2011, 2011-2015, Časová línia, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Záhorácke, Záhorie

Šaštín-​Stráže

skala
Hits: 4271

Šaštín-​Stráže je mes­to na seve­re Záho­ria. Nachá­dza sa v nej krás­na Bazi­li­ka Sedem­bo­lest­nej (Peter Kac­lík). Na plo­che 42 km2 žije 5015 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 256 met­rov nad morom (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), v cen­trál­nej čas­ti Záhor­skej níži­ny, na stred­nom toku rie­ky Myja­va (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže sú zná­mym marián­skym pút­nic­kým mies­tom (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Prvá zmien­ka o Šaš­tí­ne je z roku 1218 po pome­no­va­ním Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Avšak už od dru­hej polo­vi­ce 10. sto­ro­čia bolo úze­mie Šaš­tí­na osíd­le­né. Názov Šaš­tín je odvo­de­ný od maďar­ské­ho sás – šaši­na, trs­ti­na, pre­to­že sa tu rozp­res­tie­ra­lo množ­stvo močia­rov. V roku 1218 Imrich II. daro­val lebé­ny­en­ský kláš­tor Sas­sin. Šaš­tín­sky hrad bol naj­dô­le­ži­tej­ším stráž­nym hra­dom celé­ho Záho­ria. Posta­vi­li ho pri rie­ke Myja­ve ako vod­ný hrad a potom aj na pahor­ka­ti­ne ako pred­su­nu­té strá­že (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Rád pau­lí­nov sa v roku 1733 podu­jal posta­viť v Šaš­tí­ne pút­nic­ký chrám a kláš­tor (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Pau­lí­ni – pav­lí­ni boli rehoľ­ní­ci svä­té­ho Pav­la. Dnes je kláš­tor a bazi­li­ka v sprá­ve sale­zián­skej reho­le (Wiki­pe­dia). 

Bazi­li­ka bola z kos­to­la pový­še­ná v roku 1964 ako prvý chrám na Slo­ven­sku (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Počas pútí Šaš­tín nav­ští­vi nie­koľ­ko desia­tok tisíc pút­ni­kov (Wiki­pe­dia). V roku 1987 bazi­li­ku nav­ští­vi­la Mat­ka Tere­za (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Bazi­li­ka je dvoj­ve­žo­vá. Pri nej sa nachá­dza kláš­tor, kapl­n­ka a stĺp so súso­ším Najs­vä­tej­šiej tro­j­i­ce. Kos­tol v Šaš­tí­ne je dato­va­ný na rok 1400. Ved­ľa neho je Lore­tán­ska kapl­n­ka zo 17. sto­ro­čia. Kal­vá­riu pri cin­to­rí­ne posta­vi­li v roku 1798 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Zau­jí­ma­vos­ťou je, že netra­dič­ne vznik­la na rovi­ne (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Juž­ne od Bazi­li­ky Sedem­bo­lest­nej sú dva ryb­ní­ky o výme­re 1820,31 m2, kto­ré vybu­do­va­li pau­lí­ni a slú­ži­li na chov rýb (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V 18. sto­ro­čí v Šaš­tí­ne man­žel Márie Teré­zie, Fran­ti­šek Lot­rin­ský zalo­žil v kaš­tie­li prvú uhor­skú manu­fak­tú­ru na výro­bu tex­ti­lu – kar­tún­ku. V 19. sto­ro­čí sa nedo­ká­za­la udr­žať, neskôr tu fun­go­val cuk­ro­var. Židov­ská syna­gó­ga pochá­dza z roku 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V Šaš­tí­ne sa naro­di­la spe­váč­ka Jana Kocia­no­vá. Pôso­bí tu spi­so­va­teľ Dušan Dušek (Wiki­pe­dia).

Strá­že boli pred rokom 1960 samos­tat­nou obcou (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V rokoch 1961 až 1971 sa obec nazý­va­la Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Obec vznik­la hlbo­ko v stre­do­ve­ku, jej kos­tol sa via­že s rokom 1339. Obec bola jed­nou z naj­star­ších obcí na Záho­rí, bola pred­strá­žou Šaš­tín­ske­ho hra­du (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Prvá zná­ma písom­ná zmien­ka o Strá­žach je z roku 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V šesť­de­sia­tych rokoch navŕ­ta­li horú­cu vodu, kto­rá sa však nevy­uží­va (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Letoh­rá­dok Bel­ve­der bol obľú­be­ným leto­vis­kom Márie Teré­zie a bol ešte kon­com 18.storočia obý­va­ný. Oko­lo zámoč­ku boli vini­ce a opat­ro­va­teľ 14 až 16 piv­níc mal oso­bit­ný byt, kto­rý ešte stál v roku 1921 a nazý­val sa ​“Kel­ler­maj­strom”. Zámok mal vraj pod­zem­né spo­je­nie so šaš­tín­skym zám­kom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia bol zámok Bel­ve­der roz­bú­ra­ný, ale piv­ni­ce stá­li až do roku 1918. Pamiat­kou na exis­ten­ciu zám­ku je zacho­va­ná zámoc­ká stud­ňa, 60 m hlbo­ká, kto­rá pod­zem­ný­mi chod­ba­mi bola spo­je­ná s piv­ni­ca­mi (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).

Šaštín-​Stráže is a town in the nort­hern part of Záho­rie. It is home to the beau­ti­ful Basi­li­ca of the Seven Sor­ro­ws (Peter Kac­lík). With an area of 42 km², the town has a popu­la­ti­on of 5015 inha­bi­tants. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 256 meters abo­ve sea level (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) in the cen­tral part of Záho­rie Lowland, along the midd­le cour­se of the Myja­va River (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže is a reno­wned Marian pilg­ri­ma­ge site (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The first men­ti­on of Šaš­tín dates back to 1218 when it was cal­led Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Howe­ver, the ter­ri­to­ry of Šaš­tín has been inha­bi­ted sin­ce the second half of the 10th cen­tu­ry. The name Šaš­tín is deri­ved from the Hun­ga­rian ​“sás,” mea­ning reed, as the area was cove­red with nume­rous mars­hes. In 1218, Imrich II dona­ted the Sasín esta­te to the Lebé­ny Monas­te­ry. Šaš­tín Cast­le was the most impor­tant watch­to­wer of the enti­re Záho­rie regi­on, built as a water cast­le along the Myja­va River and later on a hill as an advan­ced guard (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In 1733, the Pau­li­ne order under­to­ok the cons­truc­ti­on of the pilg­ri­ma­ge church and monas­te­ry in Šaš­tín (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The Pau­li­nes, also kno­wn as Pia­rists, were fol­lo­wers of Saint Paul. Today, the monas­te­ry and basi­li­ca are under the admi­ni­stra­ti­on of the Sale­sian order (Wiki­pe­dia).

The Basi­li­ca was ele­va­ted from a church in 1964, beco­ming the first basi­li­ca in Slo­va­kia (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). During pilg­ri­ma­ges, Šaš­tín att­racts tens of thou­sands of pilg­rims (Wiki­pe­dia). In 1987, Mot­her Tere­sa visi­ted the basi­li­ca (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The basi­li­ca has two towers, and near it, the­re is a monas­te­ry, a cha­pel, and a column with the Holy Tri­ni­ty sta­tue. The church in Šaš­tín dates back to the year 1400. Next to it is the Loret­to Cha­pel from the 17th cen­tu­ry. The cal­va­ry near the ceme­te­ry was built in 1798 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) and is note­wort­hy for being on level ground (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). South of the Basi­li­ca of the Seven Sor­ro­ws are two ponds with an area of 1820.31 m², built by the Pau­li­nes for fish far­ming (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In the 18th cen­tu­ry, the hus­band of Maria The­re­sa, Fran­cis I, estab­lis­hed the first Hun­ga­rian tex­ti­le manu­fac­tu­ring fac­to­ry for fab­ric pro­duc­ti­on – Kar­tún­ka – in Šaš­tín Cast­le. In the 19th cen­tu­ry, it could­n’t sus­tain itself, and later a sugar fac­to­ry ope­ra­ted the­re. The Jewish syna­go­gue dates back to 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Sin­ger Jana Kocia­no­vá was born in Šaš­tín, and wri­ter Dušan Dušek resi­des the­re (Wiki­pe­dia).

