2006-2010, 2007, 2008, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Mestá, Neživé, Pezinské Karpaty, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Bratislavský hrad

Hits: 3975

Bra­ti­slav­ský hrad je význam­ná domi­nan­ta Bra­ti­sla­vy, ku kto­rej sa via­že aj prvá písom­ná zmien­ka o Bra­ti­sla­ve v Salz­bur­ských aná­loch z roku 907 v súvis­los­ti s bit­kou Bavo­rov a Maďa­rov. Hrad­ný kopec bol osíd­le­ný už v nesko­rej dobe kamen­nej, prvý­mi zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Sto­py naj­star­šie­ho osíd­le­nia pochá­dza­jú spred 4500 rokov, z obdo­bia ene­oli­tu (bole­ráz­ska sku­pi­na). Pred­po­kla­dá sa exis­ten­cia opev­ne­né­ho síd­lis­ka, avšak pria­me dôka­zy sa nenaš­li. Z halš­tat­ské­ho obdo­bia sa na východ­nej stra­ne našli sto­py prí­byt­kov zahĺbe­né do skal­né­ho pod­lo­žia – zem­ni­ce (wiki​pe​dia​.sk). Z latén­skej doby, z času roz­kve­tu kelt­skej civi­li­zá­cie, sa našli sto­py oppi­da, ako aj kelt­ské min­ce, bia­te­cy (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Z 911. sto­ro­čia sa na východ­nej tera­se hra­du našli opra­co­va­né kame­ne, frag­men­ty nápi­sov, zvyš­ky tehál ozna­če­ných kol­ka­mi XIV. rím­skej légie. Nále­zy doka­zu­jú prí­tom­nosť rím­ske­ho etni­ka na hrad­nej akro­po­le v obdo­bí 2. – 3. sto­ro­čia. Je isté, že to bolo zo stra­te­gic­ké­ho hľa­dis­ka výni­moč­né mies­to a pre umiest­ne­nie vojen­skej posád­ky (pôvod­né stav­by boli prav­de­po­dob­ne súčas­ťou vojen­skej sta­ni­ce) malo nesmier­ny význam, naj­mä v obdo­bí rímsko-​germánskych vojen­ských kon­tak­tov (napr. mar­ko­man­ských vojen). Na pre­lo­me 5. a 6. sto­ro­čia je v zna­me­ní slo­van­ské­ho osíd­ľo­va­nia. Od prvej polo­vi­ce 9. sto­ro­čia tu bolo opev­ne­né stre­dis­ko so zru­bo­vý­mi obyd­lia­mi, palá­com, pred­ro­mán­skou troj­lo­ďo­vou bazi­li­kou, cin­to­rí­nom a hos­po­dár­sky­mi objekt­mi. Opev­ne­nie vydr­ža­lo do kon­ca 14. sto­ro­čia, kedy ho nahra­di­li kamen­né gotic­ké hrad­by (wiki​pe​dia​.sk).

Po šty­ri sto­ro­čia pre­chá­dza­la Duna­jom sever­ná hra­ni­ca Rím­skej ríše – Limes Roma­nus. Slo­va­nia tu vybu­do­va­li v 9. sto­ro­čí sil­nú pev­nosť, kto­rá sa sta­la význam­ným cen­trom Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk), cir­kvev­né aj svet­ské cen­trum šir­šie­ho úze­mia. Síd­li­la v ňom knie­ža­cia dru­ži­na, aj cir­ke­vý hod­nos­tár (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­slav­ský hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a v súčas­nos­ti slú­ži jeho prvé poscho­die pre repre­zen­tač­né úče­ly Slo­ven­skej národ­nej rady a v ostat­ných pries­to­roch sú umiest­ne­né zbier­ky Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea – expo­zí­cie Kle­no­ty dáv­nej doby a His­to­ric­ké múze­um (bra​ti​sla​va​.sk). Dneš­né meno hra­du vychá­dza z pome­no­va­nia Bre­za­lus­purch, kto­ré bolo uvá­dza­né v Soľ­noh­rad­ských leto­pi­soch v roku 907. V roku 1042 sa v Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con spo­mí­na Bre­ze­burg, v Altaiš­ských aná­loch v roku 1052 Pre­slav­vas­purch, v roku 1108 Bres­burg, z čoho vznik­lo dneš­né nemec­ké Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk). Všet­ky tie­to náz­vy majú pôvod s mene Bra­slav, resp. Pre­slav. Mohol to byť člen význam­nej veľ­mož­skej rodi­ny (Jozef Hlin­ka, 1982). Nemec­ký his­to­rik Aven­ti­nus uvá­dza Wra­tiss­la­bur­gium, pod­ľa Vra­ti­sla­va, kto­rý dal hrad opra­viť v roku 805. Iné pome­no­va­nie ja Cas­trum Bosan, prí­pad­ne Bas­sa, Possen, neskôr Poson, Poso­nium, čo dalo zrej­me vznik­núť maďar­ské­mu Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Z 13. sto­ro­čia pochá­dza Korun­ná veža. Za vlá­dy Žig­mun­da Luxem­bur­gs­ké­ho (13871437) hrad pre­šiel gotic­kou pre­stav­bou. Po roku 1526 je síd­lom uhor­ských krá­ľov. Za Márie Teré­zie (17401780) sa hrad pre­me­nil na luxus­nú baro­ko­vú rezi­den­ciu. V roku 1811 vyho­rel, s rekon­štruk­ci­ou sa zača­lo až v roku 1953. Dnes hrad spra­vu­je Kan­ce­lá­ria Národ­nej rady Slo­ven­skej repub­li­ky. Síd­li tu His­to­ric­ké a Hudob­né múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea. Hrad tvo­ria rôz­ne čas­ti: Vie­den­ská, Žig­mun­do­va, Miku­láš­ska a Leopol­do­va brá­na, čest­né nádvo­rie, vyhliad­ko­vý bas­ti­ón, palác, západ­ná tera­sa, sever­né hrad­by, baš­ta Lugins­land, hrad­ná viná­reň, juho­zá­pad­ný bas­ti­ón, zákla­dy veľ­ko­mo­rav­skej bazi­li­ky z 9. sto­ro­čia a kos­to­la sv. Spa­si­te­ľa z 11. st., cis­ter­na (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Na nádvo­rí hrad­né­ho palá­ca, rov­na­ko ako na sever­nej tera­se are­álu našli arche­oló­go­via Mest­ské­ho ústa­vu ochra­ny pamia­tok zvyš­ky jedi­neč­ných archi­tek­túr z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred Kris­tom. Súčas­ťou nále­zu boli aj zla­té min­ce s nápi­som Bia­tec. His­to­ri­ci sa zhod­li, že ide o naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­šiu stav­bu sever­ne od Álp z nesko­ro­la­tén­ske­ho obdo­bia. Na hra­de sa teda v minu­los­ti nachá­dza­la akro­po­la jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších kelt­ských hra­dísk – oppi­dum v stred­nej Euró­pe. Tie­to objek­ty boli sta­va­né rím­skou sta­veb­nou tech­ni­kou a sú uni­kát­nym nále­zom nie­len z hľa­dis­ka svoj­ho veku, ale aj kva­li­ty. Zacho­va­li sa v nich pôvod­né inte­ri­é­ro­vé omiet­ky a lia­te dlaž­by s kamien­ko­vou výzdo­bou, kto­ré na Slo­ven­sku nema­jú obdo­bu,” hovo­rí Štas­sel (Krá­ko­vá). Arche­olo­gic­ký výskum z roku 2008 mení pohľad na kelt­skú minu­losť Bra­ti­sla­vy, hrad bol síd­lom kelt­ské­ho knie­ža­ťa, knie­ža si vola­lo reme­sel­ní­kov z Ríma, kto­rí mu upra­vo­va­li a posta­vi­li síd­lo pod­ľa rím­skych zna­los­tí. Našla sa okrem iné­ho rím­ska kera­mi­ka, amfo­ry, zvon, zla­tý a strie­bor­ný poklad knie­ža­ťa. Uni­ká­tom je objav prvej zla­tej min­ce s náz­vom Non­nos (Dani­he­lo­vá). 

Hrad­ný kopec je prvým kop­com Malých Kar­pát. Bra­ti­slav­ča­nia, ale aj neb­ra­ti­slav­ča­nia cho­dia radi na Bra­ti­slav­ský hrad. Je odtiaľ cel­kom pek­ný výhľad na širo­ké oko­lie. Časť za hlav­nou budo­vou sme­rom ku Sta­ré­mu mes­tu je plná zele­ne, je tu pomer­ne veľ­ký a rovi­na­tý pries­tor, kde sa naj­mä v lete zdr­žia­va dosť ľudí. Tým, že hrad je v cen­tre, je veľ­mi ľah­ko a rých­lo dostup­ný. Na hra­de sa kona­jú výsta­vy, v let­nom obdo­bí kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia, rôz­ne spo­lo­čen­ské akcie tu majú svoj začiatok.


