Značka: Jakub Faško

Meno Dany Faš­ko (zrej­me Daniel) sa vysky­tu­je na Zmlu­ve medzi Brez­nom a Ban­sko­bys­tric­kou komo­rou o využí­va­ní lesov v Brez­nian­skom cho­tá­ri,

Časť pro­to­ko­lu mest­skej rady v Ban­skej Bys­tri­ci z roku 1777, pod­ľa kto­ré­ho rich­tár mes­ta na žia­dosť Micha­la Faš­ka a Andre­ja Fašan­ga – cech­maj­strov z Brez­na postu­pu­je mäsiar­ske­mu cechu v Brez­ne arti­ku­ly cechu mäsia­rov v mes­tách Ban­ská Štiav­ni­ca, Ban­ská Bys­tri­ca a Kru­pi­na (šlo o povolenie),

Jeden Faš­ko, zrej­me Šúfik zakla­dal v Hron­ci v roku 1921 tamoj­šiu orga­ni­zá­ciu komu­nis­tic­kej strany,

Záznam z Ellis Islands – Janos Koc­lik Tas­ko, prí­chod 22.3.1905, 35 roč­ný, žena­tý, z Bent­há­za, išiel do Wan­der­grift v Pen­syl­vá­nii. – ide o môj­ho pras­ta­ré­ho otca Jána Faš­ko Kac­lí­ka Motoš­ku. Za nie­kým išiel, avšak neve­de­li sme to pre­čí­tať. V Ame­ri­ke sa zdr­žal prav­de­po­dob­ne naj­viac do roku 1908.

V Erfur­te žije Jochen Fas­co, pochá­dza z Wald­fish­ba­chu, kde je gene­a­lo­gic­ká spoločnosť

V Nemec­ku žije Otto Fasco

Šte­fan Faš­ko, kto­rý bol sta­ros­tom Brez­na v 20-​tych rokoch a krát­ky čas cez voj­nu je spo­mí­na­ný ako člen Miest­ne­ho výbo­ru Mati­ce Slo­ven­skej v Brez­ne. Ide o ozná­me­nie o vyme­no­va­ní pred­sed­níc­tva Miest­ne­ho výbo­ru z roku 1919. Obja­vu­je sa aj v ďal­šom doku­men­te z roku 1920 (Bal­dov­ský Oto, 1995, Hod­no­tia­ca sprá­va o čin­nos­ti miest­ne­ho odbo­ru Mati­ce Slo­ven­skej za obdo­bie rokov 1919 – 1994, Miest­ny odbor Mati­ce slo­ven­skej, p. 32 a 33).

The name Dany Faš­ko (like­ly Daniel) appe­ars in vari­ous his­to­ri­cal documents:

Con­tract bet­we­en Brez­no and the Ban­ská Bys­tri­ca Cham­ber on the Use of Forests in the Brez­nian­sky Chotár

The name Dany Faš­ko is men­ti­oned in the con­tract regar­ding the uti­li­za­ti­on of forests in the Brez­nian­sky Chotár

Minu­tes of the City Coun­cil in Ban­ská Bys­tri­ca from 1777): Accor­ding to the pro­to­col, the city may­or Rich­tár, at the requ­est of Michal Faš­ko and Andrej Fašan­go, guild­mas­ters from Brez­no, trans­fer­red artic­les of the but­chers’ guild in Brez­no to the but­chers’ guilds in the cities of Ban­ská Štiav­ni­ca, Ban­ská Bys­tri­ca, and Kru­pi­na (as permission).

One Faš­ko, like­ly Šúfik, foun­ded the orga­ni­za­ti­on of the Com­mu­nist Par­ty in Hronc in 1921): This entry sug­gests that an indi­vi­du­al named Faš­ko, possib­ly Šúfik, foun­ded a local Com­mu­nist Par­ty orga­ni­za­ti­on in Hronc in 1921.

Record from Ellis Island – Janos Koc­lik Tas­ko: Janos Koc­lik Tas­ko, arri­ving on March 22, 1905, 35 years old, mar­ried, from Bent­há­za, hea­ding to Wan­der­grift in Penn­syl­va­nia. This like­ly refers to your great-​grandfather Ján Faš­ko Kac­lík Motoš­ku. He tra­ve­led to the U.S., sta­y­ed until around 1908, and went to Wan­der­grift, Penn­syl­va­nia, though the name of the per­son he was joining is unclear.

Jochen Fas­co in Erfurt and Otto Fas­co in Ger­ma­ny: Jochen Fas­co in Erfurt is asso­cia­ted with a gene­a­lo­gi­cal socie­ty, and Otto Fas­co is men­ti­oned as living in Germany.

Šte­fan Faš­ko – May­or of Brez­no and Mem­ber of Mati­ca Slo­ven­ská: Šte­fan Faš­ko, who was the may­or of Brez­no in the 1920s and brief­ly during the war, is men­ti­oned as a mem­ber of the Local Com­mit­tee of Mati­ca Slo­ven­ská in Brez­no. Refe­ren­ces to his appo­int­ments are found in docu­ments from 1919 and 1920.

The­se entries pro­vi­de insight into the his­to­ri­cal pre­sen­ce of indi­vi­du­als with the Faš­ko sur­na­me in vari­ous con­texts and locations.

Opis uda­los­tí súvi­sia­cich s pod­zem­ným hnu­tím a národ­ným povs­ta­ním v mes­te Brez­no nad Hro­nom – struč­ný výber (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 412 – 423 p.). Mate­riál zosta­vil a poslal Mest­ský národ­ný výbor v Brez­ne nad Hro­nom prí­pi­som 24.12.1945 Okres­né­mu národ­né­mu výbo­ru v Brez­ne nad Hronom.

Desc­rip­ti­on of events rela­ted to the under­ground move­ment and the nati­onal upri­sing in the town of Brez­no nad Hro­nom – a brief selec­ti­on (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the Slo­vak Nati­onal Upri­sing, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1^st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, pp. 412 – 423). The mate­rial was com­pi­led and sent by the Muni­ci­pal Nati­onal Com­mit­tee in Brez­no nad Hro­nom in a let­ter dated Decem­ber 24, 1945, to the Dis­trict Nati­onal Com­mit­tee in Brez­no nad Hronom.

Dňa 31. augus­ta 1944 v raňaj­ších hodi­nách Emil Kusý ako pred­se­da revo­luč­né­ho národ­né­ho výbo­ru pre­vzal vede­nie mes­ta od meš­ťa­nos­tu Šte­fa­na Faš­ka a na polud­nie zvo­lal národ­ný výbor na prvé zasad­nu­tie, na kto­rom sa kona­li dopl­ňo­va­cie voľ­by (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 415).

On the mor­ning of August 31, 1944, Emil Kusý, as the chair­man of the revo­lu­ti­ona­ry nati­onal com­mit­tee, took over the lea­ders­hip of the town from the may­or, Šte­fan Faš­ko. At noon, he con­ve­ned the nati­onal com­mit­tee for its first mee­ting, during which supp­le­men­ta­ry elec­ti­ons were held (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 415).

Na mest­skom dome sa do 4.12.1944 úra­do­va­lo bez meš­ťa­nos­tu. Vte­dy nemec­ký miest­ny veli­teľ naria­dil, aby na čelo mes­ta bol posta­ve­ný meš­ťa­nos­ta. Nemec­ký veli­teľ War­tig naria­dil zvo­lať užšiu komi­siu pre voľ­bu meš­ťa­nos­tu a na tej­to pora­de v prí­tom­nos­ti úra­du­jú­ce­ho meš­ťa­nos­tu vyzval Šte­fa­na Faš­ka, býva­lé­ho meš­ťa­nos­tu, aby pre­vzal svoj úrad. Keď ten­to pre­vza­tie moci odo­prel, odvo­lá­va­júc sa na svo­ju cho­ro­bu a veľ­kú zanep­ráz­dne­nosť ako ban­ko­vý ria­di­teľ, ako aj pre cho­ro­bu svo­jej man­žel­ky, žia­dal prí­tom­ných, aby sa pri­hlá­si­li dob­ro­voľ­ne oso­by, kto­ré by mies­to meš­ťa­nos­tu a jeho zástup­cov pri­ja­li (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 418 – 419).

At the town hall, the­re was no may­or until Decem­ber 4, 1944. At that time, the Ger­man local com­man­der orde­red the appo­int­ment of a may­or for the city. Ger­man com­man­der War­tig orde­red the con­ve­ning of a nar­ro­wer com­mis­si­on for the elec­ti­on of the may­or. During this mee­ting, in the pre­sen­ce of the acting may­or, Šte­fan Faš­ko, he cal­led on Šte­fan Faš­ko, the for­mer may­or, to assu­me his offi­ce. When Faš­ko refu­sed to take over the power, citing his ill­ness and the sig­ni­fi­cant work­lo­ad as a bank direc­tor, as well as his wife­’s ill­ness, he asked tho­se pre­sent to volun­ta­ri­ly step for­ward as indi­vi­du­als wil­ling to accept the posi­ti­on of may­or and his depu­ties (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 418 – 419).

