2014, 2015, 2016, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie, Živočíchy

Významné vtáčie územie Adamovské jazerá

Hits: 3086

Ada­mov­ské jaze­rá sa nachá­dza­jú na 85-​om rieč­nom kilo­met­ri rie­ky Mora­va. Posky­tu­jú mož­nos­ti pre rybo­lov, let­nú rekre­áciu, kúpa­nie. Sú tu tri prí­sta­vy, pre­má­va­jú tu dve lode. Z prí­sta­vu Gbe­ly Ada­mov sa dá pre­pla­viť do Čes­kých Tvrdo­níc. Ada­mov­ské jaze­rá tvo­ria dve štr­ko­vis­ká, sú teda ume­lo vytvo­re­ný­mi vod­ný­mi plo­cha­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). Od roku 1969. Na sever­nom, ploš­ne väč­šom štr­ko­vis­ku, pre­bie­ha ťaž­ba štr­ku na západ­nej stra­ne aj v súčas­nos­ti. Na juž­nom sa nachá­dza 13 ostro­vov, hniez­di tu viac ako 80 dru­hov vtá­kov (eza​ho​rie​.sk). Kedy­si tu boli mok­ra­de, vďa­ka úpra­ve rie­ky Mora­va zanik­li (Infor­mač­ná tabu­ľa). Mes­to Gbe­ly upra­vi­lo pred časom plá­že, par­ko­va­cie plo­chy, vysa­di­lo stro­my a krí­ky, vybu­do­va­lo spr­chy, umy­vá­reň, sociál­ne zaria­de­nia. Ada­mov je mest­skou čas­ťou mes­ta Gbe­ly (gbe​ly​.sk). Ada­mov­ské jaze­rá sú oje­di­ne­lým prí­kla­dom spo­lu­ži­tia prí­ro­da a člo­ve­ka. Je len málo mies­te, kde môže­te nahliad­nuť do sve­ta vtác­tva z takej bez­pro­stred­nej blíz­kos­ti. Desať­ro­čia tu člo­vek a vtá­ky žijú ved­ľa seba (Infor­mač­ná tabuľa). 

Ada­mov­ské jaze­rá pat­ria medzi naj­výz­nam­nej­šie orni­to­lo­gic­ké loka­li­ty na Záho­rí. Sú význam­nou mig­rač­nou zastáv­kou a noco­vis­kom pre husi. Ada­mov­ské jaze­rá sú súčas­ťou Chrá­ne­né­ho vtá­čie­ho úze­mia Mora­va. Hniez­di tu tak­mer polo­vi­ca hniezd­nej popu­lá­cie na Slo­ven­sku husi divej – Anser anser. Zdr­žu­jú sa tu od feb­ru­ára do júla. Čaj­ka sme­ji­vá Larus ridi­bun­dus tu má naj­väč­šiu koló­niu na Záho­rí. Aj rybár rieč­ny Ster­na hirun­do tu osíd­ľu­je ostro­vy bez vyso­kej vege­tá­cie. V mar­ci a aprí­li tu vrcho­lí jar­ná mig­rá­cia kačíc. Tak­mer celé čier­ne sú lys­ky čier­ne – Fuli­ca atra. Pre hrdzav­ku potá­pa­vú – Net­ta rufi­na sú jaze­rá jed­ným z naj­se­ver­nej­ších hniezd­nych loka­lít. Ďal­šie dru­hy: potáp­ka choch­la­tá Podi­ceps cris­ta­tus, bre­hu­ľa rieč­na Ripa­ria ripa­ria, tra­so­chvost bie­ly Mota­cil­la alba. Zazna­me­na­né tu boli: orliak mor­ský Helia­e­e­tus albi­cil­la, kači­ca ostro­chvos­tá Anas acu­ta, kači­ca divá Anas pla­tyr­hyn­chos, potá­pač bie­ly Mer­gus albel­lus, hla­hol­ka sever­ská Bucep­ha­la clan­gul­la, trs­te­nia­rik, dudok choch­la­tý Upu­pa epops, volav­ka popo­la­vá Ardea cine­rea, chav­koš noč­ný Nyc­ti­co­rax nyc­ti­co­rax, fúzat­ka trs­ti­no­vá Panu­rus biar­mi­cus, slá­vik mod­rák Lus­ci­nia sve­ci­ca, bah­nia­ky, bro­div­ce. V polo­vi­ci novem­bra sem pri­lie­ta­jú veľ­ké kŕd­le husí. Zo seve­ru hus bie­lo­če­lá Anser albif­rons a hus sia­tin­ná Anser faba­lis. V oko­lí jazier hniez­di cíbik choch­la­tý Vanel­lus vanel­lus (Infor­mač­ná tabuľa).

V roku 2009 tu posta­vi­lo mes­to Gbe­ly osem met­rov vyso­kú dre­ve­nú roz­hľad­ňu. Domá­ci je vra­via ávé­háč­ka, čiže Ada­mov­ská vtá­čí hle­dzír­ňa (infog​lo​be​.sk). Z roz­hľad­ne je veľ­mi dob­rý výhľad nie­len na vtá­čie koló­nie a blíz­ke oko­lie, ale hlav­ne v zim­ných mesia­coch aj na vzdia­le­né Malé Kar­pa­ty, Bie­le Kar­pa­ty a Pav­lov­ské vrchy (Pála­va) (uby​tu​jem​sa​.sk). Ja cho­dím na Ada­mov­ské jaze­rá pomer­ne čas­to, okrem iné­ho aj sa kúpať. Občas sa tu zasta­vím aj ces­tou z Mora­vy. Zau­jí­ma­vý je aj bufet – občerstvo­va­cie zaria­de­nie, kto­ré som si rých­lo obľú­bil. V lete tu býva pomer­ne dosť ľudí, ale je to ešte zne­si­teľ­né a s par­ko­va­ním som tu ešte nemal prob­lém (Peter Kaclík).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2007, 2008, 2009, 2011, 2012, 2013, 2014, Akvaristika, Časová línia, Divoké živorodky, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, Živočíchy, Živorodky

Živorodky – ryby mnohých akvaristov v minulosti aj v súčasnosti

Hits: 41958

Kto z akva­ris­tov sa nestre­tol so živo­rod­ka­mi? Asi nikto. Kaž­dý, kto cho­val rybič­ky sa stre­tol so živo­rod­ka­mi, dokon­ca o nich zväč­ša nie­čo poču­li aj neak­va­ris­ti. V pred­sta­ve väč­ši­ny popu­lá­cie sú živo­rod­ky pre­dov­šet­kým mečov­ky a gup­ky – čer­ve­né rybič­ky, také s pek­ný­mi chvos­tmi. Sku­toč­nosť je však samoz­rej­me omno­ho bohat­šia. Živo­rod­ky pred­sta­vu­jú pod­ľa môj­ho názo­ru aký­si spo­jo­va­cí člá­nok v komu­ni­ká­cii medzi tými, kto­rí sa zaobe­ra­jú akva­ris­ti­kou a kto­rí nie. Zastá­va­jú výsad­né posta­ve­nie vďa­ka tomu, že sú „zná­me“. Dúfam, že svo­jím prís­pev­kom obo­ha­tím poznat­ky naj­mä tých, kto­rí pod ter­mí­nom živo­rod­ky vidia iba úzky pro­fil dru­hov. Živo­rod­ky sú úžas­ná sku­pi­na aj z hľa­dis­ka bio­lo­gic­ké­ho aj z hľa­dis­ka cho­va­teľ­ské­ho. Živo­rod­ky sa vysky­tu­jú v juž­nej čas­ti Sever­nej Ame­ri­ky, v Stred­nej a v Juž­nej Ame­ri­ke a malá časť z nich v Juho­vý­chod­nej Ázii. Nie­kto­ré dru­hy žijú v bra­kic­kých vodách, dokon­ca pria­mo v mori pri ústiach riek. Napr. Poeci­lia reti­cu­la­ta bola náj­de­ná aj na voľ­nom mori v pobrež­ných oblastiach.