Bra­ti­sla­va Cast­le is a sig­ni­fi­cant land­mark in Bra­ti­sla­va, and the first writ­ten men­ti­on of Bra­ti­sla­va in the Salz­burg Annals dates back to 907 in con­nec­ti­on with the Batt­le of Bavo­rov and the Hun­ga­rians. The cast­le hill was sett­led in the late Sto­ne Age, with the first kno­wn inha­bi­tants being Celts (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ces of the oldest sett­le­ment date back 4500 years to the Ene­olit­hic peri­od (Bole­ráz group). Alt­hough the exis­ten­ce of a for­ti­fied sett­le­ment is pre­su­med, direct evi­den­ce has not been found. From the Halls­tatt peri­od, dwel­lings dug into the rock sub­stra­tum, cal­led eart­hworks, were dis­co­ve­red on the eas­tern side (wiki​pe​dia​.sk). From the La Tène peri­od, the time of the Cel­tic civi­li­za­ti­on’s flou­ris­hing, the­re are tra­ces of oppi­da and Cel­tic coins, bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). From the 9th to the 11th cen­tu­ry, pro­ces­sed sto­nes, frag­ments of insc­rip­ti­ons, and remains of bricks mar­ked with pegs from the 14th Roman legi­on were found on the eas­tern ter­ra­ce of the cast­le. The­se fin­dings indi­ca­te the pre­sen­ce of the Roman eth­ni­ci­ty on the cast­le acro­po­lis in the 2nd to 3rd cen­tu­ry. It was undoub­ted­ly an excep­ti­onal loca­ti­on from a stra­te­gic per­spec­ti­ve and had gre­at impor­tan­ce for mili­ta­ry gar­ri­son pla­ce­ment (the ori­gi­nal struc­tu­res were like­ly part of a mili­ta­ry sta­ti­on), espe­cial­ly during the Roman-​Germanic mili­ta­ry con­tacts (e.g., Mar­co­man­nic Wars). Sla­vic sett­le­ment mar­ked the turn of the 5th and 6th cen­tu­ries. From the first half of the 9th cen­tu­ry, a for­ti­fied cen­ter with log hou­ses, a pala­ce, a pre-​Romanesque triple-​naved basi­li­ca, a ceme­te­ry, and eco­no­mic buil­dings exis­ted here. The for­ti­fi­ca­ti­ons las­ted until the end of the 14th cen­tu­ry when they were repla­ced by sto­ne Got­hic walls (wiki​pe​dia​.sk).

For four cen­tu­ries, the nort­hern bor­der of the Roman Empi­re – the Limes Roma­nus – ran along the Danu­be. In the 9th cen­tu­ry, the Slavs built a strong for­tress here, which beca­me a sig­ni­fi­cant cen­ter of the Gre­at Mora­vian Empi­re (bra​ti​sla​va​.sk), both ecc­le­sias­ti­cal and secu­lar, encom­pas­sing a bro­ader ter­ri­to­ry. The prin­ce­ly reti­nue and ecc­le­sias­ti­cal dig­ni­ta­ries resi­ded the­re (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­sla­va Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment and cur­ren­tly, its first flo­or ser­ves for repre­sen­ta­ti­ve pur­po­ses of the Slo­vak Nati­onal Coun­cil, whi­le other spa­ces hou­se col­lec­ti­ons of the Slo­vak Nati­onal Muse­um – the Tre­a­su­res of Ancient Times and the His­to­ri­cal Muse­um (bra​ti​sla​va​.sk). The pre­sent name of the cast­le deri­ves from the name Bre­za­lus­purch, men­ti­oned in the Salz­burg Annals in 907. In 1042, Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con men­ti­ons Bre­ze­burg, in the Altai Annals in 1052, Pre­slav­vas­purch, and in 1108, Bres­burg, from which the cur­rent Ger­man Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk) ori­gi­na­ted. All the­se names have the­ir ori­gin in the name Bra­slav or Pre­slav. It could have been a mem­ber of a sig­ni­fi­cant nob­le fami­ly (Jozef Hlin­ka, 1982). The Ger­man his­to­rian Aven­ti­nus men­ti­ons Wra­tiss­la­bur­gium, named after Vra­ti­slav, who repai­red the cast­le in 805. Anot­her desig­na­ti­on is Cas­trum Bosan or Bas­sa, Possen, later Poson, Poso­nium, pro­bab­ly giving rise to the Hun­ga­rian Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

The Cro­wn Tower dates back to the 13th cen­tu­ry. During the rule of Sigis­mund of Luxem­bourg (13871437), the cast­le under­went Got­hic recons­truc­ti­on. After 1526, it beca­me the resi­den­ce of Hun­ga­rian kings. Under Maria The­re­sa (17401780), the cast­le trans­for­med into a luxu­ri­ous Baro­que resi­den­ce. In 1811, it bur­ned down, and recons­truc­ti­on began only in 1953. Today, the cast­le is mana­ged by the Offi­ce of the Nati­onal Coun­cil of the Slo­vak Repub­lic. The His­to­ri­cal and Music Muse­ums of the Slo­vak Nati­onal Muse­um are loca­ted here. The cast­le con­sists of vari­ous parts: Vien­na, Sigis­mund, Nicho­las, and Leopold Gates, the hono­ra­ry cour­ty­ard, the lookout bas­ti­on, the pala­ce, the wes­tern ter­ra­ce, the nort­hern walls, the Lugins­land Bas­ti­on, the cast­le wine­ry, the sout­hwest bas­ti­on, the foun­da­ti­ons of the Gre­at Mora­vian basi­li­ca from the 9th cen­tu­ry, and the Church of St. Savi­or from the 11th cen­tu­ry, the cis­tern (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board).

In the cour­ty­ard of the cast­le pala­ce, as well as on the nort­hern ter­ra­ce of the area, archa­e­olo­gists from the City Ins­ti­tu­te for the Pro­tec­ti­on of Monu­ments found remains of uni­que archi­tec­tu­re dating back to the 1st cen­tu­ry BC. The dis­co­ve­ry inc­lu­ded gold coins with the insc­rip­ti­on Bia­tec. His­to­rians agree that it is the most repre­sen­ta­ti­ve struc­tu­re north of the Alps from the late La Tène peri­od. The cast­le appa­ren­tly hou­sed the acro­po­lis of one of the most sig­ni­fi­cant Cel­tic for­ti­fi­ca­ti­ons – an oppi­dum in Cen­tral Euro­pe. The­se objects were built with Roman cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es and are a uni­que find not only in terms of the­ir age but also the­ir quali­ty. They pre­ser­ved the ori­gi­nal inte­ri­or plas­ter and cast slabs with sto­ne deco­ra­ti­on, which have no paral­lel in Slo­va­kia,” says Štas­sel (Krá­ko­vá). Archa­e­olo­gi­cal rese­arch from 2008 chan­ges the view of Bra­ti­sla­va­’s Cel­tic past; the cast­le was the seat of a Cel­tic prin­ce named Bra­slav, who cal­led upon crafts­men from Rome to modi­fy and build the resi­den­ce accor­ding to Roman kno­wled­ge. In addi­ti­on to Roman cera­mics, amp­ho­rae, bells, and the gold and sil­ver tre­a­su­re of the prin­ce, the dis­co­ve­ry inc­lu­ded the first gold coin named Non­nos (Dani­he­lo­vá).

The cast­le hill is the first hill of the Litt­le Car­pat­hians. Bra­ti­sla­vans, as well as non-​locals, enjoy visi­ting Bra­ti­sla­va Cast­le. The­re is a nice view of the sur­roun­ding area from the­re. The part behind the main buil­ding, towards the Old Town, is full of gre­e­ne­ry, with a rela­ti­ve­ly lar­ge and flat spa­ce whe­re quite a few peop­le gat­her, espe­cial­ly in the sum­mer. Being in the cen­ter, the cast­le is very easi­ly and quick­ly acces­sib­le. Exhi­bi­ti­ons, con­certs, the­at­ri­cal per­for­man­ces, and vari­ous social events take pla­ce at the cast­le, and many events have the­ir begin­nings here.


Die Bra­ti­sla­va Burg ist eine bede­uten­de Domi­nan­te von Bra­ti­sla­va, und die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Bra­ti­sla­va stammt aus den Salz­bur­ger Anna­len von 907 im Zusam­men­hang mit der Sch­lacht von Bre­za­laus­purc und den Ungarn. Der Burg­berg war bere­its in der spä­ten Ste­in­ze­it besie­delt, wobei die ers­ten bekann­ten Bewoh­ner Kel­ten waren (bra​ti​sla​va​.sk). Die Spu­ren der ältes­ten Besied­lung stam­men vor etwa 4500 Jah­ren aus der Eneolith-​Zeit (Boleráz-​Gruppe). Es wird ange­nom­men, dass es eine befes­tig­te Sied­lung gab, aber direk­te Bewe­i­se wur­den nicht gefun­den. Aus der Hallstatt-​Zeit wur­den auf der öst­li­chen Sei­te Spu­ren von in den Fel­sun­ter­grund geg­ra­be­nen Behau­sun­gen, soge­nann­te Erd­hüt­ten, ent­dec­kt (wiki​pe​dia​.sk). Aus der Latène-​Zeit, der Blüte­ze­it der kel­tis­chen Zivi­li­sa­ti­on, gibt es Spu­ren von Oppi­da sowie kel­tis­chen Mün­zen, den Bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Aus dem 9. bis 11. Jahr­hun­dert wur­den auf der öst­li­chen Ter­ras­se der Burg bear­be­i­te­te Ste­i­ne, Frag­men­te von Insch­rif­ten und Über­res­te von Zie­geln mit Mar­kie­run­gen der XIV. römis­chen Legi­on gefun­den. Die­se Fun­de bele­gen die Anwe­sen­he­it des römis­chen Vol­kes auf der Bur­gak­ro­po­lis im 2. bis 3. Jahr­hun­dert. Es ist sicher, dass dies aus stra­te­gis­cher Sicht ein außer­ge­wöhn­li­cher Ort war und für die Plat­zie­rung einer Mili­tär­be­sat­zung von unschätz­ba­rem Wert war, ins­be­son­de­re wäh­rend der römisch-​germanischen Mili­tär­kon­tak­te (z. B. Mar­ko­man­nen­krie­ge). Um die Wen­de vom 5. zum 6. Jahr­hun­dert steht es im Zei­chen der sla­wis­chen Besied­lung. Ab der ers­ten Hälf­te des 9. Jahr­hun­derts gab es hier ein befes­tig­tes Zen­trum mit Block­hä­u­sern, einem Palast, einer frü­hro­ma­nis­chen dre­is­chif­fi­gen Basi­li­ka, einem Fried­hof und lan­dwirts­chaft­li­chen Gebä­u­den. Die Befes­ti­gung hielt bis Ende des 14. Jahr­hun­derts, als sie durch ste­i­ner­ne gotis­che Mau­ern ersetzt wur­de (wiki​pe​dia​.sk).

