2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Győr – starobylé, živé, slobodné a kráľovské mesto

Hits: 3423

Győr sa nachá­dza seve­ro­zá­pa­de Maďar­ska. Slo­ven­ský názov pre Győr je Ráb, nemec­ký Raab, latinc­ký Arre­bo­na. Je vzdia­le­ný 65 km od Bra­ti­sla­vy a 10 km od slo­ven­ských hra­níc. Je žup­ným mes­tom župy Győr-​Moson-​Sopron. Mes­to malo do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia pre­važ­ne nemec­kých oby­va­te­ľov. Od roku 1009 je síd­lom Ráb­skej die­cé­zy (Wiki­pe­dia). Na 174.62 km2 tu žije tak­mer 130 000 oby­va­te­ľov. K náras­tu počtu oby­va­te­ľov doš­lo naj­mä po skon­če­ní 2. sve­to­vej voj­ny do roku 1980. Leží v nad­mor­skej výš­ke 108 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia ENG).

Je to sta­ro­by­lé živé mes­to. Nachá­dza sa tu veľ­ké množ­stvo ume­lec­kých pamia­tok, ich počtom sa radí na dru­hé mies­to v Maďar­sku. Ale je aj fes­ti­va­lo­vým mes­tom, Sta­ré mes­to je lau­re­átom európ­skej ceny ochra­ny pamia­tok. Cez mes­to tečú tri rie­ky (gyor​.hu). Naj­star­šiu časť mes­ta pred­sta­vu­je Kapi­tul­ný vrch (Káptalan-​domb), kde sto­jí bis­kup­ská kated­rá­la – bazi­li­ka, kto­rá má román­ske zákla­dy z 11. sto­ro­čia (Ale­na Ilčí­ko­vá). V gotic­kej kapl­n­ke svä­té­ho Ladi­sla­va sa nachá­dza vrchol­né die­lo uhor­ské­ho stre­do­ve­ké­ho zlat­níc­ke­ho ume­nia, pozlá­te­ná strie­bor­ná hel­ma svä­té­ho Ladi­sla­va (aktu​al​ne​.cz). V mes­te sú aj kúpe­le s lie­či­vou ter­mál­nou vodou (Richard Šedý).

Prvé osíd­le­nie na mies­te dneš­né­ho Győru je z pra­ve­ku. Osíd­le­né bolo aj v dobe rím­skej. Prvé písom­né dokla­dy sú z obdo­bia Kel­tov, kto­rí mes­to pome­no­va­li Arra­bo­na. V 6. sto­ro­čí úze­mie osíd­li­li Slo­va­nia (aktu​al​ne​.cz). Neskôr Lon­go­bar­di a Ava­ri, kto­rí tu vybu­do­va­li kru­ho­vú pev­nosť gyuru, z čoho je odvo­de­ný názov mes­ta Győr. Úze­mie bol v rokoch 880894 súčas­ťou Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (Richard Šedý). Slo­va­nov v 9. a 10. sto­ro­čí napad­li Maďa­ri (aktu​al​ne​.cz). Maďa­ri opra­vi­li opus­te­nú rím­sku pev­nosť (Richard Šedý). V 13. sto­ro­čí mes­to napad­li Mon­go­li (aktu​al​ne​.cz) a v roku 1271 čes­ké voj­ská Pře­mys­la Ota­ka­ra II. (Wiki­pe­dia). V 16. sto­ro­čí mes­to pred Tur­ka­mi spá­lil miest­ny vojen­ský veli­teľ Kris­tóf Lam­bert (aktu​al​ne​.cz). Z tej­to doby je turec­ký názov pre mes­to Janik Kala – spá­le­né mes­to (Wiki­pe­dia). Po oslo­bo­de­ní bolo mes­to zno­vu vybu­do­va­né pomo­cou talian­skych archi­tek­tov v rene­sanč­nom a baro­ko­vom štý­le. V roku 1743 zís­ka­lo šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta. Rast mes­ta však zasta­vi­li napo­le­on­ské voj­ny. Počas 2. sve­to­vej voj­ny sem boli depor­to­va­ní maďar­skí židia (aktu​al​ne​.cz). V mes­te sa vyrá­ba­li loko­mo­tí­vy a iná tech­ni­ka. Neskôr sa výro­ba pre­su­nu­la ďalej od mes­ta. Avšak, od roku 1994 v mes­te síd­li poboč­ka Audi AG, ktorá tu pre­vádz­ku­je tová­reň, vyrá­ba­jú sa tu špor­to­vé vozid­lá a množ­stvo typov ben­zí­no­vých moto­rov. V mar­ci 1945 bol, počas 2. sve­to­vej voj­ny, Győr tri dni bom­bar­do­va­ný spo­je­nec­ký­mi lie­tad­la­mi, čím zo 6 000 budov v mes­te zosta­lo iba asi 200 budov, ako­by zázra­kom prá­ve v his­to­ric­kom cen­tre mes­ta (Wiki­pe­dia).


