veľmi slabé (9) - Skala

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské

Zliechov

23/03/201807/03/2024 skala

Zliechov sa nachádza v Zliechovskej hornatine, v centrálnej časti Strážovských vrchov, v kotline na západnom úpätí Strážova. Leží v nadmorskej výške 603 metrov nad morom. Na ploche 54.38 km² tu žije 596 obyvateľov. K obci patrí aj osada Košecké Rovné. Do roku 1960 bola súčasťou obce aj osada Gápel, pre tamojšiu sklársku huť sa tu varilo pivo. Obec bola počas 1. a 2. svetovej vojny značne zničená a z veľkej časti vypálená. Mnoho obyvateľov odišlo po roku 1945 do Mostu pri Bratislave (Wikipedia).

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1272 ako terra Zlieho. Zliechov spadá do Území európskeho významu NATURA 2000. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, podomovým predajom, pláteníctvom, kožušníctvom, vyšívaním a pletením čepcov a pásov (zliechov.sk). Na východnom okraji obce sa nachádza Zliechovský močiar (Wikipedia), ktorý je prírodnou pamiatkou. V obci je viacero chránených stromov. 27 metrov vysoký jaseň štíhly je 300 rokov starý, s obvodom kmeňa 720 cm. Dve vŕby majú 150 rokov, 15 metrov a obvody kmeňov 490 a 550 cm. Kostol svätého Vavrinca je z roku 1480. V interiéri bola neskorogotická socha Madony z roku cca 1500, ktorá však bola v roku 1980 odcudzená (zliechov.sk). V prvej polovici 20. storočia bola medzi Zliechovom a Ilavou úzkorozchodná železnica (Wikipedia). Zliechovský kroj patrí k najkrajším na Slovensku, bol zdokumentovaný vo filme Zem spieva a na fotografiách Karola Plicku (zliechov.sk). Každoročne sa tu v auguste koná hudobný festival Pustohlav (Wikipedia). Za účelom udržania a zachovania kultúrnych a prírodných zdrojov nášho územia bol v roku 2004 založený mikroregión Magura – Strážov, do ktorého patrí aj obec Zliechov (zliechov.sk).

Zliechov is located in the Zliechov Highlands, in the central part of the Strážov Mountains, in a basin on the western slope of Strážov. It lies at an elevation of 603 meters above sea level. With an area of 54.38 km², the village is home to 596 residents. The settlement also includes the hamlet of Košecké Rovné. Until 1960, the village also encompassed the settlement of Gápel, known for its glassworks and brewery. During the 1^st and 2^nd World Wars, Zliechov suffered significant destruction and was largely burned down. Many residents left for Most pri Bratislave after 1945 (Wikipedia).

The first written mention of the village dates back to 1272 as terra Zlieho. Zliechov falls within the NATURA 2000 European Significant Areas. The inhabitants historically engaged in agriculture, cottage industry, weaving, furrier trade, embroidery, and crafting hats and belts (zliechov.sk). On the eastern edge of the village lies the Zliechov Swamp (Wikipedia), a natural monument. Several protected trees are found in the village, including a 27-meter-tall slender ash tree that is 300 years old, with a trunk circumference of 720 cm. Two willows, aged 150 years, stand at 15 meters with trunk circumferences of 490 and 550 cm. The Church of St. Lawrence dates back to 1480. Inside, there was a late Gothic statue of Madonna from around 1500, which was unfortunately stolen in 1980 (zliechov.sk). In the first half of the 20^th century, a narrow-gauge railway connected Zliechov and Ilava (Wikipedia). The Zliechov folk costume is among the most beautiful in Slovakia, documented in the film “Zem spieva” and in photographs by Karol Plicka (zliechov.sk). The annual Pustohlav music festival takes place in August (Wikipedia). In 2004, the microregion Magura – Strážov was established to preserve the cultural and natural resources of the area, of which Zliechov is a part (zliechov.sk).x

Odkazy

Michal Hlatký – Zo Zliechova do Strečna

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Pasienky, Slovenská krajina, Typ krajiny