Strá­že was an inde­pen­dent muni­ci­pa­li­ty befo­re 1960 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). From 1961 to 1971, the town was cal­led Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The vil­la­ge ori­gi­na­ted in the Midd­le Ages, with its church dating back to 1339. Strá­že was one of the oldest vil­la­ges in Záho­rie, ser­ving as the out­post of Šaš­tín Cast­le (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The first kno­wn writ­ten men­ti­on of Strá­že is from 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In the 1960s, hot water was dril­led but remains unu­sed today (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The Bel­ve­de­re sum­mer pala­ce was a favo­ri­te retre­at for Maria The­re­sa and was still inha­bi­ted at the end of the 18th cen­tu­ry. Vine­y­ards sur­roun­ded the cast­le, and the care­ta­ker of the 14 to 16 cel­lars had a sepa­ra­te resi­den­ce cal­led ​“Kel­ler­maj­strom,” which still sto­od in 1921. The cast­le repor­ted­ly had an under­ground con­nec­ti­on to Šaš­tín Cast­le. Bel­ve­de­re Cast­le was demo­lis­hed at the begin­ning of the 19th cen­tu­ry, but the cel­lars sto­od until 1918. A remin­der of the cast­le­’s exis­ten­ce is the pre­ser­ved cast­le well, 60 meters deep, con­nec­ted by under­ground pas­sa­ges to the cel­lars (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).

Šaštín-​Stráže ist eine Stadt im Nor­den des Záho­rie. Dort befin­det sich die wun­ders­chöne Basi­li­ka der Sie­ben Sch­mer­zen Mariens (Peter Kac­lík). Auf einer Flä­che von 42 km² leben 5015 Ein­woh­ner. Die Stadt liegt auf einer Höhe von 256 Metern über dem Mee­ress­pie­gel (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) in der zen­tra­len Regi­on der Záhor­ská níži­na am Mit­tel­lauf des Flus­ses Myja­va (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže ist ein bekann­ter Wall­fa­hr­t­sort der Jungf­rau Maria (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die ers­te Erwäh­nung von Šaš­tín stammt aus dem Jahr 1218 unter dem Namen Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Das Gebiet von Šaš­tín war jedoch bere­its seit der zwe­i­ten Hälf­te des 10. Jahr­hun­derts besie­delt. Der Name Šaš­tín lei­tet sich vom unga­ris­chen ​“sás – šaši­na, trs­ti­na” ab, da sich hier vie­le Sümp­fe ers­trec­kten. Im Jahr 1218 schenk­te Imrich II. das Klos­ter Lebé­ny dem Klos­ter Sas­sin. Die Šaštín-​Burg war die wich­tigs­te Wach­burg des gesam­ten Záho­rie. Sie wur­de am Fluss Myja­va als Was­ser­burg errich­tet und dann auf einem Hügel als Vor­pos­ten (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Im Jahr 1733 besch­loss der Pau­li­ne­ror­den, eine Wall­fa­hrt­skir­che und ein Klos­ter in Šaš­tín zu errich­ten (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Pau­li­ner waren Mön­che des hei­li­gen Pau­lus. Heute wer­den das Klos­ter und die Basi­li­ka von der Salesianer-​Gemeinschaft ver­wal­tet (Wiki­pe­dia).

Die Basi­li­ka wur­de im Jahr 1964 als ers­ter Tem­pel in der Slo­wa­kei zur Basi­li­ka erho­ben (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Wäh­rend der Wall­fa­hr­ten besu­chen Šaš­tín meh­re­re Zehn­tau­send Pil­ger (Wiki­pe­dia). Im Jahr 1987 besuch­te Mut­ter Tere­sa die Basi­li­ka (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Basi­li­ka hat zwei Tür­me. Neben ihr befin­den sich das Klos­ter, die Kapel­le und eine Säu­le mit der Skulp­tur der Aller­he­i­ligs­ten Dre­i­fal­tig­ke­it. Die Kir­che in Šaš­tín stammt aus dem Jahr 1400. Dane­ben steht die Loret­to­ka­pel­le aus dem 17. Jahr­hun­dert. Die Kal­va­rien­berg­ka­pel­le am Fried­hof wur­de 1798 erbaut (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Beson­der­he­it ist, dass sie unge­wöhn­li­cher­we­i­se auf einer Ebe­ne ents­tand (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Süd­lich der Basi­li­ka der Sie­ben Sch­mer­zen Mariens gibt es zwei Tei­che mit einer Flä­che von 1820,31 m², die von den Pau­li­nern ange­legt wur­den und zur Fis­ch­zucht dien­ten (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Im 18. Jahr­hun­dert grün­de­te Maria The­re­sias Ehe­mann, Franz Loth­rin­gen, im Sch­loss die ers­te unga­ris­che Manu­fak­tur zur Tex­til­hers­tel­lung – Kar­tún­ka. Im 19. Jahr­hun­dert konn­te sie nicht über­le­ben, spä­ter befand sich dort eine Zuc­ker­fab­rik. Die Syna­go­ge stammt aus dem Jahr 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In Šaš­tín wur­de die Sän­ge­rin Jana Kocia­no­vá gebo­ren. Der Sch­rifts­tel­ler Dušan Dušek wir­kt hier (Wiki­pe­dia).

Strá­že war vor 1960 eine eigens­tän­di­ge Geme­in­de (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In den Jah­ren 1961 bis 1971 hieß das Dorf Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Das Dorf ents­tand im tie­fen Mit­te­lal­ter, sei­ne Kir­che ist mit dem Jahr 1339 ver­bun­den. Das Dorf war eine der ältes­ten Sied­lun­gen in Záho­rie und war die Vor­pos­ten des Šaštín-​Burgs (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die ers­te bekann­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Strá­že stammt aus dem Jahr 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In den sech­zi­ger Jah­ren bohr­ten sie hei­ßes Was­ser, das jedoch nicht genutzt wird (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Das Belveder-​Sommerhaus war ein belieb­ter Erho­lung­sort von Maria The­re­sia und wur­de bis Ende des 18. Jahr­hun­derts bewohnt. Um das Sch­loss herum befan­den sich Wein­ber­ge, und der Auf­se­her von 14 bis 16 Kel­lern hat­te eine eige­ne Woh­nung, die noch 1921 stand und ​“Kel­ler­maj­strom” genannt wur­de. Das Sch­loss hat­te angeb­lich eine unte­rir­dis­che Ver­bin­dung zum Sch­loss Šaš­tín. Anfang des 19. Jahr­hun­derts wur­de das Sch­loss Bel­ve­der abge­ris­sen, aber die Kel­ler stan­den bis 1918. Ein Denk­mal für die Exis­tenz des Sch­los­ses ist der erhal­te­ne Sch­lossb­run­nen, 60 m tief, der durch unte­rir­dis­che Gän­ge mit den Kel­lern ver­bun­den war (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, Časová línia, Krajina, Obce, Podunajské, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské

