2009, 2010, Čachtické Karpaty, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie, Zrúcaniny

Čachtický hrad

Hits: 3138

Hradný vrch bol obývaný už v prehistorickej dobe, o čom svedčia archeologické nálezy. Je veľmi pravdepodobné, že tu bolo hradisko (Vladimír Ammer: Čachtice, Vydavateľské stredisko ZsKNV pri Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave). Zrejme v 8-9 storočí (Hanuš). Historicky hrad niesol aj tieto pomenovania: Chekche, Chehte, Csejte. Leží medzi obcami Čachtice a Višňové v Čachtickom krase v nadmorskej výške 375 metrov (hrady-zamky.org).

Čachtický hrad je spomínaný v roku 1276. Postavený bol pravdepodobne po roku 1260 a pripisuje sa Kazimírovi z rodu Hunt-Poznanovcov (Informačná tabuľa). Vznikol ako dôležitá pevnosť tvoriaca súčasť ochrany západnej hranice Uhorska (odklinaniehradov.sk). Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali túto hranicu (Wikipedia.sk). Vo svojej histórii. ako jeden z mála odolal vojskám Přemysla Otakara II (Informačná tabuľa), ktorý ho však v rok 1273 silne poškodil (Hanuš). Ubránili ho Kazimírovi synovia Peter a Pongrác (Wikipedia.sk). Hrad je známy najmä vďaka Alžbete Báthoriovej. V roku 1392 získal hrad Stibor zo Stiboríc od kráľa Žigmunda. Po roku 1434 kráľ daroval hrad Orságovcom, ktorí ho vlastnili do roku 1567. Od nich šiel hrad do rúk Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Od nej panstvo získal František Nádašdy, manžel Alžbety Bátoriovej. V roku 1708 bol dobytý a vypálený vojskami Františka Rákocziho II. Neskôr v 18. storočí slúžil ako väznica. Odvtedy hrad pustne. Hrad je súčasťou chránenej prírodnej rezervácie Čachtický hradný vrch (Informačná tabuľa). Nikdy neslúžil ako reprezentačné sídlo svojich majiteľov, bol vždy budovaný a udržiavaný ako vojenská pevnosť. Majitelia hradu si svoje sídla stavali v obci (Hanuš).

Z najstarších častí hradu je zachované okrem iného torzo päťbokej veže s dominantnou juhozápadnou stenou, dosahujúcou výšku cca 15 metrov. V roku 1992 bolo vykonané statické zabezpečenie najohrozenejších častí. Začiatkom 21. storočia bol vymurovaný oblúk brány druhého predhradia. Neskôr aktivity pokračovali odstraňovaním náletových drevín, zabezpečovacími a konzervačnými prácami, minimálne do roku 2010 (Aleš Hoferek).

Čachtický hradný vrch je významnou lokalitou teplomilnej vápencovej flóry. Rastie tu jarabina slovenská Sorbus slovenica, jarabina Kmeťova Sorbus kmetiana, klinček Lumnitzerov Dianthus lumnitzeri, senovka tesálska Trigonella monspeliaca, kavyle (Stipa spp.). Viaceré orchideje ako hmyzovník Holubyho Ophrys holoserica ssp. Holubyana, hmyzovník včelovitý Ophrys apifera, kruštík Epipactis muelleri, E. placentina, E. helleborine (piestany.sk). Hradný vrch so svojim najbližším okolím je od roku 1964 prírodnou rezerváciou (Hanuš).

Odkazy: 

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Hrady, Krajina, Liptov, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Likavský hrad