Zau­jí­ma­vú a veľ­mi krás­nu čin­nosť vyko­ná­val pri­már miest­nej nemoc­ni­ce, Dr. Hol­léc­zy, kto­ré­mu sa poda­ri­lo oba­la­mu­tiť Nemcov počas celé­ho ich poby­tu. Pod rúš­kom týfu­su doká­zal ukryť v nemoc­ni­ci veľa par­ti­zá­nov, mno­ho ges­ta­pom hľa­da­ných osôb. Okrem toho zabrá­nil vyplie­ne­niu nemoc­ni­ce. Citá­cia: ” Aby zacho­val ráz infekč­nej nemoc­ni­ce, medzi rane­ný­mi bol vždy umiest­ne­ný aj pacient cho­rý na týfus, kto­rý slú­žil ako dôkaz pre prí­pad dosta­ve­nia sa nemec­kej odbor­nej lekár­skej náv­šte­vy, lebo ges­ta­po uctie­va­lo nemoc­ni­cu svo­jou stá­lou bde­lou a zve­da­vou pozor­nos­ťou. Keď Dr. Hol­léc­zy zba­dal, že nemec­kí vojen­skí leká­ri sta­rost­li­vo sle­du­jú týfo­vé ocho­re­nia a dáva­jú si pred­kla­dať šta­tis­ti­ku infekč­ných cho­rôb, roz­ho­dol sa v okre­se uro­biť ume­lú týfo­vú epi­dé­miu. (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 419). Výsle­dok jeho sna­že­nia – aj pred ume­lou infek­ci­ou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemoc­ni­ci ošet­re­ných a ukrý­va­ných 143 voja­kov býva­lej slo­ven­skej armá­dy, 61 slo­ven­ských par­ti­zá­nov, 7 voja­kov čs. bri­gá­dy, 4 rus­kí par­ti­zá­ni, 2 čes­kí par­ti­zá­ni, 2 maďar­skí par­ti­zá­ni, 8 ohro­ze­ných civi­lov, 9 židov, 1 člen čes­ké­ho pod­zem­né­ho hnu­tia. Spo­lu 237 osôb (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).

An inte­res­ting and very nob­le acti­vi­ty was car­ried out by the head of the local hos­pi­tal, Dr. Hol­léc­zy, who mana­ged to dece­i­ve the Ger­mans throug­hout the­ir stay. Under the guise of typ­hus, he hid many par­ti­sans and indi­vi­du­als sought by the Ges­ta­po in the hos­pi­tal. In addi­ti­on, he pre­ven­ted the plun­de­ring of the hos­pi­tal. Quoting: ​“To main­tain the cha­rac­ter of an infec­ti­ous hos­pi­tal, a patient with typ­hus was alwa­ys pla­ced among the woun­ded, ser­ving as evi­den­ce in case of a visit by Ger­man medi­cal pro­fes­si­onals becau­se the Ges­ta­po reve­red the hos­pi­tal with its cons­tant vigi­lant and curi­ous atten­ti­on. When Dr. Hol­léc­zy noti­ced that Ger­man mili­ta­ry doc­tors were care­ful­ly moni­to­ring typ­ho­id dise­a­ses and com­pi­ling sta­tis­tics on infec­ti­ous dise­a­ses, he deci­ded to cre­a­te an arti­fi­cial typ­ho­id epi­de­mic in the dis­trict” (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 419). The result of his efforts, both befo­re the arti­fi­cial infec­ti­on, during it, and after it, from Sep­tem­ber 1, 1944, to Janu­ary 31, 1945, 143 sol­diers of the for­mer Slo­vak army, 61 Slo­vak par­ti­sans, 7 sol­diers of the Cze­cho­slo­vak bri­ga­de, 4 Rus­sian par­ti­sans, 2 Czech par­ti­sans, 2 Hun­ga­rian par­ti­sans, 8 endan­ge­red civi­lians, 9 Jews, and 1 mem­ber of the Czech under­ground move­ment were tre­a­ted and hid­den in the hos­pi­tal. A total of 237 indi­vi­du­als (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).

Dňa 13.12.1944 zača­li kolo­vať v mes­te sprá­vy, že nemec­ké ges­ta­po na blíz­kom kop­ci pri zho­re­nom letis­ku na Krtič­nej zastre­li­lo mno­ho osôb (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420). Časom sa zis­ti­lo, že je medzi nimi aj Jozef Knoš­ka (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).

On Decem­ber 13, 1944, rumors began cir­cu­la­ting in the city that the Ger­man Ges­ta­po, on a near­by hill near the bur­ned air­port at Krtič­ná, had shot many peop­le (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420). Over time, it was dis­co­ve­red that among them was Jozef Knoš­ka (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).

Dňa 20.12.1944 v nesko­rých večer­ných hodi­nách doš­lo k bom­bar­do­va­niu mes­ta rumun­ský­mi lie­tad­la­mi, kto­ré po osvet­le­ní mes­ta ​“Sta­li­no­vý­mi svieč­ka­mi” zha­dzo­va­li na mes­to asi 40 bômb. Na Žid­lo­ve boli úpl­ne boli úpl­ne roz­bi­té a zme­te­né domy napr. Joze­fa Šev­čí­ka, Joze­fa Kána, Jána Vrbov­ské­ho. V dome Joze­fa Šev­čí­ka bol zabi­tý maďar­ský pod­po­ru­čík, dva­ja voja­ci a šty­ria boli ťaž­ko zra­ne­ní. Pri bom­bar­do­va­ní zahy­nu­li títo civil­ní oby­va­te­lia: napr. Pav­lí­na Káno­vá, rod. Lovi­cho­vá, Agne­ša Faš­ko­vá, rod. Búto­ro­vá (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 422).

On Decem­ber 20, 1944, in the late eve­ning, the city was bom­bed by Roma­nian pla­nes, which, after illu­mi­na­ting the city with ​“Sta­li­n’s cand­les,” drop­ped about 40 bombs on the city. On Žid­lo­vá Stre­et, hou­ses were com­ple­te­ly des­tro­y­ed and scat­te­red, inc­lu­ding tho­se of Jozef Šev­čík, Jozef Kán, Ján Vrbov­ský. In Jozef Šev­čí­k’s hou­se, a Hun­ga­rian lie­ute­nant and two sol­diers were kil­led, and four were seri­ous­ly inju­red. The fol­lo­wing civi­lian resi­dents lost the­ir lives during the bom­bing, such as Pav­lí­na Káno­vá, née Lovi­cho­vá, Agne­ša Faš­ko­vá, née Búto­ro­vá (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 422).

Záso­bo­va­nie par­ti­zá­nov ani v čase maďar­skej a nemec­kej oku­pá­cie mes­ta nepres­tá­va, ba pomo­cou Jána Škro­vi­nu, mest­ské­ho horá­ra, i v naj­ne­bez­peč­nej­ších časoch sa sta­tok na poráž­ku dostal k par­ti­zá­nom (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 423)

Kro­ni­ka národ­né­ho povs­ta­nia v Beňu­ši a pri­de­le­ných osa­dách Bra­vä­co­vo – Pod­ho­lie – Srn­ko­vo – Gaš­pa­ro­vo a Fili­po­vo – struč­ný výber (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 410 p.)

Kro­ni­ku poslal so sprie­vod­ným lis­tom MNV v Beňu­ši, okres Brez­no nad Hro­nom, Pove­re­níc­tvu SNR pre infor­má­cie, odbor V, Bra­ti­sla­va, Hviez­do­sla­vo­vo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na lis­te je pod­pí­sa­ný pred­nos­ta ÚMNV, neči­ta­teľ­ný odpis.

The supp­ly of the par­ti­sans does not cea­se even during the time of Hun­ga­rian and Ger­man occu­pa­ti­on of the city, and with the help of Ján Škro­vi­na, the city bell-​ringer, the lives­tock for slaugh­ter rea­ched the par­ti­sans even in the most dan­ge­rous times (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 423).

Chro­nic­le of the Nati­onal Upri­sing in Beňuš and the affi­lia­ted sett­le­ments of Bra­vä­co­vo – Pod­ho­lie – Srn­ko­vo – Gaš­pa­ro­vo and Fili­po­vo – a brief selec­ti­on (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1^st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 410).

The chro­nic­le was sent with a cove­ring let­ter from the Muni­ci­pal Nati­onal Com­mit­tee in Beňuš, dis­trict Brez­no nad Hro­nom, to the Minis­try of Nati­onal Upri­sing for Infor­ma­ti­on, Depart­ment V, Bra­ti­sla­va, Hviez­do­sla­vo­vo Squ­are 18, on August 17, 1945. The let­ter is sig­ned by the head of the Muni­ci­pal Nati­onal Com­mit­tee, an ille­gib­le copy.

U nás vyni­kol v tých­to pre­na­sle­do­va­niach Edu­ard Gön­dör, hos­tin­ský a mäsiar, jeho syn Ban­di s dr. Lacim, kto­rí sa sta­li až povest­ný­mi vod­ca­mi nemec­kých SS manov a ges­ta­pá­koch na celom oko­lí (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).

In our area, Edu­ard Gön­dör, an inn­ke­e­per and but­cher, dis­tin­gu­is­hed him­self during the­se per­se­cu­ti­ons, along with his son Ban­di and Dr. Laci, who beca­me infa­mous lea­ders among the Ger­man SS units and Ges­ta­po in the enti­re vici­ni­ty (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1^st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 403).

S taký­mi­to zaob­chá­dza­li kru­to. Naj­samprv ich údaj­ne, ako to dosved­ču­jú a tvr­dia hod­no­ver­ní sved­ko­via, vo svo­jej jat­ke bili, vyťa­ho­va­li na škri­pec a keď tie­to obe­te zamd­lie­va­li bôľom, oblia­li ich ved­rom stu­de­nej vody, aby potom ďalej pokra­čo­va­li v tom­to týra­ní. Toto dosved­ču­je a tvr­dí i Šte­fan Lau­bert, naro­de­ný 12.12.1904 v Gaš­pa­ro­ve, tiež tam býva­jú­ci. Ako vod­ca národ­né­ho hnu­tia na tom­to oko­lí skú­sil to na svo­jom tele v jat­ke u Gön­dörov­cov, keď ho tam dobi­li sko­ro na smrť. Uvá­dza nasle­dov­né: Už v mesia­ci aprí­li r. 1944 boli spúš­ťa­ní lie­tad­la­mi na našom oko­lí slo­ven­skí i rus­kí para­šu­tis­ti, s kto­rý­mi som mal osob­né sty­ky. Je zvlášt­ne, že mno­hí ma vyhľa­da­li pres­ne po mene. Títo nená­pad­ne pre­chá­dza­li naším oko­lím a taj­ne si robi­li náčr­ty, mapy vhod­ných miest. Čas­to pre­ob­le­če­ní zbie­ra­li milo­da­ry na dob­ro­čin­né cie­le, pri­čom skú­ma­li verej­nú mien­ku občanov.

