2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2013, Časová línia, Devínské Karpaty, Krajina, Malé Karpaty, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina

Sandberg – svedok minulosti, klenot súčasnosti

Hits: 4813

Sandberg je súčasťou Devínskej Kobyly. Mnohí Bratislavčania chodia často na Sandberg. Z Devínskej Novej Vsi je to naozaj na skok.

Sandberg je mladotreťohorná paleontologická lokalita európskeho významu. Bola odkrytá lomom na ťažbu piesku. Tvoria ho zvyšky treťohorného mora, ktoré sa rozprestieralo vo Viedenskej panve. Na jurské a spodnokriedové vápence spred 160 – 180 miliónov rokov, boli pri mohutnom zdvihnutí mora pre 14 – 16 miliónmi rokov, vodorovne uložené piesky s vložkami štrkopieskov, pieskovce a brekcie. V pieskovej stene sú viditeľné vodorovné lavice odolnejšieho pieskovca a litotamniového vápenca. Na svahoch a na úpätí sú mohutné balvany z pieskovca a litotamniového vápenca, ktoré tu ostali po poslednom komorovom odstrele. Našlo sa tu okolo 300 druhov skamenelín ulitníkov, lastúrnikov, ježoviek, hubiek, dierkavcov a väčších morských a suchozemských živočíchov. Najznámejšie sú nálezy zubov žralokov a kostnatých rýb, stavca veľryby, pozostatkov korytnačiek, opíc, tuleňa, nosorožca srstnatého, jaskynného medveďa a vtákov. V súčasnej flóre sú zastúpené viaceré ohrozené a chránené pieskomilné druhy ako napr. Peucedanum arenarium, Minuartia glaucina, Gypsophila paniculata (Informačná tabuľa). Vek najstarších geologických vrstiev je viac ako 100 miliónov rokov. V období treťohôr bol Sandberg striedavo morským dnom, útesom, či súčasťou pobrežného ostrovného systému (devinskakobyla.sk).  

Kedysi sa tu ťažil piesok, k prístavu na rieke Morava sa dopravoval nadzemnou lanovkou. V treťohorách, pred 14 – 16 miliónmi rokov sa na tomto území rozprestieralo more (panorama.sk). Ako už aj názov napovedá, Sandberg je tvorený pieskami, pieskovcami, litotamniovým, lumachelovými a piesčitými vápencami a brekciami a piesčitými ílovcami. Z geologického hľadiska sú tieto horniny usadené len krátku dobu, preto sú len málo spevnené. Aj vďaka tomu je Sandberg svetoznáma lokalita neogénnych skamenelín. Našlo sa tu viac ako 300 druhov skamenelých organizmov. Napr. lastúrniky, červy, hubky, ustrice, ulitníky, ježovky, machovky, dierkavce, žraloky, tulene, a samozrejme ryby. Našiel sa tu dokonca stavec veľryby Mesocetus hungaricus. Sandberg bol aj morským dnom 60 metrov hlbokého mora, aj plážou, útesom, či pevninou. Splavené sem boli hlavne zo severných svahov zvyšky organizmov príbuzné dnešným nosorožcom, antilopám, psovitým šelmám, mastodontov a deinoteriov. Významné sú nálezy fragmentov opice Pliopithecus antiguus a Sivapithecus darwini, ktoré sa pokladajú za predkov dnešných indických gibonov. Našli sa tu aj zuby Dryopiteka, ktorý sa zaraďuje ku predchodcom dnešných ľudoopov (devinska.sk). Morské organizmy, ktoré sa tu našli ako fosílie pochádzali spred 14 – 16 miliónov rokov sazp.sk). Našiel sa tu aj stavec chrbtice treťohornej veľryby, ktorý objavili deti Albína Brunovského (Vodička). Ohromujúci je nález takmer celého panciera korytnačky (panorama.sk).