Taxo­nó­mia

Názov živo­rod­ky, kto­rý sa bež­ne pou­ží­va pre ozna­če­nie tých­to rýb je nepres­ný a sku­pi­na rýb nazva­ná “živo­rod­ky” je ume­lo vytvo­re­ná – nemá jas­né taxo­no­mic­ké odô­vod­ne­nie. Pred­sta­vu­jú šty­ri čeľa­de: Goode­i­dae, Anab­le­pi­dae, Poeci­li­i­dae (pat­ria­ce do radu Cyp­ri­no­don­ti­for­mes) a Hemi­ramp­hi­dae (pat­ria­ce medzi Belo­ni­for­mes). Medzi tzv. živo­rod­ka­mi totiž náj­de­me pomer­ne dosť dru­hov, kto­ré sa živo­ro­dos­ťou nevyz­na­ču­jú. V taxo­nó­mii tej­to sku­pi­ny je aj v súčas­nos­ti veľ­ký pohyb, mož­no aj pre­to, lebo ide prav­de­po­dob­ne o evo­luč­ne mla­dú sku­pi­nu. Živo­rod­ky sú prí­buz­né kap­ro­zúb­kam. Samot­ná živo­ro­dosť je hod­no­te­ná evo­luč­ne ako vyso­ký stu­peň vývo­ja. Veď sta­čí si uve­do­miť, kto­ré sku­pi­ny orga­niz­mov sa vyzna­ču­jú rov­na­kou schop­nos­ťou – okrem iné­ho aj člo­vek roz­um­ný – Homo sapiens – teda my sami. Sys­te­ma­ti­ka živo­ro­diek je opí­sa­ná pod­rob­ne ďalej v článku.

Fareb­né živorodky

Pre úče­ly jed­no­znač­né­ho odde­le­nia a jas­né­ho pocho­pe­nia som si dovo­lil ozna­čiť bež­ne ponú­ka­né dru­hy živo­ro­diek ako živo­rod­ky fareb­né. Všet­ko sú to dru­hy vyšľach­te­né, kto­ré vo svo­jej domo­vi­ne vyze­ra­jú inak. Naj­zná­mej­šie dru­hy sú (na kon­ci člán­ku sa nachá­dza pre­hľad nie­kto­rých rodov):

Okrem tých­to roz­ší­re­ných rýb sem pat­rí veľa iných krás­nych dru­hov. V tej­to súvis­los­ti tre­ba pove­dať, že to, čo je roz­ší­re­né v našich akvá­riách, sa už len vzdia­le­ne podo­bá na ryby žijú­ce v prí­ro­de – to sa týka naj­mä dru­hu Poeci­lia reti­cu­la­ta.

Divo­ké živorodky

Ter­mí­nom divo­ké, prí­pad­ne prí­rod­né živo­rod­ky ozna­čí­me také, kto­rých vzhľad sa blí­ži ku sta­vu v prí­ro­de. Malo by ísť o čis­tú a nepreš­ľach­te­nú for­mu. Prax je tro­chu kom­pli­ko­va­nej­šia, totiž nie­kto­ré dru­hy ako napr. Poeci­lia win­gei, ale aj iné, sa stá­le ozna­ču­jú za divo­ké dru­hy, ale ich popu­lá­cia medzi cho­va­teľ­mi môže byť už ozna­če­ná za akvá­ri­ovú for­mu. Nie­kto­ré dru­hy sa bohu­žiaľ už skrí­ži­li v rukách akva­ris­tov, naj­mä s Poeci­lia reti­cu­la­ta, prí­pad­ne doš­lo ku zme­ne sprá­va­nia – napr. u Girar­di­nus fal­ca­tus, kde doš­lo k tole­ran­cii voči naro­de­ným jedin­com iné­ho dru­hu, čo divo­ká G. fal­ca­tus neto­le­ru­je. V našich nádr­žiach samoz­rej­me menia divo­ké dru­hy aj svo­je sfar­be­nie, ale stá­le pred­sta­vu­jú krás­ne rybič­ky. Nie­kto­ré dru­hy, napo­kon aj zná­me end­ler­ky (už spo­mí­na­ná P. win­gei), pat­ria medzi ohro­ze­né dru­hy. Nie­kto­ré z nich ako Cha­ra­co­don audax sa prav­de­po­dob­ne už v prí­ro­de nevys­ky­tu­jú. Naj­zná­mej­šie dru­hy: Poeci­lia win­gei Kemp­kes, Isb­rüc­ker, 2005 – pred­tým Poec­lia end­le­ri, end­ler­ka, Poeci­lia reti­cu­la­ta Peters, 1859, Girar­di­nus metal­li­cus Poey, 1854, Limia nig­ro­fas­cia­ta Regan, 1913, Xeno­to­ca eise­ni Rut­ter, 1896, Xip­hop­ho­rus neza­hu­al­co­y­otl Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990.

Bio­ló­gia

Oplo­dňo­va­nie živo­rod­kám zabez­pe­ču­je špe­ciál­ny orgán, kto­rý vzni­kol zras­te­ním lúčov rit­nej plut­vy – gono­pó­dium, v prí­pa­de čeľa­de Goode­i­dae a živo­ro­dých zástup­cov Hemi­ramp­hi­dae ide o andro­pó­dium. Andro­pó­dium vznik­lo tro­chu iným spô­so­bom. Gono­pó­dium sa vyví­ja počas dospie­va­nia. Mor­fo­ló­gia gono­pó­dia je roz­li­šo­va­cím zna­kom. Tzv. oplod­ne­ním do záso­by sa vyzna­ču­jú poeci­li­dy. Ide zvy­čaj­ne o 3 – 4 vrhy, avšak bol popí­sa­ný prí­pad 11 vrhov bez ďal­šie­ho oplod­ne­nia. Ide o to, že sam­ček oplod­ní samič­ku, no sper­mie v jej tele pre­ží­va­jú urči­té časo­vé obdo­bie. Čiže, ak sam­ček oplod­ní samič­ku, ta je schop­ná pro­du­ko­vať potom­stvo teore­tic­ky aj bez sam­ca a to počas dosť dlhé­ho časo­vé­ho obdobia.

Chov

Živo­rod­kám Sever­nej a Stred­nej Ame­ri­ky vyho­vu­je voda polo­tvr­dá, až tvr­dá, mini­mál­na hod­no­ta pre chov je 4 °dGH, opti­mum je zhru­ba medzi 10 – 15 °dGH. Maxi­mál­na hod­no­ta sa odpo­rú­ča 25 °dGH. Tvr­d­šia voda nie je vhod­ná pre chov naj­mä Poeci­lia reti­cu­la­ta – váp­nik im nepro­spie­va. Za vhod­né pH pre živo­rod­ky pova­žu­jem hod­no­ty od 6 po 8.5, v prí­ro­de sa vysky­tu­jú živo­rod­ky zväč­ša vo vodách s pH nad 7.5. Nie­kto­rí cho­va­te­lia odpo­rú­ča­jú pri­dá­vať do vody soľ – keď ide o bež­né dru­hy ako mečov­ky, gup­ky, moli­né­zie, kto­ré sú z oblas­tí, kde je kon­cen­trá­cia solí vyš­šia. Odpo­rú­ča­ná dáv­ka soli:

  • Poeci­lia sphe­nops – poliev­ko­vá lyži­ca na 10 lit­rov vody
  • Poeci­lia reti­cu­la­ta – poliev­ko­vá lyži­ca na 20 lit­rov vody
  • Xip­hop­ho­rus hel­le­ri, X. macu­la­tus, X. varia­tus – poliev­ko­vá lyži­ca na 40 lit­rov vody

Ak sa roz­hod­ne­me soľ pri­dá­vať, je vhod­né ryby na ňu pri­vyk­núť postup­ne. Soľ sama pôso­bí aj pre­ven­tív­ne voči cho­ro­bám, nut­ná však nie je, ja osob­ne momen­tál­ne neso­lím. Aj tu pla­tí, že je tre­ba, aby cho­va­teľ na rybách videl, či sú v dob­rom sta­ve a pod­ľa toho rie­šil situáciu.

Ako rari­tu uve­diem v súvis­los­ti so soľou, že nie­kto­rí cho­va­te­lia mor­ských rýb si úče­lo­vo cho­va­jú gup­ky ako potra­vu, pri­čom ich pri­vy­ka­jú na sla­nú vodu – majú totiž záu­jem, aby gup­ky prí­pad­ne moh­li spo­lu s mor­ský­mi ryba­mi žiť aj dlh­šie ako trvá jed­no kŕme­nie. O živo­rod­kách je zná­me, že znač­ne zaťa­žu­jú vodu svo­ji­mi výkal­mi, pre­to je nut­ná sil­nej­šia fil­trá­cia, pra­vi­del­ná výme­na vody a odka­ľo­va­nie. Ako dlho­roč­ný cho­va­teľ živo­ro­diek pova­žu­jem za vhod­né pes­to­vať vod­né rast­li­ny spo­lu so živo­rod­ka­mi tak, aby pokrý­va­li celé dno. Čím bude­me mať v nádr­ži väč­šie množ­stvo rast­lín, tým menej sta­ros­tí nám budú spô­so­bo­vať výka­ly rýb. Na tie tre­ba tiež brať ohľad pri výbe­re prí­pad­ných vhod­ných spo­loč­ní­kov v akvá­riu. Pomer­ne zau­ží­va­ný názor o nená­roč­nos­ti živo­ro­do­diek je skres­le­ný. Naj­viac tým, že náro­ky sú v prvom rade dru­ho­vo špe­ci­fic­ké. Okrem toho šľach­te­né for­my, naj­mä albi­no­tic­ké, sú veľ­mi chú­los­ti­vé. Vez­mem si prí­klad gupiek – áno kedy­si ich chov nepred­sta­vo­val väč­ší prob­lém, aj sa akva­ris­tom veľ­mi pro­duk­tív­ne mno­ži­li, dnes je však situ­ácia iná – odcho­vať dnes gup­ky je neľah­ká zále­ži­tosť. Pre chov živo­ro­diek sa odpo­rú­ča pre väč­ši­nu dru­hov kom­bi­ná­cia pohla­ví 1:5 v pros­pech sami­čiek. V kaž­dom prí­pa­de je vhod­né, aby sami­čiek bolo viac.