Cífer

skala
Hits: 2312

Cífer je s pri­dru­že­ný­mi čas­ťa­mi Pác a Jar­ná naj­väč­šou obcou Trnav­ské­ho okre­su. Žije v ňom cca 4000 oby­va­te­ľov (cifer​.sk). Naj­star­šia zmien­ka o Cífe­ri je už čias Veľ­kej Mora­vy z 9. sto­ro­čia (cifer​.sk). Z doby kamen­nej upú­ta­va množ­stvo náj­de­nej kera­mi­ky. Kolek­cia nádob rekon­štru­ova­ných z náj­de­ných frag­men­tov pred­sta­vu­je naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­ší kera­mic­ký kom­plex nie­len na Slo­ven­sku. Našiel sa tu hli­ne­ný štít­ko­vý idol, naj­star­šia plas­ti­ka toh­to dru­hu v stred­nej Euró­pe (cifer​.sk). Z úze­mia Cífe­ra a jeho najb­liž­šie­ho oko­lia sa spo­mí­na­jú nále­zy azda naj­star­šie­ho ger­mán­ske­ho hro­bu na úze­mí Slo­ven­ska, kon­krét­ne zo začiat­ku 1. sto­ro­čia pred n.l. V Cífe­ri – Páci sa našli zvyš­ky rím­skej usad­los­ti zo 4. sto­ro­čia (cifer​.sk). Cez Cífer pre­te­ká potok Gid­ra. Pochá­dza­jú z tade­to: pla­vec Mar­cel Géry, spi­so­va­teľ Milan Zelin­ka, spe­vák a muzi­kant Laco Luče­nič, herec, dra­ma­turg a reži­sér Otto Vareč­ka (Wiki­pe­dia). Cífer­ské výšiv­ky, kro­je, šitie majú veľ­ký ohlas a boha­tú his­tó­riu (goog​le​.com). V roku 1892 bola zalo­že­ná výšiv­kár­ska diel­ňa, kde pod vede­ním Márie Hol­lós­sy­o­vej tvo­ri­li nároč­né výšiv­ky, zásta­vy, cir­kev­né a koru­no­vač­né rúcha (goog​le​.com).

Domi­nan­tou obce je kos­tol svä­té­ho Micha­la Archa­nie­la. Jeho gotic­ká archi­tek­tú­ra pri­ťa­hu­je pozor­nosť. Ďal­šou význam­nou pamiat­kou je kaš­tieľ, kto­rý v minu­los­ti slú­žil ako síd­lo šľach­ti­cov. Miest­ni oby­va­te­lia sa sna­žia udr­žia­vať tra­dí­cie pro­stred­níc­tvom folk­lór­nych podu­ja­tí. Mes­to je dob­re dostup­né z hlav­ných doprav­ných trás.

Cífer, along with its asso­cia­ted parts Pác and Jar­ná, is the lar­gest muni­ci­pa­li­ty in the Trna­va dis­trict. It has a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 4,000 resi­dents (cifer​.sk). The ear­liest men­ti­on of Cífer dates back to the times of Gre­at Mora­via in the 9th cen­tu­ry (cifer​.sk). Abun­dant finds of potte­ry from the Sto­ne Age have been dis­co­ve­red, with a col­lec­ti­on of ves­sels recons­truc­ted from found frag­ments repre­sen­ting the most repre­sen­ta­ti­ve cera­mic com­plex not only in Slo­va­kia. A clay tag-​like idol was also found here, the oldest sculp­tu­re of its kind in Cen­tral Euro­pe (cifer​.sk). Dis­co­ve­ries from the ter­ri­to­ry of Cífer and its imme­dia­te sur­roun­dings inc­lu­de per­haps the oldest Ger­ma­nic gra­ve on the ter­ri­to­ry of Slo­va­kia, spe­ci­fi­cal­ly from the begin­ning of the 1st cen­tu­ry BC. Remains of a Roman sett­le­ment from the 4th cen­tu­ry were found in Cífer – Pác (cifer​.sk).

The Gid­ra stre­am flo­ws through Cífer. Notab­le indi­vi­du­als from Cífer inc­lu­de swim­mer Mar­cel Géry, wri­ter Milan Zelin­ka, sin­ger and musi­cian Laco Luče­nič, and actor, dra­ma­tur­ge, and direc­tor Otto Vareč­ka (Wiki­pe­dia). Cífe­r’s embro­ide­ries, cos­tu­mes, and sewing have a gre­at impact and a rich his­to­ry (goog​le​.com). In 1892, an embro­ide­ry works­hop was estab­lis­hed, whe­re, under the guidan­ce of Mária Hol­lós­sy, intri­ca­te embro­ide­ries, ban­ners, church items, and coro­na­ti­on robes were cre­a­ted (goog​le​.com)

The domi­nant fea­tu­re of the vil­la­ge is the Church of St. Micha­el the Archan­gel. Its Got­hic archi­tec­tu­re att­racts atten­ti­on. Anot­her sig­ni­fi­cant monu­ment is the cast­le, which in the past ser­ved as the resi­den­ce of nobi­li­ty. Local resi­dents stri­ve to main­tain tra­di­ti­ons through folk­lo­re events. The town is easi­ly acces­sib­le from major tran­s­por­ta­ti­on routes.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2009, 2010, Časová línia, Fotografické, Piešťanské reportáže, Reportáže, Slovenské

Fotosession Piešťany

skala
Hits: 5156

7. Foto­ses­si­on – 28.3.2010

V posled­nú mar­co­vú nede­ľu sa usku­toč­ni­lo ďal­šie, v pora­dí už sied­me, pokra­čo­va­nie akcie Pieš­ťan­ské­ho foto­k­lu­bu – Foto­ses­si­on. Za celý deň som nará­tal oko­lo 50 účast­ní­kov, kto­rí sa zúčast­ni­li na tom­to milom podu­ja­tí. Vypo­ču­li sme si nie­koľ­ko pred­ná­šok, mali sme mož­nosť poroz­prá­vať sa medzi sebou. Ku spo­lo­čen­skej strán­ke pozi­tív­ne pris­pel aj spo­loč­ný obed. Medzi účast­ník­mi podu­ja­tia boli aj čle­no­via foto­k­lu­bov z iných miest. Nie­len z Pieš­ťan, ale napr. z Galan­ty, z Trna­vy, z Nových Zám­kov a z Bra­ti­sla­vy. Prí­le­ži­tosť sme využi­li aj na vzá­jom­ne sa infor­mo­va­nie o pri­pra­vo­va­ných podu­ja­tiach v roku 2010.

On the last Sun­day in March, anot­her, alre­a­dy seventh, con­ti­nu­ati­on of the event orga­ni­zed by the Pieš­ťa­ny Pho­toc­lub took pla­ce – Foto­ses­si­on. Throug­hout the day, I coun­ted around 50 par­ti­ci­pants who took part in this ple­a­sant event. We lis­te­ned to seve­ral lec­tu­res and had the oppor­tu­ni­ty to talk among our­sel­ves. The com­mu­nal aspect was posi­ti­ve­ly con­tri­bu­ted to by a sha­red lunch. Among the par­ti­ci­pants of the event were also mem­bers of pho­toc­lubs from other cities, not only from Pieš­ťa­ny but, for exam­ple, from Galan­ta, Trna­va, Nové Zám­ky, and Bra­ti­sla­va. We also took the oppor­tu­ni­ty to inform each other about upco­ming events in 2010.

Na začiat­ku nám Mar­tin Štep­ka pred­sta­vil pre­dov­šet­kým výho­dy fareb­né­ho pries­to­ru LaB. Uká­zal nám mož­nos­ti jeho pou­ži­tia pre­dov­šet­kým v pro­duk­te Ado­be Pho­tos­hop. Mar­tin uká­zal veľ­kosť pries­to­ru LaB a jeho prin­cíp zalo­že­ný na ľud­skom vnímaní.

At the begin­ning, Mar­tin Štep­ka intro­du­ced pri­ma­ri­ly the bene­fits of the LaB color spa­ce. He sho­wed us the possi­bi­li­ties of its use, espe­cial­ly in the Ado­be Pho­tos­hop pro­duct. Mar­tin demon­stra­ted the size of the LaB spa­ce and its prin­cip­le based on human perception.

