Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Dolné Považie, Fotografie

Modrová – obec s dávnou minulosťou

skala
Hits: 4120

Do roku 1927 sa Modrová nazývala Veľká Modrovka. Maďarský názov pre Modrovú je Nagymodró, nemecký Grossmodro, Grossmodrau. Na ploche necelých 12 km2 žije asi 500 obyvateľov (wikipedia.sk). Modrová leží v členitom, zdvíhajúcom sa reliéfe Považského Inovca. Za zmienku stojí, že dávnejšej histórii pod Modrovú patrili v minulosti aj . V roku 1157 latinskí kolonisti v Modrovej postavili kostolnú vežu (Modrová). Územie Modrovej bolo v 12. storočí pod právomocou hradu Bana, nachádzajúceho sa pravdepodobne na vyvýšeninách nad obcou Banka pri Piešťanoch. Po jeho zániku v priebehu 13. storočia jeho funkciu prebral Tematín. V minulosti bola Modrová spomenutá v histórii ako „Madro„. V 15. storočí žilo v Modrovej odhadom 150 – 180 obyvateľov. V roku 1970 – 620, v roku 1989 – 520. V z 23. na 24. januára 1932 postihlo obec lokálne zemetrasenie s epicentrom medzi Modrovou a Starou Lehotou, kde asi v dĺžke jedného kilometra sa následkom zemetrasenia stratil potok (Modrova.eu.sk).

Len nedávno, v roku 1991 bola neďaleko , objavená Modrovská jaskyňa, ktorá je najväčšou v Považskom Inovci a nachádza sa nad obcou Modrová. Vchod sa nachádza na severozápadnom úbočí masívu Grnice (523 m). Jaskyňa vznikla v litologicky i farebne pestrých triasových vápencoch pôsobením dnes už neexistujúceho vodného toku. Priestory predstavujú veľmi členitý dvojúrovňový labyrint. Okrem niekoľkých menších siení ju tvoria dva väčšie dómy spojené 10 metrovou hlbokou priepasťou. Najväčší priestor, dažďový dóm dosahuje rozmery 20 x 15 m pri výške 8 – 10 m. V jaskyni sa okrem živej kvapľovej výzdoby zastúpenej stalaktitmi a stalagmitmi vyskytuje predovšetkým pre ňu charakteristická pizolitová výzdoba. Bohato sú zastúpené najmä rozmanité kríčkovité pripomínajúce podmorské koraly. Celková dĺžka jaskyne dosahuje 570 m pri hĺbke 45 m, pričom je reálny predpoklad jej ďalšieho pokračovania. Jaskyňa je uzavretá a z dôvodu ochrany nie je voľne prístupná verejnosti. Návšteva prípadných záujemcov je možná iba v sprievode členov Inovec, ktorá tu v súčasnosti vykonáva prieskum (Modrová). Najstaršou historickou pamiatkou obce je rímsko-katolícky kostol sv. Michala archanjela, roku 1157. Patrí k vzácnym historickým románskym pamiatkam a je zaradený do zoznamu stavebných kultúrnych pamiatok (Modrová).

Neďaleko od obce Modrová, vlastne ako sa hovorí, „za dedinou“, sa nachádza tzv. Zoofarma Modrová. Je to za dedinou smerom na Bezovec. Miloš Minár tu okrem iného pasienkovým spôsobom chová juhoamerické lamy, škótsky rožný statok, novozélandské , búrskeho capa, tasmánske klokany, pribudne čoskoro ťava dvojhrbá a bizón ( Petruška, 2008: Piešťanský týždeň, Nr. 42, p.6 – 8).

Ku Modrovej patrí chatová oblasť Modrová horáreň. Je asi 1.5 km za dedinou. Začína horárňou, je v nej postavených množstvo chát. V tejto doline je aj rekreačné centrum, ubytovacie zariadenie.