Ak by som mal odpo­ru­čiť aké ryby sa hodia spo­lu do cho­vu so živo­rod­ka­mi, tak sa dosta­nem do pomer­ne ťaž­kej situ­ácie. Mečov­ky mexic­ké, gup­ky dúho­vé, väč­šie dru­hy divo­ké ako napr. rod Xeno­to­ca by som odpo­ru­čil cho­vať s pan­cier­nik­mi, malý­mi druh­mi ame­ric­kých cich­líd, prí­pad­ne s kap­ro­vi­tý­mi druh­mi ako je rod Bar­bus, Bra­chy­da­nio. V prí­pa­de cho­vu malých dru­hov je situ­ácia ešte ťaž­šia – hodia sa ame­ric­ké tet­ry, pan­cier­ni­ky rodov Cory­do­ras, Bro­chis, drob­né kap­ro­vi­té ryby ako Bora­ras, prí­pad­ne rod Badis čeľa­de Badi­dae. Divo­ké živo­rod­ky je vhod­né cho­vať monod­ru­ho­vo – pre kaž­dý druh zvlášt­na nádrž. Vzhľa­dom na veľ­kosť rýb nádrž nemu­sí byť ani veľ­mi veľ­ká, čas­to sta­čí 50 lit­ro­vá. Ak napr. nemá­te dosta­tok akvá­rií, prí­pad­ne chce­te expe­ri­men­to­vať, tak je mož­né kom­bi­no­vať a divo­ké živo­rod­ky cho­vať aj vo viacd­ru­ho­vých nádr­žiach. Pri­tom je však žia­du­ce dbať na to, aby sme vybra­li do spo­loč­né­ho akvá­ria dru­hy, kto­ré sa spo­lu nek­rí­žia. V kaž­dom prí­pa­de nie je vhod­né pod­po­ro­vať chov napr. divo­kej for­my Poeci­lia reti­cu­la­ta spo­lu so šľach­te­nou for­mou, prí­pad­ne kom­bi­ná­ciu Poeci­lia win­gei spo­lu s Poeci­lia reti­cu­la­ta v akej­koľ­vek forme.

Kŕme­nie

Živo­rod­ky, kto­ré sa bež­ne vysky­tu­jú v obcho­doch, ale aj v nádr­žiach akva­ris­tov, sú dosť výraz­ne fareb­né. Aj z toho vyplý­va, že musia odnie­kiaľ zís­kať far­bi­vo, aby zosta­li také krás­ne, fareb­né. Pre­to nemož­no pove­dať, že by boli živo­rod­ky nená­roč­né na kŕme­nie. Ak si chce­me zacho­vať nád­her­né far­by a kon­dí­ciu rýb, musí­me dob­re kŕmiť. Odpo­rú­čam naj­mä cyk­lop, rast­lin­né zlož­ky – napr. špe­nát, šalát, kto­rý je dostup­ný iste kaž­dé­mu. Veľ­mi vhod­né je kŕmiť živou potra­vou, spo­me­nul by som naj­mä dro­zo­fi­ly, kto­ré sú veľ­mi vďač­ne pri­jí­ma­né väč­ší­mi druh­mi. Samoz­rej­me kŕmiť môže­me aj žiab­ro­nôž­kou, mik­ra­mi, grin­da­lom, nálev­ní­kom, daf­ni­ou, koret­rou, atď.. V prí­pa­de, že odcho­vá­va­me mla­dé, pla­tia podob­né pra­vid­lá, ako pri odcho­ve iných rýb, len sú ešte zná­so­be­né – je veľ­mi vhod­né kŕmiť mlaď aj šesť-​krát za deň, vte­dy naozaj ras­tie ako z vody.

Roz­mno­žo­va­nie

Živo­rod­ky sa roz­mno­žu­jú zväč­ša pomer­ne ľah­ko a ochot­ne aj v spo­lo­čen­skej nádr­ži. Ten­to fakt je prav­de­po­dob­ne aj prí­či­nou roz­ší­re­nia ich cho­vu. Rodia živé mlá­ďa­tá, kto­ré sú schop­né samos­tat­ne exis­to­vať hneď po naro­de­ní. Doba gra­vi­di­ty je zhru­ba šty­ri týžd­ne, samoz­rej­me nie u kaž­dé­ho dru­hu je to špe­ci­fic­ké, nie­kto­ré dru­hy rodia 1 – 2 mla­dé den­ne počas rode­nia potom­stva. Nie­kto­ré dru­hy, jedin­ce sú kani­ba­li, a svo­je potom­stvo si požie­ra­jú, iné nie. Prí­pad­ne ak dôj­de v pôro­du v spo­loč­nos­ti iných rýb, nie je vzác­nos­ťou, ak samič­ka poro­dí mla­dé, svo­je mlá­ďa­tá si nevší­ma, ale tie „vyzbie­ra­jú“ prá­ve oko­li­té ryby. Zau­jí­ma­vý je aj fakt, že čas­to rodia­ca samič­ka si počas pôro­du mla­dé nevší­ma, len čo však pôrod skon­čí, začne sa hon na výživ­nú potra­vu – ale­bo aspoň sa zme­ní vzťah mat­ky a potom­stva. Moje skú­se­nos­ti hovo­ria, že tie­to pudy ovplyv­ňu­je to, ako sa ryby v svo­jom pro­stre­dí cítia, akú potra­vu dostá­va­jú. Ak sa cítia dob­re, dosta­nú kva­lit­nú výži­vu, naj­lep­šie aj živú, tak sa odme­nia pokoj­ným naží­va­ním si mla­dých, dospe­lých aj prá­ve naro­de­ných jedincov.

Spô­sob akým dochá­dza ku rode­niu a vôbec otáz­ka živo­ro­dos­ti je zau­jí­ma­vá. Poeci­li­i­dae majú v tele oplod­ne­né ikry a len tes­ne pred pôro­dom sa ikry otvo­ria a z tela samič­ky vychá­dza­jú už malé napo­do­be­ni­ny dospel­cov. Ostat­né čeľa­de sa nevyz­na­ču­jú takou­to ovo­vi­vi­pa­ri­ou, mla­dé v tele mat­ky u nich nie sú v iker­na­tých oba­loch. Pozo­ru­hod­né je, že sami­ca je schop­ná si ucho­vať sper­mie od sam­ca do záso­by – mimo čeľa­de Goode­i­dae. Bol zazna­me­na­ný prí­pad, kedy samič­ka Gam­bu­sia affi­nis poro­di­la 11 krát bez prí­tom­nos­ti sam­ca. V prí­pa­de, že už oplod­ne­nú samič­ku oplod­ní neja­ký samec opäť, pred­nosť pre nové potom­stvo má nový gene­tic­ký mate­riál, nie ten, kto­rý sa už v tele samič­ky nachá­dza. Naro­de­ný poter živo­ro­diek je veľ­ký – je ove­ľa väč­ší ako poter iker­na­tých rýb. Naj­skôr ale ras­tie pomal­šie ako u iker­na­čiek, po mesia­ci sa však roz­beh­ne. Roz­die­ly však závi­sia od cho­va­te­ľo­vých skú­se­nos­tí a mož­nos­tí. Pri komerč­nom cho­ve fareb­ných živo­ro­diek sa čas­to pou­ží­va­jú metó­dy ako opti­ma­li­zo­vať množ­stvo mla­dých. Sami­ce sa umiest­ňu­jú do rôz­nych košov, pôrod­ni­čiek. Tie­to pomôc­ky mecha­nic­ky izo­lu­jú sami­ce – poten­ciál­ne požie­ra­če naro­de­ných rybi­čiek, čím sa dosiah­ne vyš­ší počet rýb.