Nasle­do­va­la Kata­rí­na Mocá­ko­vá, kto­rá nám hovo­ri­la o svo­jej ces­te ku zvlád­nu­tej gumo­tla­či. Ide o his­to­ric­kú tvor­bu foto­gra­fií, čo je zais­te v dneš­nej digi­tál­nej dobe nezvy­čaj­né. Kat­ke Mocá­ko­vej, ako sme poču­li, sa táto výtvar­ná tvor­ba páči a ja musím pove­dať, že mne tiež. Urči­te by som sa sám na gumo­tlač len tak nedal, ale jej výsled­né pro­duk­ty sa mi veľ­mi páčia :-). Spo­me­nu­la aj to, že nevie o nikom na Slo­ven­sku, okrem nej a Ras­ťa Čam­ba­la, kto by sa nie­čo­mu podob­né­mu veno­val. V jej pred­náš­ke odznel ter­mín ​“foto­gra­fi­ka”, kto­rým ozna­ču­je svo­je a podob­né postu­py ume­lec­kej tvor­by. Jej roz­prá­va­nie na mňa spra­vi­lo veľ­ký dojem. Namá­ča­nie papie­ra, tvor­ba nega­tí­vu, ske­no­va­nie a mno­hé iné vo mne vzbu­dzo­va­li rešpekt pred vyna­lo­že­nou ener­gi­ou, trpez­li­vos­ťou a zvlád­nu­tou technológiou :-).

Next was Kata­rí­na Mocá­ko­vá, who tal­ked to us about her jour­ney into mas­te­ring gum bic­hro­ma­te prin­ting. It invol­ves the his­to­ri­cal tech­ni­que of cre­a­ting pho­tog­raphs, which is quite unu­su­al in toda­y­’s digi­tal age. As we heard, Kata­rí­na Mocá­ko­vá enjo­ys this artis­tic form, and I must say that I do too. I cer­tain­ly would­n’t enga­ge in gum bic­hro­ma­te prin­ting myself, but I real­ly like the end results of her work :-). She also men­ti­oned that she does­n’t know of any­o­ne in Slo­va­kia, except for her­self and Ras­ťo Čam­ba­la, who is dedi­ca­ted to somet­hing simi­lar. In her pre­sen­ta­ti­on, the term ​“pho­to­gra­fi­ka” was men­ti­oned, which she uses to label her and simi­lar pro­ces­ses of artis­tic cre­a­ti­on. Her sto­ry­tel­ling made a gre­at impres­si­on on me. Immer­sing paper, cre­a­ting nega­ti­ves, scan­ning, and many other aspects evo­ked a sen­se of res­pect for the ener­gy, patien­ce, and mas­te­red tech­no­lo­gy involved :-).

Dušan Beláň nám roz­prá­val o lokál­nych úpra­vách v prog­ra­me Ado­be Light­ro­om. Bol pre­zen­to­va­ný ako nástroj pre foto­gra­fov, s tým že časom sa zrej­me situ­ácia vyvi­nie do takej mie­ry, že Pho­tos­hop nebu­de musieť foto­graf na drvi­vú väč­ši­nu úprav, vôbec otvá­rať. Pho­tos­hop bude nástro­jom pre gra­fi­kov a Light­ro­om pre fotografov.

Dušan Beláň tal­ked to us about local adjus­tments in Ado­be Light­ro­om. It was pre­sen­ted as a tool for pho­tog­rap­hers, with the idea that over time, the situ­ati­on might evol­ve to the point whe­re pho­tog­rap­hers won’t need to open Pho­tos­hop for the vast majo­ri­ty of adjus­tments. Pho­tos­hop will be a tool for grap­hic desig­ners, and Light­ro­om for photographers.

Nasle­do­val obed v krás­nych pries­to­roch Kur­sa­lo­nu. Ten­to­krát boli aj buch­ty, s kto­rý­mi bol neus­tá­le spá­ja­ný naj­mä Peter Ertl :-). Chu­ti­lo však všet­ko a hádam aj všet­kým. Samoz­rej­me, pod­stat­né bolo vyme­niť si skú­se­nos­ti, zážit­ky a pod.

Dušan Beláň tal­ked to us about local adjus­tments in Ado­be Light­ro­om. It was pre­sen­ted as a tool for pho­tog­rap­hers, with the idea that over time, the situ­ati­on might evol­ve to the point whe­re pho­tog­rap­hers won’t need to open Pho­tos­hop for the vast majo­ri­ty of adjus­tments. Pho­tos­hop will be a tool for grap­hic desig­ners, and Light­ro­om for photographers.

Po obe­de v ​“sva­dob­nej sále” sme pokra­čo­va­li pre­zen­tá­ci­ou pro­jek­tu VOĽBY, v kto­rej Jozef Ondzík (inak prak­ti­zu­jú­ci anes­te­zi­ológ) pre­zen­to­val foto­gra­fie via­ce­rých auto­rov, na kto­rých boli zachy­te­né rôz­ne voľ­by. Vide­li sme foto­gra­fie počas samot­né­ho pro­ce­su vo voleb­nej miest­nos­ti, ale pre­dov­šet­kým sním­ky zho­to­ve­né počas voleb­ných kam­pa­ní. Zau­ja­la ma nesmier­na nestran­nosť s akou boli foto­gra­fie vytvo­re­né. Napo­kon aj celá pre­zen­tá­cia bola v takom vyrov­na­nom duchu, kde názor na poli­ti­ku, a tým samoz­rej­me aj na sme­ro­va­nie spo­loč­nos­ti bol len jed­ným z mno­hých. A už vôbec nebo­la cítiť žiad­na voličs­ká pre­fe­ren­cia auto­rov, ani celé­ho pro­jek­tu. Podob­ne sa vyjad­ril aj Mar­tin Ond­ko v dis­ku­sii. Foto­gra­fie, kto­ré sme vide­li, nie sú na 100 % tie, kto­ré budú aj vo finál­nom pro­duk­te pro­jek­tu pre­zen­to­va­né, ale zau­jí­ma­vé bolo, že boli šir­šie­mu audi­tó­riu pre­zen­to­va­né prvý krát. Ako pove­dal aj pán Ondzík, naše reak­cie boli preň­ho urči­te prínosom.

After lunch in the ​“wed­ding hall,” we con­ti­nu­ed with the pre­sen­ta­ti­on of the pro­ject VOĽBY, in which Jozef Ondzík (also a prac­ti­cing anest­he­si­olo­gist) pre­sen­ted pho­tog­raphs from vari­ous aut­hors, cap­tu­ring dif­fe­rent cho­ices. We saw pho­tog­raphs during the voting pro­cess itself in the pol­ling sta­ti­on, but espe­cial­ly shots taken during elec­ti­on cam­paigns. I was impres­sed by the inc­re­dib­le impar­tia­li­ty with which the pho­tos were cre­a­ted. Final­ly, the enti­re pre­sen­ta­ti­on was in such a balan­ced spi­rit, whe­re opi­ni­ons on poli­tics, and thus, of cour­se, on the direc­ti­on of socie­ty, were just one of many. The­re was no sen­se of any voter pre­fe­ren­ce from the aut­hors or the enti­re pro­ject. Mar­tin Ond­ko expres­sed a simi­lar sen­ti­ment in the dis­cus­si­on. The pho­tos we saw are not 100% the ones that will be pre­sen­ted in the final pro­ject, but it was inte­res­ting that they were pre­sen­ted to a wider audien­ce for the first time. As Mr. Ondzík said, our reac­ti­ons were cer­tain­ly bene­fi­cial for him.

