Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ruže – symbol lásky, krásy a vášne

skala
Hits: 210

Ruže k najznámejším okrasným rastlinám sveta, ale botanicky ide o mimoriadne zložitý rod. Ruže – Rosa sú evolučne zložitý rod z čeľade Rosaceae, rozšírený v miernom a subtropickom pásme severnej pologule s veľmi intenzívnou históriou. Ruža môže znamenať prírodný druh, kultúrny hybrid, alebo kultivar (Fougére-Danezan et al., Kew POWO, 2026). Väčšina druhov pochádza z Ázie, menší počet z Európy, Severnej Ameriky a severozápadnej Afriky (Wikipedia). Najstaršie fosílne doklady o existencii ruží pochádzajú z obdobia raných treťohôr, z paleocénu a eocénu (Wikipedia). Ruža patrí medzi veľmi staré . Pravdepodobne pochádza zo Strednej Ázie a rozšírila sa takmer po celej severnej pologuli (David Trinklein).

Pestovanie ruží sa pravdepodobne začalo v Ázii približne pred 5 000 rokmi a už v staroveku boli ruže súčasťou čínskych cisárskych záhrad, egyptského sveta, perzskej kultúry aj rímskej symboliky (David Trinklein), pestovala sa v Mezopotámii, Perzii, Indii. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému. K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr aj Arabi a (Wikipedia). Ich domestikácia odráža estetické preferencie aj medzikultúrne kontakty medzi Áziou a Európou (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Ruža sa postupne stala symbolom lásky, krásy, čistoty, vášne, ticha aj tajomstva (David Trinklein), moci, pamäti (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Červená ruža je známym symbolom horúcej, vášnivej lásky, žltá symbolom žiarlivosti, biela ruža milostného utrpenia z odmietania a podobne. Prirodzene sa nevyskytujúca čierna ruža, sa považovala za symbol čiernej mágie, mystiky, vznešenej nenávisti a smrti, ale aj nových začiatkov. Je tiež jedným z emblémov anarchizmu (Wikipedia).

Z morfologického hľadiska sú ruže drevnaté kry, prípadne liany s pichliačmi – nie pravými tŕňmi, so striedavými, zvyčajne nepárno perovitými listami a s prirastenými prílistkami. Typický botanický kvet má päť kališných a päť korunných lístkov, mnoho tyčiniek a početné voľné piestiky uzavreté v češuli. Plodom je šípka, teda dužinaté nepravé plodstvo s nažkami vo vnútri (worldfloraonline.org). Plané druhy rastú aj na okrajoch lesov, v krovinách, na svahoch, v živých plotoch (kew.org). Ruža je zároveň rastlina, na ktorej sa veľmi dobre stretáva s kultúrou – záhradou. Plané ruže môžu byť dôležité pre hmyz, vtáky aj drobné cicavce. Jednoduché kvety poskytujú prístupný peľ, využívajú niektoré samotárske listorezné včely. Šípky sú potravou pre a počas jesene a zimy (kew.org). To platí najmä pre Rosa canina a Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Záhradné ruže však často vznikli výberom znakov, ktoré sú pre človeka krásne – veľký plný kvet, nezvyčajná farba, dlhé kvitnutie. Aj preto má v záhrade zmysel kombinovať moderné kultivary s jednoduchšími alebo botanickými ružami (kew.org). Rosa damascena a príbuzné sú kľúčové pre parfumériu a ružovú vodu, šípky druhov ako Rosa canina a Rosa laevigata sú významné v potravinárstve a tradičnej medicíne a niektoré druhy majú dôležité farmakologické metabolity (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Geneticky sú ruže mimoriadne rozmanité. Ich pestrosť súvisí s častým krížením medzi druhmi, s rôznym počtom chromozómových sád a pri niektorých skupinách aj s nezvyčajným spôsobom dedenia. Preto je rod Rosa taxonomicky zložitý, čo dobre vidno napríklad pri takzvaných psích ružiach zo sekcie Caninae. Pre domestifikáciu moderných ruží boli kľúčové najmä znaky ako opakované kvitnutie, plný kvet a premena tyčiniek na lupienky. Tie sú spojené s génmi, ktoré pomohli vytvoriť vzhľad a kvitnutie dnešných záhradných ruží (Roberts et al). Caninae sú tzv. psie ruže . Tie majú zvláštny spôsob rozmnožovania. Časť chromozómov sa pri tvorbe pohlavných buniek správa normálne, ale časť sa nepáruje a dedí sa nerovnomerne. Zjednodušene povedané, materská časť prenáša oveľa väčší podiel dedičnej než peľ. Aj preto sú tieto ruže také ťažké na určovanie a zároveň také zaujímavé pre vedcov (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

Klasifikácia rodu je založená na morfologických znakoch. Rozlišujú sa sekcie Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae a Bracteatae. Veľmi dôležitý bol vstup čínskych opakovane kvitnúcich ruží do európskeho šľachtenia od konca 18. storočia, pretože práve ten otvoril cestu k moderným ružiam s remontantným kvitnutím (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Čínske ruže boli pestované už v staroveku a ich vstup do Európy v 18. storočí priniesol znak, ktorý zmenil celé šľachtenie. Moderné ruže vznikli zo zložitého šľachtenia európsko-stredomorských a východoázijských. Preto sa ruže historicky delia na plané druhy, staré záhradné ruže a moderné ruže. Za symbolický začiatok moderných ruží sa zvyčajne považuje rok 1867, keď vznikol kultivar `La France` (G. Wang).

