Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské obce, Česko, Južná Morava, Fotografie

Podolí

skala
Hits: 574

Podolí je obec medzi Uherským Brodom a Kunovicami. Žije tu 1356 obyvateľov na ploche 6.25 km2 (Wikipedia). Podolí leží na ľavej strane Olšavy medzi Uherským Hradišťom a Uherským Brodem. Prvá písomná zmienka je z roku 1228 pod názvom Horní Popovice a Dolní Popovice. Názov Podolí je zrejme z roku 1401. V rokoch 1663, 1683 a 1709 bola obec celá, resp. čiastočne vypálená. V Podolí sa choval dobytok, pestovali sa bežné plodiny, stál tu válcový mlyn a strojné stolárstvo. V druhej polovici 17. storočia tu stálo 30 (obecpodoli.cz). 

Podolí is a village situated between Uherský Brod and Kunovice. It is inhabited by 1356 residents on an area of 6.25 km2 (Wikipedia). Podolí lies on the left bank of the Olšava River between Uherské Hradiště and Uherský Brod. The first written mention dates back to 1228 under the names Horní Popovice and Dolní Popovice. The name Podolí likely originates from the year 1401. In the years 1663, 1683, and 1709, the village was completely or partially destroyed by fire. Podolí was historically engaged in cattle farming, cultivation of common crops, housed a roller mill, and had machinery carpentry. In the second half of the 17th century, there were 30 houses in Podolí (obecpodoli.cz).

Podolí je obec mezi Uherským Brodem a Kunovicemi. Žije zde 1356 obyvatel na ploše 6,25 km2 (Wikipedia). Podolí leží na levé straně řeky Olšavy mezi Uherským Hradištěm a Uherským Brodem. První písemná zmínka je z roku 1228 pod názvem Horní Popovice a Dolní Popovice. Název Podolí je zřejmě z roku 1401. V letech 1663, 1683 a 1709 byla obec celá, resp. částečně vypálená. V Podolí se choval dobytek, pěstovaly se běžné plodiny, stál zde válcový mlýn a strojní stolařství. V druhé polovině 17. století tu stálo 30 domů (obecpodoli.cz).

Príroda, Živočíchy, Organizmy, Fotografie

ZOO Kolín

skala
Hits: 9782

Kolínska je jednou z najstarších a najobľúbenejších v Nemecku. Je domovom približne 750 druhov živočíchov. Jednou z hlavných atrakcií je 20 000 m² veľký park pre slony, Pri príležitosti 150. výročia, v roku 2010, bol realizovaný nový dobrodružný projekt – Hippodóm – africká riečna , ktorá hostí hrochy, nílské krokodíly, antilopy sitatunga a ďalších obyvateľov juhoafrickej riečnej roviny (selected.de).

ZOO bola založená v roku 1860. Už vtedy boli vybudované zvieracie výbehy, pričom najznámejšími sú sloninec, vtáčí dom, bazén pre morských levov a príbytky pre dobytok. V roku 1914 pribudli výbehy pre paviány a ľadové medvede. Krátko po druhej svetovej vojne bola ZOO dva roky zavretá po ťažkom zničení. V roku 1960 sa rozšírila, vzniklo prvé vzdelávacie centrum v európskej ZOO. Po roku 1981 boli postavené výbehy pre veľké opice, dažďový prales juhovýchodnej Ázie, otvorený výbeh pre ázijské slony, príbytok pre hrochy, krokodíly. Časť „Akvárium“ bolo otvorené v roku 1971. Patrí sem insektárium, koralový útes, nádrž s cichlidami z jazera , expozícia filipínskych krokodílov a panoramatická nádrž Rýnu s domácou ichtyofaunou (Wikipedia).

