Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Štúrovo – mesto tolerancie

skala
Hits: 2508

Kúpeľné mesto Štúrovo leží na ľavom Dunaja, tam kde sa začína rieka ohýbať (sturovo.sk), na juhovýchodnom cípe Podunajskej nížiny, na rozhraní zlomov Hronskej a Ipeľskej sprašovej tabule. Patrí do najteplejšej oblasti Slovenska (sturovo.sk). Obklopené Kováčovskými kopcami. Pri meste sa Hron vlieva do Dunaja. Je najjužnejším mestom Slovenska (sturovo.sk). Žije tu viac ako 10 000 obyvateľov (Wikipedia.sk). Termálne kúpalisko Vadaš má kapacitu 10 000 návštevníkov. Jeho rozloha je 36 hektárov (sturovo.sk). V roku 1949 bol pri Dunaji zrealizovaný vrt v hĺbke 140 metrov, ktorý objavil prameň termálnej s teplotou 30 °C. Následne sa začalo s budovaním termálneho kúpaliska. V roku 1973 bol objavený ďalší zdroj termálnej vody v hĺbke 130 metrov s teplotou 39.7 °C a výdatnosťou 70 l/s, ktorý sa stal zdrojom Vadaša (Wikipedia.sk).

Mesto je známe svojou toleranciou. Celé stáročia tu pokojne spolunažívajú rôzne národnosti a náboženstvá (sturovo.sk). V rímskom období sa na mieste mesta nachádzala strážna stanica Anavum. Mesto vzniklo pravdepodobne z osád Nána a Kakath (sturovo.sk). Príchod maďarských kmeňov sa datuje na rok 896. Podmanili si pravý breh Dunaja s dovtedy slovanským hradom Strigoň, dnešným Ostrihomom (Wikipedia.sk). Letohrádok Kakathvár dal v 10. storočí vybudovať syn maďarského kmeňového náčelníka Arpáda. Osada Kakath bola opevnená, preto sa používal názov Párkány, Parkan (sturovo.sk). Prvá písomná zmienka o osade Kakat je z roku 1075 (sturovo.sk), je spojená s vybudovaním rímskej vojenskej kolónie Salva Mansio na mieste dnešného Ostrihomu. V marci 1241 rozvrátili mesto tatárske hordy Batuchána. V priebehu 16.-17. storočia bol pre meste zaužívaný názov aj Čekérden, Džigerdelen, Gocheren, Goggern a Párkány (sturovo.sk).

V máji až júni 1946 sa 1600 občanov maďarskej národnosti podrobuje reslovakizácii v nádeji, že sa ich bezprávny vzťah zmení. V decembri 1947 až do februára 1948 prebieha vysídľovanie maďarských rodín na Sudety, najmä do Žatca. Celkovo bolo vysídlených 217 osôb. Možnosť beztrestného návratu sa im poskytla po 28 mesiacoch, v priebehu marca 1949. V roku 1965 mesto zažilo povodeň. 25 bolo zrútených, 40 silne poškodených. Pri obnove účinne pomáhalo mesto Most, na pamiatku ktorého je pomenovaná Mostová ulica. 17. novembra 1991 sa uskutočnilo referendum na prinavrátenia názvu mesta Parkan. 87 % z 57 % zúčastnených bolo za, avšak vláda odmietla vyhovieť (Jozef Slabák).

The spa town of Štúrovo is located on the left bank of the Danube, where the river begins to bend (sturovo.sk), in the southeastern tip of the Podunajská nížina, at the junction of the Hronská and Ipeľská sprašová tabule faults. It belongs to the warmest region of Slovakia (sturovo.sk). Surrounded by the Kováčovské kopce. The Hron River flows into the Danube near the town. It is the southernmost town in Slovakia (sturovo.sk). More than 10,000 people live here (Wikipedia.sk). The thermal bath Vadaš has a capacity of 10,000 visitors. Its area is 36 hectares (sturovo.sk). In 1949, a well was drilled by the Danube at a depth of 140 meters, discovering a thermal spring with a temperature of 30 °C. Subsequently, the construction of the thermal bath began. In 1973, another thermal water source was discovered at a depth of 130 meters with a temperature of 39.7 °C and a yield of 70 l/s, which became the source of Vadaš (Wikipedia.sk).