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie, Zrúcaniny

Beckovský hrad

Hits: 2593

Beckov postavili v polovici 13. storočia na mieste neskorogotického sídliska a veľkomoravského hradiska z 9. storočia (Zdroj: Informačná tabuľa). Je postavený na 70 metrov vysokom brale (pamiatky.net). Spomína sa už v Anonymovej kronike z prelomu 12, a 13. storočia (pramen.info), pod označením Blundus (bathory.sk). Patril ku obrannému systému hradov už v časoch Veľkej Moravy (Wikipedia). Koncom 13. storočia patril Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, ktorý ho aj dal prestavať. V roku 1388 sa dostal do rúk Ctiborovcom, ktorí okrem iného postavili gotickú kaplnku a cisternu, čím sa zo strážneho hradu stalo reprezentatívne šľachtické sídlo. Opevnený hrad bol útočiskom proti Turkom. Požiar v roku 1729 zapríčinil spustnutie hradu. Beckovské hradné vápencové tvrdošové bralo vzniklo selektívnou eróziou a denudáciou vážskej nivy na styku s obalovou sériou Považského Inovca. Vzhľadom na okolitý mierne modelovaný reliéf pôsobí monumentálne. Na úpätí hradného svahu je židovský cintorín z roku 1739 – 1785 (Zdroj: Informačná tabuľa). Beckovský hrad je jedným z najkrajších hradov, ktoré som kedy videl. Je národnou kultúrnou pamiatkou.

Archeologickým výskumom bolo doložené osídlenie areálu hradu a jeho okolia už v laténskej a rímskej dobe (1. storočie pred n.l). Za čias Veľkej Moravy tu stála pevnosť, ktorú neskôr vystriedalo župné sídlo a začiatkom 13. storočia hrad s podhradím a s kostolom zasväteným sv. Štefanovi. Najstaršie listinné pramene z rokov 1208 a 1226 spomínajú osadu Blundix, ležiacu zrejme pod kráľovským hradom. Hrad – castrum Bolonduch sa v písomných prameňoch vyskytuje až po roku 1264 (Kodoňová M., 1998: Beckov, Obecný úrad Beckov). Iné historické názvy Beckova sú Blundus, Bolondoc (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave), Blundix, Blonduch, Blondich, Bolonduch, Galancz sive Beczkow (voltek.cz). V histórii sa dôležitosť beckovského hradu a podhradskej osady výraznejšie prejavila už pri dobýjaní území Slovenska starými Maďarmi, keď sa ukázalo, že pevnosť patrila iba k niekoľko málo pevnostiam, o ktoré novoprichádzajúce kmene museli urputne bojovať (Kodoňová, 1997).

Stibor dal postaviť na hrade kaplnku, na ktorej vstupnom portáli bol tympanón s erbom Stiborovcov. Je to historicky prvé použitie svetského motívu na sakrálnej stavbe. Na jej oltári bola 180 cm vysoká gotická plastika Madony, ktorá sa svojím vypracovaním vyrovnala najkrajším v Európe. Dnes je v Koryčanoch pri Morave, kde je známa ako zázračná a uzdravujúca Čierna Madona (obroda.sk).

Povesť o Beckovi vraví, že Becko bol dvorný blázon vojvodcu Ctibora za vlády kráľa Žigmunda. Znamenite zabával svojho pána a jeho hostí až mu Ctibor sľúbil, že mu splní všetko o čo požiada. Becko zo žartu ukázal na neďaleké strmé skalisko, aby mu na ňom do roka a do dňa postavil hrad. Prekrásny hrad postavil a pomenoval ho podľa svojho dvorného blázna – Beckovom. Ctibor ho od Becka vraj odkúpil za toľko zlata, koľko Becko sám vážil (blogspot.sk).

Iná legenda hovorí o tom, že Stibor, ako hradný pán, zhodil zo skaly sluhu za to, že mu sluha chrániac svoje dieťa, zabil jeho obľúbeného psa. Sluha pri páde zo skaly ešte zakričal, že sa stretnú do roka a do dňa. Presne v tom čase hradného pána uštipla do oka vretenica a on slepý spadol do priepasti (valka.cz).

