2011-2015, 2015, Časová línia, České, Česko, Krajina, Mestá, Mestá, Severné Čechy, Typ krajiny, Zahraničie

Chřibská – starodávna, kľukatá

Hits: 1659

Mes­to Chřib­ská leží v naj­zá­pad­nej­šej čas­ti Lužic­kých hôr, v juž­nej čas­ti Šluk­nov­ské­ho výbež­ku. Je obklo­pe­né Kyt­lic­kou pahor­ka­ti­nou, Lužic­kých chr­bá­tom a Jetři­chov­ský­mi ste­na­mi. Na úze­mí Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Lužic­ké hory a CHKO Lab­ské pies­kov­ce a Národ­né­ho par­ku Čes­ké Švaj­čiar­sko. Miest­ne čas­ti mes­ta: Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská, Krás­ne Pole. Žije tu 1399 oby­va­te­ľov (mes​to​-chrib​ska​.cz). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1352, avšak mes­to exis­to­va­lo pod­ľa nápi­su na kame­ni, už pre rokom 1144. Nemec­ký názov je Kre­i­bitz, je slo­van­ské­ho pôvo­du zo slo­va Krzy­wyc­za, vyjad­ru­je mean­dru­jú­ci potok. Súčas­ný názov je sta­ro­čes­ký od slo­va chřib – paho­rok (mes​to​-chrib​ska​.cz). Bola tu naj­star­šia sklár­ska huta v Stred­nej Euró­pe, exis­to­va­la už v roku 1414 (Ale­xan­dr Van­žu­ra). Po roku 1946 tu dra­ma­tic­ky pokle­sol počet oby­va­te­ľov po odsu­ne Nemcov. Zno­vu­osíd­le­nie nebo­lo úspeš­né. Opus­te­né domy chát­ra­li, boli niče­né, aj mno­ho z nich bolo zbú­ra­ných. Naj­viac v rokoch 1955, 19651967. Boli zbú­ra­né súvis­lé línie poscho­do­vých domov a prak­tic­ky bolo zlik­vi­do­va­né aj námes­tie. Mno­ho cen­ných ľudo­vých domov. Mno­ho tých­to sta­vieb zachrá­ni­li cha­lu­pá­ri, kto­rých počet tak­mer dosa­hu­je počet trva­lo žijú­cich oby­va­te­ľov (mes​to​-chrib​ska​.cz). V mla­dos­ti tu žil Chris­toph Wil­li­bald Gluck (17141787), kto­ré­ho otec bol v rokoch 17221727 les­maj­strom na kame­nic­kom pan­stve Kin­ských (Jiří Kühn).

V oko­lí a pria­mo v Chřib­ské ras­tú tisí­ce orchi­deí na pod­má­ča­ných lúkach, napr. na lúke u Brod­ských a v prí­rod­nej rezer­vá­cii Mar­schne­ro­va lúka (Infor­mač­né letáky).


The town of Chřib­ská is loca­ted in the wes­tern­most part of the Lusa­tian Moun­tains, in the sout­hern part of the Šluk­nov Hook. It is sur­roun­ded by the Kyt­li­ce Upland, the Lusa­tian Rid­ge, and the Jetři­cho­vi­ce Walls. It falls wit­hin the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of the Lusa­tian Moun­tains and the Lab­ské Pís­kov­ce PLA, as well as the Čes­ké Švaj­čiar­sko Nati­onal Park. The local parts of the town are Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská, and Krás­ne Pole. The popu­la­ti­on is 1399 inha­bi­tants (mes​to​-chrib​ska​.cz). The first writ­ten men­ti­on is from 1352, but accor­ding to an insc­rip­ti­on on a sto­ne, the town exis­ted alre­a­dy befo­re 1144. The Ger­man name is Kre­i­bitz, of Sla­vic ori­gin from the word Krzy­wyc­za, mea­ning mean­de­ring stre­am. The cur­rent name is Old Czech from the word chřib” – hill (mes​to​-chrib​ska​.cz). The­re was the oldest glas­sworks in Cen­tral Euro­pe, alre­a­dy exis­ting in 1414 (Ale­xan­dr Van­žu­ra). After 1946, the popu­la­ti­on dra­ma­ti­cal­ly dec­li­ned after the expul­si­on of Ger­mans. Resett­le­ment was not suc­cess­ful. Aban­do­ned hou­ses dete­ri­ora­ted, were des­tro­y­ed, and many of them were demo­lis­hed. Most notab­ly in the years 1955, 1965, and 1967. Con­ti­nu­ous lines of multi-​story hou­ses were demo­lis­hed, and the squ­are was prac­ti­cal­ly obli­te­ra­ted. Many valu­ab­le folk hou­ses. Many of the­se buil­dings were saved by cot­ta­gers, who­se num­ber almost equ­als the num­ber of per­ma­nent resi­dents (mes​to​-chrib​ska​.cz). Chris­toph Wil­li­bald Gluck (17141787) lived here in his youth; his fat­her was a fores­ter at the Kin­sky­’s sto­ne­ma­son­ry esta­te from 1722 to 1727 (Jiří Kühn).

