. The church is also known for its exceptional acoustics, and spiritual music concerts are regularly held here (kudyznudy.cz).

There was also a convent for women, which, according to legend, was destroyed by the Hussites in 1423 (hadivadlo.cz). A large ossuary was discovered and made accessible beneath the church, containing the remains of hundreds of medieval inhabitants, including several skulls decorated with mysterious ornaments. Originally a Baroque residence for the Premonstratensians, it was rebuilt into a Neoclassical chateau in the 19th century. The oval elementary school is an example of modern architecture (krtiny.cz). Křtiny is located on the edge of the Moravian Karst, making it an ideal starting point for nature lovers and hikers. Numerous karst formations, caves, and picturesque valleys can be found near the town. Visitors can explore the Výpustek Cave, which served as an underground factory during World War II and later as a military shelter. Today, Křtiny is a vibrant center of cultural and spiritual life. Many pilgrimages, concerts, and other events are held here annually, attracting visitors from across the country and abroad (cs.wikipedia.org). In the karstic Josefov Valley lies the Býčí Skála Cave. In 2008, the extensive underground spaces of the Výpustek Cave, known since the Middle Ages, were opened to the public. In 1928, Augustin Bayer established an arboretum covering 23 hectares in the Křtiny area. It cultivates approximately 1,000 species of native and exotic trees, including Sciadopitys verticillata and Cedrus libani (krtiny.cz).

Křtiny jsou obec v okrese Blansko, přibližně 15 kilometrů severovýchodně od centra Brna a 10 kilometrů jihovýchodně od Blanska. S počtem obyvatel kolem 820 jsou považovány za vstupní bránu do střední části Moravského krasu a jsou známé především jako významné mariánské poutní místo (cs.wikipedia.org). Leží na křižovatce několika údolí, včetně hlubokého krasového Josefovského údolí. Mezi nejvýznamnější archeologické nálezy z této oblasti patří bronzová soška býka a rozsáhlé halštatské pohřebiště v jeskyni Býčí skála z období kolem 500 let před Kristem. První Slované se do oblasti dostali v 6. století, přilákala je sem také železná ruda. V okolních lesích byly objeveny pozůstatky primitivních vysokých pecí z 8. století. Výroba železa se zde udržela až do konce 19. století a stála při zrodu průmyslových podniků v blízkých městech, jako jsou Adamov a Blansko (krtiny.cz). První písemná zmínka o Křtinách pochází z 24. září 1237 (krtiny.cz). Podle pověsti v místním údolí křtili svatí Cyril a Metoděj první moravské křesťany, což dalo obci její název (objevujpamatky.cz). Během husitských válek byl místní klášter v roce 1423 vypálen. Po válkách byly Křtiny několikrát vypleněny, zejména během třicetileté války. V letech 1830 až 1854 byly Křtiny majetkem rodu Dietrichsteinů. Křtiny jsou jedním z nejstarších mariánských poutních míst na Moravě. Dominantou obce je barokní kostel Panny Marie, který byl vybudován v první polovině 18. století podle návrhu architekta Jana Blažeje Santiniho-Aichela. Tento monumentální chrám je považován za perlu barokní architektury a je chráněn jako národní kulturní památka (cs.wikipedia.org). V interiéru kostela se nachází gotická socha Panny Marie Křtinské z roku 1340, která je cílem mnoha poutníků. Kostel je známý také svou výjimečnou akustikou a pravidelně se zde konají koncerty duchovní hudby (kudyznudy.cz). Nacházel se zde také ženský klášter, který podle legendy v roce 1423 zničili husité (hadivadlo.cz). V podzemí kostela byla objevena a zpřístupněna rozsáhlá kostnice, v níž se nacházejí pozůstatky stovek středověkých obyvatel. Jsou zde však i lebky zdobené záhadnými ornamenty. Původně barokní rezidence premonstrátů byla v 19. století přestavěna na klasicistní zámek. Oválná základní škola je příkladem moderní architektury (krtiny.cz).

Křtiny leží na okraji Moravského krasu, což z nich činí ideální výchozí bod pro milovníky přírody a turistiky. V blízkosti obce se nachází množství krasových útvarů, jeskyní a malebných údolí. Návštěvníci mohou prozkoumat například jeskyni Výpustek, která sloužila během druhé světové války jako podzemní továrna a později jako vojenský kryt. Dnes jsou Křtiny živým centrem kulturního a duchovního života. Každoročně se zde koná mnoho poutí, koncertů a dalších akcí, které přitahují návštěvníky z celé země i ze zahraničí (cs.wikipedia.org). V Josefovském údolí se nachází jeskyně Býčí skála. V roce 2008 byl zpřístupněn rozsáhlý komplex podzemních prostor jeskyně Výpustek, která byla známa již ve středověku. V roce 1928 zde Augustin Bayer založil arboretum o rozloze 23 ha, kde se pěstuje přibližně 1000 druhů domácích i exotických dřevin, například Sciadopitys verticillata a Cedrus libani (krtiny.cz).

TOP

Všetky

Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské obce, Česko, Južná Morava, Fotografie

Počátky

skala
Hits: 285

Počátky sú obec ležiaca na pomedzí Čiech a Moravy v okrese Pelhřimov. S približne 2 500 obyvateľmi sa rozprestiera v kopcovitej krajine Českomoravskej vrchoviny, bohatej na , a potokov, ktoré dali mestu jeho názov. Prvá písomná zmienka o Počátkach pochádza z konca 13. storočia, keď boli spomenuté v listári Tobiáša z Bechyně ako miesto spustošené počas bojov medzi Václavom II. a prívržencami Záviša z Falkenštejna. Pôvodne trhová dedina sa postupne rozrástla a v 14. storočí získala status poddanského mesta. Počas husitských vojen získali Počátky právo postaviť kamenné . V 19. storočí, s príchodom industrializácie, došlo k hospodárskemu rozvoju mesta. Niektoré z vtedy založených tovární fungujú dodnes. Na začiatku 20. storočia bolo založené kúpeľné zariadenie Svatá Kateřina s liečivým prameňom. Počátky bol pomenovaný po meste jeho objaviteľom Milošom Tichým, rodákom z Počátok (pocatky.cz).

Mesto leží v nadmorskej výške okolo 620 metrov a preteká ním Počátecký potok. Oblasť je bohatá na rybníky, z ktorých najväčší je Velký Klátovský rybník (pocatky.cz). Zaujímavosťou je najdlhšia smrekovcová aleja v Českej republike, vedúca z Počátok do Kališť, ktorá bola založená začiatkom 20. storočia a tvorí ju 280 stromov (travelking.sk). Historické centrum Počátok je mestskou pamiatkovou zónou s dobre zachovanou architektúrou. Dominantou je kostol svätého Jána Krstiteľa s prístupnou vežou. Uprostred námestia sa nachádza fontána so sochou svätého Jána Nepomuckého. Mestské múzeum, založené v roku 1892, je najstarším múzeom v regióne a ponúka etnografické a numizmatické zbierky. Spravuje tiež rodný dom Otokara Březinu, významného českého básnika a esejistu, s expozíciou venovanou jeho životu a dielu. Medzi ďalšie patrí cintorínsky kostol Božieho Tela, barokovo prestavaný v rokoch 1705–1711, a kostol svätej Kataríny pri liečivom prameni. V roku 2011 prešla budova bývalého kina rekonštrukciou a bola premenená na multifunkčný komplex, ktorý zahŕňa mestskú knižnicu, sálu slúžiacu ako kino či , galériu, miesto pre stretnutia dobrovoľných spolkov a informačné centrum. Mesto má tiež partnerské vzťahy s obcami Konolfingen vo Švajčiarsku a Lokca na Slovensku. Počátky sa objavili v niekoľkých filmoch a televíznych seriáloch, napríklad „Postřižiny“ (1980), „Návštěvníci“ (1983) a „Jízda“ (1994). Asteroid 14974 (pocatky.cz).

Počátky is a municipality located on the border between Bohemia and Moravia in the Pelhřimov District. With approximately 2,500 inhabitants, it is situated in the hilly landscape of the Bohemian-Moravian Highlands, rich in forests, ponds, and springs of streams that gave the town its name. The first written mention of Počátky dates back to the late 13th century, when it was mentioned in the records of Tobias of Bechyně as a place devastated during battles between Wenceslas II and the followers of Záviš of Falkenstein. Originally a market village, it gradually grew and, in the 14th century, obtained the status of a manorial town. During the Hussite wars, Počátky was granted the right to build stone fortifications. In the 19th century, with the advent of industrialization, the town experienced economic development. Some of the factories established during that time are still in operation today. At the beginning of the 20th century, the spa facility Svatá Kateřina with a healing spring was established. Počátky was named after its discoverer, Miloš Tichý, a native of the town (pocatky.cz).

The town lies at an altitude of approximately 620 meters and is traversed by the Počátecký stream. The area is rich in ponds, the largest being Velký Klátovský Pond (pocatky.cz). An interesting feature is the longest larch alley in the Czech Republic, leading from Počátky to Kaliště, established at the beginning of the 20th century and consisting of 280 trees (travelking.sk). The historical center of Počátky is an urban conservation zone with well-preserved architecture. The dominant feature of the square is the Church of St. John the Baptist, with an accessible tower. In the middle of the square, there is a fountain with a statue of St. John of Nepomuk. The municipal museum, established in 1892, is the oldest museum in the region and offers ethnographic and numismatic collections. It also manages the birthplace of Otokar Březina, a significant Czech poet and essayist, with an exhibition dedicated to his life and work. Other landmarks include the cemetery Church of Corpus Christi, rebuilt in Baroque style between 1705–1711, and the Church of St. Catherine near the healing spring. In 2011, the building of the former cinema underwent reconstruction and was transformed into a multifunctional complex that includes a municipal library, a hall serving as a cinema or theater, a gallery, a meeting place for volunteer groups, and an information center. The town also has partnerships with Konolfingen in Switzerland and Lokca in Slovakia. Počátky has appeared in several films and television series, such as „Postřižiny“ (1980), „Návštěvníci“ (1983), and „Jízda“ (1994). Asteroid 14974 is named after the town (pocatky.cz).