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

Hits: 1012

Súľovské skaly sú súčasťou Súľovských vrchov (Wikipedia), a väčšieho celku Strážovských vrchov (Jozef Terem), vyznačujú sa výrazne členitým reliéfom. Časté sú skalné veže, strmé bralá, ihly, okná, homole apod. Jedným z najznámejších útvarov je tzv. Gotická brána (Wikipedia), ktorá dosahuje výšku 13 metrov a vznikla zvetrávaním skalného zlepenca (kamnavylety.sk). Súľovské skaly sa nachádzajú asi 10 km od Bytče. Súľovské skaly sú zoradené v oblúku, ktorého vrchol je na severe a ramená smerujú na juhozápad a juhovýchod (Wikipedia). Na tomto území je vyhlásená Národná prírodná rezervácia Súľovské skaly (enviroportal.sk). Nachádzajú sa tu napr. skalné útvary Sova a sovička, Nad konský cinter, Mačka či Dva hrby (Jozef Terem). V puklinovej jaskyni Šarkania diera sa našli kosti jaskynného medveďa a neolitickej keramiky (sulov.com). Súľovské skaly môžeme spoznať aj v mnohých dokumentárnych filmoch o prírode a stali sa aj miestom filmového spracovania rozprávky Sokoliar Tomáš. Lokalita Súľova bola podľa povesti kedysi sídlom šarkana. Ten vylietaval cez dve skalné brány, na západe cez Gotickú bránu a na severe cez Obrovskú bránu (Jozef Terem). Skalné útvary vznikli tak, že malé časti kamienkov boli pospájané do seba tzv. vápencovým tmelom počas dlhých tisícročí. Hornina z tohto skalného útvaru dostala aj svoj názov „súľovský zlepenec“ (slovakia360.com). Tento zlepenec je zložený z vápencov a dolomitov. Vrstvy zlepencov dosahujú značnú hrúbku, pri obci Súľov 500 metrov (sulov.com). 

Súľovské skaly poskytujú priestor aj pre rozmanitú faunu a flóru. Vďaka klíme, ktorá sa vytvára kvôli veľmi husto pospájaným skalným útvarom. V ich dolnej časti niekedy nikdy nedopadnú priame slnečné lúče, preto tu existuje niekoľko vegetačných pásiem. V dolných, chladnejších podmienkach rastie flóra ako vo Vysokých Tatrách (slovakia360.com). Rastie tu napr. poniklec prostredný Pulsatilla subslavica, horcokvet Clusiov Ciminalis clusii, prvosienka holá Primula auricula, soldanelka karpatská Soldanella carpatica, zvonček maličký Campanula cochlearifolia, hmyzovník muchovitý Ophrys insectifera, hmyzovník Holubyho Ophrys holubyana, vstavač bledý Orchis pallens, kruštík tmavočervený Epipactis atrirubens, ľalia zlatohlavá Lilium martagon, prilbovka červená Cephalanthera rubra (sulov.com), Dianthus lumnitzeri, Draba lasiocarpa, Anthericum ramosum, Amelanchier ovalis (sulov.com), Globularia punctata, Bellidiastrum michelii (Jaroslav Velička)