Šľachtenie ruží sa dnes sústreďuje na štyri veľké ciele: opakované kvitnutie, architektúru kvetu, vôňu a odolnosť. Kultivar `Old Blush` je kľúčovým historickým aj genetickým referenčným bodom, pretože spája starú čínsku kultivačnú tradíciu s génmi dôležitými pre moderné ruže. Tento čínsky kultivar prispel k vzniku moderných ruží s opakovaným kvitnutím. Opakované kvitnutie aj plnosť kvetov, aj počet lupienkov súvisí s génmi. Ruža sa tak stáva modelom, na ktorom možno sledovať, ako konkrétne genómové zmeny vytvárajú znaky, ktoré človek po stáročia vnímal najmä esteticky. Divé druhy však zostávajú nenahraditeľným zdrojom alel pre odolnosť a adaptáciu. Napríklad Rosa laevigata je cenená pre vysokú odolnosť voči voškám a veľmi vysokú odolnosť voči čiernej škvrnitosti a múčnatke, zatiaľ čo plané východoázijské ruže rozširujú vôňové a farebné spektrum (Hibrand Saint-Oyant et al). Ruže obsahujú v korunných lupienkoch zmesi aromatických silíc. Ich množstvo veľmi kolíše nielen medzi rôznymi druhmi a odrodami, ale aj v závislosti od počasia a dennej doby. Najviac ich kvety obsahujú ráno. Hlavnými vonnými zložkami sú alkoholy geraniol, nerol a l-citronellol. Záhrada zameraná na pestovanie ruží na okrasné alebo výskumné účely sa nazýva rozárium. Najväčším svetovým rozáriom súčasnosti je Europa-Rosarium v nemeckom Sangerhausene pri Lipsku (Wikipedia). Rozárium sa nachádza aj Botanickej záhrade v Bratislave, v Arboréte Mlyňany, a na Zvolenskej Borovej hore.

Medzi historické ruže patria krížence a varianty ruže keltskej, damašské ruže, machové ruže, čínske ruže, čajové ruže, bourbonské ruže, portlandské ruže, noisettky, remontantky, lambertky, pernetky (Wikipedia).

  • Medzi moderné patria čajohybridy – sú vyšľachtené z remontantiek a čajových ruží. Polyantky a polyanthybridy sú krížence európskych remontantiek s importovanou ružou mnohokvetou.
  • Floribundy vznikli hybridizáciou dvoch vyššie uvedených typov.
  • Grandiflory sú potomkovia kríženia floribúnd s čajohybridmi.
  • Anglické ruže boli vyšľachtené s cieľom vyhovieť dobovej nostalgii po „starých dobrých časoch“ – starých európskych odrôd, ale s modernými požiadavkami na opakované kvitnutie a farebnú škálu (Wikipedia).

Okrem pôvodu možno ruže deliť aj podľa ich habitusu a využiteľnosti pri pestovaní (Wikipedia).

  • Záhonové ruže sa pestujú zväčša v menších záhradách.
  • Popínavé ruže majú aj niekoľko metrov dlhé výhonky.
  • Pôdopokryvné ruže rastú plazivo, kvety majú často v bohatých súkvetiach a zvyčajne sú odvodené od ruže roľnej – Rosa arvensis.
  • Sadové ruže sú mohutne rastúce kompaktné kry vhodné na solitérnu výsadbu napríklad v parkoch a sadoch.
  • Miniatúrne – trpasličie ruže, sú zakrpatené kultivary vzniknuté pôvodne z drobnej prírodnej variety ruže čínskej (Rosa chinensis var. Minima). 
  • Stromčekové ruže nie sú zvláštnym typom, možno ich dosiahnuť z väčšiny predchádzajúcich typov vyšľachtením korunky na vysokom podpníku.
  • Naočkovaním menšej popínavej odrody na stromčekový podpník vzniknú previsnuté, takzvané smútočné ruže (Wikipedia).

Pre pestovanie ruží sú vhodné tieto faktory: , drenáž a vzdušnosť porastu. Väčšina záhradných ruží prospieva v bohatej, vlhkej, dobre odvodnenej pôde, na slnečnom stanovišti, pri mierne kyslej reakcii a s pravidelným mulčovaním a prihnojovaním. Nároky na výživu sú vysoké, pretože ruže bohatým kvitnutím vyčerpávajú zásoby živín. Odporúča sa mulč z dobre rozloženého kompostu alebo maštaľného hnoja a doplnkové hnojenie na začiatku sezóny, pri remontantných typoch aj po prvej vlne kvitnutia (rhs.org.uk). Na sa už nemajú zbytočne nútiť do mäkkého nového rastu, aby lepšie vyzreli pred zimou (ruze.cz). Namiesto častého povrchového polievania sa odporúča hlboká zálievka, ideálne ku koreňom, napríklad kvapkovou závlahou. Polievanie na list podporuje šírenie chorôb, najmä čiernej škvrnitosti, preto je pri postrekovaní zhora vhodné polievať ráno alebo skoro popoludní, aby listy do večera preschli (missouri.edu). Na ochranu pred silnými mrazmi je vhodné k ružiam na zimu nakopčiť okolitú zeminu alebo vyzretý kompost. Chúlostivejšie odrody možno zakryť aj čečinou (Wikipedia).

Opakovane kvitnúce ruže sa režú najmä koncom zimy až skoro na , kým jednokvitnúce staré kríkové ruže po odkvitnutí (rhs.org.uk). Odstraňuje sa mŕtve, poškodené, slabé a križujúce sa , aby sa ker presvetlil a lepšie vetral. Jednorazovo kvitnúce historické a botanické ruže sa režú skôr po odkvitnutí, pretože často kvitnú na staršom dreve. Popínavé ruže zasa potrebujú nielen rez, ale aj vedenie výhonkov – samy sa neovíjajú ako vinič či fazuľa, preto sa musia vyväzovať k opore (ruze.cz).

Rozmnožovať ich možno odrezkami, potápaním, delením a semenami (rhs.org.uk). Množenie ruží zároveň ukazuje, prečo je rozdiel medzi planou ružou a záhradným kultivarom taký dôležitý. Plané druhy možno množiť semenami, hoci semená často potrebujú stratifikáciu a potomstvo nemusí byť úplne jednotné. Kultivary sa však najčastejšie udržiavajú vegetatívne – odrezkami, potápaním, delením alebo očkovaním na podpník. Pri semenách by sa totiž vlastnosti konkrétneho kultivaru mohli rozpadnúť do nových kombinácií. Očkovanie a vrúbľovanie je spôsob, ako zachovať konkrétnu farbu, vôňu, tvar kvetu, rastový habitus a zdravotné vlastnosti odrody (ruze.cz).

