Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Česko, Stavby, Fotografie, České obce, Južné Čechy

Holašovice

skala
Hits: 252

sa nachádzajú približne 16 kilometrov západne od Českých Budějovíc. Sú súčasťou a je známa svojou zachovanou architektúrou v štýle tzv. „sedliaceho baroka“ (Wikipedia). Prvá písomná zmienka o Holašoviciach pochádza z roku 1263. V roku 1292 daroval kráľ Václav II. dedinu cisterciánskemu kláštoru vo Vyššom Brode, v ktorého vlastníctve zostala až do roku 1848. Medzi rokmi 1520 a 1525 zasiahla obec morová epidémia, ktorá zanechala nažive len dvoch obyvateľov. pamiatku tejto bol na severnom okraji postavený morový stĺp. Kláštor následne osídlil obec novými osadníkmi z Bavorska a Rakúska. Po druhej svetovej vojne došlo k odsunu nemeckých obyvateľov, od roku 1990 prešla obec rozsiahlymi rekonštrukciami a bola opäť osídlená. Holašovice sú považované za vzor juhočeského vidieckeho sídla . pozostáva z 23 murovaných hospodárskych dvorov obsahujúcich celkovo 120 budov, vrátane rybníka, kováčskej a . Sú postavené v štýle juhočeského ľudového baroka, usporiadané do tvaru „U“ s dvorom uprostred a s priečeliami orientovanými smerom k centrálnej širokej návsi. pochádzajú z 18. až 20. storočia, pričom väčšina bola postavená v druhej polovici 19. storočia. bola postavená v roku 1755 (Wikipedia). Vďaka svojej jedinečnej architektúre a zachovanému stredovekému urbanistickému usporiadaniu boli Holašovice v roku 1995 vyhlásené za dedinskú pamiatkovú rezerváciu a v roku 1998 zapísané do zoznamu svetového dedičstva . Dnes obec žije bežným životom, pričom väčšina budov je v súkromnom vlastníctve a slúži na trvalé (Wikipedia). V obci sa tiež konajú rôzne ľudové a , ktoré pripomínajú tradičný vidiecky . Zaujímavosťou je aj neďaleký megalitický kruh, prezývaný „“ (kudyznudy.cz).

Holašovice is located approximately 16 kilometers west of . is part of the municipality of Jankov and is known for its well-preserved architecture in the so-called „Rural Baroque“ style (). The written mention of Holašovice dates back to 1263. In 1292, King Wenceslaus II donated the village to the Cistercian monastery in , where it remained until 1848. Between 1520 and 1525, the village was struck by a plague epidemic that left only two inhabitants alive. To commemorate this event, a plague column was erected on the northern edge of the village. The monastery subsequently resettled the village with new settlers from Bavaria and . After World War II, the German inhabitants were expelled, and since 1990, the village has undergone extensive renovations and has been resettled again. Holašovice is considered a model South Bohemian rural settlement of the Hlubocká Blata area. The village consists of 23 brick farmsteads with a total of 120 buildings, including a pond, a blacksmith’s workshop, and a chapel. These buildings are constructed in the South Bohemian baroque style, arranged in a „U“ around a courtyard, with facades facing the wide central village green. The buildings date from the 18th to the 20th centuries, with most built in the second half of the 19th century. The Chapel of St. John of Nepomuk was built in 1755 (Wikipedia). Thanks to its unique architecture and preserved medieval urban layout, Holašovice was declared a village conservation area in 1995 and added to the UNESCO World Heritage List in 1998. Today, the village is inhabited and most buildings are privately owned and used for permanent residence (Wikipedia). The village also hosts various folk festivals and events celebrating traditional rural life. A nearby megalithic circle, nicknamed the „South Bohemian ,“ is also of interest (kudyznudy.cz).