Počátky ist eine Gemeinde an der Grenze zwischen Böhmen und Mähren im Bezirk Pelhřimov. Mit etwa 2.500 Einwohnern liegt sie in der hügeligen Landschaft der Böhmisch-Mährischen Höhe, die reich an Wäldern, Teichen und Quellen von Bächen ist, die der Stadt ihren Namen gaben. Die erste schriftliche Erwähnung von Počátky stammt aus dem späten 13. Jahrhundert, als sie in den Aufzeichnungen von Tobias von Bechyně als ein Ort erwähnt wurde, der während der Kämpfe zwischen Wenzel II. und den Anhängern von Záviš von Falkenstein verwüstet wurde. Ursprünglich ein Marktflecken, entwickelte sie sich im 14. Jahrhundert zu einer Herrschaftsstadt. Während der Hussitenkriege erhielt Počátky das Recht, Steinbefestigungen zu errichten. Im 19. Jahrhundert, mit dem Aufkommen der Industrialisierung, erlebte die Stadt eine wirtschaftliche Entwicklung. Einige der damals gegründeten Fabriken sind noch heute in Betrieb. Zu Beginn des 20. Jahrhunderts wurde die Kuranlage Svatá Kateřina mit einer Heilquelle gegründet. Počátky wurde nach seinem Entdecker Miloš Tichý, einem Einheimischen der Stadt, benannt (pocatky.cz).

Die Stadt liegt auf einer Höhe von etwa 620 Metern und wird vom Počátecký-Bach durchquert. Die Umgebung ist reich an Teichen, der größte ist der Velký Klátovský-Teich (pocatky.cz). Eine Besonderheit ist die längste Lärchenallee in der Tschechischen Republik, die von Počátky nach Kaliště führt und zu Beginn des 20. Jahrhunderts angelegt wurde. Sie besteht aus 280 Bäumen (travelking.sk). Das historische Zentrum von Počátky ist eine städtische Denkmalschutzzone mit gut erhaltener Architektur. Die Dominante des Platzes ist die Kirche St. Johannes der Täufer mit einem zugänglichen Turm. In der Mitte des Platzes befindet sich ein Brunnen mit einer Statue des heiligen Johannes von Nepomuk. Das Stadtmuseum, gegründet 1892, ist das älteste Museum der Region und bietet ethnografische und numismatische Sammlungen. Es verwaltet auch das Geburtshaus von Otokar Březina, einem bedeutenden tschechischen Dichter und Essayisten, mit einer Ausstellung zu seinem Leben und Werk. Zu den weiteren Sehenswürdigkeiten gehören die Friedhofskirche des Leibes Christi, die zwischen 1705 und 1711 im Barockstil umgebaut wurde, und die Kirche St. Katharina bei der Heilquelle. Im Jahr 2011 wurde das Gebäude des ehemaligen Kinos renoviert und in ein multifunktionales Zentrum umgewandelt, das eine Stadtbibliothek, einen Saal, der als Kino oder Theater dient, eine Galerie, einen Treffpunkt für Freiwilligengruppen und ein Informationszentrum umfasst. Die Stadt unterhält Partnerschaften mit Konolfingen in der Schweiz und Lokca in der Slowakei. Počátky erschien in mehreren Filmen und Fernsehserien, wie „Postřižiny“ (1980), „Návštěvníci“ (1983) und „Jízda“ (1994). Der Asteroid 14974 wurde nach der Stadt benannt.

Počátky jsou obec ležící na pomezí Čech a Moravy v okrese Pelhřimov. S přibližně 2 500 obyvateli se rozkládají v kopcovité krajině Českomoravské vrchoviny, bohaté na lesy, rybníky a prameny potoků, které daly městu jeho název. První písemná zmínka o Počátkách pochází z konce 13. století, kdy byly zmíněny v listáři Tobiáše z Bechyně jako místo zpustošené během bojů mezi Václavem II. a přívrženci Záviše z Falkenštejna. Původně trhová ves se postupně rozrostla a ve 14. století získala status poddanského města. Během husitských válek získaly Počátky právo vystavět kamenné hradby. V 19. století, s příchodem industrializace, došlo k hospodářskému rozvoji města. Některé z tehdy založených továren fungují dodnes. Na začátku 20. století bylo založeno lázeňské zařízení Svatá Kateřina s léčivým pramenem. Počátky byly pojmenovány po městě objevitelem Milošem Tichým, rodákem z Počátek (pocatky.cz).

Město leží v nadmořské výšce okolo 620 metrů a protéká jím Počátecký potok. Oblast je bohatá na rybníky, z nichž největší je Velký Klátovský rybník (pocatky.cz). Zajímavostí je nejdelší modřínová alej v České republice, vedoucí z Počátek do Kališť, která byla založena počátkem 20. století a tvoří ji 280 stromů (travelking.sk). Historické centrum Počátek je městskou památkovou zónou s dobře zachovalou architekturou. Dominantou náměstí je kostel svatého Jana Křtitele s přístupnou věží. Uprostřed náměstí se nachází fontána se sochou svatého Jana Nepomuckého. Městské muzeum, založené v roce 1892, je nejstarším muzeem v regionu a nabízí etnografické a numismatické sbírky. Spravuje také rodný dům Otokara Březiny, významného českého básníka a esejisty, s expozicí věnovanou jeho životu a dílu. Mezi další památky patří hřbitovní kostel Božího Těla, barokně přestavěný v letech 1705–1711, a kostel svaté Kateřiny u léčivého pramene. V roce 2011 prošla budova bývalého kina rekonstrukcí a byla přeměněna na multifunkční komplex, který zahrnuje městskou knihovnu, sál sloužící jako kino či divadlo, galerii, místo pro setkávání dobrovolných spolků a informační centrum. Město má také partnerské vztahy s obcemi Konolfingen ve Švýcarsku a Lokca na Slovensku. Počátky se objevily v několika filmech a televizních seriálech, například „Postřižiny“ (1980), „Návštěvníci“ (1983) a „Jízda“ (1994). Asteroid 14974 (pocatky.cz).

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Česko, Fotografie

Kelč – mesto s bohatou históriou

skala
Hits: 1094

Kelč leží neďaleko od Valašského Meziříčí, a Hranice. Prvá písomná zmienka je z roku 1131 (kelc.cz). Žije tu 2685 obyvateľov na ploche necelých 28 km2. Kelče: hudobný skladateľ Jaroslav Křička, katolícky kňaz, pedagóg, teológ, arcibiskup pražský, prímas český, kardinál František Tomášek, česko-americký scenárista, režisér Vojtěch Jasný (Wikipedia), hokejista a futbalista Vlastimil Bubník (Wikipedia CZ). Pôvodný názov bol Keleč, odvodený od mena Kelec, Kelek. Kel znamená mohutný (zvierací) zub. Významovo šlo o Kelcov, resp. Kelkov majetok (Hosák, Šrámek). Časti mesta: Kelč, Babice, Komárovice, Lhota, Němetice (Wikipedia CZ).

Najstaršie človeka na tomto území sú z mladšej doby kamennej. Prvé dočasné sídla vznikali cca 5000 rokov pred naším letopočtom. Súvislé osídlenie je datované okolo roku 1000. Na Strážnom bol uložený poklad mincí a zlomkového striebra. Veľkého rozkvetu dosiahla Kelč za biskupa Bruna z Šaumburku. Vtedy bolo založené Nové město Kelč, založená obec Posvátno, ktorá bola samostatná do roku 1850. Koncom 14. storočia prebiehali medzi moravskými markrabatmi Joštom a Prokopom a na začiatku 15. storočia husitské vojny, kedy bola Kelč spustošená. V 16. storočí tu existoval pivovar a začali vznikať remeselné cechy. V roku 1621 bola Kelč niekoľko krát vyplienená a vypálená susedmi s „valašských panstiev natoľko, že tu zostala sotva pätina obyvateľov. Kelč prestalo byť mestom. Mestom sa opäť stalo až na konci 18. storočia. Začiatkom 19. storočia sa tu rozšírila výroba fajok (Ladislav Baletka).

V Kelči sa nachádza pôvodne neskorogotický zámok zo 16. storočia, renesančne a barokovo upravený v 17. storočí. V súčasnosti slúži ako učilište a praktická škola. Farský kostol svätého Petra a Pavla a kostol svätej Kataríny, ktorý bol pôvodne zámockou kaplnkou zo 16. storočia. Radnica je zo začiatku u 17. storočia (Ladislav Baletka).

Kelč is located near Valašské Meziříčí and Hranice. The first written mention dates back to 1131 (kelc.cz). There are 2685 inhabitants living on an area of ​​almost 28 km2. Personalities of Kelč include music composer Jaroslav Křička, Catholic priest, educator, theologian, Archbishop of Prague, Czech primate, cardinal František Tomášek, Czech-American screenwriter, director Vojtěch Jasný (Wikipedia), hockey player and footballer Vlastimil Bubník (Wikipedia CZ). The original name of the village was Keleč, derived from the name Kelec, Kelek. Kel means sturdy (animal) tooth. In terms of meaning, it was the property of Kelc or Kelkov (Hosák, Šrámek). Parts of the city: Kelč, Babice, Komárovice, Lhota, Němetice (Wikipedia CZ).

