Mená, Rodina

Púchovský – meno späté s našou rodinou

skala
Hits: 5003

Meno Púchov­ský sa v Pieš­ťa­noch v minu­los­ti vysky­to­va­lo. Dnes je ich už pome­nej. Je mož­né, že pochá­dza­li z oko­lia. Neja­kí boli v Hor­nej Stre­de, čo je 5 km od Pieš­ťan. Zrej­me bolo viac vetiev, pre­to­že ​“naši” sú Vano­vi­ci. Napr. v obci Jele­nec pri Nit­re bolo veľ­mi veľa Púchovských.

Ján Púchov­ský, kto­rý je naj­star­ší zná­my Púchov­ský je Vanech. Jeho syn – tiež Jano mal vyni­ka­jú­ci sluch a zmy­sel pre hud­bu. Sám hral a spie­val a všte­pil lás­ku k hud­be aj svo­jim synom Jano­vi, Joze­fo­vi, Vilia­mo­vi. Tvo­ri­li základ sku­pi­ny Púchov­skí, kto­rí cho­di­li hrá­vať po celom oko­lí. Hra­li aktív­ne až do roku 1961. Boli obľú­be­ný a veľ­mi zná­my. Ded­ko Ján Púchov­ský, kto­rý zomrel v roku 1931 robil u baró­na Leon­hár­dy­ho v Šar­fii. Mimo­cho­dom ten­to barón si vzal Win­te­ro­vu dcé­ru. V roku 1909 sa pre­sťa­ho­va­li nas­päť do Piešťan.

U jeho syna Jána sa zača­li pre­ja­vo­vať muzi­kant­ské sklo­ny. Mal vyni­ka­jú­ci sluch, napriek tomu, že nepoz­nal noty, spie­val a hral so svo­ji­mi deť­mi v rodin­nej kape­le ​“Púchov­skí”. Jeho syn Ján hral na har­mo­ni­ku, kríd­lov­ku, hus­le, les­ný roh a saxo­fón. Počas voj­ny sa cez tren­čian­ske­ho kapel­ní­ka Hir­ne­ra ako kríd­lo­vák dostal do Levo­če kde začal hrá­vať na les­ný roh. Syn Viliam hrá­val na hus­le, na har­mo­ni­ku. Dcé­ra Emí­lia hra­la tiež. Napo­kon jej man­žel Rudolf Janis­ka hrá­val s Púchov­ský­mi na bicie a bol rov­na­ko z muzi­kant­skej rodi­ny a na ich har­mo­ni­ke hrá­val po voj­ne syn Ján. Syn Jozef hral na saxa­fón a na hus­le. Aktív­ne hrá­va­li asi do roku 1961, kedy Viliam odišiel hrať s Micha­lom Šug­rom (brat­ran­com) – bicie, Micha­lom Balá­ži­kom – spev a Tibo­rom Ondrej­ko­vi­čom pod Čer­ve­nú vežu.

The name Púchov­ský was pre­sent in Pieš­ťa­ny in the past. Today, the­re are fewer of them. It’s possib­le that they ori­gi­na­ted from the sur­roun­ding are­as. Some were in Hore Stre­de, which is 5 km from Pieš­ťa­ny. The­re were pro­bab­ly mul­tip­le bran­ches, as our rela­ti­ves are the Vano­vi­ci. For exam­ple, in the vil­la­ge of Jele­nec near Nit­ra, the­re were many Púchovskýs.

Ján Púchov­ský, who is the oldest kno­wn Púchov­ský, is from the Vanech branch. His son, also named Jano, had an excel­lent ear for music. He pla­y­ed and sang, ins­til­ling a love for music in his sons Ján, Jozef, and Viliam. They for­med the foun­da­ti­on of the Púchov­skí group, who used to per­form throug­hout the sur­roun­ding area. They pla­y­ed acti­ve­ly until 1961, and they were popu­lar and well-​known. Grand­fat­her Ján Púchov­ský, who pas­sed away in 1931, wor­ked for Baron Leon­hár­dy in Šar­fia. Inci­den­tal­ly, this baron mar­ried Win­te­r’s daugh­ter. In 1909, they moved back to Piešťany.

His son Ján began to show musi­cal talent. Des­pi­te not kno­wing notes, he had an excel­lent ear, sin­ging and pla­y­ing with his chil­dren in the fami­ly band ​“Púchov­skí.” His son Ján pla­y­ed the accor­di­on, cor­net, violin, French horn, and saxop­ho­ne. During the war, he beca­me a cor­net pla­y­er through the band­mas­ter Hir­ner from Tren­čín and went to Levo­ča, whe­re he began pla­y­ing the French horn. Viliam, his son, pla­y­ed the violin and accor­di­on. His daugh­ter Emí­lia also pla­y­ed. Even­tu­al­ly, her hus­band Rudolf Janis­ka pla­y­ed per­cus­si­on with the Púchov­skí and came from a musi­cal fami­ly. After the war, Ján’s son pla­y­ed the­ir accor­di­on. Jozef pla­y­ed the saxop­ho­ne and violin. They pla­y­ed acti­ve­ly until around 1961, when Viliam left to play with Michal Šug­ra (a cou­sin) on drums, Michal Balá­žik on vocals, and Tibor Ondrej­ko­vič under the Red Tower.

Use Facebook to Comment on this Post

Iné, Rodina

Príspevok môjho otca Františka Kaclíka

skala
Hits: 5199

Naro­dil som sa v roku 1937 na Horeh­ro­ní v obci Fili­po­vo v pre­krás­nom, avšak chu­dob­nom kra­ji. V tom­to pre­d­voj­no­vom čase sme mali veľ­mi jed­no­du­chú domá­cu stra­vu, nie­čo také ako cit­ru­so­vé plo­dy, dnes také bež­né som nepoz­nal. Tes­ne po voj­ne ako 10 roč­ný som pre­ko­nal reuma­tic­kú horúč­ku, kto­rej násled­ka­mi trpím dodnes. Už počas mla­dos­ti sa pre­ja­vo­va­la nedo­my­ka­vosť chlop­ne, čas­to som mal chríp­ku, bol som čas­to hospitalizovaný.

