2006-2010, 2008, 2009, 2010, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Bratislavské Staré Mesto

Hits: 2744

Sta­ré Mes­to je najk­raj­šia mest­ská časť mes­ta Bra­ti­sla­va. Dýcha v ňom ešte his­tó­ria a kul­tú­ra. Mest­ská časť Sta­ré Mes­to je his­to­ric­kou mest­skou čas­ťou Bra­ti­sla­vy. Dá sa pove­dať, že viac-​menej pred­sta­vu­je his­to­ric­ké cen­trum mes­ta. Nachá­dza sa tu množ­stvo význam­ných pamia­tok a turis­tic­kých atrak­cií, napr. Bra­ti­slav­ský hrad, kto­rý domi­nu­je pano­rá­me mes­ta. Význam­nou pamiat­kou je Michal­ská brá­na, kto­rá je jedi­nou zacho­va­nou mest­skou brá­nou zo stre­do­ve­kých hra­dieb. Na Hlav­nom námes­tí sa nachá­dza Dóm svä­té­ho Mar­ti­na, význam­ná gotic­ká kated­rá­la. Sta­ré Mes­to je zná­me aj svo­ji­mi ulič­ka­mi, reštau­rá­cia­mi, kaviar­ňa­mi a obchod­mi, čo pris­pie­va k jeho živé­mu a turis­tic­ky atrak­tív­ne­mu pro­stre­diu. Táto mest­ská časť je popu­lár­nym mies­tom pre náku­py, kul­túr­ne podu­ja­tia a pre­chádz­ky, čo robí z nej jed­no z naj­živ­ších miest v Bra­ti­sla­ve. Na plo­che 9.6 km2 tu žije 41 086 oby­va­te­ľov (sta​re​mes​to​.sk).


Sta­ré Mes­to is the most beau­ti­ful dis­trict of the city of Bra­ti­sla­va. It bre­at­hes with his­to­ry and cul­tu­re. Sta­ré Mes­to is the his­to­ric part of Bra­ti­sla­va, more or less repre­sen­ting the his­to­ri­cal cen­ter of the city. It is home to nume­rous sig­ni­fi­cant land­marks and tou­rist att­rac­ti­ons, such as Bra­ti­sla­va Cast­le, which domi­na­tes the city­’s sky­li­ne. One notab­le land­mark is Micha­e­l’s Gate, the only pre­ser­ved city gate from the medie­val for­ti­fi­ca­ti­ons. On the Main Squ­are, you can find St. Mar­ti­n’s Cat­hed­ral, a sig­ni­fi­cant Got­hic cat­hed­ral. Sta­ré Mes­to is also kno­wn for its nar­row stre­ets, res­tau­rants, cafes, and shops, con­tri­bu­ting to its live­ly and tourist-​attractive envi­ron­ment. This dis­trict is a popu­lar des­ti­na­ti­on for shop­ping, cul­tu­ral events, and walks, making it one of the live­liest pla­ces in Bra­ti­sla­va. With an area of 9.6 km², Sta­ré Mes­to is home to 41,086 resi­dents (sta​re​mes​to​.sk).


Die Alts­tadt ist der schöns­te Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Hier atmet man noch Ges­chich­te und Kul­tur. Die Alts­tadt ist der his­to­ris­che Teil von Bra­ti­sla­va und stellt mehr oder weni­ger das his­to­ris­che Zen­trum der Stadt dar. Hier befin­den sich zahl­re­i­che bede­uten­de Sehen­swür­dig­ke­i­ten und Tou­ris­te­natt­rak­ti­onen, wie zum Beis­piel die Burg von Bra­ti­sla­va, die die Sky­li­ne der Stadt domi­niert. Ein wei­te­res bede­uten­des Wahr­ze­i­chen ist das Michalská-​Tor, das ein­zi­ge erhal­te­ne Stadt­tor aus den mit­te­lal­ter­li­chen Befes­ti­gung­san­la­gen. Auf dem Haupt­platz befin­det sich der St. Mar­tins­dom, eine bede­uten­de gotis­che Kat­hed­ra­le. Die Alts­tadt ist auch für ihre engen Gas­sen, Res­tau­rants, Cafés und Ges­chäf­te bekannt, was zu ihrer leben­di­gen und für Tou­ris­ten att­rak­ti­ven Umge­bung beit­rägt. Die­ser Stadt­te­il ist ein belieb­tes Ziel für Ein­kä­u­fe, kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen und Spa­zier­gän­ge, was ihn zu einem der leb­haf­tes­ten Orte in Bra­ti­sla­va macht. Auf einer Flä­che von 9,6 km² leben hier 41.086 Ein­woh­ner (sta​re​mes​to​.sk).


Az Óvá­ros Bra­ti­sla­va legs­zebb város­rés­ze. Itt még érez­he­tő a tör­té­ne­lem és a kul­tú­ra. Az Óvá­ros Bra­ti­sla­va tör­té­nel­mi város­rés­ze, ame­ly többé-​kevésbé a város tör­té­nel­mi köz­pont­ját kép­vi­se­li. Szá­mos jelen­tős lát­ni­va­ló és turisz­ti­kai att­rak­ció talál­ha­tó itt, pél­dá­ul a Bra­ti­sla­vai vár, ame­ly ural­ko­dik a város lát­ké­pén. Az egy­ik kie­mel­ke­dő lát­ni­va­ló a Mihá­ly kapu, az egy­et­len meg­ma­radt város­ka­pu a közép­ko­ri erődít­mé­ny­ek­ből. A Főté­ren talál­ha­tó Szent Márton-​dóm is egy jelen­tős góti­kus kated­rá­lis. Az Óvá­ros a kes­ke­ny utcá­i­ról, étter­me­i­ről, kávé­zó­i­ról és üzle­te­i­ről ismert, ame­ly­ek hoz­zá­já­rul­nak az élénk és turis­ták által von­zó kör­ny­eze­té­hez. Ez a város­rész néps­ze­rű cél­pont a vásár­lás­ra, kul­tu­rá­lis ese­mé­ny­ek­re és séták­ra, ami az egy­ik legé­lén­kebb hel­lyé tes­zi Bra­ti­sla­vá­ban. A 9,6 km² terüle­ten itt él 41 086 lakos (sta​re​mes​to​.sk).


Odka­zy

Dóm Svä­té­ho Martina

Troj­lo­ďo­vý gotic­ký kos­tol pat­rí k naj­väč­ším gotic­kým sak­rál­nym stav­bám na Slo­ven­sku. Bol posta­ve­ný na mies­te pôvod­né­ho román­ske­ho kos­to­la. Zača­li ho sta­vať na začiat­ku 14. sto­ro­čia, vysvä­te­ný bol v r. 1452. Veža kos­to­la bola posta­ve­ná súčas­ne s tro­ma loďa­mi kos­to­la, bola súčas­ťou mest­ské­ho opev­ne­nia a slú­ži­la k obra­ne mes­ta. Jej cel­ko­vá výš­ka dosa­hu­je 85 m a na vrcho­le ju uzat­vá­ra pozlá­te­ná poduš­ka s roz­mer­mi 2 x 2 m a na nej 1 m vyso­ká kópia uhor­skej krá­ľov­skej koru­ny vážia­ca 300 kg. V rokoch 15631830 bol dóm sved­kom koru­no­vá­cií uhor­ských krá­ľov. Koru­no­va­li tu 11 uhor­ských krá­ľov a 8 krá­ľov­ských man­že­liek (bra​ti​sla​va​.sk). Po nedáv­nej rekon­štruk­cii koru­nu už nas­päť nevrátili.


Dóm Svä­té­ho Mar­ti­na (St. Mar­ti­n’s Cathedral)

The three-​nave Got­hic church is one of the lar­gest Got­hic sac­ral buil­dings in Slo­va­kia. It was built on the site of the ori­gi­nal Roma­ne­sque church. Cons­truc­ti­on began at the begin­ning of the 14th cen­tu­ry, and it was con­sec­ra­ted in 1452. The church tower was built simul­ta­ne­ous­ly with the three ais­les of the church, ser­ving as part of the city for­ti­fi­ca­ti­on and defen­se. Its total height rea­ches 85 meters, and at the top, it is cro­wned with a gil­ded cus­hi­on mea­su­ring 2 x 2 meters, top­ped by a 1‑meter high repli­ca of the Hun­ga­rian roy­al cro­wn weig­hing 300 kg. From 1563 to 1830, the cat­hed­ral wit­nes­sed the coro­na­ti­ons of Hun­ga­rian kings. It saw the coro­na­ti­on of 11 Hun­ga­rian kings and 8 roy­al con­sorts (bra​ti​sla​va​.sk). After a recent recons­truc­ti­on, the cro­wn has not been returned.


Dóm St. Mar­tin (St. Martinsdom)

Die dre­is­chif­fi­ge gotis­che Kir­che gehört zu den größten gotis­chen Sak­ral­bau­ten in der Slo­wa­kei. Sie wur­de an der Stel­le einer urs­prün­gli­chen roma­nis­chen Kir­che errich­tet. Der Bau begann zu Beginn des 14. Jahr­hun­derts, und die Kir­che wur­de 1452 gewe­iht. Der Kirch­turm wur­de gle­i­ch­ze­i­tig mit den drei Schif­fen der Kir­che erbaut und dien­te als Teil der städ­tis­chen Befes­ti­gung und Ver­te­i­di­gung. Sei­ne Gesamt­höhe bet­rägt 85 Meter, und an der Spit­ze ist er mit einem ver­gol­de­ten Kis­sen von 2 x 2 Metern gek­rönt, auf dem sich eine 1 Meter hohe Nach­bil­dung der unga­ris­chen Königs­kro­ne befin­det, die 300 kg wiegt. Von 1563 bis 1830 war der Dom Zeuge der Krönun­gen unga­ris­cher Köni­ge. Es wur­den 11 unga­ris­che Köni­ge und 8 könig­li­che Gemah­lin­nen hier gek­rönt (bra​ti​sla​va​.sk). Nach einer kürz­li­chen Rekons­truk­ti­on wur­de die Kro­ne jedoch nicht zurückgegeben.


Szent Márton-​dóm

A három­ha­jós góti­kus tem­plom a leg­na­gy­obb góti­kus szak­rá­lis épüle­tek közé tar­to­zik Szlo­vá­kiá­ban. Egy ere­de­ti román tem­plom hely­én épült. Az épít­ke­zés a 14. szá­zad ele­jén kez­dődött, és a tem­plo­mot 1452-​ben szen­tel­ték fel. A tem­plom tor­ny­át egy időben épí­tet­ték a három hajó­val, rés­ze volt a váro­si erőd­nek és a város védel­mé­re szol­gált. Tel­jes magas­sá­ga 85 méter, tete­jén egy 2 x 2 méte­res ara­ny­o­zott pár­na talál­ha­tó, ame­ly­en egy 1 méter magas máso­lat hely­ez­ke­dik el a magy­ar kirá­lyi koro­ná­ról, ame­ly 300 kg súlyú. 1563 és 1830 között a dóm tanú­ja volt a magy­ar kirá­ly­ok koro­ná­zá­sá­nak. Itt koro­náz­ták meg a 11 magy­ar kirá­lyt és 8 kirá­ly­nőt (bra​ti​sla​va​.sk). A közel­múlt­be­li hely­re­ál­lí­tás után a koro­nát azon­ban nem hely­ez­ték vissza.


Dóm Svä­té­ho Martina


Michal­ská brána 

Je jedi­ná zacho­va­ná brá­na stre­do­ve­ké­ho mest­ské­ho opev­ne­nia. Pôvod­ne gotic­ká brá­na, kto­rou do mes­ta vstu­po­va­la diaľ­ko­vá ces­ta z Mora­vy, sa spo­mí­na až v roku 1411, posta­vi­li ju však už v prvej polo­vi­ci 14. sto­ro­čia. V rokoch 1511- 13 bola zvý­še­ná o osem­bo­kú nad­stav­bu a v rokoch 175358 pre­sta­va­ná do súčas­nej podo­by, kedy bola na vrchol 51 met­rov vyso­kej baro­ko­vej veže umiest­ne­ná socha svä­té­ho Micha­la. Pri zosil­ňo­va­ní mest­ské­ho opev­ne­nia bol k veži pri­sta­va­ný ochran­ný bar­ba­kán. V súčas­nos­ti sa vo veži nachá­dza expo­zí­cia zbra­ní a mest­ské­ho opev­ne­nia (bra​ti​sla​va​.sk).


Michal­ská brána

It is the only pre­ser­ved gate of the medie­val city for­ti­fi­ca­ti­on. Ori­gi­nal­ly a Got­hic gate through which the long-​distance road from Mora­via ente­red the city, it is men­ti­oned in 1411, but it was built in the first half of the 14th cen­tu­ry. In the years 1511 – 13, it was rai­sed by an octa­go­nal supers­truc­tu­re, and in the years 1753 – 58, it was recons­truc­ted into its cur­rent form, when a sta­tue of St. Micha­el was pla­ced on top of the 51-​meter-​high baro­que tower. A pro­tec­ti­ve bar­bi­can was added to the tower during the strengt­he­ning of the city for­ti­fi­ca­ti­on. Today, the tower hou­ses an exhi­bi­ti­on of wea­pons and city for­ti­fi­ca­ti­ons (bra​ti​sla​va​.sk).


Michal­ská brána

Es ist das ein­zi­ge erhal­te­ne Tor der mit­te­lal­ter­li­chen Stadt­be­fes­ti­gung. Urs­prün­glich ein gotis­ches Tor, durch das die Ferns­tra­ße aus Mäh­ren in die Stadt führ­te, wird es ers­tmals im Jahr 1411 erwähnt, aber bere­its in der ers­ten Hälf­te des 14. Jahr­hun­derts gebaut. In den Jah­ren 1511 – 13 wur­de es um einen ach­tec­ki­gen Auf­bau erhöht, und in den Jah­ren 1753 – 58 wur­de es in sei­ne heuti­ge Form umge­baut, als auf den 51 Meter hohen baroc­ken Turm die Sta­tue des hei­li­gen Micha­el gesetzt wur­de. Bei der Vers­tär­kung der Stadt­be­fes­ti­gung wur­de ein Schutz­bar­ba­kan an den Turm ange­baut. Heute beher­bergt der Turm eine Auss­tel­lung von Waf­fen und Stadt­be­fes­ti­gun­gen (bra​ti​sla​va​.sk).


Michal­ská kapu

Ez az egy­et­len meg­ma­radt kapu a közép­ko­ri város erődít­mé­ny­é­ből. Ere­de­ti­leg egy góti­kus kapu volt, ame­ly­en keresz­tül a Mor­va­ors­zág­ból érke­ző távol­sá­gi út veze­tett a város­ba. Elős­zör 1411-​ben emlí­tik, de már a 14. szá­zad első felé­ben megé­pült. 1511 – 13-​ban nyolcs­zög­le­tű felé­pít­mén­ny­el emel­ték fel, 1753 – 58-​ban pedig jelen­le­gi for­má­já­ban áta­la­kí­tot­ták, ami­kor Szent Mihá­ly szob­rát hely­ez­ték el a 51 méter magas barokk toro­ny tete­jé­re. A város erődít­mé­ny­é­nek mege­rősí­té­se­kor a toro­ny­hoz egy védő bár­ká­nyt is hoz­zá­é­pí­tet­tek. Ma a toro­ny fegyver- és városfal-​kialakítási kiál­lí­tás­nak ad ott­hont (bra​ti​sla​va​.sk).


Pri­ma­ciál­ny palác

Ten­to kla­si­cis­tic­ký palác je jed­nou naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­ších palá­co­vých sta­vieb v Bra­ti­sla­ve. V rokoch 1778 – 81 bol posta­ve­ný pre ostri­hom­ské­ho arci­bis­ku­pa Joze­fa Bat­hy­á­ny­ho. V ati­ke stre­chy sa nachá­dza­jú ale­go­ric­ké sochy a vázy. Na vrcho­le tym­pa­nó­na je umiest­ne­ný erb Joze­fa Bat­hy­á­ny­ho a kar­di­nál­sky klo­búk vážia­ci 150 kg. V tym­pa­nó­ne sa dnes mies­to pôvod­nej fres­ky nachá­dza mozai­ka. Soš­ky anje­lov nad bal­kó­nom v cen­trál­nej čas­ti fasá­dy držia dve pís­me­ná I – Ius­ti­cia = spra­vod­li­vosť a C – Cle­men­tia = Lás­ka­vosť – osob­né hes­lo kar­di­ná­la. Vo vstup­nej hale palá­ca po pra­vej stra­ne sa nachá­dza pamät­ná tabu­ľa pri­po­mí­na­jú­ca tzv. Bra­ti­slav­ský (Pre­špor­ský) mier, doku­ment, kto­rý tu bol pod­pí­sa­ný 26. decem­bra 1805 po bit­ke Troch cisá­rov pri Slav­ko­ve. Na nádvo­rí je palá­ca rene­sanč­ná fon­tá­na svä­té­ho Jura­ja a v rohu nádvo­ria je vchod do kapl­n­ky svä­té­ho Ladi­sla­va. Na poscho­dí sa nachá­dza Zrkad­lo­vá sieň, kto­rá bola sved­kom pod­pí­sa­nia Bra­ti­slav­ské­ho mie­ru v roku 1805 medzi napo­le­onov­ským Fran­cúz­skom a Habs­bur­gov­ským Rakús­kom po bit­ke pri Slav­ko­ve. V roku 1848 tu kráľ Fer­di­nand I. pod­pí­sal doku­ment o zru­še­ní pod­dan­stva v Uhor­sku. V repre­zen­tač­ných pries­to­roch sú umiest­ne­né zbier­ky Galé­rie mes­ta Bra­ti­sla­va s uni­kát­nou zbier­kou šesť tapi­sé­rií zo 17. sto­ro­čia zobra­zu­jú­cich tra­gic­kú lás­ku Héra k Lean­dro­vi, z anglic­kej krá­ľov­skej tká­čov­ne v Mor­tla­ke. Palác je od roku 1903 majet­kom mes­ta a v súčas­nos­ti síd­lom pri­má­to­ra mes­ta (bra​ti​sla​va​.sk). V Zrkad­lo­vej sie­ni Priam­ciál­ne­ho palá­ca sa kona­jú zasad­nu­tia mest­ské­ho zastu­pi­teľ­stva.


Pri­ma­tial Palace

This neoc­las­si­cal pala­ce is one of the most repre­sen­ta­ti­ve pala­ce buil­dings in Bra­ti­sla­va. It was built bet­we­en 1778 and 1781 for the Arch­bis­hop Jozef Bat­hy­á­ny of Esz­ter­gom. The attic of the roof fea­tu­res alle­go­ri­cal sta­tu­es and vases. At the top of the tym­pa­num, the coat of arms of Jozef Bat­hy­á­ny and a car­di­na­l’s hat weig­hing 150 kg are pla­ced. In the tym­pa­num, ins­te­ad of the ori­gi­nal fres­co, the­re is now a mosaic. The angel sta­tu­es abo­ve the bal­co­ny in the cen­tral part of the faca­de hold two let­ters, I – Ius­ti­tia (Jus­ti­ce), and C – Cle­men­tia (Cle­men­cy) – the per­so­nal mot­to of the car­di­nal. In the entran­ce hall of the pala­ce, on the right side, the­re is a memo­rial pla­que com­me­mo­ra­ting the so-​called Bra­ti­sla­va (Pre­ss­burg) Pea­ce, a docu­ment sig­ned here on Decem­ber 26, 1805, after the Batt­le of the Three Empe­rors near Slav­kov. In the cour­ty­ard of the pala­ce, the­re is a Renais­san­ce foun­tain of Saint Geor­ge, and in the cor­ner of the cour­ty­ard is the entran­ce to the cha­pel of Saint Ladis­laus. On the upper flo­or, the­re is the Mir­ror Hall, which wit­nes­sed the sig­ning of the Bra­ti­sla­va Pea­ce in 1805 bet­we­en Napo­le­onic Fran­ce and Habs­burg Aus­tria after the Batt­le of Slav­kov. In 1848, King Fer­di­nand I sig­ned a docu­ment abo­lis­hing serf­dom in Hun­ga­ry here. The repre­sen­ta­ti­ve spa­ces hou­se the col­lec­ti­ons of the Bra­ti­sla­va City Gal­le­ry, inc­lu­ding a uni­que col­lec­ti­on of six tapes­tries from the 17th cen­tu­ry depic­ting the tra­gic love of Hero and Lean­der, from the English roy­al wea­ving works­hop in Mor­tla­ke. Sin­ce 1903, the pala­ce has been owned by the city and cur­ren­tly ser­ves as the resi­den­ce of the may­or of the city (bra​ti​sla​va​.sk). City coun­cil mee­tings take pla­ce in the Mir­ror Hall of the Pri­ma­tial Palace.