Najrozšírenejším dravým vtákom tu je sokol myšiar Falco tinnunculus, ktorý hniezdi na skalných vežiach a vo výklenkoch skalných stien. Žije tu aj výr skalný Bubo bubo, krkavec Corvus corax, myšiarka ušatá Asio otus, včelár lesný Pernis apivorus (sulov.com)V hlbokých lesoch žije bocian čierny Ciconia nigra (sulov.com). Vyskytuje sa tu rys ostrovid Lynx lynx, jašterica múrová a obyčajná Lacerta muralis, Lacerta agilis, slepúch lámavý Anguis fragilis, salamandra škvrnitá Salamandra salamandra, fúzač alpský Rosalia alpina, jasoň červenooký Parnassius apollo. Vzácny je teplomilný pavúk komôrkar pontický Atypus muralis, ktorý sa nachádza len na troch lokalitách na Slovensku. Vďaka dostatočnému prísunu uhličitanov tu majú hojnejšie zastúpenie mäkkýše (sulov.com). Najcennejšie sú na vápnitých prameniskách. Glaciálny relikt pimprlík Geyerov Vertigo geyeri poukazuje na starobylý pôvod (sulov.com).

Súľovský hrad, resp. jeho zrúcanina je súčasťou Súľovských skál. Ťažko ho odlíšiť od okolitých skál (Peter Kaclík). Jeho staršie pomenovanie bolo Rohach, Roháč. Vznikol v prvej tretine 15. storočia, plnil strážnu funkciu. Už v roku 1703 bol v zlom stave, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdržiavalo vojsko. Od roku 1759 na hrade nikto neostal, navyše zemetrasenie v roku 1858 hrad ťažko poškodil a medzitým ešte vyhorel (Wikipedia.sk). 

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2009, 2013, Časová línia, Devínské Karpaty, Krajina, Malé Karpaty, Slovenská krajina

Devínska Kobyla - unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 4333

Devínska Kobyla patrí k najdlhšie osídleným lokalitám na Slovensku. Už v období 5000 rokov pred n.l. si tu neolitickí roľníci stavali svoje prvé sídla. V 4 storočí pred n.l. sa tu usadili Kelti, ktorí začali klčovať lesy. Po nich ovládli územie v 1. storočí n.l. Rimania a založili na juhozápadných svahoch Devínskej Kobyly vinice (devinskakobyla.sk). Pod severovýchodnými svahmi medzi Dúbravkou a „Technickým sklom“ sa odkryli pozostatky vidieckej usadlosti rímskeho typu – villa rustica z 3. storočia (panorama.sk). 

Masív Devínskej Kobyly nazývajú geológovia aj „klenotnicou rozmanitosti geologických javov“. Približne pred 300 miliónmi rokov bolo toto územie súčasťou prakontinentu Pangea. V nasledujúcich obdobiach bolo toto územie niekoľkokrát zaplavené morom, v ktorom sa tvorili vápence a dolomity – Devínska hradná skala, Waittov lom, Štokeravská vápenka, SandbergBádenské more, ktoré sa nachádzalo na tomto území pred 14 – 16 mil. rokmi, modelovalo významnú lokalitu skamenelín na Devínskej Kobyle – Sandberg. Nemalou mierou sa na formovaní Devínskej Kobyly podieľajú rieky Morava a Dunaj. Ich korytá sa postupne premiestňovali a približne pred 600 tis. rokmi vznikol ich sútok týchto riek v oblasti dnešnej Devínskej Novej Vsi. Geologickými zmenami sa pod Devínsku hradnú skalu presunul asi pred 130 tisíc rokmi (devinskakobyla.sk). Devínskou hradnou skalou sa na našom území začína mohutný oblúk Karpát. Geologicky ku Karpatom patria aj Hundsheimské kopce na pravom brehu Dunaja v Rakúsku. Južné svahy sú tvorené prevažne sivými vápencami, dolomitmi a karbonátovými brekciami. Súvrstvia sú 160 – 180 miliónov rokov. Vrchol je z druhohorných kremencov, ktoré vznikli stmelením plážového piesku (Informačná tabuľa).Devínskou hradnou skalou sa na našom území začína mohutný oblúk Karpát. Geologicky ku Karpatom patria aj Hundsheimské kopce na pravom brehu Dunaja v Rakúsku. Južné svahy sú tvorené prevažne sivými vápencami, dolomitmi a karbonátovými brekciami. Súvrstvia sú 160 – 180 miliónov rokov. Vrchol je z druhohorných kremencov, ktoré vznikli stmelením plážového piesku (Informačná tabuľa).

