Biotopy, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

Hits: 12756

Vrch Mar­hát je naj­vyš­ším bodom Kra­hul­čích vrchov, leží v nad­mor­skej výš­ke 748.2 met­rov. Na vrchu bolo pra­ve­ké osíd­le­nie – výšin­né síd­lis­ko z nesko­rej doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. Hallš­tas­ké hra­dis­ko bolo opev­ne­né valom s kamen­nou deštruk­ci­ou. Hra­dis­ko tvo­ri­lo význam­nú fun­kciu stráž­ne­ho bodu obchod­nej tra­sy cez Považ­ský Ino­vec z Ponit­ria na Pova­žie. Síd­lis­ko­vé tera­sy sa zacho­va­li na juho­vý­chod­ných sva­hoch (idnes​.cz). Pome­no­va­nie Mar­hát sa odvo­dzu­je od náz­vov Mar­ha­rii, Mere­he­ni“, čo bolo pome­no­va­nie pre sta­ro­mo­rav­ské kme­ne (rotun​da​jur​ko​.sk). Neskôr sa obchod­ná tra­sa pre­su­nu­la a hra­dis­ko stra­ti­lo svoj význam ako stráž­ny bod. V oko­lí sa našla kera­mi­ka a oje­di­ne­le aj nále­zy želez­ných a bron­zo­vých pred­me­tov z nesko­rej doby bron­zo­vej a z doby želez­nej. Z halš­tat­skej doby želez­ný seke­rom­latskýt­ske strel­ky. Neďa­le­ko hra­dis­ka na juž­nom sva­hu Mar­há­tu sa našlo osem otvo­re­ných nákrč­ní­kov so sto­če­ný­mi očka­mi na kon­coch, otvo­re­ný nákrč­ník so zašpi­ca­te­ný­mi kon­ca­mi, dva kosá­ky s jazy­ko­vi­tou ruko­vä­ťou, seker­ka s tuľaj­kou a postran­ným uškom, dlá­to s tuľaj­kou, dva tyčin­ko­vi­té náram­ky s geomet­ric­ky rytou výzdo­bou a ple­cho­vý špi­rá­lo­vi­tý nára­mok bez výzdo­by z doby 8. sto­ro­čia p.n.l.. Nález spa­dá do lužic­kej kul­tú­ry. Z doby latén­skej pochá­dza strie­bor­ná bój­ska min­ca s okríd­le­ným koní­kom z polo­vi­ce 2. st. pnl., frag­men­ty spônstrel­ky so spät­ným háči­kom a spo­na s voľ­nou pät­kou. Pri­bliž­ne polo­vi­ca síd­lisk z doby haltš­tat­skej v oko­lí sa nachá­dza v oko­lí hra­dis­ka Mar­hát (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). V 9. sto­ro­čí vznik­lo na Mar­há­te výšin­né hra­dis­ko, zrej­me úto­čišt­né refú­gium (Marek).

Mar­hát tvo­rí hrad­bu chrá­nia­cu pre­dov­šet­kým obce Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny Lipov­ník. Vďa­ka geolo­gic­kým pome­rom je tu terén veľ­mi čle­ni­tý. Je prav­de­po­dob­né, že naj­mä his­to­ric­ký kon­text, majes­tát­nosť a blíz­kosť Mar­há­tu pod­nie­ti­la oko­lo roku 1947 blat­ni­ča­nov ku vzni­ku tra­dí­cie sil­ves­trov­ských výstu­pov. Dňa 28. októb­ra 1947 blat­ni­ča­nia posta­vi­li na vrchu veľ­ký želez­ný kríž ako vďa­ku Pánu Bohu za ochra­nu počas 2. sve­to­vej voj­ny (mana2​.sk). Ini­ciá­to­rom stav­by bol vte­daj­ší blat­nic­ký kňaz Ján Lak­tiš (mana2​.sk). Na tom­to krí­ži bol nápis Bože, ochra­ňuj turis­tov“. Neskôr bola na Mar­há­te posta­ve­ná roz­hľad­ňa, z kto­rej bol pek­ný pohľad na oko­lie. Od jese­ne 2008 je posta­ve­ná nová, 17 met­rov vyso­ká roz­hľad­ňa. Je z nej vid­no na hra­dy Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš a Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Vraj za ide­ál­nych pod­mie­nok je z Mar­há­tu vid­no hra­ni­ce Čes­ka, Maďar­ska aj Rakús­ka (rotun​da​jur​ko​.sk). Na naj­vyš­šom bode je dnes už nový kríž.

Výstu­py sa kona­jú vždy 31. decem­bra. Od roku 1971 sa výstu­py zača­li orga­ni­zo­vať pod hla­vič­kou orga­ni­zo­va­ných turis­tov. Aj dnes orga­ni­zu­je výstu­py Klub slo­ven­ských turis­tov TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Vďa­ka nim účast­ní­ci výstu­pu dosta­nú dip­lom, kto­rý oce­nia pre­dov­šet­kým deti. Cel­kom zau­jí­ma­vým nápa­dom bol Mar­hát­sky euro­du­kát v roku 2008. Na vrcho­le čaká turis­tov malé občerstve­nie – sla­nin­ka, neja­ká špe­kač­ka, čaj. Pri­pra­ve­né sú ohnis­ká. Mno­hým pad­ne vhod po fyzic­kej náma­he dopl­niť si sily, zaba­viť sa, ale­bo sa aspoň pozdra­viť a zaže­lať si šťast­ný nový rok. Poniek­to­rí si aj spo­loč­ne zaspie­va­jú. Mno­hí sa tak­to stret­nú iba na Sil­ves­tra. Kaž­dý rok pre­beh­ne spo­loč­né foto­gra­fo­va­nie pod trans­pa­ren­tom. Tie­to a aj iné podob­né foto­gra­fie sú potom pek­nou spo­mien­kou. Nie­kto­ré z tých­to foto­gra­fií z minu­los­ti sa nachá­dza­jú na prí­streš­koch pod roz­hľad­ňou. Navy­še bez­o­vec­ký klub má kro­ni­ku z takých­to foto­gra­fií. Archi­vo­va­né sú aj vrcho­lo­vé kni­hy, kto­ré sa nachá­dza­jú pod roz­hľad­ňou. Nachá­dza­jú sa v nich mno­hé zau­jí­ma­vé odka­zy, z kto­rých je mož­né si uro­biť pes­trý obraz o tom, kto a odkiaľ na Mar­hát pri­chá­dza. Ofi­ciál­ne sa kon­čí akcia na obed. Napriek tomu, mno­hí pri­chá­dza­jú na Mar­hát aj neskôr. V posled­ných roč­ní­koch pre­siah­la náv­štev­nosť tisíc účast­ní­kov.

Trú­fam si pove­dať, že sa mení aj sprá­va­nie ľudí, kto­rí sem pri­chá­dza­jú. Sú kaž­dým rokom mier­nej­ší. Vzhľa­dom na niž­šiu kapa­ci­tu Mar­há­tu sa na vrcho­le a tes­ne pod ním ľudia viac sepa­ru­jú do sku­pi­niek. Napo­kon mno­hí sem cho­dia v sku­pi­nách. Účast­ní­ci rešpek­tu­jú aj žia­dosť o zdr­ža­nie pou­ží­vať zábav­nú pyro­tech­ni­ku v horách. Hluk je povo­le­ný len for­mou výbu­chov smie­chu a výstre­lov sektu.