Holašovice liegt etwa 16 Kilometer westlich von České Budějovice. Es ist Teil der Gemeinde Jankov und bekannt für seine gut erhaltene Architektur im sogenannten „Bäuerlichen Barock“ (Wikipedia). Die erste schriftliche Erwähnung von Holašovice stammt aus dem Jahr 1263. Im Jahr 1292 schenkte König Wenzel II. das Dorf dem Zisterzienserkloster in Vyšší Brod, in dessen Besitz es bis 1848 blieb. Zwischen 1520 und 1525 wurde das Dorf von einer Pestepidemie heimgesucht, die nur zwei Einwohner am Leben ließ. Zur Erinnerung an dieses Ereignis wurde am nördlichen Dorfrand eine Pestsäule errichtet. Das Kloster besiedelte das Dorf anschließend mit neuen Siedlern aus Bayern und . Nach dem Zweiten Weltkrieg wurden die deutschen Einwohner vertrieben, und seit 1990 wurde das Dorf umfangreich renoviert und neu besiedelt. Holašovice gilt als ein Modell eines südböhmischen ländlichen Dorfes in der Region Hlubocká Blata. Das Dorf besteht aus 23 gemauerten Gehöften mit insgesamt 120 Gebäuden, darunter ein Teich, eine Schmiede und eine Kapelle. Die Gebäude sind im südböhmischen Volksbarockstil gebaut, in einer „U“-Form um einen angeordnet und mit den Fassaden zum zentralen, breiten Dorfplatz ausgerichtet. Die Gebäude stammen aus dem 18. bis 20. Jahrhundert, wobei die meisten in der zweiten Hälfte des 19. Jahrhunderts errichtet wurden. Die Kapelle des Heiligen Johannes von Nepomuk wurde 1755 erbaut (Wikipedia). Dank seiner einzigartigen Architektur und der erhaltenen mittelalterlichen städtebaulichen Struktur wurde Holašovice 1995 zum Dorfdenkmalreservat erklärt und 1998 in die Liste des UNESCO-Weltkulturerbes aufgenommen. Heute wird das Dorf bewohnt, und die meisten Gebäude befinden sich in Privatbesitz und dienen als Dauerwohnsitz (Wikipedia). Das Dorf veranstaltet auch verschiedene Volksfeste und Veranstaltungen, die das traditionelle Landleben feiern. Ein nahegelegener megalithischer Kreis, der als „Südböhmisches Stonehenge“ bezeichnet wird, ist ebenfalls eine Attraktion (kudyznudy.cz).

Holašovice se nacházejí přibližně 16 kilometrů západně od Českých Budějovic. Jsou součástí obce Jankov a jsou známé svou zachovalou architekturou ve stylu tzv. „selské baroko“ (Wikipedia). První písemná zmínka o Holašovicích pochází z roku 1263. V roce 1292 daroval král Václav II. vesnici cisterciáckému klášteru ve Vyšším Brodě, v jehož vlastnictví zůstala až do roku 1848. Mezi 1520 a 1525 zasáhla obec morová epidemie, která nechala naživu jen dva obyvatele. Na památku této události byl na severním okraji vesnice postaven morový sloup. Klášter následně osídlil vesnici novými osadníky z Bavorska a Rakouska. Po druhé světové válce došlo k odsunu německých obyvatel, od roku 1990 prošla obec rozsáhlými rekonstrukcemi a byla znovu osídlena. Holašovice jsou považovány za vzor jihočeského venkovského sídla oblasti Hlubocká Blata. Vesnice se skládá z 23 zděných hospodářských dvorů obsahujících celkem 120 budov, včetně rybníka, kovárny a kaple. Jsou postaveny ve stylu jihočeského lidového baroka, uspořádány do tvaru „U“ s dvorem uprostřed a s průčelími orientovanými směrem k centrální široké návsi. Budovy pocházejí z 18. až 20. století, přičemž většina byla postavena v druhé polovině 19. století. Kaple svatého Jana Nepomuckého byla postavena v roce 1755 (Wikipedia). Díky své jedinečné architektuře a zachovanému středověkému urbanistickému uspořádání byly Holašovice v roce 1995 vyhlášeny vesnickou památkovou rezervací a v roce 1998 zapsány na seznam světového dědictví UNESCO. Dnes vesnice žije běžným životem, přičemž většina budov je v soukromém vlastnictví a slouží k trvalému bydlení (Wikipedia). Ve vesnici se také konají různé lidové slavnosti a akce, které připomínají tradiční venkovský život. Zajímavostí je i nedaleký megalitický kruh, přezdívaný „jihočeské Stonehenge“ (kudyznudy.cz).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Hont, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10165