Until 1927, Modrová was called Veľká Modrovka. The Hungarian name for Modrová is Nagymodró, and the German names are Grossmodro and Grossmodrau. The village covers an area of less than 12 km2 and is home to around 500 residents (wikipedia.sk). Modrová is situated in the diverse and rising terrain of the . It’s noteworthy that in the distant past, Piešťany was also part of the historical context beneath Modrová. In 1157, Latin colonists in Modrová erected a church tower (Modrová). The territory of Modrová in the 12th century fell under the jurisdiction of the Bana Castle, probably located on elevations near the village of Banka near Piešťany. After its demise in the 13th century, its function was taken over by Tematín. Modrová was mentioned in history as „Madro“ in the past. In the 15th century, an estimated 150 – 180 residents lived in Modrová. In 1970 – 620, in 1989 – 520. On the night of January 23 to 24, 1932, a local earthquake struck the village, centered between Modrová and Stara Lehota, causing a stream to disappear due to the earthquake (Modrova.eu.sk).

Recently, in 1991, the Modrovská Cave was discovered near the village, making it the largest in Považský Inovec, located above Modrová. The entrance is on the northwest slope of the Grnice massif (523 m). The cave formed in lithologically and colorfully varied Triassic limestones due to the action of a now nonexistent watercourse. The cave’s spaces represent a very intricate two-level labyrinth. Apart from several smaller chambers, it consists of two larger domes connected by a 10-meter-deep abyss. The largest space, the rain dome, measures 20 x 15 m with a height of 8 – 10 m. The cave features vivid dripstone decorations with stalactites and stalagmites, primarily characterized by characteristic pisolitic ornamentation. Various coral-like formations, reminiscent of underwater corals, are abundantly represented. The total length of the cave reaches 570 m at a depth of 45 m, with a realistic assumption of its further extension. The cave is closed, and for conservation reasons, it is not freely accessible to the public. Visits by interested individuals are possible only accompanied by members of the Inovec group, which currently explores the cave (Modrová). The oldest historical monument of the village is the Roman Catholic Church of St. Michael the Archangel, built in 1157. It belongs to the rare historical Romanesque monuments and is listed among the cultural monuments (Modrová).

Not far from Modrová, actually, as they say, „behind the village,“ there is the so-called Zoofarma Modrová. It is located beyond the village towards Bezovec. Besides other things, Miloš Minár raises South American llamas, Scottish Highland cattle, New Zealand sheep, Burchell’s zebra, Tasmanian wallabies, and soon there will be a two-humped camel and bison (Michal Petruška, 2008: Piešťanský týždeň, Nr. 42, p.6 – 8).

Modrová also includes the cottage area Modrová horáreň, about 1.5 km beyond the village. It starts with a mountain hut, with numerous cottages built there. In this valley, there is also a recreation center, accommodation facility.

, ,

Krajina, Slovensko, Príroda, Tatry, Hory, Biotopy, Fotografie

Lomnický štít

skala
Hits: 3862

je vyhľadávanou lokalitou turistov. Je druhým najvyšším vrcholom na Slovensku s výškou 2634 metrov nad morom. Chodí sa sem najmä z Tatranskej Lomnice lanovkou, resp. priamy výhľad naň je zo Starej Lesnej. Pod samotným vrcholom je asi najznámejšie tatranské pleso – Skalnaté pleso.

