Kategória: Rodina

Podobne ako meno Faško, aj tu došlo v histórii ku zmene mena. Meno Rusnák sa menilo na Dugát. Avšak došlo k trochu inému vývoju ako v prípade príslušníkov mien Faško – Kaclík. V tomto prípade sa takmer nevyskytovali prímenia a ani zloženiny, napr. Rusnák – Dugát. Ku zmene došlo vo všetkých vetvách a zmena bola dokonalá – skoro všetci boli relatívne rýchlo nositeľmi mena Dugát. Je otázne, koľko z potomkov našich predkov sa dnes volá Rusnák. Ja o žiadnom neviem. S menom Dugát som sa podobne ako aj s menom Kaclík vo väčšom počte stretol na Slovensku iba na Horehroní. Najstarší známy člen patriaci do našej rodiny je Michal Rusnák nar. 1725, ktorý si vzal Máriu Macuľovú. Rovnako ako Kaclíkovci, odišli niektorí do Ameriky.

Moja matka mala svokru Máriu za slobodna Dugátovú – od Ratajov a jej sestra Jarmila si vzala Vladimíra Dugáta, ale od Klincov. Dve sestry Ondrášikové z Piešťan si vzali dvoch chlapcov z Horehronia. Zaujímavé údaje zo sčítania obyvateľov v roku 1810 sú tu.

Similar to the name Faško, there was also a change in the name’s history here. The name Rusnák was changed to Dugát. However, the development was somewhat different than in the case of individuals with the names Faško – Kaclík. In this case, surnames and compounds such as Rusnák – Dugát were almost non-existent. The change occurred in all branches, and the transformation was complete – almost everyone quickly became bearers of the name Dugát. It is questionable how many descendants of our ancestors are now called Rusnák. I don’t know of any. I have encountered the name Dugát, as well as the name Kaclík, in larger numbers only in Horehronie in Slovakia. The oldest known member of our family is Michal Rusnák, born in 1725, who married Mária Macuľová. Similarly to the Kaclík family, some also went to America.

My mother’s mother-in-law, Maria, was a maiden Dugátová – from Rataje, and her sister Jarmila married Vladimír Dugát, but from Klince. Two Ondrášik sisters from Piešťany married two boys from Horehronie. Interesting information from the 1810 census is here.

rusnak-dugat 7347

Rodina, Naša rodina

Rodný kraj

23/08/201020/08/2025 skala

Stredné Slovensko – Horehronie – ľudia ktorí žili na Horehroní boli uznávaní ako remeselníci. Nemali štatút poddaného, ale patrili snáď pod nejakú komoru (možno lesnícku). Dokonca, vraj v niektorých obdobiach mala celá oblasť také privilégia, že muži nemuseli chodiť na vojnu.

Osady erárno – lesnícke

Biele handle – na Bielom Hrone, známe aj ako Horné Handle: Bacúch, Beňuš, Braväcovo, Podholie, Srnkovo, Pôbišovo, Filipovo, Gašparovo. Čierne Handle – na Čiernom Hrone – známe aj ako Dolné Handle: Dobroč, Komov, Pustô, Latky, Fajtov, Jánošovka, Čierny Balog, Jergov, Závodie, Vydrovo, Krám, Dolina, Medveďovo, Osrblie

Filipovo

Podľa Banského archívu v Banskej Štiavnici boli v roku 1710 vo Filipove 3 domy. V jednom býval Tomáš Faško s rodinou, v druhom snáď jeho brat Matej s rodinou. V treťom bývali švagrovci Knapčok a Rusnák. Podľa záznamov si zrejme zobrali sestry Faškové od otca Michala Faška. Podľa sčítania obyvateľov z roku 1810 bolo vo Filipove 12 domov, v ktorých žilo 106 osôb v 22 rodinách. Veľkú prevahu majú Faškovci – 61 osôb v 9 domoch (z toho v 3 domoch aj s inými rodinami), Dugátovcov bolo 13 a žili tu 2 rodiny v jednom dome

Beňuš

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1380. Usídľovali sa tu baníci, v 16. storočí sa preorientovali na drevorubačstvo. V roku 1710 bolo v Beňuši 9 domov. V rámci Braväcova, Srnkova a Podholia bolo 17 domov.

Gašparovo

V roku 1710 boli v Gašparove 3 domy.

Stredné Slovensko – Horehronie – people who lived in Horehronie were recognized as craftsmen. They did not have the status of subjects, but belonged, perhaps, to some chamber (possibly forestry). Apparently, in some periods, the entire region had such privileges that men did not have to go to war.

Settlements:

Biele Handle (White Handle) – on Biely Hron, also known as Horné Handle: Bacúch, Beňuš, Braväcovo, Podholie, Srnkovo, Pôbišovo, Filipovo, Gašparovo.

Čierne Handle (Black Handle) – on Čierny Hron, also known as Dolné Handle: Dobroč, Komov, Pustô, Latky, Fajtov, Jánošovka, Čierny Balog, Jergov, Závodie, Vydrovo, Krám, Dolina, Medveďovo, Osrblie.

Filipovo

According to the Banská Štiavnica archive, there were 3 houses in Filipovo in 1710. Tomáš Faško lived with his family in one, possibly his brother Matej with his family in the second. The third house was occupied by the brothers-in-law Knapčok and Rusnák. According to records, the Faško sisters probably married them, daughters of Michal Faško. According to the census of 1810, there were 12 houses in Filipovo, where 106 people lived in 22 families. Faško family had a significant presence – 61 people in 9 houses (3 of them shared with other families), and there were 13 Dugátovci people with 2 families living in one house.

Beňuš

The first written mention of the village dates back to 1380. Miners settled here, but in the 16th century, they shifted to logging. In 1710, there were 9 houses in Beňuš. Within Braväcovo, Srnkovo, and Podholie, there were a total of 17 houses.

Gašparovo

In 1710, there were 3 houses in Gašparovo.

rodny-kraj 8713

Rodina, Naša rodina

Poznámky z histórie našej rodiny

23/08/201020/08/2025 skala

Meno Dany Faško (zrejme Daniel) sa vyskytuje na Zmluve medzi Breznom a Banskobystrickou komorou o využívaní lesov v Breznianskom chotári,

Časť protokolu mestskej rady v Banskej Bystrici z roku 1777, podľa ktorého richtár mesta na žiadosť Michala Faška a Andreja Fašanga – cechmajstrov z Brezna postupuje mäsiarskemu cechu v Brezne artikuly cechu mäsiarov v mestách Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Krupina (šlo o povolenie),

Jeden Faško, zrejme Šúfik zakladal v Hronci v roku 1921 tamojšiu organizáciu komunistickej strany,

Záznam z Ellis Islands – Janos Koclik Tasko, príchod 22.3.1905, 35 ročný, ženatý, z Bentháza, išiel do Wandergrift v Pensylvánii. – ide o môjho prastarého otca Jána Faško Kaclíka Motošku. Za niekým išiel, avšak nevedeli sme to prečítať. V Amerike sa zdržal pravdepodobne najviac do roku 1908.

V Erfurte žije Jochen Fasco, pochádza z Waldfishbachu, kde je genealogická spoločnosť

V Nemecku žije Otto Fasco

Štefan Faško, ktorý bol starostom Brezna v 20-tych rokoch a krátky čas cez vojnu je spomínaný ako člen Miestneho výboru Matice Slovenskej v Brezne. Ide o oznámenie o vymenovaní predsedníctva Miestneho výboru z roku 1919. Objavuje sa aj v ďalšom dokumente z roku 1920 (Baldovský Oto, 1995, Hodnotiaca správa o činnosti miestneho odboru Matice Slovenskej za obdobie rokov 1919 – 1994, Miestny odbor Matice slovenskej, p. 32 a 33).

The name Dany Faško (likely Daniel) appears in various historical documents:

Contract between Brezno and the Banská Bystrica Chamber on the Use of Forests in the Brezniansky Chotár

The name Dany Faško is mentioned in the contract regarding the utilization of forests in the Brezniansky Chotár

Minutes of the City Council in Banská Bystrica from 1777): According to the protocol, the city mayor Richtár, at the request of Michal Faško and Andrej Fašango, guildmasters from Brezno, transferred articles of the butchers‘ guild in Brezno to the butchers‘ guilds in the cities of Banská Štiavnica, Banská Bystrica, and Krupina (as permission).

One Faško, likely Šúfik, founded the organization of the Communist Party in Hronc in 1921): This entry suggests that an individual named Faško, possibly Šúfik, founded a local Communist Party organization in Hronc in 1921.

Record from Ellis Island – Janos Koclik Tasko: Janos Koclik Tasko, arriving on March 22, 1905, 35 years old, married, from Bentháza, heading to Wandergrift in Pennsylvania. This likely refers to your great-grandfather Ján Faško Kaclík Motošku. He traveled to the U.S., stayed until around 1908, and went to Wandergrift, Pennsylvania, though the name of the person he was joining is unclear.

Jochen Fasco in Erfurt and Otto Fasco in Germany: Jochen Fasco in Erfurt is associated with a genealogical society, and Otto Fasco is mentioned as living in Germany.

Štefan Faško – Mayor of Brezno and Member of Matica Slovenská: Štefan Faško, who was the mayor of Brezno in the 1920s and briefly during the war, is mentioned as a member of the Local Committee of Matica Slovenská in Brezno. References to his appointments are found in documents from 1919 and 1920.

These entries provide insight into the historical presence of individuals with the Faško surname in various contexts and locations.

Opis udalostí súvisiacich s podzemným hnutím a národným povstaním v meste Brezno nad Hronom – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 412 – 423 p.). Materiál zostavil a poslal Mestský národný výbor v Brezne nad Hronom prípisom 24.12.1945 Okresnému národnému výboru v Brezne nad Hronom.

Description of events related to the underground movement and the national uprising in the town of Brezno nad Hronom – a brief selection (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the Slovak National Uprising, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, pp. 412 – 423). The material was compiled and sent by the Municipal National Committee in Brezno nad Hronom in a letter dated December 24, 1945, to the District National Committee in Brezno nad Hronom.