Győr is loca­ted in nort­hwes­tern Hun­ga­ry. The Slo­vak name for Győr is Ráb, Ger­man Raab, Latin Arre­bo­na. It is 65 km away from Bra­ti­sla­va and 10 km from the Slo­vak bor­ders. It is the coun­ty seat of Győr-​Moson-​Sopron Coun­ty. Until the mid-​19th cen­tu­ry, the city had a pre­do­mi­nan­tly Ger­man popu­la­ti­on. Sin­ce 1009, it has been the seat of the Dioce­se of Győr (Wiki­pe­dia). Almost 130,000 peop­le live on 174.62 km². The popu­la­ti­on inc­re­a­sed main­ly after the end of World War II until 1980. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 108 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia ENG).

Győr is an ancient vib­rant city with nume­rous artis­tic monu­ments, ran­king second in Hun­ga­ry by the­ir num­ber. It is also a fes­ti­val city, and the Old Town is the lau­re­a­te of the Euro­pe­an Heri­ta­ge Pro­tec­ti­on Award. Three rivers flow through the city (gyor​.hu). The oldest part of the city is repre­sen­ted by Capi­tu­la­ry Hill (Káptalan-​domb), whe­re the bis­ho­p’s cat­hed­ral stands – a basi­li­ca with Roma­ne­sque foun­da­ti­ons from the 11th cen­tu­ry (Ale­na Ilčí­ko­vá). In the Got­hic cha­pel of St. Ladis­laus, the­re is a mas­ter­pie­ce of Hun­ga­rian medie­val golds­mith art, the gil­ded sil­ver hel­met of St. Ladis­laus (aktu​al​ne​.cz). The­re are also ther­mal baths with hea­ling ther­mal water in the city (Richard Šedý).

The first sett­le­ment on the site of present-​day Győr dates back to pre­his­to­ric times. It was inha­bi­ted during the Roman era. The first writ­ten records are from the Cel­tic peri­od when the city was named Arra­bo­na. In the 6th cen­tu­ry, the ter­ri­to­ry was sett­led by Slavs (aktu​al​ne​.cz). Later, Lom­bards and Avars, who built a cir­cu­lar for­tress cal­led gyuru, giving the city its name Győr. The area was part of the Gre­at Mora­vian Empi­re from 880 to 894 (Richard Šedý). Hun­ga­rians attac­ked the Slavs in the 9th and 10th cen­tu­ries (aktu​al​ne​.cz). The Hun­ga­rians repai­red the aban­do­ned Roman for­tress (Richard Šedý). In the 13th cen­tu­ry, the city was attac­ked by the Mon­gols (aktu​al​ne​.cz), and in 1271 by the Czech armies of Pře­mysl Ota­kar II. (Wiki­pe­dia). In the 16th cen­tu­ry, the city was bur­ned by the local mili­ta­ry com­man­der Kris­tóf Lam­bert to pre­vent the Turks (aktu​al​ne​.cz). From this time comes the Tur­kish name for the city Janik Kala – the burnt city (Wiki­pe­dia). After libe­ra­ti­on, the city was rebu­ilt by Ita­lian archi­tects in the Renais­san­ce and Baro­que sty­les. In 1743, it gai­ned the sta­tus of a free roy­al city. Howe­ver, the city­’s gro­wth was hal­ted by the Napo­le­onic Wars. During World War II, Hun­ga­rian Jews were depor­ted from here (aktu​al​ne​.cz). The city used to manu­fac­tu­re loco­mo­ti­ves and other machi­ne­ry. Later, pro­duc­ti­on moved away from the city. Howe­ver, sin­ce 1994, a branch of Audi AG has been based in the city, ope­ra­ting a fac­to­ry pro­du­cing sports vehic­les and vari­ous types of gaso­li­ne engi­nes. In March 1945, during World War II, Győr was bom­bed by Allied airc­raft for three days, redu­cing the city­’s 6,000 buil­dings to about 200, mira­cu­lous­ly pre­ser­ving the his­to­ri­cal cen­ter (Wiki­pe­dia).


