2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5493

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 3883

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­skaBabia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).


Ora­va is a regi­on in the north of Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, it is Spiš, in Latin Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian Sze­pes, and in Polish Spisz. The ruling fami­lies of the Ora­va regi­on were the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Csá­ky­ov­ci. It is a regi­on that is att­rac­ti­ve for tou­rism and cul­tu­re. It offers seve­ral nati­onal parks: the Tat­ra Nati­onal Park to the nort­hwest, as well as the Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras. Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, and loca­ti­ons such as Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta are sig­ni­fi­cant. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy and Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na are popu­lar. The Slo­vak Para­di­se has the second-​longest cave in Slo­va­kia, the 18.5 km long Stra­te­ná Cave. Addi­ti­onal­ly, the regi­on is kno­wn for the Dob­šin­ská Ice Cave and Psie die­ry cave. Karst cany­ons such as Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slovakia.

Spiš is a regi­on that has not alwa­ys belo­n­ged to Slo­va­kia. In the 11th cen­tu­ry, Spiš was occu­pied by Hun­ga­ry from the south and Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš miners (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The miners were lan­do­wners. King Sigis­mund Luxem­bourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Some of the­se towns were Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, and Podo­lí­nec. The pled­ge was only for eco­no­mic bene­fit. It was not until the second half of the 18th cen­tu­ry that Maria The­re­sa mili­ta­ri­ly ended the pled­ge. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on. After the for­ma­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in 1918, Poland had ter­ri­to­rial claims on Spiš bey­ond the Pop­rad River. Polish sol­diers were defe­a­ted on Decem­ber 8, 1918, near Kež­ma­rok. In June 1919, the­re was anot­her Polish occu­pa­ti­on. The­se dis­pu­tes, also in Upper Ora­va, were rela­ti­ve­ly inten­se until 1925. They fla­red up again in Octo­ber 1938 and May 1945. Sin­ce the 12th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists came here, and from the 14th cen­tu­ry, hig­her ele­va­ti­ons were sett­led by Rusyns and Ukrai­nians, brin­ging a dif­fe­rent reli­gi­on. The vil­la­ge of Hun­cov­ce was a hun­ger cen­ter for Jews. Sin­ce the 15th cen­tu­ry, Roma peop­le have also lived in the regi­on. In the north of Spiš, as well as in Ora­va and in Polish Spiš and Ora­va, the­re is a Goral mino­ri­ty, for­med due to three mig­ra­ti­on waves. The Polish govern­ment con­si­de­red them Poles in 1918. After 1945, almost all Ger­mans were expel­led from the regi­on. The vil­la­ge of Chmeľ­ni­ca near Sta­rá Ľubov­ňa is eth­ni­cal­ly Ger­man. If you have any spe­ci­fic ques­ti­ons or if the­re­’s anyt­hing else you­’d like to know, feel free to ask!


Ora­va to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po nie­miec­ku to Spiš, po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Ora­va. Wła­da­jące rodzi­na­mi regi­onu były Zápoľ­skí, Tur­zov­ci i Csá­ky­ov­ci. Jest to regi­on atrak­cyj­ny turys­tycz­nie i kul­tu­ro­wo. Ofe­ru­je kil­ka par­ków naro­do­wych: Tatr­zan­ski Park Naro­do­wy na północ­nym zacho­dzie, a także Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry. Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok oraz loka­li­zac­je jak Spiš­ské Pod­hra­die, Zamek Spiš i Spiš­ská Sobo­ta są znac­zące. Popu­lar­ne są ośrod­ki nar­ciar­skie takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy i Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na. Sło­wac­ki Raj posia­da dru­gą pod wzg­lędem dłu­go­ści jas­ki­nię na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Dodat­ko­wo, regi­on zna­ny jest z Jas­ki­ni Lodu Dob­šin­ská i jas­ki­ni Psie die­ry. Kany­o­ny kra­so­we, takie jak Suchá Belá i Veľ­ký Sokol, uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Słowacji.