Dňa 31. augusta 1944 v raňajších hodinách Emil Kusý ako predseda revolučného národného výboru prevzal vedenie mesta od mešťanostu Štefana Faška a na poludnie zvolal národný výbor na prvé zasadnutie, na ktorom sa konali doplňovacie voľby (Vartíková, 1984, p. 415).

On the morning of August 31, 1944, Emil Kusý, as the chairman of the revolutionary national committee, took over the leadership of the town from the mayor, Štefan Faško. At noon, he convened the national committee for its first meeting, during which supplementary elections were held (Vartíková, 1984, p. 415).

Na mestskom dome sa do 4.12.1944 úradovalo bez mešťanostu. Vtedy nemecký miestny veliteľ nariadil, aby na čelo mesta bol postavený mešťanosta. Nemecký veliteľ Wartig nariadil zvolať užšiu komisiu pre voľbu mešťanostu a na tejto porade v prítomnosti úradujúceho mešťanostu vyzval Štefana Faška, bývalého mešťanostu, aby prevzal svoj úrad. Keď tento prevzatie moci odoprel, odvolávajúc sa na svoju chorobu a veľkú zaneprázdnenosť ako bankový riaditeľ, ako aj pre chorobu svojej manželky, žiadal prítomných, aby sa prihlásili dobrovoľne osoby, ktoré by miesto mešťanostu a jeho zástupcov prijali (Vartíková, 1984, p. 418 – 419).

At the town hall, there was no mayor until December 4, 1944. At that time, the German local commander ordered the appointment of a mayor for the city. German commander Wartig ordered the convening of a narrower commission for the election of the mayor. During this meeting, in the presence of the acting mayor, Štefan Faško, he called on Štefan Faško, the former mayor, to assume his office. When Faško refused to take over the power, citing his illness and the significant workload as a bank director, as well as his wife’s illness, he asked those present to voluntarily step forward as individuals willing to accept the position of mayor and his deputies (Vartíková, 1984, p. 418-419).

Zaujímavú a veľmi krásnu činnosť vykonával primár miestnej nemocnice, Dr. Holléczy, ktorému sa podarilo obalamutiť Nemcov počas celého ich pobytu. Pod rúškom týfusu dokázal ukryť v nemocnici veľa partizánov, mnoho gestapom hľadaných osôb. Okrem toho zabránil vyplieneniu nemocnice. Citácia: “ Aby zachoval ráz infekčnej nemocnice, medzi ranenými bol vždy umiestnený aj pacient chorý na týfus, ktorý slúžil ako dôkaz pre prípad dostavenia sa nemeckej odbornej lekárskej návštevy, lebo gestapo uctievalo nemocnicu svojou stálou bdelou a zvedavou pozornosťou. Keď Dr. Holléczy zbadal, že nemeckí vojenskí lekári starostlivo sledujú týfové ochorenia a dávajú si predkladať štatistiku infekčných chorôb, rozhodol sa v okrese urobiť umelú týfovú epidémiu. (Vartíková, 1984, p. 419). Výsledok jeho snaženia – aj pred umelou infekciou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemocnici ošetrených a ukrývaných 143 vojakov bývalej slovenskej armády, 61 slovenských partizánov, 7 vojakov čs. brigády, 4 ruskí partizáni, 2 českí partizáni, 2 maďarskí partizáni, 8 ohrozených civilov, 9 židov, 1 člen českého podzemného hnutia. Spolu 237 osôb (Vartíková, 1984, p. 420).

An interesting and very noble activity was carried out by the head of the local hospital, Dr. Holléczy, who managed to deceive the Germans throughout their stay. Under the guise of typhus, he hid many partisans and individuals sought by the Gestapo in the hospital. In addition, he prevented the plundering of the hospital. Quoting: „To maintain the character of an infectious hospital, a patient with typhus was always placed among the wounded, serving as evidence in case of a visit by German medical professionals because the Gestapo revered the hospital with its constant vigilant and curious attention. When Dr. Holléczy noticed that German military doctors were carefully monitoring typhoid diseases and compiling statistics on infectious diseases, he decided to create an artificial typhoid epidemic in the district“ (Vartíková, 1984, p. 419). The result of his efforts, both before the artificial infection, during it, and after it, from September 1, 1944, to January 31, 1945, 143 soldiers of the former Slovak army, 61 Slovak partisans, 7 soldiers of the Czechoslovak brigade, 4 Russian partisans, 2 Czech partisans, 2 Hungarian partisans, 8 endangered civilians, 9 Jews, and 1 member of the Czech underground movement were treated and hidden in the hospital. A total of 237 individuals (Vartíková, 1984, p. 420).

Dňa 13.12.1944 začali kolovať v meste správy, že nemecké gestapo na blízkom kopci pri zhorenom letisku na Krtičnej zastrelilo mnoho osôb (Vartíková, 1984, p. 420). Časom sa zistilo, že je medzi nimi aj Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).

On December 13, 1944, rumors began circulating in the city that the German Gestapo, on a nearby hill near the burned airport at Krtičná, had shot many people (Vartíková, 1984, p. 420). Over time, it was discovered that among them was Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).

Dňa 20.12.1944 v neskorých večerných hodinách došlo k bombardovaniu mesta rumunskými lietadlami, ktoré po osvetlení mesta „Stalinovými sviečkami“ zhadzovali na mesto asi 40 bômb. Na Židlove boli úplne boli úplne rozbité a zmetené domy napr. Jozefa Ševčíka, Jozefa Kána, Jána Vrbovského. V dome Jozefa Ševčíka bol zabitý maďarský podporučík, dvaja vojaci a štyria boli ťažko zranení. Pri bombardovaní zahynuli títo civilní obyvatelia: napr. Pavlína Kánová, rod. Lovichová, Agneša Fašková, rod. Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).

On December 20, 1944, in the late evening, the city was bombed by Romanian planes, which, after illuminating the city with „Stalin’s candles,“ dropped about 40 bombs on the city. On Židlová Street, houses were completely destroyed and scattered, including those of Jozef Ševčík, Jozef Kán, Ján Vrbovský. In Jozef Ševčík’s house, a Hungarian lieutenant and two soldiers were killed, and four were seriously injured. The following civilian residents lost their lives during the bombing, such as Pavlína Kánová, née Lovichová, Agneša Fašková, née Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).

Zásobovanie partizánov ani v čase maďarskej a nemeckej okupácie mesta neprestáva, ba pomocou Jána Škrovinu, mestského horára, i v najnebezpečnejších časoch sa statok na porážku dostal k partizánom (Vartíková, 1984, p. 423)

Kronika národného povstania v Beňuši a pridelených osadách Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo a Filipovo – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 410 p.)

Kroniku poslal so sprievodným listom MNV v Beňuši, okres Brezno nad Hronom, Povereníctvu SNR pre informácie, odbor V, Bratislava, Hviezdoslavovo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na liste je podpísaný prednosta ÚMNV, nečitateľný odpis.

The supply of the partisans does not cease even during the time of Hungarian and German occupation of the city, and with the help of Ján Škrovina, the city bell-ringer, the livestock for slaughter reached the partisans even in the most dangerous times (Vartíková, 1984, p. 423).

Chronicle of the National Uprising in Beňuš and the affiliated settlements of Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo and Filipovo – a brief selection (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the SNP, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 403 – 410).

The chronicle was sent with a covering letter from the Municipal National Committee in Beňuš, district Brezno nad Hronom, to the Ministry of National Uprising for Information, Department V, Bratislava, Hviezdoslavovo Square 18, on August 17, 1945. The letter is signed by the head of the Municipal National Committee, an illegible copy.

U nás vynikol v týchto prenasledovaniach Eduard Göndör, hostinský a mäsiar, jeho syn Bandi s dr. Lacim, ktorí sa stali až povestnými vodcami nemeckých SS manov a gestapákoch na celom okolí (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

In our area, Eduard Göndör, an innkeeper and butcher, distinguished himself during these persecutions, along with his son Bandi and Dr. Laci, who became infamous leaders among the German SS units and Gestapo in the entire vicinity (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the SNP, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 403).

S takýmito zaobchádzali kruto. Najsamprv ich údajne, ako to dosvedčujú a tvrdia hodnoverní svedkovia, vo svojej jatke bili, vyťahovali na škripec a keď tieto obete zamdlievali bôľom, obliali ich vedrom studenej vody, aby potom ďalej pokračovali v tomto týraní. Toto dosvedčuje a tvrdí i Štefan Laubert, narodený 12.12.1904 v Gašparove, tiež tam bývajúci. Ako vodca národného hnutia na tomto okolí skúsil to na svojom tele v jatke u Göndörovcov, keď ho tam dobili skoro na smrť. Uvádza nasledovné: Už v mesiaci apríli r. 1944 boli spúšťaní lietadlami na našom okolí slovenskí i ruskí parašutisti, s ktorými som mal osobné styky. Je zvláštne, že mnohí ma vyhľadali presne po mene. Títo nenápadne prechádzali naším okolím a tajne si robili náčrty, mapy vhodných miest. Často preoblečení zbierali milodary na dobročinné ciele, pričom skúmali verejnú mienku občanov.

They treated them cruelly. Allegedly, according to credible witnesses, they first beat them in their slaughterhouse, pulled them by the hair, and, after tormenting these victims with pain, poured cold water over them from a bucket to continue the torture. This is attested and claimed by Štefan Laubert, born on December 12, 1904, in Gašparovo, also a resident there. As a leader of the national movement in this area, he experienced this firsthand in the slaughterhouse owned by the Göndör family, where he was almost beaten to death. He states the following: Already in April 1944, Slovak and Russian paratroopers were dropped by planes in our vicinity, with whom I had personal contact. It is strange that many sought me out precisely by name. These individuals inconspicuously moved through our area, secretly making sketches and maps of suitable locations. Often disguised, they collected donations for charitable purposes while studying public opinion.