They tre­a­ted them cru­el­ly. Alle­ged­ly, accor­ding to cre­dib­le wit­nes­ses, they first beat them in the­ir slaugh­ter­hou­se, pul­led them by the hair, and, after tor­men­ting the­se vic­tims with pain, pou­red cold water over them from a buc­ket to con­ti­nue the tor­tu­re. This is attes­ted and clai­med by Šte­fan Lau­bert, born on Decem­ber 12, 1904, in Gaš­pa­ro­vo, also a resi­dent the­re. As a lea­der of the nati­onal move­ment in this area, he expe­rien­ced this first­hand in the slaugh­ter­hou­se owned by the Gön­dör fami­ly, whe­re he was almost bea­ten to death. He sta­tes the fol­lo­wing: Alre­a­dy in April 1944, Slo­vak and Rus­sian parat­ro­opers were drop­ped by pla­nes in our vici­ni­ty, with whom I had per­so­nal con­tact. It is stran­ge that many sought me out pre­ci­se­ly by name. The­se indi­vi­du­als incons­pi­cu­ous­ly moved through our area, sec­ret­ly making sket­ches and maps of suitab­le loca­ti­ons. Often dis­gu­ised, they col­lec­ted dona­ti­ons for cha­ri­tab­le pur­po­ses whi­le stu­dy­ing pub­lic opinion.

Neskor­šie sme sa schá­dza­li u obuv­ní­ka Janíč­ka Vác­la­va v Gaš­pa­ro­ve, kde sme zachy­tá­va­li rádi­ové ile­gál­ne sprá­vy a ria­di­li sa nimi. Ile­gál­ni pra­cov­ní­ci boli z našej obce na počiat­ku Jozef Šúfik z Fili­po­va, Ján Pre­ple­ta­ný, stráž­nik z Gaš­pa­ro­va, Ján Bab­nič, Július Štub­ňa, Pavol Fará­rik, všet­ci z Fili­po­va, Lukáš Lič­ko z Beňu­ša, Šte­fan Pače­sa, háj­nik z Bra­vä­co­va, Juraj Šper­ka z Bra­vä­co­va. Z tých­to zomrel v nemec­kom väze­ní Pavol Fará­rik a Lukáš Lič­ko (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).

Nebo­hý Lukáš Lič­ko tvr­dil mi na smr­teľ­nej poste­li, že z väze­nia v Ban­skej Bys­tri­ci nemec­kí ges­ta­pá­ci odvied­li den­ne asi 15 obe­tí pod zakry­tým autom s tým, že ich pre nedos­ta­tok mies­ta pre­miest­ňu­jú do iné­ho väze­nia. Z nich sa nik nevrá­til. Z Bra­vä­co­va odvied­li nemec­kí oku­pan­ti tiež Izi­do­ra Pače­su so synom Šte­fa­nom Pače­som a zaťom Čer­ná­kom, ban­ko­vým úrad­ní­kom z Bra­ti­sla­vy, kto­ré­ho Nemci zastre­li­li (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).

The late Lukáš Lič­ko clai­med on his death­bed that the Ger­man Ges­ta­po took about 15 vic­tims dai­ly from the pri­son in Ban­ská Bys­tri­ca. They were tran­s­por­ted in a cove­red vehic­le, sta­ting that due to lack of spa­ce, they were being relo­ca­ted to anot­her pri­son. None of them retur­ned. From Bra­vä­co­vo, the Ger­man occu­piers also took Izi­dor Pače­sa with his son Šte­fan Pače­sa and his son-​in-​law Čer­nák, a ban­king offi­cial from Bra­ti­sla­va, whom the Ger­mans shot (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).

Ján Knap­čok, 18 roč­ný chla­pec z Beňu­ša, bol chy­te­ný ako par­ti­zán 18.11.1944. U Gön­dörov­cov v jat­ke bol naj­skôr muče­ný a potom ges­ta­pák­mi zastre­le­ný za dedi­nou. Dnes sú jeho pozos­tat­ky pocho­va­né po riad­nom poh­re­be na cin­to­rí­ne v Beňu­ši (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 404).

Ján Knap­čok, an 18-​year-​old boy from Beňuš, was cap­tu­red as a par­ti­san on Novem­ber 18, 1944. At Gön­dör’s but­cher shop, he was first tor­tu­red and then shot by Ges­ta­po agents out­si­de the vil­la­ge. Today, his remains are buried after a pro­per fune­ral at the ceme­te­ry in Beňuš (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 404).

Par­ti­zá­ni z Beňu­ša: Edu­ard Lau­rinc, nar. 1918, robot­ník z povo­la­nia, slú­žil pri býva­lom pešom plu­ku č. 5 v Levo­či. Udá­va: Naru­ko­val som 1.3.1938 v Levo­či. Nemec­ké voj­ská pri povs­ta­ní 29.8.1944 chce­li nás voja­kov odzb­ro­jiť, lebo nám nedô­ve­ro­va­li. Najprv sme sa pro­ti nim posta­vi­li, potom ústu­pom sme odiš­li z ich dosa­hu. Bolo nás asi 750 voja­kov, všet­ci Slo­vá­ci. Postu­po­va­li sme hora­mi sme­rom k Medzi­la­bor­ciam, kde sme sa pri­hlá­si­li do slu­žieb par­ti­zán­skych v sku­pi­ne Čapa­jev u veli­te­ľa majo­ra Bile­ja. Pri Vyšnom Svid­ní­ku dosta­li sme sa do sty­ku s nemec­kým voj­skom. Nasta­li tuhé pre­strel­ky. Pri tých­to akciách sme však boli nepo­mer­ne väč­šou pre­si­lou nemec­kých voj­sk roz­bi­tý. Kaž­dý ute­kal na svo­ju päsť, kade mohol, aby sa zachrá­nil. Neskor­šie sme sa zosku­po­va­li zno­va a tak­to postu­po­va­li do oblas­ti Ban­skej Bys­tri­ce, odkiaľ sme priš­li do Brez­na nad Hro­nom, a to 12.9.1944, kde sme sa pri­hlá­si­li do slu­žieb pri JPO č.2. Ako veli­teľ guľo­met­ne čaty, mal som roz­kaz ísť do Micha­lo­va, medzi Malu­ži­nou a Krá­ľo­vou Leho­tou., kde sme zotrva­li v obran­nom boji pro­ti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dosta­li roz­kaz na ústup. Mojí­mi spo­lu­bo­jov­ník­mi boli: Július Lič­ko, nar. 1915, Ľude­vít Macu­ľa, nar. 1911, Ladi­slav Mol­nár, nar. 1917, Ján Paran­da, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šper­ka, nar. 1911, Rudo Šaj­ga­lík, nar. 1910, Šte­fan Plieš­tik, nar. 1913, Kle­ment Zajac, nar. 1910, Fran­ti­šek Kup­čok, nar. 1918, Fran­ti­šek Kova­lik, nar. 1912, Ľude­vít Kán, nar. 1913, Edu­ard Lič­ko, nar. 1915, Gej­za Kova­lik, nar. 1915, povo­la­ním všet­ci robot­ní­ci. Ustu­po­val sme sme­rom na Niž­nú Bocu – Ďum­bier. Tam sme zotrva­li až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľ­kou pre­si­lou rozp­rá­ši­li. Pri tých­to bojoch pad­lo 7 voja­kov a tra­ja boli zra­ne­ní. Rane­ných sme odnies­li do Matu­lo­vej cha­ty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošet­ro­va­li. Stra­vu sme dostá­va­li od svoj­ho pro­viant­né­ho skla­du. Odtiaľ­to, vyčer­pa­ní a pre­na­sle­do­va­ní nemec­ký­mi oku­pant­mi, priš­li sme domov, kaž­dý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novem­bri 1944. Ešte keď sme bojo­va­li pri Vyšnej Boci, zis­ti­li sme, že Nemci zastre­li­li v Niž­nej Boci 7 voja­kov a troch civi­lov. Jed­né­ho 15 roč­né­ho chlap­ca len pre­to, že našli u neho rus­ký peniaz. Naj­väč­ším záš­kod­ní­kom nám bol cha­tár Matu­la, kto­rý nás pre­zrá­dzal, a syn isté­ho les­né­ho inži­nie­ra z Malu­ži­nej. Na meno sa nepa­mä­tám. Obča­nia nám ináč vychá­dza­li vša­de v ústre­ty, podá­va­li nám infor­má­cie a napo­má­ha­li v orien­tá­cii (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 405).