Spiš to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji. W XI wie­ku Spiš był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Węg­ry, a od półno­cy przez Pol­skę. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vin­cia X gór­ni­ków spis­kich (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), któ­ra kor­zys­ta­ła z przy­wi­le­jów. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce sta­ło się cen­trum pro­winc­ji. Gór­ni­cy byli wła­ści­cie­la­mi ziem. Król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski dał 24 mias­ta Spiš, 13 z nich jako pol­ską zasta­wę, któ­ra trwa­ła 360 lat. Nie­któ­re z tych miast to Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa i Podo­lí­nec. Zasta­wa dotyc­zy­ła tyl­ko kor­zy­ści eko­no­micz­nych. Dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku Maria Tere­sa zako­ńc­zy­ła ją mili­tar­nie. W 1614 roku odbył się Synod Lute­ra­ńs­ki, zwa­ny również Syno­dem Spiš, oma­wia­jący orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką. Po utwor­ze­niu Cze­cho­sło­wac­ji w 1918 roku Pol­ska mia­ła roszc­ze­nia tery­to­rial­ne do Spi­šu po rze­ce Pop­rad. Pol­skie oddzia­ły zosta­ły poko­na­ne 8 grud­nia 1918 roku w pobli­żu Kež­mar­ku. W czer­wcu 1919 roku doszło do kolej­nej oku­pac­ji przez Pol­skę. Spo­ry te, także w Gór­nej Ora­wie, były sto­sun­ko­wo inten­sy­wne do 1925 roku. Wzno­wi­ono je w paździer­ni­ku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wie­ku przy­by­wa­li tu nie­miec­cy osad­ni­cy, a od XIV wie­ku wyżs­ze tere­ny zasied­la­li Rusi­ni i Ukrai­ńcy, wpro­wa­dza­jąc inny spo­sób wyz­na­wa­nia. Wios­ka Hun­cov­ce była ośrod­kiem gło­du dla Żydów. Od XV wie­ku w regi­onie żyją również Romo­wie. Na półno­cy Spi­šu, podob­nie jak na Ora­wie i w pol­skim Spi­šu i Ora­wie, ist­nie­je mniejs­zo­ść Góra­li, utwor­zo­na w wyni­ku trzech fal mig­ra­cyj­nych. Pol­skie wła­dze uwa­ża­ły ich za Pola­ków w 1918 roku. Po 1945 roku nie­mal wszys­cy Niem­cy zosta­li wypędze­ni z regi­onu. Wios­ką o nie­miec­kim pocho­dze­niu jest Chmeľ­ni­ca koło Sta­rej Ľubov­ni. Jeśli masz kon­kret­ne pyta­nia lub chcesz dowie­dzieć się cze­goś więcej, śmia­ło pytaj!


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Považský Inovec – jadrové pohorie na západnom Slovensku

Hits: 9867

Považ­ský Ino­vec je jad­ro­vé poho­rie na západ­nom Slo­ven­sku. Pat­rí do Fatransko-​tatranskej oblas­ti. Pri jeho dĺž­ke 48 km a pre­men­li­vej šír­ke 1525 km zabe­rá roz­lo­hu 600 km². Naj­vyš­ším bodom čle­ni­tej vrcho­vi­ny je vrch Ino­vec (1 042 m n.m.). Má zlo­ži­tú geolo­gic­kú stav­bu. Je boha­tý na pra­me­ne mine­rál­nych vôd. Stre­tá­va­jú sa tu tep­lo­mil­né a hor­ské dru­hy rast­lín. Ľud­ské osíd­le­nie je tu dolo­že­né od star­šej kamen­nej doby. Naj­mä v sever­nej čas­ti je pomer­ne vyso­ký výskyt pra­me­ňov mine­rál­nej vody – takz­va­né kysel­ky. Medzi naj­dô­le­ži­tej­šie pra­me­ne pat­ria ter­my vyvie­ra­jú­ce cez tek­to­nic­ké zlo­my v Pieš­ťa­noch, v oblas­ti Kúpeľ­né­ho ostro­va. Ide o vzác­ny druh lie­či­vej vody dosa­hu­jú­cej tep­lo­tu až 60°C. Živo­čí­chy sa tu vysky­tu­jú v hoj­nom množ­stve. Od zástup­cov hmy­zu (fuzá­če, rohá­če, rôz­ne motý­le) cez oboj­ži­vel­ní­ky (sala­man­dra škvr­ni­tá, sko­ka­ny), pla­zy (sle­púch, jaš­te­ri­ce, vre­te­ni­ca), vtá­ky (z drav­cov oje­di­ne­le orol krá­ľov­ský a sokol rároh, myšia­ky, jas­tra­by, zo spe­vav­cov napr. sýkor­ky, žlto­chvos­ty, ďat­le) (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Ino­vec” súvi­sí s tým, že vrchol naj­vyš­šej hory sa čas­to zalesk­ne podob­ne ako ino­vať (infog​lo​be​.sk). Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí veľ­ko­mo­rav­ský dvo­rec Kos­to­lec nad obcou Duco­vé, kos­to­lík svä­té­ho Jura­ja pri Nit­rian­skej Blat­ni­ci, hra­dy Bec­kov, Topoľ­ča­ny, Tema­tín a Hlo­ho­vec. V jas­ky­ni Čer­to­va pec pod Hav­ra­nom sa našlo naj­star­šie jas­kyn­né osíd­le­nie na Slo­ven­sku (skon​li​ne​.sk). Zau­jí­ma­vý­mi loka­li­ta­mi je aj napr. Zoofar­ma Mod­ro­vá, vrch Mar­hát.


