2009, 2012, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Devínska Nová Ves – mestská časť Bratislavy

Hits: 2272

Devín­ska Nová Ves leží v nad­mor­skej výš­ke 172 met­rov nad morom. Na plo­che 24.22 km2 žije asi 16 000 oby­va­te­ľov. Leží na okra­ji Záhor­skej níži­ny a na úpä­tí Devín­skej Koby­ly. Čle­ní sa na tie­to miest­ne čas­ti: Devín­ske Jaze­ro, Kos­tol­né, Pod­hor­ské, Pau­lin­ské, Síd­lis­ko Stred, Vápen­ka. Devín­ska Nová Ves je význam­ných želez­nič­ným uzlom. Nachá­dza sa tu auto­mo­bil­ka Volk­swa­gen Slo­va­kia a.s.. V minu­los­ti tu exis­to­va­la úzko­roz­chod­ná trať, kto­rá spá­ja­la dneš­nú sta­ni­cu s Deví­nom. Bola využí­va­ná pred 2. sve­to­vou voj­nou na tran­s­port rudy zo západ­né­ho úpä­tia Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza­la sa tu vápen­ka. V 18. sto­ro­čí tu bola vybu­do­va­ná pies­ko­vá baňa s lanov­kou na Sand­ber­gu, pomo­cou kto­rej sa pre­vá­žal pie­sok na lode na rie­ku Mora­va. V roku 1870 vzni­kol kame­ňo­lom a teheľ­ňa. Pôvod­ný asfal­to­vý pohra­nič­ný chod­ník, tzv. “sig­nál­ka” z čias želez­nej opo­ny, dnes slú­ži ako cyk­lo­tra­sa (Wiki­pe­dia). 

Pôvod­ný názov obce je Nová Ves (devin​ska​no​va​ves​.sk). Ďal­šie his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Nova Wass, Divin-​Új-​Falu, Wyfa­lu, Theben-​Neudorf, Dévé­ny­új­fa­lu, Neudorf an der March (Wiki­pe­dia). Prvý krát je Devín­ska Nová Ves písom­ne spo­mí­na­ná až v roku 1451 (devin​ska​no​va​ves​.sk). Uni­kát­ne sú nále­zy doku­men­tu­jú­ce slo­van­sko – avar­ské osíd­le­nie. Nachá­dza sa tu jed­no z naj­star­ších a naj­výz­nam­nej­ších poh­re­bísk zo 7 až 9 sto­ro­čia. Na dvoch návršiach nad morav­skou nivou stá­li pri štvr­ti nazý­va­nej Slo­vi­nec v 9.storočí dve veľ­ko­mo­rav­ské pev­nos­ti. Na men­šej plo­ši­ne dol­né­ho kop­ca dol­né­ho kop­ca bolo opev­ne­né hra­dis­ko s ozna­če­ním “Na ska­le”. Hra­dis­ko chrá­nil 2 met­re vyso­ký ochran­ný val, násyp sa dá aj dnes roz­poz­nať v teré­ne. Hor­né hra­dis­ko s ozna­če­ním “Na pies­koch” stá­lo na vyš­šej plo­ši­ne ležia­ce nad žltou ste­nou Sand­ber­gu. Opev­ne­nie hra­dis­ka tvo­ril mohut­ný násyp z juhu posil­ne­ný prie­ko­pou. Z hra­dísk sa dalo kon­tro­lo­vať širo­ké oko­lie, naj­mä šíre Morav­ské pole na dru­hom bre­hu Mora­vy. Nie je vylú­če­né, že prá­ve tie­to hra­dis­ká boli pev­nos­ťou Dowi­na knie­ža­ťa Ras­ti­sla­va, na kto­rú pod­ľa Fuld­ských aná­lov v roku 869 neús­peš­ne úto­čil Karol, syn výcho­dof­ran­ské­ho krá­ľa Ľudo­ví­ta Nemca (Wiki­pe­dia). Devín­ska Nová Ves bola pôvod­ne osa­dou pan­stva Devín (Infor­mač­ná tabuľa).

V 30-​tych tokoch 16. sto­ro­čia osa­du vydran­co­va­li cudzí žold­nie­ri pozva­ní chrá­niť Bra­ti­sla­vu pred Tur­ka­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). V 30-​tych rokoch 16. sto­ro­čia sa sem pri­sťa­ho­va­li Chor­vá­ti, kto­rí dokon­ca počtom pre­vý­ši­li pôvod­né oby­va­teľ­stvo. To vied­lo v roku 1552 ku náz­vu Chor­vát­ska Nová Ves. Názov Devín­ska Nová Ves je dolo­že­ný až z 18. sto­ro­čia. Od roku 1972 je mest­skou čas­ti Bra­ti­sla­vy (devin​ska​no​va​ves​.sk). Aj dnes tu žije naj­väč­šia chor­vát­ska men­ši­na na úze­mí Slo­ven­ska, kaž­do­roč­ne sa tu koná Fes­ti­val chor­vát­skej kul­tú­ry. Rodá­ci Devín­skej Novej Vsi: spi­so­va­te­lia Peter Piš­ťa­nek, Rudolf Slo­bo­da (Wiki­pe­dia). Po roku 1972 sa Devín­ska Nová Ves pod­stat­ne roz­ší­ri­la o nové síd­lis­ká a pod­ni­ky naj­mä auto­mo­bi­lo­vé­ho prie­mys­lu (Infor­mač­ná tabu­ľa).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2008, 2011, 2013, 2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Devín – mestská časť Bratislavy