The town is known for its tolerance. Different nationalities and religions have peacefully coexisted here for centuries (sturovo.sk). In Roman times, a guard station called Anavum was located at the site of the town. The town probably originated from the settlements of Nána and Kakath (sturovo.sk). The arrival of Hungarian tribes dates back to 896. They conquered the right bank of the Danube with the Slavic castle of Strigoň, today’s Ostrihom (Wikipedia.sk). Kakathvár Castle was built in the 10th century by the son of the Hungarian tribal chief Arpád. The fortified settlement of Kakath was commonly called Párkány, Parkan (sturovo.sk). The first written mention of the settlement Kakat is from 1075 (sturovo.sk), associated with the construction of the Roman military colony Salva Mansio at the site of today’s Ostrihom. In March 1241, the city was devastated by the Tatar hordes of Batu Khan. During the 16th-17th centuries, the town was also known as Čekérden, Džigerdelen, Gocheren, Goggern, and Párkány (sturovo.sk).

In May to June 1946, 1600 citizens of Hungarian nationality underwent reslovakization in the hope that their unjust situation would change. From December 1947 to February 1948, the deportation of Hungarian families to the Sudetenland, especially to Žatec, took place. A total of 217 people were displaced. The opportunity for unpunished return was granted to them after 28 months, in March 1949. In 1965, the town experienced a flood. 25 houses were demolished, and 40 were severely damaged. Most actively helped in the reconstruction, and in its memory, Mostová Street is named. On November 17, 1991, a referendum was held to restore the name of the town to Parkan. 87% of 57% of participants were in favor, but the government refused to comply (Jozef Slabák).

A Štúrovo üdülőváros a bal partján fekszik, ahol a folyó elkezdi hajlani (sturovo.sk), a Podunajská nížina délkeleti csücskében, a Hronská és Ipeľská sprašová tabule törésvonalának határán. Szlovákia legmelegebb területéhez tartozik (sturovo.sk). A Kováčovské kopce által körülvéve. A Hron folyó a városhoz közel ömlik a Dunába. Ez Szlovákia legdélibb városa (sturovo.sk). Több mint 10 000 lakosa van (Wikipedia.sk). A Vadaš termálfürdő 10 000 látogató befogadására alkalmas. Területe 36 hektár (sturovo.sk). 1949-ben, a Dunánál egy 140 méter mély kutatás során egy 30 °C-os hőmérsékletű termálvízforrás fedezése történt. Ezt követően elkezdődött a termálfürdő építése. 1973-ban egy másik termálvízforrást találtak 130 méter mélységben, 39,7 °C-os hőmérséklettel és 70 l/s termeléssel, amely a Vadaš forrásává vált (Wikipedia.sk).

A várost toleranciájáról ismerik. Évszázadok óta különböző nemzetiségek és vallások békésen együtt élnek itt (sturovo.sk). A város helyén a római időkben egy Anavum nevű őrszoba állt. A város valószínűleg Nána és Kakath településekből származik (sturovo.sk). A magyar törzsek érkezése 896-ra tehető. Birtokba vették a Dunaj jobb partját a Strigoň, a mai Ostrihom szláv várával (Wikipedia.sk). A Kakathvár kastélyt a 10. században Arpád magyar törzsfőnök fia építette. A Kakath település erődített volt, ezért használták a Párkány, Parkan nevet (sturovo.sk). Az első írásos említés a Kakat településről 1075-ből származik (sturovo.sk), a mai Ostrihom helyén a Salva Mansio római katonai gyarmatának építésével kapcsolatos. 1241 márciusában a várost Bátu kán tatár hadjáratának csapásai érték. A 16-17. század folyamán a várost más néven is emlegették, mint Čekérden, Džigerdelen, Gocheren, Goggern és Párkány (sturovo.sk).

1946 májusától júniusáig 1600 magyar nemzetiségű állampolgár került reszlovakizációnak alá, remélve, hogy igazságtalan helyzetük megváltozik. 1947 decemberétől 1948 februárjáig magyar családok kiutasítása Sudétákba, különösen Žatecbe történt. Összesen 217 embert telepítettek ki. Az büntetlen visszatérés lehetőségét 28 hónappal később, 1949 márciusában biztosították számukra. 1965-ben a város árvíz sújtotta. 25 ház összeomlott, 40 erősen megsérült. Az újjáépítésben hatékonyan segített a Most városa, emlékére a Mostová utca nevet viseli. 1991. november 17-én népszavazás történt a város nevének visszaállításáról Parkan névre. A résztvevők 57%-ának 87%-a támogatta, de a kormány nem hajlandó volt engedni (Jozef Slabák).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku

skala
Hits: 2879

O vzniku kláštora vraví legenda, podľa ktorej kráľ Gejza, ktorý veľmi rád poľoval v okolitých lesoch stretol s jeho príbuzným Šalamúnom, alebo s niekým, kto sa naňho podobal. Gejza bol týmto stretnutím dojatý, preto na tomto mieste založil benediktínsky kláštor a obdaroval ho aj značným majetkom. Dejiny sú však iné, Gejza a Šalamún boli súperi. Šalamún mal kláštor v Pannonhalme. Dnešný Hronský Beňadik bol miestom, kde založil kláštor Gejza, vtedy bolo od dávna miesto známe ako Slovenská Brána. Predpokladá sa, že existoval už v roku 1075 (benadik-klastor.sk). Hronský Beňadik sa spomína vtedy ako monasterium, ecclesia Sancti Benedicti (pamiatky.net).

