2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 7719

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk). 

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk). 

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy:

Panorámy

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Krajina, Ľudská, Neživé, Parky, Príroda, Rakúsko, Stavby, Záhrady, Zahraničie, Zámky

Barokový Schlosshof

Hits: 1609

Schlosshof slúžilo ako prázdninové sídlo Habsburgovcov. Nachádza sa neďaleko od Devínskej Novej Vsi. Odporúčam prechádzku cez Cyklomost Slobody, bude to príjemná polhodinka.

Schlosshof je osada mestečka Engelhartstetten. V 12. a 13. storočí sa zámok Hof uvádza ako pevnosť Hof, patriaca ku zámku Eckarstau (Wikipedia). Komplex je najväčším v Strednej Európe – viac ako 50 hektárov. Nachádzajú sa tu bohaté záhrady, všade je plno zelene. Okrem toho mini ZOO, priestor pre statok, kone, hospodárske zvieratá. Zámok Hof je najväčšou barokovou stavbou v Rakúsku. Jeho novodobá história sa datuje od roku 1726, kedy naplnili želanie Eugena Savojského. Architektom bol Johann Lucas von Hildebrandt. Mária Terézia dostala tento zámok v roku 1755 ako dar. Koncom 19. storočia cisár František Jozef objekt prenechal ríšskej armáde. Počas 2. svetovej vojny objekt slúžil nemeckej armáde a od roku 1945 rokov, sovietskej. Až po roku 2002 sa začala rekonštrukcia. Od roku 2005 je zámok sprístupnený verejnosti (schlosshof.cestovanie.biz). 

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá, Spiš

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 3329

Kežmarok je mesto ležiace pod Vysokými Tatrami v nadmorskej výške 626 metrov nad morom v Popradskej kotline. Nachádza sa v zrážkovom tieni. Cez mesto tečie rieka Poprad. Žije tu viac ako 17 000 obyvateľov (kezmarok.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 obyvateľov, v roku 1910 7367. Po 1. svetovej vojne sa odsťahovalo z mesta mnoho Maďarov, po 2. svetovej vojne mnoho Nemcov, preto v roku 1945 žilo v meste 5469 obyvateľov (kezmarok.net). Chotár mesta bol osídlený už pred 50 000 rokmi, slovanské archeologické nálezy pochádzajú z 9.-10. storočia. Slovania sem prišli v 8.-10. storočí – osada svätého Michala na obchodnej ceste Via Magna. Boli to zrejme strážcovia tejto cesty, samotná osada sa neskôr nezačlenila do intavillánu mesta Kežmarok a v 15. storočí po husitskom vpáde v roku 1433 zanikla. Na druhej strane rieky Poprad vznikla osada svätého Kríža. Traduje sa, že existovala ešte osada svätého Petra – Pavla, listiny ju však nespomínajú. Pravdepodobne zanikla hneď po vpáde Tatárov. Štvrtá, nemeckými kolonistami založená osada bola na mieste dnešného hradného nádvoria (kezmarok.net). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1251. Vzniklo spojením slovenskej rybárskej, kráľovských pohraničných strážcov a nemeckej osady v 13. storočí. Patrí medzi slobodné kráľovské mestá od roku 1380 (Wikipedia).

Historické názvy mesta: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. Erbová listina je jedinou svojho druhu na Slovensku. Erb je na nej umiestnený do stredu, nie v ľavom hornom rohu. Mesto získalo práva používať erb a pečatiť červeným voskom v roku 1463 od kráľa Mateja (kezmarok.net). V 15.-19 storočí tú pôsobilo 40 remeselníckych cechov, v celej Európe boli preslávení kežmarskí farbiari, stolári, tkáči, súkenníci, ihlári, zlatníci (Wikipedia). Najstaršie cechy v 15. storočí mali zámočníci, rybári, súkenníci, kováči a kožiari. K unikátnym cechom patrili taškári (iba dva na Slovensku) a sedlári (štyri) (kezmarok.net). V roku 1715 tu bolo 263 remeselníckych dielní (royal-towns.sk). V roku 1950 bolo historické jadro mesta vyhlásené za mestskú pamiatková rezerváciu. Evanjelický drevený artikulárny kostol a Evanjelické lýceum sa stali v roku 1985 národnými kultúrnymi pamiatkami (kezmarok.sk). Na Slovensku boli len štyri lýcea, bez ich absolvovania nebolo možné pokračovať na univerzitných štúdiach (kezmarok.net).