Pri­ma­tial­pa­lais

Die­ses neok­las­si­zis­tis­che Palais gehört zu den reprä­sen­ta­tivs­ten Palais­ge­bä­u­den in Bra­ti­sla­va. Es wur­de zwis­chen 1778 und 1781 für den Erz­bis­chof Jozef Bat­hy­á­ny von Esz­ter­gom erbaut. Das Dach­ges­choss des Daches ist mit alle­go­ris­chen Sta­tu­en und Vasen gesch­müc­kt. Auf dem Gie­bel befin­den sich das Wap­pen von Jozef Bat­hy­á­ny und ein Kar­di­nals­hut, der 150 kg wiegt. Im Tym­pa­non befin­det sich heute ans­tel­le des Ori­gi­nalf­res­kos eine Mosaik. Die Engels­ta­tu­en über dem Bal­kon im zen­tra­len Teil der Fas­sa­de hal­ten zwei Buchs­ta­ben, I – Ius­ti­tia (Gerech­tig­ke­it) und C – Cle­men­tia (Mil­de) – das per­sön­li­che Mot­to des Kar­di­nals. Im Ein­gangs­be­re­ich des Palais, auf der rech­ten Sei­te, befin­det sich eine Gedenk­ta­fel an den soge­nann­ten Bra­ti­sla­va­er (Pre­ss­bur­ger) Frie­den, ein Doku­ment, das hier am 26. Dezem­ber 1805 nach der Sch­lacht der drei Kai­ser bei Slav­kov unter­ze­ich­net wur­de. Im Innen­hof des Palais befin­det sich ein Renaissance-​Brunnen des hei­li­gen Geor­gs, und in der Ecke des Hofes befin­det sich der Ein­gang zur Kapel­le des hei­li­gen Ladis­laus. Im Ober­ges­choss befin­det sich der Spie­gel­sa­al, der die Unter­ze­ich­nung des Bra­ti­sla­va­er Frie­dens im Jahr 1805 zwis­chen dem napo­le­onis­chen Fran­kre­ich und dem habs­bur­gis­chen Öster­re­ich nach der Sch­lacht von Slav­kov miter­leb­te. Im Jahr 1848 unter­ze­ich­ne­te König Fer­di­nand I. hier ein Doku­ment zur Abschaf­fung der Lei­be­i­gen­schaft in Ungarn. Die reprä­sen­ta­ti­ven Räum­lich­ke­i­ten beher­ber­gen die Samm­lun­gen der Stadt­ga­le­rie Bra­ti­sla­va, darun­ter eine ein­zi­gar­ti­ge Samm­lung von sechs Wand­tep­pi­chen aus dem 17. Jahr­hun­dert, die die tra­gis­che Lie­be von Hero und Lean­der dars­tel­len, aus der englis­chen König­li­chen Weber­werks­tatt in Mor­tla­ke. Seit 1903 gehört das Palais der Stadt und dient der­ze­it als Resi­denz des Bür­ger­me­is­ters der Stadt (bra​ti​sla​va​.sk). Die Sit­zun­gen des Stadt­rats fin­den im Spie­gel­sa­al des Pri­ma­tial­pa­lais statt.


Prí­má­si palota

Ez a neok­lass­zi­cis­ta palo­ta Bra­ti­sla­va egy­ik leg­ki­vá­lóbb palo­tá­ja. 1778 és 1781 között épült Jozef Bat­hy­á­ny esz­ter­go­mi érsek szá­má­ra. A tetőtér alle­go­ri­kus szob­rok­kal és vázák dís­zí­tik. A tim­pa­non tete­jén Jozef Bat­hy­á­ny címe­re és egy 150 kg súlyú bíbo­ros süveg talál­ha­tó. A tim­pa­non­ban ma egy mozaik talál­ha­tó az ere­de­ti fres­kó hely­ett. A hom­lok­zat köz­pon­ti rés­zén lévő erké­ly felett lévő angy­als­zob­rok két betűt tar­ta­nak, I – Ius­ti­tia (igaz­sá­gos­ság) és C – Cle­men­tia (Jóság) – a bíbo­ros sze­mé­ly­es mot­tó­ját. A palo­ta bejá­ra­tá­nál, a jobb olda­lon, egy emlék­táb­la talál­ha­tó a Bra­ti­sla­vai (Pozso­nyi) Béke nevű doku­men­tum­ról, ame­ly­et 1805. decem­ber 26-​án írtak alá a Slav­kov­nál vívott három csás­zár csa­tá­ja után. A palo­ta bel­ső udva­rán áll a Szent Györ­gy renes­zánsz kút­ja, a udvar sar­ká­ban pedig a Szent Lász­ló kápol­na bejá­ra­ta. Az eme­le­ten talál­ha­tó a Tük­rös terem, ame­ly a Bra­ti­sla­vai Béke alá­í­rá­sá­nak helys­zí­ne volt 1805-​ben Napó­le­on Fran­cia­ors­zá­ga és a Habs­burg Biro­da­lom között a Slav­ko­vi csa­ta után. 1848-​ban I. Fer­di­nánd kirá­ly itt írta alá a job­bá­gy­ság eltör­lé­sé­ről szó­ló doku­men­tu­mot Magy­arors­zá­gon. A repre­zen­ta­tív terek­ben lát­ha­tó a Bra­ti­sla­va Galé­ria gyűj­te­mé­nye, ame­ly­nek rés­ze a 17. szá­zad­ból szár­ma­zó hat falis­zőny­eg egy­edülál­ló gyűj­te­mé­nye, ame­ly Hero és Lean­der tra­gi­kus sze­rel­mét ábrá­zol­ja, a Mor­tla­ke angol kirá­lyi szövőműhe­ly­ből. A palo­ta 1903 óta a város tulaj­do­na, jelen­leg a város pol­gár­mes­te­ré­nek rezi­den­ciá­ja (bra​ti​sla​va​.sk). A város­há­zi tanács ülé­sei a Prí­má­si palo­ta Tük­rös ter­mé­ben zajlanak.


Pri­ma­ciál­ny palác a Pri­ma­ciál­ne námestie


Fon­tá­na Svä­té­ho Jura­ja s drakom

Pod­ľa legen­dy bol Juraj dôs­toj­ník rím­skej armá­dy. Jed­né­ho dňa pri­šiel do mes­ta, kto­ré tyra­ni­zo­val drak. Drak sa spr­vu uspo­ko­jil s kaž­do­den­ným prí­su­nom dobyt­ka, neskôr však začal vyža­do­vať mla­dé diev­či­ny. Zúfa­lí ľudia vybe­ra­li obe­te žre­bo­va­ním. Juraj pri­šiel do mes­ta, keď padol žreb na krá­ľov­skú dcé­ru. Zabil dra­ka kopi­jou a stal sa sym­bo­lom rytie­ra, kto­rý víťa­zí nad zlom (bra​ti​sla​va​.sk).


Foun­tain of St. Geor­ge and the Dragon

Accor­ding to legend, Geor­ge was an offi­cer in the Roman army. One day, he came to a town ter­ro­ri­zed by a dra­gon. Ini­tial­ly, the dra­gon was satis­fied with a dai­ly supp­ly of lives­tock, but later, it began deman­ding young girls. Des­pe­ra­te, the peop­le selec­ted vic­tims by dra­wing lots. Geor­ge arri­ved in the town when the lot fell on the kin­g’s daugh­ter. He kil­led the dra­gon with his spe­ar and beca­me a sym­bol of a knight triump­hing over evil (bra​ti​sla​va​.sk).


Brun­nen des hei­li­gen Geor­gs und des Drachen

Gemäß der Legen­de war Georg ein Offi­zier in der römis­chen Armee. Eines Tages kam er in eine Stadt, die von einem Dra­chen tyran­ni­siert wur­de. Zuerst war der Dra­che mit der täg­li­chen Ver­sor­gung von Vieh zuf­rie­den, ver­lang­te jedoch spä­ter nach jun­gen Mäd­chen. Ver­zwe­i­fel­te Men­schen wähl­ten Opfer durch das Los. Georg kam in die Stadt, als das Los auf die Toch­ter des Königs fiel. Er töte­te den Dra­chen mit sei­nem Spe­er und wur­de zum Sym­bol eines Rit­ters, der das Böse besiegt (bra​ti​sla​va​.sk).


Szent Györ­gy és a sár­ká­ny kútja

A legen­da sze­rint Györ­gy egy római had­se­reg tiszt­je volt. Egy nap egy város­ba érke­zett, ame­ly­et egy sár­ká­ny zsar­no­kolt. Elős­zör a sár­ká­ny a min­den­na­pi marhahús-​szállítmánnyal mege­lé­ge­dett, később azon­ban fia­tal lány­o­kat kez­dett köve­tel­ni. A két­ség­be­e­sett embe­rek a sor­so­lás útján válasz­tot­ták az áldo­za­to­kat. Györ­gy akkor érke­zett a város­ba, ami­kor a kirá­ly leánya esett ki a sor­so­lás­ból. Megöl­te a sár­ká­nyt lándz­sá­já­val, és a lova­got szim­bó­lum­má vált, aki legy­őzi a gonoszt (bra​ti​sla​va​.sk).


Sta­rá radnica

v 14. sto­ro­čí stál na mies­te dneš­nej sta­rej rad­ni­ce dom s vežou, kto­rý dal posta­viť rich­tár Jakub. Sta­rá rad­ni­ca vznik­la v 15. sto­ro­čí spo­je­ním via­ce­rých suse­dia­cich meš­tian­skych domov na Hlav­nom námes­tí a v prie­be­hu sto­ro­čí pre­šla via­ce­rý­mi rekon­štruk­cia­mi. Po zeme­tra­se­ní v roku 1599 bola pre­sta­va­ná v rene­sanč­nom slo­hu, veža rad­ni­ce bola po požia­ri v 18. sto­ro­čí pre­sta­va­ná v baro­ko­vom slo­hu. V roku 1912 bolo pri­sta­ve­né zadné kríd­lo v neore­ne­sanč­nom slo­hu zo stra­ny nádvo­ria a v neogo­tic­kom zo stra­ny Pri­ma­ciál­ne­ho námes­tia. Veža rad­ni­ce plni­la obran­ný cha­rak­ter. Pri pohľa­de na vežu z Hlav­né­ho námes­tia náj­de­te na nej via­ce­ré pozo­ru­hod­nos­ti – na sok­li sa nachá­dza tabuľ­ka s dátu­mom Feb­ru­ár 1850, kto­rá pri­po­mí­na výš­ku vody pri povod­ni, kedy sa Dunaj vylial z kory­ta. Vľa­vo od gotic­ké­ho okna sa na úrov­ni 1. poscho­dia nachá­dza zamu­ro­va­ná delo­vá guľa pri­po­mí­na­jú­ca úto­ky napo­le­on­ských voj­sk v roku 1809. Na náro­ží veže sto­jí socha Mado­ny z roku 1676. Z ocho­zu veže boli v minu­los­ti vyhla­so­va­né roz­hod­nu­tia sne­mu, krá­ľov­ské naria­de­nia i naria­de­nia mest­skej rady. Na fasá­de napra­vo od rene­sanč­né­ho arki­é­ra si môže­te všim­núť fres­ku sta­ré­ho muža – úžer­ní­ka z roku 1533. Mest­ské múze­um je jed­ným z naj­star­ších múzeí v stred­nej Euró­pe, bolo zalo­že­né v roku 1868. V rohu nádvo­ria je vchod do expo­zí­cii feudál­nej jus­tí­cie a his­tó­rie mes­ta. Na arká­do­vom rene­sanč­nom nádvo­rí sa v lete kona­jú kon­cer­ty a diva­del­né pred­sta­ve­nia (bra​ti​sla​va​.sk).

Rolan­do­va fon­tá­na pred Sta­rou rad­ni­cou – kamen­ná rene­sanč­ná fon­tá­na s kru­ho­vou nádr­žou ozdo­be­nou mas­ka­rón­mi a so stre­do­vým pilie­rom na kto­rom sto­jí posta­va stre­do­ve­ké­ho rytie­ra v brne­ní. Socha zná­zor­ňu­je legen­dár­ne­ho ochran­cu mest­ských práv Rolan­da. V dol­nej čas­ti pilie­ra sa nachá­dza men­šia muš­ľo­vi­to­vá nádrž do kto­rej strie­ka voda z papúľ rýb drža­ných posta­vič­ka­mi – tzv. puti. Voda sa do fon­tá­ny pôvo­de pri­vá­dza­la dre­ve­ným potru­bím. Fon­tá­na vznik­la z prak­tic­kých dôvo­dov v čase, kedy bol v mes­te citeľ­ný nedos­ta­tok vody ako pria­ma reak­cia na veľ­ký požiar, kto­rý vypu­kol prá­ve počas koru­no­vač­nej sláv­nos­ti Maxi­mi­liá­na a spus­to­šil veľ­kú časť domov v mes­te. Pred­po­kla­dá sa, že autor na soche Rolan­da zobra­zil prá­ve tvár vte­daj­šie­ho panov­ní­ka (bra​ti​sla​va​.sk).


Old Town Hall

In the 14th cen­tu­ry, the­re was a hou­se with a tower on the site of toda­y­’s Old Town Hall, built by the may­or Jakub. The Old Town Hall was for­med in the 15th cen­tu­ry by mer­ging seve­ral neigh­bo­ring bour­ge­ois hou­ses on the Main Squ­are, and over the cen­tu­ries, it under­went seve­ral recons­truc­ti­ons. After the eart­hqu­ake in 1599, it was rebu­ilt in the Renais­san­ce sty­le, and the town hall tower was recons­truc­ted in the Baro­que sty­le after a fire in the 18th cen­tu­ry. In 1912, a rear wing was added in the Neo-​Renaissance sty­le from the cour­ty­ard side and in the Neo-​Gothic sty­le from Pri­ma­ciál­ne Squ­are. The town hall tower ser­ved a defen­si­ve pur­po­se. When looking at the tower from the Main Squ­are, you will find seve­ral inte­res­ting fea­tu­res – on the plinth, the­re is a pla­que with the date Feb­ru­ary 1850, remin­ding of the water level during a flo­od when the Danu­be overf­lo­wed its banks. To the left of the Got­hic win­dow, at the level of the 1st flo­or, the­re is a wal­led can­non­ball remin­ding of the attacks by Napo­le­on’s armies in 1809. On the cor­ner of the tower stands a sta­tue of the Madon­na from 1676. From the tower bal­co­ny, deci­si­ons of the par­lia­ment, roy­al dec­re­es, and city coun­cil regu­la­ti­ons were announ­ced in the past. On the faca­de to the right of the Renais­san­ce arca­de, you can noti­ce a fres­co of an old man – a usu­rer from 1533. The City Muse­um is one of the oldest muse­ums in Cen­tral Euro­pe, foun­ded in 1868. In the cour­ty­ard cor­ner, the­re is an entran­ce to the exhi­bi­ti­on of feudal jus­ti­ce and the his­to­ry of the city. Con­certs and the­a­ter per­for­man­ces take pla­ce on the Renais­san­ce arca­de cour­ty­ard in the sum­mer (bra​ti​sla​va​.sk).

Roland Foun­tain in front of the Old Town Hall – a sto­ne Renais­san­ce foun­tain with a cir­cu­lar basin ador­ned with mas­ca­rons and a cen­tral pil­lar on which stands the figu­re of a medie­val knight in armor. The sta­tue depicts the legen­da­ry guar­dian of muni­ci­pal rights, Roland. In the lower part of the pil­lar, the­re is a smal­ler shell-​shaped basin into which water spra­ys from the mouths of fish held by figu­ri­nes – the so-​called put­ti. Water was ori­gi­nal­ly brought to the foun­tain through wooden pipes. The foun­tain was cre­a­ted for prac­ti­cal rea­sons at a time when the­re was a noti­ce­ab­le shor­ta­ge of water in the city, as a direct res­pon­se to a major fire that bro­ke out during the coro­na­ti­on celeb­ra­ti­on of Maxi­mi­lian and devas­ta­ted a lar­ge part of the homes in the city. It is assu­med that the aut­hor depic­ted the face of the then ruler on the sta­tue of Roland (bra​ti​sla​va​.sk).


Altes Rat­haus

Im 14. Jahr­hun­dert stand an der Stel­le des heuti­gen Alten Rat­hau­ses ein Haus mit einem Turm, das vom Bür­ger­me­is­ter Jakub erbaut wur­de. Das Alte Rat­haus ents­tand im 15. Jahr­hun­dert durch die Vere­i­ni­gung meh­re­rer benach­bar­ter Bür­ger­hä­u­ser am Haupt­platz und wur­de im Lau­fe der Jahr­hun­der­te mehr­fach umge­baut. Nach dem Erd­be­ben von 1599 wur­de es im Renais­san­ces­til wie­de­rauf­ge­baut, und der Rat­haus­turm wur­de nach einem Brand im 18. Jahr­hun­dert im baroc­ken Stil umges­tal­tet. Im Jahr 1912 wur­de auf der Hof­se­i­te ein hin­te­rer Flügel im neure­nais­san­ces­til und auf der Sei­te des Pri­ma­ciál­ne námes­tie im neugo­tis­chen Stil hin­zu­ge­fügt. Der Rat­haus­turm dien­te einem defen­si­ven Zweck. Wenn Sie den Turm vom Haupt­platz aus bet­rach­ten, fin­den Sie meh­re­re inte­res­san­te Merk­ma­le – auf dem Soc­kel befin­det sich eine Tafel mit dem Datum Feb­ru­ar 1850, die an den Was­sers­tand wäh­rend eines Hoch­was­sers erin­nert, als die Donau über ihre Ufer trat. Links vom gotis­chen Fens­ter, auf Höhe des 1. Stocks, befin­det sich eine ein­ge­mau­er­te Kano­nen­ku­gel, die an die Angrif­fe der napo­le­onis­chen Arme­en im Jahr 1809 erin­nert. Auf der Ecke des Turms steht eine Sta­tue der Madon­na aus dem Jahr 1676. Vom Bal­kon des Turms aus wur­den in der Ver­gan­gen­he­it Ents­che­i­dun­gen des Par­la­ments, könig­li­che Erlas­se und städ­tis­che Rats­vorsch­rif­ten ver­kün­det. Auf der Fas­sa­de rechts von der Renaissance-​Arkade kön­nen Sie ein Fres­ko eines alten Man­nes – eines Wuchers aus dem Jahr 1533 – bemer­ken. Das Stadt­mu­se­um ist eines der ältes­ten Muse­en in Mit­te­le­uro­pa, geg­rün­det im Jahr 1868. In der Ecke des Innen­hofs befin­det sich ein Ein­gang zur Auss­tel­lung über die feuda­le Jus­tiz und die Ges­chich­te der Stadt. Im Som­mer fin­den auf dem Arka­de­nin­nen­hof Kon­zer­te und The­a­te­rauf­füh­run­gen statt (bra​ti​sla​va​.sk).

Rolandb­run­nen vor dem Alten Rat­haus – ein ste­i­ner­ner Renais­san­ceb­run­nen mit einem kre­is­för­mi­gen Bec­ken, das mit Mas­ka­rons ver­ziert ist, und einem zen­tra­len Pfe­i­ler, auf dem die Figur eines mit­te­lal­ter­li­chen Rit­ters in Rüs­tung steht. Die Sta­tue stellt den legen­dä­ren Hüter der städ­tis­chen Rech­te, Roland, dar. Im unte­ren Teil des Pfe­i­lers befin­det sich ein kle­i­ne­res mus­chel­för­mi­ges Bec­ken, in das Was­ser aus den Mün­dern von Fisch­fi­gu­ren, den soge­nann­ten Put­ti, spritzt. Was­ser wur­de urs­prün­glich durch höl­zer­ne Roh­re zum Brun­nen gele­i­tet. Der Brun­nen wur­de aus prak­tis­chen Grün­den in einer Zeit ges­chaf­fen, als in der Stadt ein spür­ba­rer Was­ser­man­gel herrsch­te, als direk­te Reak­ti­on auf einen gro­ßen Brand, der wäh­rend der Krönungs­fe­ier­lich­ke­i­ten von Maxi­mi­lian ausb­rach und einen Gro­ßte­il der Häu­ser in der Stadt ver­wüs­te­te. Es wird ver­mu­tet, dass der Autor das Gesicht des dama­li­gen Herrs­chers auf der Sta­tue von Roland dar­ges­tellt hat (bra​ti​sla​va​.sk).


