Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Myjava, TOP, Polia, Fotografie

Kopaničiarsky región Myjava

skala
Hits: 4067

Myjavský región sa rozprestiera na Myjavskej pahorkatine a v podhorí Bielych Karpát. Hranica so Záhorím je zhruba v línii obcí Jablonica, Prietrž, Turá Lúka, Vrbovce (frndzalicafest.sk). Administratívne myjavský región zahŕňa okresy a časť okresu Nové Mesto nad Váhom (trencinregion.sk). Často sa označuje aj názvom Kopanice pre typické rozptýlené osídlenie v krajine (trencinregion.sk). Východ územia bol osídlený už v dobe slovanskej, ale kopcovitejší západ sa kolonizoval až od 13. storočia. V 16. – 17. storočí sa región pod vplyv valaskej kolonizácie z Kysúc. Vznikalo kopaničiarske osídlenie. získavali zvyčajne pomenovania podľa mien pôvodných obyvateľov. Typickou schopnosťou kopaničiarov bolo podomové obchodovanie, cestovanie za sezónnou prácou, ale aj do zámoria (frndzalicafest.sk). Sváko Ragan z Brezovej bol garbiar Marián Lacko (trencinregion.sk).

Kopaničiarsky spôsob života formoval miestnu kultúru – obyvatelia sa venovali najmä samozásobiteľskému poľnohospodárstvu, ovocinárstvu, chovu dobytka a remeslám, a známi boli aj svojou mobilitou, obchodovaním a sezónnou prácou mimo regiónu (muni.cz). Na Myjavu sa sťahovali v minulosti aj preto, aby sa boli v menšom nebezpečenstve napr. pred Turkami. V dnešnej dobe sa Myjava vyľudňuje, stáva sa z nej chatárska oblasť.

V myjavskej oblasti prevažovalo u obyvateľstvo evanjelického vierovyznania. Rozšírená bola výroba predmetov zo slamy, prútia a dreva ako aj pradenie. Výroba dreveného riadu, lyžičiek, soľničiek, variech a hračiek. Krajné je známa čipkárskou tradíciou. Rozvoj zaznamenalo súkenníctvo, rozšírená výroba plátna aj pytlikárstvo. Brezová pod Bradlom bola známa spracovaním kože (muni.cz).

Myjavu zdobí osobitná . Typické obydlia niekedy od seba vzdialené aj desiatky kilometrov sú zachované dodnes. Ľudovo povedané – žije sa tu doslova medzi karpatskými kopcami. Z tohto možno nehostinného kraja však vzišlo veľa významných osobností  – Zuzka Zguriška dala pejoratívny názov Myjave, Samuel a jeho vnuk Dušan Jurkovič, z Košarísk pochádza Milan Rastislav Štefánik, Ľudmila Podjavorinská z Bziniec a mnohí ďalší. Bošácka slivovica má viac ako 300-ročnú tradíciu. Za svoju výnimočnosť  vďačí  jedinečnej mikroklíme v Bošáckej doline. Pre milovníkov umenia je zasa tento región zosobnený v  garbiarovi Mariánovi Lackovi známom ako Sváko Ragan (trencinregion.sk).

Kopaničiarsku piesňovú tvorbu charakterizuje sklon k žartovnému prekáraniu, jemnej irónii a posmešku. Prevládajú piesne spievané pri kolektívnych zábavách. Vyskytujú sa tu však aj dlhé baladické piesne, regrútske a historické piesne. Významnými osobnosťami medzi ľudovými muzikantmi boli primáši Samko Dudík z Myjavy a Ján Petrucha z Priepasného (muni.cz).

Rastlinné zloženie zahŕňa dubovo-bukové i dubovo-hrabové , s umelo vysadenými porastami ihličnanov v niektorých častiach. Do regiónu zasahujú aj Chránené krajinné oblasti a , ktoré chránia bohatú biodiverzitu a prírodné prostredie (myjava.sk).

The Myjava region extends across the Myjava Hills and the foothills of the White Carpathians. The boundary with the region roughly follows the line of the villages Jablonica, Prietrž, Turá Lúka, and Vrbovce (frndzalicafest.sk). Administratively, the Myjava region includes the Myjava District and part of the Nové Mesto nad Váhom District (trencinregion.sk). It is often also referred to as Kopanice, a name derived from the characteristic scattered settlement pattern in the landscape (trencinregion.sk).

The eastern part of the area was settled as early as the Slavic period, while the more hilly western part was colonized only from the 13th century onward. In the 16th and 17th centuries, the region came under the influence of Wallachian colonization from Kysuce, which led to the development of dispersed homestead settlements. Villages usually received names based on the original settlers. A typical skill of the Kopanice inhabitants was peddling trade, travelling for seasonal work, and even migration overseas (frndzalicafest.sk). The famous character Sváko Ragan from Brezová was inspired by the tanner Marián Lacko (trencinregion.sk).

The Kopanice way of life shaped local culture – residents were mainly engaged in subsistence agriculture, fruit growing, livestock breeding, and crafts. They were also known for their mobility, trading activities, and seasonal work outside the region (muni.cz). In the past, people also moved to the Myjava area to reduce the risk of danger, for example from Ottoman incursions. Today, the region is experiencing depopulation and is increasingly becoming a recreational cottage area.

In the Myjava area, the population was predominantly of the Evangelical (Lutheran) faith. The production of items made from straw, wicker, and wood was widespread, as was spinning. Crafts included the manufacture of wooden utensils, spoons, salt cellars, ladles, and toys. The village of Krajné is known for its lace-making tradition. Cloth-making flourished, along with the production of linen and small textile goods, while Brezová pod Bradlom was renowned for leather processing (muni.cz).

The Myjava region is distinguished by its unique architecture. Typical dwellings, sometimes separated by distances of several kilometers, have been preserved to this day. Colloquially speaking, life here is lived literally among the Carpathian hills. From this seemingly inhospitable landscape emerged many notable figures: Zuzka Zguriška, who gave Myjava a pejorative literary label; Samuel Jurkovič and his grandson Dušan Jurkovič; Milan Rastislav Štefánik, born in Košariská; Ľudmila Podjavorinská from Bzince; and many others. Bošáca plum brandy has a tradition spanning more than 300 years, owing its exceptional quality to the unique microclimate of the Bošáca Valley. For art lovers, the region is also personified by the tanner Marián Lacko, known as Sváko Ragan (trencinregion.sk).

Kopanice folk songs are characterized by a tendency toward playful teasing, gentle irony, and mockery. Songs performed at collective festivities predominate, but long ballads, recruiting songs, and historical songs are also found. Prominent folk musicians included the lead fiddlers Samko Dudík from Myjava and Ján Petrucha from Priepasné (muni.cz).

The vegetation consists mainly of oak–beech and oak–hornbeam forests, with artificially planted conifer stands in some areas. The region also includes parts of the White Carpathians and Little Carpathians Protected Landscape Areas, which safeguard rich biodiversity and natural environments (myjava.sk).

Niektoré myjavské lokality:

, , ,

Rodina

Poznámky z histórie našej rodiny

skala
Hits: 11620

Meno Dany Faško (zrejme Daniel) sa vyskytuje na Zmluve medzi Breznom a Banskobystrickou komorou o využívaní lesov v Breznianskom chotári,

Časť protokolu mestskej rady v Banskej Bystrici z roku 1777, podľa ktorého richtár mesta na žiadosť Michala Faška a Andreja Fašanga – cechmajstrov z Brezna postupuje mäsiarskemu cechu v Brezne artikuly cechu mäsiarov v mestách , a Krupina (šlo o povolenie),

Jeden Faško, zrejme Šúfik zakladal v Hronci v roku 1921 tamojšiu organizáciu komunistickej strany,

Záznam z Ellis Islands – Janos Koclik Tasko, príchod 22.3.1905, 35 ročný, ženatý, z Bentháza, išiel do Wandergrift v Pensylvánii. – ide o môjho prastarého otca Jána Faško Kaclíka Motošku. Za niekým išiel, avšak nevedeli sme to prečítať. V Amerike sa zdržal pravdepodobne najviac do roku 1908.

V Erfurte žije Jochen Fasco, pochádza z Waldfishbachu, kde je genealogická spoločnosť

V Nemecku žije Otto Fasco

Štefan Faško, ktorý bol starostom Brezna v 20-tych rokoch a krátky cez vojnu je spomínaný ako člen Miestneho výboru Matice Slovenskej v Brezne. Ide o oznámenie o vymenovaní predsedníctva Miestneho výboru z roku 1919. Objavuje sa aj v ďalšom dokumente z roku 1920 (Baldovský Oto, 1995, Hodnotiaca správa o činnosti miestneho odboru Matice Slovenskej za obdobie rokov 1919 – 1994, Miestny odbor Matice slovenskej, p. 32 a 33).

The name Dany Faško (likely Daniel) appears in various historical documents:

Contract between Brezno and the Banská Bystrica Chamber on the Use of Forests in the Brezniansky Chotár

The name Dany Faško is mentioned in the contract regarding the utilization of forests in the Brezniansky Chotár

Minutes of the City Council in Banská Bystrica from 1777): According to the protocol, the city mayor Richtár, at the request of Faško and Andrej Fašango, guildmasters from Brezno, transferred articles of the butchers‘ guild in Brezno to the butchers‘ guilds in the cities of Banská Štiavnica, Banská Bystrica, and Krupina (as permission).

One Faško, likely Šúfik, founded the organization of the Communist Party in Hronc in 1921): This entry suggests that an individual named Faško, possibly Šúfik, founded a local Communist Party organization in Hronc in 1921.

Record from Ellis Island – Janos Koclik Tasko: Janos Koclik Tasko, arriving on March 22, 1905, 35 years old, married, from Bentháza, heading to Wandergrift in Pennsylvania. This likely refers to your great-grandfather Ján Faško Kaclík Motošku. He traveled to the U.S., stayed until around 1908, and went to Wandergrift, Pennsylvania, though the name of the person he was joining is unclear.

Jochen Fasco in Erfurt and Otto Fasco in Germany: Jochen Fasco in Erfurt is associated with a genealogical society, and Otto Fasco is mentioned as living in Germany.

Štefan Faško – Mayor of Brezno and Member of Matica Slovenská: Štefan Faško, who was the mayor of Brezno in the 1920s and briefly during the war, is mentioned as a member of the Local Committee of Matica Slovenská in Brezno. References to his appointments are found in documents from 1919 and 1920.

These entries provide insight into the historical presence of individuals with the Faško surname in various contexts and locations.

Opis udalostí súvisiacich s podzemným hnutím a národným povstaním v meste Brezno nad Hronom – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, , p. 412 – 423 p.). Materiál zostavil a poslal Mestský národný výbor v Brezne nad Hronom prípisom 24.12.1945 Okresnému národnému výboru v Brezne nad Hronom.

Description of events related to the underground movement and the national uprising in the town of Brezno nad Hronom – a brief selection (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the Slovak National Uprising, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, pp. 412 – 423). The material was compiled and sent by the Municipal National Committee in Brezno nad Hronom in a letter dated December 24, 1945, to the District National Committee in Brezno nad Hronom.

Dňa 31. augusta 1944 v raňajších hodinách Emil Kusý ako predseda revolučného národného výboru prevzal vedenie mesta od mešťanostu Štefana Faška a na poludnie zvolal národný výbor na prvé zasadnutie, na ktorom sa konali doplňovacie voľby (Vartíková, 1984, p. 415).