V minulosti bol Lomnický štít nazývaný aj Dedo (wikipedia.sk). Poliaci ho nazývali Kráľ Tatier. Nie je jasné, kto zdolal Lomnický štít ako prvý. Podľa niektorých zdrojov to bol kežmarský učiteľ Dávid Fröhlich v roku 1615 – avšak je možné, že zdolal vtedy Kežmarský štít (hiking.sk). Prvý, jasne doložený výstup sa viaže ku Jakubovi Fábrymu, ktorý tu hľadal zlato, z Medených lávok medzi rokmi 1760 – 1790 (Bohuš, 1996). Nadmorskú výšku určil a na Lomnický štít vystúpil v roku 1793 anglický cestovateľ Robert Townson s obdivuhodnou presnosťou na 2644 metrov nad morom (Smatana, 1973). Prvý zimný výstup zaznamenali Theodor Wundt a Jakub Horvay v roku 1891 (wikipedia.sk). Na vrchole vybudovaná štyri metre dlhá a meter široká vysunutá vyhliadková terasa pre turistov. Jej konštrukcia je pripevnená o skalu chemickými kotviacimi lepidlami (navrchol.sk). Vo vrcholovej budove je pracovisko Tatranskej lanovej dráhy, kde v nepretržitej službe sú vždy dvaja pracovníci. Nachádza sa tu pozorovacia stanica SHMÚ, v službe je vždy jeden meteorológ. Oddelenie kozmickej fyziky Ústavu experimentálnej fyziky SAV Košice tu má neutrónový monitor, ktorého úlohou je detekovať a zaznamenávať neutróny vznikajúce interakciou kozmického žiarenia s časticami v horných vrstvách atmosféry. Okrem nich sa tu ešte nachádza pracovisko Astronomického ústavu SAV Stará Lesná, oddelenia fyziky slnka, ktoré tu má koronograf. Treba myslieť na to, že hore je nízky tlak vzduchu, menej kyslíka a v budove je často veľmi nízka relatívna vlhkosť vzduchu, bežne aj menej ako 10 %. Objavujú sa aj nie celkom bežné prejavy búrok – sršanie, Eliášove ohne, silný statický náboj vo vzduchu. Signál slovenských mobilných operátorov je slabý (hiking.sk). Najvyššia zaznamenaná na vrchole je z 30.7.2005, 18.3 °C, zrážok tu spadne približne 1900 mm, maximálna snehová pokrývka tu dosiahla 25.3.2009 410 cm (wikipedia.sk). Až do roku 1955 bola visutá lanovka na Lomnický štít svojimi technickými parametrami svetovým rekordérom. Medzi osobnými lanovkami bola rekordná aj dĺžkou 5428 metrov. Pôvodne malo byť lano zavesené medzi Skalnatým plesom a Lomnickým štítom bez akejkoľvek podpery. Na jednom mieste šúchalo o skalu, preto jednu podperu bolo nutné postaviť. Aj to sa zmenilo, po rekonštrukcii v roku 1989 sa lanovka zaobíde bez nej (Ján Lacika).

Lomnický Peak is a sought-after destination for tourists, being the second-highest peak in Slovakia at an elevation of 2,634 meters above sea level. Visitors often reach it by cable car from Tatranská Lomnica, and it offers a direct view from Stara Lesna. Just below the summit lies one of the most famous Tatra mountain lakes, Skalnaté pleso.

In the past, Lomnický Peak was also referred to as Dedo (Grandfather) (wikipedia.sk). Poles called it the King of the Tatras. The first ascent is unclear, with some sources attributing it to the Kežmarok teacher Dávid Fröhlich in 1615. However, it is possible that he ascended Kežmarský štít at that time (hiking.sk). The first documented ascent is associated with Jakub Fábry, who was searching for gold in the Medené lávky region between 1760-1790 (Bohuš, 1996). The altitude was determined and the ascent was made by the English traveler Robert Townson in 1793 with remarkable precision, measuring 2,644 meters above sea level (Smatana, 1973). The first winter ascent was recorded by Theodor Wundt and Jakub Horvay in 1891 (wikipedia.sk). At the summit, a four-meter-long and one-meter-wide cantilevered viewing terrace has been built for tourists. Its construction is secured to the rock with chemical anchor adhesives (navrchol.sk). The summit building houses the workplace of the Tatranská lanová dráha (Tatra Cableway), continuously staffed by two employees. The SHMÚ (Slovak Hydrometeorological Institute) observation station is present, with one meteorologist on duty. The Institute of Experimental Physics of the Slovak Academy of Sciences in Košice has a neutron monitor that detects and records neutrons generated by the interaction of cosmic radiation with particles in the upper layers of the atmosphere. Additionally, there is a workplace for the Astronomical Institute of the Slovak Academy of Sciences in Stará Lesná, specializing in solar physics, equipped with a coronagraph. It’s important to note that at the summit, there is low air pressure, less oxygen, and the building often has very low relative air humidity, commonly less than 10%. Unusual meteorological phenomena, such as St. Elmo’s fire, static electricity, and hornets, can occur. The signal from Slovak mobile operators is weak (hiking.sk). The highest recorded temperature at the summit is from July 30, 2005, reaching 18.3 °C, with approximately 1900 mm of precipitation falling, and the maximum snow cover recorded on March 25, 2009, was 410 cm (wikipedia.sk). Until 1955, the Lomnický štít cable car held world records for its technical parameters, being the longest among personal cable cars at 5428 meters. Originally, the cable was to be suspended between Skalnaté pleso and Lomnický štít without any support. However, due to friction against the rock at one point, one support had to be built. This changed after reconstruction in 1989, and the cable car now operates without it (Ján Lacika).