Vier Jahr­hun­der­te lang bil­de­te die Donau die nörd­li­che Gren­ze des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus. Die Sla­wen errich­te­ten im 9. Jahr­hun­dert eine star­ke Fes­tung, die ein bede­uten­des Zen­trum des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches wur­de (bra​ti​sla​va​.sk), sowohl geist­lich als auch welt­lich für ein größe­res Gebiet. Die fürst­li­che Fami­lie und der kirch­li­che Wür­den­trä­ger (wiki​pe​dia​.sk) leb­ten hier. Die Bra­ti­sla­va Burg ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal und dient heute das ers­te Stock­werk reprä­sen­ta­ti­ven Zwec­ken des slo­wa­kis­chen Nati­onal­rats, wäh­rend die ande­ren Räu­me die Samm­lun­gen des Slo­wa­kis­chen Nati­onal­mu­se­ums beher­ber­gen – die Auss­tel­lun­gen Schät­ze alter Zei­ten und His­to­ris­ches Muse­um (bra​ti​sla​va​.sk). Der heuti­ge Name der Burg lei­tet sich von der Bez­e­ich­nung Bre­za­lus­purch ab, die 907 in den Salz­bur­ger Anna­len erwähnt wur­de. Im Jahr 1042 wird es in Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con als Bre­ze­burg erwähnt, in den Altheus-​Analen von 1052 als Pre­slav­vas­purch, im Jahr 1108 als Bres­burg, was spä­ter zum heuti­gen deuts­chen Pre­ss­burg wur­de (wiki​pe​dia​.sk). Alle die­se Namen haben ihren Urs­prung im Namen Bra­slav oder Pre­slav. Es könn­te ein Mitg­lied einer bede­uten­den Adels­fa­mi­lie gewe­sen sein (Jozef Hlin­ka, 1982). Der deuts­che His­to­ri­ker Aven­ti­nus gibt Wra­tiss­la­bur­gium an, nach Vra­ti­slav, der die Burg im Jahr 805 repa­rie­ren ließ. Eine ande­re Bez­e­ich­nung ist Cas­trum Bosan, oder Bas­sa, Possen, spä­ter Poson, Poso­nium, was wahrs­che­in­lich zur unga­ris­chen Bez­e­ich­nung Pozso­ny führ­te (wiki​pe​dia​.sk).

Der Kro­nen­turm stammt aus dem 13. Jahr­hun­dert. Unter der Herrs­chaft von Sigis­mund von Luxem­burg (13871437) wur­de die Burg gotisch umge­baut. Nach 1526 war es der Sitz der unga­ris­chen Köni­ge. Unter Maria The­re­sia (17401780) wur­de die Burg in eine luxu­ri­öse baroc­ke Resi­denz umge­wan­delt. Im Jahr 1811 brann­te es nie­der und die Rekons­truk­ti­on begann erst 1953. Heute wird die Burg vom Büro des Nati­onal­ra­tes der Slo­wa­kis­chen Repub­lik ver­wal­tet. Hier befin­den sich das His­to­ris­che und das Musik­mu­se­um des Slo­wa­kis­chen Nati­onal­mu­se­ums. Die Burg bes­teht aus vers­chie­de­nen Tei­len: Wie­ner, Sigis­munds, Niko­laus’ und Leopolds Tor, der Ehren­hof, dem Aus­sichts­bas­ti­on, dem Palast, der west­li­chen Ter­ras­se, den nörd­li­chen Mau­ern, dem Luginsland-​Turm, der Burg­kel­le­rei, dem südwest­li­chen Bas­ti­on, den Fun­da­men­ten der Gro­ßmäh­ris­chen Basi­li­ka aus dem 9. Jahr­hun­dert und der Kir­che des Hei­lands aus dem 11. Jahr­hun­dert, dem Was­ser­tank (Quel­le: Informationstafel).

Auf dem Hof des Burg­pa­las­tes, eben­so wie auf der Nord­ter­ras­se des Gelän­des, fan­den Archä­o­lo­gen des Stad­tins­ti­tuts für Denk­mals­chutz im Jahr 2008 Über­res­te ein­zi­gar­ti­ger Archi­tek­tu­ren aus dem 1. Jahr­hun­dert vor Chris­tus. Der Fund ent­hielt auch gol­de­ne Mün­zen mit der Insch­rift Bia­tec. His­to­ri­ker sind sich einig, dass es sich um das reprä­sen­ta­tivs­te Gebä­u­de nörd­lich der Alpen aus der spä­ten La-​Tène-​Zeit han­delt. Die Burg war also in der Ver­gan­gen­he­it die Akro­po­lis einer der wich­tigs­ten kel­tis­chen Fes­tun­gen – dem Oppi­dum in Mit­te­le­uro­pa. Die­se Objek­te wur­den mit römis­cher Bau­tech­nik gebaut und sind ein ein­zi­gar­ti­ger Fund, nicht nur in Bez­ug auf ihr Alter, son­dern auch auf ihre Quali­tät. In ihnen haben sich die urs­prün­gli­chen Innen­put­ze und die gegos­se­nen Flie­sen mit Ste­in­ver­zie­run­gen erhal­ten, die in der Slo­wa­kei ihresg­le­i­chen suchen”, sagt Štas­sel (Krá­ko­vá). Die archä­o­lo­gis­che Fors­chung von 2008 ändert den Blick auf die kel­tis­che Ver­gan­gen­he­it von Bra­ti­sla­va. Die Burg war der Sitz eines kel­tis­chen Fürs­ten, der Han­dwer­ker aus Rom als Gefol­ge hat­te, die ihm die Unter­kunft nach römis­chem Vor­bild ges­tal­te­ten und errich­te­ten. Es wur­den unter ande­rem römis­che Kera­mik, Amp­ho­ren, Gloc­ken, ein gol­de­ner und sil­ber­ner Schatz des Fürs­ten gefun­den. Ein­zi­gar­tig ist der Fund der ers­ten gol­de­nen Mün­ze mit dem Namen Non­nos (Dani­he­lo­vá).

Der Burg­berg ist der ers­te Hügel der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Die Bra­ti­sla­va­er und Nicht-​Bratislavaer gehen ger­ne auf die Bra­ti­sla­va Burg. Von dort aus hat man einen ziem­lich schönen Blick auf die wei­te Umge­bung. Der Teil hin­ter dem Haupt­ge­bä­u­de in Rich­tung der Alts­tadt ist vol­ler Grün­flä­chen und bie­tet einen ziem­lich gro­ßen und fla­chen Raum, in dem sich im Som­mer ziem­lich vie­le Men­schen auf­hal­ten. Da die Burg im Zen­trum liegt, ist sie sehr leicht und schnell erre­ich­bar. Auf der Burg fin­den Auss­tel­lun­gen statt, im Som­mer Kon­zer­te, The­a­te­rauf­füh­run­gen, vers­chie­de­ne gesells­chaft­li­che Verans­tal­tun­gen begin­nen hier.


A Bra­ti­sla­vai vár a bra­ti­sla­vai város egy­ik jelen­tős domi­nán­sa, és Bra­ti­sla­va első írá­sos emlí­té­se a 907-​es Bavor­nál és a magy­arok­nál vívott csa­ta kapc­sán sze­re­pel a szalz­bur­gi évköny­vek­ben. A vár­he­gy már a késő kőkors­zak­ban is lakott volt, az első ismert lakók a kel­ták vol­tak (bra​ti​sla​va​.sk). A leg­ré­geb­bi tele­pülés nyo­mai min­te­gy 4500 évvel eze­lőtt­ről, az ene­oli­ti­kum kors­za­ká­ból (Boleráz-​csoport) szár­ma­znak. Fel­te­he­tő, hogy erődí­tett tele­pülés léte­zett, de köz­vet­len bizo­ny­í­té­ko­kat nem talál­tak. A latén kor­ból kele­ti olda­lán meg­fi­gy­el­he­tők a kőzet­be mély­edt kuny­hók marad­vá­ny­ai (wiki​pe​dia​.sk). A kel­ta civi­li­zá­ció virág­ko­ra, a latén kor­ból oppi­da nyo­mai és kel­ta érmék, a Bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). A 9. és 11. szá­zad­ból szár­ma­zó dol­go­zott kőze­tek, feli­rat­ma­rad­vá­ny­ok és a XIV. római légió jel­zé­se­i­vel ellá­tott tég­la­ma­rad­vá­ny­o­kat talál­tak a vár kele­ti teras­zán. Ezek a lele­tek a római nép jelen­lé­tét iga­zol­ják a vár akro­po­lis­zán a 2. és 3. szá­zad­ban. Biz­tos, hogy stra­té­giai szem­pont­ból kivé­te­les hely volt és kato­nai poszt rés­ze lehe­tett, különösen a római-​germán kato­nai kapc­so­la­tok ide­jén (pél­dá­ul a mar­ko­mann hábo­rúk). Az 5. és a 6. szá­zad for­du­ló­ján a szlá­vok lete­le­pe­dé­se jel­lem­zi. Az 9. szá­zad első felé­ben itt már erődí­tett köz­pont volt fahá­zak­kal, palo­tá­val, korai román három­ha­jós bazi­li­ká­val, teme­tővel és gaz­da­sá­gi épüle­tek­kel. Az erődít­mé­ny a 14. szá­zad végé­ig áll­ta meg, ami­kor kőből kés­zült gót falak­kal hely­et­te­sí­tet­ték (wiki​pe​dia​.sk).