The oldest traces of human presence in this area are from the younger Stone Age. The first temporary settlements were established around 5000 years before our era. Continuous settlement is dated around the year 1000. A treasure trove of coins and fragments of silver was deposited on Strážný. Kelč flourished under Bishop Bruno of Schaumburg. At that time, Nové město Kelč was founded, and the village of Posvátno, which remained independent until 1850, was founded. Wars between the Moravian margraves Jošt and Prokop took place at the end of the 14th century, and at the beginning of the 15th century, the Hussite wars, during which Kelč was devastated. In the 16th century, there was a brewery and craft guilds began to emerge. In 1621, Kelč was plundered several times and burned by neighbors from „Valašských panstiev“ to such an extent that barely a fifth of the inhabitants remained. Kelč ceased to be a city. It became a city again only at the end of the 18th century. At the beginning of the 19th century, pipe production expanded here (Ladislav Baletka).

In Kelč, there is an originally late Gothic castle from the 16th century, renovated in the Renaissance and Baroque styles in the 17th century. It currently serves as a vocational school. The parish church of St. Peter and Paul and the church of St. Catherine, which was originally a castle chapel from the 16th century. The town hall dates back to the early 17th century (Ladislav Baletka).

Kelč leží nedaleko od Valašského Meziříčí a Hranic. První písemná zmínka je z roku 1131 (kelc.cz). Žije zde 2685 obyvatel na ploše necelých 28 km2. Osobnosti Kelče: hudební skladatel Jaroslav Křička, katolický kněz, pedagog, teolog, arcibiskup pražský, primas český, kardinál František Tomášek, česko-americký scenárista, režisér Vojtěch Jasný (Wikipedia), hokejista a fotbalista Vlastimil Bubník (Wikipedia CZ). Původní název obce byl Keleč, odvozený od jména Kelec, Kelek. Kel znamená mohutný (zvířecí) zub. Významově šlo o Kelcov, resp. Kelkov majetek (Hosák, Šrámek). Části města: Kelč, Babice, Komárovice, Lhota, Němetice (Wikipedia CZ).

Nejstarší stopy člověka na tomto území jsou z mladší doby kamenné. První dočasné sídla vznikala asi před 5000 lety. Souvislé osídlení je datováno kolem roku 1000. Na Strážném byl uložen poklad mincí a zlomkového stříbra. Velkého rozkvětu dosáhla Kelč za biskupa Bruna z Šaumburku. Tehdy bylo založeno Nové město Kelč, založená obec Posvátno, která byla samostatná do roku 1850. Koncem 14. století probíhaly války mezi moravskými markrabaty Joštem a Prokopem a na začátku 15. století husitské války, kdy byla Kelč spustošena. V 16. století zde existoval pivovar a začaly vznikat řemeslné cechy. V roce 1621 byla Kelč několikrát vypleněna a vypálena sousedy „valašských panstiev natolik, že tu zůstala sotva pětina obyvatel. Kelč přestalo být městem. Městem se opět stalo až na konci 18. století. Začátkem 19. století se tu rozšířila výroba dýmek (Ladislav Baletka).

V Kelči se nachází původně pozdně gotický zámek z 16. století, renesančně a barokně upravený v 17. století. V současnosti slouží jako učiliště a praktická škola. Farní kostel svatého Petra a Pavla a kostel svaté Kateřiny, který byl původně zámeckou kaplí ze 16. století. Radnice je z počátku 17. století (Ladislav Baletka).

Hosák, Šrámek, 1970: Místní jména na Moravě a ve Slezsku I, , p. 388, 389

Rodina

Poznámky z histórie našej rodiny

skala
Hits: 11637

Meno Dany Faško (zrejme Daniel) sa vyskytuje na Zmluve medzi Breznom a Banskobystrickou komorou o využívaní lesov v Breznianskom chotári,

Časť protokolu mestskej rady v Banskej Bystrici z roku 1777, podľa ktorého richtár mesta na žiadosť Michala Faška a Andreja Fašanga – cechmajstrov z Brezna postupuje mäsiarskemu cechu v Brezne artikuly cechu mäsiarov v mestách , a Krupina (šlo o povolenie),

Jeden Faško, zrejme Šúfik zakladal v Hronci v roku 1921 tamojšiu organizáciu komunistickej strany,

Záznam z Ellis Islands – Janos Koclik Tasko, príchod 22.3.1905, 35 ročný, ženatý, z Bentháza, išiel do Wandergrift v Pensylvánii. – ide o môjho prastarého otca Jána Faško Kaclíka Motošku. Za niekým išiel, avšak nevedeli sme to prečítať. V Amerike sa zdržal pravdepodobne najviac do roku 1908.

V Erfurte žije Jochen Fasco, pochádza z Waldfishbachu, kde je genealogická spoločnosť

V Nemecku žije Otto Fasco

Štefan Faško, ktorý bol starostom Brezna v 20-tych rokoch a krátky cez vojnu je spomínaný ako člen Miestneho výboru Matice Slovenskej v Brezne. Ide o oznámenie o vymenovaní predsedníctva Miestneho výboru z roku 1919. Objavuje sa aj v ďalšom dokumente z roku 1920 (Baldovský Oto, 1995, Hodnotiaca správa o činnosti miestneho odboru Matice Slovenskej za obdobie rokov 1919 – 1994, Miestny odbor Matice slovenskej, p. 32 a 33).

The name Dany Faško (likely Daniel) appears in various historical documents:

Contract between Brezno and the Banská Bystrica Chamber on the Use of Forests in the Brezniansky Chotár

The name Dany Faško is mentioned in the contract regarding the utilization of forests in the Brezniansky Chotár

Minutes of the City Council in Banská Bystrica from 1777): According to the protocol, the city mayor Richtár, at the request of Faško and Andrej Fašango, guildmasters from Brezno, transferred articles of the butchers‘ guild in Brezno to the butchers‘ guilds in the cities of Banská Štiavnica, Banská Bystrica, and Krupina (as permission).

One Faško, likely Šúfik, founded the organization of the Communist Party in Hronc in 1921): This entry suggests that an individual named Faško, possibly Šúfik, founded a local Communist Party organization in Hronc in 1921.

Record from Ellis Island – Janos Koclik Tasko: Janos Koclik Tasko, arriving on March 22, 1905, 35 years old, married, from Bentháza, heading to Wandergrift in Pennsylvania. This likely refers to your great-grandfather Ján Faško Kaclík Motošku. He traveled to the U.S., stayed until around 1908, and went to Wandergrift, Pennsylvania, though the name of the person he was joining is unclear.

Jochen Fasco in Erfurt and Otto Fasco in Germany: Jochen Fasco in Erfurt is associated with a genealogical society, and Otto Fasco is mentioned as living in Germany.

Štefan Faško – Mayor of Brezno and Member of Matica Slovenská: Štefan Faško, who was the mayor of Brezno in the 1920s and briefly during the war, is mentioned as a member of the Local Committee of Matica Slovenská in Brezno. References to his appointments are found in documents from 1919 and 1920.

These entries provide insight into the historical presence of individuals with the Faško surname in various contexts and locations.

Opis udalostí súvisiacich s podzemným hnutím a národným povstaním v meste Brezno nad Hronom – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, , p. 412 – 423 p.). Materiál zostavil a poslal Mestský národný výbor v Brezne nad Hronom prípisom 24.12.1945 Okresnému národnému výboru v Brezne nad Hronom.

Description of events related to the underground movement and the national uprising in the town of Brezno nad Hronom – a brief selection (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the Slovak National Uprising, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, pp. 412 – 423). The material was compiled and sent by the Municipal National Committee in Brezno nad Hronom in a letter dated December 24, 1945, to the District National Committee in Brezno nad Hronom.

Dňa 31. augusta 1944 v raňajších hodinách Emil Kusý ako predseda revolučného národného výboru prevzal vedenie mesta od mešťanostu Štefana Faška a na poludnie zvolal národný výbor na prvé zasadnutie, na ktorom sa konali doplňovacie voľby (Vartíková, 1984, p. 415).

On the morning of August 31, 1944, Emil Kusý, as the chairman of the revolutionary national committee, took over the leadership of the town from the mayor, Štefan Faško. At noon, he convened the national committee for its first meeting, during which supplementary elections were held (Vartíková, 1984, p. 415).

Na mestskom dome sa do 4.12.1944 úradovalo bez mešťanostu. Vtedy nemecký miestny veliteľ nariadil, aby na čelo mesta bol postavený mešťanosta. Nemecký veliteľ Wartig nariadil zvolať užšiu komisiu pre voľbu mešťanostu a na tejto porade v prítomnosti úradujúceho mešťanostu vyzval Štefana Faška, bývalého mešťanostu, aby prevzal svoj úrad. Keď tento prevzatie moci odoprel, odvolávajúc sa na svoju chorobu a veľkú zaneprázdnenosť ako bankový riaditeľ, ako aj pre chorobu svojej manželky, žiadal prítomných, aby sa prihlásili dobrovoľne osoby, ktoré by miesto mešťanostu a jeho zástupcov prijali (Vartíková, 1984, p. 418 – 419).