Győr észak­ny­uga­ti rés­zén talál­ha­tó Magy­arors­zá­gon. A szlo­vák neve Győr­nek Ráb, a német Raab, a latin Arre­bo­na. 65 km-​re van Pozso­ny­tól és 10 km-​re a szlo­vák határ­tól. Győr-​Moson-​Sopron megye szék­he­lye. A város köze­pé­ig, a 19. szá­zad köze­pé­ig főként német lako­sok éltek itt. 1009 óta a Győri egy­ház­me­gye szék­he­lye (Wiki­pé­dia). Majd­nem 130 000 ember él 174,62 km²-​en. A lakos­ság főként a máso­dik világ­há­bo­rú után, 1980-​ig növe­ke­dett. A ten­gers­zint felet­ti magas­ság 108 méter (Wiki­pe­dia ENG).

Győr ősi, vib­rá­ló város, szá­mos művés­ze­ti emlék­kel, ame­ly a máso­dik hely­et fog­lal­ja el Magy­arors­zá­gon. Emel­lett fesz­ti­vál­vá­ros is, az Óvá­ros pedig az euró­pai örök­ség­vé­del­mi díj nyer­te­se. Három folyó áram­lik a váro­son keresz­tül (gyor​.hu). A város leg­ré­geb­bi rés­zét a Káptalan-​domb (Káptalan-​domb) képe­zi, ahol az érse­ki szé­ke­se­gy­ház áll – egy bazi­li­ka, ame­ly­nek a 11. szá­zad­ból szár­ma­zó román alap­jai van­nak (Ale­na Ilčí­ko­vá). A Szent László-​gótikus kápol­ná­ban talál­ha­tó a magy­ar közép­ko­ri ara­ny­o­zott ezüst Szent Lász­ló sisak­já­nak csúc­sa (aktu​al​ne​.cz). A város­ban gyógy­í­tó ter­mál­víz­zel ren­del­ke­ző für­dők is van­nak (Richard Šedý).

Az első tele­pülés a mai Győr hely­én a pre­hisz­to­ri­kus kor­ból szár­ma­zik. A római idők­ben is lakott terület volt. Az első írá­sos emlé­kek a kel­ta idős­zak­ból szár­ma­znak, ami­kor a várost Arra­bo­ná­nak nevez­ték. A 6. szá­zad­ban a terüle­tet a szlá­vok tele­pí­tet­ték be (aktu​al​ne​.cz). Később lon­go­bár­dok és ava­rok, akik egy kör ala­kú erődöt, a gyurut épí­tet­tek, innen szár­ma­zik a város neve Győr. A terület 880 és 894 között rés­ze volt a Nagy Mor­va Biro­da­lom­nak (Richard Šedý). A magy­arok meg­tá­mad­ták a szlá­vo­kat a 9. és 10. szá­zad­ban (aktu​al​ne​.cz). A magy­arok hely­re­ál­lí­tot­ták az elha­gy­ott római erődöt (Richard Šedý). A várost a 13. szá­zad­ban mon­go­lok támad­ták (aktu​al​ne​.cz