In the vici­ni­ty and direct­ly in Chřib­ská, thou­sands of orchids grow in mars­hy mea­do­ws, for exam­ple, in the mea­dow near Brod­ský and in the Mar­schne­ro­va Mea­dow natu­re reser­ve (Infor­ma­ti­on leaflets).


Die Stadt Chřib­ská liegt im west­lichs­ten Teil des Lau­sit­zer Gebir­ges, im süd­li­chen Teil des Šluknovský-​Vorgebirges. Sie ist umge­ben von der Kytlice-​Hochfläche, dem Lau­sit­zer Kamm und den Jetři­cho­vi­cer Wän­den. Sie liegt im Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet des Lau­sit­zer Gebir­ges, im Lands­chaftss­chutz­ge­biet Lab­ské Pís­kov­ce und im Nati­onal­park Čes­ké Švaj­čiar­sko. Die Orts­te­i­le der Stadt sind Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská und Krás­ne Pole. Die Bevöl­ke­rungs­zahl bet­rägt 1399 Ein­woh­ner (mes​to​-chrib​ska​.cz). Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1352, aber laut einer Insch­rift auf einem Ste­in exis­tier­te die Stadt bere­its vor 1144. Der deuts­che Name lau­tet Kre­i­bitz, sla­wis­chen Urs­prungs vom Wort Krzy­wyc­za, was sich auf einen mäan­dern­den Bach bez­ieht. Der aktu­el­le Name stammt aus dem Altc­ze­gis­chen Wort chřib” – Hügel (mes​to​-chrib​ska​.cz). Hier befand sich die ältes­te Glas­hüt­te in Mit­te­le­uro­pa, die bere­its 1414 exis­tier­te (Ale­xan­dr Van­žu­ra). Nach 1946 ging die Bevöl­ke­rungs­zahl dra­ma­tisch zurück, nach­dem die Deuts­chen ver­trie­ben wur­den. Die Umsied­lung war nicht erfolg­re­ich. Ver­las­se­ne Häu­ser ver­fie­len, wur­den zers­tört und vie­le von ihnen abge­ris­sen. Am bemer­ken­swer­tes­ten in den Jah­ren 1955, 1965 und 1967. Kon­ti­nu­ier­li­che Rei­hen von mehrs­töc­ki­gen Häu­sern wur­den abge­ris­sen, und der Platz wur­de prak­tisch aus­ge­löscht. Vie­le wer­tvol­le Volkskunst-​Häuser. Vie­le die­ser Gebä­u­de wur­den von Som­merf­risch­lern geret­tet, deren Zahl fast der Zahl der stän­di­gen Bewoh­ner ents­pricht (mes​to​-chrib​ska​.cz). Chris­toph Wil­li­bald Gluck (17141787) leb­te hier in sei­ner Jugend; sein Vater war Förs­ter auf dem Ste­in­metz­gut der Kin­skýs von 1722 bis 1727 (Jiří Kühn).

In der Umge­bung und direkt in Chřib­ská wach­sen Tau­sen­de von Orchi­de­en auf sump­fi­gen Wie­sen, zum Beis­piel auf der Wie­se bei Brod­ský und im Naturs­chutz­ge­biet Mar­schne­ro­va lou­ka (Infor­ma­ti­onsb­ros­chüren).