Konská

18/03/201807/03/2024 skala

Konská sa nachádza takmer uprostred Rajeckej kotliny, v doline Porubského potoka (obeckonska.sk), v nadmorskej výške 455 metrov nad morom. Na ploche 5.31 km² tu žije 1 542 obyvateľov (Wikipedia). Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1228 (obeckonska.sk). Pomenovanie obce pochádza od pôvodného zamestnania svojich obyvateľov (obeckonska.sk). Po vzniku sa vyznačovala bohatstvom pasienkov, špecializovala sa na chov koní. Koniarska tradícia tu pretrvávala stáročia. Ešte v 19. storočí tu bol žrebčín Lietavského hradu (obeckonska.sk). Obec bola vo svojej histórii dosídľovaná formou šoltýsko-roľníckej kolonizácie. Kolonizovali Nemci zo Sliezska, osadníkmi však boli Slováci (obeckonska.sk). V roku 1598 tu bolo 27 domov, v roku 1828 v 40 domoch žilo 725 obyvateľov. Obyvatelia sa okrem koniarstvu venovali poľnohospodárstvu, chovu oviec, rybolovu, včelárstvu, pláteníctvu. Bola tu výrobňa cementárskych produktov a tehelňa (obeckonska.sk).

Konská is situated nearly in the center of the Rajec Basin, in the valley of the Porubský Creek (obeckonska.sk), at an elevation of 455 meters above sea level. With an area of 5.31 km², the village is home to 1,542 residents (Wikipedia). The oldest written mention of the village dates back to 1228 (obeckonska.sk). The name of the village derives from the original occupation of its inhabitants (obeckonska.sk).

Following its establishment, Konská distinguished itself with the wealth of its pastures and specialized in horse breeding. The equestrian tradition endured for centuries, with a horse stud at Lietava Castle in the 19^th century (obeckonska.sk). Throughout its history, the village experienced resettlement through a form of soltys (local administrator) and farmer colonization. Germans from Silesia were involved in the colonization, but the settlers were Slovaks (obeckonska.sk). In 1598, there were 27 houses in the village, and by 1828, 725 inhabitants lived in 40 houses. Besides horse breeding, residents were engaged in agriculture, sheep farming, fishing, beekeeping, and weaving. There was also a production facility for cement products and a brickyard (obeckonska.sk).

Odkazy

apsida.sk

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Spiš, Vodopády

Zejmarská roklina

12/11/201607/03/2024 skala

Táto najkratšia roklina Slovenského raja je od roku 1963 jedinou sprístupnenou v jeho južnej časti. Na jednom kilometri prekonáva 228 metrov (Matkovčík). Prameňom potoka pretekajúceho roklinou je mohutná vyvieračka – Zejmarská studňa (slovenskyraj-info.sk). V rokline sa nachádzajú skupina vodopádov – Nálepkove vodopády. Najvyšší z nich je vysoký 22.5 metra (vypadni.sk).

The shortest gorge in the Slovak Paradise, the Zejmarská Roklina, has been the only accessible one in its southern part since 1963. Over its one-kilometer length, it overcomes 228 meters (Matkovčík). The source of the stream flowing through the gorge is a powerful spring called Zejmarská Studňa (slovenskyraj-info.sk). Within the gorge, there is a group of waterfalls known as Nálepkove vodopády, with the tallest one reaching a height of 22.5 meters (vypadni.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Počúvadlo – tajch neďaleko Banskej Štiavnice