Ako posled­ný vystú­pil Joe Kla­mar, ale­bo ak chce­te Jozef Kla­már. Viac­ná­sob­ný víťaz Czech Pre­ss Pho­to a iných súťa­ží, foto­gra­fu­jú­ci pre fran­cúz­sku agen­tú­ru AFP, rodák z Jasnej-​Záhradiek. Joe nám uká­zal kvan­tum foto­gra­fií, kto­ré sa nám všet­kým iste páči­li. Hovo­ril síce viac­krát, že sa na plát­ne z datap­ro­jek­to­ru občas pri­tra­fia zlé sním­ky, ale evi­den­tne sa mu neda­ri­lo napl­niť túto myš­lien­ku. Via­ce­ré jeho zábe­ry som videl pred­tým aj na papie­ri vo veľ­kom for­má­te na výsta­vách v Bra­ti­sla­ve. Najprv nám uká­zal fot­ky zo špor­to­vých súťa­ží, pre­dov­šet­kým z lyžo­va­nia a zo sko­kov na lyžiach. Potom sme vide­li aj zopár sil­ných zábe­rov napr. z Bos­ny. Troš­ku sme nač­re­li do prob­le­ma­ti­ky spô­so­bu, ako sa dostať na to správ­ne mies­to. Naprí­klad počas ofi­ciál­nej náv­šte­vy pápe­ža, ale aj tre­bárs, čo robiť v dave počas demon­štrá­cie. Dozve­de­li sme sa aj to, že spra­vo­daj­stvo si vyža­du­je pro­du­ko­vať foto­gra­fie aj vte­dy, keď sa prak­tic­ky nič nede­je. Mno­ho­krát kaž­dý deň. Vide­li sme foto­gra­fie aj zo Slo­ven­ska, aj troš­ku foto­gra­fií z voľ­nej tvor­by – kone na Murá­ni a pár auto­por­tré­tov. Na kon­ci sa Joe vrá­til ku špor­tu, vide­li sme napr. zábe­ry z Pekings­kej olym­piá­dy, biat­lon a futbal.

As the last spe­a­ker, Joe Kla­mar, or Jozef Kla­már, took the sta­ge. A mul­tip­le win­ner of Czech Pre­ss Pho­to and other com­pe­ti­ti­ons, pho­tog­rap­hing for the French agen­cy AFP, born in Jasna-​Záhradky. Joe sho­wed us a plet­ho­ra of pho­tog­raphs that sure­ly appe­a­led to all of us. Alt­hough he men­ti­oned seve­ral times that occa­si­onal­ly bad shots hit the scre­en from the data pro­jec­tor, he evi­den­tly fai­led to ful­fill this idea. I had seen seve­ral of his shots befo­re on paper in lar­ge for­mat at exhi­bi­ti­ons in Bra­ti­sla­va. First, he sho­wed us pho­tos from sports com­pe­ti­ti­ons, espe­cial­ly from ski­ing and ski jum­ping. Then we saw some power­ful shots, for exam­ple, from Bos­nia. We del­ved a bit into the issue of how to get to the right pla­ce. For exam­ple, during the offi­cial visit of the pope, or even what to do in a cro­wd during a demon­stra­ti­on. We also lear­ned that jour­na­lism requ­ires pro­du­cing pho­tos even when prac­ti­cal­ly not­hing is hap­pe­ning. Many times eve­ry day. We saw pho­tos from Slo­va­kia and a bit of free-​form pho­tog­rap­hy – hor­ses in Muráň, and a few self-​portraits. In the end, Joe retur­ned to sports, sho­wing shots from the Bei­jing Olym­pics, biat­hlon, and football.

Pod­ľa Jožov­ho roz­prá­va­nia bolo jas­né, že čas­to trpí nedos­tat­kom času. Spra­vo­daj­ská foto­gra­fia mu nepos­ky­tu­je veľa mož­nos­tí tvo­riť – je to však dosť para­dox­né, pre­to­že foto­gra­fie Joe Kla­ma­ru nesú svoj ruko­pis a sú zasia­hnu­té nápad­mi. Napriek tomu, že od odfo­te­nia zábe­ru pre agen­tú­ru, po jej odo­vzda­nie, má nie­ke­dy pol­ho­di­nu, nie­ke­dy hodi­ny, urči­te však nie deň, Joe doká­že tomu úspeš­ne tvo­riť. A stá­va sa, že svo­je fot­ky vidí až keď ich nie­kto opub­li­ku­je. Na dru­hej stra­ne je rád za množ­stvo prí­le­ži­tos­tí, kto­ré mu jeho prá­ca posky­tu­je. Raz by Joe chcel mať viac času na foto­gra­fo­va­nie. Celý čas pôso­bil veľ­mi skrom­ne, čas­to z jeho úst vyšla veta v zmys­le ​“to sa dá uro­biť ove­ľa lep­šie”. Zau­ja­la ma veľ­mi jed­na, pre mňa neča­ka­ná myš­lien­ka, kto­rú Joe spo­me­nul – ​“choď­te si fotiť Afric­ký pohár vo fut­ba­le – tí chlap­ci hra­jú ešte pre radosť”. Po výdat­nej dáv­ke Joe Kla­ma­ra sied­me Foto­ses­si­on úspeš­ne skon­či­lo. Teším sa na ďal­šie pokra­čo­va­nie tej­to dob­rej myšlienky.

Accor­ding to Joe’s nar­ra­ti­ve, it was cle­ar that he often suf­fers from a lack of time. Repor­ta­ge pho­tog­rap­hy does­n’t offer him many oppor­tu­ni­ties to cre­a­te – it’s quite para­do­xi­cal, as Joe Kla­ma­r’s pho­tos car­ry his sig­na­tu­re and are infu­sed with ide­as. Des­pi­te having some­ti­mes only half an hour, some­ti­mes hours, but cer­tain­ly not a day, from taking a shot for the agen­cy to deli­ve­ring it, Joe mana­ges to cre­a­te suc­cess­ful­ly. It hap­pens that he sees his pho­tos only when some­one pub­lis­hes them. On the other hand, he app­re­cia­tes the many oppor­tu­ni­ties his work pro­vi­des him. Joe would like to have more time for pho­tog­rap­hy some­day. Throug­hout the time, he appe­a­red very modest, often say­ing things like ​“this can be done much bet­ter.” One une­xpec­ted idea that caught my atten­ti­on was when Joe men­ti­oned, ​“Go sho­ot the Afri­can Cup in foot­ball – tho­se guys still play for joy.” After a gene­rous dose of Joe Kla­mar, the seventh Foto­ses­si­on ended suc­cess­ful­ly. I look for­ward to the next con­ti­nu­ati­on of this good idea.

6. Foto­ses­si­on – 25.10.2009

Téma: Zho­to­vo­va­nie rôz­no­ro­dých foto­gra­fic­kých obra­zov v mes­te Pieš­ťa­ny vo vyme­dze­nom čase všet­ký­mi zúčast­ne­ný­mi foto­graf­mi, s cie­ľom zachy­te­nia sub­jek­tív­nych indi­vi­du­ál­nych pohľa­dov na mes­to a život v ňom. Ráno sme sa ziš­li v Kur­sa­lo­ne, bohu­žiaľ kvô­li pre­tr­vá­va­jú­cim zráž­kam v uply­nu­lom týžd­ni, v men­šom počte. Bolo nás do 15 maxi­mál­ne odha­du­jem. Dlhý, sku­toč­ne veľ­mi dlhý čas pred­tým bolo pomer­ne hroz­né poča­sie na pobyt von­ku, ale v sobo­tu 25.10 bolo v Pieš­ťa­noch ako stvo­re­né na fote­nie. Mám pocit, že kaž­dý si foto­gra­fo­val sám. Večer sme sa ziš­li a foto­gra­fie sme odo­vzda­li vo for­má­te JPG. Naro­be­né foto­gra­fie potom pre­be­ra­li na svo­jich kaž­do­týž­den­ných stret­nu­tiach v klu­be jeho čle­no­via a vybra­li cca 50 foto­gra­fií, kto­ré potom viac ako mesiac boli vysta­ve­né v Kur­sa­lo­ne. Pek­ná myš­lien­ka, však?

