Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10216

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to . Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske , v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu . Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Prešov – mesto hudby

skala
Hits: 3118

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve , Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná , Prešovská hudobná , JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské : spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, in Hungarian Eperjes, in German Eperies / Preschau, in Russian Prjašev, in Polish Preszów, in Latin Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum ( Kaliňák). One hypothesis suggests that the original name of the city, Eperies, is derived from the Hungarian word „eper“ – strawberry. Slovak historian Uličný argues that the name Prešov roots in the Slavic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the center of and the Prešov self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Highlands, at an altitude of about 255 meters above sea level. The city has two rivers, Torysa and Sekčov. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third-largest city in Slovakia (presov.sk). It has four boroughs: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The settlement’s origins date back to the Stone Age. Slavic settlement is documented from the 8th to 9th centuries. The first written mention is in a document by King Béla IV from 1247. Prešov has been a free royal town since 1374. Since 1412, it has been part of Pentapolitana – a community of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov (Wikipedia.sk). In the 14th and 15th centuries, it experienced remarkable economic development. The year 1687 is significant for Prešov because of the „Caraff’s slaughter,“ when 24 citizens were brutally executed in the square for supporting Imrich Tököli, the leader of the anti-Habsburg uprising. In 1816, the establishment of the Greek Catholic diocese brought more Rusyns to the area. The salt production in Solivar, Prešov, had a major economic impact (Wikipedia.sk), though it was „destroyed“ by democrats after 2010. On November 1, 1918, the so-called Prešov Uprising occurred, during which 41 soldiers and two civilians were executed. Under the influence of the revolution in Budapest, some soldiers refused obedience and proceeded to loot stores. They were later apprehended and, despite there being no loss of life, were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historical core of the city is a national cultural monument (presov.sk). It boasts several landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, Klobušických Palace, Šariš Gallery, Neptune’s Fountain, Rákóczi Palace, Roman Catholic Parish Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, Caraff’s Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, Calvary, and the Kumšt hydro-engineering building (Wikipedia.sk). The city is home to the Jonáš Záborský Theatre, and various events are organized, including Prešov City Days, Muvina – International Wine Festival, Prešov Triple Market, Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk). Due to its vibrant music scene and achievements, the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or „city of music“ (Wikipedia.sk). Some notable musicians and bands include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Festivals held regularly include the Academic Prešov Student Art Festival, Prešov Music Spring, Salt Market Festival, Bobbin Lace Festival, Bad Music Festival, Prešov Triple Market, Historical Fencing and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd’s Literary Prešov, and many others (Wikipedia.sk). Prešov University, with eight faculties, and the Faculty of Production Technologies of the Technical University of Košice, as well as the International Business School ISM Slovakia, are located here. Additionally, there are around 34 secondary schools. Prešov Handball is well-known throughout Europe, particularly due to the Tatran Prešov club (presov.sk). The local football club, Tatran Prešov, isn’t as successful even within Slovakia. Prominent figures from Prešov include the writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits in Tel Aviv, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, known in Hungarian as Eperjes, in German as Eperies / Preschau, in Russian as Prjašev, in Polish as Preszów, in Latin as Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák), has an interesting history surrounding its name. One theory suggests that the original name „Eperies“ is derived from the Hungarian word „eper,“ meaning „strawberry.“ Slovak historian Uličný argues that the name Prešov has roots in the Slavic name „Preš“ (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). The city is the center of the Šariš region and Prešovský self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Upland, at an altitude of approximately 255 meters above sea level. Two rivers, Torysa and Sekčov, flow through the city. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third most populous city in Slovakia (presov.sk). It consists of four urban districts: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The city’s settlement dates back to the Stone Age, with Slavic settlements documented from the turn of the 8th and 9th centuries. The first written mention is from a document by King Béla IV in 1247. Prešov has held the status of a free royal town since 1374 and became part of the Pentapolitan association of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov, starting in 1412 (Wikipedia.sk). The city experienced significant economic growth in the 14th and 15th centuries. The year 1687 is known for the „Prešov Massacre“ (Caraff’s Massacre), when 24 citizens were executed for supporting Imre Tököli, leader of the anti-Habsburg rebellion. In 1816, the Greek Catholic diocese was established, bringing more Rusyns to the city. Salt production was of great economic importance to the city (Wikipedia.sk), with Solivar Prešov, which was „destroyed“ by the democratic forces after 2010. On November 1, 1918, the Prešov Uprising occurred, with 41 soldiers and two civilians being executed. Due to the revolution in Budapest, some soldiers refused to follow orders, and later engaged in looting. Although there were no casualties, they were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historic core of the city is a national cultural monument (presov.sk). There are many notable landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, the Klobušický Palace, the Šariš Gallery, the Neptune Fountain, the Rákóczi Palace, the Roman Catholic Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, the Caraff Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, the Calvary, and the Kumšt hydrological structure (Wikipedia.sk). Prešov is also home to the Jonáš Záborský Theatre, hosts the city’s annual Days of Prešov, the Muvina International Wine Competition, the Prešov Trinity Fair, the Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk), and the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or the „City of Music“ (Wikipedia.sk), due to its thriving music scene. Some musicians and bands associated with Prešov include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. The city regularly hosts events like the Academic Prešov Student Arts Festival, Prešov Music Spring, Solnobansky Market, Lace Making Festival, Festival of Bad Music, Prešov Trinity Fair, Historical Swordsmanship and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd Literary Prešov, and many more (Wikipedia.sk). The city is home to Prešov University with eight faculties, the Faculty of Manufacturing Technologies of the Technical University of Košice, and the ISM Slovakia International Business School, along with around 34 secondary schools. Prešov handball has a strong reputation in Europe, especially thanks to the Tatran Prešov club (presov.sk). The city’s football team, Tatran Prešov, is no longer as successful domestically. Notable people from Prešov include writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent in Tel Aviv Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and the first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Пряшів, по-угорськи Eperjes, по-німецьки Eperies / Preschau, по-русски Prjašev, по-польськи Preszów, по-латинськи Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Одна гипотеза стверджує, що оригінальна назва міста Eperies походить від угорського слова „eper“ — полуниця. Словенський історик Улічний вважає, що назва Пряшів має слов’янське походження і бере початок від імені Преш (Петро Шворц та інші, 1997, с. 14). Це є центр Шариша та Пряшівського автономного округу. Місто розташоване в Кошицькій низині, між Сланськими горами та Шаришським підвищенням на висоті близько 255 метрів над рівнем моря. Місто має дві річки, Торису та Секчов. Станом на 1 січня 2005 року в місті проживало 91 205 осіб, що робить його третім за чисельністю населення містом у Словаччині (presov.sk). Місто має чотири райони: Пряшів, Нижня Шебастова, Соливар та Шальговік (Wikipedia.sk). Початки заселення сягали ще кам’яної доби. Слов’янське поселення датовано кінцем 8 — початком 9 століття. Перше письмове згадування зустрічається у грамоті короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року місто входило в Пентаполітану — спільноту п’яти королівських міст разом з Кошицею, Бардеєвом, Левочею та Сабіновим (Wikipedia.sk). В 14-15 століттях місто переживало винятковий економічний розвиток. 1687 рік знаменний подіями на пряшівському майдані, коли було жорстоко страчено 24 міщан за підтримку Імриха Текелі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році створено греко-католицьку єпархію, що призвело до прибуття більших потоків Русинів. Важливу економічну роль в місті відігравала сільське виробництво (Wikipedia.sk), яке „зруйнували“ демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулася так звана Пряшівська повстання, в результаті якої було страчено 41 військового та двох цивільних осіб. Під впливом революції в Будапешті частина солдатів відмовилась від виконання наказів і здійснила пограбування магазинів. Пізніше вони були затримані, і, незважаючи на відсутність людських втрат, були засуджені до смертної кари (Петро Шворц та інші, 1997, с. 33).