), és 1271-​ben a cseh Pře­mysl Ota­kar II. had­se­re­ge (Wiki­pe­dia). A 16. szá­zad­ban a várost Kris­tóf Lam­bert helyi kato­nai parancs­nok elé­get­te, hogy mega­ka­dá­ly­oz­za a törököket (aktu​al​ne​.cz). Ebből az időből szár­ma­zik a város török neve Janik Kala – a leé­gett város (Wiki­pe­dia). A fels­za­ba­du­lás után az olasz épí­tés­zek által a renes­zánsz és barokk stí­lus­ban újjá­é­pí­tet­ték a várost. 1743-​ban elny­er­te a sza­bad kirá­lyi város stá­tus­zát. A város növe­ke­dé­sét azon­ban a napó­le­oni hábo­rúk állí­tot­ták meg. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt innen depor­tál­ták a magy­ar zsi­dó­kat (aktu​al​ne​.cz). A város­ban gyár­tot­tak moz­do­ny­o­kat és más gépe­ket. Később a ter­me­lés távo­labb került a város­tól. Azon­ban 1994 óta az Audi AG egy­ik rész­le­ge van a város­ban, ahol sport­jár­művek és külön­fé­le típu­sú ben­zin­mo­to­rok kés­zül­nek. 1945 már­ciu­sá­ban, a máso­dik világ­há­bo­rú alatt, Győröt három napig bom­báz­ták az szövet­sé­ges repülőgé­pek, ami 6000 épület­ből csak min­te­gy 200 épüle­tet hagy­ott meg, mint­ha cso­da tör­tént vol­na, éppen a tör­té­nel­mi város­köz­pont­ban (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3735

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 3619

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny, Zamagurie

Stará Ľubovňa – slobodné kráľovské mesto Zamaguria

Hits: 2933

Mes­to pat­rí do regi­ó­nu Spiš, prí­pad­ne Zama­gu­rie. Neďa­le­ko sú hra­ni­ce s Poľ­skom.

Mes­to Sta­rá Ľubov­ňa leží v nad­mor­skej výš­ke 550 met­rov nad morom. Na plo­che 31 km2 tu žije 16 500 oby­va­te­ľov (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Sta­rá Ľubov­ňa sa nachá­dza na seve­ro­vý­cho­de Slo­ven­ska v Pre­šov­skom kra­ji, v západ­nej čas­ti Ľubov­nian­skej kot­li­ny. Mes­to má dve mest­ské čas­ti: Pod­sa­dek a Sta­rá Ľubov­ňa (Wiki­pe­dia). V cen­tre na námes­tí svä­té­ho Miku­lá­ša sa nachá­dza rím­sko­ka­to­lic­ký kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša z roku 1280 (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Osob­nos­ti mes­ta: herec Ján Mel­ko­vič. Pra­vi­del­ne sa v Sta­rej Ľubov­ni koná Ľubov­nian­sky jar­mok, medzi­ná­rod­ná súťaž pre stre­doš­ko­lá­kov Kľúč od pev­nos­ti” v štý­le Pev­nosť Boy­ard, Salaš­níc­ka noc – kul­túr­na a zábav­ná akcia pri moto­res­te Salaš u Fran­ka (sta​ra​lu​bov​na​.sk).

Za naj­star­šiu sto­pu o osíd­le­ní mes­ta Sta­rá Ľubov­ňa člo­ve­kom sa pova­žu­je nález sivé­ho radi­ola­ri­tu, pred­bež­ne dato­va­ný do stred­né­ho úse­ku star­šej doby kamen­nej – pale­oli­tu (sta​ra​lu​bov​na​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1292. V roku 1364 sa sta­la slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom (Bibiá­na Kund­ľo­vá). His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Lib­lou, Lyb­lio, Lub­low, Lyb­lyo (Wiki­pe­dia). Roz­vi­nu­té tu bolo tkáč­stvo, obuv­níc­tvo, čiž­már­stvo, kraj­čír­stvo, kožuš­níc­tvo, mäsiar­stvo, kto­ré sa vyví­ja­lo aj v poľ­skom zálo­hu. Exis­to­va­la tu dokon­ca min­cov­ňa. Návrat spiš­ských miest do Uhor­ska v r.1772 v obdo­bí pano­va­nia Márie Teré­zie Sta­rej Ľubov­ni veľ­mi nepros­pel, nakoľ­ko mes­to stra­ti­lo svo­je výsad­né posta­ve­nie (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Mes­to vte­dy opus­ti­li úrad­ní­ci a šľach­ta (sta​ra​lu​bov​na​.sk).


The town belo­ngs to the Spiš regi­on, or alter­na­ti­ve­ly, Zama­gu­rie. The bor­ders with Poland are nearby.