Považ­ský Ino­vec is a vol­ca­nic moun­tain ran­ge in wes­tern Slo­va­kia, belo­n­ging to the Fatra-​Tatra regi­on. Stret­ching for 48 km with a variab­le width of 15 to 25 km, it covers an area of 600 km². The hig­hest point of this diver­se ter­rain is the peak Ino­vec at an ele­va­ti­on of 1,042 meters abo­ve sea level. The regi­on has a com­plex geolo­gi­cal struc­tu­re and is rich in mine­ral water springs. The moun­tain ran­ge exhi­bits a varie­ty of flo­ra, with both ther­mop­hi­lic (heat-​loving) and moun­tai­nous plant spe­cies thri­ving in the area. Human sett­le­ment in this regi­on dates back to the Sto­ne Age. Par­ti­cu­lar­ly in the nort­hern part, the­re is a rela­ti­ve­ly high occur­ren­ce of mine­ral water springs, kno­wn local­ly as kysel­ky.” Among the most impor­tant springs are the ther­mal waters emer­ging through tec­to­nic faults in Pieš­ťa­ny, in the area of Kúpeľ­ný ostrov. The­se ther­mal waters are a rare type of hea­ling water rea­ching tem­pe­ra­tu­res of up to 60°C.

The area is abun­dant in wild­li­fe, hos­ting vari­ous insects (beet­les, stag beet­les, dif­fe­rent but­terf­lies), amp­hi­bians (spot­ted sala­man­der, frogs), repti­les (slo­wworms, lizards, vipers), birds (birds of prey such as the gol­den eag­le and pereg­ri­ne fal­con, owls, hawks, and pas­se­ri­nes like tits, wag­tails, wood­pec­kers), among others. The name Ino­vec” is rela­ted to the fact that the sum­mit of the hig­hest moun­tain often glo­ws simi­lar­ly to an inno­va­ti­on. Among the notab­le land­marks are the Gre­at Mora­vian court in Kos­to­lec abo­ve the vil­la­ge of Duco­vé, the church of St. Geor­ge near Nit­rian­ska Blat­ni­ca, and the cast­les of Bec­kov, Topoľ­ča­ny, Tema­tín, and Hlo­ho­vec. The cave Čer­to­va pec under Hav­ran has reve­a­led the oldest cave sett­le­ment in Slo­va­kia. Other inte­res­ting loca­ti­ons inc­lu­de Zoofar­ma Mod­ro­vá and the Mar­hát peak.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Organizmy, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina, Tatry