Neskoršie sme sa schádzali u obuvníka Janíčka Václava v Gašparove, kde sme zachytávali rádiové ilegálne správy a riadili sa nimi. Ilegálni pracovníci boli z našej obce na počiatku Jozef Šúfik z Filipova, Ján Prepletaný, strážnik z Gašparova, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, všetci z Filipova, Lukáš Ličko z Beňuša, Štefan Pačesa, hájnik z Braväcova, Juraj Šperka z Braväcova. Z týchto zomrel v nemeckom väzení Pavol Farárik a Lukáš Ličko (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Later, we gathered at the shoemaker Václav Janíček’s place in Gašparovo, where we intercepted illegal radio broadcasts and guided ourselves by them. The illegal workers from our village included Jozef Šúfik from Filipovo, Ján Prepletaný, a guard from Gašparovo, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, all from Filipovo, Lukáš Ličko from Beňuš, Štefan Pačesa, a forester from Braväcovo, Juraj Šperka from Braväcovo. Among them, Pavol Farárik and Lukáš Ličko died in German prisons (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Nebohý Lukáš Ličko tvrdil mi na smrteľnej posteli, že z väzenia v Banskej Bystrici nemeckí gestapáci odviedli denne asi 15 obetí pod zakrytým autom s tým, že ich pre nedostatok miesta premiestňujú do iného väzenia. Z nich sa nik nevrátil. Z Braväcova odviedli nemeckí okupanti tiež Izidora Pačesu so synom Štefanom Pačesom a zaťom Černákom, bankovým úradníkom z Bratislavy, ktorého Nemci zastrelili (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

The late Lukáš Ličko claimed on his deathbed that the German Gestapo took about 15 victims daily from the prison in Banská Bystrica. They were transported in a covered vehicle, stating that due to lack of space, they were being relocated to another prison. None of them returned. From Braväcovo, the German occupiers also took Izidor Pačesa with his son Štefan Pačesa and his son-in-law Černák, a banking official from Bratislava, whom the Germans shot (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).

Ján Knapčok, 18 ročný chlapec z Beňuša, bol chytený ako partizán 18.11.1944. U Göndörovcov v jatke bol najskôr mučený a potom gestapákmi zastrelený za dedinou. Dnes sú jeho pozostatky pochované po riadnom pohrebe na cintoríne v Beňuši (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).

Ján Knapčok, an 18-year-old boy from Beňuš, was captured as a partisan on November 18, 1944. At Göndör’s butcher shop, he was first tortured and then shot by Gestapo agents outside the village. Today, his remains are buried after a proper funeral at the cemetery in Beňuš (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).

Partizáni z Beňuša: Eduard Laurinc, nar. 1918, robotník z povolania, slúžil pri bývalom pešom pluku č. 5 v Levoči. Udáva: Narukoval som 1.3.1938 v Levoči. Nemecké vojská pri povstaní 29.8.1944 chceli nás vojakov odzbrojiť, lebo nám nedôverovali. Najprv sme sa proti nim postavili, potom ústupom sme odišli z ich dosahu. Bolo nás asi 750 vojakov, všetci Slováci. Postupovali sme horami smerom k Medzilaborciam, kde sme sa prihlásili do služieb partizánskych v skupine Čapajev u veliteľa majora Bileja. Pri Vyšnom Svidníku dostali sme sa do styku s nemeckým vojskom. Nastali tuhé prestrelky. Pri týchto akciách sme však boli nepomerne väčšou presilou nemeckých vojsk rozbitý. Každý utekal na svoju päsť, kade mohol, aby sa zachránil. Neskoršie sme sa zoskupovali znova a takto postupovali do oblasti Banskej Bystrice, odkiaľ sme prišli do Brezna nad Hronom, a to 12.9.1944, kde sme sa prihlásili do služieb pri JPO č.2. Ako veliteľ guľometne čaty, mal som rozkaz ísť do Michalova, medzi Malužinou a Kráľovou Lehotou., kde sme zotrvali v obrannom boji proti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dostali rozkaz na ústup. Mojími spolubojovníkmi boli: Július Ličko, nar. 1915, Ľudevít Macuľa, nar. 1911, Ladislav Molnár, nar. 1917, Ján Paranda, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šperka, nar. 1911, Rudo Šajgalík, nar. 1910, Štefan Plieštik, nar. 1913, Klement Zajac, nar. 1910, František Kupčok, nar. 1918, František Kovalik, nar. 1912, Ľudevít Kán, nar. 1913, Eduard Ličko, nar. 1915, Gejza Kovalik, nar. 1915, povolaním všetci robotníci. Ustupoval sme smerom na Nižnú Bocu – Ďumbier. Tam sme zotrvali až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľkou presilou rozprášili. Pri týchto bojoch padlo 7 vojakov a traja boli zranení. Ranených sme odniesli do Matulovej chaty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošetrovali. Stravu sme dostávali od svojho proviantného skladu. Odtiaľto, vyčerpaní a prenasledovaní nemeckými okupantmi, prišli sme domov, každý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novembri 1944. Ešte keď sme bojovali pri Vyšnej Boci, zistili sme, že Nemci zastrelili v Nižnej Boci 7 vojakov a troch civilov. Jedného 15 ročného chlapca len preto, že našli u neho ruský peniaz. Najväčším záškodníkom nám bol chatár Matula, ktorý nás prezrádzal, a syn istého lesného inžiniera z Malužinej. Na meno sa nepamätám. Občania nám ináč vychádzali všade v ústrety, podávali nám informácie a napomáhali v orientácii (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).

Partisans from Beňuš: Eduard Laurinc, born in 1918, a laborer by profession, served in the former Infantry Regiment No. 5 in Levoča. He states: „I enlisted on March 1, 1938, in Levoča. German forces during the uprising on August 29, 1944, wanted to disarm us soldiers because they did not trust us. At first, we resisted them, then withdrew out of their reach. There were about 750 soldiers, all Slovaks. We moved through the mountains towards Medzilaborce, where we enlisted in the services of the partisans in the Čapajev group under the command of Major Bilej. Near Vyšný Svidník, we came into contact with German forces, and intense skirmishes ensued. In these actions, however, we were disproportionately outnumbered and scattered by German forces. Everyone fled on their own, wherever they could, to save themselves. Later, we regrouped and proceeded to the area of Banská Bystrica, from where we came to Brezno nad Hronom on September 12, 1944, where we enlisted in the services of the JPO No.2. As the leader of the machine gun squad, I had orders to go to Michalov, between Malužiná and Kráľova Lehota, where we stayed in defensive combat against the Germans until October 24, 1944, when we received orders to retreat. My fellow fighters were: Július Ličko, born in 1915, Ľudevít Macuľa, born in 1911, Ladislav Molnár, born in 1917, Ján Paranda, born in 1913, Ján Anjel, born in 1911, Jozef Šperka, born in 1911, Rudo Šajgalík, born in 1910, Štefan Plieštik, born in 1913, Klement Zajac, born in 1910, František Kupčok, born in 1918, František Kovalik, born in 1912, Ľudevít Kán, born in 1913, Eduard Ličko, born in 1915, Gejza Kovalik, born in 1915, all laborers by profession. We retreated towards Nižná Boca – Ďumbier. There we stayed until November 1, 1944, when the Germans once again scattered us with overwhelming force. In these battles, 7 soldiers were killed, and three were injured. We carried the wounded to Matula’s cottage above Vyšná Boca, where we treated them ourselves. We received food from our own supply depot. From there, exhausted and pursued by German occupiers, we came home, each as best as we could, at different times. It was around November 1944. Even when we were fighting near Vyšná Boca, we found out that the Germans had shot 7 soldiers and three civilians in Nižná Boca. One 15-year-old boy was killed simply because they found Russian money on him. Our biggest traitor was the cottage owner Matula, who betrayed us, and the son of a certain forestry engineer from Malužina. I don’t remember the name. Citizens otherwise approached us everywhere, provided us with information, and helped us with orientation“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).

Partizáni z Braväcova: Štefan Rusnák, nar. 1926, tiež tam bývajúci, rozpráva: Do partizánskych služieb prihlásil som sa v auguste 1944 na Prašivej, pri skupine Bielika. Odtiaľ sme postupovali na Banskú Bystricu. Po hradskej sme sa viezli nákladným autom. Bolo nás veľa, asi 6 nákladných áut. Vojenská posádka v Banskej Bystrici sa nám vzdala bez boja. Vypustili sme i väzňov. V Bystrici sme pobudli 2 týždne, potom sme postupovali na Telgárt, kde naoko Nemci ustúpili pomocou nášho delostrelectva. V boji padol i náš rotník, na meno sa už nepamätám. Avšak čoskoro na nás Nemci zaútočili protiútokom pomocou mín. Boli sme nútení ustúpiť smerom na Trestník, odtiaľ na Mlynkov. Nemci nás obsypali prudkou paľbou tak, že nás rozbili. Pri Červenej skale asi 6.10.1944 pridali sme sa znova zoskupení k partizánskej skupine majora Martynova. Odtiaľ sme šli späť do Banskej Bystrice, potom do Zvolena a postupovali sme v bojovom šíku na Kováčovú a cez hory smerom na Kremnicu. Náš rozkaz znel: vyhadzovať mosty, transporty a stále znepokojovať nepriateľa. Náš plán bol dostať sa na Moravu. Postupovali sme smerom na Žilinu, no Nemci nás často ťažkými zbraňami a presilou rozprášili. Potom sme prešli na Valaskú Belú, Čičmany, Veľkú Fatru a tak zasa k Starým horám. Bolo to už začiatkom decembra. Cestou sme trpeli zimou i hladom. No občania nám pomáhali, ako vedeli, a išli nám v ústrety. Náš nový plán bol prebiť sa na východ k Červenej armáde, no nepriateľ nám plán zmaril (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).