On the morning of August 31, 1944, Emil Kusý, as the chairman of the revolutionary national committee, took over the leadership of the town from the mayor, Štefan Faško. At noon, he convened the national committee for its first meeting, during which supplementary elections were held (Vartíková, 1984, p. 415).

Na mestskom dome sa do 4.12.1944 úradovalo bez mešťanostu. Vtedy nemecký miestny veliteľ nariadil, aby na čelo mesta bol postavený mešťanosta. Nemecký veliteľ Wartig nariadil zvolať užšiu komisiu pre voľbu mešťanostu a na tejto porade v prítomnosti úradujúceho mešťanostu vyzval Štefana Faška, bývalého mešťanostu, aby prevzal svoj úrad. Keď tento prevzatie moci odoprel, odvolávajúc sa na svoju chorobu a veľkú zaneprázdnenosť ako bankový riaditeľ, ako aj pre chorobu svojej manželky, žiadal prítomných, aby sa prihlásili dobrovoľne osoby, ktoré by miesto mešťanostu a jeho zástupcov prijali (Vartíková, 1984, p. 418 – 419).

At the town hall, there was no mayor until December 4, 1944. At that time, the German local commander ordered the appointment of a mayor for the city. German commander Wartig ordered the convening of a narrower commission for the election of the mayor. During this meeting, in the presence of the acting mayor, Štefan Faško, he called on Štefan Faško, the former mayor, to assume his office. When Faško refused to take over the power, citing his illness and the significant workload as a bank director, as well as his wife’s illness, he asked those present to voluntarily step forward as individuals willing to accept the position of mayor and his deputies (Vartíková, 1984, p. 418-419).

Zaujímavú a veľmi krásnu činnosť vykonával primár miestnej nemocnice, Dr. Holléczy, ktorému sa podarilo obalamutiť Nemcov počas celého ich pobytu. Pod rúškom týfusu dokázal ukryť v nemocnici veľa partizánov, mnoho gestapom hľadaných osôb. Okrem toho zabránil vyplieneniu nemocnice. Citácia: “ Aby zachoval ráz infekčnej nemocnice, medzi ranenými bol vždy umiestnený aj pacient chorý na týfus, ktorý slúžil ako dôkaz pre prípad dostavenia sa nemeckej odbornej lekárskej návštevy, lebo gestapo uctievalo nemocnicu svojou stálou bdelou a zvedavou pozornosťou. Keď Dr. Holléczy zbadal, že nemeckí vojenskí lekári starostlivo sledujú týfové ochorenia a dávajú si predkladať štatistiku infekčných chorôb, rozhodol sa v okrese urobiť umelú týfovú epidémiu. (Vartíková, 1984, p. 419). Výsledok jeho snaženia – aj pred umelou infekciou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemocnici ošetrených a ukrývaných 143 vojakov bývalej slovenskej armády, 61 slovenských partizánov, 7 vojakov čs. brigády, 4 ruskí partizáni, 2 českí partizáni, 2 maďarskí partizáni, 8 ohrozených civilov, 9 židov, 1 člen českého podzemného hnutia. Spolu 237 osôb (Vartíková, 1984, p. 420).

An interesting and very noble activity was carried out by the head of the local hospital, Dr. Holléczy, who managed to deceive the Germans throughout their stay. Under the guise of typhus, he hid many partisans and individuals sought by the Gestapo in the hospital. In addition, he prevented the plundering of the hospital. Quoting: „To maintain the character of an infectious hospital, a patient with typhus was always placed among the wounded, serving as evidence in case of a visit by German medical professionals because the Gestapo revered the hospital with its constant vigilant and curious attention. When Dr. Holléczy noticed that German military doctors were carefully monitoring typhoid diseases and compiling statistics on infectious diseases, he decided to create an artificial typhoid epidemic in the district“ (Vartíková, 1984, p. 419). The result of his efforts, both before the artificial infection, during it, and after it, from September 1, 1944, to January 31, 1945, 143 soldiers of the former Slovak army, 61 Slovak partisans, 7 soldiers of the Czechoslovak brigade, 4 Russian partisans, 2 Czech partisans, 2 Hungarian partisans, 8 endangered civilians, 9 Jews, and 1 member of the Czech underground movement were treated and hidden in the hospital. A total of 237 individuals (Vartíková, 1984, p. 420).

Dňa 13.12.1944 začali kolovať v meste správy, že nemecké gestapo na blízkom kopci pri zhorenom letisku na Krtičnej zastrelilo mnoho osôb (Vartíková, 1984, p. 420). Časom sa zistilo, že je medzi nimi aj Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).

On December 13, 1944, rumors began circulating in the city that the German Gestapo, on a nearby hill near the burned airport at Krtičná, had shot many people (Vartíková, 1984, p. 420). Over time, it was discovered that among them was Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).

Dňa 20.12.1944 v neskorých večerných hodinách došlo k bombardovaniu mesta rumunskými lietadlami, ktoré po osvetlení mesta „Stalinovými sviečkami“ zhadzovali na mesto asi 40 bômb. Na Židlove boli úplne boli úplne rozbité a zmetené napr. Jozefa Ševčíka, Jozefa Kána, Jána Vrbovského. V dome Jozefa Ševčíka bol zabitý maďarský podporučík, dvaja vojaci a štyria boli ťažko zranení. Pri bombardovaní zahynuli títo civilní obyvatelia: napr. Pavlína Kánová, rod. Lovichová, Agneša Fašková, rod. Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).

On December 20, 1944, in the late evening, the city was bombed by Romanian planes, which, after illuminating the city with „Stalin’s candles,“ dropped about 40 bombs on the city. On Židlová Street, houses were completely destroyed and scattered, including those of Jozef Ševčík, Jozef Kán, Ján Vrbovský. In Jozef Ševčík’s house, a Hungarian lieutenant and two soldiers were killed, and four were seriously injured. The following civilian residents lost their lives during the bombing, such as Pavlína Kánová, née Lovichová, Agneša Fašková, née Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).

Zásobovanie partizánov ani v čase maďarskej a nemeckej okupácie mesta neprestáva, ba pomocou Jána Škrovinu, mestského horára, i v najnebezpečnejších časoch sa statok na porážku dostal k partizánom (Vartíková, 1984, p. 423)

Kronika národného povstania v Beňuši a pridelených osadách Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo a Filipovo – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 410 p.)

Kroniku poslal so sprievodným listom MNV v Beňuši, okres Brezno nad Hronom, Povereníctvu SNR pre , odbor V, Bratislava, Hviezdoslavovo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na liste je podpísaný prednosta ÚMNV, nečitateľný odpis.

The supply of the partisans does not cease even during the time of Hungarian and German occupation of the city, and with the help of Ján Škrovina, the city bell-ringer, the livestock for slaughter reached the partisans even in the most dangerous times (Vartíková, 1984, p. 423).

Chronicle of the National Uprising in Beňuš and the affiliated settlements of Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo and Filipovo – a brief selection (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the SNP, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 403 – 410).

The chronicle was sent with a covering letter from the Municipal National Committee in Beňuš, district Brezno nad Hronom, to the Ministry of National Uprising for Information, Department V, Bratislava, Hviezdoslavovo Square 18, on August 17, 1945. The letter is signed by the head of the Municipal National Committee, an illegible copy.

U nás vynikol v týchto prenasledovaniach Eduard Göndör, hostinský a mäsiar, jeho syn Bandi s dr. Lacim, ktorí sa stali až povestnými vodcami nemeckých SS manov a gestapákoch na celom okolí (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

In our area, Eduard Göndör, an innkeeper and butcher, distinguished himself during these persecutions, along with his son Bandi and Dr. Laci, who became infamous leaders among the German SS units and Gestapo in the entire vicinity (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the SNP, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 403).

S takýmito zaobchádzali kruto. Najsamprv ich údajne, ako to dosvedčujú a tvrdia hodnoverní svedkovia, vo svojej jatke bili, vyťahovali na škripec a keď tieto obete zamdlievali bôľom, obliali ich vedrom studenej , aby potom ďalej pokračovali v tomto týraní. Toto dosvedčuje a tvrdí i Štefan Laubert, narodený 12.12.1904 v Gašparove, tiež tam bývajúci. Ako vodca národného hnutia na tomto okolí skúsil to na svojom tele v jatke u Göndörovcov, keď ho tam dobili skoro na smrť. Uvádza nasledovné: Už v mesiaci apríli r. 1944 boli spúšťaní lietadlami na našom okolí slovenskí i ruskí parašutisti, s ktorými som mal osobné styky. Je zvláštne, že mnohí ma vyhľadali presne po mene. Títo nenápadne prechádzali naším okolím a tajne si robili náčrty, mapy vhodných miest. Často preoblečení zbierali milodary na dobročinné ciele, pričom skúmali verejnú mienku občanov.

They treated them cruelly. Allegedly, according to credible witnesses, they first beat them in their slaughterhouse, pulled them by the hair, and, after tormenting these victims with pain, poured cold water over them from a bucket to continue the torture. This is attested and claimed by Štefan Laubert, born on December 12, 1904, in Gašparovo, also a resident there. As a leader of the national movement in this area, he experienced this firsthand in the slaughterhouse owned by the Göndör family, where he was almost beaten to death. He states the following: Already in April 1944, Slovak and Russian paratroopers were dropped by planes in our vicinity, with whom I had personal contact. It is strange that many sought me out precisely by name. These individuals inconspicuously moved through our area, secretly making sketches and maps of suitable locations. Often disguised, they collected donations for charitable purposes while studying public opinion.

Neskoršie sme sa schádzali u obuvníka Janíčka Václava v Gašparove, kde sme zachytávali rádiové ilegálne správy a riadili sa nimi. Ilegálni pracovníci boli z našej na počiatku Jozef Šúfik z Filipova, Ján Prepletaný, strážnik z Gašparova, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, všetci z Filipova, Lukáš Ličko z Beňuša, Štefan Pačesa, hájnik z Braväcova, Juraj Šperka z Braväcova. Z týchto zomrel v nemeckom väzení Pavol Farárik a Lukáš Ličko (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Later, we gathered at the shoemaker Václav Janíček’s place in Gašparovo, where we intercepted illegal radio broadcasts and guided ourselves by them. The illegal workers from our village included Jozef Šúfik from Filipovo, Ján Prepletaný, a guard from Gašparovo, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, all from Filipovo, Lukáš Ličko from Beňuš, Štefan Pačesa, a forester from Braväcovo, Juraj Šperka from Braväcovo. Among them, Pavol Farárik and Lukáš Ličko died in German prisons (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Nebohý Lukáš Ličko tvrdil mi na smrteľnej posteli, že z väzenia v Banskej Bystrici nemeckí gestapáci odviedli denne asi 15 obetí pod zakrytým autom s tým, že ich pre nedostatok miesta premiestňujú do iného väzenia. Z nich sa nik nevrátil. Z Braväcova odviedli nemeckí okupanti tiež Izidora Pačesu so synom Štefanom Pačesom a zaťom Černákom, bankovým úradníkom z Bratislavy, ktorého zastrelili (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

The late Lukáš Ličko claimed on his deathbed that the German Gestapo took about 15 victims daily from the prison in Banská Bystrica. They were transported in a covered vehicle, stating that due to lack of space, they were being relocated to another prison. None of them returned. From Braväcovo, the German occupiers also took Izidor Pačesa with his son Štefan Pačesa and his son-in-law Černák, a banking official from Bratislava, whom the Germans shot (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Ján Knapčok, 18 ročný chlapec z Beňuša, bol chytený ako partizán 18.11.1944. U Göndörovcov v jatke bol najskôr mučený a potom gestapákmi zastrelený za dedinou. Dnes sú jeho pozostatky pochované po riadnom pohrebe na cintoríne v Beňuši (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).