Měs­to Chřib­ská leží v nej­zá­pad­něj­ší čás­ti Lužic­kých hor, v již­ní čás­ti Šluk­nov­ské­ho výběž­ku. Je obklo­pe­né Kyt­lic­kou pahor­ka­ti­nou, Lužic­kým hřbe­tem a Jetři­chov­ský­mi stěna­mi. Nachá­zí se na úze­mí Chrá­něné kra­jin­né oblas­ti Lužic­ké hory a CHKO Lab­ské pís­kov­ce a Národ­ní­ho par­ku Čes­ké Švý­car­sko. Míst­ní čás­ti měs­ta jsou: Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská, Krás­né Pole. Žije zde 1399 oby­va­tel (mes​to​-chrib​ska​.cz). Prv­ní písem­ná zmín­ka je z roku 1352, ale měs­to exis­to­va­lo pod­le nápi­su na kame­ni již před rokem 1144. Němec­ký název je Kre­i­bitz, je slo­van­ské­ho půvo­du ze slo­va Krzy­wyc­za, vyja­dřu­je mean­dru­jí­cí potok. Sou­čas­ný název je sta­ro­čes­ký od slo­va chřib – paho­rek (mes​to​-chrib​ska​.cz). Byla zde nej­star­ší sklá­řs­ká huť ve střed­ní Evro­pě, exis­to­va­la již v roce 1414 (Ale­xan­dr Van­žu­ra). Po roce 1946 zde dra­ma­tic­ky poklesl počet oby­va­tel po odsu­nu Něm­ců. Zno­vu­osíd­le­ní neby­lo úspěš­né. Opuš­těné domy chát­ra­ly, byly niče­ny, a mno­ho z nich bylo zbo­ře­no. Nej­ví­ce v letech 1955, 19651967. Byly zbo­ře­ny sou­vis­lé linie pat­ro­vých domů a prak­tic­ky bylo zlik­vi­do­vá­no i náměs­tí. Mno­ho cen­ných lido­vých domů. Mno­ho těch­to sta­veb zachrá­ni­li cha­lu­pá­ři, jejichž počet téměř dosa­hu­je počtu trva­le žijí­cích oby­va­tel (mes​to​-chrib​ska​.cz). V mlá­dí zde žil Chris­toph Wil­li­bald Gluck (17141787), jehož otec byl v letech 17221727 les­mis­trem na kame­nic­kém pan­ství Kin­ských (Jiří Kühn).

V oko­lí a pří­mo v Chřib­ské ros­tou tisí­ce orchi­de­jí na pod­má­če­ných lou­kách, např. na lou­ce u Brod­ských a v pří­rod­ní rezer­va­ci Mar­schne­ro­va lou­ka (Infor­mač­ní letáky).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Malé Karpaty, Slovenská krajina, TOP

Malé Karpaty

Hits: 3252

V rám­ci poho­ria Malých Kar­pát bola v roku 1976 vyhlá­se­ná Chrá­ne­ná kra­jin­ná oblasť Malé Kar­pa­ty. Rozp­res­tie­ra sa na 65 504 hek­tá­roch, od ľavé­ho bre­hu Duna­ja až po Nové Mes­to nad Váhom s dĺž­kou 100 kilo­met­rov. Súčas­ťou je via­ce­ro kra­sov, v kto­rých sa nachá­dza via­ce­ro jas­kýň: Borin­ský, Pla­vec­ký, Dob­ro­vod­ský a Čach­tic­ký (stu​pa​va​.sk).

