výborné (3) - Skala

2011, 2011-2015, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Nemecké, Nemecko, Typ krajiny, Zahraničie

Drážďany – zelená perla Nemecka

29/11/201928/03/2024 skala

Drážďany, nemecky Dresden sa nachádzajú v juhovýchodnom Nemecku nad Ústí nad Labem.

Drážďany, poľsky Drezno (drazdany.org), sú hlavným mestom Saska, spolkovej republiky Nemecka. Na rozlohe 328 km² žije viac ako 517 000 obyvateľov. Mesto je rozlohou štvrtým najväčším veľkomestom Nemecka. Kedysi to bola rybárska obec – lužickosrbský názov Drežďany označoval ľudí bažín a lužných lesov, sídlo markgrófa, neskôr sa stali kúpeľnou a kráľovskou rezidenciou. Spolu s Zwickau, Chemnitzom, Lipskom a Halle tvoria metropolitný región saského trojuholníka. Je označovaná aj ako Polabská Florencia (Wikipedia.sk). Až 62 % plochy mesta je zelených, prípadne zalesnených, čím patria Drážďany k najzelenším európskym mestám (dresden.de). Tvoria veľký železničný uzol (Wikipedia.cz). Osobnosti mesta: hudobný skladateľ Carl Maria von Weber (Wikipedia.cz).

V roku 116 existovala na miestach dnešných Drážďan, osada s latinským názvom Lupphurdum (drazdany.org). Mesto bolo založené pôvodne ako slovanské sídlo zrejme v 10. storočí. Od 11. storočia bolo centrom Meissenska. Prvá písomná zmienka je z roku 1206. Od roku 1485 je hlavným mestom Saska. Od 13.2.1945 do 15.2.1945 boli Drážďany takmer kompletne zničené leteckým bombardovaním. V roku 2002 postihla mesto tisícročná povodeň (Wikipedia.sk).

Každoročne sem prichádza takmer 10 miliónov turistov, teší sa aj kongresovej turistike, mesto je inovačné a kultúrne atraktívne (dresden.de). Zwinger je klenotnicou najcennejších umeleckých zbierok Drážďan a nádherným dielom barokovej architektúry. Pôvodne bol výstavným palácom saského kurfirsta Augusta Veľkého, ktorý sa chcel prirovnať ku francúzskemu Ľudovítovi XIV.-temu. Postavený bol v rokoch 1710 – 1728. Dnes sa tu nachádza galéria starých majstrov – Gemäldegalerie Alte Meister, napr. Rembrandta, Rubensa, Tiziana, Canaletta, Sixtínska Madonna od Raffaela (mestasveta.cz). Drážďansku Semperovu operu preslávil aj Richard Wagner (mestasveta.cz). Fürstenzug je nástenný obraz dlhý 102 metrov, zložený z asi 25 tisíc porcelánových častí, ktorý sa nachádza v Augustus Strasse. Jeho autorom je Wilhelm Walther (mestasveta.cz).

Dresden, in German Drážďany, is located in southeastern Germany, near Ústí nad Labem.

Dresden, in Polish Drezno (drazdany.org), serves as the capital city of Saxony, a federal state of Germany. With an area of 328 km², it is home to over 517,000 residents, making it the fourth-largest city in Germany by size. Once a fishing village, the Sorbian name Drežďany referred to people of marshes and floodplain forests. It later became the residence of margraves and eventually a spa and royal residence. Together with Zwickau, Chemnitz, Leipzig, and Halle, Dresden forms the metropolitan region of the Saxon Triangle. It is also known as the Florence on the Elbe (Wikipedia.sk). Approximately 62% of the city’s area is green or wooded, making Dresden one of the greenest cities in Europe (dresden.de). It serves as a major railway hub (Wikipedia.cz). Notable personalities from the city include the composer Carl Maria von Weber (Wikipedia.cz).

In the year 116, there was a settlement named Lupphurdum in the present-day Dresden area (drazdany.org). The city was originally founded as a Slavic settlement, likely in the 10^th century. From the 11^th century, it became the center of the Margraviate of Meissen. The first written mention dates back to 1206, and since 1485, it has been the capital of Saxony. From February 13, 1945, to February 15, 1945, Dresden was nearly completely destroyed by aerial bombardment. In 2002, the city faced a millennium flood (Wikipedia.sk).

Dresden attracts nearly 10 million tourists annually and is a hub for congress tourism. The city is innovative and culturally attractive (dresden.de). The Zwinger is a treasure trove of Dresden’s most valuable art collections and a splendid example of Baroque architecture. Originally built as an exhibition palace for the Saxon Elector Augustus the Strong, seeking to rival Louis XIV of France, it was constructed between 1710 and 1728. Today, it houses the Old Masters Gallery – Gemäldegalerie Alte Meister, featuring works by artists like Rembrandt, Rubens, Titian, Canaletto, and Raphael’s Sistine Madonna (mestasveta.cz). Richard Wagner also gained fame for the Semperoper in Dresden (mestasveta.cz). The Fürstenzug is a 102-meter-long mural composed of approximately 25,000 porcelain tiles, located in Augustusstrasse. It was created by Wilhelm Walther (mestasveta.cz).

Dresden, auch in Tschechien als Drážďany bekannt, liegt im Südosten Deutschlands über Ústí nad Labem.

Dresden, auf Polnisch Drezno (drazdany.org), ist die Hauptstadt von Sachsen, einem Bundesland der Bundesrepublik Deutschland. Auf einer Fläche von 328 km² leben hier mehr als 517.000 Einwohner, was es zur viertgrößten Stadt Deutschlands nach Fläche macht. Einst war es ein Fischerdorf – der sorbische Name Drežďany bedeutete Menschen in Sümpfen und Auenwäldern, Sitz des Markgrafen, später wurden sie ein Kur- und königlicher Residenzort. Zusammen mit Zwickau, Chemnitz, Leipzig und Halle bildet es die Metropolregion des sächsischen Dreiecks. Dresden wird auch als Florenz an der Elbe bezeichnet (Wikipedia.sk). Bis zu 62 % der Stadtfläche sind Grünflächen oder bewaldet, was Dresden zu einer der grünsten Städte Europas macht (dresden.de). Es ist ein wichtiger Verkehrsknotenpunkt (Wikipedia.cz). Persönlichkeiten der Stadt: der Komponist Carl Maria von Weber (Wikipedia.cz).

Im Jahr 116 gab es an der Stelle des heutigen Dresden eine Siedlung mit dem lateinischen Namen Lupphurdum (drazdany.org). Die Stadt wurde wahrscheinlich im 10. Jahrhundert als slawische Siedlung gegründet. Ab dem 11. Jahrhundert war sie das Zentrum des Meissner Landes. Die erste schriftliche Erwähnung von Dresden stammt aus dem Jahr 1206. Seit 1485 ist es die Hauptstadt Sachsens. Vom 13. Februar 1945 bis zum 15. Februar 1945 wurden Dresden bei Luftangriffen fast vollständig zerstört. Im Jahr 2002 wurde die Stadt von einem tausendjährigen Hochwasser heimgesucht (Wikipedia.sk).