Stal sa významným strediskom kultúrneho života a vzdelanosti. Vznikali diela výtvarného umenia, hudobnej kultúry, liturgie a teológie. Mal kompetenciu na vydávanie takmer všetkých druhov písomností, potvrdzovanie a overovanie listín, mal pôsobnosť pri sporných majetkových záležitostiach, bol miestom deponovania cenností a archívov (obechronskybenadik.sk). Vďaka Turkom sa stal v 16. storočí kláštor vojenskou pevnosťou (benadik-klastor.sk).

V roku 1950 sa stal koncentračným kláštorom pre rehoľné sestry z celého Slovenska (benadik-klastor.sk). Od roku 1927 s prestávkami do roku 1999 tu pôsobili saleziáni. Momentálne tu pôsobí rehoľa pallotínov objekt slúži ako charitný , ale aj ako miesto krátkodobého pobytu (Wikipedia). Od roku 1970 je opátstvo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku (benadik-klastor.sk). V roku 2011 bol vyhlásený za jeden zo siedmich divov Banskobystrického samosprávneho kraja (aktuality.sk).

The legend tells of the founding of the monastery, according to which King Gejza, who enjoyed hunting in the surrounding forests, encountered his relative Šalamún or someone resembling him. Touched by this meeting, Gejza founded a Benedictine monastery at this location and endowed it with considerable wealth. However, history paints a different picture, as Gejza and Šalamún were rivals. Šalamún had a monastery in Pannonhalma. The present-day Hronský Beňadik was where Gejza founded the monastery, and the place had long been known as the Slovak Gate. It is assumed to have existed as early as 1075 (benadik-klastor.sk). Hronský Beňadik is mentioned at that time as monasterium, ecclesia Sancti Benedicti (.net).

It became a significant center of cultural life and education, giving rise to works of visual arts, musical culture, liturgy, and theology. The monastery had the authority to issue almost all types of documents, confirm and verify charters, adjudicate in disputed property matters, and served as a depository for valuables and archives (obechronskybenadik.sk). Due to the threat of the Turks, the monastery became a military fortress in the 16th century (benadik-klastor.sk).

In 1950, it became a concentration monastery for nuns from across Slovakia (benadik-klastor.sk). From 1927 with interruptions until 1999, the Salesians worked here. Currently, the Pallottine order operates in the facility, serving as a charitable home and a place for short-term stays (Wikipedia). Since 1970, the abbey has been declared a national cultural monument (benadik-klastor.sk). In 2011, it was declared one of the seven wonders of the Self-Governing Region (aktuality.sk).

 

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Orava, Dokumenty, Slovenské dokumenty, Dokumenty v čase, Fotografie

Oravská dedina v Zuberci

skala
Hits: 3508

Využitím ľudových stavieb pre múzejné účely sa zaoberal už v 20-tych rokoch 20. storočia Pavol Florek. Po roku 1945 dochádzalo k likvidácii kultúrneho dedičstva. drevenej ľudovej architektúry na pôvodnom mieste je nereálna. Juraj Langer uskutočnil v 60-tych rokoch 20. storočia prieskum vo všetkých oravských dedinách. 24.9.1967 bol položený základný kameň budúceho múzea na poľane Brestová pri Zuberci v nadmorskej výške 830 metrov. Pri výstavbe boli zamestnaní zuberskí a habovskí tesári, ktorí mali skúsenosti so stavbou zrubových . Väčšiu časť tvoria prenesené originály. Prvý krát bolo múzeum sprístupnené verejnosti 31.8.1975 po ukončení prvej etapy (zuberec.sk). Cez areál preteká potok Studená, z ktorého je rekonštruovaný náhon na mlyn a valchu (zuberec.sk). Celkovo sa tu nachádza 56 domov, hospodárskych stavieb, technických a sakrálnych objektov na rozlohe 8 hektárov (zuberec.sk).