V roku 1960 som sa ože­nil do Pieš­ťan, spo­lu s man­žel­kou vycho­val šty­ri zdra­vé deti. Bol som zamest­na­ný u Štát­nych lesov v Pieš­ťa­noch, pred­tým v Hron­ci. Do roku 1981 som sa tešil prie­mer­né­mu zdra­viu, kedy zaklo­pal na dve­re prvý krát váž­ny prob­lém. Počas ope­rá­cie srd­ca my vyme­ni­li aor­tál­nu chlop­ňu. Odvte­dy som na inva­lid­nom dôchod­ku. Sna­žím sa dodr­žia­vať živo­tosprá­vu, správ­ne brať lie­ky, úpl­ne som pre­stal faj­čiť (nikdy som nefaj­čil viac ako 5 ciga­riet den­ne), nepre­pí­nam sa. Vo ​“for­me” ma udr­žia­va aj rodin­né záze­mie, naj­mä man­žel­ka. Vďa­ka tomu som od prvej ope­rá­cie v roku 1981 pre­žil. Naučil som sa doma všet­ko uro­biť, opra­viť, napo­kon času som mal na roz­dá­va­nie. Sna­žím sa na kon­flikt­né situ­ácie zabudnúť.

V roku 1997 sa vysky­tol ďal­ší váž­ny prob­lém – edém pľúc, násled­kom čoho bola o rok neskôr dru­há ope­rá­cia srd­ca, pri­da­la sa k tomu aj endo­kar­di­tí­da – zápal osrd­cov­ni­co­vé­ho sva­lu. Počas ope­rá­cie mi boli vyme­ne­né obe chlop­ne. Tak­mer pol roka trva­lo než som sa natrva­lo vrá­til domov.

Zažil som veľ­ké psy­chic­ké zaťa­že­nie, naj­mä po prvej ope­rá­ciu. Vyspo­ria­da­nie bolo mojím veľ­kým víťazs­tvom. Doká­za­la to pev­ná vôľa aj zázra­ky. Viem, že je prob­lém ak aktív­ne žijú­ci člo­vek zra­zu nemô­že cho­diť do prá­ce, ani sa inak podob­ne rea­li­zo­vať. Ak si k tomu pri­rá­ta­me nalo­me­né zdra­vie, nie­len fyzic­ké, ale aj psy­chic­ké, člo­vek sa stá­va sám sebe a oko­liu prí­ťa­žou, čas­to je podráž­de­ný.

Dúfam, že ešte neja­ký čas pobud­nem na sve­te, naho­vá­ram si, že aj môj sta­rý otec bol sil­ný a zdra­vý, keď sa dožil 94 rokov, a že sa toho doč­kám aj ja.

Otec zomrel v roku 2020

Odka­zy

I was born in 1937 in Horeh­ro­nie, in the vil­la­ge of Fili­po­vo, in a beau­ti­ful yet impo­ve­ris­hed regi­on. During the pre-​war peri­od, we had very sim­ple home-​cooked meals, somet­hing like cit­rus fru­its, which are so com­mon today but were unkno­wn to me then. Short­ly after the war, at the age of 10, I over­ca­me rhe­uma­tic fever, the con­se­qu­en­ces of which I still suf­fer from today. Even during my youth, a val­ve insuf­fi­cien­cy mani­fes­ted, and I often had the flu, lea­ding to fre­qu­ent hospitalizations.

In 1960, I mar­ried in Pieš­ťa­ny, and toget­her with my wife, we rai­sed four healt­hy chil­dren. I wor­ked for the Sta­te Forests in Pieš­ťa­ny, pre­vi­ous­ly in Hro­nec. Until 1981, I enjo­y­ed ave­ra­ge health when a seri­ous issue knoc­ked on my door for the first time. During heart sur­ge­ry, they repla­ced my aor­tic val­ve. Sin­ce then, I’ve been on disa­bi­li­ty reti­re­ment. I stri­ve to main­tain a healt­hy lifes­ty­le, take medi­ca­ti­ons as pre­sc­ri­bed, quit smo­king com­ple­te­ly (I never smo­ked more than five ciga­ret­tes a day), and I avo­id unne­ces­sa­ry stress. My fami­ly, espe­cial­ly my wife, helps keep me in good spi­rits. Thanks to them, I’ve sur­vi­ved sin­ce my first sur­ge­ry in 1981. I’ve lear­ned to do eve­ryt­hing at home, fix things, and even­tu­al­ly had plen­ty of time to spa­re. I try to for­get about con­fron­ta­ti­onal situations.

In 1997, anot­her seri­ous issue aro­se – pul­mo­na­ry ede­ma, lea­ding to a second heart sur­ge­ry a year later, accom­pa­nied by endo­car­di­tis – inflam­ma­ti­on of the heart musc­le. Both val­ves were repla­ced during the ope­ra­ti­on. It took almost six months befo­re I per­ma­nen­tly retur­ned home.

I expe­rien­ced sig­ni­fi­cant men­tal strain, espe­cial­ly after the first sur­ge­ry. Coping was a gre­at vic­to­ry, achie­ved through strong will and mirac­les. It’s a chal­len­ge when an acti­ve­ly living per­son sud­den­ly can’t go to work or enga­ge in other acti­vi­ties. When you add bro­ken health, both phy­si­cal and men­tal, a per­son beco­mes a bur­den to them­sel­ves and the­ir sur­roun­dings, often fee­ling irritable.

I hope to remain in this world for some time, con­vin­cing myself that my old fat­her was strong and healt­hy, rea­ching the age of 94, and I hope to achie­ve the same.

My fat­her pas­sed away in 2020.

Use Facebook to Comment on this Post

Naša rodina, Rodina

Rodný kraj

skala
Hits: 8952

Stred­né Slo­ven­sko – Horeh­ro­nie – ľudia kto­rí žili na Horeh­ro­ní boli uzná­va­ní ako reme­sel­ní­ci. Nema­li šta­tút pod­da­né­ho, ale pat­ri­li snáď pod neja­kú komo­ru (mož­no les­níc­ku). Dokon­ca, vraj v nie­kto­rých obdo­biach mala celá oblasť také pri­vi­lé­gia, že muži nemu­se­li cho­diť na vojnu.