Négy évs­zá­za­don keresz­tül a Duna alkot­ta a Római Biro­da­lom észa­ki hatá­rát – a Limes Romanus‑t. A szlá­vok az 9. szá­zad­ban mege­rősí­tett erődöt épí­tet­tek, ame­ly jelen­tős köz­pont­tá vált a Nagy-​Morva Biro­da­lom­nak (bra​ti​sla​va​.sk), mind szel­le­mi, mind vilá­gi szem­pont­ból egy nagy­obb terület szá­má­ra. Itt élt a her­ce­gi csa­lád és a keresz­té­ny egy­ház mél­tó­sá­go­sa (wiki​pe​dia​.sk). A bra­ti­sla­vai vár nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék, és jelen­leg a Szlo­vák Nemze­ti Tanács első eme­le­tét a Szlo­vák Nemze­ti Múze­um gyűj­te­mé­ny­ei­nek repre­zen­ta­tív célok­ra hasz­nál­ja – Az ősi korok kinc­sei és Tör­té­ne­ti múze­um kiál­lí­tá­sai (bra​ti​sla​va​.sk). A vár mai neve a 907-​es Bre­za­laus­purc név alap­ján szár­ma­zik a szalz­bur­gi évköny­vek­ből. 1042-​ben Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con­ban Bre­ze­burg­ként emlí­tik, 1052-​ben az Altheus-​análokban Pre­slav­vas­purch­ként, 1108-​ban Bres­burg­ként, ami a mai német Pozso­nyt ered­mé­ny­ez­te (wiki​pe​dia​.sk). Ezek a nevek mind Bra­slav vagy Pre­slav név ere­de­tét jel­zik. Valós­zí­nűleg egy jelen­tős neme­si csa­lád tag­ja lehe­tett (Jozef Hlin­ka, 1982). A német tör­té­nész Aven­ti­nus Wra­tiss­la­bur­giu­mot mond, Vra­ti­slav alap­ján, aki a várat 805-​ben javí­tot­ta meg. Más néven Cas­trum Bosan, vagy Bas­sa, Possen, később Poson, Poso­nium, ami valós­zí­nűleg a magy­ar Pozso­ny elne­ve­zés­hez veze­tett (wiki​pe​dia​.sk).

A Koro­na toro­ny a 13. szá­zad­ból szár­ma­zik. Luxem­bur­gi Zsig­mond ural­ko­dá­sa alatt (13871437) a vár góti­kus áta­la­ku­lá­son ment keresz­tül. 1526 után Magy­arors­zág kirá­ly­ai­nak lak­he­lye. Mária Teré­zia (17401780) ide­jén a vár luxus barokk rezi­den­ciá­vá vál­to­zott. 1811-​ben leé­gett, a hely­re­ál­lí­tás csak 1953-​ban kez­dődött. A várat jelen­leg a Szlo­vák Köz­tár­sa­ság Nemze­ti Tanác­sá­nak Hiva­ta­la keze­li. Itt talál­ha­tó a Szlo­vák Nemze­ti Múze­um Kinc­sei a régi idők és a Tör­té­ne­ti múze­um kiál­lí­tá­sai. A várat külön­böző rés­zek alkot­ják: béc­si, Zsig­mond, Miku­lás és Lipót kapu, tisz­te­let­be­li udvar, kilá­tó bás­tya, palo­ta, nyuga­ti terasz, észa­ki falak, Lugins­land bás­tya, vár­bo­roz­da, dél­ny­uga­ti bás­tya, a 9. szá­za­di nagy-​morva bazi­li­ka alap­jai és a 11. szá­za­di Szent Meg­vál­tó tem­plom, cisz­ter­na (For­rás: Infor­mač­ná tabuľa).

A vár­pa­lo­ta udva­rán, vala­mint az épüle­te­gy­üt­tes észa­ki teras­zán a váro­si műem­lék­vé­del­mi inté­zet régés­zei egy­edülál­ló 1. szá­za­di épí­tés­ze­ti marad­vá­ny­ok­ra buk­kan­tak. A lelet rés­zét képez­te a Bia­tec feli­ra­tú ara­ny­ér­mék is. A tör­té­nés­zek egy­etér­te­nek abban, hogy ez a terület az észak-​alföldi későró­mai kor­ból szár­ma­zó leg­ré­te­ge­sebb épít­mé­nye. A lele­tek között ere­de­ti bel­ső vako­la­tok és kőbur­ko­la­tok is meg­ma­rad­tak, ame­ly­eket kődís­zek­kel dís­zí­tet­tek, és ame­ly­ek­nek Szlo­vá­kiá­ban nincs pár­ja – mond­ja Štas­sel (Krá­ko­vá). Az 2008-​as régés­ze­ti kuta­tás meg­vál­toz­tat­ja a bra­ti­sla­vai kel­ta múlt látás­mód­ját, a vár egy kel­ta feje­de­lem szék­he­lye volt, aki római kéz­műve­se­ket hívott maga mel­lé, hogy azok a római isme­re­tek alap­ján kia­la­kít­sák és felé­pít­sék a szék­he­ly­ét. A római kerá­mia, amfo­rák, haran­gok, a feje­de­lem arany- és ezüs­tkinc­sei is meg­ta­lál­ha­tók. Az egy­edi­sé­gét azon­ban az első Non­nos nevű ara­ny érmé­nek a fel­fe­de­zé­se jelen­ti (Dani­he­lo­vá).

A vár­he­gy a Kis-​Kárpátok első domb­ja. A bra­ti­sla­vaiak és a nem bra­ti­sla­vaiak szí­ve­sen láto­gat­nak a Bra­ti­sla­vai vár­ba. Innen egész szép kilá­tás nyí­lik a kör­ny­ező terüle­tek­re. Az épület főé­püle­té­től dél­re lévő rész teli van zöld terüle­tek­kel, meg­le­he­tősen nagy és sík terület­tel, ahol nyá­ron elég sok ember tar­tóz­ko­dik. Mivel a vár a város­köz­pont­ban talál­ha­tó, nagy­on kön­ny­en és gyor­san elér­he­tő. A váron kiál­lí­tá­sok, nyá­ron kon­cer­tek, szín­há­zi előa­dá­sok, külön­böző tár­sa­dal­mi ese­mé­ny­ek is zajlanak.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Nemecké, Nemecko, Typ krajiny, Zahraničie

Drážďany – zelená perla Nemecka

Hits: 3212

Dráž­ďa­ny, nemec­ky Dres­den sa nachá­dza­jú v juho­vý­chod­nom Nemec­ku nad Ústí nad Labem.

Dráž­ďa­ny, poľ­sky Drez­no (draz​da​ny​.org), sú hlav­ným mes­tom Sas­ka, spol­ko­vej repub­li­ky Nemec­ka. Na roz­lo­he 328 km2 žije viac ako 517 000 oby­va­te­ľov. Mes­to je roz­lo­hou štvr­tým naj­väč­ším veľ­ko­mes­tom Nemec­ka. Kedy­si to bola rybár­ska obec – lužic­ko­srb­ský názov Drež­ďa­ny ozna­čo­val ľudí bažín a luž­ných lesov, síd­lo markg­ró­fa, neskôr sa sta­li kúpeľ­nou a krá­ľov­skou rezi­den­ci­ou. Spo­lu s Zwic­kau, Chem­nit­zom, Lip­skom a Hal­le tvo­ria met­ro­po­lit­ný regi­ón sas­ké­ho tro­j­u­hol­ní­ka. Je ozna­čo­va­ná aj ako Polab­ská Flo­ren­cia (Wiki​pe​dia​.sk). Až 62 % plo­chy mes­ta je zele­ných, prí­pad­ne zales­ne­ných, čím pat­ria Dráž­ďa­ny k naj­ze­len­ším európ­skym mes­tám (dres​den​.de). Tvo­ria veľ­ký želez­nič­ný uzol (Wiki​pe​dia​.cz). Osob­nos­ti mes­ta: hudob­ný skla­da­teľ Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

V roku 116 exis­to­va­la na mies­tach dneš­ných Dráž­ďan, osa­da s latin­ským náz­vom Lupp­hur­dum (draz​da​ny​.org). Mes­to bolo zalo­že­né pôvod­ne ako slo­van­ské síd­lo zrej­me v 10. sto­ro­čí. Od 11. sto­ro­čia bolo cen­trom Meis­sen­ska. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1206. Od roku 1485 je hlav­ným mes­tom Sas­ka. Od 13.2.1945 do 15.2.1945 boli Dráž­ďa­ny tak­mer kom­plet­ne zni­če­né letec­kým bom­bar­do­va­ním. V roku 2002 pos­tih­la mes­to tisíc­roč­ná povo­deň (Wiki​pe​dia​.sk). 