Múzeum je rozdelené na 5 celkov: Dolnooravský rínok, Hornooravská ulica, Goralské lazy, Kostol s cintorínom a Mlynisko s vodnými technickými stavbami. Dolnooravský rínok predstavuje zemiansku osadu s námestíčkom. Nachádzajú sa tu objekty s Malatinej, Žaškova, zvonica zo Záskalia, zemianska kúria Meškovcov z Vyšného Kubína, mangeľ a remeselný dom z Veličnej, želiarsky dom zo Bziny, sýpka zo Srňacieho. Hornooravská ulica je ukážkou radovej zástavby mnohých oravských dedín. Je tu hrnčiarska pec z Trstenej, roľnícka usadlosť s Čimhovej, z Beňadova, Podbielu, Zuberca, Hruštína, Dolnej Lehoty, plátennícka kúria zo Štefanova, šoltýska usadlosť z Vasiľova a Rabčíc, komora z Lomnej, kováčska vyhňa z Habovky, V goralských lazoch je drevorubačsko – pastierska usadlosť z Oravského Veselého, salašnícka koliba zo Zuberca, šoltýsky dom a lisovňa z Novoti, Rabčická zvonica, roľnícka usadlosť z Oravskej Lesnej. V rámci časti Kostol: márnica z Rabčíc, neskorogotický drevený kostol svätej Alžbety Uhorskej zo Zábrežu, izbica z Hruštína, senníky  z Oravskej Jasenice. V rámci Mlyniska: Novoťský mlyn, valcha z Lomnej (zuberec.sk).

The utilization of folk buildings for museum purposes was already undertaken in the 1920s by Pavol Florek. After 1945, there was a trend of cultural heritage destruction. Preserving wooden folk architecture in its original location became unrealistic. Juraj Langer conducted a survey in all villages in the 1960s. On September 24, 1967, the foundation stone of the future museum was laid on the Brestová meadow near Zuberec at an elevation of 830 meters. The construction involved craftsmen from Zuberec and Habovka with experience in building log houses. The majority of the museum consists of relocated originals. The museum was first opened to the public on August 31, 1975, after completing the initial phase (zuberec.sk). A stream called Studená flows through the area, and a reconstructed millrace and millpond are also present (zuberec.sk). Overall, there are 56 houses, farm buildings, technical structures, and sacred objects spread across 8 hectares (zuberec.sk).

The museum is divided into 5 sections: Dolnooravský Market, Hornooravská Street, Goralské Meadows, the Church with a Cemetery, and Mlynisko with Water Technical Buildings. Dolnooravský Market represents a noble settlement with a small square. Here, you’ll find objects from Malatina, Žaškov, a bell tower from Záskalie, noble manor Meškovcov from Vyšný Kubín, a trough and craft house from Veličná, a blacksmith’s house from Bziny, a granary from Srňacie. Hornooravská Street showcases the typical row construction of many Orava villages. It includes a pottery kiln from Trstená, a farmer’s settlement from Čimhová, Beňadovo, Podbiel, Zuberec, Hruštín, Dolná Lehota, a linen manor from Štefanová, a bailiff settlement from Vasiľovo and Rabčice, a chamber from Lomná, a blacksmith’s forge from Habovka. In the Goralské Meadows, there is a lumberjack-shepherd settlement from Oravské Veselé, a shepherd’s hut from Zuberec, a bailiff’s house and press house from Novoť, Rabčice bell tower, a farmer’s settlement from Oravská Lesná. Under the Church section: a mortuary from Rabčice, a late Gothic wooden church of St. Elizabeth of Hungary from Zábrež, a small room from Hruštín, haylofts from Oravská Jasenica. In the Mlynisko section: Novoť Mill, a millpond from Lomná (zuberec.sk).

Wykorzystanie ludowych budynków do celów muzealnych zajmował się już w latach 20. XX wieku Pavol Florek. Po roku 1945 doszło do likwidacji dziedzictwa kulturowego. Ochrona drewnianej architektury ludowej w miejscu pierwotnym stała się nierealna. Juraj Langer przeprowadził w latach 60. XX wieku badania we wszystkich wioskach Oravy. 24 września 1967 roku na polanie Brestová koło Zuberca, na wysokości 830 metrów, położono kamień węgielny pod przyszłe muzeum. Przy budowie zatrudnieni byli cieśle z Zuberca i Habovki, którzy mieli doświadczenie w budowie domów z bali. Większość muzeum stanowią przeniesione oryginały. Muzeum po raz pierwszy otwarto dla publiczności 31 sierpnia 1975 roku po zakończeniu pierwszego etapu (zuberec.sk). Przez teren przepływa strumień Studená, z którego odtworzono kanał młyński i staw młyński (zuberec.sk). Ogólnie na terenie znajduje się 56 domów, budynków gospodarczych, obiektów technicznych i sakralnych, zajmujących powierzchnię 8 hektarów (zuberec.sk).