Jährlich besuchen fast 10 Millionen Touristen die Stadt, die sich auch über Kongresstourismus freut. Dresden ist innovativ und kulturell attraktiv (dresden.de). Der Zwinger ist ein Juwel mit den wertvollsten Kunstsammlungen Dresdens und ein wunderschönes Beispiel barocker Architektur. Ursprünglich war es ein Ausstellungspalast des sächsischen Kurfürsten August des Starken, der sich mit Ludwig XIV. von Frankreich vergleichen wollte. Er wurde in den Jahren 1710 bis 1728 erbaut. Heute beherbergt er die Galerie Alte Meister mit Werken von Künstlern wie Rembrandt, Rubens, Tizian, Canaletto und der Sixtinischen Madonna von Raffael (mestasveta.cz). Die Semperoper Dresden wurde auch durch Richard Wagner berühmt (mestasveta.cz). Der Fürstenzug ist ein 102 Meter langes Wandgemälde aus etwa 25.000 Porzellanteilen und befindet sich in der Augustusstraße. Der Autor ist Wilhelm Walther (mestasveta.cz).

Odkazy

TOP

Všetky

Ukážka modernej architektúry. Pre mňa skôr otrasnej ;-)

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

24/11/201915/03/2024 skala

V Petronelli, neďaleko od Bratislavy sa v Rakúsku nachádza rímsky tábor, ktorý je pozostatkom a rekonštrukciou skutočného rímske tábora Carnuntum. Sú tu okrem iného aj ukážky vtedajšieho spoločenského života, technického riešenia normálneho života v obydliach, kúpeľoch a mnohé iné zaujímavé veci.

Rímska metropola Carnuntum ležala na Jantárovej ceste, na rímskej hranici – Limes Romanus medzi Viedňou a Bratislavou. Na križovatke obchodných diaľkových ciest, Jantárovej cesty a Dunajskej cesty. Je najväčším archeologickým náleziskom v Rakúsku (vinokarpat.sk). Systematické vykopávky tu prebiehajú od roku 1885. Slovo Carnuntum je pravdepodobne odvodené od Kar, prípadne Karn – kameň, hromada skál (Wikipedia.cs).

Carnuntum sa vyvíjalo od 1. polovice 1. stor. n. l. do konca rímskej prítomnosti v roku 433. Počet obyvateľov Carnunta sa odhaduje približne na 50 000. Pred Rimanmi boli v tejto oblasti Kelti. V 2. storočí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rímsky Tiberius založil na území keltského mesta Carnunta vojenskú základňu. Útočí na markomanského kráľa Marboda. V rokoch 8 – 9 sa Panónia stala rímskou provinciou ako Inferior Provincia Illyricum. Po porážke v Teutónskom lese (9 n. l.) sa Augustus rozhodol upustiť od ďalších výbojov severne od Dunaja a označil Dunaj ako hranicu ríše. V nasledujúcom období pripadne preto Carnuntu dôležitá obranná funkcia na Dunaji. Za cisára Claudia (41 – 54) bolo založené aj civilné mesto. V rokoch 172 – 175 Marcus Aurelius v Panónii bojuje proti Markomanom a Kvádom, v Carnunte sa zdržuje v rokoch 171 – 173. V roku 194 je Carnuntum povýšené na kolóniu a ponesie názov Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Asi kilometer západne od dnešného Bad Deutsch Altenburgu malá 15. légia – Legio XV Apollinaris vojenský tábor. Chránil ho systém priekop a ochranný múr s rohovými a dvojitými vežami. Nachádzalo sa tam 5 až 6 tisíc vojakov. Asi kilometer západne od vojenského tábora bol tábor pomocnej légie – Castrum auxilii, postavený v 2 polovici 1. storočia a slúžil 500 člennej jazdeckej vojenskej posádke. Okolo vojenského tábora vzniklo osídlenie s pevnými drevenými stavbami (canabae), ktoré sa v priebehu 2. storočia n. l. prestavovali na kamenné stavby. Usadilo sa tu civilné obyvateľstvo, toto osídlenie sa rozkladalo asi na 150 ha. Cisár Hadrián udelil tomuto mestskému osídleniu mestské práva. Carnuntum sa postupne premenilo na významnú obchodnú metropolu (vinokarpat.sk).

Amfiteáter v Petronelli bol svojou rozlohou 72 x 44 metrov jedným z najväčších v Rímskej ríši. Do jeho hľadiska sa však vmestilo iba 8 000 divákov. Tribúna ma vyvolať predstavu, aká bola pôvodná výška stavby. Predpokladá sa, že súčasťou južnej tribúny bola dvojpodlažná a vznešene zariadená lóža miestodržiteľa. Na východnej a západnej časti mal po jednej monumentálnej bráne. Pri západnom vchode sa nachádzalo Nemeseum - maličká svätyňa na počesť bohyne osudu a pomsty Diany Nemesis (Informačná tabuľa).

In Petronell, near Bratislava, there is a Roman camp located in Austria that is a remnant and reconstruction of the actual Roman camp Carnuntum. It features demonstrations of the societal life of that era, technical solutions for daily living in dwellings, baths, and many other interesting aspects.

The Roman metropolis Carnuntum was situated on the Amber Road, along the Roman border – Limes Romanus between Vienna and Bratislava, at the intersection of trade routes, the Amber Road, and the Danube route. It is the largest archaeological site in Austria (vinokarpat.sk). Systematic excavations have been ongoing since 1885. The word “Carnuntum” is likely derived from “Kar” or “Karn” – stone or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Carnuntum evolved from the 1^st half of the 1^st century AD until the end of Roman presence in 433. The estimated population of Carnuntum is around 50,000. Before the Romans, Celts inhabited this area, followed by the Boii tribe in the 2^nd century BC. In 6 BC, the Roman Tiberius founded a military base on the territory of the Celtic city Carnuntum, attacking the Marcomannic king Maroboduus. In 8 – 9 AD, Pannonia became a Roman province as Inferior Provincia Illyricum. After the defeat in the Teutoburg Forest (9 AD), Augustus decided to abandon further conquests north of the Danube, designating the Danube as the empire’s boundary. In the following period, Carnuntum had a crucial defensive function on the Danube. Under Emperor Claudius (41−54), a civilian town was also established. In 172 – 175, Marcus Aurelius fought against the Marcomanni and Quadi in Pannonia, staying in Carnuntum from 171 to 173. In 194, Carnuntum was elevated to a colony and received the name Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

About a kilometer west of present-day Bad Deutsch Altenburg, the 15^th legion – Legio XV Apollinaris had a military camp. It was protected by a trench system and a defensive wall with corner and double towers, housing 5,000 to 6,000 soldiers. About a kilometer west of the military camp was the auxiliary legion camp – Castrum auxilii, built in the 2^nd half of the 1^st century and served a 500-member cavalry military garrison. Around the military camp, a settlement with solid wooden structures (canabae) was established, transforming into stone buildings during the 2^nd century AD. Civilian population settled here, and this settlement spread over approximately 150 hectares. Emperor Hadrian granted urban rights to this urban settlement. Carnuntum gradually transformed into a significant trade metropolis (vinokarpat.sk).

The amphitheater in Petronell, with an area of 72 x 44 meters, was one of the largest in the Roman Empire. However, only 8,000 spectators could fit into the arena, and the tribune gives an idea of the original height of the structure. It is assumed that the southern tribune had a two-story and elegantly furnished lodge for the governor. There was one monumental gate on the east and west sides each, and at the western entrance, there was the Nemeseum – a small sanctuary dedicated to the goddess of fate and revenge, Diana Nemesis (Information board).