Óvá­ro­si városháza

A 14. szá­zad­ban a mai Óvá­ro­si város­há­za hely­én egy ház állt toron­ny­al, ame­ly­et Jakub alpol­gár­mes­ter épít­te­tett. Az Óvá­ro­si város­há­za a 15. szá­zad­ban jött lét­re a Fő téren szoms­zé­dos pol­gá­ri házak egy­esí­té­sé­vel, és évs­zá­za­dok során többs­zör áté­pí­tet­ték. A 1599-​es föl­dren­gés után a renes­zánsz stí­lus­ban újjá­é­pí­tet­ték, és a város­ház toro­ny­ja a 18. szá­za­di tűz után barokk stí­lus­ban újra­é­pült. 1912-​ben a bel­ső udva­ron egy hát­só szár­ny­at renes­zánsz stí­lus­ban, a Pri­ma­ciál­ne námes­tie olda­lán pedig neogót stí­lus­ban épí­tet­tek hoz­zá. A város­há­za tor­nya védel­mi célt szol­gált. Ha a tor­ny­ot a Fő tér­ről nézi, szá­mos érde­kes­sé­get talál raj­ta – a talap­za­ton talál­ha­tó egy táb­la, ahol a 1850. feb­ru­ári dátum emlé­kez­tet az árvíz alat­ti vízs­zin­tre, ami­kor a Duna kilé­pett med­ré­ből. A góti­kus ablak bal olda­lán, az 1. eme­let magas­sá­gá­ban egy befa­la­zott ágy­ú­go­lyó talál­ha­tó, ame­ly az 1809-​es napó­le­oni had­se­reg táma­dá­sai­ra emlé­kez­tet. A toro­ny sar­kán egy 1676-​os Madonna-​szobor áll. A toro­ny erké­ly­é­ről koráb­ban a par­la­ment dön­té­se­it, a kirá­lyi ren­de­le­te­ket és a váro­si tanács ren­de­le­te­it hir­det­ték ki. Az erké­ly alatt, a renes­zánsz arkád jobb olda­lán lát­hat egy fres­kót egy öreg fér­fi­ról – egy 1533-​as agy­agem­be­ré­ről. A Váro­si Múze­um Közép-​Európa leg­ré­geb­bi múze­umai közé tar­to­zik, 1868-​ban ala­pí­tot­ták. Az udvar sar­ká­ban talál­ha­tó egy bejá­rat a feudá­lis igaz­ság és a város tör­té­ne­té­nek kiál­lí­tá­sá­hoz. Nyá­ron kon­cer­tek és szín­há­zi előa­dá­sok zaj­la­nak az udva­ron (bra​ti​sla​va​.sk).

Roland kút­ja az Óvá­ro­si város­há­za előtt – egy kőből kés­zült renes­zánsz kút, kör ala­kú meden­cé­vel, ame­ly masz­ka­ro­nok­kal van dís­zít­ve, és közé­pen egy osz­lop áll, ame­ly­en a közép­ko­ri lovag alak­ja áll pán­cél­ban. A szo­bor Rolan­dot, a váro­si jogok őrzőjét ábrá­zol­ja. Az osz­lop alsó rés­zén egy kisebb kagy­lós meden­ce talál­ha­tó, ame­ly­be víz spric­cel a put­ti nevű hala­la­kok szá­já­ból. A vizet ere­de­ti­leg fa csöve­ken keresz­tül vezet­ték a kút­hoz. A kútot gyakor­la­ti okok­ból hoz­ták lét­re, ami­kor a város­ban érez­he­tő volt a víz­hiá­ny, egy­enes reak­ci­ó­ként Maxi­mi­lian koro­ná­zá­si ünnep­sé­gei köz­ben kitört nagy tűz­vész­re, ame­ly egy rés­zét elpusz­tí­tot­ta a város házai­nak. Azt fel­té­te­le­zik, hogy a szo­bor Roland arcát a kora­be­li ural­ko­dó arca­ké­pé­vel ábrá­zol­ta (bra​ti​sla​va​.sk).


Mod­rý kos­to­lík – Kos­tol Svä­tej Alžbety

Jed­no­lo­ďo­vý seces­ný kos­to­lík svä­tej Alž­be­ty s val­co­vi­tou vežou bol posta­ve­ný v rokoch 1910 – 1913 pod­ľa pro­jek­tu buda­peš­tian­ske­ho archi­tek­ta Edmun­da Lech­ne­ra. Kos­tol posta­vi­la fir­ma Pit­tel a Brau­se­wet­ter, kto­rá pilot­ne do archi­tek­tú­ry kos­to­la zabu­do­va­la žele­zo­be­tó­no­vé kon­štruk­cie, kto­ré nesú klen­bu kos­to­la ako aj orga­no­vý chór. Pôdo­rys kos­to­la nad­vä­zu­je na tra­dič­né slo­hy, z kto­rých boli pre­vza­té aj mno­hé prv­ky. Úpl­ne nová je však úpra­va omiet­ky s boha­tý­mi výrez­mi napo­dob­ňu­jú­ce orien­tál­nu orna­men­ti­ku. Ústred­ným prv­kom čel­nej fasá­dy kos­to­la je mozai­ka s posta­vou svä­tej Alž­be­ty držia­cej v pláš­ti ruže. Ruže sú i základ­ným prv­kom orna­men­ti­ky inte­ri­é­ru kos­to­la. Lech­ner tou­to stav­bou vytvo­ril nový maďar­ský národ­ný archi­tek­to­nic­ký štýl. Zasvä­te­nie kos­to­lí­ka svä­tej Alž­be­te ref­lek­to­va­lo aj na maďar­ské národ­nost­né cíte­nie. Svä­tá Alž­be­ta bola domá­ca uhor­ská svä­ti­ca z krá­ľov­ské­ho rodu Arpá­dov­cov (naro­di­la sa prav­de­po­dob­ne na Bra­ti­slav­skom hra­de) a kos­to­lík mal byť aj akým­si sym­bo­lic­kým mau­zó­le­om cisá­rov­nej Alž­be­ty (Sis­si), man­žel­ky Fran­tiš­ka Joze­fa I. (bra​ti​sla​va​.sk).


Blue Church – Church of St. Elizabeth

The single-​nave Seces­si­onist Blue Church of St. Eli­za­beth with a cylin­dri­cal tower was built bet­we­en 1910 and 1913 accor­ding to the design of Buda­pest archi­tect Edmund Lech­ner. The church was cons­truc­ted by the Pit­tel and Brau­se­wet­ter com­pa­ny, which pione­e­red the use of rein­for­ced conc­re­te struc­tu­res in the chur­ch’s archi­tec­tu­re, sup­por­ting both the church vault and the organ loft. The chur­ch’s flo­or plan fol­lo­ws tra­di­ti­onal sty­les, incor­po­ra­ting many ele­ments bor­ro­wed from them. Howe­ver, a com­ple­te­ly new fea­tu­re is the orna­te plas­ter­work that imi­ta­tes orien­tal orna­men­ta­ti­on. The cen­tral ele­ment of the chur­ch’s front faca­de is a mosaic fea­tu­ring the figu­re of St. Eli­za­beth hol­ding roses in her clo­ak. Roses are also a fun­da­men­tal ele­ment of the inte­ri­or orna­men­ta­ti­on. With this cons­truc­ti­on, Lech­ner cre­a­ted a new Hun­ga­rian nati­onal archi­tec­tu­ral sty­le. The dedi­ca­ti­on of the Church of St. Eli­za­beth also ref­lec­ted Hun­ga­rian nati­onal sen­ti­ment. St. Eli­za­beth was a nati­ve Hun­ga­rian saint from the roy­al Arpad dynas­ty (like­ly born in Bra­ti­sla­va Cast­le), and the church was inten­ded to ser­ve as a sym­bo­lic mau­so­le­um for Empress Eli­za­beth (Sis­si), the wife of Franz Joseph I (bra​ti​sla​va​.sk).


Blaue Kir­che – Kir­che der Hei­li­gen Elisabeth

Die ein­schif­fi­ge seces­si­onis­tis­che Blaue Kir­che der Hei­li­gen Eli­sa­beth mit einem zylin­dris­chen Turm wur­de zwis­chen 1910 und 1913 nach dem Ent­wurf des Buda­pes­ter Archi­tek­ten Edmund Lech­ner erbaut. Die Kir­che wur­de von der Fir­ma Pit­tel und Brau­se­wet­ter errich­tet, die Pionie­rar­be­it bei der Ver­wen­dung von Sta­hl­be­tons­truk­tu­ren in der Archi­tek­tur der Kir­che leis­te­te und sowohl das Kir­chen­ge­wöl­be als auch die Orgel­tri­büne unters­tütz­te. Der Grun­driss der Kir­che folgt tra­di­ti­onel­len Sti­len und über­nimmt vie­le Ele­men­te von ihnen. Eine völ­lig neue Funk­ti­on ist jedoch die kun­stvol­le Ver­putz­ges­tal­tung, die orien­ta­lis­che Orna­men­tik imi­tiert. Das zen­tra­le Ele­ment der Vor­der­fas­sa­de der Kir­che ist ein Mosaik mit der Figur der Hei­li­gen Eli­sa­beth, die Rosen in ihrem Man­tel hält. Rosen sind auch ein grund­le­gen­des Ele­ment der Innen­ver­zie­rung. Mit die­sem Bau schuf Lech­ner einen neuen unga­ris­chen nati­ona­len archi­tek­to­nis­chen Stil. Die Wid­mung der Kir­che der Hei­li­gen Eli­sa­beth spie­gel­te auch das unga­ris­che Nati­onal­ge­fühl wider. Die Hei­li­ge Eli­sa­beth war eine gebür­ti­ge unga­ris­che Hei­li­ge aus der könig­li­chen Arpad-​Dynastie (wahrs­che­in­lich auf der Burg Pre­ss­burg gebo­ren), und die Kir­che soll­te auch als sym­bo­lis­ches Mau­so­le­um für Kai­se­rin Eli­sa­beth (Sis­si), die Frau von Franz Joseph I., die­nen (bra​ti​sla​va​.sk).


Kék Tem­plom – Szent Erzsébet-templom

Az egy­ha­jós sze­cess­zi­ós Kék Tem­plom Szent Erzsébet-​templom a Szent Erzsébet-​templom a 1910 és 1913 között épült a buda­pes­ti épí­tész, Edmund Lech­ner ter­vei sze­rint. A tem­plo­mot a Pit­tel és Brau­se­wet­ter cég épí­tet­te, ame­ly for­ra­dal­mian újí­tot­ta meg a tem­plom épí­tés­ze­té­ben a vas­be­ton szer­ke­ze­tek hasz­ná­la­tát, ame­ly­ek mind a tem­plom bol­to­za­tát, mind az orgo­na kar­zol­tát támo­gat­ják. A tem­plom alap­raj­za a hagy­o­má­ny­os stí­lu­so­kat köve­ti, sok ele­met kölc­sönöz tőlük. Azon­ban egy tel­je­sen új jel­leg­ze­tes­ség az orien­tá­lis dís­zí­tés után­za­tát imi­tá­ló dís­zes vako­lat. A tem­plom elül­ső hom­lok­za­tá­nak köz­pon­ti ele­me egy mozaik, a Szent Erz­sé­bet alak­já­val, aki róz­sá­kat tart a köpe­ny­é­ben. A róz­sák a bel­ső dís­zí­tés alap­ve­tő ele­mei is. Ezzel az épí­tés­zet­tel Lech­ner lét­re­ho­zott egy új magy­ar nemze­ti épí­tés­ze­ti stí­lust. A Szent Erzsébet-​templom fels­zen­te­lé­se is tük­röz­te a magy­ar nemze­ti érzel­me­ket. Szent Erz­sé­bet egy szüle­tett magy­ar szent volt az Arpád-​dinasztia kirá­lyi csa­lád­já­ból (valós­zí­nűleg Pozso­ny várán szüle­tett), és a tem­plom szim­bo­li­kus mau­zó­le­um­ként is szol­gált Erz­sé­bet csás­zár­né (Sis­si), I. Ferenc Józ­sef fele­sé­ge szá­má­ra (bra​ti​sla​va​.sk).


Sla­vín

Pamät­ník a cin­to­rín 6845 voja­kov Soviet­skej armá­dy, kto­rí pad­li pri oslo­bo­dzo­va­ní mes­ta počas 2. sve­to­vej voj­ny. Are­álu domi­nu­je pamät­ník s obrad­nou miest­nos­ťou a 39,5 m vyso­kým stĺpom, na vrcho­le kto­ré­ho sa nachá­dza 12,5 met­ra vyso­ká socha soviet­ske­ho voja­ka od Ale­xan­dra Tri­zul­ja­ka. Cin­to­rín, kto­rý vytvá­ra 6 maso­vých hro­bov a 283 indi­vi­du­ál­nych hro­bov pad­lých voja­kov. V are­áli sa nachá­dza­jú die­la aj mno­hých ďal­ších význam­ných sochá­rov, ako napr. Ladi­slav Sno­pek, Tibor Bárt­fay, Ján Kulich, Jozef Kos­t­ka, Ján Svet­lík. Sla­vín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka (bra​ti​sla​va​.sk).


Sla­vín

Memo­rial and ceme­te­ry for 6845 sol­diers of the Soviet Army who fell during the libe­ra­ti­on of the city in the Second World War. The area is domi­na­ted by a monu­ment with a cere­mo­nial room and a 39.5 m high column, top­ped by a 12.5 m high sta­tue of a Soviet sol­dier by Ale­xan­der Tri­zul­jak. The ceme­te­ry con­sists of 6 mass gra­ves and 283 indi­vi­du­al gra­ves of fal­len sol­diers. The area also fea­tu­res works by many other sig­ni­fi­cant sculp­tors, such as Ladi­slav Sno­pek, Tibor Bárt­fay, Ján Kulich, Jozef Kos­t­ka, Ján Svet­lík. Sla­vín is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (bra​ti​sla​va​.sk).


Sla­vín

Denk­mal und Fried­hof für 6845 Sol­da­ten der Sowje­tar­mee, die wäh­rend der Bef­re­iung der Stadt im Zwe­i­ten Weltk­rieg gefal­len sind. Das Are­al wird von einem Denk­mal mit einem Zere­mo­nien­raum und einer 39,5 m hohen Säu­le domi­niert, auf deren Spit­ze sich eine 12,5 m hohe Sta­tue eines sowje­tis­chen Sol­da­ten von Ale­xan­der Tri­zul­jak befin­det. Der Fried­hof bes­teht aus 6 Mas­sen­grä­bern und 283 Ein­zelg­rä­bern gefal­le­ner Sol­da­ten. Auf dem Gelän­de befin­den sich auch Wer­ke vie­ler wei­te­rer bede­uten­der Bild­hau­er wie Ladi­slav Sno­pek, Tibor Bárt­fay, Ján Kulich, Jozef Kos­t­ka, Ján Svet­lík. Sla­vín ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal (bra​ti​sla​va​.sk).


Sla­vín

Emlék­park és teme­tő 6845 Szov­jet Had­se­reg kato­ná­já­nak, akik a város fels­za­ba­dí­tá­sa­kor estek el a máso­dik világ­há­bo­rú­ban. A terüle­tet egy emlék­mű ural­ja, mely­ben szer­tar­tá­si terem és 39,5 méter magas osz­lop talál­ha­tó, tete­jén Ale­xan­der Tri­zul­jak 12,5 méter magas szov­jet kato­na szob­ra lát­ha­tó. A teme­tő 6 tömeg­sírt és 283 egy­é­ni sírt fog­lal magá­ban a ele­sett kato­nák szá­má­ra. A terüle­ten szá­mos más jelen­tős szob­rász műve is meg­ta­lál­ha­tó, mint pél­dá­ul Ladi­slav Sno­pek, Tibor Bárt­fay, Ján Kulich, Jozef Kos­t­ka, Ján Svet­lík. A Sla­vín a nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék­he­ly­ek közé tar­to­zik (bra​ti​sla​va​.sk).


Sla­vín


Redu­ta

Redu­te je svo­jou boha­tou čle­ni­tos­ťou a deko­ra­tív­nos­ťou nesko­rým pre­ja­vom eklek­tiz­mu. Bola tra­dič­ným mies­tom zábav, estrád, ume­lec­kých vystú­pe­ní a rôz­nych zhro­maž­de­ní bra­ti­slav­ské­ho oby­va­teľ­stva. Dnes je síd­lom Slo­ven­skej fil­har­mó­nie (bra​ti​sla​va​.sk).


Redu­ta

Redu­ta, with its rich arti­cu­la­ti­on and deco­ra­ti­ve ele­ments, is a late expres­si­on of eclec­ti­cism. It has tra­di­ti­onal­ly been a venue for enter­tain­ment, sta­ge per­for­man­ces, artis­tic pre­sen­ta­ti­ons, and vari­ous gat­he­rings of the inha­bi­tants of Bra­ti­sla­va. Today, it ser­ves as the hea­dqu­ar­ters of the Slo­vak Phil­har­mo­nic (bra​ti​sla​va​.sk).


Redu­ta

Die Redu­ta ist mit ihrer rei­chen Glie­de­rung und deko­ra­ti­ven Ges­tal­tung ein spä­ter Ausd­ruck des Eklek­ti­zis­mus. Sie war tra­di­ti­onell ein Ort für Unter­hal­tung, Büh­ne­nauf­füh­run­gen, künst­le­ris­che Dar­bie­tun­gen und vers­chie­de­ne Ver­samm­lun­gen der Bevöl­ke­rung von Bra­ti­sla­va. Heute dient sie als Sitz der Slo­wa­kis­chen Phil­har­mo­nie (bra​ti​sla​va​.sk).


Redu­ta

A Redu­ta gaz­dag tagolt­sá­gá­val és dís­zí­tőe­le­me­i­vel az eklek­ti­ka késői meg­ny­il­vá­nu­lá­sa. Hagy­o­má­ny­o­san szó­ra­ko­zó­he­ly­ként, szín­pa­di előa­dá­sok, művés­ze­ti bemu­ta­tók és külön­böző bra­ti­sla­vai lako­sok talál­ko­zó­he­ly­eként szol­gált. Ma a Szlo­vák Fil­har­mo­ni­ku­sok szék­he­lye (bra​ti​sla​va​.sk).


Gras­sal­ko­vi­chov palác

Roko­ko­vý palác, je jed­ným z naj­vy­da­re­nej­ších záh­rad­ných palá­cov v mes­te. Posta­vi­li ho po roku 1760 pre gró­fa Anto­na Gras­sal­ko­vi­cha, vte­daj­šie­ho pred­se­du uhor­skej komo­ry. Súčas­ťou palá­ca je i pre verej­nosť prí­stup­ná záh­ra­da. Dnes v palá­ci síd­li pre­zi­dent Slo­ven­skej repub­li­ky (bra​ti​sla​va​.sk).


Gras­sal­ko­vich Palace

A roco­co pala­ce, it is one of the most suc­cess­ful gar­den pala­ces in the city. It was built after 1760 for Count Anton Gras­sal­ko­vich, the then-​president of the Hun­ga­rian Cham­ber. The pala­ce inc­lu­des a gar­den that is open to the pub­lic. Today, the pala­ce ser­ves as the resi­den­ce of the Pre­si­dent of the Slo­vak Repub­lic (bra​ti​sla​va​.sk).


Grassalkovich-​Palast

Ein Rokoko-​Palast, er ist einer der gelun­gens­ten Gar­ten­pa­läs­te der Stadt. Er wur­de nach 1760 für Graf Anton Gras­sal­ko­vich, den dama­li­gen Prä­si­den­ten der Unga­ris­chen Kam­mer, erbaut. Zum Palast gehört auch ein für die Öffen­tlich­ke­it zugän­gli­cher Gar­ten. Heute dient der Palast als Resi­denz des Prä­si­den­ten der Slo­wa­kis­chen Repub­lik (bra​ti​sla​va​.sk).


Grassalkovich-​palota

Egy roko­ko stí­lu­sú palo­ta, a város egy­ik leg­si­ke­re­sebb ker­ti­pa­lo­tá­ja. 1760 után épült Anton Gras­sal­ko­vich gróf szá­má­ra, a magy­ar kama­rai elnök szá­má­ra. A palo­tá­hoz tar­to­zik egy a nyil­vá­nos­ság szá­má­ra nyi­tott kert. Ma a palo­ta a Szlo­vák Köz­tár­sa­ság elnöké­nek rezi­den­ciá­ja (bra​ti​sla​va​.sk).


Slo­ven­ské národ­né divad­lo – his­to­ric­ká budova

Pôvod­ne na mies­te SND stá­lo tzv. Sta­vov­ské divad­lo posta­ve­né v rokoch 17741776. Budo­va slú­ži­la obe­cen­stvu s via­ce­rý­mi neskor­ší­mi úpra­va­mi až do roku 1884, teda viac než sto rokov. Po nešťast­ných požia­roch diva­del­ných budov v iných mes­tách, naj­mä však po požia­ri divad­la vo Vied­ni (1881), sa aj mes­to Pre­špo­rok roz­hod­lo pre novú diva­del­nú budo­vu. Tú posta­vi­li v rokoch 18851886. Pre­vádz­ku v novej budo­ve otvo­ri­li 22. sep­tem­bra 1886 pred­sta­ve­ním ope­ry Bánk Bán od skla­da­te­ľa Feren­ca Erke­la, kto­rý sám prvé pred­sta­ve­nie diri­go­val. V novej budo­ve sa ešte aj po prvej sve­to­vej voj­ne hra­lo aj po maďar­sky, aj po nemec­ky. Postup­ne sa na jej javis­ko dosta­li aj her­ci spo­loč­nos­ti Slo­ven­ské­ho národ­né­ho divad­la. V dlhej his­tó­rii divad­la vystu­po­va­li na jeho doskách naj­výz­nam­nej­šie osob­nos­ti sve­to­vej oper­nej scé­ny ako F. Šaľ­ja­pin, P. Mas­cag­ni, R. Strauss, G. Filip, M. Fre­ni, P. Capuc­ci­li, R. Rez­ni­kov, J. Obraz­co­vo­vá, taneč­ní­ci M. Fon­te­yn, A. Alon­so, V. Vasi­liev a mno­hí iní. V súčas­nos­ti v ňom síd­lo ope­ra a balet. Odcho­va­la mno­ho význam­ných osob­nos­tí oper­nej scé­ny, ako napr. Peter Dvor­ský, J. Kund­lák, J. Gal­la, E. Jeni­so­vá, E. Grú­be­ro­vá, L. Pop­po­vá, kto­rí vystu­po­va­li na naj­zná­mej­ších sve­to­vých scé­nach (bra​ti​sla​va​.sk).