The town of Sta­rá Ľubov­ňa is situ­ated at an alti­tu­de of 550 meters abo­ve sea level. In an area of 31 km², it is home to 16,500 resi­dents (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Sta­rá Ľubov­ňa is loca­ted in the nort­he­as­tern part of Slo­va­kia in the Pre­šov Regi­on, in the wes­tern part of Ľubov­nian­ska kot­li­na. The town has two dis­tricts: Pod­sa­dek and Sta­rá Ľubov­ňa (Wiki­pe­dia). In the cen­ter on St. Nicho­las Squ­are, the­re is the Roman Cat­ho­lic Church of St. Nicho­las, dating back to 1280 (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Notab­le figu­res from the town inc­lu­de actor Ján Mel­ko­vič. Regu­lar events in Sta­rá Ľubov­ňa inc­lu­de the Ľubov­nian­sky jar­mok, an inter­na­ti­onal com­pe­ti­ti­on for high scho­ol stu­dents cal­led Kľúč od pev­nos­ti” in the sty­le of Fort Boy­ard, and Salaš­níc­ka noc – a cul­tu­ral and enter­tai­ning event at the Salaš u Fran­ka motor inn (sta​ra​lu​bov​na​.sk).

The oldest evi­den­ce of human sett­le­ment in the town of Sta­rá Ľubov­ňa is con­si­de­red to be the dis­co­ve­ry of gray radi­ola­ri­te, pre­li­mi­na­ri­ly dated to the midd­le sec­ti­on of the older Sto­ne Age – Pale­olit­hic (sta​ra​lu​bov​na​.sk). The first writ­ten men­ti­on is from 1292. In 1364, it beca­me a free roy­al town (Bibiá­na Kund­ľo­vá). His­to­ri­cal names of the town: Lib­lou, Lyb­lio, Lub­low, Lyb­lyo (Wiki­pe­dia). Indus­tries such as wea­ving, sho­ema­king, boot­ma­king, tai­lo­ring, fur­rie­ry, and but­che­ry thri­ved here and also deve­lo­ped in the Polish depo­sit. The­re even exis­ted a mint. The return of Spiš towns to Hun­ga­ry in 1772 during the reign of Maria The­re­sa did not favor Sta­rá Ľubov­ňa, as the town lost its pri­vi­le­ged sta­tus (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Many offi­cials and nobi­li­ty left the town during that peri­od (sta​ra​lu​bov​na​.sk).


Mias­to nale­ży do regi­onu Spisz, a także Zama­gu­rie. W pobli­żu znaj­du­ją się gra­ni­ce z Polską.

Mias­to Sta­rá Ľubov­ňa poło­żo­ne jest na wyso­ko­ści 550 met­rów nad pozi­omem mor­za. Na obszar­ze 31 km² miesz­ka tutaj 16 500 miesz­ka­ńców (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Sta­rá Ľubov­ňa leży w północno-​wschodniej części Sło­wac­ji w kra­ju Pre­szów, w zachod­niej części Kot­li­ny Ľubov­nian­ska. Mias­to skła­da się z dwóch dziel­nic: Pod­sa­dek i Sta­rá Ľubov­ňa (Wiki­pe­dia). W cen­trum, na pla­cu św. Miko­ła­ja, znaj­du­je się kości­ół rzym­sko­ka­to­lic­ki św. Miko­ła­ja z 1280 roku (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Zna­ne posta­ci mias­ta to aktor Ján Mel­ko­vič. Regu­lar­ne wydar­ze­nia w Sta­rá Ľubov­ňa obej­mu­ją jar­mark Ľubov­nian­sky, między­na­ro­do­wy kon­kurs dla ucz­ni­ów szkół śred­nich Kľúč od pev­nos­ti” w sty­lu Fort Boy­ard oraz Salaš­níc­ka noc – wydar­ze­nie kul­tu­ral­ne i roz­ry­wko­we w mote­lu Salaš u Fran­ka (sta​ra​lu​bov​na​.sk).