Par­ti­sans from Beňuš: Edu­ard Lau­rinc, born in 1918, a labo­rer by pro­fes­si­on, ser­ved in the for­mer Infan­try Regi­ment No. 5 in Levo­ča. He sta­tes: ​“I enlis­ted on March 1, 1938, in Levo­ča. Ger­man for­ces during the upri­sing on August 29, 1944, wan­ted to disarm us sol­diers becau­se they did not trust us. At first, we resis­ted them, then withd­rew out of the­ir reach. The­re were about 750 sol­diers, all Slo­vaks. We moved through the moun­tains towards Medzi­la­bor­ce, whe­re we enlis­ted in the ser­vi­ces of the par­ti­sans in the Čapa­jev group under the com­mand of Major Bilej. Near Vyšný Svid­ník, we came into con­tact with Ger­man for­ces, and inten­se skir­mis­hes ensu­ed. In the­se acti­ons, howe­ver, we were dis­pro­por­ti­ona­te­ly out­num­be­red and scat­te­red by Ger­man for­ces. Eve­ry­o­ne fled on the­ir own, whe­re­ver they could, to save them­sel­ves. Later, we regrou­ped and pro­ce­e­ded to the area of Ban­ská Bys­tri­ca, from whe­re we came to Brez­no nad Hro­nom on Sep­tem­ber 12, 1944, whe­re we enlis­ted in the ser­vi­ces of the JPO No.2. As the lea­der of the machi­ne gun squ­ad, I had orders to go to Micha­lov, bet­we­en Malu­ži­ná and Krá­ľo­va Leho­ta, whe­re we sta­y­ed in defen­si­ve com­bat against the Ger­mans until Octo­ber 24, 1944, when we rece­i­ved orders to retre­at. My fel­low figh­ters were: Július Lič­ko, born in 1915, Ľude­vít Macu­ľa, born in 1911, Ladi­slav Mol­nár, born in 1917, Ján Paran­da, born in 1913, Ján Anjel, born in 1911, Jozef Šper­ka, born in 1911, Rudo Šaj­ga­lík, born in 1910, Šte­fan Plieš­tik, born in 1913, Kle­ment Zajac, born in 1910, Fran­ti­šek Kup­čok, born in 1918, Fran­ti­šek Kova­lik, born in 1912, Ľude­vít Kán, born in 1913, Edu­ard Lič­ko, born in 1915, Gej­za Kova­lik, born in 1915, all labo­rers by pro­fes­si­on. We retre­a­ted towards Niž­ná Boca – Ďum­bier. The­re we sta­y­ed until Novem­ber 1, 1944, when the Ger­mans once again scat­te­red us with over­whel­ming for­ce. In the­se batt­les, 7 sol­diers were kil­led, and three were inju­red. We car­ried the woun­ded to Matu­la­’s cot­ta­ge abo­ve Vyšná Boca, whe­re we tre­a­ted them our­sel­ves. We rece­i­ved food from our own supp­ly depot. From the­re, exhaus­ted and pur­su­ed by Ger­man occu­piers, we came home, each as best as we could, at dif­fe­rent times. It was around Novem­ber 1944. Even when we were figh­ting near Vyšná Boca, we found out that the Ger­mans had shot 7 sol­diers and three civi­lians in Niž­ná Boca. One 15-​year-​old boy was kil­led sim­ply becau­se they found Rus­sian money on him. Our big­gest trai­tor was the cot­ta­ge owner Matu­la, who bet­ra­y­ed us, and the son of a cer­tain fores­try engi­ne­er from Malu­ži­na. I don’t remem­ber the name. Citi­zens other­wi­se app­ro­ached us eve­ry­whe­re, pro­vi­ded us with infor­ma­ti­on, and hel­ped us with orien­ta­ti­on” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 405).

Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Šte­fan Rus­nák, nar. 1926, tiež tam býva­jú­ci, roz­prá­va: Do par­ti­zán­skych slu­žieb pri­hlá­sil som sa v augus­te 1944 na Pra­ši­vej, pri sku­pi­ne Bie­li­ka. Odtiaľ sme postu­po­va­li na Ban­skú Bys­tri­cu. Po hrad­skej sme sa viez­li náklad­ným autom. Bolo nás veľa, asi 6 náklad­ných áut. Vojen­ská posád­ka v Ban­skej Bys­tri­ci sa nám vzda­la bez boja. Vypus­ti­li sme i väz­ňov. V Bys­tri­ci sme pobud­li 2 týžd­ne, potom sme postu­po­va­li na Tel­gárt, kde naoko Nemci ustú­pi­li pomo­cou náš­ho delo­stre­lec­tva. V boji padol i náš rot­ník, na meno sa už nepa­mä­tám. Avšak čosko­ro na nás Nemci zaú­to­či­li pro­ti­ú­to­kom pomo­cou mín. Boli sme núte­ní ustú­piť sme­rom na Trest­ník, odtiaľ na Mlyn­kov. Nemci nás obsy­pa­li prud­kou paľ­bou tak, že nás roz­bi­li. Pri Čer­ve­nej ska­le asi 6.10.1944 pri­da­li sme sa zno­va zosku­pe­ní k par­ti­zán­skej sku­pi­ne majo­ra Mar­ty­no­va. Odtiaľ sme šli späť do Ban­skej Bys­tri­ce, potom do Zvo­le­na a postu­po­va­li sme v bojo­vom šíku na Ková­čo­vú a cez hory sme­rom na Krem­ni­cu. Náš roz­kaz znel: vyha­dzo­vať mos­ty, tran­s­por­ty a stá­le zne­po­ko­jo­vať nepria­te­ľa. Náš plán bol dostať sa na Mora­vu. Postu­po­va­li sme sme­rom na Žili­nu, no Nemci nás čas­to ťaž­ký­mi zbra­ňa­mi a pre­si­lou rozp­rá­ši­li. Potom sme pre­šli na Valas­kú Belú, Čič­ma­ny, Veľ­kú Fat­ru a tak zasa k Sta­rým horám. Bolo to už začiat­kom decem­bra. Ces­tou sme trpe­li zimou i hla­dom. No obča­nia nám pomá­ha­li, ako vede­li, a išli nám v ústre­ty. Náš nový plán bol pre­biť sa na východ k Čer­ve­nej armá­de, no nepria­teľ nám plán zma­ril (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 405).

Par­ti­sans from Bra­vä­co­vo: Šte­fan Rus­nák, born in 1926, a resi­dent of Bra­vä­co­vo, recounts: ​“I joined the par­ti­san for­ces in August 1944 at Pra­ši­vá with the Bie­lik group. From the­re, we advan­ced to Ban­ská Bys­tri­ca. We tra­ve­led by fre­ight truck along Hrad­ská Stre­et. The­re were many of us, about 6 trucks. The mili­ta­ry gar­ri­son in Ban­ská Bys­tri­ca sur­ren­de­red to us wit­hout a fight. We also rele­a­sed pri­so­ners. We sta­y­ed in Bys­tri­ca for 2 weeks, then moved on to Tel­gárt, whe­re the Ger­mans pre­ten­ded to retre­at with the help of our artil­le­ry. In the batt­le, our squ­ad lea­der fell, but I don’t remem­ber his name. Howe­ver, soon the Ger­mans laun­ched a coun­te­rat­tack with mines. We were for­ced to withd­raw towards Trest­ník, then to Mly­nok. The Ger­mans sur­roun­ded us with inten­se gun­fi­re, bre­a­king us up. Around Čer­ve­ná Ska­la on Octo­ber 6, 1944, we joined again, regrou­ped with Major Mar­ty­no­v’s par­ti­san group. From the­re, we went back to Ban­ská Bys­tri­ca, then to Zvo­len, and advan­ced in a com­bat for­ma­ti­on to Ková­čo­vá and over the moun­tains towards Krem­ni­ca. Our orders were to blow up brid­ges, dis­rupt tran­s­ports, and cons­tan­tly harass the ene­my. Our plan was to reach Mora­via. We moved towards Žili­na, but the Ger­mans often scat­te­red us with hea­vy wea­pons and over­whel­ming for­ce. Then we went to Valas­ká Belá, Čič­ma­ny, Veľ­ká Fat­ra, and back to Sta­ré Hory. It was alre­a­dy ear­ly Decem­ber. On the way, we suf­fe­red from cold and hun­ger. But the citi­zens hel­ped us as best they could and sup­por­ted us. Our new plan was to bre­ak through to the east to the Red Army, but the ene­my thwar­ted our plan” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 405).

Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Jozef Bacú­šan, nar. 1926, úst­ne vypo­ve­dá, že za par­ti­zá­na sa pri­hlá­sil v sku­pi­ne Bie­li­ka v augus­te 1944. Účasť v boji som bral na Vrút­kach, kde som bol rane­ný do nohy a dopra­ve­ný do nemoc­ni­ce v Ban­skej Bys­ri­ci. Pred­tým ešte sme sa ukrý­va­li v horách na Snož­ke pri Leni­vej v našom cho­tá­ri. Boli tam i Jano Hla­dík, nar. 1924, Jozef Faš­ko, nar. 1924, všet­ci z Bra­vä­co­va, len Jozef Ľup­ták bol z Beňu­ša. Potra­vi­ny nám pri­ná­šal civil Július Švan­tner z Bra­vä­co­va, les­ný robot­ník (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).

Par­ti­sans from Bra­vä­co­vo: Jozef Bacú­šan, born in 1926, oral­ly tes­ti­fies that he joined the par­ti­sans in the Bie­lik group in August 1944. ​“I took part in the batt­le at Vrút­ky, whe­re I was woun­ded in the leg and taken to the hos­pi­tal in Ban­ská Bys­tri­ca. Befo­re that, we were hiding in the moun­tains on Snož­ka near Leni­vá in our ter­ri­to­ry. Jano Hla­dík, born in 1924, Jozef Faš­ko, born in 1924, both from Bra­vä­co­vo, and only Jozef Ľup­ták was from Beňuš. Julius Švan­tner, a forest wor­ker from Bra­vä­co­vo, brought us food” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).

Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Ľude­vít Kole­ga, nar. 1914 v Bra­vä­co­ve, tiež tam býva­jú­ci hovo­rí: K par­ti­zá­nom som sa pri­hlá­sil spo­lu s Pav­lom Javor­čí­kom, nar. 1907, z Bra­vä­co­va 2.9.1944. Najprv sme sa pri­hlá­si­li na veli­teľ­stve JPO 2 v Brez­ne nad Hro­nom, odkiaľ sme boli zade­le­ní na úsek Čer­to­vi­ca 2. Pod­ľa roz­ka­zu ten­to úsek sme mali držať až do prí­cho­du Čer­ve­nej armá­dy, avšak pri nepo­mer­ne veľ­kej pre­si­le nemec­ké­ho voj­ska boli sme núte­ní ustú­piť a stiah­li sme sa na Ďum­bier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrý­va­li 16 dní. Pre nedos­ta­tok potra­vín a stre­li­va roz­iš­li sme sa kaž­dý na svo­ju päsť. Ja s kama­rá­tom Javor­čí­kom pri­šiel som domov do Bra­vä­co­va (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).

Par­ti­sans from Fili­po­vo: Ladi­slav Lopuš­ný, born in 1915, sta­tes the fol­lo­wing: ​“As a sol­dier, I esca­ped from Poland with ten friends from my for­mer infan­try regi­ment No. 5. We wal­ked for nine days. Along the way, we were ambus­hed by Ger­mans, who shot five of our friends and woun­ded one. So, four of us made it through. At Čer­to­vi­ca, we enlis­ted in par­ti­san ser­vi­ce and were assig­ned to the guard unit” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).

Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ján Faš­ko, nar. 1915, úst­ne uvá­dza nasle­dov­né: Ešte 17.4.1944 som bol pri­de­le­ný k nemec­kej armá­de i s ostat­ný­mi kama­rát­mi. Robil som stráž­nu služ­bu v Jus­tič­nom palá­ci v Pre­šo­ve. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Tur­čian­ske­ho Svä­té­ho Mar­ti­na k par­ti­zá­nom, kde som bral účasť v boji pro­ti nemec­kým oku­pan­tom, kto­rí sa pri­bli­žo­va­li sme­rom od Žili­ny. V Tel­gár­te a na Murá­ni som tiež bojo­val pro­ti Nemcom. Rane­ných bolo veľa, asi 60. Potom sme pre­šli na Kališ­te, kde bol hlav­ný par­ti­zán­sky štáb. Tam som ocho­rel a ležal zo tri týžd­ne. Po vylie­če­ní som sa dostal s kama­rát­mi do Lom­nis­tej, Bys­trej, kde sme sa stret­li už s Čer­ve­nou armá­dou. Odtiaľ som pre­šiel do Mýta, kde mam pri­de­li­li do Pop­ra­du. Tam ma pre­pus­ti­li. Bol som rane­ný do nohy (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).

Par­ti­sans from Fili­po­vo: Ján Faš­ko, born in 1915, oral­ly sta­tes the fol­lo­wing: ​“On April 17, 1944, I was assig­ned to the Ger­man army with my other friends. I ser­ved as a guard in the Judi­cial Pala­ce in Pre­šov. From the­re, on August 28, 1944, I joined the par­ti­sans in Tur­čian­sky Svä­tý Mar­tin, whe­re I par­ti­ci­pa­ted in the fight against Ger­man occu­piers who were app­ro­aching from Žili­na. I also fought against the Ger­mans in Tel­gárt and Muráň. The­re were many woun­ded, about 60. Then we moved to Kališ­te, whe­re the main par­ti­san hea­dqu­ar­ters were. The­re I fell ill and lay for about three weeks. After reco­ve­ring, I and my friends went to Lom­nis­ta, Bys­trá, whe­re we met with the Red Army. From the­re, I went to Mýto, whe­re they assig­ned me to Pop­rad. The­re they rele­a­sed me. I was woun­ded in the leg” (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).

Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ladi­slav Baliak, nar. 1917. Úst­ne uvá­dza: K par­ti­zá­nom som sa pri­hlá­sil v Buja­ko­ve v sku­pi­ne Bie­li­ka. Odtiaľ som sa dostal na mar­tin­ský front. Týž­deň sme boli v záko­poch, kde nás nemec­ká pre­si­la roz­bi­la a ustú­pi­li sme na hole. Odtiaľ sme pre­šli na Kune­rad. Tam som sa stre­tol s rozt­ra­te­ný­mi kama­rát­mi. Odtiaľ cez Turiec dosta­li sme sa do Har­man­ca. Ces­tou nás Nemci pre­pad­li. Do Buja­ko­va sme sa dosta­li vla­kom. Odtiaľ sme muse­li ustú­piť pre nemec­kou pre­si­lou do Jase­nia a na Ďum­bier. Chce­li sme sa totiž pre­biť k Čer­ve­nej armá­de na východ. Nemci nám plán pre­ka­zi­li, pri­čom nám dvoch kama­rá­tov zabi­li. Zme­ni­li sme teda smer a išli na západ do Osrb­lia. Nepria­teľ vša­de za nami. Pre­zi­mo­va­lo nás na holiach asi sto. Veľ­mi sme trpe­li hla­dom a zimou. Mne zamrz­li nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rus­ky. Jed­na z nich podá­va­la sprá­vy vysie­lač­kou. Roz­hod­li sa odísť. Mňa ešte s jed­ným kama­rá­tom, tiež s omrz­nu­tý­mi noha­mi, necha­li v cha­te. Ošet­ro­va­li sme sa sami bez lie­kov. Jed­li sme kon­ské mäso, čo nám necha­li, i to bez soli. Sneh bol veľ­ký a my dva­ja opus­te­ní mrzá­ci, odká­za­ná na seba, boli sme odhod­la­ní na všet­ko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dáv­no nebo­hí. Naše muky ťaž­ko vypo­ve­dať a opí­sať. Drža­la nás len koňa­ci­na, kto­rú sme necha­li von­ku v sne­hu a kaž­dý deň.

Par­ti­sans from Fili­pov: Ladi­slav Baliak, born in 1917, oral­ly sta­tes: I joined the par­ti­sans in Buja­kov in Bie­li­k’s group. From the­re, I ended up on the Mar­tin front. We spent a week in the tren­ches, whe­re the Ger­man supe­ri­ori­ty bro­ke us, and we retre­a­ted to the hills. From the­re, we moved to Kune­rad, whe­re I met scat­te­red com­ra­des. Through Turiec, we rea­ched Har­ma­nec. On the way, we were ambus­hed by Ger­mans. We rea­ched Buja­kov by train. From the­re, we had to retre­at due to Ger­man over­whel­ming for­ce to Jasen and to Ďum­bier. We wan­ted to bre­ak through to the Red Army to the east. The Ger­mans thwar­ted our plan, kil­ling two of our com­ra­des. We chan­ged direc­ti­on and went west to Osrb­lie. The ene­my was eve­ry­whe­re behind us. About a hun­dred of us spent the win­ter on the hills. We suf­fe­red gre­at­ly from hun­ger and cold. My feet fro­ze. Among us were also six Rus­sians, two of them were Rus­sian women. One of them trans­mit­ted mes­sa­ges by radio. They deci­ded to lea­ve. They left me with anot­her com­ra­de, both of us with fro­zen feet, in the cot­ta­ge. We tre­a­ted our­sel­ves wit­hout medi­ca­ti­on. We ate hor­se meat they left us, even wit­hout salt. The snow was deep, and the two of us, aban­do­ned wret­ches, rely­ing on our­sel­ves, were deter­mi­ned for anyt­hing. If the Ger­mans had found us the­re, we would have been dead long ago. It’s hard to desc­ri­be our hards­hips. Only hor­sef­lesh, which we left out­si­de in the snow and retrie­ved eve­ry day, kept us going.

Medzi obe­ťa­mi na živo­toch, kto­ré si vyžia­da­lo povs­ta­nie je spo­mí­na­ný Rudolf Ondrá­šik, par­ti­zán (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 567).

Among the vic­tims who­se lives were clai­med by the upri­sing, Rudolf Ondrá­šik, a par­ti­san, is men­ti­oned (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, His­to­ry of the Slo­vak Nati­onal Upri­sing, Vol. 4, Memo­ries and Chro­nic­les, Prav­da, 1^st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 567).

Z pub­li­ká­cie Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP sa máme mož­nosť obo­zná­miť s čin­nos­ťou par­ti­zán­skej sku­pi­ny Jáno­šík, kto­rá ope­ro­va­la počas SNP v oblas­ti Horeh­ro­nia (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 5, Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 205 – 207), o par­ti­zán­skej sku­pi­ne Bože­n­ko, kto­rá ope­ro­va­la aj v pries­to­re Považ­ské­ho Inov­ca (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 5, Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 47 – 48.

In the pub­li­ca­ti­on ​“Encyc­lo­pe­dia of Resis­tan­ce and the Slo­vak Nati­onal Upri­sing,” we have the oppor­tu­ni­ty to learn about the acti­vi­ties of the par­ti­san group Jáno­šík, which ope­ra­ted during the Slo­vak Nati­onal Upri­sing (SNP) in the Horeh­ro­nie regi­on (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 5, Encyc­lo­pe­dia of Resis­tan­ce and the SNP, Prav­da, 1^st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 205 – 207), and about the par­ti­san group Bože­n­ko, which ope­ra­ted in the area of Považ­ský Ino­vec (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, His­to­ry of the SNP, Vol. 5, Encyc­lo­pe­dia of Resis­tan­ce and the SNP, Prav­da, 1^st edi­ti­on, Bra­ti­sla­va, p. 47 – 48).