28/03/201607/03/2024 skala

Počúvadlo – Pockhauser Teich (banskastiavnica.sk), sa nachádza v Štiavnických vrchoch, vznikla v roku 1775 vďaka Jozefovi Karolovi Hellovi pre potreby banských a úpravnických zariadení. Je súčasťou lokality Svetového kultúrneho dedičstva. Tvorí ju až päť hrádzí, má najrozsiahlejší systém zberných jarkov. Sitniansky má až 4630 metrov, ďalšie sú Dolný Počúvadelský, Horný Počúvadelský, Počúvadelský, Tatársky. Maximálna hĺbka nádrže je 10.8 metrov. V súčasnosti Počúvadlo slúži na rekreačné účely (pocuvadlo.sk). Jeho rozloha je 12.3 hektárov, do 19-teho storočia Počúvadlu patrilo európske prvenstvo za výšku hrádze 29.6 metrov (banskastiavnica.sk). Objem vodnej nádrže v roku 1855 bol 745 300 m³(banskastiavnica.sk). Dvorská komora vo Viedni schválila jeho realizáciu s nákladmi 71 485 florénov a 30 grajciarov začiatkom roku 1775 kvôli nedostatku vody pre čerpacie a ťažné stroje na vodu ale najmä pre úpravnícke zariadenia – stupy (banskastiavnica.sk).

Na stavbe pracovali hlavne haviari, murári, nádenníci, vylievači vody, vrátkari, chlapci so svetlom, furmani a dozorcovia. Je zaujímavé, že medzi robotníkmi prevažovali ženy. Stavba sa ukončila 26. mája 1779 s nákladmi 106 322 florénov a 56 grajciarov, predražila sa v dôsledku havárií. Voda z vodnej nádrže sa vypúšťala štôlňou spopod hrádze na severnej strane nádrže. Vodu bolo možné v prípade potreby z náhonného jarku odraziť do Dekýšskej doliny v oblasti „Čertova záhrada”, v ktorej bolo ešte v roku 1925 funkčných 16 vodných mlynov. Pomocou prítokových jarkov bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 000 000 m³ vody. Výpustné zariadenie na vypúšťacej stôlni je v súčasnosti nefunkčné (banskastiavnica.sk).

Počúvadlo – Pockhauser Teich (banskastiavnica.sk) is located in the Štiavnické Vrchy (Štiavnica Mountains) and was created in 1775 by Jozef Karol Hell for the needs of mining and ore-dressing facilities. It is part of the World Cultural Heritage site. It consists of up to five dams and has the most extensive system of collection ditches. Sitniansky alone measures up to 4630 meters, and others include Dolný Počúvadelský, Horný Počúvadelský, Počúvadelský, and Tatársky. The maximum depth of the reservoir is 10.8 meters. Currently, Počúvadlo serves recreational purposes (pocuvadlo.sk). Its area is 12.3 hectares. Until the 19^th century, Počúvadlo held the European record for the dam’s height, reaching 29.6 meters (banskastiavnica.sk). The volume of the water reservoir in 1855 was 745,300 m³ (banskastiavnica.sk). The Viennese Court Chamber approved its implementation with costs of 71,485 florins and 30 grajciars at the beginning of 1775 due to a lack of water for pumping and hauling machines but primarily for ore-dressing facilities – ore chutes (banskastiavnica.sk).

Mainly miners, masons, day laborers, water casters, gatekeepers, boys with lights, teamsters, and overseers worked on the construction. Interestingly, women predominated among the workers. The construction was completed on May 26, 1779, with costs totaling 106,322 florins and 56 grajciars, exceeding the budget due to accidents. Water from the reservoir was released through a gallery under the dam on the northern side of the reservoir. In case of need, water could be diverted from the feed ditch to the Dekýšska Valley in the area known as “Čertova záhrada,” where 16 water mills were still functional in 1925. Through feeder ditches, it was possible to transport around 2,000,000 m³ of water in favorable years. The discharge facility on the outlet adit is currently non-functional (banskastiavnica.sk).

Odkazy

Pocuvadlo.sk
Tajch Počúvadlo

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Veľký Lipník – obec na styku Spišskej Magury a Pienin