Sub­jekt: Cre­a­ting diver­se pho­tog­rap­hic ima­ges in the town of Pieš­ťa­ny wit­hin a defi­ned time fra­me by all par­ti­ci­pa­ting pho­tog­rap­hers, with the aim of cap­tu­ring sub­jec­ti­ve indi­vi­du­al vie­ws of the town and life in it. In the mor­ning, we gat­he­red at Kur­sa­lon, unfor­tu­na­te­ly, due to per­sis­tent rain­fall in the past week, in smal­ler num­bers. I esti­ma­te the­re were a maxi­mum of 15 of us. A long, tru­ly very long time befo­re that, the weat­her for being out­si­de was quite ter­rib­le, but on Satur­day, Octo­ber 25, Pieš­ťa­ny see­med per­fect for pho­tog­rap­hy. I feel like eve­ry­o­ne was cap­tu­ring the­ir own perspective.

In the eve­ning, we met again, and the pho­tog­raphs were sub­mit­ted in JPG for­mat. The pho­tos taken were then revie­wed by the mem­bers of the club at the­ir week­ly mee­tings, and app­ro­xi­ma­te­ly 50 pho­tog­raphs were selec­ted. The­se selec­ted pho­tos were exhi­bi­ted in Kur­sa­lon for over a month. A nice idea, isn’t it?

5. Foto­ses­si­on – 5.4.2009 – ten­to­raz som sa akcie nezú­čast­nil. /​I did not par­ti­ci­pa­te in the event.

4. Foto­Ses­si­on v Piešťanoch

V pries­to­roch Kur­sa­lo­nu sa kona­lo 26.10.2008 už štvr­té stret­nu­tie foto­k­lu­bov a foto­gra­fov. Spá­chal ho Pieš­ťan­ský foto­k­lub ;-). Ja som sa, napriek tomu, že to mám ​“doma”, na toto podu­ja­tie vybral po prvý raz. Prog­ram ma lákal, samoz­rej­me bol som zve­da­vý na rea­li­zá­ciu. Ráno sme zača­li po úvod­nom pri­ví­ta­ní pre­zen­tá­ci­ou fir­my SONY. Pred­sta­vi­te­lia SONY nám pre­zen­to­va­li foto­apa­rá­ty a objek­tí­vy svo­jej znač­ky. Odha­dom pri­nies­li 8 – 10 foto­apa­rá­tov a cca 15 objek­tí­vov, zopár bles­kov. Nechý­ba­la ani naj­nov­šia α 900. Skú­ša­li sme aj objek­tív s dvo­ma nasta­vi­teľ­ný­mi sve­tel­nos­ťa­mi 2.8 a 5.6. Tech­ni­ku sme moh­li vyskú­šať, ohma­tať, cca do 16 hodi­ny. Bolo to kaž­do­pád­ne prínosné.

Potom nám Ivan Čani­ga, zná­my foto­graf sve­to­vé­ho mena, pre­zen­to­val svo­je por­trét­ne foto­gra­fie. Hovo­ril o mož­ných rie­še­niach por­tré­to­va­nia v časo­vom stre­se, o komu­ni­ká­cii, o svet­le, o voľ­nos­ti pri tvor­be foto­gra­fie apod. Vide­li sme množ­stvo foto­gra­fií z rôz­nych pro­stre­dí. Pre­zen­tá­cia sa pre­dĺži­la opro­ti plá­nu, aj otá­zok Ivan zod­po­ve­dal via­ce­ro. Po pre­zen­tá­cii, vo viac­me­nej voľ­nej­šom čase, uká­zal veľa foto­gra­fií na papie­ri, o kto­ré bol dosť vyso­ký záu­jem. Je to zrej­mé z foto­gra­fií nižšie.

Nasle­do­va­la mode­ro­va­ná dis­ku­sia. Veľ­mi som bol zve­da­vý, čo z toho bude. Mode­rá­to­rom bol Maroš Dubov­ský a neskôr Mar­tin Ond­ko. Veľa otá­zok ale nebo­lo tre­ba hos­ťom klásť, ich odpo­ve­de asi prek­va­pi­li mno­hých. Boli vlast­ne dlhé, ale svo­jim spô­so­bom aj tak krát­ke. Boli pre­dov­šet­kým zmys­lu­pl­né, plné emó­cii, skú­se­nos­ti, seba­poz­na­nia i pozna­nia dru­hých. Odpo­ve­da­la Mar­ti­na Dan­ko­vá, Peter Ertl, Ras­ťo Čam­bal a Ivan Čani­ga.

On Octo­ber 26, 2008, the fourth mee­ting of pho­to clubs and pho­tog­rap­hers took pla­ce at the Kur­sa­lon pre­mi­ses, orga­ni­zed by the Pieš­ťa­ny Pho­to Club. Des­pi­te having it ​“at home,” I cho­se to attend this event for the first time. The prog­ram was enti­cing, and I was curi­ous about the exe­cu­ti­on. In the mor­ning, we star­ted with an intro­duc­to­ry wel­co­me, fol­lo­wed by a pre­sen­ta­ti­on from SONY. Repre­sen­ta­ti­ves from SONY sho­wca­sed the­ir bran­d’s came­ras and len­ses, brin­ging around 8 – 10 came­ras, app­ro­xi­ma­te­ly 15 len­ses, and a few flas­hes. The latest α 900 was also part of the disp­lay. We had the oppor­tu­ni­ty to try and explo­re the equ­ip­ment until around 4 p.m., which was undoub­ted­ly beneficial.

Sub­se­qu­en­tly, Ivan Čani­ga, a reno­wned pho­tog­rap­her of inter­na­ti­onal acc­laim, pre­sen­ted his por­trait pho­tog­raphs. He dis­cus­sed possib­le solu­ti­ons for por­trait pho­tog­rap­hy under time cons­traints, com­mu­ni­ca­ti­on tech­ni­qu­es, the role of light, cre­a­ti­ve fre­e­dom in pho­tog­rap­hy, and more. We saw nume­rous pho­tog­raphs from vari­ous set­tings. The pre­sen­ta­ti­on exten­ded bey­ond the plan­ned time, and Ivan add­res­sed seve­ral ques­ti­ons from the audien­ce. After the pre­sen­ta­ti­on, during a some­what more rela­xed peri­od, he also sho­wed many prin­ted pho­tog­raphs that gar­ne­red con­si­de­rab­le inte­rest, as evi­dent from the pho­tos below.

A mode­ra­ted dis­cus­si­on fol­lo­wed, and I was quite curi­ous about the out­co­me. Maroš Dubov­ský ser­ved as the mode­ra­tor, later joined by Mar­tin Ond­ko. Howe­ver, the­re was­n’t a need for many ques­ti­ons from the audien­ce; the answers from the guests like­ly sur­pri­sed many. The res­pon­ses were, in a way, lengt­hy but still short. They were mea­ning­ful, full of emo­ti­ons, expe­rien­ces, self-​awareness, and insights into others. Mar­ti­na Dan­ko­vá, Peter Ertl, Ras­ťo Čam­bal, and Ivan Čani­ga par­ti­ci­pa­ted in pro­vi­ding responses.

Po úžas­nej dis­ku­sii sme nasý­ti­li svo­je žalúd­ky a nasle­do­val voľ­nej­ší prog­ram. Ja som ho využil na roz­ví­ja­nie medzi­ľud­ských vzťa­hov. Poobe­de nám Edo Čup­ka odpre­zen­to­val foto­gra­fo­va­nie jaz­zo­vé­ho fes­ti­va­lu Inter­na­ti­onal Jazz Pieš­ťa­ny, kto­rý pre­bie­ha znač­nú časť roka v bare Art Jazz Gal­le­ry u Doda Šošo­ku. Ten je mimo­cho­dom neďa­le­ko od Kur­sa­lo­nu na Win­te­ro­vej ulici.