Gany­me­do­va fon­tá­na pred Slo­ven­ským národ­ným divad­lom pochá­dza z roku 1888. Orol s chlap­com – to je Zeus pre­me­ne­ný na drav­ca a odná­ša­jú­ci krás­ne­ho chlap­ca Gany­me­da na Olymp do síd­la bohov. Obvod kamen­nej nádr­že fon­tá­ny lemu­jú koryt­nač­ky, žaby a raky a podo­pie­ra­jú ju posta­vič­ky šty­roch detí, kto­ré držia šty­ri dru­hy dunaj­ských rýb – kap­ra, sum­ca, zubá­ča a šťu­ku. Z papu­lí rýb strie­ka voda a padá do nádr­že (bra​ti​sla​va​.sk).


Slo­vak Nati­onal The­at­re – His­to­ri­cal Building

Ori­gi­nal­ly, at the loca­ti­on of the Slo­vak Nati­onal The­at­re (SND), the­re sto­od the so-​called Sta­vov­ské The­at­re, built from 1774 to 1776. The buil­ding ser­ved the audien­ce with seve­ral later modi­fi­ca­ti­ons until 1884, more than a hun­dred years. After unfor­tu­na­te fires in the­a­ter buil­dings in other cities, espe­cial­ly after the Vien­na the­a­ter fire in 1881, the city of Pre­špo­rok (now Bra­ti­sla­va) deci­ded to build a new the­a­ter buil­ding. It was cons­truc­ted from 1885 to 1886. The ope­ra­ti­on in the new buil­ding ope­ned on Sep­tem­ber 22, 1886, with a per­for­man­ce of the ope­ra Bánk Bán by com­po­ser Ferenc Erkel, who him­self con­duc­ted the first per­for­man­ce. Even after World War I, per­for­man­ces were held in the new buil­ding in both Hun­ga­rian and Ger­man. Gra­du­al­ly, actors from the Slo­vak Nati­onal The­at­re also took to its sta­ge. Throug­hout the the­a­te­r’s long his­to­ry, it hos­ted the most sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties of the glo­bal ope­ra sce­ne, inc­lu­ding F. Sha­ly­apin, P. Mas­cag­ni, R. Strauss, G. Filip, M. Fre­ni, P. Cap­puc­cil­li, R. Rez­ni­kov, J. Obraz­co­vo­vá, and dan­cers like M. Fon­te­yn, A. Alon­so, V. Vasi­liev, and many others. Cur­ren­tly, it hou­ses the ope­ra and bal­let. It nur­tu­red many pro­mi­nent figu­res in the ope­ra sce­ne, such as Peter Dvor­ský, J. Kund­lák, J. Gal­la, E. Jeni­so­vá, E. Grú­be­ro­vá, L. Pop­po­vá, who per­for­med on the most famous world sta­ges (bra​ti​sla​va​.sk).

The Gany­me­de Foun­tain in front of the Slo­vak Nati­onal The­at­re dates back to 1888. The eag­le with the boy repre­sents Zeus trans­for­med into a bird of prey, car­ry­ing the beau­ti­ful boy Gany­me­de to Olym­pus, the abo­de of the gods. The peri­me­ter of the sto­ne basin of the foun­tain is ador­ned with turt­les, frogs, and cra­y­fish, sup­por­ted by small figu­res of four chil­dren hol­ding four types of Danu­be fish – carp, cat­fish, pike­perch, and pike. Water sprouts from the fish papu­les and falls into the basin (bra​ti​sla​va​.sk).


Slo­wa­kis­ches Nati­onalt­he­a­ter – His­to­ris­ches Gebäude

Urs­prün­glich stand an der Stel­le des Slo­wa­kis­chen Nati­onalt­he­a­ters (SND) das soge­nann­te Stavovské-​Theater, erbaut von 1774 bis 1776. Das Gebä­u­de dien­te dem Pub­li­kum mit meh­re­ren spä­te­ren Modi­fi­ka­ti­onen bis 1884, also über hun­dert Jah­re. Nach unglück­li­chen Brän­den in The­a­ter­ge­bä­u­den in ande­ren Städ­ten, ins­be­son­de­re nach dem The­a­terb­rand in Wien im Jahr 1881, ents­chied sich die Stadt Pre­špo­rok (heute Bra­ti­sla­va) für den Bau eines neuen The­a­ter­ge­bä­u­des. Die­ses wur­de von 1885 bis 1886 errich­tet. Der Bet­rieb im neuen Gebä­u­de begann am 22. Sep­tem­ber 1886 mit einer Auf­füh­rung der Oper Bánk Bán des Kom­po­nis­ten Ferenc Erkel, der selbst die ers­te Auf­füh­rung diri­gier­te. Auch nach dem Ers­ten Weltk­rieg wur­den im neuen Gebä­u­de Vors­tel­lun­gen sowohl auf Unga­risch als auch auf Deutsch ges­pielt. All­mäh­lich bet­ra­ten auch Schaus­pie­ler des Slo­wa­kis­chen Nati­onalt­he­a­ters die Büh­ne. Im Lau­fe der lan­gen Ges­chich­te des The­a­ters tra­ten die bede­utend­sten Per­sön­lich­ke­i­ten der glo­ba­len Operns­ze­ne auf, darun­ter F. Schal­ja­pin, P. Mas­cag­ni, R. Strauss, G. Filip, M. Fre­ni, P. Cap­puc­cil­li, R. Rez­ni­kov, J. Obraz­co­vo­vá, und Tän­zer wie M. Fon­te­yn, A. Alon­so, V. Vasi­liev und vie­le ande­re. Heute beher­bergt es die Oper und das Bal­lett. Es hat vie­le bede­uten­de Per­sön­lich­ke­i­ten der Operns­ze­ne her­vor­geb­racht, wie Peter Dvor­ský, J. Kund­lák, J. Gal­la, E. Jeni­so­vá, E. Grú­be­ro­vá, L. Pop­po­vá, die auf den berühm­tes­ten Büh­nen der Welt auft­ra­ten (bra​ti​sla​va​.sk).

Der Ganymede-​Brunnen vor dem Slo­wa­kis­chen Nati­onalt­he­a­ter stammt aus dem Jahr 1888. Der Adler mit dem Jun­gen reprä­sen­tiert Zeus, der in einen Raub­vo­gel ver­wan­delt ist und den schönen Jun­gen Gany­med auf den Olymp, den Sitz der Göt­ter, trägt. Der Rand des Ste­in­bec­kens des Brun­nens ist mit Schildk­röten, Frös­chen und Fluss­kreb­sen ver­ziert und wird von kle­i­nen Figu­ren von vier Kin­dern ges­tützt, die vier Arten von Donau­fis­chen – Karp­fen, Wels, Zan­der und Hecht – hal­ten. Was­ser spritzt aus den Fisch­pa­pu­len und fällt ins Bec­ken (bra​ti​sla​va​.sk).


Szlo­vák Nemze­ti Szín­ház – Tör­té­nel­mi Épület

Ere­de­ti­leg a Szlo­vák Nemze­ti Szín­ház (SND) hely­én állt a Sta­vov­ské Szín­ház, ame­ly­et 1774 és 1776 között épí­tet­tek. Az épület szá­mos későb­bi módo­sí­tás­sal egés­zen 1884-​ig szol­gál­ta a közön­sé­get, tehát több mint száz évig. A más váro­sok­ban tör­tént, külön­fé­le tra­gi­kus tűze­se­tek után, különösen a béc­si szín­ház tűz­vés­zét köve­tően (1881), a Pre­špo­rok (ma Bra­ti­sla­va) váro­sa úgy dön­tött, hogy új szín­há­zé­püle­tet épít. Az új épüle­tet 1885 és 1886 között épí­tet­ték. Az új épület­ben való működést 1886. szep­tem­ber 22-​én kezd­ték meg Ferenc Erkel Bánk Bán című ope­rá­já­nak bemu­ta­tó­já­val, aki maga vezé­ny­el­te az első előa­dást. Még az első világ­há­bo­rú után is magy­arul és néme­tül is játs­zot­tak az új épület­ben. Foko­za­to­san a Szlo­vák Nemze­ti Szín­ház tár­su­la­tá­nak szí­nés­zei is meg­je­len­tek a szín­pa­don. A szín­ház hoss­zú tör­té­ne­te során a glo­bá­lis ope­ras­zín­ház leg­je­len­tősebb sze­mé­ly­i­sé­gei lép­tek fel itt, köz­tük F. Saly­apin, P. Mas­cag­ni, R. Strauss, G. Filip, M. Fre­ni, P. Cap­puc­cil­li, R. Rez­ni­kov, J. Obraz­co­vo­vá, és oly­an tán­co­sok, mint M. Fon­te­yn, A. Alon­so, V. Vasi­liev, és sokan mások. Jelen­leg ope­ra és balett működik itt. Sok jelen­tős ope­ras­zín­há­zi sze­mé­ly­i­sé­get nevelt ki, pél­dá­ul Peter Dvor­ský, J. Kund­lák, J. Gal­la, E. Jeni­so­vá, E. Grú­be­ro­vá, L. Pop­po­vá, akik a világ legi­smer­tebb szín­pa­dain lép­tek fel (bra​ti​sla​va​.sk).

A Ganymede-​kút a Szlo­vák Nemze­ti Szín­ház előtt 1888-​ból szár­ma­zik. Az sas a fiú­val Zeust jel­ké­pe­zi, aki raga­do­zó­vá vál­to­zott és a gyöny­örű Gany­med fiút vit­te az Olim­pusz­ra, az iste­nek lak­he­ly­é­re. A kút kő meden­cé­jé­nek pere­mét tek­nősök, békák és rákok dís­zí­tik, négy gyer­mek­fi­gu­ra pedig a meden­cét tart­ja, akik négy­fé­le duna halat – pon­ty­ot, harc­sát, csu­kát és sül­lőt – tar­ta­nak a kezük­ben. A hal­pa­pu­lák­ból víz spric­cel és a meden­cé­be esik (bra​ti​sla​va​.sk).


Sta­rá tržnica 

Na mies­te Sta­rej trž­ni­ce pôvod­ne stá­la baš­ta, kto­rá od 15. stor. pat­ri­la k mest­ské­mu opev­ne­niu. V r. 1910 tam posta­vi­li budo­vu v eklek­tic­kom štý­le – prvú bra­ti­slav­skú kry­tú trž­ni­cu, kto­rá slú­ži­la až do r. 1960. Potom táto tech­nic­ká pamiat­ka roky chát­ra­la, no po rekon­štruk­cii dokon­če­nej r. 1999 opäť fun­gu­je ako trž­ni­ca. Pred trž­ni­cou sa nachá­dza fon­tá­na Lev s erbom, kto­rú zlo­ži­li zo súčas­tí star­ších fon­tán a reno­vo­va­li ju v roku 1937 (bra​ti​sla​va​.sk).


Old Mar­ket Hall

Ori­gi­nal­ly, at the loca­ti­on of the Old Mar­ket Hall, the­re was a bas­ti­on that belo­n­ged to the city for­ti­fi­ca­ti­ons sin­ce the 15th cen­tu­ry. In 1910, a buil­ding in the eclec­tic sty­le was cons­truc­ted on this site – the first cove­red mar­ket in Bra­ti­sla­va, which ser­ved until 1960. After years of neg­lect, this tech­ni­cal monu­ment was reno­va­ted, and by 1999, it was once again func­ti­oning as a mar­ket. In front of the mar­ket, the­re is a foun­tain with a lion and the city­’s coat of arms, assem­bled from parts of older foun­tains and reno­va­ted in 1937 (bra​ti​sla​va​.sk).


Alte Mar­kt­hal­le

Urs­prün­glich befand sich an der Stel­le der Alten Mar­kt­hal­le ein Bas­ti­on, die seit dem 15. Jahr­hun­dert zu den Stadt­be­fes­ti­gun­gen gehör­te. Im Jahr 1910 wur­de dort ein Gebä­u­de im eklek­tis­chen Stil errich­tet – die ers­te über­dach­te Mar­kt­hal­le in Bra­ti­sla­va, die bis 1960 in Bet­rieb war. Nach Jah­ren des Ver­falls wur­de die­ses tech­nis­che Denk­mal reno­viert und ist seit 1999 wie­der als Mar­kt in Bet­rieb. Vor dem Mar­kt befin­det sich ein Brun­nen mit einem Löwen und dem Stadt­wap­pen, der aus Tei­len älte­rer Brun­nen zusam­men­ge­setzt und 1937 reno­viert wur­de (bra​ti​sla​va​.sk).


Óvá­ro­si Piac

Az Óvá­ro­si pia­con ere­de­ti­leg egy bás­tya állt, ame­ly a 15. szá­zad­tól a város erőd­rends­ze­ré­hez tar­to­zott. 1910-​ben ezen a hely­en épí­tet­tek egy eklek­ti­kus stí­lu­sú épüle­tet – Bra­ti­sla­va első fedett pia­cát, ame­ly­et 1960-​ig hasz­nál­tak. Éve­kig elha­ny­agol­ták ezt a műs­za­ki emlé­ket, de a 1999-​ben befe­je­zett felú­jí­tás után újra piac­ként működik. A piac előtt talál­ha­tó egy kút, ame­ly­en egy orosz­lán és a város címe­re lát­ha­tó, ame­ly­et régeb­bi kutak rés­ze­i­ből sze­rel­tek öss­ze, és 1937-​ben újí­tot­tak fel (bra​ti​sla​va​.sk).


Juž­né mesto

Pri Duna­ji vyrást­lo nedáv­no – v rokoch 20092010 tzv. Juž­né mes­to. Euro­vea, promenáda …


Sout­hern City

Recen­tly, along the Danu­be, the so-​called Sout­hern City, or Juž­né mes­to,” emer­ged in the years 2009 – 2010. Euro­vea and the pro­me­na­de are pro­mi­nent fea­tu­res of this development.


Süd­stadt

Kürz­lich, entlang der Donau, ents­tand in den Jah­ren 2009 – 2010 die soge­nann­te Süd­stadt oder Juž­né mes­to”. Euro­vea und die Pro­me­na­de sind heraus­ra­gen­de Merk­ma­le die­ser Entwicklung.


Déli Város

A Duná­val szem­ben, az úgy­ne­ve­zett Déli Város, vagy Juž­né mes­to” a 2009 – 2010-​es évek­ben emel­ke­dett ki. Az Euro­vea és a sétá­ny jelen­tős jel­lem­zői ennek a fejlesztésnek.


Juž­né mesto


Sta­ré mesto

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, Biotopy, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Mokrade, Organizmy, Príroda, Rakúske, Rakúsko, Rieky, Skaly, Stromy, Typ krajiny, Zahraničie

Hainburg an der Donau

Hits: 4836

Kra­ji­na pri Hain­bur­gu, o kto­rú som sa ja pre­dov­šet­kým zau­jí­mal, pat­rí do uni­kát­ne­ho európ­ske­ho národ­né­ho par­ku Donau-​Auen. Nachá­dza sa vlast­ne medzi veľ­ký­mi mes­ta­mi Bra­ti­sla­vaVie­deň. Hain­burg an der Donau je malé mes­teč­ko, neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy. Nad obcou sú dva kop­ce: Brauns­berg Sch­loss­berg. Na Sch­loss­ber­gu je hrad Hain­burg.

Na plo­che 25 km2 žije nece­lých 6 tisíc oby­va­te­ľov (ces​to​va​nie​.biz). Hrad Sch­loss­berg na kop­ci posta­vil z pôvod­ných star­ších hra­dieb cisár Hen­rich III. v roku 1050 (ces​to​va​nie​.biz). V roku 1108 sa maji­teľ­mi hra­du sta­li Baben­ber­gov­ci (Wiki­pe­dia). V dru­hej polo­vi­ci 12. sto­ro­čia sa o jeho rekon­štruk­ciu zaslú­žil Richard Levie Srd­ce. V 13. sto­ro­čí čes­ký panov­ník Pře­mysl Ota­kar. V roku 1252 sa stá­va majet­kom Habs­bur­gov­cov. O roku 1629 hrad spra­vu­je mes­to, avšak začí­na pust­núť (ces​to​va​nie​.biz). V roku 1683 vyplie­ni­li mes­to Tur­ci. Zahy­nu­lo 8000 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Vte­dy sa poda­ri­lo utiecť pre nimi Tho­ma­so­vi Hayd­no­vi – otco­vi hudob­né­ho skla­da­te­ľa Joze­fa Hayd­na. V roku 1789 sem cisár Jozef II. pre­sťa­ho­val spra­co­va­teľ­skú továr­nič­ku taba­ku, kto­rá si dlhé desať­ro­čia drža­la veľ­mi význam­ný hos­po­dár­sky význam v mes­te (ces​to​va​nie​.biz). V mes­te sa nachá­dza jed­na z naj­za­cho­va­lej­ších stre­do­ve­kých mest­ských brán v Euró­pe – Wie­ner­tor (Vie­den­ská brá­na) a Unger­tor – Maďar­ská brá­na (ces​to​va​nie​.biz) (Uhor­ská brá­na) (Wiki­pe­dia). K mes­tu pat­ria aj ruiny hra­du Hei­men­burg (Röt­hels­te­in), kto­rý sa nachá­dza nece­lé 2 km od mes­ta (ces​to​va​nie​.biz), pri Duna­ji, pod Brauns­ber­gom. V júni sa tu kaž­dý rok kona­jú stre­do­ve­ké trhy a v lete hrad­né sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia).


The lands­ca­pe near Hain­burg, which I was par­ti­cu­lar­ly inte­res­ted in, belo­ngs to the uni­que Euro­pe­an nati­onal park Donau-​Auen. It is actu­al­ly loca­ted bet­we­en the major cities of Bra­ti­sla­va and Vien­na. Hain­burg an der Donau is a small town near Bra­ti­sla­va. Abo­ve the town are two hills: Brauns­berg and Sch­loss­berg. On Sch­loss­berg hill stands Hain­burg Castle.

On an area of 25 km² live just under 6,000 inha­bi­tants (ces​to​va​nie​.biz). Empe­ror Hen­ry III built Sch­loss­berg Cast­le on the hill from the ori­gi­nal older walls in 1050 (ces​to​va​nie​.biz). In 1108, the cast­le beca­me owned by the Baben­berg fami­ly (Wiki­pe­dia). In the second half of the 12th cen­tu­ry, its recons­truc­ti­on was over­se­en by Richard the Lion­he­art. In the 13th cen­tu­ry, it was owned by the Czech ruler Pře­mysl Ota­kar. In 1252, it beca­me the pro­per­ty of the Habs­bur­gs. Around 1629, the city began to dete­ri­ora­te (ces​to​va​nie​.biz). In 1683, the city was plun­de­red by the Turks. 8000 inha­bi­tants peris­hed (Wiki­pe­dia). It was then that Tho­mas Haydn, the fat­her of the com­po­ser Joseph Haydn, mana­ged to esca­pe. In 1789, Empe­ror Joseph II relo­ca­ted a tobac­co pro­ces­sing fac­to­ry here, which held sig­ni­fi­cant eco­no­mic impor­tan­ce in the city for deca­des (ces​to​va​nie​.biz). The city is home to one of the best-​preserved medie­val city gates in Euro­pe – Wie­ner­tor (Vien­na Gate) and Unger­tor – Hun­ga­rian Gate (ces​to​va​nie​.biz) (Hun­ga­rian Gate) (Wiki­pe­dia). The ruins of Hei­men­burg Cast­le (Röt­hels­te­in), loca­ted less than 2 km from the city (ces​to​va​nie​.biz), near the Danu­be, below Brauns­berg. Eve­ry June, medie­val mar­kets are held here, and in sum­mer, cast­le fes­ti­vi­ties take pla­ce (Wiki­pe­dia).


Die Lands­chaft in der Nähe von Hain­burg, die mich beson­ders inte­res­sier­te, gehört zum ein­zi­gar­ti­gen euro­pä­is­chen Nati­onal­park Donau-​Auen. Es befin­det sich tat­säch­lich zwis­chen den gro­ßen Städ­ten Bra­ti­sla­va und Wien. Hain­burg an der Donau ist eine kle­i­ne Stadt in der Nähe von Bra­ti­sla­va. Über der Stadt lie­gen zwei Hügel: Brauns­berg und Sch­loss­berg. Auf dem Sch­loss­berg steht das Sch­loss Hainburg.