Zoologická záhrada podporuje mnoho projektov zameraných na ochranu divokej prírody. Darovala množstvo financií prostredníctvom grantov. Ako vedecká zoologická záhrada plní množstvo úloh. ZOO je atraktívna destinácia kombinujúca zábavu, oddych a . Zameriava sa na ohrozených druhov, cieľom je poskytnúť geneticky variabilné a životaschopné zásoby divokej fauny a prípadne pripraviť zvieratá na ich návrat do prírody. Ide napr. o tura, kalifornské kondory, Przewalského. ZOO realizuje od roku 1999 vo Vietname ochranné projekty. Spočiatku šlo o región Phong Nha-Ke Bang. V poslednej dobe sa aktivita rozšírila aj do iných oblastí Vietnamu a Laosu. Vďaka spolupráci sa podarilo v posledných rokoch objaviť viac ako 100 nových druhov stavovcov v tejto oblasti. Vietnam oplýva mimoriadnou biodiverzitou vzácnych a ohrozených živočíchov. Nachádza sa tu mnoho druhov plazov a obojživelníkov. Avšak tento stav je ohrozovaný pytliactvom a stratou biotopov (koelnerzoo.de).

Aktivity sú aj na Srí Lanke, kde na relatívne malej ploche približne 65 000 km2 žije asi 6000 slonov. Čo predstavuje 10 % všetkých ázijských slonov. Kolínsky zverinec financoval štyri telemetrické obojky na sledovanie migrácie slonov a pripravuje reintegráciu slonov do divočiny. Slony sa na Srí Lanke uctievajú, ale sú často aj účastníkmi konfliktov. Poškodzujú plodiny, niekedy aj , pretože človek im stavia bariéry. Aj preto od roku 1995 existuje rehabilitačná a reintegračná stanica Udawalawe, ktorá sa stará o mladé slony postihnuté konfliktami (koelnerzoo.de). 

Ďalšou z aktivít je nosorožcov, hrochov, krokodílov a ďalších zvierat v Afrike. Zameriava sa proti pytliactvu, na zmiernenie a riešenie konfliktov medzi ľuďmi a zvieratami. ZOO podporuje aj partnerské organizácie v Afrike, Ázii, Južnej Amerike, Európe. -brazílske partnerstvo veterinárov a biológov vykonáva viacročný výskumný projekt o ekológii a správaní mravčiara, ktorý je na Červenom zozname IUCN. Tím nazhromaždil rozsiahle množstvo informácii, mravčiare dostanú GPS obojky (koelnerzoo.de).

The Cologne Zoo is one of the oldest and most popular zoos in Germany. It is home to around 750 species of animals. One of the main attractions is the 20,000 m² elephant park. For the zoo’s 150th anniversary in 2010, a new adventure project was realized – the Hippodome – an African river landscape that hosts hippos, Nile crocodiles, sitatunga antelopes, and other inhabitants of the South African river plain.

The zoo was founded in 1860. Animal enclosures were built at that time, with the most notable being the elephant house, bird house, sea lion pool, and cattle barns. In 1914, baboon and polar bear enclosures were added. Shortly after World War II, the zoo was closed for two years due to heavy destruction. In 1960, it expanded, creating the first educational center in a European zoo. After 1981, enclosures for great apes, a Southeast Asian rainforest, an open-air Asian elephant enclosure, and a hippo and crocodile habitat were built. The „Aquarium“ section opened in 1971 and includes an insectarium, coral reef, Lake Tanganyika cichlid tank, Philippine crocodile exhibit, and a Rhine panorama tank with native fish species.

The zoo supports many wildlife conservation projects, donating substantial funds through grants. As a scientific zoological garden, it fulfills numerous roles. The zoo is an attractive destination combining entertainment, relaxation, and education. It focuses on breeding endangered species to provide genetically diverse and viable populations and potentially prepare animals for reintroduction into the wild. Examples include the aurochs, California condors, and Przewalski’s horses. Since 1999, the zoo has been conducting conservation projects in Vietnam, initially in the Phong Nha-Ke Bang region. Recently, activity has expanded to other areas of Vietnam and Laos. Collaboration has led to the discovery of over 100 new vertebrate species in the area in recent years. Vietnam boasts extraordinary biodiversity with rare and endangered species, including many reptiles and amphibians, but this status is threatened by poaching and habitat loss.

Activities also take place in Sri Lanka, where about 6,000 elephants live on a relatively small area of approximately 65,000 km², representing 10% of all Asian elephants. The Cologne Zoo financed four telemetry collars to track elephant migration and is preparing for the reintegration of elephants into the wild. Elephants are revered in Sri Lanka but often involved in conflicts, damaging crops and sometimes buildings as humans build barriers. Since 1995, the Udawalawe Rehabilitation and Reintroduction Station has cared for young elephants affected by these conflicts.