V lýceu sa nachádza jedna z najväčších historických školských knižníc v strednej Európe (kezmarok.sk) – 150 tisíc zväzkov (royal-towns.sk). Na lýceu pôsobili: literáti: Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, maliari: Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). Unikátna bola odborná tkáčska škola, ktorá vznikla ako prvá svojho druhu v Uhorsku (kezmarok.net). Od 7.7.2008 je artikulárny kostol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (Wikipedia). Medzi najväčšie spišské baziliky patrí neskorogotická bazilika Povýšenia svätého Kríža z roku 1498, pred ktorou je najstaršia renesančná zvonica (Zvonica) u nás (Wikipedia). Pápež Ján Pavol II. udelil tomuto kostolu / bazilike titul Basilica Minor (royal-towns.sk). Prvá písomná zmienka o Kežmarskom mestskom hrade pochádza z roku 1463. Nechali ho vybudovať Zápoľskí. Z pôvodne gotickej pevnosti sa stala časom elegantná renesančná rezidencia. Dnes je celý areál mestským múzeuom (kezmarok.net).

Od roku 1991 sa obnovila v Kežmarku tradícia výročných trhov. V lete Európske ľudové remeslo a v zime Vianočný trh (kezmarok.sk). EĽRO – Európske ľudové remeslo sa koná tri dni počas druhého júlového týždňa. Trhu remesiel predchádza historický sprievod mestom. Slávnostné otvorenie vykoná trhový richtár s mešťanostami. Šermiari potom dobýjajú hradby a bránu, ktorá je vstupnou bránou do areálu (kezmarok.sk). Viac ako 50 rokov tu pôsobí folklórny súbor Magura (Wikipedia). Medzi osobnosti obce patrí zjazdárka Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hokejisti Ľuboš Bartečko a Radoslav Suchý, herec a režisér Juraj Herz, textár Vlado Krausz, rímskokatolícky kňaz Marián Kuffa, vodca protihabsburgského povstania Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – osobný lekár Ferdinanda II., Ján Daniel Perlitzi – zakladateľ súdneho lekárstva v Uhorsku, Vojtech Alexander – zakladateľ röntgenológie v Uhorsku, Tomáš Mauksch – zakladateľ tatranskej floristiky (kezmarok.net).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá, Spiš

Spišská Sobota – unikátna súčasť Popradu

Hits: 2847

Spišská Sobota je dnes súčasťou Popradu. Je to veľmi pekné miesto, neveľké, ale o to krajšie. Na niektorých domoch sú zachované typické spišské strechy.

V 12. storočí vznikla trhová osada Spišská Sobota, zrejme na mieste staršieho hradiska. Od poslednej tretiny 13. storočia patrila k Spoločenstvu spišských Sasov. Historické názvy: Forum Sabbathae, Sanctus Georgius, Mons Sancti Georgii, Georgnberg (spsobota.szm.com). Príchodom saských Nemcov sa Spišská Sobota stala významným mestom. Mestské práva má udelené od roku 1271 od kráľa Štefana V.. Bola hospodárskym, administratívnym strediskom, sídlom cechov, obchodov, kultúry. Takmer celý stredovek tu žilo 750 – 900 obyvateľov. V roku 1545 požiar zničil takmer polovicu námestia a vežu kostola. V roku 1775 zhorelo celé mesto, ale znovu sa postavilo. V 20. storočí narastala výstavba aj počet obyvateľov. Od roku 1950 je Mestskou pamiatkovou rezerváciou. Architektonický a urbanistický ráz Spišskej Soboty je renesančný od roku 1775. Hlavný oltár Kostola svätého Juraja je dielom majstra Pavla z Levoče. Známi rodáci: hokejisti Ľuboš Bartečko, Peter Bondra, Radoslav Suchý (spsobota.szm.com). V 17. storočí tu žila rezbárska rodina Grossovcov, sochári Fridrich a Ján Brokoff. Medzi ďalších patria: historik a špecialista na gotiku Anton Cyril Glatz, cestovateľ Tibor Székely (spsobota.szm.com), herec Ján Gallovič (Wikipedia.sk). Od roku 1946 je Spišská Sobota mestskou časťou mesta Poprad (Wikipedia.sk).

Use Facebook to Comment on this Post