Osa­dy erár­no – lesnícke

Bie­le hand­le – na Bie­lom Hro­ne, zná­me aj ako Hor­né Hand­le: Bacúch, Beňuš, Bra­vä­co­vo, Pod­ho­lie, Srn­ko­vo, Pôbi­šo­vo, Fili­po­vo, Gaš­pa­ro­vo. Čier­ne Hand­le – na Čier­nom Hro­ne – zná­me aj ako Dol­né Hand­le: Dob­roč, Komov, Pus­tô, Lat­ky, Faj­tov, Jáno­šov­ka, Čier­ny Balog, Jer­gov, Závo­die, Vydro­vo, Krám, Doli­na, Med­ve­ďo­vo, Osrblie

Fili­po­vo

Pod­ľa Ban­ské­ho archí­vu v Ban­skej Štiav­ni­ci boli v roku 1710 vo Fili­po­ve 3 domy. V jed­nom býval Tomáš Faš­ko s rodi­nou, v dru­hom snáď jeho brat Matej s rodi­nou. V tre­ťom býva­li švag­rov­ci Knap­čok a Rus­nák. Pod­ľa zázna­mov si zrej­me zobra­li ses­try Faš­ko­vé od otca Micha­la Faš­ka. Pod­ľa sčí­ta­nia oby­va­te­ľov z roku 1810 bolo vo Fili­po­ve 12 domov, v kto­rých žilo 106 osôb v 22 rodi­nách. Veľ­kú pre­va­hu majú Faš­kov­ci – 61 osôb v 9 domoch (z toho v 3 domoch aj s iný­mi rodi­na­mi), Dugá­tov­cov bolo 13 a žili tu 2 rodi­ny v jed­nom dome

Beňuš

Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1380. Usíd­ľo­va­li sa tu baní­ci, v 16. sto­ro­čí sa pre­orien­to­va­li na dre­vo­ru­bač­stvo. V roku 1710 bolo v Beňu­ši 9 domov. V rám­ci Bra­vä­co­va, Srn­ko­va a Pod­ho­lia bolo 17 domov.

Gaš­pa­ro­vo

V roku 1710 boli v Gaš­pa­ro­ve 3 domy.

Stred­né Slo­ven­sko – Horeh­ro­nie – peop­le who lived in Horeh­ro­nie were recog­ni­zed as crafts­men. They did not have the sta­tus of sub­jects, but belo­n­ged, per­haps, to some cham­ber (possib­ly fores­try). Appa­ren­tly, in some peri­ods, the enti­re regi­on had such pri­vi­le­ges that men did not have to go to war.

Sett­le­ments:

Bie­le Hand­le (Whi­te Hand­le) – on Bie­ly Hron, also kno­wn as Hor­né Hand­le: Bacúch, Beňuš, Bra­vä­co­vo, Pod­ho­lie, Srn­ko­vo, Pôbi­šo­vo, Fili­po­vo, Gašparovo.

Čier­ne Hand­le (Black Hand­le) – on Čier­ny Hron, also kno­wn as Dol­né Hand­le: Dob­roč, Komov, Pus­tô, Lat­ky, Faj­tov, Jáno­šov­ka, Čier­ny Balog, Jer­gov, Závo­die, Vydro­vo, Krám, Doli­na, Med­ve­ďo­vo, Osrblie.

Fili­po­vo

Accor­ding to the Ban­ská Štiav­ni­ca archi­ve, the­re were 3 hou­ses in Fili­po­vo in 1710. Tomáš Faš­ko lived with his fami­ly in one, possib­ly his brot­her Matej with his fami­ly in the second. The third hou­se was occu­pied by the brothers-​in-​law Knap­čok and Rus­nák. Accor­ding to records, the Faš­ko sis­ters pro­bab­ly mar­ried them, daugh­ters of Michal Faš­ko. Accor­ding to the cen­sus of 1810, the­re were 12 hou­ses in Fili­po­vo, whe­re 106 peop­le lived in 22 fami­lies. Faš­ko fami­ly had a sig­ni­fi­cant pre­sen­ce – 61 peop­le in 9 hou­ses (3 of them sha­red with other fami­lies), and the­re were 13 Dugá­tov­ci peop­le with 2 fami­lies living in one house.

Beňuš

The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1380. Miners sett­led here, but in the 16th cen­tu­ry, they shif­ted to log­ging. In 1710, the­re were 9 hou­ses in Beňuš. Wit­hin Bra­vä­co­vo, Srn­ko­vo, and Pod­ho­lie, the­re were a total of 17 houses.

Gaš­pa­ro­vo

In 1710, the­re were 3 hou­ses in Gašparovo.

Use Facebook to Comment on this Post

Rodina, Iné

Miestne mená na Horehroní

skala
Hits: 9608

Pri pome­no­va­niach ľudí môže zohrá­vať množ­stvo fak­to­rov. Mená sú čas­to odvo­de­né od pred­kov, his­tó­rie, miest­nych tra­dí­cií. Mená môžu vznik­núť prí­bu­zen­sky, geo­gra­fic­ky, ale­bo sú odvo­de­né od povo­la­nia. V minu­los­ti bolo bež­né pome­no­vá­vať pod­ľa zamest­na­nia, pod­ľa remes­la. Mená môžu odrá­žať geo­gra­fic­ký pôvod, ozna­čo­vať mies­ta pôvo­du, resp. rodin­né síd­la z minu­los­ti. Nie­ke­dy mená vzni­ka­jú obsa­hu­jú zvu­ko­vé črty, kto­ré sú typic­ké pre miest­ne náre­čie, dia­lekt. Úlo­hu môže zohrať aj nábo­žen­ský motív. Pome­nú­va sa pod­ľa svä­tých, nábo­žen­ských postáv. Nie­ke­dy mená odka­zu­jú na prí­rod­né a kul­túr­ne pamiat­ky. Napr. po hore, rie­ke apod. V nepo­sled­nom rade to sú tra­dí­cie. Stá­va sa, že tak­to sa mená dedia cez mno­hé gene­rá­cie. Miest­ne mení sú nosi­teľ­mi his­tó­rie, kul­tú­ry, dedič­stva regi­ó­nu. Meno nesie so sebou prí­beh, vzťah k mies­tu, kto­ré defi­nu­je a tvorí.