U živo­ro­diek je zná­my funkč­ný her­maf­ro­di­tiz­mus. Pokus­ne boli izo­lo­va­né samič­ky Poeci­lia reti­cu­la­ta 24 hodín po naro­de­ní. Po dosia­hnu­tí pohlav­nej dospe­los­ti poro­di­li nie­kto­ré z nich napriek prí­sne odde­le­né­mu cho­vu mlá­ďa­tá. Tie­to feno­ty­po­vé samič­ky boli vyšet­re­né his­to­lo­gic­ky, pri­čom sa zis­ti­lo, že u nich súčas­ne fun­gu­jú pohlav­né žľa­zy oboch pohla­ví. Vďa­ka tomu­to oboj­po­hlav­né­mu uspo­ria­da­niu je mož­né roz­mno­žo­va­nie sami­čiek neop­lod­ne­ných sam­če­kom – tzv. par­te­no­ge­né­za. (Dokou­pil, 1981). S roz­mno­žo­va­ním úzko súvi­sí téma šľach­te­nia – výbe­ro­vé­ho cho­vu, krí­že­nia. Pla­ty, mečov­ky, moly majú rôz­ne for­my, no naj­ťaž­šie udr­ža­teľ­ný­mi sú gup­ky. Moly (mol­ly) – moli­né­zie je výraz pre dru­hy rodu Poeci­lia, okrem P. reti­cu­la­ta. Z bež­ných dru­hov to sú: Poeci­lia lati­pin­na, Poeci­lia sphe­nops, Poeci­lia velifera

Exis­tu­je mno­ho tva­ro­vých aj fareb­ných varian­tov, naj­mä u dru­hu Poeci­lia reti­cu­la­ta. V prí­pa­de defor­mo­va­ných jedin­cov, nežia­du­cich foriem, odpo­rú­čam tie­to z cho­vu vyra­diť. Prob­lé­my pri cho­ve z hľa­dis­ka šľach­te­nia – napr. pri mno­že­ní black­moll – čier­nej for­my Poeci­lia sphe­nops sa nám môže stať, že potom­stvo nebu­de celé čier­ne ako rodi­čia. Pre­ja­vu­je sa tú čias­toč­ný návrat do divo­kej for­my – gene­tic­ký mate­riál pôvod­nej for­my z prí­ro­dy má sil­nú váhu. Nie­kto­ré jedin­ce budú ako for­ma cali­co – ako­by postrie­ka­né čier­nym far­bi­vom. Veľa takých­to jedin­cov zís­ka far­bu po celom tele až v dospe­los­ti. V kaž­dom prí­pa­de, občas je vhod­né pri šľach­te­ní občerstviť chov o jedin­ca z iné­ho pro­stre­dia, napr. od zná­me­ho cho­va­te­ľa, z obcho­du apod. – a to sa týka všet­kých živo­ro­diek a všet­kých rýb vôbec. Pri šľach­te­ní je dôle­ži­té, či je znak rece­sív­ny, ale­bo domi­nant­ný. Ak chce sa nie­kto váž­ne zaobe­rať cho­vom fareb­ných živo­ro­diek a chce svo­je rybič­ky vysta­vo­vať, je vhod­né aby mal infor­má­cie z gene­ti­ky. Napr. ak je znak domi­nant­ný, jeho dede­nie sa v zása­de dedí aj pri krí­že­ní s jedin­com bez toh­to zna­ku. Ak je znak rece­sív­ny, musí­me nájsť pre jeho zacho­va­nie jedin­ca, kto­rý nesie rov­na­ký znak.

Ustá­le­nosť popu­lá­cie dosta­ne­me naj­skôr po tre­tej gene­rá­cii, kedy sa poža­do­va­ný znak vysky­tu­je a ak sú potom­ko­via zdra­ví a rodia sa živí a sú samoz­rej­me plod­ní. Obzvlášť nie­kto­ré krí­žen­ce je veľ­ký prob­lém udr­žať v ustá­le­nej for­me. Krí­žia sa mno­hé aj v prí­ro­de. Pla­ty Xip­hop­ho­rus macu­la­tus, X. varia­tus, X. hel­le­ri sa čas­to krí­žia medzi sebou, čím vzni­ká množ­stvo varian­tov. Napr. black­mol­la Poeci­lia sphe­nops je prav­de­po­dob­ne výsled­kom šľach­te­nia divo­kej for­my P. sphe­nops, P. lati­pin­na a P. veli­fe­ra. Tvar a sfar­be­nie naj­mä gupiek Poeci­lia reti­cu­la­ta je veľ­mi varia­bil­né, pre­to zacho­va­nie jed­not­li­vých variet je veľ­mi nároč­ne na skú­se­nos­ti cho­va­te­ľa a na pries­tor, pre­to­že také­to šľach­te­nie vyža­du­je množ­stvo nádr­ží. Samič­ky dlho­chvos­tých foriem majú na chvos­to­vej plut­ve kres­bu, krát­ko­chvos­té sú bez far­by, no na samič­ke zväč­ša nie je vôbec vidieť o akú for­mu ide – aj o to je ťaž­šie šľach­tiť gup­ky ako pla­ty, mečov­ky, mol­ly. Pre­to nám logi­ka káže zame­rať sa na sam­če­ky. Základ­né – súťaž­né tva­ry gupiek sú tie­to: vlaj­ka, lýra, rýľ, ihla, šer­pa, dva mečí­ky, kruh, vejár, dol­ný mečík, hor­ný mečík, pla­mie­nok, trian­gel. V prí­pa­de ak chce­te dosiah­nuť úspech na výsta­ve, je vhod­né cho­vať ryby v nádr­ži s dnom a rast­li­na­mi. V rám­ci živo­ro­diek sa uspo­ra­dú­va­jú súťaž­né výsta­vy – súťa­že, na kto­rých sa dodr­žu­jú pred­pí­sa­né štan­dar­dy, v tých­to kate­gó­riách: Poeci­lia reti­cu­la­ta, a Xipho-​Molly. Sú štan­dar­de pre: Poeci­lia sphe­nops, Poeci­lia veli­fe­ra, Poeci­lia lati­pin­na, Xip­hop­ho­rus hel­le­ri, Xip­hop­ho­rus macu­la­tus, Xip­hop­ho­rus varia­tus. Pop­ri fareb­ných živo­rod­kách sa občas vysta­vu­jú aj už vyš­šie spo­mí­na­né divo­ké živo­rod­ky. Prí­klad z bodo­va­cie­ho lís­t­ka pre Poeci­lia reti­cu­la­ta. Za telo je maxi­mum 28 bodov, z toho 8 za dĺž­ku, 8 za tvar a 12 za far­bu. Chrb­to­vá plut­va sa hod­no­tí 23 bod­mi, z toho 5 za dĺž­ku, 8 za tvar a 10 za far­bu. Chvos­to­vá plut­va môže zís­kať 44 bodov: 10 za dĺž­ku, 20 za tvar a 14 za far­bu. Vita­li­ta sa hod­no­tí 5 bodmi.

Sprá­va­nie

Živo­rod­ky sa zdr­žu­jú pre­važ­ne v stred­nej a vrch­nej čas­ti vod­né­ho stĺp­ca. V ich sprá­va­ní sú zazna­me­na­né mode­ly sociál­nej hie­rar­chie podob­nej nie­kto­rým cicav­com, v kto­rej domi­nu­je alfa samec. V prí­pa­de jeho odcho­du, dôj­de k jeho nahra­de­niu. Agre­sív­nej­šie sprá­va­nie môže­me pozo­ro­vať len u sam­cov mečo­viek – Xip­hop­ho­rus hel­le­ri. Pri ich cho­ve je vhod­né cho­vať buď jed­né­ho sam­ca, ale­bo aspoň pia­tich, aby sa agre­si­vi­ta roz­lo­ži­la. Ten­to prí­pad je obdob­ný ako pri cho­ve afric­kých cich­líd rodu Trop­he­us. Iným zau­jí­ma­vým sprá­va­ním sa vyzna­ču­je dra­vý druh Belo­ne­sox beli­za­mus, kto­rý sa pári spô­so­bom, kto­rý je veľ­mi rých­ly, pre­to­že dvoj­ná­sob­ne väč­šia sami­ca má sna­hu men­šie­ho sam­ca zožrať.