Another focus is the protection of rhinos, hippos, crocodiles, and other animals in Africa. Efforts are aimed at combating poaching and mitigating human-wildlife conflicts. The zoo supports partner organizations in Africa, Asia, South America, and Europe. A German-Brazilian partnership of veterinarians and biologists is conducting a multi-year research project on the ecology and behavior of the giant anteater, which is listed on the IUCN Red List. The team has gathered extensive information and will equip anteaters with GPS collars.

Der Kölner Zoo ist einer der ältesten und beliebtesten in Deutschland. Er ist die Heimat von etwa 750 Tierarten. Eine der Hauptattraktionen ist der 20.000 m² große Elefantenpark. Anlässlich des 150-jährigen Jubiläums wurde im Jahr 2010 ein neues Abenteuerprojekt verwirklicht – der Hippodrom – eine afrikanische Flusslandschaft, die Flusspferde, Nilkrokodile, Sitatunga-Antilopen und andere Bewohner der südafrikanischen Flussebene beherbergt (selected.de).

Der Zoo wurde im Jahr 1860 gegründet. Schon damals wurden Tiergehege gebaut, wobei die bekanntesten der Elefantenpark, das Vogelhaus, das Seelöwenbecken und die Ställe für Nutztiere sind. Im Jahr 1914 kamen Gehege für Paviane und Eisbären hinzu. Kurz nach dem Zweiten Weltkrieg war der Zoo nach schweren Zerstörungen zwei Jahre lang geschlossen. Im Jahr 1960 wurde er erweitert, und es entstand das erste Bildungszentrum in einem europäischen Zoo. Nach 1981 wurden Gehege für große Affen, ein Regenwald Südostasiens, ein Freigehege für asiatische Elefanten, ein Gehege für Flusspferde und Krokodile gebaut. Der Teil „Aquarium“ wurde 1971 eröffnet. Dazu gehören ein Insektarium, ein Korallenriff, ein Becken mit Buntbarschen aus dem Tanganjikasee, eine Ausstellung philippinischer Krokodile und ein Panoramabecken des Rheins mit heimischer Fischfauna (Wikipedia).

Der Zoologische Garten unterstützt viele Projekte zum Schutz der Wildtiere. Er hat eine Vielzahl von finanziellen Mitteln in Form von Zuschüssen bereitgestellt. Als wissenschaftlicher Zoo erfüllt er viele Aufgaben. Der Zoo ist eine attraktive Destination, die Unterhaltung, Erholung und Bildung kombiniert. Er konzentriert sich auf die Zucht bedrohter Arten, mit dem Ziel, genetisch variable und lebensfähige Bestände der Wildtiere zu sichern und gegebenenfalls Tiere auf ihre Rückkehr in die Natur vorzubereiten. Dazu gehören zum Beispiel der Auerochse, kalifornische Kondore und Przewalski-Pferde. Seit 1999 führt der Zoo in Vietnam Schutzprojekte durch. Anfangs betraf dies die Region Phong Nha-Ke Bang. In letzter Zeit hat sich die Aktivität auch auf andere Gebiete in Vietnam und Laos ausgeweitet. Dank der Zusammenarbeit wurden in den letzten Jahren über 100 neue Wirbeltierarten in dieser Region entdeckt. Vietnam weist eine außergewöhnliche Biodiversität seltener und gefährdeter Tiere auf. Es gibt dort viele Reptilien- und Amphibienarten. Dieser Zustand wird jedoch durch Wilderei und den Verlust von Lebensräumen bedroht (koelnerzoo.de).