Kra­ji­na na Mar­há­te je vždy iná ako v niž­ších polo­hách, odkiaľ sa zvy­čaj­ne začí­na. Iste pred­sta­vu­je čaro, pre kto­ré sú mno­hí ochot­ní šlia­pať do kop­cov. Stá­va sa, že dole je bla­to a hore je sne­ho­vá peri­na. Občas je ino­vať na stro­moch. Nie­ke­dy sil­no fúka, ino­ke­dy je zas kra­ji­na zalia­ta sln­kom. Na Mar­hát sa dá ísť rôz­ny­mi tra­sa­mi. Kaž­dá je tro­chu iná, dajú sa vybrať ces­ty krat­šie, ľah­šie, vhod­né pre bicyk­le aj pre bež­ky. Väč­ši­na si prav­de­po­dob­ne vybe­rie ces­tu z Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Na tej­to tra­se sa ide cez Jur­ka“, čo je román­ska rotun­da sv. Jura­ja, kto­rá je dru­hou naj­star­šou stav­bou z Veľ­kej Mora­vy u nás. Pra­vi­del­ne sa tu kona­jú viac­krát do roka púte. Troš­ku iný cha­rak­ter posky­tu­je najk­rat­šia tra­sa z Vozo­kán, resp. z Lipov­ní­ka. Veľ­mi čas­tá je tra­sa z Výto­kov. Naj­mä dolu z Mar­há­tu sa dá prejsť na lopá­ri veľ­mi rých­lo prá­ve na Výto­ky. Menej čas­té tra­sy sú z Mod­ro­vej horár­ne, zo Sta­rej Leho­ty, z Bez­ov­ca, z Hav­ra­na, zo Zla­té­ho vrchu, z Tema­tí­nu. Samoz­rej­me dá sa vyjsť autom na Jele­nie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja pova­žu­jem za najk­raj­šiu tra­su z Mod­ro­vej horár­ne a zo Sta­rej Leho­ty. Zvy­čaj­ne sa však odve­ziem auto­bu­som do Vozo­kán, vyšlia­pem na Mar­hát a nas­päť pokra­ču­jem cez Jele­nie jamy, Gono­ve lazy až na Výto­ky. Pre­chá­dzam oko­lo Strie­bor­ni­ce, cez Mora­va­ny, kde sa nie­ke­dy zasta­vím najesť, násled­ne prej­dem cez kúpeľ­ný ostrov až do Pieš­ťan. Po prí­cho­de som prí­jem­ne una­ve­ný po prej­de­ných kilo­met­roch a mám pocit, že som uro­bil nie­čo dob­ré pre seba aj dru­hých. V roku 2009 bolo najk­raj­šie poča­sie, aké som počas svo­jich výstu­poch absol­vo­val. V niž­ších polo­hách boli lesy pono­re­ne do hmly, vyš­šie vykú­ka­lo sln­ko, kto­ré páli­lo na pev­nú sne­ho­vú pokrýv­ku a do toho pre­svi­ta­lo mod­ré nebo s oblak­mi. Dúfam, že som vás inšpi­ro­val ku mož­nos­ti ako sa dá oslá­viť posled­ný deň v roku.

Na kon­ci roka 2007 nás auto­bus dovie­zol z Pieš­ťan do Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Potom zača­la moja ces­ta hore po vlast­ných :-). Aj ten­to rok priš­lo na vrch” kopec ľudí. Ja som pri­šiel zhru­ba o 11-​ej. Puto­val som po krás­nej, zasne­že­nej kra­ji­ne. Orga­ni­zá­to­ri hore pri­pra­vi­li ohnis­ko, kde sa ope­ka­lo, zohrie­va­lo, odo­vzdá­va­li sa regis­trá­cie, čaje, špe­kač­ky, sla­nin­ky .… Postup­ne, keď­že mi bola aj zima, som sa vybral nas­päť, ale inou ces­tou. Šiel som na Jele­nie jamy, na ráz­ces­tie a z neho som zišiel na Gono­ve lazy. Z nich som pokra­čo­val cez Výto­ky, Mora­va­ny až do Pieš­ťan.


Peak Mar­hát is the hig­hest point of the Kra­hul­čie vrchy, situ­ated at an ele­va­ti­on of 748.2 meters abo­ve sea level. The sum­mit hos­ted pre­his­to­ric sett­le­ments, inc­lu­ding a hill­fort from the late Bron­ze Age and ear­ly Iron Age. The Halls­tatt hill­fort was for­ti­fied with an embank­ment and sto­ne struc­tu­re, ser­ving as a cru­cial guard point for the tra­de rou­te across Považ­ský Ino­vec from Ponit­ria to Pova­žie. Ter­ra­ced sett­le­ments have been pre­ser­ved on the sout­he­ast slo­pes (idnes​.cz). The name Mar­hát is deri­ved from the names Mar­ha­rii, Mere­he­ni,” which refer­red to ancient Mora­vian tri­bes (rotun​da​jur​ko​.sk). As the tra­de rou­te shif­ted over time, the sig­ni­fi­can­ce of the hill­fort as a guard post dimi­nis­hed. Cera­mics and occa­si­onal fin­dings of iron and bron­ze objects from the late Bron­ze Age and Iron Age have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty. Note­wort­hy arti­facts inc­lu­de an Iron Age axe-​hammer and Scyt­hian arro­ws. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with poin­ted ends, two sic­kles with tongue-​shaped hand­les, an axe with a soc­ket, a chi­sel with a soc­ket, two rod-​shaped bra­ce­lets with geomet­ri­cal­ly inci­sed deco­ra­ti­ons, and a spiral-​like metal bra­ce­let wit­hout orna­men­ta­ti­on from the 8th cen­tu­ry BCE were found near the hill­fort. This dis­co­ve­ry is asso­cia­ted with the Lusa­tian cul­tu­re. From the La Tène peri­od, a sil­ver Boii coin with a win­ged hor­se from the mid-​2nd cen­tu­ry BCE, frag­ments of buc­kles, and arro­ws with a bar­bed hook and a buck­le with a free heel have been une­art­hed. App­ro­xi­ma­te­ly half of the sett­le­ments from the Halls­tatt peri­od in the vici­ni­ty are loca­ted around the Mar­hát hill­fort (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). In the 9th cen­tu­ry, a hill­fort refu­ge was estab­lis­hed on Mar­hát (Marek).

Mar­hát forms a bar­rier pri­ma­ri­ly pro­tec­ting the vil­la­ges of Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny, and Lipov­ník. Due to geolo­gi­cal con­di­ti­ons, the ter­rain is very rug­ged. The his­to­ri­cal con­text, majes­ty, and pro­xi­mi­ty of Mar­hát like­ly ins­pi­red the tra­di­ti­on of New Yea­r’s Eve hikes, which began around 1947. On Octo­ber 28, 1947, the peop­le of Blat­ni­ca erec­ted a lar­ge iron cross on the sum­mit as thanks to God for pro­tec­ti­on during World War II (mana2​.sk). The ini­tia­ti­ve for the cons­truc­ti­on came from the then-​priest of Blat­ni­ca, Ján Lak­tiš (mana2​.sk). The cross bore the insc­rip­ti­on God, pro­tect the tou­rists.” Later, an obser­va­ti­on tower was built on Mar­hát, offe­ring a beau­ti­ful view of the sur­roun­dings. Sin­ce the fall of 2008, a new 17-​meter-​high obser­va­ti­on tower has been in pla­ce. It pro­vi­des a view of the cast­les Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš, and Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Sup­po­sed­ly, under ide­al con­di­ti­ons, the bor­ders of the Czech Repub­lic, Hun­ga­ry, and Aus­tria can be seen from Mar­hát (rotun​da​jur​ko​.sk). A new cross has now been pla­ced at the hig­hest point.

Climbs are alwa­ys orga­ni­zed on Decem­ber 31. Sin­ce 1971, the­se climbs have been orga­ni­zed under the aus­pi­ces of orga­ni­zed tou­rists. Today, the climbs are orga­ni­zed by the Slo­vak Tou­rist Club TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Par­ti­ci­pants rece­i­ve a dip­lo­ma, pri­ma­ri­ly app­re­cia­ted by chil­dren. An inte­res­ting idea was the Mar­hát euro-​ducat in 2008. A small ref­resh­ment awaits tou­rists at the sum­mit – bacon, sau­sa­ges, tea. Firep­la­ces are pre­pa­red. Many find it use­ful to reple­nish the­ir strength, have some fun, or at least gre­et and wish each other a hap­py New Year. Some even sing toget­her. Many only meet this way on New Yea­r’s Eve. Eve­ry year, a group pho­to is taken under the ban­ner. The­se and other simi­lar pho­tos are a nice memo­ry. Some of the­se pho­tos from the past are on the shel­ters under the obser­va­ti­on tower. The Bez­o­vec club also has a chro­nic­le of such pho­tos. Sum­mit books, con­tai­ning many inte­res­ting refe­ren­ces, are also archi­ved under the obser­va­ti­on tower. They offer a diver­se pic­tu­re of who comes to Mar­hát and from whe­re. The event offi­cial­ly ends at lunch­ti­me. Nevert­he­less, many con­ti­nue to visit Mar­hát later. In recent years, atten­dan­ce has exce­e­ded a thou­sand participants.