In Petronell, in der Nähe von Bratislava, befindet sich in Österreich ein römischer Lagerplatz, der ein Überbleibsel und eine Rekonstruktion des eigentlichen römischen Lagers Carnuntum ist. Hier gibt es unter anderem Vorführungen des gesellschaftlichen Lebens dieser Zeit, technische Lösungen für das tägliche Leben in Wohnhäusern, Bädern und viele andere interessante Aspekte.

Die römische Metropole Carnuntum lag an der Bernsteinstraße, entlang der römischen Grenze – Limes Romanus zwischen Wien und Bratislava, an der Kreuzung von Handelsrouten, der Bernsteinstraße und der Donauroute. Es ist die größte archäologische Stätte in Österreich (vinokarpat.sk). Systematische Ausgrabungen laufen hier seit 1885. Das Wort “Carnuntum” leitet sich wahrscheinlich von “Kar” oder “Karn” – Stein oder Steinhaufen ab (Wikipedia.cs).

Carnuntum entwickelte sich von der ersten Hälfte des 1. Jahrhunderts n. Chr. bis zum Ende der römischen Präsenz im Jahr 433. Die geschätzte Bevölkerung von Carnuntum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohnten Kelten dieses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahrhundert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. gründete der römische Tiberius auf dem Gebiet der keltischen Stadt Carnuntum eine Militärbasis. Er griff den markomannischen König Marbod an. In den Jahren 8 – 9 wurde Pannonien eine römische Provinz als Inferior Provincia Illyricum. Nach der Niederlage im Teutoburger Wald (9 n. Chr.) entschied sich Augustus, von weiteren Eroberungen nördlich der Donau abzusehen und die Donau als die Grenze des Reiches zu bezeichnen. In der folgenden Zeit hatte Carnuntum eine entscheidende Verteidigungsfunktion an der Donau. Unter Kaiser Claudius (41−54) wurde auch eine zivile Stadt gegründet. In den Jahren 172 – 175 kämpfte Marcus Aurelius gegen die Markomannen und Quaden in Pannonien und verweilte von 171 bis 173 in Carnuntum. Im Jahr 194 wurde Carnuntum zu einer Kolonie erhoben und erhielt den Namen Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Etwa einen Kilometer westlich von Bad Deutsch Altenburg befand sich das Militärlager der 15. Legion – Legio XV Apollinaris. Es wurde durch ein Grabensystem und eine Schutzmauer mit Ecktürmen und Doppeltürmen geschützt und beherbergte 5.000 bis 6.000 Soldaten. Etwa einen Kilometer westlich des Militärlagers befand sich das Hilfslager der Legion – Castrum auxilii, das in der 2. Hälfte des 1. Jahrhunderts erbaut wurde und einer 500 Mann starken Kavallerie-Militärtruppe diente. Um das Militärlager herum entstand eine Siedlung mit festen hölzernen Strukturen (canabae), die sich im Laufe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Steinbauten umwandelten. Hier siedelte sich die Zivilbevölkerung an, und diese Siedlung erstreckte sich über etwa 150 Hektar. Kaiser Hadrian verlieh dieser städtischen Siedlung städtische Rechte. Carnuntum wandelte sich allmählich in eine bedeutende Handelsmetropole (vinokarpat.sk).

Das Amphitheater in Petronell, mit einer Fläche von 72 x 44 Metern, war eines der größten im Römischen Reich. Allerdings konnten nur 8.000 Zuschauer in die Arena passen, und die Tribüne gibt eine Vorstellung von der ursprünglichen Höhe des Gebäudes. Es wird vermutet, dass die südliche Tribüne eine zweistöckige und elegant eingerichtete Loge für den Statthalter hatte. An den Ost- und Westseiten gab es jeweils ein monumentales Tor, und am westlichen Eingang befand sich das Nemeseum – ein kleines Heiligtum zu Ehren der Göttin des Schicksals und der Rache, Diana Nemesis (Informačná tabuľa).

A Petronelli, vicino a Bratislava, si trova un campo militare romano in Austria, che è un residuo e una ricostruzione del vero campo militare romano di Carnuntum. Qui sono presenti, tra le altre cose, delle rappresentazioni della vita sociale dell’epoca, soluzioni tecniche per la vita quotidiana nelle abitazioni, bagni e molte altre cose interessanti.

La metropoli romana di Carnuntum si trovava lungo la Via dell’ambra, al confine romano – il Limes Romanus – tra Vienna e Bratislava. Al crocevia delle antiche strade commerciali, la Via dell’ambra e la strada del Danubio. È il più grande sito archeologico dell’Austria (vinokarpat.sk). Scavi sistematici sono in corso qui dal 1885. La parola Carnuntum è probabilmente derivata da Kar, o Karn – pietra, cumulo di roccia (Wikipedia.cs).

Carnuntum si sviluppò dalla prima metà del I secolo d.C. fino alla fine della presenza romana nel 433. La popolazione di Carnuntum è stimata intorno a 50.000 abitanti. Prima dei Romani, c’erano i Celti in questa regione. Nel II secolo a.C. c’erano i Boi, un popolo celtico. Nel 6 a.C., l’imperatore romano Tiberio fondò una base militare sul sito della città celtica di Carnuntum. Attaccò il re marcomanno Marbod. Negli anni 8 – 9, la Pannonia divenne una provincia romana come Inferior Provincia Illyricum. Dopo la sconfitta nella foresta di Teutoburgo (9 d.C.), Augusto decise di abbandonare ulteriori conquiste a nord del Danubio e designò il Danubio come confine dell’impero. Nei periodi successivi, Carnuntum ebbe un’importante funzione difensiva sul Danubio. Durante il regno dell’imperatore Claudio (41−54), fu fondata anche una città civile. Negli anni 172 – 175, Marco Aurelio combatté contro i Marcomanni e i Quadi in Pannonia, trascorrendo del tempo a Carnuntum negli anni 171 – 173. Nel 194 Carnuntum fu elevata a colonia e prese il nome di Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Circa un chilometro a ovest dell’attuale Bad Deutsch Altenburg c’era un campo militare della 15ª legione – Legio XV Apollinaris. Era protetto da un sistema di fossati e un muro difensivo con torri d’angolo e doppie torri. Vi si trovavano da 5.000 a 6.000 soldati. Circa un chilometro a ovest del campo militare c’era un campo di una legione ausiliaria – Castrum auxilii, costruito nella seconda metà del I secolo d.C. e serviva a una guarnigione militare di 500 soldati di cavalleria. Attorno al campo militare, si sviluppò un insediamento con edifici di legno fissi (canabae), che durante il II secolo d.C. furono trasformati in edifici di pietra. Qui si stabilì la popolazione civile, e questo insediamento si estendeva su circa 150 ettari. L’imperatore Adriano conferì a questo insediamento urbano diritti cittadini. Carnuntum divenne gradualmente una importante metropoli commerciale (vinokarpat.sk).

L’anfiteatro a Petronell era uno dei più grandi nell’Impero Romano, con dimensioni di 72 x 44 metri. Tuttavia, il suo anfiteatro poteva contenere solo 8.000 spettatori. La tribuna dovrebbe far immaginare quale fosse l’altezza originale della struttura. Si presume che una parte della tribuna meridionale fosse a due piani, con un’elegante loggia per il governatore. Sia sul lato est che ovest c’erano una porta monumentale ciascuna. Vicino all’ingresso occidentale c’era il Nemesium – un piccolo santuario in onore della dea del destino e della vendetta Diana Nemesis (Tabella informativa).