Aktivitäten gibt es auch in Sri Lanka, wo auf einer relativ kleinen Fläche von etwa 65.000 km² etwa 6.000 Elefanten leben. Das entspricht 10 % aller asiatischen Elefanten. Der Kölner Zoo finanzierte vier Telemetriehalsbänder zur Verfolgung der Elefantenmigration und bereitet die Wiedereingliederung der Elefanten in die Wildnis vor. Elefanten werden in Sri Lanka verehrt, sind aber oft auch Teilnehmer an Konflikten. Sie beschädigen Feldfrüchte und manchmal auch Gebäude, weil Menschen ihnen Barrieren errichten. Aus diesem Grund existiert seit 1995 die Rehabilitations- und Wiedereingliederungsstation Udawalawe, die sich um junge Elefanten kümmert, die von Konflikten betroffen sind (koelnerzoo.de).

Eine weitere Aktivität ist der Schutz von Nashörnern, Flusspferden, Krokodilen und anderen Tieren in Afrika. Der Fokus liegt auf der Bekämpfung der Wilderei, der Minderung und Lösung von Konflikten zwischen Mensch und Tier. Der Zoo unterstützt auch Partnerorganisationen in Afrika, Asien, Südamerika und Europa. Eine deutsch-brasilianische Partnerschaft von Tierärzten und Biologen führt ein mehrjähriges Forschungsprojekt zur Ökologie und zum Verhalten des Ameisenbären durch, der auf der Roten Liste der IUCN steht. Das Team hat eine große Menge an Informationen gesammelt, und die Ameisenbären erhalten GPS-Halsbänder (koelnerzoo.de).

Krajina, Slovensko, TOP, Fotografie

Šariš

skala
Hits: 4301

tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo , vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, , v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej (kulturno.sk). sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk).

The region of Šariš is formed by the basins of the Torysa, Topľa, and Ondava rivers. The historical center was Šariš Castle, and since 1647, it has been represented by Prešov (saris.eu.sk). In Hungarian, Šariš is called Sáros, and in German, it’s referred to as Scharosch (Wikipedia). The name Šariš likely originates from the word „Sar,“ which supposedly referred to one of the Old Slavic tribes (Mario Hudák). German settlement had a significant impact, especially in the cities of Bardejov and Prešov. The first Wallachian colonization in the 14th century settled mainly in the central and southern parts, reaching the north only from the 16th century (kulturno.sk). Remarkably, this region was not affected by Turkish raids. After Wallachian colonization in the 15th century, Rusyns and Ukrainians came to the Šariš region (Wikipedia).

Characteristic of the region are wooden churches (saris.eu.sk). The center of Upper Šariš is Bardejov, and the center of Lower Šariš is Prešov (Wikipedia). Sheep farming, which was the main livelihood, predominated in the north, with wool and fur processing. In other areas, cattle and pigs were raised. Linen, hemp, potatoes, buckwheat, as well as fruits, especially cherries and apricots, were cultivated. In the forested areas, wood was harvested, and wooden coal was produced. In the Čergov area, shingles were manufactured. Limestone was extracted, and lime was produced in Suchá dolina. In Prešov, weapons and locks were manufactured, while Bardejov was known for basket weaving. Several glassworks existed in the region, and in Bogliarka, they painted on glass. Wooden carvings were a significant craft in the area. Prešov gained fame for having the only Slovak rock salt deposit (kulturno.sk). Houses were constructed as log cabins, and those facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-roof structures were used. Craftsmen from eastern and southeastern countries left their mark on the wooden churches in the region (kulturno.sk). Bobbin lace and headscarves were popular in the region. Dances included command and spinning dances, parobské čapáše, bašistofka, and hajdukovanie. Specialties included buckwheat pasta filled with cheese, flour-milk porridge, and soups made from dried fruits. For Christmas, bobaľky or kračun are prepared (kulturno.sk).

By the late 18th century, the Šariš region was divided into six district courts: Upper Torysa, Middle Torysa, Lower Torysa, Sekčov, Topľianky, and Makovica (Mario Hudák). In Svidník, the Rusyn and Ukrainian Festivals take place. Bardejov hosts the Rusyn and Ukrainian Song Festivals. In Raslavice, the Šariš Festivals are held (Wikipedia). The inhabitants of Šariš speak the distinctive Šariš dialect (slovakia.travel). Bardejov features the Šariš Museum with an icon painting collection. In Boliarovce, a functional mill has been preserved. Svidník has a museum of Ukrainian-Rusyn culture. Raslavice houses the Gallery of Folk Art (kulturno.sk).

Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris.eu.sk). У русинській мові Шариш відомий як „Сярось“ (Syaros‘) і в українській як „Шаріш“ (Sharish) (Wikipedia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова „Сар“ (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kulturno.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wikipedia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris.eu.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wikipedia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slovakia.travel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kulturno.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kulturno.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kulturno.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wikipedia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kulturno.sk).

Niektoré príspevky

,

Krajina, Slovensko, Zamagurie, TOP, Fotografie

Zamagurie

skala
Hits: 3126

je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).

Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).

V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, , neplatili cirkevný desiatok, pásli a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce , iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).

Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).

Zamagurie is a region in the northwest of , between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).

The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13th century through the „šoltýska“ colonization system. This system was based on a contractual relationship between the „šoltýs“ – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from (Marec).

In the second half of the 16th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the „Valachian Law.“ These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).

The „Lazová kolonizácia“ was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called „zarembkov“ (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).

Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).

Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji „šoltýska“. System ten opierał się na relacji umownej między „šoltýsem“ – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).

W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. „Prawie Wołoskim“. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).

„Lazová kolonizácia“ była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych „zarembkov“ (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі „шольцкі“. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж „шольцкім“ – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на „Валахскім Законе“. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

„Лазова каланізацыя“ была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – „зарэмбкаў“ (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Niektoré príspevky

Krajina, Zahraničie, Príroda, Rastliny, Živočíchy, Rakúsko, Organizmy, Fotografie

Braunsberg a jeho fauna a flóra

skala
Hits: 2750

patrí do chránenej krajinnej oblasti Braunsberg-Hundsheimerberg od roku 1965. pri Hainburgu an der Donau sú poslednými výbežkami Malých Karpát. Chránená krajinná oblasť sa vyznačuje suchými trávnatými porastmi so vzácnymi druhmi živočíchov a rastlín, osobitne mimoriadne bohatou faunou hmyzu (naturland-noe.at). Nájdeme tu predovšetkým druhy obľubujúce slnečné, teplomilné, lesostepné až stepné lokality: modlivku zelenú – Mantis religiosa), ságu stepnú – Saga pedo, stepníka červeného – Eresus cinnaberinus, očkáňa skalného – Chazara briseis, včely murárky – Osmia mustelina, Osia mitis, koníka slovanského Stenobothrus eurasius (daphne.sk).  a Hundsheimských hôr predstavuje dôležitý teplý ostrov na západnom okraji Panónskej nížiny. Teplomilné druhy tu dosahujú svoju západnú alebo severnú hranicu rozšírenia. Vegetácia je tvorená druhovo bohatými suchými a polosuchými trávnatými porastmi, ako aj rozsiahlymi, prírodne zachovalými dubovými a dubovo-hrabovými lesmi. Chránená krajinná oblasť Braunsberg-Hundsheimerberg bola vyhlásená za biogenetickú rezerváciu (naturland-noe.at).

Na Braunsbergu nájdeme majestátne vápencové . Jeho svahy pokrývajú rozsiahle skalné stepi, suché a polosuché trávnaté porasty, ktoré boli v minulosti intenzívne pasené, ktoré je doložené od 16. storočia. Začiatkom 20. storočia sa tu pásol dobytok, kravy a kozy. Pozostatky bývalých pastvín sa na malých častiach územia zachovali dodnes. Pastva je čiastočne obnovená prostredníctvom starého a obzvlášť robustného plemena koňa Konik. V jarnom období neďaleko keltskej pozorovateľne tu kvitnú kavyle – Stipa, hlaváčik jarný – Adonis vernalis. Na Braunsbergu rastie klinček Lumnitzerov – Dianthus lumnitzeri, ježibaba belasá rusínska – Echinops ritro subsp. ruthenicus, starica kopcová – Alyssum montanum, rozchodník biely – Sedum album, jasenec biely – Dictamnus albus. Lesné časti tvoria najmä porasty dubov plstnatých – Quercus pubescens a javorov poľných – Acer campestre (daphne.sk). Na juhovýchodnom svahu rastie trpasličí kosatec – Iris pumila. Mnoho teplomilných, stredomorských druhov zvierat a rastlín tu nachádza ideálne životné podmienky, napríklad jašterica zelená – Lacerta viridis, kosatec fialový – Onosma austriaca, divozel fénický – Verbascum phoeniceum. Niektoré druhy endemitmi – Dianthus lumnitzerii (Wikipedia).