I dare say that the beha­vi­or of peop­le coming here is chan­ging. They are more con­si­de­ra­te each year. Due to the lower capa­ci­ty of Mar­hát, peop­le tend to sepa­ra­te into smal­ler groups at the sum­mit and just below. Many come in groups. Par­ti­ci­pants also res­pect the requ­est to ref­rain from using pyro­tech­nics in the moun­tains. Noise is allo­wed only in the form of bursts of laugh­ter and sect shots.

The lands­ca­pe on Mar­hát is alwa­ys dif­fe­rent from the lower ele­va­ti­ons whe­re the climb usu­al­ly begins. It undoub­ted­ly posses­ses a charm for which many are wil­ling to tre­ad the hills. It hap­pens that the­re is mud at the bot­tom and a sno­wy blan­ket on top. Occa­si­onal­ly, the­re are inno­va­ti­ons on the tre­es. Some­ti­mes, it blo­ws stron­gly; other times, the lands­ca­pe is bat­hed in sun­light. Mar­hát can be rea­ched by vari­ous rou­tes, each slight­ly dif­fe­rent. Shor­ter, easier rou­tes suitab­le for bicyc­les and cross-​country skis can be cho­sen. Most like­ly, many will opt for the rou­te from Nit­rian­ska Blat­ni­ca. On this rou­te, you pass through Jur­ko,” a Roma­ne­sque rotun­da of St. Geor­ge, the second oldest struc­tu­re from Gre­at Mora­via in our regi­on. Pilg­ri­ma­ges are regu­lar­ly held here seve­ral times a year. A slight­ly dif­fe­rent cha­rac­ter is pro­vi­ded by the shor­test rou­te from Vozo­ka­ny or Lipov­ník. The rou­te from Výto­ky is very com­mon. Espe­cial­ly down­hill from Mar­hát to Výto­ky can be done on sleds very quick­ly. Less com­mon rou­tes are from Mod­rá horár­na, Sta­ra Lehot­ka, Bez­o­vec, Hav­ran, Zla­tý vrch, and Tema­tín. Of cour­se, you can dri­ve by car to Jele­nie jamy and go only from there.

I con­si­der the most beau­ti­ful rou­te to be from Mod­rá horár­na and Sta­ra Lehot­ka. Usu­al­ly, howe­ver, I take the bus to Vozo­ka­ny, climb to Mar­hát, and then con­ti­nue back through Jele­nie jamy, Gono­ve lazy, to Výto­ky. I pass by Strie­bor­ni­ca, through Mora­va­ny, whe­re I some­ti­mes stop for a meal. Then I cross the spa island to Pieš­ťa­ny. Upon arri­val, I am ple­a­san­tly tired after the kilo­me­ters wal­ked, and I feel that I have done somet­hing good for myself and others. In 2009, the weat­her was the most beau­ti­ful I had expe­rien­ced during my climbs. In the lower alti­tu­des, the forests were shrou­ded in fog, whi­le hig­her up, the sun pee­ked out, shi­ning on the solid snow cover bene­ath a blue sky with clouds. I hope I have ins­pi­red you with a way to celeb­ra­te the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Pieš­ťa­ny to Nit­rian­ska Blat­ni­ca. Then my jour­ney upwards began on my own :-). This year, a lot of peop­le came to the ” sum­mit.” I arri­ved around 11 AM. I wan­de­red through the beau­ti­ful, sno­wy lands­ca­pe. Orga­ni­zers had pre­pa­red a bon­fi­re at the top, whe­re peop­le gril­led, war­med up, regis­te­red, and rece­i­ved tea, sau­sa­ges, and bacon. Gra­du­al­ly, sin­ce I was also cold, I set off back, but by a dif­fe­rent rou­te. I went to Jele­nie jamy, to the cross­ro­ads, and from the­re, I des­cen­ded to Gono­ve lazy. From the­re, I con­ti­nu­ed through Výto­ky, Mora­va­ny, all the way to Piešťany.


Odka­zy

Tra­sa Mod­ro­vá horá­reň – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2010

V roku 2010 som na Mar­hát pri­šiel veľ­mi nesko­ro, na vrchu už nebol sko­ro nikto. Pre foto­gra­fo­va­nie to bolo svo­jím spô­so­bom veľ­mi vhod­né. Navy­še kra­ji­na bola v ten deň naozaj kva­lit­ne zasne­že­ná.

Tra­sa Vozo­ka­ny – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2009

Tra­sa Nit­rian­ska Blat­ni­ca – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2007


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Považský Inovec – jadrové pohorie na západnom Slovensku

Hits: 10533

Považ­ský Ino­vec je jad­ro­vé poho­rie na západ­nom Slo­ven­sku. Pat­rí do Fatransko-​tatranskej oblas­ti. Pri jeho dĺž­ke 48 km a pre­men­li­vej šír­ke 1525 km zabe­rá roz­lo­hu 600 km². Naj­vyš­ším bodom čle­ni­tej vrcho­vi­ny je vrch Ino­vec (1 042 m n.m.). Má zlo­ži­tú geolo­gic­kú stav­bu. Je boha­tý na pra­me­ne mine­rál­nych vôd. Stre­tá­va­jú sa tu tep­lo­mil­né a hor­ské dru­hy rast­lín. Ľud­ské osíd­le­nie je tu dolo­že­né od star­šej kamen­nej doby. Naj­mä v sever­nej čas­ti je pomer­ne vyso­ký výskyt pra­me­ňov mine­rál­nej vody – takz­va­né kysel­ky. Medzi naj­dô­le­ži­tej­šie pra­me­ne pat­ria ter­my vyvie­ra­jú­ce cez tek­to­nic­ké zlo­my v Pieš­ťa­noch, v oblas­ti Kúpeľ­né­ho ostro­va. Ide o vzác­ny druh lie­či­vej vody dosa­hu­jú­cej tep­lo­tu až 60 °C. Živo­čí­chy sa tu vysky­tu­jú v hoj­nom množ­stve. Od zástup­cov hmy­zu (fuzá­če, rohá­če, rôz­ne motý­le) cez oboj­ži­vel­ní­ky (sala­man­dra škvr­ni­tá, sko­ka­ny), pla­zy (sle­púch, jaš­te­ri­ce, vre­te­ni­ca), vtá­ky (z drav­cov oje­di­ne­le orol krá­ľov­ský a sokol rároh, myšia­ky, jas­tra­by, zo spe­vav­cov napr. sýkor­ky, žlto­chvos­ty, ďat­le) (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Ino­vec” súvi­sí s tým, že vrchol naj­vyš­šej hory sa čas­to zalesk­ne podob­ne ako ino­vať (infog​lo​be​.sk). Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí veľ­ko­mo­rav­ský dvo­rec Kos­to­lec nad obcou Duco­vé, kos­to­lík svä­té­ho Jura­ja pri Nit­rian­skej Blat­ni­ci, hra­dy Bec­kov, Topoľ­ča­ny, Tema­tín a Hlo­ho­vec. V jas­ky­ni Čer­to­va pec pod Hav­ra­nom sa našlo naj­star­šie jas­kyn­né osíd­le­nie na Slo­ven­sku (skon​li​ne​.sk). Zau­jí­ma­vý­mi loka­li­ta­mi je aj napr. Zoofar­ma Mod­ro­vá, vrch Mar­hát.