Odkazy

Miestnosť, kde sa efektným spôsobom premietajú výjavy z rímskej histórie Carnunta s hudbou

Táto časť je mimo areálu centrálneho múzea. Nazval by som ho amfiteáter

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

20/11/201907/03/2024 skala

Ostrihom je mesto v Maďarsku, ktoré leží na brehu Dunaja (Peter Kaclík), na úpätí Pilišského pohoria v nadmorskej výške 105 metrov nad morom. Jeho latinské pomenovanie je Strigonium, nemecké Gran, maďarské Esztergom. Žije tu na ploche 100.35 km² 30 928 obyvateľov (Wikipedia). Oproti, na druhom brehu Dunaja sa nachádza mesto Štúrovo. Obe mestá spája most Márie Valérie, ktorý bol obnovený v roku 2001 (Karin Bogschová). Zničili ho Nemci počas vojny v roku 1944 (Wikipedia). Centrum mesta tvoria budovy v barokovom, rokokovom a klasicistickom slohu. Neďaleko od centra sa nachádzajú termálne kúpele (Karin Bogschová).

Kedysi tu žili Kelti, v rímskej dobe tu Rimania mali osadu Salvio Mansio (Wikipedia). V 2. storočí tu stál vojenský tábor Solva. Jeho predmestím bol Anavum – dnešné Štúrovo. Odtiaľto Rimania podnikali výpravy proti Germánom. Zastavil sa tu aj rímsky cisár Marcus Aurelius a napísal tu prvú knihu svojho diela Hovory k sebe samému (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dostali Slovania, ktorý bývalú rímsku pevnosť nazvali Strěgom, podľa funkcie stráženia. Ostrihom bol jedným z hlavných hradísk Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy. Začiatkom 10. storočia sem prišli starí Maďari, mesto sa stáva sídlom veľkokniežaťa Gejzu. Štefan tu bol korunovaný za prvého uhorského kráľa (Wikipedia). Narodil sa tu. Založil arcibiskupstvo a dal postaviť na hradnom vrhu baziliku svätého Štefana na mieste staršieho kostola (Karin Bogschová). V roku mongolského vpádu v roku 1242 bolo nimi dobyté mesto, ale hrad ostal zachovaný. V roku 1543 Ostrihom obsadili Turci a ostrihomský arcibiskup sa takmer na 300 rokov presťahoval do Bratislavy, hoci jeho oficiálne sídlo bolo v Trnave. V Osmanskej ríši bol Ostrihom sídla bega sandžbega – okresu. V rokoch 1594 – 1605 sa viedli o mesto neúspešné boje a mesto bolo takmer úplne zničené. V tomto osmanskom období sa usadilo v Ostrihome veľa Srbov, ktorí sa časom asimilovali. Mesto bolo oslobodené vojskami Jána Sobieskeho a Karola V. Lotrinského v roku 1683. Po porážke Turkov bolo dosídlené najmä Slovákmi, ktorí sa postupne asimilovali (Wikipedia).

V stredoveku zmienky hovoria o siedmych kostoloch na hradnom návrší. Približne na mieste dnešnej baziliky stála katedrála Svätého Vojtecha, bola postavená okolo roku 1010. Pri severnej veži dnešnej baziliky sa nachádzal kostol Svätého Štefana Protomartýra. Ďalším kostolom bola dobová kruhová kaplnka Svätého Štefana. Pozostatky kaplnky svätého Víta boli odhalené iba nedávno. Piatym je hradná kaplnka svätého Vojtecha III. v paláci Arpádovcov. V novoveku bola postavená katedrála Panny Márie a svätého Vojtecha (bazilika-esztergom.hu), ktorá je dominantou Ostrihomu. Postavili ju v rokoch 1822 – 1869 v klasicistickom štýle na mieste stredovekého kostola (bazilika-esztergom.hu), ktorý bo spustošený v roku 1543 (Wikipedia). Bazilika je tretím najväčším kostolom v Európe, rozprestiera sa na ploche 5 660 m² (wellnesstips.sk). Dlhá je 118 metrov, široká 49 metrov, výška kupoly je 71.5 metra. Stĺpy, ktoré podopierajú timpanon sú 57 metrov vysoké. Steny sú hrubé 17 metrov. Oltárny obraz, ktorý sa nachádza v nej je najväčším oltárnym obrazom na svete na jednom plátne. Namaľoval ho Michelangelo Grigoletti (wellnesstips.sk). Je veľký 13 x 6,5 metra (esztergom.hu). Na poschodí baziliky sa nachádza arcibiskupská klenotnica, v ktorej je zbierka stredovekých i novších sakrálnych predmetov, medzi ktorými sa nachádza aj renesančná Kalvária kráľa Mateja (travelguide.sk). Bazilika – katedrála Panny Márie a svätého Vojtecha sa začala stavať na podnet arcibiskupa Alexadra Rudnaya (Wikipedia). Vedľa baziliky sa vchádza do hradného komplexu. Archeológovia v ňom odokryli časť stredovekého kráľovského hradu, ktorý zničili Turci v roku 1543. Najcennejšou časťou hradného komplexu je románska Kráľovská kaplnka s ružičkovým oknom nad vchodom. Jej klenba patrí medzi najstaršie diela v strednej Európe (travelguide.sk). Na sever od stĺpovej siene baziliky sa nachádza socha kráľa svätého Štefana na koni (esztergom.hu).

V roku 1708 sa Ostrihom stáva slobodným kráľovským mestom. Začiatkom 19. storočia sa do mesta vrátil arcibiskup, aj kapitula. Ostrihom bol strediskom arcidiecézy, ktorej územie bolo najmä na Slovensku, preto tu študovalo a pôsobilo veľa slovenských národovcov, napr. Ján Palárik, Andrej Kmeť (Wikipedia). Vedľa baziliky stojí niekdajší Kráľovský palác s Hradným múzeom. So stavbou starých hradieb sa začalo už v 10. storočí (Ľubomír Motyčka). Okrem iného sa v Ostrihome nachádza Kresťanské múzeum, ktoré disponuje bohatými a vzácnymi dielami maliarstva a sochárstva. V Arcibiskupskej knižnici sa nachádza asi 250 000 tlačovín (Karin Bogschová). Medzi osobnosti mesta patrí česká kráľovná, manželka Přemysla Otakara I., Konštancia Uhorská, spisovateľ Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).

Ostrihom is a city in Hungary located on the banks of the Danube, at the foothills of the Pilis Mountains, with an elevation of 105 meters above sea level (Peter Kaclík). Its Latin name is Strigonium, German name is Gran, and Hungarian name is Esztergom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inhabitants (Wikipedia). Across the Danube on the opposite bank lies the town of Štúrovo. The two towns are connected by the Mária Valéria Bridge, which was reconstructed in 2001 (Karin Bogschová). The bridge was destroyed by the Germans during the war in 1944 (Wikipedia). The city center features buildings in Baroque, Rococo, and Classical styles. Thermal baths are located near the city center (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inhabited by Celts, and during the Roman era, the Romans established the settlement of Salvio Mansio (Wikipedia). In the 2^nd century, a military camp called Solva stood here, with its suburb Anavum located in present-day Štúrovo. Romans launched expeditions against the Germans from this area, and Roman Emperor Marcus Aurelius even stopped here and wrote the first book of his work “Meditations” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arrived, naming the former Roman fortress Strěgom, signifying its guarding function. Ostrihom became one of the main fortifications of the Principality of Nitra and Great Moravia. In the early 10^th century, the Magyars, ancient Hungarians, settled here, and the city became the residence of Grand Prince Geza. King Stephen I was born here, and he established the archbishopric and built the Basilica of St. Stephen on the site of an older church (Karin Bogschová). During the Mongol invasion in 1242, the city was conquered, but the castle remained intact. In 1543, the Turks occupied Ostrihom, and the archbishop moved to Bratislava for nearly 300 years, even though his official seat was in Trnava. Ostrihom served as the seat of the Ottoman Empire’s Beglerbeg – a district. From 1594 to 1605, unsuccessful battles were fought for the city, and it was nearly completely destroyed. During the Ottoman period, many Serbs settled in Ostrihom, gradually assimilating. The city was liberated by the armies of John III Sobieski and Charles V, Duke of Lorraine, in 1683. After the defeat of the Turks, it was resettled mainly by Slovaks, who assimilated over time (Wikipedia).