At the town hall, there was no mayor until December 4, 1944. At that time, the German local commander ordered the appointment of a mayor for the city. German commander Wartig ordered the convening of a narrower commission for the election of the mayor. During this meeting, in the presence of the acting mayor, Štefan Faško, he called on Štefan Faško, the former mayor, to assume his office. When Faško refused to take over the power, citing his illness and the significant workload as a bank director, as well as his wife’s illness, he asked those present to voluntarily step forward as individuals willing to accept the position of mayor and his deputies (Vartíková, 1984, p. 418-419).

Zaujímavú a veľmi krásnu činnosť vykonával primár miestnej nemocnice, Dr. Holléczy, ktorému sa podarilo obalamutiť Nemcov počas celého ich pobytu. Pod rúškom týfusu dokázal ukryť v nemocnici veľa partizánov, mnoho gestapom hľadaných osôb. Okrem toho zabránil vyplieneniu nemocnice. Citácia: “ Aby zachoval ráz infekčnej nemocnice, medzi ranenými bol vždy umiestnený aj pacient chorý na týfus, ktorý slúžil ako dôkaz pre prípad dostavenia sa nemeckej odbornej lekárskej návštevy, lebo gestapo uctievalo nemocnicu svojou stálou bdelou a zvedavou pozornosťou. Keď Dr. Holléczy zbadal, že nemeckí vojenskí lekári starostlivo sledujú týfové ochorenia a dávajú si predkladať štatistiku infekčných chorôb, rozhodol sa v okrese urobiť umelú týfovú epidémiu. (Vartíková, 1984, p. 419). Výsledok jeho snaženia – aj pred umelou infekciou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemocnici ošetrených a ukrývaných 143 vojakov bývalej slovenskej armády, 61 slovenských partizánov, 7 vojakov čs. brigády, 4 ruskí partizáni, 2 českí partizáni, 2 maďarskí partizáni, 8 ohrozených civilov, 9 židov, 1 člen českého podzemného hnutia. Spolu 237 osôb (Vartíková, 1984, p. 420).

An interesting and very noble activity was carried out by the head of the local hospital, Dr. Holléczy, who managed to deceive the Germans throughout their stay. Under the guise of typhus, he hid many partisans and individuals sought by the Gestapo in the hospital. In addition, he prevented the plundering of the hospital. Quoting: „To maintain the character of an infectious hospital, a patient with typhus was always placed among the wounded, serving as evidence in case of a visit by German medical professionals because the Gestapo revered the hospital with its constant vigilant and curious attention. When Dr. Holléczy noticed that German military doctors were carefully monitoring typhoid diseases and compiling statistics on infectious diseases, he decided to create an artificial typhoid epidemic in the district“ (Vartíková, 1984, p. 419). The result of his efforts, both before the artificial infection, during it, and after it, from September 1, 1944, to January 31, 1945, 143 soldiers of the former Slovak army, 61 Slovak partisans, 7 soldiers of the Czechoslovak brigade, 4 Russian partisans, 2 Czech partisans, 2 Hungarian partisans, 8 endangered civilians, 9 Jews, and 1 member of the Czech underground movement were treated and hidden in the hospital. A total of 237 individuals (Vartíková, 1984, p. 420).

Dňa 13.12.1944 začali kolovať v meste správy, že nemecké gestapo na blízkom kopci pri zhorenom letisku na Krtičnej zastrelilo mnoho osôb (Vartíková, 1984, p. 420). Časom sa zistilo, že je medzi nimi aj Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).

On December 13, 1944, rumors began circulating in the city that the German Gestapo, on a nearby hill near the burned airport at Krtičná, had shot many people (Vartíková, 1984, p. 420). Over time, it was discovered that among them was Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).

Dňa 20.12.1944 v neskorých večerných hodinách došlo k bombardovaniu mesta rumunskými lietadlami, ktoré po osvetlení mesta „Stalinovými sviečkami“ zhadzovali na mesto asi 40 bômb. Na Židlove boli úplne boli úplne rozbité a zmetené napr. Jozefa Ševčíka, Jozefa Kána, Jána Vrbovského. V dome Jozefa Ševčíka bol zabitý maďarský podporučík, dvaja vojaci a štyria boli ťažko zranení. Pri bombardovaní zahynuli títo civilní obyvatelia: napr. Pavlína Kánová, rod. Lovichová, Agneša Fašková, rod. Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).

On December 20, 1944, in the late evening, the city was bombed by Romanian planes, which, after illuminating the city with „Stalin’s candles,“ dropped about 40 bombs on the city. On Židlová Street, houses were completely destroyed and scattered, including those of Jozef Ševčík, Jozef Kán, Ján Vrbovský. In Jozef Ševčík’s house, a Hungarian lieutenant and two soldiers were killed, and four were seriously injured. The following civilian residents lost their lives during the bombing, such as Pavlína Kánová, née Lovichová, Agneša Fašková, née Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).

Zásobovanie partizánov ani v čase maďarskej a nemeckej okupácie mesta neprestáva, ba pomocou Jána Škrovinu, mestského horára, i v najnebezpečnejších časoch sa statok na porážku dostal k partizánom (Vartíková, 1984, p. 423)

Kronika národného povstania v Beňuši a pridelených osadách Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo a Filipovo – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 410 p.)

Kroniku poslal so sprievodným listom MNV v Beňuši, okres Brezno nad Hronom, Povereníctvu SNR pre , odbor V, Bratislava, Hviezdoslavovo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na liste je podpísaný prednosta ÚMNV, nečitateľný odpis.

The supply of the partisans does not cease even during the time of Hungarian and German occupation of the city, and with the help of Ján Škrovina, the city bell-ringer, the livestock for slaughter reached the partisans even in the most dangerous times (Vartíková, 1984, p. 423).

Chronicle of the National Uprising in Beňuš and the affiliated settlements of Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo and Filipovo – a brief selection (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the SNP, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 403 – 410).

The chronicle was sent with a covering letter from the Municipal National Committee in Beňuš, district Brezno nad Hronom, to the Ministry of National Uprising for Information, Department V, Bratislava, Hviezdoslavovo Square 18, on August 17, 1945. The letter is signed by the head of the Municipal National Committee, an illegible copy.

U nás vynikol v týchto prenasledovaniach Eduard Göndör, hostinský a mäsiar, jeho syn Bandi s dr. Lacim, ktorí sa stali až povestnými vodcami nemeckých SS manov a gestapákoch na celom okolí (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

In our area, Eduard Göndör, an innkeeper and butcher, distinguished himself during these persecutions, along with his son Bandi and Dr. Laci, who became infamous leaders among the German SS units and Gestapo in the entire vicinity (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the SNP, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 403).

S takýmito zaobchádzali kruto. Najsamprv ich údajne, ako to dosvedčujú a tvrdia hodnoverní svedkovia, vo svojej jatke bili, vyťahovali na škripec a keď tieto obete zamdlievali bôľom, obliali ich vedrom studenej , aby potom ďalej pokračovali v tomto týraní. Toto dosvedčuje a tvrdí i Štefan Laubert, narodený 12.12.1904 v Gašparove, tiež tam bývajúci. Ako vodca národného hnutia na tomto okolí skúsil to na svojom tele v jatke u Göndörovcov, keď ho tam dobili skoro na smrť. Uvádza nasledovné: Už v mesiaci apríli r. 1944 boli spúšťaní lietadlami na našom okolí slovenskí i ruskí parašutisti, s ktorými som mal osobné styky. Je zvláštne, že mnohí ma vyhľadali presne po mene. Títo nenápadne prechádzali naším okolím a tajne si robili náčrty, mapy vhodných miest. Často preoblečení zbierali milodary na dobročinné ciele, pričom skúmali verejnú mienku občanov.

They treated them cruelly. Allegedly, according to credible witnesses, they first beat them in their slaughterhouse, pulled them by the hair, and, after tormenting these victims with pain, poured cold water over them from a bucket to continue the torture. This is attested and claimed by Štefan Laubert, born on December 12, 1904, in Gašparovo, also a resident there. As a leader of the national movement in this area, he experienced this firsthand in the slaughterhouse owned by the Göndör family, where he was almost beaten to death. He states the following: Already in April 1944, Slovak and Russian paratroopers were dropped by planes in our vicinity, with whom I had personal contact. It is strange that many sought me out precisely by name. These individuals inconspicuously moved through our area, secretly making sketches and maps of suitable locations. Often disguised, they collected donations for charitable purposes while studying public opinion.

Neskoršie sme sa schádzali u obuvníka Janíčka Václava v Gašparove, kde sme zachytávali rádiové ilegálne správy a riadili sa nimi. Ilegálni pracovníci boli z našej na počiatku Jozef Šúfik z Filipova, Ján Prepletaný, strážnik z Gašparova, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, všetci z Filipova, Lukáš Ličko z Beňuša, Štefan Pačesa, hájnik z Braväcova, Juraj Šperka z Braväcova. Z týchto zomrel v nemeckom väzení Pavol Farárik a Lukáš Ličko (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Later, we gathered at the shoemaker Václav Janíček’s place in Gašparovo, where we intercepted illegal radio broadcasts and guided ourselves by them. The illegal workers from our village included Jozef Šúfik from Filipovo, Ján Prepletaný, a guard from Gašparovo, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, all from Filipovo, Lukáš Ličko from Beňuš, Štefan Pačesa, a forester from Braväcovo, Juraj Šperka from Braväcovo. Among them, Pavol Farárik and Lukáš Ličko died in German prisons (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Nebohý Lukáš Ličko tvrdil mi na smrteľnej posteli, že z väzenia v Banskej Bystrici nemeckí gestapáci odviedli denne asi 15 obetí pod zakrytým autom s tým, že ich pre nedostatok miesta premiestňujú do iného väzenia. Z nich sa nik nevrátil. Z Braväcova odviedli nemeckí okupanti tiež Izidora Pačesu so synom Štefanom Pačesom a zaťom Černákom, bankovým úradníkom z Bratislavy, ktorého zastrelili (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

The late Lukáš Ličko claimed on his deathbed that the German Gestapo took about 15 victims daily from the prison in Banská Bystrica. They were transported in a covered vehicle, stating that due to lack of space, they were being relocated to another prison. None of them returned. From Braväcovo, the German occupiers also took Izidor Pačesa with his son Štefan Pačesa and his son-in-law Černák, a banking official from Bratislava, whom the Germans shot (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Ján Knapčok, 18 ročný chlapec z Beňuša, bol chytený ako partizán 18.11.1944. U Göndörovcov v jatke bol najskôr mučený a potom gestapákmi zastrelený za dedinou. Dnes sú jeho pozostatky pochované po riadnom pohrebe na cintoríne v Beňuši (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).