Hits: 1896

Je najväčším hradom Liptova (liptov.sk). Podľa niektorých ho postavili templárski rytieri, iní za jeho budovateľa pokladajú majstra Tomáša Csókaköiho (kamennydom.sk). Prvá písomná zmienka je z roku 1315, vtedy bol jeho majiteľom župan Donč (wikipedia.sk). Pánom na hrade v roku 1397 bol moravský margróf Prokop, ale o dva roky neskôr ho vyhnal kráľ Žigmund, ktorý hrad dal uhorskému palatínovi Mikulášovi a Jánovi Garovi, ktorý ju mali do roku 1418. V septembri 1431 husiti Likavu vypálili. Po ich odchode v roku 1434 bola Likava majetkom Jána Hunyadyho. Neskôr Peter Komorowský. kráľ Matej I., Ján Korvín, Zápoľskí. V rokoch 1569 – 1580 chorvátsky veľmož Ján Krušič. Od roku 1580 Illésházovci. Od polovice 17. storočia Thököly. V roku 1707 dal František Rákoczi zrúcať (likavka.sk). Hrad strážil cestu z Považia na Oravu (wikipedia.sk). Inšpirovaný touto povesťou zložil báseň o Likavskom hrade a Jánošíkovi aj slovenský národovec a básnik Samo Chalupka (wordpress.com).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 5529

Tematín je zrúcanina hradu na západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Táto národná kultúrna pamiatka je súčasťou Tematínskych vrchov, ktoré sú chráneným územím a od roku 2004 patria medzi územia Európskeho významu Natura 2000 (Regina Hulmanová). Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené hrady Slovenska. Patrí do katastra obce Lúka (Wikipedia).

Vznikol pravdepodobne bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov „temä„, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta „týn“ (Wikipedia). V zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia ja zachytený názov Temetyn (webgarden.cz).

Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270 (Dušan Jurčacko). Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453 (Wikipedia). Bol vybudovaný ako kráľovský hrad, slúžiaci na doplnenie hraničných opevnení (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Spomínané hrady boli pomocou ohňových signálov a vlajok vizuálne dostupné (tematin.org).

V 13. storočí sa hradu násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Začiatkom 17. storočia sa hrad dostal do rúk Stanislavovi Turzovi. Turzo sa postaral o zdokonalenie obrany predhradia. Prizval benátskeho zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. V polovici 17. storočia sa stali spolumajiteľmi Tematína Berčéniovci. Zaujímavosťou je, že na hrade sa narodil v roku 1665 Mikuláš Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákocziho. Viaceré zariadenia z Tematínskeho hradu skončili v kaštieli v Brunovciach, vzhľadom na fakt, že Berčéniovci stavali už dlhšiu dobu tento kaštieľ. Počas povstaní Františka II. Rákocziho dal Mikuláš Berčéni hrad opraviť, dokonca zriadil na ňom stálu vojenskú posádku (tematin.org).

Hrad tvoril: horný hrad – nádvorie, gotická hranolová veža, gotická útočisková veža – bergfrit, vstupná brána, vrcholnogotický palác, renesančný palác, juhozápadný rondel, juhovýchodný bastión, kaplnka, hospodárske budovy, prvé predbránie, východná bašta, tretia brána, severné predhradie, severovýchodná a západná bašta, druhá brána s priekopou, predsunuté opevnenie, druhé predhradie (Zdroj: Informačná tabuľa). Vojsko Mikuláša Berčéniho 22.1.1710 utrpelo v protihabsburgských vojnových ťaženiach porážku. On sám sa ukryl na hrade, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ale cisárske vojská Tematín krátko na to zničili. Odvtedy hrad chátra (tematin.org).