Medieval records mention seven churches on the castle hill. Approximately at the location of today’s basilica stood the Cathedral of St. Adalbert, built around 1010. Near the north tower of today’s basilica was the Church of St. Stephen the Protomartyr. Another church was the contemporary circular chapel of St. Stephen. Remains of St. Vitus Chapel were only recently discovered. The fifth is the castle chapel of St. Adalbert III in the Arpadian palace. In modern times, the Cathedral of Our Lady and St. Adalbert (bazilika-esztergom.hu) was built between 1822 and 1869 in a neoclassical style on the site of a medieval church (bazilika-esztergom.hu), which was destroyed in 1543 (Wikipedia). The basilica is the third-largest church in Europe, covering an area of 5,660 m² (wellnesstips.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome’s height is 71.5 meters. The columns supporting the tympanum are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altarpiece inside, the largest single-canvas altarpiece in the world, was painted by Michelangelo Grigoletti (wellnesstips.sk). It measures 13 x 6.5 meters (esztergom.hu). The basilica’s upper floor houses the Archdiocesan Treasury, which contains a collection of medieval and more recent sacred objects, including the Renaissance Calvary of King Matthias (travelguide.sk). The Basilica – Cathedral of Our Lady and St. Adalbert began construction at the urging of Archbishop Alexander Rudnay (Wikipedia). Next to the basilica is the former Royal Palace with the Castle Museum. Archaeologists have uncovered a part of the medieval royal castle, which was destroyed by the Turks in 1543. The most valuable part of the castle complex is the Romanesque Royal Chapel with a rose window above the entrance. Its vault is among the oldest works in Central Europe (travelguide.sk). North of the column hall of the basilica is the statue of King St. Stephen on horseback (esztergom.hu).

In 1708, Ostrihom became a free royal city. In the early 19^th century, the archbishop and chapter returned to the city. Ostrihom became the center of an archdiocese, with its territory mainly in Slovakia, attracting many Slovak nationalists, such as Ján Palárik and Andrej Kmeť (Wikipedia). Next to the basilica stands the former Royal Palace with the Castle Museum. The construction of old walls began in the 10^th century (Ľubomír Motyčka). Besides, Ostrihom is home to the Christian Museum, which possesses rich and rare works of painting and sculpture. The Archdiocesan Library houses around 250,000 prints (Karin Bogschová). Among the city’s notable personalities are the Czech queen and wife of Přemysl Otakar I, Constance of Hungary, and the writer Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).

Osztrák város Magyarországon, a Duna partján fekszik (Peter Kaclík), a Pilis-hegység lábánál, tengerszint feletti 105 méter magasságban. Latin neve Strigonium, német neve Gran, magyar neve Esztergom. Lakossága 100,35 km² területen 30 928 fő (Wikipedia). A Dunántúli részen, a Duna másik partján található Štúrovo városa. A városokat a Mária Valéria híd köti össze, amelyet 2001-ben állítottak helyre (Karin Bogschová). A németek lerombolták a hidat a 1944-es háború alatt (Wikipedia). A városközpontban barokk, rokoko és klasszicista stílusú épületek találhatók. A városközponttól nem messze termál fürdők is megtalálhatók (Karin Bogschová).

Régen kelták éltek itt, a római időkben pedig a rómaiaknak volt a Salvio Mansio településük (Wikipedia). A 2. században itt állt a Solva nevű katonai tábor. Annak a városnak a külvárosa volt Anavum, a mai Štúrovo. A római császár, Marcus Aurelius is megállt itt, és itt írta meg Hozzám magamhoz című művének első könyvét (Jan Potůček). Kb. az 500-as évek körül a szlávok érkeztek ide, akik a régi római erődöt Strěgomnak nevezték el, őrzési funkciójuk szerint. Esztergom az Egyesült Fejedelemségek és a Nagy-Morvaország egyik fő erődje volt. A 10. század elején a magyarok is ideérkeztek, a város Géza nagyfejedelem székhelyévé vált. I. István itt lett az első magyar királyként megkoronázva (Wikipedia). Itt született. Létrehozta az érsekséget és az idősebb templom helyén megépítette Szent István bazilikáját (Karin Bogschová). A várost a mongol támadás idején, 1242-ben elfoglalták, de a várat megőrizték. 1543-ban a törökök elfoglalták Esztergomot, és az esztergomi érsek közel 300 évig Pozsonyba költözött, bár hivatalos székhelye Trnava volt. Az Oszmán Birodalomban Esztergom a szandzsábég – körzet székhelye volt. 1594 és 1605 között sikertelen háborúkat vívtak a városért, amely majdnem teljesen elpusztult. Ebben az oszmán időszakban sok szerb telepedett le Esztergomban, akik idővel asszimilálódtak. A várost Ján Sobieski és III. Károly Lorraine csapatai szabadították fel 1683-ban. A törökök legyőzése után főként szlovákok települtek be, akik fokozatosan asszimilálódtak (Wikipedia).

A középkorban hét templomról beszélnek a vári dombon. Kb. a mai bazilika helyén állt Szent Adalbert katedrális, amelyet kb. 1010 körül építettek. A mai bazilika északi tornya mellett állt Szent István Protomártír temploma. Egy másik templom volt a kortárs Szent István körtemploma. Szent Vitus kápolna maradványait csak nemrég fedezték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápolna a palotában. Az újkorban építették meg a Szűz Mária és Szent Vitus katedrálist (bazilika-esztergom.hu), amely Esztergom jellegzetessége. 1822 és 1869 között épült klasszicista stílusban, a középkori templom helyén (bazilika-esztergom.hu), amelyet 1543-ban leromboltak (Wikipedia). A bazilika Európa harmadik legnagyobb temploma, 5,660 m²-en terül el (wellnesstips.sk). Hossza 118 méter, szélessége 49 méter, a kupola magassága 71,5 méter. A timpanon alátámasztására szolgáló oszlopok 57 méter magasak. A falak vastagsága 17 méter. A bazilika emeletén található az érseki kincstár, ahol középkori és újabb szakrális tárgyak gyűjteménye található, köztük Mátyás király reneszánsz kálváriája is (travelguide.sk). Az építését Esztergom érseke, Alexander Rudnay kezdeményezte (Wikipedia). A bazilika mellett a várfalak közé vezet be. Az építészek részben feltárták benne a középkori királyi vár egy részét, amelyet a törökök 1543-ban leromboltak. A várfal komplexum legértékesebb része a román stílusú Királyi Kápolna a bejárat felett lévő rózsakert ablakkal. Keresztény múzeum is található Esztergomban, gazdag és ritka festményekkel és szobrokkal. Az érseki könyvtárban körülbelül 250 000 nyomtatvány található (Karin Bogschová). A város kiemelkedő személyiségei közé tartozik a cseh királyné, I. Přemysl Otakar felesége, Konstancia magyar királyné, valamint a író, Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).