Považ­ský Ino­vec is a vol­ca­nic moun­tain ran­ge in wes­tern Slo­va­kia, belo­n­ging to the Fatra-​Tatra regi­on. Stret­ching for 48 km with a variab­le width of 15 to 25 km, it covers an area of 600 km². The hig­hest point of this diver­se ter­rain is the peak Ino­vec at an ele­va­ti­on of 1,042 meters abo­ve sea level. The regi­on has a com­plex geolo­gi­cal struc­tu­re and is rich in mine­ral water springs. The moun­tain ran­ge exhi­bits a varie­ty of flo­ra, with both ther­mop­hi­lic (heat-​loving) and moun­tai­nous plant spe­cies thri­ving in the area. Human sett­le­ment in this regi­on dates back to the Sto­ne Age. Par­ti­cu­lar­ly in the nort­hern part, the­re is a rela­ti­ve­ly high occur­ren­ce of mine­ral water springs, kno­wn local­ly as kysel­ky.” Among the most impor­tant springs are the ther­mal waters emer­ging through tec­to­nic faults in Pieš­ťa­ny, in the area of Kúpeľ­ný ostrov. The­se ther­mal waters are a rare type of hea­ling water rea­ching tem­pe­ra­tu­res of up to 60 °C.

The area is abun­dant in wild­li­fe, hos­ting vari­ous insects (beet­les, stag beet­les, dif­fe­rent but­terf­lies), amp­hi­bians (spot­ted sala­man­der, frogs), repti­les (slo­wworms, lizards, vipers), birds (birds of prey such as the gol­den eag­le and pereg­ri­ne fal­con, owls, hawks, and pas­se­ri­nes like tits, wag­tails, wood­pec­kers), among others. The name Ino­vec” is rela­ted to the fact that the sum­mit of the hig­hest moun­tain often glo­ws simi­lar­ly to an inno­va­ti­on. Among the notab­le land­marks are the Gre­at Mora­vian court in Kos­to­lec abo­ve the vil­la­ge of Duco­vé, the church of St. Geor­ge near Nit­rian­ska Blat­ni­ca, and the cast­les of Bec­kov, Topoľ­ča­ny, Tema­tín, and Hlo­ho­vec. The cave Čer­to­va pec under Hav­ran has reve­a­led the oldest cave sett­le­ment in Slo­va­kia. Other inte­res­ting loca­ti­ons inc­lu­de Zoofar­ma Mod­ro­vá and the Mar­hát peak.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Dokumenty, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské, Príroda, Prírodné, Slovenská krajina, Slovenské, V čase

Dych zimy v Považskom Inovci

Hits: 3034

Autor: Kor­nel Duffek

Keď sa Pieš­ťan­ca opý­ta­te, kto­ré hory pova­žu­je za svo­je, naj­čas­tej­šie vám odpo­vie, že Považ­ský Ino­vec. Malé Kar­pa­ty síce tiež majú svoj pôvab, ale pred­sa sú len ďalej. V prí­pa­de Považ­ské­ho Inov­ca však sta­čí prejsť Kra­jin­ský most a už môže­te stú­pať pria­mo do hôr. A nie sú to hoci­ja­ké hory – sú pre­špi­ko­va­né his­tó­ri­ou. Náj­de­te v nich sko­ro všet­ky kul­túr­ne vrstvy – od pra­ve­kých lov­cov až po sta­rých Slo­va­nov. Nachá­dza sa tu veľ­ká kon­cen­trá­cia román­skych rotúnd, snáď naj­väč­šia na úze­mí Slo­ven­ska, a zvyš­ky stre­do­ve­kých hra­dov. A to sme ešte neho­vo­ri­li o krás­nych prí­rod­ných sce­né­riách a kra­so­vých jas­ky­niach ako je Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec býva prí­ťaž­li­vý a zau­jí­ma­vý nie­len v plnom kve­te, ale v kaž­dom roč­nom obdo­bí, zimu nevy­ní­ma­júc. V čase, keď pad­nú na kra­ji­nu hmlymra­zy, a šofé­ri začí­na­jú šom­rať na rizi­ko­vé poča­sie, vzni­ká v horách čosi roz­práv­ko­vé – kaž­dý strom, konár, steb­lo, suchý list či ihlič­ka sa oba­ľu­je do bie­lych kryš­tá­li­kov. Je to dych zimy, kto­rý spra­vid­la netr­vá dlho. Pre­to musí­te to divad­lo prí­ro­dy sle­do­vať veľ­mi inten­zív­ne, aby vám neuni­kol žiad­ny detail. Najk­raj­ší pohľad na jem­ný srieň sa naskyt­ne vte­dy, keď zasvie­ti sln­ko. Čas­to sa však stá­va, že sln­ko svie­ti prí­liš inten­zív­ne a vte­dy bie­le kryš­tá­li­ky začí­na­jú opa­dá­vať a strá­cať – zra­zu je po pred­sta­ve­ní. Ešte šťas­tie, že máte pri sebe foto­apa­rát, s kto­rým aspoň zlo­mok toho, čo ste vide­li, zachy­ti­li. Doma na disp­le­ji počí­ta­ča zis­tí­te, že to všet­ko nebol iba pre­lud, ale sku­toč­nosť. A potom sa mož­no zamys­lí­te nad hra­vos­ťou a pre­men­li­vos­ťou prírody.

Je veľ­ká vymo­že­nosť pre kaž­dé mes­to, keď má svo­ju rie­ku či svo­je hory. Pieš­ťa­ny majú obo­je. VáhPovaž­ský Ino­vec. A ešte aj čosi navy­še – ter­mál­ne lie­či­vé pra­me­ne.


When you ask some­one from Pieš­ťa­ny which moun­tains they con­si­der the­ir own, most often they will tell you Považ­ský Ino­vec. Whi­le the Small Car­pat­hians also have the­ir charm, they are a bit fart­her away. In the case of Považ­ský Ino­vec, howe­ver, you just need to cross the Kra­jin­ský brid­ge, and you can start ascen­ding right into the moun­tains. And the­se are not just any moun­tains — they are infu­sed with his­to­ry. You can find almost all cul­tu­ral lay­ers here, from pre­his­to­ric hun­ters to the ancient Slavs. The­re is a lar­ge con­cen­tra­ti­on of Roma­ne­sque rotun­das, per­haps the lar­gest in Slo­va­kia, and the rem­nants of medie­val cast­les. And tha­t’s not to men­ti­on the beau­ti­ful natu­ral sce­ne­ry and karst caves like Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec is att­rac­ti­ve and inte­res­ting not only in full blo­om but in eve­ry sea­son, inc­lu­ding win­ter. At the time when mists and frosts fall on the lands­ca­pe, and dri­vers begin to com­plain about ris­ky weat­her, somet­hing magi­cal hap­pens in the moun­tains — eve­ry tree, branch, stem, dry leaf, or need­le is cove­red in whi­te crys­tals. It’s the bre­ath of win­ter, which usu­al­ly does­n’t last long. The­re­fo­re, you have to inten­se­ly watch this natu­re play to not miss any detail. The most beau­ti­ful view of the deli­ca­te frost occurs when the sun shi­nes. Howe­ver, it often hap­pens that the sun shi­nes too inten­se­ly, and then the whi­te crys­tals begin to fall and disap­pe­ar, sud­den­ly ending the per­for­man­ce. Luc­ki­ly, you have a came­ra with you to cap­tu­re at least a frac­ti­on of what you saw. At home on the com­pu­ter scre­en, you rea­li­ze that it was not just a pre­lu­de but a rea­li­ty. And then, you might ref­lect on the pla­y­ful­ness and varia­bi­li­ty of nature.