Muzeum podzielone jest na 5 sekcji: Dolnoorawski Rynek, Ulica Hornoorawska, Goralskie Łąki, Kościół z Cmentarzem oraz Mlynisko z Budowlami Technicznymi. Dolnoorawski Rynek reprezentuje osadę szlachecką z małym placem. Znajdują się tu obiekty z Malatiny, Žaškova, dzwonnica ze Záskalia, szlachecka karczma Meškovcov z Vyšného Kubína, koryto i dom rzemieślniczy z Veličnej, dom kowala z Bziny, spichlerz ze Srňacie. Ulica Hornoorawska jest przykładem szeregowej zabudowy wielu orawskich wiosek. Znajduje się tu piec garncarski z Trstenej, rolnicze osiedle z Čimhovej, Beňadova, Podbielu, Zuberca, Hruštína, Dolnej Lehoty, dwór płóciennika ze Štefanova, szlacheckie osiedle z Vasiľova i Rabčic, komora z Lomnej, kuźnia z Habovki. W Goralskich Łąkach znajduje się osada drwala-pasterza z Oravského Veselého, sala pasterska z Zuberca, szlachecka chałupa i kuźnia z Novoti, Rabčicka dzwonnica, rolnicze osiedle z Oravskej Lesnej. W ramach sekcji Kościół: kostnica z Rabčic, drewniany kościół św. Elżbiety Węgierskiej z Zábrežu, izbica z Hruštína, stodoła z Oravskej Jasenice. W ramach sekcji Mlynisko: Młyn Novoť, kuźnia z Lomnej (zuberec.sk).

TOP

Všetky

 

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Orava, Fotografie

Dolný Kubín

skala
Hits: 4619

Dolný Kubín, maďarsky Alsókubin, nemecky Unterkubin, je okresné mesto v Žilinskom kraji. Leží v nadmorskej výške 468 metrov nad morom, Na ploche 55 km2 tu žije cca 19 000 obyvateľov (Wikipedia). Známe : autor slovenskej hymny Janko Matúška, básnik Pavol Országh Hviezdoslav, Vavrinec Čaplovič, prozaik Ladislav Nádaši Jégé, Andrej Radlinský (dolnykubin.sk), prozaik Ján Johanides, biatlonistka Martina Halinárová, bežec na lyžiach Bajčičák, futbalista Matúš Kozáčik (Wikipedia).

Trniny bola opevneným hradiskom už v období Veľkej Moravy. Pôvod názvu Kubín je odvodený od označenia priestoru, ktorý zahaľujú kúdoly dymu. V stredoveku mesto nieslo názov Klubín (dolnykubin.sk). V stredoveku obchodnú cestu cez Komjatnú, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravskú Polhoru, Zywiec a Wieliczku nazývali soľná, využívala sa na dovoz a iných tovarov. V 14. storočí boli založené , ktoré v súčasnosti tvoria prímestské časti Dolného Kubína: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď, Kňažia. Mesto sa rozvíjalo ako remeselnícko – roľnícka osada. Rozvinuté bolo najmä kamenárstvo. Začiatkom 14. storočia sa spomína baňa na kameň pre výrobu mlecích prostriedkov – žarnovov. V roku 1558 sa majiteľmi oravského panstva stali Turzovi.

V roku 1604 mesto spustošili Bočkajovi hajdúsi, podpálili obec, ostalo len 7 . Avšak už v roku 1624 žilo v Kubíne 67 rodín a asi 340 obyvateľov (Wikipedia). V roku 1632 gróf Gašpar Illešházy za ročný poplatok 400 zlatých oslobodil jeho obyvateľov od robotných povinností a povýšil ich na mešťanov. Udelil mu právo konať týždenné a dva výročné jarmoky (dolnykubin.sk a Wikipedia). Po roku 1712 sa stal Dolný Kubín sídlom Oravskej župy. V rokoch 1715 – 16 si užila zamrznuté roky – ešte v júni mrzlo a v septembri prišla nová . Rok 1813 je rokom strašnej povodne, začalo sa s budovaním vodnej . V roku 1858 vznikla Spoločnosť Čaplovičovej knižnice, ktorá sa starala o dar Vavrinca Čaploviča mestu – knižnica mala 45 000 zväzkov (Wikipedia).