Cho­ro­by

Bohu­žiaľ aj živo­rod­ky trpia cho­ro­ba­mi – sta­ré zná­me zdra­vý ako rybič­ka iste nevy­mys­lel akva­ris­ta. Spo­me­niem krát­ko nie­kto­ré naj­čas­tej­šie choroby:

  • ich­ti­of­ti­ri­ó­za – zná­ma kru­pič­ka spô­so­be­ná nálev­ní­kom Icht­hy­opht­hi­rius mul­ti­fi­lis. Lieč­ba – soľ­ným kúpe­ľom, pomo­cou FMC apod.
  • bak­te­riál­ny roz­pad plu­tiev – veľ­ká plia­ga naj­mä u šľach­te­ných gupiek. Spô­so­bu­jú ho bak­té­rie Pse­udo­mo­nas, Aero­mo­nas a iné. Lie­čiť mož­no Acriflavínom.
  • myko­bak­te­ri­ó­za – tuber­ku­ló­za rýb – bruš­ná vod­na­teľ­nosť, prí­pa­de sil­né vychud­nu­tie – pre­pad­nu­tie bruš­ka. Je spô­so­be­ná bak­té­ri­ou Myco­bac­te­rium. Je veľ­mi ťaž­ko lie­či­teľ­ná, vhod­nej­šie je napad­nu­té jedin­ce odstrá­niť. Ako lie­či­vo môže­me skú­siť pou­žiť met­ro­ni­da­zol – entizol.

Sys­te­ma­ti­ka živorodiek

Trie­da: Acti­nop­te­ry­gii, rad: Belo­ni­for­mes, čeľaď: Hemi­ramp­hi­dae – polo­zo­bán­ky, rod:
  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Der­mo­ge­nys Kuhl, van Has­selt in van Has­selt, 1823
  • Hemir­hamp­ho­don Ble­e­ker, 1866
  • Hypor­hamp­hus Gill, 1859 – živo­ro­dý čiastočne
  • Nomor­hamp­hus Weber, de Beau­fort, 1922
  • Zenar­chop­te­rus Gill, 1864 – živo­ro­dý čiastočne

Rad Cyp­ri­no­don­ti­for­mes, čeľaď Anab­le­pi­dae, rod:

  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Anab­leps Sco­po­li, 1777
  • Jenyn­sia Günt­her, 1866
  • Oxy­zy­go­nec­tes Fowler, 1916 – nie je živorodý

Čeľaď Poeci­li­dae, rody:

  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Alfa­ro Meek, 1912
  • Allo­he­te­ran­dria Hubbs, 1924
  • Aplo­che­i­licht­hys Ble­e­ker, 1863
  • Belo­ne­sox Kner, 1860
  • Bra­chyr­hap­his Regan, 1913
  • Carl­hubb­sia Whit­ley, 1951
  • Cnes­te­ro­don Gar­man, 1895
  • Dip­hy­acant­ha Henn, 1916
  • Flu­vip­hy­lax Whit­ley, 1965
  • Gam­bu­sia Poey, 1854
  • Girar­di­nus Poey, 1854
  • Hete­ran­dria Agas­siz, 1853
  • Hete­rop­hal­lus Regan, 1914
  • Hylo­pan­chax Poll, Lam­bert, 1965 – nie je živorodý
  • Hyp­so­pan­chax Myers, 1924 – nie je živorodý
  • Laci­ris Huber, 1982 – nie je živorodý
  • Lam­pricht­hys Regan, 1911 – nie je živorodý
  • Limia Poey, 1854
  • Mic­ro­po­eci­lia Hubbs, 1926
  • Mol­lie­ne­sia Lesu­e­ur, 1821
  • Neohe­te­ran­dria Henn, 1916
  • Pamp­ho­richt­hys Regan, 1913 – nie je živorodý
  • Pan­ta­no­don Myers, 1955 – nie je živorodý
  • Phal­licht­hys Hubbs, 1924
  • Phal­lo­ce­ros Eigen­mann, 1907
  • Phal­lop­ty­chus Eigen­mann, 1907
  • Phal­lo­to­ry­nus Henn, 1916
  • Pla­tap­lo­chi­lus Ahl, 1928 – nie je živorodý
  • Poeci­lia Bloch, Schne­i­der, 1801
  • Poeci­li­op­sis Regan, 1913
  • Pria­pel­la Regan, 1913
  • Pria­picht­hys Regan, 1913
  • Pro­ca­to­pus Bou­len­ger, 1904 – nie je živorodý
  • Pse­udo­po­eci­lia Regan, 1913
  • Quin­ta­na Hubbs, 1934
  • Sco­licht­hys Rosen, 1967
  • Tome­urus Eigen­mann, 1909
  • Xeno­de­xia Hubbs, 1950
  • Xip­hop­ho­rus Hec­kel, 1848

Čeľaď Goode­i­dae, rod:

  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Allo­don­ticht­hys Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Allo­op­ho­rus Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Allo­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Ame­ca Mil­ler, Fitz­sim­mons, 1971
  • Ata­e­ni­obius Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Cre­nicht­hys Hubbs, 1932 – fosíl­ny druh
  • Empet­richt­hys Gil­bert, 1893 – fosíl­ny druh
  • Girar­di­nicht­hys Ble­e­ker, 1860
  • Goodea Jor­dan, 1880
  • Hubb­si­na de Buen, 1940
  • Cha­pa­licht­hys Meek, 1902
  • Cha­ra­co­don Günt­her, 1866
  • Ily­o­don Eigen­mann, 1907
  • Neoop­ho­rus Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Skif­fia Meek, 1902
  • Xeno­op­ho­rus Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Xeno­ta­e­nia Tur­ner, 1946
  • Xeno­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Zoogo­ne­ti­cus Meek, 1902
Ilu­stra­tív­ny pre­hľad nie­kto­rých dru­hov jed­not­li­vých rodov

Rod Xiphophorus

  • Xeno­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Xip­hop­ho­rus alva­re­zi Rosen, 1960
  • X. ander­si Mey­er, Schartl, 1980
  • X. birch­man­ni Lech­ner, Rad­da, 1987
  • X. cle­men­ciae Alva­rez, 1959
  • X. con­ti­nens Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Moro­zot, 1990
  • X. cor­te­zi Rosen, 1960
  • X. cou­chia­nus Girard, 1859
  • X. eve­ly­enae Rosen, 1960
  • X. gor­do­ni Mil­ler, Minck­ley, 1963
  • X. hel­le­ri Hec­kel, 1848
  • X. koss­zan­de­ri Mey­er, Wischnath, 1981
  • X. macu­la­tus Günt­her, 1866
  • X. malin­che Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990
  • X. may­ae Mey­er, Schartl, 2002
  • X. mey­eri Schartl, Sch­röder, 1988
  • X. mil­le­ri Rosen, 1960
  • X. mixei Kall­man, Wal­ter, Mori­zot, Kazia­nis, 2004
  • X. mon­te­zu­mae Jor­dan, Sny­der, 1899
  • X. mon­ti­co­lus Kall­man, Wal­ter, Mori­zot, Kazia­nis, 2004
  • X. mul­ti­li­ne­a­tus Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990
  • X. neza­hu­al­co­y­otl Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990
  • X. nig­ren­sis Rosen, 1960
  • X. pyg­ma­e­us Hubbs, Gor­don, 1943
  • X. rose­ni Mey­er, Wischnath, 1981
  • X. sig­num Rosen, Kall­man, 1969
  • X. varia­tus Meek, 1904
  • X. xip­hi­dium Gor­don, 1932

Rod Poecilia

  • Xeno­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Poeci­lia ama­zo­ni­ca Gar­man, 1895
  • P. boese­ma­ni Poeser, 2003
  • P. but­le­ri Jor­dan, 1889
  • P. cate­ma­co­nis Mil­ler, 1975
  • P. cau­ca­na Ste­in­dach­ner, 1880
  • P. cau­do­fas­cia­ta Regan, 1913
  • P. chi­ca Mil­ler, 1975
  • P. dau­li Mey­er, Rad­da, 2000
  • P. ele­gans Tre­wa­vas, 1948
  • P. for­mo­sa Girard, 1859
  • P. gil­lii Kner, 1863
  • P. his­pa­ni­ola­na Rivas, 1978
  • P. kope­ri Poeser, 2003
  • P. kyke­sis Poeser, 2002
  • P. lati­pin­na Lesu­e­ur, 1821
  • P. lati­punc­ta­ta Meek, 1904
  • P. mer­cel­li­noi Poeser, 1995
  • P. may­lan­di Mey­er, 1983
  • P. mecht­hil­dae Mey­er, Etzel, Bork, 2002
  • P. mexi­ca­na Ste­in­dach­ner, 1863
  • P. nichol­si Myers, 1931
  • P. orri Fowler, 1943
  • P. peten­sis Günt­her, 1866
  • P. reti­cu­la­ta Peters, 1859
  • P. sal­va­to­ris Regan, 1907
  • P. sphe­nops Valen­cien­nes, 1846
  • P. sulp­hu­ra­ra Alva­rez, 1948
  • P. tere­sae Gre­en­field, 1990
  • P. van­de­pol­li Van Ludth de Jeude, 1887
  • P. veli­fe­ra Regan, 1914
  • P. vivi­pa­ra Bloch, Schne­i­der, 1801
  • P. wan­dae Poeser, 2003