Naj­stars­zym świa­dect­wem osad­nict­wa w Sta­rá Ľubov­ňa jest odkry­cie sza­re­go radi­ola­ry­tu, wstęp­nie dato­wa­ne­go na środ­ko­wy okres stars­ze­go pale­oli­tu (sta​ra​lu​bov​na​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka pocho­dzi z roku 1292. W 1364 roku sta­ła się wol­nym mias­tem kró­le­ws­kim (Bibiá­na Kund­ľo­vá). His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to Lib­lou, Lyb­lio, Lub­low, Lyb­lyo (Wiki­pe­dia). Tutaj rozwi­ja­ły się prze­my­sły takie jak tkact­wo, pro­dukc­ja obu­wia, sze­wst­wo, kra­wiect­wo, kuśnierst­wo i rze­źnict­wo, któ­re rozwi­ja­ły się również w pol­skim depo­zy­cie. Ist­niał nawet men­ni­ca. Powrót miast spis­kich do Węgier w 1772 roku za pano­wa­nia Marii Tere­sy nie spr­zy­jał Sta­rá Ľubov­ňa, ponie­waż mias­to stra­ci­ło swo­je upr­zy­wi­le­jo­wa­ne sta­tus (Bibiá­na Kund­ľo­vá). Wte­dy wie­lu urzęd­ni­ków i szlach­ta opu­ści­ła mias­to (sta​ra​lu​bov​na​.sk).


Місто входить до регіону Спіш, або, в іншому випадку, Замагур’я. Недалеко є кордони з Польщею.

Місто Стара Любовня розташоване на висоті 550 метрів над рівнем моря. На площі 31 км2 тут проживає 16 500 жителів (Бібіана Кундльова). Стара Любовня знаходиться на північному сході Словаччини в Пряшівському краї, на заході Любовнянської котловини. Місто має два міські райони: Подсадок і Стара Любовня (Wiki­pe­dia). У центрі на площі святого Миколая знаходиться римсько-​католицька церква святого Миколая, збудована в 1280 році (Бібіана Кундльова). Видатні постаті міста: актор Ян Мелкович. Регулярно в Старій Любовні проводиться Любовнянський ярмарок, міжнародний конкурс для старшокласників Кľúč od pev­nos­ti” в стилі Форт Боярд, Ніч Salaš­níc­ka – культурна і розважальна подія в моторесторані Salaš u Fran­ka (sta​ra​lu​bov​na​.sk).

Найстарішою слідкою поселення міста Стара Любовня людиною вважається знахідка сірого радіоляриту, попередньо датована до середнього періоду старшого кам’яного віку – палеоліту (sta​ra​lu​bov​na​.sk). Перша писемна згадка датується 1292 роком. У 1364 році вона стала вільним королівським містом (Бібіана Кундльова). Історичні назви міста: Ліблоу, Либліо, Лублов, Либльо (Wiki­pe­dia). Тут розвивалися промисли, такі як ткацтво, виробництво взуття, черевичне виробництво, портняжництво, хутряництво і м’ясництво, яке також розвивалося в польському завдатку. Тут навіть існувала монетниця. Повернення спишських міст до Угорщини в 1772 році за панування Марії Терезії Старій Любовні дуже не сприяло, оскільки місто втратило свій привілейований статус (Бібіана Кундльова). Тоді місто покинули чиновники та шляхта (sta​ra​lu​bov​na​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny, Zamagurie