Flóra Vysokých Tatier

Hits: 3767

Vyso­ké Tat­ry sú domo­vom pre viac než tisíc dru­hov rast­lín, kto­ré odha­ľu­jú pôso­bi­vú bio­di­ver­zi­tu a pris­pie­va­jú k uni­kát­ne­mu eko­sys­té­mu tej­to alp­skej kra­ji­ny. Sú cha­rak­te­ri­zo­va­né výraz­ný­mi alpín­sky­mi pod­mien­ka­mi vrá­ta­ne výraz­ných zmien v tep­lo­te a výsky­te extrém­nych pod­mie­nok na vrcho­loch. Tie­to fak­to­ry for­mu­jú rast­li­ny, kto­ré sa musia pris­pô­so­biť na pre­ži­tie v tom­to pro­stre­dí. Vyso­ko­hor­ská fló­ra vyni­ká svo­ji­mi adap­tá­cia­mi, vrá­ta­ne krát­ke­ho ras­tu, hus­té­ho pokry­tia lis­tov a schop­nos­ti kvit­núť v krát­kom obdo­bí. S náras­tom envi­ron­men­tál­nych výziev je nevy­hnut­né veno­vať pozor­nosť udr­ža­teľ­nos­ti ochra­ny fló­ry Vyso­kých Tatier. Rôz­ne ochran­né prog­ra­my a výskum­né pro­jek­ty sme­ru­jú k zacho­va­niu toh­to jedi­neč­né­ho eko­sys­té­mu pre budú­ce gene­rá­cie, aby sa moh­li aj naďa­lej pýšiť bohat­stvom a krá­sou svo­jej fló­ry. Medzi typic­ké rast­li­ny Vyso­kých Tatier pat­rí Diant­hus cart­hu­sia­no­rum. Tie­to rast­li­ny ras­tú na hor­ských lúkach a ska­lách. Náj­de­me tu aj ende­mic­ké dru­hy, naprí­klad šaf­ran spiš­ský – Cro­cus sce­pu­sien­sis. Rast­li­ny Vyso­kých Tatier hra­jú kľú­čo­vú úlo­hu v eko­sys­té­me tej­to alp­skej oblas­ti. Samoz­rej­me pris­pie­va­jú ku krá­se a atrak­ti­vi­te Vyso­kých Tatier.


The High Tatras are home to more than a thou­sand plant spe­cies, unve­i­ling impres­si­ve bio­di­ver­si­ty and con­tri­bu­ting to the uni­que eco­sys­tem of this alpi­ne lands­ca­pe. Cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct alpi­ne con­di­ti­ons, inc­lu­ding sig­ni­fi­cant tem­pe­ra­tu­re chan­ges and extre­me con­di­ti­ons at the sum­mits, the High Tatras sha­pe plants that must adapt to sur­vi­ve in this chal­len­ging envi­ron­ment. The alpi­ne flo­ra stands out with adap­ta­ti­ons such as short gro­wth, den­se leaf cove­ra­ge, and the abi­li­ty to blo­om in a short peri­od. As envi­ron­men­tal chal­len­ges inc­re­a­se, atten­ti­on must be given to the sus­tai­na­bi­li­ty of pre­ser­ving the flo­ra of the High Tatras. Vari­ous con­ser­va­ti­on prog­rams and rese­arch pro­jects aim to main­tain this uni­que eco­sys­tem for futu­re gene­ra­ti­ons to con­ti­nue boas­ting the rich­ness and beau­ty of its flo­ra. Among the typi­cal plants of the High Tatras is Diant­hus cart­hu­sia­no­rum, which thri­ves on moun­tain mea­do­ws and rocks. Ende­mic spe­cies are also pre­sent, inc­lu­ding the Spiš cro­cus (Cro­cus sce­pu­sien­sis). The plants of the High Tatras play a cru­cial role in the eco­sys­tem of this alpi­ne regi­on, con­tri­bu­ting not only to its bio­di­ver­si­ty but also enhan­cing the beau­ty and allu­re of the High Tatras.