Opis oso­by Fas­kó (v maďar­skom jazy­ku) sa nachá­dza v pub­li­ká­cii For­gon Mihá­ly­fa­lu­si Mihá­ly: Gömör-​Kishont vár­me­gye nemes csa­lá­dai (Šlach­tic­ké rody gemer­sko – malo­hont­skej župy). Faš­ko Ján, Juraj a Jakub zís­ka­li od krá­ľa Fer­di­nan­da III zemian­stvo. Rodi­na býva­la v Brez­ne a odtiaľ­to sa roz­vet­vi­la aj do Geme­ra a Malo­hon­tu. V roku 1733 Šte­fan Faš­ko v Mig­lé­zi potvr­dil opráv­ne­nosť zemian­stva a to tak, že jeho otec Michal a sta­rý otec Pavol pochá­dza­jú od Danie­la, syna Jána Faš­ka, kto­rý zemian­stvo nado­bu­dol. Dru­há vet­va rodi­ny žila v Štít­ni­ku. Samu­el, syn Jána Faš­ka sa usa­dil v Štít­ni­ku, dru­hý syn Ondrej žil v Brez­ne, kto­ré­ho zemian­stvo osved­či­la Zvo­len­ská župa 11. mája 1775, o čom dali sprá­vu do Geme­ra. V nedáv­nej minu­los­ti žil v Štít­ni­ku Jozef, brat Danie­la Faš­ka z Tisov­ca. Toto sú jeho neskor­šie deti: Teré­zia Faš­ko­vá, Ján kto­rý zomrel slo­bod­ný a Ludo­vi­ka, vdo­va po Karo­lo­vi Matiz­so­vi. Jozef Faš­ko bol v roku 1845 žup­ný prí­saž­ný. Pod­ľa zemian­ske­ho pries­ku­mu v Malo­hon­te roku 1725 Ján Faš­ko sku­toč­ne pochá­dza z tej­to rodi­ny. Erb (címer): čer­ve­ne, na zele­nom zákla­de povy­še koli­ou sa vypí­na­jú­ci čier­ny bra­da­tý hrdi­na v bela­som pláš­ti v pra­vi­ci držia­ci pocho­deň. Ozdo­ba pril­bi­ce: kamie­nok držia­ci žeriav. Pri­krýv­ky: krva­vé – strieb­ro, mod­ré – zlato.

Accor­ding to the desc­rip­ti­on in the Hun­ga­rian lan­gu­age found in the pub­li­ca­ti­on ​“Gömör-​Kishont vár­me­gye nemes csa­lá­dai” (Nob­le Fami­lies of Gömör-​Kishont Coun­ty) by For­gon Mihá­ly­fa­lu­si Mihá­ly, the Faš­ko fami­ly has a his­to­ri­cal backg­round. Ján, Juraj, and Jakub Faš­ko rece­i­ved nobi­li­ty from King Fer­di­nand III. The fami­ly resi­ded in Brez­no, and from the­re, it bran­ched out into the Gemer and Malo­hont regions.

In 1733, Šte­fan Faš­ko in Mig­léz con­fir­med the legi­ti­ma­cy of nobi­li­ty, sta­ting that his fat­her Michal and grand­fat­her Pavol des­cen­ded from Daniel, the son of Ján Faš­ko, who acqu­ired nobi­li­ty. Anot­her branch of the fami­ly lived in Štít­nik. Samu­el, the son of Ján Faš­ko, sett­led in Štít­nik, whi­le the second son, Ondrej, lived in Brez­no. The nobi­li­ty of Ondrej Faš­ko was con­fir­med by the Zvo­len Coun­ty on May 11, 1775, as repor­ted to Gemer.

In recent times, Jozef Faš­ko, a brot­her of Daniel Faš­ko from Tiso­vec, lived in Štít­nik. His later chil­dren were Teré­zia Faš­ko­vá, Ján (who died unmar­ried), and Ludo­vi­ka, the widow of Karol Matizs. Jozef Faš­ko ser­ved as a coun­ty juror in 1845.

Accor­ding to the nobi­li­ty sur­vey in Malo­hont in 1725, Ján Faš­ko inde­ed ori­gi­na­ted from this fami­ly. The fami­ly coat of arms (címer) is desc­ri­bed as red on a gre­en base, abo­ve which rises a black bear­ded hero in a whi­te clo­ak, hol­ding a torch in his right hand. The hel­met orna­ment is a cra­ne hol­ding a sto­ne. The hel­met covers are red and sil­ver, and blue and gold.

Pod­ľa z roku 1720 sú uve­de­né Brez­ne aj tie­to meš­tian­ske rody: Engler, Faš­ko, Kole­sár, Lič­ko, Lopuš­ný, Roš­tár, Švan­tner, Tax­ner a medzi želiar­sky­mi rod­mi je Tax­ner (Alber­ty Július, 1981: For­mo­va­nie robot­níc­kej trie­dy v obvo­de Brez­na, Osve­ta, p. 19.

In the year 1720, the fol­lo­wing bour­ge­ois fami­lies are lis­ted in Brez­no: Engler, Faš­ko, Kole­sár, Lič­ko, Lopuš­ný, Roš­tár, Švan­tner, Tax­ner. Among the blacks­mith fami­lies, the Tax­ner fami­ly is also men­ti­oned (Alber­ty Július, 1981: For­ma­ti­on of the wor­king class in the dis­trict of Brez­no, Osve­ta, p. 19).

Rapoš, Deji­ny cir­kvi evan­je­lic­kej v Brez­ne. Čas­ti tej­to pub­li­ká­cie sú zve­rej­ne­né na Inter­ne­te a z nej vyberám:

Rapoš, His­to­ry of the Evan­ge­li­cal Church in Brez­no.” Čas­ti tej­to pub­li­ká­cie sú zve­rej­ne­né na Inter­ne­te a z nej vybe­rám: by sa pre­lo­ži­lo ako ​“Parts of this pub­li­ca­ti­on are avai­lab­le on the inter­net, and I am selec­ting from it.”

Je prav­de­po­dob­né, že v časoch husit­ských vojen usa­di­li sa tu aj nie­kto­rí husi­ti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej kra­ji­ne rozt­rú­se­ní a Žig­mun­dom pre­na­sle­do­va­ní. Ukrý­va­li sa po horách, schá­dza­li sa odľah­lých mies­tach, aby moh­li pri­jí­mať Veče­ru Páno­vu pod obo­ja­kým spô­so­bom. Ale keď po smr­ti Alber­ta Žig­mun­da vdo­va Alž­be­ta spo­ji­la sa s Jis­krom, kto­rý ostal kapi­tá­nom Spi­ša, ban­ských miest a celej župy Zvo­len­skej, hlav­ne po uzat­vo­re­ní mie­ru medzi Huny­adym a Jis­krom, niet pochýb, že aj Zvo­len­ská župa bola obý­va­ná husit­ský­mi potom­ka­mi.

Spo­mí­na sa tu, že v časoch refor­má­cie po roku 1517 odchá­dza­lo zo Slo­ven­ska húf­ne mno­ho prívr­žen­cov Lut­he­ra do škôl vo Wit­tem­ber­gu.

Apos­ta­ta Vrbov­ský ostal rekto­rom ško­ly. Moh­lo to byť oko­lo roku 1672

Už páter Šimon kon­ver­to­val význam­ných komor­ských úrad­ní­kov: sta­ré­ho Danie­la Tax­ne­ra a Mate­ja Pohla, aby našiel u nich opo­ry. Scholtz v lis­te z 12. aprí­la 1675 …

It is like­ly that during the times of the Hus­si­te wars, some Hus­si­tes sett­led here, as by around 1420, they were scat­te­red throug­hout the coun­try and per­se­cu­ted by Sigis­mund. They hid in the moun­tains, gat­he­red in remo­te pla­ces to celeb­ra­te the Lor­d’s Sup­per in both kinds. Howe­ver, after the death of Albert Sigis­mund, his widow Eli­za­beth joined for­ces with Jis­kra, who remai­ned the cap­tain of Spiš, mining towns, and the enti­re Zvo­len coun­ty. Espe­cial­ly after the pea­ce tre­a­ty bet­we­en Huny­ady and Jis­kra, the­re is no doubt that the Zvo­len coun­ty was inha­bi­ted by Hus­si­te descendants.

It is men­ti­oned that during the Refor­ma­ti­on after 1517, many sup­por­ters of Lut­her left Slo­va­kia in groups to stu­dy in scho­ols in Wittenberg.

Apos­ta­te Vrbov­ský remai­ned the rec­tor of the scho­ol. This could have been around 1672.

Even Fat­her Šimon con­ver­ted pro­mi­nent cham­ber offi­cials: old Daniel Tax­ner and Matej Pohl, to find sup­port from them. Scholtz in a let­ter dated April 12, 1675…

Haná­cius sa usi­lo­val zís­kať aj pred­nej­ších evan­je­lic­kých meš­ťa­nov. Čas­to ich povo­lá­val na hos­ti­ny, k meni­nám atd. Toto pria­teľ­stvo bolo len na oko. Pri mest­ských voľ­bách obi­dve strán­ky stá­li pro­ti sebe. Roku 1676 boli mest­ské reštau­rá­cie. Komo­ra vypro­stred­ko­va­la krá­ľov­ský man­dát, kto­rým bolo naria­de­né vyvo­liť kato­líc­ky magis­trát. Ku voľ­be vysla­ný komi­sár Ďuro Bez­zegh došiel 14. decem­bra 1675 do Brez­na, zvo­lal meš­ťa­nov a zde­lil im, krá­ľov­sky man­dát. Títo ho pri­ja­li, naz­da­júc sa, že v mes­te bez­tak, nebu­de mož­no nájsť na tie­to úra­dy súcich kato­lí­kov. Ale sa veľ­mi skla­ma­li, lebo Haná­cius hneď ozná­mil ako kan­di­dá­ta Tomá­ša Pad­lí­ciu­sa (prv evanj. orga­nis­tu), Bal­ta­zá­ra Tax­ne­ra, Jura Závod­ské­ho a Mar­ti­na Gra­cu. Len teraz vyšlo naja­vo, že títo už boli pre­stú­pi­li. Tak stal sa rich­tá­rom Pad­lí­cius, notá­rom Eör­dögh, komor­ský úrad­ník, sená­tor­mi Posch, Závad­ský, Tax­ner, Pel­li­onis, Mar­tin­ský a Gra­cä. Sta­rých, pop­red­ných sená­to­rov evan­je­lic­kých, zna­jú­cich dob­re pome­ry mes­ta, Danie­la Chme­liu­sa, Sta­xa a Ondre­ja Faš­ku potvr­di­li i naďa­lej. Pod­no­tá­rom ostal veľ­mi roz­um­ný a vzde­la­ný evan­je­lik Jakub Gro­nell.