Ján Knapčok, an 18-year-old boy from Beňuš, was captured as a partisan on November 18, 1944. At Göndör’s butcher shop, he was first tortured and then shot by Gestapo agents outside the village. Today, his remains are buried after a proper funeral at the cemetery in Beňuš (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).

Partizáni z Beňuša: Eduard Laurinc, nar. 1918, robotník z povolania, slúžil pri bývalom pešom pluku č. 5 v Levoči. Udáva: Narukoval som 1.3.1938 v Levoči. Nemecké vojská pri povstaní 29.8.1944 chceli nás vojakov odzbrojiť, lebo nám nedôverovali. Najprv sme sa proti nim postavili, potom ústupom sme odišli z ich dosahu. Bolo nás asi 750 vojakov, všetci Slováci. Postupovali sme horami smerom k Medzilaborciam, kde sme sa prihlásili do služieb partizánskych v skupine Čapajev u veliteľa majora Bileja. Pri Vyšnom Svidníku dostali sme sa do styku s nemeckým vojskom. Nastali tuhé prestrelky. Pri týchto akciách sme však boli nepomerne väčšou presilou nemeckých vojsk rozbitý. Každý utekal na svoju päsť, kade mohol, aby sa zachránil. Neskoršie sme sa zoskupovali znova a takto postupovali do oblasti Banskej Bystrice, odkiaľ sme prišli do Brezna nad Hronom, a to 12.9.1944, kde sme sa prihlásili do služieb pri JPO č.2. Ako veliteľ guľometne čaty, mal som rozkaz ísť do Michalova, medzi Malužinou a Kráľovou Lehotou., kde sme zotrvali v obrannom boji proti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dostali rozkaz na ústup. Mojími spolubojovníkmi boli: Július Ličko, nar. 1915, Ľudevít Macuľa, nar. 1911, Ladislav Molnár, nar. 1917, Ján Paranda, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šperka, nar. 1911, Rudo Šajgalík, nar. 1910, Štefan Plieštik, nar. 1913, Klement Zajac, nar. 1910, František Kupčok, nar. 1918, František Kovalik, nar. 1912, Ľudevít Kán, nar. 1913, Eduard Ličko, nar. 1915, Gejza Kovalik, nar. 1915, povolaním všetci robotníci. Ustupoval sme smerom na Nižnú Bocu – Ďumbier. Tam sme zotrvali až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľkou presilou rozprášili. Pri týchto bojoch padlo 7 vojakov a traja boli zranení. Ranených sme odniesli do Matulovej chaty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošetrovali. Stravu sme dostávali od svojho proviantného skladu. Odtiaľto, vyčerpaní a prenasledovaní nemeckými okupantmi, prišli sme , každý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novembri 1944. Ešte keď sme bojovali pri Vyšnej Boci, zistili sme, že Nemci zastrelili v Nižnej Boci 7 vojakov a troch civilov. Jedného 15 ročného chlapca len preto, že našli u neho ruský peniaz. Najväčším záškodníkom nám bol chatár Matula, ktorý nás prezrádzal, a syn istého lesného inžiniera z Malužinej. Na meno sa nepamätám. Občania nám ináč vychádzali všade v ústrety, podávali nám informácie a napomáhali v orientácii (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).

Partisans from Beňuš: Eduard Laurinc, born in 1918, a laborer by profession, served in the former Infantry Regiment No. 5 in Levoča. He states: „I enlisted on March 1, 1938, in Levoča. German forces during the uprising on August 29, 1944, wanted to disarm us soldiers because they did not trust us. At first, we resisted them, then withdrew out of their reach. There were about 750 soldiers, all Slovaks. We moved through the mountains towards Medzilaborce, where we enlisted in the services of the partisans in the Čapajev group under the command of Major Bilej. Near Vyšný Svidník, we came into contact with German forces, and intense skirmishes ensued. In these actions, however, we were disproportionately outnumbered and scattered by German forces. Everyone fled on their own, wherever they could, to save themselves. Later, we regrouped and proceeded to the area of Banská Bystrica, from where we came to Brezno nad Hronom on September 12, 1944, where we enlisted in the services of the JPO No.2. As the leader of the machine gun squad, I had orders to go to Michalov, between Malužiná and Kráľova Lehota, where we stayed in defensive combat against the Germans until October 24, 1944, when we received orders to retreat. My fellow fighters were: Július Ličko, born in 1915, Ľudevít Macuľa, born in 1911, Ladislav Molnár, born in 1917, Ján Paranda, born in 1913, Ján Anjel, born in 1911, Jozef Šperka, born in 1911, Rudo Šajgalík, born in 1910, Štefan Plieštik, born in 1913, Klement Zajac, born in 1910, František Kupčok, born in 1918, František Kovalik, born in 1912, Ľudevít Kán, born in 1913, Eduard Ličko, born in 1915, Gejza Kovalik, born in 1915, all laborers by profession. We retreated towards Nižná Boca – Ďumbier. There we stayed until November 1, 1944, when the Germans once again scattered us with overwhelming force. In these battles, 7 soldiers were killed, and three were injured. We carried the wounded to Matula’s cottage above Vyšná Boca, where we treated them ourselves. We received food from our own supply depot. From there, exhausted and pursued by German occupiers, we came home, each as best as we could, at different times. It was around November 1944. Even when we were fighting near Vyšná Boca, we found out that the Germans had shot 7 soldiers and three civilians in Nižná Boca. One 15-year-old boy was killed simply because they found Russian money on him. Our biggest traitor was the cottage owner Matula, who betrayed us, and the son of a certain forestry engineer from Malužina. I don’t remember the name. Citizens otherwise approached us everywhere, provided us with information, and helped us with orientation“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).

Partizáni z Braväcova: Štefan Rusnák, nar. 1926, tiež tam bývajúci, rozpráva: Do partizánskych služieb prihlásil som sa v auguste 1944 na Prašivej, pri skupine Bielika. Odtiaľ sme postupovali na Banskú Bystricu. Po hradskej sme sa viezli nákladným autom. Bolo nás veľa, asi 6 nákladných áut. Vojenská posádka v Banskej Bystrici sa nám vzdala bez boja. Vypustili sme i väzňov. V Bystrici sme pobudli 2 týždne, potom sme postupovali na Telgárt, kde naoko Nemci ustúpili pomocou nášho delostrelectva. V boji padol i náš rotník, na meno sa už nepamätám. Avšak čoskoro na nás Nemci zaútočili protiútokom pomocou mín. Boli sme nútení ustúpiť smerom na Trestník, odtiaľ na Mlynkov. Nemci nás obsypali prudkou paľbou tak, že nás rozbili. Pri Červenej skale asi 6.10.1944 pridali sme sa znova zoskupení k partizánskej skupine majora Martynova. Odtiaľ sme šli späť do Banskej Bystrice, potom do Zvolena a postupovali sme v bojovom šíku na Kováčovú a cez smerom na Kremnicu. Náš rozkaz znel: vyhadzovať , transporty a stále znepokojovať nepriateľa. Náš plán bol dostať sa na Moravu. Postupovali sme smerom na Žilinu, no Nemci nás často ťažkými zbraňami a presilou rozprášili. Potom sme prešli na Valaskú Belú, Čičmany, Veľkú Fatru a tak zasa k Starým horám. Bolo to už začiatkom decembra. Cestou sme trpeli zimou i hladom. No občania nám pomáhali, ako vedeli, a išli nám v ústrety. Náš nový plán bol prebiť sa na východ k Červenej armáde, no nepriateľ nám plán zmaril (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).

Partisans from Braväcovo: Štefan Rusnák, born in 1926, a resident of Braväcovo, recounts: „I joined the partisan forces in August 1944 at Prašivá with the Bielik group. From there, we advanced to Banská Bystrica. We traveled by freight truck along Hradská Street. There were many of us, about 6 trucks. The military garrison in Banská Bystrica surrendered to us without a fight. We also released prisoners. We stayed in Bystrica for 2 weeks, then moved on to Telgárt, where the Germans pretended to retreat with the help of our artillery. In the battle, our squad leader fell, but I don’t remember his name. However, soon the Germans launched a counterattack with mines. We were forced to withdraw towards Trestník, then to Mlynok. The Germans surrounded us with intense gunfire, breaking us up. Around Červená Skala on October 6, 1944, we joined again, regrouped with Major Martynov’s partisan group. From there, we went back to Banská Bystrica, then to Zvolen, and advanced in a combat formation to Kováčová and over the mountains towards Kremnica. Our orders were to blow up bridges, disrupt transports, and constantly harass the enemy. Our plan was to reach Moravia. We moved towards Žilina, but the Germans often scattered us with heavy weapons and overwhelming force. Then we went to Valaská Belá, Čičmany, Veľká Fatra, and back to Staré Hory. It was already early December. On the way, we suffered from cold and hunger. But the citizens helped us as best they could and supported us. Our new plan was to break through to the east to the Red Army, but the enemy thwarted our plan“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).