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie () a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny . Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša , dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód . V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk).  – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila . Nemecké pomenovanie znamená . Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

(banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej a banská a vodná nádrž (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs () built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Kornel Hell. Later, due to the of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a , behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver ( Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik , archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie, Horná Nitra

Bojnice

skala
Hits: 3701

ležia juhovýchodnom úpätí Malej Magury, na okraji Hornonitrianskej , v nadmorskej výške 291 metrov nad morom. Na rozlohe takmer 20 km2 tu žije 4 922 obyvateľov (Wikipedia). Bojnice sú aj v zahraničí známou paleontologickou lokalitou a medzi lokality z najstarším paleolitickým osídlením na Slovensku. Prví sa tu usadili už asi pred 100 000 rokmi. Zrejme už ľud púchovskej na hradnej kope postavil hradisko, ktoré si neskôr prispôsobili . Našla sa tu po nich , , ale doložené je aj . Zo strážnej sa v polovici 9. storočia Bojnice stali hradným špánstvom (bojnice.sk). Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113 (Wikipedia). Bojníc: , , , , (informaciebojnice.sk).

Výsady mesta získali v roku 1366. Bojnice boli v rokoch 1613 až 1823 jednou z poštových staníc. Konávali sa tu so soľou, železom, drahými kovmi, šafranom. Prvý cech tu vytvorili ševci v roku 1653. Pôsobili tu , , , , , , debnári a iní. Do roku 1872 boli centrom hornej Nitry a okresným mestom (bojnice.sk). Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Teplé sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. V roku 1918 vojsko opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálfym, ktorý sa skončil až v roku 1938 (Wikipedia).  sú zamerané na liečbu chorôb pohybového ústrojenstva a nervových chorôb. V Bojniciach sa nachádza kúpalisko Čajka,  a – , , kaplnka svätého Jána Nepomuckého (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová).  mesta: tenista , , , tenistka , hokejista , futbalista (Wikipedia).

Bojnice are situated at the southeastern foothills of the Little Carpathians, on the edge of the Upper Basin, at an elevation of 291 meters above sea level. With an area of nearly 20 km2, the town is home to 4,922 residents (). Bojnice is internationally renowned as a paleontological site and is among the locations with the oldest Paleolithic settlements in . The humans settled here approximately 100,000 years ago. is believed that people from the culture constructed a hillfort on the castle hill, later adapted by the Slavs. Archaeological findings include pottery, iron artifacts, and evidence of tar production. Bojnice became a castle domain in the mid-9th century from the watchful settlement (bojnice.sk). The first written mention of Bojnice dates back to 1113 (Wikipedia). Historical names for Bojnice include Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, and Boynicze (informaciebojnice.sk).

Bojnice acquired town privileges in 1366. From 1613 to 1823, Bojnice served as one of the postal stations. The town hosted markets featuring salt, iron, precious metals, and saffron. The first guild, formed by cobblers, emerged in 1653. Other trades present included masons, cobblers, tailors, weavers, dyers, furriers, coopers, and more. Until 1872, Bojnice served as the center of Upper Nitra and the district town (bojnice.sk). In modern history, Bojnice evolved into a spa town and a significant tourist destination. Warm springs are documented in records from the 13th century. The military vacated the spa in 1918, leaving it in a dilapidated state. Reconstruction was hindered by a dispute over the inheritance of Count Ján Pálffy, finally resolved in 1938 (Wikipedia). Bojnice Spa focuses on treating musculoskeletal and nervous system disorders. Bojnice features the Čajka swimming pool, the Mineralogical and Mining Museum of Jakub Drevennák, the Museum of Prehistory of Slovakia – Prepoštská Cave, the Church of St. , and the chapel of St. John Nepomuk (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Notable personalities from the town include tennis player Miloslav Mečíř, humorists Andrej Kraus and Juraj Mokrý, tennis player Karin Habšudová, hockey player Andrej Sekera, and footballer Juraj Kucka (Wikipedia).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Považské, Stredné Považie, Fotografie