07/02/201607/03/2024 skala

Obec Veľký Lipník leží na styku Pienin a Spišskej Magury, v doline potoka Lipník a jeho prítoku Šoltysa. Názov obce sa odvodzuje od líp. V obci žije takmer 1000 obyvateľov (velkylipnik.sk). Veľký Lipník osídľovali v druhej polovici 13. storočia Rusíni a Nemci povolaní Bélom IV. na zaľudnenie okrajových oblasti uhorského kráľovstva po tatárskom vpáde – tzv. šoltýska kolonizácia na nemeckom práve. Karol Róbert, uhorský kráľ v rokoch 1308 – 1342 daroval územie Lipnický les – silvam Lypnice v roku 1314 Juliusovi Gorgeyovi – synovi Hanusa zo Spišského Hrhova-Gargowa) a v krátkom čase sa tu rozrástla obec s nasledovnými dobovými názvami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. Počas 15. a 16. storočia prebiehalo dosídľovanie prevažne Rusínmi z pravlasti Halíča, ktorí sa venovali pastierstvu a chovu dobytka – tzv. šoltýska kolonizácia po valašskom práve. Neskôr sa okrem poľnohospodárstva obyvatelia obce začali zaoberať aj remeselníctvom, známe je napr. vandrovné drotárstvo. Na prelome 19. a 20. storočia začalo hromadné vysťahovalectvo obyvateľov obce za prácou do cudziny, hlavne do USA a Kanady. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 sa niekoľko rodín z obce vysťahovalo – optovalo na Ukrajinu, niektoré rodiny sa neskôr vrátili späť na Slovensko (velkylipnik.sk).

The village of Veľký Lipník is located at the confluence of the Pieniny and Spišská Magura mountains, in the valley of the Lipník stream and its tributary Šoltysa. The name of the village is derived from lime trees. The village is home to nearly 1000 inhabitants (velkylipnik.sk). In the second half of the 13^th century, Veľký Lipník was settled by Ruthenians and Germans summoned by Béla IV to populate the peripheral areas of the Hungarian Kingdom after the Tatar invasion – the so-called Šoltýs colonization under German law. In 1314, Charles Robert, the Hungarian king from 1308 to 1342, donated the territory of Lipník Forest – silvam Lypnice to Julius Gorgey – the son of Hanus from Spišské Hrhov-Gargow. In a short time, the village grew with the following period names: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. During the 15^th and 16^th centuries, resettlement, mainly by Ruthenians from the original homeland of Halych, who were engaged in shepherding and cattle breeding – the so-called Šoltýs colonization under Valachian law, took place. Later, in addition to agriculture, the inhabitants of the village also started engaging in craftsmanship, with itinerant wireworking being well-known, for example. At the turn of the 19^th and 20^th centuries, mass emigration of the village residents for work abroad began, mainly to the USA and Canada. After the end of World War II in 1945, several families from the village emigrated – opted for Ukraine, some families later returned to Slovakia (velkylipnik.sk).

Wieś Veľký Lipník położona jest na styku Pienin i Gór Spišskiej Magury, w dolinie potoku Lipník i jego dopływu Šoltysa. Nazwa wsi pochodzi od lip. W wiosce mieszka prawie 1000 mieszkańców (velkylipnik.sk). W drugiej połowie XIII wieku Veľký Lipník został zasiedlony przez Rusinów i Niemców, sprowadzonych przez Belę IV, w celu zasiedlenia peryferyjnych obszarów królestwa węgierskiego po najazdach Tatarów – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa niemieckiego. W 1314 roku Karol Robert, król węgierski w latach 1308 – 1342, podarował Juliusowi Gorgeyowi – synowi Hanusa ze Spišské Hrhov-Gargowa – obszar Lasu Lipnickiego – silvam Lypnice. W krótkim czasie wieś rozrosła się pod następującymi ówczesnymi nazwami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. W XV i XVI wieku miała miejsce przesiedlania głównie przez Rusinów z ojczystego regionu Halicza, którzy zajmowali się pasterstwem i hodowlą bydła – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa wołoskiego. Później, oprócz rolnictwa, mieszkańcy wioski zaczęli zajmować się również rzemiosłem, znane jest np. wędrowne druciarstwo. Na przełomie XIX i XX wieku rozpoczęła się masowa emigracja mieszkańców wioski za pracą za granicą, głównie do USA i Kanady. Po zakończeniu II wojny światowej w 1945 roku kilka rodzin z wioski emigrowało – zdecydowało się na Ukrainę, niektóre rodziny później wróciły na Słowację (velkylipnik.sk).