Auf einer Flä­che von 25 km² leben knapp 6.000 Ein­woh­ner (ces​to​va​nie​.biz). Kai­ser Hein­rich III. errich­te­te 1050 das Schlossberg-​Schloss auf dem Hügel aus den urs­prün­gli­chen älte­ren Mau­ern (ces​to​va​nie​.biz). Im Jahr 1108 wur­de das Sch­loss Eigen­tum der Baben­ber­ger (Wiki­pe­dia). In der zwe­i­ten Hälf­te des 12. Jahr­hun­derts wur­de sei­ne Rekons­truk­ti­on von Richard Löwen­herz über­wacht. Im 13. Jahr­hun­dert gehör­te es dem böh­mis­chen Herrs­cher Pře­mysl Otto­kar. Im Jahr 1252 ging es in den Besitz der Habs­bur­ger über. Um 1629 begann die Stadt zu ver­fal­len (ces​to​va​nie​.biz). Im Jahr 1683 wur­de die Stadt von den Tür­ken gep­lün­dert. 8000 Ein­woh­ner kamen ums Leben (Wiki­pe­dia). Zu die­ser Zeit gelang es Tho­mas Haydn, dem Vater des Kom­po­nis­ten Joseph Haydn, zu ent­kom­men. Im Jahr 1789 ver­leg­te Kai­ser Joseph II. eine Tabak­ve­rar­be­i­tungs­fab­rik hier­her, die jahr­zehn­te­lang eine bede­uten­de wirts­chaft­li­che Bede­utung für die Stadt hat­te (ces​to​va​nie​.biz). Die Stadt beher­bergt eines der am bes­ten erhal­te­nen mit­te­lal­ter­li­chen Stadt­to­re Euro­pas – das Wie­ner­tor (Wie­ner Tor) und das Unger­tor – das Unga­ris­che Tor (ces​to​va​nie​.biz) (Unga­ris­ches Tor) (Wiki­pe­dia). Die Ruinen der Burg Hei­men­burg (Röt­hels­te­in), die sich weni­ger als 2 km von der Stadt ent­fernt befin­den (ces​to​va​nie​.biz), in der Nähe der Donau, unter­halb des Brauns­ber­gs. Jeden Juni fin­den hier mit­te­lal­ter­li­che Mär­kte statt, und im Som­mer fin­den Burg­fest­lich­ke­i­ten statt (Wiki­pe­dia).


Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Neživé, Stavby, Stavebné prvky, TOP

Brány

Hits: 2182

Brá­ny sú v kon­tex­te toh­to prís­pev­ku kovo­vé, ale­bo kamen­né štruk­tú­ry, kto­ré posky­tu­jú vstup ale­bo výstup z urče­né­ho pries­to­ru. Dre­ve­né brá­ny pova­žu­jem v duchu www​.sozo​.sk za dve­re. Brá­ny môžu byť súčas­ťou budo­vy ale­bo samos­tat­né­ho kon­štrukč­né­ho prv­ku. Brá­ny môžu mať rôz­ne for­my, od kla­sic­kých dvoj­kríd­lo­vých brán po moder­né auto­ma­ti­zo­va­né brá­ny. V his­tó­rii bolo nie­koľ­ko miest vyba­ve­ných mest­ský­mi brá­na­mi, kto­ré slú­ži­li na kon­tro­lu vstu­pu a výstu­pu z mes­ta. Tie­to brá­ny moh­li byť súčas­ťou mest­ských opev­ne­ní a moh­li mať obran­ný charakter.


In the con­text of this post, gates refer to metal­lic or sto­ne struc­tu­res that pro­vi­de entry or exit from a desig­na­ted spa­ce. I con­si­der wooden gates to fall under the cate­go­ry of doors in the spi­rit of www​.sozo​.sk. Gates can be a part of a buil­ding or stan­da­lo­ne archi­tec­tu­ral ele­ments. They can take vari­ous forms, ran­ging from clas­si­cal double-​winged gates to modern auto­ma­ted ones. Throug­hout his­to­ry, seve­ral pla­ces have been equ­ip­ped with city gates desig­ned to con­trol entry and exit from a city. The­se gates could be integ­ra­ted into the city for­ti­fi­ca­ti­ons and often ser­ved a defen­si­ve purpose.


Use Facebook to Comment on this Post

Naša rodina, Rodina

Poznámky z histórie našej rodiny

Hits: 10971

Meno Dany Faš­ko (zrej­me Daniel) sa vysky­tu­je na Zmlu­ve medzi Brez­nom a Ban­sko­bys­tric­kou komo­rou o využí­va­ní lesov v Brez­nian­skom cho­tá­ri,

Časť pro­to­ko­lu mest­skej rady v Ban­skej Bys­tri­ci z roku 1777, pod­ľa kto­ré­ho rich­tár mes­ta na žia­dosť Micha­la Faš­ka a Andre­ja Fašan­ga – cech­maj­strov z Brez­na postu­pu­je mäsiar­ske­mu cechu v Brez­ne arti­ku­ly cechu mäsia­rov v mes­tách Ban­ská Štiav­ni­ca, Ban­ská Bys­tri­ca a Kru­pi­na (šlo o povolenie),

Jeden Faš­ko, zrej­me Šúfik zakla­dal v Hron­ci v roku 1921 tamoj­šiu orga­ni­zá­ciu komu­nis­tic­kej strany,

Záznam z Ellis Islands – Janos Koc­lik Tas­ko, prí­chod 22.3.1905, 35 roč­ný, žena­tý, z Bent­há­za, išiel do Wan­der­grift v Pen­syl­vá­nii. – ide o môj­ho pras­ta­ré­ho otca Jána Faš­ko Kac­lí­ka Motoš­ku. Za nie­kým išiel, avšak neve­de­li sme to pre­čí­tať. V Ame­ri­ke sa zdr­žal prav­de­po­dob­ne naj­viac do roku 1908.

V Erfur­te žije Jochen Fas­co, pochá­dza z Wald­fish­ba­chu, kde je gene­a­lo­gic­ká spoločnosť

V Nemec­ku žije Otto Fasco

Šte­fan Faš­ko, kto­rý bol sta­ros­tom Brez­na v 20-​tych rokoch a krát­ky čas cez voj­nu je spo­mí­na­ný ako člen Miest­ne­ho výbo­ru Mati­ce Slo­ven­skej v Brez­ne. Ide o ozná­me­nie o vyme­no­va­ní pred­sed­níc­tva Miest­ne­ho výbo­ru z roku 1919. Obja­vu­je sa aj v ďal­šom doku­men­te z roku 1920 (Bal­dov­ský Oto, 1995, Hod­no­tia­ca sprá­va o čin­nos­ti miest­ne­ho odbo­ru Mati­ce Slo­ven­skej za obdo­bie rokov 19191994, Miest­ny odbor Mati­ce slo­ven­skej, p. 3233).


The name Dany Faš­ko (like­ly Daniel) appe­ars in vari­ous his­to­ri­cal documents:

Con­tract bet­we­en Brez­no and the Ban­ská Bys­tri­ca Cham­ber on the Use of Forests in the Brez­nian­sky Chotár

The name Dany Faš­ko is men­ti­oned in the con­tract regar­ding the uti­li­za­ti­on of forests in the Brez­nian­sky Chotár

Minu­tes of the City Coun­cil in Ban­ská Bys­tri­ca from 1777): Accor­ding to the pro­to­col, the city may­or Rich­tár, at the requ­est of Michal Faš­ko and Andrej Fašan­go, guild­mas­ters from Brez­no, trans­fer­red artic­les of the but­chers’ guild in Brez­no to the but­chers’ guilds in the cities of Ban­ská Štiav­ni­ca, Ban­ská Bys­tri­ca, and Kru­pi­na (as permission).

One Faš­ko, like­ly Šúfik, foun­ded the orga­ni­za­ti­on of the Com­mu­nist Par­ty in Hronc in 1921): This entry sug­gests that an indi­vi­du­al named Faš­ko, possib­ly Šúfik, foun­ded a local Com­mu­nist Par­ty orga­ni­za­ti­on in Hronc in 1921.

Record from Ellis Island – Janos Koc­lik Tas­ko: Janos Koc­lik Tas­ko, arri­ving on March 22, 1905, 35 years old, mar­ried, from Bent­há­za, hea­ding to Wan­der­grift in Penn­syl­va­nia. This like­ly refers to your great-​grandfather Ján Faš­ko Kac­lík Motoš­ku. He tra­ve­led to the U.S., sta­y­ed until around 1908, and went to Wan­der­grift, Penn­syl­va­nia, though the name of the per­son he was joining is unclear.

Jochen Fas­co in Erfurt and Otto Fas­co in Ger­ma­ny: Jochen Fas­co in Erfurt is asso­cia­ted with a gene­a­lo­gi­cal socie­ty, and Otto Fas­co is men­ti­oned as living in Germany.

Šte­fan Faš­ko – May­or of Brez­no and Mem­ber of Mati­ca Slo­ven­ská: Šte­fan Faš­ko, who was the may­or of Brez­no in the 1920s and brief­ly during the war, is men­ti­oned as a mem­ber of the Local Com­mit­tee of Mati­ca Slo­ven­ská in Brez­no. Refe­ren­ces to his appo­int­ments are found in docu­ments from 1919 and 1920.

The­se entries pro­vi­de insight into the his­to­ri­cal pre­sen­ce of indi­vi­du­als with the Faš­ko sur­na­me in vari­ous con­texts and locations.


Opis uda­los­tí súvi­sia­cich s pod­zem­ným hnu­tím a národ­ným povs­ta­ním v mes­te Brez­no nad Hro­nom – struč­ný výber (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 412423 p.). Mate­riál zosta­vil a poslal Mest­ský národ­ný výbor v Brez­ne nad Hro­nom prí­pi­som 24.12.1945 Okres­né­mu národ­né­mu výbo­ru v Brez­ne nad Hronom.


Desc­rip­ti­on of events rela­ted to the under­ground move­ment and the nati­onal upri­sing in the town of Brez­no nad Hro­nom – a brief selec­ti­on (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the Slo­vak Nati­onal Upri­sing, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, pp. 412423). The mate­rial was com­pi­led and sent by the Muni­ci­pal Nati­onal Com­mit­tee in Brez­no nad Hro­nom in a let­ter dated Decem­ber 24, 1945, to the Dis­trict Nati­onal Com­mit­tee in Brez­no nad Hronom.


Dňa 31. augus­ta 1944 v raňaj­ších hodi­nách Emil Kusý ako pred­se­da revo­luč­né­ho národ­né­ho výbo­ru pre­vzal vede­nie mes­ta od meš­ťa­nos­tu Šte­fa­na Faš­ka a na polud­nie zvo­lal národ­ný výbor na prvé zasad­nu­tie, na kto­rom sa kona­li dopl­ňo­va­cie voľ­by (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 415).


On the mor­ning of August 31, 1944, Emil Kusý, as the chair­man of the revo­lu­ti­ona­ry nati­onal com­mit­tee, took over the lea­ders­hip of the town from the may­or, Šte­fan Faš­ko. At noon, he con­ve­ned the nati­onal com­mit­tee for its first mee­ting, during which supp­le­men­ta­ry elec­ti­ons were held (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 415).


Na mest­skom dome sa do 4.12.1944 úra­do­va­lo bez meš­ťa­nos­tu. Vte­dy nemec­ký miest­ny veli­teľ naria­dil, aby na čelo mes­ta bol posta­ve­ný meš­ťa­nos­ta. Nemec­ký veli­teľ War­tig naria­dil zvo­lať užšiu komi­siu pre voľ­bu meš­ťa­nos­tu a na tej­to pora­de v prí­tom­nos­ti úra­du­jú­ce­ho meš­ťa­nos­tu vyzval Šte­fa­na Faš­ka, býva­lé­ho meš­ťa­nos­tu, aby pre­vzal svoj úrad. Keď ten­to pre­vza­tie moci odo­prel, odvo­lá­va­júc sa na svo­ju cho­ro­bu a veľ­kú zanep­ráz­dne­nosť ako ban­ko­vý ria­di­teľ, ako aj pre cho­ro­bu svo­jej man­žel­ky, žia­dal prí­tom­ných, aby sa pri­hlá­si­li dob­ro­voľ­ne oso­by, kto­ré by mies­to meš­ťa­nos­tu a jeho zástup­cov pri­ja­li (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 418 – 419).


At the town hall, the­re was no may­or until Decem­ber 4, 1944. At that time, the Ger­man local com­man­der orde­red the appo­int­ment of a may­or for the city. Ger­man com­man­der War­tig orde­red the con­ve­ning of a nar­ro­wer com­mis­si­on for the elec­ti­on of the may­or. During this mee­ting, in the pre­sen­ce of the acting may­or, Šte­fan Faš­ko, he cal­led on Šte­fan Faš­ko, the for­mer may­or, to assu­me his offi­ce. When Faš­ko refu­sed to take over the power, citing his ill­ness and the sig­ni­fi­cant work­lo­ad as a bank direc­tor, as well as his wife­’s ill­ness, he asked tho­se pre­sent to volun­ta­ri­ly step for­ward as indi­vi­du­als wil­ling to accept the posi­ti­on of may­or and his depu­ties (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 418 – 419).


Zau­jí­ma­vú a veľ­mi krás­nu čin­nosť vyko­ná­val pri­már miest­nej nemoc­ni­ce, Dr. Hol­léc­zy, kto­ré­mu sa poda­ri­lo oba­la­mu­tiť Nemcov počas celé­ho ich poby­tu. Pod rúš­kom týfu­su doká­zal ukryť v nemoc­ni­ci veľa par­ti­zá­nov, mno­ho ges­ta­pom hľa­da­ných osôb. Okrem toho zabrá­nil vyplie­ne­niu nemoc­ni­ce. Citá­cia: ” Aby zacho­val ráz infekč­nej nemoc­ni­ce, medzi rane­ný­mi bol vždy umiest­ne­ný aj pacient cho­rý na týfus, kto­rý slú­žil ako dôkaz pre prí­pad dosta­ve­nia sa nemec­kej odbor­nej lekár­skej náv­šte­vy, lebo ges­ta­po uctie­va­lo nemoc­ni­cu svo­jou stá­lou bde­lou a zve­da­vou pozor­nos­ťou. Keď Dr. Hol­léc­zy zba­dal, že nemec­kí vojen­skí leká­ri sta­rost­li­vo sle­du­jú týfo­vé ocho­re­nia a dáva­jú si pred­kla­dať šta­tis­ti­ku infekč­ných cho­rôb, roz­ho­dol sa v okre­se uro­biť ume­lú týfo­vú epi­dé­miu. (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 419). Výsle­dok jeho sna­že­nia – aj pred ume­lou infek­ci­ou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemoc­ni­ci ošet­re­ných a ukrý­va­ných 143 voja­kov býva­lej slo­ven­skej armá­dy, 61 slo­ven­ských par­ti­zá­nov, 7 voja­kov čs. bri­gá­dy, 4 rus­kí par­ti­zá­ni, 2 čes­kí par­ti­zá­ni, 2 maďar­skí par­ti­zá­ni, 8 ohro­ze­ných civi­lov, 9 židov, 1 člen čes­ké­ho pod­zem­né­ho hnu­tia. Spo­lu 237 osôb (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).


An inte­res­ting and very nob­le acti­vi­ty was car­ried out by the head of the local hos­pi­tal, Dr. Hol­léc­zy, who mana­ged to dece­i­ve the Ger­mans throug­hout the­ir stay. Under the guise of typ­hus, he hid many par­ti­sans and indi­vi­du­als sought by the Ges­ta­po in the hos­pi­tal. In addi­ti­on, he pre­ven­ted the plun­de­ring of the hos­pi­tal. Quoting: To main­tain the cha­rac­ter of an infec­ti­ous hos­pi­tal, a patient with typ­hus was alwa­ys pla­ced among the woun­ded, ser­ving as evi­den­ce in case of a visit by Ger­man medi­cal pro­fes­si­onals becau­se the Ges­ta­po reve­red the hos­pi­tal with its cons­tant vigi­lant and curi­ous atten­ti­on. When Dr. Hol­léc­zy noti­ced that Ger­man mili­ta­ry doc­tors were care­ful­ly moni­to­ring typ­ho­id dise­a­ses and com­pi­ling sta­tis­tics on infec­ti­ous dise­a­ses, he deci­ded to cre­a­te an arti­fi­cial typ­ho­id epi­de­mic in the dis­trict” (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 419). The result of his efforts, both befo­re the arti­fi­cial infec­ti­on, during it, and after it, from Sep­tem­ber 1, 1944, to Janu­ary 31, 1945, 143 sol­diers of the for­mer Slo­vak army, 61 Slo­vak par­ti­sans, 7 sol­diers of the Cze­cho­slo­vak bri­ga­de, 4 Rus­sian par­ti­sans, 2 Czech par­ti­sans, 2 Hun­ga­rian par­ti­sans, 8 endan­ge­red civi­lians, 9 Jews, and 1 mem­ber of the Czech under­ground move­ment were tre­a­ted and hid­den in the hos­pi­tal. A total of 237 indi­vi­du­als (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).


Dňa 13.12.1944 zača­li kolo­vať v mes­te sprá­vy, že nemec­ké ges­ta­po na blíz­kom kop­ci pri zho­re­nom letis­ku na Krtič­nej zastre­li­lo mno­ho osôb (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420). Časom sa zis­ti­lo, že je medzi nimi aj Jozef Knoš­ka (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).


On Decem­ber 13, 1944, rumors began cir­cu­la­ting in the city that the Ger­man Ges­ta­po, on a near­by hill near the bur­ned air­port at Krtič­ná, had shot many peop­le (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420). Over time, it was dis­co­ve­red that among them was Jozef Knoš­ka (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).


Dňa 20.12.1944 v nesko­rých večer­ných hodi­nách doš­lo k bom­bar­do­va­niu mes­ta rumun­ský­mi lie­tad­la­mi, kto­ré po osvet­le­ní mes­ta Sta­li­no­vý­mi svieč­ka­mi” zha­dzo­va­li na mes­to asi 40 bômb. Na Žid­lo­ve boli úpl­ne boli úpl­ne roz­bi­té a zme­te­né domy napr. Joze­fa Šev­čí­ka, Joze­fa Kána, Jána Vrbov­ské­ho. V dome Joze­fa Šev­čí­ka bol zabi­tý maďar­ský pod­po­ru­čík, dva­ja voja­ci a šty­ria boli ťaž­ko zra­ne­ní. Pri bom­bar­do­va­ní zahy­nu­li títo civil­ní oby­va­te­lia: napr. Pav­lí­na Káno­vá, rod. Lovi­cho­vá, Agne­ša Faš­ko­vá, rod. Búto­ro­vá (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 422).


On Decem­ber 20, 1944, in the late eve­ning, the city was bom­bed by Roma­nian pla­nes, which, after illu­mi­na­ting the city with Sta­li­n’s cand­les,” drop­ped about 40 bombs on the city. On Žid­lo­vá Stre­et, hou­ses were com­ple­te­ly des­tro­y­ed and scat­te­red, inc­lu­ding tho­se of Jozef Šev­čík, Jozef Kán, Ján Vrbov­ský. In Jozef Šev­čí­k’s hou­se, a Hun­ga­rian lie­ute­nant and two sol­diers were kil­led, and four were seri­ous­ly inju­red. The fol­lo­wing civi­lian resi­dents lost the­ir lives during the bom­bing, such as Pav­lí­na Káno­vá, née Lovi­cho­vá, Agne­ša Faš­ko­vá, née Búto­ro­vá (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 422).


Záso­bo­va­nie par­ti­zá­nov ani v čase maďar­skej a nemec­kej oku­pá­cie mes­ta nepres­tá­va, ba pomo­cou Jána Škro­vi­nu, mest­ské­ho horá­ra, i v naj­ne­bez­peč­nej­ších časoch sa sta­tok na poráž­ku dostal k par­ti­zá­nom (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 423)

Kro­ni­ka národ­né­ho povs­ta­nia v Beňu­ši a pri­de­le­ných osa­dách Bra­vä­co­vo – Pod­ho­lie – Srn­ko­vo – Gaš­pa­ro­vo a Fili­po­vo – struč­ný výber (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403410 p.)

Kro­ni­ku poslal so sprie­vod­ným lis­tom MNV v Beňu­ši, okres Brez­no nad Hro­nom, Pove­re­níc­tvu SNR pre infor­má­cie, odbor V, Bra­ti­sla­va, Hviez­do­sla­vo­vo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na lis­te je pod­pí­sa­ný pred­nos­ta ÚMNV, neči­ta­teľ­ný odpis.


The supp­ly of the par­ti­sans does not cea­se even during the time of Hun­ga­rian and Ger­man occu­pa­ti­on of the city, and with the help of Ján Škro­vi­na, the city bell-​ringer, the lives­tock for slaugh­ter rea­ched the par­ti­sans even in the most dan­ge­rous times (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 423).

Chro­nic­le of the Nati­onal Upri­sing in Beňuš and the affi­lia­ted sett­le­ments of Bra­vä­co­vo – Pod­ho­lie – Srn­ko­vo – Gaš­pa­ro­vo and Fili­po­vo – a brief selec­ti­on (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 410).