Kaž­do­roč­ne sem pri­chá­dza tak­mer 10 mili­ó­nov turis­tov, teší sa aj kon­gre­so­vej turis­ti­ke, mes­to je ino­vač­né a kul­túr­ne atrak­tív­ne (dres​den​.de). Zwin­ger je kle­not­ni­cou naj­cen­nej­ších ume­lec­kých zbie­rok Dráž­ďan a nád­her­ným die­lom baro­ko­vej archi­tek­tú­ry. Pôvod­ne bol výstav­ným palá­com sas­ké­ho kur­firs­ta Augus­ta Veľ­ké­ho, kto­rý sa chcel pri­rov­nať ku fran­cúz­ske­mu Ľudo­ví­to­vi XIV.-temu. Posta­ve­ný bol v rokoch 17101728. Dnes sa tu nachá­dza galé­ria sta­rých maj­strov – Gemäl­de­ga­le­rie Alte Meis­ter, napr. Rem­brand­ta, Ruben­sa, Tizia­na, Cana­let­ta, Six­tín­ska Madon­na od Raf­fa­e­la (mes​tas​ve​ta​.cz). Dráž­ďan­sku Sem­pe­ro­vu ope­ru pre­slá­vil aj Richard Wag­ner (mes​tas​ve​ta​.cz). Fürs­ten­zug je násten­ný obraz dlhý 102 met­rov, zlo­že­ný z asi 25 tisíc por­ce­lá­no­vých čas­tí, kto­rý sa nachá­dza v Augus­tus Stras­se. Jeho auto­rom je Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Dres­den, in Ger­man Dráž­ďa­ny, is loca­ted in sout­he­as­tern Ger­ma­ny, near Ústí nad Labem.

Dres­den, in Polish Drez­no (draz​da​ny​.org), ser­ves as the capi­tal city of Saxo­ny, a fede­ral sta­te of Ger­ma­ny. With an area of 328 km², it is home to over 517,000 resi­dents, making it the fourth-​largest city in Ger­ma­ny by size. Once a fis­hing vil­la­ge, the Sor­bian name Drež­ďa­ny refer­red to peop­le of mars­hes and flo­odp­lain forests. It later beca­me the resi­den­ce of mar­gra­ves and even­tu­al­ly a spa and roy­al resi­den­ce. Toget­her with Zwic­kau, Chem­nitz, Leip­zig, and Hal­le, Dres­den forms the met­ro­po­li­tan regi­on of the Saxon Trian­gle. It is also kno­wn as the Flo­ren­ce on the Elbe (Wiki​pe​dia​.sk). App­ro­xi­ma­te­ly 62% of the city­’s area is gre­en or wooded, making Dres­den one of the gre­e­nest cities in Euro­pe (dres​den​.de). It ser­ves as a major rai­lway hub (Wiki​pe​dia​.cz). Notab­le per­so­na­li­ties from the city inc­lu­de the com­po­ser Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

In the year 116, the­re was a sett­le­ment named Lupp­hur­dum in the present-​day Dres­den area (draz​da​ny​.org). The city was ori­gi­nal­ly foun­ded as a Sla­vic sett­le­ment, like­ly in the 10th cen­tu­ry. From the 11th cen­tu­ry, it beca­me the cen­ter of the Mar­gra­via­te of Meis­sen. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1206, and sin­ce 1485, it has been the capi­tal of Saxo­ny. From Feb­ru­ary 13, 1945, to Feb­ru­ary 15, 1945, Dres­den was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed by aerial bom­bard­ment. In 2002, the city faced a mil­len­nium flo­od (Wiki​pe​dia​.sk).

Dres­den att­racts near­ly 10 mil­li­on tou­rists annu­al­ly and is a hub for con­gress tou­rism. The city is inno­va­ti­ve and cul­tu­ral­ly att­rac­ti­ve (dres​den​.de). The Zwin­ger is a tre­a­su­re tro­ve of Dres­de­n’s most valu­ab­le art col­lec­ti­ons and a splen­did exam­ple of Baro­que archi­tec­tu­re. Ori­gi­nal­ly built as an exhi­bi­ti­on pala­ce for the Saxon Elec­tor Augus­tus the Strong, see­king to rival Lou­is XIV of Fran­ce, it was cons­truc­ted bet­we­en 1710 and 1728. Today, it hou­ses the Old Mas­ters Gal­le­ry – Gemäl­de­ga­le­rie Alte Meis­ter, fea­tu­ring works by artists like Rem­brandt, Rubens, Titian, Cana­let­to, and Rap­ha­e­l’s Sis­ti­ne Madon­na (mes​tas​ve​ta​.cz). Richard Wag­ner also gai­ned fame for the Sem­pe­ro­per in Dres­den (mes​tas​ve​ta​.cz). The Fürs­ten­zug is a 102-​meter-​long mural com­po­sed of app­ro­xi­ma­te­ly 25,000 por­ce­lain tiles, loca­ted in Augus­tuss­tras­se. It was cre­a­ted by Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Dres­den, auch in Tsche­chien als Dráž­ďa­ny bekannt, liegt im Südos­ten Deutsch­lands über Ústí nad Labem.

Dres­den, auf Pol­nisch Drez­no (draz​da​ny​.org), ist die Haupts­tadt von Sach­sen, einem Bun­des­land der Bun­des­re­pub­lik Deutsch­land. Auf einer Flä­che von 328 km² leben hier mehr als 517.000 Ein­woh­ner, was es zur viertg­rößten Stadt Deutsch­lands nach Flä­che macht. Einst war es ein Fis­cher­dorf – der sor­bis­che Name Drež­ďa­ny bede­ute­te Men­schen in Sümp­fen und Auen­wäl­dern, Sitz des Mark­gra­fen, spä­ter wur­den sie ein Kur- und könig­li­cher Resi­den­zort. Zusam­men mit Zwic­kau, Chem­nitz, Leip­zig und Hal­le bil­det es die Met­ro­pol­re­gi­on des säch­sis­chen Dre­iecks. Dres­den wird auch als Flo­renz an der Elbe bez­e­ich­net (Wiki​pe​dia​.sk). Bis zu 62 % der Stadtf­lä­che sind Grün­flä­chen oder bewal­det, was Dres­den zu einer der grüns­ten Städ­te Euro­pas macht (dres​den​.de). Es ist ein wich­ti­ger Ver­kehr­sk­no­ten­punkt (Wiki​pe​dia​.cz). Per­sön­lich­ke­i­ten der Stadt: der Kom­po­nist Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

Im Jahr 116 gab es an der Stel­le des heuti­gen Dres­den eine Sied­lung mit dem late­i­nis­chen Namen Lupp­hur­dum (draz​da​ny​.org). Die Stadt wur­de wahrs­che­in­lich im 10. Jahr­hun­dert als sla­wis­che Sied­lung geg­rün­det. Ab dem 11. Jahr­hun­dert war sie das Zen­trum des Meiss­ner Lan­des. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Dres­den stammt aus dem Jahr 1206. Seit 1485 ist es die Haupts­tadt Sach­sens. Vom 13. Feb­ru­ar 1945 bis zum 15. Feb­ru­ar 1945 wur­den Dres­den bei Luf­tan­grif­fen fast volls­tän­dig zers­tört. Im Jahr 2002 wur­de die Stadt von einem tau­send­jäh­ri­gen Hoch­was­ser heim­ge­sucht (Wiki​pe​dia​.sk).

Jähr­lich besu­chen fast 10 Mil­li­onen Tou­ris­ten die Stadt, die sich auch über Kon­gress­tou­ris­mus fre­ut. Dres­den ist inno­va­tiv und kul­tu­rell att­rak­tiv (dres​den​.de). Der Zwin­ger ist ein Juwel mit den wer­tvolls­ten Kunst­samm­lun­gen Dres­dens und ein wun­ders­chönes Beis­piel baroc­ker Archi­tek­tur. Urs­prün­glich war es ein Auss­tel­lungs­pa­last des säch­sis­chen Kur­fürs­ten August des Star­ken, der sich mit Ludwig XIV. von Fran­kre­ich verg­le­i­chen woll­te. Er wur­de in den Jah­ren 1710 bis 1728 erbaut. Heute beher­bergt er die Gale­rie Alte Meis­ter mit Wer­ken von Künst­lern wie Rem­brandt, Rubens, Tizian, Cana­let­to und der Six­ti­nis­chen Madon­na von Raf­fa­el (mes​tas​ve​ta​.cz). Die Sem­pe­ro­per Dres­den wur­de auch durch Richard Wag­ner berühmt (mes​tas​ve​ta​.cz). Der Fürs­ten­zug ist ein 102 Meter lan­ges Wand­ge­mäl­de aus etwa 25.000 Por­zel­lan­te­i­len und befin­det sich in der Augus­tuss­tra­ße. Der Autor ist Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 3293

