2010, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Pamätníky, Slovenská krajina, Stavby

Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle

Hits: 2061

Myšlienka miesta, hrobu a pomníka Milana Rastislava Štefánika je mojím vlastným prejavom lásky a úcty k veľkej a svetlej pamiatke na naše spoločné styky v detstve. Vznikla v prvej chvíli veľkej bolesti nad tragickým osudom, vo chvíli, keď ho, len mŕtveho, objala oslobodená zem … Spojením rozmerných hmôt spišského travertínu oštiepaných tupým hranolom ocele, prevažne bielej farby, ostro zarezaných do prostejm ináč nedotknutej krásy prírody a miesta, či v modravom opare ranných hmiel, či na azúrovej klenbe ďalekého horizontu rozjasaného slnkom, pokúsil som sa vytvoriť dielo hodné legendárneho života Štefánikovho plného súzvuku, hrdinstva, harmónia a lásky (Dušan Jurkovič)

Mohyla sa začala stavať v roku 1927 (Zdroj: Pamätník). Predtým tu bol jednoduchý hrob v tvare kríža, v ktorom bol pochovaný Štefánik spolu s troma talianskymi vojakmi len niekoľko dní po svojej smrti (brezova.sk). Jedného z talianskych vojakov na žiadosť rodiny v roku 1921 previezli do Talianska (obnova.sk). Talianski vojaci: Aggiusti Gabriele, Mancinelli Scotti (prevezený) a Merlini Umberto. Mohyla je z travertínu zo Spišských Vlachov. Dovezených bolo 194 vagónov (mrstefanik.sk).

Mohyla je národnou kultúrnou pamiatkou. Pripomína Milana Rastislava Štefánika, rodáka z Košarísk, vedca, politika, diplomata, predstaviteľa zahraničného odboja za prvej svetovej vojny, človeka ktorý sa významne podieľal na vzniku Československej republiky (Zdroj: Pamätník). Štefánik sa narodil 21.7.1880 v Košariskách, zomrel 4.5.1919 (Pinčíková) pri leteckom nešťastí v Ivánke pri Dunaji. Bol vojenský letec, astronóm, vedec, ktorý stál pri zrode novodobej štátnosti Československej republiky. Vplýval na európsku politiku, s myšlienkami, názormi aj činmi ho môžeme považovať za prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane harmónia národov v Európe – europeizácia. Žil podľa slov: Veriť, milovať, pracovať. Jeho odkaz je dedičstvom, ktorým sme prispeli k budovaniu modernej Európy (Pinčíková).

Mohyla na Bradle bola odhalená 23.9.1928, jej autorom je Dušan Jurkovič (Pinčíková). Bradlo je vrch v Myjavskej pahorkatine, týči sa do výšky 544 metrov nad morom. Telesné pozostatky Štefánika sa nachádzajú asi v hrobke v 10 metrovej hĺbke pod vrcholom mohyly, spolu s ďalšími dvomi talianmi. Dušan Jurkovič predložil po skončení druhej svetovej vojny návrh na úpravu mohyly, aby rozšírila svoj význam o pripomienku padlých československých letcov a legionárov, ale projekt sa nerealizoval. Rekonštrukcie sa mohyla dočkala až v roku 1989. Trvala do roku 1996 (sme.sk). Verejnosti opäť sprístupnená bola 4.5.1996 (brezova.sk). Vždy v máji sa konajú celonárodné stretnutia (sme.sk). Sú vďakou a spomienkou Slovákoch, Čechov a iných Európanov na skvelého Milana Rastislava Štefánika (brezova.sk). Celá stavba je postavená z travertínových blokov (wikipedia.sk)

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2009, 2012, 2015, Časová línia, České mestá, Krajina, Zahraničie

Česko

Hits: 1732

Česko je náš západný sused. Spája nás s ním spoločná história. Veď len v roku 1993 sa federácia Československo rozpadla. Hlavným mestom je Praha. Tzv. otcom vlasti je Karel IV..

Oficiálnym názvom štátu je Česká republika, jednoslovne Česko. Časť verejnosti slovo Česko odmieta. Jeho prvé použitie je z roku 1777 ako synonymum k Čechy (Wikipedia.cs). Česko tvoria Čechy, Morava a Sliezsko. Geologicky Český masív a Západné Karpaty. Jeho rozloha je 78866 km2, na ktorých žije viac ako 10 miliónov obyvateľov. Veľké české rieky: Labe, Vltava, Morava, Dyje, Odra, Opava. Klimaticky sa vyznačuje miešaním oceánskych a kontinentálnych vplyvov. Patrónom českej krajiny je Svätý Václav. Prvé osídlenie siaha do staršej doby kamennej, zhruba 28000 rokov pred n. l. (Wikipedia.sk). Doklady o výskyte Homo habilis sa našli okrese Beroun, Suchdol, Čakovice. Homo erectus na lokalite Písečný vrch u Bečova, pri Přezleticiach, pri Stránskej skale. Homo sapiens sapiens – Pavlovienské náleziská – Předmostí u Přerova, Dolní Věstonice, Pavlov, PetřkoviceOd 5. storočia pred n. l. tu žili Kelti – Bójovia. Na južnú Moravu Volkovia – Tektoságovia (Wikipedia.cs).