Історичний центр міста є національною культурною пам’яткою (presov.sk). Тут розташовані численні пам’ятки, зокрема: греко-католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобушицьких, Шаришська галерея, фонтан Нептуна, палац Ракоці, римо-католицький кафедральний собор святого Миколая, статуя Непорочного зачаття, Босака банківська установка, в’язниця Карафа (presov.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wikipedia.sk). Тут розташовані Пряшівський театр і проводяться численні заходи: Дні міста Пряшів, міжнародний конкурс вин Muvina, Пряшівський трійковий базар, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Prešov, День Землі (presov.sk). Через музичний розвиток та здобутки в музиці місто отримало прізвисько „словенський Сіетл“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), або „місто музики“ (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

TOP

Všetky

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Česko, Fotografie

Krásna Lípa – centrum Českého Švajčiarska

skala
Hits: 2797

Mesto Krásna Lípa je centrom Českého Švajčiarska. Leží v nadmorskej výške 426 metrov nad morom (krasnalipa.cz) na hornom toku Křinice na rozhraní Národného parku České Švajčiarsko a Lužických hôr (Wikipedia CS). Na rozlohe 31.4 km2 tu žije 3601 obyvateľov (krasnalipa.cz). Nemecké pomenovanie Krásnej Lípy je Schönlinde. Miestne časti Krásnej Lípy: Dlouhý Důl, Hely, Kamenná Horka, Krásna Lípa, Krásny Buk, Kyjov, Sněžná, Vlčí Hora, Zahrady (Wikipedia CS).