Malé Kar­pa­ty je poho­rie na západ­nom Slo­ven­sku, tiah­ne sa z juho­vý­cho­du na seve­ro­zá­pad a odde­ľu­je Záhor­skú níži­nu od cen­trál­nych a východ­ných čas­tí kra­ji­ny. Na jeho úpä­tí a sva­hoch náj­de­me množ­stvo turis­tic­kých chod­ní­kov, cyk­lot­rás a prí­le­ži­tos­tí na aktív­ny oddych. Malé Kar­pa­ty sa vyzna­ču­jú pes­trým reli­é­fom, kde sa strie­da­jú zales­ne­né kop­ce, lúky a skal­na­té úse­ky. Ich roz­ma­ni­tý cha­rak­ter posky­tu­je úto­čis­ko množ­stvu rast­lín a živo­čí­chov. Boha­tá bio­di­ver­zi­ta poho­ria zahŕňa vzác­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov. Okrem prí­rod­nej krá­sy nesie Malé Kar­pa­ty aj boha­tú his­tó­riu a kul­túr­ne dedič­stvo. Nachá­dza­jú sa tu zrú­ca­ni­ny, hra­dy, kaš­tie­le a pev­nos­ti. Malé Kar­pa­ty sú tiež zná­me vinár­skou tra­dí­ci­ou. Vini­ce na ich juž­ných sva­hoch pro­du­ku­jú vyni­ka­jú­ce vína, a náv­štev­ní­ci môžu ochut­nať vína v tra­dič­ných vinár­ňach a pivniciach.


In 1976, the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty (Litt­le Car­pat­hians) was estab­lis­hed wit­hin the Malé Kar­pa­ty moun­tain ran­ge. Cove­ring an area of 65,504 hec­ta­res, it stret­ches from the left bank of the Danu­be River to Nové Mes­to nad Váhom, span­ning a length of 100 kilo­me­ters. The area is ador­ned with seve­ral karsts, hou­sing notab­le caves such as Borin­ský, Pla­vec­ký, Dob­ro­vod­ský, and Čachtický.

Malé Kar­pa­ty is a moun­tain ran­ge in wes­tern Slo­va­kia, exten­ding from the sout­he­ast to the nort­hwest, ser­ving as a natu­ral boun­da­ry bet­we­en the Záho­rie Lowland and the cen­tral and eas­tern parts of the coun­try. Along its foot­hills and slo­pes, nume­rous hiking trails, cyc­ling rou­tes, and oppor­tu­ni­ties for acti­ve rec­re­a­ti­on await ent­hu­siasts. The ran­ge is cha­rac­te­ri­zed by diver­se ter­rain, fea­tu­ring wooded hills, mea­do­ws, and roc­ky sec­ti­ons. This varied lands­ca­pe pro­vi­des a habi­tat for a mul­ti­tu­de of plants and ani­mals, sho­wca­sing rich bio­di­ver­si­ty with rare species.

Bey­ond its natu­ral beau­ty, Malé Kar­pa­ty bears a rich his­to­ry and cul­tu­ral heri­ta­ge. The regi­on is dot­ted with ruins, cast­les, man­si­ons, and for­tres­ses. Addi­ti­onal­ly, Malé Kar­pa­ty is reno­wned for its wine­ma­king tra­di­ti­on. Vine­y­ards on the sout­hern slo­pes of the moun­tains pro­du­ce excel­lent wines, invi­ting visi­tors to savor the local vin­ta­ges in tra­di­ti­onal wine cellars.

The estab­lish­ment of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area emp­ha­si­zes the com­mit­ment to pre­ser­ving the uni­que natu­ral and cul­tu­ral fea­tu­res of Malé Kar­pa­ty. Whet­her explo­ring his­to­ri­cal land­marks, embar­king on out­do­or adven­tu­res, or enjo­y­ing the local wines, Malé Kar­pa­ty offers a mul­ti­fa­ce­ted expe­rien­ce that cap­ti­va­tes both locals and visi­tors alike.


Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2014, Biotopy, Časová línia, Krajina, Les, Malé Karpaty, Malokarpatské, Obce, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Záhorie

Borinka

Hits: 4465

Z Borin­ky sa dá pek­ne vyšlia­pať na Pajš­tún. Borin­ka je obec veľ­mi blíz­ko Bra­ti­sla­vy. Nad Borin­kou je zrú­ca­ni­na Pajš­tú­nu (Peter Kac­lík). Borin­ský kras s roz­lo­hou 14.6 hek­tá­ra je súčas­ťou Chrá­ne­né­ho kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty. Zahr­ňu­je neprí­stup­né jas­ky­ne, vyvie­rač­ky (napr. Borin­ská a Pajš­tún­ska), údo­lie Pre­pad­lé a Mede­né Hám­re. Veľ­ké Pre­pad­lé bolo v roku 1995 vyhlá­se­né za prí­rod­nú pamiat­ku. Nachá­dza sa tu ponor­ná flu­vi­ok­ra­so­vá jas­ky­ňa, dlhá 597 met­rov, hlbo­ká 70 met­rov. Verej­nos­ti je neprí­stup­ná (stu​pa​va​.sk).