V oblas­ti, z kto­rej pochá­dza vet­va Kac­lí­kov­cov a Dugá­tov­cov, sa vysky­tu­jú čas­to nasle­dov­né mená a pome­no­va­nia oby­va­te­ľov domov. Nie­kto­ré z tých­to náz­vov sa uja­li ako pre­zýv­ky, nie­ke­dy dokon­ca aj ako úrad­né mená. Je dôle­ži­té ich poznať už aj z toho dôvo­du, že čas­to si ľudia pamä­ta­jú skôr tie­to miest­ne náz­vy ako sku­toč­né mená. Okrem toho slú­žia na bliž­šiu špe­ci­fi­ká­ciu jed­not­li­vých vetiev rodok­me­ňa. Ja spo­me­niem, tie kto­ré som zis­til v celej spá­do­vej oblas­ti vo Fili­po­ve a oko­lí. Dru­hý pád, kto­rý je za menom prí­me­nia niž­šie, je oso­bi­tý svo­jím dia­lek­tom, vyjad­ru­je tre­bárs odpo­veď na otáz­ku ​“kam ide­me” – napr. ​“do Chyž­kov”. Situ­ácia dospe­la do také­ho štá­dia, že dnes sa nie­kto­ré prí­me­nia pou­ží­va­jú ako priez­vis­ká spo­lu s pôvod­ným, napr. Faško-​Rudáš. Iná situ­ácia je napr. keď nie­ko­mu vra­ve­li Jano z lúky. Dnes žijú v Brez­ne Zlu­ky­ov­ci, najprv to však bol Jano, prí­pad­ne Jožo apod. z lúky, neskôr mali potom­ko­via priez­vis­ko Zlu­ki ale­bo Zluky.

When naming peop­le, seve­ral fac­tors can come into play. Names are often deri­ved from ances­tors, his­to­ry, and local tra­di­ti­ons. Names can ari­se from kins­hip, geog­rap­hy, or be deri­ved from occu­pa­ti­on. In the past, it was com­mon to name based on emplo­y­ment or craft. Names may ref­lect geog­rap­hi­cal ori­gin, indi­ca­ting pla­ces of ori­gin or fami­ly resi­den­ces from the past. Some­ti­mes names are cre­a­ted with sound cha­rac­te­ris­tics typi­cal of local dia­lects. Reli­gi­ous moti­ves can also play a role, naming indi­vi­du­als after saints or reli­gi­ous figu­res. Occa­si­onal­ly, names refe­ren­ce natu­ral and cul­tu­ral land­marks, such as moun­tains or rivers. Last but not least are tra­di­ti­ons. Names are some­ti­mes inhe­ri­ted through many gene­ra­ti­ons. Local names are bea­rers of the his­to­ry, cul­tu­re, and heri­ta­ge of the regi­on. A name car­ries a sto­ry and a rela­ti­ons­hip to the pla­ce it defi­nes and shapes.

In the regi­on from which the Kac­lík and Dugát fami­lies ori­gi­na­te, the fol­lo­wing names and desig­na­ti­ons of resi­dents are often encoun­te­red. Some of the­se names have taken hold as nick­na­mes, some­ti­mes even as offi­cial names. It is impor­tant to know them for the fact that peop­le often remem­ber the­se local names rat­her than the actu­al names. In addi­ti­on, they ser­ve to spe­ci­fy the indi­vi­du­al bran­ches of the fami­ly tree more clo­se­ly. I will men­ti­on tho­se I have dis­co­ve­red throug­hout the catch­ment area in Fili­po­vo and its sur­roun­dings. The second case, which fol­lo­ws the sur­na­me below, is dis­tinc­ti­ve in its dia­lect, expres­sing, for exam­ple, the answer to the ques­ti­on ​“whe­re are we going” – for ins­tan­ce, ​“to Chyž­kov.” The situ­ati­on has rea­ched a sta­ge whe­re today some sur­na­mes are used as sur­na­mes along with the ori­gi­nal ones, for exam­ple, Faško-​Rudáš. Anot­her situ­ati­on is when some­one was cal­led Jano from the mea­dow. Today, in Brez­no, the­re are Zlu­ky­ov­ci, but ini­tial­ly, it was Jano, or Jožo, etc., from the mea­dow, and later the des­cen­dants had the sur­na­me Zlu­ki or Zluky.

Bei der Benen­nung von Men­schen kön­nen vie­le Fak­to­ren eine Rol­le spie­len. Namen lei­ten sich oft von Vor­fah­ren, Ges­chich­te und loka­len Tra­di­ti­onen ab. Namen kön­nen aus Ver­wandts­chaft, Geo­gra­fie oder aus dem Beruf abge­le­i­tet sein. In der Ver­gan­gen­he­it war es üblich, nach Beruf oder Han­dwerk zu benen­nen. Namen kön­nen geo­gra­fis­che Her­kunft wider­spie­geln und Orte der Her­kunft oder Fami­lien­sit­ze aus der Ver­gan­gen­he­it anze­i­gen. Manch­mal ents­te­hen Namen mit klan­gli­chen Merk­ma­len, die typisch für loka­le Dia­lek­te sind. Auch reli­gi­öse Moti­ve kön­nen eine Rol­le spie­len, indem Men­schen nach Hei­li­gen oder reli­gi­ösen Figu­ren benannt wer­den. Gele­gen­tlich bez­ie­hen sich Namen auf natür­li­che und kul­tu­rel­le Wahr­ze­i­chen wie Ber­ge oder Flüs­se. Nicht zuletzt spie­len Tra­di­ti­onen eine Rol­le. Namen wer­den manch­mal über vie­le Gene­ra­ti­onen vererbt. Loka­le Namen tra­gen die Ges­chich­te, Kul­tur und das Erbe der Regi­on. Ein Name trägt eine Ges­chich­te und eine Bez­ie­hung zu dem Ort, den er defi­niert und prägt.