Haná­cius sought to win over even pro­mi­nent Lut­he­ran burg­hers. He often invi­ted them to feasts, name days, etc. This friends­hip was only super­fi­cial. During muni­ci­pal elec­ti­ons, both sides sto­od against each other. In 1676, muni­ci­pal elec­ti­ons were held. The Cham­ber media­ted a roy­al man­da­te orde­ring the elec­ti­on of a Cat­ho­lic magis­tra­cy. Com­mis­si­oner Ďuro Bez­zegh, sent to over­see the elec­ti­on, arri­ved in Brez­no on Decem­ber 14, 1675. He gat­he­red the burg­hers and pre­sen­ted to them the roy­al man­da­te. They accep­ted it, thin­king that in the town, the­re might not be enough Cat­ho­lics wil­ling to take up the­se offi­ces. Howe­ver, they were gre­at­ly mis­ta­ken becau­se Haná­cius imme­dia­te­ly announ­ced Tomáš Pad­lí­cius (the first evan­ge­li­cal orga­nist), Bal­ta­zár Tax­ner, Juraj Závod­ský, and Mar­tin Gra­ca as can­di­da­tes. It was reve­a­led only then that the­se indi­vi­du­als had alre­a­dy con­ver­ted. Pad­lí­cius beca­me the may­or, Eör­dögh the nota­ry, and sena­tors were Posch, Závad­ský, Tax­ner, Pel­li­onis, Mar­tin­ský, and Gra­ca. The old, pro­mi­nent Lut­he­ran sena­tors fami­liar with the city­’s con­di­ti­ons, Daniel Chme­lius, Stax, and Ondrej Faš­ko, were con­fir­med in the­ir posi­ti­ons. The depu­ty nota­ry remai­ned the very rea­so­nab­le and edu­ca­ted Lut­he­ran Jakub Gronell.

Brez­no oko­lo roku 1650: Pod­ľa súpi­su pia­ris­tov na Plat­hea par­va býval Andrej Vrbov­ský, Rehor Vrbov­ský, vd. Anna Miko­vi­ni. V Malej, dnes Gro­nel­lo­vej uli­ci po teraj­ší Det­ský domov, ale­bo po vte­daj­šiu mest­skú brá­nu býva­li v 22 domoch: Juro Kup­čok, Meli­cher Škro­vi­na s Jánom Lopuš­ným, Daniel Engler, Daniel Vrbov­ský so Šte­fa­nom Michel­čí­kom. Z ulič­ky (Valaštinska-​Gronellova uli­ca) sa vrá­tiac, pokra­ču­je na námes­tie po Veľ­kú uli­cu (Chme­liu­so­va). Tu bolo 17 domov, kde býva­li: Ondrej Faš­ko, Ján Kole­sár, Jere­miáš Tax­ner a Mar­tin Engler s Mate­jom Faš­ko, Kriš­tof Kole­sár. Tu sa zača­la juž­ná stra­na Veľ­kej (Chme­liu­so­vej) uli­ce, vte­dy Karint­hia meno­va­nej, kto­rú pre­trh­lo štvor­hran­né námes­tie, kde na pros­tried­ku stál mest­ský dom, ale­bo kúria a oko­lo neho v troch domoch: Matej Sch­vandt­ner. Teraz vedie popis zase námes­tím od ško­ly až po roh (teraj­ší hos­ti­nec), ba až po uli­cu Chme­liu­so­vu. Táto stra­na námes­tia meno­va­la sa Sicí­lia. Bolo tu 27 domov, v kto­rých býva­li rodi­ny: Gab­riel Bube­lí­ny, M. Faš­ko, Dan. Šaj­gal, Ján a Jakub Faš­ko. Tu ide uli­ca po ​“Košic­kú brá­nu” (Por­ta Cas­so­vien­sis), kto­rá stá­la medzi teraj­ším okres­ným úra­dom a mest­ským čin­žá­kom. Tu na pra­vej stra­ne bola i je fara, potom kláš­tor, od neho začí­na­la sa nadol uli­ca Gro­nel­lo­va až po Hron­čian­sku brá­nu na kon­ci. Tu v 62 domoch býva­li: Dan. Faš­ko, Šte­fan Roš­tár, vd. Anna Tax­ner, Fra­ňo Lič­ko, Daniel Nemčok, J. Vrbov­ský, Mar­tin Zaho­rec. Východ­né pred­mes­tie za Hro­nom volá sa Vene­cia. Tu v 32 domoch býva­li: Jur Kole­sár, Ján Nemčok, Ján Zaho­rec, J. Roštár.

Brez­no around 1650: Accor­ding to the cen­sus of the Pia­rists in Plat­hea par­va, the­re were resi­dents such as Andrej Vrbov­ský, Rehor Vrbov­ský, and widow Anna Miko­vi­ni. In the Litt­le Stre­et, now Gro­nel­lo­va Stre­et, after the cur­rent Chil­dre­n’s Home or the for­mer city gate, the­re were 22 hou­ses inha­bi­ted by Juro Kup­čok, Meli­cher Škro­vi­na with Ján Lopuš­ný, Daniel Engler, Daniel Vrbov­ský with Šte­fan Michel­čík. Retur­ning from the alley (Valaštinska-​Gronellova Stre­et), the desc­rip­ti­on con­ti­nu­es to the squ­are along Veľ­ká Stre­et (Chme­liu­so­va). The­re were 17 hou­ses whe­re Ondrej Faš­ko, Ján Kole­sár, Jere­miáš Tax­ner, Mar­tin Engler with Matej Faš­ko, Kriš­tof Kole­sár lived. Here began the sout­hern side of Veľ­ká (Chme­liu­so­va) Stre­et, then named Karint­hia, which was cut off by a squ­are whe­re the town­hou­se or manor sto­od in the midd­le, and around it in three hou­ses: Matej Sch­vandt­ner. Now the desc­rip­ti­on leads again from the scho­ol to the cor­ner (cur­rent inn), and even to Chme­liu­so­va Stre­et. This side of the squ­are was cal­led Sici­lia. The­re were 27 hou­ses here, whe­re fami­lies like Gab­riel Bube­lí­ny, M. Faš­ko, Dan. Šaj­gal, Ján, and Jakub Faš­ko lived. The stre­et then leads to the ​“Koši­ce Gate” (Por­ta Cas­so­vien­sis), which sto­od bet­we­en the cur­rent dis­trict offi­ce and the muni­ci­pal ren­tal hou­se. On the right side, the­re was and is the rec­to­ry, then the monas­te­ry, and from the­re, Gro­nel­lo­va Stre­et star­ted down­hill to the Hron­čian­ska Gate at the end. In the­se 62 hou­ses lived resi­dents such as Dan. Faš­ko, Šte­fan Roš­tár, widow Anna Tax­ner, Fra­ňo Lič­ko, Daniel Nemčok, J. Vrbov­ský, Mar­tin Zaho­rec. The eas­tern suburb bey­ond the Hron is cal­led Vene­cia, whe­re in 32 hou­ses lived resi­dents such as Jur Kole­sár, Ján Nemčok, Ján Zaho­rec, J. Roštár.

Brez­no malo v roku 1677, 1813 oby­va­te­ľov (bez osád) … Neo­hro­ze­ný mest­ský reč­ník Matej Faš­ko (oko­lo 1680) …

Na deň Troch krá­ľov roku 1683 boli pod­ľa sta­ro­dáv­ne­ho zvy­ku zhro­maž­de­ní rich­tár; Daniel Chr­ne­lius st·, sená­to­ri, šty­riad­vad­siat­ni­ci a celé meš­tian­stvo, aby zvo­li­li nových mest­ských úrad­ní­kov. Vte­dy Daniel Engler a Matej Teutsch­midt pred­stú­pi­li s hes­lom Jána Hor­vá­ta, že ten­to má nalo­že­né od knie­ža­ťa Tököly­ho, aby ako veli­teľ mes­ta netr­pel viac medzi sená­tor­mi kato­lí­ka, ale dal na sená­tor­stvo zvo­liť samých evan­je­li­kov a aby ozná­mil knie­ža­ťu mená vyvolených.

Sená­to­ri kato­líc­ke­ho nábo­žen­stva po vypo­ču­tí knie­ža­cie­ho roz­ka­zu – zaďa­ko­va­li zo svo­jich hod­nos­tí. Boli to Matej Poš, Bal­ta­zár Tax­ner, Tomáš Pad­lí­cius, Ján Ochr­nial a Jakub Mare­tin­ský (1683). Bal­ta­zár Tax­ner - dozor­ca rubá­rov (lig­ni­ci­da­rum magist.) v Hronci.

Voli­či jed­no­hlas­ne pri­ja­li ten­to návrh a zvo­li­li ešte kato­lí­kov Mate­ja Faš­ku, Mate­ja Fab­ri­ciu­sa a Jána Tax­ne­ra, kto­rí hod­nosť sená­tor­skú i pri­ja­li (1683)

… 3. feb­ru­ára 1683 odišiel Mar­tin Olle­ri­ny a Ján Tax­ner do Levo­če pre Milo­chov­ské­ho a Simo­ni­de­sa, kto­rí sa medzi­tým vrá­ti­li z vyhnanstva.