Choroby ruží sú často výsledkom kombinácie citlivej odrody, vlhkého počasia a slabého prúdenia vzduchu. Čierna škvrnitosť patrí medzi najobávanejšie choroby ruží. Na listoch sa objavujú tmavé škvrny, listy žltnú a predčasne opadávajú, čím sa ker oslabuje (ruze.cz). Spôsobuje ju Diplocarpon rosae a je v exteriéri najzávažnejšou chorobou záhradných ruží (rhs.org.uk). Múčnatka sa prejavuje belavým povlakom a deformáciami mladých listov a pukov (ruze.cz). Tú spôsobuje Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Hrdza vytvára oranžové až hrdzavé výtrusné ložiská a vošky poškodzujú najmä mäkké mladé výhonky. Najlepšou ochranou nie je iba postrek, ale prevencia. Vzdušná výsadba, zálievka ku koreňom, odstraňovanie napadnutých listov, výber odolnejších odrôd a udržiavanie rastliny v dobrej kondícii (ruze.cz). Mimoriadne závažná aj ružová rozetová choroba, vírusové ochorenie prenášané roztočom Phyllocoptes fructiphilus, ktoré často vedie k úhynu rastliny. Zo škodcov sú v záhradníckej praxi bežné aj vošky a ďalší drobní cicaví škodcovia (rhs.org.uk).

Genetické štúdie ruží priniesli referenčné genómy a hľadali miesta v DNA zodpovedné za dôležité znaky. Neskôr sa výskum sústredil na rozmanitosť planých ruží a na to, ako vznikali dnešné pestované ruže. Najnovší výskum už pracuje s veľmi presnými genómami a so súborom genetickej rozmanitosti viacerých ruží. Ukazuje sa, že znaky ako opakované kvitnutie, počet lupienkov, farba či vôňa nezávisia len od drobných zmien v DNA, ale aj od väčších prestavieb genómu. Ruža sa tak dnes neštuduje iba ako okrasná rastlina, ale aj ako model, na ktorom sa stretáva botanika, evolučná , výskum vôní, farieb a moderné šľachtenie. Ruže treba chápať ako výsledok dlhej evolúcie, domestifikácie a veľmi zložitej genetickej histórie (Marinus J. M. Smulders et al: In the name of the rose: a roadmap for rose research in the genome era). Existujú ruže kriticky ohrozené, napríklad Rosa arabica. Na úrovni pestovaných ruží je problémom aj genetická erózia starých záhradných ruží a lokálnych kolekcií. diverzity preto znamená nielen chrániť plané populácie, ale aj udržiavať ex situ kolekcie v génových bankách a botanických záhradách (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Ruže sú výnimočné a zároveň mimoriadne zložité rastliny. Sú to planý kry severnej pologule, kultúrne rastliny, symbol lásky a moci, zdroj vône a šípok, náročné záhradné aj moderný genetický model. V ich kvete sa stretáva estetika so šľachtením, v pichliačoch obrana rastliny, v šípkach ekologická hodnota a v genóme dlhá hybridizácie, polyploidie a domestifikácie. Práve preto ruže nepatria iba do záhonov a kytíc, ale aj do botaniky, evolučnej biológie, záhradníctva a kultúrnych dejín.

Roses are among the best-known ornamental plants in the world, but botanically they represent an exceptionally complex genus. Roses — Rosa — are an evolutionarily complex genus of the family Rosaceae, distributed across the temperate and subtropical zones of the Northern Hemisphere and marked by a very rich history. A rose may mean a wild botanical species, a cultivated hybrid, or a cultivar (Fougére-Danezan et al.; Kew POWO, 2026). Most species originate from Asia, with fewer from Europe, North America, and north-western Africa (Wikipedia). The oldest fossil evidence of roses dates back to the early Tertiary, specifically the Paleocene and Eocene (Wikipedia). The rose is among very ancient flowers. It probably originated in Central Asia and spread across almost the entire Northern Hemisphere (David Trinklein).

The cultivation of roses probably began in Asia about 5,000 years ago, and already in antiquity roses formed part of Chinese imperial gardens, the Egyptian world, Persian culture, and Roman symbolism (David Trinklein). They were also cultivated in Mesopotamia, Persia, and India. Roses probably reached ancient Greece through Alexander the Great. The ancient Romans were great admirers and growers of roses, followed later by Arabs and Turks (Wikipedia). Their domestication reflects aesthetic preferences as well as intercultural contacts between Asia and Europe (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The rose gradually became a symbol of love, beauty, purity, passion, silence, and mystery (David Trinklein), as well as power and memory (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The red rose is a well-known symbol of ardent, passionate love; the yellow rose of jealousy; the white rose of the suffering caused by rejected love, and so on. The naturally non-existent black rose has been regarded as a symbol of black magic, mysticism, noble hatred and death, but also of new beginnings. It is also one of the emblems of anarchism (Wikipedia).

From a morphological point of view, roses are woody shrubs, or sometimes lianas, with prickles — not true thorns — alternate, usually imparipinnate leaves, and adnate stipules. A typical botanical flower has five sepals and five petals, many stamens, and numerous free carpels enclosed in a hypanthium. The fruit is the rose hip, a fleshy false fruit containing achenes inside (worldfloraonline.org). Wild species also grow on forest edges, in shrublands, on slopes, and in hedges (kew.org). The rose is also a plant in which nature and culture — the garden — meet very clearly. Wild roses can be important for insects, birds, and small mammals. Simple flowers provide accessible pollen, the leaves are used by some solitary leafcutter bees, and rose hips provide food for birds and mammals in autumn and winter (kew.org). This applies especially to Rosa canina and Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Garden roses, however, have often been selected for traits that humans find beautiful — large double flowers, unusual colours, and long flowering periods. This is why it makes sense in a garden to combine modern cultivars with simpler or botanical roses (kew.org). Rosa damascena and related groups are key plants for perfumery and rose water, while the rose hips of species such as Rosa canina and Rosa laevigata are important in food production and traditional medicine, and some species contain pharmacologically significant metabolites (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Genetically, roses are extremely diverse. Their diversity is linked to frequent hybridization between species, different numbers of chromosome sets, and, in some groups, an unusual mode of inheritance. This is why the genus Rosa is taxonomically complex, as is clearly visible, for example, in the so-called dog roses of the section Caninae. For the domestication of modern roses, key traits included repeat flowering, double flowers, and the transformation of stamens into petals. These traits are associated with genes that helped shape the appearance and flowering behaviour of today’s garden roses (Roberts et al.). Caninae are the so-called dog roses. They have a special mode of reproduction. During the formation of sex cells, some chromosomes behave normally, while others do not pair and are inherited unevenly. Put simply, the maternal side transmits a much larger share of genetic information than the pollen. This is one reason why these roses are so difficult to identify and, at the same time, so interesting to scientists (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