Nie­kto­rí cez­poľ­ní sa s nami postup­ne lúči­li, iní sa k nám večer pri­da­li, pre­to­že nás čaka­la ver­ni­sáž výsta­vy Foto­Kur­sa­lon 2008. Do súťa­že sa pri­hlá­si­lo 32 účast­ní­kov. Ver­ni­sáž bola spo­je­ná s vyhlá­se­ním výsled­kov. Všet­ko pre­beh­lo hlad­ko, na ver­ni­sáž doš­lo pod­ľa môj­ho odha­du 50 – 80 ľudí. Výsta­va potr­vá v pries­to­roch Kur­sa­ló­nu do 30.11.2008. Pri­má­tor Pieš­ťan pod­po­ril Foto­Ses­si­on nie­len svo­jou osob­nou účas­ťou, ale aj tým, že jed­nu cenu určil sám. V nepo­sled­nom rade sa podie­ľal na cene pre víťa­za Foto­Kur­sa­lo­nu a okrem iné­ho aj pre víťa­za pred­tým sa kona­jú­cej akcie Park­Fo­to. Pieš­ťa­ny sú nád­her­né mies­to, kde si vždy ume­nie našlo svo­je mies­to. Dúfam, že to tak zostane 🙂

Večer, cca od 19:30 nám, aj verej­nos­ti pred­vied­li svo­je ume­nie muzi­kan­ti v zlo­že­ní: Erich Boboš Pro­cház­ka, Sta­ni­slav Poča­ji a Caro­li­ne Hit­land. Erich je krá­ľom slo­ven­ské­ho blu­es a je to uzná­va­ný ume­lec. Caro­li­ne Hit­land je nór­ska spe­váč­ka, kto­rá pôso­bí medzi Sta­nom a Eri­chom ako kvet medzi lis­ta­mi. Jej nesku­toč­ne sym­pa­tic­ký pre­jav môže­te posú­diť pod­ľa foto­gra­fií dole. Ško­da, že nemô­že­te počuť aj jej spev, sto­jí to za to! Samoz­rej­me aj chlap­ci boli výborní.

After an ama­zing dis­cus­si­on, we satis­fied our sto­machs, and a more rela­xed prog­ram fol­lo­wed. I used this time to fos­ter inter­per­so­nal rela­ti­ons­hips. In the after­no­on, Edo Čup­ka pre­sen­ted pho­tog­rap­hy from the Inter­na­ti­onal Jazz Pieš­ťa­ny jazz fes­ti­val, which takes pla­ce for a sig­ni­fi­cant part of the year at the Art Jazz Gal­le­ry near Win­te­ro­va Stre­et, not far from Kursalon.

Some atten­de­es gra­du­al­ly bid fare­well to us, whi­le others joined us in the eve­ning as we awai­ted the ope­ning of the Pho­to­Kur­sa­lon 2008 exhi­bi­ti­on. Thirty-​two par­ti­ci­pants ente­red the com­pe­ti­ti­on. The exhi­bi­ti­on ope­ning was com­bi­ned with the announ­ce­ment of the results. Eve­ryt­hing went smo­ot­hly, and about 50 – 80 peop­le atten­ded the ver­nis­sa­ge, based on my esti­ma­te. The exhi­bi­ti­on will run at Kur­sa­lon until Novem­ber 30, 2008. The may­or of Pieš­ťa­ny sup­por­ted Foto­Ses­si­on not only with his per­so­nal pre­sen­ce but also by per­so­nal­ly desig­na­ting one of the pri­zes. He also con­tri­bu­ted to the pri­ze for the win­ner of Foto­Kur­sa­lon and, among other things, the win­ner of the pre­vi­ous­ly held Park­Fo­to event. Pieš­ťa­ny is a beau­ti­ful pla­ce whe­re art has alwa­ys found its home. I hope it sta­ys that way.

In the eve­ning, around 7:30 PM, musi­cians, inc­lu­ding Erich Boboš Pro­cház­ka, Sta­ni­slav Poča­ji, and Caro­li­ne Hit­land, sho­wca­sed the­ir artis­try to us and the pub­lic. Erich is the king of Slo­vak blu­es and a recog­ni­zed artist. Caro­li­ne Hit­land is a Nor­we­gian sin­ger who acts as a flo­wer among the lea­ves bet­we­en Stan and Erich. You can jud­ge her inc­re­dib­ly likab­le deme­a­nor based on the pho­tos below. Unfor­tu­na­te­ly, you can’t hear her sin­ging, but it’s worth it! Of cour­se, the guys were excel­lent as well.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Mená, Rodina

Púchovský – meno späté s našou rodinou

skala
Hits: 5002

Meno Púchov­ský sa v Pieš­ťa­noch v minu­los­ti vysky­to­va­lo. Dnes je ich už pome­nej. Je mož­né, že pochá­dza­li z oko­lia. Neja­kí boli v Hor­nej Stre­de, čo je 5 km od Pieš­ťan. Zrej­me bolo viac vetiev, pre­to­že ​“naši” sú Vano­vi­ci. Napr. v obci Jele­nec pri Nit­re bolo veľ­mi veľa Púchovských.

Ján Púchov­ský, kto­rý je naj­star­ší zná­my Púchov­ský je Vanech. Jeho syn – tiež Jano mal vyni­ka­jú­ci sluch a zmy­sel pre hud­bu. Sám hral a spie­val a všte­pil lás­ku k hud­be aj svo­jim synom Jano­vi, Joze­fo­vi, Vilia­mo­vi. Tvo­ri­li základ sku­pi­ny Púchov­skí, kto­rí cho­di­li hrá­vať po celom oko­lí. Hra­li aktív­ne až do roku 1961. Boli obľú­be­ný a veľ­mi zná­my. Ded­ko Ján Púchov­ský, kto­rý zomrel v roku 1931 robil u baró­na Leon­hár­dy­ho v Šar­fii. Mimo­cho­dom ten­to barón si vzal Win­te­ro­vu dcé­ru. V roku 1909 sa pre­sťa­ho­va­li nas­päť do Piešťan.

U jeho syna Jána sa zača­li pre­ja­vo­vať muzi­kant­ské sklo­ny. Mal vyni­ka­jú­ci sluch, napriek tomu, že nepoz­nal noty, spie­val a hral so svo­ji­mi deť­mi v rodin­nej kape­le ​“Púchov­skí”. Jeho syn Ján hral na har­mo­ni­ku, kríd­lov­ku, hus­le, les­ný roh a saxo­fón. Počas voj­ny sa cez tren­čian­ske­ho kapel­ní­ka Hir­ne­ra ako kríd­lo­vák dostal do Levo­če kde začal hrá­vať na les­ný roh. Syn Viliam hrá­val na hus­le, na har­mo­ni­ku. Dcé­ra Emí­lia hra­la tiež. Napo­kon jej man­žel Rudolf Janis­ka hrá­val s Púchov­ský­mi na bicie a bol rov­na­ko z muzi­kant­skej rodi­ny a na ich har­mo­ni­ke hrá­val po voj­ne syn Ján. Syn Jozef hral na saxa­fón a na hus­le. Aktív­ne hrá­va­li asi do roku 1961, kedy Viliam odišiel hrať s Micha­lom Šug­rom (brat­ran­com) – bicie, Micha­lom Balá­ži­kom – spev a Tibo­rom Ondrej­ko­vi­čom pod Čer­ve­nú vežu.

The name Púchov­ský was pre­sent in Pieš­ťa­ny in the past. Today, the­re are fewer of them. It’s possib­le that they ori­gi­na­ted from the sur­roun­ding are­as. Some were in Hore Stre­de, which is 5 km from Pieš­ťa­ny. The­re were pro­bab­ly mul­tip­le bran­ches, as our rela­ti­ves are the Vano­vi­ci. For exam­ple, in the vil­la­ge of Jele­nec near Nit­ra, the­re were many Púchovskýs.

Ján Púchov­ský, who is the oldest kno­wn Púchov­ský, is from the Vanech branch. His son, also named Jano, had an excel­lent ear for music. He pla­y­ed and sang, ins­til­ling a love for music in his sons Ján, Jozef, and Viliam. They for­med the foun­da­ti­on of the Púchov­skí group, who used to per­form throug­hout the sur­roun­ding area. They pla­y­ed acti­ve­ly until 1961, and they were popu­lar and well-​known. Grand­fat­her Ján Púchov­ský, who pas­sed away in 1931, wor­ked for Baron Leon­hár­dy in Šar­fia. Inci­den­tal­ly, this baron mar­ried Win­te­r’s daugh­ter. In 1909, they moved back to Piešťany.