Lite­ra­tú­ra

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2007, Akvaristika, Biológia, Časová línia, Príroda, Ryby, Výživa, Živočíchy

Grindal – skvelé krmivo pre ryby

Hits: 17120

Grin­dal – Enchyt­ra­e­us buch­holt­zi je prí­buz­ný rupi­ciam Enchyt­ra­e­us albi­dus, ale je men­ší. Vysky­tu­je v Juž­nej Ame­ri­ke. E. buch­holt­zi bol náhod­ne dove­ze­ný v humu­se impor­to­va­ných tro­pic­kých rast­lín. Svo­je pome­no­va­nie dostal pod­ľa švéd­skej akva­ris­ti­ky Nan­cy Grin­dal, kto­ré ho prvý krát v roku 1950 pou­ži­la ako krmi­vo pre ryby. V prí­ro­de sa živí na hni­jú­cich rast­lin­ných zbyt­koch (Toma­nec). Ide­ál­ne na chov sú mis­ky, kto­ré nie sú vyso­ké, a kto­ré majú väč­ší obsah dna, napr. obe­do­vé mis­ky. Dostať ich v papier­nic­tve. Na dno polo­ží­me navlh­če­ný moli­tan. Ak chce­me pou­žiť nový moli­tan, tre­ba ho najprv umyť. Môže­me ho umyť aj vo vode z akvá­ria, kto­rú si pred­tým pre­le­je­me napr. do ved­ra. Prí­pad­ne pred pou­ži­tím moli­ta­nu ho nechá­me v takej­to vode viac dní. Tým urých­li­me pri­ja­tie grin­da­lu do moli­ta­nu. Dokon­ca môže­me tro­chu “zašpi­niť” nový moli­tan vo vode, v kto­rej sme pred­tým čis­ti­li moli­tan z akvá­ria. Občas pou­ži­jem aj akva­ris­tic­ký moli­tan, čo má aj výho­dy, aj nevý­ho­dy. Skôr ho prij­me grin­dal, ale časom stvrd­ne na povr­chu a piš­kó­ty sa na ňom rých­lej­šie kazia. Navy­še pomer­ne dosť pre­púš­ťa vodu a tá potom sa dostá­va na spo­dok nádo­by. Ak pou­ži­jem pou­ži­tý moli­tan, tak neus­tá­le pro­du­ku­je orga­nic­ké zvyš­ky z doby, keď bol v akvá­riu – zrej­me dôsle­dok neus­tá­lej prí­tom­nos­ti malých čias­to­čiek orga­nic­ké­ho mate­riá­lu a denit­ri­fi­kač­ných bak­té­rií. Akva­ris­tic­ký moli­tan je veľ­mi dob­rý, ale vyža­du­je si viac pozor­nos­ti. Grin­dal kŕmim výluč­ne malý­mi det­ský­mi piš­kó­ta­mi. Vše­obec­ne sa dá pove­dať, ak zakla­dá­me novú kul­tú­ru grin­da­lu, vyhra­té máme až potom, čo sa v ňom usa­dí. A to neja­ký čas trvá. Zále­ží to na skú­se­nos­ti a množ­stve už zabe­hnu­tých kul­túr. Týž­deň, dva, nie­ke­dy aj mesiac. Do mis­ky vlo­ží­me moli­tan a naň dáme zo začiat­ku mier­ne namo­če­nú polo­vič­ku det­skej piš­kó­ty. Ide­ál­ne je, ak naň polo­ží­me sklo z už star­šej kul­tú­ry, kde sú chuch­val­ce grin­da­lu. Keď časom zba­dá­me, že grin­dal zo skla zmi­zol a nie je ho stá­le dosta­tok v moli­ta­ne, opäť vez­mem tabuľ­ku skla z inej kul­tú­ry a pou­ži­jem ju na roz­bie­ha­jú­cu sa kul­tú­ru. Piš­kó­tu, zo začiat­ku odpo­rú­čam rad­šej v men­šom množ­stve. Až časom roz­de­ľu­jem jed­nu piš­kó­tu na jed­nu kra­bi­cu grin­da­lu, výni­moč­ne viac. Nie­ke­dy, ak je kul­tú­ra veľ­mi mok­rá, pri­kr­mu­jem suchou piš­kó­tu. Avšak vte­dy je vyš­šie nebez­pe­čen­stvo ples­ne­nia, pre­to k tomu pri­stúp­te až časom. Na moli­tan polož­te skle­ne­nú tabuľ­ku. Môže byť hrub­šia, aj ten­šie, na tom nezá­le­ží. Prá­ve sklo nám poslú­ži ako prak­tic­ký mate­riál pre skŕ­me­nie grin­da­lu. Celú nádo­bu zakry­je­me Grin­dal je pôd­ny orga­niz­mu, pre­to je pocho­pi­teľ­né, že nemá rád svet­lo. Pokiaľ ho máme uzav­re­tý neprie­hľad­ným vieč­kom, môže­me ho mať aj na sto­le. Pokoj­ne na poli­ci, prí­pad­ne v uzav­re­tej skri­ni. Moli­tan by mal mať od 10 mm do 30 mm. Ten­ší strá­ca zmy­sel – veľ­mi ľah­ko sa pre­má­ča a hru­bý pod­lie­ha ste­če­niu, teku­té zlož­ky kle­sa­jú na spo­dok, čo nie je vhod­né. Keď nie je piš­kó­ta včas spot­re­bo­va­ná, pod­lie­ha ples­niam. Naj­mä v lete, keď je tep­lej­šie. Nič hroz­né sa však nede­je, ple­seň, prí­pad­ne celú piš­kó­tu odstrá­niť. Za deň nor­mál­na kul­tú­ra v “obe­dá­ri” skon­zu­mu­je prie­mer­ne 34 det­skej piš­kó­ty. Väč­ši­na grin­da­lu sa v roz­be­hnu­tej kul­tú­re nachá­dza v molitane.

Ak sa grin­dal zra­zu pre­sta­ne roz­mno­žo­vať, ale­bo sú jed­not­li­vé čer­víč­ky malé, je zrej­me moli­tan pre­mok­re­ný. Môže­me pokoj­ne moli­tan vziať a vyplá­chať ho v umý­vad­le pod tečú­cou vodou. Pri vypla­cho­va­ní sa nemu­sí­me báť veľ­ké­ho úbyt­ku grin­da­lu, neja­ký grin­dal vždy v moli­ta­ne zosta­ne. Prí­pad­ne môže­me nechať mis­ku, na deň, dva, otvo­re­nú. To je vhod­né uro­biť aj vte­dy, keď vidí­me že je moli­tan cel­kom tma­výčo zna­me­ná buď, že je prí­liš mok­rý, ale­bo prí­liš zašpi­ne­ný. Ak pre­pla­chu­je­te moli­tan, umy­te aj mis­ku a sklo. Zle je, ak je moli­tan veľ­mi pre­sý­te­ný vodou, resp. “piš­kó­to­vým odpa­dom” a prí­pad­ne dochá­dza ku zvý­še­nej tep­lo­te, vte­dy ľah­ko nasta­ne masív­ny útek grin­da­lu preč z moli­ta­nu – na ste­ny mis­ky až na vrch­nák. Ak neza­siah­ne­me vte­dy včas, tak sa grin­dal udu­sí. Ak sa tak sta­ne, je po grin­da­le, a má to aj nále­ži­tú vôňu ;-). Opti­mál­na tep­lo­ta cho­vu je 25 – 30°C, pod 20°C sa pre­stá­va­jú mno­žiť. Grin­da­lu vyho­vu­je vyš­šia tep­lo­ta, 30 °C je však už rizi­ko. Časom sa sta­ne, že moli­tan radi­kál­ne mení kon­zis­ten­ciu, je sta­rý. Je to nor­mál­ne, časom sa moli­tan doslo­va rozt­rú­si. Vte­dy ho tre­ba vyho­diť a pou­žiť nový. Ide­ál­na je sta­rá posteľ. Grin­dal si vyža­du­je sta­rost­li­vosť. Väč­šiu ako ryby.