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 15941605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 18221869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 136,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Ostri­hom is a city in Hun­ga­ry loca­ted on the banks of the Danu­be, at the foot­hills of the Pilis Moun­tains, with an ele­va­ti­on of 105 meters abo­ve sea level (Peter Kac­lík). Its Latin name is Stri­go­nium, Ger­man name is Gran, and Hun­ga­rian name is Esz­ter­gom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Across the Danu­be on the oppo­si­te bank lies the town of Štú­ro­vo. The two towns are con­nec­ted by the Mária Valé­ria Brid­ge, which was recons­truc­ted in 2001 (Karin Bogs­cho­vá). The brid­ge was des­tro­y­ed by the Ger­mans during the war in 1944 (Wiki­pe­dia). The city cen­ter fea­tu­res buil­dings in Baro­que, Roco­co, and Clas­si­cal sty­les. Ther­mal baths are loca­ted near the city cen­ter (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inha­bi­ted by Celts, and during the Roman era, the Romans estab­lis­hed the sett­le­ment of Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). In the 2nd cen­tu­ry, a mili­ta­ry camp cal­led Sol­va sto­od here, with its suburb Ana­vum loca­ted in present-​day Štú­ro­vo. Romans laun­ched expe­di­ti­ons against the Ger­mans from this area, and Roman Empe­ror Mar­cus Aure­lius even stop­ped here and wro­te the first book of his work Medi­ta­ti­ons” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arri­ved, naming the for­mer Roman for­tress Strěgom, sig­ni­fy­ing its guar­ding func­ti­on. Ostri­hom beca­me one of the main for­ti­fi­ca­ti­ons of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra and Gre­at Mora­via. In the ear­ly 10th cen­tu­ry, the Magy­ars, ancient Hun­ga­rians, sett­led here, and the city beca­me the resi­den­ce of Grand Prin­ce Geza. King Step­hen I was born here, and he estab­lis­hed the arch­bis­hop­ric and built the Basi­li­ca of St. Step­hen on the site of an older church (Karin Bogs­cho­vá). During the Mon­gol inva­si­on in 1242, the city was conqu­e­red, but the cast­le remai­ned intact. In 1543, the Turks occu­pied Ostri­hom, and the arch­bis­hop moved to Bra­ti­sla­va for near­ly 300 years, even though his offi­cial seat was in Trna­va. Ostri­hom ser­ved as the seat of the Otto­man Empi­re­’s Beg­ler­beg – a dis­trict. From 1594 to 1605, unsuc­cess­ful batt­les were fought for the city, and it was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed. During the Otto­man peri­od, many Serbs sett­led in Ostri­hom, gra­du­al­ly assi­mi­la­ting. The city was libe­ra­ted by the armies of John III Sobies­ki and Char­les V, Duke of Lor­rai­ne, in 1683. After the defe­at of the Turks, it was resett­led main­ly by Slo­vaks, who assi­mi­la­ted over time (Wiki­pe­dia).

Medie­val records men­ti­on seven chur­ches on the cast­le hill. App­ro­xi­ma­te­ly at the loca­ti­on of toda­y­’s basi­li­ca sto­od the Cat­hed­ral of St. Adal­bert, built around 1010. Near the north tower of toda­y­’s basi­li­ca was the Church of St. Step­hen the Pro­to­mar­tyr. Anot­her church was the con­tem­po­ra­ry cir­cu­lar cha­pel of St. Step­hen. Remains of St. Vitus Cha­pel were only recen­tly dis­co­ve­red. The fifth is the cast­le cha­pel of St. Adal­bert III in the Arpa­dian pala­ce. In modern times, the Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu) was built bet­we­en 1822 and 1869 in a neoc­las­si­cal sty­le on the site of a medie­val church (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), which was des­tro­y­ed in 1543 (Wiki­pe­dia). The basi­li­ca is the third-​largest church in Euro­pe, cove­ring an area of 5,660 m² (well​ness​tips​.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome­’s height is 71.5 meters. The columns sup­por­ting the tym­pa­num are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altar­pie­ce insi­de, the lar­gest single-​canvas altar­pie­ce in the world, was pain­ted by Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). It mea­su­res 136.5 meters (esz​ter​gom​.hu). The basi­li­ca­’s upper flo­or hou­ses the Arch­di­oce­san Tre­a­su­ry, which con­tains a col­lec­ti­on of medie­val and more recent sac­red objects, inc­lu­ding the Renais­san­ce Cal­va­ry of King Matt­hias (tra​vel​gu​ide​.sk). The Basi­li­ca – Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert began cons­truc­ti­on at the urging of Arch­bis­hop Ale­xan­der Rud­nay (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca is the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. Archa­e­olo­gists have unco­ve­red a part of the medie­val roy­al cast­le, which was des­tro­y­ed by the Turks in 1543. The most valu­ab­le part of the cast­le com­plex is the Roma­ne­sque Roy­al Cha­pel with a rose win­dow abo­ve the entran­ce. Its vault is among the oldest works in Cen­tral Euro­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). North of the column hall of the basi­li­ca is the sta­tue of King St. Step­hen on hor­se­back (esz​ter​gom​.hu).

In 1708, Ostri­hom beca­me a free roy­al city. In the ear­ly 19th cen­tu­ry, the arch­bis­hop and chap­ter retur­ned to the city. Ostri­hom beca­me the cen­ter of an arch­di­oce­se, with its ter­ri­to­ry main­ly in Slo­va­kia, att­rac­ting many Slo­vak nati­ona­lists, such as Ján Palá­rik and Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca stands the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. The cons­truc­ti­on of old walls began in the 10th cen­tu­ry (Ľubo­mír Motyč­ka). Besi­des, Ostri­hom is home to the Chris­tian Muse­um, which posses­ses rich and rare works of pain­ting and sculp­tu­re. The Arch­di­oce­san Lib­ra­ry hou­ses around 250,000 prints (Karin Bogs­cho­vá). Among the city­’s notab­le per­so­na­li­ties are the Czech que­en and wife of Pře­mysl Ota­kar I, Cons­tan­ce of Hun­ga­ry, and the wri­ter Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Oszt­rák város Magy­arors­zá­gon, a Duna part­ján feks­zik (Peter Kac­lík), a Pilis-​hegység lábá­nál, ten­gers­zint felet­ti 105 méter magas­ság­ban. Latin neve Stri­go­nium, német neve Gran, magy­ar neve Esz­ter­gom. Lakos­sá­ga 100,35 km² terüle­ten 30 928 fő (Wiki­pe­dia). A Dunán­tú­li rés­zen, a Duna másik part­ján talál­ha­tó Štú­ro­vo váro­sa. A váro­so­kat a Mária Valé­ria híd köti öss­ze, ame­ly­et 2001-​ben állí­tot­tak hely­re (Karin Bogs­cho­vá). A néme­tek lerom­bol­ták a hidat a 1944-​es hábo­rú alatt (Wiki­pe­dia). A város­köz­pont­ban barokk, roko­ko és klass­zi­cis­ta stí­lu­sú épüle­tek talál­ha­tók. A város­köz­pont­tól nem mess­ze ter­mál für­dők is meg­ta­lál­ha­tók (Karin Bogschová).

Régen kel­ták éltek itt, a római idők­ben pedig a rómaiak­nak volt a Sal­vio Man­sio tele­pülé­sük (Wiki­pe­dia). A 2. szá­zad­ban itt állt a Sol­va nevű kato­nai tábor. Annak a város­nak a kül­vá­ro­sa volt Ana­vum, a mai Štú­ro­vo. A római csás­zár, Mar­cus Aure­lius is megállt itt, és itt írta meg Hoz­zám magam­hoz című művé­nek első köny­vét (Jan Potůček). Kb. az 500-​as évek körül a szlá­vok érkez­tek ide, akik a régi római erődöt Strěgom­nak nevez­ték el, őrzé­si fun­kci­ó­juk sze­rint. Esz­ter­gom az Egy­esült Feje­de­lem­sé­gek és a Nagy-​Morvaország egy­ik fő erőd­je volt. A 10. szá­zad ele­jén a magy­arok is ide­ér­kez­tek, a város Géza nagy­fe­je­de­lem szék­he­ly­é­vé vált. I. István itt lett az első magy­ar kirá­ly­ként meg­ko­ro­náz­va (Wiki­pe­dia). Itt szüle­tett. Lét­re­hoz­ta az érsek­sé­get és az idősebb tem­plom hely­én megé­pí­tet­te Szent István bazi­li­ká­ját (Karin Bogs­cho­vá). A várost a mon­gol táma­dás ide­jén, 1242-​ben elfog­lal­ták, de a várat megőriz­ték. 1543-​ban a törökök elfog­lal­ták Esz­ter­go­mot, és az esz­ter­go­mi érsek közel 300 évig Pozso­ny­ba köl­tözött, bár hiva­ta­los szék­he­lye Trna­va volt. Az Osz­mán Biro­da­lom­ban Esz­ter­gom a szandz­sá­bég – kör­zet szék­he­lye volt. 1594 és 1605 között siker­te­len hábo­rú­kat vív­tak a váro­sért, ame­ly majd­nem tel­je­sen elpusz­tult. Ebben az osz­mán idős­zak­ban sok szerb tele­pe­dett le Esz­ter­gom­ban, akik idővel ass­zi­mi­lá­lód­tak. A várost Ján Sobies­ki és III. Káro­ly Lor­rai­ne csa­pa­tai sza­ba­dí­tot­ták fel 1683-​ban. A törökök legy­őzé­se után főként szlo­vá­kok tele­pül­tek be, akik foko­za­to­san ass­zi­mi­lá­lód­tak (Wiki­pe­dia).