Hits: 3249

Devín leží pri súto­ku riek Mora­vaDunaj v nad­mor­skej výš­ke 158 met­rov nad morom. Na plo­che 13.98 km2 tu žije 1382 oby­va­te­ľov. Maďar­ský názov pre Devín je Dévé­ny, nemec­ký The­ben. Nachá­dza sa tu zrú­ca­ni­na hra­du Devín, gotic­ký kos­tol svä­té­ho Krí­ža – Pan­ny Márie z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia a pom­ník pad­lým hrdi­nom I. a II. sve­to­vej voj­ny (Wiki­pe­dia).

Naj­star­šie osíd­le­nie v Deví­ne je zná­me z neoli­tu – prí­chod neoli­tic­kých roľ­ní­kov 5 000 – 3 500 rokov pred n. l. V star­šej dobe želez­nej je zrej­me naj­výz­nam­nej­ším obja­vom nález obil­nej jamy, v kto­rej sa našla v kla­soch pôvod­ne ulo­že­ná v tom čase pes­to­va­ná pše­ni­ca dvoj­zrn­ná – Tri­ti­cum dicoc­cum. V obdo­bí mlad­šej doby želez­nej je úze­mie spä­té s Kel­ta­mi. V obdo­bí 1. – 4. sto­ro­čia bolo úze­mie súčas­ťou opev­ňo­va­cie­ho sys­té­mu Limes Roma­nus, ako jed­no z pred­hra­dí rím­ske­ho Car­nun­ta (sazp​.sk). Kon­com 1. sto­ro­čia pred n. l. sa tu usa­dzo­va­li aj rím­ski obchod­ní­ci (Goláň et al.). Našli sa tu rím­ske min­ce (Richard Miš­ke). V 1. sto­ro­čí tu Rima­nia posta­vi­li stráž­nu sta­ni­cu, síd­li­la tu posád­ka légie z Car­nun­ta. Po jej opus­te­ní v 4. sto­ro­čí sa v nej usa­di­li Slo­va­nia (Goláň et al.). Našli sa tu aj sta­ro­ger­mán­ske urno­vé hro­by (sazp​.sk). Po Ger­má­noch (naj­mä Mar­ko­ma­noch a Kvá­doch) sa našiel sta­ro­ve­ký chlieb. Pod­ľa ana­lý­zy bol pše­nič­no – raž­ný (hra​dis​ka​.sk). Medzi prvé písom­né zmien­ky o Deví­ne pat­ri lis­ti­na z roku 1237 pod náz­vom Vil­la The­byn. Mes­teč­ko bolo pod­da­né Devín­ske­mu hra­du. V roku 1568 zís­ka­lo od cisá­ra Maxi­mi­liá­na osa­mos­tat­ne­nie a pri­vi­lé­gia. V 16. sto­ro­čí bolo význam­ným trho­vým mies­tom, exis­to­va­li tu via­ce­ré cechy: lod­ní­kov, rybá­rov, hrn­čia­rov, obuv­ní­kov a vinoh­rad­ní­kov. Pre­kvi­ta­lo pes­to­va­nie ovo­cia a zele­ni­ny. V roku 1829 bola zalo­že­ná Dunajsko-​paroplavebná spo­loč­nosť. Deví­nu význam­ne pros­pel v rokoch 1870 – 1890 Laf­ran­co­ni­ho kame­ňo­lom, kto­rý dodá­val kameň na regu­lá­ciu Duna­ja. Vini­ce sa na úze­mí Deví­na spo­mí­na­jú už v roku 1254, avšak Devín je zná­my ríbez­ľo­vým vínom, s výro­bou kto­ré­ho začal v roku 1922 Alo­is Sonn­tag. Do kon­ca dru­hej sve­to­vej voj­ny tu žili Nemci, Maďa­ri, Slo­vá­ci, Židia aj Chor­vá­ti. Súčas­ťou Bra­ti­sla­vy je Devín od roku 1946 (devin​.sk).

Lite­ra­tú­ra

Goláň Karol, Kro­pi­lák Miro­slav, Rat­koš Peter, Tiben­ský Ján, 1961: Čes­ko­slo­ven­ské deji­ny, Redak­cia M. Kro­pi­lák. 1. vyd. Bra­ti­sla­va: Vyda­va­teľ­stvo Osve­ta, 384 p, 40. Roz­klad pat­riar­chál­ne­ho rodo­vé­ho zria­de­nia 4, p. 21.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 4959

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­ly ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 3405

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­skaBabia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post