Prvá písomná zmienka je z roku 1361. V polovici 16. storočia patrila k tolštejnskému panstvu, ale v roku 1573 ju predali a pripojili ku kamenickému panstvu (krasnalipa.cz). V 18. storočí sa tu rozvíjala výroba a spracovanie textilu (Wikipedia CS). Od roku 1870 je Krásna Lípa mestom (krasnalipa.cz). V dobe -Uhorska bola Krásna Lípa jedno z najpriemyslovejších a najbohatších miest Česku. Vyrábali sa tu pančuchy, úpletový tovar, boli tu rôzne textilky (ceskesvycarsko.cz). Do polovice 20. storočia je obyvateľstvo zväčša nemecké (Wikipedia CS). Ku značnému úpadku mesta došlo po odsune nemeckých obyvateľov po druhej svetovej vojne. Počet sa znížil na polovicu, asanovaných bolo asi 300 opustených (krasnalipa.cz). Tunajšia oblasť je známa typickými podstávkovými domami (krasnalipa.cz). V Krásnej Lípe a jej okolím bol v roku 2006 obnovený Köglerov náučný chodník, ktorý je najstarším na českom území (Informačná tabuľa). Historické centrum Krásnej Lípy je charakteristické barokovými a renesančnými stavbami. Medzi významné patrí kostol Svätého Petra a Pavla, radnica a ďalšie historické , ktoré odrážajú kultúrne dedičstvo mesta (krasnalipa.cz).

The town of Krásná Lípa is the center of the Czech Switzerland. It is situated at an altitude of 426 meters above sea level (krasnalipa.cz) on the upper reaches of the Křinice River, at the border of the Czech Switzerland National Park and the Lusatian Mountains (Wikipedia CS). With an area of ​​31.4 km2, it is home to 3601 inhabitants (krasnalipa.cz). The German name for Krásná Lípa is Schönlinde. The local parts of Krásná Lípa include: Dlouhý Důl, Hely, Kamenná Horka, Krásná Lípa, Krásný Buk, Kyjov, Sněžná, Vlčí Hora, Zahrady (Wikipedia CS).

The first written mention dates back to 1361. In the mid-16th century, it belonged to the Tolštejn estate, but in 1573 it was sold and annexed to the Kamenické estate (krasnalipa.cz). In the 18th century, textile production and processing flourished here (Wikipedia CS). Since 1870, Krásná Lípa has been a town (krasnalipa.cz). During the time of the Austro-Hungarian Empire, Krásná Lípa was one of the most industrialized and wealthiest towns in the Czech Republic. Stockings, knitwear, and various textiles were produced here (ceskesvycarsko.cz). Until the mid-20th century, the population was mostly German (Wikipedia CS). The city experienced a significant decline after the expulsion of German inhabitants following World War II. The population decreased by half, with around 300 abandoned houses being demolished (krasnalipa.cz). The local area is known for its typical half-timbered houses (krasnalipa.cz). In 2006, the Kögler Educational Trail, the oldest nature trail in the Czech territory, was restored in Krásná Lípa and its surroundings (Information board).

The historic center of Krásná Lípa is characterized by Baroque and Renaissance buildings. Among the significant landmarks are the Church of St. Peter and Paul, the Town Hall, and other historical buildings reflecting the cultural heritage of the city.

Die Stadt Krásná Lípa ist das Zentrum der Böhmischen Schweiz. Sie liegt auf einer Höhe von 426 Metern über dem Meeresspiegel (krasnalipa.cz) an den oberen Flussläufen der Křinice, an der Grenze des Nationalparks Böhmische Schweiz und des Lausitzer Gebirges (Wikipedia CS). Auf einer Fläche von 31,4 km2 leben hier 3601 Einwohner (krasnalipa.cz). Der deutsche Name für Krásná Lípa lautet Schönlinde. Zu den örtlichen Teilen von Krásná Lípa gehören: Dlouhý Důl, Hely, Kamenná Horka, Krásná Lípa, Krásný Buk, Kyjov, Sněžná, Vlčí Hora, Zahrady (Wikipedia CS).

Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1361. In der Mitte des 16. Jahrhunderts gehörte sie zum Gut Tolštejn, wurde aber 1573 verkauft und dem Gut Kamenické angeschlossen (krasnalipa.cz). Im 18. Jahrhundert florierte hier die Textilproduktion und -verarbeitung (Wikipedia CS). Seit 1870 ist Krásná Lípa eine Stadt (krasnalipa.cz). Zur Zeit des österreichisch-ungarischen Reiches war Krásná Lípa eine der industrialisiertesten und wohlhabendsten Städte in Tschechien. Hier wurden Strümpfe, Strickwaren und verschiedene Textilien hergestellt (ceskesvycarsko.cz). Bis Mitte des 20. Jahrhunderts war die Bevölkerung größtenteils deutsch (Wikipedia CS). Die Stadt erlebte nach der Vertreibung der deutschen Bewohner nach dem Zweiten Weltkrieg einen bedeutenden Niedergang. Die Bevölkerung halbierte sich, und rund 300 verlassene Häuser wurden abgerissen (krasnalipa.cz). Die lokale Gegend ist für ihre typischen Fachwerkhäuser bekannt (krasnalipa.cz). In Krásná Lípa und ihrer Umgebung wurde im Jahr 2006 der Kögler-Lehrpfad erneuert, der der älteste auf tschechischem Gebiet ist (Informationstafel).

Das historische Zentrum von Krásná Lípa ist durch barocke und Renaissancegebäude geprägt. Zu den bedeutenden Sehenswürdigkeiten gehören die Kirche St. Peter und Paul, das Rathaus und andere historische Gebäude, die das kulturelle Erbe der Stadt widerspiegeln.

Miasto Krásná Lípa jest centrum Czeskiej Szwajcarii. Położone jest na wysokości 426 metrów nad poziomem morza (krasnalipa.cz) na górnym biegu rzeki Křinice, na granicy Parku Narodowego Czeska Szwajcaria i Gór Łużyckich (Wikipedia CS). Na powierzchni 31,4 km2 mieszka tutaj 3601 mieszkańców (krasnalipa.cz). Niemiecka nazwa Krásnej Lípy to Schönlinde. Lokalne części Krásnej Lípy to: Dlouhý Důl, Hely, Kamenná Horka, Krásná Lípa, Krásný Buk, Kyjov, Sněžná, Vlčí Hora, Zahrady (Wikipedia CS).

Pierwsza pisemna wzmianka pochodzi z roku 1361. W połowie XVI wieku należała do dóbr Tolštejn, ale w 1573 roku została sprzedana i przyłączona do dóbr Kamenické (krasnalipa.cz). W XVIII wieku rozwijała się tu produkcja i przetwórstwo tekstyliów (Wikipedia CS). Od 1870 roku Krásna Lípa jest miastem (krasnalipa.cz). W czasach Austro-Węgier Krásna Lípa była jednym z najbardziej uprzemysłowionych i najbogatszych miast w Czechach. Produkowano tu pończochy, dzianiny i różne tekstylia (ceskesvycarsko.cz). Do połowy XX wieku ludność była głównie niemiecka (Wikipedia CS). Miasto doświadczyło znacznego upadku po wysiedleniu niemieckich mieszkańców po II wojnie światowej. Liczba mieszkańców zmniejszyła się o połowę, a około 300 opuszczonych domów zostało wyburzonych (krasnalipa.cz). Lokalna okolica jest znana z typowych domów szkieletowych (krasnalipa.cz). W 2006 roku w miejscowości Krásná Lípa i jej okolicach odnowiono ścieżkę edukacyjną Köglera, która jest najstarszą na terytorium Czech (Tablica informacyjna).

Historyczne centrum Krásnej Lípy charakteryzuje się budynkami barokowymi i renesansowymi. Do ważnych zabytków należą kościół św. Piotra i Pawła, ratusz oraz inne historyczne budynki, które odzwierciedlają dziedzictwo kulturowe miasta.