It is a gre­at advan­ta­ge for any town to have its river or moun­tains. Pieš­ťa­ny has both. The Váh River and Považ­ský Ino­vec. And even a litt­le extra — ther­mal hea­ling springs.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské

Modrová – obec s dávnou minulosťou

Hits: 3723

Do roku 1927 sa Mod­ro­vá nazý­va­la Veľ­ká Mod­rov­ka. Maďar­ský názov pre Mod­ro­vú je Nagy­mod­ró, nemec­ký Gross­mod­ro, Gross­mod­rau. Na plo­che nece­lých 12 km2 žije asi 500 oby­va­te­ľov (wiki​pe​dia​.sk). Mod­ro­vá leží v čle­ni­tom, zdví­ha­jú­com sa reli­é­fe Považ­ské­ho Inov­ca. Za zmien­ku sto­jí, že dáv­nej­šej his­tó­rii pod Mod­ro­vú pat­ri­li v minu­los­ti aj Pieš­ťa­ny. V roku 1157 latin­skí kolo­nis­ti v Mod­ro­vej posta­vi­li kos­tol­nú vežu (Mod­ro­vá). Úze­mie Mod­ro­vej bolo v 12. sto­ro­čí pod prá­vo­mo­cou hra­du Bana, nachá­dza­jú­ce­ho sa prav­de­po­dob­ne na vyvý­še­ni­nách nad obcou Ban­ka pri Pieš­ťa­noch. Po jeho záni­ku v prie­be­hu 13. sto­ro­čia jeho fun­kciu pre­bral Tema­tín. V minu­los­ti bola Mod­ro­vá spo­me­nu­tá v his­tó­rii ako Mad­ro”. V 15. sto­ro­čí žilo v Mod­ro­vej odha­dom 150180 oby­va­te­ľov. V roku 1970620, v roku 1989520. V noci z 23. na 24. janu­ára 1932 pos­tih­lo obec lokál­ne zeme­tra­se­nie s epi­cen­trom medzi Mod­ro­vou a Sta­rou Leho­tou, kde asi v dĺž­ke jed­né­ho kilo­met­ra sa násled­kom zeme­tra­se­nia stra­til potok (Mod​ro​va​.eu​.sk).

Len nedáv­no, v roku 1991 bola neďa­le­ko obce, obja­ve­ná Mod­rov­ská jas­ky­ňa, kto­rá je naj­väč­šou v Považ­skom Inov­ci a nachá­dza sa nad obcou Mod­ro­vá. Vchod sa nachá­dza na seve­ro­zá­pad­nom úbo­čí masí­vu Grni­ce (523 m). Jas­ky­ňa vznik­la v lito­lo­gic­ky i fareb­ne pes­trých tria­so­vých vápen­coch pôso­be­ním dnes už neexis­tu­jú­ce­ho vod­né­ho toku. Pries­to­ry jas­ky­ne pred­sta­vu­jú veľ­mi čle­ni­tý dvo­jú­rov­ňo­vý laby­rint. Okrem nie­koľ­kých men­ších sie­ní ju tvo­ria dva väč­šie dómy spo­je­né 10 met­ro­vou hlbo­kou prie­pas­ťou. Naj­väč­ší pries­tor, daž­ďo­vý dóm dosa­hu­je roz­me­ry 2015 m pri výš­ke 810 m. V jas­ky­ni sa okrem živej kvap­ľo­vej výzdo­by zastú­pe­nej sta­lak­tit­mi a sta­lag­mit­mi vysky­tu­je pre­dov­šet­kým pre ňu cha­rak­te­ris­tic­ká pizo­li­to­vá výzdo­ba. Boha­to sú zastú­pe­né naj­mä roz­ma­ni­té kríč­ko­vi­té tva­ry pri­po­mí­na­jú­ce pod­mor­ské kora­ly. Cel­ko­vá dĺž­ka jas­ky­ne dosa­hu­je 570 m pri hĺb­ke 45 m, pri­čom je reál­ny pred­po­klad jej ďal­šie­ho pokra­čo­va­nia. Jas­ky­ňa je uzav­re­tá a z dôvo­du ochra­ny nie je voľ­ne prí­stup­ná verej­nos­ti. Náv­šte­va prí­pad­ných záu­jem­cov je mož­ná iba v sprie­vo­de čle­nov sku­pi­ny Ino­vec, kto­rá tu v súčas­nos­ti vyko­ná­va pries­kum (Mod­ro­vá). Naj­star­šou his­to­ric­kou pamiat­kou obce je rímsko-​katolícky kos­tol sv. Micha­la archan­je­la, roku 1157. Pat­rí k vzác­nym his­to­ric­kým román­skym pamiat­kam a je zara­de­ný do zozna­mu sta­veb­ných kul­túr­nych pamia­tok (Mod­ro­vá).

Neďa­le­ko od obce Mod­ro­vá, vlast­ne ako sa hovo­rí, za dedi­nou”, sa nachá­dza tzv. Zoofar­ma Mod­ro­vá. Je to za dedi­nou sme­rom na Bez­o­vec. Miloš Minár tu okrem iné­ho pasien­ko­vým spô­so­bom cho­vá juho­ame­ric­ké lamy, škót­sky rož­ný sta­tok, novo­zé­land­ské ovce, búr­ske­ho capa, tas­mán­ske klo­ka­ny, pri­bud­ne čosko­ro ťava dvoj­hr­bá a bizón (Michal Pet­ruš­ka, 2008: Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 42, p.6 – 8).

Ku Mod­ro­vej pat­rí cha­to­vá oblasť Mod­ro­vá horá­reň. Je asi 1.5 km za dedi­nou. Začí­na horár­ňou, je v nej posta­ve­ných množ­stvo chát. V tej­to doli­ne je aj rekre­ač­né cen­trum, uby­to­va­cie zariadenie.


Until 1927, Mod­ro­vá was cal­led Veľ­ká Mod­rov­ka. The Hun­ga­rian name for Mod­ro­vá is Nagy­mod­ró, and the Ger­man names are Gross­mod­ro and Gross­mod­rau. The vil­la­ge covers an area of less than 12 km² and is home to around 500 resi­dents (wiki​pe​dia​.sk). Mod­ro­vá is situ­ated in the diver­se and rising ter­rain of the Považ­ský Ino­vec. It’s note­wort­hy that in the dis­tant past, Pieš­ťa­ny was also part of the his­to­ri­cal con­text bene­ath Mod­ro­vá. In 1157, Latin colo­nists in Mod­ro­vá erec­ted a church tower (Mod­ro­vá). The ter­ri­to­ry of Mod­ro­vá in the 12th cen­tu­ry fell under the juris­dic­ti­on of the Bana Cast­le, pro­bab­ly loca­ted on ele­va­ti­ons near the vil­la­ge of Ban­ka near Pieš­ťa­ny. After its demi­se in the 13th cen­tu­ry, its func­ti­on was taken over by Tema­tín. Mod­ro­vá was men­ti­oned in his­to­ry as Mad­ro” in the past. In the 15th cen­tu­ry, an esti­ma­ted 150180 resi­dents lived in Mod­ro­vá. In 1970620, in 1989520. On the night of Janu­ary 23 to 24, 1932, a local eart­hqu­ake struck the vil­la­ge, cen­te­red bet­we­en Mod­ro­vá and Sta­ra Leho­ta, cau­sing a stre­am to disap­pe­ar due to the eart­hqu­ake (Mod​ro​va​.eu​.sk).

Recen­tly, in 1991, the Mod­rov­ská Cave was dis­co­ve­red near the vil­la­ge, making it the lar­gest in Považ­ský Ino­vec, loca­ted abo­ve Mod­ro­vá. The entran­ce is on the nort­hwest slo­pe of the Grni­ce mas­sif (523 m). The cave for­med in lit­ho­lo­gi­cal­ly and color­ful­ly varied Trias­sic limes­to­nes due to the acti­on of a now none­xis­tent water­cour­se. The cave­’s spa­ces repre­sent a very intri­ca­te two-​level laby­rinth. Apart from seve­ral smal­ler cham­bers, it con­sists of two lar­ger domes con­nec­ted by a 10-​meter-​deep abyss. The lar­gest spa­ce, the rain dome, mea­su­res 2015 m with a height of 810 m. The cave fea­tu­res vivid drips­to­ne deco­ra­ti­ons with sta­lac­ti­tes and sta­lag­mi­tes, pri­ma­ri­ly cha­rac­te­ri­zed by cha­rac­te­ris­tic piso­li­tic orna­men­ta­ti­on. Vari­ous coral-​like for­ma­ti­ons, remi­nis­cent of under­wa­ter corals, are abun­dan­tly repre­sen­ted. The total length of the cave rea­ches 570 m at a depth of 45 m, with a rea­lis­tic assump­ti­on of its furt­her exten­si­on. The cave is clo­sed, and for con­ser­va­ti­on rea­sons, it is not fre­e­ly acces­sib­le to the pub­lic. Visits by inte­res­ted indi­vi­du­als are possib­le only accom­pa­nied by mem­bers of the Ino­vec group, which cur­ren­tly explo­res the cave (Mod­ro­vá). The oldest his­to­ri­cal monu­ment of the vil­la­ge is the Roman Cat­ho­lic Church of St. Micha­el the Archan­gel, built in 1157. It belo­ngs to the rare his­to­ri­cal Roma­ne­sque monu­ments and is lis­ted among the cul­tu­ral monu­ments (Mod­ro­vá).