Čachtice – obec na úpätí Malých Karpát

skala
Hits: 5240

sú obec ležiaca medzi riekou a Malými Karpatmi. Nad dedinou sa vypína hrad, ktorý je však oveľa lepšie viditeľný z Višňové. Prvá písomná zmčaienka o obci je z roku 1248. Územie bolo osídlené už v neolite, čo dokazujú nálezy, hradisko, popolnicové pohrebisko lužickej z doby bronzovej, haltštatskej, rímskej, slovanskej a z ranného stredoveku (Informačná tabuľa). Slovanské sídlisko je doložené z 8. až 9. storočia (cachtickapani.cz). Ležia v nadmorskej výške 203 metrov, v roku 2004 tu žilo 3630 obyvateľov (Wikipedia). Našli sa tu mamutie . Z mladšej doby kamennej sú nálezy volútovej keramiky. Z neskorej doby kamennej sa našla . Z bronzovej doby je cenný žiarový hrob pravdepodobne velatickej kultúry a maďarovskej kultúry. Významné sú nálezy z doby rímskej, o osídlení Slovanmi svedčia poľnohospodárske nástroje a . V prvej polovici 13. storočia bola obec spomínaná ako Čekče. Neskoršie názvy: , , , (Ammer), , (Wikipedia.sk). Bartolomej Revický tvrdil, že názov pochádza zo staroslovanského „čechati“, čo znamená , . Podzemných labyrintov tu bolo veľa (Wikipedia.sk).

V 14. storočí boli Čachtice kráľovským mestom, hrali významnú úlohu pri obrane pred nepriateľom. Kamenný most je vzácna ojedinelá pamiatka stredovekej architektúry u nás (Ammer). Obyvatelia sa tu pôvodne zaoberali roľníctvom, vinohradníctvom a remeslami, ktoré rozvinuli najmä zo 17. storočia (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu pôvodne gotický kostol svätého Ladislava z roku 1373 – 1390 ( Informačná tabuľa). V roku 1680 bol prestavaný. Rozšírili ho a zbarokizovali (Wikipedia.sk). Je spojený s farou unikátnym kamenným mostom. Vedľa kostola je v kamennej staršia kaplnka (Informačná tabuľa). Gotická je najstaršia stavba a to z roku 1330, vidno nej viaceré (Wikipedia.sk). V roku 1599 bola obec spustošená Turcami (Hanuš). Ďalšou pamiatkou je , v ktorom je múzeum histórie Čachtíc a literárneho spolku , ktorý v roku 1847 uzákonil spisovnú slovenčinu (Informačná tabuľa). Draškovič si ho nechal postaviť v roku 1668. Zo stavieb majiteľov Čachtického hradu sa zachovala , ktorá bola začiatkom 17. storočia postavená ako menšie šľachtické sídlo ma miestach, kde stál kaštieľ rodu Orsághov. Cisársky postavený pred rokom 1645, a ktorý obývala Alžbeta Báthoryová, sa nezachoval (Hanuš).

Barokový na námestí je z roku 1742. Bol postavený, aby sa odvrátili časté , ktoré sužovali obec v 18. storočí. Baroková golgota je z roku 1620, dala ju postaviť , nevesta Alžbety Báthoryovej ako prosbu o odpustenie svokriných hriechov. Sochu svätého Floriána (patróna hasičov) dal postaviť . Kaplnka so sochou svätého Jána Nepomuckého z roku 1801, pomník padlým vojakom v 1. a 2. svetovej vojne od Pavla Bána a Lurdskej v jaskyni, ktorú dal vytvoriť barón sa nachádzajú na Urbanovského ulici. Za niektorými vinohradníckymi kamennými listovňami a pivnicami sa nachádzali chodby – . Vykopané boli do s hladkými stenami, románskymi a gotickými klenbami. Dnes sú na mnohých miestach zasypané, znehodnotené (Wikipedia.sk).