Charakteristický rastlinný a živočíšny svet Hainburských vrchov je prispôsobený suchému teplému panónskemu podnebiu a pochádza čiastočne z východných stepí, čiastočne zo Stredomoria. Mnohé východokontinentálne druhy tu dosahujú svoju západnú hranicu rozšírenia, južné submediteránne druhy zase svoju severnú hranicu. Ďalšou zvláštnosťou Hainburských vrchov je vysoký podiel lokálne rozšírených endemitov. V slnečných dňoch sa holá plošina Braunsbergu silno prehrieva. Vzniknuté termické prúdy využíva orol skalný na svoje prieskumné lety. Rastlinný svet Braunsbergu je vďaka rôznym životným podmienkam veľmi rozmanitý. Už v predjarí potešia návštevníkov veľké poniklece a hlaváčiky jarné, trpasličie kosatce, ktorých rôznofarebné kvitnú na svahoch od apríla. Na exponovaných vápencových svahoch rastú človekom neovplyvnené skalné suché trávnaté porasty s riedkou pionierskou vegetáciou. Tu môžu prežiť len druhy prispôsobené na sucho, ako je rozchodník alebo skalná ruža, ktorých hrubé mäsité slúžia ako zásobáreň . Na zachovanie suchých trávnatých porastov vytvorených ľudským využívaním je potrebné pravidelné kosenie alebo pasenie. Na Braunsbergu sa realizuje pokusné pasenie koníkmi, robustným plemenom poníkov z východoeurópskeho regiónu, ktoré je blízko príbuzné s lesným tarpánom, vyhynulou formou divého koňa. Ako nehostinná a odstrašujúca sa zdá plošina Braunsbergu, tak prívetivo pôsobia teplomilné a krovinaté porasty na jeho svahoch. Pre mnoho druhov živočíchov predstavujú riedke, staré lesy cenný životný priestor. Larvy rôznych druhov chrobákov potrebujú na svoj vývoj staré suché . Z toho profitujú aj ďatle. Šedý ďateľ, stredný ďateľ a čierny ďateľ tu nachádzajú bohatú potravu a dostatok starých a odumierajúcich stromov, do ktorých vytesávajú svoje hniezdne dutiny. Roháč potrebuje na svoj 3 až 5 rokov trvajúci vývoj hnijúce alebo koreňové pníky (zobodat.at).

Braunsberg has been part of the Braunsberg-Hundsheimerberg Protected Landscape Area since 1965. The mountains near an der Donau are the last outcrops of the Lesser Carpathians. The protected landscape area is characterized by dry grasslands with rare species of animals and plants, particularly an extremely rich insect fauna (naturland-noe.at). Here, you can find species that prefer sunny, thermophilic, forest-steppe to steppe habitats: the praying mantis (Mantis religiosa), the predatory bush cricket (Saga pedo), the ladybird spider (Eresus cinnaberinus), the rock grayling (Chazara briseis), mason bees (Osmia mustelina, Osia mitis), and the Eurasian locust (Stenobothrus eurasius) (daphne.sk). The fauna and flora of the Hundsheim mountains represent an important warm island at the western edge of the Pannonian Basin. Thermophilic species reach their western or northern distribution limits here. The vegetation consists of species-rich dry and semi-dry grasslands as well as extensive, naturally preserved oak and oak-hornbeam forests. The Braunsberg-Hundsheimerberg Protected Landscape Area has been designated a biogenetic reserve (naturland-noe.at). On Braunsberg, you can find majestic limestone rocks. Its slopes are covered with extensive rock steppes, dry and semi-dry grasslands, which were intensely grazed in the past, documented since the 16th century. At the beginning of the 20th century, cattle, cows, and goats grazed here. Remnants of the former pastures have been preserved to this day in small areas. Grazing has been partially restored through the use of the old and particularly robust Konik horse breed. In spring, feather grass (Stipa) and spring adonis (Adonis vernalis) bloom near the Celtic observatory. On Braunsberg, Lumnitzer’s pink (Dianthus lumnitzeri), Russian globe thistle (Echinops ritro subsp. ruthenicus), mountain madwort (Alyssum montanum), white stonecrop (Sedum album), and dittany (Dictamnus albus) grow. The forest areas mainly consist of downy oak (Quercus pubescens) and field maple (Acer campestre) stands (daphne.sk). On the southeastern slope, you can find the dwarf iris (Iris pumila). Many thermophilic, Mediterranean species of animals and plants find ideal living conditions here, such as the emerald lizard, Austrian greenweed (Onosma austriaca), and Phoenician mullein (Verbascum phoeniceum). Some species are endemics – Dianthus lumnitzerii (Wikipedia).