Not far from Mod­ro­vá, actu­al­ly, as they say, behind the vil­la­ge,” the­re is the so-​called Zoofar­ma Mod­ro­vá. It is loca­ted bey­ond the vil­la­ge towards Bez­o­vec. Besi­des other things, Miloš Minár rai­ses South Ame­ri­can lla­mas, Scot­tish High­land catt­le, New Zea­land she­ep, Bur­chel­l’s zeb­ra, Tas­ma­nian wal­la­bies, and soon the­re will be a two-​humped camel and bison (Michal Pet­ruš­ka, 2008: Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 42, p.6 – 8).

Mod­ro­vá also inc­lu­des the cot­ta­ge area Mod­ro­vá horá­reň, about 1.5 km bey­ond the vil­la­ge. It starts with a moun­tain hut, with nume­rous cot­ta­ges built the­re. In this val­ley, the­re is also a rec­re­a­ti­on cen­ter, accom­mo­da­ti­on facility.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 7582

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie Hrad Tema­tín”Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jusCica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.


Tema­tín is a ruin of a cast­le in wes­tern Slo­va­kia, loca­ted in the Považ­ský Ino­vec moun­tain ran­ge (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). This nati­onal cul­tu­ral monu­ment is part of the Tema­tín Hills, a pro­tec­ted area that has been desig­na­ted a Natu­ra 2000 site of Euro­pe­an impor­tan­ce sin­ce 2004 (Regi­na Hul­ma­no­vá). The cast­le was built in the sout­hwes­tern part of Považ­ský Ino­vec on a limestone-​dolomite base at the peak of a side rid­ge exten­ding west from Bez­o­vec bet­we­en the Lúčan­ská and Hrá­doc­ká val­le­ys. With an ele­va­ti­on of 564 meters, it is one of the hig­hest cast­les in Slo­va­kia. It belo­ngs to the cadas­tral area of the vil­la­ge of Lúka (Wiki­pe­dia).

The cast­le like­ly ori­gi­na­ted imme­dia­te­ly after the Mon­gol inva­si­on in 1242 on the site of an older hill­fort, who­se Sla­vic ori­gins might be indi­ca­ted by an ana­ly­sis of its name, pro­bab­ly deri­ved from the words temä,” mea­ning cro­wn, and the Old Sla­vic word for for­ti­fied pla­ces, týn” (Wiki­pe­dia). In records from the last third of the 13th cen­tu­ry, the name Teme­tyn is docu­men­ted (web​gar​den​.cz).

The first writ­ten record of the cast­le dates back to 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Sin­ce its incep­ti­on, the cast­le ser­ved a sig­na­ling and guar­ding func­ti­on, and along with Tren­čín, Bec­kov, and Čach­ti­ce cast­les, it was part of the defen­se sys­tem pro­tec­ting the nort­hwes­tern pas­ses of the King­dom of Hun­ga­ry. It also guar­ded an impor­tant ford across the Váh River, men­ti­oned in a docu­ment from 1453 (Wiki­pe­dia). It was built as a roy­al cast­le to supp­le­ment bor­der for­ti­fi­ca­ti­ons (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). The­se cast­les were visu­al­ly acces­sib­le to each other using fire sig­nals and flags (tema​tin​.org).

In the 13th cen­tu­ry, the cast­le was violen­tly sei­zed by Matt­hew Csák of Tren­čín. At the begin­ning of the 17th cen­tu­ry, the cast­le came into the posses­si­on of Sta­ni­slav Tur­zo, who impro­ved the outer bai­le­y­’s defen­ses. He invi­ted Vene­tian armo­rer Ange­lo Ric­ciar­di. In the mid-​17th cen­tu­ry, the Berc­sé­nyi fami­ly beca­me co-​owners of Tema­tín. Inte­res­tin­gly, Miku­láš Berc­sé­nyi, who later beca­me the chief com­man­der of Fran­cis II Rákóc­zi­’s tro­ops, was born at the cast­le in 1665. Many items from Tema­tín Cast­le ended up in the manor hou­se in Bru­nov­ce, as the Berc­sé­nyi fami­ly had been cons­truc­ting this manor for some time. During the upri­sings of Fran­cis II Rákóc­zi, Miku­láš Berc­sé­nyi had the cast­le repai­red and even estab­lis­hed a per­ma­nent mili­ta­ry gar­ri­son the­re (tema​tin​.org).

The cast­le com­pri­sed the upper cast­le with its cour­ty­ard, Got­hic squ­are tower, Got­hic refu­ge tower – bergf­ried, entran­ce gate, high Got­hic pala­ce, Renais­san­ce pala­ce, sout­hwest ron­del, sout­he­ast bas­ti­on, cha­pel, eco­no­mic buil­dings, first bar­bi­can, eas­tern bas­ti­on, third gate, nort­hern bai­ley, nort­he­ast and west bas­ti­ons, second gate with a moat, for­ward for­ti­fi­ca­ti­on, and second bai­ley (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). On Janu­ary 22, 1710, Miku­láš Berc­sé­ny­i­’s tro­ops suf­fe­red a defe­at in the anti-​Habsburg wars. He hid in the cast­le, from whe­re he mana­ged to esca­pe, but impe­rial tro­ops soon des­tro­y­ed Tema­tín. Sin­ce then, the cast­le has been in ruins (tema​tin​.org).

Two civic asso­cia­ti­ons are stri­ving to save Tema­tín: the Civic Asso­cia­ti­on Cast­le Tema­tín” and the Asso­cia­ti­on for the Res­cue of Tema­tín Cast­le. They use fal­len sto­nes as buil­ding mate­rial, and only lime is added to the mor­tar, not cement. Clas­sic conc­re­te would absorb water, expand, and pre­ss against the ori­gi­nal sto­nes (Sour­ce: Pieš­ťan­ský týž­deň). In the past, the cast­le was only cle­a­red of over­gro­wn vege­ta­ti­on, and no sig­ni­fi­cant wall sta­bi­li­za­ti­on occur­red. The OZ Cast­le Tema­tín asso­cia­ti­on uses a trans­i­ti­onal pha­se mate­rial bet­we­en limes­to­ne and dolo­mi­te, most­ly sour­ced local­ly. The ruin suf­fers from sta­tic issu­es like caver­nous wall col­lap­se and line­ar cracks. Visi­tors’ acti­vi­ties, such as clim­bing and knoc­king down loose mason­ry, have also con­tri­bu­ted to the cast­le­’s dete­ri­ora­ti­on. The geolo­gi­cal base is dis­rup­ted by karst phe­no­me­na. Befo­re mason­ry work, historical-​architectural rese­arch and app­ro­val of the pro­ce­du­re by the Monu­ments Offi­ce are car­ried out (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

The Tema­tín Hills Natu­re Reser­ve was estab­lis­hed in 1976. It is one of the four most inte­res­ting are­as of this type in Euro­pe. It stret­ches from the flo­odp­lain of the Váh River to the ruins of Tema­tín Cast­le (obec​lu​ka​.sk), cove­ring an area of 2471 hec­ta­res. This remar­kab­le geobo­ta­ni­cal area on the sout­hern slo­pes of Považ­ský Ino­vec, with its limestone-​dolomite base, is home to West Car­pat­hian vege­ta­ti­on. Ther­mop­hi­lous flo­ra and fau­na pre­do­mi­na­te. From ear­ly spring, sno­wd­rops car­pet the light beech forests, fol­lo­wed later by cory­da­lis. Large-​flowered and inter­me­dia­te pasque flo­wers blo­om on the rocks. The Ado­nis ver­na­lis, local­ly cal­led black pep­per,” was com­mon­ly used for tre­a­ting domes­tic ani­mals, espe­cial­ly pigs and she­ep (obec​lu​ka​.sk).