Ján Knapčok, an 18-year-old boy from Beňuš, was captured as a partisan on November 18, 1944. At Göndör’s butcher shop, he was first tortured and then shot by Gestapo agents outside the village. Today, his remains are buried after a proper funeral at the cemetery in Beňuš (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).

Partizáni z Beňuša: Eduard Laurinc, nar. 1918, robotník z povolania, slúžil pri bývalom pešom pluku č. 5 v Levoči. Udáva: Narukoval som 1.3.1938 v Levoči. Nemecké vojská pri povstaní 29.8.1944 chceli nás vojakov odzbrojiť, lebo nám nedôverovali. Najprv sme sa proti nim postavili, potom ústupom sme odišli z ich dosahu. Bolo nás asi 750 vojakov, všetci Slováci. Postupovali sme horami smerom k Medzilaborciam, kde sme sa prihlásili do služieb partizánskych v skupine Čapajev u veliteľa majora Bileja. Pri Vyšnom Svidníku dostali sme sa do styku s nemeckým vojskom. Nastali tuhé prestrelky. Pri týchto akciách sme však boli nepomerne väčšou presilou nemeckých vojsk rozbitý. Každý utekal na svoju päsť, kade mohol, aby sa zachránil. Neskoršie sme sa zoskupovali znova a takto postupovali do oblasti Banskej Bystrice, odkiaľ sme prišli do Brezna nad Hronom, a to 12.9.1944, kde sme sa prihlásili do služieb pri JPO č.2. Ako veliteľ guľometne čaty, mal som rozkaz ísť do Michalova, medzi Malužinou a Kráľovou Lehotou., kde sme zotrvali v obrannom boji proti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dostali rozkaz na ústup. Mojími spolubojovníkmi boli: Július Ličko, nar. 1915, Ľudevít Macuľa, nar. 1911, Ladislav Molnár, nar. 1917, Ján Paranda, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šperka, nar. 1911, Rudo Šajgalík, nar. 1910, Štefan Plieštik, nar. 1913, Klement Zajac, nar. 1910, František Kupčok, nar. 1918, František Kovalik, nar. 1912, Ľudevít Kán, nar. 1913, Eduard Ličko, nar. 1915, Gejza Kovalik, nar. 1915, povolaním všetci robotníci. Ustupoval sme smerom na Nižnú Bocu – Ďumbier. Tam sme zotrvali až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľkou presilou rozprášili. Pri týchto bojoch padlo 7 vojakov a traja boli zranení. Ranených sme odniesli do Matulovej chaty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošetrovali. Stravu sme dostávali od svojho proviantného skladu. Odtiaľto, vyčerpaní a prenasledovaní nemeckými okupantmi, prišli sme , každý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novembri 1944. Ešte keď sme bojovali pri Vyšnej Boci, zistili sme, že Nemci zastrelili v Nižnej Boci 7 vojakov a troch civilov. Jedného 15 ročného chlapca len preto, že našli u neho ruský peniaz. Najväčším záškodníkom nám bol chatár Matula, ktorý nás prezrádzal, a syn istého lesného inžiniera z Malužinej. Na meno sa nepamätám. Občania nám ináč vychádzali všade v ústrety, podávali nám informácie a napomáhali v orientácii (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).

Partisans from Beňuš: Eduard Laurinc, born in 1918, a laborer by profession, served in the former Infantry Regiment No. 5 in Levoča. He states: „I enlisted on March 1, 1938, in Levoča. German forces during the uprising on August 29, 1944, wanted to disarm us soldiers because they did not trust us. At first, we resisted them, then withdrew out of their reach. There were about 750 soldiers, all Slovaks. We moved through the mountains towards Medzilaborce, where we enlisted in the services of the partisans in the Čapajev group under the command of Major Bilej. Near Vyšný Svidník, we came into contact with German forces, and intense skirmishes ensued. In these actions, however, we were disproportionately outnumbered and scattered by German forces. Everyone fled on their own, wherever they could, to save themselves. Later, we regrouped and proceeded to the area of Banská Bystrica, from where we came to Brezno nad Hronom on September 12, 1944, where we enlisted in the services of the JPO No.2. As the leader of the machine gun squad, I had orders to go to Michalov, between Malužiná and Kráľova Lehota, where we stayed in defensive combat against the Germans until October 24, 1944, when we received orders to retreat. My fellow fighters were: Július Ličko, born in 1915, Ľudevít Macuľa, born in 1911, Ladislav Molnár, born in 1917, Ján Paranda, born in 1913, Ján Anjel, born in 1911, Jozef Šperka, born in 1911, Rudo Šajgalík, born in 1910, Štefan Plieštik, born in 1913, Klement Zajac, born in 1910, František Kupčok, born in 1918, František Kovalik, born in 1912, Ľudevít Kán, born in 1913, Eduard Ličko, born in 1915, Gejza Kovalik, born in 1915, all laborers by profession. We retreated towards Nižná Boca – Ďumbier. There we stayed until November 1, 1944, when the Germans once again scattered us with overwhelming force. In these battles, 7 soldiers were killed, and three were injured. We carried the wounded to Matula’s cottage above Vyšná Boca, where we treated them ourselves. We received food from our own supply depot. From there, exhausted and pursued by German occupiers, we came home, each as best as we could, at different times. It was around November 1944. Even when we were fighting near Vyšná Boca, we found out that the Germans had shot 7 soldiers and three civilians in Nižná Boca. One 15-year-old boy was killed simply because they found Russian money on him. Our biggest traitor was the cottage owner Matula, who betrayed us, and the son of a certain forestry engineer from Malužina. I don’t remember the name. Citizens otherwise approached us everywhere, provided us with information, and helped us with orientation“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).

Partizáni z Braväcova: Štefan Rusnák, nar. 1926, tiež tam bývajúci, rozpráva: Do partizánskych služieb prihlásil som sa v auguste 1944 na Prašivej, pri skupine Bielika. Odtiaľ sme postupovali na Banskú Bystricu. Po hradskej sme sa viezli nákladným autom. Bolo nás veľa, asi 6 nákladných áut. Vojenská posádka v Banskej Bystrici sa nám vzdala bez boja. Vypustili sme i väzňov. V Bystrici sme pobudli 2 týždne, potom sme postupovali na Telgárt, kde naoko Nemci ustúpili pomocou nášho delostrelectva. V boji padol i náš rotník, na meno sa už nepamätám. Avšak čoskoro na nás Nemci zaútočili protiútokom pomocou mín. Boli sme nútení ustúpiť smerom na Trestník, odtiaľ na Mlynkov. Nemci nás obsypali prudkou paľbou tak, že nás rozbili. Pri Červenej skale asi 6.10.1944 pridali sme sa znova zoskupení k partizánskej skupine majora Martynova. Odtiaľ sme šli späť do Banskej Bystrice, potom do Zvolena a postupovali sme v bojovom šíku na Kováčovú a cez smerom na Kremnicu. Náš rozkaz znel: vyhadzovať , transporty a stále znepokojovať nepriateľa. Náš plán bol dostať sa na Moravu. Postupovali sme smerom na Žilinu, no Nemci nás často ťažkými zbraňami a presilou rozprášili. Potom sme prešli na Valaskú Belú, Čičmany, Veľkú Fatru a tak zasa k Starým horám. Bolo to už začiatkom decembra. Cestou sme trpeli zimou i hladom. No občania nám pomáhali, ako vedeli, a išli nám v ústrety. Náš nový plán bol prebiť sa na východ k Červenej armáde, no nepriateľ nám plán zmaril (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).

Partisans from Braväcovo: Štefan Rusnák, born in 1926, a resident of Braväcovo, recounts: „I joined the partisan forces in August 1944 at Prašivá with the Bielik group. From there, we advanced to Banská Bystrica. We traveled by freight truck along Hradská Street. There were many of us, about 6 trucks. The military garrison in Banská Bystrica surrendered to us without a fight. We also released prisoners. We stayed in Bystrica for 2 weeks, then moved on to Telgárt, where the Germans pretended to retreat with the help of our artillery. In the battle, our squad leader fell, but I don’t remember his name. However, soon the Germans launched a counterattack with mines. We were forced to withdraw towards Trestník, then to Mlynok. The Germans surrounded us with intense gunfire, breaking us up. Around Červená Skala on October 6, 1944, we joined again, regrouped with Major Martynov’s partisan group. From there, we went back to Banská Bystrica, then to Zvolen, and advanced in a combat formation to Kováčová and over the mountains towards Kremnica. Our orders were to blow up bridges, disrupt transports, and constantly harass the enemy. Our plan was to reach Moravia. We moved towards Žilina, but the Germans often scattered us with heavy weapons and overwhelming force. Then we went to Valaská Belá, Čičmany, Veľká Fatra, and back to Staré Hory. It was already early December. On the way, we suffered from cold and hunger. But the citizens helped us as best they could and supported us. Our new plan was to break through to the east to the Red Army, but the enemy thwarted our plan“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).