Město Krásná Lípa je centrem Českého Švýcarska. Leží v nadmořské výšce 426 metrů (krasnalipa.cz) na horním toku Křinice na rozhraní Národního parku České Švýcarsko a Lužických hor (Wikipedia CS). Na rozloze 31,4 km² zde žije 3601 obyvatel (krasnalipa.cz). Německý název Krásné Lípy je Schönlinde. Místní části Krásné Lípy: Dlouhý Důl, Hely, Kamenná Horka, Krásná Lípa, Krásný Buk, Kyjov, Sněžná, Vlčí Hora, Zahrady (Wikipedia CS).

První písemná zmínka pochází z roku 1361. V polovině 16. století patřila k tolštejnskému panství, ale v roce 1573 byla prodána a připojena ke kamenickému panství (krasnalipa.cz). V 18. století se zde rozvíjela výroba a zpracování textilu (Wikipedia CS). Od roku 1870 je Krásná Lípa městem (krasnalipa.cz). Za Rakouska-Uherska byla Krásná Lípa jedním z nejprůmyslovějších a nejbohatších měst v Česku. Vyráběly se zde punčochy, pletené zboží a fungovaly zde různé textilní továrny (ceskesvycarsko.cz). Do poloviny 20. století bylo obyvatelstvo převážně německé (Wikipedia CS). K výraznému úpadku města došlo po odsunu německých obyvatel po druhé světové válce. Počet obyvatel klesl na polovinu a zbouráno bylo asi 300 opuštěných domů (krasnalipa.cz). Místní oblast je známá typickými podstávkovými (krasnalipa.cz). V Krásné Lípě a jejím okolí byla v roce 2006 obnovena Köglerova naučná stezka, která je nejstarší na českém území (Informační tabule).

Historické centrum Krásné Lípy je charakteristické barokními a renesančními stavbami. Mezi významné památky patří kostel svatého Petra a Pavla, radnice a další historické budovy, které odrážejí kulturní dědictví města.

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Objekty, predmety a priestory, Obce, Slovenské, Liptov, Kostoly, Umenie, Polia, Stavby, Fotografie

Žehra – lokalita UNESCO a zároveň cesta do minulosti

skala
Hits: 923

Žehra je zložená z troch lokalít: vlastnej Žehra, Sídliska Dreveník a miestnej časti Hodkovce. V roku 1869 v Žehre žilo 408 obyvateľov. V roku 1991 1126, v roku 2021 2616 obyvateľov (obeczehra.sk). kostola svätého Ducha tvoria vzácne gotické fresky svetového významu. On samotný už z diaľky púta pozornosť bielou farbou kostola a charakteristickým dreveným cibuľovitým zakončením veže. Navyše sa vypína nad obcou na návrší. Kostol bol dokončený v roku 1275, v priebehu storočí bol viackrát upravovaný. Od roku 1985 je národnou kultúrou pamiatkou a od roku 1993 je zapísaný aj do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO (obeczehra.sk).

Žehra leží v regióne Slovenského raja. Spája historický pôvab s prírodnou krásou. Jedinečný exkurz do minulosti. Žehra sa pýši bohatou históriou, ktorá sa odráža v zachovalých pamiatkach. V románskom kostole svätého Štefana sa nachádza unikátna fresková výzdoba. Žehra si uchováva ľudový charakter, konajú sa tu tradičné zachovávajú sa miestne folklórne aktivity. Ponúka zažiť atmosféru miestnych sviatkov, kde sa stretávajú , a chute domácej kuchyne. Žehra je miestom, kde sa spája s nezabudnuteľnou prírodou. Návšteva tejto malebnej je ako cesta do minulosti. Národný park Slovenský raj je na dosah ruky. Chodník Kysel prechádza cez čarovný kaňon s množstvom drevených mostov, ponúkajúce nezabudnuteľný zážitok.

Žehra is composed of three locations: the village of Žehra itself, the Dreveník Housing Estate, and the local part of Hodkovce. In 1869, Žehra had 408 inhabitants. In 1991, it had 1,126, and in 2021, it had 2,616 inhabitants (obeczehra.sk). The interiors of the Church of the Holy Spirit feature rare Gothic frescoes of global significance. The church itself stands out from a distance with its white color and characteristic wooden onion-shaped tower. Moreover, it towers over the village on a hill. The church was completed in 1275 and has been modified several times over the centuries. Since 1985, it has been a national cultural monument, and since 1993, it has been listed in the UNESCO World Cultural Heritage List (obeczehra.sk).