V 1. storočí sem prichádzali germánske kmene Kvádi a Markomani. Podľa niektorých historikov, napr. Balázsa Komoróczyho, exitstovala snaha Rimanov vytvoriť na časti územia provinciu Markomania za obdobia vlády Marca Aurelia s centrom na južnej Morave, zrejme v Mušove (Wikipedia.cs). Začiatkom 5, storočia ubudlo obyvateľstva, pravdepodobne časť odišla v roku 409 s Vandalmi a Alanmi. V prvej polovici 5. storočia vďaka odchodu Markomanov do Norica. Pravdepodobne na Morave existoval vplyv hunského vpádu pod Attilovým vedením. Na konci 5. storočia sa proti prúdu Labe dostali do Čiech Longobardi a Durynkovia. V druhej polovici 6. storočia sem prišli slovanské kmene (Wikipedia.cs). V 7. storočí sa časť územia stala súčasťou Samovej ríše. V 9. storočí zase Veľkej Moravy. K zjednoteniu došlo v 10. storočí zásluhou Přemyslovcov (Wikipedia.sk). České kráľovstvo, ktoré vzniklo v roku 1198, dosiahlo svoj mocenský vrchol za vlády posledných Přemyslovcov a Karla IV. Za Přemysla Otakara II. siahalo až za Alpy k Jadranskému moru. Václav II. získal územia cez Poľsko až k Baltskému moru, Václav II. uhorské územia. Karol IV. pripojil Braniborsko, Lužice a Sliezsko (Wikipedia.cs).

Česko bolo významnou súčasťou Svätej ríše rímskej, panovník mal postavenie kurfiřta – voliteľa cisára. V 15. storočí Česko výrazne oslabili husiti (Wikipedia.cs). Až do roku 1804 Česko patrilo k rímskonemeckej ríši. V rokoch 1526 – 1918 bolo zároveň súčasťou Rakúskeho cisárstva (Wikipedia.sk). V roku 1526 nastúpila na český trón habsburská monarchia. Víťazstvo na Bielej hore v roku 1620 prispelo ku konečnej likvidácii aj posledných zbytkov samostatnosti. Korunnými územiami, po roku 1749 navzájom celkom nespojitými sa stali až do konca 1. svetovej vojny v roku 1918: České království, Moravské markrabství a Vévodství Horní a Dolní Slezsko (Wikipedia.cs). V rokoch 1867 – 1918 bolo Česko súčasťou Rakúsko-Uhorska. Pohraničie Čiech aj Moravy – Sudety boli od 13. storočia do roku 1945 obývané Nemcami (Wikipedia.sk). Od 17. storočia až do začiatku 19. storočia prebiehali ponemčovanie českého územia (Wikipedia.cs). V rokoch 1771 – 1772 zomrelo počas hladomoru najmenej 250000 ľudí (Veselý), čo viedlo k rozsiahlym nepokojom (Vašků).

V roku 1921 žilo na území Čiech až 2 173 239 nemcov z 6 668 518 všetkých obyvateľov, čo tvorí 32.6 %. Na Morave bol pomer 20.7 %, v Sliezsku 41.9 %. V celej dnešnej Českej republike žilo takmer 3 milióny nemcov – takmer 30 % (Bujnák). V septembri 1938 Sudety pripadli Nemecku, malá časť – najmä Tešínsko pripadlo Mnichovským diktátom Poľsku. 15. marca 1939 vznikol Protektorát Čechy a Morava. Po vojne v roku 1945 došlo k vysídleniu Nemcov. Vo februári 1948 sa moci ujala Komunistická strana (Wikipedia.cs). Až do roku 1989. V rokoch 1990 až 1992 bolo Česko súčasťou ČSFR – Česko-slovenskej federatívnej republiky. 1.1.1993 zanikla federácia Česko-slovenská republika – Česká republika sa osamostatnila. Spoločný štát Čechov a Slovákov existoval od 28.10.1918.