The chro­nic­le was sent with a cove­ring let­ter from the Muni­ci­pal Nati­onal Com­mit­tee in Beňuš, dis­trict Brez­no nad Hro­nom, to the Minis­try of Nati­onal Upri­sing for Infor­ma­ti­on, Depart­ment V, Bra­ti­sla­va, Hviez­do­sla­vo­vo Squ­are 18, on August 17, 1945. The let­ter is sig­ned by the head of the Muni­ci­pal Nati­onal Com­mit­tee, an ille­gib­le copy.


U nás vyni­kol v tých­to pre­na­sle­do­va­niach Edu­ard Gön­dör, hos­tin­ský a mäsiar, jeho syn Ban­di s dr. Lacim, kto­rí sa sta­li až povest­ný­mi vod­ca­mi nemec­kých SS manov a ges­ta­pá­koch na celom oko­lí (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).


In our area, Edu­ard Gön­dör, an inn­ke­e­per and but­cher, dis­tin­gu­is­hed him­self during the­se per­se­cu­ti­ons, along with his son Ban­di and Dr. Laci, who beca­me infa­mous lea­ders among the Ger­man SS units and Ges­ta­po in the enti­re vici­ni­ty (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 403).


S taký­mi­to zaob­chá­dza­li kru­to. Naj­samprv ich údaj­ne, ako to dosved­ču­jú a tvr­dia hod­no­ver­ní sved­ko­via, vo svo­jej jat­ke bili, vyťa­ho­va­li na škri­pec a keď tie­to obe­te zamd­lie­va­li bôľom, oblia­li ich ved­rom stu­de­nej vody, aby potom ďalej pokra­čo­va­li v tom­to týra­ní. Toto dosved­ču­je a tvr­dí i Šte­fan Lau­bert, naro­de­ný 12.12.1904 v Gaš­pa­ro­ve, tiež tam býva­jú­ci. Ako vod­ca národ­né­ho hnu­tia na tom­to oko­lí skú­sil to na svo­jom tele v jat­ke u Gön­dörov­cov, keď ho tam dobi­li sko­ro na smrť. Uvá­dza nasle­dov­né: Už v mesia­ci aprí­li r. 1944 boli spúš­ťa­ní lie­tad­la­mi na našom oko­lí slo­ven­skí i rus­kí para­šu­tis­ti, s kto­rý­mi som mal osob­né sty­ky. Je zvlášt­ne, že mno­hí ma vyhľa­da­li pres­ne po mene. Títo nená­pad­ne pre­chá­dza­li naším oko­lím a taj­ne si robi­li náčr­ty, mapy vhod­ných miest. Čas­to pre­ob­le­če­ní zbie­ra­li milo­da­ry na dob­ro­čin­né cie­le, pri­čom skú­ma­li verej­nú mien­ku občanov.


They tre­a­ted them cru­el­ly. Alle­ged­ly, accor­ding to cre­dib­le wit­nes­ses, they first beat them in the­ir slaugh­ter­hou­se, pul­led them by the hair, and, after tor­men­ting the­se vic­tims with pain, pou­red cold water over them from a buc­ket to con­ti­nue the tor­tu­re. This is attes­ted and clai­med by Šte­fan Lau­bert, born on Decem­ber 12, 1904, in Gaš­pa­ro­vo, also a resi­dent the­re. As a lea­der of the nati­onal move­ment in this area, he expe­rien­ced this first­hand in the slaugh­ter­hou­se owned by the Gön­dör fami­ly, whe­re he was almost bea­ten to death. He sta­tes the fol­lo­wing: Alre­a­dy in April 1944, Slo­vak and Rus­sian parat­ro­opers were drop­ped by pla­nes in our vici­ni­ty, with whom I had per­so­nal con­tact. It is stran­ge that many sought me out pre­ci­se­ly by name. The­se indi­vi­du­als incons­pi­cu­ous­ly moved through our area, sec­ret­ly making sket­ches and maps of suitab­le loca­ti­ons. Often dis­gu­ised, they col­lec­ted dona­ti­ons for cha­ri­tab­le pur­po­ses whi­le stu­dy­ing pub­lic opinion.


Neskor­šie sme sa schá­dza­li u obuv­ní­ka Janíč­ka Vác­la­va v Gaš­pa­ro­ve, kde sme zachy­tá­va­li rádi­ové ile­gál­ne sprá­vy a ria­di­li sa nimi. Ile­gál­ni pra­cov­ní­ci boli z našej obce na počiat­ku Jozef Šúfik z Fili­po­va, Ján Pre­ple­ta­ný, stráž­nik z Gaš­pa­ro­va, Ján Bab­nič, Július Štub­ňa, Pavol Fará­rik, všet­ci z Fili­po­va, Lukáš Lič­ko z Beňu­ša, Šte­fan Pače­sa, háj­nik z Bra­vä­co­va, Juraj Šper­ka z Bra­vä­co­va. Z tých­to zomrel v nemec­kom väze­ní Pavol Fará­rik a Lukáš Lič­ko (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).


Later, we gat­he­red at the sho­ema­ker Vác­lav Janí­če­k’s pla­ce in Gaš­pa­ro­vo, whe­re we inter­cep­ted ille­gal radio bro­ad­casts and guided our­sel­ves by them. The ille­gal wor­kers from our vil­la­ge inc­lu­ded Jozef Šúfik from Fili­po­vo, Ján Pre­ple­ta­ný, a guard from Gaš­pa­ro­vo, Ján Bab­nič, Július Štub­ňa, Pavol Fará­rik, all from Fili­po­vo, Lukáš Lič­ko from Beňuš, Šte­fan Pače­sa, a fores­ter from Bra­vä­co­vo, Juraj Šper­ka from Bra­vä­co­vo. Among them, Pavol Fará­rik and Lukáš Lič­ko died in Ger­man pri­sons (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).


Nebo­hý Lukáš Lič­ko tvr­dil mi na smr­teľ­nej poste­li, že z väze­nia v Ban­skej Bys­tri­ci nemec­kí ges­ta­pá­ci odvied­li den­ne asi 15 obe­tí pod zakry­tým autom s tým, že ich pre nedos­ta­tok mies­ta pre­miest­ňu­jú do iné­ho väze­nia. Z nich sa nik nevrá­til. Z Bra­vä­co­va odvied­li nemec­kí oku­pan­ti tiež Izi­do­ra Pače­su so synom Šte­fa­nom Pače­som a zaťom Čer­ná­kom, ban­ko­vým úrad­ní­kom z Bra­ti­sla­vy, kto­ré­ho Nemci zastre­li­li (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).


The late Lukáš Lič­ko clai­med on his death­bed that the Ger­man Ges­ta­po took about 15 vic­tims dai­ly from the pri­son in Ban­ská Bys­tri­ca. They were tran­s­por­ted in a cove­red vehic­le, sta­ting that due to lack of spa­ce, they were being relo­ca­ted to anot­her pri­son. None of them retur­ned. From Bra­vä­co­vo, the Ger­man occu­piers also took Izi­dor Pače­sa with his son Šte­fan Pače­sa and his son-​in-​law Čer­nák, a ban­king offi­cial from Bra­ti­sla­va, whom the Ger­mans shot (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).


Ján Knap­čok, 18 roč­ný chla­pec z Beňu­ša, bol chy­te­ný ako par­ti­zán 18.11.1944. U Gön­dörov­cov v jat­ke bol naj­skôr muče­ný a potom ges­ta­pák­mi zastre­le­ný za dedi­nou. Dnes sú jeho pozos­tat­ky pocho­va­né po riad­nom poh­re­be na cin­to­rí­ne v Beňu­ši (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 404).


Ján Knap­čok, an 18-​year-​old boy from Beňuš, was cap­tu­red as a par­ti­san on Novem­ber 18, 1944. At Gön­dör’s but­cher shop, he was first tor­tu­red and then shot by Ges­ta­po agents out­si­de the vil­la­ge. Today, his remains are buried after a pro­per fune­ral at the ceme­te­ry in Beňuš (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 404).


Par­ti­zá­ni z Beňu­ša: Edu­ard Lau­rinc, nar. 1918, robot­ník z povo­la­nia, slú­žil pri býva­lom pešom plu­ku č. 5 v Levo­či. Udá­va: Naru­ko­val som 1.3.1938 v Levo­či. Nemec­ké voj­ská pri povs­ta­ní 29.8.1944 chce­li nás voja­kov odzb­ro­jiť, lebo nám nedô­ve­ro­va­li. Najprv sme sa pro­ti nim posta­vi­li, potom ústu­pom sme odiš­li z ich dosa­hu. Bolo nás asi 750 voja­kov, všet­ci Slo­vá­ci. Postu­po­va­li sme hora­mi sme­rom k Medzi­la­bor­ciam, kde sme sa pri­hlá­si­li do slu­žieb par­ti­zán­skych v sku­pi­ne Čapa­jev u veli­te­ľa majo­ra Bile­ja. Pri Vyšnom Svid­ní­ku dosta­li sme sa do sty­ku s nemec­kým voj­skom. Nasta­li tuhé pre­strel­ky. Pri tých­to akciách sme však boli nepo­mer­ne väč­šou pre­si­lou nemec­kých voj­sk roz­bi­tý. Kaž­dý ute­kal na svo­ju päsť, kade mohol, aby sa zachrá­nil. Neskor­šie sme sa zosku­po­va­li zno­va a tak­to postu­po­va­li do oblas­ti Ban­skej Bys­tri­ce, odkiaľ sme priš­li do Brez­na nad Hro­nom, a to 12.9.1944, kde sme sa pri­hlá­si­li do slu­žieb pri JPO č.2. Ako veli­teľ guľo­met­ne čaty, mal som roz­kaz ísť do Micha­lo­va, medzi Malu­ži­nou a Krá­ľo­vou Leho­tou., kde sme zotrva­li v obran­nom boji pro­ti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dosta­li roz­kaz na ústup. Mojí­mi spo­lu­bo­jov­ník­mi boli: Július Lič­ko, nar. 1915, Ľude­vít Macu­ľa, nar. 1911, Ladi­slav Mol­nár, nar. 1917, Ján Paran­da, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šper­ka, nar. 1911, Rudo Šaj­ga­lík, nar. 1910, Šte­fan Plieš­tik, nar. 1913, Kle­ment Zajac, nar. 1910, Fran­ti­šek Kup­čok, nar. 1918, Fran­ti­šek Kova­lik, nar. 1912, Ľude­vít Kán, nar. 1913, Edu­ard Lič­ko, nar. 1915, Gej­za Kova­lik, nar. 1915, povo­la­ním všet­ci robot­ní­ci. Ustu­po­val sme sme­rom na Niž­nú Bocu – Ďum­bier. Tam sme zotrva­li až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľ­kou pre­si­lou rozp­rá­ši­li. Pri tých­to bojoch pad­lo 7 voja­kov a tra­ja boli zra­ne­ní. Rane­ných sme odnies­li do Matu­lo­vej cha­ty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošet­ro­va­li. Stra­vu sme dostá­va­li od svoj­ho pro­viant­né­ho skla­du. Odtiaľ­to, vyčer­pa­ní a pre­na­sle­do­va­ní nemec­ký­mi oku­pant­mi, priš­li sme domov, kaž­dý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novem­bri 1944. Ešte keď sme bojo­va­li pri Vyšnej Boci, zis­ti­li sme, že Nemci zastre­li­li v Niž­nej Boci 7 voja­kov a troch civi­lov. Jed­né­ho 15 roč­né­ho chlap­ca len pre­to, že našli u neho rus­ký peniaz. Naj­väč­ším záš­kod­ní­kom nám bol cha­tár Matu­la, kto­rý nás pre­zrá­dzal, a syn isté­ho les­né­ho inži­nie­ra z Malu­ži­nej. Na meno sa nepa­mä­tám. Obča­nia nám ináč vychá­dza­li vša­de v ústre­ty, podá­va­li nám infor­má­cie a napo­má­ha­li v orien­tá­cii (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 405).


Par­ti­sans from Beňuš: Edu­ard Lau­rinc, born in 1918, a labo­rer by pro­fes­si­on, ser­ved in the for­mer Infan­try Regi­ment No. 5 in Levo­ča. He sta­tes: I enlis­ted on March 1, 1938, in Levo­ča. Ger­man for­ces during the upri­sing on August 29, 1944, wan­ted to disarm us sol­diers becau­se they did not trust us. At first, we resis­ted them, then withd­rew out of the­ir reach. The­re were about 750 sol­diers, all Slo­vaks. We moved through the moun­tains towards Medzi­la­bor­ce, whe­re we enlis­ted in the ser­vi­ces of the par­ti­sans in the Čapa­jev group under the com­mand of Major Bilej. Near Vyšný Svid­ník, we came into con­tact with Ger­man for­ces, and inten­se skir­mis­hes ensu­ed. In the­se acti­ons, howe­ver, we were dis­pro­por­ti­ona­te­ly out­num­be­red and scat­te­red by Ger­man for­ces. Eve­ry­o­ne fled on the­ir own, whe­re­ver they could, to save them­sel­ves. Later, we regrou­ped and pro­ce­e­ded to the area of Ban­ská Bys­tri­ca, from whe­re we came to Brez­no nad Hro­nom on Sep­tem­ber 12, 1944, whe­re we enlis­ted in the ser­vi­ces of the JPO No.2. As the lea­der of the machi­ne gun squ­ad, I had orders to go to Micha­lov, bet­we­en Malu­ži­ná and Krá­ľo­va Leho­ta, whe­re we sta­y­ed in defen­si­ve com­bat against the Ger­mans until Octo­ber 24, 1944, when we rece­i­ved orders to retre­at. My fel­low figh­ters were: Július Lič­ko, born in 1915, Ľude­vít Macu­ľa, born in 1911, Ladi­slav Mol­nár, born in 1917, Ján Paran­da, born in 1913, Ján Anjel, born in 1911, Jozef Šper­ka, born in 1911, Rudo Šaj­ga­lík, born in 1910, Šte­fan Plieš­tik, born in 1913, Kle­ment Zajac, born in 1910, Fran­ti­šek Kup­čok, born in 1918, Fran­ti­šek Kova­lik, born in 1912, Ľude­vít Kán, born in 1913, Edu­ard Lič­ko, born in 1915, Gej­za Kova­lik, born in 1915, all labo­rers by pro­fes­si­on. We retre­a­ted towards Niž­ná Boca – Ďum­bier. The­re we sta­y­ed until Novem­ber 1, 1944, when the Ger­mans once again scat­te­red us with over­whel­ming for­ce. In the­se batt­les, 7 sol­diers were kil­led, and three were inju­red. We car­ried the woun­ded to Matu­la­’s cot­ta­ge abo­ve Vyšná Boca, whe­re we tre­a­ted them our­sel­ves. We rece­i­ved food from our own supp­ly depot. From the­re, exhaus­ted and pur­su­ed by Ger­man occu­piers, we came home, each as best as we could, at dif­fe­rent times. It was around Novem­ber 1944. Even when we were figh­ting near Vyšná Boca, we found out that the Ger­mans had shot 7 sol­diers and three civi­lians in Niž­ná Boca. One 15-​year-​old boy was kil­led sim­ply becau­se they found Rus­sian money on him. Our big­gest trai­tor was the cot­ta­ge owner Matu­la, who bet­ra­y­ed us, and the son of a cer­tain fores­try engi­ne­er from Malu­ži­na. I don’t remem­ber the name. Citi­zens other­wi­se app­ro­ached us eve­ry­whe­re, pro­vi­ded us with infor­ma­ti­on, and hel­ped us with orien­ta­ti­on” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 405).


Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Šte­fan Rus­nák, nar. 1926, tiež tam býva­jú­ci, roz­prá­va: Do par­ti­zán­skych slu­žieb pri­hlá­sil som sa v augus­te 1944 na Pra­ši­vej, pri sku­pi­ne Bie­li­ka. Odtiaľ sme postu­po­va­li na Ban­skú Bys­tri­cu. Po hrad­skej sme sa viez­li náklad­ným autom. Bolo nás veľa, asi 6 náklad­ných áut. Vojen­ská posád­ka v Ban­skej Bys­tri­ci sa nám vzda­la bez boja. Vypus­ti­li sme i väz­ňov. V Bys­tri­ci sme pobud­li 2 týžd­ne, potom sme postu­po­va­li na Tel­gárt, kde naoko Nemci ustú­pi­li pomo­cou náš­ho delo­stre­lec­tva. V boji padol i náš rot­ník, na meno sa už nepa­mä­tám. Avšak čosko­ro na nás Nemci zaú­to­či­li pro­ti­ú­to­kom pomo­cou mín. Boli sme núte­ní ustú­piť sme­rom na Trest­ník, odtiaľ na Mlyn­kov. Nemci nás obsy­pa­li prud­kou paľ­bou tak, že nás roz­bi­li. Pri Čer­ve­nej ska­le asi 6.10.1944 pri­da­li sme sa zno­va zosku­pe­ní k par­ti­zán­skej sku­pi­ne majo­ra Mar­ty­no­va. Odtiaľ sme šli späť do Ban­skej Bys­tri­ce, potom do Zvo­le­na a postu­po­va­li sme v bojo­vom šíku na Ková­čo­vú a cez hory sme­rom na Krem­ni­cu. Náš roz­kaz znel: vyha­dzo­vať mos­ty, tran­s­por­ty a stá­le zne­po­ko­jo­vať nepria­te­ľa. Náš plán bol dostať sa na Mora­vu. Postu­po­va­li sme sme­rom na Žili­nu, no Nemci nás čas­to ťaž­ký­mi zbra­ňa­mi a pre­si­lou rozp­rá­ši­li. Potom sme pre­šli na Valas­kú Belú, Čič­ma­ny, Veľ­kú Fat­ru a tak zasa k Sta­rým horám. Bolo to už začiat­kom decem­bra. Ces­tou sme trpe­li zimou i hla­dom. No obča­nia nám pomá­ha­li, ako vede­li, a išli nám v ústre­ty. Náš nový plán bol pre­biť sa na východ k Čer­ve­nej armá­de, no nepria­teľ nám plán zma­ril (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 405).


Par­ti­sans from Bra­vä­co­vo: Šte­fan Rus­nák, born in 1926, a resi­dent of Bra­vä­co­vo, recounts: I joined the par­ti­san for­ces in August 1944 at Pra­ši­vá with the Bie­lik group. From the­re, we advan­ced to Ban­ská Bys­tri­ca. We tra­ve­led by fre­ight truck along Hrad­ská Stre­et. The­re were many of us, about 6 trucks. The mili­ta­ry gar­ri­son in Ban­ská Bys­tri­ca sur­ren­de­red to us wit­hout a fight. We also rele­a­sed pri­so­ners. We sta­y­ed in Bys­tri­ca for 2 weeks, then moved on to Tel­gárt, whe­re the Ger­mans pre­ten­ded to retre­at with the help of our artil­le­ry. In the batt­le, our squ­ad lea­der fell, but I don’t remem­ber his name. Howe­ver, soon the Ger­mans laun­ched a coun­te­rat­tack with mines. We were for­ced to withd­raw towards Trest­ník, then to Mly­nok. The Ger­mans sur­roun­ded us with inten­se gun­fi­re, bre­a­king us up. Around Čer­ve­ná Ska­la on Octo­ber 6, 1944, we joined again, regrou­ped with Major Mar­ty­no­v’s par­ti­san group. From the­re, we went back to Ban­ská Bys­tri­ca, then to Zvo­len, and advan­ced in a com­bat for­ma­ti­on to Ková­čo­vá and over the moun­tains towards Krem­ni­ca. Our orders were to blow up brid­ges, dis­rupt tran­s­ports, and cons­tan­tly harass the ene­my. Our plan was to reach Mora­via. We moved towards Žili­na, but the Ger­mans often scat­te­red us with hea­vy wea­pons and over­whel­ming for­ce. Then we went to Valas­ká Belá, Čič­ma­ny, Veľ­ká Fat­ra, and back to Sta­ré Hory. It was alre­a­dy ear­ly Decem­ber. On the way, we suf­fe­red from cold and hun­ger. But the citi­zens hel­ped us as best they could and sup­por­ted us. Our new plan was to bre­ak through to the east to the Red Army, but the ene­my thwar­ted our plan” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 405).


Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Jozef Bacú­šan, nar. 1926, úst­ne vypo­ve­dá, že za par­ti­zá­na sa pri­hlá­sil v sku­pi­ne Bie­li­ka v augus­te 1944. Účasť v boji som bral na Vrút­kach, kde som bol rane­ný do nohy a dopra­ve­ný do nemoc­ni­ce v Ban­skej Bys­ri­ci. Pred­tým ešte sme sa ukrý­va­li v horách na Snož­ke pri Leni­vej v našom cho­tá­ri. Boli tam i Jano Hla­dík, nar. 1924, Jozef Faš­ko, nar. 1924, všet­ci z Bra­vä­co­va, len Jozef Ľup­ták bol z Beňu­ša. Potra­vi­ny nám pri­ná­šal civil Július Švan­tner z Bra­vä­co­va, les­ný robot­ník (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­sans from Bra­vä­co­vo: Jozef Bacú­šan, born in 1926, oral­ly tes­ti­fies that he joined the par­ti­sans in the Bie­lik group in August 1944. I took part in the batt­le at Vrút­ky, whe­re I was woun­ded in the leg and taken to the hos­pi­tal in Ban­ská Bys­tri­ca. Befo­re that, we were hiding in the moun­tains on Snož­ka near Leni­vá in our ter­ri­to­ry. Jano Hla­dík, born in 1924, Jozef Faš­ko, born in 1924, both from Bra­vä­co­vo, and only Jozef Ľup­ták was from Beňuš. Julius Švan­tner, a forest wor­ker from Bra­vä­co­vo, brought us food” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Ľude­vít Kole­ga, nar. 1914 v Bra­vä­co­ve, tiež tam býva­jú­ci hovo­rí: K par­ti­zá­nom som sa pri­hlá­sil spo­lu s Pav­lom Javor­čí­kom, nar. 1907, z Bra­vä­co­va 2.9.1944. Najprv sme sa pri­hlá­si­li na veli­teľ­stve JPO 2 v Brez­ne nad Hro­nom, odkiaľ sme boli zade­le­ní na úsek Čer­to­vi­ca 2. Pod­ľa roz­ka­zu ten­to úsek sme mali držať až do prí­cho­du Čer­ve­nej armá­dy, avšak pri nepo­mer­ne veľ­kej pre­si­le nemec­ké­ho voj­ska boli sme núte­ní ustú­piť a stiah­li sme sa na Ďum­bier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrý­va­li 16 dní. Pre nedos­ta­tok potra­vín a stre­li­va roz­iš­li sme sa kaž­dý na svo­ju päsť. Ja s kama­rá­tom Javor­čí­kom pri­šiel som domov do Bra­vä­co­va (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­sans from Bra­vä­co­vo: Ľude­vít Kole­ga, born in 1914 in Bra­vä­co­vo, and cur­ren­tly resi­ding the­re, says: I joined the par­ti­sans toget­her with Pavol Javor­čík, born in 1907, from Bra­vä­co­vo on Sep­tem­ber 2, 1944. Ini­tial­ly, we enlis­ted at the hea­dqu­ar­ters of JPO 2 in Brez­no nad Hro­nom, from whe­re we were assig­ned to the Čer­to­vi­ca 2 sec­tor. Accor­ding to orders, we were sup­po­sed to hold this sec­tor until the arri­val of the Red Army, but due to the dis­pro­por­ti­ona­te­ly lar­ge supe­ri­ori­ty of the Ger­man army, we were for­ced to retre­at and withd­rew to Ďum­bier. It was alre­a­dy after Octo­ber 25, 1944. The­re, we hid for 16 days. Due to a lack of food and ammu­ni­ti­on, we each went our own way. Toget­her with my friend Javor­čík, I retur­ned home to Bra­vä­co­vo” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ladi­slav Lopuš­ný, nar. 1915 uvá­dza nasle­dov­né: Ako vojak ušiel som z Poľ­ska od svoj­ho býva­lé­ho pešie­ho plu­ku č. 5 s desia­ti­mi kama­rát­mi. Šli sme deväť dní. Ces­tou nás pre­pad­li Nemci a zastre­li­li nám pia­tich kama­rá­tov a jed­né­ho rani­li. Pre­šli sme teda šty­ria. Na Čer­to­vi­ci pri­hlá­si­li sme sa do par­ti­zán­skej služ­by a pri­de­li­li nás k stráž­ne­mu oddie­lu (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­sans from Fili­po­vo: Ladi­slav Lopuš­ný, born in 1915, sta­tes the fol­lo­wing: As a sol­dier, I esca­ped from Poland with ten friends from my for­mer infan­try regi­ment No. 5. We wal­ked for nine days. Along the way, we were ambus­hed by Ger­mans, who shot five of our friends and woun­ded one. So, four of us made it through. At Čer­to­vi­ca, we enlis­ted in par­ti­san ser­vi­ce and were assig­ned to the guard unit” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ján Faš­ko, nar. 1915, úst­ne uvá­dza nasle­dov­né: Ešte 17.4.1944 som bol pri­de­le­ný k nemec­kej armá­de i s ostat­ný­mi kama­rát­mi. Robil som stráž­nu služ­bu v Jus­tič­nom palá­ci v Pre­šo­ve. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Tur­čian­ske­ho Svä­té­ho Mar­ti­na k par­ti­zá­nom, kde som bral účasť v boji pro­ti nemec­kým oku­pan­tom, kto­rí sa pri­bli­žo­va­li sme­rom od Žili­ny. V Tel­gár­te a na Murá­ni som tiež bojo­val pro­ti Nemcom. Rane­ných bolo veľa, asi 60. Potom sme pre­šli na Kališ­te, kde bol hlav­ný par­ti­zán­sky štáb. Tam som ocho­rel a ležal zo tri týžd­ne. Po vylie­če­ní som sa dostal s kama­rát­mi do Lom­nis­tej, Bys­trej, kde sme sa stret­li už s Čer­ve­nou armá­dou. Odtiaľ som pre­šiel do Mýta, kde mam pri­de­li­li do Pop­ra­du. Tam ma pre­pus­ti­li. Bol som rane­ný do nohy (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­sans from Fili­po­vo: Ján Faš­ko, born in 1915, oral­ly sta­tes the fol­lo­wing: On April 17, 1944, I was assig­ned to the Ger­man army with my other friends. I ser­ved as a guard in the Judi­cial Pala­ce in Pre­šov. From the­re, on August 28, 1944, I joined the par­ti­sans in Tur­čian­sky Svä­tý Mar­tin, whe­re I par­ti­ci­pa­ted in the fight against Ger­man occu­piers who were app­ro­aching from Žili­na. I also fought against the Ger­mans in Tel­gárt and Muráň. The­re were many woun­ded, about 60. Then we moved to Kališ­te, whe­re the main par­ti­san hea­dqu­ar­ters were. The­re I fell ill and lay for about three weeks. After reco­ve­ring, I and my friends went to Lom­nis­ta, Bys­trá, whe­re we met with the Red Army. From the­re, I went to Mýto, whe­re they assig­ned me to Pop­rad. The­re they rele­a­sed me. I was woun­ded in the leg” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).


Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ladi­slav Baliak, nar. 1917. Úst­ne uvá­dza: K par­ti­zá­nom som sa pri­hlá­sil v Buja­ko­ve v sku­pi­ne Bie­li­ka. Odtiaľ som sa dostal na mar­tin­ský front. Týž­deň sme boli v záko­poch, kde nás nemec­ká pre­si­la roz­bi­la a ustú­pi­li sme na hole. Odtiaľ sme pre­šli na Kune­rad. Tam som sa stre­tol s rozt­ra­te­ný­mi kama­rát­mi. Odtiaľ cez Turiec dosta­li sme sa do Har­man­ca. Ces­tou nás Nemci pre­pad­li. Do Buja­ko­va sme sa dosta­li vla­kom. Odtiaľ sme muse­li ustú­piť pre nemec­kou pre­si­lou do Jase­nia a na Ďum­bier. Chce­li sme sa totiž pre­biť k Čer­ve­nej armá­de na východ. Nemci nám plán pre­ka­zi­li, pri­čom nám dvoch kama­rá­tov zabi­li. Zme­ni­li sme teda smer a išli na západ do Osrb­lia. Nepria­teľ vša­de za nami. Pre­zi­mo­va­lo nás na holiach asi sto. Veľ­mi sme trpe­li hla­dom a zimou. Mne zamrz­li nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rus­ky. Jed­na z nich podá­va­la sprá­vy vysie­lač­kou. Roz­hod­li sa odísť. Mňa ešte s jed­ným kama­rá­tom, tiež s omrz­nu­tý­mi noha­mi, necha­li v cha­te. Ošet­ro­va­li sme sa sami bez lie­kov. Jed­li sme kon­ské mäso, čo nám necha­li, i to bez soli. Sneh bol veľ­ký a my dva­ja opus­te­ní mrzá­ci, odká­za­ná na seba, boli sme odhod­la­ní na všet­ko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dáv­no nebo­hí. Naše muky ťaž­ko vypo­ve­dať a opí­sať. Drža­la nás len koňa­ci­na, kto­rú sme necha­li von­ku v sne­hu a kaž­dý deň.


Par­ti­sans from Fili­pov: Ladi­slav Baliak, born in 1917, oral­ly sta­tes: I joined the par­ti­sans in Buja­kov in Bie­li­k’s group. From the­re, I ended up on the Mar­tin front. We spent a week in the tren­ches, whe­re the Ger­man supe­ri­ori­ty bro­ke us, and we retre­a­ted to the hills. From the­re, we moved to Kune­rad, whe­re I met scat­te­red com­ra­des. Through Turiec, we rea­ched Har­ma­nec. On the way, we were ambus­hed by Ger­mans. We rea­ched Buja­kov by train. From the­re, we had to retre­at due to Ger­man over­whel­ming for­ce to Jasen and to Ďum­bier. We wan­ted to bre­ak through to the Red Army to the east. The Ger­mans thwar­ted our plan, kil­ling two of our com­ra­des. We chan­ged direc­ti­on and went west to Osrb­lie. The ene­my was eve­ry­whe­re behind us. About a hun­dred of us spent the win­ter on the hills. We suf­fe­red gre­at­ly from hun­ger and cold. My feet fro­ze. Among us were also six Rus­sians, two of them were Rus­sian women. One of them trans­mit­ted mes­sa­ges by radio. They deci­ded to lea­ve. They left me with anot­her com­ra­de, both of us with fro­zen feet, in the cot­ta­ge. We tre­a­ted our­sel­ves wit­hout medi­ca­ti­on. We ate hor­se meat they left us, even wit­hout salt. The snow was deep, and the two of us, aban­do­ned wret­ches, rely­ing on our­sel­ves, were deter­mi­ned for anyt­hing. If the Ger­mans had found us the­re, we would have been dead long ago. It’s hard to desc­ri­be our hards­hips. Only hor­sef­lesh, which we left out­si­de in the snow and retrie­ved eve­ry day, kept us going.


Medzi obe­ťa­mi na živo­toch, kto­ré si vyžia­da­lo povs­ta­nie je spo­mí­na­ný Rudolf Ondrá­šik, par­ti­zán (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 567).


Among the vic­tims who­se lives were clai­med by the upri­sing, Rudolf Ondrá­šik, a par­ti­san, is men­ti­oned (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the Slo­vak Nati­onal Upri­sing, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 567).


Z pub­li­ká­cie Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP sa máme mož­nosť obo­zná­miť s čin­nos­ťou par­ti­zán­skej sku­pi­ny Jáno­šík, kto­rá ope­ro­va­la počas SNP v oblas­ti Horeh­ro­nia (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 5, Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 205207), o par­ti­zán­skej sku­pi­ne Bože­n­ko, kto­rá ope­ro­va­la aj v pries­to­re Považ­ské­ho Inov­ca (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 5, Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 47 – 48.


In the pub­li­ca­ti­on Encyc­lo­pe­dia of Resis­tan­ce and the Slo­vak Nati­onal Upri­sing,” we have the oppor­tu­ni­ty to learn about the acti­vi­ties of the par­ti­san group Jáno­šík, which ope­ra­ted during the Slo­vak Nati­onal Upri­sing (SNP) in the Horeh­ro­nie regi­on (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 5, Encyc­lo­pe­dia of Resis­tan­ce and the SNP, Prav­da, 1st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 205207), and about the par­ti­san group Bože­n­ko, which ope­ra­ted in the area of Považ­ský Ino­vec (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 5, Encyc­lo­pe­dia of Resis­tan­ce and the SNP, Prav­da, 1st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 47 – 48).


Opis oso­by Fas­kó (v maďar­skom jazy­ku) sa nachá­dza v pub­li­ká­cii For­gon Mihá­ly­fa­lu­si Mihá­ly: Gömör-​Kishont vár­me­gye nemes csa­lá­dai (Šlach­tic­ké rody gemer­sko – malo­hont­skej župy). Faš­ko Ján, Juraj a Jakub zís­ka­li od krá­ľa Fer­di­nan­da III zemian­stvo. Rodi­na býva­la v Brez­ne a odtiaľ­to sa roz­vet­vi­la aj do Geme­ra a Malo­hon­tu. V roku 1733 Šte­fan Faš­koMig­lé­zi potvr­dil opráv­ne­nosť zemian­stva a to tak, že jeho otec Michal a sta­rý otec Pavol pochá­dza­jú od Danie­la, syna Jána Faš­ka, kto­rý zemian­stvo nado­bu­dol. Dru­há vet­va rodi­ny žila v Štít­ni­ku. Samu­el, syn Jána Faš­ka sa usa­dil v Štít­ni­ku, dru­hý syn Ondrej žil v Brez­ne, kto­ré­ho zemian­stvo osved­či­la Zvo­len­ská župa 11. mája 1775, o čom dali sprá­vu do Geme­ra. V nedáv­nej minu­los­ti žil v Štít­ni­ku Jozef, brat Danie­la Faš­ka z Tisov­ca. Toto sú jeho neskor­šie deti: Teré­zia Faš­ko­vá, Ján kto­rý zomrel slo­bod­ný a Ludo­vi­ka, vdo­va po Karo­lo­vi Matiz­so­vi. Jozef Faš­ko bol v roku 1845 žup­ný prí­saž­ný. Pod­ľa zemian­ske­ho pries­ku­mu v Malo­hon­te roku 1725 Ján Faš­ko sku­toč­ne pochá­dza z tej­to rodi­ny. Erb (címer): čer­ve­ne, na zele­nom zákla­de povy­še koli­ou sa vypí­na­jú­ci čier­ny bra­da­tý hrdi­na v bela­som pláš­ti v pra­vi­ci držia­ci pocho­deň. Ozdo­ba pril­bi­ce: kamie­nok držia­ci žeriav. Pri­krýv­ky: krva­vé – strieb­ro, mod­ré – zlato.


Accor­ding to the desc­rip­ti­on in the Hun­ga­rian lan­gu­age found in the pub­li­ca­ti­on Gömör-​Kishont vár­me­gye nemes csa­lá­dai” (Nob­le Fami­lies of Gömör-​Kishont Coun­ty) by For­gon Mihá­ly­fa­lu­si Mihá­ly, the Faš­ko fami­ly has a his­to­ri­cal backg­round. Ján, Juraj, and Jakub Faš­ko rece­i­ved nobi­li­ty from King Fer­di­nand III. The fami­ly resi­ded in Brez­no, and from the­re, it bran­ched out into the Gemer and Malo­hont regions.

In 1733, Šte­fan Faš­ko in Mig­léz con­fir­med the legi­ti­ma­cy of nobi­li­ty, sta­ting that his fat­her Michal and grand­fat­her Pavol des­cen­ded from Daniel, the son of Ján Faš­ko, who acqu­ired nobi­li­ty. Anot­her branch of the fami­ly lived in Štít­nik. Samu­el, the son of Ján Faš­ko, sett­led in Štít­nik, whi­le the second son, Ondrej, lived in Brez­no. The nobi­li­ty of Ondrej Faš­ko was con­fir­med by the Zvo­len Coun­ty on May 11, 1775, as repor­ted to Gemer.

In recent times, Jozef Faš­ko, a brot­her of Daniel Faš­ko from Tiso­vec, lived in Štít­nik. His later chil­dren were Teré­zia Faš­ko­vá, Ján (who died unmar­ried), and Ludo­vi­ka, the widow of Karol Matizs. Jozef Faš­ko ser­ved as a coun­ty juror in 1845.

Accor­ding to the nobi­li­ty sur­vey in Malo­hont in 1725, Ján Faš­ko inde­ed ori­gi­na­ted from this fami­ly. The fami­ly coat of arms (címer) is desc­ri­bed as red on a gre­en base, abo­ve which rises a black bear­ded hero in a whi­te clo­ak, hol­ding a torch in his right hand. The hel­met orna­ment is a cra­ne hol­ding a sto­ne. The hel­met covers are red and sil­ver, and blue and gold.


Pod­ľa z roku 1720 sú uve­de­né Brez­ne aj tie­to meš­tian­ske rody: Engler, Faš­ko, Kole­sár, Lič­ko, Lopuš­ný, Roš­tár, Švan­tner, Tax­ner a medzi želiar­sky­mi rod­mi je Tax­ner (Alber­ty Július, 1981: For­mo­va­nie robot­níc­kej trie­dy v obvo­de Brez­na, Osve­ta, p. 19.


In the year 1720, the fol­lo­wing bour­ge­ois fami­lies are lis­ted in Brez­no: Engler, Faš­ko, Kole­sár, Lič­ko, Lopuš­ný, Roš­tár, Švan­tner, Tax­ner. Among the blacks­mith fami­lies, the Tax­ner fami­ly is also men­ti­oned (Alber­ty Július, 1981: For­ma­ti­on of the wor­king class in the dis­trict of Brez­no, Osve­ta, p. 19).


Rapoš, Deji­ny cir­kvi evan­je­lic­kej v Brez­ne. Čas­ti tej­to pub­li­ká­cie sú zve­rej­ne­né na Inter­ne­te a z nej vyberám:


Rapoš, His­to­ry of the Evan­ge­li­cal Church in Brez­no.” Čas­ti tej­to pub­li­ká­cie sú zve­rej­ne­né na Inter­ne­te a z nej vybe­rám: by sa pre­lo­ži­lo ako Parts of this pub­li­ca­ti­on are avai­lab­le on the inter­net, and I am selec­ting from it.”


Je prav­de­po­dob­né, že v časoch husit­ských vojen usa­di­li sa tu aj nie­kto­rí husi­ti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej kra­ji­ne rozt­rú­se­ní a Žig­mun­dom pre­na­sle­do­va­ní. Ukrý­va­li sa po horách, schá­dza­li sa odľah­lých mies­tach, aby moh­li pri­jí­mať Veče­ru Páno­vu pod obo­ja­kým spô­so­bom. Ale keď po smr­ti Alber­ta Žig­mun­da vdo­va Alž­be­ta spo­ji­la sa s Jis­krom, kto­rý ostal kapi­tá­nom Spi­ša, ban­ských miest a celej župy Zvo­len­skej, hlav­ne po uzat­vo­re­ní mie­ru medzi Huny­adym a Jis­krom, niet pochýb, že aj Zvo­len­ská župa bola obý­va­ná husit­ský­mi potom­ka­mi.

Spo­mí­na sa tu, že v časoch refor­má­cie po roku 1517 odchá­dza­lo zo Slo­ven­ska húf­ne mno­ho prívr­žen­cov Lut­he­ra do škôl vo Wit­tem­ber­gu.

Apos­ta­ta Vrbov­ský ostal rekto­rom ško­ly. Moh­lo to byť oko­lo roku 1672

Už páter Šimon kon­ver­to­val význam­ných komor­ských úrad­ní­kov: sta­ré­ho Danie­la Tax­ne­ra a Mate­ja Pohla, aby našiel u nich opo­ry. Scholtz v lis­te z 12. aprí­la 1675 …


It is like­ly that during the times of the Hus­si­te wars, some Hus­si­tes sett­led here, as by around 1420, they were scat­te­red throug­hout the coun­try and per­se­cu­ted by Sigis­mund. They hid in the moun­tains, gat­he­red in remo­te pla­ces to celeb­ra­te the Lor­d’s Sup­per in both kinds. Howe­ver, after the death of Albert Sigis­mund, his widow Eli­za­beth joined for­ces with Jis­kra, who remai­ned the cap­tain of Spiš, mining towns, and the enti­re Zvo­len coun­ty. Espe­cial­ly after the pea­ce tre­a­ty bet­we­en Huny­ady and Jis­kra, the­re is no doubt that the Zvo­len coun­ty was inha­bi­ted by Hus­si­te descendants.

It is men­ti­oned that during the Refor­ma­ti­on after 1517, many sup­por­ters of Lut­her left Slo­va­kia in groups to stu­dy in scho­ols in Wittenberg.

Apos­ta­te Vrbov­ský remai­ned the rec­tor of the scho­ol. This could have been around 1672.

Even Fat­her Šimon con­ver­ted pro­mi­nent cham­ber offi­cials: old Daniel Tax­ner and Matej Pohl, to find sup­port from them. Scholtz in a let­ter dated April 121675


Haná­cius sa usi­lo­val zís­kať aj pred­nej­ších evan­je­lic­kých meš­ťa­nov. Čas­to ich povo­lá­val na hos­ti­ny, k meni­nám atd. Toto pria­teľ­stvo bolo len na oko. Pri mest­ských voľ­bách obi­dve strán­ky stá­li pro­ti sebe. Roku 1676 boli mest­ské reštau­rá­cie. Komo­ra vypro­stred­ko­va­la krá­ľov­ský man­dát, kto­rým bolo naria­de­né vyvo­liť kato­líc­ky magis­trát. Ku voľ­be vysla­ný komi­sár Ďuro Bez­zegh došiel 14. decem­bra 1675 do Brez­na, zvo­lal meš­ťa­nov a zde­lil im, krá­ľov­sky man­dát. Títo ho pri­ja­li, naz­da­júc sa, že v mes­te bez­tak, nebu­de mož­no nájsť na tie­to úra­dy súcich kato­lí­kov. Ale sa veľ­mi skla­ma­li, lebo Haná­cius hneď ozná­mil ako kan­di­dá­ta Tomá­ša Pad­lí­ciu­sa (prv evanj. orga­nis­tu), Bal­ta­zá­ra Tax­ne­ra, Jura Závod­ské­ho a Mar­ti­na Gra­cu. Len teraz vyšlo naja­vo, že títo už boli pre­stú­pi­li. Tak stal sa rich­tá­rom Pad­lí­cius, notá­rom Eör­dögh, komor­ský úrad­ník, sená­tor­mi Posch, Závad­ský, Tax­ner, Pel­li­onis, Mar­tin­ský a Gra­cä. Sta­rých, pop­red­ných sená­to­rov evan­je­lic­kých, zna­jú­cich dob­re pome­ry mes­ta, Danie­la Chme­liu­sa, Sta­xa a Ondre­ja Faš­ku potvr­di­li i naďa­lej. Pod­no­tá­rom ostal veľ­mi roz­um­ný a vzde­la­ný evan­je­lik Jakub Gro­nell.