Partisans from Braväcovo: Štefan Rusnák, born in 1926, a resident of Braväcovo, recounts: „I joined the partisan forces in August 1944 at Prašivá with the Bielik group. From there, we advanced to Banská Bystrica. We traveled by freight truck along Hradská Street. There were many of us, about 6 trucks. The military garrison in Banská Bystrica surrendered to us without a fight. We also released prisoners. We stayed in Bystrica for 2 weeks, then moved on to Telgárt, where the Germans pretended to retreat with the help of our artillery. In the battle, our squad leader fell, but I don’t remember his name. However, soon the Germans launched a counterattack with mines. We were forced to withdraw towards Trestník, then to Mlynok. The Germans surrounded us with intense gunfire, breaking us up. Around Červená Skala on October 6, 1944, we joined again, regrouped with Major Martynov’s partisan group. From there, we went back to Banská Bystrica, then to Zvolen, and advanced in a combat formation to Kováčová and over the mountains towards Kremnica. Our orders were to blow up bridges, disrupt transports, and constantly harass the enemy. Our plan was to reach Moravia. We moved towards Žilina, but the Germans often scattered us with heavy weapons and overwhelming force. Then we went to Valaská Belá, Čičmany, Veľká Fatra, and back to Staré Hory. It was already early December. On the way, we suffered from cold and hunger. But the citizens helped us as best they could and supported us. Our new plan was to break through to the east to the Red Army, but the enemy thwarted our plan“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).

Partizáni z Braväcova: Jozef Bacúšan, nar. 1926, ústne vypovedá, že za partizána sa prihlásil v skupine Bielika v auguste 1944. Účasť v boji som bral na Vrútkach, kde som bol ranený do nohy a dopravený do nemocnice v Banskej Bysrici. Predtým ešte sme sa ukrývali v horách na Snožke pri Lenivej v našom chotári. Boli tam i Jano Hladík, nar. 1924, Jozef Faško, nar. 1924, všetci z Braväcova, len Jozef Ľupták bol z Beňuša. Potraviny nám prinášal civil Július Švantner z Braväcova, lesný robotník (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Braväcovo: Jozef Bacúšan, born in 1926, orally testifies that he joined the partisans in the Bielik group in August 1944. „I took part in the battle at Vrútky, where I was wounded in the leg and taken to the hospital in Banská Bystrica. Before that, we were hiding in the mountains on Snožka near Lenivá in our territory. Jano Hladík, born in 1924, Jozef Faško, born in 1924, both from Braväcovo, and only Jozef Ľupták was from Beňuš. Julius Švantner, a forest worker from Braväcovo, brought us food“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Braväcova: Ľudevít Kolega, nar. 1914 v Braväcove, tiež tam bývajúci hovorí: K partizánom som sa prihlásil spolu s Pavlom Javorčíkom, nar. 1907, z Braväcova 2.9.1944. Najprv sme sa prihlásili na veliteľstve JPO 2 v Brezne nad Hronom, odkiaľ sme boli zadelení na úsek Čertovica 2. Podľa rozkazu tento úsek sme mali držať až do príchodu Červenej armády, avšak pri nepomerne veľkej presile nemeckého vojska boli sme nútení ustúpiť a stiahli sme sa na Ďumbier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrývali 16 dní. Pre nedostatok potravín a streliva rozišli sme sa každý na svoju päsť. Ja s kamarátom Javorčíkom prišiel som domov do Braväcova (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Braväcovo: Ľudevít Kolega, born in 1914 in Braväcovo, and currently residing there, says: „I joined the partisans together with Pavol Javorčík, born in 1907, from Braväcovo on September 2, 1944. Initially, we enlisted at the headquarters of JPO 2 in Brezno nad Hronom, from where we were assigned to the Čertovica 2 sector. According to orders, we were supposed to hold this sector until the arrival of the Red Army, but due to the disproportionately large superiority of the German army, we were forced to retreat and withdrew to Ďumbier. It was already after October 25, 1944. There, we hid for 16 days. Due to a lack of food and ammunition, we each went our own way. Together with my friend Javorčík, I returned home to Braväcovo“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ladislav Lopušný, nar. 1915 uvádza nasledovné: Ako vojak ušiel som z Poľska od svojho bývalého pešieho pluku č. 5 s desiatimi kamarátmi. Šli sme deväť dní. Cestou nás prepadli Nemci a zastrelili nám piatich kamarátov a jedného ranili. Prešli sme teda štyria. Na Čertovici prihlásili sme sa do partizánskej služby a pridelili nás k strážnemu oddielu (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Filipovo: Ladislav Lopušný, born in 1915, states the following: „As a soldier, I escaped from Poland with ten friends from my former infantry regiment No. 5. We walked for nine days. Along the way, we were ambushed by Germans, who shot five of our friends and wounded one. So, four of us made it through. At Čertovica, we enlisted in partisan service and were assigned to the guard unit“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ján Faško, nar. 1915, ústne uvádza nasledovné: Ešte 17.4.1944 som bol pridelený k nemeckej armáde i s ostatnými kamarátmi. Robil som strážnu službu v Justičnom paláci v Prešove. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Turčianskeho Svätého Martina k partizánom, kde som bral účasť v boji proti nemeckým okupantom, ktorí sa približovali smerom od Žiliny. V Telgárte a na Muráni som tiež bojoval proti Nemcom. Ranených bolo veľa, asi 60. Potom sme prešli na Kalište, kde bol hlavný partizánsky štáb. Tam som ochorel a ležal zo tri týždne. Po vyliečení som sa dostal s kamarátmi do Lomnistej, Bystrej, kde sme sa stretli už s Červenou armádou. Odtiaľ som prešiel do Mýta, kde mam pridelili do Popradu. Tam ma prepustili. Bol som ranený do nohy (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partisans from Filipovo: Ján Faško, born in 1915, orally states the following: „On April 17, 1944, I was assigned to the German army with my other friends. I served as a guard in the Judicial Palace in Prešov. From there, on August 28, 1944, I joined the partisans in Turčiansky Svätý Martin, where I participated in the fight against German occupiers who were approaching from Žilina. I also fought against the Germans in Telgárt and Muráň. There were many wounded, about 60. Then we moved to Kalište, where the main partisan headquarters were. There I fell ill and lay for about three weeks. After recovering, I and my friends went to Lomnista, Bystrá, where we met with the Red Army. From there, I went to Mýto, where they assigned me to Poprad. There they released me. I was wounded in the leg“ (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).

Partizáni z Filipova: Ladislav Baliak, nar. 1917. Ústne uvádza: K partizánom som sa prihlásil v Bujakove v skupine Bielika. Odtiaľ som sa dostal na martinský front. Týždeň sme boli v zákopoch, kde nás nemecká presila rozbila a ustúpili sme na hole. Odtiaľ sme prešli na Kunerad. Tam som sa stretol s roztratenými kamarátmi. Odtiaľ cez Turiec dostali sme sa do Harmanca. Cestou nás Nemci prepadli. Do Bujakova sme sa dostali vlakom. Odtiaľ sme museli ustúpiť pre nemeckou presilou do Jasenia a na Ďumbier. Chceli sme sa totiž prebiť k Červenej armáde na východ. Nemci nám plán prekazili, pričom nám dvoch kamarátov zabili. Zmenili sme teda smer a išli na západ do Osrblia. Nepriateľ všade za nami. Prezimovalo nás na holiach asi sto. Veľmi sme trpeli hladom a zimou. Mne zamrzli nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rusky. Jedna z nich podávala správy vysielačkou. Rozhodli sa odísť. Mňa ešte s jedným kamarátom, tiež s omrznutými nohami, nechali v chate. Ošetrovali sme sa sami bez liekov. Jedli sme konské mäso, čo nám nechali, i to bez soli. Sneh bol veľký a my dvaja opustení mrzáci, odkázaná na seba, boli sme odhodlaní na všetko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dávno nebohí. Naše muky ťažko vypovedať a opísať. Držala nás len koňacina, ktorú sme nechali vonku v snehu a každý deň.

Partisans from Filipov: Ladislav Baliak, born in 1917, orally states: I joined the partisans in Bujakov in Bielik’s group. From there, I ended up on the Martin front. We spent a week in the trenches, where the German superiority broke us, and we retreated to the hills. From there, we moved to Kunerad, where I met scattered comrades. Through Turiec, we reached Harmanec. On the way, we were ambushed by Germans. We reached Bujakov by train. From there, we had to retreat due to German overwhelming force to Jasen and to Ďumbier. We wanted to break through to the Red Army to the east. The Germans thwarted our plan, killing two of our comrades. We changed direction and went west to Osrblie. The enemy was everywhere behind us. About a hundred of us spent the winter on the hills. We suffered greatly from hunger and cold. My feet froze. Among us were also six Russians, two of them were Russian women. One of them transmitted messages by radio. They decided to leave. They left me with another comrade, both of us with frozen feet, in the cottage. We treated ourselves without medication. We ate horse meat they left us, even without salt. The snow was deep, and the two of us, abandoned wretches, relying on ourselves, were determined for anything. If the Germans had found us there, we would have been dead long ago. It’s hard to describe our hardships. Only horseflesh, which we left outside in the snow and retrieved every day, kept us going.

Medzi obeťami na životoch, ktoré si vyžiadalo povstanie je spomínaný Rudolf Ondrášik, partizán (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 567).

Among the victims whose lives were claimed by the uprising, Rudolf Ondrášik, a partisan, is mentioned (Vartíková Marta (ed.), 1984, History of the Slovak National Uprising, Vol. 4, Memories and Chronicles, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 567).

Z publikácie Encyklopédia odboja a SNP sa máme možnosť oboznámiť s činnosťou partizánskej skupiny Jánošík, ktorá operovala počas SNP v oblasti Horehronia (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 205 – 207), o partizánskej skupine Boženko, ktorá operovala aj v priestore Považského Inovca (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 47 – 48.

In the publication „Encyclopedia of Resistance and the Slovak National Uprising,“ we have the opportunity to learn about the activities of the partisan group Jánošík, which operated during the Slovak National Uprising (SNP) in the Horehronie region (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, History of the SNP, Vol. 5, Encyclopedia of Resistance and the SNP, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 205 – 207), and about the partisan group Boženko, which operated in the area of Považský Inovec (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, History of the SNP, Vol. 5, Encyclopedia of Resistance and the SNP, Pravda, 1st edition, Bratislava, p. 47 – 48).