Žehra is located in the Slovak Paradise region. It combines historical charm with natural beauty, offering a unique excursion into the past. Žehra boasts a rich history reflected in its preserved landmarks. The Romanesque Church of St. Stephen features unique fresco decoration. Žehra maintains its folk character, hosting traditional events and preserving local folklore activities. It offers the chance to experience the atmosphere of local festivals, where traditions, music, and the flavors of homemade cuisine come together. Žehra is a place where culture merges with unforgettable nature. A visit to this picturesque village is like a journey into the past. The Slovak Paradise National Park is within easy reach. The Kysel Trail passes through a magical canyon with numerous wooden bridges, offering an unforgettable experience.

Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Česko, Južná Morava, Stavby, Fotografie, Dopravné a technické diela

Ruprechtov mlyn s unikátnou Halladayovou turbínou

skala
Hits: 637

Ruprechtov mlyn sa nachádza na Drahanskej vrchovine, medzi Vyškovom a Blanskom, neďaleko priepasti Macocha, v obci Ruprechtov. Postavený bol v roku 1873 ako klasický mlyn holandského typu. V rokoch 1882 až 1884 staviteľ a majiteľ mlynu, Cyril Wágner, inštaloval po veternej smršti, ktorý mlyn poškodil, namiesto klasického kolesa Halladayovu turbínu. Vďaka tomu zomlel mlyn až dvojnásobok obilia. Ruprechtov mlyn je navrhnutý medzi národné kultúrne a do zoznamu UNESCO (Blanka Sládková). Mlyn je kultúrnou pamiatkou. V októbri je cez víkendy prístupný verejnosti. Od októbra do apríla a konajú prehliadky, konajú sa tu rôzne , spoločenské akcie, menšie svadobné obrady. Od mája do septembra slúži ako ubytovací priestor (mlynruprechtov.cz).

V roku 2009 zástupca medzinárodnej mlynárskej organizácie TMS potvrdil, že pohon Halladayovou turbínou v Ruprechtove je jediný na svete. Česká pošta vydala poštovú známku mlynu, Česká národná banka vydala zlatú mincu s motívom Ruprechtovského mlynu. v Mariánskych kúpeľoch je od roku 2011 model mlynu v parku miniatúr (Blanka Sádková).

Ruprechtov Mill is located in the Drahanská Highlands, between Vyškov and Blansko, near the Macocha Abyss, in the village of Ruprechtov. It was built in 1873 as a classic Dutch-style mill. From 1882 to 1884, the builder and owner of the mill, Cyril Wágner, installed a Halladay turbine after a windstorm damaged the mill, instead of the traditional wheel. Thanks to this, the mill ground up to twice as much grain. Ruprechtov Mill is designated as a national cultural monument and is listed on the UNESCO list (Blanka Sládková). The mill is a cultural monument. In October, it is open to the public on weekends. From October to April, guided tours take place, various exhibitions, social events, and smaller wedding ceremonies are held here. From May to September, it serves as accommodation (mlynruprechtov.cz).

In 2009, a representative of the international milling organization TMS confirmed that the Halladay turbine drive in Ruprechtvoe is the only one in the world. The Czech Post issued a postage stamp of the mill, and the Czech National Bank issued a gold coin with the motif of Ruprechtov Mill. In Mariánské Lázně, there has been a model of the mill in the miniature park since 2011 (Blanka Sádková).

Ruprechtovský mlýn se nachází na Drahanské vrchovině, mezi Vyškovem a Blanskem, nedaleko propasti Macocha, v obci Ruprechtov. Byl postaven v roce 1873 jako klasický mlýn holandského typu. V letech 1882 až 1884 stavitel a majitel mlýna, Cyril Wágner, nainstaloval po větrné smršti, která mlýn poškodila, namísto klasického kola Halladayovu turbínu. Díky tomu zvládl mlýn až dvojnásobek obilí. Ruprechtovský mlýn je navržen mezi národní kulturní památky a do seznamu UNESCO (Blanka Sládková). Mlýn je kulturní památkou. V říjnu je o víkendech přístupný veřejnosti. Od října do dubna se konají prohlídky, různé výstavy, společenské akce, menší svatební obřady. Od května do září slouží jako ubytovací prostor (mlynruprechtov.cz).

V roce 2009 zástupce mezinárodní mlynářské organizace TMS potvrdil, že pohon Halladayovou turbínou v Ruprechtove je jediný na světě. Česká pošta vydala poštovní známku mlýnu, Česká národní banka vydala zlatou minci s motivem Ruprechtovského mlýna. V Mariánských Lázních je od roku 2011 model mlýna v parku miniatur (Blanka Sádková).