His son Ján began to show musi­cal talent. Des­pi­te not kno­wing notes, he had an excel­lent ear, sin­ging and pla­y­ing with his chil­dren in the fami­ly band ​“Púchov­skí.” His son Ján pla­y­ed the accor­di­on, cor­net, violin, French horn, and saxop­ho­ne. During the war, he beca­me a cor­net pla­y­er through the band­mas­ter Hir­ner from Tren­čín and went to Levo­ča, whe­re he began pla­y­ing the French horn. Viliam, his son, pla­y­ed the violin and accor­di­on. His daugh­ter Emí­lia also pla­y­ed. Even­tu­al­ly, her hus­band Rudolf Janis­ka pla­y­ed per­cus­si­on with the Púchov­skí and came from a musi­cal fami­ly. After the war, Ján’s son pla­y­ed the­ir accor­di­on. Jozef pla­y­ed the saxop­ho­ne and violin. They pla­y­ed acti­ve­ly until around 1961, when Viliam left to play with Michal Šug­ra (a cou­sin) on drums, Michal Balá­žik on vocals, and Tibor Ondrej­ko­vič under the Red Tower.

Use Facebook to Comment on this Post

Hudba, Interpreti

Katka Koščová – prvá slovenská Superstar

skala
Hits: 5882

Kat­ka Koš­čo­vá je novým feno­mé­nom v slo­ven­skej hud­be. Som o tom pre­sved­če­ný. Má svo­je rezer­vy, ale má pod­ľa mňa pred­po­kla­dy stať sa dob­rou nosi­teľ­kou ume­nia. Schvál­ne som nepou­žil slo­vo spe­váč­kou, čím nech­cem naz­na­čiť pochyb­nos­ti o jej vokál­nych pred­po­kla­doch. Skôr a čo ma teší ove­ľa viac ako Kat­kin spev je jej orien­tá­cia na hud­bu ako takú. Je pre mňa výbor­né, že Kat­ka ink­li­nu­je k žán­rom muzi­kál­nej­ším. Pev­ne dúfam, že Kat­ka pop spie­vať nebu­de. Skve­lé je, že Kat­ka doká­že impro­vi­zo­vať, aj tak­po­ve­diac v pria­mom pre­no­se – neklam­ný znak talen­tu a schop­nos­ti. Kat­ka má jed­nu obrov­skú výho­du, má dar komu­ni­ko­vať s ľuď­mi. Má skve­lé pred­po­kla­dy ​“počú­vať”. Výbor­ne sa počas Supers­tar pohy­bo­va­la po pódiu, cíti­la sa na ňom dob­re. Vybe­ra­la si aj sklad­by, kto­ré nebo­li veľ­mi melo­dic­ké – bola to ťaž­ká ces­ta, a vďa­ka­bo­hu úspeš­ná. Počas vystú­pe­ní z nej cítiť radosť, v hla­se je až nesku­toč­ná dáv­ka citu. Kat­ka Koš­čo­vá zís­ka­la popu­la­ri­tu ako víťaz­ka prvej sezó­ny súťa­že ​“Slo­ven­sko hľa­dá Supers­tar”. Naro­di­la sa 22. sep­tem­bra 1982 v Mar­ti­ne, na Slo­ven­sku. V roku 2004 sa zúčast­ni­la prvých pred­kôl súťa­že ​“Slo­ven­sko hľa­dá Supers­tar”, kde ju poro­ta a divá­ci posu­nu­li do hlav­nej súťa­že. Počas súťa­že si zís­ka­la obľu­bu svo­jím výni­moč­ným hla­som a hudob­ným talen­tom. Dňa 25. decem­bra 2004 sa sta­la víťaz­kou prvej sezó­ny, čím sa sta­la prvou slo­ven­skou Superstar.

Kat­ka Koš­čo­vá is a new phe­no­me­non in Slo­vak music. I am con­vin­ced of that. She has her reser­ves, but, in my opi­ni­on, she has the poten­tial to beco­me a good car­rier of art. I deli­be­ra­te­ly did not use the word ​“sin­ger,” as I don’t want to imply any doubts about her vocal abi­li­ties. What exci­tes me much more than Kat­ka­’s sin­ging is her orien­ta­ti­on towards music as a who­le. It’s excel­lent for me that Kat­ka leans towards more musi­cal gen­res. I firm­ly hope that Kat­ka will not sing pop. Wha­t’s gre­at is that Kat­ka can impro­vi­se, even in a live per­for­man­ce – an unmis­ta­kab­le sign of talent and skill. Kat­ka has one enor­mous advan­ta­ge; she has the gift of com­mu­ni­ca­ting with peop­le. She has excel­lent pre­re­qu­isi­tes for ​“lis­te­ning.” She moved excep­ti­onal­ly well on sta­ge during Supers­tar, fee­ling com­for­tab­le on it. She cho­se songs that were not very melo­dic – it was a tough jour­ney, but thank­ful­ly, a suc­cess­ful one. During her per­for­man­ces, you can feel joy ema­na­ting from her, and the­re is an inc­re­dib­le amount of emo­ti­on in her voice. Kat­ka Koš­čo­vá gai­ned popu­la­ri­ty as the win­ner of the first sea­son of the com­pe­ti­ti­on ​“Slo­ven­sko hľa­dá SuperS­tar” (Slo­va­kia­’s Got Talent). She was born on Sep­tem­ber 22, 1982, in Mar­tin, Slo­va­kia. In 2004, she par­ti­ci­pa­ted in the ini­tial rounds of the ​“Slo­ven­sko hľa­dá SuperS­tar” com­pe­ti­ti­on, whe­re she was selec­ted by the jud­ges and vie­wers to advan­ce to the main com­pe­ti­ti­on. Throug­hout the com­pe­ti­ti­on, she won hearts with her excep­ti­onal voice and musi­cal talent. On Decem­ber 25, 2004, she emer­ged as the win­ner of the first sea­son, beco­ming the first Slo­vak Superstar.

Album: Ešte sa nepoznáme

Cel­ko­vo album pre mňa vyznel ako úspeš­ný. Kat­ka vypro­du­ko­va­la diel­ko pre nároč­nej­šie­ho poslu­chá­ča. Viem, kto­ré sklad­by boli nasa­de­né do rádií, a s výbe­rom som po vypo­ču­tí albu­mu nespo­koj­ný. Osob­ne by som vybral sklad­by 6, 8, 9, 5. Jedi­ná sklad­ba, kto­rá sa mi nepá­či je 10. Od debu­tu som toľ­ko neča­kal. Čas­to v oko­lí počú­vam, že album je nemast­ný, nesla­ný. Chá­pem ten­to pohľad, ale nez­die­ľam ho. Vtip je v náhľa­de na hud­bu, dokon­ca by som pove­dal, že aj tro­chu na ume­nie vôbec. Album Kat­ky nie je urče­ný pre masy.

Album: ​“Ešte sa nepoznáme”

Ove­rall, the album sounds suc­cess­ful to me. Kat­ka has pro­du­ced a pie­ce for a more deman­ding lis­te­ner. I know which songs were pla­y­ed on the radio, and I am dis­sa­tis­fied with the selec­ti­on after lis­te­ning to the album. Per­so­nal­ly, I would cho­ose songs 6, 8, 9, 5. The only song I don’t like is 10. I did­n’t expect that from a debut. I often hear around me that the album is unins­pi­ring, unim­pres­si­ve. I unders­tand this view, but I don’t sha­re it. The essen­ce is in the per­spec­ti­ve on music, even in art in gene­ral. Kat­ka­’s album is not inten­ded for the masses.

Use Facebook to Comment on this Post