Dolný Kubín, in Hungarian Alsókubin, and in German Unterkubin, is a district town in the Žilina Region. It is situated at an elevation of 468 meters above sea level, covering an area of 55 km2, and is home to approximately 19,000 residents (Wikipedia). Notable personalities associated with Dolný Kubín include Janko Matúška, the author of the Slovak anthem, poet Pavol Országh Hviezdoslav, Vavrinec Čaplovič, prose writer Ladislav Nádaši Jégé, Andrej Radlinský (dolnykubin.sk), prose writer Ján Johanides, biathlete Martina Halinárová, cross-country skier Martin Bajčičák, and footballer Matúš Kozáčik (Wikipedia).

Trniny served as a fortified settlement during the Great Moravian period. The name Kubín is derived from the term denoting an area enveloped in smoke clouds. In the medieval era, the town was known as Klubín (dolnykubin.sk). During the Middle Ages, a trade route passing through Komjatná, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravská Polhora, Zywiec, and Wieliczka was called the salt route, used for importing salt and other goods. In the 14th century, villages were established, which currently form suburban parts of Dolný Kubín: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď, and Kňažia. The town developed as a craft and farming settlement, with stonemasonry being a particularly developed trade. In the early 14th century, a quarry for stones used in the production of grinding tools (millstones) is mentioned. In 1558, the Turzo family became owners of the Orava estate.

In 1604, the town was ravaged by Bocskai’s hajduks; they set fire to the village, leaving only seven houses standing. However, by 1624, Dolný Kubín had 67 families and around 340 inhabitants (Wikipedia). In 1632, Count Gašpar Illešházy liberated its inhabitants from serfdom duties for an annual fee of 400 gold coins and elevated them to burghers. He granted the town the right to hold weekly markets and two annual fairs (dolnykubin.sk and Wikipedia). After 1712, Dolný Kubín became the seat of the Orava county. In 1715-16, Orava experienced frozen years—June was still cold, and a new winter arrived in September. The year 1813 saw a terrible flood, leading to the construction of a reservoir. In 1858, the Čaplovič Library Society was established, taking care of the donation of Vavrinec Čaplovič to the town—the library held 45,000 volumes (Wikipedia).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

skala
Hits: 4412

Trenčín je centrom stredného Považia, významným centrom obchodu, hospodárstva, kultúry a športu (trencin.sk) a módy (Wikipedia). Tradíciu v meste majú a veľtrhy. Žije tu takmer 60000 obyvateľov. Mesto leží v nadmorskej výške 204 – 210 metrov nad morom. Jeho rozloha je takmer 82 km2. Má 10 katastrálnych území: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie, Trenčín a Zlatovce (trencin.sk). V roku 1850 žilo v Trenčíne 2602 obyvateľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970). Maďarské pomenovanie je Trencsén, nemecký Trentschin, latinský Trentsinium alebo Laugaricio. Trenčiansky úsek stredného Považia možno považovať za jednu z najsúvislejšie urbanizovaných aglomerácií na Slovensku – Trenčín, Nemšová, Trenčianske Teplice, Nová Dubnica, Dubnica nad Váhom, Ilava a Trenčianska Teplá – žije tu približne 120 000 obyvateľov. Cez mesto preteká rieka . Mesto má aj letisko, ktoré slúži aj na vojenské účely. V areáli sa nachádza podnik Letecké opravovne Trenčín, a. s., ktoré opravujú lietadlá a vrtuľníky z celého sveta. Vznikla tu aj Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka (Wikipedia).

Nachádza sa tu aj Galéria Miloša Alexandra Bazovského, výstavisko EXPO center. Pravidelne sa tu koná festival Pohoda, Jazz pod hradom. V rámci EXPO center: Trenčín mesto módy, Salón textilnej a odevnej techniky, Zlatá Fatima – producentov módy a odievania, Beauty Slovakia, Aqua – medzinárodná výstava vodného hospodárstva, hydroeneregetiky a ochrany životného prostredia. AS Trenčín je úspešný futbalový klub. Dukla Trenčín hokejový. Rozvinutá je aj kanoistika, hádzaná a florbal. Trenčín je hokejové mesto, a nielen z dôvodu dvoch zimných štadiónov – jeden nesie meno Pavla Demitru, druhý Mariána Gáboríka. Medzi ďalšie patrí: filmár Pavol Barabáš, historik Vojtech Zamarovský, maliar Miloš Alexander Bazovský, fotograf Karol Kállay, spisovateľka Nataša Tanská, filmový producent Rudolf Biermann, režisér Igor Pietor, Ľubomír Vajdička, Václav Mika, herečka Ida Rapaičová, Marta Sládečková, hudobník Richard Rybníček, dlhoročná šéfredaktorka vydavateľstva Mladé Letá Lýdia Kyseľová, duchovný Marián Gavenda, hokejista Zdeno Chára, moderátorky Jarmila Lajčáková Hargašová a Soňa Müllerová Behulová, Štefan Skrúcaný, diplomati Pavol Hamžík, Egon Lánsky, Alojz Lorenc, Alexander Dubček (Wikipedia). Z minulosti samozrejme Matúš Čák, učiteľ Samuel Štúr – otec Ľudovíta (trencin.sk).