The classification of the genus is based on morphological characters. The sections Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae, and Bracteatae are distinguished. The introduction of repeat-flowering Chinese roses into European breeding from the end of the 18th century was very important, because it opened the way to modern roses with remontant flowering (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Chinese roses had already been cultivated in antiquity, and their arrival in Europe in the 18th century brought a trait that changed the whole course of rose breeding. Modern roses arose from the complex breeding of Euro-Mediterranean and East Asian roses. Historically, roses are therefore divided into wild species, old garden roses, and modern roses. The symbolic beginning of modern roses is usually considered to be the year 1867, when the cultivar La France was introduced (G. Wang).

Today, rose breeding focuses on four major goals: repeat flowering, flower architecture, fragrance, and resistance. The cultivar Old Blush is a key historical and genetic reference point, because it links the old Chinese cultivation tradition with genes important for modern roses. This Chinese cultivar contributed to the development of modern repeat-flowering roses. Repeat flowering, flower doubleness, and the number of petals are all related to genes. The rose thus becomes a model in which we can observe how specific genomic changes create traits that humans perceived for centuries mainly aesthetically. Wild species, however, remain an irreplaceable source of alleles for resistance and adaptation. For example, Rosa laevigata is valued for its high resistance to aphids and very high resistance to black spot and powdery mildew, while wild East Asian roses expand the spectrum of fragrance and colour (Hibrand Saint-Oyant et al.). Rose petals contain mixtures of aromatic essential oils. Their amount varies greatly not only between species and cultivars, but also depending on weather and time of day. Flowers contain the highest amounts in the morning. The main fragrant components are the alcohols geraniol, nerol, and l-citronellol. A garden focused on growing roses for ornamental or research purposes is called a rosarium. The largest rosarium in the world today is the Europa-Rosarium in Sangerhausen near Leipzig (Wikipedia). Rosaria can also be found in the Botanical Garden in , in the Mlyňany Arboretum, and at Borová hora in Zvolen.

Historical roses include hybrids and variants of the Gallic rose, Damask roses, moss roses, Chinese roses, tea roses, Bourbon roses, Portland roses, Noisette roses, hybrid perpetuals, Lambert roses, and Pernetiana roses (Wikipedia). Modern roses include hybrid teas, which were bred from hybrid perpetuals and tea roses. Polyantha roses and polyantha hybrids are crosses between European hybrid perpetuals and the imported multiflora rose. Floribundas arose through hybridization of the two types mentioned above. Grandifloras are the result of crossing floribundas with hybrid teas. English roses were bred to satisfy a period nostalgia for the “good old days” — old European varieties — while also meeting modern requirements for repeat flowering and a wider colour range (Wikipedia).

In addition to origin, roses can also be divided according to habit and use in cultivation (Wikipedia). Bedding roses are usually grown in smaller gardens. Climbing roses have shoots several metres long. Groundcover roses grow in a creeping form, often producing flowers in rich clusters, and are usually derived from the field rose — Rosa arvensis. Shrub roses are vigorous, compact shrubs suitable for solitary planting, for example in parks and gardens. Miniature, or dwarf, roses are low-growing cultivars originally derived from a small natural variety of the Chinese rose (Rosa chinensis var. Minima). Standard roses are not a separate type; they can be produced from most of the preceding types by training a crown on a tall rootstock. By grafting a smaller climbing variety onto a standard rootstock, pendulous, so-called weeping roses are produced (Wikipedia).

For growing roses, the key factors are sun, drainage, and airiness of the stand. Most garden roses thrive in rich, moist, well-drained soil, in a sunny position, with a slightly acidic reaction, and with regular mulching and fertilization. Their nutritional requirements are high, because abundant flowering depletes nutrient reserves. Mulch made from well-rotted compost or manure is recommended, together with supplementary fertilization at the beginning of the season and, in remontant types, also after the first flush of flowering (rhs.org.uk). In autumn, plants should no longer be encouraged to produce soft new growth, so that they mature better before winter (ruze.cz). Instead of frequent surface watering, deep watering is recommended, ideally directed to the roots, for example by drip irrigation. Watering the leaves encourages the spread of diseases, especially black spot, so if overhead watering is used, it is better to do it in the morning or early afternoon, so that the leaves dry before evening (missouri.edu). To protect roses from severe frosts, it is advisable to mound soil or mature compost around them for winter. More delicate varieties can also be covered with conifer branches (Wikipedia).

Repeat-flowering roses are pruned mainly in late winter to early spring, while once-flowering old shrub roses are pruned after flowering (rhs.org.uk). Dead, damaged, weak, and crossing wood is removed to open the shrub and improve air circulation. Once-flowering historical and botanical roses are pruned rather after flowering, because they often bloom on older wood. Climbing roses need not only pruning but also training of the shoots — they do not twine by themselves like grapevines or beans, so they must be tied to a support (ruze.cz).

Roses can be propagated by cuttings, layering, division, and seed (rhs.org.uk). Rose propagation also shows why the difference between a wild rose and a garden cultivar is so important. Wild species can be propagated from seed, although the seeds often require stratification and the offspring may not be completely uniform. Cultivars, however, are most often maintained vegetatively — by cuttings, layering, division, or budding onto a rootstock. If propagated by seed, the traits of a particular cultivar could split into new combinations. Budding and grafting are therefore ways to preserve a particular colour, fragrance, flower shape, growth habit, and health characteristics of a variety (ruze.cz).