In der Regi­on, aus der die Fami­lien Kac­lík und Dugát stam­men, tre­ten oft die fol­gen­den Namen und Bez­e­ich­nun­gen der Bewoh­ner auf. Eini­ge die­ser Namen haben sich als Spitz­na­men durch­ge­setzt, manch­mal sogar als offi­ziel­le Namen. Es ist wich­tig, sie zu ken­nen, da sich Men­schen oft eher an die­se loka­len Namen als an die tat­säch­li­chen erin­nern. Darüber hinaus die­nen sie dazu, die ein­zel­nen Zwe­i­ge des Stamm­baums genau­er zu spe­zi­fi­zie­ren. Ich wer­de die­je­ni­gen erwäh­nen, die ich in der gesam­ten Ein­zugs­ge­biets­re­gi­on in Fili­po­vo und Umge­bung ent­dec­kt habe. Der zwe­i­te Fall, der dem Nach­na­men folgt, zeich­net sich durch sei­nen Dia­lekt aus und drüc­kt beis­piel­swe­i­se die Ant­wort auf die Fra­ge ​“wohin gehen wir” aus – zum Beis­piel ​“nach Chyž­kov”. Die Situ­ati­on hat sich dahin­ge­hend ent­wic­kelt, dass heute eini­ge Nach­na­men zusam­men mit den urs­prün­gli­chen als Nach­na­men ver­wen­det wer­den, zum Beis­piel Faško-​Rudáš. Eine ande­re Situ­ati­on ist, wenn jemand Jano von der Wie­se genannt wur­de. Heute leben in Brez­no Zlu­ky­ov­ci, aber zunächst war es Jano, oder Jožo, usw., von der Wie­se, und spä­ter hat­ten die Nach­kom­men den Nach­na­men Zlu­ki oder Zluky.

Przy nada­wa­niu imi­on wie­lok­rot­nie bier­ze udział wie­le czyn­ni­ków. Częs­to imi­ona wywo­dzą się od przod­ków, his­to­rii i lokal­nych tra­dyc­ji. Imi­ona mogą wyni­kać z pokre­wie­ńst­wa, geo­gra­fii lub być zwi­ąza­ne z zawo­dem. W przes­zło­ści pows­zech­ne było nada­wa­nie imi­on w opar­ciu o zatrud­nie­nie lub rze­mi­osło. Imi­ona mogą odzwier­cied­lać pocho­dze­nie geo­gra­ficz­ne, wska­zu­jąc na miejs­ca pocho­dze­nia lub rodzin­ne miejs­ca zamiesz­ka­nia z przes­zło­ści. Cza­sem imi­ona pows­ta­ją z cech dźwi­ęko­wych typo­wych dla miejs­co­wych dia­lek­tów. Moty­wy reli­gij­ne również mogą odg­ry­wać rolę, nada­jąc imi­ona od świ­ętych lub posta­ci reli­gij­nych. Cza­sa­mi imi­ona odnos­zą się do natu­ral­nych i kul­tu­ro­wych zabyt­ków, takich jak góry czy rze­ki. Nie bez znac­ze­nia są także tra­dyc­je. Imi­ona są cza­sa­mi dzie­dzic­zo­ne przez wie­le poko­leń. Lokal­ne nazwy są nosi­cie­la­mi his­to­rii, kul­tu­ry i dzie­dzict­wa regi­onu. Imię nie­sie ze sobą his­to­rię i zwi­ązek z miejs­cem, któ­re defi­niu­je i kształtuje.

W regi­onie, z któ­re­go wywo­dzą się rodzi­ny Kac­lík i Dugát, częs­to spo­ty­ka się następu­jące nazwy i okre­śle­nia miesz­ka­ńców. Nie­któ­re z tych nazw przy­jęły się jako prze­zwis­ka, cza­sa­mi nawet jako ofic­jal­ne nazwy. Ważne jest, aby je znać, ponie­waż ludzie częs­to pami­ęta­ją te lokal­ne nazwy bar­dziej niż fak­tycz­ne imi­ona. Ponad­to słu­żą one do bar­dziej szc­ze­gó­ło­we­go okre­śle­nia poszc­ze­gól­nych gałęzi drze­wa gene­a­lo­gicz­ne­go. Wymie­nię te, któ­re odkry­łem na tere­nie całe­go obsza­ru zle­wni w Fili­po­vie i oko­li­cach. Dru­gi przy­pa­dek, któ­ry wys­tępu­je po nazwis­ku poni­żej, jest cha­rak­te­rys­tycz­ny swo­im dia­lek­tem, wyra­ża­jąc na przy­kład odpo­wie­dź na pyta­nie ​“dokąd idzie­my” – na przy­kład ​“do Chyž­kov”. Sytu­ac­ja doszła do takie­go eta­pu, że dziś nie­któ­re nazwis­ka uży­wa­ne są jako nazwis­ka razem z pier­wot­ny­mi, na przy­kład Faško-​Rudáš. Inna sytu­ac­ja ma miejs­ce, gdy ktoś był nazy­wa­ny Jano z łąki. Dziś w Brez­nie są Zlu­ky­ov­ci, ale poc­ząt­ko­wo to był Jano, czy Jožo, itp., z łąki, a później potom­ko­wie mie­li nazwis­ko Zlu­ki lub Zluky.

Vysvet­le­nie nie­kto­rých prímení

  • Andel – man­žel­ka jed­né­ho z Faš­kov bola Ange­la – čes­ky angel je andel
  • Miš­kár – od vyko­ná­va­nia ste­ri­li­zá­cie oší­pa­ných – miškovania
  • Chy­žiak – ten čo posta­vil chy­žu (dom)
  • Kris­tian – od rod­né­ho mena Kristian
  • Palík – od rod­né­ho mena Pavol, malý Palík
  • Kolár – pre­dok bol Kolár
  • Kováč – pre­dok bol Kováč
  • Dídaj – žena bola od Dídajov
  • Macu­ľa (Lopuš­ný) – man­žel­ka bola rode­ná Macuľová

Expla­na­ti­on

  • Andel – the wife of one of the Faš­kos was Ange­la – in Czech, ​“angel” is ​“andel.”
  • Miš­kár – deri­ved from the prac­ti­ce of ste­ri­li­zing pigs – ​“miš­ko­va­nie.”
  • Chy­žiak – some­one who built a ​“chy­ža” (hou­se).
  • Kris­tian – deri­ved from the given name Kristian.
  • Palík – deri­ved from the given name Pavol, mea­ning ​“litt­le Palík.”
  • Kolár – ances­tor was a wheelwright.
  • Kováč – ances­tor was a blacksmith.
  • Dídaj – the wife was from the Dídaj family.
  • Macu­ľa (Lopuš­ný) – the wife was born as a Macuľová.

