2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 1969

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 2395

Na Orave leží najsevernejší bod SlovenskaBabia hora. Orava sa delí na Hornú a Dolnú Oravu. Regionálnym, historických a kultúrnym centrom Oravy je Dolný Kubín (wikipedia.sk). Názvy Oravy: Arwa, Aryva, Arawa, Oravia, Aravia. Samotný názov sa prvotne vzťahoval na rieku. Andrej Kavuljak uvádza, že pôvod slova môže byť galského pôvodu, znamenať bystrý tok, vodu, ale môže byť aj germánskeho pôvodu a vychádzať z názvu limby. Ako Arwa sa pomenovanie objavuje prvý krát v listine z roku 1267. Osídľovanie regiónu začalo už v dobe kamennej. Na lužickom pohrebisku v Oravskom Podzámku sa našiel dioritický klin z obdobia eneolitu. Osídlenie v strednej a mladšej dobe železnej je doložené z Dolného Kubína, Medzihradného, Tupej skaly, Ostrej skaly, Veličnej, Oravského Podzámku, Ostražice, Istebného, Medzibrodia a ďalších. Slovania sa usadili na Orave na prelome 8. a 9. storočia v oblasti Trniny nad Dolným Kubínom, v Istebnom – v Hrádku, v Oravskom Podzámku, na Ostrej skale nad Vyšným Kubínom. Orava bol kráľovským majetkom, ktorý podliehal Zvolenskému komitátu ako Oravský dištrikt. Samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala koncom 14. storočia. Osídľovanie začalo pozdĺž vodných tokov a obchodných ciest, osady vznikali na základe domáceho zvykového práva, nemeckého práva, valašského práva a práva kopaničiarskeho. V 18. storočí vznikli už len dve osady: Oravská Lesná a Beňadovo. Obyvatelia Oravy sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Z remesiel regionálny rámec presiahlo výroba plátna, spracovanie kameňa a dreva. Protihabsburské povstania znamenali pre Oravu skazu. Nešťastím bol prechod poľsko-litovských vojsk, ktoré tiahli z Poľska smerom do Viedne do boja proti Turkom. Následkom toho ľahlo popolom 27 oravských dedín. Oravský komposesorát aj po roku 1868 predstavoval jediný väčší podnik, v ktorom beztak naďalej prevládala agrárna malovýroba. Oravu postihlo masové vysťahovalectvo, predovšetkým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, časť Hornej Oravy, 12 obcí, sa stalo od roku 1920 súčasťou Poľska. Začiatkom 2. svetovej vojny Slovensko znova obsadilo obce odstúpené Poľsku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybudovaná Oravská priehrada, vznikli priemyselné podniky (Floreková, Chmelík). Poľská Orava – Čierna Orava je región na juhu Poľska s rozlohou 389 km2. Zo severu a východu je ohraničená bývalou uhorsko-poľskou (haličskou) hranicou (Wikipedia).

Niektoré príspevky

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš

Spišská Belá

Hits: 1224

Spišská Belá leží v nadmorskej výške 631 metrov nad morom. Mesto je zložené z dvoch katastrálnych území: Spišská Belá a Strážky. Strážky sú dnes mestskou časťou, boli pričlenené v roku 1972. V Spišskej Belej žije 6612 obyvateľov (spisskabela.sk). Každoročne sa tu koná Spišský zemiakársky jarmok, furmanské preteky Belianska podkova, Kaštieľne divadelné hry v kaštieli Strážky (spisskabela.sk).

Najstaršie osídlenie na tomto území je z mladšieho paleolitu spred 40 000 rokov, na lokalite „Dlhá medza“ pri Strážkach. Stredoveké osídlenie je spojené s Nemcami a maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach z 12. storočia a slovanskou osadou Stragar (Bušovce). Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili Uhorskú bránu, ktorá bola riečkou Biela (Bela). Tento názov prevzali do názvu osady aj nemeckí kolonisti. V 13. storočí vybudovali pre nedostatok vody 11 km dlhý prívodný kanál – dnes Beliansky potok, s oblasti Tatranskej Kotliny. V 16. storočí bol doplnený o ďalšie prívodné kanály (Andrej Novák). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1263. Už v roku 1271 patrila medzi spišské nemecké mestá z mestskými právami a výsadami. V minulosti bola známa výrobou spišskej borovičky, dnes je významným centrom pestovania zemiakov (spisskabela.sk). V minulosti sa tu rozprestierali rozsiahle pasienky, kde sa chovali ovce a dobytok. Remeselníci mali cechy, medzi najstaršie patrili mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky. Intenzívne sa pestoval ľan, na to nadväzovalo tkáčstvo, modrotlač plátna. Ľanové plátno poznali v celom Uhorsku, vyvážalo sa aj na Balkán a do Turecka. Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa objavovalo viac až v 19. storočí. V roku 1853 tvorili Slováci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznikla tkáčovňa ľanového plátna, v roku 1878 škrobáreň, v roku 1870 a 1872 dva pivovary, v roku 1875 tehelňa, píly a likérka Kleinberger. V rokoch 1945 – 1946 boli belianskí Nemci donútení odísť. Nehnuteľnosti prevzalo obyvatelia z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí (Andrej Novák).

Historické centrum mesta je mestskou pamiatkovou zónou. Nachádza sa tu kostol svätého Antona Pustovníka z 13. storočia, mestská radnica a renesančná zvonica zo 16. storočia, mariánsky stĺp z roku 1729, staré nemecké meštianske domy. Beliansky rybník ponúka pohľad na panorámu Vysokých Tatier. V Strážkach sa nachádza renesančný kaštieľ s anglickým parkom a gotický kostol svätej Anny so zvonicou. V kaštieli je expozícia Slovenskej národnej galérie venovaná maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu. V Spišskej Belej sa narodil matematik, fyzik, optik Jozef Maximilián Petzval (spisskabela.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Stará Lesná

Hits: 1937

Stará Lesná je obec na Liptove. Nad ňou je Tatranská Lomnica a Lomnický štít so Skalnatým plesom. Nad Starou Lesnou sa čnie Lomnický štít. Je tu veľmi čulý turistický ruch (Peter Kaclík). Obec bola založená rodinou Berzeviczy v druhej polovici 13. storočia, pôvodom z Tirolska (staralesna.info). Prvá zmienka sa viaže na rok 1294. Historické názvy: Erdewfalva, Alsoerdewfalwa, Óleszna, Felsöedöfalva, Altwaldorf. V roku 1787 tu žilo v 72 domoch 508 obyvateľov, ktorí chovali dobytok, vyrábali plátno, pracovali v lese v horách (staralesna.sk). Dnes tu žije asi 750 obyvateľov. Svoje pracovisko tu má Astronomický ústav SAV. V budúcnosti zrejme poznačí dianie v oblasti fakt, že sa našli geotermálnym vrtom výdatné termálne vody (vysoke-tatry.info).

Use Facebook to Comment on this Post