Szczyt Lomnický jest poszukiwanym miejscem przez turystów, będąc drugim najwyższym szczytem na Słowacji, o wysokości 2634 metrów nad poziomem morza. Najczęściej odwiedzany jest za pomocą kolejki linowej z Tatranskiej Lomnicy, oferującej bezpośredni widok ze Starej Lesnej. Tuż poniżej szczytu znajduje się jedno z najbardziej znanych tatrzańskich jezior, Skalnaté pleso.

W przeszłości Lomnický był również nazywany Dedo (Dziadek) (wikipedia.sk). Polacy nazywali go Królem Tatr. Pierwsze wejście jest niejasne, a niektóre źródła przypisują go nauczycielowi z Kežmarok, Dávidowi Fröhlichowi, w 1615 roku. Jednak możliwe jest, że wtedy zdobył Kežmarský štít (hiking.sk). Pierwsze udokumentowane wejście związane jest z Jakubem Fábrym, który poszukiwał złota w rejonie Medené lávky między 1760 a 1790 rokiem (Bohuš, 1996). Wysokość została określona, a wejście zostało dokonane przez brytyjskiego podróżnika Roberta Townsona w 1793 roku z niezwykłą precyzją, mierzącą 2644 metry nad poziomem morza (Smatana, 1973). Pierwsze zimowe wejście odnotowali Theodor Wundt i Jakub Horvay w 1891 roku (wikipedia.sk). Na szczycie wybudowano czterometrowy i metrowy wysunięty taras widokowy dla turystów. Jego konstrukcja jest zamocowana do skały za pomocą chemicznych kotwiących klej

ów (navrchol.sk). Budynek na szczycie mieści siedzibę Tatranskiej lanovej dráhy (Tatrzańska kolej linowa), zawsze obsadzoną przez dwóch pracowników. Stacja obserwacyjna SHMÚ (Słowackiego Instytutu Hydrometeorologicznego) jest obecna, zawsze z jednym meteorologiem na dyżurze. Instytut Fizyki Doświadczalnej Słowackiej Akademii Nauk w Koszycach posiada monitor neutronów, który wykrywa i rejestruje neutrony generowane przez oddziaływanie promieniowania kosmicznego z cząstkami w górnych warstwach atmosfery. Dodatkowo, znajduje się tu pracownia Astronomicznego Instytutu Słowackiej Akademii Nauk w Stará Lesná, specjalizująca się w fizyce słonecznej, wyposażona w koronograf. Warto zauważyć, że na szczycie występuje niskie ciśnienie atmosferyczne, mniejsza ilość tlenu, a w budynku często bardzo niska wilgotność względna powietrza, zwykle poniżej 10%. Mogą występować nietypowe zjawiska meteorologiczne, takie jak ognie św. Elma, elektryczność statyczna i szerszenie. Sygnał od słowackich operatorów komórkowych jest słaby (hiking.sk). Najwyższa zarejestrowana temperatura na szczycie pochodzi z 30 lipca 2005 roku, wynosząca 18,3 °C, opady wynoszą około 1900 mm, a maksymalna pokrywa śnieżna została zanotowana 25 marca 2009 roku i wynosiła 410 cm (wikipedia.sk). Do 1955 roku kolej linowa na Lomnický štít utrzymywała rekordy świata pod względem parametrów technicznych, będąc najdłuższą wśród kolejek linowych osobistych o długości 5428 metrów. Początkowo lina miała być zawieszona między Skalnatým pleso a Lomnickým štít bez żadnego wsparcia. Jednak z powodu tarcia o skałę w jednym miejscu konieczna była jedna podpora. To jednak uległo zmianie po rekonstrukcji w 1989 roku, i kolej linowa obecnie działa bez niej (Ján Lacika).