The for­ma­ti­on of xerot­her­mic com­mu­ni­ties in the Tema­tín Hills is sig­ni­fi­can­tly influ­en­ced by the orien­ta­ti­on of the slo­pes – the most extre­me bio­to­pes have deve­lo­ped on the south-​facing slo­pes of crum­bly dolo­mi­te. His­to­ri­cal­ly, human acti­vi­ty, notab­ly the cle­a­ring of forests during the Tur­kish wars, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in the pro­cess of ari­di­za­ti­on and the expan­si­on of warm and dry-​loving com­mu­ni­ties. In hig­her ele­va­ti­ons and north-​facing slo­pes, ori­gi­nal Car­pat­hian moun­tain com­mu­ni­ties have been pre­ser­ved, such as Car­pat­hian oak-​hornbeam forests with pat­ches of oak-​cer forests and xerot­her­mop­hi­lous oak forests. In hig­her are­as, limestone-​loving and sub­mon­ta­ne beech forests are pre­sent, and on small roc­ky rid­ges, scree forests of lime and map­le have deve­lo­ped (sopsr​.sk). Notab­le spe­cies inc­lu­de Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, and Luna­ria redi­vi­va. Orchid spe­cies like Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis and Limo­do­rum abor­ti­vum also grow here. The area is the only iso­la­ted loca­ti­on in Slo­va­kia for the alpi­ne sed­ge Carex haleriana.

Tema­tín is the domi­nant fea­tu­re of the Tema­tín Hills Natu­re Reser­ve, which is uni­que for its blend of Car­pat­hian and Pan­no­nian flo­ra. On the sout­hern slo­pes, spe­cies like Quer­cus pubes­cens, the ende­mic Sor­bus domi­nii, Fra­xi­nus ornus, and the intro­du­ced Pinus nig­ra can be found. The nort­hern slo­pes are domi­na­ted by Fagus syl­va­ti­ca and Car­pi­nus betu­lus. The dry and warm-​loving flo­ra inc­lu­des Pul­sa­til­la gran­dis, Dra­ba lasi­ocar­pa, Sti­pa spe­cies, Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, Daph­ne cne­orum, and vari­ous orchids such as Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, and D. sam­bu­ci­na. The ende­mic Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis can also be found here. Among the fau­na, two rare lon­ghorn beet­les, Rosa­lia alpi­na and Pla­gi­ono­tus arcu­atus, inha­bit the area. Other spe­cies inc­lu­de Cicin­de­la cam­pes­tris, Cara­bus coria­ce­us, Lacer­ta viri­dis, Aqu­ila helia­ca, and cri­ti­cal­ly endan­ge­red snails Ver­ti­go mou­lin­sia­na and Tri­chi­na fili­ci­na. Note­wort­hy are the step­pe grass­hop­per Saga pedo and cica­das Tibi­cen ple­be­jus and Cica­da orni. The area is also home to Luca­nus cer­vus, the Slo­vak ende­mic Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, Bubo bubo, Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, Meles meles, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, and seve­ral bat spe­cies inc­lu­ding Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, and Epte­si­cus serotinus.

In the Tema­tín Hills and the adja­cent Váh flo­odp­lain, around two thou­sand spe­cies of but­terf­lies have been iden­ti­fied – the most in Slo­va­kia. Spe­cies inc­lu­de swal­lo­wtails, fri­til­la­ries, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus, and Eup­la­gia quadripunctaria.


Tema­tín ist eine Bur­gru­ine im Wes­ten der Slo­wa­kei, gele­gen im Gebir­ge Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­dos­lo­wa­kis­ches Ver­lags­zen­trum in Bra­ti­sla­va). Die­ses nati­ona­le Kul­tur­denk­mal ist Teil der Tematín-​Hügel, eines Schutz­ge­biets, das seit 2004 als Natu­ra 2000-​Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung aus­ge­wie­sen ist (Regi­na Hul­ma­no­vá). Die Burg wur­de im südwest­li­chen Teil des Považ­ský Ino­vec auf einem Kalkstein-​Dolomit-​Untergrund am Gip­fel eines Sei­ten­kamms errich­tet, der west­lich von Bez­o­vec zwis­chen dem Lúčanská- und Hrádocká-​Tal ver­lä­uft. Mit einer Höhe von 564 Metern gehört sie zu den höchst­ge­le­ge­nen Bur­gen der Slo­wa­kei. Sie gehört zum Kata­ster­ge­biet des Dor­fes Lúka (Wiki­pe­dia).

Die Burg ents­tand wahrs­che­in­lich unmit­tel­bar nach dem Mongolen-​Einfall im Jahr 1242 an der Stel­le einer älte­ren Fes­tung, deren sla­wis­cher Urs­prung durch die Ana­ly­se des Namens, der wahrs­che­in­lich aus den Wör­tern temä”, was Sche­i­tel” bede­utet, und dem alts­la­wis­chen Wort für befes­tig­te Plät­ze týn” zusam­men­ge­setzt ist, ver­mu­tet wird (Wiki­pe­dia). In Auf­ze­ich­nun­gen aus dem letz­ten Drit­tel des 13. Jahr­hun­derts ist der Name Teme­tyn ver­ze­ich­net (web​gar​den​.cz).

Der ers­te sch­rift­li­che Nach­we­is der Burg stammt aus dem Jahr 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Seit ihrer Ents­te­hung erfüll­te die Burg eine Signal- und Wach­funk­ti­on und war zusam­men mit den Bur­gen Tren­čín, Bec­kov und Čach­ti­ce Teil des Ver­te­i­di­gungs­sys­tems zum Schutz der nor­dwest­li­chen Päs­se des König­re­ichs Ungarn. Sie schütz­te auch eine wich­ti­ge Furt über den Váh, die in einer Urkun­de von 1453 erwähnt wird (Wiki­pe­dia). Sie wur­de als könig­li­che Burg errich­tet, um die Grenz­be­fes­ti­gun­gen zu ergän­zen (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­dos­lo­wa­kis­ches Ver­lags­zen­trum in Bra­ti­sla­va). Die­se Bur­gen waren durch Feuer­sig­na­le und Flag­gen visu­ell mite­i­nan­der ver­bun­den (tema​tin​.org).

Im 13. Jahr­hun­dert wur­de die Burg gewalt­sam von Matt­hä­us Csák von Tren­čín ein­ge­nom­men. Anfang des 17. Jahr­hun­derts gelang­te die Burg in den Besitz von Sta­ni­slav Tur­zo, der die Ver­te­i­di­gung der Vor­burg ver­bes­ser­te. Er lud den vene­zia­nis­chen Waf­fen­sch­mied Ange­lo Ric­ciar­di ein. In der Mit­te des 17. Jahr­hun­derts wur­den die Berc­sé­ny­is Mit­be­sit­zer von Tema­tín. Inte­res­san­ter­we­i­se wur­de Miku­láš Berc­sé­nyi, der spä­te­re Ober­be­fehls­ha­ber der Trup­pen von Franz II. Rákóc­zi, 1665 in der Burg gebo­ren. Vie­le Gegens­tän­de aus der Burg Tema­tín ende­ten im Her­ren­haus von Bru­nov­ce, da die Bercsényi-​Familie die­ses Her­ren­haus schon seit eini­ger Zeit errich­te­te. Wäh­rend der Aufs­tän­de von Franz II. Rákóc­zi ließ Miku­láš Berc­sé­nyi die Burg repa­rie­ren und rich­te­te sogar eine stän­di­ge Mili­tär­gar­ni­son ein (tema​tin​.org).