Rose diseases are often the result of a combination of a susceptible variety, humid weather, and poor air circulation. Black spot is among the most feared rose diseases. Dark spots appear on the leaves, which then turn yellow and fall prematurely, weakening the shrub (ruze.cz). It is caused by Diplocarpon rosae and is the most serious outdoor disease of garden roses (rhs.org.uk). Powdery mildew appears as a whitish coating and causes deformation of young leaves and buds (ruze.cz). It is caused by Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Rust forms orange to rust-coloured spore pustules, while aphids damage mainly soft young shoots. The best protection is not only spraying, but prevention: airy planting, watering at the roots, removing infected leaves, choosing more resistant varieties, and keeping the plant in good condition (ruze.cz). Rose rosette disease is also extremely serious; it is a viral disease transmitted by the mite Phyllocoptes fructiphilus and often leads to the death of the plant. Among pests, aphids and other small sap-sucking insects are common in horticultural practice (rhs.org.uk).

Genetic studies of roses have produced reference genomes and identified regions of DNA responsible for important traits. Later, research focused on the diversity of wild roses and on how today’s cultivated roses originated. The most recent research already works with very precise genomes and with the genetic diversity of multiple roses as a whole. It shows that traits such as repeat flowering, petal number, colour, and fragrance depend not only on small changes in DNA, but also on larger genomic rearrangements. The rose is therefore no longer studied only as an ornamental plant, but also as a model in which botany, evolutionary biology, the study of fragrance and colour, and modern breeding intersect. Roses should be understood as the result of long evolution, domestication, and a very complex genetic history (Marinus J. M. Smulders et al.: In the Name of the Rose: A Roadmap for Rose Research in the Genome Era). Some roses are critically endangered, for example Rosa arabica. At the level of cultivated roses, genetic erosion of old garden roses and local collections is also a problem. Conserving diversity therefore means not only protecting wild populations, but also maintaining ex situ collections in gene banks and botanical gardens (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Roses are exceptional and at the same time extremely complex plants. They are wild shrubs of the Northern Hemisphere, cultivated plants, symbols of love and power, sources of fragrance and rose hips, demanding garden woody plants, and modern genetic models. In their flowers, aesthetics meets breeding; in their prickles, plant defence; in their rose hips, ecological value; and in their genome, a long history of hybridization, polyploidy, and domestication. This is why roses belong not only in flower beds and bouquets, but also in botany, evolutionary biology, horticulture, and cultural history.

  • Andrew Roberts, Th Gladis, H. Brumme, (2008): DNA amounts of roses (Rosa L.) and their use in attributing ploidy levels. Plant cell reports. 28. 61-71. 10.1007/s00299-008-0615-9.
  • L. Hibrand Saint-Oyant, T. Ruttink, L. Hamama, I. Kirov, D. Lakhwani, N. N. Zhou, P. M. Bourke, N. Daccord, L. Leus, D. Schulz, H. Van de Geest, T. Hesselink, K. Van Laere, K. Debray, S. Balzergue, T. Thouroude, A. Chastellier, J. Jeauffre, L. Voisine, S. Gaillard, T. J. A. Borm, P. Arens, R. E. Voorrips, C. Maliepaard, E. Neu, M. Linde5, M. C. Le Paslier, A. Bérard, R. Bounon, J. Clotault, N. Choisne, H. Quesneville, K. Kawamura, S. Aubourg, S. Sakr, M. J. M. Smulders, E. Schijlen, E. Bucher, T. Debener, J. De Riek, F. Foucher: A high-quality genome sequence of Rosa chinensis to elucidate ornamental traits. Nature Plants 4, 473–484 (2018). https://doi.org/10.1038/s41477-018-0166-1
  • Hristina Nunes, Marcel Graca Miguel, M. G. (2017): Rosa damascena essential oils: a brief review about chemical composition and biological properties. Trends in Phytochemical Research, 1(3), 111-128
  • Smulders et al., 2019; Zhou et al., 2024; Cheng et al., 2025; Zhang et al., 2026
  • Ningning Zhou, Fabienne Simonneau, Tatiana Thouroude, Laurence Hibrand-Saint Oyant, Fabrice Foucher: Morphological studies of rose prickles provide new insights. Hortic Res. 2021 Sep 23;8(1):221. doi: 10.1038/s41438-021-00689-7. PMID: 34556626; PMCID: PMC8460668

TOP

Všetky

, , , ,

Krajina, Zahraničie, Fotografie

Egypt – staroveká krajina

skala
Hits: 5314

Egypt sa nachádza v severovýchodnej Afrike, je dôkazom bohatej histórie ľudskej civilizácie. faraónov fascinuje dobrodruhov, historikov a cestovateľov od nepamäti. Pyramídy tu postavili ako hroby pre faraónov, je obdivuhodné, že tieto odolali času. Cez Egypt tečie jedna z najdlhších riek na svete, Níl. Jeho záplavy obohacovali pôdu, umožňovali plodín pri jeho brehoch. Vodu poskytuje miliónom ľudí. Egypt je aj považovaný za kolísku vedomostí, vzdelania, predovšetkým do starovekej Alexandrie. Založil ju Alexander Veľký. Alexandrijská knižnica obsahovala nespočetné zvitky a rukopisy. V 19. storočí sa postavil Suezský prieplav, ktorý spojil Stredozemné a Červené more. Tento inžiniersky čin výrazne skrátil námorné trasy a Egypt sa vďaka tomu stal strategický. Na východnom brehu Nílu leží Luxor – najväčšie otvorené múzeum na svete, ktoré je domovom mnohých pamiatok. Je domovom chrámu Karnak, rozsiahleho komplexu chrámov, kaplniek a iných stavieb. Neďaleko sa nachádza Údolie kráľov a Údolie kráľovien, ktoré obsahujú hrobky faraónov a kráľovien. Egyptská kuchyňa je bohatá. Jedlá ako kóšari a ful medames odrážajú rôzne vplyvy a kulinárske . Typické sú rušné plné živých farieb a vôní a chutí. Pre hospodárstvo je veľmi dôležitý cestovný ruch, ktorý láka milióny návštevníkov (wikipedia.cs).