Haná­cius sought to win over even pro­mi­nent Lut­he­ran burg­hers. He often invi­ted them to feasts, name days, etc. This friends­hip was only super­fi­cial. During muni­ci­pal elec­ti­ons, both sides sto­od against each other. In 1676, muni­ci­pal elec­ti­ons were held. The Cham­ber media­ted a roy­al man­da­te orde­ring the elec­ti­on of a Cat­ho­lic magis­tra­cy. Com­mis­si­oner Ďuro Bez­zegh, sent to over­see the elec­ti­on, arri­ved in Brez­no on Decem­ber 14, 1675. He gat­he­red the burg­hers and pre­sen­ted to them the roy­al man­da­te. They accep­ted it, thin­king that in the town, the­re might not be enough Cat­ho­lics wil­ling to take up the­se offi­ces. Howe­ver, they were gre­at­ly mis­ta­ken becau­se Haná­cius imme­dia­te­ly announ­ced Tomáš Pad­lí­cius (the first evan­ge­li­cal orga­nist), Bal­ta­zár Tax­ner, Juraj Závod­ský, and Mar­tin Gra­ca as can­di­da­tes. It was reve­a­led only then that the­se indi­vi­du­als had alre­a­dy con­ver­ted. Pad­lí­cius beca­me the may­or, Eör­dögh the nota­ry, and sena­tors were Posch, Závad­ský, Tax­ner, Pel­li­onis, Mar­tin­ský, and Gra­ca. The old, pro­mi­nent Lut­he­ran sena­tors fami­liar with the city­’s con­di­ti­ons, Daniel Chme­lius, Stax, and Ondrej Faš­ko, were con­fir­med in the­ir posi­ti­ons. The depu­ty nota­ry remai­ned the very rea­so­nab­le and edu­ca­ted Lut­he­ran Jakub Gronell.


Brez­no oko­lo roku 1650: Pod­ľa súpi­su pia­ris­tov na Plat­hea par­va býval Andrej Vrbov­ský, Rehor Vrbov­ský, vd. Anna Miko­vi­ni. V Malej, dnes Gro­nel­lo­vej uli­ci po teraj­ší Det­ský domov, ale­bo po vte­daj­šiu mest­skú brá­nu býva­li v 22 domoch: Juro Kup­čok, Meli­cher Škro­vi­na s Jánom Lopuš­ným, Daniel Engler, Daniel Vrbov­ský so Šte­fa­nom Michel­čí­kom. Z ulič­ky (Valaštinska-​Gronellova uli­ca) sa vrá­tiac, pokra­ču­je na námes­tie po Veľ­kú uli­cu (Chme­liu­so­va). Tu bolo 17 domov, kde býva­li: Ondrej Faš­ko, Ján Kole­sár, Jere­miáš Tax­ner a Mar­tin Engler s Mate­jom Faš­ko, Kriš­tof Kole­sár. Tu sa zača­la juž­ná stra­na Veľ­kej (Chme­liu­so­vej) uli­ce, vte­dy Karint­hia meno­va­nej, kto­rú pre­trh­lo štvor­hran­né námes­tie, kde na pros­tried­ku stál mest­ský dom, ale­bo kúria a oko­lo neho v troch domoch: Matej Sch­vandt­ner. Teraz vedie popis zase námes­tím od ško­ly až po roh (teraj­ší hos­ti­nec), ba až po uli­cu Chme­liu­so­vu. Táto stra­na námes­tia meno­va­la sa Sicí­lia. Bolo tu 27 domov, v kto­rých býva­li rodi­ny: Gab­riel Bube­lí­ny, M. Faš­ko, Dan. Šaj­gal, Ján a Jakub Faš­ko. Tu ide uli­ca po Košic­kú brá­nu” (Por­ta Cas­so­vien­sis), kto­rá stá­la medzi teraj­ším okres­ným úra­dom a mest­ským čin­žá­kom. Tu na pra­vej stra­ne bola i je fara, potom kláš­tor, od neho začí­na­la sa nadol uli­ca Gro­nel­lo­va až po Hron­čian­sku brá­nu na kon­ci. Tu v 62 domoch býva­li: Dan. Faš­ko, Šte­fan Roš­tár, vd. Anna Tax­ner, Fra­ňo Lič­ko, Daniel Nemčok, J. Vrbov­ský, Mar­tin Zaho­rec. Východ­né pred­mes­tie za Hro­nom volá sa Vene­cia. Tu v 32 domoch býva­li: Jur Kole­sár, Ján Nemčok, Ján Zaho­rec, J. Roštár.


Brez­no around 1650: Accor­ding to the cen­sus of the Pia­rists in Plat­hea par­va, the­re were resi­dents such as Andrej Vrbov­ský, Rehor Vrbov­ský, and widow Anna Miko­vi­ni. In the Litt­le Stre­et, now Gro­nel­lo­va Stre­et, after the cur­rent Chil­dre­n’s Home or the for­mer city gate, the­re were 22 hou­ses inha­bi­ted by Juro Kup­čok, Meli­cher Škro­vi­na with Ján Lopuš­ný, Daniel Engler, Daniel Vrbov­ský with Šte­fan Michel­čík. Retur­ning from the alley (Valaštinska-​Gronellova Stre­et), the desc­rip­ti­on con­ti­nu­es to the squ­are along Veľ­ká Stre­et (Chme­liu­so­va). The­re were 17 hou­ses whe­re Ondrej Faš­ko, Ján Kole­sár, Jere­miáš Tax­ner, Mar­tin Engler with Matej Faš­ko, Kriš­tof Kole­sár lived. Here began the sout­hern side of Veľ­ká (Chme­liu­so­va) Stre­et, then named Karint­hia, which was cut off by a squ­are whe­re the town­hou­se or manor sto­od in the midd­le, and around it in three hou­ses: Matej Sch­vandt­ner. Now the desc­rip­ti­on leads again from the scho­ol to the cor­ner (cur­rent inn), and even to Chme­liu­so­va Stre­et. This side of the squ­are was cal­led Sici­lia. The­re were 27 hou­ses here, whe­re fami­lies like Gab­riel Bube­lí­ny, M. Faš­ko, Dan. Šaj­gal, Ján, and Jakub Faš­ko lived. The stre­et then leads to the Koši­ce Gate” (Por­ta Cas­so­vien­sis), which sto­od bet­we­en the cur­rent dis­trict offi­ce and the muni­ci­pal ren­tal hou­se. On the right side, the­re was and is the rec­to­ry, then the monas­te­ry, and from the­re, Gro­nel­lo­va Stre­et star­ted down­hill to the Hron­čian­ska Gate at the end. In the­se 62 hou­ses lived resi­dents such as Dan. Faš­ko, Šte­fan Roš­tár, widow Anna Tax­ner, Fra­ňo Lič­ko, Daniel Nemčok, J. Vrbov­ský, Mar­tin Zaho­rec. The eas­tern suburb bey­ond the Hron is cal­led Vene­cia, whe­re in 32 hou­ses lived resi­dents such as Jur Kole­sár, Ján Nemčok, Ján Zaho­rec, J. Roštár.


Brez­no malo v roku 1677, 1813 oby­va­te­ľov (bez osád) … Neo­hro­ze­ný mest­ský reč­ník Matej Faš­ko (oko­lo 1680) …

Na deň Troch krá­ľov roku 1683 boli pod­ľa sta­ro­dáv­ne­ho zvy­ku zhro­maž­de­ní rich­tár; Daniel Chr­ne­lius st·, sená­to­ri, šty­riad­vad­siat­ni­ci a celé meš­tian­stvo, aby zvo­li­li nových mest­ských úrad­ní­kov. Vte­dy Daniel Engler a Matej Teutsch­midt pred­stú­pi­li s hes­lom Jána Hor­vá­ta, že ten­to má nalo­že­né od knie­ža­ťa Tököly­ho, aby ako veli­teľ mes­ta netr­pel viac medzi sená­tor­mi kato­lí­ka, ale dal na sená­tor­stvo zvo­liť samých evan­je­li­kov a aby ozná­mil knie­ža­ťu mená vyvolených.

Sená­to­ri kato­líc­ke­ho nábo­žen­stva po vypo­ču­tí knie­ža­cie­ho roz­ka­zu – zaďa­ko­va­li zo svo­jich hod­nos­tí. Boli to Matej Poš, Bal­ta­zár Tax­ner, Tomáš Pad­lí­cius, Ján Ochr­nial a Jakub Mare­tin­ský (1683). Bal­ta­zár Tax­ner - dozor­ca rubá­rov (lig­ni­ci­da­rum magist.) v Hronci.

Voli­či jed­no­hlas­ne pri­ja­li ten­to návrh a zvo­li­li ešte kato­lí­kov Mate­ja Faš­ku, Mate­ja Fab­ri­ciu­sa a Jána Tax­ne­ra, kto­rí hod­nosť sená­tor­skú i pri­ja­li (1683)

3. feb­ru­ára 1683 odišiel Mar­tin Olle­ri­ny a Ján Tax­ner do Levo­če pre Milo­chov­ské­ho a Simo­ni­de­sa, kto­rí sa medzi­tým vrá­ti­li z vyhnanstva.

Aby malo mes­to aj písom­né uis­te­nie o ochra­ne od samé­ho Rákóc­zy­ho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gro­nell, Matej Engler a Ďuro Pad­li­cius do tábo­ra Rákóc­zy­ho v Toka­ji, kde mu v mene mes­ta hol­do­va­li a pro­si­li ochran­ný list.


Brez­no had 1,813 inha­bi­tants in 1677 (exc­lu­ding sett­le­ments). The fear­less town spe­a­ker Matej Faš­ko (around 1680)…

On the day of the Epip­ha­ny in 1683, accor­ding to an ancient cus­tom, the may­or, Daniel Chr­ne­lius, sena­tors, the twenty-​four, and the enti­re town gat­he­red to elect new town offi­cials. At that time, Daniel Engler and Matej Teutsch­midt step­ped for­ward with the slo­gan of Ján Hor­vát, sta­ting that he had rece­i­ved ins­truc­ti­ons from Prin­ce Tököly to ensu­re that as the city com­man­der, he would no lon­ger tole­ra­te a Cat­ho­lic sena­tor among the sena­tors. He was to elect only evan­ge­li­cals to the sena­te and report the names of the elec­ted to the prince.

The Cat­ho­lic sena­tors, after hea­ring the prin­ce­’s order, resig­ned from the­ir posi­ti­ons. They were Matej Poš, Bal­ta­zár Tax­ner, Tomáš Pad­lí­cius, Ján Ochr­nial, and Jakub Mare­tin­ský (1683). Bal­ta­zár Tax­ner, the super­vi­sor of lum­ber­jacks (lig­ni­ci­da­rum magist.) in Hronc.

The voters una­ni­mous­ly accep­ted this pro­po­sal and also elec­ted Cat­ho­lics Matej Faš­ko, Matej Fab­ri­cius, and Ján Tax­ner, who accep­ted the sena­to­rial posi­ti­on (1683).

… On Feb­ru­ary 3, 1683, Mar­tin Olle­ri­ny and Ján Tax­ner went to Levo­ča for Milo­chov­ský and Simo­ni­des, who had retur­ned from exi­le in the meantime.

To have writ­ten assu­ran­ce of pro­tec­ti­on from Rákóc­zy him­self, on Sep­tem­ber 25, 1703, Jakub Gro­nell, Matej Engler, and Ďuro Pad­li­cius went to Rákóc­zy­’s camp in Tokaj, whe­re they paid homa­ge to him on behalf of the town and requ­es­ted a let­ter of protection.


11. júla 1713 žilo v Brez­ne 2333 ľudí.

Nato rich­tár ozná­mil, že dňa 15. júla 1782 prí­de vyšet­ro­vať die­ce­zan­ský pove­re­ník Šte­fan Vav­ro­vič, vice­ar­chi­dia­kon a farár valaš­tian­sky. K tomu­to vyšet­re­niu (či totiž sú spl­ne­né pred­po­kla­dy k povo­le­niu) priš­li zo stra­ny kato­lí­kov: Tomáš Fedor, sená­tor, Fran­ti­šek Lopuš­ný a notár M. Sucho­dol­ský, zo stra­ny evan­je­li­kov Matej Čer­ve­ný st., Ondrej Engler a Samu­el Fabricius.

Brez­nian­ski evan­je­li­ci však 9. decem­bra 1783 poda­li pros­bu o dovo­le­nie vysta­viť si dre­ve­nú mod­li­teb­ni­cu v dome Engle­rov­skom (teraj­ší Tho­me­sov­ský) a zavia­za­li sa dať k tomu všet­ky ruč­né a povoz­né prá­ce, len potreb­né dre­vo žia­da­li od mes­ta. To im magis­trát na prím­lu­vu Ondre­ja Engle­ra, Samu­e­la Poscha, Jána Vesel­ku a Mar­ti­na Lámé­ra aj povolil.

Ku zbier­ke pris­pe­li (1782) po 100 zla­tých … Ondrej Engler …

… vybral sa mest­ský kapi­tán Ondrej Engler a vice­no­tár Matej Čer­ve­ný do Vied­ne ku samé­mu cisá­ro­vi a poda­li mu pros­bu brez­nian­skych evan­je­li­kov … (1782).


On July 11, 1713, the­re were 2,333 peop­le living in Brezno.

Sub­se­qu­en­tly, the may­or announ­ced that on July 15, 1782, the dioce­san com­mis­si­oner, Šte­fan Vav­ro­vič, vice­arch­de­a­con and pas­tor of Valaš­ská, would come to inves­ti­ga­te. To this inves­ti­ga­ti­on (whet­her the con­di­ti­ons for per­mis­si­on are met), repre­sen­ta­ti­ves of the Cat­ho­lics came: Tomáš Fedor, sena­tor, Fran­ti­šek Lopuš­ný, and nota­ry M. Sucho­dol­ský, and on the side of the evan­ge­li­cals, Matej Čer­ve­ný Sr., Ondrej Engler, and Samu­el Fabricius.

Howe­ver, on Decem­ber 9, 1783, the Brez­no evan­ge­li­cals sub­mit­ted a requ­est for per­mis­si­on to build a wooden pra­y­er hou­se in the Engler hou­se (present-​day Tho­me­sov­ský) and pled­ged to pro­vi­de all manu­al and car­ting work, requ­es­ting only the neces­sa­ry wood from the town. The magi­stra­te gran­ted them per­mis­si­on on the recom­men­da­ti­on of Ondrej Engler, Samu­el Posch, Ján Vesel­ka, and Mar­tin Lámer.

They con­tri­bu­ted to the col­lec­ti­on (1782) with 100 gold coins each… Ondrej Engler…

… The town cap­tain Ondrej Engler and vice-​notary Matej Čer­ve­ný went to Vien­na to the empe­ror him­self and sub­mit­ted a peti­ti­on from the Brez­no evan­ge­li­cals… (1782).


Keď doš­la do Brez­na zvesť, že cisár ces­tu­je po kra­ji­ne a pôj­de cez Rimav­skú Sobo­tu, vybra­li sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Syno­vic. (1782)

… priš­li vyslan­ci brez­nian­skej cir­kvi Ondrej Engler a Ondrej Syno­vic na pora­du k tamoj­šie­mu zema­no­vi Juro­vi Géc­zy­mu, kto­rým sa Kus­má­ni veľ­mi zapá­čil. (1782)

Krs­ti­teľ­ni­cu daro­val prvý dozor­ca cir­kvi, mest­ský kapi­tán Ondrej Engler. Krs­ti­teľ­ni­ca má Insig­nia Andre­ae Engler Ecc­lae Ins­pec­to­ris…” Engler daro­val r. 1782 i strie­bor­ný a pozlá­te­ný kalich s mede­ným držiat­kom a patenou.

Brez­nian­ski cir­kev­ní­ci ich sluš­ne hos­ti­li, meno­vi­te … Daniel Lič­ko, …, Matej Roš­tár … (1841)

Zho­de­ní boli Košú­tov­ci a vyvo­le­ná bola krá­ľov­ská rada pre Brez­no a oko­lie. Mies­to Mate­ja Sla­be­ja vyme­no­va­li sená­to­ra Samu­e­la Lopuš­né­ho. (po 1849).


When the news rea­ched Brez­no that the empe­ror was tra­ve­ling through the coun­try and would pass through Rimav­ská Sobo­ta, Ondrej Engler, Jakub Lucae, and Ondrej Syno­vic set out the­re again. (1782)

… repre­sen­ta­ti­ves of the Brez­no church, Ondrej Engler and Ondrej Syno­vic, came to a mee­ting with the local nob­le­man Juro Géc­zym, who was very impres­sed with Kus­má­ny. (1782)

The first cus­to­dian of the church, town cap­tain Ondrej Engler, dona­ted the bap­tis­mal font. The bap­tis­mal font bears the insc­rip­ti­on Insig­nia Andre­ae Engler Ecc­lae Ins­pec­to­ris…” In 1782, Engler also dona­ted a sil­ver and gil­ded cha­li­ce with a cop­per hand­le and paten.

The church repre­sen­ta­ti­ves from Brez­no were hos­pi­tab­ly rece­i­ved, name­ly … Daniel Lič­ko, …, Matej Roš­tár … (1841)

The Košú­tov­ci were remo­ved, and a roy­al coun­cil was elec­ted for Brez­no and its sur­roun­dings. Samu­el Lopuš­ný was appo­in­ted sena­tor in pla­ce of Matej Sla­bý. (after 1849).


Ján Cha­lup­ka za svoj­ho 10-​ročného úra­do­va­nia ordi­no­val 33 kňa­zov. Ako 25 ním bol Samo Zát­hu­rec­ký (oko­lo 1860)

Vidiek však bol na stra­ne opo­zič­né­ho kan­di­dá­ta kano­ní­ka Lopuš­né­ho, kto­ré­ho kan­di­do­val kat. farár Majov­ský (1869)

Po dlhých príp­ra­vách r. 1906 roz­hod­la sa cir­kev sta­vať vežu, aby chrám Boží nado­bud­nul dôs­toj­nej­šie­ho vzhľa­du a aby krás­ne zvo­ny zo sta­ré­ho cmi­te­ra boli dané na dôs­toj­nej­šie mies­to. Plán vyho­to­vi­li pro­fe­so­ri Förk a Sán­dy z Buda­peš­ti, vysta­vi­li ju ban­sko­bys­tric­kí sta­vi­te­lia Hudec a Rose­nau­er za 87.418 korún. Mes­to pris­pe­lo 50.000 koru­na­mi. Základ­ný kameň veže bol polo­že­ný 30. júna, do neho bola vlo­že­ná táto pamät­ná lis­ti­na: kde sú spo­mí­na­ný aj pre­sby­ter Matej Kole­sár a Matej Lopušný.

… Doho­to­viť účty z roku 1929, ako sa mali pre­dos­trieť seni­orá­tu, vzal si za úlo­hu­en. účtov­ný kon­tro­lór brat Šte­fan Faš­ko.


During his ten years in offi­ce, Ján Cha­lup­ka ordai­ned 33 priests. The 25th priest ordai­ned by him was Samo Zát­hu­rec­ký (around 1860).

Howe­ver, the coun­try­si­de was on the side of the oppo­si­ti­on can­di­da­te, Canon Lopuš­ný, who­se can­di­da­cy was sup­por­ted by the Cat­ho­lic priest Majov­ský (1869).

After long pre­pa­ra­ti­ons in 1906, the deci­si­on was made to build a tower for the church to give it a more dig­ni­fied appe­a­ran­ce and to relo­ca­te the beau­ti­ful bells from the old ceme­te­ry to a more fit­ting pla­ce. The plans were pre­pa­red by pro­fes­sors Förk and Sán­dy from Buda­pest, and the tower was built by the Ban­ská Bys­tri­ca buil­ders Hudec and Rose­nau­er for 87,418 cro­wns. The city con­tri­bu­ted 50,000 cro­wns. The foun­da­ti­on sto­ne of the tower was laid on June 30, and the fol­lo­wing memo­rial docu­ment was pla­ced into it, men­ti­oning pre­sby­ter Matej Kole­sár and Matej Lopušný.

… To sett­le the accounts from the year 1929, as they were to be pre­sen­ted to the seni­ora­te, accoun­ting audi­tor Brot­her Šte­fan Faš­ko took on the task.

Use Facebook to Comment on this Post