TOP

Všetky

, ,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Tatry, Biotopy, Fotografie

Mengusovská dolina

skala
Hits: 4657

Turisticky patrí Mengusovská dolina medzi najnavštevovanejšie Vysokých Tatier. Prvým jej majiteľom bol gróf Botyz, ktorý ju získal v roku 1264. Je pozoruhodné, že až do roku 1897 bola dolina vo vlastníctve Botyzových potomkov Mariássyovcov (topky.sk). Preteká ňou Hincov potok. V hornej časti sa delí na Hincovu kotlinu a Kotlinu Žabích plies. V Hincovej kotline je najväčšie a najhlbšie pleso na slovenskej strane Tatier – Veľké Hincove pleso. Okrem toho sa tu nachádza Malé Hincove pleso a Hincove oká. V Kotline Žabích plies sú Veľké, Malé a Vyšné Žabie pleso. V dolnej časti pri ústí Zlomiskovej doliny je Popradské pleso (wikipedia.sk). Mengusovská dolina sa nachádza medzi Mlynickou a Štôlskou dolinou.

Mengusovská Valley is among the most visited valleys in the High Tatras. Its first owner was Count Botyz, who acquired it in 1264. Remarkably, the valley remained in the possession of Botyz’s descendants, the Mariássy family, until 1897 (topky.sk). Hincov Creek flows through the valley, splitting into Hincová kotlina (Hinco’s Basin) and Kotlina Žabích plies (Basin of Frog Ponds) in the upper part. In Hincová kotlina, you can find the largest and deepest lake on the Slovak side of the Tatras – Veľké Hincove pleso. Additionally, there are Malé Hincove pleso and Hincove oká. In Kotlina Žabích plies, you’ll find Veľké, Malé, and Vyšné Žabie pleso. Towards the lower part, near the mouth of Zlomisková dolina, lies (wikipedia.sk). Mengusovská Valley is situated between Mlynická and Štôlska Valley.

Dolina Mengusovska należy do najczęściej odwiedzanych dolin Wysokich Tatr. Jej pierwszym właścicielem był hrabia Botyz, który nabył ją w 1264 roku. Ciekawe jest, że aż do 1897 roku dolina pozostawała własnością potomków Botyza, rodziny Mariássy (topky.sk). Dolinę przepływa potok Hincov, dzieląc się na górnym odcinku na kotlinę Hincovą i Kotlinę Žabích plies. W Kotlinie Hincovej znajduje się największe i najgłębsze jezioro po słowackiej stronie Tatr – Veľké Hincove pleso. Ponadto znajdują się tu Malé Hincove pleso i Hincove oká. W Kotlinie Žabích plies znajdują się Veľké, Malé i Vyšné Žabie pleso. W dolnej części, przy ujściu Doliny Zlomiskovej, leży Popradské pleso (wikipedia.sk). Dolina Mengusovska położona jest między Doliną Mlynicką a Doliną Štôlską.

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Liptov, Fotografie

Pribylina – kraj pod Kriváňom

skala
Hits: 4377

Pribylina je jedna z obcí, ktorá bola skrášlená, jej centrum bolo naozaj pekne spravené. V obci je Múzeum liptovskej dediny.