Údrž­ba” je nut­ná aspoň raz za tri dni. Zhru­ba desať dní je doba, po kto­rej neprikr­mo­va­ný grin­dal hynie. V prí­pa­de, že sa v nie­kto­rej mis­ke grin­da­lu neda­rí, postu­pu­jem tak, že tabuľ­ku skla vyme­ním za takú, kde sú chuch­val­ce zdra­vé­ho grin­da­lu. Čiže postu­pu­jem tak, ako v prí­pa­de zabe­hnu­tia. Grin­dal je vhod­ný aj na zamra­ze­nie, nevi­del som ho však v takej­to for­me ponú­kať. Sám som si však grin­dal občas zamra­zil, keď som ho nemal ryby na skŕ­me­nie. Z vlast­nej skú­se­nos­ti tvr­dím, že grin­dal nie je tuč­né krmi­vo. Aj nut­rič­né hod­no­ty, kto­ré som si zis­til hovo­ria o tom, že grin­dal je zhru­ba na úrov­ni paten­tiek ale­bo nite­niek. Nie­ke­dy, naj­mä ak moli­tan tro­chu obsy­chá, sa sta­ne, že sa naň dosta­nú roz­to­če. Malé bie­le, pobe­hu­jú­ce stvo­re­nia sú vidieť pomer­ne jas­ne aj voľ­ným okom. Brá­nia roz­vo­ju grin­da­lu a pri masív­nom roz­mno­že­ní ho doká­žu cel­kom zlik­vi­do­vať. V takom prí­pa­de pou­ží­vam kon­takt­ný insek­ti­cíd Fron­tli­ne, kto­rým ho postrie­kam. Zabe­rá okam­ži­te. Grin­da­lu veľ­mi nevo­nia, ale nelik­vi­du­je ho a nezis­til som ani žiad­ne nežia­du­ce účin­ky na rybách. Grin­dal sa v krát­kej dobe z Frontline‑u cel­kom spa­mä­tá. Pomôcť mu samoz­rej­me môže­me pre­su­nu­tím grin­da­lu z inej kul­tú­ry. Skr­mo­va­nie grin­da­lu je veľ­mi jed­no­du­ché, sta­čí vziať celú tabuľ­ku a pono­riť ju do nádr­že. Piš­kó­ta sa nezvyk­ne odle­piť od skla – pek­ne na ňom drží. Ak pred­sa odpad­ne, ťaž­kú hla­vu si oby­čaj­ne z toho robiť nemu­sí­me, ryby ju schmat­nú zväč­ša s chu­ťou. Ak nám to vadí, napr. máme malé ryby a kus piš­kó­ty je veľ­ký, potom ju musí­me vytiahnuť.

Grin­dal sa dá zotie­rať štet­com, prí­pad­ne prs­tom a tak­to kŕmiť. Grin­dal sa roz­mno­žu­je pomer­ne dob­re. To, čo je na skle – na piš­kó­te na roz­be­hnu­tej kul­tú­re, je len časť popu­lá­cie, kto­rá sa šla nažrať. Väč­ši­na čer­ví­kov je v moli­ta­ne, v sub­strá­te. Netre­ba sa obá­vať, že vše­tok odplá­va pono­re­ním do vody. Grin­dal je vyni­ka­jú­ce krmi­vo. Jeho pro­duk­tív­nosť dovo­ľu­je kŕmiť s ním kaž­dý deň. Nemá sko­ro žiad­ny pach, nará­ba­nie s ním je prak­tic­ké, jeho veľ­kosť je dob­rá aj pre malé ryby a akcep­tu­jú ho aj tie väč­šie. Výho­dou je, že grin­dal je schop­ný v akvá­riu pre­žiť dva dni (Toma­nec). Zapo­die­vam sa ním asi od roku 2004 a nikdy som oňho nepri­šiel. Mám ho prie­mer­ne asi v 30 kra­bi­ciach. Asi šty­ri krát za celú dobu som grin­da­lo­vý moli­tan vyho­dil, z toho mys­lím že dva krát kvô­li tomu, že sa mi tam nanies­li neja­ké muš­ky, kto­ré síce boli pek­ne veľ­ké, ryby ich žra­li, ale už to zača­lo vypa­dať na masív­ne roz­mno­že­nie. Asi dva krát sa mi roz­pa­dol moli­tan. Občas sa dolá­me kra­bi­ca, vrch­nák. Nikdy mi roz­to­če grin­dal nezni­či­li, ani jedi­nú kul­tú­ru. V čase, keď som ešte cho­val dro­zo­fi­ly, občas mali sna­hu usíd­liť sa mi na grin­da­le. Pri množ­stvách, v akom som cho­val grin­dal, dro­zo­fi­ly a mik­ry sa niet čomu ani čudo­vať. Metód cho­vu grin­da­lu je samoz­rej­me viac. Nie­kto napr. do moli­ta­nu vystrih­ne v stre­de malú časť, aby zefek­tív­nil chov a jeho odo­bra­tie. Nie­kto cho­vá grin­dal na hli­ne a kŕmi ho rož­kom ale­bo ovse­ný­mi vloč­ka­mi. Prí­pad­ne na koko­so­vých, sili­no­vých vlák­nach, na fil­trač­nej vate (Toma­nec). Ovse­né vloč­ky posky­tu­jú vyš­šiu mož­nosť roz­to­čom. Pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov odpo­rú­ča cho­vať v pre­va­re­nej raše­li­ne, v kto­rej sú kŕme­né ovse­ný­mi vločkami.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, Akvaristika, Biológia, Časová línia, Príroda, Ryby, Výživa, Živočíchy

Drozofila – živá potrava pre akvaristov aj pre teraristov

Hits: 15064

Dro­zo­fi­ly sú malé muš­ky, s kto­rý­mi sa podob­ne ako s komá­rom pisk­ľa­vým stre­tol urči­te kaž­dý z vás. Kto by nepoz­nal drob­né muš­ky, kto­ré sa obja­via pri ovo­cí, pri hroz­ne, kde zele­ni­na kva­sí, kys­ne, roz­kla­dá sa. Dro­sop­hi­la mela­no­gas­ter – octo­mil­ka, octo­vá muš­ka, ovoc­ná muš­ka je snáď orga­niz­mus, kto­rý naj­viac využi­li a pozna­li bio­ló­go­via, leká­ri celé­ho sve­ta. Je ochot­ná sa v zaja­tí ľah­ko mno­žiť, má rých­ly repro­dukč­ný cyk­lus. Géno­ví inži­nie­ri sa na tej­to malej muš­ke doslo­va vyhra­li, a výskum pokra­ču­je ďalej. Obraz­ne sa dá pove­dať, že je to taký pokus­ný krá­lik. Okrem toho je Dro­sop­hi­la funeb­ris a Dro­sop­hi­la hydei. Novák uvá­dza zla­tú for­mu s bie­ly­mi oča­mi, turec­kú – afgán­sku for­mu, druh Dro­sop­hi­la buz­za­tii, D. muel­le­ri. Obsa­hu­jú v suši­ne 51 % biel­ko­vín, 36 % tukov, veľ­mi malé množ­stvo sacha­ri­dov, 5 % mine­rál­nych látok. Obsah vody cca 61 % (Novák). Dro­zo­fi­ly sú krmi­vom nie­len pre ryby, ale aj pre vtá­ky a pla­zy. Anglic­ky hovo­ria­ci svet ju pozná pod pome­no­va­ním fru­it fly, prí­pad­ne vine­gar fly.

Akva­ris­ti, napo­kon aj tera­ris­ti naj­rad­šej využí­va­jú tzv. bez­kríd­lu for­mu – ves­ti­gial – antle­red – strap for­mu. Táto vypes­to­va­ná for­ma kríd­la má, len nevie lie­tať, kríd­la má znač­ne zakr­pa­te­né. Ak cho­vá­me nása­du, dbaj­me na to, aby sa nám do nej nezap­liet­la divo­ká for­ma, pre­to­že gene­tic­ká infor­má­cia prí­ro­dy vyka­zu­je sil­nú domi­nan­ciu, a jedi­ný orga­niz­mus doká­že “naučiť” lie­tať celú popu­lá­ciu. Ak nemá­me inú mož­nosť, môže­me cho­vať aj divo­ké dro­zo­fi­ly. Sta­čí nechať na istý čas neja­ké ovo­cie napos­pas osu­du, ide­ál­ne je ho mecha­nic­ky naru­šiť, a muš­ky v lete tak­po­ve­diac pri­le­tia samé. Potom ich sta­čí pochy­tať a uzav­rieť, zabez­pe­čiť prí­sun potra­vy. Prob­lém však nasta­ne, ak ich chce­me skŕ­miť. Keď totiž otvo­rí­me uzá­ver, muš­ky za nor­mál­nych okol­nos­tí vyle­tia. Rie­še­nie exis­tu­je – sta­čí ich omrá­čiť chla­dom, napr. z chladničky.