1708-ban Esztergom szabad királyi várossá vált. A 19. század elején az érsek és a káptalan is visszatért a városba. Esztergom az érseki központ volt, amelynek területe főként Szlovákiára terjedt ki, ezért itt tanult és tevékenykedett sok szlovák nemzeti ébresztő, például Ján Palárik, Andrej Kmeť (Wikipedia). A bazilika mellett áll a volt Királyi Palota az Vár Múzeummal. A várfalak építését már a 10. században megkezdték (Ľubomír Motyčka). Az esztergomi területen található továbbá a Keresztény Múzeum, amely gazdag és ritka festményekkel és szobrokkal rendelkezik. Az érseki könyvtárban körülbelül 250 000 nyomtatvány található (Karin Bogschová). A város kiemelkedő személyiségei közé tartozik a cseh királyné, I. Přemysl Otakar felesége, Konstancia magyar királyné, valamint a író, Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2014, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Červený Kláštor

18/11/201927/03/2024 skala

Červený Kláštor leží na sútoku rieky Dunajec a potoka Lipník, je centrom cestovného ruchu v Zamagurí. Dejiny obce sú zviazané s kláštorom, ktorý v roku 1319 založil Kakaš Berzevici (cervenyklastor.sk). Jeho pomenovanie je aj Lechnický kláštor (Wikipedia.sk). Názov obce je odvodený od červenej krytiny na streche kláštora Jána, na návrh prvého priora. V rokoch 1329 až 1563 bol sídlom kartuziánov, v rokoch 1704 – 1782 kamaldulov. V rokoch 1956 – 1966 bol kláštor obnovený a sprístupnený verejnosti (cervenyklastor.sk).

V roku 1543 bol vyplienený kláštor na Kláštorisku v Slovenskom raji lúpežným rytierom Matejom Bašom. Mnísi sa presťahovali na čas do Červeného Kláštora, lenže ten vyplienili vojaci z hradu Dunajec (Nedeca) v roku 1545. Následkom toho mnísi opustili aj tento priestor. V roku 1563 bol kartuziánsky kláštor pri obci Lechnica zrušený. Kamalduli získali kláštor od nitrianskeho biskupa Ladislava Maťašovského. Prestavali ho v barokovom štýle (muzeumcervenyklastor.sk) a premenovali ho na Kláštor pustovníkov hory Troch korún. Kamalduli boli benediktíni, pomenovaní podľa materského kláštora v Camaldoli pri Arezze v Toskánsku (Wikipedia.sk).

Vtedy vzniklo v kláštore významné literárno – prekladateľské a jazykovedné centrum. Výraznou osobnosťou bol páter Romuald Hadbavný, ktorý je považovaný za spoluautora prvého prekladu Písma svätého do západoslovenského jazyka v roku 1750, s presnou gramatickou a pravopisnou normou. Významným bol aj Slovník latinsko-slovenský (muzeumcervenyklastor.sk). V roku 1754 v Červenom Kláštore bola založená lekáreň, ktorá bola známa aj za hranicami Spiša, najmä za správcovstva frátra Cypriána v rokoch 1756 až 1775 (cervenyklastor.sk). Cyprián pestoval liečivé rastliny, zostavil rozsiahly herbár (cervenyklastor.sk), v roku 1766. Obsahuje 283 exemplárov, pri každom je názov latinský, nemecký, grécky, poľský a slovenský. Obsahuje poznatky o chorobách a o ich liečení (muzeumcervenyklastor.sk).

Cyprián, vlastným menom Franz Ignatz Jäschke sa narodil 28.7.1724 v Polkovciach v nemeckou Sliezsku (dnes v Poľsku). Bol všestranne vzdelaný, študoval vo Wroclawi, zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, mechanikou a kozmológiou. Do Červeného Kláštora prišiel v roku 1756 a žil tu až do svojej smrti v roku 1775. Cyprián liečil odvarmi z bylín, tinktúrami, čajmi, vedel naprávať zlomeniny, púšťať žilou. Legenda o Cypriánovi hovorí o tom, že Cypriána lákal vesmír. Závidel orlovi ako sa vznáša do výšin. Zostrojil lietajúci stroj, na ktorom sa z Troch korún vzniesol poháňaný láskou ku švárnej pastierke. Anjel zazrel jeho obraz až na dne plesa Morské oko, kde ho bleskom zrazil na zem. Na tomto mieste vyrástla skala – veža a dodnes sa nazýva Mních (muzeumcervenyklastor.sk).

V obci sú kúpele Smerdžonka, zamerané na kožné choroby a choroby pohybového aparátu a neurologických chorôb. Na začiatku obce sa nachádza rybník na ploche 3 ha. Most (lávka) cez rieku, ktorý je v obci umožňuje prechod pre chodcov a cyklistov na poľskú časť Pienin, otvorená bola 12.8.2006 – je najdlhším (149.95 m) závesným mostom z lepeného dreva v Európe (cervenyklastor.sk).

Červený Kláštor is situated at the confluence of the Dunajec River and Lipník Stream, serving as the center of tourism in Zamagurí. The history of the village is closely tied to the monastery founded in 1319 by Kakaš Berzevici, also known as Lechnický kláštor (Wikipedia.sk). The name of the village is derived from the red roofing tiles on the roof of the monastery of St. John, as suggested by the first prior. From 1329 to 1563, it was the residence of Carthusians, and from 1704 to 1782, it was inhabited by Camaldolese monks. The monastery was restored and opened to the public between 1956 and 1966 (cervenyklastor.sk).

In 1543, the Kláštorisko monastery in Slovak Paradise was plundered by the marauding knight Matej Baša. The monks temporarily relocated to Červený Kláštor, only to be pillaged by soldiers from Dunajec Castle (Niedzica) in 1545. As a result, the monks abandoned the area. The Carthusian monastery near Lechnica was dissolved in 1563. The Camaldolese monks obtained the monastery from the Nitra Bishop Ladislav Maťašovský. They reconstructed it in the Baroque style (muzeumcervenyklastor.sk) and renamed it the Monastery of the Hermitage of Three Crowns. The Camaldolese were a branch of the Benedictines, named after the mother monastery in Camaldoli near Arezzo in Tuscany (Wikipedia.sk).

During this time, the monastery became a significant literary, translational, and linguistic center. Father Romuald Hadbavný, considered a co-author of the first translation of the Holy Scripture into the western Slovak language in 1750, played a prominent role. He was also known for the Latin-Slovak Dictionary (muzeumcervenyklastor.sk). In 1754, a pharmacy was founded in Červený Kláštor, renowned even beyond the Spiš region, especially under the administration of friar Cyprián from 1756 to 1775 (cervenyklastor.sk). Cyprián cultivated medicinal plants, compiled an extensive herbarium (cervenyklastor.sk) in 1766, containing 283 specimens with names in Latin, German, Greek, Polish, and Slovak, along with information about diseases and their treatment (muzeumcervenyklastor.sk).