Opis osoby Faskó (v maďarskom jazyku) sa nachádza v publikácii Forgon Mihályfalusi Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családai (Šlachtické rody gemersko – malohontskej župy). Faško Ján, Juraj a Jakub získali od kráľa Ferdinanda III zemianstvo. Rodina bývala v Brezne a odtiaľto sa rozvetvila aj do Gemera a Malohontu. V roku 1733 Štefan Faško v Miglézi potvrdil oprávnenosť zemianstva a to tak, že jeho otec Michal a starý otec Pavol pochádzajú od Daniela, syna Jána Faška, ktorý zemianstvo nadobudol. Druhá vetva rodiny žila v Štítniku. Samuel, syn Jána Faška sa usadil v Štítniku, druhý syn Ondrej žil v Brezne, ktorého zemianstvo osvedčila Zvolenská župa 11. mája 1775, o čom dali správu do Gemera. V nedávnej minulosti žil v Štítniku Jozef, brat Daniela Faška z Tisovca. Toto sú jeho neskoršie deti: Terézia Fašková, Ján ktorý zomrel slobodný a Ludovika, vdova po Karolovi Matizsovi. Jozef Faško bol v roku 1845 župný prísažný. Podľa zemianskeho prieskumu v Malohonte roku 1725 Ján Faško skutočne pochádza z tejto rodiny. Erb (címer): červene, na zelenom základe povyše koliou sa vypínajúci čierny bradatý hrdina v belasom plášti v pravici držiaci pochodeň. Ozdoba prilbice: kamienok držiaci žeriav. Prikrývky: krvavé – striebro, modré – zlato.

According to the description in the Hungarian language found in the publication „Gömör-Kishont vármegye nemes családai“ (Noble Families of Gömör-Kishont County) by Forgon Mihályfalusi Mihály, the Faško family has a historical background. Ján, Juraj, and Jakub Faško received nobility from King Ferdinand III. The family resided in Brezno, and from there, it branched out into the Gemer and Malohont regions.

In 1733, Štefan Faško in Migléz confirmed the legitimacy of nobility, stating that his father Michal and grandfather Pavol descended from Daniel, the son of Ján Faško, who acquired nobility. Another branch of the family lived in Štítnik. Samuel, the son of Ján Faško, settled in Štítnik, while the second son, Ondrej, lived in Brezno. The nobility of Ondrej Faško was confirmed by the Zvolen County on May 11, 1775, as reported to Gemer.

In recent times, Jozef Faško, a brother of Daniel Faško from Tisovec, lived in Štítnik. His later children were Terézia Fašková, Ján (who died unmarried), and Ludovika, the widow of Karol Matizs. Jozef Faško served as a county juror in 1845.

According to the nobility survey in Malohont in 1725, Ján Faško indeed originated from this family. The family coat of arms (címer) is described as red on a green base, above which rises a black bearded hero in a white cloak, holding a torch in his right hand. The helmet ornament is a crane holding a stone. The helmet covers are red and silver, and blue and gold.

Podľa z roku 1720 sú uvedené Brezne aj tieto meštianske rody: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner a medzi želiarskymi rodmi je Taxner (Alberty Július, 1981: Formovanie robotníckej triedy v obvode Brezna, Osveta, p. 19.

In the year 1720, the following bourgeois families are listed in Brezno: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner. Among the blacksmith families, the Taxner family is also mentioned (Alberty Július, 1981: Formation of the working class in the district of Brezno, Osveta, p. 19).

Rapoš, Dejiny cirkvi evanjelickej v Brezne. Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám:

Rapoš, History of the Evangelical Church in Brezno.“ Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám: by sa preložilo ako „Parts of this publication are available on the internet, and I am selecting from it.“

Je pravdepodobné, že v časoch husitských vojen usadili sa tu aj niektorí husiti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej krajine roztrúsení a Žigmundom prenasledovaní. Ukrývali sa po horách, schádzali sa odľahlých miestach, aby mohli prijímať Večeru Pánovu pod obojakým spôsobom. Ale keď po smrti Alberta Žigmunda vdova Alžbeta spojila sa s Jiskrom, ktorý ostal kapitánom Spiša, banských miest a celej župy Zvolenskej, hlavne po uzatvorení mieru medzi Hunyadym a Jiskrom, niet pochýb, že aj Zvolenská župa bola obývaná husitskými potomkami.

Spomína sa tu, že v časoch reformácie po roku 1517 odchádzalo zo Slovenska húfne mnoho prívržencov Luthera do škôl vo Wittembergu.

Apostata Vrbovský ostal rektorom školy. Mohlo to byť okolo roku 1672

Už páter Šimon konvertoval významných komorských úradníkov: starého Daniela Taxnera a Mateja Pohla, aby našiel u nich opory. Scholtz v liste z 12. apríla 1675 …

It is likely that during the times of the Hussite wars, some Hussites settled here, as by around 1420, they were scattered throughout the country and persecuted by Sigismund. They hid in the mountains, gathered in remote places to celebrate the Lord’s Supper in both kinds. However, after the death of Albert Sigismund, his widow Elizabeth joined forces with Jiskra, who remained the captain of Spiš, mining towns, and the entire Zvolen county. Especially after the peace treaty between Hunyady and Jiskra, there is no doubt that the Zvolen county was inhabited by Hussite descendants.

It is mentioned that during the Reformation after 1517, many supporters of Luther left Slovakia in groups to study in schools in Wittenberg.

Apostate Vrbovský remained the rector of the school. This could have been around 1672.

Even Father Šimon converted prominent chamber officials: old Daniel Taxner and Matej Pohl, to find support from them. Scholtz in a letter dated April 12, 1675…

Hanácius sa usiloval získať aj prednejších evanjelických mešťanov. Často ich povolával na hostiny, k meninám atd. Toto priateľstvo bolo len na oko. Pri mestských voľbách obidve stránky stáli proti sebe. Roku 1676 boli mestské reštaurácie. Komora vyprostredkovala kráľovský mandát, ktorým bolo nariadené vyvoliť katolícky magistrát. Ku voľbe vyslaný komisár Ďuro Bezzegh došiel 14. decembra 1675 do Brezna, zvolal mešťanov a zdelil im, kráľovsky mandát. Títo ho prijali, nazdajúc sa, že v meste beztak, nebude možno nájsť na tieto úrady súcich katolíkov. Ale sa veľmi sklamali, lebo Hanácius hneď oznámil ako kandidáta Tomáša Padlíciusa (prv evanj. organistu), Baltazára Taxnera, Jura Závodského a Martina Gracu. Len teraz vyšlo najavo, že títo už boli prestúpili. Tak stal sa richtárom Padlícius, notárom Eördögh, komorský úradník, senátormi Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský a Gracä. Starých, popredných senátorov evanjelických, znajúcich dobre pomery mesta, Daniela Chmeliusa, Staxa a Ondreja Fašku potvrdili i naďalej. Podnotárom ostal veľmi rozumný a vzdelaný evanjelik Jakub Gronell.

Hanácius sought to win over even prominent Lutheran burghers. He often invited them to feasts, name days, etc. This friendship was only superficial. During municipal elections, both sides stood against each other. In 1676, municipal elections were held. The Chamber mediated a royal mandate ordering the election of a Catholic magistracy. Commissioner Ďuro Bezzegh, sent to oversee the election, arrived in Brezno on December 14, 1675. He gathered the burghers and presented to them the royal mandate. They accepted it, thinking that in the town, there might not be enough Catholics willing to take up these offices. However, they were greatly mistaken because Hanácius immediately announced Tomáš Padlícius (the first evangelical organist), Baltazár Taxner, Juraj Závodský, and Martin Graca as candidates. It was revealed only then that these individuals had already converted. Padlícius became the mayor, Eördögh the notary, and senators were Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský, and Graca. The old, prominent Lutheran senators familiar with the city’s conditions, Daniel Chmelius, Stax, and Ondrej Faško, were confirmed in their positions. The deputy notary remained the very reasonable and educated Lutheran Jakub Gronell.

Brezno okolo roku 1650: Podľa súpisu piaristov na Plathea parva býval Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, vd. Anna Mikovini. V Malej, dnes Gronellovej ulici po terajší Detský domov, alebo po vtedajšiu mestskú bránu bývali v 22 domoch: Juro Kupčok, Melicher Škrovina s Jánom Lopušným, Daniel Engler, Daniel Vrbovský so Štefanom Michelčíkom. Z uličky (Valaštinska-Gronellova ulica) sa vrátiac, pokračuje na námestie po Veľkú ulicu (Chmeliusova). Tu bolo 17 domov, kde bývali: Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner a Martin Engler s Matejom Faško, Krištof Kolesár. Tu sa začala južná strana Veľkej (Chmeliusovej) ulice, vtedy Karinthia menovanej, ktorú pretrhlo štvorhranné námestie, kde na prostriedku stál mestský dom, alebo kúria a okolo neho v troch domoch: Matej Schvandtner. Teraz vedie popis zase námestím od školy až po roh (terajší hostinec), ba až po ulicu Chmeliusovu. Táto strana námestia menovala sa Sicília. Bolo tu 27 domov, v ktorých bývali rodiny: Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján a Jakub Faško. Tu ide ulica po „Košickú bránu“ (Porta Cassoviensis), ktorá stála medzi terajším okresným úradom a mestským činžákom. Tu na pravej strane bola i je fara, potom kláštor, od neho začínala sa nadol ulica Gronellova až po Hrončiansku bránu na konci. Tu v 62 domoch bývali: Dan. Faško, Štefan Roštár, vd. Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. Východné predmestie za Hronom volá sa Venecia. Tu v 32 domoch bývali: Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.