Leží vo výške 745 metrov nad morom, pod sútokom Račkovho potoka s riekou Belá. Založená bol v roku 1331. V súčastnosti tu žije 1350 obyvateľov. Neďaleké Podbanské je východiskom do východnej časti Západných Tatier a do západnej časti Vysokých Tatier (pribylina.sk). Názov je možno odvodený od toho, že leží pri rieke, ktorá mala pôvodne meno Biala. Alebo sa viaže ku nárečovému slovu „priby“, ktoré označuje nových osadníkov (pribylina.sk).

Pribylina is one of the villages that has been beautified, with its center truly well-kept. The village is home to the Museum of Village.

Situated at an elevation of 745 meters above sea level, it lies at the confluence of Račkov Potok and the Belá River. It was founded in 1331, and currently, it is inhabited by 1,350 residents. Nearby Podbanské serves as a starting point for the eastern part of the Western Tatras and the western part of the High Tatras (pribylina.sk). The name of the village may be derived from its location near a river originally named Biala. Alternatively, it may be linked to the dialect word „priby,“ which refers to new settlers (pribylina.sk).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Dolné Považie, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Jurko, lokalita slovanskej histórie

skala
Hits: 4032

Jurko je lokalita v Považskom Inovci, kde dýcha . Neďaleko od Nitrianskej Blatnice, pod vrchom Marhát. Na Jurkovi som bol vždy, keď som šiel z Nitrianskej Blatnice na . Najmä na Silvestra. tu mali kedysi svoju kultúru. Nachádza sa tu kostolík – Kaplnka svätého Juraja, ktorá je barokovou prestavbou staršej Rotundy Jurko. Rotunda je datovaná ešte pred obdobie Veľkej Moravy (Krupa, Galo, 2009), do 1. tretiny 9. storočia. V 11. – 13. storočí a v roku 1530 došlo k stavebným úpravám na lokalite. V roku 1655 bola pristavená veža, pustovňa a škola (rotundajurko.sk). Okrem iného sa tu konajú Svätojurajské púte a tzv. turistické sväté omše (Krupa, Galo, 2009). Pútnici sa tu schádzajú už od roku 1530, vždy po sviatku svätého Juraja, 24. apríla (rotundajurko.sk). Archeologické nálezy dokladajú, že v okolí kostolíka bol cintorín datovaný do polovice 11. storočia (Krupa, Galo, 2009). K Jurkovi vedie viacero ciest, kto sa po nich vydá, ocitne sa na veľmi starej historickej ceste, ktorá v minulosti spájala Ponitrie s Považím, pokračujúc na Moravu. Architektonicko-historický a archeologický výskum v rokoch 1973-75 ukázal zhodu rozmerov so základmi rotundy na veľkomoravskom dvorci Kostelec – Ducové, ktorý je vzdialený 7 km. Rozdiel je len pár centimetrov (Dorica, 2013). Rozmery sú odvodené od longobardskej , ktorá má 36.5 cm. Vnútorné priemery oboch rotúnd sú 730 cm, hrúbka ich múrov je 73 cm. Rovnaké rozmery má aj dvojapsidová rotunda v Mikulčiciach. Najstaršie časti sú kruhová rotunda a podkovovitá apsida. Mala neobyčajne plytké základy, 20 – 30 cm hlboké, ale miestami opreté o skalné podložie (slovanske-hradiska.blogspot.com).

Archeologický výskum viedol Alexander Ruttkay, ktorý skúmal aj bližšie okolie. V lokalite Púsť vykopal dva veľkomoravské veľmožské dvorce z obdobia 9 – 10. storočia a osadu, ktorá v priebehu 13. storočia zanikla (Dorica, 2013), Obyvatelia sa presunuli do nižších polôh. Sídlisko dvorcového typu bolo obohnané palisádou (wikipedia.sk). Boli objavené dva palisádové dvorce, v ktorých sa našlo asi 150 kostrových hrobov, niektoré so striebornými šperkami (rotundajurko.sk). Starší, väčší dvore bol neskôr nahradený menším útvarom. V 11. storočí so sídliska vznikla neopevnená osada s príbytkami (wikipedia.sk). Veľa artefaktov dokladuje ťažbu a spracovanie železnej rudy (rotundajurko.sk) so svahov Marhátu (wikipedia.sk). Našli sa tu haldy hlušiny a limonit (nitrianskablatnica.sk). 