Egypt, located in northeastern Africa, stands as evidence of the rich history of human civilization. The land of pharaohs has fascinated adventurers, historians, and travelers for ages. The pyramids, built here as tombs for the pharaohs, are remarkable structures that have withstood the test of time. One of the longest rivers in the world, the Nile, flows through Egypt. Its annual floods enriched the soil, allowing crops to thrive along its banks, providing water to millions of people. Egypt is considered the cradle of knowledge and education, especially with its ancient city of Alexandria, founded by Alexander the Great. The Library of Alexandria housed countless scrolls and manuscripts. In the 19th century, the Suez Canal was constructed, connecting the Mediterranean and Red Seas. This engineering feat significantly shortened maritime routes, making Egypt a strategic hub. On the east bank of the Nile lies Luxor, often called the „largest open-air museum in the world,“ home to many ancient wonders. It hosts the Karnak Temple, an extensive complex of temples, chapels, and other structures. Nearby are the Valley of the Kings and the Valley of the Queens, containing the tombs of pharaohs and queens. Egyptian cuisine is diverse, with dishes like koshari and ful medames reflecting various influences and culinary traditions. The bustling markets, full of vibrant colors and aromas, are typical of the lively Egyptian life. Tourism plays a crucial role in the economy, attracting millions of visitors.

مصر تقع في شمال شرق أفريقيا وتشكل دليلاً على التاريخ الغني للحضارة البشرية. أرض الفراعنة قد أثارت إعجاب المغامرين والمؤرخين والمسافرين لآلاف السنين. بُنيت الأهرامات هنا كقبور للفراعنة، وهي هياكل ملحوظة تحملت تجربة الزمن. يجري أطول نهر في العالم، النيل، عبر مصر. فيضاناته السنوية غنت التربة، مما سمح للمحاصيل بالازدهار على طول ضفافه، وتوفير المياه لملايين الأشخاص. تُعتبر مصر مهدًا للمعرفة والتعليم، خاصة مع مدينة الإسكندرية القديمة، التي أسسها الإسكندر الأكبر. كانت مكتبة الإسكندرية تحتوي على عدد لا حصر له من الأسفار والمخطوطات. في القرن التاسع عشر، تم بناء قناة السويس، التي ربطت البحر الأبيض المتوسط ​​والبحر الأحمر. ساهم هذا الإنجاز الهندسي في تقصير الطرق البحرية بشكل كبير، مما جعل مصر مركزًا استراتيجيًا. في الضفة الشرقية للنيل يقع الأقصر، ويطلق عليه في كثير من الأحيان „أكبر متحف مفتوح في العالم“، حيث يوجد العديد من عجائب الماضي. يستضيف معبد الكرنك، المجمع الواسع للمعابده والكنائس والهياكل الأخرى. على مقربة منه تقع وادي الملوك ووادي الملكات، اللذان يحتويان على مقابر الفراعنة والملكات. المطبخ المصري متنوع، حيث تعكس أطباق مثل الكشري والفول المدمس تأثيرات وتقاليد متنوعة. الأسواق الحية، مليئة بالألوان الزاهية والروائح، هي طابع من طابعات الحياة المصرية. يلعب السياحة دورًا حيويًا في الاقتصاد، حيث تجذب الملايين من الزوار.

Egypt je staroveká krajina s bohatou históriou. Žili tu faraóni. Egypt je považovaný za kolísku civilizácie a kultúry. Rozloha Egypta je 1 001 449 km2 (wikipedia.sk). Žilo tu v roku 2012 viac ako 82 miliónov obyvateľov (wikipedia.cs). Hlavným mestom je Káhira, v ktorej aglomerácii žije 15 miliónov obyvateľov. Mnohé egyptské svetového významu sú chránené UNESCO-m. Z obdobia staroveku napr. pyramídy v Gize, Údolie kráľov, chrámy v Karnaku, Luxore, Abú Simbel (wikipedia.sk). Slovo Egypt má v egyptštine. Pôvodne šlo o označenie Ptahovho chrámového komplexu v Mennofere (Memfise), ktorý bol nazvaný „Palác Ptahov Ka“, čo sa vyslovuje „hat ka ptah“. Staroveký Egypťania nazývali svoju krajine ako „Kemet“, čo znamená Čierna zem. Aj dnes obyvatelia nenazývajú svoju krajinu Egypt. Oficiálny názov je Džumhúrjaal-Misríja al-‚Arabíja, čo sa hovorov skracuje na Masr, resp. Misr. (wikipedia.cs).

Egypt is an ancient land with a rich history, known for its pharaohs. It is considered the cradle of civilization and culture. The area of Egypt is 1,001,449 km2 (Wikipedia). In 2012, it had a population of over 82 million people (Wikipedia). The capital is Cairo, with a metropolitan population of 15 million. Many Egyptian monuments of global significance, such as the Pyramids of Giza, the Valley of the Kings, and the temples of Karnak, Luxor, and Abu Simbel, are UNESCO-protected (Wikipedia). The word „Egypt“ has its roots in the Egyptian language. Originally, it referred to the temple complex of Ptah in Memphis, which was called „Palace of the Ka of Ptah,“ pronounced „hat ka ptah.“ Ancient Egyptians called their land „Kemet,“ meaning Black Land. Even today, the inhabitants do not refer to their country as Egypt. The official name is Jumhuriyat al-Misriyah al-Arabiyah, commonly abbreviated as Masr or Misr (Wikipedia).

مصر هي أرض قديمة ذات تاريخ غني، كانت موطنًا للفراعنة. تُعتبر مصر مهد الحضارة والثقافة. تبلغ مساحة مصر الإجمالية 1،001،449 كيلومتر مربع (ويكيبيديا). في عام 2012، بلغ عدد سكانها أكثر من 82 مليون نسمة (ويكيبيديا). العاصمة هي القاهرة، جزء من منطقة حضرية يعيش فيها 15 مليون نسمة. العديد من المعالم المصرية ذات الأهمية العالمية تحمى من قبل اليونسكو، بما في ذلك عجائب قديمة مثل هرمات الجيزة، ووادي الملوك، والمعابده في كارناك، والأقصر، وأبو سمبل (ويكيبيديا). كلمة „مصر“ لها جذورها في اللغة المصرية، تشير في الأصل إلى معبد بتاح في منيفير (ممفيس)، الذي كان يُسمى „قصر بتاح كا“، ويُنطق „هات كا بتاح“. كان المصريين القدماء يشيرن إلى بلادهن باسم „كيميت“، والذي يعني الأرض السوداء. حتى اليوم، لا يطلق السكان اسم „مصر“ على بلادهم بشكل شائع. الاسم الرسمي هو „جمهورية المصرية العربية“، ويُختصر عادة إلى „مصر“ أو „مصر“ (ويكيبيديا)