Partizáni z Braväcova: Jozef Bacúšan, nar. 1926, ústne vypovedá, že za partizána sa prihlásil v skupine Bielika v auguste 1944. Účasť v boji som bral na Vrútkach, kde som bol ranený do nohy a dopravený do nemocnice v Banskej Bysrici. Predtým ešte sme sa ukrývali v horách na Snožke pri Lenivej v našom chotári. Boli tam i Jano Hladík, nar. 1924, Jozef Faško, nar. 1924, všetci z Braväcova, len Jozef Ľupták bol z Beňuša. Potraviny nám prinášal civil Július Švantner z Braväcova, lesný robotník (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Braväcovo: Jozef Bacúšan, born in 1926, orally testifies that he joined the partisans in the Bielik group in August 1944. „I took part in the battle at Vrútky, where I was wounded in the leg and taken to the hospital in Banská Bystrica. Before that, we were hiding in the mountains on Snožka near Lenivá in our territory. Jano Hladík, born in 1924, Jozef Faško, born in 1924, both from Braväcovo, and only Jozef Ľupták was from Beňuš. Julius Švantner, a forest worker from Braväcovo, brought us food“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Braväcova: Ľudevít Kolega, nar. 1914 v Braväcove, tiež tam bývajúci hovorí: K partizánom som sa prihlásil spolu s Pavlom Javorčíkom, nar. 1907, z Braväcova 2.9.1944. Najprv sme sa prihlásili na veliteľstve JPO 2 v Brezne nad Hronom, odkiaľ sme boli zadelení na úsek Čertovica 2. Podľa rozkazu tento úsek sme mali držať až do príchodu Červenej armády, avšak pri nepomerne veľkej presile nemeckého vojska boli sme nútení ustúpiť a stiahli sme sa na Ďumbier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrývali 16 dní. Pre nedostatok potravín a streliva rozišli sme sa každý na svoju päsť. Ja s kamarátom Javorčíkom prišiel som domov do Braväcova (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Braväcovo: Ľudevít Kolega, born in 1914 in Braväcovo, and currently residing there, says: „I joined the partisans together with Pavol Javorčík, born in 1907, from Braväcovo on September 2, 1944. Initially, we enlisted at the headquarters of JPO 2 in Brezno nad Hronom, from where we were assigned to the Čertovica 2 sector. According to orders, we were supposed to hold this sector until the arrival of the Red Army, but due to the disproportionately large superiority of the German army, we were forced to retreat and withdrew to Ďumbier. It was already after October 25, 1944. There, we hid for 16 days. Due to a lack of food and ammunition, we each went our own way. Together with my friend Javorčík, I returned home to Braväcovo“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ladislav Lopušný, nar. 1915 uvádza nasledovné: Ako vojak ušiel som z Poľska od svojho bývalého pešieho pluku č. 5 s desiatimi kamarátmi. Šli sme deväť dní. Cestou nás prepadli Nemci a zastrelili nám piatich kamarátov a jedného ranili. Prešli sme teda štyria. Na Čertovici prihlásili sme sa do partizánskej služby a pridelili nás k strážnemu oddielu (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Filipovo: Ladislav Lopušný, born in 1915, states the following: „As a soldier, I escaped from Poland with ten friends from my former infantry regiment No. 5. We walked for nine days. Along the way, we were ambushed by Germans, who shot five of our friends and wounded one. So, four of us made it through. At Čertovica, we enlisted in partisan service and were assigned to the guard unit“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ján Faško, nar. 1915, ústne uvádza nasledovné: Ešte 17.4.1944 som bol pridelený k nemeckej armáde i s ostatnými kamarátmi. Robil som strážnu službu v Justičnom paláci v Prešove. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Turčianskeho Svätého Martina k partizánom, kde som bral účasť v boji proti nemeckým okupantom, ktorí sa približovali smerom od Žiliny. V Telgárte a na Muráni som tiež bojoval proti Nemcom. Ranených bolo veľa, asi 60. Potom sme prešli na Kalište, kde bol hlavný partizánsky štáb. Tam som ochorel a ležal zo tri týždne. Po vyliečení som sa dostal s kamarátmi do Lomnistej, Bystrej, kde sme sa stretli už s Červenou armádou. Odtiaľ som prešiel do Mýta, kde mam pridelili do Popradu. Tam ma prepustili. Bol som ranený do nohy (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Filipovo: Ján Faško, born in 1915, orally states the following: „On April 17, 1944, I was assigned to the German army with my other friends. I served as a guard in the Judicial Palace in Prešov. From there, on August 28, 1944, I joined the partisans in Turčiansky Svätý , where I participated in the fight against German occupiers who were approaching from Žilina. I also fought against the Germans in Telgárt and Muráň. There were many wounded, about 60. Then we moved to Kalište, where the main partisan headquarters were. There I fell ill and lay for about three weeks. After recovering, I and my friends went to Lomnista, Bystrá, where we met with the Red Army. From there, I went to Mýto, where they assigned me to Poprad. There they released me. I was wounded in the leg“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ladislav Baliak, nar. 1917. Ústne uvádza: K partizánom som sa prihlásil v Bujakove v skupine Bielika. Odtiaľ som sa dostal na martinský front. Týždeň sme boli v zákopoch, kde nás nemecká presila rozbila a ustúpili sme na hole. Odtiaľ sme prešli na Kunerad. Tam som sa stretol s roztratenými kamarátmi. Odtiaľ cez Turiec dostali sme sa do Harmanca. Cestou nás Nemci prepadli. Do Bujakova sme sa dostali vlakom. Odtiaľ sme museli ustúpiť pre nemeckou presilou do Jasenia a na Ďumbier. Chceli sme sa totiž prebiť k Červenej armáde na východ. Nemci nám plán prekazili, pričom nám dvoch kamarátov zabili. Zmenili sme teda smer a išli na západ do Osrblia. Nepriateľ všade za nami. Prezimovalo nás na holiach asi sto. Veľmi sme trpeli hladom a zimou. Mne zamrzli nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rusky. Jedna z nich podávala správy vysielačkou. Rozhodli sa odísť. Mňa ešte s jedným kamarátom, tiež s omrznutými nohami, nechali v chate. Ošetrovali sme sa sami bez liekov. Jedli sme konské mäso, čo nám nechali, i to bez . bol veľký a my dvaja opustení mrzáci, odkázaná na seba, boli sme odhodlaní na všetko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dávno nebohí. Naše muky ťažko vypovedať a opísať. Držala nás len koňacina, ktorú sme nechali vonku v snehu a každý deň.

Partisans from Filipov: Ladislav Baliak, born in 1917, orally states: I joined the partisans in Bujakov in Bielik’s group. From there, I ended up on the Martin front. We spent a week in the trenches, where the German superiority broke us, and we retreated to the hills. From there, we moved to Kunerad, where I met scattered comrades. Through Turiec, we reached Harmanec. On the way, we were ambushed by Germans. We reached Bujakov by train. From there, we had to retreat due to German overwhelming force to Jasen and to Ďumbier. We wanted to break through to the Red Army to the east. The Germans thwarted our plan, killing two of our comrades. We changed direction and went west to Osrblie. The enemy was everywhere behind us. About a hundred of us spent the winter on the hills. We suffered greatly from hunger and cold. My feet froze. Among us were also six Russians, two of them were Russian women. One of them transmitted messages by radio. They decided to leave. They left me with another comrade, both of us with frozen feet, in the cottage. We treated ourselves without medication. We ate horse meat they left us, even without salt. The snow was deep, and the two of us, abandoned wretches, relying on ourselves, were determined for anything. If the Germans had found us there, we would have been dead long ago. It’s hard to describe our hardships. Only horseflesh, which we left outside in the snow and retrieved every day, kept us going.

Medzi obeťami na životoch, ktoré si vyžiadalo povstanie je spomínaný Rudolf Ondrášik, partizán (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 567).

Among the victims whose lives were claimed by the uprising, Rudolf Ondrášik, a partisan, is mentioned (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the Slovak National Uprising, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 567).

Z publikácie Encyklopédia odboja a SNP sa máme možnosť oboznámiť s činnosťou partizánskej Jánošík, ktorá operovala počas SNP v oblasti Horehronia (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 205 – 207), o partizánskej skupine Boženko, ktorá operovala aj v priestore Považského Inovca (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 47 – 48.

In the publication „Encyclopedia of Resistance and the Slovak National Uprising,“ we have the opportunity to learn about the activities of the partisan group Jánošík, which operated during the Slovak National Uprising (SNP) in the region (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, History of the SNP, Vol. 5, Encyclopedia of Resistance and the SNP, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 205 – 207), and about the partisan group Boženko, which operated in the area of (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, History of the SNP, Vol. 5, Encyclopedia of Resistance and the SNP, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 47 – 48).