Partizáni z Braväcova: Jozef Bacúšan, nar. 1926, ústne vypovedá, že za partizána sa prihlásil v skupine Bielika v auguste 1944. Účasť v boji som bral na Vrútkach, kde som bol ranený do nohy a dopravený do nemocnice v Banskej Bysrici. Predtým ešte sme sa ukrývali v horách na Snožke pri Lenivej v našom chotári. Boli tam i Jano Hladík, nar. 1924, Jozef Faško, nar. 1924, všetci z Braväcova, len Jozef Ľupták bol z Beňuša. Potraviny nám prinášal civil Július Švantner z Braväcova, lesný robotník (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Braväcovo: Jozef Bacúšan, born in 1926, orally testifies that he joined the partisans in the Bielik group in August 1944. „I took part in the battle at Vrútky, where I was wounded in the leg and taken to the hospital in Banská Bystrica. Before that, we were hiding in the mountains on Snožka near Lenivá in our territory. Jano Hladík, born in 1924, Jozef Faško, born in 1924, both from Braväcovo, and only Jozef Ľupták was from Beňuš. Julius Švantner, a forest worker from Braväcovo, brought us food“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Braväcova: Ľudevít Kolega, nar. 1914 v Braväcove, tiež tam bývajúci hovorí: K partizánom som sa prihlásil spolu s Pavlom Javorčíkom, nar. 1907, z Braväcova 2.9.1944. Najprv sme sa prihlásili na veliteľstve JPO 2 v Brezne nad Hronom, odkiaľ sme boli zadelení na úsek Čertovica 2. Podľa rozkazu tento úsek sme mali držať až do príchodu Červenej armády, avšak pri nepomerne veľkej presile nemeckého vojska boli sme nútení ustúpiť a stiahli sme sa na Ďumbier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrývali 16 dní. Pre nedostatok potravín a streliva rozišli sme sa každý na svoju päsť. Ja s kamarátom Javorčíkom prišiel som domov do Braväcova (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Braväcovo: Ľudevít Kolega, born in 1914 in Braväcovo, and currently residing there, says: „I joined the partisans together with Pavol Javorčík, born in 1907, from Braväcovo on September 2, 1944. Initially, we enlisted at the headquarters of JPO 2 in Brezno nad Hronom, from where we were assigned to the Čertovica 2 sector. According to orders, we were supposed to hold this sector until the arrival of the Red Army, but due to the disproportionately large superiority of the German army, we were forced to retreat and withdrew to Ďumbier. It was already after October 25, 1944. There, we hid for 16 days. Due to a lack of food and ammunition, we each went our own way. Together with my friend Javorčík, I returned home to Braväcovo“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ladislav Lopušný, nar. 1915 uvádza nasledovné: Ako vojak ušiel som z Poľska od svojho bývalého pešieho pluku č. 5 s desiatimi kamarátmi. Šli sme deväť dní. Cestou nás prepadli Nemci a zastrelili nám piatich kamarátov a jedného ranili. Prešli sme teda štyria. Na Čertovici prihlásili sme sa do partizánskej služby a pridelili nás k strážnemu oddielu (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Filipovo: Ladislav Lopušný, born in 1915, states the following: „As a soldier, I escaped from Poland with ten friends from my former infantry regiment No. 5. We walked for nine days. Along the way, we were ambushed by Germans, who shot five of our friends and wounded one. So, four of us made it through. At Čertovica, we enlisted in partisan service and were assigned to the guard unit“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ján Faško, nar. 1915, ústne uvádza nasledovné: Ešte 17.4.1944 som bol pridelený k nemeckej armáde i s ostatnými kamarátmi. Robil som strážnu službu v Justičnom paláci v Prešove. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Turčianskeho Svätého Martina k partizánom, kde som bral účasť v boji proti nemeckým okupantom, ktorí sa približovali smerom od Žiliny. V Telgárte a na Muráni som tiež bojoval proti Nemcom. Ranených bolo veľa, asi 60. Potom sme prešli na Kalište, kde bol hlavný partizánsky štáb. Tam som ochorel a ležal zo tri týždne. Po vyliečení som sa dostal s kamarátmi do Lomnistej, Bystrej, kde sme sa stretli už s Červenou armádou. Odtiaľ som prešiel do Mýta, kde mam pridelili do Popradu. Tam ma prepustili. Bol som ranený do nohy (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Filipovo: Ján Faško, born in 1915, orally states the following: „On April 17, 1944, I was assigned to the German army with my other friends. I served as a guard in the Judicial Palace in Prešov. From there, on August 28, 1944, I joined the partisans in Turčiansky Svätý , where I participated in the fight against German occupiers who were approaching from Žilina. I also fought against the Germans in Telgárt and Muráň. There were many wounded, about 60. Then we moved to Kalište, where the main partisan headquarters were. There I fell ill and lay for about three weeks. After recovering, I and my friends went to Lomnista, Bystrá, where we met with the Red Army. From there, I went to Mýto, where they assigned me to Poprad. There they released me. I was wounded in the leg“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ladislav Baliak, nar. 1917. Ústne uvádza: K partizánom som sa prihlásil v Bujakove v skupine Bielika. Odtiaľ som sa dostal na martinský front. Týždeň sme boli v zákopoch, kde nás nemecká presila rozbila a ustúpili sme na hole. Odtiaľ sme prešli na Kunerad. Tam som sa stretol s roztratenými kamarátmi. Odtiaľ cez Turiec dostali sme sa do Harmanca. Cestou nás Nemci prepadli. Do Bujakova sme sa dostali vlakom. Odtiaľ sme museli ustúpiť pre nemeckou presilou do Jasenia a na Ďumbier. Chceli sme sa totiž prebiť k Červenej armáde na východ. Nemci nám plán prekazili, pričom nám dvoch kamarátov zabili. Zmenili sme teda smer a išli na západ do Osrblia. Nepriateľ všade za nami. Prezimovalo nás na holiach asi sto. Veľmi sme trpeli hladom a zimou. Mne zamrzli nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rusky. Jedna z nich podávala správy vysielačkou. Rozhodli sa odísť. Mňa ešte s jedným kamarátom, tiež s omrznutými nohami, nechali v chate. Ošetrovali sme sa sami bez liekov. Jedli sme konské mäso, čo nám nechali, i to bez . bol veľký a my dvaja opustení mrzáci, odkázaná na seba, boli sme odhodlaní na všetko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dávno nebohí. Naše muky ťažko vypovedať a opísať. Držala nás len koňacina, ktorú sme nechali vonku v snehu a každý deň.

Partisans from Filipov: Ladislav Baliak, born in 1917, orally states: I joined the partisans in Bujakov in Bielik’s group. From there, I ended up on the Martin front. We spent a week in the trenches, where the German superiority broke us, and we retreated to the hills. From there, we moved to Kunerad, where I met scattered comrades. Through Turiec, we reached Harmanec. On the way, we were ambushed by Germans. We reached Bujakov by train. From there, we had to retreat due to German overwhelming force to Jasen and to Ďumbier. We wanted to break through to the Red Army to the east. The Germans thwarted our plan, killing two of our comrades. We changed direction and went west to Osrblie. The enemy was everywhere behind us. About a hundred of us spent the winter on the hills. We suffered greatly from hunger and cold. My feet froze. Among us were also six Russians, two of them were Russian women. One of them transmitted messages by radio. They decided to leave. They left me with another comrade, both of us with frozen feet, in the cottage. We treated ourselves without medication. We ate horse meat they left us, even without salt. The snow was deep, and the two of us, abandoned wretches, relying on ourselves, were determined for anything. If the Germans had found us there, we would have been dead long ago. It’s hard to describe our hardships. Only horseflesh, which we left outside in the snow and retrieved every day, kept us going.

Medzi obeťami na životoch, ktoré si vyžiadalo povstanie je spomínaný Rudolf Ondrášik, partizán (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 567).

Among the victims whose lives were claimed by the uprising, Rudolf Ondrášik, a partisan, is mentioned (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the Slovak National Uprising, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 567).

Z publikácie Encyklopédia odboja a SNP sa máme možnosť oboznámiť s činnosťou partizánskej Jánošík, ktorá operovala počas SNP v oblasti Horehronia (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 205 – 207), o partizánskej skupine Boženko, ktorá operovala aj v priestore Považského Inovca (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 47 – 48.

In the publication „Encyclopedia of Resistance and the Slovak National Uprising,“ we have the opportunity to learn about the activities of the partisan group Jánošík, which operated during the Slovak National Uprising (SNP) in the region (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, History of the SNP, Vol. 5, Encyclopedia of Resistance and the SNP, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 205 – 207), and about the partisan group Boženko, which operated in the area of (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, History of the SNP, Vol. 5, Encyclopedia of Resistance and the SNP, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 47 – 48).

Opis osoby Faskó (v maďarskom jazyku) sa nachádza v publikácii Forgon Mihályfalusi Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családai (Šlachtické rody gemersko – malohontskej župy). Faško Ján, Juraj a Jakub získali od kráľa Ferdinanda III zemianstvo. Rodina bývala v Brezne a odtiaľto sa rozvetvila aj do Gemera a Malohontu. V roku 1733 Štefan Faško v Miglézi potvrdil oprávnenosť zemianstva a to tak, že jeho otec Michal a starý otec Pavol pochádzajú od Daniela, syna Jána Faška, ktorý zemianstvo nadobudol. Druhá vetva žila v Štítniku. Samuel, syn Jána Faška sa usadil v Štítniku, druhý syn Ondrej žil v Brezne, ktorého zemianstvo osvedčila Zvolenská župa 11. mája 1775, o čom dali správu do Gemera. V nedávnej minulosti žil v Štítniku Jozef, brat Daniela Faška z Tisovca. Toto sú jeho neskoršie : Terézia Fašková, Ján ktorý zomrel slobodný a Ludovika, vdova po Karolovi Matizsovi. Jozef Faško bol v roku 1845 župný prísažný. Podľa zemianskeho prieskumu v Malohonte roku 1725 Ján Faško skutočne pochádza z tejto rodiny. Erb (címer): červene, na zelenom základe povyše koliou sa vypínajúci čierny bradatý hrdina v belasom plášti v pravici držiaci pochodeň. Ozdoba prilbice: kamienok držiaci žeriav. Prikrývky: krvavé – striebro, modré – zlato.

According to the description in the Hungarian language found in the publication „Gömör-Kishont vármegye nemes családai“ (Noble Families of Gömör-Kishont County) by Forgon Mihályfalusi Mihály, the Faško family has a historical background. Ján, Juraj, and Jakub Faško received nobility from King Ferdinand III. The family resided in Brezno, and from there, it branched out into the and Malohont regions.

In 1733, Štefan Faško in Migléz confirmed the legitimacy of nobility, stating that his father Michal and grandfather Pavol descended from Daniel, the son of Ján Faško, who acquired nobility. Another branch of the family lived in Štítnik. Samuel, the son of Ján Faško, settled in Štítnik, while the second son, Ondrej, lived in Brezno. The nobility of Ondrej Faško was confirmed by the Zvolen County on May 11, 1775, as reported to Gemer.

In recent times, Jozef Faško, a brother of Daniel Faško from Tisovec, lived in Štítnik. His later children were Terézia Fašková, Ján (who died unmarried), and Ludovika, the widow of Karol Matizs. Jozef Faško served as a county juror in 1845.

According to the nobility survey in Malohont in 1725, Ján Faško indeed originated from this family. The family coat of arms (címer) is described as red on a green base, above which rises a black bearded hero in a white cloak, holding a torch in his right hand. The helmet ornament is a crane holding a stone. The helmet covers are red and silver, and blue and gold.

Podľa z roku 1720 sú uvedené Brezne aj tieto meštianske rody: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner a medzi želiarskymi rodmi je Taxner (Alberty Július, 1981: Formovanie robotníckej triedy v obvode Brezna, Osveta, p. 19.

In the year 1720, the following bourgeois families are listed in Brezno: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner. Among the blacksmith families, the Taxner family is also mentioned (Alberty Július, 1981: Formation of the working class in the district of Brezno, Osveta, p. 19).

Rapoš, Dejiny cirkvi evanjelickej v Brezne. Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám:

Rapoš, History of the Evangelical Church in Brezno.“ Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám: by sa preložilo ako „Parts of this publication are available on the internet, and I am selecting from it.“

Je pravdepodobné, že v časoch husitských vojen usadili sa tu aj niektorí husiti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej krajine roztrúsení a Žigmundom prenasledovaní. Ukrývali sa po horách, schádzali sa odľahlých miestach, aby mohli prijímať Večeru Pánovu pod obojakým spôsobom. Ale keď po smrti Alberta Žigmunda vdova Alžbeta spojila sa s Jiskrom, ktorý ostal kapitánom Spiša, banských miest a celej župy Zvolenskej, hlavne po uzatvorení mieru medzi Hunyadym a Jiskrom, niet pochýb, že aj Zvolenská župa bola obývaná husitskými potomkami.

Spomína sa tu, že v časoch reformácie po roku 1517 odchádzalo zo Slovenska húfne mnoho prívržencov Luthera do škôl vo Wittembergu.

Apostata Vrbovský ostal rektorom školy. Mohlo to byť okolo roku 1672

Už páter Šimon konvertoval významných komorských úradníkov: starého Daniela Taxnera a Mateja Pohla, aby našiel u nich opory. Scholtz v liste z 12. apríla 1675 …

It is likely that during the times of the Hussite wars, some Hussites settled here, as by around 1420, they were scattered throughout the country and persecuted by Sigismund. They hid in the mountains, gathered in remote places to celebrate the Lord’s Supper in both kinds. However, after the death of Albert Sigismund, his widow Elizabeth joined forces with Jiskra, who remained the captain of , mining towns, and the entire Zvolen county. Especially after the peace treaty between Hunyady and Jiskra, there is no doubt that the Zvolen county was inhabited by Hussite descendants.