V obci Borin­ka žije viac ako 500 oby­va­te­ľov. His­to­ric­ký názov obce z lis­ti­ny z 25. júla 1314 je Pelys­tan. Iné: Boryn­ka, Perus­tian, Paras­tian, Burus­tian, Pros­ty­an, Boros­ty­an, Pey­lens­tain, Boros­ty­ankw, Pais­tun, Stu­pav­ský podzá­mek, Pajš­tún, Kve­tov. Názov obce je odvo­de­ný od nie­kdaj­šie­ho maďar­ské­ho Boros­ty­án­kö, čo je v pre­kla­de jan­tár. Iný maďar­ský názov je Pozso­ny­bo­ros­ty­án­kö. Nemec­ké náz­vy: Bal­les­te­in, Pau­les­te­in, Pal­lens­te­in. V 18. sto­ro­čí tu pola pra­chá­reň, papie­reň, teheľ­ňa, sklá­reň a píla. V Mede­ných Hám­roch sa vyrá­bal mede­ný riad (paj​stun​.sk).


One can climb up to Pajš­tún from Borin­ka, a vil­la­ge very clo­se to Bra­ti­sla­va. Abo­ve Borin­ka lies the ruins of Pajš­tún (Peter Kac­lík). The Borin­ka Karst, cove­ring an area of 14.6 hec­ta­res, is part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of the Litt­le Car­pat­hians. It inc­lu­des inac­ces­sib­le caves, springs (e.g., Borin­ská and Pajš­tún­ska), the Pre­pad­lé val­ley, and Mede­né Hám­re. Big Pre­pad­lé was dec­la­red a natu­ral monu­ment in 1995. The­re is a sub­mer­ged flu­vi­okarst cave here, 597 meters long and 70 meters deep, inac­ces­sib­le to the pub­lic (stu​pa​va​.sk).

In the vil­la­ge of Borin­ka, the­re are more than 500 inha­bi­tants. The his­to­ri­cal name of the vil­la­ge from a docu­ment dated July 25, 1314, is Pelys­tan. Other names inc­lu­de Boryn­ka, Perus­tian, Paras­tian, Burus­tian, Pros­ty­an, Boros­ty­an, Pey­lens­tain, Boros­ty­ankw, Pais­tun, Stu­pav­ský podzá­mek, Pajš­tún, and Kve­tov. The name of the vil­la­ge is deri­ved from the for­mer Hun­ga­rian Boros­ty­án­kö, which trans­la­tes to amber. Anot­her Hun­ga­rian name is Pozso­ny­bo­ros­ty­án­kö. Ger­man names inc­lu­de Bal­les­te­in, Pau­les­te­in, and Pal­lens­te­in. In the 18th cen­tu­ry, the­re was a gun­po­wder mill, paper mill, bric­ky­ard, glas­sworks, and sawmill here. Cop­per­wa­re was pro­du­ced in Mede­né Hám­re (paj​stun​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Tajch Vindšachtské jazero