Opis osoby Faskó (v maďarskom jazyku) sa nachádza v publikácii Forgon Mihályfalusi Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családai (Šlachtické rody gemersko – malohontskej župy). Faško Ján, Juraj a Jakub získali od kráľa Ferdinanda III zemianstvo. Rodina bývala v Brezne a odtiaľto sa rozvetvila aj do Gemera a Malohontu. V roku 1733 Štefan Faško v Miglézi potvrdil oprávnenosť zemianstva a to tak, že jeho otec Michal a starý otec Pavol pochádzajú od Daniela, syna Jána Faška, ktorý zemianstvo nadobudol. Druhá vetva žila v Štítniku. Samuel, syn Jána Faška sa usadil v Štítniku, druhý syn Ondrej žil v Brezne, ktorého zemianstvo osvedčila Zvolenská župa 11. mája 1775, o čom dali správu do Gemera. V nedávnej minulosti žil v Štítniku Jozef, brat Daniela Faška z Tisovca. Toto sú jeho neskoršie : Terézia Fašková, Ján ktorý zomrel slobodný a Ludovika, vdova po Karolovi Matizsovi. Jozef Faško bol v roku 1845 župný prísažný. Podľa zemianskeho prieskumu v Malohonte roku 1725 Ján Faško skutočne pochádza z tejto rodiny. Erb (címer): červene, na zelenom základe povyše koliou sa vypínajúci čierny bradatý hrdina v belasom plášti v pravici držiaci pochodeň. Ozdoba prilbice: kamienok držiaci žeriav. Prikrývky: krvavé – striebro, modré – zlato.

According to the description in the Hungarian language found in the publication „Gömör-Kishont vármegye nemes családai“ (Noble Families of Gömör-Kishont County) by Forgon Mihályfalusi Mihály, the Faško family has a historical background. Ján, Juraj, and Jakub Faško received nobility from King Ferdinand III. The family resided in Brezno, and from there, it branched out into the and Malohont regions.

In 1733, Štefan Faško in Migléz confirmed the legitimacy of nobility, stating that his father Michal and grandfather Pavol descended from Daniel, the son of Ján Faško, who acquired nobility. Another branch of the family lived in Štítnik. Samuel, the son of Ján Faško, settled in Štítnik, while the second son, Ondrej, lived in Brezno. The nobility of Ondrej Faško was confirmed by the Zvolen County on May 11, 1775, as reported to Gemer.

In recent times, Jozef Faško, a brother of Daniel Faško from Tisovec, lived in Štítnik. His later children were Terézia Fašková, Ján (who died unmarried), and Ludovika, the widow of Karol Matizs. Jozef Faško served as a county juror in 1845.

According to the nobility survey in Malohont in 1725, Ján Faško indeed originated from this family. The family coat of arms (címer) is described as red on a green base, above which rises a black bearded hero in a white cloak, holding a torch in his right hand. The helmet ornament is a crane holding a stone. The helmet covers are red and silver, and blue and gold.

Podľa z roku 1720 sú uvedené Brezne aj tieto meštianske rody: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner a medzi želiarskymi rodmi je Taxner (Alberty Július, 1981: Formovanie robotníckej triedy v obvode Brezna, Osveta, p. 19.

In the year 1720, the following bourgeois families are listed in Brezno: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner. Among the blacksmith families, the Taxner family is also mentioned (Alberty Július, 1981: Formation of the working class in the district of Brezno, Osveta, p. 19).

Rapoš, Dejiny cirkvi evanjelickej v Brezne. Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám:

Rapoš, History of the Evangelical Church in Brezno.“ Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám: by sa preložilo ako „Parts of this publication are available on the internet, and I am selecting from it.“

Je pravdepodobné, že v časoch husitských vojen usadili sa tu aj niektorí husiti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej krajine roztrúsení a Žigmundom prenasledovaní. Ukrývali sa po horách, schádzali sa odľahlých miestach, aby mohli prijímať Večeru Pánovu pod obojakým spôsobom. Ale keď po smrti Alberta Žigmunda vdova Alžbeta spojila sa s Jiskrom, ktorý ostal kapitánom Spiša, banských miest a celej župy Zvolenskej, hlavne po uzatvorení mieru medzi Hunyadym a Jiskrom, niet pochýb, že aj Zvolenská župa bola obývaná husitskými potomkami.

Spomína sa tu, že v časoch reformácie po roku 1517 odchádzalo zo Slovenska húfne mnoho prívržencov Luthera do škôl vo Wittembergu.

Apostata Vrbovský ostal rektorom školy. Mohlo to byť okolo roku 1672

Už páter Šimon konvertoval významných komorských úradníkov: starého Daniela Taxnera a Mateja Pohla, aby našiel u nich opory. Scholtz v liste z 12. apríla 1675 …

It is likely that during the times of the Hussite wars, some Hussites settled here, as by around 1420, they were scattered throughout the country and persecuted by Sigismund. They hid in the mountains, gathered in remote places to celebrate the Lord’s Supper in both kinds. However, after the death of Albert Sigismund, his widow Elizabeth joined forces with Jiskra, who remained the captain of , mining towns, and the entire Zvolen county. Especially after the peace treaty between Hunyady and Jiskra, there is no doubt that the Zvolen county was inhabited by Hussite descendants.

It is mentioned that during the Reformation after 1517, many supporters of Luther left Slovakia in groups to study in schools in Wittenberg.

Apostate Vrbovský remained the rector of the school. This could have been around 1672.

Even Father Šimon converted prominent chamber officials: old Daniel Taxner and Matej Pohl, to find support from them. Scholtz in a letter dated April 12, 1675…

Hanácius sa usiloval získať aj prednejších evanjelických mešťanov. Často ich povolával na hostiny, k meninám atd. Toto priateľstvo bolo len na oko. Pri mestských voľbách obidve stránky stáli proti sebe. Roku 1676 boli mestské reštaurácie. Komora vyprostredkovala kráľovský mandát, ktorým bolo nariadené vyvoliť katolícky magistrát. Ku voľbe vyslaný komisár Ďuro Bezzegh došiel 14. decembra 1675 do Brezna, zvolal mešťanov a zdelil im, kráľovsky mandát. Títo ho prijali, nazdajúc sa, že v meste beztak, nebude možno nájsť na tieto úrady súcich katolíkov. Ale sa veľmi sklamali, lebo Hanácius hneď oznámil ako kandidáta Tomáša Padlíciusa (prv evanj. organistu), Baltazára Taxnera, Jura Závodského a Martina Gracu. Len teraz vyšlo najavo, že títo už boli prestúpili. Tak stal sa richtárom Padlícius, notárom Eördögh, komorský úradník, senátormi Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský a Gracä. Starých, popredných senátorov evanjelických, znajúcich dobre pomery mesta, Daniela Chmeliusa, Staxa a Ondreja Fašku potvrdili i naďalej. Podnotárom ostal veľmi rozumný a vzdelaný evanjelik Jakub Gronell.

Hanácius sought to win over even prominent Lutheran burghers. He often invited them to feasts, name days, etc. This friendship was only superficial. During municipal elections, both sides stood against each other. In 1676, municipal elections were held. The Chamber mediated a royal mandate ordering the election of a Catholic magistracy. Commissioner Ďuro Bezzegh, sent to oversee the election, arrived in Brezno on December 14, 1675. He gathered the burghers and presented to them the royal mandate. They accepted it, thinking that in the town, there might not be enough Catholics willing to take up these offices. However, they were greatly mistaken because Hanácius immediately announced Tomáš Padlícius (the first evangelical organist), Baltazár Taxner, Juraj Závodský, and Martin Graca as candidates. It was revealed only then that these individuals had already converted. Padlícius became the mayor, Eördögh the notary, and senators were Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský, and Graca. The old, prominent Lutheran senators familiar with the city’s conditions, Daniel Chmelius, Stax, and Ondrej Faško, were confirmed in their positions. The deputy notary remained the very reasonable and educated Lutheran Jakub Gronell.

Brezno okolo roku 1650: Podľa súpisu piaristov na Plathea parva býval Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, vd. Anna Mikovini. V Malej, dnes Gronellovej ulici po terajší Detský domov, alebo po vtedajšiu mestskú bránu bývali v 22 domoch: Juro Kupčok, Melicher Škrovina s Jánom Lopušným, Daniel Engler, Daniel Vrbovský so Štefanom Michelčíkom. Z (Valaštinska-Gronellova ulica) sa vrátiac, pokračuje na námestie po Veľkú ulicu (Chmeliusova). Tu bolo 17 domov, kde bývali: Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner a Martin Engler s Matejom Faško, Krištof Kolesár. Tu sa začala južná strana Veľkej (Chmeliusovej) , vtedy Karinthia menovanej, ktorú pretrhlo štvorhranné námestie, kde na prostriedku stál mestský dom, alebo kúria a okolo neho v troch domoch: Matej Schvandtner. Teraz vedie popis zase námestím od školy až po roh (terajší hostinec), ba až po ulicu Chmeliusovu. Táto strana menovala sa Sicília. Bolo tu 27 domov, v ktorých bývali rodiny: Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján a Jakub Faško. Tu ide ulica po „Košickú bránu“ (Porta Cassoviensis), ktorá stála medzi terajším okresným úradom a mestským činžákom. Tu na pravej strane bola i je fara, potom kláštor, od neho začínala sa nadol ulica Gronellova až po Hrončiansku bránu na konci. Tu v 62 domoch bývali: Dan. Faško, Štefan Roštár, vd. Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. Východné predmestie za Hronom volá sa Venecia. Tu v 32 domoch bývali: Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.