Brezno around 1650: According to the census of the Piarists in Plathea parva, there were residents such as Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, and widow Anna Mikovini. In the Little Street, now Gronellova Street, after the current Children’s Home or the former city gate, there were 22 houses inhabited by Juro Kupčok, Melicher Škrovina with Ján Lopušný, Daniel Engler, Daniel Vrbovský with Štefan Michelčík. Returning from the alley (Valaštinska-Gronellova Street), the description continues to the square along Veľká Street (Chmeliusova). There were 17 houses where Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner, Martin Engler with Matej Faško, Krištof Kolesár lived. Here began the southern side of Veľká (Chmeliusova) Street, then named Karinthia, which was cut off by a square where the townhouse or manor stood in the middle, and around it in three houses: Matej Schvandtner. Now the description leads again from the school to the corner (current inn), and even to Chmeliusova Street. This side of the square was called Sicilia. There were 27 houses here, where families like Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján, and Jakub Faško lived. The street then leads to the „Košice Gate“ (Porta Cassoviensis), which stood between the current district office and the municipal rental house. On the right side, there was and is the rectory, then the monastery, and from there, Gronellova Street started downhill to the Hrončianska Gate at the end. In these 62 houses lived residents such as Dan. Faško, Štefan Roštár, widow Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. The eastern suburb beyond the Hron is called Venecia, where in 32 houses lived residents such as Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.

Brezno malo v roku 1677, 1813 obyvateľov (bez osád) … Neohrozený mestský rečník Matej Faško (okolo 1680) …

Na deň Troch kráľov roku 1683 boli podľa starodávneho zvyku zhromaždení richtár; Daniel Chrnelius st·, senátori, štyriadvadsiatnici a celé meštianstvo, aby zvolili nových mestských úradníkov. Vtedy Daniel Engler a Matej Teutschmidt predstúpili s heslom Jána Horváta, že tento má naložené od kniežaťa Tökölyho, aby ako veliteľ mesta netrpel viac medzi senátormi katolíka, ale dal na senátorstvo zvoliť samých evanjelikov a aby oznámil kniežaťu mená vyvolených.

Senátori katolíckeho náboženstva po vypočutí kniežacieho rozkazu – zaďakovali zo svojich hodností. Boli to Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial a Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner – dozorca rubárov (lignicidarum magist.) v Hronci.

Voliči jednohlasne prijali tento návrh a zvolili ešte katolíkov Mateja Fašku, Mateja Fabriciusa a Jána Taxnera, ktorí hodnosť senátorskú i prijali (1683)

… 3. februára 1683 odišiel Martin Olleriny a Ján Taxner do Levoče pre Milochovského a Simonidesa, ktorí sa medzitým vrátili z vyhnanstva.

Aby malo mesto aj písomné uistenie o ochrane od samého Rákóczyho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gronell, Matej Engler a Ďuro Padlicius do tábora Rákóczyho v Tokaji, kde mu v mene mesta holdovali a prosili ochranný list.

Brezno had 1,813 inhabitants in 1677 (excluding settlements). The fearless town speaker Matej Faško (around 1680)…

On the day of the Epiphany in 1683, according to an ancient custom, the mayor, Daniel Chrnelius, senators, the twenty-four, and the entire town gathered to elect new town officials. At that time, Daniel Engler and Matej Teutschmidt stepped forward with the slogan of Ján Horvát, stating that he had received instructions from Prince Tököly to ensure that as the city commander, he would no longer tolerate a Catholic senator among the senators. He was to elect only evangelicals to the senate and report the names of the elected to the prince.

The Catholic senators, after hearing the prince’s order, resigned from their positions. They were Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial, and Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner, the supervisor of lumberjacks (lignicidarum magist.) in Hronc.

The voters unanimously accepted this proposal and also elected Catholics Matej Faško, Matej Fabricius, and Ján Taxner, who accepted the senatorial position (1683).

… On February 3, 1683, Martin Olleriny and Ján Taxner went to Levoča for Milochovský and Simonides, who had returned from exile in the meantime.

To have written assurance of protection from Rákóczy himself, on September 25, 1703, Jakub Gronell, Matej Engler, and Ďuro Padlicius went to Rákóczy’s camp in Tokaj, where they paid homage to him on behalf of the town and requested a letter of protection.

11. júla 1713 žilo v Brezne 2333 ľudí.

Nato richtár oznámil, že dňa 15. júla 1782 príde vyšetrovať diecezanský povereník Štefan Vavrovič, vicearchidiakon a farár valaštiansky. K tomuto vyšetreniu (či totiž sú splnené predpoklady k povoleniu) prišli zo strany katolíkov: Tomáš Fedor, senátor, František Lopušný a notár M. Suchodolský, zo strany evanjelikov Matej Červený st., Ondrej Engler a Samuel Fabricius.

Breznianski evanjelici však 9. decembra 1783 podali prosbu o dovolenie vystaviť si drevenú modlitebnicu v dome Englerovskom (terajší Thomesovský) a zaviazali sa dať k tomu všetky ručné a povozné práce, len potrebné drevo žiadali od mesta. To im magistrát na prímluvu Ondreja Englera, Samuela Poscha, Jána Veselku a Martina Láméra aj povolil.

Ku zbierke prispeli (1782) po 100 zlatých … Ondrej Engler …

… vybral sa mestský kapitán Ondrej Engler a vicenotár Matej Červený do Viedne ku samému cisárovi a podali mu prosbu breznianskych evanjelikov … (1782).

On July 11, 1713, there were 2,333 people living in Brezno.

Subsequently, the mayor announced that on July 15, 1782, the diocesan commissioner, Štefan Vavrovič, vicearchdeacon and pastor of Valašská, would come to investigate. To this investigation (whether the conditions for permission are met), representatives of the Catholics came: Tomáš Fedor, senator, František Lopušný, and notary M. Suchodolský, and on the side of the evangelicals, Matej Červený Sr., Ondrej Engler, and Samuel Fabricius.

However, on December 9, 1783, the Brezno evangelicals submitted a request for permission to build a wooden prayer house in the Engler house (present-day Thomesovský) and pledged to provide all manual and carting work, requesting only the necessary wood from the town. The magistrate granted them permission on the recommendation of Ondrej Engler, Samuel Posch, Ján Veselka, and Martin Lámer.

They contributed to the collection (1782) with 100 gold coins each… Ondrej Engler…

… The town captain Ondrej Engler and vice-notary Matej Červený went to Vienna to the emperor himself and submitted a petition from the Brezno evangelicals… (1782).

Keď došla do Brezna zvesť, že cisár cestuje po krajine a pôjde cez Rimavskú Sobotu, vybrali sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Synovic. (1782)

… prišli vyslanci breznianskej cirkvi Ondrej Engler a Ondrej Synovic na poradu k tamojšiemu zemanovi Jurovi Géczymu, ktorým sa Kusmáni veľmi zapáčil. (1782)

Krstiteľnicu daroval prvý dozorca cirkvi, mestský kapitán Ondrej Engler. Krstiteľnica má „Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…“ Engler daroval r. 1782 i strieborný a pozlátený kalich s medeným držiatkom a patenou.

Breznianski cirkevníci ich slušne hostili, menovite … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)

Zhodení boli Košútovci a vyvolená bola kráľovská rada pre Brezno a okolie. Miesto Mateja Slabeja vymenovali senátora Samuela Lopušného. (po 1849).

When the news reached Brezno that the emperor was traveling through the country and would pass through Rimavská Sobota, Ondrej Engler, Jakub Lucae, and Ondrej Synovic set out there again. (1782)

… representatives of the Brezno church, Ondrej Engler and Ondrej Synovic, came to a meeting with the local nobleman Juro Géczym, who was very impressed with Kusmány. (1782)

The first custodian of the church, town captain Ondrej Engler, donated the baptismal font. The baptismal font bears the inscription „Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…“ In 1782, Engler also donated a silver and gilded chalice with a copper handle and paten.

The church representatives from Brezno were hospitably received, namely … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)

The Košútovci were removed, and a royal council was elected for Brezno and its surroundings. Samuel Lopušný was appointed senator in place of Matej Slabý. (after 1849).

Ján Chalupka za svojho 10-ročného úradovania ordinoval 33 kňazov. Ako 25 ním bol Samo Záthurecký (okolo 1860)

Vidiek však bol na strane opozičného kandidáta kanoníka Lopušného, ktorého kandidoval kat. farár Majovský (1869)

Po dlhých prípravách r. 1906 rozhodla sa cirkev stavať vežu, aby chrám Boží nadobudnul dôstojnejšieho vzhľadu a aby krásne zvony zo starého cmitera boli dané na dôstojnejšie miesto. Plán vyhotovili profesori Förk a Sándy z Budapešti, vystavili ju banskobystrickí stavitelia Hudec a Rosenauer za 87.418 korún. Mesto prispelo 50.000 korunami. Základný kameň veže bol položený 30. júna, do neho bola vložená táto pamätná listina: kde sú spomínaný aj presbyter Matej Kolesár a Matej Lopušný.

… Dohotoviť účty z roku 1929, ako sa mali predostrieť seniorátu, vzal si za úlohuen. účtovný kontrolór brat Štefan Faško.

During his ten years in office, Ján Chalupka ordained 33 priests. The 25th priest ordained by him was Samo Záthurecký (around 1860).

However, the countryside was on the side of the opposition candidate, Canon Lopušný, whose candidacy was supported by the Catholic priest Majovský (1869).

After long preparations in 1906, the decision was made to build a tower for the church to give it a more dignified appearance and to relocate the beautiful bells from the old cemetery to a more fitting place. The plans were prepared by professors Förk and Sándy from Budapest, and the tower was built by the Banská Bystrica builders Hudec and Rosenauer for 87,418 crowns. The city contributed 50,000 crowns. The foundation stone of the tower was laid on June 30, and the following memorial document was placed into it, mentioning presbyter Matej Kolesár and Matej Lopušný.