Hits: 4287

Vind­šacht­ské jaze­ro je v obci Štiav­nic­ké Bane. Je jed­ným z 24 taj­chov v oko­lí Ban­skej Štiav­ni­ce, v Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Štiav­nic­ké vrchy. Je súčas­ťou loka­li­ty Sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva Ban­ská Štiav­ni­ca”. Z infor­mač­nej tabu­le som sa dozve­del, že tajch dal návrh poza­sta­viť Matej Kor­nel Hell v roku 1710. Hrá­dza bola posta­ve­ná v rokoch 17121715. Cie­ľom bola ochra­na štôl­ne Hor­ná Bie­be­ro­vá pred pod­zem­nou vodou. V roku 17291747 bola opra­ve­ná Samu­e­lom Miko­ví­nym. Opráv si Vind­šach­ta vyžia­da­la v 18. sto­ro­čí, okrem spo­mí­na­ných, via­ce­ro. Tajch mal dva samos­tat­né zber­né jar­ky: Hlav­ný piar­gs­ky jarokŠiro­ký jarok. Náhon­ný jarok bol vybu­do­va­ný v roku 1715. Voda z neho sa naj­skôr využí­va­la na vod­ný pohon s brz­dia­cim zaria­de­ním na dopra­vu rudy a hlu­ši­ny v ban­ských šach­tách. Neskôr voda slú­ži­la pre potre­by stúp pod šach­tou Leopold. Pre­pa­do­vá voda s vyčer­pa­nou ban­skou vodou sa využí­va­la aj na pohon úprav­níc­kych zaria­de­níŠte­ful­tov­skej doli­ne. Neskôr sa voda s náhon­né­ho jar­ku pou­ží­va­la na pohon vod­nos­tĺp­co­vých čer­pa­cích zaria­de­ní. Dneš­né pome­ry hovo­ria o tom, že objem nádr­že pri maxi­mál­nej hla­di­ne je 305 800 m3, plo­cha 44 000 m2, maxi­mál­na hĺb­ka je 14.2 m, dĺž­ka hrá­dze 237.1 m (Infor­mač­ná tabu­ľa). Leží v nad­mor­skej výš­ke 688 met­rov nad morom (uvzsr​.sk). Tajch je pria­mo napo­je­ný na Hor­ný Dekýš­sky jarok, dal sa však napúš­ťať aj z Počú­va­del­ské­ho taj­chu cez zná­mu výhyb­ku“ jar­ko­vé­ho sys­té­mu na Kríž­nej, pro­stred­níc­tvom Rich­ňav­ských taj­chov a cez tajch Bako­mi. Tajch Veľ­ká Vind­šach­ta je spo­lu s niž­ším taj­chom Evič­ka už sto­ro­čie vyhľa­dá­va­ným stre­dis­kom oddy­chu, rekre­ácie a vod­ných špor­tov (baj​komk​taj​chom​.sk).

Tajch slú­žil na záso­bo­va­nie vody pre potre­by ban­ské­ho prie­mys­lu, naj­mä pre pohá­ňa­nie vod­ných kolies na ťaž­bu a spra­co­va­nie rudy. Základ­ným prin­cí­pom fun­go­va­nia taj­chov bolo hro­ma­de­nie vody z prí­to­kov pomo­cou prieh­ra­dy. Násled­ne sa táto voda využí­va­la na pohá­ňa­nie vod­ných zaria­de­ní pro­stred­níc­tvom špe­ciál­nych vod­ných náho­nov. Tajch Vind­šacht­ské jaze­ro bol súčas­ťou roz­siah­lej sie­te taj­chov, kto­rá zabez­pe­čo­va­la sta­bil­ný zdroj vody pre potre­by ban­ské­ho prie­mys­lu. Bol aj sym­bo­lom tech­nic­kej vyspe­los­ti stre­do­ve­kých ban­ských inži­nie­rov. Ich stav­ba vyža­do­va­la pre­cíz­ne mera­nie a plá­no­va­nie, a ich údrž­ba si vyža­do­va­la neus­tá­lu starostlivosť.

V súčas­nos­ti je Tajch Vind­šacht­ské jaze­ro nie­len tech­nic­kým pamät­ní­kom minu­los­ti, ale aj prí­rod­ným a rekre­ač­ným úze­mím. Oko­lie jaze­ra je obľú­be­ným mies­tom pre turis­ti­ku a oddych, kde náv­štev­ní­ci môžu obja­vo­vať his­tó­riu a krá­sy prí­ro­dy. Tajch Vind­šacht­ské jaze­ro ostá­va dôle­ži­tým spo­jen­com medzi minu­los­ťou a súčas­nos­ťou, pri­po­mí­na­júc nám význam a vývoj ban­ské­ho prie­mys­lu, kto­rý ovplyv­nil for­mo­va­nie kra­ji­ny a spo­loč­nos­ti na Slovensku.