Cyprián, born Franz Ignatz Jäschke on July 28, 1724, in Polkowitz in German Silesia (now in Poland), was a polymath, studying medicine, botany, pharmacy, alchemy, mechanics, and cosmology. He arrived in Červený Kláštor in 1756 and lived there until his death in 1775. Cyprián treated ailments with herbal infusions, tinctures, and teas, practiced bone-setting, and bloodletting. The legend of Cyprián tells that the universe lured him. Envious of an eagle soaring into the heights, he constructed a flying machine on which he ascended from Three Crowns, propelled by love for a beautiful shepherdess. An angel saw his image at the bottom of the Sea Eye pond, striking him down with lightning. A rock formation called the Monk (Mních) emerged at this spot and remains so named to this day (muzeumcervenyklastor.sk).

The village is home to the Smerdžonka Spa, specializing in skin diseases, musculoskeletal disorders, and neurological conditions. At the beginning of the village, there is a 3‑hectare pond. The bridge (footbridge) over the river, allowing passage for pedestrians and cyclists to the Polish part of Pieniny, was opened on August 12, 2006. It is the longest (149.95 m) suspended wooden bridge in Europe (cervenyklastor.sk).

Červený Kláštor leży na skrzyżowaniu rzeki Dunajec i potoku Lipník, pełniąc funkcję centrum turystyki w regionie Zamagurí. Historia wioski jest ściśle związana z klasztorem założonym w 1319 roku przez Kakaša Berzevici, znanego również jako Lechnický kláštor (Wikipedia.sk). Nazwa wioski wywodzi się od czerwonych dachówek klasztoru św. Jana, zasugerowanej przez pierwszego przeora. W latach 1329 – 1563 był siedzibą kartuzów, a w latach 1704 – 1782 zamieszkiwany był przez mnichów kamedułów. Klasztor został odrestaurowany i udostępniony publiczności w latach 1956 – 1966 (cervenyklastor.sk).

W 1543 r. klasztor Kláštorisko w Słowackim Raju został złupiony przez rycerza Mateja Bašę. Mnisi przenieśli się tymczasowo do Červený Kláštor, aby być splądrowanymi przez żołnierzy z zamku Dunajec (Niedzica) w 1545 r. W rezultacie mnisi opuścili to miejsce. Kartuzjański klasztor pod Lechnicą został zlikwidowany w 1563 r. Mnisi kameduli otrzymali klasztor od biskupa Nitry, Ladislava Maťašovského. Odbudowali go w stylu barokowym (muzeumcervenyklastor.sk) i zmienili nazwę na Klasztor Pustelników Góry Trzech Koron. Kameduli byli odłamem benedyktynów, nazwanym na cześć macierzystego klasztoru w Camaldoli koło Arezzo we Włoszech (Wikipedia.sk).

W tym czasie klasztor stał się znaczącym ośrodkiem literackim, translacyjnym i językowym. Ojciec Romuald Hadbavný, uważany za współautora pierwszego przekładu Pisma Świętego na zachodniosłowacki w 1750 r., odegrał w nim znaczącą rolę. Znany był również ze Słownika łacińsko-słowackiego (muzeumcervenyklastor.sk). W 1754 r. w Červený Kláštor założono aptekę, znaną nawet poza regionem Spisza, zwłaszcza pod rządami zakonnika Cypriána w latach 1756 – 1775 (cervenyklastor.sk). Cyprian uprawiał rośliny lecznicze, sporządził obszerny herbarz (cervenyklastor.sk) w 1766 r., zawierający 283 okazy z nazwami łacińskimi, niemieckimi, greckimi, polskimi i słowackimi, oraz informacje o chorobach i ich leczeniu (muzeumcervenyklastor.sk).

Cyprian, urodzony jako Franz Ignatz Jäschke 28 lipca 1724 r. w Polkowitz na Śląsku Niemieckim (obecnie w Polsce), był wielostronnie wykształcony, studiując medycynę, botanikę, farmację, alchemię, mechanikę i kosmologię. Przybył do Červený Kláštor w 1756 r. i mieszkał tam do swojej śmierci w 1775 r. Cyprian leczył roztworami ziołowymi, nalewkami i herbatami, praktykował nastawianie złamań i pobieranie krwi. Legenda o Cyprianie głosi, że wszechświat go kusił. Zazdrosny o orła unoszącego się w górę, skonstruował latający pojazd, na którym wzniósł się z Gór Trzech Koron, napędzany miłością do pięknej pasterki. Anioł dostrzegł jego obraz na dnie stawu Morské oko, uderzył go błyskiem i powstała skała nazwana Mnich (Mních), która nosi tę nazwę do dziś (muzeumcervenyklastor.sk).

Wioska jest domem dla uzdrowiska Smerdžonka, specjalizującego się w leczeniu chorób skóry, schorzeń układu ruchu i chorób neurologicznych. Na początku wioski znajduje się staw o powierzchni 3 ha. Most (kładka) przez rzekę, umożliwiający przejście pieszym i rowerzystom do polskiej części Pienin, został otwarty 12 sierpnia 2006 r. Jest to najdłuższy (149,95 m) wiszący drewniany most w Europie (cervenyklastor.sk).

Odkazy

Tu obyčajne začína splav na pltiach smerom do Lesnice, prípadne ešte ďalej do Poľska

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Biotopy, Časová línia, Island, Jazerá, Krajina, Príroda, Vodopády, Zahraničie

Island – ostrov ľadu a ohňa

01/11/201907/03/2024 skala

Island leží na rozhraní Severného ľadového a Atlantického oceánu. Je druhým najväčším ostrovom v Európe. Je vzdialený od Škótska asi 800, od Nórska 970, od Grónska 287 km (Wikipedia CS). Leží na rozhraní dvoch litosférických dosiek v oblasti Stredoatlantického chrbátu, v mieste kde dochádza ku vzniku novej oceánskej kôry. Pod Islandom sa nachádza pravdepodobne horúca škvrna (Olivier Bourgeois, Olivier Dauteuil, Erwan Hallot). Island oficiálne vznikol 17. júna 1944. Na rozlohe 102 775 km² tu žije 350 710 obyvateľov. Prvými obyvateľmi Islandu boli pravdepodobne Nóri a Kelti koncom 9. storočia. Vikingskí náčelníci zakladali takzvané thingy – snemy, ktoré urovnávali spory. V roku 930 bol na Islande vytvorený prvý parlament na svete (Wikipedia). Od roku 1262 je Island podriadený nórskemu kráľovi (Marta Horáčková). V roku 1357 sa Island dostal pod nadvládu Dánska (Wikipedia CS). V rokoch 1783 kvôli sopečnej činnosti sopky Laki zmizla veľká časť Islandu, mnoho ľudí a zvierat zomrelo. Dánska vláda vtedy uvažovala o premiestnení všetkých 40 tisíc obyvateľov do Dánska (Marta Horáčková). Následky výbuchu sopky Askja v roku 1875 zničili islandskú ekonomiku a spôsobili hladomor (Wikipedia).

1. decembra 1918 sa Island osamostatnil, s Dánskom zostal spojený iba personálnou úniou. Obyvatelia Islandu sú zväčša germánskeho pôvodu. V poslednom čase sem prichádza veľa prisťahovalcov z celého sveta. Islanďania sú hrdí na svoje vikingské korene. Majú veľmi silnú pracovnú etiku, pracujú najdlhšie zo všetkých vyspelých krajín. Island je liberálnou krajinou, vyznáva sa tu rovnostárstvo – egalitarizmus. V roku 930 vznikol na Islande prvý parlament na svete. Island je krajina gejzírov. Je tu najviac výronov pár a plynov a horúcich prameňov na svete. Teplá voda z hlbín Zeme sa využíva na vykurovanie. Zimy sú na pobreží mierne, letá chladné. V strede Islandu je podnebie takmer polárne (Wikipedia). Celý ostrov je vulkanicky aktívny. Vo vnútrozemí sú lávové polia, pohoria a ľadovce (Wikipedia CS).