Návod na chov drozofíl

Do hrn­ca nasy­pe­me strú­han­ku, cukor, ovse­né vloč­ky (naj­lep­šie mle­té), kru­pi­cu, prí­pad­ne múku ale­bo tro­chu zla­té­ho kla­su. Odpo­rú­čam viac ovse­ných vlo­čiek, múč­nych suro­vín naopak menej. Múka môže byť aj hlad­ká, polo­hru­bá, hru­bá aj kru­pi­co­vá. Túto zmes na sucho poriad­ne pre­mie­ša­me. Potom pri­dá­me vodu, asi 4 násob­ne v obje­me viac ako sme mali tuhých zlo­žiek a dôklad­ne zmes pre­mie­ša­me. Zmes zohrie­va­me sa čas­té­ho mie­ša­nia. Nie je nut­né, aby zmes zovre­la, ide len o to, aby stuh­la. Keď je zmes dosta­toč­ne tuhá (doslo­va sa nele­je), hrniec môže­me odsta­viť. Počas vare­nia si môže­me pri­pra­viť kvas­ni­ce. Pou­ží­vam mra­ze­né drož­die, z kto­ré­ho odre­žem kúsok a vymie­šam ho v stu­de­nej, ale­bo vlaž­nej vode. Zmes pri­pra­vu­jem v mik­ro­vln­ke. Všet­ko pre­mie­šam, dám do mik­ro­vln­ky na dvad­sať minút. Po skon­če­ní pre­mie­šam. Výho­dy sú zjav­né. Nič sa nepri­pá­li a dvad­sať minút sa môžem veno­vať nie­čo­mu iné­mu. Vare­nú zmes nechám vyc­hlad­núť, mini­mál­ne dovte­dy, kým neviem na ňom udr­žať bez ťaž­kos­tí ruku. Urých­liť chla­de­nie môže­me posta­ve­ním hrn­ca do stu­de­nej vody.. Keď je už kaša dosta­toč­ne vyc­hlad­nu­tá, vle­jem do nej pri­pra­ve­né kvas­ni­ce z vodou a poriad­ne pre­mie­šam. Ide­ál­ne je nechať kvas­ni­ce 12 hodín v poko­ji pôso­biť. Môže­me pou­žiť aj ocot, kto­rý som pri­dá­val spo­lu s kvas­ni­ca­mi v malom množ­stve. Ocot je lákad­lo pre muš­ky a kvas­ni­ce sú účin­ná zbraň voči plesniam. 

Túto pri­pra­ve­nú zmes potom nakla­dám to plas­to­vých pohá­rov, napr. do odre­za­ných PET fliaš. Sta­čí dvoj­cen­ti­met­ro­vá vrstva. Potom odtrh­nem kúsok toalet­né­ho papie­ra, zožmo­lím a hodím na kašu. Toalet­ný papier slú­ži na to, aby muš­ky mali na ňom oddy­cho­vý pries­tor, nie je však nut­ný. Nesmie cel­kom pre­kryť kašu. Potom už zo zabe­hnu­tej kul­tú­ry pre­oč­ku­jem muš­ky – vysy­pem mini­mál­ne 30 jedin­cov do novej nása­dy. Zakry­jem ser­vít­kou, ale­bo lát­kou, uzav­riem dvo­ma gumič­ka­mi. Muš­ky sa rých­lo roz­mno­žu­jú, jed­na samič­ka má 50 – 70 potom­kov, a repro­dukč­ný cyk­lus za nor­mál­nych pod­mie­nok, pri izbo­vej tep­lo­te, trvá 12 – 16 dní. Tak je to u D. mela­no­gas­ter. D. hydei ma cyk­lus zhru­ba 24 dní. Muš­ky vydr­žia prie­mer­ne tri mesia­ce, potom napriek kvas­ni­ciam pred­sa len sples­ni­ve­jú. Sub­strát nie­ke­dy vyschne, ino­ke­dy sa pre­mo­čí. Ak je suchý, sta­čí doň­ho naliať vodu. Stá­va sa nie­ke­dy, že kaša je nie­ke­dy prí­liš teku­tá, vte­dy pomô­že viac toalet­né­ho papie­ra, kto­rý vsiak­ne vlh­kosť. To, či je kaša prí­liš mok­rá je vid­no aj pod­ľa toho, že lar­vy viac vylie­za­jú hore. V extrém­nych prí­pa­doch sa lar­vy pre­hry­zú cez ser­vít­ku. Ak sú muš­ky hlad­né, tak sú men­šie – čas­to sa to stá­va vte­dy, ak je málo sub­strá­tu, ale­bo ak je vysu­še­ný. Vte­dy tre­ba buď kul­tú­ru pokro­piť, ale­bo muš­ky pre­sy­pať do novej, resp. správ­nej nása­dy. Nie­kto­rí tera­ris­ti muš­ky pri­kr­mu­jú, pre­to­že sú pre ne prí­liš malé.

Ak vidí­me znám­ky ples­ne v muš­kách do dvoch týž­dňov od zalo­že­nia, tak hľa­daj­me najprv chy­bu. Taká­to ple­seň nie je v poriad­ku, rad­šej muš­ky vyhoď­me, ale­bo opatr­ne pre­syp­me do inej kul­tú­ry. Exis­tu­je mož­nosť, že by sa do mušiek dostal roz­toč, mne sa to však za celé roky nikdy nesta­lo. Ak by sa vám to sta­lo, muš­ky skŕ­m­te a kul­tú­ru vyhoď­te. Na chov pou­ži­te zdra­vú kul­tú­ru. Chov mušiek kaž­do­pád­ne vyža­du­je skú­se­nos­ti a sta­rost­li­vosť. Je zau­jí­ma­vé, že kaž­dé leto, keď sa veľ­mi otep­lí na dlh­šiu dobu, to zna­me­ná nad 32 °C, tak dva týžd­ne potom sa mi spon­tán­ne obja­via jedin­ce vo via­ce­rých nása­dách, kto­ré majú veľ­ké kríd­la. Zhru­ba u štvr­ti­ny popu­lá­cie. Keď sa ochla­dí, muš­ky zís­ka­jú nas­päť svo­ju podo­bu. Opa­ku­je sa mi to kaž­dý rok, oby­čaj­ne oko­lo 20. júla, kedy stú­pa­jú tep­lo­ty ku šty­rid­siat­ke. Pred­po­kla­dám, že ide o adap­tač­ný pro­ces, kedy sú muš­ky pod veľ­kým bio­lo­gic­kým tla­kom vply­vom abi­otic­ké­ho faktora.

Kŕme­nie muškami

Skr­mo­va­nie mušiek je pomer­ne jed­no­du­ché. Sta­čí mať prí­stup na hla­di­nu. Nása­du odgu­mič­ku­je­me, ser­ví­tok zaho­dí­me, oto­čí­me ju a buc­hnu­tím dla­ne vysy­pe­me na hla­di­nu. Aby sme zabrá­ni­li prí­pad­né­mu pad­nu­tiu ser­vít­ka s kašou do nádr­že, robí­me to opatr­ne, a pomôcť si môže­me vsu­nu­tím jed­né­ho prs­tu cez otvor. Pri skr­mo­va­ní mušiek si tre­ba vší­mať, či ryby muš­ky chy­ta­jú. Ak je to pre ryby nový druh potra­vy, neja­ký čas môže trvať, kým ju budú akcep­to­vať. Je samoz­rej­me, že ak by sme cho­va­li napr. pan­cier­ni­ky, tak muš­ky nie sú pre ne správ­na voľ­ba. Ale napr. tet­ry vám za muš­ky aj “ruky vyboz­ká­va­jú” :-). Iste­že aj stres môže spô­so­biť, že si ryby potra­vu adek­vát­ne nevšímajú.

V prí­pa­de, že muš­ky dosta­nú čas, “náj­du” si kraj nádr­že a sna­žia sa dostať von z vody. Je zau­jí­ma­vé, že väč­ši­na z nich, po vyslo­bo­de­ní z vody, neus­tá­le “pocho­du­je” po hra­nách boč­ných skiel. Prav­de­po­dob­ne im voňa­jú ich “kama­rát­ky” a pre­to ich sna­ha ujsť preč nie je veľ­ká. V prí­pa­de, že muš­ky kto­ré sme vysy­pa­li rybám, chce­me ešte pou­žiť, opäť ich zakry­je­me čis­tým ser­vít­kom. Roz­hod­nu­tie je na nás, pod­ľa toho, či sa má ešte čo vyliahnuť.

Odka­zy

Drosophila melanogaster

Drosophila melanogaster

Use Facebook to Comment on this Post