The characteristic plant and animal life of the Hainburg mountains is adapted to the dry, warm Pannonian climate and originates partly from the eastern steppes, partly from the Mediterranean. Many East-continental species reach their western distribution limit here, while southern sub-Mediterranean species reach their northern limit. Another peculiarity of the Hainburg mountains is the high proportion of locally distributed endemics. On sunny days, the bare plateau of Braunsberg heats up significantly. The resulting thermal currents are used by the golden eagle for its reconnaissance flights. The plant world of Braunsberg is very diverse due to the different living conditions. Already in early spring, large pasque flowers and spring adonis, and dwarf irises delight visitors with their colorful flowers blooming on the slopes from April. On the exposed limestone slopes, rock-dry grasslands with sparse pioneer vegetation, untouched by humans, grow. Only species adapted to dryness, such as stonecrop or houseleek, with their thick, fleshy leaves that serve as water reservoirs, can survive here. Regular mowing or grazing is necessary to preserve the dry grasslands created by human use. Experimental grazing with ponies, a robust breed of ponies from the Eastern European region, closely related to the forest tarpans, an extinct form of wild horse, is being implemented on Braunsberg. While the bare plateau of Braunsberg seems inhospitable and deterrent, the warm forests and scrublands on its slopes are friendly. For many species of animals, the sparse, old forests represent valuable living space. The larvae of various beetle species need old dry trees for their development. Woodpeckers also benefit from this. The grey woodpecker, middle spotted woodpecker, and black woodpecker find plenty of food and enough old and dying trees to carve out their nesting cavities. The stag beetle needs decaying wood or root stumps for its 3 to 5-year development (zobodat.at).

Der Braunsberg gehört seit 1965 zum Landschaftsschutzgebiet Braunsberg-Hundsheimerberg. Die Berge bei Hainburg an der Donau sind die letzten Ausläufer der Kleinen Karpaten. Das Landschaftsschutzgebiet zeichnet sich durch trockene Graslandschaften mit seltenen Tier- und Pflanzenarten aus, insbesondere einer außerordentlich reichen Insektenfauna (naturland-noe.at). Hier findet man vor allem Arten, die sonnige, wärmeliebende, waldsteppe bis steppenartige Lebensräume bevorzugen: Gottesanbeterin (Mantis religiosa), die Säbelheuschrecke (Saga pedo), die Rote Röhrenspinne (Eresus cinnaberinus), den Berghexe (Chazara briseis), Mauerbienen (Osmia mustelina, Osia mitis), und den Eurasischen Grashüpfer (Stenobothrus eurasius) (daphne.sk). Die Fauna und Flora der Hundsheimer Berge stellen eine wichtige warme Insel am westlichen Rand des Pannonischen Beckens dar. Wärmeliebende Arten erreichen hier ihre westliche oder nördliche Verbreitungsgrenze. Die Vegetation besteht aus artenreichen Trocken- und Halbtrockenrasen sowie weitläufigen, naturnah erhaltenen Eichen- und Eichen-Hainbuchenwäldern. Das Landschaftsschutzgebiet Braunsberg-Hundsheimerberg wurde zur Biogenetischen Reserve erklärt (naturland-noe.at). Auf dem Braunsberg finden sich majestätische Kalksteinfelsen. Seine Hänge sind mit weitläufigen Felsensteppen, trockenen und halbtrockenen Graslandschaften bedeckt, die in der Vergangenheit intensiv beweidet wurden, dokumentiert seit dem 16. Jahrhundert. Anfang des 20. Jahrhunderts weideten hier Rinder, Kühe und Ziegen. Reste der ehemaligen Weiden sind bis heute in kleinen Bereichen erhalten geblieben. Die Beweidung wurde teilweise durch den Einsatz der alten und besonders robusten Pferderasse Konik wieder aufgenommen. Im Frühjahr blühen hier in der Nähe der keltischen Beobachtungsstelle Federgras (Stipa) und Frühlings-Adonisröschen (Adonis vernalis). Auf dem Braunsberg wachsen der Lumnitzers Nelke (Dianthus lumnitzeri), die Ruthenische Kugeldistel (Echinops ritro subsp. ruthenicus), der Berg-Steinkraut (Alyssum montanum), der Weiße Mauerpfeffer (Sedum album) und die Brennende Liebe (Dictamnus albus). Die Waldgebiete bestehen hauptsächlich aus Flaumeichen (Quercus pubescens) und Feldahorn (Acer campestre) Beständen (daphne.sk). Am Südosthang wächst die Zwergschwertlilie (Iris pumila). Viele wärmeliebende, mediterrane Tier- und Pflanzenarten finden hier ideale Lebensbedingungen, wie die Smaragdeidechse, der Österreichische Raublatt (Onosma austriaca) und der Purpur-Königskerze (Verbascum phoeniceum). Einige Arten sind Endemiten – Dianthus lumnitzerii (Wikipedia).