Vind­šach­ta Lake is situ­ated in the vil­la­ge of Štiav­nic­ké Bane and is one of the 24 reser­vo­irs in the vici­ni­ty of Ban­ská Štiav­ni­ca, wit­hin the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Štiav­nic­ké Vrchy. It is part of the UNESCO World Heri­ta­ge site Ban­ská Štiav­ni­ca.” From the infor­ma­ti­on board, I lear­ned that the con­cept for the reser­vo­ir was pro­po­sed by Matej Kor­nel Hell in 1710. The dam was cons­truc­ted bet­we­en 1712 and 1715 with the aim of pro­tec­ting the Upper Bie­be­ro­vá Adit from under­ground water. Samu­el Miko­ví­ny repai­red it in 1729 and 1747. The Vind­šach­ta Shaft requ­ired mul­tip­le repairs in the 18th cen­tu­ry, in addi­ti­on to the men­ti­oned ones. The reser­vo­ir had two sepa­ra­te drai­na­ge dit­ches: the Main Piar­gs­ky Ditch and the Wide Ditch. The supp­ly ditch was built in 1715. Ini­tial­ly, its water was used for water-​powered tran­s­por­ta­ti­on of ore and gan­gue in the mining shafts with a bra­king devi­ce. Later, the water ser­ved the needs of the Leopold shaft. The overf­low water, along with the dep­le­ted mining water, was also used to power the pro­ces­sing faci­li­ties in the Šte­ful­tov­ska Val­ley. Later, the water from the supp­ly ditch was used to dri­ve water-​column pum­ping devi­ces. Cur­rent con­di­ti­ons sta­te that the reser­vo­ir’s volu­me at maxi­mum capa­ci­ty is 305,800 m³, the area is 44,000 m², the maxi­mum depth is 14.2 m, and the dam’s length is 237.1 m (Infor­ma­ti­on board). It is loca­ted at an ele­va­ti­on of 688 meters abo­ve sea level (uvzsr​.sk). The reser­vo­ir is direct­ly con­nec­ted to the Upper Dekýš Ditch but could also be fil­led from the Počú­va­del­ské Reser­vo­ir through the well-​known switch” of the ditch sys­tem to Kríž­na, via the Rich­ňa­va Reser­vo­irs and the Bako­mi Reser­vo­ir. Vind­šach­ta Lake, along with the lower Evič­ka Reser­vo­ir, has been a popu­lar cen­ter for rela­xa­ti­on, rec­re­a­ti­on, and water sports for cen­tu­ries (baj​komk​taj​chom​.sk).

The reser­vo­ir ser­ved as a water supp­ly for the needs of the mining indus­try, espe­cial­ly for powe­ring water whe­els used in ore extrac­ti­on and pro­ces­sing. The fun­da­men­tal prin­cip­le of how reser­vo­irs ope­ra­ted invol­ved accu­mu­la­ting water from tri­bu­ta­ries using a dam. Sub­se­qu­en­tly, this water was uti­li­zed to dri­ve water-​powered machi­ne­ry through spe­cia­li­zed water chan­nels. Vind­šach­ta Lake Reser­vo­ir was part of an exten­si­ve network of reser­vo­irs that ensu­red a stab­le water sour­ce for the mining indus­try­’s requ­ire­ments. It also sto­od as a sym­bol of the tech­ni­cal pro­fi­cien­cy of medie­val mining engi­ne­ers. The­ir cons­truc­ti­on requ­ired pre­ci­se mea­su­re­ment and plan­ning, and the­ir main­te­nan­ce deman­ded con­ti­nu­ous care.

Today, Vind­šach­ta Lake Reser­vo­ir is not only a tech­ni­cal monu­ment of the past but also a natu­ral and rec­re­a­ti­onal area. The lake­’s sur­roun­dings are a popu­lar des­ti­na­ti­on for hiking and rela­xa­ti­on, whe­re visi­tors can explo­re the his­to­ry and beau­ty of natu­re. Vind­šach­ta Lake Reser­vo­ir remains an essen­tial link bet­we­en the past and the pre­sent, remin­ding us of the sig­ni­fi­can­ce and evo­lu­ti­on of the mining indus­try that influ­en­ced the sha­ping of the lands­ca­pe and socie­ty in Slovakia.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post