It is mentioned that during the Reformation after 1517, many supporters of Luther left Slovakia in groups to study in schools in Wittenberg.

Apostate Vrbovský remained the rector of the school. This could have been around 1672.

Even Father Šimon converted prominent chamber officials: old Daniel Taxner and Matej Pohl, to find support from them. Scholtz in a letter dated April 12, 1675…

Hanácius sa usiloval získať aj prednejších evanjelických mešťanov. Často ich povolával na hostiny, k meninám atd. Toto priateľstvo bolo len na oko. Pri mestských voľbách obidve stránky stáli proti sebe. Roku 1676 boli mestské reštaurácie. Komora vyprostredkovala kráľovský mandát, ktorým bolo nariadené vyvoliť katolícky magistrát. Ku voľbe vyslaný komisár Ďuro Bezzegh došiel 14. decembra 1675 do Brezna, zvolal mešťanov a zdelil im, kráľovsky mandát. Títo ho prijali, nazdajúc sa, že v meste beztak, nebude možno nájsť na tieto úrady súcich katolíkov. Ale sa veľmi sklamali, lebo Hanácius hneď oznámil ako kandidáta Tomáša Padlíciusa (prv evanj. organistu), Baltazára Taxnera, Jura Závodského a Martina Gracu. Len teraz vyšlo najavo, že títo už boli prestúpili. Tak stal sa richtárom Padlícius, notárom Eördögh, komorský úradník, senátormi Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský a Gracä. Starých, popredných senátorov evanjelických, znajúcich dobre pomery mesta, Daniela Chmeliusa, Staxa a Ondreja Fašku potvrdili i naďalej. Podnotárom ostal veľmi rozumný a vzdelaný evanjelik Jakub Gronell.

Hanácius sought to win over even prominent Lutheran burghers. He often invited them to feasts, name days, etc. This friendship was only superficial. During municipal elections, both sides stood against each other. In 1676, municipal elections were held. The Chamber mediated a royal mandate ordering the election of a Catholic magistracy. Commissioner Ďuro Bezzegh, sent to oversee the election, arrived in Brezno on December 14, 1675. He gathered the burghers and presented to them the royal mandate. They accepted it, thinking that in the town, there might not be enough Catholics willing to take up these offices. However, they were greatly mistaken because Hanácius immediately announced Tomáš Padlícius (the first evangelical organist), Baltazár Taxner, Juraj Závodský, and Martin Graca as candidates. It was revealed only then that these individuals had already converted. Padlícius became the mayor, Eördögh the notary, and senators were Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský, and Graca. The old, prominent Lutheran senators familiar with the city’s conditions, Daniel Chmelius, Stax, and Ondrej Faško, were confirmed in their positions. The deputy notary remained the very reasonable and educated Lutheran Jakub Gronell.

Brezno okolo roku 1650: Podľa súpisu piaristov na Plathea parva býval Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, vd. Anna Mikovini. V Malej, dnes Gronellovej ulici po terajší Detský domov, alebo po vtedajšiu mestskú bránu bývali v 22 domoch: Juro Kupčok, Melicher Škrovina s Jánom Lopušným, Daniel Engler, Daniel Vrbovský so Štefanom Michelčíkom. Z (Valaštinska-Gronellova ulica) sa vrátiac, pokračuje na námestie po Veľkú ulicu (Chmeliusova). Tu bolo 17 domov, kde bývali: Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner a Martin Engler s Matejom Faško, Krištof Kolesár. Tu sa začala južná strana Veľkej (Chmeliusovej) , vtedy Karinthia menovanej, ktorú pretrhlo štvorhranné námestie, kde na prostriedku stál mestský dom, alebo kúria a okolo neho v troch domoch: Matej Schvandtner. Teraz vedie popis zase námestím od školy až po roh (terajší hostinec), ba až po ulicu Chmeliusovu. Táto strana menovala sa Sicília. Bolo tu 27 domov, v ktorých bývali rodiny: Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján a Jakub Faško. Tu ide ulica po „Košickú bránu“ (Porta Cassoviensis), ktorá stála medzi terajším okresným úradom a mestským činžákom. Tu na pravej strane bola i je fara, potom kláštor, od neho začínala sa nadol ulica Gronellova až po Hrončiansku bránu na konci. Tu v 62 domoch bývali: Dan. Faško, Štefan Roštár, vd. Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. Východné predmestie za Hronom volá sa Venecia. Tu v 32 domoch bývali: Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.

Brezno around 1650: According to the census of the Piarists in Plathea parva, there were residents such as Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, and widow Anna Mikovini. In the Little Street, now Gronellova Street, after the current Children’s Home or the former city gate, there were 22 houses inhabited by Juro Kupčok, Melicher Škrovina with Ján Lopušný, Daniel Engler, Daniel Vrbovský with Štefan Michelčík. Returning from the alley (Valaštinska-Gronellova Street), the description continues to the square along Veľká Street (Chmeliusova). There were 17 houses where Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner, Martin Engler with Matej Faško, Krištof Kolesár lived. Here began the southern side of Veľká (Chmeliusova) Street, then named Karinthia, which was cut off by a square where the townhouse or manor stood in the middle, and around it in three houses: Matej Schvandtner. Now the description leads again from the school to the corner (current inn), and even to Chmeliusova Street. This side of the square was called Sicilia. There were 27 houses here, where families like Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján, and Jakub Faško lived. The street then leads to the „Košice Gate“ (Porta Cassoviensis), which stood between the current district office and the municipal rental house. On the right side, there was and is the rectory, then the monastery, and from there, Gronellova Street started downhill to the Hrončianska Gate at the end. In these 62 houses lived residents such as Dan. Faško, Štefan Roštár, widow Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. The eastern suburb beyond the Hron is called Venecia, where in 32 houses lived residents such as Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.

Brezno malo v roku 1677, 1813 obyvateľov (bez osád) … Neohrozený mestský rečník Matej Faško (okolo 1680) …

Na deň Troch kráľov roku 1683 boli podľa starodávneho zvyku zhromaždení richtár; Daniel Chrnelius st·, senátori, štyriadvadsiatnici a celé meštianstvo, aby zvolili nových mestských úradníkov. Vtedy Daniel Engler a Matej Teutschmidt predstúpili s heslom Jána Horváta, že tento má naložené od kniežaťa Tökölyho, aby ako veliteľ mesta netrpel viac medzi senátormi katolíka, ale dal na senátorstvo zvoliť samých evanjelikov a aby oznámil kniežaťu mená vyvolených.

Senátori katolíckeho náboženstva po vypočutí kniežacieho rozkazu – zaďakovali zo svojich hodností. Boli to Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial a Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner – dozorca rubárov (lignicidarum magist.) v Hronci.

Voliči jednohlasne prijali tento návrh a zvolili ešte katolíkov Mateja Fašku, Mateja Fabriciusa a Jána Taxnera, ktorí hodnosť senátorskú i prijali (1683)

… 3. februára 1683 odišiel Martin Olleriny a Ján Taxner do Levoče pre Milochovského a Simonidesa, ktorí sa medzitým vrátili z vyhnanstva.

Aby malo mesto aj písomné uistenie o ochrane od samého Rákóczyho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gronell, Matej Engler a Ďuro Padlicius do tábora Rákóczyho v Tokaji, kde mu v mene mesta holdovali a prosili ochranný list.

Brezno had 1,813 inhabitants in 1677 (excluding settlements). The fearless town speaker Matej Faško (around 1680)…

On the day of the Epiphany in 1683, according to an ancient custom, the mayor, Daniel Chrnelius, senators, the twenty-four, and the entire town gathered to elect new town officials. At that time, Daniel Engler and Matej Teutschmidt stepped forward with the slogan of Ján Horvát, stating that he had received instructions from Prince Tököly to ensure that as the city commander, he would no longer tolerate a Catholic senator among the senators. He was to elect only evangelicals to the senate and report the names of the elected to the prince.

The Catholic senators, after hearing the prince’s order, resigned from their positions. They were Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial, and Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner, the supervisor of lumberjacks (lignicidarum magist.) in Hronc.

The voters unanimously accepted this proposal and also elected Catholics Matej Faško, Matej Fabricius, and Ján Taxner, who accepted the senatorial position (1683).

… On February 3, 1683, Martin Olleriny and Ján Taxner went to Levoča for Milochovský and Simonides, who had returned from exile in the meantime.

To have written assurance of protection from Rákóczy himself, on September 25, 1703, Jakub Gronell, Matej Engler, and Ďuro Padlicius went to Rákóczy’s camp in Tokaj, where they paid homage to him on behalf of the town and requested a letter of protection.

11. júla 1713 žilo v Brezne 2333 ľudí.

Nato richtár oznámil, že dňa 15. júla 1782 príde vyšetrovať diecezanský povereník Štefan Vavrovič, vicearchidiakon a farár valaštiansky. K tomuto vyšetreniu (či totiž sú splnené predpoklady k povoleniu) prišli zo strany katolíkov: Tomáš Fedor, senátor, František Lopušný a notár M. Suchodolský, zo strany evanjelikov Matej Červený st., Ondrej Engler a Samuel Fabricius.

Breznianski evanjelici však 9. decembra 1783 podali prosbu o dovolenie vystaviť si drevenú modlitebnicu v dome Englerovskom (terajší Thomesovský) a zaviazali sa dať k tomu všetky ručné a povozné práce, len potrebné žiadali od mesta. To im magistrát na prímluvu Ondreja Englera, Samuela Poscha, Jána Veselku a Martina Láméra aj povolil.

Ku zbierke prispeli (1782) po 100 zlatých … Ondrej Engler …

… vybral sa mestský kapitán Ondrej Engler a vicenotár Matej Červený do Viedne ku samému cisárovi a podali mu prosbu breznianskych evanjelikov … (1782).

On July 11, 1713, there were 2,333 people living in Brezno.

Subsequently, the mayor announced that on July 15, 1782, the diocesan commissioner, Štefan Vavrovič, vicearchdeacon and pastor of Valašská, would come to investigate. To this investigation (whether the conditions for permission are met), representatives of the Catholics came: Tomáš Fedor, senator, František Lopušný, and notary M. Suchodolský, and on the side of the evangelicals, Matej Červený Sr., Ondrej Engler, and Samuel Fabricius.

However, on December 9, 1783, the Brezno evangelicals submitted a request for permission to build a wooden prayer house in the Engler house (present-day Thomesovský) and pledged to provide all manual and carting work, requesting only the necessary wood from the town. The magistrate granted them permission on the recommendation of Ondrej Engler, Samuel Posch, Ján Veselka, and Martin Lámer.

They contributed to the collection (1782) with 100 gold coins each… Ondrej Engler…

… The town captain Ondrej Engler and vice-notary Matej Červený went to Vienna to the emperor himself and submitted a petition from the Brezno evangelicals… (1782).