A közép­kor­ban hét tem­plom­ról bes­zél­nek a vári dom­bon. Kb. a mai bazi­li­ka hely­én állt Szent Adal­bert kated­rá­lis, ame­ly­et kb. 1010 körül épí­tet­tek. A mai bazi­li­ka észa­ki tor­nya mel­lett állt Szent István Pro­to­már­tír tem­plo­ma. Egy másik tem­plom volt a kor­társ Szent István kör­tem­plo­ma. Szent Vitus kápol­na marad­vá­ny­ait csak nemrég fedez­ték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápol­na a palo­tá­ban. Az újkor­ban épí­tet­ték meg a Szűz Mária és Szent Vitus kated­rá­list (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly Esz­ter­gom jel­leg­ze­tes­sé­ge. 1822 és 1869 között épült klass­zi­cis­ta stí­lus­ban, a közép­ko­ri tem­plom hely­én (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly­et 1543-​ban lerom­bol­tak (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka Euró­pa har­ma­dik leg­na­gy­obb tem­plo­ma, 5,660 m²-​en terül el (well​ness​tips​.sk). Hoss­za 118 méter, szé­les­sé­ge 49 méter, a kupo­la magas­sá­ga 71,5 méter. A tim­pa­non alá­tá­masz­tá­sá­ra szol­gá­ló osz­lo­pok 57 méter maga­sak. A falak vas­tag­sá­ga 17 méter. A bazi­li­ka eme­le­tén talál­ha­tó az érse­ki kincs­tár, ahol közép­ko­ri és újabb szak­rá­lis tár­gy­ak gyűj­te­mé­nye talál­ha­tó, köz­tük Máty­ás kirá­ly renes­zánsz kál­vá­riá­ja is (tra​vel​gu​ide​.sk). Az épí­té­sét Esz­ter­gom érse­ke, Ale­xan­der Rud­nay kez­de­mé­ny­ez­te (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett a vár­fa­lak közé vezet be. Az épí­tés­zek rész­ben fel­tár­ták ben­ne a közép­ko­ri kirá­lyi vár egy rés­zét, ame­ly­et a törökök 1543-​ban lerom­bol­tak. A vár­fal kom­ple­xum legér­té­ke­sebb rés­ze a román stí­lu­sú Kirá­lyi Kápol­na a bejá­rat felett lévő róz­sa­kert ablak­kal. Keresz­té­ny múze­um is talál­ha­tó Esz­ter­gom­ban, gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

1708-​ban Esz­ter­gom sza­bad kirá­lyi város­sá vált. A 19. szá­zad ele­jén az érsek és a káp­ta­lan is viss­za­tért a város­ba. Esz­ter­gom az érse­ki köz­pont volt, ame­ly­nek terüle­te főként Szlo­vá­kiá­ra ter­jedt ki, ezért itt tanult és tevé­ke­ny­ke­dett sok szlo­vák nemze­ti ébresz­tő, pél­dá­ul Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett áll a volt Kirá­lyi Palo­ta az Vár Múze­um­mal. A vár­fa­lak épí­té­sét már a 10. szá­zad­ban meg­kezd­ték (Ľubo­mír Motyč­ka). Az esz­ter­go­mi terüle­ten talál­ha­tó továb­bá a Keresz­té­ny Múze­um, ame­ly gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal ren­del­ke­zik. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2014, Biotopy, Časová línia, Krajina, Príroda, Rieky, Rieky, Slovenská krajina, Typ krajiny, Zamagurie

Dunajec

Hits: 2743

Po Dunaj­ci sa dá ísť na plti z rôz­nych miest a na rôz­ne mies­ta. Slo­ven­ské služ­by zväč­ša posky­tu­jú plav­bu z Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra do Les­ni­ce. Ak si správ­ne pamä­tám, sezó­na je od aprí­la do októb­ra. Oko­lo rie­ky je množ­stvo skál, pop­ri nej je turis­tic­ký chod­ník, po kto­rom sa zvyk­nú pre­pla­ve­ní turis­ti vra­cať do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra. Pltia­ri v Les­ni­ci nakla­da­jú plte a prí­slu­šen­stvo do áut a cez Les­ni­cu ho dooko­la dove­zú nas­päť do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra (Peter Kac­lík). Splav na pltiach na poľ­skej stra­ne začí­na v obci Sro­mo­wce Wyźne, kon­čí v Kro­ścien­ko nad Dunaj­cem. Na Slo­ven­skej stra­ne začí­na v Maje­roch, ale­bo v Čer­ve­nom Kláš­to­re, kon­čí v Les­ni­ci. Duna­jec je 274 km dlhá rie­ka, kto­rá na Slo­ven­sku tečie len na 17-​tich kilo­met­roch. Od roku 1920 tvo­rí hra­nič­nú čia­ru slovensko-​poľských hra­níc. Od dáv­nych čias je Duna­jec pova­žo­va­ný za dôle­ži­tú doprav­nú ces­tu (Wiki­pe­dia). Už v 2. sto­ro­čí pred n. l. plt­ní­ci pre­pra­vo­va­li na Dunaj­ci tovar. Jan­tár, žele­zo, dre­vo, anti­mon, suše­né sliv­ky, syr, medo­vi­nu a iné (plte​-duna​jec​.sk). Využí­va­li ju gréc­ki a rím­ski kup­ci, v čase keď tu boli gal­skí Kel­ti. Neskôr ces­tu, kto­rá nesie pome­no­va­nie Soľ­ná ces­ta”, pou­ží­va­li Ger­má­nia a Slo­va­nia (Wiki­pe­dia). Pre­pra­va tova­ru na pltiach zazna­me­na­la pre­pad v roku 1813, vďa­ka veľ­kým povod­niam. V roku 1923 plt­níc­tvo na Dunaj­ci zanik­lo cel­kom. Obno­vi­lo sa v šir­šej mie­re spo­lu s pre­vá­ža­ním ľudí po roku 1950. Až do dneš­ných čias sa zacho­val tra­dič­ný sym­bol plt­ní­kov – plt­níc­ky klo­búk, kto­rý je zdo­be­ný muš­lič­ka­mi (plte​-duna​jec​.sk). Poľ­sko v roku 1997 posta­vi­lo na hor­nom toku vod­nú elek­trá­reň Czorsz­tyn a vyrov­ná­va­ciu nádrž Nie­dzi­ca (Wiki­pe­dia).

Na oko­li­tých zrá­zoch žijú napr. Ticho­do­ma mura­ri, Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Lacer­ta vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, vydra Lut­ra lut­ra, rybá­rik Alce­do att­his, hniez­di tu výr skal­ný Bubo bubo a krka­vec Cor­vus corax. Ras­tie tu Astra­ga­lus aus­tra­lis, Phy­te­um orbi­cu­la­te, Aster ser­pen­ti­mon­ta­nus (Infor­mač­ná tabuľa).


Along the Duna­jec, you can go raf­ting from vari­ous points to vari­ous des­ti­na­ti­ons. Slo­vak ser­vi­ces typi­cal­ly offer a cru­ise from Čer­ve­ný Kláš­tor to Les­ni­ca. If I remem­ber cor­rect­ly, the sea­son is from April to Octo­ber. The­re are many rocks along the river, and a hiking trail runs besi­de it. Usu­al­ly, raf­ting tou­rists return to Čer­ve­ný Kláš­tor via this trail. Rafts­men in Les­ni­ca load the rafts and equ­ip­ment onto cars, and they tran­s­port it all around to Čer­ve­ný Kláš­tor (Peter Kac­lík). Raf­ting on the Polish side starts in the vil­la­ge of Sro­mo­wce Wyżne and ends in Kro­ścien­ko nad Dunaj­cem. On the Slo­vak side, it starts in Maje­re or Čer­ve­ný Kláš­tor and ends in Les­ni­ca. The Duna­jec River, 274 km long, flo­ws only for 17 km in Slo­va­kia. Sin­ce 1920, it has for­med the bor­der bet­we­en Slo­va­kia and Poland. Duna­jec has been con­si­de­red an impor­tant tra­de rou­te sin­ce ancient times (Wiki­pe­dia). Plt­ní­ci (rafts­men) tran­s­por­ted goods on the Duna­jec as ear­ly as the 2nd cen­tu­ry BC. Items such as amber, iron, wood, anti­mo­ny, dried plums, che­e­se, mead, and more were car­ried on the rafts (plte​-duna​jec​.sk). Gre­ek and Roman mer­chants uti­li­zed this rou­te during the time of the Gau­lish Celts. Later, the path, kno­wn as the Salt Rou­te,” was used by Ger­ma­nic and Sla­vic peop­le (Wiki­pe­dia). Raf­ting as a means of tran­s­por­ting goods expe­rien­ced a dec­li­ne in 1813 due to sig­ni­fi­cant flo­ods. In 1923, raf­ting on the Duna­jec cea­sed enti­re­ly but saw a resur­gen­ce after 1950, pri­ma­ri­ly for peop­le tran­s­port. The tra­di­ti­onal sym­bol of rafts­men, the rafts­me­n’s hat ador­ned with seas­hells, has per­sis­ted to this day (plte​-duna​jec​.sk). In 1997, Poland cons­truc­ted the Czorsz­tyn hyd­ro­elect­ric power plant and the Nie­dzi­ca reser­vo­ir on the upper cour­se (Wiki­pe­dia). Vari­ous fau­na, inc­lu­ding Ticho­do­ma mura­ri, Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Lacer­ta vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, otter Lut­ra lut­ra, king­fis­her Alce­do att­his, nesting eag­le owl Bubo bubo, and raven Cor­vus corax, inha­bit the sur­roun­ding slo­pes. Flo­ra like Astra­ga­lus aus­tra­lis, Phy­te­uma orbi­cu­la­tum, and Aster ser­pen­ti­mon­ta­nus also thri­ve here (Infor­ma­ti­on board).