Die Burg bes­tand aus der Ober­burg mit ihrem Innen­hof, einem gotis­chen quad­ra­tis­chen Turm, einem gotis­chen Zuf­lucht­sort – dem Bergf­ried, dem Ein­gang­stor, einem hoch­go­tis­chen Palast, einem Renaissance-​Palast, einem südwest­li­chen Ron­dell, einem südöst­li­chen Bas­ti­on, einer Kapel­le, Wirts­chafts­ge­bä­u­den, dem ers­ten Vor­hof, einem öst­li­chen Bas­ti­on, dem drit­ten Tor, der nörd­li­chen Vor­burg, nor­döst­li­chen und west­li­chen Bas­ti­onen, dem zwe­i­ten Tor mit Gra­ben, einer vor­ges­cho­be­nen Befes­ti­gung und der zwe­i­ten Vor­burg (Quel­le: Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Am 22. Janu­ar 1710 erlitt die Trup­pe von Miku­láš Berc­sé­nyi in den Anti­habs­bur­gerk­rie­gen eine Nie­der­la­ge. Er vers­tec­kte sich in der Burg, von wo er ent­kom­men konn­te, aber die kai­ser­li­chen Trup­pen zers­tör­ten Tema­tín kurz darauf. Seit­dem liegt die Burg in Ruinen (tema​tin​.org).

Zwei Bür­ger­ve­re­i­ne bemühen sich um die Rettung von Tema­tín: der Bür­ger­ve­re­in Hrad Tema­tín” und der Vere­in zur Rettung der Burg Tema­tín. Sie ver­wen­den als Bau­ma­te­rial abge­fal­le­ne Ste­i­ne, und der Mör­tel wird nur mit Kalk, nicht mit Zement gemischt. Klas­sis­cher Beton wür­de Was­ser auf­neh­men, sich aus­deh­nen und auf die urs­prün­gli­chen Ste­i­ne drüc­ken (Quel­le: Pieš­ťan­ský týž­deň). In der Ver­gan­gen­he­it wur­de die Burg nur von über­wu­chern­der Vege­ta­ti­on bef­re­it, es kam jedoch zu kei­ner bede­uten­den Mau­ers­ta­bi­li­sie­rung. Der Vere­in OZ Hrad Tema­tín ver­wen­det Mate­rial in einer Über­gangsp­ha­se zwis­chen Kalks­te­in und Dolo­mit, das meist aus loka­len Quel­len stammt. Die Ruine lei­det unter sta­tis­chen Prob­le­men wie dem Eins­turz von Mau­er­werk und line­a­ren Ris­sen. Auch Besu­cher, die klet­ter­ten oder lose Mau­ers­te­i­ne hinun­ter­war­fen, tru­gen zum Ver­fall bei. Das geolo­gis­che Fun­da­ment wird durch Kars­ters­che­i­nun­gen ges­tört. Vor den Mau­e­rar­be­i­ten erfol­gen his­to­ris­che und archi­tek­to­nis­che Unter­su­chun­gen und die Geneh­mi­gung des Ver­fah­rens durch das Denk­mals­chut­zamt (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Das Naturs­chutz­ge­biet Tematín-​Hügel wur­de 1976 geg­rün­det. Es gehört zu den vier inte­res­san­tes­ten Gebie­ten die­ser Art in Euro­pa. Es ers­trec­kt sich von der Flus­saue des Váh bis zu den Ruinen der Burg Tema­tín (obec​lu​ka​.sk) und umfasst eine Flä­che von 2471 Hek­tar. In die­sem bemer­ken­swer­ten geobo­ta­nis­chen Gebiet an den Süd­hän­gen des Považ­ský Ino­vec mit Kalkstein-​Dolomit-​Untergrund gede­iht wes­tkar­pa­tis­che Vege­ta­ti­on. Ther­mop­hi­le Flo­ra und Fau­na domi­nie­ren. Bere­its im frühen Früh­ling wach­sen Schne­eg­löck­chen tep­pi­char­tig in den lich­ten Buchen­wäl­dern, gefolgt von Ler­chen­sporn. Auf den Fel­sen blühen Gro­ßb­lüti­ge und Mitt­le­re Küchen­schel­len. Das Ado­nis­rös­chen, lokal als Sch­war­zer Pfef­fer” bez­e­ich­net, wur­de häu­fig zur Behand­lung von Haus­tie­ren, ins­be­son­de­re Sch­we­i­nen und Scha­fen, ver­wen­det (obec​lu​ka​.sk).

Die Bil­dung xerot­her­mis­cher Geme­in­schaf­ten in den Tematín-​Hügeln wird stark durch die Aus­rich­tung der Hän­ge bee­in­flusst – die extrem­sten Bio­to­pe haben sich an den süd­lich expo­nier­ten Hän­gen aus brüchi­gem Dolo­mit ent­wic­kelt. His­to­risch spiel­te men­sch­li­che Akti­vi­tät, ins­be­son­de­re die Abhol­zung wäh­rend der Tür­ken­krie­ge, eine bede­uten­de Rol­le bei der Ari­di­sie­rung und der Ausb­re­i­tung wär­me­lie­ben­der Geme­in­schaf­ten. In höhe­ren Lagen und an nor­de­xpo­nier­ten Hän­gen haben sich urs­prün­gli­che Karpaten-​Berggemeinschaften erhal­ten, wie Karpaten-​Eichen-​Hainbuchenwälder mit Eichen-​Trockenwaldinseln und xerot­her­mop­hi­le Eichen­wäl­der. In höhe­ren Lagen gibt es kalk­lie­ben­de und sub­mon­ta­ne Buchen­wäl­der und auf kle­i­nen fel­si­gen Gra­ten haben sich Schutt­wäl­der aus Lin­de und Ahorn ent­wic­kelt (sopsr​.sk). Bemer­ken­swer­te Arten sind Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um und Luna­ria redi­vi­va. Auch Orchi­de­e­nar­ten wie Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis und Limo­do­rum abor­ti­vum wach­sen hier. Das Gebiet ist der ein­zi­ge iso­lier­te Stan­dort in der Slo­wa­kei für die Alpen-​Segge Carex haleriana.

Tema­tín ist das domi­nie­ren­de Merk­mal des Naturs­chutz­ge­biets Tematín-​Hügel, das ein­zi­gar­tig für sei­ne Mis­chung aus kar­pa­tis­cher und pan­no­nis­cher Flo­ra ist. An den süd­li­chen Hän­gen wach­sen Arten wie Quer­cus pubes­cens, der ende­mis­che Sor­bus domi­nii, Fra­xi­nus ornus und die ein­ge­fü­hr­te Pinus nig­ra. Die nörd­li­chen Hän­ge wer­den von Fagus syl­va­ti­ca und Car­pi­nus betu­lus domi­niert. Die troc­ke­ne und wär­me­lie­ben­de Flo­ra umfasst Pul­sa­til­la gran­dis, Dra­ba lasi­ocar­pa, Stipa-​Arten, Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, Daph­ne cne­orum und vers­chie­de­ne Orchi­de­en wie Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis und D. sam­bu­ci­na. Der Ende­mit Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis fin­det sich hier eben­falls. Zu den Fau­na­ar­ten gehören zwei sel­te­ne Bock­kä­fer, Rosa­lia alpi­na und Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Wei­te­re Arten sind Cicin­de­la cam­pes­tris, Cara­bus coria­ce­us, Lacer­ta viri­dis, Aqu­ila helia­ca und die kri­tisch gefä­hr­de­ten Schnec­ken Ver­ti­go mou­lin­sia­na und Tri­chi­na fili­ci­na. Bemer­ken­swert sind auch die Step­pen­he­usch­rec­ke Saga pedo und die Zika­den Tibi­cen ple­be­jus und Cica­da orni. In der Regi­on leben auch Luca­nus cer­vus, der slo­wa­kis­che Ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, Bubo bubo, Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la parva,

Meles meles, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na und meh­re­re Fle­der­mau­sar­ten wie Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis und Epte­si­cus sero­ti­nus. In den Tematín-​Hügeln und der angren­zen­den Váh-​Flussaue wur­den etwa zwe­i­tau­send Sch­met­ter­ling­sar­ten iden­ti­fi­ziert – die meis­ten in der Slo­wa­kei. Arten umfas­sen Sch­wal­ben­sch­wän­ze, Perl­mut­ter­fal­ter, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus und Eup­la­gia quadripunctaria.


Odka­zy

Video­záz­na­my

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post