Tat­ry Wyso­kie to dom dla ponad tysi­ąca gatun­ków roślin, odkry­wa­jąc impo­nu­jące bogact­wo przy­ro­dy i przyc­zy­nia­jąc się do uni­kal­ne­go eko­sys­te­mu tego alpej­skie­go kra­job­ra­zu. Cha­rak­te­ry­zu­ją się wyra­źny­mi warun­ka­mi alpej­ski­mi, obej­mu­jący­mi znacz­ne zmia­ny tem­pe­ra­tu­ry i eks­tre­mal­ne warun­ki na szc­zy­tach, co ksz­ta­łtu­je rośli­ny, któ­re mus­zą się dosto­so­wać, aby przetr­wać w tym wyma­ga­jącym śro­do­wis­ku. Rośli­ny wyso­ko­gór­skie wyró­żnia­ją się adap­tac­ja­mi, taki­mi jak krót­ki wzrost, gęs­te pokry­cie liści i zdol­no­ść kwit­nie­nia w krót­kim okre­sie. W mia­rę wzros­tu wyzwań śro­do­wis­ko­wych, koniecz­ne jest zwró­ce­nie uwa­gi na zró­wno­wa­żo­no­ść ochro­ny flo­ry Tatr Wyso­kich. Różne prog­ra­my ochro­ny i pro­jek­ty bada­wc­ze mają na celu utr­zy­ma­nie tego wyjąt­ko­we­go eko­sys­te­mu dla przys­złych poko­leń, aby mogły nadal chwa­lić się bogact­wem i pięk­nem swo­jej flo­ry. Między typo­we rośli­ny Tatr Wyso­kich nale­ży Diant­hus cart­hu­sia­no­rum, któ­ry rośnie na gór­skich łąkach i ska­łach. Wys­tępu­ją tu także gatun­ki ende­micz­ne, takie jak kro­kus spis­ki (Cro­cus sce­pu­sien­sis). Rośli­ny Tatr Wyso­kich odg­ry­wa­ją kluc­zo­wą rolę w eko­sys­te­mie tego alpej­skie­go regi­onu, przyc­zy­nia­jąc się nie tyl­ko do jego różno­rod­no­ści bio­lo­gicz­nej, ale także pod­kre­śla­jąc pięk­no i atrak­cyj­no­ść Tatr Wysokich.


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Hory, Jazerá, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Popradské pleso

Hits: 2997

Pop­rad­ské ple­so leží v záve­re Men­gu­sov­skej doli­ny. Je to krás­ne ple­so obko­le­se­né nád­her­ný­mi kop­ca­mi. Je pomer­ne dostup­né aj pre menej zdat­ných turis­tov.

Pop­rad­ské ple­so sa nachá­dza v doli­ne pod hre­be­ňom Kri­vá­ňa. Vyzna­ču­je sa jas­ne mod­rou vodou. V lete sú jeho bre­hy pokry­té fareb­ný­mi kvet­mi, v zime je zamrz­nu­té. Oko­lie Pop­rad­ské­ho ple­sa je obľú­be­ným výcho­dis­kom pre mno­hé turis­tic­ké tra­sy. Pop­rad­ské ple­so je súčas­ťou boha­tej tatrans­kej his­tó­rie. V minu­los­ti slú­ži­lo ako zastáv­ka pre pas­tie­rov s ich stá­da­mi. Pop­rad­ské ple­so je prí­stup­né po turis­tic­kej chod­ní­koch. Nachá­dza sa tu neďa­le­ko nie­koľ­ko hor­ských chát. Táto oblasť je obľú­be­ná nie­len pre jed­no­dňo­vé výle­ty, ale aj pre viac­dňo­vé túry a hor­ské expe­dí­cie. Aby sa zacho­va­la krá­sa Pop­rad­ské­ho ple­sa a jeho oko­lia, je dôle­ži­té dodr­žia­vať pra­vid­lá ochra­ny prí­ro­dy. Náv­štev­ní­ci by mali rešpek­to­vať prí­rod­né pro­stre­die, nene­chá­vať odpad­ky a dodr­žia­vať všet­ky pokyny.

Pop­rad­ské ple­so sa v minu­los­ti nazý­va­lo Rybie ple­so. Je ľadov­co­vé­ho pôvo­du, má roz­lo­hu 6.88 hek­tá­rov, je 17 met­rov hlbo­ké, leží v nad­mor­skej výš­ke 1494 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia).


Pop­rad­ské ple­so is situ­ated at the end of Men­gu­sov­ská Val­ley. It is a beau­ti­ful lake sur­roun­ded by stun­ning peaks and is rela­ti­ve­ly acces­sib­le even for less expe­rien­ced hikers. Loca­ted in the val­ley bene­ath the rid­ge of Kri­váň, Pop­rad­ské ple­so is cha­rac­te­ri­zed by its cle­ar blue water. In the sum­mer, its sho­res are cove­red with color­ful flo­wers, whi­le in the win­ter, it fre­e­zes over, trans­for­ming into a sere­ne icy lands­ca­pe. The sur­roun­dings of Pop­rad­ské ple­so ser­ve as a popu­lar star­ting point for nume­rous hiking trails, making it a hub for out­do­or enthusiasts.