Keď došla do Brezna zvesť, že cisár cestuje po krajine a pôjde cez Rimavskú Sobotu, vybrali sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Synovic. (1782)

… prišli vyslanci breznianskej cirkvi Ondrej Engler a Ondrej Synovic na poradu k tamojšiemu zemanovi Jurovi Géczymu, ktorým sa Kusmáni veľmi zapáčil. (1782)

Krstiteľnicu daroval prvý dozorca cirkvi, mestský kapitán Ondrej Engler. Krstiteľnica má „Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…“ Engler daroval r. 1782 i strieborný a pozlátený kalich s medeným držiatkom a patenou.

Breznianski cirkevníci ich slušne hostili, menovite … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)

Zhodení boli Košútovci a vyvolená bola kráľovská rada pre Brezno a okolie. Miesto Mateja Slabeja vymenovali senátora  Samuela Lopušného. (po 1849).

When the news reached Brezno that the emperor was traveling through the country and would pass through Rimavská Sobota, Ondrej Engler, Jakub Lucae, and Ondrej Synovic set out there again. (1782)

… representatives of the Brezno church, Ondrej Engler and Ondrej Synovic, came to a meeting with the local nobleman Juro Géczym, who was very impressed with Kusmány. (1782)

The first custodian of the church, town captain Ondrej Engler, donated the baptismal font. The baptismal font bears the inscription „Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…“ In 1782, Engler also donated a silver and gilded chalice with a copper handle and paten.

The church representatives from Brezno were hospitably received, namely … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)

The Košútovci were removed, and a royal council was elected for Brezno and its surroundings. Samuel Lopušný was appointed senator in place of Matej Slabý. (after 1849).

Ján Chalupka za svojho 10-ročného úradovania ordinoval 33 kňazov. Ako 25 ním bol Samo Záthurecký (okolo 1860)

Vidiek však bol na strane opozičného kandidáta kanoníka Lopušného, ktorého kandidoval kat. farár Majovský (1869)

Po dlhých prípravách r. 1906 rozhodla sa cirkev stavať vežu, aby chrám Boží nadobudnul dôstojnejšieho vzhľadu a aby krásne zvony zo starého cmitera boli dané na dôstojnejšie miesto. Plán vyhotovili profesori Förk a Sándy z Budapešti, vystavili ju banskobystrickí stavitelia Hudec a Rosenauer za 87.418 korún. Mesto prispelo 50.000 korunami. Základný kameň veže bol položený 30. júna, do neho bola vložená táto pamätná listina: kde sú spomínaný aj presbyter Matej Kolesár a Matej Lopušný.

… Dohotoviť účty z roku 1929, ako sa mali predostrieť seniorátu, vzal si za úlohuen. účtovný kontrolór brat Štefan Faško.

During his ten years in office, Ján Chalupka ordained 33 priests. The 25th priest ordained by him was Samo Záthurecký (around 1860).

However, the countryside was on the side of the opposition candidate, Canon Lopušný, whose candidacy was supported by the Catholic priest Majovský (1869).

After long preparations in 1906, the decision was made to build a tower for the church to give it a more dignified appearance and to relocate the beautiful bells from the old cemetery to a more fitting place. The plans were prepared by professors Förk and Sándy from Budapest, and the tower was built by the Banská Bystrica builders Hudec and Rosenauer for 87,418 crowns. The city contributed 50,000 crowns. The foundation stone of the tower was laid on June 30, and the following memorial document was placed into it, mentioning presbyter Matej Kolesár and Matej Lopušný.

… To settle the accounts from the year 1929, as they were to be presented to the seniorate, accounting auditor Brother Štefan Faško took on the task.

Rodina

Faško, Kaclík – mená späté s našou rodinou

skala
Hits: 9363

Hypotéza 1

Meno Faško je zrejme odvodené z talianskeho základu slova Faschi – Fasci – Fasco, čo znamená zväz – zväzujúci – zväzok. V nemčine slovo fasche znamená obruč, zväzok. Je pravdepodobné, že na prišli ako kolonisti z -talianského Tirolska. V publikácii Hreblay A., Dejiny evanjelickej cirkvi v Brezne sa spomína, že Brezno a Boce (Vyšná a Nižná Boca) boli založené týmito kolonistami. Brezno v minulosti nieslo názov aj Bressino, Bressano, Bresno. V Tirolsku existujú dve vedľa seba: Bressano a Bozen (Ober Bozen a Nieder Bozen) – alebo Bolzano v taliančine. Tieto boli v minulosti dosť previazané. Posúďte sami, Vyšná Boca – Ober Bozen, Nižná Boca – Nieder Bozen. V „Bociach“ aj v roku 2006 žilo veľa ľudí s nemeckými menami, napr. Träger, Böhmer. Pán Richard Fasco sa pri svojom výskume raz stretol s koreňom mena Fasci-Faschi až do čias Rímu. V tom čase tak boli pomenovaní , zdržiavajúci sa v blízkosti cisára ako elitná vojenská jednotka, prípadne ochranka. Ich úlohou bolo ochraňovať cisára. Ich znakom boli malé sekery zavesené pri bedrách. (Zdroj: Igor Faško, Richard Fasco).

Hypothesis 1

The name Faško is likely derived from the Italian base word „Faschi – Fasci – Fasco,“ meaning bundle or binding. In German, the word „fasche“ translates to hoop or bundle. It is probable that these colonists came to Slovakia from the German-Italian Tyrol region. The publication „Dejiny evanjelickej cirkvi v Brezne“ by Hreblay A. mentions that Brezno and Boce (Vyšná and Nižná Boca) were founded by these colonists. In the past, Brezno was also called Bressino, Bressano, or Bresno. In Tyrol, there are two towns next to each other: Bressano and Bozen (Ober Bozen and Nieder Bozen) – or Bolzano in Italian. These communities were quite interconnected in the past. Consider for yourself, Vyšná Boca – Ober Bozen, Nižná Boca – Nieder Bozen. In „Boca,“ even in 2006, many people with German names lived, such as Träger, Böhmer. Mr. Richard Fasco, in his research, once encountered the root of the name Fasci-Faschi back to the times of Rome. At that time, people near the emperor were named as an elite military unit or bodyguards, tasked with protecting the emperor. They were identified by small axes hanging from their hips. (Source: Igor Faško, Richard Fasco).

Die Hypothese 1

Der Name Faško leitet sich wahrscheinlich von der italienischen Wurzel des Wortes Faschi – Fasci – Fasco ab, was Bündel – bündelnd – Bündel bedeutet. Im Deutschen bedeutet das Wort „Fasche“ einen Reifen oder ein Bündel. Es ist wahrscheinlich, dass sie als Kolonisten aus dem deutsch-italienischen Tirol nach Slowenien kamen. In der Publikation „Geschichte der evangelischen Kirche in Brezno“ wird erwähnt, dass Brezno und Boce (Vyšná und Nižná Boca) von diesen Kolonisten gegründet wurden. Brezno trug in der Vergangenheit auch die Namen Bressino, Bressano, Bresno. In Tirol gibt es zwei Städte nebeneinander: Bressano und Bozen (Ober Bozen und Nieder Bozen) – oder Bolzano auf Italienisch. Diese Gemeinden waren in der Vergangenheit ziemlich miteinander verbunden. Beurteilen Sie selbst, Vyšná Boca – Ober Bozen, Nižná Boca – Nieder Bozen. In „Boca“ lebten auch 2006 viele Menschen mit deutschen Namen wie Träger, Böhmer. Herr Richard Fasco stieß bei seiner Forschung einmal auf die Wurzeln des Namens Fasci-Faschi bis zur Zeit des Römischen Reiches. Zu dieser Zeit wurden Menschen, die sich in der Nähe des Kaisers aufhielten, als Elite-Militäreinheit oder möglicherweise als Leibwache bezeichnet. Ihre Aufgabe war es, den Kaiser zu schützen. Ihr Symbol waren kleine Äxte, die an ihren Hüften hingen. (Quelle: Igor Faško, Richard Fasco).

Hypotéza 2

Ak mali Faškovci podobný pôvod ako Daxnerovci, čo je dosť pravdepodobné, tak potom to boli drevorubačské rody, ktoré získali zemianstvo približne v rovnakom čase. Boli to zrejme tiež pôvodne všetko evanjelici, ktorí prišli spolu s ostatnými rodmi z Tirolska, alebo Salzburgska ako drevorubačskí odborníci na splavovanie dreva (vodné smyky, ryzne, frúdle, tajchy) na Biele a Čierne Handle. Niektorí bohatší sa odsťahovali do mesta, stali sa mešťanmi a za zásluhy získali zemianstvo. Keď neskôr prebiehala rekatolizácia (prelom 16. a 17. storočia), dedinčania boli pokatolíčení breznianskymi piaristami, ale mešťania zostali väčšinou evanjelikmi. O tom svedčí aj ten fakt, že v roku 1675 sa musel jeden z predkov rodu Faško vysťahovať na západ a jeho potomkovia putovali cez Bischofsheim, Buchsweiler, Pirmasens až do Waldfishbachu do Nemecka, kde žijú dodnes (list Richarda Fasca z roku 1997). Nemecko bolo vtedy protestantské. Vedeli v tom čase títo ľudia ešte o svojich koreňoch? Možný nemecký pôvod bol dôvod ich emigrácie do Nemecka? Alebo k tomu prispeli aj nepokoje v polovici 17. storočia, kedy boli povstania kurucov – napr. Rákocziovské povstanie.

Hypothesis 2

If the Faško family had a similar origin to the Daxner family, which is quite probable, then they were likely lumberjack families that acquired gentry status around the same time. They were probably originally all Evangelicals who came along with other families from Tyrol or Salzburg as woodcutting experts skilled in floating wood (water chutes, sluices, flumes, reservoirs) on the White and Black Hron Rivers. Some wealthier individuals moved to towns, became burghers, and, for their merits, acquired gentry status. When later the recatholization took place (around the turn of the 16th and 17th centuries), villagers were converted to Catholicism by the Piarists from Brezno, but burghers mostly remained Evangelicals. This is evidenced by the fact that in 1675, one of the ancestors of the Faško family had to emigrate to the west, and his descendants traveled through Bischofsheim, Buchsweiler, Pirmasens, all the way to Waldfishbach in Germany, where they still live today (Richard Fasco’s letter from 1997). Germany was Protestant at that time. Did these people know about their roots then? Could the possible German origin be a reason for their emigration to Germany? Or did the upheavals in the mid-17th century, such as the Kuruc uprisings (e.g., Rákóczi’s War of Independence), contribute to this decision?

Die Hypothese 2

Falls die Faškos einen ähnlichen Ursprung wie die Daxners hatten, was durchaus wahrscheinlich ist, waren es wahrscheinlich Holzfällerfamilien, die ungefähr zur gleichen Zeit den Landadel erlangten. Es scheinen auch ursprünglich allesamt Evangelikale gewesen zu sein, die zusammen mit anderen Familien aus Tirol oder Salzburg als Experten für die Holzflößerei (Wasserrutschen, Rechen, Wehre, Teiche) an die Weißen und Schwarzen Händel kamen. Einige der wohlhabenderen Familien zogen in die Stadt, wurden Bürger und erwarben durch ihre Verdienste den Landadel. Als später die Rekatholisierung stattfand (Wende des 16. und 17. Jahrhunderts), wurden die Dorfbewohner von den Piaristen aus Brezno rekatholisiert, aber die Bürger blieben größtenteils Evangelikale. Dies wird auch durch die Tatsache belegt, dass im Jahr 1675 ein Vorfahre der Faško-Familie in den Westen ziehen musste und seine Nachkommen über Bischofsheim, Buchsweiler, Pirmasens bis nach Waldfischbach in Deutschland wanderten, wo sie bis heute leben (Brief von Richard Fasco aus dem Jahr 1997). Deutschland war zu dieser Zeit protestantisch. Wussten diese Menschen zu dieser Zeit noch von ihren Wurzeln? War der mögliche deutsche Ursprung ein Grund für ihre Auswanderung nach Deutschland? Oder trugen auch die Unruhen in der Mitte des 17. Jahrhunderts dazu bei, als die Aufstände der Kuruzen stattfanden – wie das Rákóczis-Aufstand?