Trenčín patrí ku najstarším slovenským mestám. Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka už pred 200 000 rokmi. Ešte pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk jedna z vetiev „Jantárovej „, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomoria na Pobaltie (trencin.sk). V diele Geografia od grécko-rímskeho polyhistora Klaudia Ptolemaia (90 – 168) je pomenovanie mesta Leukaristos (Renáta Kaščáková, Jozef Gertli Danglár).

Na prelome letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene zo severu a západu, predovšetkým Kvádi. Kvádi spolu s Markomanmi, sídliacimi na južnej Morave viedli časté boje s Rimanmi. Svedectvom týchto vojen je aj známy rímsky nápis na hradnej skale, ktorý tu zanechala II. pomocná légia, keď tu prezimovala v rokoch 179 – 180 (trencin.sk). V preklade ja na ňom napísané: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré sídlilo v Laugaríciu, v počte 855 vojakov II. légie, dal zhotoviť M.V. Maximianus, legát II. pomocnej légie (Jurčacko). Je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom provincie Vag, ktorú sa spomína v zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 (trencin.sk). V roku 1241 mesto odolalo tatárskemu útoku (trencin.sk). Najväčšiu slávu zažilo mesto za Matúša Čáka Trenčianskeho začiatkom 14. storočia (trencin.sk). 19.2.1412 kráľ Žigmund Luxemburský udelil Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta (trencin.sk). Mestská veža (Dolná brána) bola súčasťou opevnenia začiatkom 15. storočia (trencin.sk).

V roku 1548 žilo v Trenčíne 222 rodín – asi 1 200 – 1 300 obyvateľov. Rok 1585, 1656, 1710 a 1716 zasiahol mesto mor, v roku 1593 a 1625 povodeň. V roku 1706 žilo v Trenčíne 1880 obyvateľov (trencin.sk). Morový stĺp v strede bol postavený v roku 1712 ako spomienka na mor, ktorý postihol mesto v roku 1710 (trencin.sk). 14.5.1708 zhorelo v meste 195 . V roku 1787 žilo v Trenčíne už 4 222 obyvateľov. V roku 1790 požiar zničil aj hrad. V roku 1805 tadeto prechádzal ruský cár Alexander po bitke pri Slavkove. 26.8.1813 sa pri povodne takmer utopil František Palacký. Rok 1831 je rokom cholery (trencin.sk). V roku 1886 zachvátil mesto veľký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nórska firma Gregersen postavila v meste nový oceľový cestný most cez Váh s dĺžkou 258 a šírkou 6 metrov. V roku 1904 grófka Ifigénia D`Arcourt darovala mestu Trenčiansky hrad. V roku 1919 mesto prekročilo hranicu 10 000 obyvateľov (10191) (trencin.sk).

V druhej polovici 19. storočia sa Trenčín stal významným obchodným a priemyselným centrom, postavená bola železnica. Od konca 19. storočia sa rozvinul priemysel, textilné továrne, liehovary, spracovanie gumy, dreva. Za prvej Československej republiky sa rozrástol odevný, potravinársky a strojársky priemysel. Po roku 1945 výstavníctvo (Wikipedia).

Trenčín is the center of central , a significant hub for commerce, economy, culture, and sports (trencin.sk) and fashion (Wikipedia). The city has a tradition of hosting exhibitions and fairs. It is home to nearly 60,000 residents and is situated at an elevation of 204 to 210 meters above sea level. Covering an area of almost 82 km2, it comprises 10 cadastral territories: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie, Trenčín, and Zlatovce (trencin.sk). In 1850, Trenčín had a population of 2,602, which increased to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970). Its Hungarian name is Trencsén, German Trentschin, Latin Trentsinium, or Laugaricio. The Trenčín section of central Považie can be considered one of the most continuously urbanized agglomerations in Slovakia, with approximately 120,000 inhabitants in the vicinity, including Trenčín, Nemšová, Trenčianske Teplice, Nová Dubnica, Dubnica nad Váhom, Ilava, and Trenčianska Teplá. The Váh River flows through the city, which also hosts an airport serving both civilian and military purposes. The area includes the company Letecké opravovne Trenčín, a.s., specializing in the repair of aircraft and helicopters from around the world. Trenčín is also home to the Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka (Wikipedia).