V Čachticiach som zachytil zopár fotografiami , ktorý tu prebieha. Nepodarilo sa mi zachytiť sobotné a trhy cez pracovný deň, ktorých som alebo bol párkrát svedkom. Z pohľadu mestského človeka je v Čachticiach pokoj. v stánku som mal nárok kúpiť iba do 11-ej, potom už bolo zavreté. Žije to azda najviac na ceste z Piešťan do Nového Mesta nad Váhom.

Čachtice is a village situated between the Váh River and the Small Carpathians. Above the village rises a castle, more prominently visible from the village of . The first written mention of the village dates back to 1248. The area was inhabited as early as the Neolithic period, as evidenced by findings such as a hillfort, burial grounds from the Bronze Age, Hallstatt, Roman, Slavic, and early medieval periods (Information Board). A Slavic settlement is documented from the 8th to the 9th century (cachtickapani.cz). is located at an elevation of 203 meters, and in 2004, it had a population of 3,630 (). Mammoth bones have been discovered here. Stone tools from the later Stone Age and pottery with volute decoration have been found. From the late Stone Age, there is ribbed pottery. A valuable grave from the Bronze Age, likely of the Vĕlatic culture, and pottery from the Hungarian culture have also been discovered. Significant Roman period finds include agricultural tools and vessels, providing evidence of Slavic settlement. In the first half of the 13th century, the village was mentioned as Čekče. Later names include Chechte, Czachtan, Czachticz, Ceythe (Ammer), Chekche, Csejthe (Wikipedia.sk). Bartolomej Revický claimed that the name comes from the Old Slavic „čechati,“ meaning to forge or dig. There were many underground labyrinths here (Wikipedia.sk).

In the 14th century, Čachtice became a royal town and played a significant role in defense against enemies. The stone bridge is a rare medieval architectural monument in the region (Ammer). The original inhabitants were engaged in agriculture, viticulture, and crafts, especially developed by the Haban settlers in the 17th century (Wikipedia.sk). The originally Gothic Church of St. Ladislaus from 1373-1390 still stands here (Information Board). It was rebuilt in 1680, expanded, and baroquized (Wikipedia.sk). It is connected to the rectory by a unique stone bridge. Next to the church is an older chapel in the stone fortress. The Gothic Chapel of St. Anthony of , dating back to 1330, shows several elements of the Great Moravian Empire (Wikipedia.sk). In 1599, the village was devastated by the Turks (Hanuš). Another monument is the Renaissance Draškovič Castle, housing the Čachtice History and Tatrín Literary Association Museum, which established the standard Slovak language in 1847 (Information Board). had it built in 1668. From the buildings of the owners of Čachtice Castle, the Drugetovcov manor remains, built in the early 17th century as a smaller noble residence where the Orságh Castle once stood. The Imperial Nádašdy Castle, built before 1645 and inhabited by Báthory, did not survive (Hanuš).

The baroque Marian column in the square dates back to 1742 and was built to ward off frequent fires that plagued the village in the 18th century. The baroque Calvary from 1620 was erected by Judita Révaiová, the daughter-in-law of Elizabeth Báthory, as a plea for forgiveness for her mother-in-law’s sins. The statue of St. Florian (patron saint of firefighters) was erected by Forgáč. The chapel with the statue of St. John of Nepomuk from 1801, the monument to fallen soldiers in World War I and II by Pavel , and the statue of Our Lady of in a cave, commissioned by Baron František Horecký, are located on Urbanovského Street. Behind some vineyard stone lodges and cellars were tunnels – catacombs. Excavated into smooth-walled ash, they had Romanesque and Gothic vaults. Today, many of them are filled and degraded (Wikipedia.sk).

In Čachtice, I captured a few photographs of the life unfolding here. Unfortunately, I couldn’t capture the Saturday and weekday markets that I witnessed a few times. From the perspective of a person, Čachtice exudes tranquility. I was only allowed to buy newspapers until 11 AM at the kiosk; after that, it was closed. Life seems to be most active on the road from to .

  • Čachtice
  • Vladimír Ammer: Čachtice, Vydavateľské stredisko ZsKNV pri Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave
,