Die charakteristische Pflanzen- und Tierwelt der Hainburger Berge ist an das trockene, warme Pannonische Klima angepasst und stammt teilweise aus den östlichen Steppen, teilweise aus dem Mittelmeerraum. Viele ostkontinentale Arten erreichen hier ihre westliche Verbreitungsgrenze, während südliche submediterrane Arten ihre nördliche Grenze erreichen. Eine weitere Besonderheit der Hainburger Berge ist der hohe Anteil lokal verbreiteter Endemiten. An sonnigen Tagen erhitzt sich die kahle Hochfläche des Braunsbergs stark. Die entstehenden thermischen Strömungen werden vom Steinadler für seine Erkundungsflüge genutzt. Die Pflanzenwelt des Braunsbergs ist aufgrund der unterschiedlichen Lebensbedingungen sehr vielfältig. Bereits im Vorfrühling erfreuen große Kuhschellen und Frühlings-Adonisröschen, Zwergiris mit ihren bunten Blüten, die ab April an den Hängen blühen, die Besucher. Auf den exponierten Kalksteinhängen wachsen unberührte Fels-Trockenrasen mit spärlicher Pioniervegetation. Hier können nur Arten überleben, die an Trockenheit angepasst sind, wie der Mauerpfeffer oder die Hauswurz, deren dicke fleischige Blätter als Wasserspeicher dienen. Zur Erhaltung der durch menschliche Nutzung entstandenen Trockenrasen ist regelmäßiges Mähen oder Beweiden notwendig. Auf dem Braunsberg wird ein Versuch mit Ponys, einer robusten Ponyrasse aus dem osteuropäischen Raum, die eng mit dem Waldtarpan, einer ausgestorbenen Form des Wildpferdes, verwandt ist, durchgeführt. Während die kahle Hochfläche des Braunsbergs unfreundlich und abschreckend wirkt, erscheinen die wärmeliebenden Wälder und buschigen Bestände an seinen Hängen einladend. Für viele Tierarten stellen die lichten, alten Wälder wertvollen Lebensraum dar. Die Larven verschiedener Käferarten benötigen alte trockene Bäume für ihre Entwicklung. Auch Spechte profitieren davon. Der Grauspecht, der Mittelspecht und der Schwarzspecht finden reichlich Nahrung und genügend alte und absterbende Bäume, um ihre Nistlöcher zu zimmern. Der Hirschkäfer benötigt für seine 3 bis 5 Jahre dauernde Entwicklung verrottendes Holz oder Wurzelstöcke (zobodat.at).

Flóra TOP

Flóra Všetky

Fauna

,