Wzdłuż Dunaj­ca można popły­nąć trat­wą z różnych miejsc do różnych miejsc. Sło­wac­kie usłu­gi zwyk­le ofe­ru­ją rejs z Čer­ve­ný Kláš­tor do Les­ni­ca. Jeśli dobr­ze pami­ętam, sezon trwa od kwiet­nia do paździer­ni­ka. Wzdłuż rze­ki jest wie­le skał, a obok niej bieg­nie szlak turys­tycz­ny. Zazwyc­zaj turys­ty upra­wia­jący spływ trat­wą wra­ca­ją do Čer­ve­ný Kláš­tor wzdłuż tego szla­ku. Trat­wiar­ze w Les­ni­ca zała­du­ją trat­wy i spr­zęt do samo­cho­dów, a następ­nie prze­wi­ozą to wszys­tko dooko­ła do Čer­ve­ný Kláš­tor (Peter Kac­lík). Spływ trat­wą po pol­skiej stro­nie roz­poc­zy­na się w miejs­co­wo­ści Sro­mo­wce Wyżne i końc­zy w Kro­ścien­ku nad Dunaj­cem. Po sło­wac­kiej stro­nie zaczy­na się w Maje­rach lub Čer­ve­ný Kláš­tor i końc­zy w Les­ni­ca. Rze­ka Duna­jec, o dłu­go­ści 274 km, pły­nie tyl­ko przez 17 km na Sło­wac­ji. Od 1920 roku sta­no­wi gra­ni­cę między Sło­wac­ją a Pol­ską. Duna­jec uwa­ża­ny jest za ważny szlak hand­lo­wy od sta­ro­żyt­no­ści (Wiki­pe­dia). Plt­ní­ci (trat­wiar­ze) prze­wo­żą towa­ry Dunaj­cem już od II wie­ku p.n.e. Na trat­wach prze­wo­żo­no takie przed­mi­oty jak bursz­tyn, żela­zo, dre­wno, anty­mon, sus­zo­ne śli­wki, ser, miód pit­ny i wie­le innych (plte​-duna​jec​.sk). Grec­cy i rzyms­cy kup­cy kor­zys­ta­li z tej tra­sy w cza­sach galij­skich Cel­tów. Później szla­kiem, zna­nym jako Dro­ga Sol­na,” podąża­li ludzie ger­ma­ńs­cy i Sło­wia­nie (Wiki­pe­dia). Prze­wóz towa­rów trat­wa­mi zano­to­wał spa­dek w 1813 roku z powo­du powa­żnych powo­dzi. W 1923 roku spływ trat­wa­mi na Dunaj­cu całko­wi­cie zako­ńc­zo­no, ale odro­dził się po 1950 roku, głó­wnie dla tran­s­por­tu ludzi. Tra­dy­cyj­ny sym­bol trat­wiar­zy, kape­lusz trat­wiar­ski zdo­bi­ony musz­la­mi, przetr­wał do dzi­siaj (plte​-duna​jec​.sk). W 1997 roku Pol­ska zbu­do­wa­ła elek­tro­wnię wod­ną Czorsz­tyn i zbi­or­nik reten­cyj­ny Nie­dzi­ca na gór­nym odcin­ku (Wiki­pe­dia). Różne gatun­ki fau­ny, w tym Ticho­do­ma mura­ri, Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Lacer­ta vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, wyd­ra Lut­ra lut­ra, zimo­ro­dek Alce­do att­his, gniaz­du­jący puchacz Bubo bubo i kruk Cor­vus corax, zamiesz­ku­ją otac­za­jące zboc­za. Wys­tępu­je tu także flo­ra, takie jak Astra­ga­lus aus­tra­lis, Phy­te­uma orbi­cu­la­tum i Aster ser­pen­ti­mon­ta­nus (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Bojnice

Hits: 3177

Boj­ni­ce ležia na juho­vý­chod­nom úpä­tí Malej Magu­ry, na okra­ji Hor­no­nit­rian­skej kot­li­ny, v nad­mor­skej výš­ke 291 met­rov nad morom. Na roz­lo­he tak­mer 20 km2 tu žije 4 922 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Boj­ni­ce sú aj v zahra­ni­čí zná­mou pale­on­to­lo­gic­kou loka­li­tou a pat­ria medzi loka­li­ty z naj­star­ším pale­oli­tic­kým osíd­le­ním na Slo­ven­sku. Prví ľudia sa tu usa­di­li už asi pred 100 000 rok­mi. Zrej­me už ľud púchov­skej kul­tú­ry na hrad­nej kope posta­vil hra­dis­ko, kto­ré si neskôr pris­pô­so­bi­li Slo­va­nia. Našla sa tu po nich kera­mi­ka, želez­né pred­me­ty, ale dolo­že­né je aj dech­tár­stvo. Zo stráž­nej osa­dy sa v polo­vi­ci 9. sto­ro­čia Boj­ni­ce sta­li hrad­ným špán­stvom (boj​ni​ce​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Boj­ni­ciach pochá­dza z roku 1113 (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy Boj­níc: Mal­moz, Boy­much, Bay­much, Bay­mach, Boy­nic­ze (infor​ma​cie​boj​ni​ce​.sk).

Výsa­dy mes­ta zís­ka­li v roku 1366. Boj­ni­ce boli v rokoch 16131823 jed­nou z poš­to­vých sta­níc. Koná­va­li sa tu trhy so soľou, žele­zom, dra­hý­mi kov­mi, šaf­ra­nom. Prvý cech tu vytvo­ri­li šev­ci v roku 1653. Pôso­bi­li tu murá­ri, čiž­má­ri, kraj­čí­ri, tká­či, far­bia­ri, kožuš­ní­ci, deb­ná­ri a iní. Do roku 1872 boli cen­trom hor­nej Nit­ry a okres­ným mes­tom (boj​ni​ce​.sk). Boj­ni­ce sa v novo­do­bých deji­nách sta­li kúpeľ­ným mes­tom a význam­ným turis­tic­kým cen­trom. Tep­lé pra­me­ne sa spo­mí­na­jú v doku­men­toch z 13. sto­ro­čia. V roku 1918 voj­sko kúpe­le opus­ti­lo a pone­cha­lo v zde­vas­to­va­nom sta­ve. Rekon­štruk­cii brá­nil spor o dedič­stvo po gró­fo­vi Jáno­vi Pál­fym, kto­rý sa skon­čil až v roku 1938 (Wiki­pe­dia). Kúpe­le Boj­ni­ce sú zame­ra­né na lieč­bu cho­rôb pohy­bo­vé­ho ústro­jen­stva a ner­vo­vých cho­rôb. V Boj­ni­ciach sa nachá­dza kúpa­lis­ko Čaj­ka, Mine­ra­lo­gic­ké a baníc­ke múze­um Jaku­ba Dre­ven­ná­ka a Múze­um pra­ve­ku Slo­ven­ska – Pre­pošt­ská jas­ky­ňa, kos­tol svä­té­ho Mar­ti­na, kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho (K. Cson­gá­ro­vá, Ani­ta Bog­da­no­vi­čo­vá). Osob­nos­ti mes­ta: tenis­ta Milo­slav Mečíř, humo­ris­ti Andrej Kraus, Juraj Mok­rý, tenis­t­ka Karin Hab­šu­do­vá, hoke­jis­ta Andrej Seke­ra, fut­ba­lis­ta Juraj Kuc­ka (Wiki­pe­dia).


Boj­ni­ce are situ­ated at the sout­he­as­tern foot­hills of the Litt­le Car­pat­hians, on the edge of the Upper Nit­ra Basin, at an ele­va­ti­on of 291 meters abo­ve sea level. With an area of near­ly 20 km², the town is home to 4,922 resi­dents (Wiki­pe­dia). Boj­ni­ce is inter­na­ti­onal­ly reno­wned as a pale­on­to­lo­gi­cal site and is among the loca­ti­ons with the oldest Pale­olit­hic sett­le­ments in Slo­va­kia. The first humans sett­led here app­ro­xi­ma­te­ly 100,000 years ago. It is belie­ved that peop­le from the Púchov cul­tu­re cons­truc­ted a hill­fort on the cast­le hill, later adap­ted by the Slavs. Archa­e­olo­gi­cal fin­dings inc­lu­de potte­ry, iron arti­facts, and evi­den­ce of tar pro­duc­ti­on. Boj­ni­ce beca­me a cast­le domain in the mid-​9th cen­tu­ry from the watch­ful sett­le­ment (boj​ni​ce​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Boj­ni­ce dates back to 1113 (Wiki­pe­dia). His­to­ri­cal names for Boj­ni­ce inc­lu­de Mal­moz, Boy­much, Bay­much, Bay­mach, and Boy­nic­ze (infor​ma​cie​boj​ni​ce​.sk).

Boj­ni­ce acqu­ired town pri­vi­le­ges in 1366. From 1613 to 1823, Boj­ni­ce ser­ved as one of the postal sta­ti­ons. The town hos­ted mar­kets fea­tu­ring salt, iron, pre­ci­ous metals, and saff­ron. The first guild, for­med by cobb­lers, emer­ged in 1653. Other tra­des pre­sent inc­lu­ded masons, cobb­lers, tai­lors, wea­vers, dyers, fur­riers, coopers, and more. Until 1872, Boj­ni­ce ser­ved as the cen­ter of Upper Nit­ra and the dis­trict town (boj​ni​ce​.sk). In modern his­to­ry, Boj­ni­ce evol­ved into a spa town and a sig­ni­fi­cant tou­rist des­ti­na­ti­on. Warm springs are docu­men­ted in records from the 13th cen­tu­ry. The mili­ta­ry vaca­ted the spa in 1918, lea­ving it in a dila­pi­da­ted sta­te. Recons­truc­ti­on was hin­de­red by a dis­pu­te over the inhe­ri­tan­ce of Count Ján Pálf­fy, final­ly resol­ved in 1938 (Wiki­pe­dia). Boj­ni­ce Spa focu­ses on tre­a­ting mus­cu­los­ke­le­tal and ner­vous sys­tem disor­ders. Boj­ni­ce fea­tu­res the Čaj­ka swim­ming pool, the Mine­ra­lo­gi­cal and Mining Muse­um of Jakub Dre­ven­nák, the Muse­um of Pre­his­to­ry of Slo­va­kia – Pre­pošt­ská Cave, the Church of St. Mar­tin, and the cha­pel of St. John Nepo­muk (K. Cson­gá­ro­vá, Ani­ta Bog­da­no­vi­čo­vá). Notab­le per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de ten­nis pla­y­er Milo­slav Mečíř, humo­rists Andrej Kraus and Juraj Mok­rý, ten­nis pla­y­er Karin Hab­šu­do­vá, hoc­key pla­y­er Andrej Seke­ra, and foot­bal­ler Juraj Kuc­ka (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post