Hypotéza 3

Faškovci boli možno nemeckí prisťahovalci z 12. storočia, ktorí boli remeselne zruční a ktorí sa začali usadzovať na Slovensku. Je otázne, či na Horehroní, pretože tento priestor nebol v tom období príliš osídlený. Možno prišli od Kremnice, možno zo Spiša. K Spišu by sa prikláňal na inom mieste spomínaný fakt, že obec Filipovo existovalo na inom mieste ešte pred vznikom Filipova, ktoré je dnes súčasťou Beňuša a to pri Dobšinej. Možné je aj to, že najskôr pôsobili v Brezne. Pracovali ako uhliari, mäsiari, drevorubači, pôvodne zrejme ich samotné nasťahovanie práve do tejto oblasti Slovenska súviselo najmä s drevom a tým, že oblasť bola len riedko osídlená. Podľa niektorých informácií je možné, že pôsobili aj v oblasti Čierneho Balogu.

Hypothesis 3

The Faško family could have been German immigrants from the 12th century who were skilled craftsmen and began settling in Slovakia. It is questionable whether it was in the Upper Hron region because this area was not heavily populated during that period. They might have come from Kremnica or perhaps from . The connection to Spiš is supported by the fact mentioned elsewhere that the village of Filipovo existed in another location before the establishment of Filipovo, which is now part of Beňuš near Dobšiná. It is also possible that they initially worked in Brezno. They could have worked as charcoal burners, butchers, lumberjacks, and their migration to this region of Slovakia may have been related primarily to wood, given that the area was sparsely populated. According to some information, it’s possible they also operated in the Čierny Balog area.

Die Hypothese 3

Es ist möglich, dass die Faškos deutsche Einwanderer aus dem 12. Jahrhundert waren, die handwerklich geschickt waren und sich auf dem Gebiet der heutigen Slowakei niederließen. Es ist fraglich, ob dies im -Gebiet geschah, da diese Region zu dieser Zeit nicht sehr bevölkert war. Möglicherweise kamen sie aus Kremnica oder vielleicht aus Spiš. Die Verbindung zu Spiš könnte durch die Tatsache gestützt werden, dass das Dorf Filipovo an einem anderen Ort existierte, bevor das heutige Filipovo in der Nähe von Beňuš entstand, und zwar in der Nähe von Dobšiná. Es ist auch möglich, dass sie zuerst in Brezno tätig waren. Sie könnten als Köhler, Metzger oder Holzfäller gearbeitet haben, und ihr ursprüngliches Einwandern in diese Region der Slowakei könnte hauptsächlich mit Holz und der dünnen Besiedlung der Gegend zusammenhängen. Nach einigen Informationen könnten sie auch im Gebiet von Čierny Balog tätig gewesen sein.

Existujú dve veľké vetvy Faško-Kaclíkovcov, tak ako aj v minulosti, katolícka a evanjelická. Dá sa zhruba povedať, že katolícka vetva sú Filipovskí Faškovci a evanjelická Breznianski. Z evanjelickej vetvy pochádza napr. Vladimír Faško – primátor Brezna na prelome tisícročí a väčšia časť dnes žijúcich Faškovcov na americkom kontinente. V minulosti to boli aj dvaja senátori (richtári) Brezna v roku 1649 Ján Faško a v roku 1685 Matej Faško, V 20-tych rokoch 20 storočia a krátko cez druhú svetovú vojnu bol starosta Brezna Štefan Faško. Mimochodom v Brezne na Mestskom úrade sú uvedení všetci richtári od polovice 17. storočia.

Najstaršia nám známa konkrétna zmienka je o Eliášovi Faškovi, narodenom v roku 1590 v Brezne. Študoval v Brezne, Bardejove, Brezovici nad Torysou, Košiciach a Bánovciach nad Bebravou. Pôsobil v Okoličnom, v Liptovskom Trnovci, v Brezovici nad Torysou, v Dubovici pri Sabinove ako evanjelický kňaz. Od roku 1646 bol šarišským seniorom. Od roku 1648 alebo 1649 pôsobil ako farár v Kecerovských Pekľanoch, kde aj v roku 1662 zomrel (Regionálna bibliografia obce Kecerovské Pekľany, 2001 – v rámci Literárneho miestopisu okolia Košíc).

Nobilitačná listina z roku 1651 povyšuje Jána Faška a jeho bratov a potomkov na zemanov. Je v nej opísaný aj erb. Podľa nej heraldik Vrteľ nakreslil tento erb. Listina pochádza z archívu v Banskej Bystrici. Jedna verzia je v latinčine (zrejme pôvodná) a druhá v nemčine (pochádza z Nemecka). Nemecká verzia by mala byť prekladom latinskej. K nej sa viaže druhý erb. Faškovci zrejme požiadali Ferdinanda III. o udelenie do šľachtického stavu aj na základe nejakej staršej výsady (Zdroj: Igor Faško, Richard Fasco) – ktorá súvisela s ich činnosťou ešte z rímskeho obdobia.

Meno Kaclík sa vyskytuje v okolí obce Filipovo pomerne často. V druhej polovici 17. storočia sa v Brezne (spolu z Beňušom) narodilo okolo 50 Faškovcov. Ale meno Kaclík sa vyskytuje v jedinom prípade. Až niekedy v prvej štvrtine 19. storočia sa začalo Kaclík vyskytovať častejšie. Bol to postupný proces. Najprv to bol Faško-Kaclík, neskôr už len Kaclík. Avšak aj dnes naši príbuzní sú Kaclíkovci aj Faškovci, aj Faško-Kaclíkovci.

Aj v dnešnej dobe dochádza k zmene mien. Napr. otec je Faško a syn Kaclík. Faškovci a Kaclíkovci sa vo Filipove vyskytujú aj dnes, aj v okolitých dedinách. Veľa ich je aj vo väčších mestách ako Brezno, , Zvolen, ale aj inde na Slovensku. Avšak ešte som nenarazil na Faška alebo Kaclíka, ktorý by nepochádzal z Horehronia Ani si nemyslím, že nejaký existuje. Som presvedčený o tom, že meno Faško a Kaclík má pôvod na Slovensku na Horehroní. Meno Kaclík a najmä Faško sa objavuje aj v , najmä v okolí Pittsburgu v Pensylvánii. Okrem toho v Česku, v Nemecku, v Maďarsku, v Grécku, v Albánsku, v Taliansku, v Indonézii.

Na identifikáciu osôb boli nutné aj minulosti prímenia. Napr. dedko Pavol Kaclík bol Tajtulita, ale „celý dom“ bol Chyžiakov. Používajú sa dodnes. Je aj možné, že časom došlo aj ku radikálnej zmene mena. Napr. z prímenia Z zrejme vzniklo priezvisko Zluky.

There are two major branches of the Faško-Kaclík family, as in the past, namely the Catholic and Evangelical branches. Roughly speaking, the Catholic branch includes the Faškos from Filipovo, while the Evangelical branch includes those from Brezno. For example, Vladimír Faško, who served as the mayor of Brezno around the turn of the millennium, belongs to the Evangelical branch. A significant number of Faško-Kaclík family members currently residing in the United States also belong to the Evangelical branch. In the past, there were two senators (richtári) from Brezno: Ján Faško in 1649 and Matej Faško in 1685. In the 1920s and shortly after the Second World War, Štefan Faško served as the mayor of Brezno. By the way, the Municipal Office in Brezno lists all the mayors from the mid-17th century onwards.

The oldest known mention is of Eliáš Faško, born in 1590 in Brezno. He studied in Brezno, Bardejov, Brezovica nad Torysou, Košice, and Bánovce nad Bebravou. Eliáš Faško served as an Evangelical priest in various places, including Okoličné, Liptovský Trnovec, Brezovica nad Torysou, and Dubovica near Sabinov. From 1646, he held the position of senior. Starting from 1648 or 1649, he worked as a pastor in Kecerovské Pekľany, where he passed away in 1662. (Source: Regional bibliography of the village of Kecerovské Pekľany, 2001 – within the Literary Topography of the Košice Region).

The nobility charter of 1651 elevates Ján Faško and his brothers and descendants to the status of nobles. The coat of arms is described in the charter, and according to it, the herald Vrteľ drew the coat of arms. The document originates from the archive in Banská Bystrica. There are two versions of the charter, one in Latin (presumably the original) and the other in German (from Germany). The German version is supposed to be a translation of the Latin one. The second coat of arms is associated with it. It seems that the Faško family requested Ferdinand III for ennoblement based on some older privilege, possibly related to their activities dating back to the Roman period. (Source: Igor Faško, Richard Fasco).

Even today, there are changes in surnames. For example, the father is Faško, and the son is Kaclík. Faškos and Kaclíks are present in Filipovo and surrounding villages today. Many of them also reside in larger cities like Brezno, Banská Bystrica, Zvolen, and elsewhere in Slovakia. However, I have not encountered a Faško or Kaclík who does not have roots in Horehronie. I don’t believe such an individual exists. I am convinced that the names Faško and Kaclík have their origin in Horehronie, Slovakia. The names Kaclík and, especially, Faško also appear in the USA, particularly in the Pittsburgh area of Pennsylvania. Additionally, these names can be found in the Czech Republic, Germany, Hungary, Greece, Albania, Italy, and Indonesia.

To identify individuals, past surnames were also necessary. For example, Grandfather Pavol Kaclík was known as Tajtulita, but the „whole house“ was Chyžiak. These names are still used today. It’s also possible that over time, there was a radical change in names. For instance, the surname „Z lúky“ might have evolved into the family name „Zluky.“

Es gibt zwei große Zweige der Faško-Kaclík-Familie, wie auch in der Vergangenheit, den katholischen und den evangelischen. Es könnte grob gesagt werden, dass der katholische Zweig die Faškos aus Filipovo und der evangelische Zweig die aus Brezno umfasst. Aus dem evangelischen Zweig stammt zum Beispiel Vladimír Faško, der um die Jahrtausendwende Bürgermeister von Brezno war, sowie der Großteil der heute in Amerika lebenden Faško-Kaclíks. In der Vergangenheit gab es auch zwei Senatoren (Richter) von Brezno im Jahr 1649 Ján Faško und im Jahr 1685 Matej Faško. In den 1920er Jahren und kurz nach dem Zweiten Weltkrieg war Štefan Faško Bürgermeister von Brezno. Übrigens sind im Rathaus von Brezno alle Bürgermeister seit Mitte des 17. Jahrhunderts aufgeführt.

Die älteste uns bekannte konkrete Erwähnung ist von Eliáš Faško aus dem Jahr 1590 in Brezno. Er studierte in Brezno, Bardejov, Brezovica nad Torysou, Košice und Bánovce nad Bebravou. Er wirkte in Okoličné, Liptovský Trnovec, Brezovica nad Torysou, Dubovica bei Sabinov als evangelischer Priester. Ab 1646 war er Šariš Senior. Ab 1648 oder 1649 war er Pfarrer in Kecerovské Pekľany, wo er auch 1662 starb (Regionale Bibliographie der Gemeinde Kecerovské Pekľany, 2001 – im Rahmen der Literarischen Ortsbeschreibung der Umgebung von Košice).