This lake holds a sig­ni­fi­cant pla­ce in the rich his­to­ry of the Tat­ra regi­on. In the past, it ser­ved as a sto­po­ver for shep­herds and the­ir flocks, adding a his­to­ri­cal dimen­si­on to its natu­ral beau­ty. Acces­sib­le via hiking trails, Pop­rad­ské ple­so is con­ve­nien­tly loca­ted near seve­ral moun­tain cha­lets. This area is favo­red not only for day trips but also for multi-​day hikes and moun­tain expe­di­ti­ons. To pre­ser­ve the beau­ty of Pop­rad­ské ple­so and its sur­roun­dings, it is cru­cial to adhe­re to the rules of natu­re con­ser­va­ti­on. Visi­tors should res­pect the natu­ral envi­ron­ment, ref­rain from lit­te­ring, and fol­low all guide­li­nes set in place.

In the past, Pop­rad­ské ple­so was kno­wn as Rybie ple­so. It is of gla­cial ori­gin, cove­ring an area of 6.88 hec­ta­res, with a depth of 17 meters. Situ­ated at an ele­va­ti­on of 1494 meters abo­ve sea level, it stands as a tes­ta­ment to the geolo­gi­cal won­ders of the Tat­ra Moun­tains (Wiki­pe­dia).


Pop­rad­ské ple­so leży na końcu Doli­ny Men­gu­so­ws­kiej. To pięk­ne jezi­oro otoc­zo­ne jest pięk­ny­mi szc­zy­ta­mi i jest sto­sun­ko­wo dostęp­ne nawet dla mniej doświadc­zo­nych turystów.

Poło­żo­ne w doli­nie pod gra­nią Kri­vá­ňa, Pop­rad­ské ple­so cha­rak­te­ry­zu­je się jas­no­nie­bies­ką wodą. Latem brze­gi jezi­ora pokry­wa­ją się kolo­ro­wy­mi kwia­ta­mi, podc­zas gdy zimą zamar­za, przeksz­ta­łca­jąc się w spo­koj­ny kra­job­raz lodo­wy. Oko­li­ce Pop­rad­ské­ho ple­sa są popu­lar­nym punk­tem wyjścia na licz­ne szla­ki turys­tycz­ne, co czy­ni je cen­tral­nym miejs­cem dla miło­śni­ków akty­wno­ści na świe­żym powietrzu.

To jezi­oro zaj­mu­je istot­ne miejs­ce w boga­tej his­to­rii regi­onu Tatr. W przes­zło­ści pełni­ło rolę przys­tan­ku dla pas­ter­zy i ich stad, doda­jąc his­to­rycz­ny wymiar do swo­je­go natu­ral­ne­go pięk­na. Pop­rad­ské ple­so jest dostęp­ne dzi­ęki szla­kom turys­tycz­nym, dogod­nie poło­żo­nym w pobli­żu kil­ku sch­ro­nisk gór­skich. To miejs­ce cies­zy się popu­lar­no­ścią nie tyl­ko jako cel wyciec­zek jed­nod­ni­owych, ale również jako punkt wyjścia na wie­lod­ni­owe węd­ró­wki i wyp­ra­wy górskie.

Aby zacho­wać pięk­no Pop­rad­ské­ho ple­sa i jego otoc­ze­nia, ważne jest przes­tr­ze­ga­nie zasad ochro­ny przy­ro­dy. Odwie­dza­jący powin­ni sza­no­wać śro­do­wis­ko natu­ral­ne, uni­kać pozos­ta­wia­nia śmie­ci i przes­tr­ze­gać wszys­tkich wytycznych.

W przes­zło­ści Pop­rad­ské ple­so zna­ne było jako Rybie ple­so. Jest jezi­orem polo­do­wco­wym o powierzch­ni 6,88 hek­ta­ra, o głębo­ko­ści 17 met­rów, poło­żo­nym na wyso­ko­ści 1494 met­rów nad pozi­omem mor­za (Wiki­pe­dia).


Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post