Egypta patrí medzi najdlhšie súvislé histórie zjednoteného štátu. V histórii Egypta zohrala veľkú úlohu . Odvodňovacie práce vyvolali vytvorenie kmeňových spoločenstiev už v roku 3150 pred n.l.. V Hornom Egypte to bol najmä kmeň Nechen (neskôr Hierakonpolis), v Dolnom Egypte kmeň pri osade Bútó. Faraón Menes v roku 3150 pred n.l. zjednotil Horný a Dolný Egypt a vznikla Stará ríša. Nastala doba pyramíd. Neskôr sa ríša rozpadla, potom opäť nastali zmeny …. Okolo roku 1650 pred n.l. vpadli do Egypta z Ázie semitskí Hyksósi. Známy bol panovník Amenhotep IV. (1364 – 1347 pred n.l.), ktorého manželkou bola Nefertiti. Zmenil si meno na Achnaton a uskutočnil náboženskú reformu. Jediným uctievaným bohom bol boh slnka – Aton. Jeho nástupcom bol Tutanchamon a tento kult zrušil. Ramesse II. vládol v rokoch 1290 – 1224 pred n.l. (wikipedia.cs).

The history of Egypt is among the longest continuous histories of a unified state. Water played a significant role in Egypt’s history. Drainage works initiated the formation of tribal communities as early as 3150 BCE. In Upper Egypt, the Nechen tribe (later Hierakonpolis) played a major role, while in Lower Egypt, it was the tribe near the settlement of Bútó. Pharaoh Menes unified Upper and Lower Egypt in 3150 BCE, giving rise to the Old Kingdom, known for the era of pyramids. Later, the kingdom disintegrated, followed by further changes… Around 1650 BCE, Semitic Hyksos invaded Egypt from Asia. A notable ruler was Pharaoh Amenhotep IV (1364 – 1347 BCE), whose wife was Nefertiti. He changed his name to Akhenaten and initiated a religious reform, with the sole deity being the sun god Aton. His successor, Tutankhamun, reversed this cult. Rameses II ruled from 1290 to 1224 BCE (Wikipedia).

تاريخ مصر يعتبر من بين أطول التاريخيات المستمرة لدولة موحدة. لعبت المياه دورًا كبيرًا في تاريخ مصر. أعمال الري أدت إلى تشكيل مجتمعات قبلية بالفعل في عام 3150 قبل الميلاد. في صعيد مصر، كان ذلك بشكل رئيسي عند قبيلة نيخن (المعروفة لاحقًا باسم هيروكونبوليس)، فيما كانت قبيلة في مصر السفلى قرب مستوطنة بوتو. في عام 3150 قبل الميلاد، وحد الفرعون مينيس صعيد وصعيد مصر، وظهرت الإمبراطورية القديمة. بدأت فترة الأهرامات. في وقت لاحق انهارت الإمبراطورية، ثم حدثت تغييرات… حوالي عام 1650 قبل الميلاد، اقتحم الهكسوس الساميون من آسيا مصر. كان الحاكم المعروف آمنحوتب الرابع (1364 – 1347 قبل الميلاد)، الذي كانت زوجته نفرتيتي. غيّر اسمه إلى أخناتون وقام بإجراء إصلاح ديني. كان الإله الوحيد المعبود هو إله الشمس – آتون. خلفه توت عنخ آمون وألغى هذا العبادة. حكم رمسيس الثاني في الفترة من 1290 إلى 1224 قبل الميلاد (ويكيبيديا.cs).

V roku 525 pred n.l Egypt padol po prvý krát do rúk Perzie. V roku 333 pred n.l. porazil Alexander Veľký perského Dáreia III. a získal Egypt. Po jeho smrti (323 pred n.l) Egyptu vládol jeden z Alexandrových vojvodov Ptolemaios. Poslednou z tejto dynastie bola Kleopatra VII, v roku 30 pred n.l., po jej smrti sa stal Egypt rímskou provinciou. Po rozpade Ríma sa dostal pod byzantskú vládu. Okolo roku 640 dobyli Egypt islamskí arabi. Dnešní Koptovia sú zvyškami pôvodného Egyptského obyvateľstva. V roku 1517 dobyl Egypt turecký sultán Selim I.. Toto obdobie tureckej nadvlády sa skončilo až v roku 1798, vďaka Napoleonovi. Neskôr nasledovala britská nadvláda, až do roku 1952. Cez druhú svetovú vojnu sa v Egypte viedli boje britských vojsk pod velením maršála Bernarda Montgomeryho a nemeckou a talianskou armádou pod velením generála Erwina Rommela. 23.7. 1952 bola vyhlásená Egyptská republika. Jazýčkom na vážkach sa stal Suezský prieplav, ktorý bol pod Egyptskou správou. V roku 1967 bol Egypt napadnutý Izraelom, obsadil Sinajský poloostrov (wikipedia.cs).

In 525 BCE, Egypt fell into Persian hands for the first time. In 333 BCE, Alexander the Great defeated Persian Darius III, gaining control of Egypt. After his death in 323 BCE, one of Alexander’s generals, Ptolemy, ruled Egypt. The last of this dynasty was Cleopatra VII, and in 30 BCE, after her death, Egypt became a Roman province. Following the fall of Rome, it came under Byzantine rule. Around 640 CE, Egypt was conquered by Islamic Arabs. Today’s Copts are remnants of the original Egyptian population. In 1517, Turkish Sultan Selim I conquered Egypt. This period of Turkish dominance ended in 1798 with Napoleon. Subsequently, British rule prevailed until 1952. During World War II, battles were fought in Egypt between British forces under the command of Marshal Bernard Montgomery and the German and Italian armies under the command of General Erwin Rommel. On July 23, 1952, the Egyptian Republic was declared. The Suez Canal, under Egyptian administration, became a crucial point of contention. In 1967, Egypt was attacked by Israel, which occupied the Sinai Peninsula (Wikipedia).