Devínska Kobyla je jedna z najunikátnejších lokalít celého Slovenska. Britský botanik D. Moore v publikácii Plant Life pripravil celosvetový výber prírodovedne osobitne zaujímavých lokalít a z desiatich vymedzených pre celú Európu venoval dve strany Devínskej Kobyle (inba.sk). Patrí do Devínskych Karpát. Nachádza sa v tesnej blízkosti Devína – mestskej časti Bratislavy. Leží pri sútoku rieky Morava s Dunajom. Ku nej patrí aj Sandberg. Je veľmi často navštevovaná. Kobyla, ako ju v Bratislave familiárne nazývame je skutočne veľmi bohatá na pestrú paletu foriem prírody. Vykazuje vysoký stupeň biodiverzity, aj z dôvodu, že pôvodne šlo o zalesnenú lokalitu, na ktorej však človek historicky hospodáril, odlesňoval, kosil apod (Wikipedia). Pásli sa tu ovce, ale aj kozy a hovädzí dobytok. Zhruba v polovici 20. storočia pastva postupne zanikla (broz.sk). Na Devínskej Kobyle žije niekoľkotisíc druhov živočíchov. Napr. kobylka Saga pedo, modlivka Mantis religiosa. Viac ako 600 druhov motýľov, napr. vidlochvost feniklový Papilio machaon, jasoň chochlačkový Parnassius mnemosyne, viac ako 380 druhov chrobákov, napr. roháč obyčajný Lucanus cervus, fúzač veľký Cerambyx cerdo. Z vtákov na skalách hniezdi sokol myšiar Falco tinnunculus, zalietava sem Monticola saxatilis, Falco cherrug (devinskakobyla.sk). Žijú tu viaceré druhy na svojej severnej hranici rozšírenia. Vyskytuje tu zriedkavá pamodlivka dlhokrká Mantispa styriaca, vidlochvost ovocný Iphiclides podalirius (sazp.sk).

Z vegetácie tu dominujú teplomilné a vápnomilné rastliny, celkom je tu rastie viac ako 1 100 druhov vyšších rastlín. Medzi nimi 26 druhov orchideí. Vyskytujú sa tu teplomilné druhy hmyzu, prispôsobené extrémnym a dlhodobým obdobiam sucha (broz.sk).  Vyskytuje sa tu kavyľ pôvabný Stipa pulcherrina a Stipa joannis, 26 druhov vstavačov (Orchideaceae), hlaváčik jarný Adonis vernalis, poniklec černastý Pulsatilla nigricans, poniklec veľkokvetý Pulsatilla grandis, ľalia zlatohlavá Lilium martagon, kosatec nízky Iris pumila, kosatec dvojfarebný Iris variegata, Platanthera bifolia. Vzácnosťou je ihlica nízka Ononis pusilla, Lathyrus sphaericus, Conringia austriaca, Potentilla pedata, Smyrnium porfoliatum, Bupleurum rotundifolium, Consolida orientalis ssp. paniculata, Aplenium adianthum nigrum (sazp.sk), stepný relikt Gypsophila fastigiata (devinskakobyla.sk).

Devínska Kobyla je najvyšším vrchom Devínskych Karpát s nadmorskou výškou 514 m nad morom a zároveň je najjužnejším výbežkom Malých Karpát. Má aj zákonnú ochranu, od roku 1964 je Národnou prírodnou rezerváciou – NPR s rozlohou 101.12 ha (Wikipedia). Devínska Kobyla je aj tzv. územím európskeho významu, je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty a je súčasťou chránených území NATURA 2000 (broz.sk). Waitov lom, ktorý je na fotografiách sa nachádza neďaleko od Sandbergu, cca 600 metrov smerom ku Devínu. Slúžil v minulosti ako vápenka (slovakia.travel).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post