Podolínec

Hits: 2770

Mes­to Podo­lí­nec (latin­sky Podo­li­num, nemec­ky Pud­le­in, maďar­sky Podo­lin, poľ­sky Podo­lincz) má boha­tú his­tó­riu. Rád pia­ris­tov ho dokon­ca nazval Até­ny nad Pop­ra­dom (podo​li​nec​.eu). Leží v údo­lí rie­ky Pop­rad, na roz­hra­ní Spiš­skej Magu­ry, Pod­ta­trans­kej kot­li­ny a Levočs­kých vrchov (podo​li​nec​.eu). Prvá písom­ná zbier­ka je z roku 1235 (podo​li​nec​.eu). Náz­vy obce: Podo­lin, Podo­li­necz, Podo­li­ny­ecz. Kapl­n­ka svä­tej Anny na cin­to­rí­ne je z pre­lo­mu 13. a 14. sto­ro­čia. V roku 1295 bol posta­ve­ný kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie neďa­le­ko trho­vis­ka. V 15. sto­ro­čí v mes­te rozk­vi­ta­li remes­lá a obchod. Naj­viac pre­slá­ve­ná bola výro­ba nožov. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia bol posta­ve­ný ran­no­ba­ro­ko­vý pia­ris­tic­ký kláš­tor s dvoj­ve­žo­vým kos­to­lom (podo​li​nec​.eu). Pia­ris­tic­ké gym­ná­zi­um bolo otvo­re­né v roku 1643. Slú­ži­lo do roku 1919. V mes­te pôso­bi­lo aj divad­lo, prvá zacho­va­ná sprá­va hovo­rí o pred­sta­ve­ní z roku 1688 (kniz​ni​casl​.sk). Už v roku 1828 tu žilo 2 140 oby­va­te­ľov. V roku 19912908 (podo​li​nec​.eu). 7.4.1412 uhor­ský kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský pový­šil Podo­lí­nec na slo­bod­né krá­ľov­ské mes­to (podo​li​nec​.eu). Za pat­rón­ku a zakla­da­teľ­ku mes­ta sa pokla­dá kra­kov­ská a san­do­mier­ská voj­vod­ky­ňa Kuni­gun­da (12341292) – dcé­ra uhor­ské­ho krá­ľa Belu IV.. Ako prví vôbec na Slo­ven­sku sa v Podo­lín­ci orga­ni­zu­jú čiž­má­ri, 2.1.1415 zís­ka­va­jú cecho­vé arti­ku­ly a zakla­da­jú samos­tat­ný cech. V 16. sto­ro­čí tu vznik­li ďal­šie cechy hrn­čia­rov, tká­čov, kožuš­ní­kov, ková­čov, nožia­rov a mečia­rov. Nesmier­ne tra­gic­kým pre mes­to bol mor v roku 1710, pri kto­rom o 8.8 do kon­ca novem­bra zomre­lo 974 ľudí (kniz​ni​casl​.sk). Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (18071891) bol štu­den­tom podo­lín­ske­ho gym­ná­zia, ako prvý vypo­čí­tal kon­štruk­ciu foto­gra­fic­ké­ho por­trét­ne­ho a kra­ji­nár­ske­ho objek­tí­vu, vypo­čí­tal korek­cie optic­kých sústav (podo​li​nec​.eu). V roku 1990 bol Podo­lí­nec vyhlá­se­ný za mest­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu (podo​li​nec​.eu).


The town of Podo­lí­nec (Latin: Podo­li­num, Ger­man: Pud­le­in, Hun­ga­rian: Podo­lin, Polish: Podo­lincz) has a rich his­to­ry. It was even refer­red to as the Athens abo­ve the Pop­rad River by the Pia­rists (podo​li​nec​.eu). It is situ­ated in the val­ley of the Pop­rad River, at the cross­ro­ads of the Spiš­ská Magu­ra, Pod­ta­trans­ká Basin, and Levočs­ké Vrchy (podo​li​nec​.eu). The first writ­ten men­ti­on dates back to 1235 (podo​li​nec​.eu). The town has been kno­wn by vari­ous names: Podo­lin, Podo­li­necz, Podo­li­ny­ecz. The Cha­pel of St. Anne in the ceme­te­ry dates from the turn of the 13th and 14th cen­tu­ries. In 1295, the Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary was built near the mar­ket. In the 15th cen­tu­ry, crafts and tra­de flou­ris­hed in the town, with kni­fe pro­duc­ti­on gai­ning par­ti­cu­lar reno­wn. In the mid-​17th cen­tu­ry, an ear­ly Baro­que Pia­rist monas­te­ry with a twin-​tower church was built (podo​li​nec​.eu). The Pia­rist Gym­na­sium was ope­ned in 1643 and ser­ved until 1919. The town also had a the­a­ter, with the first recor­ded per­for­man­ce dating back to 1688 (kniz​ni​casl​.sk). In 1828, the­re were alre­a­dy 2,140 inha­bi­tants, and in 1991, the popu­la­ti­on had gro­wn to 2,908 (podo​li​nec​.eu). On April 7, 1412, Hun­ga­rian King Sigis­mund of Luxem­bourg ele­va­ted Podo­lí­nec to a free roy­al town (podo​li​nec​.eu). The pat­ron and foun­der of the town is con­si­de­red to be Kuni­gun­da, Duchess of Kra­kow and San­do­mierz (12341292) – the daugh­ter of Hun­ga­rian King Bela IV. In Podo­lí­nec, the first guild of sho­ema­kers in Slo­va­kia was estab­lis­hed on Janu­ary 2, 1415. They acqu­ired guild artic­les and foun­ded an inde­pen­dent guild. In the 16th cen­tu­ry, other guilds were estab­lis­hed, inc­lu­ding potters, wea­vers, fur­riers, blacks­miths, kni­fe makers, and swords­miths. The town faced a tra­gic event in 1710 when a pla­gue struck, lea­ding to the death of 974 peop­le from August 8 to the end of Novem­ber (kniz​ni​casl​.sk). Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (18071891), a stu­dent of the Podo­lí­nec Gym­na­sium, was the first to cal­cu­la­te the cons­truc­ti­on of a pho­tog­rap­hic por­trait and lands­ca­pe lens, deter­mi­ning cor­rec­ti­ons for opti­cal sys­tems (podo​li​nec​.eu). In 1990, Podo­lí­nec was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve (podo​li​nec​.eu).