Faš­kov­ské prí­me­nia (48)

  • Andel, Beľo, Bun­gaj, Cif­rík, Dídaj, Dro­bec, Fará­rik, Fran­ko, Frn­tol, Hurtiak
  • Chr­maj, Chy­žiak, Jan­čiar, Kac­lík, Kanáľ, Kanc­lík, Kan­zel, Knož­ka, Kolár,
  • Kole­sár, Kon­čiš, Kováč, Krajč, Krč­már, Kris­tian, Kri­vý, Kršo, Kun­driak, Mačic
  • Makaš, Manoš, Mäsiar, Miš­kár, Motoš­ka, Murár, Oba­ľok, Palík, Papušiak
  • Pius, Pôj­dik, Pra­žiak, Rudáš, Škríp, Šra­mo, Šugár, Šušo, Taj­tu­li­ta, Zemko

Rus­ná­kov­ské prí­me­nia (3)

  • Fur­ka, Kli­nec, Rataj

Ostat­né prímenia

  • Bab­nič, Bela, Ber­ciak, Ces­tár, Čum­pier, Dor­ka, Eťka, Gelet­ka, Gúľan, Húska
  • Jag­rík, Kači­čiar, Kaňa, Kom­prd, Kon­ďúr, Kopaj, Kukúľ, Libič, Loj­ziak, Macuľa
  • Mogaj, Pac­koš, Pal­tín, Puc­ka, Pudák, Rapoš, Rekeň, Repka, Smr­č­ka, Sodúľ
  • Srn­ka, Štet, Turan, Záhorec

Žen­ské prímenia

  • Lelej­ka – na ničom jej nezá­le­ží, je povrchná
  • Šlom­pa – zle sa oblieka
  • Dudu­ra – stá­le dudre
  • Pávi­ca, Mege­ri­ca, Striga
  • Pre­span­ka – slo­bod­ná mamička

Use Facebook to Comment on this Post

Informácie, O mne

Moje priority

skala
Hits: 11258

Zdra­vie je veľ­mi chú­los­ti­vá vec. Čas­to sa ľudom želá v prvom rade zdra­vie, a potom šťas­tie. Asi pre­to, že zdra­vie sa ťaž­ko ​“zís­ka­va” a rých­lo a ľah­ko strá­ca. Ja s tým nesú­hla­sím. Sú ľudia, kto­rí sú zdra­ví ako buk, ale šťast­ní nie sú. Iní majú pod­lo­me­né zdra­vie, ale cítia sa šťast­ní. Zná­my je vtip, že tí na Tita­ni­cu boli všet­ci zdra­ví, ale nema­li šťas­tie. Vo svo­jom živo­te som snáď iba raz počul, že si kto­si dovo­lil posta­viť šťas­tie pred zdra­vie. Bol to kňaz. Veľ­mi mi impo­nu­je, keď sa člo­vek pre­ja­vu­je. Žiad­na sivá myš­ka. Keď je na ňom vidieť, či sa radu­je, či súhla­sí, či je smut­ný, namr­ze­ný atď. Naj­lep­šie keď to vidím cez jeho oči. Exu­pé­ry tvr­dil, že len deti vedia čo hľa­da­jú, vraj majú šťas­tie. Musím sa pri­znať, že mám zjav­né gno­ze­olo­gic­ké sklo­ny. Pozna­nie je pre mňa radosť, uče­nie sa sta­lo pocitom.

“Health is a very deli­ca­te mat­ter. Peop­le are often wis­hed health first and then hap­pi­ness. Per­haps becau­se health is hard to ​‘achie­ve’ and is quick­ly and easi­ly lost. I disag­ree with that. The­re are peop­le who are as healt­hy as an oak, but they are not hap­py. Others have com­pro­mi­sed health, but feel hap­py. The­re­’s a joke that eve­ry­o­ne on the Tita­nic was healt­hy, but they were­n’t luc­ky. In my life, I’ve heard may­be only once that some­one dared to pri­ori­ti­ze hap­pi­ness over health. It was a priest. I’m very impres­sed when a per­son expres­ses them­sel­ves. No gray mou­se. When you can see if the­y­’re rejo­icing, agre­e­ing, sad, upset, etc. Best when I see it through the­ir eyes. Exu­pé­ry clai­med that only chil­dren know what the­y­’re looking for; they have hap­pi­ness, sup­po­sed­ly. I must admit that I have appa­rent gno­se­olo­gi­cal ten­den­cies. Kno­wled­ge is joy for me; lear­ning has beco­me a feeling.”

Šport je úžas­ná vec. Naše sprá­va­nie pri špor­to­vých akti­vi­tách je podob­né ako kedy­si pre­ja­vo­val člo­vek pre­dá­tor v dobe, kedy člo­vek lovil. Vzru­še­nie pri špor­te je veľ­mi podob­né vzru­še­niu, kto­ré prav­de­po­dob­ne poci­ťo­va­li pred­chod­co­via Homo sapiens z obdo­bia pred naším leto­poč­tom. Je to pudo­vá zále­ži­tosť. Pri špor­te poci­ťu­jem jed­no­du­chú radosť z pohy­bu, vypla­vu­jú sa endror­fí­ny, nado­bú­dam dob­rý pocit. Už mno­ho ľudí šport zme­nil k lep­šie­mu. Aj mňa naučil byť nároč­ný na dru­hých, a na seba. Ja sám som kedy­si aktív­nej­šie lyžo­val a hral bas­ket­bal. Ak by som sa mal dnes začí­nať, roz­ho­do­val by som sa kvô­li zdra­viu medzi cyk­lis­ti­kou a plá­va­ním. Plá­va­nia je snáď najv­še­stran­nej­ší šport a cyk­lis­ti­ka je výbor­ná na vytrva­losť a tré­ning výraz­ne pod­po­ru­je srd­ce. Sám dnes už špor­tu­jem menej, občas pes­tu­jem cyk­lis­ti­ku, plá­va­nie, kor­ču­ľo­va­nie a posilňovanie.