Aby malo mes­to aj písom­né uis­te­nie o ochra­ne od samé­ho Rákóc­zy­ho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gro­nell, Matej Engler a Ďuro Pad­li­cius do tábo­ra Rákóc­zy­ho v Toka­ji, kde mu v mene mes­ta hol­do­va­li a pro­si­li ochran­ný list.

Brez­no had 1,813 inha­bi­tants in 1677 (exc­lu­ding sett­le­ments). The fear­less town spe­a­ker Matej Faš­ko (around 1680)…

On the day of the Epip­ha­ny in 1683, accor­ding to an ancient cus­tom, the may­or, Daniel Chr­ne­lius, sena­tors, the twenty-​four, and the enti­re town gat­he­red to elect new town offi­cials. At that time, Daniel Engler and Matej Teutsch­midt step­ped for­ward with the slo­gan of Ján Hor­vát, sta­ting that he had rece­i­ved ins­truc­ti­ons from Prin­ce Tököly to ensu­re that as the city com­man­der, he would no lon­ger tole­ra­te a Cat­ho­lic sena­tor among the sena­tors. He was to elect only evan­ge­li­cals to the sena­te and report the names of the elec­ted to the prince.

The Cat­ho­lic sena­tors, after hea­ring the prin­ce­’s order, resig­ned from the­ir posi­ti­ons. They were Matej Poš, Bal­ta­zár Tax­ner, Tomáš Pad­lí­cius, Ján Ochr­nial, and Jakub Mare­tin­ský (1683). Bal­ta­zár Tax­ner, the super­vi­sor of lum­ber­jacks (lig­ni­ci­da­rum magist.) in Hronc.

The voters una­ni­mous­ly accep­ted this pro­po­sal and also elec­ted Cat­ho­lics Matej Faš­ko, Matej Fab­ri­cius, and Ján Tax­ner, who accep­ted the sena­to­rial posi­ti­on (1683).

… On Feb­ru­ary 3, 1683, Mar­tin Olle­ri­ny and Ján Tax­ner went to Levo­ča for Milo­chov­ský and Simo­ni­des, who had retur­ned from exi­le in the meantime.

To have writ­ten assu­ran­ce of pro­tec­ti­on from Rákóc­zy him­self, on Sep­tem­ber 25, 1703, Jakub Gro­nell, Matej Engler, and Ďuro Pad­li­cius went to Rákóc­zy­’s camp in Tokaj, whe­re they paid homa­ge to him on behalf of the town and requ­es­ted a let­ter of protection.

11. júla 1713 žilo v Brez­ne 2333 ľudí.

Nato rich­tár ozná­mil, že dňa 15. júla 1782 prí­de vyšet­ro­vať die­ce­zan­ský pove­re­ník Šte­fan Vav­ro­vič, vice­ar­chi­dia­kon a farár valaš­tian­sky. K tomu­to vyšet­re­niu (či totiž sú spl­ne­né pred­po­kla­dy k povo­le­niu) priš­li zo stra­ny kato­lí­kov: Tomáš Fedor, sená­tor, Fran­ti­šek Lopuš­ný a notár M. Sucho­dol­ský, zo stra­ny evan­je­li­kov Matej Čer­ve­ný st., Ondrej Engler a Samu­el Fabricius.

Brez­nian­ski evan­je­li­ci však 9. decem­bra 1783 poda­li pros­bu o dovo­le­nie vysta­viť si dre­ve­nú mod­li­teb­ni­cu v dome Engle­rov­skom (teraj­ší Tho­me­sov­ský) a zavia­za­li sa dať k tomu všet­ky ruč­né a povoz­né prá­ce, len potreb­né dre­vo žia­da­li od mes­ta. To im magis­trát na prím­lu­vu Ondre­ja Engle­ra, Samu­e­la Poscha, Jána Vesel­ku a Mar­ti­na Lámé­ra aj povolil.

Ku zbier­ke pris­pe­li (1782) po 100 zla­tých … Ondrej Engler …

… vybral sa mest­ský kapi­tán Ondrej Engler a vice­no­tár Matej Čer­ve­ný do Vied­ne ku samé­mu cisá­ro­vi a poda­li mu pros­bu brez­nian­skych evan­je­li­kov … (1782).

Keď doš­la do Brez­na zvesť, že cisár ces­tu­je po kra­ji­ne a pôj­de cez Rimav­skú Sobo­tu, vybra­li sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Syno­vic. (1782)

… priš­li vyslan­ci brez­nian­skej cir­kvi Ondrej Engler a Ondrej Syno­vic na pora­du k tamoj­šie­mu zema­no­vi Juro­vi Géc­zy­mu, kto­rým sa Kus­má­ni veľ­mi zapá­čil. (1782)

Krs­ti­teľ­ni­cu daro­val prvý dozor­ca cir­kvi, mest­ský kapi­tán Ondrej Engler. Krs­ti­teľ­ni­ca má ​“Insig­nia Andre­ae Engler Ecc­lae Ins­pec­to­ris…” Engler daro­val r. 1782 i strie­bor­ný a pozlá­te­ný kalich s mede­ným držiat­kom a patenou.

Brez­nian­ski cir­kev­ní­ci ich sluš­ne hos­ti­li, meno­vi­te … Daniel Lič­ko, …, Matej Roš­tár … (1841)

Zho­de­ní boli Košú­tov­ci a vyvo­le­ná bola krá­ľov­ská rada pre Brez­no a oko­lie. Mies­to Mate­ja Sla­be­ja vyme­no­va­li sená­to­ra Samu­e­la Lopuš­né­ho. (po 1849).

When the news rea­ched Brez­no that the empe­ror was tra­ve­ling through the coun­try and would pass through Rimav­ská Sobo­ta, Ondrej Engler, Jakub Lucae, and Ondrej Syno­vic set out the­re again. (1782)

… repre­sen­ta­ti­ves of the Brez­no church, Ondrej Engler and Ondrej Syno­vic, came to a mee­ting with the local nob­le­man Juro Géc­zym, who was very impres­sed with Kus­má­ny. (1782)

The first cus­to­dian of the church, town cap­tain Ondrej Engler, dona­ted the bap­tis­mal font. The bap­tis­mal font bears the insc­rip­ti­on ​“Insig­nia Andre­ae Engler Ecc­lae Ins­pec­to­ris…” In 1782, Engler also dona­ted a sil­ver and gil­ded cha­li­ce with a cop­per hand­le and paten.

The church repre­sen­ta­ti­ves from Brez­no were hos­pi­tab­ly rece­i­ved, name­ly … Daniel Lič­ko, …, Matej Roš­tár … (1841)

The Košú­tov­ci were remo­ved, and a roy­al coun­cil was elec­ted for Brez­no and its sur­roun­dings. Samu­el Lopuš­ný was appo­in­ted sena­tor in pla­ce of Matej Sla­bý. (after 1849).

Ján Cha­lup­ka za svoj­ho 10-​ročného úra­do­va­nia ordi­no­val 33 kňa­zov. Ako 25 ním bol Samo Zát­hu­rec­ký (oko­lo 1860)

Vidiek však bol na stra­ne opo­zič­né­ho kan­di­dá­ta kano­ní­ka Lopuš­né­ho, kto­ré­ho kan­di­do­val kat. farár Majov­ský (1869)

Po dlhých príp­ra­vách r. 1906 roz­hod­la sa cir­kev sta­vať vežu, aby chrám Boží nado­bud­nul dôs­toj­nej­šie­ho vzhľa­du a aby krás­ne zvo­ny zo sta­ré­ho cmi­te­ra boli dané na dôs­toj­nej­šie mies­to. Plán vyho­to­vi­li pro­fe­so­ri Förk a Sán­dy z Buda­peš­ti, vysta­vi­li ju ban­sko­bys­tric­kí sta­vi­te­lia Hudec a Rose­nau­er za 87.418 korún. Mes­to pris­pe­lo 50.000 koru­na­mi. Základ­ný kameň veže bol polo­že­ný 30. júna, do neho bola vlo­že­ná táto pamät­ná lis­ti­na: kde sú spo­mí­na­ný aj pre­sby­ter Matej Kole­sár a Matej Lopušný.

… Doho­to­viť účty z roku 1929, ako sa mali pre­dos­trieť seni­orá­tu, vzal si za úlo­hu­en. účtov­ný kon­tro­lór brat Šte­fan Faš­ko.

During his ten years in offi­ce, Ján Cha­lup­ka ordai­ned 33 priests. The 25^th priest ordai­ned by him was Samo Zát­hu­rec­ký (around 1860).

Howe­ver, the coun­try­si­de was on the side of the oppo­si­ti­on can­di­da­te, Canon Lopuš­ný, who­se can­di­da­cy was sup­por­ted by the Cat­ho­lic priest Majov­ský (1869).

After long pre­pa­ra­ti­ons in 1906, the deci­si­on was made to build a tower for the church to give it a more dig­ni­fied appe­a­ran­ce and to relo­ca­te the beau­ti­ful bells from the old ceme­te­ry to a more fit­ting pla­ce. The plans were pre­pa­red by pro­fes­sors Förk and Sán­dy from Buda­pest, and the tower was built by the Ban­ská Bys­tri­ca buil­ders Hudec and Rose­nau­er for 87,418 cro­wns. The city con­tri­bu­ted 50,000 cro­wns. The foun­da­ti­on sto­ne of the tower was laid on June 30, and the fol­lo­wing memo­rial docu­ment was pla­ced into it, men­ti­oning pre­sby­ter Matej Kole­sár and Matej Lopušný.

… To sett­le the accounts from the year 1929, as they were to be pre­sen­ted to the seni­ora­te, accoun­ting audi­tor Brot­her Šte­fan Faš­ko took on the task.

Use Facebook to Comment on this Post