Die Adelsurkunde von 1651 erhebt Ján Faško und seine Brüder und Nachkommen in den Rang eines Edelmanns. Darin ist auch das Wappen beschrieben, das der Heraldiker Vrteľ gezeichnet hat. Die Urkunde stammt aus dem Archiv in Banská Bystrica. Es gibt eine Version in Latein (wahrscheinlich das Original) und eine in Deutsch (aus Deutschland stammend). Die deutsche Version sollte eine Übersetzung des Lateinischen sein. Damit ist auch ein zweites Wappen verbunden. Es ist wahrscheinlich, dass die Faškos Ferdinand III. auch um Adelserhebung aufgrund einer älteren Privilegierung (Quelle: Igor Faško, Richard Fasco) ersucht haben, die mit ihrer Tätigkeit noch aus der Römerzeit zusammenhing.

Der Name Kaclík kommt in der Nähe von Filipovo ziemlich häufig vor. In der zweiten Hälfte des 17. Jahrhunderts wurden in Brezno (zusammen mit Beňuš) etwa 50 Faškos geboren. Aber der Name Kaclík kommt nur einmal vor. Erst in der ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts begann Kaclík häufiger vorzukommen. Es war ein schrittweiser Prozess. Zuerst war es Faško-Kaclík, später nur noch Kaclík. Aber auch heute sind unsere Verwandten sowohl Kaclíks als auch Faškos und Faško-Kaclíks.

Auch heute kommt es zu Namensänderungen. Zum Beispiel ist der Vater Faško und der Sohn Kaclík. Faškos und Kaclíks sind auch heute in Filipovo und den umliegenden Dörfern vertreten. Es gibt viele von ihnen auch in größeren Städten wie Brezno, Banská Bystrica, Zvolen, aber auch anderswo in der Slowakei. Aber ich bin noch nicht auf einen Faško oder Kaclík gestoßen, der nicht aus dem Horehronie stammt. Ich glaube nicht, dass einer existiert. Ich bin überzeugt, dass der Name Faško und Kaclík in der Slowakei im Horehronie-Gebiet seinen Ursprung hat. Der Name Kaclík und besonders Faško erscheint auch in den USA, insbesondere in der Nähe von Pittsburgh in Pennsylvania. Darüber hinaus auch in Tschechien, Deutschland, Ungarn, Griechenland, Albanien, Italien, Indonesien.

In der Vergangenheit waren auch Zusätze zu den Nachnamen notwendig, um Personen zu identifizieren. Zum Beispiel war Großvater Pavol Kaclík Tajtulita, aber das „ganze Haus“ war Chyžiakov. Diese werden bis heute verwendet. Es ist auch möglich, dass es im Laufe der Zeit zu einer radikalen Namensänderung gekommen ist. Zum Beispiel könnte aus dem Nachnamen „Z lúky“ der Familienname „Zluky“ entstanden sein.

Rôzne

Údaje nachádzajúce sa v písomnostiach sú rôznej kvality. Sú väčšinou v latinčine, len v rokoch 1843 -1849 v maďarčine, výnimočne aj v slovenčine – keď otec privoľuje k svadbe. Niekedy je čitateľnosť výborná, inokedy nie. Pri svadbe sú väčšinou údaje o rodičoch, ale bez dátumov, skoro vždy sa uvádza aj vek snúbencov. Najhoršia kvalita údajov je pri úmrtí. U malých detí sa uvádzajú aj rodičia, u dospelých buď manžel, problém je pri vdovcoch. Vtedy je známy len vek a pôvod. U žien sa niekedy uvádza meno dievčenské, inokedy zas meno po manželovi. Pri veku pri úmrtí a pri svadbe sú často dosť veľké odchýlky od skutočnosti. Zrejme ľudia nepoznali presne svoj vek.

Various

The information found in the documents varies in quality. Most of it is in Latin, only from 1843 to 1849 in Hungarian, and occasionally in Slovak, especially when the father approves the wedding. Sometimes the readability is excellent, other times not. In wedding records, there is usually information about the parents but without dates, and the ages of the betrothed are almost always mentioned. The worst quality of data is found in death records. For small children, parents are mentioned, and for adults, either the spouse is known, or there is an issue with widows. In such cases, only age and origin are known. For women, sometimes the maiden name is mentioned, and sometimes the name is given after the husband. There are often significant discrepancies in age at death and marriage from the actual age, indicating that people may not have known their exact age.

Verschiedenes

Die in den Aufzeichnungen enthaltenen Informationen variieren in ihrer Qualität. Sie sind größtenteils in Latein verfasst, nur in den Jahren 1843 bis 1849 in Ungarisch und gelegentlich auch in Slowakisch, wenn der Vater der Hochzeit zustimmt. Manchmal ist die Lesbarkeit ausgezeichnet, manchmal nicht. Bei Hochzeiten gibt es in der Regel Informationen über die Eltern, jedoch ohne genaue Daten, und fast immer werden auch das Alter der Verlobten angegeben. Die schlechteste Qualität der Informationen liegt bei den Todesfällen vor. Bei kleinen Kindern werden manchmal auch die Eltern angegeben, bei Erwachsenen entweder der Ehepartner, und es gibt Schwierigkeiten bei Witwen. Dann ist nur das Alter und die Herkunft bekannt. Bei Frauen wird manchmal der Mädchenname angegeben, manchmal auch der Name nach dem Ehemann. Bei Altersangaben bei Tod und Hochzeit gibt es oft erhebliche Abweichungen von der Realität. Offensichtlich kannten die Menschen ihr genaues Alter nicht genau.

  • zo zemianskej vetvy Jakuba Faška pochádza Otto Fasko z Nemecka,
  • Jakub Faško pôsobil v Bánovciach a ako farár v Pezinku,
  • podľa Banského archívu v Banskej Štiavnici boli v roku 1710 vo Filipove 3 . V jednom býval Tomáš Faško s rodinou, v druhom snáď jeho brat Matej s rodinou. V treťom bývali švagrovci Knapčok a Rusnák. Podľa záznamov si zrejme zobrali sestry Faškové od otca Michala Faška. To je veľmi zaujímavé – že všetky domy boli „poznačené“ dedičstvom Faškovcov.
  • podľa sčítania obyvateľov z roku 1810 bolo vo Filipove 12 , v ktorých žilo 106 osôb v 22 rodinách. Veľkú prevahu majú Faškovci – 61 osôb v 9 domoch (z toho v 3 domoch aj s inými rodinami), Dugátovcov bolo 13 a žili tu 2 v jednom dome,
  • veľká časť evanjelickej vetvy odišla po roku 1850 do Totkomlosu pri Bekescabe do Maďarska. Pravdepodobne dve rodiny sa z Maďarska na Slovensko vrátili (napr. meteorológ Pavol Faško),
  • kedysi bolo normálne mať veľký počet detí, ani moji predkovia neboli výnimkou. Často sa v rodine narodilo 8 – 10 detí v pomerne veľkom časovom rozpätí, avšak často bola úmrtnosť malých detí až 50 %. Ženy sa vydávali skôr ako dnes, zhruba 18 – 20 ročné, najmladšia mala 15 – 16 rokov a musela žiadať dišpenz. V prípade že muž ovdovel, obyčajne sa znovu rýchlo oženil. Sú bežné prípady, kedy sa vdovec ženil dva mesiace po úmrtí svojej ženy, často sa brali vdovci navzájom. Bolo to zapríčinené malými deťmi, o ktoré bolo potrebné sa postarať,
  • 18.6.2001 sa na dišpenz v Beňuši nachádzalo viac ako 60 hrobov s menom Faško alebo Kaclík

Otto Fasko from Germany comes from the noble branch of Jakub Faško. Jakub Faško worked in Bánovce and served as a pastor in Pezinok. According to the archive, there were three houses in Filipovo in 1710. In one, Tomáš Faško lived with his family, in the second, possibly his brother Matej with his family, and in the third, the in-laws Knapčok and Rusnák lived. Records suggest that the Faško sisters inherited from their father Faško, making it interesting that all the houses were „marked“ by the Faško family legacy.

According to the census of 1810, there were 12 houses in Filipovo with 106 inhabitants in 22 families. The Faško family had a significant presence with 61 individuals in 9 houses (including 3 houses with other families). There were 13 Dugátovci individuals from 2 families in one house.

A large part of the evangelical branch moved to Totkomlos near Bekescsaba in Hungary after 1850. Probably two families returned from Hungary to Slovakia (e.g., meteorologist Pavol Faško).

In the past, having a large number of children was normal, and your ancestors were no exception. Families often had 8-10 children over a relatively large span, but child mortality was high, reaching up to 50%. Women married earlier than today, around 18-20 years old, with the youngest marrying at 15-16 and needing a dispensation. In the event of a husband’s death, he usually remarried quickly, sometimes within two months of his wife’s death, often marrying widowers themselves. This was often due to the need to care for small children.

As of June 18, 2001, there were more than 60 graves with the names Faško or Kaclík in Beňuša, where dispensation was granted.

Aus dem Adelszweig von Jakub Faško stammt Otto Fasko aus Deutschland. Jakub Faško wirkte in Bánovce und als Pfarrer in Pezinok. Laut dem Archiv in Banská Štiavnica gab es 1710 in Filipovo drei Häuser. In einem wohnte Tomáš Faško mit seiner Familie, im zweiten möglicherweise sein Bruder Matej mit Familie. Im dritten wohnten die Schwäger Knapčok und Rusnák. Nach den Aufzeichnungen scheinen die Faško-Schwestern ihren Vater Michal Faško geheiratet zu haben. Das ist sehr interessant – dass alle Häuser mit dem Erbe der Faškos „gekennzeichnet“ waren.

Gemäß der Volkszählung von 1810 gab es in Filipovo 12 Häuser, in denen 106 Personen in 22 Familien lebten. Die Faškos hatten eine klare Überzahl – 61 Personen in 9 Häusern (davon in 3 Häusern auch mit anderen Familien), es gab 13 Dugáts und 2 Familien lebten in einem Haus.

Ein großer Teil des evangelischen Zweigs zog nach 1850 nach Totkomlos bei Békéscsaba in Ungarn. Wahrscheinlich kehrten zwei Familien aus Ungarn auf die Slowakei zurück (zum Beispiel der Meteorologe Pavol Faško).

Früher war es normal, eine große Anzahl von Kindern zu haben, auch meine Vorfahren bildeten keine Ausnahme. Oft wurden in der Familie 8 bis 10 Kinder in relativ großem zeitlichen Abstand geboren, aber oft lag die Sterblichkeit der kleinen Kinder bei bis zu 50%. Frauen heirateten früher als heute, etwa im Alter von 18 bis 20 Jahren, die jüngste war 15 bis 16 Jahre alt und musste um Dispens bitten. Im Falle des Witwers heiratete er in der Regel schnell wieder. Es gibt viele Fälle, in denen ein Witwer zwei Monate nach dem Tod seiner Frau wieder heiratete, oft heirateten Witwer sich gegenseitig. Dies wurde durch kleine Kinder verursacht, um die man sich kümmern musste.

Am 18. Juni 2001 befanden sich in Beňuš mehr als 60 Gräber mit dem Namen Faško oder Kaclík unter Dispens.