Brezno around 1650: According to the census of the Piarists in Plathea parva, there were residents such as Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, and widow Anna Mikovini. In the Little Street, now Gronellova Street, after the current Children’s Home or the former city gate, there were 22 houses inhabited by Juro Kupčok, Melicher Škrovina with Ján Lopušný, Daniel Engler, Daniel Vrbovský with Štefan Michelčík. Returning from the alley (Valaštinska-Gronellova Street), the description continues to the square along Veľká Street (Chmeliusova). There were 17 houses where Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner, Martin Engler with Matej Faško, Krištof Kolesár lived. Here began the southern side of Veľká (Chmeliusova) Street, then named Karinthia, which was cut off by a square where the townhouse or manor stood in the middle, and around it in three houses: Matej Schvandtner. Now the description leads again from the school to the corner (current inn), and even to Chmeliusova Street. This side of the square was called Sicilia. There were 27 houses here, where families like Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján, and Jakub Faško lived. The street then leads to the „Košice Gate“ (Porta Cassoviensis), which stood between the current district office and the municipal rental house. On the right side, there was and is the rectory, then the monastery, and from there, Gronellova Street started downhill to the Hrončianska Gate at the end. In these 62 houses lived residents such as Dan. Faško, Štefan Roštár, widow Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. The eastern suburb beyond the Hron is called Venecia, where in 32 houses lived residents such as Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.

Brezno malo v roku 1677, 1813 obyvateľov (bez osád) … Neohrozený mestský rečník Matej Faško (okolo 1680) …

Na deň Troch kráľov roku 1683 boli podľa starodávneho zvyku zhromaždení richtár; Daniel Chrnelius st·, senátori, štyriadvadsiatnici a celé meštianstvo, aby zvolili nových mestských úradníkov. Vtedy Daniel Engler a Matej Teutschmidt predstúpili s heslom Jána Horváta, že tento má naložené od kniežaťa Tökölyho, aby ako veliteľ mesta netrpel viac medzi senátormi katolíka, ale dal na senátorstvo zvoliť samých evanjelikov a aby oznámil kniežaťu mená vyvolených.

Senátori katolíckeho náboženstva po vypočutí kniežacieho rozkazu – zaďakovali zo svojich hodností. Boli to Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial a Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner – dozorca rubárov (lignicidarum magist.) v Hronci.

Voliči jednohlasne prijali tento návrh a zvolili ešte katolíkov Mateja Fašku, Mateja Fabriciusa a Jána Taxnera, ktorí hodnosť senátorskú i prijali (1683)

… 3. februára 1683 odišiel Martin Olleriny a Ján Taxner do Levoče pre Milochovského a Simonidesa, ktorí sa medzitým vrátili z vyhnanstva.

Aby malo mesto aj písomné uistenie o ochrane od samého Rákóczyho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gronell, Matej Engler a Ďuro Padlicius do tábora Rákóczyho v Tokaji, kde mu v mene mesta holdovali a prosili ochranný list.

Brezno had 1,813 inhabitants in 1677 (excluding settlements). The fearless town speaker Matej Faško (around 1680)…

On the day of the Epiphany in 1683, according to an ancient custom, the mayor, Daniel Chrnelius, senators, the twenty-four, and the entire town gathered to elect new town officials. At that time, Daniel Engler and Matej Teutschmidt stepped forward with the slogan of Ján Horvát, stating that he had received instructions from Prince Tököly to ensure that as the city commander, he would no longer tolerate a Catholic senator among the senators. He was to elect only evangelicals to the senate and report the names of the elected to the prince.

The Catholic senators, after hearing the prince’s order, resigned from their positions. They were Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial, and Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner, the supervisor of lumberjacks (lignicidarum magist.) in Hronc.

The voters unanimously accepted this proposal and also elected Catholics Matej Faško, Matej Fabricius, and Ján Taxner, who accepted the senatorial position (1683).

… On February 3, 1683, Martin Olleriny and Ján Taxner went to Levoča for Milochovský and Simonides, who had returned from exile in the meantime.

To have written assurance of protection from Rákóczy himself, on September 25, 1703, Jakub Gronell, Matej Engler, and Ďuro Padlicius went to Rákóczy’s camp in Tokaj, where they paid homage to him on behalf of the town and requested a letter of protection.

11. júla 1713 žilo v Brezne 2333 ľudí.

Nato richtár oznámil, že dňa 15. júla 1782 príde vyšetrovať diecezanský povereník Štefan Vavrovič, vicearchidiakon a farár valaštiansky. K tomuto vyšetreniu (či totiž sú splnené predpoklady k povoleniu) prišli zo strany katolíkov: Tomáš Fedor, senátor, František Lopušný a notár M. Suchodolský, zo strany evanjelikov Matej Červený st., Ondrej Engler a Samuel Fabricius.

Breznianski evanjelici však 9. decembra 1783 podali prosbu o dovolenie vystaviť si drevenú modlitebnicu v dome Englerovskom (terajší Thomesovský) a zaviazali sa dať k tomu všetky ručné a povozné práce, len potrebné žiadali od mesta. To im magistrát na prímluvu Ondreja Englera, Samuela Poscha, Jána Veselku a Martina Láméra aj povolil.

Ku zbierke prispeli (1782) po 100 zlatých … Ondrej Engler …

… vybral sa mestský kapitán Ondrej Engler a vicenotár Matej Červený do Viedne ku samému cisárovi a podali mu prosbu breznianskych evanjelikov … (1782).

On July 11, 1713, there were 2,333 people living in Brezno.

Subsequently, the mayor announced that on July 15, 1782, the diocesan commissioner, Štefan Vavrovič, vicearchdeacon and pastor of Valašská, would come to investigate. To this investigation (whether the conditions for permission are met), representatives of the Catholics came: Tomáš Fedor, senator, František Lopušný, and notary M. Suchodolský, and on the side of the evangelicals, Matej Červený Sr., Ondrej Engler, and Samuel Fabricius.

However, on December 9, 1783, the Brezno evangelicals submitted a request for permission to build a wooden prayer house in the Engler house (present-day Thomesovský) and pledged to provide all manual and carting work, requesting only the necessary wood from the town. The magistrate granted them permission on the recommendation of Ondrej Engler, Samuel Posch, Ján Veselka, and Martin Lámer.

They contributed to the collection (1782) with 100 gold coins each… Ondrej Engler…

… The town captain Ondrej Engler and vice-notary Matej Červený went to Vienna to the emperor himself and submitted a petition from the Brezno evangelicals… (1782).

Keď došla do Brezna zvesť, že cisár cestuje po krajine a pôjde cez Rimavskú Sobotu, vybrali sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Synovic. (1782)

… prišli vyslanci breznianskej cirkvi Ondrej Engler a Ondrej Synovic na poradu k tamojšiemu zemanovi Jurovi Géczymu, ktorým sa Kusmáni veľmi zapáčil. (1782)

Krstiteľnicu daroval prvý dozorca cirkvi, mestský kapitán Ondrej Engler. Krstiteľnica má „Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…“ Engler daroval r. 1782 i strieborný a pozlátený kalich s medeným držiatkom a patenou.

Breznianski cirkevníci ich slušne hostili, menovite … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)

Zhodení boli Košútovci a vyvolená bola kráľovská rada pre Brezno a okolie. Miesto Mateja Slabeja vymenovali senátora  Samuela Lopušného. (po 1849).

When the news reached Brezno that the emperor was traveling through the country and would pass through Rimavská Sobota, Ondrej Engler, Jakub Lucae, and Ondrej Synovic set out there again. (1782)

… representatives of the Brezno church, Ondrej Engler and Ondrej Synovic, came to a meeting with the local nobleman Juro Géczym, who was very impressed with Kusmány. (1782)

The first custodian of the church, town captain Ondrej Engler, donated the baptismal font. The baptismal font bears the inscription „Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…“ In 1782, Engler also donated a silver and gilded chalice with a copper handle and paten.

The church representatives from Brezno were hospitably received, namely … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)

The Košútovci were removed, and a royal council was elected for Brezno and its surroundings. Samuel Lopušný was appointed senator in place of Matej Slabý. (after 1849).

Ján Chalupka za svojho 10-ročného úradovania ordinoval 33 kňazov. Ako 25 ním bol Samo Záthurecký (okolo 1860)

Vidiek však bol na strane opozičného kandidáta kanoníka Lopušného, ktorého kandidoval kat. farár Majovský (1869)

Po dlhých prípravách r. 1906 rozhodla sa cirkev stavať vežu, aby chrám Boží nadobudnul dôstojnejšieho vzhľadu a aby krásne zvony zo starého cmitera boli dané na dôstojnejšie miesto. Plán vyhotovili profesori Förk a Sándy z Budapešti, vystavili ju banskobystrickí stavitelia Hudec a Rosenauer za 87.418 korún. Mesto prispelo 50.000 korunami. Základný kameň veže bol položený 30. júna, do neho bola vložená táto pamätná listina: kde sú spomínaný aj presbyter Matej Kolesár a Matej Lopušný.

… Dohotoviť účty z roku 1929, ako sa mali predostrieť seniorátu, vzal si za úlohuen. účtovný kontrolór brat Štefan Faško.

During his ten years in office, Ján Chalupka ordained 33 priests. The 25th priest ordained by him was Samo Záthurecký (around 1860).

However, the countryside was on the side of the opposition candidate, Canon Lopušný, whose candidacy was supported by the Catholic priest Majovský (1869).

After long preparations in 1906, the decision was made to build a tower for the church to give it a more dignified appearance and to relocate the beautiful bells from the old cemetery to a more fitting place. The plans were prepared by professors Förk and Sándy from Budapest, and the tower was built by the Banská Bystrica builders Hudec and Rosenauer for 87,418 crowns. The city contributed 50,000 crowns. The foundation stone of the tower was laid on June 30, and the following memorial document was placed into it, mentioning presbyter Matej Kolesár and Matej Lopušný.

… To settle the accounts from the year 1929, as they were to be presented to the seniorate, accounting auditor Brother Štefan Faško took on the task.