O záchranu Tematínu sa snažia dve občianske združenia: Občianske združenie „Hrad Tematín“ a Združenie na záchranu hradu Tematín. Pri prácach používajú ako stavebný materiál vypadané kamene a do malty sa nepridáva cement, ale len vápno. Klasický betón by pil vodu, rozpínal sa a tlačil na pôvodné kamene (Zdroj: Piešťanský týždeň). V minulosti sa hrad čistil len od náletovej zelene, k samotnej sanácií murív vo väčšom rozmere nedošlo. Združenie OZ Hrad Tematín používa ako materiál prechodnú fázu medzi vápencom a dolomitom, ktorý väčšinou pochádza z miestnych zdrojov. Zrúcanina trpí statickými poruchami kavernóznym vypadaním muriva, ale aj líniovými poruchami – trhlinami. K tomuto stavu prispeli aj návštevníci hradu, keď skúšali svoje lezecké schopnosti, alebo zhadzovali uvoľnené murivo, čo sa niektorým aj stalo osudným. Geologické podložie hradu je narúšané aj krasovými javmi. Pred murovaním prebieha proces historicko – architektonického výskumu a schvaľovanie postupu na pamiatkovom úrade (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená v roku 1976. Zaraďuje sa medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín (obecluka.sk), na ploche 2471 hektárov. Na tejto pozoruhodnej geobotanickej oblasti na južných svahov Považského Inovca s vápencovo – dolomitovým podložím sa dobre darí západokarpatskej vegetácii. Prevažuje teplomilná flóra a fauna. Už od skorých jarných dní sa v svetlých bučinách rastú kobercovito snežienky, neskôr chochlačky. Na skalách chlpaté poniklece veľkokveté a prostredné. Veľmi rozšíreným je aj hlaváčik jarný, ktorý tu nazývali čiernym korením a jeho čerstvý koreň sa používal na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec (obecluka.sk).

Na formovaní xerotermných spoločenstiev Tematínskych vrchov sa okrem pôdnoklimatických pomerov výrazne podieľa aj orientácia svahov – najextrémnejšie biotopy sa vyvinuli na južných svahoch tvorených drobivým dolomitom. Z historického hľadiska sa na procese aridizácie a expanzii teplo a suchomilných spoločenstiev významne podieľal človek – podstatná časť lesov tu bola odstránená v období tureckých vojen. Vo vyšších polohách a na severne orientovaných svahoch sa tu zachovali aj pôvodné horské karpatské spoločenstvá – napr. dubovo-hrabové lesy karpatské s ostrovčekmi dubovo-cerových lesov a dubových xerotermofilných lesov. Vo vyšších polohách bukové lesy vápnomilné a podhorské bukové lesy, na malých plochách – skalnatých hrebeňoch sa vyvinuli sutinové lipovo-javorové lesy (sopsr.sk). Rastie tu napr. Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, Lunaria rediviva. Z orchidejí napr. Anacamptis pyramidalis, Limodorum abortivum. Jedinú izolovanú lokalitu v rámci Slovenska tu má ostrica alpínska – Carex haleriana.

Tematín je dominantou prírodnej rezervácie Tematínske kopce, ktorá je jedinečná prelínaním karpatskej a panónskej flóry. Rastie tu na južných svahoch dub plstnatý Quercus pubescens, endemická jarabina Dominova Sorbus dominii, jaseň mannový Fraxinus ornus, introdukovaná borovica čierna Pinus nigra. Na severných svahoch prevláda buk Fagus sylvatica a hrab Carpinus betulus. Suchú a teplomilnú flóru zastupuje poniklec veľkokvetý Pulsatila grandis, chudôbka Draba lasiocarpa, rod kavyľ Stipa, zvonček sibírsky Campanula sibirica, lykovec voňavý Daphne cneourum, viaceré orchidei ako Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, D. sambucina. Endemitom je nevädzník bádenský var. tematínsky Colymbada badensis var. tematinensis. Zo živočíchov tu žijú dva zriedkavé fúzače, fúzač alpský Rosalia alpina, a fúzač dubový Plagionotus arcuatus. Z iných je to napr. svižník Cicindela campestris, bystruška Carabus coriaceus, jašterica zelená Lacerta viridis, orol kráľovský Aquila heliaca (piestany.sk). Dva kriticky ohrozené druhy slimákov Vertigo moulinsiana a Trichina filicina. Vzácna je sága stepná – Saga pedo a cikády Tibicen plebejus a Cicada orni. Žije tu roháč veľký – Lucanus cervus, slovenský endemit Brachysomus slovacicus, užovka stromová – Zamenis longissimus, Coronella austriaca, výr skalný Bubo bubo, lelek lesný Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, jazvec lesný Meles meles, obojživelníky Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, netopiere Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, Eptesicus serotinus.

V Tematínskych vrchoch a v priľahlej nive Váhu bolo zistených okolo dvoch tisíc druhov motýľov – najviac na Slovensku. Vidlochvosty, perlovce, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus – modráčik slovenský, Euplagia quadripunctaria.