Brázdy svedčia o poľnohospodárstve (wikipedia.sk). Odkryté okno na juhozápadnej strane rotundy je staršie ako podobne okno na Kostole svätej Margity v Kopčanoch. Možno ho zaradiť do predrománskeho obdobia (rotundajurko.sk). Po zániku v 13. storočí sa rotunda pozvoľne menila na ruiny. Majiteľka tunajších lesov Mária Turzová dala kostolík upraviť, resp. vztýčiť. Avšak aj po tejto renovácii začal kostolík pustnúť. V roku 1655 kostolík upravili do dnešnej barokovej podoby. V pustovni bývali pustovníci až do prvej polovice 19. storočia ako školskí bratia v tunajšej škole. Škola sa asi od roku 1850 využívala ako poľovnícka stanica, neskôr ako horáreň, ktorú asanovali v roku 1962 (wikipedia.sk).

Jurko is a locality in where history comes alive. It is located near Nitrianska Blatnica, below the Marhát hill. I have always visited Jurko when traveling from Nitrianska Blatnica to Marhát, especially on New Year’s Eve. The Slavs once had their culture here. The site features a church, the Chapel of St. George, which is a Baroque reconstruction of the older Rotunda Jurko. The Rotunda dates back to the 1st third of the 9th century, before the Great Moravian period. In the 11th-13th centuries and in 1530, there were construction modifications at the site. In 1655, a tower, hermitage, and school were added (rotundajurko.sk). Svätojurajské púte (St. George’s Pilgrimages) and tourist masses are held here, attracting pilgrims since 1530, always after the feast of St. George on April 24 (rotundajurko.sk). Archaeological finds indicate a cemetery dating back to the mid-11th century in the vicinity of the church (Krupa, Galo, 2009). Several roads lead to Jurko, and those who follow them find themselves on a very old historical road that connected Ponitrie with , continuing to Moravia.

Architectural-historical and archaeological research from 1973-75 revealed dimensions matching the foundations of a rotunda at the Great Moravian court in Kostelec – Ducové, located 7 km away. The dimensions, derived from the Lombard foot measuring 36.5 cm, show that both rotundas have internal diameters of 730 cm and wall thicknesses of 73 cm. The oldest parts of the structure are the circular rotunda and horseshoe-shaped apse. Archaeological research was led by Alexander Ruttkay, who also explored the surrounding area. In the Púsť locality, he unearthed two Great Moravian nobleman’s courts from the 9th-10th centuries and a settlement that disappeared in the 13th century. The settlement was fortified with a palisade and contained around 150 skeletal graves, some with silver jewelry (rotundajurko.sk). The larger, older court was later replaced by a smaller structure. In the 11th century, an unfortified settlement with dwellings emerged from the site. Numerous artifacts confirm iron ore mining and processing in the area, with evidence of iron slag and limonite heaps.

Plowed furrows indicate agriculture, and an uncovered window on the southwest side of the rotunda predates a similar window in the Church of St. Margaret in Kopčany, possibly belonging to the pre-Romanesque period (rotundajurko.sk). After the settlement’s demise in the 13th century, the rotunda gradually became ruins. The owner of the local forests, Mária Turzová, had the church renovated or restored. However, even after this renovation, the church began to decay. In 1655, the church was modified into its current Baroque form. Hermits lived in the hermitage until the first half of the 19th century, serving as lay brothers in the local school. From around 1850, the school was used as a hunting lodge and later as a mountain hut, which was abandoned in 1962 (wikipedia.sk).