“Sports is an ama­zing thing. Our beha­vi­or during sports acti­vi­ties is simi­lar to how humans used to beha­ve as pre­da­tors in the time when humans hun­ted. The exci­te­ment in sports is very simi­lar to the exci­te­ment that our Homo sapiens ances­tors pro­bab­ly felt in the peri­od befo­re our era. It’s an ins­tinc­tu­al mat­ter. In sports, I feel the sim­ple joy of move­ment, endorp­hins are rele­a­sed, and I get a good fee­ling. Sports have chan­ged many peop­le for the bet­ter, inc­lu­ding myself. It taught me to be deman­ding of others and myself. I used to be more acti­ve in ski­ing and pla­y­ing bas­ket­ball. If I were to start today, I would cho­ose bet­we­en cyc­ling and swim­ming for the sake of health. Swim­ming is per­haps the most ver­sa­ti­le sport, and cyc­ling is excel­lent for endu­ran­ce, sig­ni­fi­can­tly sup­por­ting heart trai­ning. Today, I enga­ge in sports less fre­qu­en­tly, occa­si­onal­ly prac­ti­cing cyc­ling, swim­ming, ice ska­ting, and strength training.”

  • Krás­ne krás­ky: Ali Lar­ter, Ange­li­na Jolie, Gwy­neth Palth­row, Char­li­ze The­ron, San­dra Bul­lock, Wino­na Ryder
  • Sym­pa­tic­ké krás­ky: Cat­he­ri­ne Bell, Jar­mi­la Har­ga­šo­vá, Julia Roberts, Juliet­te Bino­che, Wino­na Ryder
  • Zmy­sel­né krás­ky: Anna Paqu­in, Domi­ni­que Swain, Hal­le Ber­ry, Jana Štefánková
  • Skve­lé hereč­ky: Julia Roberts, Juliet­te Bino­che, Meryl Strepp, Anna Paqu­in, Wino­na Ryder, Cat­he­ri­ne Bell, Aud­ru­ey Hep­burn, Cat­he­ri­ne Hep­burn, Jodie Fos­ter, Sha­ron Sto­ne, Nico­le Kid­man, San­dra Bul­lock, Jiři­na Boh­da­lo­vá, Jiři­na Jirás­ko­vá, Emí­lia Vašá­ry­o­vá, Pet­ra Polnišová
  • Skve­lí her­ci: Robert De Niro, Robert Red­ford, Al Paci­no, Paul Newmann, Keneth Bra­nagh, Micha­el Doug­las, Kirk Doug­las, Clint East­wo­od, Jiřé Korn, Joh­ny Depp, Vla­di­mír Dlou­hý, Lukáš Lati­nák, Juraj Kem­ka, Richard Stan­ke, Mor­gan Freeman
  • Skve­lé fil­my: Hen­rich IV., Smr­tia­ci Bume­rang, Ama­de­us, Meno ruže, Jaku­bov reb­rík, Čata, JFK. Tri­ló­gia: Mod­rá, Bie­la, Čer­ve­ná, Dvo­j­itý život Vero­ni­ky, Neko­neč­ný prí­beh, Mla­dé puš­ky, Vykú­pe­nie z väz­ni­ce Shawshank
  • Skve­lí reži­sé­ri: Keneth Bra­nagh, Oli­ver Sto­ne, Ste­ven Spiel­berg, Luis, Bunu­el, Joel Schu­ma­cher, Clint East­wo­od, Juraj Jaku­bis­ko, Robert Redford
  • Skve­lí muzi­kan­ti: Her­bie Han­cock, Chick Corea, Al Di Meola, Paco de Lucia, Seal, Andrej Šeban, Marián Čekov­ský, Peter Breiner
  • Skve­lí foto­gra­fi: Jan Sau­dek, Andrej Bán, Mar­tin Vrab­ko, Šte­fan Čam­bal, Kata­rí­na Mocá­ko­vá, Joe Klamar
  • Skve­lí mode­rá­to­ri: Mar­tin Pyco Rausch, Ade­la Baná­šo­vá, Leoš Mareš

Beau­ti­ful Beau­ties: Ali Lar­ter, Ange­li­na Jolie, Gwy­neth Pal­trow, Char­li­ze The­ron, San­dra Bul­lock, Wino­na Ryder Sym­pat­he­tic Beau­ties: Cat­he­ri­ne Bell, Jar­mi­la Har­ga­šo­vá, Julia Roberts, Juliet­te Bino­che, Wino­na Ryder Sen­su­al Beau­ties: Anna Paqu­in, Domi­ni­que Swain, Hal­le Ber­ry, Jana Šte­fán­ko­vá Gre­at Act­res­ses: Julia Roberts, Juliet­te Bino­che, Meryl Stre­ep, Anna Paqu­in, Wino­na Ryder, Cat­he­ri­ne Bell, Aud­rey Hep­burn, Cat­he­ri­ne Hep­burn, Jodie Fos­ter, Sha­ron Sto­ne, Nico­le Kid­man, San­dra Bul­lock, Jiři­na Boh­da­lo­vá, Jiři­na Jirás­ko­vá, Emí­lia Vašá­ry­o­vá, Pet­ra Pol­ni­šo­vá Gre­at Actors: Robert De Niro, Robert Red­ford, Al Paci­no, Paul Newman, Ken­neth Bra­nagh, Micha­el Doug­las, Kirk Doug­las, Clint East­wo­od, Jiří Korn, John­ny Depp, Vla­di­mír Dlou­hý, Lukáš Lati­nák, Juraj Kem­ka, Richard Stan­ke, Mor­gan Fre­e­man Gre­at Films: Hen­ry IV, Dead­ly Boome­rang, Ama­de­us, The Name of the Rose, Jaco­b’s Lad­der, A Squ­ad, JFK. Tri­lo­gy: Blue, Whi­te, Red, The Doub­le Life of Vero­ni­ka, The Neve­rEn­ding Sto­ry, Young Guns, The Sha­ws­hank Redemp­ti­on Gre­at Direc­tors: Ken­neth Bra­nagh, Oli­ver Sto­ne, Ste­ven Spiel­berg, Luis Bunu­el, Joel Schu­ma­cher, Clint East­wo­od, Juraj Jaku­bis­ko, Robert Red­ford Gre­at Musi­cians: Her­bie Han­cock, Chick Corea, Al Di Meola, Paco de Lucia, Seal, Andrej Šeban, Marián Čekov­ský, Peter Bre­i­ner Gre­at Pho­tog­rap­hers: Jan Sau­dek, Andrej Bán, Mar­tin Vrab­ko, Šte­fan Čam­bal, Kata­rí­na Mocá­ko­vá, Joe Kla­mar Gre­at Hosts: Mar­tin Pyco Rausch, Ade­la Baná­šo­vá, Leoš Mareš