في عام 525 قبل الميلاد، سقطت مصر في أيدي فارس للمرة الأولى. في عام 333 قبل الميلاد، هزم ألكسندر الكبير داريوس الثالث الفارسي واستولى على مصر. بعد وفاته (323 قبل الميلاد)، حكم مصر أحد الأفراد المحاربين للإسكندر، بطليموس. كانت آخر هذه السلالة هي كليوباترا السابعة، في عام 30 قبل الميلاد، وبعد وفاتها أصبحت مصر إقليمًا رومانيًا. بعد انهيار روما، وقع تحت حكم البيزنطيين. حوالي عام 640، احتل المصريون العرب المسلمون مصر. الأقباط الحاليين هم بقايا السكان الأصليين لمصر. في عام 1517، احتل السلطان التركي سليم الأول مصر. انتهت هذه الفترة من السيطرة التركية في عام 1798 بفضل نابليون. تلتها السيطرة البريطانية حتى عام 1952. خلال الحرب العالمية الثانية، خاضت القوات البريطانية معارك في مصر بقيادة المارشال برنارد مونتجومري والجيش الألماني والإيطالي بقيادة الجنرال إيرفين روميل. في 23 يوليو 1952، أعلنت جمهورية مصر. أصبحت قضية قناة السويس الحاسمة، والتي كانت تحت الإدارة المصرية. في عام 1967، هاجمت إسرائيل مصر واحتلت شبه جزيرة سيناء (ويكيبيديا.cs).

Egypt tvorí východnú časť Sahary. Geologicky prevažne rulou a žulou. Arabská púšť na východe je veľmi hornatá. Je charakteristická suchými údoliami – vádí. Západná časť je Líbijská púsť. Medzi nimi je rieka Níl, dosahuje 1600 km. Vďaka nej existuje egyptská civilizácia. V jej údolí a delte žije 99 % obyvateľstva. Využíva tak iba 5.5 % rozlohy. Je jedinou riekou Egypta. V roku 1970 bola na ňom postavená Asuánska priehrada, ktorá je 111 metrov vysoká a rozlieha sa na ploche 5 000 km2. Dlhá je 500 km, objem je 130 miliárd m3. Na severe je delta Nílu na ploche 24 000 km2 (wikipedia.cs).

Egypt constitutes the eastern part of the Sahara, predominantly consisting of schist and granite geology. The eastern Arab Desert is highly mountainous, characterized by dry valleys known as wadis. The western part is the Libyan Desert. The Nile River, stretching 1600 km, lies between them. The Egyptian civilization thrives thanks to this river, with 99% of the population residing in its valley and delta, utilizing only 5.5% of the country’s total area. It is the sole river in Egypt. In 1970, the Aswan High Dam was constructed on the Nile, standing 111 meters tall and covering an area of 5,000 km2. The dam is 500 km long, and its water volume is 130 billion cubic meters. In the north, there is the Nile Delta, covering an area of 24,000 km2 (Wikipedia).

مصر تشكل الجزء الشرقي من الصحراء الكبرى. جيولوجياً تحتوي بشكل رئيسي على الشيست والغرانيت. الصحراء العربية في الشرق هي صحراء جبلية جدًا وتتميز بالوادي الجافة. الجزء الغربي هو صحراء ليبيا. بينهما يمتد نهر النيل الذي يصل طوله إلى 1600 كيلومتر. بفضله، توجد الحضارة المصرية. يعيش 99% من السكان في واديه ودلته، حيث تستغل فقط 5.5% من المساحة. إنه النهر الوحيد في مصر. في عام 1970، تم بناء السد العالي عليه، والذي يبلغ ارتفاعه 111 مترًا ويمتد على مساحة تبلغ 5،000 كيلومتر مربع. وهو طويل بمقدار 500 كيلومتر، وحجم المياه فيه هو 130 مليار متر مكعب. تقع دلتا النيل في الشمال على مساحة تبلغ 24،000 كيلومتر مربع (ويكيبيديا.cs).

K Egyptu patrí aj Sinajský poloostrov, ktorý geograficky patrí už k Ázii. Egypt má suché, veľmi teplé, púštne podnebie. Cez 300 dní slnečného svitu. Ročný úhrn zrážok vo väčšine oblastí dosahuje maximálne 80 mm. Najmä v lete sú veľké rozdiely teplôt v rámci dňa, cez deň môže byť 40 °C, v 7 °C. Na juhu Egypta dosahuje vlhkosť vzduchu v rozpálených uliciach okolo 10 %. V Egypte sa ťaží uhlie, ropa, zemný plyn, darí sa vodnej energetike. Ekonomiku značne podporuje cestovný ruch. Známe sú prímorské letoviská Hurghada, Šarm aš-Šajch, Taba (wikipedia.cs).

Egypt also includes the Sinai Peninsula, which geographically belongs to Asia. Egypt has a dry, very hot, desert climate, with over 300 days of sunshine annually. The annual precipitation in most areas does not exceed 80 mm. Especially in summer, there are significant temperature variations within the day, with daytime temperatures reaching 40 °C and nighttime temperatures dropping to 7 °C. In the southern part of Egypt, humidity in the scorching streets can be around 10%. Egypt’s economy benefits from the extraction of coal, oil, natural gas, and success in hydropower. The tourism industry significantly contributes to the economy, with well-known coastal resorts such as Hurghada, Sharm El Sheikh, and Taba (Wikipedia).

تشمل مصر شبه جزيرة سيناء أيضًا، والتي جغرافيًا تنتمي إلى قارة آسيا. تتميز مصر بمناخ جاف حار جدًا وصحراوي. أكثر من 300 يوم من أيام الشمس في السنة. تبلغ متوسط ​​الأمطار في معظم المناطق حوالي 80 مم فقط سنويًا. تكون الفروق الكبيرة في درجات الحرارة واضحة خاصة في الصيف، حيث يمكن أن تكون درجة الحرارة نهارًا 40 درجة مئوية، وليلاً 7 درجات مئوية. في جنوب مصر، تصل نسبة الرطوبة في الهواء في الشوارع المحمية إلى حوالي 10٪. يتم استخراج الفحم والنفط والغاز الطبيعي في مصر، وتزدهر الطاقة المائية. يدعم السياحة بشكل كبير اقتصاد مصر، وتشتهر مناطق سياحية ساحلية مثل الغردقة وشرم الشيخ وطابا (ويكيبيديا.cs).