The city features the Galéria Miloša Alexandra Bazovského, EXPO center exhibition hall, and hosts regular events such as the Pohoda festival and Jazz pod hradom. Within the EXPO center, Trenčín is known for its fashion events, textile and clothing technology salons, Zlatá Fatima – a competition for fashion and clothing producers, Beauty Slovakia, Aqua – an international exhibition of water management, hydroenergy, and environmental protection. The city is home to successful football and hockey clubs, AS Trenčín and Dukla Trenčín, respectively. Trenčín is recognized for its achievements in canoeing, handball, and floorball. Known as a hockey city, it boasts two winter stadiums, one named after Pavol Demitra and the other after Marián Gáborík. Notable personalities associated with Trenčín include filmmaker Pavol Barabáš, historian Vojtech Zamarovský, painter Miloš Alexander Bazovský, photographer Karol Kállay, writer Nataša Tanská, film producer Rudolf Biermann, director Igor Pietor, Ľubomír Vajdička, Václav Mika, actress Ida Rapaičová, Marta Sládečková, musician Richard Rybníček, longtime editor-in-chief of Mladé Letá Lýdia Kyseľová, clergyman Marián Gavenda, hockey player Zdeno Chára, and TV presenters Jarmila Lajčáková Hargašová and Soňa Müllerová Behulová, among others (Wikipedia). From the past, notable figures include Matúš Čák and teacher Samuel Štúr, father of Ľudovít (trencin.sk).

Trenčín is one of the oldest Slovak cities, with archaeological findings suggesting human presence over 200,000 years ago. Prior to the arrival of the Celts, one branch of the „Amber Road,“ traveled by Etruscan, Greek, and later Roman traders from the Mediterranean to the Baltic, passed through the Trenčín region via the Vlársky Pass (trencin.sk). In the Geographia by the Greco-Roman polymath Claudius Ptolemy (90 – 168), the city is referred to as Leukaristos (Renáta Kaščáková, Jozef Gertli Danglár).

Around the turn of the era, Germanic tribes, particularly the Quadi, displaced the Celts from the north and west, specifically from the Kvádi region. The Quadi, along with the Marcomanni residing in southern Moravia, engaged in frequent battles with the Romans. Evidence of these wars is the well-known Roman inscription on the castle rock, left by the II. auxiliary legion when it wintered here in 179 – 180 (trencin.sk). Translated, the inscription reads: „To the victory of the emperors and the army, which resided in Laugarícius, numbering 855 soldiers of the II. auxiliary legion, M.V. Maximianus, the legate of the II. auxiliary legion, had it made“ (Jurčacko). It is likely that Trenčiansky hrad was the seat of the Vag province at the end of the 10th and beginning of the 11th century, as mentioned in the founding charter of the Prague bishopric from 1086 (trencin.sk). In 1241, the city resisted a Tatar attack (trencin.sk). The greatest glory came to the city during the early 14th century under Matúš Čák Trenčianský (trencin.sk). On February 19, 1412, King Sigismund of Luxembourg granted Trenčín the status of a free royal city (trencin.sk). The city tower (Dolná brána) was part of the fortifications in the early 15th century (trencin.sk).

In 1548, Trenčín was home to 222 families, approximately 1,200-1,300 residents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced plague outbreaks, while floods occurred in 1593 and 1625. In 1706, Trenčín had 1,880 inhabitants (trencin.sk). The plague column in the middle of the square was erected in 1712 as a memorial to the plague of 1710 (trencin.sk). On May 14, 1708, 195 houses burned down in the city. In 1787, Trenčín had 4,222 inhabitants. In 1790, a fire destroyed the castle, and in 1805, Russian Tsar Alexander passed through the city after the Battle of Slavkov. On August 26, 1813, František Palacký almost drowned in a flood. The year 1831 marked a cholera epidemic (trencin.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Norwegian company Gregersen built a new steel road bridge over the Váh, measuring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Countess Ifigénia D’Arcourt donated Trenčiansky hrad to the city. In 1919, the population exceeded 10,000 residents (10,191) (trencin.sk).

In the second half of the 19th century, Trenčín became a significant trade and industrial center, with the construction of the railway. Since the late 19th century, the city has seen the development of industry, including textile factories, distilleries, and wood processing. During the First Czechoslovak Republic, the city’s textile, food, and engineering industries expanded. After 1945, exhibitionism became prominent (Wikipedia).