… To settle the accounts from the year 1929, as they were to be presented to the seniorate, accounting auditor Brother Štefan Faško took on the task.

poznamky-rodina 76993

Rodina

Ondrášik – meno späté s našou rodinou

23/08/201020/08/2025 skala

Meno Ondrášik je pomerne bežné na celom Slovensku, aj v Čechách. Zrejme dochádzalo aj k zmene mena na Ondrašík apod. Toto meno je späté z históriou obce Hôrka, ktorá bola založená pred viac ako 750 rokmi. Konkrétnejšie informácie poskytnem po preštudovaní monografie „Mrva Ivan, Slovák Mirko, 750 rokov obce Hôrka nad Váhom, 1998, Obec Hôrka nad Váhom, Hôrka nad Váhom, 107 pp.“ Ondrášikovci, ktorých potomkom som aj ja, pochádzali z Hôrky. Dodnes tam aj niektorí žijú. V Piešťanoch žilo v minulosti, aj žije dne veľa ďalších Ondrášikovcov, avšak ich pôvod môže byť iný. Najstarší známy Ondrášik je prapradedko Martin, ktorý mal tri ženy a 8 detí: Štefana, Jána, Jozefa, Juraja, Pavla, ?, Ivanu a Zuzanu. Všetci synovia padli v 1. svetovej vojne.

The name „Ondrášik“ is quite common throughout Slovakia and also in the Czech Republic. Variations of the name, such as „Ondrašík,“ likely also exist. This name is connected to the history of the village of Hôrka, which was founded over 750 years ago. More specific information will be provided after studying the monograph „Mrva Ivan, Slovák Mirko, 750 rokov obce Hôrka nad Váhom, 1998, Obec Hôrka nad Váhom, Hôrka nad Váhom, 107 pp.“ Ondrášikovci, from whom I am also descended, originated from Hôrka, and some still live there today. In the past and present, many other Ondrášikovci lived in Piešťany, but their origins may vary. The oldest known Ondrášik is great-great-grandfather Martin, who had three wives and 8 children: Štefan, Ján, Jozef, Juraj, Pavol, ?, Ivana, and Zuzana. All sons perished in World War I.

ondrasik 6616

Rodina, Naša rodina

Pôvod a história rodu našej rodiny

23/08/201020/08/2025 skala

K pôvodu mien

slovo Kaclík znamená v turečtine niečo ako stav, hodnota, cena
meno Faško vzniklo možno z nemeckého Fachmann
meno Ondrášik je na Slovensku, aj v Čechách veľmi používané
meno Rusnák je pravdepodobne odvodené od kmeňa slova rus
meno Dugát je pre mňa zatiaľ záhadou. Vína vo Francúzsku nesú taký názov
meno Kern je zrejme nemeckého pôvodu. Kern znamená zrno v nemčine
meno Pecka pochádza z Moravy
meno Šajgalík môže byť odvodené od sajgy, prípadne od saglika
meno Púchovský

Naša rodina je pomerne rozsiahla. Snažím sa zistiť kam siahajú jej korene. Podarilo sa mi už nájsť veľké množstvo ľudí, ktorí mi pomohli. Prípadne som ja trochu pomohol im. Pátram predovšetkým po menách ako Kaclík, Faško, Dugát, Rusnák, Kern, Citterberg, Šajgalík, Púchovský, Ondrášik, Pecka, prípadne Ličko, Kán, Baliak, Košecká, Nemčok, Knapčok, Oravcová. Zaujíma ma aj história miest, osídlenia v ktorých žili naši predkovia. Ide o Piešťany, Filipovo, Brezno, Gašparovo, Braväcovo, Hôrka nad Váhom, Pôbišovo, Srnkovo, Podholie, Duchonku, Staré Hory atď. V roku 2003 žilo na Slovensku pravdepodobne 58 Kaclíkovcov.

K zmenám priezvisk dochádzalo aj v našej rodine. Menami Faško, Kaclík, Dugát, Rusnák sa podrobnejšie zaoberám na samostatných stránkach. Zistil som tieto možné zmeny mien: Ličko – Baliak, Bútora – Kochan, Troliga – Pôbiš, Kern – Horský. Čo viedlo týchto ľudí k zmene? Asi v našom prípade skôr ide o snahu po rozlišovaní sa. Niekedy možno šlo o obavy z prenasledovania, či už kvôli presvedčeniu, alebo kvôli neslovensky znejúcemu menu, prípadne z iných dôvodov (Kern, Herák, možno aj Rusnák). Pôvod Faškovského rodu sa viaže na obec Filipovo. Neviem zatiaľ kedy vznikla. Vyzerá to, že možno okolo roku 1690. Je však veľmi zaujímavé, že podľa historických prameňov Filipovo existovalo už v 15. storočí. Nie však tam, kde je dnes, ale pri Dobšinej. Tam však v 16. storočí zaniklo. Genealogické údaje sa dajú získať na matrikách, na farských úradoch, v archívoch. Na Slovensku sa nachádza asi 7 oblastných archívov. V Štátnom oblastnom archíve v Banskej Bystrici sa nachádzajú matriky z väčšiny bývalého stredoslovenského kraja z rokov 1786 – 1895. Konkrétne sa tam nachádzajú aj nami zistené údaje z obce Beňuš, avšak staršie matriky sa tu nenachádzajú, nakoľko v Beňuši nebol farský úrad, staršie údaje – do roku 1682 sú v matrikách v Brezne.

Údaje, ktoré sú zverejnené, neobsahujú presné adresy, žiadne telefóny, žiadne fotky, nič čoby narušovalo súkromie dotknutých osôb. Výnimkou sú fotky najbližších. Fotky obcí, aj väčšiny osôb som fotil ja sám. Akékoľvek výhrady voči uverejnenému obsahu mi adresujte. Ospravedlňujem sa za nepresnosti, nie všetky informácie sú dokončené. Ak by sa niekto našiel, kto by mi vedel pomôcť, poradiť, ak by naopak, niekto chcel radu odo mňa, nech sa obráti na mňa. Budem vďačný za každú informáciu. V tomto duchu by som sa chcel poďakovať predovšetkým Branislavovi Faškovi a Igorovi Faškovi ktorý mi poskytli množstvo cenných informácií.

Jednotlivé zaujímavé generácie

About the origin of names

The word „Kaclík“ means something like condition, value, or price in Turkish.
The name „Faško“ might have originated from the German word „Fachmann,“ which means specialist or expert.
The name „Ondrášik“ is commonly used in Slovakia and the Czech Republic.
„Rusnák“ is likely derived from the root „rus,“ which may be related to the term for Russian.
The origin of the name „Dugát“ is currently unknown but resembles the name of wines in France.

Your family is extensive, and you are exploring the roots of names such as Kaclík, Faško, Dugát, Rusnák, Kern, Citterberg, Šajgalík, Púchovský, Ondrášik, Pecka, as well as Ličko, Kán, Baliak, Košecká, Nemčok, Knapčok, Oravcová. You are also interested in the history of places where your ancestors lived, such as Piešťany, Filipovo, Brezno, Gašparovo, Braväcovo, Hôrka nad Váhom, Pôbišovo, Srnkovo, Podholie, Duchonka, Staré Hory, etc.

You’ve encountered changes in surnames within your family, such as Faško, Kaclík, Dugát, Rusnák, Kern, Citterberg, Šajgalík, Púchovský, Ondrášik, Pecka, and Ličko. Some of these changes may be related to the desire for differentiation, concerns about persecution, or language-related reasons.

You’ve also delved into the history of the Faško family, tracing it back to the village of Filipovo around 1690. You’ve collected genealogical data from various sources, including church records, parish offices, and archives. The State Regional Archive in Banská Bystrica holds records from the former central Slovak region from 1786 to 1895.

The published information respects privacy, avoiding precise addresses, phone numbers, or intrusive details. You’ve taken photographs of villages and individuals yourself, with exceptions for photos of close family members. You acknowledge any potential inaccuracies and welcome corrections. You express gratitude to Branislav Faško and Igor Faško for providing valuable information and encourage anyone with additional information to contact you.

Zur Herkunft der Namen

Das Wort Kaclík bedeutet im Türkischen etwas wie Zustand, Wert, Preis. Der Name Faško könnte möglicherweise aus dem deutschen Fachmann entstanden sein. Der Name Ondrášik ist in der Slowakei und auch in Tschechien sehr gebräuchlich. Der Name Rusnák leitet sich wahrscheinlich vom Stamm des Wortes rus ab. Der Ursprung des Namens Dugát ist für mich bisher ein Rätsel. Weine in Frankreich tragen jedoch einen ähnlichen Namen. Der Name Kern ist wahrscheinlich deutschen Ursprungs. Kern bedeutet auf Deutsch Korn. Der Name Pecka stammt aus Mähren. Der Name Šajgalík könnte von sajgy oder saglika abgeleitet sein. Der Name Púchovský.

Unsere Familie ist ziemlich umfangreich. Ich versuche herauszufinden, wo ihre Wurzeln liegen. Es ist mir bereits gelungen, viele Menschen zu finden, die mir geholfen haben. Möglicherweise habe ich auch ihnen ein wenig geholfen. Ich suche vor allem nach Namen wie Kaclík, Faško, Dugát, Rusnák, Kern, Citterberg, Šajgalík, Púchovský, Ondrášik, Pecka, sowie Ličko, Kán, Baliak, Košecká, Nemčok, Knapčok, Oravcová. Mich interessiert auch die Geschichte der Orte, in denen unsere Vorfahren lebten. Dazu gehören Piešťany, Filipovo, Brezno, Gašparovo, Braväcovo, Hôrka nad Váhom, Pôbišovo, Srnkovo, Podholie, Duchonka, Staré Hory usw. Im Jahr 2003 lebten wahrscheinlich 58 Kaclíks in der Slowakei.