Odkazy:

Videozáznamy:

Use Facebook to Comment on this Post

2010, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zámky

Smolenický zámok

Hits: 2529

Smolenice ležia na úpätí Malých Karpát. Smolenický zámok je veľmi známy, celoročne je využívaný. Pri zámku sa nachádza veľmi pekný park. V zámku sídli Kongresové centrum Slovenskej akadémie vied. Zámok postavili v 14. storočí. V roku 1390 ho kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc. Od roku 1777 patril Pálfyovcom (Informačná tabuľa). Na začiatku 18. storočia, keď František Rákoczi povstal proti cisárovi a chcel vydobyť Uhorsku samostatnosť, stal sa Smolenický hrad dejiskom bojov medzi kurucmi a vojskom. Posledný opis nespustnutého hradu pochádza z 18. storočia. Neskôr sa na ňom nerobili už žiadne úpravy. Hrad bol obohnaný múrom, v ktorom sa nachádzali štyri bašty s troma delami. Vstupná brána bola orientovaná na sever. Chránili ju dve železné krídlové bránky a vyťahovací most, pod ktorým sa nachádzala hlboká priekopa. Na nádvorí bola 27 siah hlboká, do skaly vykresaná studňa (Štefan Jastrabík).

V rokoch 1948 – 1950 bola vyčistená a prehĺbená na 60 metrov. Z prízemného nádvoria viedli kamenné schody do hradnej záhrady. Pod východnou stranou hradu sa nachádzali dve veľké pivnice s vínom. V kaplnke sa nachádzal oltár s obrazmi Márie Magdalény, Panny Márie a sv. Tomáša. Na treťom pochodí bývali grófi, kontesy a iní príslušníci grófskej rodiny. Grófkin nábytok bol dekorovaný žltou farbou, grófov bol čierny a lemovaný zlatom. Za napoleonským vojen hrad vyhorel a časom sa zmenil na rumovisko (Štefan Jastrabík). V roku 1855 založil gróf Móric Pálfy pod Smolenickým hradom žrebčín. Spočiatku na chov hospodárskych koní pre vlastnú potrebu. V 80-tych rokoch 19. storočia ho Ján Pálfy zveľadil. Zameral sa na chov kočiarových ťažších karotierov a ťažších jazdeckých koní, neskôr dostihových koní. Žrebčín zanikol po rozpade Rakúsko-Uhorska (Wikipedia).

„Dnešný“ zámok bol vybudovaný na začiatku 20. storočia na ruinách starého hradu, aj keď prvé práce sa začali už v roku 1887 úpravou bášt a stavbou kaplnky v južnej bašte. Začal ho budovať majiteľ smolenického a dobrovodského panstva, gróf Jozef Pálfy (1853 – 1920). Skutočná výstavba hlavnej budovy sa začala v roku 1911. Gróf Pálfy si z dvoch plánov stavby vybral ten, ktorý sa najviac podobal zámku v Kreuzensteine pri Viedni. Tento zámok vlastnila jeho matka, grófka Vilczeková. Prvá svetová vojna v lete v roku 1914 bola príčinou zastavenia stavebných prác. Vonkajšie práce boli zhruba hotové, ale vnútorná výstavba bola len v začiatkoch. V roku 1921 celú zbierku keramiky presunuli na Červený Kameň. Po roku 1945 sa stal majiteľom zámku štát. Slovenská národná rada prevzala zámok a zvolila si ho za svoje letné sídlo. Dala ho dostavať a vnútro zariadiť. 22. júla 1952 na zámku vznikol požiar a časť bašty zostala bez strechy. Začiatkom roku 1955 začala druhá etapa dostavby zámku, ktorá skončila v roku 1957. Nezvyčajná podoba veže poukazuje na to, ako si šľachtickí feudáli potrpeli na zvláštnosti. Má tri poschodia. Medzi druhým a tretím poschodím je galéria. Na samom vrchole je rozhľadňa. Súčasťou zámku je anglický park (Štefan Jastrabík).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post