Nemám rád, keď ľudia vra­via, že nema­li šťas­tie. Po zápa­se nie­ke­dy fanú­šik jed­né­ho z muž­stiev začne tvr­diť, že ​“oni” vyhra­li, pre­to­že mali šťas­tie. Že bran­kár mal naprí­klad šťas­tie, pre­to­že to bola tyč­ka. Omyl – ten stre­lec bol pros­te slab­ší – netra­fil do brá­ny. Keď bran­kár chy­tí ťaž­kú stre­lu, nie je to v jeho šťas­tí, ale v jeho schop­nos­tiach a v schop­nos­tiach úto­čia­ce­ho hrá­ča bran­ká­ra pre­ko­nať. Za sla­bosť pova­žu­jem, keď sa kto­si začne vyho­vá­rať na šťas­tie. Šťas­tie je v tom, ako sa cíti­me, nedá sa ho mať ako penia­ze, ako neja­kú hmot­nú vec, je to stav. Nemám rád loté­rie. Hry, kde sa pod­ľa môj­ho názo­ru využí­va ľud­ská hlú­posť, tro­chu cham­ti­vosť. Mož­no namie­tať, že nie­kto vyhrá, ale pove­dz­te mi koľ­ko per­cent? Vyrá­taj­te si prav­de­po­dob­nosť? Slo­vá o tom, že múd­rosť má svo­je hra­ni­ce, a že blbosť je neko­neč­ná, je mož­no tro­chu pre­hna­ný, ale majú čosi do seba. Veľ­mi zle sa komu­ni­ku­je, keď je nie­kto hlú­py. Aby som to roz­de­lil, ako sa vra­ví, nie­ke­dy by som skôr koňa naučil hrať na kla­vír, ako sa doho­dol s hlú­pym. Skús­te hlú­pe­mu vysvet­liť, že je hlú­py. Ani múd­re­ho nie je ľah­ké pre­sved­čiť o tom, že je múd­ry. Veľ­mi čas­to sa borím aj s nein­for­mo­va­nos­ťou. O čo ľah­šie by sa komu­ni­ko­va­lo, pra­co­va­lo, keby sme boli správ­ne infor­mo­va­ný. Zákla­dom je infor­má­cia, ostat­né je technológia.

I dis­li­ke it when peop­le say they were unluc­ky. After a match, some­ti­mes a fan of one of the teams starts clai­ming that ​“they” won becau­se they were luc­ky. That the goal­ke­e­per, for exam­ple, was luc­ky becau­se it hit the post. Mis­ta­ke – that sho­oter was just wea­ker – he did­n’t hit the goal. When a goal­ke­e­per cat­ches a hard shot, it’s not luck but his skills and the abi­li­ty of the attac­king pla­y­er to over­co­me the goal­ke­e­per. I con­si­der it a weak­ness when some­one starts bla­ming luck. Hap­pi­ness is in how we feel; it can­not be posses­sed like money or some mate­rial thing; it is a sta­te. I don’t like lot­te­ries. Games whe­re, in my opi­ni­on, human foolish­ness is explo­ited, a bit of gre­ed. You can argue that some­one wins, but tell me how many per­cent? Cal­cu­la­te the pro­ba­bi­li­ty? The words about wis­dom having its limits and stu­pi­di­ty being infi­ni­te may be a bit exag­ge­ra­ted, but they have somet­hing to them. Com­mu­ni­ca­ting with some­one foolish is very dif­fi­cult. To split hairs, as they say, some­ti­mes I would rat­her teach a hor­se to play the pia­no than make a deal with a fool. Try explai­ning to a fool that they are foolish. It’s not easy to con­vin­ce a wise per­son that they are wise eit­her. I often strugg­le with igno­ran­ce as well. How much easier com­mu­ni­ca­ti­on and work would be if we were well-​informed. Infor­ma­ti­on is the basis; eve­ryt­hing else is technology.

Nezná­šam tele­fo­nic­ké ponu­ky. Vytrva­le a rých­le ich odmie­tam. A tým rých­lej­šie, čím poču­jem v tele­fó­ne hlas ​“číta­jú­ce­ho robo­ta”. Člo­vek na dru­hej stra­ne lin­ky vte­dy buď je sla­bý, ale­bo leni­vý. Moja odpo­veď na ponu­ky je: ​“Ďaku­jem, dopo­ču­tia”. Hlbo­ko sa mi bri­dia super­la­tí­vy, pre­dov­šet­kým v tele­víz­nych sprá­vach. Keď poču­jem slo­vá ako bru­tál­ne, naj­väč­ší apod., tak som si sko­ro istý, že prís­pev­ku nemám veriť. Obslu­ha čaš­ní­kov v našich reštau­rá­ciách je čas­to zlá. Vôbec, posky­to­va­nie slu­žieb je na Slo­ven­sku jeden veľ­ký prú­ser. Som zve­da­vý, kedy koneč­ne z toho ​“vyras­tie­me.” Nemám rád neroz­hod­nosť, naj­mä vo veciach pracovných.

I hate tele­mar­ke­ting calls. I per­sis­ten­tly and quick­ly reject them. The fas­ter, the moment I hear the voice of a ​“rea­ding robot” on the pho­ne. The per­son on the other end of the line is eit­her weak or lazy. My res­pon­se to such offers is: ​“Thank you, good­bye.” Super­la­ti­ves, espe­cial­ly in tele­vi­si­on news, deep­ly bot­her me. When I hear words like bru­tal, the big­gest, etc., I’m almost cer­tain I should­n’t trust the report. The ser­vi­ce in our res­tau­rants is often bad. In gene­ral, ser­vi­ce pro­vi­si­on in Slo­va­kia is a big mess. I’m curi­ous when we will final­ly ​“grow out of” that. I don’t like inde­ci­si­on, espe­cial­ly in work matters.

Use Facebook to Comment on this Post