Island je jedným z najfascinujúcejších miest na svete. Jedinečnou prírodou, bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Ponúka pôsobivú kombináciu drsnej studenej krásy a sopečnej energie. Islandské gejzíry sú zrejme najznámejšie na svete. Ďalšími typickými prvkami krajiny Islandu sú ľadovce, vodopády. Islandský jazyk je jedným z najstarších nespracovaných jazykov v Európe, a má výrazné historické a literárne tradície. Ságy, staré príbehy a legendy, tvoria dôležitú časť islandského kultúrneho dedičstva a sú považované za klenoty svetovej literatúry. Island je známy svojou progresívnou spoločnosťou a je jedným z najšťastnejších miest na svete. Kombinácia pokročilého sociálneho systému, vysokého štandardu života a úcty k prírode robí z Islandu jedno z najprijateľnejších miest na život. Tradičná islandská kuchyňa je založená na miestnych surovinách, ako sú ryby, jahody a ovce. Návštevníci by mali určite ochutnať tradičné jedlá, ako sú hákarl – konzervovaný žralok, hangikjöt – údené jahňacie mäso a rúgbrauð – tmavé chlebové pečivo.

Iceland is located at the junction of the North Atlantic and Arctic Oceans and is the second-largest island in Europe. It is approximately 800 km from Scotland, 970 km from Norway, and 287 km from Greenland (Wikipedia CS). Positioned on the boundary of two tectonic plates in the region of the Mid-Atlantic Ridge, Iceland is where new oceanic crust is formed. Beneath Iceland, a hot spot is believed to exist (Olivier Bourgeois, Olivier Dauteuil, Erwan Hallot). Iceland officially became a sovereign state on June 17, 1944. With an area of 102,775 km², it is home to 350,710 inhabitants. The first settlers of Iceland were likely Norwegians and Celts in the late 9^th century. Viking chieftains established “thingy” assemblies to resolve disputes, and in 930, the world’s first parliament was formed in Iceland (Wikipedia). From 1262, Iceland was subject to the Norwegian king (Marta Horáčková). In 1357, Iceland came under Danish rule (Wikipedia CS). In 1783, due to volcanic activity from the Laki volcano, a significant portion of Iceland vanished, resulting in the death of many people and animals. The Danish government considered relocating all 40,000 inhabitants to Denmark at that time (Marta Horáčková). The eruption of the Askja volcano in 1875 had devastating effects on Iceland’s economy and led to famine (Wikipedia).

On December 1, 1918, Iceland gained independence, maintaining a personal union with Denmark. The population of Iceland is predominantly of Germanic origin. In recent times, there has been an influx of immigrants from around the world. Icelanders take pride in their Viking heritage and possess a strong work ethic, working the longest hours among developed countries. Iceland is a liberal country, advocating for equality (egalitarianism). In 930, the world’s first parliament was established in Iceland. Known for its geysers, Iceland has the highest number of hot springs and gas eruptions in the world. Geothermal energy from the Earth’s depths is utilized for heating. Winters on the coast are mild, while the interior experiences an almost polar climate (Wikipedia). The entire island is volcanically active, featuring lava fields, mountains, and glaciers in the interior (Wikipedia CS).

Iceland is one of the most fascinating places on Earth, boasting a unique nature, rich history, and cultural heritage. It offers a compelling combination of harsh cold beauty and volcanic energy. Icelandic geysers are arguably the most famous globally. Other typical elements of Iceland’s landscape include glaciers and waterfalls. The Icelandic language is one of the oldest unwritten languages in Europe, with significant historical and literary traditions. Sagas, old tales, and legends form an essential part of Icelandic cultural heritage and are considered treasures of world literature. Iceland is known for its progressive society and is one of the happiest places on Earth. The blend of an advanced social system, high quality of life, and respect for nature makes Iceland one of the most desirable places to live. Traditional Icelandic cuisine is based on local ingredients such as fish, berries, and lamb. Visitors should definitely try traditional dishes like hákarl (preserved shark), hangikjöt (smoked lamb), and rúgbrauð (dark bread).

Ísland er staðsett þar sem Norður-íshaf og Atlantshaf mætast og er örugglega stærsta eyja Evrópu. Hún er um 800 km fjarri Skotlandi, 970 km fjarri Noregi og 287 km fjarri Grænlandi (Wikipedia CS). Ísland er staðsett á mótum tveggja flögulaga plata í svæðinu um Mið-Atlantshrygginn, þar sem ný hafbotn myndast. Undir Íslandi er líklega heitur blettur (Olivier Bourgeois, Olivier Dauteuil, Erwan Hallot). Ísland var stofnað sem sjálfstjórnarhéraði þann 17. júní 1944. Á svæðinu er að finna 102.775 km² og býr þar 350.710 manns. Fyrstu byggðarmenn Íslands voru líklega Norðmenn og Keltar á seinni hluta 9. aldar. Víkingahöfðingjar stofnuðu þing, sem voru fundir til að leysa deilur, og árið 930 var stofnað fyrsta alþingi heimsins á Íslandi (Wikipedia). Frá 1262 var Ísland undir Noregskonungi (Marta Horáčková). Í 1357 kom Ísland undir dönsk stjórn (Wikipedia CS). Árið 1783 horfði stór hluti Íslands upp í eldgosinu frá Eldgosinu í Lakagígar, sem leiddi til mikils tapa á manna- og dýralífi. Íslandsstjórnin ræddi þá hugsun um að flytja alla 40 þúsund íbúa til Danmerkur (Marta Horáčková). Í eldgosinu í Askja árið 1875 var hvernig huldu.árt örlögum íslenskrar efnahagslífs og valdi hungursneyti (Wikipedia).

Þann 1. desember 1918 fékk Ísland sérstöðu, en var samt í persónulegri sambúð við Danmörku. Íbúafjöldi Íslands er að mestu leyti af þýsku uppruna. Í nútíma hefur verið mikil innflutningur af innflytjendum frá víðum heiminum. Íslendingar eru stoltir af víkingaættfræði sinni og eiga sterka áhuga á vinnu. Ísland er frelsið og leggur áherslu á jafnrétti (jafnræði). Árið 930 var stofnað fyrsta alþingi heimsins á Íslandi. Ísland er þekkt fyrir geysir sínar, sennilega þær þekktustu í heiminum. Önnur einkenni landslags Íslands eru jöklar og fossar. Íslenska tunga er eitt elsta óskráða tungumál Evrópu, með mikinn sögulegan og menningarlegan bakgrunn. Sögur, gamlar þættir og frásagnir mynda mikinn hluta menningararfsins og teljast vera skattar heimsliteratúrinnar. Ísland er þekkt fyrir framfarasamlega samfélagshugbúnað og er eitt af hamingjufustu stöðum heimsins. Samsetningin af framfarasamlegu félagskerfi, hágæða lífs og virðingu fyrir náttúrunni gerir Ísland að einum af ódýrustu stöðum til að búa á. Hinn hefðbundna íslenski matseðill byggir á heimvistarefni, svo sem fiski, berjum og lambi. Gestir ættu vissulega að prófa hefðbundin rétti, svo sem hákarl (geymd hákarl), hangikjöt (reykt lambakjöt) og rúgbrauð (dökkt brauð).

Odkazy