Es gab auch Veränderungen in den Nachnamen unserer Familie. Mit den Namen Faško, Kaclík, Dugát, Rusnák befasse ich mich genauer auf separaten Seiten. Ich habe mögliche Namensänderungen festgestellt, wie Ličko – Baliak, Bútora – Kochan, Troliga – Pôbiš, Kern – Horský. Was führte diese Menschen zu einer Änderung? In unserem Fall scheint es eher darum zu gehen, sich zu unterscheiden. Manchmal könnte es auch die Angst vor Verfolgung gewesen sein, sei es wegen Überzeugungen oder wegen eines nicht-slowakisch klingenden Namens, oder aus anderen Gründen (Kern, Herák, vielleicht auch Rusnák). Der Ursprung des Faško-Geschlechts ist mit dem Dorf Filipovo verbunden. Ich weiß noch nicht, wann es entstanden ist. Es scheint jedoch sehr interessant zu sein, dass laut historischen Quellen Filipovo bereits im 15. Jahrhundert existierte. Allerdings nicht dort, wo es heute ist, sondern bei Dobšiná. Dort verschwand es jedoch im 16. Jahrhundert. Genealogische Daten können aus Kirchenbüchern, Pfarrämtern und Archiven gewonnen werden. In der Slowakei gibt es etwa 7 regionale Archive. Im Staatsarchiv in Banská Bystrica befinden sich Kirchenbücher aus dem Großteil der ehemaligen Mittelslowakei von 1786 bis 1895. Speziell dort sind auch die von uns gefundenen Daten aus dem Dorf Beňuš vorhanden, ältere Kirchenbücher sind jedoch nicht vorhanden, da es in Beňuš kein Pfarramt gab; ältere Daten bis 1682 sind in den Kirchenbüchern in Brezno zu finden.

Die veröffentlichten Daten enthalten keine genauen Adressen, Telefonnummern, Fotos von Personen, die ihre Privatsphäre verletzen könnten. Ausnahmen sind Fotos der nächsten Verwandten. Die Fotos von Dörfern und den meisten Personen habe ich selbst gemacht. Eventuelle Einwände gegen den veröffentlichten Inhalt können mir mitgeteilt werden. Ich entschuldige mich für Unvollkommenheiten, nicht alle Informationen sind abgeschlossen. Wenn sich jemand findet, der mir helfen kann, Ratschläge geben möchte oder im Gegenteil, jemand Rat von mir möchte, soll sich bitte an mich wenden. Ich bin dankbar für jede Information. In diesem Sinne möchte ich mich besonders bei Branislav Faško und Igor Faško bedanken, die mir viele wertvolle Informationen gegeben haben.

A nevek eredetéről

A Kaclík szó törökül valami olyasmit jelent, mint állapot, érték, ár. A Faško név talán a német Fachmann szóból származik. Az Ondrášik név a Szlovákiában és Csehországban is nagyon elterjedt. A Rusnák név valószínűleg a rus szó törzséről származik. A Dugát név számomra eddig rejtély. Francia borok viselik ugyanazt a nevet. A Kern név valószínűleg német eredetű. A Kern a németben magot jelent. A Pecka név Moráviából származik. A Šajgalík név lehet, hogy a sajgy vagy saglika szóból ered. A Púchovský név.

A családunk viszonylag terjedelmes. Próbálom kideríteni, hogy honnan erednek a gyökerei. Sikerült már találnom sok embert, akik segítettek nekem. Vagy talán én is segítettem nekik egy kicsit. Főként olyan neveket kutatok, mint a Kaclík, Faško, Dugát, Rusnák, Kern, Citterberg, Šajgalík, Púchovský, Ondrášik, Pecka, valamint Ličko, Kán, Baliak, Košecká, Nemčok, Knapčok, Oravcová. Érdekel a helyek történelme, ahol elődeink éltek. Ilyenek Piešťany, Filipovo, Brezno, Gašparovo, Braväcovo, Hôrka nad Váhom, Pôbišovo, Srnkovo, Podholie, Duchonka, Staré Hory stb. 2003-ban valószínűleg 58 Kaclík élt Szlovákiában.

Voltak változások a családunk vezetékneveiben is. A Faško, Kaclík, Dugát, Rusnák nevekkel részletesen foglalkozom külön oldalakon. Az alábbi lehetséges névváltozatokat találtam: Ličko – Baliak, Bútora – Kochan, Troliga – Pôbiš, Kern – Horský. Mi vezetett ezeket az embereket a változásokhoz? Talán az volt a szándékuk, hogy megkülönbözzenek. Néha lehet, hogy az üldözés félelme miatt történt, legyen az meggyőződés vagy a német hangzású név miatt, vagy más okokból (Kern, Herák, esetleg Rusnák). A Faško-család eredete a Filipovo faluhoz kapcsolódik. Még nem tudom, mikor keletkezett. Azonban nagyon érdekes, hogy a történelmi források szerint Filipovo már a 15. században létezett. Nem ott, ahol ma van, hanem Dobšiná mellett. Azonban 16. században megszűnt. A genealógiai adatokat anyakönyvekből, plébániákról és levéltárakból lehet beszerezni. Szlovákiában kb. 7 területi levéltár található. Bánská Bystricai Területi Levéltárban a közép-szlovákiai régió nagy részéről származó anyakönyvek vannak 1786-tól 1895-ig. Különösen ott találhatóak az általunk megtalált adatok Beňuš faluból, de az idősebb anyakönyvek Breznóban találhatóak, mivel Beňušon nem volt plébánia; a régebbi adatok 1682-ig Breznó anyakönyveiben találhatóak.

A közzétett adatok nem tartalmaznak pontos címeket, telefonszámokat, olyan fényképeket, amelyek megsértethetik az érintett személyek magánéletét. Kivételt képeznek a legközelebbi rokonok fényképei. A falvak és a legtöbb személy fényképeit én készítettem. Bármilyen kifogást a közzétett tartalom ellen, kérem, velem közöljék. Elnézést kérek a pontatlanságokért, nem minden információ készült el. Ha valaki megtalálná magát, aki segíteni tudna, tanácsot adna, vagy éppen valaki tanácsra van tőlem szüksége, forduljon hozzám. Hálás lennék minden információért. Ebben a szellemben külön köszönetet szeretnék mondani elsősorban Branislav Faškónak és Igor Faškónak, akik sok értékes információt szolgáltattak nekem.

O pochodzeniu nazwisk

Słowo Kaclík w tureckim oznacza coś w rodzaju stanu, wartości, ceny. Nazwa Faško prawdopodobnie wywodzi się z niemieckiego Fachmann. Nazwisko Ondrášik jest bardzo popularne na Słowacji, a także w Czechach. Nazwisko Rusnák prawdopodobnie wywodzi się od rdzenia słowa rus. Nazwisko Dugát pozostaje dla mnie jak dotąd zagadką. Wina we Francji noszą podobną nazwę. Nazwisko Kern jest prawdopodobnie niemieckiego pochodzenia. Kern oznacza ziarno po niemiecku. Nazwisko Pecka pochodzi z Moraw. Nazwisko Šajgalík może być odmienione od słowa sajgy lub saglika. Nazwisko Púchovský.

Nasza rodzina jest dość rozległa. Staram się dowiedzieć, skąd się biorą jej korzenie. Udało mi się już znaleźć wielu ludzi, którzy mi pomogli. Czasami również ja pomogłem im trochę. Poszukuję przede wszystkim nazwisk takich jak Kaclík, Faško, Dugát, Rusnák, Kern, Citterberg, Šajgalík, Púchovský, Ondrášik, Pecka, a także Ličko, Kán, Baliak, Košecká, Nemčok, Knapčok, Oravcová. Interesuje mnie także historia miejsc, osad, w których żyli nasi przodkowie. Są to między innymi Piešťany, Filipovo, Brezno, Gašparovo, Braväcovo, Hôrka nad Váhom, Pôbišovo, Srnkovo, Podholie, Duchonka, Staré Hory itp. W roku 2003 w Polsce mieszkało prawdopodobnie 58 osób o nazwisku Kaclík.

W naszej rodzinie dochodziło również do zmian nazwisk. Nazwy Faško, Kaclík, Dugát, Rusnák szczegółowo omawiam na osobnych stronach. Znalazłem te możliwe zmiany nazwisk: Ličko – Baliak, Bútora – Kochan, Troliga – Pôbiš, Kern – Horský. Co skłoniło tych ludzi do zmiany nazwisk? W naszym przypadku chodzi prawdopodobnie o próbę odróżnienia się. Czasami mogło to wynikać z obaw przed prześladowaniami, czy to z powodu przekonań, czy też z powodu niemiecko brzmiącej nazwy, albo z innych powodów (Kern, Herák, być może też Rusnák). Początki rodu Faško wiążą się z miejscowością Filipovo. Na razie nie wiem, kiedy została założona. Wydaje się jednak bardzo interesujące, że według źródeł historycznych Filipovo istniało już w XV wieku. Nie tam, gdzie jest dziś, ale koło Dobšiny. Jednak w XVI wieku to miejsce zanikło. Dane genealogiczne można uzyskać z metryk, urzędów parafialnych i archiwów. W Polsce istnieje około 7 archiwów regionalnych. W Państwowym Archiwum Regionalnym w Banská Bystrica znajdują się metryki z większości byłego środkowosłowackiego kraju z lat 1786-1895. Konkretnie tam znajdują się również dane z wsi Beňuš, które udało nam się zidentyfikować, ale starsze metryki tam nie są dostępne, ponieważ w Beňuš nie było urzędu parafialnego, a starsze dane do roku 1682 znajdują się w metrykach w Breznie.

Opublikowane dane nie zawierają dokładnych adresów, numerów telefonów, zdjęć osób, co mogłoby naruszać ich prywatność. Wyjątkiem są zdjęcia najbliższych. Zdjęcia wiosek i większości osób robiłem sam. Wszelkie zastrzeżenia co do opublikowanego treści proszę skierować do mnie. Przepraszam za niedokładności, nie wszystkie informacje są kompletnie opracowane. Jeśli ktoś się znajdzie, kto mógłby mi pomóc, doradzić, a może ktoś potrzebuje rady ode mnie, proszę o kontakt. Będę wdzięczny za każdą informację. W tym duchu chciałbym szczególnie podziękować Branislavowi Faškowi i Igorowi Faškowi, którzy udostępnili mi wiele cennych informacji.

povod-rodiny 60912