12.3.1999 bolo Česko prijaté do NATO, 1.5.2004 do EÚ. Najväčšie mestá v Českej republike: Praha, Brno, Ostrava, Plzeň, Liberec, Olomouc. Žije tu niekoľko etnografických skupín: Chodovia, Plzeňáci, Blaťáci, Doudlebovia, Horáci, Hanáci (Wikipedia.cs), Moravskí Chorváti (Štanclová), Moravskí Slováci, Podlužáci, Valaši, Laši (Wikipedia.cs), Gorali (Hubinger a kol.) a dve geograficky rozptýlené: Rómovia a Izraelci. Turisti v Česku vyhľadávajú najmä Prahu, kúpeľné mestá ako Karlove Vary, Mariánske Lázně, Františkovy Lázně, historické sídla ako Kutná Hora, Český Krumlov, Karlštejn, Říp, Vyšehrad, Blaník, Velehrad, Lednicko-valtický areál, rekreačné oblasti České Švajčiarsko, Český raj, Krkonoše, Šumava. Osobnosti: pedagóg Jan Amos Komenský, vynálezca hromozvodu Václav Prokop Diviš, anatóm a fyziológ Jan Evangelista Purkyně, genetik Gregor Mendel, chemik Jaroslav Heyrovský (Wikipedia.cs). 

Prvý známy pivovar bol v Česku už v roku 1118. Česko sa vyznačuje najvyššou spotrebou piva na hlavu na svete. Bylinné likéry Fernet Stock a Becherovka sú českými špecialitami (Wikipedia.cs).

Prvými česky píšucimi autormi boli Jan Hus, jeden zo zakladateľov európskej reformácie a Jan Amos Komenský – najvýznamnejší humanista českej literatúry. Ďalšími literátmi boli Jeroným Pražský a Petr Chelčický, František Ladislav Čelakovský, František Palacký, Karel Havlíček Borovský, Karel Hynek Mácha, Karel Jaromír Erben, Božena Němcová, Josef Kajetán Tyl, Jan Neruda, Vítězslav Hálek, Svatopluk Čech, Alois Jirásek, Petr Bezruč, Franz Kafka, Rainer Maria Rilke, Gustav Meyrink, Egon Erwín Kisch, Jaroslav Hašek, Karel Čapek. Jaroslav Seifert je jediný Čech, ktorý bol v roku 1984 ocenený Nobelovou cenou za literaturu. K ďalším významným spisovateľom patrili: Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Ivan Olbracht, Milan Kundera, Bohumil Hrabal, Pavel Kohout, Josef Škvorecký, Arnošt Lustig, Václav Havel, Ivan Klíma, Ludvík Vaculík, Egon Bondy, Ivan Martin Jirous, Ladislav Fuks. Po roku 1989 Patrik Ouředník a Jáchym Topol (wikipedia.cs). České divadelníctvo má korene v stredoveku. V 19. storočí významnú úlohu zohrali Václav Kliment Klicpera a Josef Kajetán Tyl. V roku 1883 bolo otvorené Národní divadlo. V 20. storočí došlo k rozvoju avantgardy – Osvobozené divadlo, osobnosti ako Jiří Voskovec, Jan Werich, Emil František Burian, Jiří Mahen. Presadili sa hry Karla Čapka R.U.R. a Vec Makropulos. V druhej polovici 20. storočia došlo k rozvoju divadiel malých foriem – divadlo Semafor – Jiří Suchý a Jiří Šlitr, divadlo Na zábradlí – Jan Grossman, Ivan Vyskočil, Činoherní klub – Ladislav Smoček, Husa na provázku, Ypsilonka, divadlo Sklep, divadlo Járy Cimrmana – Zdeněk Svěrák, Ladislav Smoljak. V 60-tych rokoch sa najúspešnejším dramatikom stal Pavel Kohout (wikipedia.cs).

Vo filme sa presadili Miloš Forman, Věra Chytilová, Jiří Menzel, Ján Kadár, Elmar Klos, František Vláčil, Vojtěch Jasný, Ivan Passer, Jan Němec, Karel Kachyňa, Otakar Vávra, neskôr Bořivoj Zeman, Oldřich Lipský, Václav Vorlíček, Martin Frič, Ladislav Smoljak, Miloš Macourek, Zdeněk Svěrák, Jan Švankmajer, Břetislav Pojar (wikipedia.cs). Medzi známych hudobných skladateľov patrí Jan Václav Stamic, Josef Mysliveček, František Xaver Brixi, Jan Jakub Ryba, Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Leoš Janáček, Bohuslav Martinů, Josef Suk, Vítězslav Novák, Zdeněk Fibich, Jaroslav Ježek, Oskar Nedbal. Známy dirigentom bol Rafael Kubelík. Krátko po roku 194 vznikol hudobný festival vážnej hudby Pražské jaro (wikipedia.cs). Vo výtvarnom umení sa presadili napr. Vojtěch Hynais, sochár Josef Václav Myslbek, Josef Lada, Jan Švankmajer. Alfons Mucha je dnes najznámejším českým maliarom na svete, najmä jeho 20 velkoformátových obrazov vyjadrujúca dejiny českého národa a Slovanov – Slovanská epopej, Najznámejší fotografi: František Drtikol, Josef Sudek, Jan Saudek, Josef Koudelka (wikipedia.cs).