Mias­to Podo­lí­nec (łac. Podo­li­num, niem. Pud­le­in, węg. Podo­lin, pol. Podo­lincz) ma boga­tą his­to­rię. Zakon Pija­rów nazwał je nawet Ate­na­mi nad Pop­ra­dem (podo​li​nec​.eu). Poło­żo­ne jest w doli­nie rze­ki Pop­rad, na sty­ku Gór Spis­kich, Kot­li­ny Pod­tatr­za­ńs­kiej i Gór Levočs­kich (podo​li​nec​.eu). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka pocho­dzi z 1235 roku (podo​li​nec​.eu). Mias­to zna­ne było również pod różny­mi nazwa­mi: Podo­lin, Podo­li­necz, Podo­li­ny­ecz. Kap­li­ca św. Anny na cmen­tar­zu pocho­dzi z prze­ło­mu XIIIXIV wie­ku. W 1295 roku zbu­do­wa­no kości­ół Wnie­bo­wzi­ęcia Najświ­ęts­zej Maryi Pan­ny nie­da­le­ko tar­go­wis­ka. W XV wie­ku w mie­ście rozwi­nęły się rze­mi­osła i han­del. Naj­bar­dziej zna­ną bra­nżą było wyt­war­za­nie noży. W poło­wie XVII wie­ku zbu­do­wa­no wczes­no­ba­ro­ko­wy klasz­tor pija­rów z dwu­wie­żo­wym kości­ołem (podo​li​nec​.eu). Gim­naz­jum Pija­rów zosta­ło otwar­te w 1643 roku i dzia­ła­ło do 1919 roku. W mie­ście dzia­łał także teatr, a pier­ws­ze zacho­wa­ne przed­sta­wie­nie pocho­dzi z 1688 roku (kniz​ni​casl​.sk). W 1828 roku miesz­ka­ło tu już 2 140 osób, a w 1991 roku licz­ba ta wzro­sła do 2 908 (podo​li​nec​.eu). 7 kwiet­nia 1412 roku węgier­ski król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski nadał Podo­lín­co­wi sta­tus wol­ne­go kró­le­ws­kie­go mias­ta (podo​li​nec​.eu). Za pat­ron­kę i zało­ży­ciel­kę mias­ta uwa­ża­na jest Kune­gun­da, ksi­ężna kra­ko­ws­ka i san­do­mier­ska (12341292) – cór­ka węgier­skie­go kró­la Beli IV. W Podo­lín­cu pows­ta­ła pier­ws­za cecho­wa gru­pa sze­wców na Sło­wac­ji, któ­ra 2 stycz­nia 1415 roku uzys­ka­ła arty­ku­ły cecho­we i zało­ży­ła samo­dziel­ny cech. W XVI wie­ku pows­ta­ły kolej­ne cechy garn­car­zy, tkac­zy, kuśnier­zy, kowa­li, kowa­li nożo­wych i miecz­ni­ków. Nie­zwyk­le tra­gicz­nym wydar­ze­niem dla mias­ta była zara­za w 1710 roku, w wyni­ku któ­rej od sierp­nia do końca lis­to­pa­da zma­rło 974 osób (kniz​ni​casl​.sk). Józef Maxi­mi­lian Petz­val (18071891), uczeń gim­naz­jum podo­lí­nec­ko, jako pier­ws­zy oblic­zył kons­trukc­ję obiek­ty­wu foto­gra­ficz­ne­go do por­tre­tów i kra­job­ra­zu, wyz­nac­za­jąc korek­ty dla ukła­dów optycz­nych (podo​li​nec​.eu). W 1990 roku Podo­lí­nec został ogłos­zo­ny rezer­wa­tem pomni­ków miej­skich (podo​li​nec​.eu).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post