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 5494

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk). 

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk). 

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy:

Panorámy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá, Turiec

Martin – mesto Matice Slovenskej

Hits: 3285

Na necelých 68 km2 žije asi 60000 obyvateľov v Turčianskej kotline v Martine. Do roku 1950 niesol meno Turčiansky Svätý Martin. Nemecký názov je Turz-Sankt Martin, maďarský Turócszentmárton, latinský Sanctus Martinus, prípadne Martinopolis (wikipedia.sk). Martin je administratívnym a hospodárskym strediskom Turca. Prvá zmienka o meste je z roku 1284 (martin.sk). V oblasti sídliska Jahodník bolo odkryté pohrebisko z mladšej doby bronzovej. Táto časť Martina bola samostatnou osadou, ktorej meno bolo Malá Bystrica a neskôr Jahodník. Písomná zmienka o nej z roku 1258 (kulturnecentrum.sk). Osada Jordán existovala medzi Dražkovcami, Sklabiňou, Dolným Jasenom a Horným Kalníkom. Meno niesla zrejme podľa majiteľa – Jordána, možno podľa zásluh na križiackych výpravách (kulturnecentrum.sk). Modly – leží na mieste súčasnej Mestskej športovej haly na Podháji. Názov zodpovedal miestu, kde sa vykonávali obety starým slovanským božstvám. Pochádza od staroslovanského slova, na miesto, kde sa chodili ľudia modliť a a vykonávať obety. Pri tomto mieste vznikla niekedy v 11. – 12. storočí dedina Modly (kulturnecentrum.sk). O Priekope sú zmienky z nálezísk pravekých pohrebných miest. Na dnešnom Rendezove bolo odkryté pohrebisko. Staroslovanské opevnenia a vyvýšeniny boli na tomto mieste vybudované už v 8. storočí. V roku 1364 sa Prekopa spomína ako orientačný bod na ceste do Košíc pri prechode úžinou cez Strečno do Turca (kulturnecentrum.sk).

Osada Martin ležala na kráľovskej pôde patriacej pod právomoc kráľovského kastelána sídliaceho na Sklabinskom hrade. Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. Smerom na Liptov, Žilinu aj na Sklabinský hrad (martin.sk). V Martine sa konali generálne kongregácie turčianskej a oravskej šľachty. Úradoval tu podžupan a stoličný súd. Každý štvrtok bol na námestí trh (kulturnecentrum.sk). V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolie zemetrasenie, v roku 1452 mor (martin.sk). Od roku 1340 slobodné kráľovské mesto (martin.sk). V roku 1869 tu žilo 2235 obyvateľov (martin.sk). Od 17. storočia do roku 1922 sa mesto stalo centrom Turčianskej župy. Koncom 19. storočia sahttps://www.martin.sk/historia-mesta/d-1312 tu začalo Slovenské národné obrodenie, od roku 1863 tu sídli Matica slovenská. 30.10.2018 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. 24.8.1994 bol Martin zákonom vyhlásený za národné kultúrne centrum Slovákov. Mesto má tieto mestské časti: Jahodníky, Košúty, Ľadoveň, Podháj, Priekopa, Sever, Stred, Tomčany, Záturčie (wikipedia.sk). 

Osobnosti Martina: maliari Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, herec Ľuboš Kostelný (wikipedia.en), Oľga Borodáčová, Zuzana Kronerová, Hana Meličková (wikipedia.sk), hokejisti Róbert Švehla, Radovan Somík, Zdeno Cíger, Peter Smrek (wikipedia.en), Oto Haščák, Peter Bartoš (wikipedia.sk), spisovateľ Janko Jesenský (wikipedia.en), Oľga Feldeková, rod. Lukáčiová (wikipedia.sk), vedec Andrej Kmeť, motocyklista Jaroslav Katriňák, atlétka Jana Klocová (wikipedia.en). V Martine pôsobil Janko Jesenský, Elena Maróthy-Šoltésová, Pavol Országh Hviezdoslav, Jozef Gregor Tajovský, Martin Kukučín, František Hečko, Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Ľudo Mistrík Ondrejov, Jozef Cíger Hronský, Július Barč Ivan, Mária Rázusová Martáková, Martin Rázus, Ľudovít Fulla, Karel Plicka (martin.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post